Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. marec 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 5C/112/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113218680
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1113218680.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v

právnej veci navrhovateľky: A.. F. H., bytom Z., K. XX, právne zastúpená JUDr. Pavlom Gráčikom,
advokátom so sídlom Farská 40, Nitra proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 33 579,83 Eur a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Eur, takto

r o z h o d o l :

Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľke náhradu škody vo výške 1 1991,64 Eur
spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 991,64 Eur od 28.05.2012 do zaplatenia a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 Eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku súd návrh navrhovateľky z a m i e t a.

O trovách konania rozhodne súd v lehote 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 29.05.2013 domáhala zaplatenia náhrady škody
vzniknutej jej v podobe trov obhajoby vo výške 8 558,19 Eur a ušlého zisku vo výške 33 579,83 Eur
a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 200 000 Eur, na tom skutkovom základe, že dňa 02.12.2002
bolo uznesením Krajského úradu justičnej polície, ČVS: KÚV-40/OVEK-02- Han (ďalej len "uznesenie

o vznesení obvinenia") vznesené proti nej obvinenie zo spáchania trestného činu legalizácie príjmov
z trestnej činnosti spolupáchateľstvom, podvodu, pomoci pri legalizácii príjmu z trestnej činnosti a
prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody. V ten istý deň bola na príkaz (uznesenie 3Nt-v531-6/02
a 7/02) sudcu Okresného súdu Bratislava I vykonaná v dome navrhovateľky domová prehliadka a
následne dňa 04.12.2002 bola vykonaná domová prehliadka v priestoroch ekonomickej kancelárie
patriacej navrhovateľke. Dňa 02.12.2001 bola navrhovateľka v poobedných hodinách prevezená na
KÚJP PZ v Bratislave, čím bola obmedzená jej osobná sloboda. V čase obmedzenia jej osobnej slobody

pritom vykonávala výlučne sama starostlivosť o vtedy šesť ročného syna. Maloletý syn sa v čase
príchodu policajtov na výkon domovej prehliadky nachádzal v dome a bol svedkom toho, ako sa po dome
pohybujú príslušníci policajného zboru a "kukľáči". Syna potom zaviezla do materskej školy v sprievode
polície, pričom navrhovateľka po jej zadržaní nevedela, kedy bude môcť pre syna do škôlky prísť a čo
s ním v prípade je zatknutia bude, preto bola z celého diania na pokraji psychického zrútenia. Trestné
konanie vedené proti navrhovateľke bolo vedené viac ako 9 rokov a napokon bolo ukončené uznesením
prokurátora Okresnej prokuratúry Komárno č.k. Pv 1453/06-2018 zo dňa 14.12.2011, ktorým trestné

stíhanievočinavrhovateľkezastavil.Vsúvislostistrestnýmkonanímmalavzniknúťnavrhovateľkeškoda
v podobe zaplatených trov obhajoby za právne služby poskytnuté jej obhajcom JUDr. E. P., ktoré
vyčíslila v sume 8 558,19 Eur a v podobe ušlého zisku vo výške 33 579,83 Eur, špecifikovaná v návrhu
ako náhrada za odmenu, ktorú by navrhovateľka nebyť trestného stíhania získala za poskytovanieslužieb JUDr. U. Y., súdnej exekútorke a JUDr. E. F., notárke, ktoré byli jej stálymi klientkami. Ušlý zisk
navrhovateľka vyčíslila v časti straty na odmene za poskytovanie služieb JUDr. U. Y. vo výške 13 515,60
Eur - priemerná mesačná odmena v sume 1 126,30 Eur x 12 mesiacov (JUDr. Y. ukončila činnosť k

januáru 2004) a v časti straty na odmene za poskytovanie služieb JUDr. E. F. vo výške 11 503,04 Eur -
priemerná mesačná odmena v sume 105,56 Eur x 109 mesiacov.
Ďalej mala navrhovateľke vzniknúť v súvislosti s trestným stíhaním nemajetková ujma na osobnostných
právach, vyčíslená navrhovateľkou v sume 200 000 Eur, spôsobená nezákonným trestným stíhaním,
ktoré vážne zasiahlo do osobnostných práv navrhovateľky, jej práva na občiansku česť. Keďže v čase

pred vznesením obvinenia bola úspešnou podnikateľkou s ambíciami aj v politike. Tieto jej v súvislosti
s trestným stíhaním mali byť "zahatené" na dobu celých deviatich rokov. V čase pred začatím trestného
stíhania zastávala vedúce pozície R. pre Nitriansky kraj. Následne ako náhle to už bolo po zastavení
trestnéhostíhaniamožnékandidovalavovoľbáchvroku2015na130.priečkezaR.R..,zčohojezrejmé,
že nebyť trestného stíhania vedeného proti navrhovateľke bol veľký predpoklad, že by sa spoločensky
podstatne viac realizovala a zastávala významnejšie funkcie. J. nej však v každom prípade musí byť

zrejmé, že viac ako 9 ročným trestným stíhaním jej bolo veľmi vážne zasiahnuté aj do jej súkromného
života. V tejto súvislosti poukázala na extrémne stresujúce zatknutie za asistencie "kukláčov", ako aj
následne vedené trestné stíhanie jej osoby pre trestný čin, kde rozmedzie trestnej sadzby bolo 5 až 12
rokov, pričom 9 rokov musela žiť v psychickom strese z obáv, že by mohla byť odsúdená na vysoký trest.

Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ako podmienku pre uplatnenie nároku na
súde, doručila navrhovateľka odporcovi dňa 27.11.2012, avšak bezúspešne.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 24.09.2014 žiadal návrh navrhovateľky
ako nedôvodný zamietnuť. Namietal, že navrhovateľka v konaní nepreukázala reálnu úhradu trov

obhajoby vyúčtovanú advokátom v sume 8 559,19 Eur (257 824 Sk), keď nepredložila zmluvu o
poskytnutí právnej pomoci medzi navrhovateľkou a JUDr. P., riadnu faktúru ani doklad o úhrade
predmetnej čiastky z dôvodu, ktorého nie je možné dospieť k záveru o úhrade trov obhajoby a vzniku
škody. Poukázal na to, že tvrdenie navrhovateľky uvádzané v návrhu o tom, že nie je relevantné, že časť
uplatnených trov obhajoby ešte neuhradila, nakoľko pre posúdenie skutočného zmenšenia majetku je

rozhodujúce nielen samotné uhradenie záväzku, ale aj vznik takéhoto záväzku, nakoľko už samotným
vznikom záväzku sa zmenšujú pasíva poškodeného, je v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou v
tejto oblasti tak, ako to vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR sp. zn. 25Cd 2601/2010.
Odporca ďalej namietal nárok navrhovateľky uplatnený ako ušlý zisk z dôvodu, že navrhovateľka
svoje tvrdenie, že dôvodom straty klientov bolo trestné stíhanie, nepreukázala a to aj preto, že

súdu nepredložila žiadnu dohodu s označenými osobami o poskytovaní služieb v oblasti účtovníctva,
z ktorej by vyplývalo, že by mohla dôvodne očakávať, že v predmetnom období by označeným
osobám poskytovala účtovnícke služby a dosiahla označený zisk. Ušlý zisk totiž predstavuje stratu
očakávanéhovýnosu.Odporcatiežuviedol,ženavrhovateľkanebolavovýkoneväzby,ktorábyjejreálne
znemožňovala výkon živnostenskej činnosti. Samotné začatie a vedenie trestného stíhania neznamená

automaticky prekážku pre výkon podnikateľskej činnosti. Údaj o trestnom stíhaní navrhovateľky nie
je údajom evidovaným vo verejne prístupnej evidencii a ak sa, ako navrhovateľka tvrdí, informácie o
trestnom stíhaní aj dostali do povedomia verejnosti, nestalo sa to konaním odporcu, na základe čoho
mal odporca za to, že navrhovateľka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi existenciou škody titulom
ušlého zisku a nezákonným rozhodnutím.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu odporca namietal, že v režime zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorého sa
nárok navrhovateľky posudzuje, nie je možné nemajetkovú ujmu priznať. Ak navrhovateľka poukazuje
na článok 5 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv. Odporca sa bránil tým, že v danom prípade
nešlo o väzobné stíhanie navrhovateľky, a preto uvedený článok aplikovať nemožno.

Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním výsluchom
navrhovateľky, výsluchom odporcu, prednesmi právneho zástupcu navrhovateľky, výsluchom svedkov
U. F., J.. H. Y., K. H., E.. U. Y., K. V., E.. E. F., pripojeným vyšetrovacím spisom Okresného riaditeľstva
Policajného zboru v Leviciach, ČVS: ORP-434/OEK-LV-2008, oboznámením s listinnými dokladmi
založenými v spise, pričom prihliadol na ďalší obsah spisového materiálu a všetko, čo inak v konaní vyšlo

najavo (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Súd teda vec prejednal v intenciách tvrdení uvádzanými navrhovateľkou
v návrhu, ktorými odôvodňovala svoj žalobný návrh a vyjadrení a prednesov odporcu z hľadiska
skutočností, ktoré považoval za nesporné. Zároveň súd poučil účastníkov konania podľa § 120 ods. 4O.s.p. o povinnosti predložiť a označiť potrebné dôkazy, ktoré v konaní žiadajú vykonať a to písomne
v predvolaní na pojednávanie.

Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním teda súd zhodnotil v rozsahu potrebnom
pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a vzhľadom na charakter
sporového konania uzavrel, že nie je opodstatnené výnimočne nariaďovať ďalšie dokazovanie nad
rámec návrhu účastníkov, nakoľko považoval skutkový stav za dostatočný pre posúdenie dôvodnosti
žalobnéhonávrhu,ďalšiedokazovaniebybolonadbytočnéanepotrebnézhľadiskazisteniaaposúdenia

rozhodujúcich skutočností v prejednávanej veci.

V posudzovanej veci zo skutkových zistení bolo nesporne preukázané, že uznesením Krajského úradu
justičnej polície zo dňa 02.12.2002, ČVS: KUV-40/OVEK-02-Han bolo voči navrhovateľke vznesené
obvinenie podľa § 160 ods. 1 § 163 ods. 1 Trestného poriadku z trestných činov legalizácie príjmu z
trestnejčinnostispolupáchateľstvom,podvodu,pomociprilegalizáciipríjmuztrestnejčinnosti,prijímania

úplatku a inej nenáležitej výhody. Proti sťažnosti podala navrhovateľka dňa 04.12.2002 sťažnosť,
ktorá bola uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 22.01.2003, č.k. 22Kv 38/02
zamietnutá. Napokon dňa 14.12.2011 prokurátor Okresnej prokuratúry Komárno vydal uznesenie, č.
k. Pv 1453/06-218, ktorým bolo trestné stíhanie vedené proti navrhovateľke zastavené. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 28.12.2011.

Z nesporných skutkových zistení ďalej vyplynulo, že navrhovateľka za vykonané úkony v trestnej veci,
ako vyplýva z faktúry č. 188/2010 zo dňa 30.12.2010 (č.l. 97), zaplatila advokátovi E.. E. P. spolu vo
výške 1 991,64 Eur, pričom zvyšná suma vyúčtovaná titulom právnych služieb vo výške 6 566,55 Eur
navrhovateľkou doposiaľ ako sama zaplatená nebola.

Z vykonaného dokazovania výsluchom navrhovateľky, ako aj listinnými dôkazmi založenými do súdneho
spisu navrhovateľom vyplynula tá skutočnosť, že navrhovateľka bola v čase vznesenia obvinenia
živnostníčkou, vykonávala účtovnícku činnosť. V čase začatia trestného stíhania bola vydatá, s
manželom však dlhodobo nežila a mala šesť ročného syna, o ktorého sa sama starala.

Podľa ustanovenia § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona
sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto
zákona.

Zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnostitohto
zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Nakoľko škoda uplatnená v konaní navrhovateľkou mala vzniknúť v dôsledku rozhodnutia, vydaného
pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. (účinný od 1.7.2004) súd posúdil nárok na náhradu škody
uplatnený titulom nezákonných rozhodnutí podľa zákona č. 58/1969 Zb.

Podľa § 1, ods. 1, veta prvá zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny
orgán").

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má
voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 20 citovaného zákona, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v
tomto zákone Občianskym zákonníkom.
Podľa § 21 citovaného zákona, strata na zárobku sa uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví.
Ustanovenia § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí v týchto prípadoch obdobne.
Podľa§22ods.1zákonač.58/1969Zb.,právonanáhraduškodypodľatohtozákonsapremlčízatriroky

odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa ods. 3, ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia
doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov,
neplynie.

Nakoľko uznesenie o vznesení obvinenia, od ktorého sa odvíja nárok na náhradu škody (ako aj vedenie
samotného trestného konania voči navrhovateľke) bolo vydané v trestnom konaní (po vydaní uznesenia
o začatí trestného stíhania, čím bolo začaté trestné konanie), pasívne vecne legitimovaným subjektom
bol štát (Slovenská republika) v zastúpení ústredným orgánom, a to Ministerstvom spravodlivosti SR (§
9 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb, čím je daná pasívna vecná legitimácia odporcu v spore.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti

nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá,
že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.).

V prejednávanej veci navrhovateľka svoj nárok na náhradu škody vyvodzovala z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 02.12.2002, ktoré neúspešne napadla sťažnosťou a následne vedeného trestného

konania voči nej, pričom výsledkom trestného konania bolo zastavenie trestného stíhania vedeného
voči navrhovateľke. Toto uznesenie považovala navrhovateľka za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti
nej nemalo byť vôbec vedené, pretože napokon sa ukázalo ako nepochybné (ako vyplýva z uznesenia
o zastavení konania), že sa nestali skutky, pre ktoré bolo trestné stíhanie vedené. Keďže uznesenie
o vznesení obvinenia nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, bolo

treba zaoberať sa otázkou, či zastavenie trestného stíhania môže mať z hľadiska ustanovenia § 4
citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že
po zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na
položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č.

58/1969 Zb. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym,
či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto
rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako
na nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak

iba za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Systematickým
a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 5 a § 6
zákona č. 58/1969 Zb. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania má v zmysle ustanovenia § 4
citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť,
ak k nemu došlo z určitých dôvodov a to v podstate preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu

vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Dôvody, pri ktorých zastavenie trestného
stíhania z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu nemá rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o
vznesení obvinenia, vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 2 a § 6 ods. 3 citovaného zákona, ktoré (najmä z
hľadiskasystematickéhovýkladu)trebapoužiťanalogicky,lebokoncepciaazmyselvšetkýchustanovenízákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá
právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o
vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný

čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný.

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému

obhajca ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Trestného poriadku).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľke bola uznesením o vznesení
obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení
zákona č. 58/1969 Zb. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľke spôsobená v

príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia, ktorým bolo voči navrhovateľke začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti a ďalších súvisiacich
trestných činov. Navrhovateľka včas požiadala odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak
bez úspechu.

Podľa ustanovenia § 442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda, aj ušlý zisk
je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu, ktorú
niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva
v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred
spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť

peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľke náhradu škody vo výške 1 991,64 Eur, nakoľko
bolo preukázané, že práve o túto sumu sa zmenšil jej majetok v súvislosti s vedením nezákonného
trestného stíhania voči jej osobe, ktorú ako bolo preukázané, navrhovateľka aj skutočne právnemu

zástupcovi zaplatila (č.l. 97). Súd sa v tejto súvislosti nestotožnil s námietkou odporcu spočívajúcou
v tvrdení, že navrhovateľka nepreukázala príčinnú súvislosť medzi škodou vzniknutou zmenšením jej
majetkuvdôsledkuzaplateniatrovobhajobyzdôvodu,žezfaktúryvystavenejjejobhajcomniejezrejmé,
akého trestného konania sa týka, nakoľko z výpovede navrhovateľky ako aj z obsahu vyšetrovacieho
spisu vyplynulo, čo napokon ani nebolo v konaní sporné, že voči navrhovateľke iné trestné konanie

vedené nikdy nebolo a že v predmetnom trestnom konaní vystupoval JUDr. P. ako jej obhajca.

Súd však zamietol návrh navrhovateľky v časti prevyšujúcej priznanú sumu vo výške 1 991,64
Eur uplatnenú titulom trov obhajoby spolu vo výške 8 558,19 Eur, nakoľko zo samotných tvrdení
navrhovateľky jednoznačne vyplynulo, že trovy obhajoby vo výške 6 566,55 Eur doposiaľ advokátovi

zaplatené neboli, v súvislosti s čím súd prijal záver, že navrhovateľke doposiaľ škoda v uvedenej
výške nevznikla, nakoľko ako vyplýva z ust. § 442 Občianskeho zákonníka, poškodenému sa uhrádza
skutočná škoda, o ktorú sa zmenšil majetok poškodeného. Poukazujúc na citované znenie zákona a
jeho gramatický výklad nemôže obstáť argumentácia navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu, že pre
posúdenie skutočného zmenšenia majetku je rozhodujúce nielen samotné uhradenie záväzku, ale aj

vznik takéhoto záväzku, nakoľko sa už samotným vznikom záväzku zmenšujú pasíva poškodeného. Súd
sa v rámci rozhodovania o tejto otázke priklonil k názoru odporcu, že nárok navrhovateľky je v tejto časti
uplatnený predčasne nakoľko jej škoda v uvedenej výške ešte nevznikla, k čomu konajúci súd dodáva,
že z dôvodu nezaplatenia uvedenej sumy za právne služby tým, že nedošlo k faktickému zmenšeniu
majetku poškodenej v zmysle už citovanej legálnej definície, nebolo možné v čase rozhodovania súdu,

ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci (§ 154 O.s.p.) ustáliť ani výšku tejto škody, keďže navrhovateľka
nemusí pohľadávku obhajcu v celom rozsahu ani uznať, z čoho môžu vzniknúť ďalšie právne následky,
ktoré v čase rozhodovania súdu nie je možné ustáliť, nehovoriac o tom, že od času splatnosti faktúry, t.j.10.01.2011 už uplynula aj trojročná premlčacia lehota pre úspešné uplatnenie práva proti navrhovateľke
v súdnom konaní.

Ďalšou podstatnou otázkou pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bola otázka, či v súvislosti so
zodpovednosťou štátu za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia (po tom čo bol spod
obžaloby oslobodený) možno priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyvolanej vo sfére
osobnostných práv toho, voči komu bolo trestné stíhanie vedené.

Trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva i ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný život, spoločenské postavenie a životný osud. Zasahuje do súkromného
života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, preto je spôsobilé, okrem porušenia práva na osobnú
slobodu garantovaného čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky obmedziť, či porušiť aj jeho právo
na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti
tak, ako to zaručuje čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Je teda nepochybné, že trestné

stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé
vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv. Medzi
prípady "vadného" obmedzovania osobnej slobody patria aj prípady, v ktorých sú splnené podmienky
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o vznesení obvinenia podľa zákona č. 58/1969
Zb. Tento záver vyplýva už len z toho, že zákon aj tieto prípady sankcionuje zodpovednosťou štátu

za škodu, ktorá nastala v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia a trestným stíhaním (ukončeným
zastavením konania).

V prejednávanej veci bol aplikovaný zákon č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne náhradu nemajetkovej ujmy pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia neumožňuje.

Z ustanovenia § 20 tohto zákona v spojení s § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že sa
uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Všeobecne sa v právnej teórii a praxi
považuje za škodu ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Skutočná škoda predstavuje
takú ujmu, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou
udalosťou a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom

a spočíva v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné - nebyť škodnej udalosti - dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich
náhradu škody sa nemateriálna ujma neodškodňuje s výnimkou, ktorou je odškodnenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia pri škode na zdraví. Napriek tomu, však na danú vec treba aplikovať
aj príslušné články Ústavy SR o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sú súčasťou právneho

poriadku Slovenskej republiky. Všeobecné súdy v občianskom súdnom konaní sú totiž povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou
podľa článku 11 Ústavy SR a sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,
ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Podľa článku 1 Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa
na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa článku 17 ods. 2 Ústavy SR, nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným
postupom.

Pri výklade zákona č. 58/1969 Zb. tak, aby bol tento výklad jednotný a v súlade s Ústavou SR treba
prijať záver, že pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Zákon
č. 514/2003 Z.z. už tento pojem výslovne upravuje, pričom jeho cieľom je to isté, ako cieľom zákona
č. 58/1969 Zb. a to odškodniť osoby za škodu, ktorá im vznikla nezákonným rozhodnutím prípadne
nesprávnym úradným postupom orgánov štátnej moci. Keby sme nepripustili možnosť odškodnenia

nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb.,
tak by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z.,
boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003
Z.z.znevýhodnenéanedošlobyunichkodškodneniunemajetkovejujmy,ktoráimpreukázateľnevznikla(denegatio justitie). To znamená, že napriek tomu, že Slovenská republika je demokratický a právny
štát (čl. 1 Ústavy SR), tieto osoby by nemali k dispozícii žiadny účinný právny prostriedok nápravy a
odškodnenia (vo forme nemajetkovej ujmy) za takúto ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu

štátu. Inak povedané nemôže v právnom štáte nastať situácia, kedy sa voči určitej osobe vedie deväť
rokov trestné stíhanie a takáto osoba je vystavená neustálym procesným úkonom zo strany orgánov
činných v trestnom konaní ako osoba podozrivá, obvinená z trestného činu, toto sa skončí zastavením
trestného stíhania z dôvodu, že sa skutok nestal, pričom takejto osobe, napriek tomu, že bola po dobu
deviatich rokov vystavená stresu, úzkosti a frustrácii nebude priznané odškodnenie nemajetkovej ujmy

len z dôvodu, že túto zákona č. 58/1969 Zb. neupravoval. Uvedený záver súd zaujal aj z dôvodu, že
inú formu nápravy a odškodnenia nemajetkovej ujmy v takomto prípade osobe nepriznáva ani aplikácia
ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka ani aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Citované ustanovenie totiž je založené na súkromnoprávnej báze, to znamená, že ochrany osobnosti
sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine. To znamená, že
štát aj tu môže byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu,

že konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri
výkone verejnej moci však orgány štátu konajú ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a
podriadenosti) a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva trestného). Je
teda zrejmé, že osoba, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie je povinná sa procesným úkonom orgánov
činných v trestnom konaní podriadiť. Teda nejde o sféru občianskeho práva súkromného, preto aplikácia

ustanovení § 11 a nasl. OZ nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani
aplikácia § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že je daný právny nárok aj na náhradu nemajetkovej ujmy.

Ustanovenie § 1 zákona č. 58/1969 Zb. teda zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím o
vznesení obvinenia. Subjektmi tejto zodpovednosti sú štát na jednej strane a na druhej strane ten, voči
komu sa viedlo trestné stíhanie. Podmienkami tejto zodpovednosti sú rozhodnutie o vznesení obvinenia,
škoda a príčinná súvislosť medzi nimi. Predpokladom zodpovednosti je skutočnosť, že voči tomu, voči
komu sa viedlo trestné stíhanie, bolo trestné stíhanie zastavené, alebo bol oslobodený spod obžaloby.

Právo na náhradu škody však nemá ten, kto bol oslobodený spod obžaloby alebo proti ktorému bolo
trestné stíhanie zastavené iba preto, že nie je za trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola
udelená milosť, prípadne, že trestný čin bol amnestovaný. Nárok na odškodnenie sa priznáva, aj keď
rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo zákonné, ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo bol obvinený
oslobodený spod obžaloby.

Súd za účelom ustálenia otázky vzniku nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vykonal výsluch
navrhovateľky, výsluchy svedkov U. F., J.. H. Y. a K. H., ďalej súd prihliadol na celý obsah súdneho spisu
a zvážil všetky skutočnosti v ňom uvedené v rozsahu potrebnom pre nesporné ustálenie skutkového
stavu veci.

Navrhovateľka vo svojej výpovedi na pojednávaní zo dňa 29.09.2014 uviedla, že v čase pred vznesením
obvinenia voči jej osobe bola bezúhonnou občiankou, podnikateľkou v oblasti poskytovania služieb
vedením účtovníctva, mala v tom čase šesť ročné dieťa, o ktoré sa sama starala. Nebola nikdy trestaná.
Bola politicky činná, bola predsedníčkou R. J.v v X.. Trestné stíhanie intenzívne prežívala, nakoľko

najmä v čase jeho začatia mala veľké obavy o svojich blízkych. Bála sa toho, že v prípade jej zatknutia
bude ohrozená možnosť výkonu starostlivosti o jej syna, ktorý mal v čase začatia trestného stíhania
6 rokov. Starala sa o neho sama, nakoľko s vtedajším manželom nežila v spoločnej domácnosti.
Intenzívne a s obavami prežívala svoje zadržanie a domovú prehliadku, ktorej sa musela podrobiť a
ktorá prebehla za prítomnosti jej syna, ktorého do škôlky v rozhodný deň (04.12.2002) odvážala v

sprievode polície v policajnom aute. Nakoľko bola zadržaná do neskorých hodín zažívala strach ako
zabezpečí prevzatie dieťaťa zo škôlky a bola strachu o to, či a kedy sa k nemu vráti. V tom čase došlo
v dôsledku utrpeného zranenia jej otca k jeho úmrtiu, ktoré si kládla navrhovateľka za vinu a zo smrti
otca ju vinili aj jej blízki - matka aj brat, s ktorým vzťahy týmto nadobro utrpeli. V dôsledku tejto situácie
mala mať navrhovateľka psychické problémy, ich odborné riešenie, resp. diagnostikovanie však pred

súdom lekárskym osvedčením nepreukázala, možno však vzhľadom na všetky preukázané skutočnosti
dôvodiť, že navrhovateľka bola v súvislosti s trestným stíhaním trvajúcim deväť rokov vystavená väčšej
psychickej záťaži. Negatívne prežívala navrhovateľka trestné stíhanie aj v súvislosti so svojou prácou,
nakoľko sa cítila zodpovedná za nepríjemnosti, ktoré v súvislosti so spájaním s jej osobou vznikali ajjej klientom. Uvádzala, čo potvrdili aj svedecké výpovede jej klientov JUDr. Y., JUDr. F. a svedka V., že
trestné stíhanie vedené voči jej osobe malo negatívny dopad na jej podnikateľskú činnosť nakoľko klienti,
ktorí o ňom vedeli v dôsledku toho, že jej zadržanie políciou videlo množstvo ľudí v jej okolí, sa obávali

o ich dobré meno a preto spoluprácu s ňou ukončili, resp. ako uviedol svedok V. radšej nenadviazali.
Následky trestného stíhania znáša vo svojom súkromnom živote vlastne doposiaľ, jej životný partner bol
a je vystavovaný v súvislosti s jeho prácou vyšetrovateľa výčitkám, že žije so záujmovou osobou, za čo
sa navrhovateľka trápi a z tohto dôvodu v minulosti rozmýšľala aj o rozchode s partnerom.

Z výsluchu svedkov U. F., matky navrhovateľky, K. H., syna navrhovateľky a J.. H. Y., partnera
navrhovateľky súd zistil, akým spôsobom boli skutočnosti súvisiace s trestným stíhaním navrhovateľky
vnímané v jej bezprostrednom okolí, či už v pracovnom alebo v okruhu blízkych osôb a priateľov. Z
ich obsahu vyplynulo, že vzhľadom na priebeh začatia trestného stíhania, zásah policajnej jednotky v
domácnosti navrhovateľky v čase, kedy bol v okolí jej domu veľký pohyb osôb, ako aj medializáciou
prípadu bola udalosť okolím pozorne sledovaná. Rodina udalosti zle znášala, ako uviedla matka

navrhovateľky rozvrátili sa vzťahy medzi navrhovateľkou a jej bratom, ktorý ju obviňoval zo smrti otca,
čomu matka navrhovateľky podľahla a prestala sa na určitý čas s dcérou rozprávať. Ona vzťahy s
dcérou obnovila, brat navrhovateľky sa s ňou doposiaľ nerozpráva. Celú situáciu negatívne prežíval aj
syn navrhovateľky, za čo sa navrhovateľka veľmi trápila. Dôsledky trestného stíhania podľa ich tvrdení
pretrvávajú doposiaľ, nakoľko je navrhovateľka doposiaľ s uvedeným trestným stíhaním spájaná.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Navrhovateľka v konaní poukázala na to, že bezpochyby išlo o citeľný neoprávnený zásah do jej
práva na osobnú česť, ľudskú dôstojnosť, ktorý bol značnej intenzity a mal nepriaznivé dôsledky pre
navrhovateľku, na jej postavenie v spoločnosti.

Pri určení miery akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby navrhovateľky v

spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či
inom prostredí navrhovateľky. Túto mieru súd zisťoval dokazovaním a posúdil na základe poznania a
vyhodnotenia tejto reakcie. Súd mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o znížení
dôstojnosti a vážnosti navrhovateľky v spoločnosti v značnej miere, preto navrhovateľke priznal náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20 000 Eur, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Podstatou priznania nemajetkovej ujmy je teda preukázanie zníženia spoločenského postavenia
navrhovateľky, ktoré sa v posudzovanom prípade navonok prejavilo v pochybnostiach okolia o
bezúhonnosti navrhovateľky, o jej cti a charaktere, v obave zo spolupráce.

Najdôležitejšou skutočnosťou pre rozhodovanie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je však to, že nie
je možné ujmu vzniknutú navrhovateľke a s tým spojené prežitie traumatizujúcich, dôstojnosť znižujúcich
negatívnych pocitov odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy. Doposiaľ totiž navrhovateľke
nikto neposkytol, ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa. Preto súd považuje výšku

priznanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti za primeranú. Vo zvyšku súd nárok
na nemajetkovú ujmu zamietol.

Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej intenzitu, rozsah a na jej
ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného

zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť
k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo a
tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú
nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné
obohacovanie. Ako už bolo uvedené, trestné stíhanie navrhovateľky predstavovalo svojím rozsahom a

intenzitou značný zásah do jej osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťovala navrhovateľka
intenzívne počas priebehu celého trestného stíhania a ktoré v malej miere pretrvávajú až dodnes.Zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere nie je jediným
prípadom, keď postihnutej fyzickej osobe možno priznať právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov

do osobnostných práv (z dôvodu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho postupu orgánov štátu),
kedy sa nejaví postačujúcim zadosťučinenie v inej forme (napr. ospravedlnenie sa a pod.). V danom
prípade z vykonaného dokazovania je zrejmé, že navrhovateľke napriek tomu, že trestné stíhanie voči
nej bolo zastavené sa doposiaľ nikto za zásah do jej osobnostných práv neoprávneným trestným
stíhaním neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné

zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Za danej
situácie jedinou možnosťou ako zmierniť následky neoprávneného zásahu odporcu do osobnostnej
sféry navrhovateľky súd považoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je už
nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr. písomného ospravedlnenia sa navrhovateľovi prípadne
samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu,
že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť navrhovateľky. Preto má súd za to, že v danom

prípade sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom
na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany odporcu, sa vzhľadom na odstup času už
nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia.

Na základe takto vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci súd dospel k záveru, že

navrhovateľke prináleží, nielen náhrada škody vo forme nákladov vynaložených v priamej príčinnej
súvislosti s vedením trestného konania voči jej osobe, ale aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
ako spravodlivá a dostatočná forma zadosťučinenia, ktorú súd určil s prihliadnutím na intenzitu, rozsah,
ohlas, ako aj na dĺžku trvania neoprávneného zásahu, nakoľko trestné stíhanie voči navrhovateľke bolo
vedené deväť rokov a deväť rokov teda bola nútená prežívať obavy z budúcnosti a možných následkov

trestného stíhania, ktoré sa ukázalo ako nedôvodné.

Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy sa súd riadil ustanovením § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
podľa ktorého sa výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 určuje s prihliadnutím najmä na:
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov. ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z uvedeného je zrejmé akou úvahou sa súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy spravoval, ktoré

skutočnosti ustálené vykonaným dokazovaním vzal pri rozhodovaní do úvahy, keďže na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní uniesla dôkazné bremeno a
preukázala v konaní taký zásah do jej osobnostných práv navrhovateľa, ktorý mal dôsledok v znížení
jeho dôstojnosti, resp. vážnosti v spoločnosti vzniknutý v dôsledku nezákonného rozhodnutia, v miere
odôvodňujúcej oprávnenosť jej nároku vo výške, ktorú súd so zreteľom na všetky skutočnosti a okolnosti,

ktoré vyšli v konaní najavo, posúdil ako adekvátnu následkom spôsobeným nezákonným rozhodnutím.
Vo zvyšku uplatnenej nemajetkovej ujmy súd žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, nakoľko mal za
to, že výška nemajetkovej ujmy požadovaná navrhovateľkou v žalobnom návrhu vo výške 200 000 Eur
je neprimeraná následkom, ktoré jej boli nezákonným rozhodnutím spôsobené.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľky na náhradu majetkovej škody uplatnenej spolu vo výške 33 579,83
Eur titulom ušlého zisku z dôvodu, že navrhovateľka prišla o odmenu, ktorú by nebyť trestného stíhania
získala za poskytovanie služieb JUDr. U. Y., súdnej exekútorke a JUDr. E. F., notárke, ktoré boli jej
stálymi klientkami, vyčísleným navrhovateľkou za poskytovanie služieb JUDr. U. Y. vo výške 13 515,60
Eur-priemernámesačnáodmenavsume1126,30Eurx12mesiacov,nakoľkoJUDr.Y.ukončilačinnosť

k januáru 2004 a za poskytovanie služieb JUDr. E. F. vo výške 11 503,04 Eur - priemerná mesačná
odmena v sume 105,56 Eur x 109 mesiacov sa súd stotožnil s obranou odporcu, že v danom prípade
nebola preukázaná príčinná súvislosť ako jeden z nevyhnutných predpokladov pre priznanie nároku na
náhradu škody, nakoľko navrhovateľka svoje tvrdenie, že dôvodom straty klientov bolo trestné stíhanie
nepreukázala, keď súdu nepredložila žiadnu dohodu s označenými osobami o poskytovaní služieb v

oblasti účtovníctva, z ktorej by vyplývalo, že by mohla dôvodne očakávať, že v predmetnom období by
označeným osobám poskytovala účtovnícke služby a dosiahla označený zisk, ani to akú výšku odmeny
a za aké obdobie od nich navrhovateľka inkasovala. Ušlý zisk totiž predstavuje stratu očakávaného
výnosu. Navrhovateľka naviac nebola vo výkone väzby, ktorá by jej reálne znemožňovala výkonživnostenskej činnosti. Samotné začatie a vedenie trestného stíhania neznamená automaticky prekážku
pre výkon podnikateľskej činnosti. Údaj o trestnom stíhaní navrhovateľky nie je údajom evidovaným vo
verejne prístupnej evidencii, a ak sa, ako navrhovateľka tvrdí, informácie o trestnom stíhaní aj dostali do

povedomia verejnosti nemožno jednoznačne ustáliť, že sa tak stalo výlučne postupom odporcu.
Z výsluchu svedkýň JUDr. U. Y. a JUDr. E. F. síce vyplynulo, že využívali na vedenie účtovníctva
služby navrhovateľky a obe uviedli, že ukončiť spoluprácu s ňou sa rozhodli z dôvodu trestného stíhania
navrhovateľky, avšak išlo o ich slobodné rozhodnutie, ktoré nie je v súlade s prezumpciou neviny, pritom
obe svedkyne majú právnické vzdelanie a uvedeného princípu si preto museli byť vedomé. Súd preto

nimi uvádzané dôvody vyhodnotil ako nedostatočné pre prijatie jednoznačného záveru o už uvedenej
príčinnej súvislosti. Navyše obe svedkyne sú blízkymi dlhoročnými priateľkami navrhovateľky, resp. jej
rodiny možno preto usúdiť aj ich snahu pomôcť navrhovateľke preukázať ňou tvrdené skutočnosti, čo
znižuje dôkaznú silu ich svedeckej výpovede. Ďalším nemenej podstatným dôvodom pre zamietnutie
nároku navrhovateľky na ušlý zisk je tá skutočnosť, že navrhovateľka nepreukázala akú odmenu za
výkon svojej činnosti od dotknutých klientok poberala, ani aká časť z tejto odmeny bola po odpočítaní

nákladov jej skutočným ziskom.

Sumarizujúc uvedené súd návrh navrhovateľky na náhradu ušlého zárobku z týchto dôvodov zamietol.

O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa

ktorého môže súd o trovách konania rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, pokiaľ ide o zložitú vec, resp. je uplatnených viacero nárokov
a tomu bolo v danom prípade.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava

I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.