Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/117/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0019200351
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:0019200351.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Aleny Mazúrovej v spore žalobcu: DASTRONAL, SE, so sídlom Pod Kostelem
225, Mochov, Česká republika, IČ: 289 53 428, proti žalovanej: C. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom B.. K..
S. XXXX/XX, Z., o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce zo 14. januára 2020, č. k. 5C/3/2019-79

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku tak, že žalobu v časti o určenie, že darovacia
zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná, zamieta.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkom určil, že „darovacia zmluva V 515/2017 z. d. 7.3.2017, čz-97/17 uzavretá medzi darcom Z.
K., rod. C., trvale bytom X. XXX, XXX XX K., nar. XX.XX.XXXX a obdarovaným C. E., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom B.. K.. S. XXXX/XX, XXX XX, Z., ktorou darca previedol na obdarovaného byt č. X, prízemie,
vchod X, bytového domu č. súp. XXX na parc. č. XXX a podiel na spoločných častiach a zariadeniach
bytového domu so spoluvlastníckym podielom k pozemku o veľkosti 6840/123642 - V 332/2012 Čz

88/12, zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie K., obec K., okres Z. (v rozsudku tiež
len „darovacia zmluva“) je voči žalobcovi DASTRONAL, SE, Pod Kostelem 225, 250 87 Mochov, ČR,
právne neúčinná“ (I), „návrh žalobcu vo vzťahu k zriadeniu záložného práva v prospech Slovenskej
sporiteľne, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 na byt č. X, prízemie, vchod X
bytového domu č. súp. XXX na parc. č. XXX a podiel na spoločných častiach a zariadeniach bytového
domuaspoluvlastníckypodielkpozemkuoveľkosti6840/123642-V332/2012Čz88/12stým,žetentoje
vočižalobcoviDASTRONAL,SE,PodKostelem225,25087Mochov,ČR právneneúčinný“zamietol(II),

konanie „o návrhu žalobcu vo vzťahu k zriadeniu záložného práva v prospech Spoločenstva vlastníkov
bytov IČO: 35 577 452, Okružná 485, 072 22 Strážske v zmysle § 15 zák. č. 182/1993 Z. z. v znení zák.
č. 151/1995 Z. z. žiadosť o zápis záložného práva Z 2114/09- čz. 335/09 s tým, že tento je voči žalobcovi
DASTRONAL, SE, Pod Kostelem 225, 250 87 Mochov, ČR právne neúčinný, zastavil (III) a rozhodol o
trovách konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

2. Len proti vyhovujúcemu výroku tohto rozsudku podala žalovaná odvolanie. Zamietavý výrok rozsudku

(II) a jeho výrok o čiastočnom zastavení konania (III) neboli odvolaním napadnuté; v tejto časti rozsudok
súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a contrario C.s.p., a preto v
nej nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.3.Súdprvejinštancie napadnutýmvyhovujúcimvýrokom(I)rozhodoložalobe,ktoroužalobcaodporoval
darovacej zmluve v podstatnom na podklade tvrdenia, že týmto právnym úkonom došlo k ukráteniu
uspokojenia jeho pohľadávky na zaplatenie sumy 4.000,- Eur voči Z. K., nar. XX.XX.XXXX (ďalej

tiež len „dlžníčka“). Žalobca poukázal na to, že dlžníčka dlh uznala v rámci Dohody o pristúpení
záväzku zo dňa 19.11.2018, na základe ktorej sa stal popri nej jeho dlžníkom tiež A. K. (jediný člen
predstavenstvaspoločnostižalobcu,syndlžníčkyastrýkožalovanej-pozn.odv.súdu).Žalobcatvrdil,že
k ukráteniu uspokojenia jeho pohľadávky v dôsledku darovacej zmluvy došlo preto, že okrem bytových
nehnuteľností, ktoré v dôsledku odporovaného právneho úkonu z majetku dlžníčky ušli, táto nedisponuje

inými hodnotami, ktoré by mohli byť pri exekúcii postihnuté. Argumentoval zároveň, že nakoľko sú
dlžníčka a žalovaná vo vzťahu blízkych osôb, úmysel ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky odporovaným
právnym úkonom sa zo zákona predpokladá.

4. Súd prvej inštancie skutkovo vyšiel zo zistenia, že v článku II Dohody o pristúpení k záväzku zo dňa
19.11.2018 dlžníčka uznala zročný dlh voči žalobcovi zo zmluvy o pôžičke vo výške 4.000,- Eur s úrokmi

z omeškania vo výške 0,25% denne od 1.1.2011 do zaplatenia. Mal za preukázanú aj skutočnosť, že
dlžníčka darovacou zmluvou previedla na žalovanú bytové nehnuteľnosti v kat. úz. K.. Skutkovo tiež
ustálil, že z prvotných vyjadrení samotnej žalovanej v konaní vyplynulo, že k uzavretiu darovacej zmluvy
došlo s cieľom zamedziť uspokojenie pohľadávky žalobcu. Pokiaľ žalovaná takúto vôľu darkyne neskôr
aj negovala, súd prvej inštancie túto zmenu v jej tvrdeniach považoval za účelovú.

5. Na takto ustálený skutkový stav prvoinštančný súd aplikoval ust. § 42a ods. 1 až 3 zák. č. 40/1964
Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru, že v
danom prípade sú splnené všetky zákonné podmienky pre odporovanie právnemu úkonu. Skonštatoval,
že dlžníčka dlh voči žalobcovi písomne uznala, že odporovaným právnym úkonom ušli z jej majetku

bytovénehnuteľnostiažeprospechztohomalažalovaná,ktorájevkatastrinehnuteľnostíevidovanáako
ich vlastníčka. Tá podľa jeho záveru mala vedomosť o tom, že k uzavretiu darovacej zmluvy dochádza
práve z toho dôvodu, aby nebola uspokojená pohľadávka žalobcu.

6. Žalovaná v odvolaní navrhla, aby odvolací súd napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nevenoval
náležitú pozornosť jej tvrdeniu o neexistencii dlhu Z. K. a naňho nadväzujúcej argumentácii, že z tohto
dôvodu ani nemohlo dôjsť k účelovému prevodu nehnuteľností na jej osobu. Vytkla v tejto spojitosti
súdu prvej inštancie, že k týmto sporným skutkovým okolnostiam odmietol vykonať ňou navrhnutý dôkaz
svedeckým výsluchom dlžníčky. Súd prvej inštancie podľa odvolateľky pochybil tiež tým, že vo veci

rozhodol bez jej vypočutia, hoc z predchádzajúceho postupu súdu bolo z jej pohľadu zrejmé, že tak
považuje za potrebné urobiť. Svojimi odvolacími námietkami, vytýkajúcimi pochybenie v procesnom
postupe, nesprávnosť zistení na podklade vykonaných dôkazov, neúplnosť skutkových zistení z dôvodu
nevykonania navrhovaných dôkazov a poukazujúcimi tiež na nesprávnosť právneho posúdenia veci,
žalovanápodľaúvahyodvolaciehosúduuplatnilaodvolaciedôvodypodľaust.§365ods.1písm.b),e),f)

a h) C.s.p. V odvolaní žalovanou všeobecne zmienené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a)
a d) C.s.p. neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na
nedostatok podmienok konania alebo na prítomnosť inej vady, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody
žalovanou materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje

pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle
ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím
bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Odvolací
súd zároveň poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k

ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v
odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p.
dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj
keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J.,
Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).

7.Žalobcavovyjadreníkodvolaniuodmietoltvrdeniežalovanejoneexistenciijehopohľadávky;poukázal
na to, že táto bola dlžníčkou uznaná a argumentoval, že nakoľko dlžníčka nie je stranou sporu, žalovaná
v ňom proti pohľadávke ani nemôže namietať. Z toho istého dôvodu by podľa názoru žalobcu nebolomožné prihliadať ani na prípadnú svedeckú výpoveď dlžníčky. Žalobca v tejto spojitosti akcentoval,
že dlžníčka doposiaľ nevykonala žiadne právne kroky, ktoré by viedli k spochybneniu uznania dlhu.
Napokon žalobca vo vyjadrení k odvolaniu vyzdvihol skutočnosť, že odporovaný právny úkon bol

urobenýmedziblízkymiosobami,čopraktickyznamená,žepreúspešnéodporovaniepostačípreukázať,
že k takému úkonu došlo, že sa tak udialo v zákonom určenom čase a že v jeho dôsledku bolo ukrátené
uspokojeniejehopohľadávky.Vtejtokonšteláciifaktovbysažalovanámohlaodporovacejžalobeubrániť
len v prípade ak by preukázala, že o úmysle dlžníčky ukrátiť uspokojenie jeho pohľadávky nemohla
vedieť ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Žalovaná však dôkazné bremeno k skutočnosti, že

venovala okolnostiam a dôvodom prevodu nehnuteľností dostatočnú pozornosť, v spore neuniesla.
Žalobcapritomakcentoval,žedôkaznúhodnotuktejtoskutočnostinemalanižalovanounavrhnutýdôkaz
-výsluch dlžníčky.

8. Žalovaná v odvolacej replike v podstatnom zopakovala svoju argumentáciu proti existencii
vymáhateľnej pohľadávky a nad rámec toho opísala sled udalostí, z ktorých podľa jej nazerania vyplýva,

že dlžníčka dlh uznala v omyle vyvolanom A. K..

9. Aj žalobca vo svojej odvolacej duplike ťažiskovo zopakoval v odvolacom konaní už skôr prezentované
argumenty. Doplnil ich v smere výkladu zákonného pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, za ktorú podľa
jeho názoru treba považovať takú, ktorú je možné úspešne uplatniť na súde. Ako nepravdivé žalobca

odmietol tvrdenia žalovanej ohľadne okolností, za ktorých došlo k uznaniu dlhu a naproti tomu
prezentoval skutočnosti, majúce poukázať na to, že dlžníčka urobila odporovaný právny úkon pod
vplyvom žalovanej.

10. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovanej ako podané

včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných
podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že je (odvolanie) dôvodné.

11. Žalovaná svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. nastolila predmetom odvolacieho prieskumu predovšetkým
správnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky naplnenia zákonných predpokladov pre
úspešné odporovanie darovacej zmluvy z hľadiska existencie vymáhateľnej pohľadávky, ako jednej z

nezastupiteľných podmienok pre možnosť žalobcu domáhať sa vyslovenia neúčinnosti tohto právneho
úkonu dlžníčky voči veriteľovi. Súd prvej inštancie odpoveď na túto otázku v prospech žalobcu implicitne
vystaval na názore, ktorý v odvolacom konaní prezentoval aj žalobca, že vymáhateľnou pohľadávkou v
zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pohľadávka, ktorú je možné uplatniť na súde.

12. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy
na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania
podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto
postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych
predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý

mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak
aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne na zistený
skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vodil nesprávne závery o právach
a povinnostiach strán.

13.Podľaust.§42aods.1Občianskehozákonníka,veriteľsamôžedomáhať,abysúdurčil,žedlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

14. Súd prvej inštancie pri posudzovaní podmienok odporovateľností právneho úkonu dlžníčky síce
správne vyšiel z citovaného zákonného ustanovenia; na škodu veci ho ale nesprávne interpretoval a v
okolnostiach prípadu z neho vyvodil nesprávny právny záver.15. Podstata interpretačnej nesprávnosti úvah súdu prvej inštancie má podľa názoru odvolacieho súdu
pôvod v prehliadnutí faktu, že v súdnej praxi už skutočne dlhý čas prebieha interpretačný dišput v
otázke čo treba rozumieť pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Žiada sa hneď na úvod ozrejmiť, že v právnej praxi nateraz nedošlo k uspokojivému
vyriešeniu tohto výkladového rozporu a zároveň kriticky poznamenať, že úlohu takéhoto riešenia by
vzhľadom na odlišné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - na jednej strane považujúce
za vymáhateľnú uplatniteľnú pohľadávku ( rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999,
ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. 44/2001, uznesenie sp. zn. 4 Cdo 198/2010 z 27. februára 2012 a rozsudok sp. zn. 2 Obdo
69/2012 z 30. októbra 2013) a na strane druhej uvažujúce nad vymáhateľnou pohľadávkou ako nad
pohľadávkou vykonateľnou (rozsudok sp. zn. 5 Cdo 188/2010 z 23. novembra 2011 a sp. zn. 6 Cdo
253/2012 zo 17. decembra 2013), mohlo najrazantnejšie splniť zaujatie právneho názoru veľkým
senátom NS SR, procesným postupom podľa ust. § 48 C.s.p., ktorý však, vychádzajúc z jeho uznesenia
sp. zn. 1 VCdo 4/2019 z 28. apríla 2020 odmietol zaujať právny názor v tejto otázke práve z dôvodu,

že v praxi najvyššieho súdu sa už rozdielne rozhodnutia vyskytujú; nejde teda o prípad odklonu ale
nekonzistentnú prax. Za tejto situácie neostávalo iné, než sa prikloniť k jednej z týchto dvoch názorových
variant s vysvetlením rozdielových úvah, ktoré k tomu v myšlienkových pochodoch viedli. Odvolací
súd v tejto súvislosti vyzdvihuje skutočnosť, že teleologický prístup k interpretácii ust. § 42a ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorý priorizuje skutočný zmysel vymáhateľnosti pred významom aký je

tomuto slovu v praxi tiež pripisovaný, rozhodne predstavuje v právnej obci rozšírenejšie, prakticky aj
udržateľnejšie a historicky (v kontexte úpravy stredného Občianskeho zákonníka) aj konzistentnejšie
riešenie. V prvom rade sa je potrebné sa v tejto spojitosti zmieniť o tom, že chápanie vymáhateľnej
pohľadávky ako pohľadávky zročnej či žalovateľnej bolo jasne odmietnuté právnou teóriou ( por. Fekete,
I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, s. 326; Imrich Fekete Občiansky

zákonník, Komentár. Bratislava: EPOS, 2007, s. 153, Svoboda, J. a kol.: Občiansky zákonník. Komentár
a súvisiace predpisy, V. vydanie. Bratislava: Eurounion, 2004, s. 102, Ján Mazák, Peter Vojčík a kol.:
Občianske právo s vysvetlivkami, zväzok 1. Bratislava: Iura Edition, 1997, s. 88 a ŠTEVČEK, M.,
DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol. Občiansky zákonník
I. § 1 - 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 318). Nemenej významný argumentačný zdroj v

prospech názoru, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka
je potrebné rozumieť vykonateľnú pohľadávku, predstavuje uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.
ÚS 284/2010 z 30. augusta 2010, v ktorom sa jednak ústavný súd jednoznačne priklonil k tomuto
názoru a v ktorom zároveň odlišný názor (prvotne prezentovaný v rozsudku NS SR sp. zn. 3 Cdo
102/99 z 23. decembra 1999), „... interpretujúci pojem „vymáhateľná pohľadávka“ ako rovnoznačný

pojmu „žalovateľná pohľadávka“, označil za „... menšinový názor vybočujúci zo štandardnej judikatúry
všeobecných súdov“. Pri vážení zmieňovaných názorových alternatív je potrebné mať na zreteli tiež, že
pri zhodnej právnej úprave v Českej republike, česká judikatúra konštantne rozumie pod vymáhateľnou
exekučne vynútiteľnú pohľadávku (por. rozhodnutia NS ČR uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí
a stanovísk NS ČR pod R 12/1998, R 12/2003 a R 5/2007). Napokon i v rozhodovacej praxi NS

SR už možno zaznamenať jasnejšie kontúry názorovej konzistentnosti s touto interpretačnou líniou. V
nedávnom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 237/2017 z 24. júna 2020 totiž najvyšší súd formuloval záver, že
„Aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína, nezotrváva na takom
výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia R 44/2001, aktuálna rozhodovacia
prax najvyššieho súdu, ako aj občianskoprávna doktrína, sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje “.

Na podklade týchto argumentačných postojov právnej teórie a praxe k diskutovanej otázke spôsobu
interpretácie slovného spojenia „vymáhateľná pohľadávka“ v ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka,
sa k názoru, že ňou treba rozumieť judikovanú pohľadávku alebo pohľadávku, vyplývajúcu z iného
exekučného titulu, prikláňa tiež odvolací súd.

16. Súčasťou koncepcie „vykonateľnej pohľadávky“ je podľa právnej praxe tiež téza, podľa ktorej
pre vyhovenie odporovacej žalobe postačí, aby bola pohľadávka žalobcu vymáhateľná aspoň v
čase rozhodovania o nej súdom. Požiadavka existencie judikovanej pohľadávky totiž do istej miery
prirodzene predurčuje prax, kedy v záujme vyhnúť sa prekludovaniu práva odporovať právnemu úkonu,
veritelia často pristúpia k podaniu odporovacej žaloby ešte pred právoplatným skončením konania o

priznanie pohľadávky. Práve tento aspekt koncepcie „vykonateľnej pohľadávky“ viedol k formulovaniu už
zmieneného záveru, že pre vyhovenie odporovacej žalobe postačí, aby bola pohľadávka vymáhateľná
aspoň v čase rozhodovania. Zároveň s tým právna prax zdôraznila význam procesného inštitútu
prerušenia konania. Napríklad NS SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra 2013 vtejto otázke formuloval záver, že „Ak teda v čase rozhodovania súdu o odporovacej žalobe pohľadávka
žalobcu (veriteľa) voči dlžníkovi ešte nie je vymáhateľná a žalobca sa domáha jej priznania v inom
konaní, je spravidla daný dôvod na prerušenie konania o odporovacej žalobe podľa § 109 ods. 2 písm.

c) O.s.p.“. Rovnaký postoj má k riešeniu tejto procesnej situácie tiež NS ČR, ktorý napr. v rozsudku sp.
zn. 21 Cdo 2285/2000 z 22.6.2001 prezentoval názor, že „V prípade, že v dobe rozhodovania súdu o
odporovacej žalobe nie je pohľadávka žalobcu voči dlžníkovi ešte vymáhateľná a že sa žalobca domáha
priznania tejto pohľadávky v inom konaní (napríklad na súde), je spravidla daný dôvod na prerušenie
konania o odporovacej žalobe podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. V konaní, v ktorom sa

prejednáva priznanie pohľadávky žalobcu voči dlžníkovi a v ktorom má byť o ňom rozhodnuté, je totiž
nepochybne riešená otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu o odporovacej žalobe.

17. Vo svetle týchto interpretačných vodítok odvolací súd uzavrel, v prvom rade, že žalobca nemá
vecnú legitimáciu k odporovacej žalobe, nakoľko pohľadávka pre ktorú sa domáha neúčinnosti právneho
úkonu nebola judikovaná súdnym rozhodnutím a nevyplýva ani z iného exekučného titulu (§ 45 zák.

č. 233/1995 Z. z.). Ostáva dodať, že uznanie dlhu Z. K., keďže nebolo urobené vo forme notárskej
zápisnice, obsahujúcej právny záväzok, s vyznačením oprávnenej osoby a povinnej osoba, právneho
dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 45
ods. 2 písm. c) uvedeného zákona), exekučným titulom nie je. Podľa názoru odvolacieho súdu zároveň
v okolnostiach prípadu nie sú splnené predpoklady pre prerušenie konania za účelom vyčkania na

priznanie pohľadávky žalobcovi v inom konaní podľa ust. § 164 C.s.p., keďže takéto konanie neprebieha.

18. Z týchto dôvodov vecne nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie nemohlo byť v odvolacom
konanípotvrdenévzmysleust.§387ods.1acontrarioC.s.p.anakoľkozároveňnebolisplnenézákonné
predpoklady ani pre jeho zrušenie (§ 389 C.s.p.), v súlade s ust. § 388 C.s.p. ho odvolací súd zmenil

tak, že žalobu v časti o určenie, že darovacia zmluva je voči žalobcovi právne neúčinná, zamietol.

19. Vzhľadom na zmenu napadnutého rozsudku, rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396 ods. 2
C.s.p. o nároku na náhradu trov celého konania.

20. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

21. Podľa ust. § 255 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

22. V celom konaní, teda v jeho prvoinštančnom štádiu i v jeho odvolacej časti, mala v konečnom
dôsledku žalovaná plný procesný úspech, a preto jej v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami
vznikloprávonanáhradutrovkonaniaprotižalobcovi,ktorýbolv konaníneúspešný.Nakoľkovšakpodľa

obsahu spisu žalovanej v konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie v okolnostiach prípadu ani nemožno
rozumne predpokladať, odvolací rozhodol o trovách konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho
konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na

príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej

hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).