Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/212/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3715209377
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3715209377.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcov 1/ Y.. L. A., narodenej dňa
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, 2/ Y.. B. A., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom J. XXXX/XX, M., 3/ M.
A., narodeného dňa XX.XX. XXXX, bytom C. XXX a 4/ S. A., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom C.
XXX, zastúpených W.. X. I., advokátkou so sídlom D. XXX/X, M. S., proti žalovanému J. O., X.., B. XX,

S., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpenému T. X., s.r.o., M. XX, S., o zaplatenie nemajetkovej ujmy,
na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 5. júna 2018, č. k.
6C/84/2016-333, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/, 2/, 3, 4/m a j ú proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie svojim rozsudkom konanie v časti o zaplatenie 1.684,86 eur zastavil (výrok I.),
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni l/ sumu 20.000,- eur, žalobcovi 2/ sumu 12.000,- eur,
žalobcovi 3/ sumu 12.000,- eur, žalobcovi 4/ sumu 12.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok II., IV.,VI.,VIII.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok X.) a o trovách konania rozhodol tak, že
žalobkyňa 1/ má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 42,92 % , žalovaný 2/, 3/,
4/, každý vo výške 60% (výrok III., V., VII., IX.).

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 15.07.2013 uzatvoril A. A.
ako zamestnanec pracovnú zmluvu so zamestnávateľom J.. J. O. T., s.r.o. s dohodnutým druhom
práce: vodič VZV, s miestom výkonu práce - priestory zamestnávateľa v M. - areál J. B. a.s., T. A.
10XX, M.. V popise hlavných činností a zodpovedností mal vykonávať kontrolu, preberanie manipulačnej
techniky a evidenciu ubehnutej motohodiny, vykonávať odvoz CVT z robotického pracoviska (KSP
alebo komín) alebo z ručného sortovania k pracovnému E. a následne na skladové miesto alebo do

prepravnýchvozňov,podľazadeleniavykonávaťCVTvkomínochuprepravnýchvozíkovanaskladňovať
ich do expedičných zón a následne nakladať do MB, vykonávať preskladnenie - manipuláciu
výrobkov na základe požiadavky majstra príjmu a expedície CMR alebo pracovníka Wamosu, vykonávať
kontrolu, či sa zhoduje systémové množstvo výrobkov na palete alebo v komíne s fyzickým stavom,
viesť prevádzkový denník zvereného VZV, vykonávať kontrolu skladových miest a prípadné nedostatky
hlásiť nadriadenému, vykonávať činnosti na základe príkazov nadriadených pracovníkov, odovzdávať

nadriadenémupracovníkovinávrhy,pripomienky,sťažnostiapožiadavky,dodržiavaťpracovnúdisciplínu
atď. A. A., ktorý bol manželom žalobkyne l/ a otcom žalobcov 2/, 3/, 4/ dňa 26.09.2013 zomrel, a tonásledkom pracovného úrazu, ktorý utrpel dňa 24.09.2013, na pracovisku žalovaného v M.,
hala sortovania nákladných plášťov.

3. Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 2T 114/2015 mal súd prvej
inštancie preukázané, že trestným rozkazom Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 29.06.2015 sp.
zn. 2T/114/2015-328, bol uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia A. A. podľa § 149 ods. 1, 2
písm. a) Tr. zák. s poukázaním na ust. § 138 písm. h) Tr. zák. B. B., nar. XX.XX.XXXX, keď ako
zamestnanec spoločnosti J.. J. O. T. s.r.o. dňa 24.09.2013 okolo 9.30 hod. v M. v hale spoločnosti J.. J.

O. T. s.r.o., s označením M3 príjem nákladných plášťov ako vodič vysokozdvižného vozíka s kliešťovými
chápadlami, viezol na tomto vozíku na sebe naskladaných 8 ks nákladných pneumatík HDC1 o rozmere
315 x 80, pričom sa pohyboval zo sortovačky haly M3 do skladu smerom pred seba po ľavej strane
haly,nakoľkosazľavavyhýbaloprotiidúcemuvysokozdvižnémuvozíku,avšakprenaloženépneumatiky
nemal dostatočný rozhľad na priestor pred sebou a napriek tomu sa s vozíkom pohol smerom dopredu
a následne v ľavom rohu sortovačky haly M3 prudko narazil naloženými pneumatikami do tam sa

nachádzajúceho zamestnanca spoločnosti J. J. O. T. s.r.o., poškodeného A. A., ktorý stál pri vláčiku
s naloženými pneumatikami a kontroloval zovretie obručí a miesto, kam má jednotlivec pneumatiky
dopraviť a v dôsledku tohto nárazu došlo k vymršteniu poškodeného A. A. a jeho následnému pádu na
zem, pričom poškodený utrpel zranenia, a to krvný výron v okolí ľavého oka, krvný výron do mäkkých
pokrývok lebečných v ľavej temenno-záhlavovej oblasti hlavy, krvácanie pod tvrdú plenu mozgu vľavo,

spánkovo-temennej oblasti vnútrolebkového priestoru, difúzne krvácanie pod mäkkú plenu mozgovú,
početné pomliaždenie mozgu na oboch pologuliach mozgu, krvácanie medzi pologule mozgu,
prítomnosť vzduchu v spánkovej oblasti, zlomeninu klenby lebečnej v spánkovo-temennej
oblasti hlavy, zlomeninu pyramídy a spánkovej kosti vpravo, so zakrvácaním do hlávkových skriepkov,
a vonkajšieho zvukovodu a na následky uvedených zranení dňa 26.09.2014 zomrel, čím B. B. ako

vodič VZV porušil povinnosť tým, že riadil vysokozdvižný vozík napriek tomu, že prevážané bremeno
mu bránilo vo výhľade na komunikáciu, čím porušil ustanovenie uvedené v bode 3.4.5 STN XXXXXX o
motorových vozíkoch v spojení s bezpečnostným predpisom J.. J. O. T. s.r.o. - Organizačná smernica č.
L.-XXXX-XX, bod 5.20. dopravno-prevádzkovým poriadkom, teda inému z nedbanlivosti spôsobil
smrť, a taký čin spáchal závažným spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti uloženej mu

podľa zákona. Za uvedený skutok bol B. B. vyššie uvedeným trestným rozkazom odsúdený podľa § 149
ods. 2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2, 3 Tr. zák., § 36 písm. j), l), n) Tr. zák., s prihliadnutím na § 353
ods. 2 Tr. por. na trest odňatia slobody 24 mesiacov s podmienečným odkladom a určením
skúšobnej doby 4 roky. Zároveň mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť zvláštne motorové vozidlá
na dobu 2 roky. Poškodení, Ing. L. A. - žalobkyňa l/ , S. A. - žalobca 4/, Y.. B. A. - žalobca 2/ a M. A. -

žalobca 3/, boli odkázaní s nárokom na náhradu škody na občiansko-súdne konanie.

4. Na základe telefonického ohlásenia dňa 24.09.2013, udalosť - pracovný úraz prešetroval Inšpektorát
práce Trenčín (spis č. XXXX/XXXX), ktorý konštatoval, že do jeho príchodu boli všetky dopravné
prostriedky premiestnené, zamestnávateľ nezaznamenal presné polohy relevantných vysokozdvižných

vozíkov a plošinového vozidla na prepravu pneumatík typu M.-C. X-X.X T, nevyhotovil žiadnu
fotodokumentáciu miesta udalosti v stave, aký bol pri vzniku udalosti, v dôsledku ktorého hrubého
porušenia ustanovení právnych predpisov, nebolo možné zistiť zodpovedajúco a jednoznačne stav
miesta úrazu v čase úrazu. Konštatoval, že A. A. pri prijatí do zamestnania bol oboznámený a boli
overované jeho vedomosti z predpisov BOZP, absolvoval tréning a školenie s témou internej smernice

L.-T.-XXXX XX Bezpečnostný predpis, zameraný na všeobecné pravidlá BOZP, bol spôsobilý na výkon
konkrétnej činnosti - vodiča motorového vozíka VZV, ručná manipulácia s bremenami, nočná práca.
Počas pracovnej smeny dňa 24.09.2013 nebol u postihnutého nikým spozorovaný nepriaznivý zdravotný
stav a ani sám postihnutý zamestnávateľovi nič ohľadne svojho zdravotného stavu neoznámil, neboli tiež
zistenénedostatkyvosvetleníaviditeľnosti,nepriaznivévplyvyhluku,otrasovaleboškodlivéhoovzdušia

na pracovisku alebo na komunikácii. Poukazoval na znalecký posudok B.. X. N., M.. a konštatoval
porušenie povinností žalovaného v zmysle § 17 ods. 3 Zákona č. 124/2006 Z. z. tým, že nevyhotovil
fotodokumentáciu o stave pracoviska potrebnú pre vyšetrenie príčin závažného pracovného úrazu,
nezistil všetky okolnosti vzniku pracovného úrazu, nesprávne určil štatistickú značku príčiny úrazu,
viditeľne a prehľadne neoznačil vnútorné komunikácie, napr. farebnými ohraničujúcimi pruhmi, farebne

odlíšeným povrchom, príp. horizontálnymi dopravnými značkami. Uzavrel, že vodič motorového vozidla,
B. B., neviedol motorový vozík tak, aby neohrozil bezpečnosť osôb, a to tým spôsobom, že pri jazde
vpred (preprave nákladných plášťov) mu rozmery bremena bránili vo výhľade a z tohto dôvodu mal vozíkriadiť s bremenom vzadu, aby neohrozil bezpečnosť osôb, a to spôsobom zodpovedajúcim všeobecným
pravidlám cestnej premávky.

5. Svedok Q.. Y.. M. I. M.. na pojednávaní dňa 05.09.2016 uviedol, že v prípravnom konaní vedenom
na odbore kriminálnej polície ORPZ v Považskej Bystrici vo veci obvineného B. B., vypracoval
znalecký posudok č. 14/2014, ktorého záverov sa pridržiaval. Uviedol, že v prípade, že by mal A. A. na
sebe reflexnú vestu, zvýšila by sa tým jeho viditeľnosť, čo by malo význam v tme a podobne. V danom
prípade viditeľnosť v hale bola dobrá a to, že došlo k zrážke, zapríčinila skutočnosť, že vodič vozíka

nevidel cez pneumatiky pred vozík. Prilby, ktoré nosili pracovníci právneho predchodcu žalovaného,
slúžili najmä na to, aby zabránili spôsobeniu zranenia pracovníka predmetmi padajúcimi zhora. Aký
vplyv by mala skutočnosť, že poškodený mal na hlave takúto prilbu pri páde, vysvetliť nevedel, uviedol,
že mohlo by to čiastočne pád stlmiť, ale naopak, posunutá prilba na hlave by nemusela poskytnúť
poškodenému ochranu. Uviedol, že B. B. viezol pneumatiky, ktorých výška bola cca 2 metre. V čase, keď
vykonal ohliadku na mieste samom, kde došlo k úrazu, neboli vyhotovené koridory, ktoré mali ukazovať

cestu pre VZV a chodcov. Pokiaľ sa zaoberal činnosťou poškodeného, nezistil žiadnu činnosť, ktorá by
bola v rozpore s jeho pracovnými úlohami, pretože mal za úlohu kontrolovať štítky na pneumatikách
alebo kontrolovať zovretie obručí pneumatík. Pri tejto kontrole sa nemohol dívať, či zozadu neprichádza
VZV. V prípade, že by bol vyznačený koridor pre chodcov a pre vozíky, mohlo dôjsť k zabráneniu vzniku
potenciálnej kolíznej situácie aj v prípade, že by vodič VZV nevidel pred seba preto, lebo každý z

účastníkov prevádzky v hale by mal vyznačený vlastný koridor. Domnieval sa, že pokiaľ vodič VZV videl
stáť vláčik, neviedol VZV po správnej trase preto, lebo aj keby tam poškodený nestál, mohlo dôjsť k
stretu vláčika a VZV, resp. k takémuto stretu aj v konkrétnom prípade došlo.

6. Z odborného vyjadrenia B.. X. N., ktorému súd uložil zodpovedať otázky, či pri tom druhu zranenia,

ktoré utrpel dňa 24.09.2013 v rámci pracovného úrazu A. A., by bola zohrala úlohu ochranná prilba,
ktorú v zmysle Regulatívu pre prideľovanie osobných ochranných pomôcok v rámci spoločnosti
J. J. O., a.s. mal pridelenú i pracovník A. bez uchopovacieho remienka o bradu. Prilba bola modrej
farby, tak ako je na farebnom obrázku, ktorý predložili žalobcovia (podľa vyjadrení žalobcov prilba nebola
vybavená uchopovacím remienkom o bradu, remienky žalovaný dokupoval až po úraze A. A.). Ide o typ

ochrannej prilby pod bodom 17 Regulatív pre prideľovanie OOPP v spoločnosti J.. J. O., a.s., bližšie
fotografie zhotovili žalobcovia z prilby, ktorú „ fasovali“ ostatní pracovníci na predmetnom pracovisku.
B.. X. N. uviedol, že preštudoval dodaný spisový materiál Okresného súdu Považská Bystrica, ako
aj poskytnutú fotodokumentáciu ochrannej prilby. V prípade použitia predmetnej ochrannej prilby
na hlave, konkrétne jej naloženie na vlasatú časť hlavy, by prilba tvorila ochrannú bariéru, ktorá by

dokázala zmierniť pôsobenie vonkajšieho mechanického násilia menšej, prípadne aj strednej intenzity.
Uvedený ochranný účinok prilby by bol možný len v prípade fixného upevnenia predmetnej prilby na
hlave osoby, ktorá by bola vystavená jednorazovému (solitárnemu) pôsobeniu tupého násilia menšej,
prípadne aj strednej intenzity. V danom prípade sa však zraňujúci dej u pošk. A. A. skladal z dvoch po
sebe nasledujúcich fázach, a to v prvej fáze náraz vozíka s naloženými pneumatikami do tela

menovaného a v druhej fáze jeho následný akcelerovaný pád na podložku s následkom predmetného
závažného úrazu hlavy. Počas prvej fázy úrazového deja došlo u menovaného k prudkému nárazu
vysokozdvižného vozíka s naloženými pneumatikami do jeho tela, pričom pri tomto náraze
bol menovaný prudko odrazený od zraňujúceho predmetu smerom k podložke. V tejto fáze zraňujúceho
deja by došlo počas prudkého odhodenia a povalenia tela poškodeného A. A. nepochybne k uvoľneniu

a odmršteniu ochrannej prilby z jeho hlavy, nakoľko táto by nebola pevne upevnená na hlave napr.
bradovým ramienkom. Pri nasledujúcej fáze akcelerovaného - zrýchleného pádu na podložku, by sa už
ochranná prilba nenachádzala na jeho hlave a došlo by ku vzniku rovnako závažných poranení hlavy.

7. Po zhodnotení všetkých skutočností a dôkazov, vrátane výsluchov navrhnutých svedkov, súd prvej

inštancie dospel jednoznačne k záveru, že žaloba je dôvodná len sčasti. Medzi žalobcami a žalovaným
neboli sporné skutočnosti týkajúce sa smrti manžela žalobkyne l/ a otca žalobcov 2/ - 4/ a skutočnosti
týkajúce sa toho, aké plnenia boli žalobkyni l/ poskytnuté v súvislosti so smrteľným pracovným úrazom
jej manžela. Je nepochybné, že smrť tak blízkej osoby, akým bol manžel žalobkyne l/ a otec žalobcov
2/ - 4/, a to v produktívnom veku a pri usporiadaných rodinných pomeroch a k tomu zodpovedajúcom

očakávaní ďalšieho šťastného spoločného života, vyvolal u žalobkyne l/ a žalobcov 2/ - 4/ ľudsky
prirodzene psychickú bolesť a životné nešťastie, ktoré objektívne nemožno opísať zodpovedajúcimi
slovami výsluchu žalobkyne l/ alebo jej synov - žalobcov 2/ - 4/. Rovnako neobjektívny by bol opis tohto
vnútorného psychického stavu, akýmikoľvek slovami v zistenom skutkovom stave. Na druhej strane jezrejmé, že právna zodpovednosť žalovaného za smrť manžela žalobkyne l/ a otca žalobcov 2/ - 4/, sa
odvíja len od tej skutočnosti, že A. A. bol zamestnancom žalovaného a zomrel pri pracovnom úraze na
jeho pracovisku.

8. Súd prvej inštancie zastal názor, že žalovaný zodpovedá za smrteľný pracovný úraz manžela
žalobkyne l/ a otca žalobcov 2/ - 4/ ako zamestnávateľ podľa ustanovenia § 195 ods. 1
Zákonníka práce, ktorá zodpovednosť je objektívneho charakteru bez ohľadu na zavinenie. Prípadné
zistenietrestnoprávnejzodpovednostizamestnancažalovanéhoB.B.nemeníničnazávere,žežalovaný

zodpovedá za smrteľný pracovný úraz A. A. podľa ust. § 195 ods. 1 Zákonníka práce. Ustanovenie §
195 ods.1 Zákonníka práce je vzhľadom na zistené skutočnosti, že A. A. zomrel pri pracovnom
úraze vo vzťahu k § 420 a 420a Občianskeho zákonníka osobitným ustanovením, ktoré má prednosť
pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

9. Uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je možné i popri nárokoch z titulu

smrteľného pracovného úrazu, ktoré sú špeciálnymi nárokmi vo vzťahu k všeobecným nárokom
vzniknutým v režime ochrany osobnosti. Jednorazové odškodnenia pozostalých v dôsledku smrteľného
pracovného úrazu je riešené v ustanovení § 94 Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, avšak
táto úprava je natoľko paušálna, (podľa ods. 2 je suma jednorazového odškodnenia manželky 730 -
násobok denného vymeriavacieho základu, najviac 46.485,40 eur), že by súd mal vždy posudzovať, či

ju možno považovať za vyčerpávajúce riešenie toho ktorého prípadu. Znamená to, že pokiaľ
nároky za nemateriálnu ujmu dané týmto zákonným ustanovením nebudú dostatočnou satisfakciou
za smrteľný úraz, nie je vylúčené, aby sa dotknuté osoby domáhali aj ďalšieho zadosťučinenia
podľa zákonných ustanovení na ochranu osobnosti, avšak pre takéto ďalšie odškodnenie je potrebné
preukázať mimoriadne závažnú ujmu pri mimoriadnych okolnostiach, za ktorých k neoprávnenému

zásahu došlo.

10. V danom prípade žalobkyni l/ bolo poskytnuté jednorazové odškodnenie v zmysle Zákona č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne, Ústredie Bratislava zo
dňa 07.03.2016, vo výške 16.385,10 eur. V priebehu konania jej Sociálna poisťovňa preplatila náklady

spojené s pohrebom vo výške 1.684,86 eur. Žalovaným ako zodpovedným subjektom nad rámec zákona
žiadne plnenie poskytnuté nebolo.

11. V konaní nebolo sporné, že v dôsledku pracovného úrazu manžela žalobkyne l/ došlo u žalobkyne
l/ k nemajetkovej ujme v právnom slova zmysle. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prípade

smrteľného pracovného úrazu manžela žalobkyne l/, vzhľadom na závažnosť ujmy a vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k pracovnému úrazu došlo (protiprávnym konaním iného zamestnanca),
poskytnuté jednorazové odškodnenie v zmysle Zákona 461 ods. 1 Z. z. o sociálnom poistení, nie je
pre žalobkyňu l/ dostatočnou satisfakciou za vzniknutú ujmu, a preto sa žalobkyňa l/ dôvodne domáha
svojho nároku v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, ktoré jej

možno priznať.

12.Žalobcoviaopieraliuplatnenýnároknanáhradunemajetkovejujmyotvrdenie,že vdôsledkusmrti
manžela žalobkyne l/ a otca žalobcov 2/ - 4/ došlo k zásahu do súkromného, rodinného a spoločenského
života, narušeniu práva na rodinný a súkromný život, finančnú stránku a žalobcom bolo spôsobené

také obmedzenie, ktoré im bráni napĺňať citové potreby, plnohodnotný rodinný život, všetci utrpeli šok,
smútok.

13. Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného v priebehu konania vykonaným
dokazovaním, dospel k záveru, že konanie žalovaného, ktorého zamestnanec spôsobil usmrtenie

manžela a otca žalobcov, v danom prípade predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcov, konkrétne do ich súkromia a rodinného života. V nadväznosti na to, čo vyplynulo z vykonaných
dôkazov, konštatoval, že v prípade žalobcov existovali medzi nimi a zomrelým silné citové väzby. V
prípade žalobkyne l/ možno hovoriť o mimoriadne závažnej ujme, nakoľko s manželom mala
vytvorené výrazné citové a iné väzby, ich vzťah bol harmonický a nepochybne medzi nimi existovalo

silné citové puto. V manželstve nemali žiadne rozpory a problémy, vychovali tri deti - synov -
žalobcov 2/ - 4/, ktorí si zakladali svoje rodiny a obaja sa spoločne s manželom tešili na novú etapu
života. Nemožno opomenúť ani fakt, že A. A. netrpel žiadnymi vážnymi zdravotnými problémami a u
žalovaného pracoval veľmi krátku dobu od XX.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Rovnaké okolnosti ustálenévykonaným dokazovaním preukázali celkom zrejmý blízky vzťah medzi žalobcami 2/ - 4/ a ich zosnulým
otcom. Okrem silného citového puta a absencie nezhôd medzi nimi možno poukázať na to, že k strate
otca v prípade žalobcov došlo vo veku, kedy si zakladali rodiny, potrebovali pomoc nielen finančnú, ale

aj morálnu a praktickú, ktorá by im určite, nebyť náhlej smrti otca, bola aj poskytnutá. Pre úplnosť súd
prvej inštancie poukázal na to, že z vykonaných dôkazov nevyšli v priebehu konania najavo žiadne
skutočnosti, ktoré by existenciu popísaného blízkeho vzťahu žalobcov so zomrelým čo i len z časti
spochybňovali, pričom v tomto smere neprezentoval žiadne námietky ani žalovaný. Pre existenciu
úzkych citových a ďalších väzieb medzi žalobcami a ich manželom a otcom, ktoré existovali pred jeho

úmrtím možno konštatovať, že v prípade žalobcov došlo v dôsledku konania žalovaného k okamžitému
násilnému pretrhnutiu týchto úzkych väzieb žalobcov k zomrelému manželovi a otcovi.

14. Súčasťou osobnostných práv, ktorých ochrana je v právnom poriadku zabezpečená prostredníctvom
ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, je aj právo na súkromie, ktoré v sebe zahŕňa aj právo
vytvoriť si a udržiavať vzťahy s inými predovšetkým v oblasti citovej, aby tak daná osoba mohla rozvíjať

a napĺňať vlastnú osobnosť aj v tejto oblasti. Protiprávne narušenie týchto vzťahov inou osobou potom
predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život dotknutej fyzickej osoby.
Pre konanie žalovaného, v súvislosti s ktorým bol zamestnanec žalovaného B. B. právoplatne
odsúdený v trestnom konaní, ktorým došlo k násilnému pretrhnutiu väzieb žalobcov so zomrelým,
predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov a v danej veci boli splnené predpoklady

pre priznanie ochrany osobnostných práv žalobcov v zmysle ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nakoľko v prípade, ak ide o zásah do súkromia usmrtením blízkej osoby, spravidla sú predpoklady pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy naplnené. Ospravedlnenie žalovaného v danom prípade nie je
takým zadosťučinením, ktoré by bolo dostatočné natoľko, aby ďalšie nároky žalobcom nevznikli. Preto
boli v danej veci splnené všetky predpoklady pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch

všetkým žalobcom, pričom osobitne v prípade žalobkyne l/ v súvislosti s poskytnutým plnením sociálnej
poisťovne, súd jednoznačne konštatuje, že ako manželka A. A., s ktorým žila v jednej domácnosti,
utrpela za daného skutkového stavu mimoriadne závažnú ujmu, ktorá odôvodňuje jej nárok pre priznané
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

15. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo. Tieto kritériá vytvárajú základný rámec, v ktorom sa súd môže (a zároveň musí)
pri úvahe o výške náhrady riadiť. Súd prvej inštancie pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch z hľadiska závažnosti vzniknutej ujmy zohľadnil predovšetkým to, že žalobcovia stratili svoju

najbližšiu osobu, s ktorou tvorili harmonickú rodinu, vzájomne si pomáhali, delili sa tak spoločne
o pozitívne i negatívne stránky ich každodenného života a v dôsledku úmrtia A. A. došlo k celkom
nezvratnému ukončeniu tohto spolužitia a k definitívnej strate možnosti žalobcov zdieľať spoločný čas,
deliť sa s ním o všetky bežné i menej bežné životné problémy i radosti. Pri úvahe o výške náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch z hľadiska okolnosti zásahu súd zohľadnil, že k zásahu došlo zo strany

žalovaného prostredníctvom zamestnanca, ktorý sa pri zásahu dopustil spáchania trestného činu,
hoci len z nedbanlivosti. V tomto smere súd prvej inštancie zohľadnil i skutočnosť, že žalovaný síce
nezanedbával svoje povinnosti v oblasti školení bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci ako
vyplynulo z výpovedí svedkov B. W. a B. W., pričom takéhoto školenia sa zúčastnil dňa 28.06.2013 pri
nástupe do zamestnania aj neb. A. A., ktorý absolvoval dňa 16.07.2013 aj tréning aj školenie s témou

internej smernice OS - LG-XXXX-XX Bezpečnostný predpis zameraný na všeobecné pravidlá BOZP, ale
na pracovisku, kde vznikol závažný pracovný úraz, došlo k viacerým pochybeniam, ktoré konštatoval
Inšpektorát práce Trenčín v Protokole o vyšetrení príčin závažného pracovného úrazu A. A. zo dňa
18.03.2014, č. Y.-XX-XX-X.X/P-JX-XX (žalovaný nezaistil bezpečnostné a zdravotné
označenie pri práci na pracovisku, a teda viditeľne a prehľadne neoznačil vnútorné komunikácie, napr.

farebnými ohraničujúcimi pruhmi, farebne rozlíšeným povrchom, prípadne horizontálnymi dopravnými
značkami). Z Protokolu Inšpektorátu práce Trenčín a jeho Dodatku č. 1 zo dňa 09.04.2014 č. Y.-XX-
XX-X.X/P-JX-XXjednoznačnevyplýva,ževcelompriestoresortingunákladnýchplášťov,kdepracovalaj
neb. A. A., neboli vyznačené komunikácie pre pohyb motorových vozíkov, pre peších a nie je stanovená
a vyznačená ani maximálna rýchlosť motorových vozíkov. Skutočnosť, že na komunikáciách neboli

vyznačené čiary pre pohyb motorových vozíkov a pre peších, vyplýva aj z výpovede svedkov Q.. Y..
I. a B. R. ako aj z videozáznamu, ktorý bol v konaní oboznámený a predložený žalobcami. Akékoľvek
tvrdenia žalovaného, že priestory zamestnávateľa boli označené dostatočným spôsobom a komunikácie
pre pohyb motorových vozíkov a peších boli vyznačené, sú spochybnené predovšetkým výsledkamišetrenia pracovného úrazu A. A., uvedenými v Protokole o vyšetrení príčin závažného pracovného úrazu
A. A. a jeho Dodatku č. l, kde inšpektorát práce jednoznačne konštatoval, že stav pracoviska, kde vznikol
závažný úraz, zamestnávateľ do príchodu príslušných vyšetrujúcich orgánov zmenil a nevyhotovil o

stave pracoviska potrebnú, na vyšetrenie príčin vzniku závažného pracovného úrazu, dokumentáciu.
Uvedeným konaním žalovaný spôsobil, že akéhokoľvek jeho následné tvrdenia o stave pracoviska, kde
sa pracovný úraz A. A. stal, sú spochybniteľné a spochybnené, pretože nezodpovedajú stavu, aký bol
zistený bezprostredne po vzniku pracovného úrazu.

16. Pokiaľ sa týka tvrdení žalovaného, že A. A. v čase vzniku úrazu stál na inom mieste ako
sa mala vykonávať kontrola štítkov, v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa karty
pracovného zamestnanca A. A., popisom hlavnej činnosti jeho práce bolo okrem iného aj vykonávať
kontrolu, či sa zhoduje systémové množstvo výrobkov na palete alebo komíne s fyzickým stavom, čo
znamená aj kontrolu štítkov. Žalovaný žiadnym dôkazom nepreukázal, že A. A. vykonával prácu, ktorá
by bola v rozpore s jeho pracovnou náplňou a miesto, kde v čase úrazu stál, nebolo miestom, ktoré

slúžilo pre výkon jeho práce v súlade s jeho pracovnou náplňou.

17. Z vykonaného dokazovania, a to z evidenčnej karty pre poskytnutie OOPP vyplýva, že neb. A. A. boli
poskytnuté pri nástupe do zamestnania ochranné pracovné pomôcky dňa 15.07.2013, okrem iného aj
prilba a reflexná vesta. Ich prevzatie A. A. potvrdil svojim podpisom na evidenčnej karte pre poskytnutie

OOPP, na ktorej však nie je uvedené, o aký typ prilby sa jedná. Žalovaný tvrdil, že A. A. bola pridelená
ochranná prilba s upínacími pásmi o bradu značky T., podľa Regulatív pre prideľovanie L. spoločnosti
J.. J. O., a.s. (bod 17.). Žalobcovia však predložili farebné fotografie ochrannej prilby, ktorá mala byť A.
A. skutočne pridelená, ide pritom o ochrannú prilbu značky A., modrej farby bez upínacieho remienka.
Tvrdenia žalovaného o tom, že neb. A. A. bola pridelená prilba značky T. s upínacími remienkami nie

sú preukázané, pretože príslušnému Regulatívu, za situácie, že A. A. nepodpísal prevzatie konkrétneho
typuprilby,nemusízodpovedaťskutočnosť,akáprilbabolareálneA.A.pridelená,predovšetkým,čimala
upínací remienok alebo nie, je však dôvodné predpokladať, že to bol ten typ prilby, ktorého fotografie
žalobcovia súdu predložili a predmetnú prilbu predložili súdu k nahliadnutiu na pojednávaní.

18. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že A. A. v čase úrazu nemal na hlave ochrannú
prilbu a nepoužil ochrannú vestu. Uvedeným konaním sa síce A. A. mohol dopustiť porušenia pracovnej
disciplíny, resp. porušenia právnych predpisov, prípadne pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, avšak toto porušenie nebolo jednou z príčin škody, a preto z tohto dôvodu sa žalovaný
nemôže zbaviť ani sčasti zodpovednosti podľa § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Inšpektorát práce

v Protokole a Doplnku č. 1 skonštatoval, že zo strany zamestnanca neboli zistené žiadne nedostatky,
ktoré sú v príčinnej súvislosti s predmetnou udalosťou, rovnako výsluchom svedkov Q.. Y.. I., ktorý
uviedol, že nezistil žiadnu činnosť, ktorá by bola v rozpore s pracovnými úlohami A. A. a hlavne zo
záveru odborného vyjadrenia B.. N. jednoznačne vyplýva, že skutočnosť, že A. A. nemal ochrannú
prilbu a ochrannú vestu, nie je príčinou vzniku škody. Škoda bola menovanému jednoznačne spôsobená

protiprávnym konaním zamestnanca žalovaného B. B., ktorý riadil vysokozdvižný vozík napriek tomu,
že prevážané bremeno mu bránilo vo výhľade na komunikáciu. Sám svedok W., ktorý manažoval
bezpečnosť práce u žalovaného uviedol, že vodič VZV bol školený tak, že pokiaľ mal naložený vysoký
komín pneumatík, mal sa pohybovať smerom dozadu, teda tým smerom, kde pred seba videl, hoci pri
samotnej nakládke sa musel pohybovať istú chvíľu tak, že nevidel pred seba dostatočne. Mohol vidieť

vedľa pneumatík, ale nie ponad pneumatiky. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že aj pokiaľ by
A. A. ochrannú vestu mal, vodič VZV pre vysoký komín pneumatík ho nemohol vidieť a k jeho zraneniu
by došlo aj pri použití ochrannej vesty.

19. Súd prvej inštancie pri úvahe o výške náhrady neopomenul ani skutočnosť, že za určitú satisfakciu

(hoci jej význam možno za daných okolností označiť ako marginálny) možno považovať už samotné
rozhodnutie súdu v trestnom konaní, ktorým súd právoplatne odsúdil zamestnanca žalovaného za
spáchanie daného skutku.

20. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených kritérií a skutkových okolností danej veci na strane

žalobcov dospel k záveru, že náhradou, ktorá je spôsobilá na rozdiel od prípadného nepeňažného
zadosťučinenia aspoň sčasti zmierniť následky neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti,
je v prípade žalobkyne l/ suma 20.000,- eur, u žalobcu 2/ suma 12.000,- eur, u žalobcu 3/ suma 12.000,-
eur a u žalobcu 4/ suma 12.000,- eur. Preto žalovaného zaviazal na zaplatenie náhrady nemajetkovejujmy v uvedenej výške a vo zvyšku žalobu zamietol. Okrem časti žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy,
súd žalobu zamietol aj v časti o zaplatenie 1.339,51 eur, ktorého sa žalobkyňa l/ domáhala titulom
náhrady nákladov za pomník vo výške 663,88 eur, kar vo výške 135,89 eur a oblečenie nebohého a

členov rodiny vo výške 503,- eur s poukazom na ust. § 101 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
a § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na dispozitívny úkon žalobkyne l/, súd konanie v
časti o zaplatenie 1.684,86 eur za použitia § 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 CSP zastavil. O trovách konania
súd rozhodol podľa 255 ods. 2 CSP, za použitia § 256 ods. 1 CSP, vychádzajúc z ustanovenia § 262
ods. 1 CSP.

21. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne,
alebo rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f), h) CSP. Vytýkal súdu prvej inštancie, že
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e)

CSP), čím mu sťažil dôkaznú pozíciu ako strane sporu, čo malo za následok nedostatočné unesenie
dôkazného bremena, nezvážil dôležitosť jednotlivých dôkazov a dospel k nespravodlivému súdnemu
rozhodnutiu, a tým sa vzdialil od želanej možnej miery zistenia skutkového stavu. Dôvodil, že svojím
podaním zo dňa 27.04.2017 navrhol namiesto výsluchu B.. X. N., M.. ako svedka, vykonať
dokazovanie odborným vyjadrením B.. N., M.. ako osoby odborne spôsobilej. Vyjadrenie B.. X. N.,

M.. mu bolo doručené dňa 10.08.2017 a nebolo mu umožnené ako znalcovi pokladať otázky. Závery
znalca B.. N. považoval za irelevantné, ktoré by sa teoreticky týkali situácie, keby bola používaná prilba
bez upínacieho remienku, čo nebol tento prípad, nakoľko prilba bola pridelená s upínacím remienkom
a nebola zo strany V. A. nosená. Z tohto dôvodu navrhol výsluch znalca na zodpovedanie otázok,
z akého dôvodu a s poukazom na aké svoje znalosti vykonal hodnotenie pridelenej prilby, čo však

konajúci súd nezohľadnil a svoje rozhodnutie o zamietnutí výsluchu znalca neodôvodnil. Podľa jeho
názoru posudzovanie uvedených otázok nespadá do okruhu pôsobnosti znalca z odboru zdravotníctvo,
ktorý nespĺňa kvalifikačné predpoklady na zodpovedanie súdom položenej otázky a mal by sa vyjadriť
znalec kvalifikovaný na zodpovedanie otázok, týkajúcich sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
používaniabezpečnostnýchpomôcok,posudzovaniestýmsúvisiacichúrazov,nehôdčiúmrtí.Navrhoval

i vykonanie znaleckého dokazovania znalcom z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, čo však
súd neakceptoval a takýto dôkaz zamietol. Súd prvej inštancie uzavrel, že v konaní nebolo preukázané,
že V. A. bola pri nástupe do zamestnania dodaná prilba s remienkom a stotožnil sa
s vyjadrením žalobcov, že mu bola dodaná prilba bez remienka. Súd preto nevykonal dostatočné
dokazovanie, keď nevypočul znalca B.. X. N., zamietol jeho dôkaz na vykonanie dokazovania znalcom

z odboru BOZP, a nedošlo k vykonaniu dôkazov smerujúcich k preukázaniu skutočnosti, či ochranná
prilba bola V. A. pri nástupe do pracovného pomeru dodaná spolu s upínacím remienkom. Ďalej uviedol,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f) CSP). Vytýkal súdu prvej inštancie jeho záver, že z vykonaného dokazovania
protokolmi Inšpektorátu práce Trenčín, výsluchom svedkov, Q.. Y.. I., B.. N., dospel k záveru, že A. A.

nemal ochrannú prilbu a ochrannú vestu, čo nie je príčinou vzniku škody. Bol toho názoru, že V. A.
porušil svojím zavinením právne predpisy a ostatné predpisy, ako aj pokyny na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, keď pri pracovnom úraze nemal na sebe prilbu ani reflexnú vestu, hoci s
týmito ochrannými pomôckami bol riadne a preukázateľne oboznámený a toto porušenie bolo jednou
z príčin škody, nakoľko nosenie reflexnej vesty mohlo prispieť k jeho lepšej viditeľnosti a nosenie

prilby mohlo významným spôsobom zmierniť následky nárazu a pádu. Je tak zrejmé, že ku vzniku
škody došlo práve okrem iného aj v dôsledku porušenia vnútorných predpisov žalovaného zo strany
V. A.. Súd prvej inštancie tak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tým aj k nespravodlivému
rozhodnutiu. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaný tvrdil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Nesúhlasil so záverom súdu

prvej inštancie, že jeho zodpovednosť vyplýva z ust. § 195 ods. 1 Zákonníka práce, je objektívneho
charakteru bez ohľadu na zavinenie. Poukázal na ust. § 196 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva,
žezamestnávateľsazbavízodpovednostisčasti,akpreukáže,žepostihnutýzamestnanecporušilsvojím
zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a že toto porušenie bolo jednou

z príčin škody a že zamestnancovi vznikla škoda, pretože si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom
správania tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne,
musel si byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.Ďalej uviedol, že si ako zamestnávateľ splnil všetky povinnosti týkajúce sa riadneho a preukázateľného
oboznámenia zamestnanca s predpismi a pokynmi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
ich znalosť bola neustále vyžadovaná jeho poverenými zamestnancami a dodržiavanie predpisov a

pokynov pravidelne kontroloval. Zosnulý V. A. však nepoužíval osobné ochranné pomôcky, ktoré mu
boli protokolárne pridelené, ktoré porušenie považuje za podstatnú príčinu jeho úmrtia, nakoľko nosenie
reflexnej vesty mohlo prispieť k jeho lepšej viditeľnosti a nosenie prilby mohlo významným spôsobom
zmierniť následky úrazu a pádu. Naviac menovaný sa pohyboval a plnil svoje pracovné povinnosti mimo
miest na to určených, o čom bol poučený, keď nebol oprávnený zastať kdekoľvek, o čom mal vedomosť

a čoho dôkazom sú aj výsluchy svedkov p. M. W. a p. W.. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie vôbec
nevzal do úvahy. Súd prvej inštancie mal teda k danej veci pristupovať i s poukazom na ust. § 196 ods.
2 písm. a), c) Zákonníka práce, nakoľko V. A. nenosil ochranné pracovné pomôcky, nemal na sebe
reflexnú bezpečnostnú vestu, nemal na sebe ochrannú prilbu, plnil pracovné povinnosti na miestach, kde
k plneniu pracovných povinností nemalo dochádzať a vedome nedodržiaval jeho bezpečnostné pokyny.
Ďalej poukázal na ust. § 94 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého bolo žalobkyni 1/ ako

pozostalej manželke vyplatené jednorazové odškodnenie, a to na základe pracovno-právneho vzťahu
jej manžela V. A. z osobitného verejno-právneho poistenia hradeného žalovaným vo výške 16.385,10
eur. Mal za to, že tento osobitý (špeciálny) systém zodpovednosti žalovaného a odškodnenia žalobkyne
1/, vylučuje v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali aplikáciu § 11 s § 13 ods. 2 Obč.
zákonníka v danej veci, nakoľko nebolo preukázané hrubé porušenie povinnosti zo strany žalovaného,

ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým. Poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/2014. Mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), nakoľko sa súd nevysporiadal so všetkými
relevantnými skutočnosťami, ktoré mohli mať vplyv na jeho rozhodnutie, čím sa javí jeho rozhodnutie

ako nespravodlivé a prekvapivé. Namietal i výšku nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za neúmerne
vysokú a neprimeranú. Súd prvej inštancie nevzal do úvahy pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy
okolnosti na jeho strane, jeho postoj, dopad udalostí do duševnej sféry pôvodcu, jeho majetkové pomery,
mieru zavinenia. Poukázal na rozhodnutia súdov v obdobných prípadoch - rozsudok Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 67C/88/2016. Poukázal tiež na skutočnosť, že B. B., ako jeho zamestnanec, ktorý

spôsobil V. A. smrteľný pracovný úraz, bol rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa
08.10.2015 sp. zn. 2T/114/2015 uznaný vinným z prečinu usmrtenia, ktoré rozhodnutie možno do určitej
miery považovať za satisfakčný prostriedok. Uviedol, že v súčasnosti je v nepriaznivej finančnej situácii
(v kríze), a preto nemajetková ujma spolu vo výške 56.000,- eur môže mať pre neho likvidačný charakter.
Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 89/97. Poukázal na podanie zástupkyne

žalobcov, ktorá bola ochotná sa za žalobcov vzdať určitých nárokov a ukončiť vec mimosúdne s tým,
že požadovali odškodnenie vo výške 40.000,- eur, žalobcovia by sa tak uspokojili i s nižšou náhradou
nemajetkovej ujmy, a preto je dôvodné predpokladať, že požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy
vžalobnomnávrhujeskutočneneprimeranevysoká.Žalobcoviažiadnymspôsobomnezdôvodnili,prečo
práve nimi uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť považovaná za adekvátnu. Súd

prvej inštancie tiež neskúmal psychický stav žalobcov a výšku nemajetkovej ujmy, určil len s poukazom
na ich vyjadrenie v danej veci a nie je zrejmé, či sa žalobcovia so stratou blízkeho s odstupom času
vyrovnali, alebo či táto udalosť zanechala na ich psychickom zdraví trvalé a neodstrániteľné stopy, v
dôsledku čoho sa liečia napr. u psychiatra alebo iného odborníka.

22. Žalobcovia vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozhodnutie súdu prvej
inštancie ako vecne správne potvrdiť a žalovaného zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania.
Uviedli, že súd prvej inštancie podrobným dokazovaním a sústavným dotazovaním na oboch stranách
sporu, aké majú návrhy na doplnenie dokazovania, poskytol široký priestor, či už na kladenie otázok,
využitie procesných práv, vyjadrenie strán k týmto dôkazom a umožňoval realizáciu procesných práv

obom stranám. I na poslednom pojednávaní mali obe strany právo navrhnúť dôkazy, čo žalovaný
neurobil a uviedol, že žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemá, preto súd prvej inštancie vyhlásil
dokazovanie za skončené a následne rozhodol vo veci. Znalec B.. X. N., M.. vykonal znalecký posudok
pre účely trestného konania, a preto súd prvej inštancie v súlade so zásadou hospodárnosti postupoval
správne a efektívne, keď doplnil dokazovanie len o zodpovedanie otázky formou odborného vyjadrenia,

či pri danom druhu zranenia, ktoré A. A. utrpel dňa 24.09.2013, zohrala úlohu ochranná prilba, ktorú
mal pridelenú od zamestnávateľa, bez uchopovacieho, resp. upínacieho remienka o bradu. Uvedené
dokazovanie vyplynulo z podnetu žalovaného. Znalec jednoznačne odpovedal, že ani takáto prilba by
nebola bývala pri tak silnom náraze pomohla. Žalovaný nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že A.A. bola pridelená prilba s upínacím remienkom, pričom prilba, ktorú žalobkyni 1/ odovzdali na pracovisku
po úraze jej manžela, bola bez upínacích remienkov a takúto prilbu mali i ostatní zamestnanci. Prilby
s upínacími remienkami zaviedla žalovaná strana až po pracovnom úraze p. A.. Na videozázname

bolo vidieť, že viacerí zamestnanci pracovali bez prilieb. Žalovaný sa nedôvodne snaží spochybniť
tvrdenia znalca a z pána A. urobiť nezodpovedného zamestnanca. Jeho snaha je výslovne účelová.
Pokiaľ žalovaný navrhoval znalca z oblasti bezpečnosti pri práci a nosenia bezpečnostných pomôcok,
tento by do prípadu žiadne svetlo nevniesol a aj pre účely trestného konania, ako i tohto
konania, bol správne určený súdny znalec z odboru zdravotníctva, farmácie, odvetvia súdneho lekárstva

ako kompetentná osoba na zodpovedanie položených otázok, pretože len lekár odborník je na to
kompetentný. Žalovanému nič nebránilo podať súdu otázky písomne a tieto zadať znalcovi, tak ako
to urobili oni. Nie je pravda, že dokazovanie bolo súdom prvej inštancie vykonané len na základe
predloženého odborného vyjadrenia B.. N., PhD., keď súd prvej inštancie oboznámil celý trestný spis
vrátane znaleckého posudku B.. N., M.., vykonaného v tomto konaní a veľmi podrobným výsluchom
svedkov,ktorýchstranynavrhli,vsúdnejmiestnostisapremietolivideozáznam.Tvrdeniežalovaného,že

súd nevykonal dokazovanie smerujúce k preukázaniu skutočnosti, že ochranná prilba bola p. A. dodaná
s upínacím remienkom, je v príkrom rozpore s premietaným videozáznamom, kde ostatní zamestnanci
nemajú prilby, tieto sú bez upínacích remienkov a výsluch znalca, teda v tomto prípade by nemal žiaden
efekt, význam a ani by túto skutočnosť nepotvrdil. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že bola pridelená prilba s
remienkom, nie je jasné, prečo po úraze prideľoval nové prilby s remienkami ostatným zamestnancom,

a prečo vrátil osobné veci p. A. vrátane prilby bez upínacieho remienka. Žalovaný síce tvrdil, že od
zamestnancov vyžadoval dodržiavanie nosenia ochranných pomôcok, nepreukázal však konkrétne, aké
opatrenie prijímal u iných zamestnancov, nielen u p. A. a ako kontroloval ich využívanie. Podotkli, že
p. A. mal na pracovnom odeve reflexné prvky, čo je však bezvýznamné, nakoľko vodič vysokozdvižného
vozíka mal pred sebou naložených v stĺpci 6 - 8 pneumatík a mal úplne zamedzený akýkoľvek výhľad,

takže je nepodstatné, či človek mal, alebo nemal prilbu s remienkom, alebo mal reflexnú vestu, lebo ho
vôbec nemohol vidieť. Poukázal na zistenia inšpektorátu práce a znalecký posudok Q.. Y.. I., M.., ktorý
konštatoval,žesystém,ktorýmsaprepravovaliužalovanejstranypneumatikysmeromdopredu,vodičovi
nedával možnosť vidieť priestor pred sebou a vytváral potencionálny vznik kolíznej situácie pre
osoby, ktoré sa pohybujú v blízkosti „vláčika“, ktorú skutočnosť označil za hlavnú príčinu stretu vláčika

so zamestnancom A.. Z videozáznamu, výpovedí svedkov, policajného šetrenia nesporne vyplynulo,
že žalovaný nemal označené trasy, po ktorých sa mali vláčiky bezpečne pohybovať, napr. značením
na podlahe alebo faktickým oddelením priestoru a pod., nebolo vyznačené miesto na nakládku gúm a
ich kontrolu, a preto zavinenie vzhliadli na strane žalovaného. I svedok N., priamy nadriadený p. A., vo
svojej výpovedi v trestnom konaní uviedol, že p. A. si vykonával len svoju prácu - bežnú administratívnu

činnosť, pričom podľa sprievodných lístkov vedia, kde a aké pneumatiky majú presne uskladnené a
dovezené a nielen p. A., ale každý iný zamestnanec bol povinný po naložení pneumatík skontrolovať
zovretie obručí, ktoré zabezpečujú pneumatiky proti vypadnutiu z vozňa. Žalovaný až po pracovnom
úraze p. A. označil vodorovným značením miesto pre státie vláčika. Žalovaný tak pochybil, keď tento štýl
jazdy vláčikov toleroval a neurobil účinné opatrenia, aby predišiel kolíziám a k tomuto kroku pristúpil až

po predmetnom pracovnom úraze. Nesúhlasili s názorom odvolateľa, že výška nemajetkovej ujmy je
neúmerne vysoká a neprimeraná, pretože ľudský život je finančne nevyčísliteľný, no spôsob, ako možno
nahradiť obrovskú ujmu a traumu pozostalým, je práve inštitút § 11 a nasl. Obč. zákonníka.
Sumu, ktorú súd prvej inštancie priznal po vzatí do úvahy všetkých okolností, videli ako primeranú,
neodvolali sa a prijali ju ako čiastočnú náhradu za stratu manžela a otca. Zo súdnej praxe vyplýva,

že výška priznanej nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch je primeraná s ohľadom na okolnosti
danej veci. Zdôraznili, že žalovaný je akciovou spoločnosťou, ktorej tržby v roku 2017 predstavovali
podľa verejne dostupných informácií 42.410.722,- eur, aktíva spoločnosti boli 19.097.170,- eur, dlhodobý
hmotný majetok 7,9 mil. eur, nemôže ísť preto o likvidačný charakter pri vyplatení majetkovej ujmy
56.000,- eur pre žalobcov. Potvrdili, že sa počas súdneho konania snažili so žalovanou stranou

dohodnúť mimosúdne, k dohode nedošlo, dokonca nedostali ani ospravedlnenie. Ani B. B., ktorý bol za
uvedené odsúdený, sa osobne rodine p. A. neospravedlnil a jeho odsúdenie nemožno pokladať
za dostačujúce pre odstránenie všetkých dôsledkov jeho protiprávneho konania. Smrťou A.
A. došlo k takému výraznému zásahu a zmenám v ich živote, že majú poznačený rodinný, súkromný,
spoločenský život, trpia neopísateľnou stratou výnimočného a jedinečného človeka, akým bol. V zmysle

§ 15 Obč. zákonníka im patrí právo na ochranu osobnosti, ktoré využili. Odvolanie žalovaného považuje
za účelové v snahe nevyplatiť pozostalým žiadnu peňažnú sumu.

23. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcov doručené, sa písomne k nemu nevyjadril.24. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle § 378 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je

potrebné v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.

25. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol stranami sporu spochybnený vo výroku X., ktorým vo zvyšku
bola žaloba zamietnutá, v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a
odvolací súd sa ho nedotýkal.

26. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovaným
vo veci samej vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaného sú prevažne totožné ako námietky, ktoré uplatnil pred
súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie dôsledne a podrobne vysporiadal. Odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní

vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti. Odôvodnil, z akých dôvodov a ktoré tvrdenia
strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli
a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Námietky žalovaného, uvedené v
podanom odvolaní preto nemohli v danej veci privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu
si odvolací súd osvojil dôvody rozsudku súdu prvej inštancie v danej veci a v podrobnostiach na ne

poukazuje v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.

27. V danej veci sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 11 a
násl. Občianskeho zákonníka v dôsledku smrteľného pracovného úrazu A. A., ktorý bol zamestnancom
žalovaného. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere, že žalovaný ako právny nástupca

zamestnávateľa A. A., zodpovedá za jeho smrteľný pracovný úraz ako zamestnávateľ podľa ust. §
195 ods. 1 Zákonníka práce. Smrť manžela a otca žalobcov predstavuje neoprávnený zásah do ich
osobnostných práv - práva na súkromie a rodinný život. Ospravedlnenie žalovaného nepovažoval
za dostatočné zadosťučinenie a dospel k záveru, že sú splnené všetky predpoklady pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom jej výšku stanovoval podľa závažnosti vzniknutej ujmy

a okolností, za ktorých k porušeniu práva žalobcov došlo.

28. Žalovaný s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasil, uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.
1 písm. b), e), f), h) CSP.

29. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že A. A. uzavrel s právnym predchodcom žalobcu pracovnú
zmluvu s dohodnutým druhom práce vodič VZV s miestom výkonu práce v M.. Spornou skutočnosťou
nebola ani tá skutočnosť, že dňa 24.09.2013 okolo 9,30 hod. v M. v hale spoločnosti J. J. O. T., s.r.o.
došlo k pracovnému úrazu A. A., ktorý na jeho následky dňa 26.09.2013 zomrel. Zamestnanec právneho
predchodcu žalobcu B. B., bol v trestnom konaní uznaný za vinného zo spáchania prečinu usmrtenia

A. A. podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného
zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody 24 mesiacov s podmienečným odkladom a určením
skúšobnej doby 4 roky a trest zákazu činnosti riadiť zvláštne motorové vozidlá na dobu 2 roky. Žalovaný
nerozporoval ani záver súdu prvej inštancie, že trestnoprávna zodpovednosť jeho zamestnanca B. B.
nemení nič na závere, že žalovaný zodpovedá za smrteľný pracovný úraz A. Vojtoviča podľa § 195 ods.

1 Zákonníka práce.

30. Žalovaný sa domáhal aplikácie ust. § 196 ods. 2 Zákonníka práce. Tvrdil, že sa zbavil zodpovednosti
minimálne v časti, a preto rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje svoje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)

právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových zistení vyvodil nesprávne právne závery.32. Žalovaný tvrdil, že A. A. nepoužíval osobné ochranné pomôcky, ktoré mu boli protokolárne pridelené,
čo považuje za podstatnú príčinu jeho úmrtia, nakoľko nosenie reflexnej vesty mohlo prispieť k jeho
lepšej viditeľnosti a nosenie prilby mohlo významným spôsobom zmierniť následky nárazu a pádu.

Naviac kontrolu štítkov na pneumatikách nemal vykonávať na mieste, kde sa robila nakládka pneumatík,
ale na inom mieste. Tvrdil, že A. A. sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny tým, že opustil kabínu
svojho vláčika na mieste na to neurčenom a vykonával kontrolu štítkov na mieste, kde dochádzalo
k nakládke pneumatík, čo je v rozpore s jeho internými predpismi. Namietal tak, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm.

f) CSP).

33. Podstata odvolacieho dôvodu podľa citovaného zákonného ustanovenia spočíva predovšetkým v
nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je,
že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené,
prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov.

Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s
osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové
zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je potrebné považovať taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu podľa ust. § 191 CSP. Podľa citovaného
zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo
včítane toho, čo uviedli strany sporu. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu
prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol
rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo ak hodnotenie dôkazov

odporuje citovaným zákonným ustanoveniam. Týmto odvolacím dôvodom možno napadnúť výsledok
činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého správnosť je možné usudzovať len zo spôsobu ako k
nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani
polemizovať s jeho skutkovými závermi.

34. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie bolo v súlade s ust. § 191 a násl. CSP, keď súd prvej
inštancie podrobne hodnotil všetky dôkazy v konaní vykonané podľa svojej úvahy každý jednotlivo,
všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo a dôsledne prihliadol na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uvádzali strany sporu, svedkovia a znalci, prihliadol i na pripojený
trestný spis sp. zn. 2T/114/2015 a protokoly Inšpektorátu prácu v Trenčíne.

35. V sporovom civilnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť
tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich neplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní

povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno
ako procesný inštitút v civilnom sporovom konaní spočíva v zodpovednosti strany sporu za to, že v
konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli
preukázané tvrdenia strany sporu, táto dôkazné bremeno neuniesla, čoho následkom je rozhodnutie
súdu vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo

veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti, významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť
dôkazynapreukázaniesvojichtvrdeníalebopreto,žetakátoskutočnosťnemohlabyťpreukázanávôbec.
Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov
na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán

sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

36. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že je pravdou, že A. A. boli pri nástupe do
zamestnania poskytnuté pracovné pomôcky, reflexná vesta a prilba a je pravdou, že v čase pracovného

úrazu ich nepoužil. Toto porušenie však nebolo príčinou vzniku škody - úmrtia A. A.. Zo znaleckého
dokazovania znalcami Q.. Y.. I. M. a B.. N., vyplýva jednoznačný záver, že to, že A. A. nemal v čase
vzniku škody na sebe ochrannú prilbu a ochrannú vestu, nie je príčinou vzniku škody. Príčinou vzniku
škody bola skutočnosť, že zamestnanec žalovaného, B. B., riadil vysokozdvižný vozík napriek tomu,že prevážané bremeno mu bránilo vo výhľade. Preto i v prípade, že by A. A. ochrannú vestu
mal, nezabránilo by to vzniku škody. I v prípade, že by mal ochrannú prilbu, táto by tvorila ochrannú
bariéru v prípade pôsobenia vonkajšieho mechanického násilia menšej alebo strednej intenzity, nie v

danom prípade, keď zraňujúci dej sa skladal z dvoch fáz - náraz vozíka a následný pád (viď bod 23,
26 odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie). Z vykonaného dokazovania vyplynul jednoznačný
záver, že i v prípade, že by mal A. A. ochrannú vestu a prilbu, vodič VZV pre vysoký komín pneumatík ho
nemohol vidieť a k jeho zraneniu by došlo aj v tomto prípade. Pokiaľ ide o druh prilby, ktorú mal mať A. A.,
žalobcovia túto predložili súdu a jednalo sa o prilbu bez upínacieho remienka. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že

A. A. bola pridelená prilba s upínacími remienkami, tieto tvrdenia nepreukázal, neuniesol v tomto smere
dôkazné bremeno. Rovnako žalovaný nepreukázal, že A. A. vykonával prácu, ktorá by bola v rozpore
s jeho pracovnou náplňou a miesto, kde v čase úrazu stál, nebolo miestom, ktoré slúžilo na výkon jeho
práce v súlade s jeho pracovnou náplňou. Odvolací súd poukazuje na skutkové zistenia a závery súdu
prvej inštancie v tomto smere a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje.

37. Odvolací súd dôsledným preskúmaním obsahu spisu dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm f) CSP nezistil.

38. V danej veci súd prvej inštancie zodpovednosť žalovaného vyvodil z ust. § 195 ods. 1 Zákonníka
práce,zktoréhovyplýva,žeakuzamestnancadošlopriplnenípracovnýchúlohalebovpriamejsúvislosti

s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým
vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere.
Ide o objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, ktorej predpokladom nie je zavinenie a v niektorých
prípadoch ani protiprávnosť. Na vznik zodpovednosti sa vyžaduje vznik ujmy, škodová udalosť a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou.

39. Pokiaľ sa žalovaný domáhal aplikácie ust. § 196 ods. 2 písm. a), c) Zákonníka práce (zbavenie
sa zodpovednosti zamestnávateľa sčasti), zaťažovalo ho dôkazné bremeno preukázať buď zavinené
porušenie právnych predpisov alebo ostatných predpisov alebo pokynov na zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a toto porušenie bolo

jednou z príčin škody alebo preukázať, že škoda vznikla preto, že zamestnanec síce neporušil uvedené
predpisy, ale konal ľahkomyselne a musel si byť pritom, vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti
vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví. Predpoklady úplného alebo čiastočného zbavenia sa
zodpovednosti zamestnávateľa sú taxatívne vymedzené a nemožno ich rozširovať. Dôkazné bremeno
je na zamestnávateľovi, ktorý sa chce aspoň čiastočne zbaviť svojej zodpovednosti.

40. Žalovaný ako zamestnávateľ A. A. dôvodil, že tento porušil svojim zavinením právne a ostatné
predpisy a pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci tým, že nepoužíval ochranné
pracovné pomôcky, ktoré mu boli pridelené - reflexnú bezpečnostnú vestu a ochrannú prilbu a plnil
si pracovné povinnosti na miestach, kde k plneniu pracovných povinností nemalo dochádzať, čo bolo

jednou z príčin vzniku škody. Nedodržiaval tak vedome bezpečnostné pokyny svojho zamestnávateľa.

41. Odvolací súd dospel k záveru, že nepoužitie pracovných pomôcok (reflexná vesta a prilba) A. A.,
nebolo príčinou škody - úmrtia A. A. (viď bod 36 tohto odôvodnenia), nebolo tiež preukázané, že by konal
ľahkomyselne, v rozpore s obvyklým správaním sa a v rozpore s jeho náplňou práce a z tohto dôvodu sa

žalovaný nemôže zbaviť ani časti svojej zodpovednosti podľa § 196 ods. 2 písm. a), c) Zákonníka práce.
Žalovaný dôkazné bremeno preukázať liberačné dôvody v zmysle citovaného zákonného ustanovenia
neuniesol.

42. Z tohto dôvodu odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) daný nebol.

43. Žalovaný uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP a tvrdil, že súd prvej inštancie
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Dôvodil, že súd prvej
inštancie nevypočul znalca B.. X. N. a znemožnil mu tým podávať mu otázky. Mal za to, že mal byť v
konaní ustanovený znalec z odboru bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

44. Podstata odvolacieho dôvodu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia spočíva v tej skutočnosti,
že strana sporu navrhne vykonanie dôkazu, ktorý bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosťpre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, čím vznikol nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý
treba odstrániť.

45. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo znenia citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že citovaný
dôvod na odvolanie nie je daný v prípade každého opomenutia vykonania navrhnutých dôkazov, ale len
v prípade, pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
teda dôkazy, ktoré by boli spôsobilé preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci
samej.

46. Odvolací súd dôsledným preskúmaním obsahu spisu dospel k záveru, že citovaný odvolací dôvod
nie je daný, nakoľko žalovaný v priebehu konania po vypracovaní odborného vyjadrenia B.. N., ktorý
mu bol riadne doručený (viď č. l. 273), nepodal návrh na výsluch znalca, vykonanie jeho výsluchu
nenavrhol ani po predbežnom skutkovom a právnom posúdení veci súdom prvej inštancie (viď č. l. 321)
pred vyhlásením dokazovania za skončené, kedy boli opätovne vyzvané strany sporu na predloženie

návrhov na doplnenie dokazovania. Výslovne uviedol, že je oboznámený s obsahom spisu, jednotlivými
listinnými dôkazmi a nemá návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ žalovaný návrh na výsluch B.. N.
v priebehu súdneho konania nepodal, žiadnym spôsobom tento dôkaz nespochybnil, nepodal ani návrh
na vykonanie ďaľšieho znaleckého dokazovania, nie je možné ani prijať záver, že odvolací dôvod v
zmysle § 365 ods. l písm. e) CSP je dôvodný.

47. Za nepravdivé možno považovať tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy
smerujúce k preukázaniu skutočnosti, či ochranná prilba bola A. A. pri nástupe do pracovného pomeru
dodaná spolu s upínacím remienkom. Na uvedenú skutočnosť boli vykonané dôkazy a tvrdenie
žalovaného preukázané nebolo.

48. S tvrdením žalovaného, že nie sú splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko pozostalí boli
odškodnení vo forme morálneho odškodnenia (B. B. bol odsúdený v trestnom konaní, ospravedlnenie
žalovaného), ako aj finančne odškodnení, keď žalobkyňa 1/ obdržala od Sociálnej poisťovne

jednorázové odškodnenie, sa odvolací súd nestotožňuje.

49. Podľa čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti,
dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.

50. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

51. Úprava ochrany súkromia, vrátane rodinného súkromia, vychádza zo zásady, že do
súkromného života osoby sa nesmie neoprávnene zasahovať a nesmie sa jej súkromnému životu
narúšať súkromnú sféru, ktorej by mohli všestranne rozvíjať svoju osobnosť. Ústava SR rodinný život
priraďuje k súkromnému životu, pričom toto priradenie treba interpretovať tak, že rodinný život a právo
na jeho ochranu sú súčasťou súkromia. Ústava chráni aj súkromie fyzických osôb, ich rodinné vzťahy

voči iným fyzickým osobám, čo v sebe zahŕňa vzťahy sociálne, kultúrne, ale aj morálne či materiálne.
Zásahy do týchto vzťahov, ktoré sú neoprávnené, možno kvalifikovať ako zásahy do rodinného života
- do rodinného súkromia. V prípade, že i medziľudské väzby tvoriace základ a rámec súkromného
života jednotlivcov, dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie charakteristiky, možno takouto
deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu súkromia ako čiastkového

práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu je protiprávne, je objektívne spôsobilé
do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom
do osobnosti fyzických osôb, objektívne spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení
alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto nemajetkovej ujmy. Právnym prostriedkom
ochrany proti takémuto zásahu je práve návrh, ktorým sa fyzická osoba domáha podľa ustanovení o

ochrane osobnosti primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať i podobu náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch.52. Námietka žalovaného o neprípustnosti uplatňovania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči
zamestnávateľovi poškodeného zamestnanca dôvodná nie je. Zákon č. 461/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov o sociálnom poistení v ust. § 94 ods. 1, priznáva určeným osobám zomrelého

zamestnanca (manžel, manželka, nezaopatrené dieťa poškodeného) okrem iného nárok na jednorazové
odškodnenie, ktoré aj keď je limitované, vo svojej podstate predstavuje finančné prostriedky na
preklenutie nepriaznivej finančnej situácie rodiny spôsobenej stratou príjmu poškodeného, ktorý zomrel
v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, ktoré majú umožniť rodine prispôsobiť sa
zmeneným životným podmienkam. Táto suma je limitovaná jednak okruhom osôb - manžel/manželka a

nezaopatrené dieťa poškodeného a jednak výškou jednorázového odškodnenia (pozri dôvodovú správu
k Zákonu č. 461/2003 Z. z.).

53. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd zastáva názor, že pozostalí poškodeného zamestnanca, môžu
uplatňovať aj nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch podľa všeobecného právneho predpisu, ktorým
je Občiansky zákonník v § 11 a nasl. z titulu objektívnej zodpovednosti žalovaného zamestnávateľa.

Poukazuje na ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 (individuálne pracovné vzťahy
v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb, pre právnické osoby alebo fyzické osoby a
kolektívne pracovnoprávne vzťahy) všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Pre
úpravu pracovnoprávnych vzťahov platí v plnej miere úprava Občianskeho zákonníka o osobnostných

právach, zakotvená v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vrátane nároku na nemajetkovú
ujmu v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka (viď komentár Barancová, H.Zákonník
práce.komentár.4.vydanie.Bratislava:C.H.Beck,2015).

54. K zásahu do osobnostných práv žalobcov došlo tým, že sa narušila celistvosť rodiny a bolo

zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života. Podľa ustálenej súdnej praxe možno priznať
postihnutej fyzickej osobe podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka peňažné zadosťučinenie za
nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnostného práva na súkromný život v dôsledku
usmrtenia blízkej osoby. Súčasťou súkromného života je aj rodinný život, ktorý v sebe zahŕňa právo
na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami tak, aby bolo možné tiež rozvíjať a

napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom k vzájomným úzkym a pevným,
sociálnym, morálnym, citovým a kultúrnym väzbám predstavovať natoľko vážnu nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti postihnutej fyzickej osoby, že môže byť kvalifikovaná ako ujma
znižujúca jeho dôstojnosť, či vážnosť spoločnosti. Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
nevymedzuje hranicu, či už minimálne alebo maximálne. Pre určenie takejto výšky hovorí len, že výšku

náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo s tým, že túto súd určí podľa svojej úvahy.

55. Uplatnenie nároku podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je možné i popri nárokoch z
titulu smrteľného pracovného úrazu, ktoré sú špeciálnymi nárokmi vo vzťahu k všeobecným nárokom

vzniknutých v režime ochrany osobností. Jednorázové odškodnenie pozostalých v sociálnom poistení
je jednorázovým odškodnením manžela alebo manželky, prípadne maloletého dieťaťa s tým, že súd v
konkrétnom prípade musí vždy posudzovať, či ho možno považovať za vyčerpávajúce riešenie pre ten
ktorý prípad. Pokiaľ nároky dané týmto zákonným ustanovením nebudú dostatočnou
satisfakciou za smrteľný pracovný úraz, nie je vylúčené, aby sa dotknuté osoby domáhali aj ďalšieho

zadosťučinenia podľa zákonných ustanovení na ochranu osobnosti.

56. Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k názoru, že nie je vylúčené, ak poskytnuté jednorazové
odškodnenie v zmysle § 94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nie je dostatočnou
satisfakciou za vzniknutú ujmu, aby sa dotknuté osoby domáhali ďalšej satisfakcie podľa ustanovení

na ochranu osobnosti, v prípade mimoriadne závažnej ujmy za mimoriadnych okolností, za ktorých k
neoprávnenému zásahu došlo. A to i s prihliadnutím na účel jednorázového odškodnenia vyplývajúci
z dôvodovej správy k zákonu č. 461/2003 Z. z. a účel náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. V situácii, keď došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov
chráneného ust. § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého súčasťou je aj rodinný život, keď z objektívneho

hľadiska je strata člena rodiny neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých ostatných členov rodiny, je
náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka primeraným
prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu.57. Námietka odvolateľa týkajúca sa nemožnosti aplikácie ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
danej veci dôvodná nebola.

58. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že priznaná nemajetková ujma
je neprimerane vysoká a v rozpore s ustálenou súdnou praxou.

59. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcom patrí z hľadiska jej primeranosti a posúdenie
osobitných okolností danej veci, odvolací súd má za to, že pri samotnej úvahe súdu o stanovení

výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, by mal
prihliadnuť predovšetkým na závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k porušeniu práva
došlo.

60. Pokiaľ sa vychádza zo závažnosti vzniknutej ujmy v prípade usmrtenia osoby blízkej, je vnímaná
intenzita nepriaznivého následku ako objektívne veľmi vysoká, pretože sa jedná o následok

nereparovateľný, obsahujúci prvok nečakanosti. Zároveň je potrebné zohľadniť celkovú dobu pôsobenia
nepriaznivého následku zásahu do osobnostných práv pozostalých, ktorá je značne dlhá, aj keď časovo
presnejšie bližšie neurčiteľná.

61. Čo sa týka okolností usmrtenia osoby napriek tomu, že zákon bližšie nešpecifikuje, ktoré okolnosti

usmrtenia majú byť zvlášť súdom posudzované v prípade stanovenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy a každý prípad sa skutkovo veľmi líši, v rozhodnutiach súdu sa opakovane objavujú niektoré
zohľadňované kritériá posudzovania týchto okolností, ktoré majú síce len orientačnú vypovedaciu
hodnotu, avšak jednotlivé okolnosti môžu byť podradené aj pod viacero kritérií.

62. Pri posudzovaní kritérií a okolností pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdov, je potrebné
vychádzať ako z okolností na strane žalobcov, tak aj z okolností na strane žalovaného. Na strane
žalobcov, je podstatná intenzita vzťahu žalobcov so zomrelým, vek zomrelého a pozostalého, otázka
hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, morálne zadosťučinenie vo forme právneho postihu
žalovaného predovšetkým z trestnoprávnej sankcie. Pri posudzovaní intenzity vzťahu žalobcov so

zomrelým je potrebné skúmať nielen existenciu príbuzenského vzťahu, prípadne status osoby blízkej a
súžitie v spoločnej domácnosti, ale z hľadiska nároku na nemajetkovú ujmu je potrebné zaoberať sa aj
intenzitou vzťahu žalobcov so zomrelým. Absencia takéhoto vzťahu môže viesť aj k zamietnutiu nároku,
nižšia intenzita vzťahu k nižšie priznanej čiastke a naopak mimoriadne dobré vzťahy sú predpokladom
priznania vyššej časti náhrady nemajetkovej ujmy, vzhľadom k vyvolaniu pravdepodobne horších

následkov. Podstatná je tiež otázka existencie existenčnej a hmotnej závislosti na usmrtenej osobe.
Nárok na nemajetkovú ujmu nie je jediným nárokom, ktorý je stratou blízkej osoby spojený a napriek
tomu predstavuje otázka existenčnej a hmotnej závislosti jedno z kritérií, ktoré je súdmi v súvislosti
s výškou náhrady nemajetkovej ujmy posudzované. Toto kritérium úzko súvisí aj s predchádzajúcimi
uvedenými kritériami.

63. Zároveň je však nutné skúmať aj okolnosti na strane žalovaného - miera jeho zavinenia a
spoluzavinenia na usmrtení osoby, postoj žalovaného (ľútosť, náhrada škody, ospravedlnenie a ďalšie),
dopadu udalosti do sféry pôvodcu, majetkové pomery na strane žalovaného. Je potrebné skúmať mieru
zavinenia žalovaného, je významné, či k usmrteniu osoby došlo úmyselným jednaním žalovaného

alebo jednaním z nedbanlivosti. Je potrebné zohľadniť aj postoj samotného žalovaného, ktorý za škodu
zodpovedá v podobe ľútosti, ospravedlnenia, dobrovoľnej úhrady finančných čiastok pozostalým. Do
výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť premietnutý aj postoj negatívny, popieranie viny, absencia
ospravedlnenia a iné nevhodné chovanie k pozostalým. V neposlednej rade sú podstatné aj majetkové
pomery na strane žalovaného. Majetkové pomery je potrebné zohľadniť nie z pohľadu

stanovení výšky priznanej satisfakcie, ale z pohľadu možností reálneho uspokojenia priznaných nárokov
žalovaným.

64. Všetkými týmito kritériami sa súd prvej inštancie pri stanovení samotnej výšky náhrady dôsledne
riadil, vykonal potrebné dokazovanie v takom rozsahu, aby mohli byť objektívne zohľadnené všetky

uvedené kritériá (viď bod 40 až 50 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) pre stanovenie samotnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prospech žalobcov, vyhodnotil všetky zistené okolnosti danej veci a
správne priznal primeranú nemajetkovú ujmu žalobcom vo výške 20.000,- eur (žalobkyni 1) - manželke,
resp. po 12.000,- eur (žalobcom 2/, 3/, 4/) - deťom. Odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvejinštancie, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy stotožňuje a poukazuje na správne a výstižné
odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto otázke s poukazom na ust. § 387 ods.
2 CSP. Žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal, a preto jeho námietky nemohli privodiť zmenu
rozhodnutia súdu prvej inštancie v odvolacom konaní. Tvrdenie žalovaného, že nemajetková ujma
priznaná žalobcom spolu vo výške 56.000,- eur môže mať pre neho likvidačný charakter, jednak nebolo
v konaní preukázané a nejaví sa ako pravdivé už len s prihliadnutím na výšku splateného základného
imania žalovaného, vyplývajúcu z obchodného registra (2.340.000,- eur). Poukázanie na nižšiu výšku

žalobcami požadovanej nemajetkovej ujmy v prípade mimosúdnej dohody, je pre rozhodnutie súdu v
danej veci právne bezvýznamné.

65. Z týchto dôvodov, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne
správny potvrdil, vrátane trov konania, ktoré neboli odvolateľom vecne spochybnené.

66. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak,
že žalovaným 1/, 2/, 3/, 4/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v celom rozsahu.

67. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).