Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. apríl 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/15/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413218042
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4413218042.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcov: 1/ P. U., nar. X.X.XXXX, bytom B. Z., B.
XX, 2/ T. U., nar. XX.X.XXXX, bytom B. Z., T. P. XX, toho času ÚVV Nitra, 950 50 Nitra 1, Cintorínska
3, 3./ N.. T. X., nar. X.X.XXXX, bytom B. Z., T. P. XX, všetci zastúpení: Mgr. Gergely Pšenák, advokát
so sídlom Nitra, Školská 3, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. augusta 2019, č. k. 9C/191/2013-324, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V. p o t v r d z u j e.

II. V časti výrokov VII., VIII. a IX. rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovanému priznáva
voči žalobcovi 1 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 70,66 %, voči žalobcovi 2 nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 76,22 % a voči žalobcovi 3 nárok na náhradu trov konania v rozsahu 72,24 %.

III. Žalobcom 1 až 3 voči žalovanému priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom 21. augusta 2019, č. k. 9C/191/2013-324 (ďalej len napadnutý

rozsudok) rozhodol tak, že: I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 1.396,65 eur titulom
náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 3.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade v časti náhrady
účelnevynaloženýchtrovkonaniaanáhradynemajetkovejujmyzamieta.III.Žalovanýjepovinnýzaplatiť
žalobcovi v 2. rade sumu 1.246,64 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 2.000,-
eurtitulomnáhradynemajetkovejujmy,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku.IV.Vozvyškusúdžalobu
voči žalobcovi v 2. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej

ujmy zamieta. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 1.246,64 eur titulom náhrady
účelne vynaložených trov konania a sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. VI. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 3. rade v časti náhrady účelne
vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamieta. VII. Súd priznáva žalobcovi v 1. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému. VIII. Súd priznáva žalobcovi v 2. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému. IX. Súd priznáva žalobcovi v 3. rade
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči žalovanému.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1
písmeno a/, b/, c/ a d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písmeno f/, ods. 3, § 5 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods.
1 a 2, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnejmoci a o zmene niektorých zákonov a Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia sa podanou žalobou doručenou tunajšiemu
súdu dňa 31.7.2013 prostredníctvom právneho zástupcu domáhali pôvodne zaplatenia titulom náhrady
účelne vynaložených trov konania sumy vo výške 19.540,62 eur, ktoré v pôvodnom petite nebolo
upresnené,povinnostizaplatiťžalobcomsumuvovýške150eurdotrochdníodprávoplatnostirozsudku,
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000 eur žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade sumu

22.500 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 33.000 eur. Neskôr opravným uznesením Okresného súdu
Nové Zámky č. k. 9C/191/2013-102 zo dňa 19.8.2014 bol upresnený petit žalobného návrhu, podľa
ktorého sa žalobcovia domáhali, aby žalovaný bol povinný zaplatiť titulom náhrady účelne vynaložených
trov konania žalobcovi v 1. rade sumu 4.950 eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000
eur, žalobcovi v 2. rade sumu 4.800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom
náhrady nemajetkovej ujmy sumu 22.500 eur, žalobcovi v 3. rade sumu 4.800 eur titulom náhrady účelne

vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 33.000 eur, všetci žalobcovia sa
domáhali zaplatenia týchto súm do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
4. V žalobe uviedli, že dňa 20.5.2008 bolo voči nim vyšetrovateľom ÚJaKP OR PZ Nové Zámky pod
č. ČVS: ORP572/OVK-NZ-2008 ZP podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku uznesením vznesené
obvinenie za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Trestného zákona k § 155 odsek 1 Tr.

zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Voči uzneseniu žalobcovia v
zákonnej lehote dňa 23.5.2008 podali sťažnosť proti vzneseniu obvinenia voči nim, ktorá bola dňa
20.8.2008 okresným prokurátorom zamietnutá. Počas prípravného konania žalobcovia boli vyzvaní, aby
sa podrobili všetkým vyšetrovacím úkonom, ktoré boli od nich vyžadované orgánmi činnými v trestnom
konaní. Žalobcovia počas prípravného konania, ako aj na hlavnom pojednávaní opakovane poukázali

na viaceré pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, keď od počiatku tvrdili, že so spáchaním
uvedeného zločinu nemajú a ani nemôžu mať z objektívnych skutočností nič spoločné. Prokurátorom
Okresnej prokuratúry Nové Zámky bola voči žalobcom podaná dňa 23.1.2009 obžaloba pod č. k. 1Pv
417/08-30 Okresnému súdu Nové Zámky pre pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom
podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona, k § 20 Trestného zákona, k § 155 odsek 1 Trestného zákona.

V predmetnej trestnej veci bol Okresným súdom Nové Zámky pod č. k. 2T/16/2009 zo dňa 22.9.2012
vynesený oslobodzujúci rozsudok. Na hlavnom pojednávaní toho istého dňa bol okresným prokurátorom
pod č. 1Pv 417/08-61 podané odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku. Odvolací súd uznesením č. k.
4To/69/2012-739 zo dňa 19.7.2012 rozhodnuté tak, že podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie prokurátora
zamietlo a podľa § 316 odsek 1 Tr. poriadku sa odvolanie poškodeného L. U. zamietlo ako podané

neoprávnenou osobou a v tomto uznesení krajský súd uviedol, že žalobcovia, resp. obžalovaní sa skutku
bližšie špecifikovaného vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie nedopustili, pretože nebolo dokázané,
že skutok spáchali obžalovaní.

5. V trestnej veci si žalobcovia udelením plnej moci zvolili na zastupovanie v tom konaní advokáta JUDr.

Martina Kanása, ktorý ich zastupoval v trestnej veci, pričom za 4 roky trvania právnej pomoci v uvedenej
trestnej veci uhradili peňažné plnenie vo výške tak, ako im advokát vyčíslil odmenu, podľa predložených
dôkazov v zmysle príslušnej vyhlášky. Okrem týchto nákladov si žalobca v 1. rade zaobstaral na vlastné
náklady znalecký posudok z odboru dopravy, ktorý preukazoval jeho tvrdenia o nevine, za čo z vlastných
prostriedkov uhradil sumu 150 eur.

6. Žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu žalobcovia odoslali v mesiaci november 2012, podľa vtedy
platného zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu vnútra SR ako príslušnému orgánu štátnej správy.
Ministerstvo vnútra odpovedalo listom zo dňa 7.3.2013, v ktorom uviedlo, že sa nepovažuje za príslušný
orgán na rozhodnutie vo veci.

7. Žalobcovia si uplatnili svoje nároky v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tento zákon zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť.

8. Prvoinštančný súd poukázal na svoje skoršie rozhodnutie vo veci sp. zn. 9C/191/2013-252 dňa
3.8.2017 (ďalej len skoršie rozhodnutie), ktorým rozhodoval o nárokoch žalobcov.9. Konštatoval, že odvolací súd uznesením sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019 rozsudok súdu
prvej inštancie (skoršie rozhodnutie) v napadnutej časti výrokov pod bodmi I., III., V., VII.-IX. zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď dospel k

záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v II., IV. a
VI. v zamietajúcich výrokoch v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť. Poukázal na to,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 odsek 1 písmeno b/ C.S.P. z dôvodu,
že napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa určenia výšky priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom
v I.-III. rade nepreskúmateľné. Vo vzťahu k zistenej výške majetkovej škody, ktorú prvoinštančný

súd priznal žalobcom, prvoinštančný súd nárok (čiastočne) nesprávne právne posúdil a nesprávne
(neúplne) zistil skutkový stav. Namietal súdu prvej inštancie s poukazom na odvolaciu námietku
spočívajúcu v nepreskúmateľnosti časti rozsudku týkajúcej sa súdom priznaných súm nemajetkovej
ujmy jednotlivým žalovaným, a to v rozpore s § 220 odsek 2 C.S.P., keď súd prvej inštancie neodôvodnil
výšku jednotlivých súm nemajetkovej ujmy vo vzťahu k ich samotnej výške a jednak nezdôvodnil
diferencovanosť priznaných súm tomu ktorému žalobcovi.

10. Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukázal na to, že výšku nemajetkovej
náhrady súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.
Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že

zadosťučinenie podľa 1. odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce predovšetkým
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcom vzhľadom na ich
postavenie v rodine a spoločnosti a pod.

11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, najmä na obsah a rozsah zistených skutočností

uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 514/2003
Z. z. je v tomto prípade daná.

12. Odvolací súd v tejto súvislosti vzhľadom na odvolacie dôvody konštatoval, že súd prvej inštancie
nedostatočne zdôvodnil vyčíslenie a priznanie majetkovej škody spočívajúcej v tarifnej odmene obhajcu

žalobcov, ktorú mu uhradili. Jednak vo vzťahu k právnemu posúdeniu uviedol len ustanovenie § 13
odsek 2 advokátskej tarify, a to bez časovej účinnosti uvedeného ustanovenia vo vzťahu k 20 %-nému
zníženiu odmeny a taktiež nie je zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny
advokáta vo výške 222,31 eura. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval odôvodnenie rozsudku
v časti majetkovej škody za nepreskúmateľný.

13. V závere uznesenia odvolací súd jednoznačne uviedol, že treba považovať základ nároku
(zodpovednostištátu)zadaný,orgánkonajúcizaštátzasprávny,zistenýskutkovýstavohľadnezásahov
do života žalobcov za dostatočný. Potrebné bude v novom rozhodnutí, aby súd prvej inštancie primerane
a zákonným spôsobom odôvodnil súdom určenú výšku nemajetkovej ujmy pre toho-ktorého žalobcu

s odôvodnením primeranosti výšky priznávanej sumy, ako aj podstatu diferenciácie výšky priznávanej
sumy medzi jednotlivými žalobcami, ako aj správne právne aplikovať ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.
z. a taktiež dostatočne zistiť a odôvodniť základnú sumu odmeny (vrátane jej zníženia) obhajcu žalobcov
a vysporiadať sa s argumentmi žalovaného uvedenými v podanom odvolaní, týkajúce sa nesprávneho
zistenia skutkového stavu ohľadne úkonov právnej služby obhajcu a tiež ich namietanú kvalifikáciu.

14. Prvoinštančný súd po skoršom zrušenom rozhodnutí v napadnutom rozsudku konštatoval, že po
rozhodnutí odvolacím súdom žalobca v 1. rade uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000 eur vychádzal z toho, že sám si určil takúto sumu bez akéhokoľvek počítania,
zisťovania z čoho by mal vychádzať, s tým, že si neporovnával zárobky pred vznesením obvinenia a
po vznesení obvinenia. Sumu, ktorú si uplatnil, považoval za správnu, vzhľadom na prednes svojho

právneho zástupcu. Poukázal ešte na to, že počas trestného stíhania nedostával odmeny v takom
rozsahu, ako jeho kolegovia a po skončení trestného stíhania už tieto odmeny neobdržal, aj keď mu
prináležali, nakoľko nedošlo k vráteniu rozdielu v tej výške, ako mal pred vznesením obvinenia. Žalobca
v 2. rade uviedol, že na podanej žalobe trvá, nakoľko rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky bol
oslobodený spod obžaloby, a tento rozsudok Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím potvrdil, čím došlo

k nezákonnému trestnému stíhaniu a k vážnemu zásahu do jeho ľudských práv a slobôd, preto si uplatnil
nemajetkovú ujmu vo výške 22.500,- eur, nakoľko v čase začatia trestného stíhania bol zamestnaný u
súkromného podnikateľa ako prevádzkar a samotné trestné stíhanie malo dosť negatívny vplyv na jeho
pracovný výkon. V mesiaci máj 2008 obdržal jeho zamestnávateľ z polície telefonát, že žalobca malspáchať násilný trestný čin. Na základe týchto skutočností prišlo v júni 2008 k rozviazaniu pracovného
pomeru, nakoľko zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru, a preto prišiel o prácu. Nové zamestnanie
si už nájsť nevedel vzhľadom na uvedené okolnosti. Počas celého trestného konania, v ktorom bol

krivo obvinený, obžalovaný a súdený, uviedol, že bol pod neustálym tlakom a stresom. Počas trvania
trestného stíhania, štyroch rokov neustále pociťoval negatívny pohľad verejnosti, ktorý sa prejavoval
okrem iného tak, že keď prišiel do nejakého podniku alebo kaviarne, tak si ľudia pošuškávali, že to je ten
bitkár - násilník. Kvôli predmetnému trestnému stíhaniu a konaniu prichádzalo u neho k častým hádkam
v rodine a v partnerskom vzťahu. Čo sa týka nároku na účelne vynaložené trovy trestného konania,

trvá na zaplatení sumy 4.800 eur, keďže splnomocnil na zastupovanie v trestnom konaní advokáta,
ktorému priebežne platili všetci traja žalobcovia trovy právneho zastúpenia a boli to vždy vyššie sumy.
Túto náhradu škody si uplatňuje z dôvodu, že ju zaplatil právnemu zástupcovi zo svojich peňazí. Na
záver uviedol, že náhradu škody ako aj nemajetkovej ujmy si uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia
a vyšetrovania v trestnej veci.
15. Žalobca v 3. rade uviedol, že čo sa týka zaplatenia sumy 4.800 eur účelne vynaložených trov v

trestnom konaní za zastupovanie advokátom, si uplatnil z dôvodu, že ho právny zástupca JUDr. Martin
Kanás zastupoval na základe písomného splnomocnenia počas štyroch rokov a čiastočne očakával
od neho a ďalších žalobcov zaplatenie určitých súm podľa toho, aké úkony robil a vyhotovoval o tom
príjmové pokladničné doklady. Tieto trovy si uplatňuje od začatia trestného stíhania voči jeho osobe až
do právoplatného skončenia veci. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.000 eur, túto si

uplatňuje z dôvodu, že trestné stíhanie mu spôsobilo problémy v pracovnom, osobnom a súkromnom
živote. Poukázal na to, že celé trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté bezdôvodne, on v tom čase
bol ženatý, študoval na vysokej škole a všetci vedeli, čo sa stalo a neuľahčilo mu to štúdium, práve
naopak, problémy mal v tom, že zápočty dostával ako posledný a skúšky, ktoré už všetci mali, tak on
ešte stále nemal.

16. Čo sa týka pracovného života, uviedol, že je majiteľom a trénerom športového klubu, zaoberá sa
bojovým umením, je registrovaný na sociálnych sieťach a toto konanie mu skomplikovalo jeho prácu,
lebo veľmi často sa mu vysvetľovalo, najmä rodičom detí, ktoré trénoval, že v skutočnosti to nie je tak,
čo sa hovorí a čo sa mu kladie za vinu. Tiež to bolo komplikované v tej súvislosti, že sa zúčastňoval

medzinárodných súťaží v súvislosti so športom a v neposlednom rade to postihlo aj jeho osobný a
rodinný život, lebo v jeho rodine sú ďalší príslušníci a bolo ťažké im vysvetľovať, ako to bolo a otázne
bolo, kto mu v rodine veril. Najviac to pociťoval v období, keď boli významné sviatky v roku, ako Vianoce.
Nevedel sa z ničoho tešiť, aj keď si bol istý tým, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho
manželka bola tehotná, mala ťažký priebeh tehotenstva a z dôvodu trestného konania boli medzi nimi

dennodenne hádky, čo zle vplývalo na jej zdravotný stav, o čom predložil do spisu lekárske správy, ako
aj o jej stave počas tehotenstva. Za najhoršie považoval skutočnosť, keď bol vydaný na neho zatykač,
čo tiež poznačilo jeho osobný život a rodinu, neskôr manželka mala ísť rodiť, nastali problémy, dostala
vyvolávacie injekcie, na ktoré nereagovala a napokon sa musela podrobiť cisárskemu pôrodu. Počas
celého trestného stíhania si nevedel nájsť prácu, vykonával len trénera a počas celého toho obdobia

žiadnu dovolenku s rodinou neabsolvovali.
17. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a poukázal v tomto
smere na najnovšiu judikatúru Okresného súdu Bratislava I, a to konkrétne na rozsudok pod sp. zn.
25C/110/2012-210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudok sp. zn. 10C/191/2014-185 zo dňa 19.10.2016, keď v
obdobnýchveciachboližalobyzamietnuté,atozdôvodu,žerozhodnutieovzneseníobvinenianemožno

považovať za nezákonné iba na základe toho, že trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim
rozsudkom. Poukázal na to, že na vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti
nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočne
odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom samotné preukázanie viny
obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Poukázal na to, že toto isté nastalo aj v danom

prípade, keď žiadnym orgánom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, nebolo označené za
nezákonné a ani samotné súdy vo svojich rozsudkoch to neskonštatovali. Obžalobu prijali a konali o
nej. V prípade, že by súd rozhodol o náhrade škody, uviedol, že nie je preukázané, že by takáto škoda
vznikla,atozdôvodu,žežalobcovianepreukázalidoklady,ktorétomunasvedčujú,tedafaktúry,príjmové
pokladničné doklady, ktoré sú riadnymi účtovnými dokladmi, a ktoré odôvodňujú uplatnenie náhrady

škody za trovy právneho zastúpenia. Tieto trovy právneho zastúpenia je možné si uplatniť a účtovať
iba riadnymi daňovými dokladmi. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal na ustanovenie § 5 odsek
1 zákona č. 215/2006 Z. z., podľa ktorého poškodenému ak bol trestným činom spáchaná smrť, tak mu
prináleží náhrada v sume 50-násobku minimálnej mzdy, čo je cca 20.000 eur.18. Po rozhodnutí odvolacím súdom a o odvolaní žalovaného, žalovaný uviedol, predmetom tohto
konania je náhrada materiálnej škody a nemateriálnej ujmy. Akceptujúc právny názor odvolacieho súdu

o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci tak, ako to
vyjadril v bodoch 56. a 60. uznesenia, žalovaný mal za to, že je splnená len jedna z podmienok priznania
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ostatné dve podmienky, a to preukázanie vzniku
škody, vrátane skutočností odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou ujmou, podľa jeho názoru výsledky vykonaného dokazovania

nepreukazujú.
19. Vo vzťahu k priznaniu majetkovej ujmy spočívajúcej v priznaní náhrady účelne vynaložených trov
obhajoby v trestnom konaní, žalovaný zastával názor, že túto je možno priznať v súlade s ustálenou
judikatúrou súdov vo výške zodpovedajúcej tarifnej odmene priznávanej obhajcom v trestnom konaní
podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.
20. Vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej ujmy mal žalovaný za to, že žalobcovia nepreukázali vznik

takej nemajetkovej ujmy prejavujúcej sa vo všetkých oblastiach života bývalých obvinených, najmä
pracovnejaosobnej,ktorábysivyžadovalapriznanieajnemajetkovejujmyvpeniazoch.Vtejtosúvislosti
poukázala na skutočnosti uvádzané vo vyjadreniach a samotnom odvolaní žalovaného a súčasné
vyjadrenie právneho zástupcu žalobcov k diferencovanosti súdom prvej inštancie pôvodne priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný považoval za nedostatočnú konkretizáciu skutočností rozhodných

pre priznanie tejto ujmy.
21. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd konštatoval preukázanie toho, že uznesením
vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Nové Zámky zo dňa 20.5.2008 bolo podľa § 206 odsek 1 Trestného
poriadku žalobcom v 1. až 3. rade vznesené obvinenie za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa
§ 14 Tr. zákona k § 155 odsek 1 Tr. zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.

zákona. Voči tomuto uzneseniu žalobcovia v zákonnej lehote dňa 23.5.2008 podali sťažnosť, ktorá bola
dňa 20.8.2008 okresným prokurátorom zamietnutá, a to uznesením pod sp. zn. 1Pv 577/08-6 podľa §
193 odsek 1 písmeno c/ Tr. poriadku. V trestnom konaní bolo preukázané, že žalobcov zastupoval na
základe plnomocenstva počas celých štyroch rokov trvania toho konania advokát JUDr. Martin Kanás
so sídlom v Nitre, až do právoplatného oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Nové Zámky pod

sp. zn. 2T/16/2009-687 zo dňa 22.2.2012 v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp.
zn. 4To/69/2012-729 zo dňa 19.7.2012, ktorým boli odvolania okresného prokurátora a poškodeného
zamietnuté podľa § 319 Tr. poriadku, keď súd zistil, že odvolanie okresného prokurátora nebolo dôvodné
a odvolanie poškodeného zamietol podľa ustanovenia § 316 odsek 1 Tr. poriadku, lebo bolo podané
neoprávnenou osobou.

22. Čo sa týka označenia správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu
nesúvisí a s poukazom na vyššie oboznámené listinné dôkazy, čo sa týka žalovaného, resp. jeho
označenia, prvú žiadosť o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa § 15 v spojení
s § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. podal dňa 8.11.2012 žalobca v 1. rade a neskôr ju podali aj

žalobcovia v 2. a 3. rade, všetci ju adresovali Ministerstvu spravodlivosti SR v Bratislave. Ministerstvo
spravodlivosti SR, Kancelária vedúcej služobného úradu postúpila žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku podaním zo dňa 12.11.2012 Ministerstvu vnútra SR v Bratislave s odôvodnením, že v prípadoch
náhrady škody spôsobenej trestným konaním, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania resp.
oslobodením spod obžaloby sa v zmysle ustálenej judikatúry za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5

a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je neskôr zrušené
rozhodnutím príslušného orgánu o zastavení trestného stíhania resp. o oslobodení spod obžaloby. Z
dostupných informácií preto Ministerstvo spravodlivosti SR malo za to, že je potrebné tieto žiadosti
postúpiťMinisterstvuvnútraSR,pretožepatriadojehopôsobnostispoukazomnaustanovenie§4odsek
3 v spojení s § 4 odsek 1 písmeno b/ zákona č. 514/2003 Z. z. Takýmto istým prípisom Ministerstvo

spravodlivosti postúpilo Ministerstvu vnútra SR Bratislava aj ďalšie dve žiadosti žalobcov v 2. a 3. rade
podaním zo dňa 4.12.2012. Ministerstvo vnútra SR, Sekcia legislatívy a vonkajších vzťahov odpoveďou
zo dňa 7.3.2013 uviedla, že s poukazom na zákon č. 412/2012 Z. z. nie je Ministerstvo vnútra SR
orgánom verejnej moci, ktorý by mal v tomto prípade konať v mene štátu. S poukazom na zákon č.
412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z., najmä na ustanovenie § 4 tohto zákona

s tým, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia a nadobúda účinnosť od 1.1.2013.
Napokon táto otázka bola riešená aj uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/191/2013-156 zo
dňa 24.11.2015, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 25Co/231/2016-179 zo dňa
21.12.2016 zrušené s poukazom na to, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobezabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu konať len s takýmto
oprávneným. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody

spôsobenú orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
len štát. V súlade s ustanovením § 73 a § 135 C.S.P., aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje,
ktorýorgánkonávmeneštátu.Zustanovenia§4odsek1písmenof/jednoznačnevyplýva,žeGenerálna
prokuratúra Slovenskej republiky je orgán, ktorý má byť správne označený a ktorý koná za štát v danom
prípade, s ktorým právnym posúdením sa jednoznačne stotožnil odvolací súd vo svojom uznesení, a

to v bode 40., 41. a 42. odôvodnenia, keď uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil Generálnu
prokuratúru SR ako orgán konajúci za štát v zmysle § 4 odsek 1 písmeno f/ zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1.1.2013, ktorý za štát koná.
23. Pri posudzovaní nároku žalobcov súd vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, účinného od 1.1.2013, okrem ustanovenia § 17, ktorý posudzoval podľa zákona účinného do

31.12.2008 v súlade s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu v bode 53., 54. a 55., nakoľko tým,
že bolo vznesené obvinenie vyšetrovateľom na žalobcov za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa
príslušných ustanovení Trestného zákona a žalobcovia využili svoju zákonnú možnosť a podali voči
tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola okresným prokurátorom zamietnutá, boli splnené podmienky
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej sa nemožno

zbaviť v súlade s ustanovením § 3 odsek 2 citovaného zákona. Vzhľadom na výsledok trestného konania
vedeného proti žalobcom vo veci pod sp. zn. 2T/16/2009 Okresného súdu Nové Zámky, v ktorom boli
žalobcovia oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že skutok, ktorý sa im kládol za
vinu spáchali, je potrebné považovať uznesenie vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ Nové Zámky z 20.5.2008
pod ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP vo vzťahu k žalobcom za nezákonné rozhodnutie. Z tohto

hľadiska je tak isto potrebné označiť za nezákonnú špecifickú formu rozhodnutia okresného prokurátora
v Nových Zámkoch o podaní obžaloby na súd, v ktorom sa navrhuje vyvodenie trestnej zodpovednosti
voči žalobcom. Právoplatnosťou rozsudku súdu o oslobodení žalobcov spod obžaloby z dôvodu, že sa
nepreukázalo, že skutok spáchali obžalovaní, vznikol žalobcom nárok na náhradu škody, ktorá im bola
spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Spôsob a rozsah náhrady škody vyplýva

z ustanovenia § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z.
účinného od 1.1.2013. Ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1.1.2009 (čo je aj tento prípad), je
potrebné posudzovať daný prípad podľa § 17 účinného do 31.12.2018. Novelou zákona č. 514/2003 Z. z.
vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 1.1.2003) v § 17 došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však

neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Právo poškodeného na náhradu škody (nemajetkovej
ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do väzby, či zbytočnými prieťahmi
konania bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po splnení ďalších podmienok.
24. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobcovia v konaní preukázali
všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. súčasné kumulatívne splnenie

troch podmienok: 1. existenciu nezákonného rozhodnutia - predmetné uznesenie o vznesení obvinenia
za pokus zločinu ublíženia na zdraví zo dňa 20.5.2008, 2. vznik škody - vynaložené trovy obhajoby, 3.
príčinnúsúvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímavznikomškody,tedanutnosťnáhradytrovobhajoby
a hotových výdavkov v súvislosti s trestným stíhaním žalobcov, podľa ustanovenia § 18 odsek 1, 3
zákona č. 514/2003 Z. z.

25. Súd sa nestotožnil s právnymi názormi a závermi žalovaného v záverečnej reči, keď poukázal na
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 25C/110/2012-210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudku
pod sp. zn. 10C/191/2014-185 zo dňa 19.10.2016, keď v obdobných veciach súdy žaloby zamietli z
dôvodu,žerozhodnutieovzneseníobvinenianemožnopovažovaťzanezákonnéibanazákladetoho,že
trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom. Žalovaný poukázal na to, že na vznesenie

obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a
že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou
osobou, pričom samotné preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Dôvodil
tým, že táto istá skutočnosť nastala aj v danom prípade. Súd prvej inštancie sa s týmto jeho právnym
záverom nestotožnil, pretože jedná sa o dve rozhodnutia iného súdu, ktoré nie sú právne záväzné,

pretoženebolijudikovanévZbierkerozhodnutíNajvyššiehosúduSRasúdprvejinštancieichvyhodnotil,
že súd tak rozhodol v danej veci tak, ako uzná za vhodné podľa vykonaného dokazovania a nie je
povinnosťouinéhosúduvobdobnejvecisastakýmtonázoromstotožniť,keďpodľajehonázoruvýsledky
dokazovania nasvedčujú opaku toho, čo navrhol žalovaný. Presne o to ide aj v tejto veci, keď podľanázoru súdu prvej inštancie v predmetnej veci skutkový základ a vykonané dokazovanie nasvedčuje
takým skutočnostiam, že sa súd nestotožnil s takým právnym záverom, že je potrebné žalobu zamietnuť
v celku, pretože žalobcovia boli nezákonne trestne stíhaní štyri roky, čo malo negatívny vplyv na ich

pracovný, osobný, súkromný, rodinný život, na čo súd ďalej poukáže vo svojom odôvodnení a štát nesie
objektívnu zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Okrem toho odvolací súd vo svojom uznesení pod
sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019 konštatoval správne závery súdu prvej inštancie týkajúce
sa existencie nezákonného rozhodnutia, že vzhľadom na obsah a rozsah zistených skutočností súdom
prvej inštancie je daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle §

514/2003 Z. z., zistený skutkový stav ohľadne zásahov do života žalobcov za dostatočný. Okrem toho
sa stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie ohľadom vynaložení peňažných prostriedkov žalobcami,
ktorí uhradili sumu 400.000,- Sk (13.277,56 eura) a sumu 1.500 eur ich právnemu zástupcovi a že súd
správne konštatoval a ustálil, keď vychádzal z ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od
1.1.2013 týkajúcu sa majetkovej škody spočívajúcej v účelne vynaložených trov konania.
26. Z toho vyplýva, že žalobcovia si naďalej uplatnili po rozhodnutí odvolacím súdom náhradu

nemajetkovej ujmy vyčíslenú v peniazoch, a to tak, že žalobca v 1. rade sumu 5.000 eur, žalobca v 2.
rade sumu 4.000 eur a žalobca v 3. rade sumu 9.500 eur. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, súd
prvej inštancie na rozdiel od predchádzajúceho rozsudku vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu
vyslovený v uznesení pod sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019, ktorým názorom je súd prvej
inštancie viazaný v súlade s ustanovením § 391 odsek 2 C.S.P. právne ho posúdil podľa ustanovenia §

17 odsek 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008. Zároveň pri skúmaní kritérií a náležitostí
k tomuto ustanoveniu použil posudzovanie zásahov do života poškodených - žalobcov, najmä kritériá,
ktoré judikatúra časovo spred obdobia ich zavedenia akceptovala a aj zisťovaním napĺňala. Odvolací
súd jednoznačne vyslovil svoj názor, čo sa týka zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie, že
z navrhnutých dôkazných prostriedkov súd zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči

žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré napĺňali kvalifikované zásahy a že v tomto smere odvolací
súd súdu prvej inštancie nemôže nič vyčítať. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu
uplatnenú žalobcami v 1. až 3. rade, súd prvej inštancie mohol vychádzať len z takých dôkazných
prostriedkov, ktoré strana sporu navrhla a ktoré aj boli vykonané v rámci dokazovania a pre spor priniesli
relevantné a postačujúce zistenia.

27. Súd opätovne po rozhodnutí odvolacím súdom vypočul vo veci iba žalobcu v 1. rade, ktorý sa dostavil
napojednávanieaktorýsámuviedol,žepriurčenívýškynáhradynemajetkovejujmy5.000eurvychádzal
z toho, že sám si určil takúto sumu bez akéhokoľvek počítania a zisťovania, akým spôsobom dospel
k takejto sume, neporovnával si zárobky, aké mal pred vznesením obvinenia a po vznesení obvinenia.
Sumu, ktorú navrhol, považoval za odôvodnenú, vzhľadom na to, čo uviedol bližšie vo svojej výpovedi

pred súdom prvej inštancie a vzhľadom na to, čo uviedol jeho právny zástupca a čím to odôvodnil.
Ostatní žalobcovia sa k veci žiadnym spôsobom nevyjadrili, vyjadril sa za nich ich právny zástupca, ktorý
v podstate zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil v priebehu dokazovania pred súdom prvej
inštancie pred rozhodnutím súdu vo veci samej dňa 3.8.2017. Žiadne nové dôkazy v konaní zo strany
žalobcov neboli preukázané ani navrhované ani zdôvodnené.

28. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní a súd ju posudzoval podľa ustanovenia
§ 17 odsek 1, 2 zákona účinného do 31.12.2008. Z ich výpovedí súd mal za to, že žalobcovia utrpeli
nepriaznivézásahydointegrityvovšetkýchoblastiachsvojhoživota.Bolivystavenírôznymnepríjemným
a nepriaznivým situáciám, ako v oblasti pracovnej, tak aj najmä v oblasti súkromnej a rodiny, okolia a

známych, ktoré jednotliví žalobcovia preukázali jednak svojimi výpoveďami a výpoveďami svedkýň a
listinnými dôkazmi, keď pred začatím trestného stíhania ani jeden zo žalobcov nepreukázal, že by bol
trestne stíhaný alebo účastníkom priestupkového konania, mali povesť bezúhonných ľudí.
29. Čo sa týka žalobcu v 1. rade, u neho sa jednalo o zásah v pracovnej oblasti, pretože od roku 2008
podľa potvrdenia jeho zamestnávateľa, Ministerstva vnútra SR Bratislava, bol menovaný od roku 2008

a ustanovený vo funkcii odborný inšpektor Oddelenia Železničnej polície Bratislava - Petržalka, Odboru
Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava. V tomto čase bol stíhaný na
slobode a zároveň diskriminovaný v zamestnaní, lebo neskôr od 1.3.2009 bol zaradený - ustanovený
do funkcie inšpektor Oddelenia Železničnej polície Bratislava - Petržalka, Odboru Železničnej polície
Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície Trnava, čím sa dostal do nižšej platovej triedy ako jeho

mladší kolegovia, a pokiaľ im boli prideľované finančné odmeny, tak tieto žalobca v 1. rade nedostával.
To potvrdil aj jeho priamy nadriadený čestným prehlásením z č. l. 20, ktorý potvrdil aj iné zásahy, ktoré
utrpel v pracovnej oblasti žalobca v 1. rade, a to koncom roku 2008 vykonal riaditeľ Odboru ŽP Bratislava
T.. G. P. kontrolu počas služby voči žalobcovi v 1. rade, pričom zistil závadu pri ukladaní zbraní, a to:nezapečatenie trezoru so zbraňami a napriek tomu, že táto závada nebola závažná, viacerí príslušníci
Oddelenia ŽP Bratislava - Petržalka nemali pečatidlá vôbec pridelené, bolo priamemu nadriadenému
žalobcovi v 1. rade prikázané navrhnúť žalobcovi v 1. rade najvyšší možný disciplinárny trest, a to zrážku

z platu 15 % po dobu 3 mesiacov. Uvedený trest bol aj žalobcovi v 1. rade uložený. V súčasnosti žalobca
v 1. rade vykonáva príslušníka Krajskej polície v Bratislave od 1.1.2011. Zamestnávateľ žalobcu v 1. rade
okrem toho potvrdil, že v spornom období, teda v čase trestného stíhania, bol žalobca v 1. rade preložený
na funkcie podľa oznámenia z č. l. 128 na základe organizačných zmien, a preto bol v roku 2009 a aj
v roku 2011 ustanovený na nižšiu funkciu ako na predchádzajúcom služobnom zaradení. Čo sa týka

osobného a najmä rodinného života, utrpel ujmu, ktorú preukázala svedecká výpoveď jeho manželky,
Mgr. W. U., ktorá uviedla, že tieto roky si pamätá ako zlé roky, čo sa týka psychického stavu najmä jej
manžela. Pocítili to však obaja v manželstve, pretože jej manžel bol nervózny, často sa hádali, nervózny
bol z toho, že bol v práci diskriminovaný aj kolegami aj nadriadenými, pretože ho chceli odstaviť z výkonu
služby. V tom čase on bol v štátnej službe ako policajt, aj v súčasnosti je. V tom období svedkyňa -
manželka mala prvé tehotenstvo, ktoré mala rizikové, bola sledovaná a hospitalizovaná v nemocnici

a porodila v júni 2012, pôrod mala predčasný práve zo zdravotných dôvodov, pretože v tomto čase,
teda v období tehotenstva, bolo v ich manželstve viac nervozity a úzkosti ako pred trestným stíhaním.
Uviedla, že netvrdí, že predčasný pôrod bol práve dôsledkom trestného stíhania jej manžela, ale určite
to prežívala nechtiac s ním a odrazilo sa to práve na jej zdravotnom stave a prežívalo to aj ich dieťa.
Za najhoršie obdobie trestného stíhania považovala Vianoce roku 2009, keď na jej manžela bol vydaný

zatykač, ale nebol vzatý do väzby, následne bol prepustený. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 1. rade
priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,- eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v
takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú, s poukazom na to, že v žiadnom smere
žalobca v 1. rade nedoplnil dokazovanie a nevedel súdu zdôvodniť, prečo si uplatnil výšku náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Z týchto dôvodov súd túto znížil o sumu 2.000,- eur, keďže

takto ju považoval za dôvodnú, vzhľadom aj na právny názor odvolacieho súdu v súlade s § 220 odsek
2 C.S.P. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade zamietol.
30. Čo sa týka žalobcu v 2. rade, u neho sa jednalo taktiež o zásah v oblasti pracovnej, pretože v čase
trestného stíhania bol zamestnaný u súkromného podnikateľa ako prevádzkar a trestné stíhanie malo
na neho negatívny vplyv v tom smere, že v mesiaci máj 2008 zamestnávateľ obdržal z polície telefonát,

že žalobca v 2. rade mal spáchať násilný trestný čin a na základe týchto skutočností prišlo v júni 2008 k
rozviazaniu jeho pracovného pomeru, nakoľko zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru a prišiel o prácu.
Nové zamestnanie si už nájsť nevedel vzhľadom na trestné stíhanie. V tomto období bol, tak ako to sám
cítil, pod neustálym tlakom a stresom z možného odsúdenia z niečoho, čo nespáchal. Počas štyroch
rokov pociťoval zároveň negatívny pohľad a postoj verejnosti, ktorý charakterizoval tým, že keď prišiel

do určitého podniku alebo kaviarne, tak si o ňom ľudia pošuškávali, že je to bitkár, násilník a tieto reakcie
ľudí sa mu spätne dostali do uší. V minulosti bol žalobca v 2. rade trestne stíhaný a bol aj vo väzbe
ohľadom predmetnej veci a vo výkone trestu odňatia slobody na základe trestnej veci Okresného súdu
NovéZámkyč.k.3T/130/2015.Vsúčasnostižalobcav2.radejeužnaslobode,napojednávaniekonané
dňa21.8.2019sanedostavilstým,žehoospravedlnilprávnyzástupcakvôlipracovnejzaneprázdnenosti

a tomu, že sa žalobca zdržiava mimo územia republiky, avšak nekonkretizoval, či sa žalobca v 2. rade
zamestnal alebo či podniká, resp. či je nezamestnaný. Žalobca v 2. rade nepredložil v predmetnej veci
týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy žiadne nové dôkazy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo si
uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur. Vyjadril sa iba jeho právny zástupca, ktorý
zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil žalobca pred súdom prvej inštancie doteraz. Z týchto

dôvodov súd žalobcovi v 2. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- eur s poukazom na
všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú, a znížil ju
o sumu 2.000,- eur práve z dôvodu, že žiadne nové skutočnosti v konaní žalobca v 2. rade nepreukázal,
nezdôvodnil, nešpecifikoval, z čoho vychádzal pri uplatňovaní si výšky náhrady a vzhľadom na to, že
súd prvej inštancie určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, pričom nemôže ísť o úvahu

nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Mal za to, že takto určená výška je dôvodná a dostačujúca,
vzhľadom na zásahy, ktoré utrpel žalobca v 2. rade počas obdobia, keď bol nezákonne trestne stíhaný
s poukazom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcovi vznikli najmä v
pracovnom živote. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade zamietol.
31. Čo sa týka žalobcu v 3. rade, u neho sa jednalo o zásah v oblasti pracovnej a najmä rodinnej.

Túto ujmu pociťoval v oblasti pracovnej z dôvodu, že celé trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté
bezdôvodne. V tom období bol ženatý, študoval na vysokej škole, na nitrianskej univerzite a všetci,
ktorí s ním prichádzali do styku vedeli, že je trestne stíhaný, čo mu neuľahčilo štúdium, lebo všetky
zápočty a skúšky mal ako posledný a v tom čase aj pracoval ako tréner športového klubu a je ajmajiteľom takéhoto klubu, zaoberá sa bojovým umením, bol a je registrovaný na sociálnych sieťach,
čo mu skomplikovalo jeho prácu, lebo veľmi ťažko sa mu vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v tom
čase trénoval, že v skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu, najmä v súvislosti s tým, keď sa

musel zúčastňovať medzinárodných líg a súťaží a ďalej túto ujmu pociťuje a pociťoval najmä v osobnom
a rodinnom živote, lebo v rodine má aj ďalších policajtov a bolo ťažké im vysvetľovať, ako sa to v
skutočnosti stalo, nikto mu v rodine neveril, najmä jeho svokor, ktorý s tým nie je vysporiadaný ani v
súčasnosti, keď už dávno existuje právoplatný oslobodzujúci rozsudok. Obdobie štyroch rokov trestného
stíhania mu v oblasti rodinného života poznačilo najmä obdobia sviatkov ako boli Vianoce, narodeniny a

pod., pretože nevedel sa z ničoho tešiť, aj keď si bol istý, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho
manželka bola tehotná, nebola vypočutá v trestnom konaní, mala však veľmi ťažký priebeh tehotenstva,
čo preukázala samotnou svedeckou výpoveďou jeho manželka a listinnými dôkazmi, a to lekárskymi
správami zo dňa 7.6.2013 a 30.12.2009, ktoré potvrdzujú, že po prvom otehotnení došlo k jej potratu,
nakoľko vykrvácala, čo sa dozvedela v popradskej nemocnici po hospitalizácii. Neskôr sa jej podarilo
otehotnieť druhýkrát a tiež to bolo v období, keď jej manžel bol trestne stíhaný v roku 2010. Opäť ťažko

znášala toto tehotenstvo a bola hospitalizovaná. Hospitalizáciu odmietla a bola v kľudovom režime,
nemohla byť však v tom čase zamestnaná, a teda ich príjem bol nízky, pretože zarábal iba manžel.
Celé tehotenstvo znášala zle a chodila na rôzne zákroky do nemocnice. Pôrod mala prostredníctvom
cisárskeho rezu, keďže k spontánnemu pôrodu nedošlo. V rodine uviedla, že vládla napätá atmosféra,
pretože celá rodina sa pozerala na jej manžela ako aj na ňu inými očami, často boli hádky v rodine,

napätie, nervozita, veľakrát panoval čo sa osoby svedkyne týkalo určitý smútok, pretože každý sviatok
bol pre nich ako manželov zlým, lebo manžel svedkyne bol v strese, v nervozite, nedokázali si nič užiť,
ona častokrát plakala po večeroch. Rodina ju za toto odsudzovala, dávali jej to pocítiť rodičia pri každej
návšteve a stretnutí. Od tej doby, ako obdržal jej manžel oslobodzujúci rozsudok sa situácia zmenila
a zlepšila. Potvrdila aj skutočnosti, ktoré uviedol vo svojej výpovedi jej manžel v oblasti pracovnej a

štúdiu na vysokej škole, čo sa týka skúšok a zápočtov. Svedkyňa tiež potvrdila, že zo začiatku žila so
žalobcom v 3. rade ako pár v spoločnej domácnosti a až v roku 2010 sa stali manželmi. Žalobca v 3. rade
sa nedostavil na pojednávanie konané dňa 21.8.2019, jeho neúčasť ospravedlnil právny zástupca kvôli
pracovnej zaneprázdnenosti s tým, že ju podrobne nekonkretizoval, žalobca nepredložil v predmetnej
veci týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy žiadne nové dôkazy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil,

prečo si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 9.500,- eur. Vyjadril sa iba jeho právny
zástupca, ktorý zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil žalobca pred súdom prvej inštancie
doteraz. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 3. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,-
eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a
preukázanú, a znížil ju o sumu 5.500,- eur práve z dôvodu, že žiadne nové skutočnosti v konaní žalobca

v 3. rade nepreukázal, nezdôvodnil, nešpecifikoval, z čoho vychádzal pri uplatňovaní si výšky náhrady
a vzhľadom na to, že súd prvej inštancie určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, pričom
nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Mal za to, že takto určená výška je
dôvodná a dostačujúca, vzhľadom na zásahy, ktoré utrpel žalobca v 3. rade počas obdobia, keď bol
nezákonne trestne stíhaný s poukazom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré

žalobcovi vznikli najmä v rodinnom a pracovnom živote. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi
v 3. rade zamietol.
32. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s otázkou priznania súm nemajetkovej ujmy jednotlivým
žalobcom s poukazom na diferencovanosť jednotlivých súm, teda z akého dôvodu priznal každému
žalobcovi inú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere súd postupoval podľa kritérií jednotlivých

zásahov, ktoré neboli u každého žalobcu rovnaké, čo vyplýva zo samotného dokazovania, pričom
najhoršie zásahy a nepriaznivé následky utrpel podľa názoru súdu žalobca v 3. rade, preto jemu priznal
súd najvyššiu sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Čo sa týka žalobcu v 2. rade,
podľa názoru súdu ten utrpel menší rozsah nepriaznivých dôsledkov a zásahov do jeho pracovného a
osobného života a čo sa týka žalobcu v 1. rade, ten utrpel nepriaznivé následky a zásahy v pracovnom a

rodinnom živote, a preto u neho považoval sumu 3.000,- eur za dôvodnú. S poukazom na dôkazy, ktoré
žalobcovia v konaní preukázali a ako sa k nim vyjadrili a z dôvodu, že aj po rozhodnutí odvolacím súdom
žiadnym iným spôsobom a dôkazmi nezdôvodnili dôvodnosť uplatnených súm náhrady nemajetkovej
ujmy a s poukazom na ustanovenie § 17 odsek 1, 2 platného zákona účinného do 31.12.2008, súd má za
to, že dostatočným spôsobom zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v oblasti

pracovnej,rodinnej,súkromnej,tedavrôznychoblastiachživotaavovšetkýchzistilkvalifikovanézásahy,
ktoré vznikli počas obdobia, keď boli všetci žalobcovia nezákonne trestne stíhaní. U žalobcu v 1. rade to
bolo preradenie do nižšej platovej tarifnej triedy bez poskytnutia finančných odmien od zamestnávateľa
práve z dôvodu, že bol trestne stíhaný, ale aj zásahy v oblasti rodinného života. U žalobcu v 2. rade kvôlizásahom v pracovnej oblasti, keď zamestnávateľ s ním rozviazal pracovný pomer, lebo stratil voči nemu
dôveru, čím žalobca v 2. rade prišiel o prácu a nové zamestnanie si už nevedel nájsť. Okrem toho počas
štyroch rokov nezákonného trestného stíhania pociťoval negatívny postoj a pohľad verejnosti. Čo sa

týka žalobcu v 3. rade, u neho je potrebné skutočne poukázať na tvrdé zásahy najmä v oblasti rodinnej,
keď v priebehu týchto rokov jeho manželka otehotnela, následne došlo k potratu, bola hospitalizovaná
a aj keď nejde o samotného žalobcu, ale jeho manželku, aj tak útrapy, ktoré vznikli z bezdôvodného
trestného stíhania, vplývali nepriaznivo na manželku, čo malo zároveň vplyv aj na rodinný život, ale aj
pracovný, keď žalobca sa zaoberal bojovým umením, bol aj registrovaný na sociálnych sieťach, čo mu

práve v tom čase skomplikovalo jeho prácu, keď sa mu ťažko vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v
tom čase trénoval, že v skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu. Okrem toho mal problémy
v rodinnom živote so samotným svokrom, ktorý mu neveril a odsudzoval ho. Je potrebné v súvislosti s
diferencovanosťou priznaných súm chápať to, že subjektívne pociťované strádanie v tom čase, ktoré
pociťovala manželka žalobcu v 1. rade a aj v 3. rade, nie je možné pripísať na ujmu žalobcu v 1. a 3.
rade, ale tieto stavy celkove zle vplývali na rodinný život oboch žalobcov a premietali sa v ich živote a

mali ujmu týmto pádom aj na samotných žalobcov. Teda zásah, ktorý vnímali manželky žalobcu v 1. a
3. rade sú vlastne zásahmi aj samotných žalobcov.
33. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením, a preto priznal žalobcom nárok na úhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 17 odsek 2 zákona účinného k 31.12.2008. Táto náhrada by mala predstavovať

„spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa najmä peňažnú náhradu. Morálnu ujmu utrpeli všetci traja
žalobcovia, a táto im bola spôsobená poškodením občianskej cti, poškodením dobrej povesti ako
následok trestného konania. Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd okrem už vyššie
uvedených okolností, ktoré opísal jednotlivo u každého žalobcu, prihliadol k povahe trestného činu, zo
spáchania ktorého boli žalobcovia obvinení, a taktiež prihliadol k dĺžke trestného konania. Obvinenie

bolo žalobcom vznesené 20.5.2008 za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Tr. zákona k §
155 odsek 1 Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, a toto obvinenie
z uvedeného trestného činu je spôsobilé privodiť pre žalobcov povesť násilníkov hrubo zasahujúcich
do súkromia inej osoby. Celé trestné stíhanie trvalo spolu s trestným konaním do 19.7.2012, a teda
išlo o neakceptovateľnú dĺžku trvania trestného konania, ktorého následky sa prejavovali počas trvania

celej tejto doby u každého žalobcu, s výnimkou žalobcu v 2. rade, u ktorého iba vo sfére pracovnej a
u všetkých ostatných najmä vo sfére rodinnej, zdravotnej a záujmovej. Súd pri rozhodovaní o výške
nemajetkovej ujmy v peniazoch je oprávnený a povinný prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo
k samotnému trestnému stíhaniu pri plnom rešpektovaní zákonnej požiadavky, že súd rozhodujúci o
nemajetkovej ujme bral zreteľ aj na rozsudok súdu v trestnom konaní. S poukazom na všetko vyššie

uvedené a na priebeh celého trestného konania, mal súd za to, že je dôvodné priznať žalobcom takú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výška je len na voľnej úvahe súdu a nie je žiadnou vyhláškou
ani zákonom taxatívne vymedzená, pričom nemôže ísť o úvahu súdu svojvoľnú, resp. nepreskúmateľnú,
nakoľko určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade
s požiadavku spravodlivosti. Súd prvej inštancie má za to, že u každého žalobcu mal dostatočným

spôsobom preukázanú výšku nemajetkovej ujmy v súlade s požiadavkou spravodlivosti, vzhľadom na
vykonané dokazovanie, a preto každému žalobcovi znížil túto výšku náhrady o tie sumy, ako to vyššie
zdôvodnil vzhľadom k tomu, ako sa žalobcovia k ich výške vyjadrili a čo v konaní preukázali, a preto vo
zvyšku súd žalobu zamietol, pretože ju nepovažoval za dôvodnú. Každú sumu, o ktorej súd rozhodol
jednotlivo vo svojich výrokoch, zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť ich žalobcom v 1. až 3. rade

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
34. Žalobcovia si v tomto konaní uplatnili titulom náhrady škody účelne vynaložené trovy konania
obhajoby v celkovej výške 14.550 eur, ktoré rozdelili tak, že žalobca v 1. rade si uplatnil sumu 4.950
eur, ktorá zahŕňala okrem sumy 4.800 eur sumu 150 eur za znalecký posudok, ktorý žalobca v 1. rade
zaobstaral na vlastné náklady z odboru dopravy, za čo zaplatil znalcovi podľa vyúčtovania predmetnú

sumu.Ostatnížalobcoviav2.a3.radesitútonáhraduuplatnilikaždýpo4.800eur.Dôvodilitým,žeJUDr.
Martin Kanás, advokát so sídlom v Nitre ich zastupoval v trestnej veci pod č. k. 2T/16/2009 na základe
písomného splnomocnenia až do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku Okresným súdom Nové Zámky,
teda do 19.7.2012, kedy Krajský súd v Nitre uznesením odmietol odvolania prokurátora a poškodeného.
35. Súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku pod sp. zn. 9C/191/2013-252 zo dňa 3.8.2017 priznal

žalobcoviv1.radesumu3.303,96eur,vozvyškusúdžalobuzamietol,žalobcoviv2.radesumu3.153,96
eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi v 3. rade sumu 3.153,96 eur a vo zvyšku súd žalobu
zamietol. V dôsledku podaného odvolania žalovaným odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcej časti výrokov pod bodmi I., III. a V. a odvolanie nebolo podané voči výrokom podbodmi II., IV. a VI., teda zamietajúcich výrokoch, preto v tejto časti zostal rozsudok súdu prvej inštancie
právoplatný, a to 18.10.2017.
36. Z toho vyplýva, že žalobcovia si po rozhodnutí odvolacím súdom uplatnili naďalej titulom náhrady

škody účelne vynaložené trovy konania obhajoby s tým, že uznali, že v súlade s uznesením odvolacieho
súdu tento nárok nebol vyčíslený v správnej výške, avšak žalobcovia pri dokazovaní vychádzali z
vyúčtovania trov obhajoby, ktoré predložili obhajcom v trestnom konaní a mali za to, že odvolanie
žalovaného v tomto smere a s poukazom aj na uznesenie odvolacieho súdu je dôvodné a je potrebné
ho uplatniť v zmysle platných vyhlášok MS SR o odmenách a náhradách advokátov č. 655/2004 Z. z.

37. Čo sa týka účelne vynaložených trov konania, tento nárok treba posúdiť a súd ho aj posúdil podľa
ustanovenia § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.1.2013, nakoľko náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo
vydanénezákonnérozhodnutie.Právoplatnosťourozsudkusúduooslobodenížalobcovspodobžalobyz
dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, ktorý sa im kládol za vinu spáchali obžalovaní, vznikol žalobcom
nárok na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Spôsob a rozsah náhrady škody vyplýva z ustanovenia § 18 citovaného zákona. Súd prvej inštancie v
tejto časti žalobcom vyhovel iba čiastočne a vo zvyšku žalobu zamietol, pretože žalobcovia nepreukázali
uplatnenú výšku účelne vynaložených trov trestného konania v správnej výške. Preukázali ju iba vo
výške celkovo 3.739,93 eura oproti pôvodne priznanej výške súdom prvej inštancie v sume 9.461,88
eura, kde súd prvej inštancie sa dopustil chýb pri výpočtoch, keď nesprávne posudzoval jednotlivé

právne úkony v súlade s platnou Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z., na ktoré poukázal žalovaný vo
svojom odvolaní dôvodne. Okrem toho súd žalobcovi v 1. rade naďalej priznal aj sumu 150 eur, ktoré
mu vznikli v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku znalcom z odboru dopravy, ktorý si takúto
sumu vyúčtoval za vypracovanie znaleckého posudku. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že
žalobcom vzniká nárok na náhradu účelne vynaložených trov trestného konania a súčasťou týchto trov

sú aj trovy právneho zastúpenia resp. obhajoby, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a
odmenu za obhajobu, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Dôvodnosť tohto nároku žalobcovia
preukázali príjmovými pokladničnými dokladmi z č. l. 153, pokladničným dokladom zo dňa 8.12.2008,
keď advokát JUDr. Martin Kanás prijal od žalobcov v tento deň sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eura)
a dňa 14.3.2013 sumu 1.500 eur za právne služby a úkony v trestnom konaní vedenom na OS Nové

Zámky č. k. 2T/16/2009 a v trestnej veci ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP. Tieto doklady sú riadnymi
daňovými dokladmi, ktoré súd považoval za platné v súlade s vedením účtovníctva a s účtovaním, preto
sa nestotožnil s názorom žalovaného v tomto smere, že žalobcovia nepreukázali dôvodné a platné
listinné dôkazy, na základe ktorých by bolo možné im priznať nárok na účelne vynaložené trovy trestného
konania. S týmto názorom sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení, a to odkazom v bode 62.

odôvodnenia uznesenia a zdôraznil, že z týchto dôkazov a dokladov je potrebné aj vychádzať. Poukázal
na to, že súd nesprávne právne posúdil zdôvodnenie advokátskej tarify, a to bez časovej účinnosti
uvedeného ustanovenia, teda § 13 odsek 2 advokátskej tarify vo vzťahu k 20 % zníženiu odmeny a tiež
poukázal na to, že nie je zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny advokáta vo
výške 222,31 eura. Okrem toho z trestného spisu je možné si priamo overiť presne, kedy a v koľkých

právnych úkonoch zastupoval advokát a jeho advokátsky koncipient žalobcov. Presne z tohto reálneho
zastúpenia súd vychádzal pri tom, keď priznal žalobcom nárok v časti účelne vynaložených trov konania.
38. V trestnom konaní č. k. 2T/16/2009 bolo preukázané, že žalobcov zastupoval ako obvinených
na základe plnomocenstva zo dňa 4.6.2008 JUDr. Martin Kanás, advokát so sídlom v Nitre, podľa
ktorého plnomocenstva žalobcovia splnomocnili tohto advokáta na všetky právne úkony v súvislosti s

predmetnou trestnou vecou s tým, že ďalším splnomocnením zo dňa 4.6.2008 advokát JUDr. Martin
Kanás splnomocnil svojho advokátskeho koncipienta, v tom čase JUDr. G. K., aby ho zastupoval
a vykonával v jeho mene všetky úkony v zmysle zákona o advokácii v prípravnom konaní vo veci
vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP. Preskúmaním obsahu spisu Okresného súdu
Nové Zámky sp. zn. 2T/16/2009 súd dospel k záveru, že takto účtované úkony právnej služby bolo

potrebné vykonať v záujme riadnej obhajoby žalobcov, preto ich považoval súd za dôvodné a priznal
ich nasledovne.
39. S poukazom na ust. vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb účinných pre to ktoré obdobie súd prvej inštancie konštatoval, že advokát
JUDr. Martin Kanás si uplatnil v trestnom konaní celkom 58 úkonov právnych služieb, ktoré vykonal v

období od 4.6.2008 do 19.7.2012, kedy o veci rozhodol uznesením Krajský súd v Nitre. Tiež si uplatnil
aj náhradu režijného paušálu za tieto úkony spolu s DPH, keďže platcom DPH sa stal od 1.3.2009 a
20 % DPH si uplatňoval za 36 úkonov právnej pomoci. Z uplatnených úkonov (v počte 58) súd priznal
žalobcom 45 právnych úkonov v sume 3.048,45 eura, ktoré boli preukázané, že reálne boli vykonanépo vyriešení námietky žalovaného v odvolaní, keď pri stanovení hodnoty jedného úkonu súd vychádzal
zo základnej sadzby tarifnej odmeny za zastupovanie klienta v trestnom konaní, v ktorom si žalobcovia
uplatnili nárok za náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o stíhaní žalobcov

ako obvinených zo zločinu, pri ktorom zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
je desať rokov § 12 odsek 3 písmeno b/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.1.2009 do
31.5.2009 je jedna osmina výpočtového základu, a preto táto sadzba v roku 2008 predstavovala sumu
79 eur za jeden úkon, v roku 2009 sumu 86,93 eura za jeden úkon, v roku 2010 sumu 90,17 eura za
jeden úkon, v roku 2011 sumu 92,63 eura za jeden úkon a v roku 2012 sumu 95,37 eura za úkon.

40. Podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009 § 13 odsek 3 a Vyhlášky
účinnej od 1.6.2009 do 31.5.2010 § 13 odsek 2 „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak
ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“, preto za rok 2008 bol jeden úkon
právnej pomoci v sume 63,20 eura, za rok 2009 v sume 69,55 eura a za rok 2010 v sume 72,14 eura
a Vyhlášky účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013 § 13 odsek 2 „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži
o 50 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“ preto za rok 2011 bol

jeden úkon právnej pomoci v sume 46,32 eura a v roku 2012 v sume 47,68 eur (sadzba v roku 2008
predstavovala sumu 79 eura, z toho mínus 20 % = 63,20 eura, sadzba v roku 2009 predstavovala sumu
86,93 eura, z toho mínus 20 % = 69,55 eura, sadzba v roku 2010 predstavovala sumu 90,17 eura, z
toho mínus 20 % = 72,14 eura, sadzba v roku 2011 predstavovala sumu 92,63 eura, z toho mínus 50 %
= 46,32 eura a sadzba v roku 2012 predstavovala sumu 95,37 eura, z toho mínus 50 % = 47,68 eura).

41. Potom je potrebné konštatovať, že v roku 2008 bolo spolu vykonaných 12 úkonov právnej služby, za
jeden úkon súd priznal sumu 63,20 eura, takáto suma bola priznaná za 9 úkonov právnej pomoci, právny
úkon dňa 27.6.2008 bol vykonaný trikrát so všetkými žalobcami, preto tento úkon predstavuje sumu
189,60 eura, takisto aj výsluch žalobcov dňa 24.10.2008 a úkon vykonaný dňa 14.11.2008 predstavuje
sumu 126,40 eura, keď boli vypočutí dvaja žalobcovia, teda spolu úkony za rok 2008 predstavujú sumu

1.074,40 eura. Súd nepriznal úkon dňa 30.12.2008 tak, ako to namietal žalovaný v odvolaní, ktorú
námietku súd prvej inštancie vyhodnotil za správnu, nakoľko išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp.
pojednávaniach súvisiacich s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou
vecou, z ktorej si žalobcovia uplatnili nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v

ktorej veci si náhradu škody podanou žalobou neuplatnili (trestná vec žalobcu v 2 pôvodne vedená na
OR PZ Nové Zámky pod č. ORP 1462/OSV-NZ-2008).
42. Za rok 2009 bolo spolu vykonaných 5 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2009
predstavujú sumu 260,81 eura, z toho 3 úkony po 69,55 eura, dňa 24.2.2009 bol právny zástupca
obžalovaných na verejnom zasadnutí, preto sa súd stotožnil s námietkou žalovaného uvedenou v

odvolaní, že za tento úkon nie je možné počítať úkon ako za účasť na hlavnom pojednávaní, a preto v
súlade s ustanovením § 14 odsek 2 písmeno e/ Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.1.2009
do 31.5.2009 je jeden úkon za 34,77 eura a dňa 24.3.2009 bol právny zástupca obžalovaných prítomný
na hlavnom pojednávaní, avšak bez prejednania veci, preto mu prináleží 1/4 úkonu, a to v sume 17,39
eura podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinného od 1.1.2009 do 31.5.2009 § 14 odsek 4. Za rok

2010 bolo spolu vykonaných 8 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2010 predstavujú sumu
649,26 eura, z toho 7 úkonov po 72,14 eura, dňa 12.2.2010 účasť na hlavnom pojednávaní, kde boli
prítomní dvaja žalobcovia, preto prináleží suma za úkon 144,28 eura a súd nepriznal úkon z 27.5.2010
účasť na hlavnom pojednávaní, keďže sa jedná o ten istý prípad, ako bol za úkon, ktorý súd nepriznal
dňa 30.12.2008, lebo išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaní súvisiacou s inou trestnou

vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou (trestná vec žalobcu v 2. rade pôvodne
vedená na Okresnom riaditeľstvo Policajného zboru Nové Zámky pod č. ORP-1462/OSV-NZ-2008).
43. Za rok 2011 bolo spolu vykonaných 14 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2011
predstavujú sumu 706,38 eura, z toho 11 úkonov po 46,32 eura, úkon dňa 5.4.2011 účasť na hlavnom
pojednávaní bez prejednania veci, kde prináleží obhajcovi iba 1/4 úkonu v sume 11,58 eura a dňa

14.11.2011 a 16.11.2011 účasť na hlavných pojednávaniach za dvoch žalobcov po 92,64 eura. Za rok
2012 bolo spolu vykonaných 6 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2012 predstavujú
sumu 357,60 eura, z toho boli 3 úkony po 47,68 eura, 2 úkony po 95,36 eura, lebo boli prítomní dvaja
žalobcovia, 19.1.2012 účasť na hlavnom pojednávaní a 22.2.2012 účasť na hlavnom pojednávaní a dňa
19.7.2012 bola účasť obhajcu na verejnom zasadnutí, preto mu prináleží len 1/2 úkonu, teda 23,84 eura

podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013 § 14 odsek 3 písmeno d).
Náhrada režijného paušálu za rok 2008 (75,60 eura), za rok 2009 (34,75 eura), za rok 2010 (57,68 eura),
za rok 2011 (103,74 eura) a za rok 2012 (45,78 eura) spolu 317,55 eura. DPH vo výške 20 % priznal
súd iba za úkony od 1.3.2009, teda v danom prípade od 23.3.2009, pretože obhajca obžalovaných bolplatcom DPH iba od 1.3.2009, čo predstavuje spolu sumu 373,93 eura (rok 2009 vo výške 31,30 eura,
rok 2010 vo výške 129,87 eura, rok 2011 vo výške 141,23 eura, rok 2012 vo výške 71,53 eura).
44. Súd prvej inštancie pri výpočte úkonov právnej pomoci zohľadnil všetky námietky žalovaného, ktoré

uplatnil v odvolaní, a to že neuznal účasť obhajcu v trestnom konaní na výsluchoch dňa 30.12.2008
a na hlavom pojednávaní dňa 27.5.2010, lebo išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaní
súvisiacich s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, z ktorej
si žalobcovia uplatnili nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a v ktorej veci si náhradu škody podanou
žalobou neuplatnili, lebo išlo o trestnú vec žalobcu v 2. rade pôvodne vedenú na OR PZ Nové Zámky pod

č. ORP-1462/OSV-NZ-2008. Čo sa týka úkonu obhajoby zo dňa 24.2.2009, ho posúdil, že išlo o úkon
verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby a nie o účasť na hlavnom pojednávaní a úkon
zo dňa 19.9.2011 posúdil ako výsluchy obžalovaných a nie účasť na verejnom zasadnutí. V prípadoch
uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré boli odročené bez prejednania veci, súd priznal
obhajcovi iba 1/4 odmeny v súlade s § 14 vyššie citovanej Vyhlášky.
45. S poukazom na vyššie uvedené, čo sa týka účelne vynaložených trov trestného konania, súd

rozhodol tak, že žalobcovi 1 priznal sumu 1.396,65 eura (1.246,64 eura + 150 eur náhrada za znaleckú
odmenu za vypracovanie znaleckého posudku, ktoré zaplatil žalobca 1 v trestnom konaní znalcovi z
odboru dopravy), žalobcovi 2 priznal sumu 1.246,65 eura ako aj žalobcovi v 3. rade, keď spolu účelne
vynaložené trovy trestného konania predstavovali sumu 3.739,93 eura a vo zvyšku nároku súd žalobu
každému žalobcovi v tejto časti zamietol, vzhľadom k tomu, že neboli správne a účelne vynaložené

trovy obhajoby tak, ako si ich uplatnili žalobcovia a neboli správne ani zdôvodnené a v tomto smere súd
vyhovel všetkým námietkam žalovaného uplatneným v odvolaní.
46. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalobcom v 1., 2. a 3. rade,
každému osobitne v rozsahu 100 % z tej sumy, ktorú priznal žalobcom v jednotlivých výrokoch, pretože
ich považoval za dôvodné, a podľa § 262 odsek 1 C.S.P. o výške náhrady trov konania rozhodne súd

samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.S.P.
47. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby
rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej nemajetkovej ujmy zamietol a v časti náhrady účelne
vynaložených trov konania žalobcami zmenil. Uviedol, že odvolanie proti označenej časti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky (výrok v bodoch I, III., V., VII. - IX.) podáva z dôvodu, že zastáva

názor, že rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k priznaným náhradám, a to tak vo vzťahu k
priznanej náhrade nemajetkovej ujmy podľa § 17 odsek 1, odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov v znení účinnom do 31.12.2012, ako aj k náhrade škody podľa § 18 odsek
1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v rozpore s právnym názorom odvolacieho
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal právne posúdenie skutkového
stavu zisteného a preukázaného v súdnom konaní vo vzťahu k následkom uznesenia o vznesení
obvinenia na život žalobcov, keď subjektívne pocity žalobcov a prípadne ich najbližších rodinných
príslušníkov (manželky, partnerky) súd vyhodnotil ako objektívne dôkazy preukazujúce vážny zásah

do života žalobcov práve následkom ich stíhania ako obvinených, nesprávny právny názor súdu o
splnení podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, keď v konaní uvádzané zásahy do života žalobcov
spôsobenénezákonnýmuznesenímvyšetrovateľaovzneseníobvineniavyhodnotilzatakézásahy,ktoré
si vyžadujú aj priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, nedôvodným posúdením niektorých žalobcami
uvádzanýchzásahovdoichživota(hrozbaväzbouvdôsledkuvydaniapríkazunazatknutie,neprimeraná

dĺžka trestného konania) ako následkov uznesenia o vznesení obvinenia žalobcom, hoci tieto následky
na živote žalobcov v prípade ich preukázania by zakladali iný titul pre náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, z ktorého dôvodu tieto nebolo možné posúdiť ako následky
nezákonného rozhodnutia a na tieto sa nemalo prihliadať pri hodnotení závažnosti následkov uznesenia
o vznesení obvinenia pre účely priznania nemajetkovej ujmy a nesprávne uplatnenie ustanovení

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pri určení výšky náhrady
účelne vynaložených trov obhajoby v trestnom konaní, ktorá bola priznaná žalobcom.

48. Súd prvej inštancie rozhodujúc o nároku žalobcov na nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným

rozhodnutím vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, dospel na základe výsledkov vykonaného
dokazovania k záveru, že im tento nárok vznikol, keď práve v dôsledku tohto uznesenia vznikla žalobcom
ujma prejavujúca sa vo všetkých oblastiach ich života (bod 51. rozsudku). Súd jednotlivé zásahy, tak ako
ich popisuje v bodoch 52. až 54. rozsudku, mal za preukázané len na základe výpovedí žalobcov a ichnajbližších rodinných príslušníkov (manželky žalobcov), ktorí v nich ale popisujú len svoje subjektívne
pocity o následkoch voči žalobcom vedeného trestného konania na základe uznesenia vyšetrovateľa o
vznesení obvinenia na ich život. Žalobcami prezentované skutočnosti súd bez ich preukázania ďalším

objektívnym dôkazom posúdil za následky trestného konania vedeného voči žalobcom, konkrétne ako
následkyuzneseniaovzneseníobvineniažalobcomz20.05.2008.Totokonštatovaniesavzťahujenajmä
na zdravotné problémy manželiek žalobcov v 1. a 3. rade, ktoré vo svojich výpovediach opisovali svoje
subjektívne pocity, pričom svoje zdravotné problémy pripisovali práve trestnému konaniu vedenému
voči žalobcom. Žalovaný v tejto súvislosti zastáva názor, že vykonaným dokazovaním a z neho

vyplývajúcich skutočností nebolo preukázané, že zdravotné problémy manželiek sú následkom práve
uzneseniaostíhaníichmanželov.Odvolacísúdtútovkonaníuplatnenúnámietkužalovanéhoakceptoval
a odôvodnenie rozhodnutia súdu nepovažoval za dostatočne a zrozumiteľné (bod 58. uznesenia).
Prvostupňový súd rozhodujúc o priznaní nemajetkovej ujmy v rozpore so zisteným skutkovým stavom
ešte dospel k názoru o poškodení občianskej cti a dobrej povesti žalobcov ako následku trestného
konania (bod 56. rozsudku), hoci takéto skutočnosti neboli objektívne preukázané.

49. Pokiaľ žalobcovia a vypočuté svedkyne ako vážny zásah do práv žalobcov v predmetnej trestnej
veci popisovali hrozbu väzbou, tak vydanie príkazov na zatknutie v priebehu súdneho konania (príkazy
z 14.12.2009 sp. zn. 2T 16/2009) nebolo v príčinnej súvislosti so škodou, ktorú si žalobcovia nárokujú
z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia, a to z dôvodu, že vydanie týchto príkazov

nie je priamym následkom uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré súd prvej inštancie označil za
nezákonné. Nárok na náhradu škody, vrátane prípadnej ujmy, spôsobenej nezákonným zatknutím
upravuje ako osobitný titul nároku na náhradu škody (§ 3 odsek 1 písmeno b/, § 7 zákona), pričom
žalobcovia si náhradu škody z tohto titulu neuplatnili. Tento záver sa vzťahuje aj na žalobcami uvádzanú
a súdom akceptovanú neprimeranú dĺžku trvania trestného konania - 4 roky, ktorú súd označil za

neakceptovateľnú dĺžku trestného konania (bod 56. rozsudku), v ktorej súvislosti súd prvej inštancie
nechal bez povšimnutia skutočnosť, že dĺžka súdneho konania bola ovplyvnená aj konaním žalobcov,
ktoré vyústilo vo vydanie príkazov na zatknutie (úkony na hlavných pojednávaniach nariadených
na 6.11.2009 a 8.12.2009, ktorým predchádzalo odročenie hlavných pojednávaní pre neprítomnosť
niektorého zo žalobcov prípadne obhajcu v tom obžalovaných). Pokiaľ žalobcovia namietali neprimeranú

dĺžku trestného konania a vznik ujmy v tejto súvislosti, tak tieto nároky možno posúdiť len ako nároky z
titulu nesprávneho úradného postupu, z ktorého titulu si však žalobcovia nároky neuplatnili.

50. K záveru súdu o zásahu do pracovných oblastí u všetkých troch žalobcov je potrebné uviesť, že
súd vykonané dokazovanie vyhodnotil jednostranne v prospech žalobcov, keď pracovnú „diskrimináciu“

žalobcu v 1. rade v dôsledku opakovaného vykonania organizačných zmien v štruktúrach Policajného
zboru,predtýmželezničnejpolície,žalobcuv2.radevdôsledkuskončeniapracovnéhopomerudohodou
a následnou nemožnosťou nájsť si zamestnanie a žalobcu v 3. rade v dôsledku sťaženia štúdia na
vysokej škole, posúdil ako dôsledok prebiehajúceho trestného stíhania. Za dôsledok trestného stíhania v
prípade žalobcu v 1. rade súd označil aj nepriznávanie odmien, hoci ide o nenárokovateľnú zložku mzdy

a uloženie najvyššieho disciplinárneho opatrenia, hoci ide o samostatný výkon disciplinárnej právomoci
príslušného orgánu, konajúceho o zavinenom porušení povinností policajta. - Rozhodnutie súdu prvej
inštancie v časti vzťahujúcej sa na priznanie nemajetkovej ujmy, najmä rozhodnutie o jej výške pre
jednotlivých žalobcov, je pre nedostatok riadneho odôvodnenia v tejto časti nepreskúmateľné.

51. Podľa odôvodnenia rozsudku nemožno vyvodiť záver o tom, ktorý úkon obhajcu žalobcov vykonaný
v trestnom konaní bol súdom uznaný. Súd v bode 72. rozsudku zásadne uvádza len počty uznaných
úkonom podľa jednotlivých rokov. V tejto súvislosti je nutné poukázať aj na tú skutočnosť, že okresný
súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia zmenil počet uznaných úkonov, keď v rozsudku z 3.8.2017 sp.
zn. 9C/191/2013-252, súd uznal 37 úkonov a v rozsudku z 21.8.2018 sp. zn. 9C/191/2013-324

uznal 45 úkonov. - Prvostupňový súd podľa odôvodnenia rozsudku (body 57. až 72. rozsudku)
výšku účelne vynaložených trov právneho zastúpenia v trestnom konaní určil sám podľa vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Spôsob určenia náhrady prvostupňový
súd podrobne rozvádza v bode 72. rozsudku, podľa ktorého žalobcom priznal náhradu za 45 právnych

úkonov v celkovej sume 3.739,93 eura. Súd bez akéhokoľvek zdôvodnenia rozsudkom z 21.8.2019
priznal náhradu za 45 právnych úkonov, hoci v rozsudku z 3.8.2017 priznal náhradu len za 37 právnych
úkonov, a tak rozhodol nad rámec predmetu sporu, keďže v rozsudku súdu z 3.8.2017 bol zamietnutý
nárok žalobcov vo zvyšku uplatnenej náhrady škody okrem iného z titulu náhrady účelne vynaloženýchtrov konania. Súd pri určení výšky odmeny za jednotlivé úkony prihliadol na zmeny vykonané vo vyhlášky
MinisterstvaspravodlivostiSlovenskejrepublikyč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovza
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov okrem prípadu stanovenia výšky odmeny

za úkony vykonané v roku 2010, v ktorej súvislosti určoval výšku odmeny za jeden úkon počas celého
roka (odmena vo výške 72,14 eura), hoci k 1.6.2010 sa zmenil výpočet tarifnej odmeny pre prípad
zastupovania dvoch a viacerých osôb tak, že tarifná odmena sa zníži o 50 %, na rozdiel ako tomu bolo do
30.6.2010. Preto v prípade úkonov vykonaných po 31.5.2010 bolo možné priznať odmenu nie vo výške
72,14 eura, ale vo výške 45,09 eura, a takto súd za rok 2010 priznal náhradu za 7 úkonov po 72,14

eura a za 1 úkon účasti na hlavnom pojednávaní, kde boli prítomní dvaja žalobcovia, v sume 144,28
eura. Opísané rozhodnutie súdu odporuje obsahu trestného spisu, podľa ktorého v roku 2010 síce bolo
vykonaných 8 úkonov, z ktorých úkon dňa 27.5.2010 sa nevzťahoval na trestnú vec, z ktorej si žalobcovia
uplatnili náhradu a ktorú námietku žalovaného súd aj akceptoval, a z ostatných úkonov tri boli vykonané
do 31.5.2010 a ďalšie štyri po 1.6.2010. Súd podľa obsahu spisu vzhľadom na počet úkon, za ktoré
bola priznaná náhrada s najväčšou pravdepodobnosťou priznal náhradu aj za účasť na pojednávaní

dňa 19.10.2010, ktorého sa ale zúčastnil advokátsky koncipient, čo však ust. § 36 odsek 2 písmeno b/
Trestného poriadku nepripúšťa. Trestný poriadok totiž pripúšťa účasť advokátskeho koncipienta len v
konaní pred súdom, ak ide o konanie o prečine, teda nie aj v konaní o zločinoch. Pre nešpecifikáciu
uznaných úkonov, teda nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, sa tiež nedá posúdiť, či
súd prvej inštancie v prípade uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré boli odročené

bez prejednania veci, prípadne účasti na za sebou nadväzujúcich úkonoch postupoval do 31.5.2010
podľa § 14 odsek 5, resp. § 14 odsek 1 písmeno d/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
zneníneskoršíchpredpisovvzneníúčinnomdo31.5.2010,apo1.6.2010podľa§14odsek5písmenob/,
resp. § 14 odsek 1 písmeno c/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.

z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
v znení účinnom do 30.6.2013. Záver o nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu sa podľa
názoru žalovaného vzťahuje aj na rozhodnutie súdu o náhrade trov konania. Vzhľadom na to, že výrok
rozhodnutia je jeho jedinou záväznou časťou, tak prvoinštančný súd pri rozhodovaní o trovách konania
nepostupoval podľa § 255 Civilného sporového poriadku, a nepriznal náhradu trov konania žalobcom

podľa pomeru ich úspechu vo veci. Takéto rozhodnutie súd uviedol až v odôvodnení rozhodnutia, čo ale
žalovaný považuje za nepostačujúce.

52. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobcovia 1, 2 a 3 tak, že napadnutý rozsudok je v súlade s
rozhodnutím odvolacieho súdu a považujú ho za správne.

53. K vyjadreniu žalobcov 1, 2 a 3 sa vyjadril žalovaný konštatujúc všeobecnosť ich vyjadrenia, pričom
zopakoval nosné nedostatky napadnutého rozsudku.

54. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalovaného napadnutý

rozsudok (vo vyhovujúcich výrokoch a výrokoch o náhrade trov konania) Okresného súdu Nové Zámky
zo dňa 21. augusta 2019, č. k. 9C/191/2013-324, postupujúc pritom podľa § 378 ods. 1 a § 380 ods. 1
CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď v zmysle § 219 ods.
3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením), a dospel k

tomu záveru, že rozsudok je napadnutých výrokoch I., III. a V. vecne správny, preto ho postupom podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. V časti napadnutého rozsudku týkajúcej sa výrokov o náhrade trov konania
bolo potrebné napadnutý rozsudok zmeniť v zmysle § 388 CSP.

55. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

56.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

57. Odvolací súd v úvode konštatuje, že prvoinštančný súd po zrušení a vrátení veci (sporu) na
ďalšie konanie v novom rozhodnutí odstránil odvolacím súdom vytýkané nedostatky, pričom napadnutý
rozsudok možno považovať za podrobne a vyčerpávajúco riadne odôvodnený. Odvolací súd konštatuje,že z vykonaného dokazovania prvoinštančný súd správne vyvodil existenciu nezákonného rozhodnutia,
ktoré založilo zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. za škodu spôsobenú žalobcom 1, 2,
a 3. Aj keď v tomto prípade neprišlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia, judikatúra dáva pomerne

stabilne odpoveď na otázku založenia zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, ktoré založilo
stíhanie konkrétnej osoby až do štádia podania obžaloby a v neskoršom konaní bola stíhaná osoba
spod obžaloby oslobodená.

58. Už vo svojom skoršom rozhodnutí odvolací súd konštatoval správnosť zistenia existencie

nezákonného rozhodnutia a ďalších predpokladov zodpovednosti žalovaného. Vzhľadom na závery
veci samej, odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Jednoznačne je
treba konštatovať (a to aj vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného), že základom ujmy, ktorú
utrpeli žalobcovia bolo rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré nebolo v opravnom
konaní prokurátorom zrušené. Samozrejme nemožno jednoducho konštatovať, že samotná existencia
vypracovaného (nezákonného) rozhodnutia spôsobila u poškodených ujmu. Uvedené treba vnímať v

širších súvislostiach. Zákonodarca síce v skutkových podstatách zásahov štátu do práv ľudí počíta s
nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, alebo tiež nezákonným zatknutím (alebo
iné), ale vždy má na mysli, že uvedené rozhodnutie má vplyv a je spôsobilé spôsobiť ujmu na právach
človeka vždy v len v súvislosti s dôsledkami, ktoré sú spojené s takým nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom. S predpokladom, že existujú rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré

naopak vyslovene vyžadujú zrušenie nezákonného rozhodnutia je sa možné stretnúť. Podľa názoru
odvolacieho súdu ustálená prax a judikatúra zotrváva na už vyslovenom názore uvedenom vyššie.

59. Podľa § 187 ods. 1 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

60. Podľa § 187 ods. 2 CSP, dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,
určí ho súd.

61. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami 1 až 3, odvolací súd poukazuje nato, že súd
na základe vykonaného dokazovania mohol vychádzať (od účinnosti CSP v zásade bezvýnimočne) len
z takých dôkazných prostriedkov, ktoré strana sporu navrhla, ktoré boli vykonané v rámci dokazovania
a pre spor priniesli relevantné a postačujúce zistenia. Odvolací súd považuje skutkové zistenia
súdu prvej inštancie uvedené v bode 20 (resp. 28) odôvodnenia napadnutého rozsudku za správne.

Samotný procesný postup realizujúc dokazovanie realizovaný súdom prvej inštancie nebol nesprávny. Z
navrhnutých dôkazných prostriedkov, ktoré súd pripustil do procesu dokazovania v užšom zmysle slova,
zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré
napĺňalikvalifikovanézásahy.Išlonajmäosubjektívnevýpovedesvedkov(manželky),ktorébolischopné
náležite ozrejmiť hĺbku a rozsah strádania žalobcov 1, 2 a 3. Samozrejme prvoinštančný súd vychádzal

aj s objektívnych dôkazných prostriedkov ako napr. lekárskych správ, či správ zamestnávateľa.

62. Tak ako uvádzal odvolací súd vo svojom skoršom zrušovacom uznesení, poškodenými v tomto
prípade sú žalobcovia a nie ich manželky, alebo iné osoby. Je ale možné vyhodnocovať svedectvo iných
ako poškodených osôb tak, že tieto iné osoby svedčia o stave poškodených, hoci aj v dôsledku toho čo

tieto iné osoby prežívali. Inak povedané, ak svedok vypovie, že sa cítil veľmi zle v dôsledku stíhania jemu
blízkej osoby a malo to dopad aj na strádanie stíhanej osoby, potom také svedectvo vypovedá relevantne
aj o strádaní nezákonne stíhanej osoby a poškodeného v jednej osobe. Nemožno prehliadnuť, že pri
posudzovaní závažnosti zásahu sa do popredia v rámci vykonávaného dokazovania, pokiaľ ide najmä
o nemajetkovú ujmu, dostávajú subjektívne hodnotené a vypovedané svedectvá, ktoré v sebe zahŕňajú

určitý paradox. Na jednej strane sú schopné najlepšie posúdiť subjektívny vplyv na prežívanie človeka
a následne takto získaný obraz možno vyhodnotiť v objektívnych súvislostiach. Na druhej strane ale
prirodzene môže ísť o dôkaz podaný osobnou výpoveďou poškodeného, alebo jemu blízkej osoby a
tento je považovaný za podmienene nehodnoverný, úplne nevypovedajúci, ba dokonca nehodnoverný
až zavádzajúci. V tejto súvislosti odvolací súd vo vzťahu k prejednávanému prípadu konštatuje, že súd

prvej inštancie našiel balans, keď z výpovedí žalobcov ako poškodených a ich blízkych osôb v súhrne s
inými dôkazmi (správa zamestnávateľa, lekárske správy atď.) zistil konkrétny rozsah ujmy žalobcov bez
toho, aby bolo možné rozsah a relevanciu zisťovaných skutočností považovať za nedostatočný.63. Odvolací súd opätovne pripomína, že východiskom, okrem konkrétnych okolností prípadu, je
to, že každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa
do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný

fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne
zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr,
ak ide o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu
(Ústavný súd Českej republiky nález sp. zn. I. ÚS 554/04 z 31. marca 2005). Uvedené znamená, že
(základná) súvislosť medzi nezákonným stíhaním (nezákonné rozhodnutie) a ujmou ako predpokladmi

zodpovednosti existujú a sú poznateľné bez toho, bolo treba základ dokazovať. Inými slovami, dosť
ťažko si predstaviť, že by niekomu stíhanie na základe nezákonného rozhodnutia prinášalo pôžitok.
Preto možno konštatovať, že v tomto prípade prvoinštančný súd zistil dostatočne skutočnosti potrebné
pre konštatovanie existencie nezákonného rozhodnutia, vzniku ujmy (a tá odôvodňovala aj nemajetkovú
ujmu v peniazoch) ako aj príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a ujmou spôsobenou
žalobcom. Nemožno rozširovať ujmu týkajúcu sa nesprávneho úradného postupu alebo nezákonné

zatknutie zahŕňať do dôsledkov nezákonného rozhodnutia, pretože tie majú samostatný základ v
skutkovej podstate zodpovednosti za škodu spôsobenú štátom, ktorá sa uplatňuje samostatne. Na
druhej strane samotné konštatovanie, napr. že stíhanie trvalo 4 roky malo výpovednú hodnotu týkajúcu
sa trvania existencie nezákonného rozhodnutia bez posudzovania nesprávneho úradného postupu
týkajúceho sa napr. „prieťahov“. Posudzovanie vplyvu konania žalobcov na celkové trestné konanie má

svoje miesto najmä vtedy, ak ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
čo v tomto prípade nebolo predmetom konania.

64. Taktiež možno konštatovať, že prvoinštančný súd správne vymedzil rozsah ujmy toho ktorého
žalobcu a správne vysvetlil, prečo najvyššiu ujmu možno konštatovať u žalobcu 3. Uvedené súviselo s

dôsledkami vo viacerých oblastiach života. So závermi prvoinštančného súdu týkajúcimi sa dôsledkov
nezákonného rozhodnutia (a odvodene stíhania ako takého) na život žalobcov odvolací súd súhlasí a
stotožňuje sa s nimi, preto ich ani nebude opakovať.

65. Pokiaľ teda išlo o otázku nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatuje aj správnosť vysporiadania sa

prvoinštančného súdu s právnym posúdením, ktoré zobral prvoinštančný súd na základe zrušujúceho
skoršieho rozhodnutia prvoinštančného súdu vo veci. V tejto súvislosti je potrebné zopakovať, že ak bolo
(nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1. januárom 2009 (čo je aj tento prípad), mal súd vec posudzovať
podľa § 17 účinného do 31. decembra 2008. Tak sa aj stalo a prvoinštančný súd tak správne právne
posúdil nárok na nemajetkovú ujmu uplatnenú žalobcami 1, 2 a 3.

66. Pokiaľ ide o otázku majetkovej škody spočívajúcej v účelne vynaložených trovách trestného konania
odvolací súd zopakuje, že v zásade nie je na mieste úplné a podrobné skúmanie účelnosti toho ktorého
úkonu právnej služby vykonaného advokátom (či nevyhnutne smerovalo k odstráneniu nezákonného
stavu), pretože to by ani nebolo celkom dosť možné zistiť, alebo zistiť len s nemalými ťažkosťami. V

zásade je treba povedať, že zastúpenie jediným advokátom s účelne vykonanými úkonmi právnej služby
je potrebné považovať za úkony vedúce k odstráneniu negatívneho vplyvu nezákonného rozhodnutia a
stíhaniuosoby,pretojeichpotrebnépovažovaťzaúčelné.Otázkouje,čiúkonyvykonanéazastupovanie
honorované na základe advokátskej vyhlášky je maximom toho, čo možno priznať poškodenému, teda
tomu, kto odstraňoval negatívne dôsledky stíhania advokátskou pomocou. Samozrejme poškodený

môže mať aj viacero právnych zástupcov a môže preukázať, že mnohosť zastúpenia bola žiaduca a je
odôvodnené ju hodnotiť ako účelnú. To je predmetom dokazovania. Obdobne možno na jednej strane
posudzovať samotný úkon právnej služby podľa vyhlášky a jeho dôvodnosť a účelnosť na druhej strane.

67. Je treba uviesť, že odmenu advokáta upravuje vyhláška MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a

náhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb.Tátovyhláškaupravujespôsoburčeniaavýšku
odmeny, náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu času advokáta za právne služby poskytované
klientom na základe dohody alebo ustanovenia na to oprávneným orgánom. Odmena advokáta sa určuje
nazákladedohodymedziadvokátomajehoklientom;aknedôjdekdohode,naurčenieodmenyadvokáta
sa použijú ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14).

68. V tomto prípade prvoinštančný súd podrobne a vyčerpávajúco vyhodnotil úkony právnej služby tak
po stránke mnohosti ako aj po stránke ich hodnoty. Prvoinštančný súd priznal vo svojom súhrne omnoho
menej (1 396,65 eura + 1 246,64 eura + 1 246,64 eura) ako samotní žalobcovia spolu zaplatili (400000,- Sk, t. j. 13 277,56 eura). Prvoinštančný súd sa nezaoberal tým, či náklady na trovy advokáta do
výšky 400 000,- Sk boli vynakladané účelne. Nebolo treba, pretože žalobcovia 1, 2 a 3 korigovali skôr
vyčíslenie trov trestného konania podľa advokátskej tarify tak, že ich upravili čo do rozsahu smerom

dole. Uvedené ale neznamená, že nevynaložili na svoju obhajobu viac. Odvolací súd chce uvedeným
povedať, že účelnosť vynaložených trov konania sa môže ale aj nemusí prekrývať s advokátskou tarifou
podľa vyhlášky a potom je otázkou dokazovania, či prípadné náklady nad advokátsku vyhlášku môžu
predstavovať účelne vynaložené náklady na trovy trestného konania. Odvolací súd konštatuje, že taký
záver po preukázaní účelnosti byť platný môže.

69. Pokiaľ išlo o konkrétne odvolacie dôvody žalovaného k priznanej výške majetkovej ujmy (náhrada
trov trestného konania), je treba konštatovať, že skoršie rozhodnutie odvolacieho súdu, a to uznesenie
zo dňa 17.4.2019, č. k. 5Co/364/2017-295 vyčítalo skoršiemu rozsudku nepreskúmateľnosť časti
odôvodnenia týkajúceho sa správneho posúdenia náhrady účelne vynaložených nákladov na trovy
trestného konania. Uvedené teda súviselo väčšmi s odôvodnením výšky priznaných súm ako s počtom

právnych úkonov, ktoré prvoinštančný súd priznal. V dôsledku uvedeného možno konštatovať, že nebolo
možné dospieť k záveru, že pokiaľ v prvom rozsudku prvoinštančný súd priznal 37 úkonov právnej
služby a v neskoršom 45, išlo o rozhodnutie nad rozsah prejednávanej veci, hoci za situácie čiastočného
zamietnutia žaloby. Uvedené súvisí s tým, že pokiaľ v pôvodnom skoršom rozsudku prvoinštančného
súdu bola priznaná suma 3 303,96 eura, 3 153,96 eura a 3 153,96 eura, pričom uvedené výroky

o náhrade majetkovej škody boli odvolacím súdom zrušené a vyhodnotené ako nepreskúmateľné
(v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť o čom prvoinštančný súd rozhodol, teda čo tvorí prekážku
rozsúdenej veci), potom neskoršie rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie ultra petitum, pokiaľ
prvoinštančný súd priznal v napadnutom rozsudku žalobcovi 1 sumu 1 396,65 eura, žalobcovi 2 sumu
1 246,64 eura a žalobcovi 3 sumu 1 246,64 eura, teda v rozsahu sumy, ktorá bola stále predmetom

konania. V prípade, ak by súd posúdil, že o časti nárokov už bolo rozhodnuté, hoci by nebolo zrejmé o
čom bolo rozhodnuté, išlo by o rozhodnutie súdu, ktoré by ukracovalo nároky žalobcov.

70. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo
vysporiadal s aplikáciou advokátskej vyhlášky, pričom správne zistil stav poskytnutých služieb

advokátom žalobcov 1, 2 a 3, ktoré smerovali k odstráneniu negatívnych vplyvov trestného stíhania
konkrétnych osôb (žalobcov) na základe uznesenia o vznesení obvinenia až do momentu právoplatného
oslobodenia spod obžaloby. Vysporiadal sa s časovou účinnosťou jednotlivých úkonov právnej služby, s
prihliadnutím na mnohosť klientov advokáta. Odvolací súd sa úplne nestotožňuje so závermi odvolateľa
pokiaľ išlo o hodnotenie účasti advokáta na pojednávaní dňa 19.10.2010. Súhlasí s tým, že pravidlá

trestného procesu neumožňujú advokátskemu koncipientovi účasť na úkonoch trestného konania, ktoré
majú zákonom stanovené atribúty. Ako ale možno pozerať na účelnosť vynaložených nákladov na trovy
tohtoúkonuzpohľadupoškodenýchžalobcov,ktorídôverovaliadvokátovi,žetentoúkonvykonávsúlade
so zákonom, za tento úkon zaplatili. Podľa názoru odvolacieho súdu by bolo možné o takom úkone
uvažovať ako o neúčelnom len za situácie, že k neúčelnosti by viedli konkrétne dôvody. V tomto prípade

také dôvody verbalizované neboli. Ak taký úkon vyhodnocoval OČTK alebo súd, ten mal posúdiť jeho
zákonnosť. Na účely konania o náhrade škody pred súdom atribúty zodpovednosti za škodu a potreby
nahradiť predmetný úkon dané boli.

71. Vyššie uvedené uzatvára dôvody vedúce k záveru odvolacieho súdu o potrebe potvrdiť napadnutú

vyhovujúcu časť nemajetkovej ujmy a majetkovej škody žalobcov vo vzťahu k žalovanému a to podľa
§ 387 ods. 1, 2 CSP.

72.Vďalšomobsahusaodvolacísúdzaoberalodvolacímidôvodmižalovaného,pokiaľišloorozhodnutie
súdu o náhrade trov konania. Odvolací súd uvádza, že náhrada trov konania je nerozlučne spojená

so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy, keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste,
aby strana, ktorá v spore so svojím nárokom zvíťazila, dostala ňou vynaložené trovy nahradené od
protistrany. Úspech vo veci, ktorý je predmetom posudzovania výsledku náhrady trov konania v spore,
je teda okolnosťou, ktorá je určujúca. Porazenej strane takto potom vzniká povinnosť nahradiť trovy
konania víťaznej strane. Ak nie sú tieto okolnosti splnené, strana nemá na náhradu trov konania nárok

a vynaložené trovy znáša trvale zo svojho.
73. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
74. Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.75. Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 ako esenciálne kritérium priznania náhrady
trov konania. „Úspech vo veci“ súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného
nároku.Zásadaúspechuvoveci(zásadazodpovednostizavýsledoksporu)charakteristickápresporové

konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy
konania, ktoré úspešnej strane vznikli.
76. V tomto prípade prvoinštančný súd rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcom 1, 2 a 3 priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Uvedené bolo obsiahnuté v žalovaným napadnutých
výrokoch č. VII., VIII. a IX. rozsudku. Odôvodnenie napadnutých výrokov spočívalo v aplikácii ust. § 255

CSP.
77. Odvolací súd konštatuje, že žalobcovia sa žalobou pôvodne domáhali zaplatenia titulom náhrady
účelne vynaložených trov konania sumy vo výške 19 540,62 eura, povinnosti zaplatiť žalobcom sumu
vo výške 150 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25
000 eur žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade sumu 22 500 eur a žalobcovi v 3. rade sumu 33 000 eur.
Neskôr bol upresnený petit žalobného návrhu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali, aby žalovaný bol

povinný zaplatiť titulom náhrady účelne vynaložených trov konania žalobcovi v 1. rade sumu 4 950 eur a
titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25 000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 4 800 eur titulom náhrady
účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 22 500 eur, žalobcovi v 3.
rade sumu 4 800 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej
ujmy sumu 33 000 eur.

78. Procesný úspech sa určuje vo vzťahu k predmetu sporu úspechom (t. j. víťazstvom) v spore. Plný
úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci
samej. Plný úspech v spore môže mať žalobca aj žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy,
ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo
veci samej (v prípade žaloby na plnenie ide nielen o istinu, ale aj o príslušenstvo), t. j. ak sa jeho

žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre nárok
na náhradu trov. Podľa názoru súdu recentný procesný kódex upravujúci civilný proces upravuje striktnú
zodpovednosť za úspech v konaní s tým, že korekcie tvrdosti zákona môže vyvažovať aplikácia ust. §
257 CSP.
79. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky

na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
80. Z hľadiska výsledku možno konštatovať, že žalobcovia boli v prejednávanej úspešní v časti, preto
bolo na mieste aplikovať ust. § 255 ods. 2 CSP. Konkrétne žalobca 1 vo výške 1 396,65 eura a 3 000
eur, žalobca 2 vo výške 1 246,64 eura a 2 000 eur a žalobca 3 vo výške 1 246,64 eura a 4 000 eur.
Z celkovej uplatnenej výšky žiadaných nárokov žalobcu 1 vo výške 4 396,65 eura, žalobcu 2 vo výške

3 246,64 eura a žalobcu 3 vo výške 5 246,64 eura tak úspech žalobcu 1 predstavovala percentuálna
výška pomeru 14,67 %, u žalobcu 2 pomer 11,89 %, a žalobcu 3 pomer 13,88 %. Takto potom možno
konštatovať, že výška pomeru úspechu žalobcov k pomeru úspechu žalovaného predstavuje úspech
žalovaného vo vzťahu k žalobcovi 1 rozsah 70,66 %, vo vzťahu k žalobcovi 2 rozsah 76,22 % a vo vzťahu
k žalobcovi 3 rozsah 72,24 %. Odvolací súd nezistil existenciu dôvodov pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

81. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté výroky rozsudku VII., VIII. a IX. zmenil podľa § 388
CSP tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
82. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 255 CSP tak, že žalovaný
je povinný nahradiť žalobcom 1, 2 a 3 náhradu trov konania v celom rozsahu, pretože žalobcovia
boli úspešní pokiaľ ide o vec samu v celom rozsahu a úspech žalovaného, ktorý sa týkal čiastočnej

dôvodnosti odvolania, čo do výroku o náhrade trov konania predstavuje nepatrný úspech, ktorý odvolací
súd vyhodnotil tak, že zásadnú časť úspechu v odvolacom konaní bolo treba pripísať na stranu žalobcov
1, 2 a 3, ktorým patrí náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
83. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

84. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP s tým, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal voči procesne neúspešnému žalobcovi
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

85. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).