Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/141/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5107213688
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:5107213688.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne P. X., trvale bytom v M., zastúpenej
splnomocnencom L. X., trvale bytom v M. proti žalovaným: 1/ Občianskemu združeniu ELOJ ÚNIA, so
sídlom v Žiline, Dolné Rudiny 1 a 2/ U. V. trvale bytom v K., t.č. vo výkone trestu odňatia slobody v Ústave
na výkon trestu odňatia slobody, Mierové námestie 1, Ilava, o zaplatenie 8.298,47 € s príslušenstvom a
o určenie neplatnosti zmluvy, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp.zn. 31C/269/2007, o dovolaní

žalovaného 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 13. februára 2019 sp.zn. 7Co/120/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalobkyňa má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom (v poradí druhým) z 29. októbra 2017
č.k. 31C/269/2007-843 I. uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu 8 298,47 €, a to v lehote

3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných 1/ a 2/ zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého, II. žalovaného 1/ zaviazal zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 8 298,47 € od 14. júla 2009 do 9. júla 2014, III. žalovaných 1/ a 2/ zaviazal zaplatiť
žalobkyni úroky z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 8 298,47 € od 10. júla 2014 do zaplatenia
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého, IV. vo
zvyšku žalobu zamietol a V. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Súd prvej

inštancie mal za preukázané, že medzi žalobkyňou ako mandantom a žalovaným 1/ ako mandatárom, v
mene ktorého konal U. V. ako predseda žalovaného 1/, bola dňa 16. novembra 2005 uzavretá mandátna
zmluva. Vo vzťahu k žalovanému 2/ sa žalobkyňa domáhala svojho nároku titulom náhrady škody z
trestného činu. Rozsudkom zo dňa 26. septembra 2013 sp.zn. 1T/61/2008 bol žalovaný 2/ uznaný za
vinného z trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, a
týmto trestným činom spôsobil žalobkyni škodu vo výške 250.000,- Sk (8 298,48 €), pričom predmetným

trestným rozsudkom bol zaviazaný uvedenú škodu žalobkyni vrátiť a so zvyškom nároku na náhradu
škody bola žalobkyňa odkázaná na občianskoprávne konanie. Mandátna zmluva bola posúdená ako
absolútne neplatná, preto druhá zmluvná strana bola povinná vrátiť to, čo dostala v rámci plnenia, a to
sumu 8 298,48 € titulom bezdôvodného obohatenia. Pretože žalovaný 2/ bol zaviazaný na zaplatenie
predmetnej istiny titulom náhrady škody trestným rozsudkom, v tomto rozsudku bol zaviazaný žalovaný
1/ titulom bezdôvodného obohatenia na zaplatenie danej istiny s tým, že plnením jedného zo žalovaných

1/ a 2/ zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého. O trovách rozhodol podľa § 255, § 256 a § 257
Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z. a dnes už i
zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej len „C.s.p.“).

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 13. februára 2019 sp.zn. 7Co/120/2018
rozhodol tak, že I. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výrokoch o úrokoch z omeškania a

čiastočného zamietnutia žaloby tak, že žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania vo
výške 7 % ročne zo sumy 8 298,47 € od 6. apríla 2006 do zaplatenia, žalovaný 2/ je povinný zaplatiťžalobkyni úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 8 298,47 € od 16. augusta 2007 do
zaplatenia, a to do 3 dní s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v tomto rozsahu tohto plnenia
povinnosť plniť druhého žalovaného, II. žalobu vo zvyšnej časti zamietol, III. určil, že rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného 1/ zaplatiť žalobkyni 8 298,47 € zostáva nedotknutý,
IV. žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania. Odvolací súd posúdil odvolacie námietky
žalobkyne, aj žalovaného 2/. Uviedol, že žalovaný 2/ už pri prvom oboznamovaní sa s vyšetrovacím
spisom dňa 15. augusta 2007, sa dozvedel, že žalobkyňa ako poškodená si v trestnom konaní voči
nemu uplatňuje náhradu škody, ktorú si riadne uplatnila pri svojom výsluchu dňa 25. júla 2006, keď

si uplatnila škodu voči U. V. vo výške 250.000,- Sk. Žalovaný 2/ je takto v omeškaní s plnením dlhu,
ktorý mu vznikol z titulu škody spôsobenej úmyselným trestným činom, najneskôr deň po tom, ako bol
poškodenou stranou požiadaný, resp. deň po tom, ako sa dozvedel o tom, že bol požiadaný, aby dlh
zaplatil a o tom sa dozvedel najneskôr pri oboznamovaní sa s výsledkami vyšetrovania dňa 15. augusta
2007. Zdôraznil, že v zmysle § 563 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri nároku na náhradu škody nie je v
Občianskom zákonníku určený čas splnenia, je potrebné vychádzať z toho, že škodca je povinný plniť

prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal a v trestnom konaní je zvyčajne rozhodné, kedy bol
obvinený oboznámený s výsledkami vyšetrovania a tak sa dozvedel o uplatnenom nároku poškodeného
na náhradu škody. To však nevylučuje možnosť, že sa obvinený dozvedel o uplatnení tohto nároku aj
skôr, či neskôr. Uviedol, že páchateľ trestného činu, ktorý úmyselne spôsobil trestným činom majetkovú
škodu vyjadriteľnú v peniazoch, je povinný, ak si poškodený riadne a včas taký nárok uplatní, nahradiť

poškodenému nielen škodu, ktorú trestným činom spôsobil, ale aj jej príslušenstvo, napríklad úroky z
omeškania, pri výpočte ktorých je potrebné vychádzať z ust. § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky
č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a konkrétneho
rozhodnutia bankovej rady Národnej banky Slovenska o výške diskontnej sadzby. Ku skutočnosti,
že žalobkyňa má právoplatný titul (trestný rozsudok) na zaplatenie rovnakej istiny proti žalovanému

2/, nemení nič na dôvodnosti jej nároku voči žalovanému 1/, pretože ak sú dva subjekty povinné k
rovnakému plneniu a ak nejde o solidaritu (§ 511 Občianskeho zákonníka), ako je tomu v tomto prípade,
keď jeden subjekt plní z titulu bezdôvodného obohatenia a druhý z titulu náhrady škody, jedná sa o tzv.
falošnú solidaritu dlžníkov. Odvolací súd mal za to, že odvolacia námietka žalobkyne týkajúca sa úroku
z omeškania bola čiastočne dôvodná. Súd prvej inštancie nesprávne postupoval pri stanovení začiatku

omeškania každého zo žalovaných, ako aj pri určení výšky úroku z omeškania a následného zníženia
úroku z omeškania žalovaného 1/ odo dňa omeškania žalovaného 2/. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 388 C.s.p. zmenil a žalobkyni priznal
úrok z omeškania odo dňa tak, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania u každého žalovaného
jednotlivo, ako aj výškou úroku z omeškania. Vo zvyšku žalobu žalobkyne zamietol, pokiaľ sa domáhala

úroku z omeškania od 1. januára 2006 a vo výške 9% voči obom žalovaným. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 2 C.s.p.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný 2/ (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, prípustnosť
ktorého odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 420 písm. b/ a f/ C.s.p. V odôvodnení dovolania

uviedol, že do úvahy prichádza zváženie, či žalobkyňa mala procesnú subjektivitu vystupovať ako
žalobkyňa v tomto konaní. Uviedol, že civilné, ako aj trestné súdy, nerešpektovali v danom čase platnú
a účinnú právnu úpravu, pretože keby tomu tak bolo, musel by byť v celom rozsahu oslobodený spod
obžaloby. Tvrdil, že odvolací súd sa mal riadiť vlastnou úvahou o nedôvodnosti odsúdenia za trestný čin
podvodu. Namietal, že súd nezohľadnil jeho listinný dôkaz a danú skutočnosť si svojvoľne nezákonne

vyhodnotil,čímpodľanehodošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces.Nazákladeuvedenéhožiadal
rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie, zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie a rozhodnutie, a zároveň navrhol odložiť vykonateľnosť rozsudku.

4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu poukázala na neopodstatnenosť dovolania, preto žiadala, aby

dovolací súd dovolanie žalovaného 2/ odmietol pre neprípustnosť alebo zamietol ako nedôvodné.

5. Žalovaná 1/ sa k podanému dovolaniu vyjadrila tak, že sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho obsahom
a odkázala na dôvody v ňom uvedené.

6. Žalovaný 2/ sa vyjadril k vyjadreniam žalobkyne a žalovanej 1/ k dovolaniu tak, že na podanom
dovolaní a svojej právnej argumentácii trvá v plnom rozsahu a k vyjadreniu žalovanej 1/ nemá výhrady
a pripája sa k jej tvrdeniam.7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v súlade so zákonom
(§ 429 ods. 1 a 2 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.),

bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Stručné
odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) rozhodnutia dovolacieho súdu je uvedené v nasledovných
bodoch.

8. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného

sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť
vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania
ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia
najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo
275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).

9. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
príslušnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,savcivilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania (rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015,
5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za
ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu
úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka
uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad

(rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 3 Cdo 319/2013, 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo
154/2013,3Cdo208/2014).Narušenieprincípuprávnejistotystrán,ktorýchprávnavecbolaprávoplatne
skončená (meritórnym rozhodnutím), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí
o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť
dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho

prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane
(porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 172/03).

10. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z
ustanovenia § 419 C.s.p. vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len)

ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach
§ 420 a 421 C.s.p.

11. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať

nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 C.s.p. v spojení s § 431 ods. 1 C.s.p.
a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad
rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. V danom prípade žalovaný 2/ (dovolateľ) vyvodil prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia §
420 písm. b/ a f/ C.s.p.14. V zmysle § 420 písm. b/ C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak ten kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú
spôsobilosť.

15. Z ustanovenia § 61 C.s.p. vyplýva, že procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť na práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju priznáva zákon. Procesná subjektivita v zmysle citovaného ustanovenia
znamená, že strana sporu má procesné práva a povinnosti ktoré jej zákon priznáva. Túto subjektivitu
má ten subjekt, ktorý má spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu subjektivitu); inak len ten, komu

ju priznáva zákon. Procesná subjektivita teda vyplýva z hmotnoprávnych predpisov. Z ustanovenia
§ 7 Občianskeho zákonníka vyplýva, že spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti (právna
subjektivita) vzniká narodením a zaniká smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho. Uvedené ustanovenie
priznáva právnu subjektivitu aj počatému dieťaťu za predpokladu, že sa narodí živé. Z ustanovenia §
19 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že právnické osoby nadobúdajú spôsobilosť mať práva a
povinnosti (právnu subjektivitu) dňom ich vzniku, t.j. dňom, ku ktorému sú zapísané do obchodného

alebo iného zákonom určeného registra, ak osobitný zákon neupravuje ich vznik inak. Z uvedeného
vyplýva, že dôvod zmätočnosti uvedený v ustanovení § 420 písm. b/ C.s.p. je daný vtedy, ak v spore
(konaní) ako strana sporu vystupoval subjekt, ktorý nemal spôsobilosť na práva a povinnosti (právnu
subjektivitu) a v dôsledku toho nemal ani procesnú subjektivitu.

16. Z obsahu spisu nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by viedla k prípustnosti dovolania podľa
ustanovenia § 420 písm. b/ C.s.p. Vzhľadom na to, dovolací súd dovolanie žalovaného 2/ v tejto časti
podľa ustanovenia § 447 písm. f/ C.s.p. odmietol.

17.Pokiaľideoprípustnosťdovolaniavzmysle§420písm.f/C.s.p.,podľaktoréhojedovolanieprípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, dovolací súd uvádza, že z hľadiska
prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. nie je významný subjektívny názor dovolateľa
tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2 Cdo
115/2018, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/2017, 8 Cdo 73/2017).

18. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II.

ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

19.Pojmovýmznakomvadyzmätočnostiuvedenejv§420písm.f/C.s.p.je,žea/knejdošlonesprávnym
„procesným“ postupom, ktorý b/ znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva c/ v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

20. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že
sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť
súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie) znemožňujúca strane sporu
(účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na

konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 162/2017, 3 Cdo 38/2015, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo
201/2011, 6 Cdo 90/2012, 7 Cdo 202/2017, 8 Cdo 85/2018). Tento pojem nemožno principiálne vykladať
extenzívne jeho vzťahovaním na meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda
rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou
(návrhom) uplatneného nároku (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 220/2017, 3 Cdo 110/2017, 4 Cdo 128/2017, 5

Cdo 45/2018, 7 Cdo 35/2018, 8 Cdo 56/2017, 1 VCdo 2/2017).
21. Dovolateľ namieta, že súd nezohľadnil jeho listinný dôkaz a danú skutočnosť si svojvoľne nezákonne
vyhodnotil, čím podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.22. Táto dovolacia námietka dovolateľa týkajúca sa prípadného nesprávneho hodnotenia vykonaných
dôkazov odvolacím súdom, nie je spôsobilá vyvolať prípustnosť dovolania, pretože bez ďalších
relevantných skutočností ju nemožno považovať za tzv. zmätočnostnú vadu v procesnom postupe

odvolacieho súdu. Už dávnejšia judikatúra najvyššieho súdu (R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R
6/2000) ako aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6
Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012) zastávajú názor, že ani prípadná neúplnosť, či nesprávnosť skutkových
zistení a skutkových záverov nie je v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaná bez ďalšieho za
dôvod zakladajúci tzv. zmätočnostnú vadu konania.

23. Dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolací súd nedisponuje
oprávnením dokazovať hmotnoprávne skutky, na to slúži nachádzacie (základné) konanie a konanie
na odvolacom súde. Predmetom dokazovania pred dovolacím súdom sú napr. včasnosť a prípustnosť
dovolania; skutkový stav a výsledky dokazovania spred nižších súdov sa nemôžu pred dovolacím súdom
meniť (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, pri § 442).

24. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú teda povolané súdy prvej
a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 C.s.p. viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v

prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov.
I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie
je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz,
porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/
C.s.p., avšak tieto vady v prejednávanej veci nezistil.

25. Pri posudzovaní dovolania podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 C.s.p.) je zrejmé, že žalovaný 2/
nepodrobuje kritike procedúru prejednania veci, v rozpore so zmyslom a účelom ustanovenia § 420

písm. f/ C.s.p. Pod pojem „procesný postup“ podriaďuje samo meritórne rozhodnutie odvolacieho súdu,
jeho právne úvahy a spôsob riešenia právnych otázok. Obsahom dovolania je teda námietka žalovaného
2/ týkajúca sa vady konania v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p., ktorú zreteľne vyvodzuje z právnych
záverov odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) na ktorých založil svoje rozhodnutie. Žalovaný 2/
teda bezpochyby namieta, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

26. Právnym posúdením sa pritom rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryanazistenýskutkovýstavaplikujekonkrétnuprávnunormu;nesprávneprávneposúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

aleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.Vzhľadomnatútonámietku
žalovaného 2/ treba uviesť, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu je zastávaný názor, podľa ktorého
sa realizácia procesných oprávnení strany neznemožňuje nesprávnym právnym posúdením veci (R
54/2012,R24/2017atiež1Cdo71/2018,2Cdo49/2018,3Cdo37/2018,4Cdo1/2018,5Cdo191/2018,
7 Cdo 79/2018, 8 Cdo 76/2018).

27. V nadväznosti na vyššie uvedené, dovolací súd pripomína konštatovanie ústavného súdu uvedené
v rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 61/2019, v zmysle ktorého aj v právnych veciach, na ktoré sa vzťahuje nová
procesná úprava účinná od 1. júla 2016, je opodstatnený názor, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo

nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f/ C.s.p. Nejde totiž o
nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
28. Na základe uvedeného, dovolací súd dospel k tomu, že dovolanie žalovaného 2/ ani podľa § 420
písm. f/ C.s.p. prípustné nie je.

29. Z vyššie uvedených dôvodov najvyšší súd dovolanie žalovaného 2/ odmietol v časti namietanej vady
v zmysle § 420 písm. b/ C.s.p. podľa § 447 písm. f/ C.s.p. a vo zvyšnej časti podľa § 447 písm. c/ C.s.p.30. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.).

31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom
hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.