Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2216203699
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2216203699.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:

JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o.,Pribinova25,Bratislava,IČO:35807598,protižalovanej:Z.I.,nar.XX.XX.XXXX,Y.XXX/XX,D.I.,
o zaplatenie 649 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská
Streda č.k. 10C 90/2016-56 zo dňa 9. júla 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. v sume 491,80 eur p o t v r d z u j
e, vo zvyšnej časti zamietajúceho výroku a v závislom výroku III. r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu
v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť

žalobcovi sumu vo výške 649 € spolu s 5% ročným úrokom z omeškania od 15.07.2015 do zaplatenia,
úrok z omeškania vo výške 5,50 € v mesačných splátkach po 50 € mesačne vždy k 20. dňu toho ktorého
mesiaca od právoplatnosti tohto rozsudku tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok
zročnosť celého plnenia. Výrokom II. súd vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol, že žiadna
zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 1, ods. 3 veta prvá, § 2 ods. 1 písm.

a), písm. b), písm. g), § 2 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona o
spotrebiteľských úveroch, § 517 ods. 1, 2, § 37 ods. 1, § 39, § 40 ods. 1, § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 28.02.2010, § 52 ods. 2, § 52 ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k),
ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 586/208
Z.z. s odkazom na smernicu rady 93/13/EHS z 05.04.1993, § 9, § 11 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch vecne odôvodnil tým, že „z obsahu výpisu z obchodného registra na žalobcu
vyplýva, že žalobca má v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým

spôsobom a aj poskytovanie spotrebiteľských úverov nebankovým spôsobom. Z uvedeného je potom
nutné vyvodiť záver, že navrhovateľ je dodávateľom a zároveň veriteľom podľa zák. ust. § 52 ods. 3 OZ,
pretože túto činnosť vykonáva v rámci svojho podnikania.
Podľa ust. § 2 písm. a) zák. o spotrebiteľských úveroch tak ide o spotrebiteľský úver. Z tohto spolu s
okolnosťou, že ide o vzťah veriteľa - dodávateľa a spotrebiteľa je potom nutné vyvodiť záver, že ide o
vzťah podliehajúci režimu nielen zákonnej úprave podľa ust. OZ ale najmä zákona o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Na základe uvedeného vyplýva, že takáto zmluva

musí spĺňať zákonom dané podmienky uvedené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zák. o spotrebiteľských úveroch
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Absencia niektorých má za následok to, že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov, teda bez akéhokoľvek navýšenia, len v hodnote poskytnutej služby, teda
výšky spotrebiteľského úveru.Súd z výsledkov vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že žalobca svoju žalobu
odôvodnil tým, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 16.5.2014 poskytol žalovanej
úver vo výške 800 € a žalovaná sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť odplatu

458,80 € a úrok vo výške 313,20 €, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 772,00 €. Odplata predstavovala
ročnú percentuálnu mieru nákladov 96,50% a úrok bol fixne dohodnutý vo výške 39,15%. Žalovaná sa
zaviazala zaplatiť celkovú čiastku 1.572,00 €, do 15.05.2015 alebo v hotovosti mandatárovi. Žalobca a
žalovaná sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa mení tak, že žalovaná sa zaviazala žalobcovi
uhradiť celkovú čiastku 1.572,00 eur v 12 splátkach vo výške 131,00 €, vždy k 15. kalendárnemu

dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.06.2014. Žalovaná uhradila len 131,00 €. Keďže sa žalovaná dostala
do omeškania so splatením úveru, žalobca v zmysle § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka zosplatnil
celý úver, dlh sa stal splatným 16.05.2015 a od toho času je žalovaná v omeškaní s úhradou dlžnej
sumy. Podľa všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru sa žalovaná zaviazala uhradiť
žalobcovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práva spôsobom vyplývajúcim zo zmluvy,
a to najmä, avšak nie výlučne, trovy mediácie, trovy rozhodcovského konania, trovy súdneho konania,

trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia žalobcu v týchto konaniach a iné žalobcom preukázateľne
vynaložené náklady pri uplatnení svojho práva. Preto si žalobca uplatnil známy úrok vo výške 308,76 €,
trovy mediačného konania 251,17 €, poplatok za upomienky 10 eur a zmluvnú pokutu 33 €.
Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je na formulárovom tlačive žalobcu, vyplýva, že žalobca sa
zaviazal poskytnúť žalovanej úver vo výške 800,00 € s celkovými nákladmi spotrebiteľa 772,00 €, s

úrokom 39,15% vyčíslene v sume 313,20 €, s administratívnym poplatkom 458,80 €, so splatnosťou k
15.05.2015, s RPMN 96,50%, s priemernou RPMN 45,02%. Z dohody o plnení v splátkach je zrejmé, že
sa zmluvné strany dohodli na 12. splátkach vo výške 131,00 €, vždy k 15. kalendárnemu dňu v mesiaci
počnúc dňom 15.06.2014; RPMN vo výške 302,67%.
V zmluve chýba obligatórna náležitosť, ktorá je zakotvená pod písm. k) vyššie citovaného zákonného

ustanovenia, v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov,
teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Uvedený nedostatok spôsobuje dôsledok uvedený v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. spočívajúci v
tom, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Ďalej výška celkovej odplaty, aj keď bola v zmluve uvedená v sume 458,80 €, ako aj vyčíslený úrok

313,20 € (39,15% p. a.), nie je zrejmé v akej výške v jednotlivých splátkach mali byť uhrádzané úroky
a odmena.
Žalobca v zmluve uvádza okrem úroku aj odplatu vo výške 458,80 €, čo predstavuje 57,35% z istiny a
neuvádza za čo táto odmena patrí. Zmluva v tejto časti je preto neurčitá a z toho dôvodu v tejto časti
absolútne neplatná s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navyše opäť takýto postup

možno vyhodnotiť ako nepoctivé správanie a nekalú obchodnú praktiku, ktorou žalobca sa snažil vyvolať
dojemnízkehozmluvnéhoúroku."Odplata"akoziskveriteľa,pokiaľnesúvisísnejakýminýmkonkrétnym
jeho plnením vo vzťahu k dlžníkovi okrem poskytnutia úveru, predstavuje vo svojej podstate úrok. V
danom prípade, ak by súd vychádzal zo záveru, že odplata je len za to, že bol poskytnutý úver, znamená
to, že mala byť zahrnutá do úroku a v takomto prípade dohodnutý úrok by predstavoval 96,50% z istiny

za dohodnutú dobu 12 mesiacov splatnosti. Takáto výška úrokov podstatne presahuje obvyklú úrokovú
mieru v dobe dojednania, preto je neprimeranou a odporujúcou dobrým mravom.
Z činnosti súdov je známe, že žalobca podmienku, na základe ktorej je spotrebiteľ povinný zaplatiť
zmluvnú pokutu a paušálnu náhradu nákladov používa vo všetkých Obchodných podmienkach zmlúv
o úvere uzavretých so spotrebiteľmi. Vzhľadom na vyššie uvedené, zmluvné dojednanie o povinnosti

spotrebiteľa (žalovaného) zaplatiť zmluvnú pokutu a paušálnu náhradu nákladov je potrebné považovať
za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj podľa § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, ktorá je s
poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná ako celok.
S poukazom na uvedené skutočnosti, žalovaný by bol povinný vrátiť žalobcovi len rozdiel medzi
poskytnutou pôžičkou a zaplatenými splátkami, t.j. sumu 669,00 € (800,00 € - 131,00 € = 669 €).

Vzhľadom však na skutočnosť, že žalobca si ako istinu uplatnil len sumu 649,00 €, súd má za to, že mu
nie je možné priznať viac ako si uplatnil. Preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi istinu vo výške
649 € pričom poukazujúc na vyjadrenie žalovanej spornú istinu jej povolil zaplatiť spolu s príslušným 5%
ročným úrokom z omeškania od 15.07.2015 do zaplatenia poukazujúc na § 517 ods. 2 OZ v mesačných
splátkach po 50 € mesačne vždy k 25. dňu toho ktorého mesiaca od právoplatnosti tohto rozsudku tak,

že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia, ako aj vyčíslený úrok
z omeškania vo výške 5,50 € a vo zvyšku súd žalobu žalobcu zamietol.
Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o § 255 ods. 2 CSP podľa ktorého ak mala strana vo veci
úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zostrán nemá na náhradu trov konania právo (úspešný 38,14%, neúspešný 61,86%, pomer úspechu a
neúspechu je - 23,72%)“.

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to vo výroku II. a III. z odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, pretože súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku, konanie má inú vadu
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového

poriadku, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a napokon podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, pretože rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca uvádza, že výška,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov je jasne uvedená priamo na prednej strane
zmluvy, teda nemožno hovoriť o absencii výšky, počtu, termín splátok, istiny úrokov a iných poplatkov.
V zmluve je na prednej strane jasne určené rozlíšenie splátky istiny, úrokov a poplatkov (800 eur +

458,80 eur + 313,20 eur = jedna splátka vo výške 1.572 eur). Súd prvej inštancie nesprávne posúdil
predmetnú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko obsahuje všetky obligatórne náležitosti
vyžadované zákonom. Žalobca dôvodil tým, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný
žiaden všeobecne záväzný právny predpis podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška
úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Možno teda vychádzať iba z ustanovenia § 53 ods. 6

Občianskeho zákonníka podľa ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných
prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä
na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých
peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Pokiaľ ide o samotnú výšku príslušného poplatku tento

v čase uzatvorenia zmluvy o úvere dlžníkovi vyhovoval, keďže voči jeho výške nenamietal. Bolo na
dobrovoľnom rozhodnutí dlžníka či na dané podmienky úverovej zmluvy pristúpi alebo nie. Žalobca dal
dopozornostiajrozsudokSúdnehodvoraz9.11.2016C-42/2015. Žalobcauzavrelsožalovanýmzmluvu
o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru.
Žalobcasipredloženímzmluvyakoajvšeobecnýchpodmienokposkytnutiaspotrebiteľskéhoúverusplnil

na jednej strane svoju informačnú povinnosť, na druhej strane aj podmienku písomnej formy zmluvy.
Odkázal na bod 07. všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského úveru v zmysle ktorého
žalobcovi vznikol nárok na úhradu zmluvnej pokuty 33,- eur. Navrhuje preto, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutých výrokoch zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaná odvolanie nepodala, k doručenému odvolaniu sa nevyjadrila.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má

zákonom predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachdanýchrozsahom(§379Civilnéhosporovéhoporiadku)a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom,
ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného

sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na
úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods.
3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom
výroku II. v sume 491,80 eur potvrdiť a zvyšný napadnutý zamietajúci výrok a závislý výrok III. o náhrade

trov konania zrušiť a vec mu v zrušenom rozsahu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. Predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 649 eur, úroku 308,76 eur, úroku z
omeškania 5,50 eur, poplatok vo výške 458,80 eur, poplatok za upomienky 10 eur, úrok vo výške
39,15% ročne zo sumy 649 eur od 15.7.2015 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5,00% ročne zo

sumy 649 eur od 15.7.2015 do zaplatenia a trovy mediačného konania 251,17 eur. Súd prvej inštancie
žalobu v časti zamietol z dôvodu, že v zmluve chýba obligatórna náležitosť a to rozlíšenie splátky istiny,
úrokov a iných poplatkov, odplata je neplatná pre neurčitosť, dojednanie o zmluvnej pokute predstavuje
neprijateľnú podmienku. Žalobca nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku,keďževýška,početatermínysplátokistiny,úrokovainýchpoplatkovsúuvedenévzmluve,výškaodplaty
za poskytnutie peňažných prostriedkov nebola žalovaným namietaná, nárok na zmluvnú pokutu je daný.

7. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či
procesným postupom súdu prvej inštancie došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, či
konanie má inú vadu ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či správne právne posúdil
jeho nárok.

8. Vo vzťahu k administratívnemu poplatku vo výške 458,80 eur odvolací súd zdôrazňuje, že
neprijateľnouzmluvnoupodmienkoujepodmienka,ktorávyvolávavneprospechspotrebiteľaakoslabšej
zmluvnej strany hrubú nerovnováhu a za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku,
ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a
slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia). Vo vzťahu k administratívnemu

poplatku vo výške 458,80 eur je odvolací súd toho názoru, že administratívna agenda predstavuje
plnenie, ktoré nie je v záujme spotrebiteľa a preto s poplatkami za takéto plnenia sa nevyhnutne spája
záver o ich neprijateľnosti. Tento poplatok je neprijateľný aj z dôvodu jeho neurčitosti. Poplatok by mal
totiž korešpondovať nejakému predmetu plnenia. Žalobca bližšie nešpecifikoval, aké skutočné plnenie
dostáva spotrebiteľ, keď zaň má zaplatiť administratívny poplatok vo výške 458,80 eur, nakoľko za

poskytnutie úveru spotrebiteľ zaplatí odmenu v podobe úrokov. Dá sa len predpokladať, že poplatok
za poskytnutie úveru je zrejme poplatkom za akúsi administratívnu agendu s tým spojenú. Aj keby sa
pripustil takýto vedľajší predmet plnenia, odvolací súd považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorej zodpovedá poplatok za vedľajšie plnenie, ktoré si spotrebiteľ neobjednal a ktoré slúži výlučne
v prospech dodávateľa. Navyše administratívny poplatok uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere

možno vzhľadom k jeho výške a v pomere k istine úveru považovať za neprimerane vysoký, spôsobujúci
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán,atovýraznevneprospechspotrebiteľa
a vzhľadom na neprimeranosť jeho výšky ho možno hodnotiť za dojednanie obsiahnuté v spotrebiteľskej
zmluve v rozpore s dobrými mravmi. V preskúmavanom prípade ide totiž o zmluvu o spotrebiteľskom
úvere pozostávajúcu len z jedného listu, v ktorom sa do predtlačených rámčekov dopĺňajú len údaje

týkajúce sa identifikácie dlžníka, výška úveru s poplatkom, výška a počet splátok a nie je zrejmé, že by
s uzatvorením a spracovaním zmluvy v rozsahu jedného listu boli spojené tak vysoké administratívne
náklady v rozsahu 57% z celkového objemu poskytnutého úveru. Z objektívneho posúdenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere ale aj poznajúc prax žalobcu v obdobných prípadoch zmlúv o spotrebiteľskom
úvere, je preukázateľné, že v prípade administratívneho poplatku ide zjavne o umelo vykonštruovanú

položku, ktorá má za cieľ zahrnúť v sebe aj časť úrokov, keďže administratívny poplatok žalobca pri
poskytovaní úverov neurčuje jednotne pre každý spotrebiteľský úver, naopak jeho výšku priamo úmerne
zvyšuje s výškou poskytnutého úveru. Táto skutočnosť tak svedčí o tom, že nejde o akýsi manipulačný
poplatok za administratívu spojenú s poskytnutím úveru (napr. vypracovanie zmluvy a jej zaevidovanie
a pod.), ale poplatok, ktorý v konečnom dôsledku v sebe inkorporuje časť úroku za poskytnutý úver. S

poukazom na odôvodnenie o rozsudku súdu prvej inštancie a argumenty uvádzané odvolacím súdom
je potom možné prisvedčiť záverom súdu prvej inštancie, pokiaľ dospel k záveru, že dojednaná odplata
v posudzovanej zmluve o spotrebiteľskom úvere odporuje dobrým mravom.

9. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu v odvolaní vo vzťahu k zmluvnej pokute, odvolací súd poukazuje

na skutočnosť, že Všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského úveru nemožno považovať za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia, t.j. také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah, keď žalobca ako dodávateľ nepreukázal
opak. Zmluvná pokuta je upravená v bode 7. Všeobecných podmienok poskytnutia spotrebiteľského
úveru, avšak táto nebola medzi zmluvnými stranami individuálne dojednaná, Všeobecné podmienky

poskytnutia spotrebiteľského úveru nie sú podpísané žalovanou a zmluvná pokuta nebola dojednaná
písomne v súlade s ustanovením § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto zhodne
so súdom prvej inštancie konštatuje, že takéto dojednanie zmluvnej pokuty je neplatné. Tu odvolací
súd poukazuje na to, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú
možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku

alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej
diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo handicapu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je
potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym
dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadomna väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych
služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou
formulárových zmlúv. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v

súkromnoprávnych vzťahoch. Právna doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že
súkromnéprávogarantujekaždémučonajširšiumierumožnostislobodnéhokonania,avšakprávepreto,
že ju garantuje každému, musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu
autonómievôleazideyrovnostipotomvyplývaochranaslabšejzmluvnejstranyatoscieľomdosiahnutia
vyváženej pozície, teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v

ktorých vystupujú strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne, sa nemožno uspokojiť s tým, že
obom stranám budú poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti
nerovnosťvýchodzíchprostriedkovspôsobujeinerovnosťvovýsledkusamotnom.Riešenietejtosituácie
je v tom, že slabšej zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej
strane (dodávateľovi) je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o
dosiahnutie skutočnej rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné

a iné rozdiely, ktoré medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích
pozícií korigovať rovnako nerovnou úpravou práv a povinností. V pozitívnom práve sa potom ochrana
spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť
od zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu
v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie.

Všeobecné obchodné podmienky, ktoré majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do
každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, nesmú slúžiť k tomu,
aby do nich v často neprehľadnej zložite formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa
najskôr uniknú, ako sú napríklad rozhodcovská doložka alebo dojednanie o zmluvnej pokute. Pokiaľ

tak napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno
priznať právnu ochranu. Z vyššie uvedených východísk potom vyplýva záver, že dojednanie o zmluvnej
pokute v rámci spotrebiteľskej zmluvy zásadne nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných
podmienok, ale iba priamo spotrebiteľskej zmluvy samotnej, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj
podpis (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3512/11). Nedostatok zákonom predpísanej

písomnej formy právneho úkonu potom v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka robí
dohodu účastníkov absolútne neplatnou. Z neplatného zmluvného dojednania potom nemôže vzniknúť
oprávnenie, ani povinnosť. Dojednaním zmluvnej pokuty vo Všeobecných podmienkach poskytnutia
spotrebiteľského úveru nebola dodržaná písomná forma podľa ustanovenia § 544 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, čo spôsobuje neplatnosť tohto dojednania podľa ustanovenia § 40 ods. 1 Občianskeho

zákonníka.

10. Odvolací súd ďalej riešil odvolaním nastolenú otázku, či predmetná úverová zmluva obsahuje
obligatórnu náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských
úveroch“), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

11. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

12. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o
úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady;

amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných
na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná
alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne astručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru
alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere.

13. Podľa čl. 10 ods. 3 smernice, keď sa uplatňuje odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa
výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy
o úvere.

14. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit

Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“) konštatoval, že článok 10 ods. 2
písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod
50. rozsudku), článok 10 ods. 2 písm. h) smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod
52. rozsudku). Ďalej konštatoval, že z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva,
že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53. rozsudku), že pokiaľ ide o zmluvy patriace
do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré

táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej
patria tieto povinnosti (bod 55. rozsudku). Tiež konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátkybudezapočítanánavrátenietejtoistiny.Tietoustanoveniavspojenísčlánkom22ods.1smernice

bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59.
rozsudku).

15. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka
musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

16. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

17. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa uvádza, že
predložený návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský

úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery a právnej
istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách“.
V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k uvedenému zákonu sa konštatuje, že predkladaným
zákonom je smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

18. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky

upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena
poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať
finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch,resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky)
vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

19. Smernica ako špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských
štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom
poriadku.Členskýštátmusítranspozíciusmerniceuskutočniťspôsobomplnezodpovedajúcimpotrebám
jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť
nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi

jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie
zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie C-212/07, bod 110.).

20. Rozsudok vo veci C-42/15 konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú
tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných

súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h) smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o
spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,

prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“ (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch). Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v
úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo transponovať smernicu v

celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice.

21. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.2.2018 v obdobnej
veci konštatoval: „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý

je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváranýchpodľazákonač.129/2010Z.z.nemožnooddodávateľovžiadať,abyvnichuvádzalipresný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu,
úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“,
alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného

výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom
konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho
zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej
splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú
uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, je

potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje
dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie
vnútornejskladbyjednotlivýchsplátok,toznamenáurčenie,akáčasťkaždejjednotlivejsplátkysapoužije
na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo,
aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude

v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.
Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej
skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby

trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.“

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k
danejotázke,atouzneseniesp.zn.4Cdo/211/2017zodňa23.4.2018.NajvyššísúdSlovenskejrepublikysa v tomto rozhodnutí sa tiež venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorýchzákonov,podľaktoréhojezrejmámožnosťatýmajnutnosťeurokonformnéhovýkladudaného

ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady
2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady
87/102/EHS. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/211/2017
zo dňa 23.4.2018 vyplýva: „Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany
sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli,

že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že
toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby
jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku
istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal
spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej
ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadá na istinu, istinu, úverový úrok a iné platby“.

23. Odvolací súd dopĺňa, že na záveroch vyjadrených vo vyššie uvedených rozhodnutiach sp. zn.
3Cdo/146/2017, sp. zn. 4Cdo/211/2017 spočívajú aj ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (viď napríklad sp. zn. 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018).

24. Vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku vo veci C-42/15,
účelu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a čiastkových právnych
záverov vyjadrených vyššie Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolací súd uzavrel, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ

predmetné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte, termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje
povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným
poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

25. Zákonom č. 279/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z.z., došlo k zmene (medziiným)
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v tom zmysle, že sa v ňom s

účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami
„frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku vo veci C-42/15.
Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktorú bolo (podľa vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky) možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.

26. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu podľa názoru odvolacieho súdu potom predmetná
úverová zmluva obsahuje obligatórnu náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č.

129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský
úver sa považuje v dôsledku absencie tohto údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11
ods. 1 písm. b) citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť

odvolacej námietky, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení o otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia §
9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný podľa

ustanovenia§11ods.1písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúveroch,odvolacísúduzatvára,žeodvolanie
žalobcu je v tomto smere dôvodné. Tu odvolací súd poukazuje i na ďalšie pochybenie súdu prvej
inštancie (bez vplyvu na vyššie uvedené závery odvolacieho súdu), keď bezúročnosť a bezpoplatkovosť
predmetného úveru vyslovil s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, keďže uvedené ustanovenie v znení citovanom v rozsudku súdu prvej inštancie
bolo účinné len do 31.12.2012, hoci zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 31.5.2013.

27. V dôsledku prijatia vyššie uvedených nesprávnych právnych záverov sa potom súd prvej
inštancie nezaoberal právnou a vecnou dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných úrokov a poplatkov zo
spotrebiteľskejzmluvyavtomtosmerenevykonalanipotrebnédokazovanienevyhnutnéprerozhodnutie
veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku, v

zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany, súd môže vykonať aj tie
dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez
návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.

28. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku o zaplatenie 491,80 eur (458,80 eur titulom odplaty a 33

eur titulom zmluvnej pokuty) potvrdil podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku a vo zvyšnom
napadnutom zamietajúcom výroku II., vrátane závislého výroku III. o náhrade trov konania, s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušil, keďže súd prvej inštancie v
dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované (v danom prípade nevyhnutné)
dôkazy, pričom vzhľadom na rozsah potrebného dokazovania nie je účelné doplniť dokazovanie pred

odvolacím súdom a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku v zrušenom rozsahu
vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

29. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej vrátenej časti bude
opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom

uplatnených nárokov na úroky a poplatky, za tým účelom v súlade s ustanovením § 295 Civilného
sporového poriadku doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť,
posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne v právoplatne neskončenej časti
znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku odôvodniť.

30. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

31. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).