Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/302/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812203535
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:5812203535.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ F. I., bytom Q., 2/ U. W., bytom Q. obaja
právne zastúpení JUDr. Miroslavom Sládekom, advokátom, ul. Červeného kríža 66/20, Námestovo, proti
žalovaným 1/ W. W., bytom Q. právne zastúpenej JUDr. Jánom Vajdom, advokátom, Hviezdoslavovo
námestie č. 201, Námestovo, 2/ B. N., rod. W. 3/ Y. I., rod. W., 4/ E. W., bytom A., T. 5/ B. W., rod. X. 6/
O. C., rod. W., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, vedenej na Okresnom súde Námestovo

pod sp. zn. 8 C 63/2012, o dovolaní žalovanej v rade 1/ proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 7.
augusta 2014 sp. zn. 9 Co 270/2014, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo (ďalej len „súd prvého stupňa") rozsudkom z 23. septembra 2013 č.k. 8
C 63/2012-180 zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že rodinný dom súp. č. 79,
postavený na parcele č.XXX/X k. ú. Q., zapísaný na LV XXXX pod B1 na žalovanú v rade 1/, patrí
v podiele 6/7-ín do dedičstva po poručiteľovi Y. W., ktorý zomrel XX.X.XXXX, naposledy bytom Q. a
v podiele 1/7-iny do dedičstva po poručiteľke M. W., rod. U., ktorá zomrela XX.X.XXXX, naposledy
bytom Q.. Žalobcom v rade 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalovanej v rade 1/ trovy konania vo výške

20,90 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 560,66 eur. Žalovaným v rade 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/
náhradu trov konania voči žalobcom nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaných
dôkazov nevyplynul žiadny právny titul, na základe ktorého by sa Y. W. mal stať v minulosti vlastníkom
sporného domu po svojich rodičoch U. a P. W., teda nebolo preukázané, že bol vlastníkom sporného
domu ku dňu svojej smrti v podiele 6/7-ín, v dôsledku čoho by mal byť zaradený do dedičstva po ňom.
Žalobcovia ani neuviedli, na základe akej právnej skutočnosti sa Y. W. mal stať spoluvlastníkom domu

práve v podiele 6/7-ín, a už vôbec neodôvodnili, ako mala nadobudnúť svoj spoluvlastnícky podiel vo
veľkosti 1/7-iny M. W.. Pretože súd prvého stupňa nemal preukázané, že menovaní boli ku dňu svojej
smrti spoluvlastníkmi sporného domu, žalobu žalobcov zamietol. Dokazovanie výsluchom žalobcami
navrhnutéhosvedkaU.U.nevykonalztohodôvodu,ženebolvkonanípreukázanýžiadenprávnytitul,na
základe ktorého by sa mal Y. W. stať vlastníkom sporného domu. Ani dokazovanie výsluchom ďalšieho
žalobcami navrhovaného svedka C. C., ktorý mal v minulosti zastávať funkciu predsedu MNV vo Q.,

nevykonal, v tomto prípade z dôvodu, že aj keby sa preukázalo, že skutočne došlo k vydaniu búracieho
povolenia ohľadne sporného domu na meno žalobcu v rade 2/, nemal by tento dôkaz žiaden význam
vo vzťahu k žalobcami požadovanému určeniu, že sporný dom patrí z časti do dedičstva po
Y. W., a z časti do dedičstva po M. W.. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.")

Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie. Krajský súd v Žiline uznesením z 7. augusta 2014
sp. zn. 9 Co 270/2014 napadnutý rozsudok zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec vrátil súduprvého stupňa na ďalšie konanie. Konštatoval, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav
veci,vdôsledkučohonemoholvecsprávneprávneposúdiťzapoužitiasprávnehoustanoveniaprávneho
predpisu. Konkrétne nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné k zisteniu rozhodujúcich skutočností, keď

nevypočul žalobcami navrhnutého svedka U. U., pamätníka a bývalého starostu obec Q., ktorý má
mať vedomosti o nadobudnutí vlastníctva k predmetnému domu právnym predchodcom účastníkov Y.
W. od jeho otca U. W. a tiež nevykonal ani výsluch C. C., bývalého starostu a predsedu miestneho
Národného výboru vo Q. k skutočnostiam, pre ktoré vydával búracie povolenie pre žalobcu v rade 2/
na predmetný dom, ako aj oznámenie o pridelení súpisného čísla pre M. W., lebo pre ich vydanie musel

mať dôkazy, resp. vedomosti o vlastníctve k nemu. V ďalšom konaní odvolací súd uložil súdu prvého
stupňa (okrem iného) vypočuť vyššie uvedených svedkov, a to U. U. ohľadne prechodu vlastníckeho
práva k predmetnému domu a C. C. k dôvodu, prečo bolo v zmysle stavebného zákona vydávané
búracie povolenie na predmetný dom žalobcovi v rade 2/, a kedy sa tak stalo, ako aj k dôvodu vydania
oznámenia o pridelení súpisného čísla pre M. W. a dôvodu, prečo bola uvedená ako jeho vlastníčka, a
že ho postavila v roku 1959, keď bolo všeobecne známe, že tento bol postavený začiatkom 20. storočia

jej právnymi predchodcami.

Uznesenie odvolacieho súdu napadla dovolaním žalovaná v rade 1/. Uviedla, že konanie bolo postihnuté
inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Namietala

nepreskúmateľnosť a zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, z ktorého nevyplýva uvedený
dôvod zrušenia prvostupňového rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. Vyjadrila presvedčenie, že
neboli splnené podmienky na zrušenie prvostupňového rozhodnutia, keďže podľa daného ustanovenia
možno zrušiť rozhodnutie iba v prípade, ak bol nedostatočne zistený skutkový stav v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že súd prvého stupňa nepoužil správne ustanovenie

právneho predpisu. Podľa názoru dovolateľky však v predmetnej veci o takýto prípad nešlo. Súd prvého
stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonaným dokazovaním riadne zistil skutkový stav a vydal
správny a zákonný rozsudok. Vykonanie dôkazov navrhovaných žalobcami v podanom odvolaní nebolo
potrebné k zisteniu skutkového stavu veci a ani k zisteniu rozhodujúcich skutočností. Prvostupňový súd
vo svojom rozsudku riadne odôvodnil prečo dôkazy navrhované žalobcami nevykonal. Na druhej strane

odvolacísúdvosvojomuzneseníriadneneodôvodnilprečojepotrebnévykonaťnímpožadovanédôkazy
a ako sa vykonaním týchto dôkazov zmení právne posúdenie veci. Dovolateľka navrhla napadnuté
uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobcovia sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p.
(poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1.
januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený
v súlade so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.

1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1
písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací
súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na

podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky žiadneho z uvedených uznesení;
dovolanie preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom
bolo vydané napadnuté rozhodnutie, došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 237 O.s.p.
Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1
O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239
O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo
veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal
sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,

ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v §
237O.s.p.,možnonímnapadnúťajrozhodnutia,protiktorýmjeinakdovolanieneprípustné(viďnapríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v

zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto
procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia

týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.

Z obsahu dovolania žalovanej v rade 1/ možno vyvodiť, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v
§ 237 písm. f/ O.s.p. t.j., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy,
ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi

predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú
účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách
stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne

pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

Z obsahu dovolania vyplýva, že k dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom
malo okrem iného dôjsť v dôsledku zmätočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
(nepreskúmateľnosť). Najvyšší súd k tomu uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998)

považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá
prípustnosť dovolania nezakladá. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti
potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu,
ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď najmä aktuálne rozhodnutia ústavného
súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo
prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o

skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho
poriadku" (poznámka dovolacieho súdu: v čase podania dovolania sa jednalo o ustanovenie § 237
písm. f/). Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 1/2016.Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné
stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia

zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď
rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo
k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; odôvodnenie napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd založil svoje
rozhodnutie; prečo považoval vypočutie vyššie uvedených svedkov za významné. Inak povedané obsah
spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety
- kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa názoru dovolateľky má znaky odňatia možnosti pred súdom konať aj procesný postup odvolacieho

súdu, ktorý zrušil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok, i keď pre to - podľa jeho presvedčenia
- neboli splnené podmienky (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.).

Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O.s.p. a vec mu vráti na ďalšie
konanie, napriek tomu, že pre to neboli dané procesné predpoklady a namieste bolo iné rozhodnutie

odvolacieho súdu (§ 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.), ide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne
rozhodnutie ale nemožno stotožňovať s procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť
realizovať jemu patriace procesné oprávnenia v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Toto ustanovenie totiž dáva
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu
(procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení veci na ďalšie konanie súd

pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú zachované ich procesné oprávnenia.
Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu
§ 237 písm. f/ O.s.p. irelevantná.

Dovolanie žalovanej v rade 1/ je odôvodnené tiež existenciou inej vady, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ako aj nesprávnym právnym posúdením
veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak
nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v §

237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je
porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Vada tejto
povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom, ktorý možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní,
sama osebe (i keby k nej skutočne došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v
ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle §

241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (pozn.: dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval),
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.

Obdobnetietozáveryplatiaprenesprávneprávneposúdenieveci(§241ods.2písm.c/O.s.p.).Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na
zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2

písm.c/O.s.p.),samo(prípadne)nesprávneprávneposúdenievecisúdminižšíchstupňovalenezakladá
prípustnosť dovolania (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1
Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo
26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na to, že dovolanie žalovanej v rade 1/ podľa § 239 O.s.p. prípustné nie je, nepotvrdila sa
existencia procesnej vady tvrdenej žalovanou v rade 1/ (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a v dovolacom konanínevyšli najavo ani iné procesné vady konania v zmysle § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol dovolanie
žalovanej v rade 1/ podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalovanej v rade 1/, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a §
142 ods. 1 O.s.p.). Úspešným žalobcom nepriznal dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania, lebo
nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.