Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. apríl 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16CoE/337/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6608203480
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6608203480.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného: 1/ Advocate, s. r. o., za ktorú
koná ako advokát JUDr. Martin Máčaj, so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, 2/
Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom 821 08 Bratislava, Moyzesova 8, IČO: 36 864 421, za ktorú koná ako
advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému: B. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX

K., K. XX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad so sídlom 821 08
Bratislava,Záhradnícka62,podspisovouznačkouEX859/08,ovymoženiepohľadávkyoprávnenéhovo
výške 422,23 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec
číslo konania 5Er/255/2008-16 zo dňa 30. 04. 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu potvrdzuje.

Návrh na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil s poukazom na ust. §
57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v spojení s ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzatvárania zmluvy.

Exekučný súd preskúmal exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri
Slovenskej rozhodcovskej a. s., so sídlom 841 04 Bratislava, Karloveské rameno 8, sp. zn. SR 6403/07
zo dňa 24. 09. 2007 a tiež zmluvu o úvere č. 6670093 zo dňa 02. 04. 2007 (ďalej len „Zmluva“), na
základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd. Zmluvu o úvere okresný súd posúdil ako zmluvu o
spotrebiteľskomúverepodľa§2písm.b/apodľa§3ods.1a2zákonč.258/2001Z.z.ospotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase podpísania zmluvy. Súd poukázal aj na európsku právnu úpravu

dotýkajúcu sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa, a to na Smernicu Rady
93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „Smernica“),
konkrétne na čl. 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 Smernice a bod 1. písm. q/ jej prílohy. Okresný súd poukázal na
znenie bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, podľa ktorého všetky spory, ktoré vzniknú z
tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené cestou príslušného súdu
v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia

sporov spočíva na žalobcovi. Rozhodcovská doložka tak znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Spotrebiteľovi je
tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti
zo strany oprávneného je vo väčšine prípadných sporov vylúčené. Taktiež rozhodcovská doložka nie je
v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním

rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde,
ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženiauplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda napriek jej formálnemu
zneniu reálne dochádza k narušeniu Smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to
samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov okresný súd vyhodnotil exekúciu podľa

§ 57 ods. 1 písm. g) ako neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu 2/ v
zákonom stanovenej lehote odvolanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ a f/
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej „O.s.p.“),

podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ a d/. Právne posúdenie
veci okresným súdom považoval za nesprávne, pretože všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného
súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust.
§ 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Ak exekučný súd koná
tak, že sám rozhoduje vo veci samej, uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala len vtedy, ak by
konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. ZoRK. Exekučný

súd však nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo
veci v rozsahu uvedenom v žalobe, nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne
rozhodnutierozhodcovskéhosúdubolovydanévsúladesplatnýmipredpismi.Žalovanémuničnebránilo
využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu.
Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie

rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém
všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom
vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení
rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu, nedisponuje právomocou

rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený nesúhlasil ani so záverom okresného
súdu o rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej zmluvnej podmienke. Poukázal na znenie samotnej
rozhodcovskej doložky, podľa ktorej spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť aj na

všeobecný súd prostredníctvom žaloby podanej v súlade s ustanoveniami zákona č. 99/1963 Zb.
Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53
ods. 4 písm. r) OZ a rovnako nie je možné súhlasiť s tým, že ide o neprijateľnú podmienku, podľa
všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 OZ, teda že predmetná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pre spotrebiteľa

konanie pred rozhodcovským súdom nie je nevýhodné, nie je pravdou, že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu
značnú. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné
prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo
zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu
zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného
zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Zmluva o

úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným obsahuje podstatné náležitosti v zmysle ust. § 497
Obchodného zákonníka a v predmetnej zmluve nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i.
aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd.
Oprávnený poukázal i na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutá výška
úrokov 0,25 % denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a to

ajvzhľadomnaskutočnosť,žeoprávnenýposkytujeúveryzvlastnýchzdrojov,nevyžadujezabezpečenie
pri poskytnutí úveru. Zdôraznil, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade,
že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoje povinnosti dohodnuté v zmluve. Oprávnený poukázal
i na rozhodnutia Najvyššieho súdu, v ktorých sa súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich
z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany

odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy v pozícii dlžníka
mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať
záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade
riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t. j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanejvýške. Oprávnený navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V priebehu odvolacieho konania dňa 10.08.2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na
prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a
doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie
písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných
jazykoch únie. Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty

za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v
nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný ani exekútor sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili.

V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných

ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 1 a 2
O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca uviedol, že
odvolaniu nemieni vyhovieť a podľa ust. § 374 ods. 4 druhej vety O.s.p. vec predložil na rozhodnutie

odvolaciemu súdu.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na zistení, že je tu iný dôvod pre ktorý, exekúciu nemožno
vykonať. Exekúciu okresný súd vyhlásil za neprípustnú podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku a zastavil ju aj bez návrhu podľa ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Súd tak môže urobiť v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať.
Ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie zahŕňa i prípad kedy
sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o

zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Tomu zodpovedá aj situácia v predmetnej veci. Okresný súd
exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, ktoré umožňuje súdu
vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju „ak je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.

Vychádzajúc z dikcie zákonných ustanovení a to tak Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a

2), ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 a 2) je zrejmé, že súd je povinný, a to v každom
štádiu vedenia exekúcie - obzvlášť pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, dôsledne skúmať,
či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým, či podklad, na
základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilýmexekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Odvolacia námietka oprávneného,
podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť
exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia

poskytujú exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na
zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Vyslovený právny názor
plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora Európskej únie vo veci Pohotovosť

C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor Európskej únie v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj
bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom
úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o
úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Námietka oprávneného, že povinnému bol úver poskytnutý podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka,
že nejde o spotrebiteľský úver (zákon č. 258/2001 Z.z.), resp. spotrebiteľskú zmluvu nie je dôvodná.
Exekučný súd mal z predloženej Zmluvy o úvere za zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná

o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z
ustanovenia § 2 a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch na to, aby
sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tejto úpravy. Z predmetnej Zmluvy
o úvere je zrejmé, že podmienky pre aplikáciu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
v konkrétnom prípade sú naplnené. Za spotrebiteľskú zmluvu v širšom ponímaní možno považovať

zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (v
záhlaví zmluvy je uvedené, že sa uzatvára podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka) nie je prekážkou
na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl.,

týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.

K stanovisku oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve, bola platne so
spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, odvolací súd poznamenáva. Rozhodcovskú doložku
koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

správne súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka tým ako absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve,
nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne
v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je
skutočnosť, že v danom prípade táto zmluvná podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne

dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy
ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej
formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom
konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Po tomto
výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred všeobecným súdom,

čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred
nezávislým všeobecným súdom. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o
rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva aj skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je
oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodovať. Takouto formuláciou

rozhodcovskej doložky bolo povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia
svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, ale aj právo slobodného
výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy
podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Keďževzmluvezakomponovanározhodcovskádoložkajevrozporesozákonom,vdanejveciabsentuje
riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom na základe
takejtoneprijateľnejzmluvnejpodmienky.Vdanejvecisútaksplnenépodmienkynazastavenieexekúcie
v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 ZoRK.Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal
výškou úrokov z omeškania a ich prípadným rozporom s dobrými mravmi a taktiež ani neskúmal ročnú

percentuálnumierunákladovakoobligatórnunáležitosťzmluvyospotrebiteľskomúvere,pretoodvolacie
námietky oprávneného týkajúce sa týchto skutočností odvolací súd považoval za nedôvodné a bližšie
sa s nimi nezaoberal.

Exekučný súd náležite zistil skutkový stav, mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo

veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základnom konaní a dokazovanie nie
je potrebné. Názor oprávneného, že keď ho súd v exekučnej veci nevypočul, či nenariadil pojednávanie,
odňal tým oprávnenému možnosť konať pred súdom, nemá oporu v platnej právnej úprave v rozhodnom
čase.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného

nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti

komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo

ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciisúdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotný

výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie

ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní, okresný súd sa totiž rozhodcovskou

doložkou vôbec nezaoberal. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne
potvrdzuje, že exekučný súd skúmal „iné“ zmluvné podmienky z hľadiska kritérií ochranného režimu
zákazu neprijateľných zmluvných podmienok.Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie
konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom
prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica

(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.
Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži
ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy

v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,

že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.
generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre

rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,
3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v

konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže

spotrebiteľovi. Takýto názor zastáva aj vo veci konajúci odvolací súd, pričom v argumentácii poukazuje
na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012, že: „Arbitráž
môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov, ale za transparentných
podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo v prípade rozhodcu
ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať proces tvorby zmluvy

ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie podmienok predstavuje
jednu z nekalých obchodných praktík (klamlivá obchodná praktika; § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Predkladanie rozhodcovských doložiek spotrebiteľom za stavu, keď
nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene nevenujú náležitú pozornosť
tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom vyjednaní zo strany spotrebiteľov,

pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie doložky do všeobecných zmluvných
podmienok, resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku) papiera.
Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri nevhodnom predkladaní zmluvných
podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, odvolací súd nielen že neprijíma, ale ajodsudzuje ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby
porušovateľ práva presúval zodpovednosť na slabšieho a je vylúčené, aby za takýchto okolností súd
akceptoval rozhodcovskú doložku. Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí

to platiť aj pre súkromnoprávnu sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených
záujmoch osôb, ktoré môže výrazne zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní
spravodlivosti súkromnoprávne prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o
férovom arbitrážnom konaní vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát

má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil

Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s
tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysleprávaSlovenskejrepublikyjetozamietnutiežiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie

podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty

základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe
už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky

z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii
judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v
čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré
už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie

jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej
otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p.

ako vecne správne potvrdil.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.