Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. apríl 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/93/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118211914
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5118211914.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v spore žalobcu: I. C., nar. XX.XX.XXXX,
bytom XXX XX D. XXX, právne zastúpeného JUDr. Zdenkou Hruškovou, advokátkou, so sídlom C.
X, XXX XX X., proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/64/2018-232 zo dňa 26. februára 2020,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaná m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal súdneho
výroku, v ktorom by súd v žalobe označeného žalovaného zaviazal k zaplateniu sumy 9.967,12 eur s

úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 11.07.2018 do zaplatenia, a to titulom skutočnej škody vo
výške 1.167,12 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 8.800,- eur v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

2. Nárok žalobcu posudzoval podľa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 8 ods. 1 písm.
a), b) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že so zreteľom na to, ako a čím žalobca skutkovo odôvodňoval svoju
žalobu, bolo zrejmé, že pre uplatnený nárok považoval za podstatné, že rozsudkom NS SR uvedeným
v bode 18. odôvodnenia boli zrušené rozsudky okresného a krajského súdu uvedené v bodoch 8. a
10. odôvodnenia, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo, ako nezákonné v celom rozsahu, teda aj v
tej časti (výroku rozsudku), v ktorej mu bol uložený trest odňatia slobody, ktorý bol už v čase zrušenia
rozsudkov vykonaný, v dôsledku čoho potom rozhodli oba súdy rozsudkom nezákonne nielen o vine,
ale aj o treste a v dôsledku ktorých mu vznikla majetková škoda, ako aj nemajetková ujma.

4. Podľa súdu prvej inštancie pre vznik nároku na náhradu škody treba preukázať existenciu základných
predpokladov vzniku zodpovednosti, teda samotná existencia škody ešte takúto zodpovednosť
nezakladá. Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: 1/ subjekt
(orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/
správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi
správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/ protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik

zodpovednosti musia byť splnené všetky zákonom vyžadované podmienky. Poškodený musí využiť
možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie, ktorá podmienka v predmetnej veci bola splnená a musí ísť
o rozhodnutie právoplatné (ktorá podmienka bola taktiež splnená), pretože len právoplatné rozhodnutiezakladá zodpovednosť. Podľa súdu prvej inštancie bola splnená aj podmienka zrušenia právoplatného
rozhodnutia príslušným orgánom (dovolacím súdom) a podmienka prerokovania nároku na náhradu
škody s príslušným orgánom.

5. Ďalej súd prvej inštancie konštatoval, že pojem nezákonnosti nie je v zákone č. 514/2003 Z. z.
definovaný. Zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia je vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s
objektívnym právom. Teda aj napriek tomu, že zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje, čo sa považuje za
nezákonné rozhodnutie, je možné konštatovať, že pod nezákonným rozhodnutím sa rozumie akékoľvek
rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo

záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republiky viazaná. Právna úprava osobitne ani neupravuje, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť
výslovne konštatovaná v zrušujúcom rozhodnutí (vo výroku alebo jeho odôvodnení). V danom prípade
Najvyšší súd SR zrušil predmetný rozsudok Krajského súdu v Žiline, ako aj rozsudok Okresného súdu
Žilina, keď priamo vo výroku svojho rozhodnutia vyslovil porušenie zákona v konkrétnych ustanoveniach
Trestného poriadku (tak ako sú uvedené v bode 18. odôvodnenia) z dôvodov bližšie uvedených v

odôvodnení rozhodnutia, v ktorých konštatoval, že prvostupňový súd nepostupoval dôsledne podľa
príslušných ustanovení Trestného poriadku a druhostupňový súd ich porušenie v odvolacom konaní
nenapravil, pretože obvinený bol uznaný za vinného z trestných činov aj na podklade dôkazov, ktoré
neboli vykonané zákonným spôsobom, a preto rozsudok prvého stupňa je nezákonný, rovnako ako aj
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý túto nezákonnosť neodstránil. Najvyšší súd potom zrušil aj ďalšie

rozhodnutia obsahovo nadväzujúce za zrušené rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. Takýmto rozhodnutím bolo teda aj rozhodnutie o treste, napriek tomu, že
najvyšší súd v odôvodnení konštatoval, že obvinenému bol uložený trest v zákonom stanovenej trestnej
sadzbe a takého druhu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin pripúšťa a dovolací dôvod podľa ust.
§ 371 ods. 1 písm. h) Tr. por. nebol daný.

6. Podľa súdu prvej inštancie ak v prejednávanej veci príslušný orgán, ktorým Najvyšší súd Slovenskej
republiky ako dovolací súd nepochybne bol, zrušil právoplatné rozhodnutie z dôvodu jeho nezákonnosti,
potom otázku nezákonnosti súdy nemôžu (v konaní o náhradu škody uplatňovanú titulom nezákonného
rozhodnutia) riešiť ako otázku predbežnú, lebo ju už vyriešil orgán v zrušujúcom rozhodnutí, ktorého
právny názor musí rešpektovať tak súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, ako aj súd

rozhodujúci o náhrade škody. Pre súd, rozhodujúci o náhrade škody, je potom takéto rozhodnutie
záväzné a súd musí vychádzať zo zistenej nezákonnosti príslušným orgánom (vyjadrenej tým, že
rozhodnutie ruší alebo mení). Takéto nezákonné rozhodnutie potom za splnenia ostatných zákonných
podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia strane
vznikla.

7. Súd prvej inštancie dal za pravdu žalobcovi do tej miery, že rozhodnutie o treste, ktoré bolo
zrušené, bolo spôsobilé byť titulom uplatnenia nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle
zák. č. 514/2003 Z. z, avšak okrem existencie titulu uplatneného nároku treba preukázať existenciu
základných predpokladov vzniku zodpovednosti, teda kumulatívne aj naplnenie ďalších predpokladov,
ktorými sú vznik škody, nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi titulom a vzniknutou škodou,

resp. nemajetkovou ujmou. Zákon v ustanovení § 8 upravuje tri druhy rozhodnutí, ktoré môžu za
stanovených podmienok viesť k náhrade škody. Na prvom mieste rozhodnutie o treste vydané v rámci
trestného súdneho konania. Podľa ust. § 32 Trestného zákona môže súd za spáchané trestné činy
uložiť páchateľovi, ktorý je fyzickou osobou, len tresty uvedené v predmetnom ustanovení. Z výkonu
trestu, vzhľadom na rôznosť jeho druhov aj rôznosť spôsobu výkonu, môžu vzniknúť najrozmanitejšie

škody. Z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom trestu odňatia slobody je dôležitý
aj výsledok neskoršieho trestného konania. Najvyšší súd zrušil rozhodnutia v trestnej veci žalobcu s tým,
že súdu prvého stupňa prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol. Trestné
konanie voči žalobcovi doposiaľ nebolo skončené právoplatným rozhodnutím, ktorým by príslušný súd
rozhodol o jeho vine a treste. Nebola vyriešená otázka, či žalobca spáchal trestné činy, pre ktoré sa vedie

trestné konanie a v prípade, že bude uznaný vinným, aký mu bude uložený trest. Nie je teda zrejmé,
aký bude výsledok trestného konania, či bude žalobca uznaný za vinného a bude mu uložený trest,
alebo trestné konanie skončí s iným výsledkom. Podľa súdu prvej inštancie následne tak môže nastať
situácia, že predmetné trestné konanie bude právoplatne skončené rozhodnutím, ktorým bude žalovaný
uznaný vinným, bude mu uložený trest odňatia slobody a trest, ktorý už vykonal, mu bude započítaný.

Môže nastať aj situácia, že žalobca bude právoplatne oslobodený spod obžaloby. Súd prvej inštancie sa
stotožnil so stanoviskom žalovaného, že žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
včasepredprávoplatnýmrozhodnutímvtrestnejveci,atedaskôr,akobybolomožnéustáliťvznikškody,
ktorej náhrady sa v predmetnom konaní domáha a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a titulom jejvzniku. O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak škoda vznikla následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak
je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku, a teda ak je preukázané,
že nebyť nezákonného rozhodnutia ku škode by nedošlo. Príčinou škody môže byť len, že bez nej by

škodnýnásledoknevznikol.Súdprvejinštancienemoholkonštatovať,ževýkonomtrestuodňatiaslobody
vznikla žalobcovi škoda, nemajetková ujma, ktorá je priamym výsledkom vykonania tohto trestu bez
ohľadu na ďalšie skutočnosti. Len v prípade budúceho oslobodenia žalobcu, resp. v prípade, že by mu
v ďalšom konaní bol uložený miernejší trest, ako ten, ktorý na podklade zrušeného rozhodnutia o treste
vykonal, by bolo možné považovať škodu, nemajetkovú ujmu, ktorú žalobca vyčísľuje v tomto konaní,

za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste v zmysle ust. § 8 a nasl. zák. č. 514/2003 Z. z.
8. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu a vyššie uvedeného právneho názoru
dospel k záveru, že ku dňu rozhodovania súdu nebolo preukázané naplnenie všetkých hmotnoprávnych
podmienok pre priznanie žalobcom uplatneného nároku, preto žalobu žalobcu zamietol.
9. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že nevykonal dokazovanie pripojením súdneho spisu okresného
súdusp.zn.3T158/2018,vzmyslenávrhužalobcu,atojednakzdôvodu,žetentonávrhneboluplatnený

včas v rámci sudcovskej koncentrácie konania, o ktorej boli strany konania súdom poučené, ako aj z
dôvodu, že v predmetné konanie s konaním v danej veci skutkovo nesúvisí, týkalo sa odlišnej osoby s
iným skutkovým základom, ktorého obsah sa strán konania nedotýka.
10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal nárok na náhradu
trov konania žalovanému proti neúspešnému žalobcovi v celom rozsahu, keďže žalovaný bol v konaní

úspešný.

11. Voči predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie

rozhodujúcich skutočností, konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci a napokon v dôsledku nesprávneho procesného postupu mu znemožnil uskutočňovanie jemu
patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa
žalobcuposudzovaniejehonárokusúdompokladázaarbitrárne,vrozporesozmyslomaúčelomprávnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, keďže je založené na takom výklade,

ktorý popiera jeho účel a zmysel. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie v podstate prehodnocuje závery
vyslovené Najvyšším súdom SR v jeho trestnej veci rozsudkom sp. zn. 4Tdo 82/2015 zo dňa 26.09.2017
o nezákonnosti zrušených rozsudkov okresného a krajského súdu v jeho trestnej veci a opätovne
posudzuje zákonnosť daných rozsudkov v časti jednotlivých výrokov, predovšetkým so zameraním na
výrok o treste, kde dospel k záveru, že v podstate výrok o treste bol zákonný, opodstatňujúc tým, že

dovolací súd nevyhovel jeho dovolaniu ohľadne ním uplatneného dovolacieho dôvodu, teda, že by bol
trest uložený mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon
za prejednávaný trestný čin nepripúšťa, ale z iného odvolacieho dôvodu. Poukázal pritom na uznesenie
NS SR 6Cdo 103/2011 zo dňa 30.04.2013, z ktorého záverov vyplýva, že nezákonnosť rozhodnutia
musí byť v čase prejednávania nároku náhrady škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je

podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Žalobca
poukázal na to, že na ňom bol vykonaný trest napriek nezákonnosti výroku o vine aj o treste v oboch
rozsudkoch a práve kvôli tomu nastupuje zodpovednosť štátu za tieto nezákonné rozsudky, ktoré boli
Najvyšším súdom ako nezákonné zrušené. Podľa odvolateľa nezákonnosť zrušenia rozhodnutia je
materiálnou vlastnosťou zrušeného rozhodnutia a nie formálnou vlastnosťou zrušujúceho rozhodnutia.

Ďalej žalobca zaujal názor, že výrok o treste bol v podstate zákonný a bol zrušený „iba“ pre previazanosť
s výrokom o vine, preto dospel k nesprávnemu záveru, ktorý sa prejavil v nesprávnom rozhodnutí. Ďalej
namietal, že konajúci súd mal za to, že pre vznik jeho nároku neboli splnené podmienky, nakoľko v
jeho trestnej veci (sp. zn. 22T 117/2017) ešte nebolo právoplatne rozhodnuté. Vyžadovanie naplnenia
takejtopodmienkynevyplývazožiadnehozákonnéhoustanoveniazákonač.514/2003Z.z.,naopak,jev

priamom rozpore s ust. § 8 ods. 1 písm. a) citovaného zákona a svedčí o arbitrárnosti rozhodnutia. Pokiaľ
súd prvej inštancie poukázal v bode 42. rozsudku na to, že nevykonal dokazovanie pripojením spisu
okresného súdu sp. zn. 3T 158/2018 v zmysle návrhu žalobcu, okrem iného z dôvodu, že tento návrh
nebol uplatnený včas, v rámci sudcovskej koncentrácie, tak podotkol, že na dané konanie poukazoval z
dôvodu, aby sa súd oboznámil s rozhodnutím vo veci, v ktorej boli naplnené obdobné podmienky ako v

jeho prípade (priznanie náhrady škody za odňatie slobody titulom nezákonnej väzby v čase, kedy nebolo
právoplatne rozhodnuté o vine a treste, teda v čase, kedy prichádzalo do úvahy, že obžalovaný bude
uznaný za vinného a bude mu uložený trest odňatia slobody, do ktorého sa započítala aj väzba, ku čomu
v konečnom dôsledku aj došlo, keďže bol za vinného uznaný), teda nešlo z jeho strany o typický návrhna dokazovanie, na ktorý sa viaže koncentrácia dôkazov, ale ide o poukazovanie na rozhodnutie v inej
obdobnej veci. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie vychádzal v napadnutom rozsudku z nesprávneho
právneho posúdenia veci a aplikoval na vec nesprávne ustanovenia zákona a v dôsledku tohto

nesprávneho nazerania na vec limituje rozhodovanie o jeho nároku takými kritériami, ktoré nevyplývajú
ani zo zákona a ktorých splnenie im zákon neukladá, čím porušuje jeho právo na spravodlivý súdny
proces a znemožňuje mu skutočnú realizáciu jeho práv, čím mu odopiera spravodlivosť. V tejto súvislosti
poukázal odvolateľ aj na čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má

nárok na odškodnenie. Uviedol tiež, že z praxe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,
že pokiaľ bol niekto nezákonne vo výkone trestu odňatia slobody, hoci bol neskôr za to právoplatne
odsúdený, má právo na to, aby mu súd priznal primerané finančné zadosťučinenie. Nesprávny bol aj
záver o predčasnosti podaného žalobného návrhu. Napokon konštatoval, že pre konajúci súd nemalo
byť dôležité, ako skončí konanie vo veci sp. zn. 22T 117/2017, preto návrh si uplatňuje v súvislosti s už
vynesenými a v tejto súvislosti v dovolacom konaní zrušenými rozsudkami okresného a krajského súdu,

na podklade ktorých vykonával trest nezákonne, ktorý mu bol uložený nezákonnými rozsudkami. Všetky
podmienky na vyhovenie žalobe sú podľa odvolateľa splnené. Preto navrhol zmeniť rozsudok súdu prvej
inštancie, resp. zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

12. K podanému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná tak, že samotné preukázanie existencie rozhodnutia

o treste v zmysle § 8 zákona č. 514/2003 Z. z. nepostačuje pre vznik zodpovednosti žalovanej za
škodu. Vyžaduje sa, aby žalobca preukázal aj vznik škody a príčinnú súvislosť medzi uplatňovaným
titulom a vzniknutou škodou. Žalovaná počas celého konania pred súdom argumentovala, že žaloba je
podaná predčasne z dôvodu neexistencie konečného rozhodnutia v trestnej veci žalobcu. Predčasným
podaním žaloby totiž nastáva na strane žalobcu stav, kedy nie je možné hovoriť o vzniknutej škode

a príčinnej súvislosti, nakoľko tie sú podmienené budúcim výsledkom trestného konania. Do času
vyhlásenia napadnutého rozhodnutia trestné konanie žalobcu nebolo ukončené, a preto je podľa
žalovanejžalobcompredloženážalobanespôsobiláverifikovaťexistenciuškody,ktorábybolavpríčinnej
súvislosti s rozhodnutím o treste. Podľa žalovanej treba v danej veci konštatovať, že ide práve o budúci
stav trestného konania, ktorý je kľúčový pre rozhodnutie o dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku,

keďže v prípade opätovného uloženia trestu nasledujúcim rozhodnutím bude žalobcovi trest vykonaný
už započítaný do výkonu trestu uloženého v danom konaní, na základe čoho by mu logicky žiadna škoda
nemohla vzniknúť. Je preto vylúčené podľa žalovanej, aby pred skončením trestného konania žalobcu
bolo možné uvažovať o vzniku škody. Žalobca vo svojom odvolaní upozorňoval na to, že z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že pokiaľ bol niekto nezákonne vo výkone trestu odňatia

slobody, hoci bol neskôr za to právoplatne odsúdený, má právo na priznanie finančného zadosťučinenia,
pričom neuviedol, o akú judikatúru sa opiera. Napokon navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
súdu prvej inštancie zrušil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, keďže rozhodnutie netrpí žalobcom
vytýkanými vadami a je dostatočne a presvedčivo odôvodnené.

13. V replike sa žalobca vyjadril, že súd sa právne relevantným spôsobom nevyporiadal s tým, prečo
v čase, ku ktorému rozhoduje súd a kedy je nevinný, považuje za potrebné vyčkávať na to, či bude
alebo nebude odsúdený, keď táto podmienka nevyplýva z ustanovenia, v zmysle ktorého si uplatňuje
svoj nárok a pod ktoré ustanovenie vec spadá (§ 8 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z.), a
prečo zakomponúvajú v jeho veci časť podmienky z ust. § 8 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, aby bol

v ďalšom konaní spod obžaloby oslobodený, čo je iný nárok, než ten, ktorý si uplatňuje. Vznik škody v
jeho prípade nie je daný do budúcna, ako nesprávne tvrdí žalovaný, ale existuje teraz v súvislosti s tým,
že bol vo výkone trestu 88 dní bez existencie zákonného rozhodnutia o treste, čo vyplýva z rozhodnutia
Najvyššieho súdu.

14. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe podaného odvolania
žalobcu v rozsahu danom ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

15. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Zuvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

16. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov
je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi

predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje
sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

17. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu žalobcu,
formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie
nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň poukazuje na

zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie § 380 ods. 1 CSP).

18. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na
to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jeden celok,
a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie.

19. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie jeho návrh na dokazovanie spisom Okresného súdu
Žilina sp. zn. 3T 158/2018 nevykonal, keďže nebol uplatnený včas v rámci sudcovskej koncentrácie,
pričom podľa jeho názoru nešlo o typický návrh na vykonanie dokazovania, ale len na poukázanie na
iné rozhodnutie, a teda nemohli byť na žalobcom navrhované pripojenie predmetného trestného spisu

použité ustanovenia o sudcovskej koncentrácii, odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. V
tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že žalobca nežiadal súd prvej inštancie, aby sa oboznámil s iným
rozhodnutím, ako to nesprávne tvrdí v odvolaní, ale žiadal o pripojenie kompletného spisového materiálu
(trestného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 3T 158/2018), keďže v zmysle § 187 ods. 2 CSP je
trestný spis dôkazným prostriedkom. Navyše sa odvolací súd stotožnil s názorom žalovanej, že žalobca

v konaní pred súdom prvej inštancie predložil rozhodnutia týkajúce sa prípadu Kormoš c/a Slovenská
republika a je preto aj podľa odvolacieho súdu zavádzajúce tvrdiť, že chcel týmto návrhom na vykonanie
dokazovania len poukázať na predmetné rozhodnutie, aby súd rozhodol spravodlivo, nakoľko predmetný
spisový materiál ani nemohol obsahovať rozhodnutie o odškodnení za odňatie slobody titulom väzby.
Krajský súd navyše pokladá za potrebné uviesť, že „...všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania. Procesný postoj účastníka konania nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu, akceptovať jeho návrhy, procesné
úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.“ (uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. IV. ÚS 31/2013 zo dňa 17.01.2013).

20. Neobstojí námietka žalobcu, ktorý v odvolaní tvrdil, že nesprávnym právnym posúdením jeho nároku
súd prvej inštancie vylúčil žalobcov nárok na náhradu škody, čo je podľa žalobcu v rozpore so zákonom
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko má za to, že
všetky podmienky vzniku nároku na náhradu škody splnil. S touto argumentáciou a záverom žalobcu
sa odvolací súd nestotožnil, keďže vykonanie trestu odňatia slobody na základe zrušeného rozhodnutia

je len jednou z troch podmienok, ktoré musia byť pre vznik zodpovednosti za škodu splnené. V danej
veci je potrebné konštatovať, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy
zákon predpokladá preukázanie stanovených podmienok, teda naplnenie tak pozitívnych predpokladov
pre vznik nároku na náhradu škody a zároveň nenaplnenia negatívnych predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu (§ 8 ods. 6 písm. a/ - i/ citovaného zákona). Aj podľa odvolacieho súdu bez

ustálenia vzniku škody a nemajetkovej ujmy a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi vznikom škody
a nemajetkovej ujmy a označeným rozhodnutím o treste bez existencie právoplatného rozhodnutia,
ktorým trestné konanie končí, nie je v danom prípade možné. Pritom krajský súd pokladá za nemožné
aj vylúčenie posudzovania (ne)naplnenia niektorých z negatívnych predpokladov vzniku zodpovednostiza škodu. Na základe vyššie uvedeného výkladu predmetných ustanovení a konštatovaní predčasnosti
uplatneného nároku podľa krajského súdu nedošlo k porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v nadväznosti na čl. 5 ods. 5 citovaného Dohovoru, podľa ktorých

má každý právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, okrem prípadu pokiaľ sa tak stane na základe
postupu stanoveného zákonom, pričom každý, kto bol zatknutý alebo pozbavený slobody v rozpore s
ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

21. Námietku žalobcu týkajúcu sa argumentácie o nezákonnosti rozhodnutia o treste s poukazom na

dôvodovú správu k zákonu č. 514/2003 Z. z. a judikatúru, ktorá sa zaoberala otázkou nezákonnosti
rozhodnutia a viazanosti súdov konštatovanou nezákonnosťou, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru, že
rozhodnutie o treste je spôsobilým titulom na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle ust. § 8a
vyššie citovaného zákona, pričom táto skutočnosť nebola nijakým spôsobom spochybnená ani zo strany
žalovanej.

22. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva,
že pokiaľ bol niekto nezákonne vo výkone trestu odňatia slobody, hoci bol neskôr za to právoplatne
odsúdený, má právo na priznanie finančného zadosťučinenia, odvolací súd konštatuje, že súd prvej
inštancie žiadnym spôsobom neporušil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z platného práva. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že žalobca ani
neuviedol, o akú judikatúru sa pri svojej argumentácii opieral. Pri poukazovaní na judikatúru predloženú
pred súdom prvej inštancie (prípady Kormoš c/a SR, Winkler c/a SR, Bruncko c/a SR) sa aj podľa
odvolacieho súdu nejedná o také súdne precedensy, ktoré by bolo možné na danú vec aplikovať
analogicky. Predmetné rozhodnutia sa týkali odškodnenia žalobcov z dôvodu nezákonného obmedzenia

osobnej slobody bez existencie akéhokoľvek rozhodnutia.

23. Ďalšie argumenty strán v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované len na
podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými

okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. Odvolací súd konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil zákonu
zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom strany sporu

byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami
a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu,
nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných
základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje len také
odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody

sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

25. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré

na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
súd prvej inštancie neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody

odvolateľa boli neopodstatnené, odvolací súd tento napadnutý rozsudok potvrdil.26. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorý vykazuje
vecnú správnosť, nebol napadnutý odvolacími námietkami, ktoré by produkovali relevantnú odvolaciu
argumentáciu vo vzťahu k nároku na náhradu konania.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania
má žalovaná v plnom rozsahu, keďže bola v odvolacom konaní proti žalobcovi úspešná.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP)