Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/213/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1166200957
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1166200957.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov
Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: T. S., V. F. XXX, J., zastúpeného
advokátom B.. O. Z., Z. X/A, K., proti žalovanej: Slovenská P., Z. M. C. C. M. Z. A. P., O. X, K., o náhradu
škody, na odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.12.2018,
č.k. 20C/6/2016-119, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 19.09.2019, č.k. 20C/6/2016-174, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12.12.2018, č. k. 20C/6/2016-119, v
spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 19.09.2019, č.k. 20C/6/2016-174, z r u š u j e a vec v r a c i
a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť
žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 1.116,85 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku

žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 19.01.2016 domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 2.400 eur titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Dôvodil, že je vlastníkom

motorového vozidla zn. Z. W., EČV: M. XXXBH (ďalej len „motorové vozidlo“), ktoré mu bolo dňa
11.11.2009zaistenézdôvodupodozrenia,žesúvisísospáchanímtrestnéhočinu.Predmetnévozidlomu
síce bolo vrátené na základe uznesenia vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej
len „OR PZ“) Bratislava II zo dňa 02.06.2010, Č.: U.-XXX/X-U.-K.-XXXX, avšak nemohol ho užívať z
dôvodu jeho vyradenia z evidencie rozhodnutím OR PZ Malacky, Dopravný inšpektorát v Malackách, zo
dňa 04.01.2011, č. U.-M.-V.-XX/XXXX, (ďalej len „rozhodnutie o vyradení z evidencie“), ktoré bolo na

jeho odvolanie potvrdené rozhodnutím Krajského dopravného inšpektorátu zo dňa 01.03.2011, č. C.-O.-
V.-V.-N.-X/XXXX (ďalej len „rozhodnutie KDI zo dňa 01.03.2011“). I napriek tomu, že rozhodnutie KDI
zo dňa 01.03.2011 zrušil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 05.04.2012, sp. zn. 1S/102/2011, v
spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.08.2013, sp. zn. 1Sžd/21/2012,
a vec vrátil na ďalšie konanie, reálne mohol začal užívať motorové vozidlo až dňa 03.09.2014, po vydaní
osvedčenia o evidencii vozidla. Na základe uvedeného mal žalobca za to, že nezákonným rozhodnutím

o vyradení z evidencie mu bola spôsobená škoda tým, že vozidlo nemohol užívať, ktorú si s poukazom
na znalecký posudok T.. Ľ. A. č. 38/2014 zo dňa 14.11.2014 (ďalej len „znalecký posudok“) uplatňoval
v sume 2.270 eur, zodpovedajúcej cenovému rozdielu hodnoty motorového vozidla za obdobie od
11.11.2009 do 03.09.2014. Žalobca si spolu s nárokom na náhradu škody uplatňoval voči žalovanej
i nárok na zaplatenie odmeny v sume 130 eur, ktorú uhradil za vypracovanie znaleckého posudku
znalcovi.3. Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania ustálil, že žalobca ako nezákonné označil rozhodnutie
KDI zo dňa 01.03.2011, v dôsledku ktorého došlo k vyradeniu jeho motorového vozidla z evidencie,
ktoré bolo následne zrušené rozhodnutiami správnych súdov. Tie konštatovali, že aj keď bolo pôvodné

VIN číslo na motorovom vozidle, patriaceho nesporne žalobcovi, pozmenené, pôvodné VIN číslo vozidla
bolo známe, a preto nebol dôvod na vyradenie vozidla z evidencie. Konajúci súd s poukazom na
ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ustálil, že predmetné rozhodnutie KDI splnilo podmienku
nezákonného rozhodnutia, nakoľko bolo zrušené z dôvodu, že na vyradenie motorového vozidla žalobcu
z evidencie vozidiel nebol daný dôvod; poznamenal, že žalovaná označenie tohto rozhodnutia ako

nezákonného v konaní nepopierala.

4. Pokiaľ išlo o existenciu škody, žalobca túto zdôvodnil nemožnosťou užívať motorové vozidlo, ktorá
okolnosť sa mala prejaviť minimálne v poklese hodnoty jeho motorového vozidla za obdobie od
11.11.2009 do 03.09.2014. Vychádzajúc z ustanovenia § 120 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej
premávke, rozhodnutím o vyradení motorového vozidla z evidencie prestal byť predmet vlastníckeho

práva žalobcu spôsobilý na prevádzku v cestnej premávke, ktorá okolnosť podľa mienky konajúceho
súdu predstavovala zásah do majetkovej sféry žalobcu, keďže žalobca nemohol motorové vozidlo
užívať v súlade s ustanovením § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“). Za relevantné obdobie, počas ktorého nemohol žalobca realizovať atribúty vlastníckeho
práva však vyhodnotil obdobie od 01.03.2011, kedy „bolo účinné“ nezákonné rozhodnutie KDI zo dňa

01.03.2011, do 04.04.2013, kedy došlo k jeho zrušeniu a doručeniu rozhodnutia o zastavení správneho
konania žalobcovi. Zo skutkových tvrdení uvedených v žalobe, a napokon ani z ďalších tvrdení žalobcu
nevyplývalo, akým nezákonným alebo nesprávnym úradným postupom malo dôjsť k zásahu do jeho
práv pred dátumom 01.03.2011, čo malo za následok, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne
pochybenia, za ktoré by mala niesť zodpovednosť Slovenská republika v období od 11.11.2009 do

01.03.2011. Pokiaľ išlo o obdobie po 04.04.2013, kedy sa žalobca dozvedel o zastavení konania o
vyradení jeho motorového vozidla z evidencie, ani tu žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho
úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia orgánov verejnej moci, keďže po zastavení konania
o vyradení jeho vozidla z evidencie bolo ďalšie administratívne konanie v dispozícii žalobcu.

5. Pri posudzovaní výšky škody súd prvej inštancie vychádzal z predloženého znaleckého posudku, v
ktorom znalec stanovil všeobecnú hodnotu žalobcovho motorového vozidla ku dňu 11.11.2009 sumou
6.401 eur a ku dňu 03.09.2014 sumou 4.131 eur, potom rozdiel predstavoval sumu 2.270 eur. I napriek
tomu, že znalecký posudok zachytával prirodzený pokles hodnoty motorového vozidla, a nie hodnotu
jeho prípadného využitia žalobcom alebo inej hodnoty, ktorú by musel žalobca vynaložiť na kompenzáciu

porušeného práva, konajúci súd ho považoval za relevantný v otázke preukázania minimálnej škody,
ktorá žalobcovi vznikla tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemohol motorové vozidlo
užívať obvyklým spôsobom; v tomto smere nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie znalecké
dokazovanie. Vychádzajúc zo znalcom ustáleného poklesu hodnoty motorového vozidla v sume 2.270
eur, súd prvej inštancie túto rozpočítal na počet dní žalobcom vymedzeného obdobia, v ktorom nemohol

motorové vozidlo užívať (spolu 1.757 dní), čím dospel k sume 1,29 eura na deň, a túto sumu prepočítal
na obdobie obmedzenia vlastníckeho práva žalobcu (01.03.2011 do 04.04.2013, t.j. 765 dní), dospejúc k
sume 986,85 eura. K takto ustálenej škode súd prvej inštancie pripočítal sumu 130 eur, ktorú si žalobca
uplatnil ako odmenu za vypracovanie znaleckého posudku a ktorá zodpovedala príslušenstvu uplatnenej
pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Následne, za aplikácie ustanovení § 3 ods. 1

písm. c) , § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, 4, § 17 ods. 1, § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z., § 121 ods. 3 a § 123 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj § 120 ods. 7 zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu spolu
1.116,85 eura a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalovanej, ktorá mala v konaní mierny
úspech, nepriznal nárok na ich náhradu, nakoľko z obsahu spisu vyplýva, že jej žiadne trovy v konaní
nevznikli.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, podľa obsahu do jeho zamietajúcej časti, podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že konajúci súd síce dospel k správnym skutkovým
zisteniam ohľadne dôvodnosti nároku na náhradu škody a k následnému správnemu právnemu záveru,
že mu patrí uplatnený nárok, avšak v rozpore s popísaným a nesporným skutkovým stavom, mu priznalnáhradu škody len za obdobie od 01.03.2011 do 04.04.2013. V žalobe pritom uviedol, že bez svojho
zavinenia nemohol motorové vozidlo užívať výrazne dlhší čas, a to konkrétne od 11.11.2009, kedy mu
orgány činné v trestnom konaní zaistili motorové vozidlo, až do 03.09.2014, kedy ho zaradili do evidencie

a odovzdali mu značky od vozidla, spolu s osvedčením o evidencii. Uplatnená náhrada škody pritom
vychádzala zo znaleckého posudku, ktorý ustálil rozdiel v hodnote vozidla v období od 11.11.2009 do
03.09.2014, t.j. v žalobcom vymedzenom období, v sume 2.270 eur. Na tomto základe žalobca navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, podľa obsahu do prisudzujúcej časti, podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p. a navrhla,
aby ho odvolací súd zmenil a žalobu zamietol alebo ho zrušil a vec vrátil konajúcemu súdu na ďalšie
konanie. Podľa mienky žalovanej dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu záveru, keď vychádzajúc
zo znaleckého posudku predloženého žalobcom, mu priznal náhradu škody z dôvodu nemožnosti
užívania motorového vozidla v období od 01.03.2011 do 04.04.2013. V znaleckom posudku pritom

znalec nestanovil výšku škody, ale len rozdiel medzi všeobecnou hodnotou motorového vozidla žalobcu
pred jeho zadržaním a všeobecnou hodnotou vozidla po jeho znovu prihlásení do evidencie vozidiel, t.j.
zachytil prirodzený pokles hodnoty motorového vozidla, ktorý by nastal i v prípade absencie rozhodnutia
o vyradení vozidla z evidencie; znalcom vyčíslená škoda preto nepreukazuje hodnotu prípadného
(ne)využitia motorového vozidla žalobcom.

9. Žalovaná zdôraznila, že všeobecná hodnota motorového vozidla vyjadruje cenu vozidla pri jeho
predaji obvyklým spôsobom na voľnom trhu k rozhodnému dátumu a je súčinom technickej hodnoty
vozidla s koeficientom predajnosti, pričom technickou hodnotou sa rozumie zvyšok technickej životnosti
vozidla vyjadrený v eurách; koeficient predajnosti vozidla vyjadruje predajnosť hodnoteného vozidla

k rozhodnému dátumu, stanovený na základe dopytu a ponuky podľa hrubého priemeru ponúkaných
vozidiel na autobazári EU daného typu vozidla. Podľa žalovanej však s poukazom na ustanovenia
Občianskeho zákonníka treba za skutočnú škodu považovať len ujmu spočívajúcu v zmenšení
majetkového stavu poškodeného, reprezentujúcu majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť na
uvedenie veci do predošlého stavu; žalobca také zmenšenie svojho majetku, čo do základu, ani do

uplatnenejvýškynijakonepreukázal.Pokiaľišloonímpredloženýznaleckýposudok,tenjepodľamienky
žalovanej vo vzťahu k preukázaniu škody absolútne nepoužiteľný a bezpredmetný, nakoľko nevyčísľuje
vznik škody za konajúcim súdom ustálené obdobie. Naviac, znalecký posudok určoval rozdiel v hodnote
motorového vozidla za obdobie od 01.11.2009 do 03.09.2014, t.j. za iné obdobie ako ustálil konajúci
súd. Vzhľadom na túto skutočnosť postupoval súd prvej inštancie pri svojom výpočte nesprávne, keď

vychádzal z iného obdobia ako ho vymedzil znalec v znaleckom posudku; ak už mal pri stanovení výšky
škody vychádzať z rozdielu hodnoty motorového vozidla, mal brať do úvahy len to obdobie, ktoré sám
ustálil, t.j. obdobie od 01.03.2011 do 04.04.2013, ktorý rozdiel v hodnote motorového vozidla mohol
získať z verejne dostupných zdrojov na internete.

10. Žalovaná v tejto súvislosti poznamenala, že žaloba žalobcu, uplatnená síce titulom náhrady škody
(ujmy) za nemožnosť užívania motorového vozidla, by mohla byť hodnotená aj ako žaloba o náhradu
nemajetkovej ujmy, ktorej predpoklady sú bližšie upravené v ustanovení § 17 zákona č. 514/2003 Z.z. V
takom prípade by konajúci súd musel v prvom rade skúmať podmienku stanovenú v § 17 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z.z., t.j. či len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením

vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a až ak by táto podmienka splnená nebola,
mohol by pristúpiť ku skúmaniu predpokladov v zmysle § 17 ods. 3 a 4 citovaného zákona.

11. Pokiaľ išlo o žalobcom uplatnenú náhradu škody v sume 130 eur žalovaná namietala jej priznanie
s odkazom na § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď túto si žalobca uplatnil nedôvodne. Tým, že

znalecký posudok stanovil rozdiel hodnoty motorového vozidla žalobcu v období, ktoré sa nezhodovalo
s obdobím ustáleným konajúcim súdom a zachytával len hodnotu prirodzeného poklesu všeobecnej
hodnoty motorového vozidla, t.j. nie hodnotu jeho prípadného nevyužitia žalobcom, bol podľa mienky
žalovanej pre rozhodnutie o veci bez významu. Znalecký posudok teda nebol kľúčovým dôkazom,
bez ktorého by nebolo možné ustáliť výšku náhrady škody, ktorá mohla byť zistiteľná cestou verejne

dostupných zdrojov; na uvedenom základe preto nebol dôvod zaviazať ju k povinnosti zaplatiť žalobcovi i
sumu 130 eur zodpovedajúcu odmene za vypracovanie znaleckého posudku. Žalobca pritom nepredložil
žiaden dôkaz o zaplatení tejto sumy, na ktorú okolnosť poukazovala v priebehu celého konania. Súdprvej inštancie pochybil, keď nesprávne vychádzal len z vyúčtovania znaleckého posudku, ktoré však
nepreukazuje úhradu tejto sumy zo strany žalobcu.

12. A napokon podľa mienky žalovanej nebola splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti
medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou, ktorú, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie vôbec neposudzoval a jej existenciou sa nezaoberal.
Uvedené malo za následok absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia. O
vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou ide pritom vtedy, ak škoda vznikla

v dôsledku nezákonného rozhodnutia, a teda je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí,
že ak by nedošlo k nezákonnému rozhodnutiu, nevznikla by ani škoda. Podľa mienky žalovanej medzi
rozhodnutím o vyradení z evidencie vozidiel a znalcom stanoveným rozdielom v hodnote motorového
vozidla neexistuje žiadna priama príčinná súvislosť, nakoľko k zníženiu hodnoty motorového vozidla
žalobcubydošlovdôsledkuplynutiačasu,t.j.bezohľadunato,čibybolopredmetnérozhodnutievydané
alebo nie. V priamej príčinnej súvislosti s predmetným rozhodnutím pritom vznikla žalobcovi škoda len

vo výške náhrady trov konania vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia v sume 589,24 eura, ktorú
náhradu však žalobcovi už uhradila. Žalovaná uzavrela, že žalobca nepreukázal existenciu škody, jej
výšku, pričom rovnako nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi rozhodnutím o vyradení
z evidencie vozidiel a uplatnenou náhradou škody v sume 2.400 eur.

13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom, prejednal odvolanie žalobcu
ažalovanejbeznariadeniaodvolaciehopojednávaniapodľa §385ods.1C.s.p.acontrario,aviazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie
oboch procesných strán je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní dôvodnosti žaloby žalobcu správne zameral na skúmanie
predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z.,
ktorými sú existencia nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným

rozhodnutím a škodou. Po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že v danej veci žalobca preukázal
tak existenciu nezákonného rozhodnutia, za ktoré na rozdiel od žalobcu a žalovanej (označujúcich
rozhodnutie o vyradení z evidencie), považoval rozhodnutie KDI zo dňa 01.03.2011, ako i vznik škody a
jej výšku, ktorú ustálil sumou spolu 1.116,85 eura. Pokiaľ ide o v poradí tretí predpoklad zodpovednosti,
a to príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou, treba prisvedčiť žalovanej, že

v odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie existenciou tejto podmienky opomenul
zaoberať, avšak jej danosť mal zrejme za preukázanú, keďže žalobe žalobcu v časti náhrady škody v
sume 1.116,85 eura vyhovel. Žalovaná v priebehu konania, okrem námietok popierajúcich vznik škody a
jej výšku, pritom poukazovala práve na absenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a
žalobcom tvrdenou a preukazovanou škodou (viď vyjadrenie zo dňa 22.08.2016 na č.l. 76-77, vyjadrenie

zo dňa 07.12.2018 na č.l. 114); jej námietkami sa však konajúci súd v odôvodnení napadnutého
rozsudku nezaoberal, a to i napriek tomu, že išlo o argumentáciu rozhodujúcu z hľadiska posúdenia
predpokladov zodpovednosti za škodu. Žalovaná totiž spochybňovala existenciu škody v kontexte
skutkových tvrdení a dôkazu - znaleckého posudku, ktorý žalobca predložil za účelom jej preukázania a
z ktorého napokon vychádzal i súd prvej inštancie pri jej ustálení v časti sumy 986,85 eura; vo vzťahu k

sume 130 eur žalovaná namietala okrem absencie príčinnej súvislosti i neunesenie dôkazného bremena
jej preukázania zo strany žalobcu. Vzhľadom na to, že žalovaná podrobne zdôvodnila prečo podľa nej
neexistuje priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a žalobcom deklarovanou škodou,
bolo na mieste sa uvedenými námietkami žalovanej zaoberať. Pokiaľ tak súd prvej inštancie neurobil,
zaťažil meritórne rozhodnutie vadou spočívajúcou v nedostatočnom a nenáležitom odôvodnení, v

ktorom sa nevysporiadal s podstatnou časťou argumentácie žalovanej, ktorú uplatnila v rámci procesnej
obrany proti žalobnému nároku. Ústavný súd Slovenskej republiky pritom vo svojej ustálenej judikatúre
považuje za nevyhnutné, aby sa všeobecný súd v odôvodnení rozhodnutia v potrebnom rozsahu
zaoberal a vysporiadal s myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je založená argumentácia strany
sporu a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil. Iba takýto prístup

môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov
spravodlivého procesu (k tomu nález ÚS SR zo dňa 10.12.2009, sp. zn. IV. ÚS 296/09).
Pochybenie súdu spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení súdneho rozhodnutia pritom predstavujezásadné porušenie základného práva na spravodlivý proces tak, ako ho deklaruje článok 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

15. Pokiaľ ide o vznik škody odvolací súd udáva, že správnosť záverov konajúceho súdu tak v časti
priznanej, ako aj v zamietajúcej, napadli obe procesné strany, argumentujúc pochybením pri ustálení
obdobia nemožnosti užívania motorového vozidla , čo malo následne dopad i na stanovenie rozsahu
škody (námietka žalobcu), ako i pochybením pri posúdení jej existencie (námietka žalovanej).

16. Vo vzťahu ku škode spočívajúcej v nemožnosti užívania motorového vozidla uplatnenej žalobcom v
sume 2.270 eur, je zrejmé, že žalobca za rozhodné považoval obdobie od 11.11.2009 do 03.09.2014.
Súd prvej inštancie však vykonaným dokazovaním ustálil za relevantné obdobie od 01.03.2011, kedy
malo „byť účinné“ rozhodnutie KDI zo dňa 01.03.2011, až do dňa 04.04.2013, kedy malo dôjsť k
zrušeniu uvedeného rozhodnutia a doručeniu rozhodnutia o zastavení správneho konania (o vyradenie
motorového vozidla z evidencie) žalobcovi. Pokiaľ ide o počiatok stanoveného obdobia (01.03.2011),

konajúci súd bližšie nevysvetlil termín „účinnosť“ nezákonného rozhodnutia, pričom tento pojem
nerozoznáva ani zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“), ktorý treba
na uvedený prípad aplikovať (§ 1 ods. 1 správneho poriadku); ten vo svojich ustanoveniach rieši
iba otázku právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia (§ 52 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku),
a preto odvolaciemu súdu nie je zrejmé, od akej skutočnosti vzťahujúcej sa k rozhodnutiu KDI zo

dňa 01.03.2011, súd prvej inštancie vyvodzoval počiatočný moment nemožnosti užívania motorového
vozidla žalobcu. Ak mal konajúci súd pod pojmom „účinnosť“ rozhodnutia na mysli dátum nadobudnutia
jeho právoplatnosti alebo vykonateľnosti, ktorá spôsobila nemožnosť užívania vozidla žalobcom, tento
v oboch prípadoch nastal dňa 11.03.2011, a nie 01.03.2011. Konajúcemu súdu možno tiež vytknúť,
že v odôvodnení rozhodnutia neozrejmil svoje myšlienkové úvahy, na podklade ktorých dospel k

záveru, že žalobca mohol disponovať s motorovým vozidlom už momentom doručenia rozhodnutia
Okresného dopravného inšpektorátu o zastavení konania o vyradenie motorového vozidla z evidencie
(ktoré rozhodnutie nebolo ani súčasťou súdneho spisu - pozn. odvolacieho súdu), a nie neskôr, tak ako
tvrdil žalobca, a ani tie, ktoré ho viedli k ustáleniu rozhodujúceho dátumu obdržania tohto rozhodnutia
- 04.04.2013, ktorý naviac nezodpovedá zisteniam skutkového stavu; z obsahu súdneho spisu totiž

vyplýva, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca prevzal označené rozhodnutie Okresného
dopravného inšpektorátu dňa 04.04.2014, a nie 04.04.2013 ako mylne uviedol konajúci súd. Uvedené
skutočnosti viedli v súhrne k nemožnosti odvolacieho súdu preskúmať správnosť záveru súdu prvej
inštancie, o tom, že žalobca v dôsledku nezákonného rozhodnutia nemohol užívať motorové vozidlo
práve v období od 01.03.2011 do 04.04.2013, a nie aj v ostatnom žalobcom deklarovanom období (od

11.11.2009 do 28.02.2011 a 05.04.2013 do 03.09.2014), čo malo následne dopad i na záver o existencii
škody, t.j. na jej danosť v priznanej časti sumy 986,85 eura a na jej nedôvodnosť v časti zamietnutej
sumy 1.283,15 eura (2.270 - 986,85 eura).

17. Pokiaľ išlo o škodu spočívajúcu v odmene vyplatenej znalcovi v sume 130 eur, i vo vzťahu k nej

súd prvej inštancie neobjasnil dôvody jej priznania žalobcovi, keď len stroho konštatoval, že túto sumu
pripočítal k vzniknutej škode v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Z obsahu súdneho spisu
pritom vyplýva, že žalovaná už vo vyjadrení k žalobe namietala nielen jej dôvodnosť, ktorú vyvodzovala
od neúčelnosti samotného znaleckého posudku, ku ktorému sa odmena vzťahovala, ale spochybňovala
i jej preukázanie žalobcom, na ktorú argumentáciu konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

nereflektoval a jej námietkami sa bez ďalšieho nezaoberal.

18. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky (nález zo dňa 19.06.2008, sp. zn. I. ÚS 243/2007, zo dňa 01.04.2009, sp. zn. I. ÚS
402/2008) by všeobecný súd nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia

nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne súd musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú
právnezáveryvnesúladesvykonanýmiskutkovýmizisteniamialeboznichvžiadnejmožnejinterpretácii

súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s článkom 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, či článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného a jeho sumarizáciou dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté
rozhodnutiesúduprvejinštancieakoceloknezodpovedápožiadavkámkladenýmnariadneodôvodnenie
rozhodnutia, ktoré by bolo vnútorne konzistentné a dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné

právne a skutkovo súvisiace otázky vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie tým znemožnil žalobcovi (resp. stranám sporu),
aby uskutočňoval(i) jemu (im) patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom,
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods.

1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť
sa právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Vec opätovne
prejedná,vykonádokazovanievrozsahupotrebnomnaposúdeniedôvodnostižalobyžalobcu,vykonané
dôkazy vyhodnotí v zmysle § 191 ods. 1 C.s.p. a na ich základe ustáli skutkový stav potrebný pre
svoje rozhodnutie. Následne svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní
spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne

i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

20. Pre účely ďalšieho postupu vo veci, ako i v záujme vysporiadania sa s ostatnou odvolacou
argumentáciou žalovanej, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že je evidentné, že žalobca sa
v konaní domáhal voči žalovanej náhrady škody vo väzbe na rozhodnutie o vyradení z evidencie (a

nie na rozhodnutie KDI zo dňa 01.03.2011), považujúc ho za rozhodnutie nezákonné. Vzhľadom na
dikciu zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý špecifikuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím v ustanovení § 6 treba mať na zreteli, že tieto musia byť naplnené nielen
pokiaľ ide o ods. 1 (zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia príslušným orgánom), ale i ods. 2
(podanie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu) predmetného ustanovenia, ktoré okolnosti

konajúci súd nezisťoval.

21. Pokiaľ ide o existenciu škody v časti sumy 2.270 eur, žalobca jej vznik podľa skutkových tvrdení
uvedených v žalobe a v priebehu konania síce odôvodňoval nemožnosťou užívania motorového vozidla
v ním označenom období od 11.11.2009 do 03.09.2014, avšak kvalifikoval ju ako škodu spočívajúcu

v znížení hodnoty jeho motorového vozidla, všetko vo väzbe na rozhodnutie o vyradení z evidencie.
Z takto formulovaného odôvodnenia nároku na náhradu škody odvolaciemu súdu nie je z doposiaľ
vykonaného dokazovania zrejmý súvis medzi uplatnenou náhradou škody a označeným nezákonným
rozhodnutím, ktoré vydal OR PZ Malacky, Dopravný inšpektorát v Malackách, dňa 04.01.2011 a
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť v spojení s rozhodnutím KDI zo dňa 01.03.2011, t.j. po viac

ako roku a štvrť od zaistenia vozidla pre účely trestného konania (dňa 11.11.2009). Je evidentné, že
žalobca nemohol disponovať a nedisponoval s motorovým vozidlom v čase po jeho zaistení, keď sa
nachádzalo v úschove OR PZ Bratislava, a to až do jeho vydania dňa 02.06.2010, avšak táto okolnosť
nemá spojitosť s označeným rozhodnutím o vyradení z evidencie. Zo skutkových tvrdení žalobcu a
z ostatného obsahu spisu rovnako nie je zrejmé, aký priamy dopad malo zaistenie vozidla žalobcu a

následné rozhodnutie o vyradení z evidencie na stratu hodnoty motorového vozidla ku dňu 03.09.2014,
v porovnaní s jeho hodnotou ku dňu 11.11.2009, ktorú žalobca preukazoval znaleckým posudkom. V
tomto smere odvolací súd musí súhlasiť s argumentáciou žalovanej, že znalecký posudok zachytáva
prirodzený pokles hodnoty motorového vozidla žalobcu, avšak nie hodnotu jeho prípadného nevyužitia
žalobcom, a teda neosvedčuje reálne zmenšenie jeho majetku, čo do základu a jeho výšky, vo väzbe na

uplatnené nezákonné rozhodnutie. Znalec sa v znaleckom posudku nezaoberal existenciou, ani výškou
tej škody, ktorou žalobca v tejto veci odôvodňoval oprávnenosť jeho nároku; v okolnostiach danej veci
totiž rozdiel v hodnote motorového vozidla vo vymedzenom časovom období nepredstavuje deklarovanú
škodu. Z tohto pohľadu sa preto javí žalobcom predložený znalecký posudok ako nepoužiteľný na účely
preukázania tvrdenej škody, spočívajúcej v nemožnosti užívania motorového vozidla v deklarovanom

období.

22. Pokiaľ ide o existenciu škody v časti sumy 130 eur, ktorú mal žalobca zaplatiť ako odmenu znalcovi
za vypracovanie znaleckého posudku, žalobca vykonaným dokazovaním doposiaľ nepreukázal jej
dôvodnosť, nakoľko túto odvodzoval od potreby vypracovania znaleckého posudku, pričom nepreukázal

ani, že o túto sumu sa zmenšil jeho majetok, keď v tomto smere neoznačil a nezaložil dôkazy
osvedčujúce jej reálnu úhradu.23. Odvolací súd pre úplnosť udáva, že sa nestotožnil s tou časťou odvolacej argumentácie žalovanej,
podľa ktorej by bolo možné hodnotiť nárok žalobcu ako nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorej priznanie spadá pod právnu úpravu § 17 ods. 2 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko

uvedená argumentácia nemá oporu tak v skutkových tvrdeniach žalobcu, ako aj v doposiaľ vykonanom
dokazovaní.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa /dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).