Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. máj 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoPr/6/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115203336
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3115203336.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudcov JUDr.
Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: X. Q., trvale bytom A., K., zast. JUDr.
Branislavom Bognerom, advokátom so sídlom Vajanského 8, Trenčín, proti žalovanému: VMA Slovakia,
s.r.o. „v likvidácii", so sídlom Jána Derku 1703, Trenčín, IČO: 36 341 762, zast. Advokátska kancelária
LUKAJKA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Jesenského 6431, Trenčín, IČO: 52 471 420, o zaplatenie

12.172,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa
23. júla 2019, č.k. 16Cpr/2/2015-646, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. vo výrokoch I., III., IV. a V. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v avoči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu vo výške 12.172,81 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne
z tejto sumy od 1.1.2015 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom
II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, výrokom IV. svedkyni T. Q. priznal proti žalovanému nárok na svedočné v
rozsahu 100 % a výrokom V. svedkovi F. P. priznal proti žalovanému nárok na svedočné v rozsahu
100 %. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy

12.172,81 eur s príslušenstvom. V žalobe žalobca uviedol, že bol zamestnancom žalovaného na
základe pracovnej zmluvy zo dňa 11.4.2008, pracovný pomer skončil na základe výpovede žalovaného
dňom 31.12.2014. Pracoval pre žalovaného ako elektrikár. Od roku 2012 bol pravidelne vysielaný na
práce v zahraničí, v období rokov 2013 - 2014 pracoval takmer výlučne v F., B. a V., a žalovaný mu
nevyplatil jeho mzdové nároky vo výške 9.614,58 eur a cestovné náhrady a stravovacie náhrady vo
výške 2.558,23 eur, spolu vo výške žalovanej sumy. Po preskúmaní veci súd nemal za sporné, že
žalobca bol zamestnancom žalovaného v rozhodnom období, za ktoré si uplatňoval svoj nárok. Žalovaný

spravil sporným nárok čo do uplatneného základu, nakoľko tvrdil, že všetky žalobou uplatnené nároky
žalobcu už uhradil. Nenamietal však čo do výšky výpočtov žalobcu ohľadom uplatneného nároku.
Kľúčovou obranou žalovaného bolo tvrdenie, že žalobcovi nepatrí mzda a mzdové zvýhodnenie za
prácu nadčas, nakoľko ju nevykonával, nebola mu nariadená a nebolo vykonávaná s jeho súhlasom.
Súd sa však s takouto obranou nestotožnil. Mal za to, že práca nadčas bola vykonávaná so súhlasom
žalovaného.Prácanadčasbolavykonávanápracovníkmižalovaného,pričomajzozavedenéhosystému

sledovania a kontroly dochádzky na týždennej báze vyplývalo, že o nej vo firme žalovaného dlhodobá a
permanentná vedomosť musela byť. Na podporu tohto tvrdenia pojal súd do odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia obsiahlu argumentáciu. Súd tak uzatvoril, že hodiny, ktoré žalobca odpracoval nad rámecsvojho pracovného času, je potrebné považovať za prácu nadčas, s ktorou sa spájajú mzdové nároky
podľa § 122 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré, nakoľko nebola preukázaná iná dohoda, sa čo do výšky
riadi týmto zákonným ustanovením (t.j. 25 % priemerného zárobku). Ohľadom počtu odpracovaných

hodín nadčas, za ktoré si žalobca uplatnil mzdu a mzdové zvýhodnenie, súd vychádzal jednak z ním
predložených tabuliek odpracovaných hodín, jednak zo stavebného denníka, a ohľadom práce vo V.
aj zo zoznamu prítomných podpísaného stavbyvedúcim na mieste stavby. Vo všetkých mesiacoch,
za ktoré si žalobca uplatnil počet hodín podľa svojej špecifikácie, boli počty odpracovaných hodín zo
všetkých týchto dokumentov v zhode. Súd zároveň odmietol argumentáciu žalovaného, podľa ktorej

si žalobca mal niekedy odpracované hodiny aj dopísať, hoci ich neodpracoval. Súd uviedol, že táto
skutočnosť bola síce spomenutá aj svedkami, no nebolo preukázané, kedy sa tak konkrétne stalo, ako
to bolo riešené a že sa tak stalo aj v mesiacoch, za ktoré sú uplatnené nároky v tomto konaní. Súd
následne vychádzal pri priznaní sporných nárokov z vyčíslenia tak, ako ich predložil žalobcu. Žalovaný
nenamietal nesprávnosť ich vyčíslenia, a tak súd považoval za nadbytočné vykonávať dokazovanie čo
do preskúmania ich správnosti. Sporné však v konaní bolo čerpanie dovolenky, ku ktorému čerpaniu

žalobca uviedol, že v mesiacoch, kde sa na výplatnej páske uvádza, že dovolenku čerpal, tak ju v
skutočnosti nečerpal (konkrétne v 12/2013 a 2/2014), pričom naopak žalovaný tvrdil, že tam, kde je
uvedené čerpanie dovolenky, ju žalobca i skutočne čerpal. Súd na tomto mieste zdôraznil, že bolo
povinnosťou žalovaného preukazovať pravosť predložených listín, teda to, že dovolenkové lístky boli
skutočne vypísané a podpísané žalobcom. Žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol, neprodukoval v

tomto smere žiadne návrhy na dokazovanie. Súd prijal preto záver, že nebolo preukázané, že by žalobca
o dovolenku v spornom období v rozsahu evidovanom na výplatnej páske aj žiadal, že by dovolenkové
lístky sám vypisoval či podpisoval. Súd potom vychádzal za mesiace 12/2013 a 2/2014 z výpočtov
žalobcom predložených, nakoľko čo do počtov ich výšku žalovaný nenamietal. Všetky mzdové nároky
žalobcu súd priznal spolu vo výške 9.614,58 eur. Čo sa týka žalobou uplatneného nároku na zaplatenie

cestovných náhrad, konkrétne stravného, za prácu v zahraničí, žalobca k nemu uvádzal, že mu nebola
na zahraničných pracovných cestách poskytovaná nikdy žiadna strava, žalovaný tvrdil, že táto mu bola
poskytovaný. Týmto zostal sporný rozsah tejto náhrady. Súd uviedol, že v konaní zaťažovalo žalovaného
dôkazné bremeno, aby preukázal, že žalobcovi počas jednotlivých mesiacov poskytoval stravovanie v
rozsahu bezplatne tak, ako to sám tvrdil. Žalovaný ale podľa súdu dôkazné bremeno v tomto smere

neuniesol, v dôsledku čoho priznal žalobcovi i tento žalobou uplatnený nárok vo výške 2.558,23 eur,
pričom žalovaný čo do výšky tento nárok nespochybňoval. Z dlžnej sumy súd priznal žalobcovi i úroky z
omeškania vo výške 5,05 % ročne počnúc dňom 1.1.2015, odkedy je žalovaný s jej úhradou v omeškaní.
Súd zamietol žalobu vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania, nakoľko si ho žalobca uplatnil vo výške
5,5 % ročne. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom svedkom

T. Q. a F. P. priznal svedočné proti žalovanému.

2. Proti výrokom I., III., IV. a V. tohto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietal, čo sa týka evidovania dochádzky, že aj pokiaľ
svedkyňaQ.odosielalamailnamailovéadresyzriadenénarôznychportáloch,súdpriichvyhodnocovaní

nerozlišoval, či išlo o mailové adresy živnostníkov alebo jeho zamestnancov. Táto svedkyňa vo svojej
výpovede na pojednávaní dňa 14.5.2019 uviedla, že „pracovné veci som so zamestnancami vždy riešila
pracovným e-mailom“. Upozornil, že súd sa nevysporiadal ani s vyjadrením tejto svedkyne, že
pracovné hodiny kontrolovala ona, a teda na základe jej výpovede je zjavné, že akékoľvek potvrdzovanie
odpracovaných hodín inými jeho zamestnancami nebolo nariadené. Ohľadom práce nadčas žalovaný

zdôraznil, že ako zamestnávateľ nedal na ňu príkaz, súhlas a ani nebola vykonávaná s jeho vedomím.
Neurčil vopred rozvrhnutie pracovného času. Nespochybňoval však, že by práca nadčas nemohla byť
vykonávaná za predpokladu, že o tejto by vedel p. B. a túto aj schválil. Výpoveď
svedkyne Q. však preukazuje, že bez jeho komunikácie alebo súhlasu nebolo možné nič robiť a všetko
sa robila tak, aby o tom p. B. vedel. Doplnil, že v prípade práce žalobcu išlo o fyzicky

náročnú prácu a odpracovať napríklad 280 hodín za mesiac je absolútne nemožné. Následne tvrdil, že
čo sa týka rovnakého pracovného režimu žalobcu, živnostníkov a jeho ďalších zamestnancov, z dôkazov
predložených žalobcom nie je možné zhodnotiť, že mali rovnaký režim. Nie je možné jednoznačne
uviesť, či aj kolegovia odpracovali rovnaký počet hodín, ako uvádzal žalobca. Niektoré zoznamy
prítomných majú zapísané hodiny aj v nedeľu, pričom už iba táto skutočnosť sa nezhoduje s výpoveďou

svedkaP.,ktorýuviedol,žesapracovaloajvsobotu,pričomvždysadohodli,čichcúpracovaťajvsobotu.
Nikto z kolegov žalobcu ho nekontaktoval, že by mu vyplatil menej, než mal. Poukázal v tejto súvislosti na
to, že ak bola u neho práca nadčas vykonávaná, túto zamestnancom aj preplatil. Žalovaný tiež nesúhlasil
s tým, že súd sa nevysporiadal s výpoveďou svedkov F. a P.. Tí zhodne uviedli, že mali vedomosť o tom,že si žalobca zapísal viac ako hodín, ako v skutočnosti odpracoval. Ak svedkovia túto skutočnosť zhodne
potvrdili, mal žalobca toto tvrdenie vyvrátiť a preukázať, že odpracoval reálne toľko hodín, ako uvádzal.
Dôkazné bremeno bolo podľa odvolateľa prenesené na žalobcu a ten mal preukázať pravdivosť svojich

tvrdení. Ďalej mal žalovaný výhrady k počtu odpracovaných hodín žalobcu. Pokiaľ v konaní nebolo
preukázané, že by sa stavené denníky u neho viedli aj v B. a F., súd takýto dôkaz žalobcu (predložené
denníky) nemal vôbec brať do úvahy, nakoľko tento dôkaz nebol hodnoverný. Svedkovia síce uviedli, že
stavebnédenníkysaviedlilentam,kdesavyžadovali,avšakžalobcanijakýmspôsobomnepreukázal,že
by mu tieto denníky aj odovzdal, prípadne ho s nimi oboznámil. Na stavebných denníkoch predložených

žalobcom nie je žiadna jeho pečiatka ani žiadny jeho podpis, ktorý by tento dôkaz robil hodnovernejším.
Upriamil tiež pozornosť na to, že žalobca nevykonával svoju prácu riadne a zodpovedne v súlade so
zmluvou. Žalobca sa správal neprofesionálne, arogantne, bol agresívny s podozrením, že prácu mal
vykonávať pod vplyvom alkoholu, čím mu robil zlé meno. Tieto tvrdenia preukazujú aj výpovede svedkov
- F. a P. -, ktorí uviedli, že žalobca si zapísal aj prácu, ktorú reálne neodpracoval, resp. mal podpísané
hodiny stavbyvedúcim aj napriek tomu, že ich neodpracoval. Aj v tomto prípade podľa odvolateľa ide

o prenesené dôkazné bremeno na žalobcu, lebo on nemal možnosť iným spôsobom preukázať reálnu
neexistenciu takej skutočnosti. S výškou takto odpracovaných hodín sa oboznámil až v čase podania
žaloby na súd; pokiaľ by žalobca vyžadoval uhradenie týchto hodín počas pracovného pomeru, túto
situáciu by riešil. Ohľadom dovolenkových lístkov uviedol, že súd v prípade popretia žalobcom, že on
nepodpísal ním uvedené žiadanky o dovolenku, uplatnil negatívnu dôkaznú teóriu, avšak pri popretí

listín, ktoré predložil žalobca, súd v žiadnom prípade túto teóriu neuplatnil, pričom tak spraviť mal. K
nároku na zaplatenie stravného žalovaný uviedol, že predložil v konaní vyjadrenie p. D. V. zo spoločnosti
T., ktorý rovnako potvrdil, že žalobcovi bolo zabezpečované stravovanie počas výkonu prác v zahraničí.
Záverom upozornil, že tvrdenie súdu, že žalobca zasielal maily zo svojej súkromnej mailovej adresy jeho
sekretárkam, ešte nepreukazuje, že by sa tieto aj dostali do jeho dispozície. Na tomto základe žiadal

odvolací súd, aby napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu.
Zdôraznil, že z podaného odvolania žalovaného nevyplýva, ako mal súd podľa neho túto vec posúdiť a

akú právnu normu mal pri tom použiť. Žalovaný podľa žalobcu v odvolaní neuviedol žiadne relevantné
právne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť právne posúdenie žalovaného nároku. Z tohto
dôvodu žiadal odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozhodnutia a priznanie náhrady trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

4. V replike sa žalovaný pridržal skôr vedenej argumentačnej línie.

5. V duplike sa žalobca rovnako argumentačne odvolal na svoje predchádzajúce vyjadrenie.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie treba v napadnutom rozsahu, t.j. vo výrokoch I., III., IV. a V. podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP
potvrdiť, pretože je vecne správny a odvolací súd sa s napadnutým rozsudkom stotožňuje.

7. Žalovaný v podanom odvolaní namietal viaceré čiastkové otázky uplatneného nároku žalobcu.

Odvolací súd na tomto mieste musí poznamenať, že súd prvej inštancie sa poctivo, vyčerpávajúco a
podrobne vyrovnal so všetkými uplatnenými odvolacími námietkami už v napadnutom rozsudku. Všetky
odvolacie námietky žalovaného boli len zopakovaním ním vedenej obrany proti žalobou uplatnenému
nároku z konania pred súdom prvej inštancie, a tak nemali silu privodiť zmenu alebo zrušenie
napadnutého rozhodnutia.

8. Úvodom svojho odvolania žalovaný vyzdvihoval do popredia, že odpracované hodiny mohla
kontrolovať iba svedkyňa Q.. Potvrdzovanie odpracovaných hodín inými jeho zamestnancami nebolo
nariadené.

9. Uvedené tvrdenie podľa odvolacieho súdu nemôže obstáť. V konaní bolo jednoznačne preukázané
listinnými dôkazmi, že dochádzka bola so žalobcom komunikovaná i jednotlivými pracovníčkami
žalovaného - sekretárkami. Tie i sami adresovali výzvy žalobcovi na doručenie dochádzky za jednotlivé
mesiace.Správnezdôraznilsúdprvejinštancie,že„štandardným,zaužívanýmaopakovanýmsystémomna doručovanie dochádzky bolo jej zasielanie pracovníčkam žalovaného, ktoré dochádzku spracúvali, v
opačnom prípade by nebola určite ani motivácia zamestnancov doručovať dochádzku niekam inak, ak
by vedeli, že by v rozpore s pokynom doručená dochádzka niekomu inému, znamenala nepreplatenie

hodín“ (bod 31. napadnutého rozsudku). Z tohto dôvodu je nevýznamné, že potvrdzovanie hodín inými
zamestnancami žalovaného, než svedkyňou Q., nebolo „nariadené“.

10. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil s priznaním mzdových nárokov za prácu nadčas. Tvrdil, že ako
zamestnávateľ nedal na ňu príkaz, súhlas a ani nebola vykonávaná s jeho vedomím. Neurčil vopred

rozvrhnutie pracovného času. V tejto súvislosti žalovaný doplnil, že v prípade práce žalobcu šlo o fyzicky
náročnú prácu, pri ktorej odpracovať 280 hodín za mesiac je absolútne nemožné.

11. Podľa odvolacieho súdu je v tejto otázke podstatné, či žalovaný v konaní preukázal, že si prácu
nadčas, ktorú žalobca vykonával, neželá. Platí, ako to zdôraznil správne súd prvej inštancie, že prácou
nadčas je i práca nad rozsah ustanovenej pracovnej doby, ktorú zamestnávateľ nenariadil, ale ju inicioval

zamestnanec. Podmienkou je súhlas zamestnávateľa, ktorý môže byť písomný, ústny, ale i učinený
mlčky. V tomto prípade bolo preukázané, že žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobca prácu nadčas
vykonáva, a to z predložených tabuliek dochádzky žalobcu. Súhlas s prácou nadčas v tomto prípade
musí byť odvodený od skutočnosti, že žalobca vykonával prácu nadčas a túto pravidelne oznamoval
žalovanému prostredníctvom svojej dochádzky, pričom odpracované hodiny prevyšovali ustanovený 40-

hodinový týždenný pracovný čas podľa uzatvorenej pracovnej zmluvy. Napriek tomu žalovaný nijakým
spôsobom žalobcu neupozornil, že s výkonom práce nadčas nesúhlasí. Pre tento dôvod námietka
žalovaného nie je dôvodná.

12. Námietka ohľadom nerozvrhnutia pracovného času žalovaným rovnako neobstojí. Platí, že „samotná

skutočnosť,žezamestnávateľ(vrozporesozákonom)týždennúpracovnúdobunerozvrhol,neznamená,
že by zamestnancova práca nad zákonom ustanovenú pracovnú dobu povahu práce nadčas stratila.
To, že zamestnávateľ týždennú pracovnú dobu nerozvrhol do jednotlivých zmien, znamená iba to,
že nemožno určiť, kedy (resp. odkedy dokedy) má zamestnanec v jednotlivých dňoch týždňa prácu
vykonávať“ (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 29.9.2009, sp. zn. 21 Cdo 1985/2008).

Tento záver je totožný s právnym záverom súdu prvej inštancie (bod 31. napadnutého rozsudku).

13. Námietka o nemožnosti odpracovať 280 hodín za mesiac pri fyzickej náročnosti práce žalobcu
podľa odvolacieho súdu nie je opodstatnená. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by odpracovanie 280
hodín žalobcovej práce bolo fyzicky „absolútne nemožné“, resp. že by jej vykonaniu bránili prekážky

majúce objektívny charakter (napr. nutnosť počkať na vyschnutie nejakého materiálu a tým spôsobená
nemožnosť pokračovať v práci).

14. Žalovaný v odvolaní ďalej tvrdil, že čo sa týka rovnakého pracovného režimu žalobcu, živnostníkov a
jeho ďalších zamestnancov, z dôkazov predložených žalobcom nie je možné zhodnotiť, že mali rovnaký

režim. Nie je možné jednoznačne uviesť, či aj kolegovia odpracovali rovnaký počet hodín ako uvádzal
žalobca. Niektoré zoznamy prítomných majú zapísané hodiny aj v nedeľu, pričom už iba táto skutočnosť
sa nezhoduje s výpoveďou svedka P., ktorý uviedol, že sa pracovalo aj v sobotu, pričom vždy sa dohodli,
či chcú pracovať aj v sobotu. Nikto z kolegov žalobcu ho nekontaktoval, že by mu vyplatil menej, než
mal. Poukázal v tejto súvislosti na to, že ak bola u neho práca nadčas vykonávaná, túto zamestnancom

aj preplatil.

15. Podľa odvolacieho súdu je významné, že žalobca preukázal predloženými dôkazmi počet
odpracovaných hodín nadčas a žalovaný tieto tvrdenia účinným spôsobom nevyvrátil. Treba uviesť,
že režim živnostníkov a žalobcu ako zamestnanca žalovaného, v tomto prípade preukazoval len

skutočnosť, že bola realizovaná práca žalobcu viac než 8 hodín denne, teda nad rámec zmluvne
dohodnutého pracovného času. Táto skutočnosť pôsobila k preukázaniu práce nadčas žalobcu iba
podporne, nakoľko žalobca preukázal listinným dôkazom, tabuľkami, počet odpracovaných hodín
nadčas, ktoré boli podopreté mailovou komunikáciou so žalovaným. Irelevantné pre toto konanie je
námietka žalovaného, že nikto zo žalobcových kolegov ho nekontaktoval so žiadosťou o doplatenie

mzdy a že prácu nadčas svojim zamestnancom preplácal. Tieto totiž nedokazujú, že uhradil žalobcovi
žalobou uplatnený nárok.16. Žalovaný tiež v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s výpoveďou svedkov
F. a P.. Tí zhodne uviedli, že mali vedomosť o tom, že si žalobca zapísal viac hodín ako v skutočnosti
odpracoval. Ak to títo svedkovia zhodne potvrdili, mal podľa žalovaného žalobca toto tvrdenie vyvrátiť a

preukázať,žeodpracovalreálnetoľkohodín,akouvádzal.Dôkaznébremenoboloprenesenénažalobcu
a on mal preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

17. S touto odvolacou námietkou sa nemožno stotožniť. Svedkami prezentované skutočnosti
nepreukazujú, že by si žalobca mal dopísať hodiny, ktoré v skutočnosti neodpracoval. Nekonkretizovali,

kedy a kde sa tak malo stať, koľko hodín takto malo byť dopísaných a pod. Ich tvrdenia na tomto
základe nemali dostatočnú výpovednú hodnotu práve k tým nadčasom, z ktorých nároky uplatnil žalobca
v tomto konaní. Nesprávny je názor, že žalobca mal preukázať pravdivosť svojich tvrdení, teda zrejme že
odpracované hodiny si nedopísal v rozpore so skutočnosťou. Žalobca by musel preukazovať negatívnu
skutočnosť, ergo že žiadne hodiny si nedopísal, čo nie je prakticky uskutočniteľné. Na nikom totiž
nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (negatívnu

skutočnosť - niečo, čo sa nestalo, čo neexistuje, napr. tvrdenie, že žalovaný nezaplatil, atď.) (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010). Preukázanie tvrdenia o nedôvodne
vykázaných nadčasoch práve v tej časti, z ktorej vychádza žalobou uplatnený nárok, tak bolo dôkazným
bremenom žalovaného. Ten ho v tomto smere neuniesol, keďže z výpovede svedkov ani iného dôkazu
nevyplynulo, že by sa neoprávnene vykazované nadčasy mali týkať práve záznamov, z ktorých žalobca

uplatnil svoj nárok.

18. Ďalej sa žalovaný nestotožnil v odvolaní s počtom odpracovaných hodín žalobcu. Namietal, že pokiaľ
v konaní nebolo preukázané, že by sa stavebné denníky u žalovaného viedli aj v B. a F., súd takýto
dôkaz žalobcu (predložené denníky) nemal vôbec brať do úvahy, nakoľko nebol hodnoverný.

19. Podľa odvolacieho súdu podstatné bolo preukázanie skutočnosti, že stavebné denníky sa viedli a
zhodujú sa so záznamami žalobcu s počtom odpracovaných hodín. Samotné stavebné denníky neslúžili
na preukázanie počtu odpracovaných hodín žalobcu. Tie boli dané do súvisu i s ďalšími dôkazmi
predloženými žalobcom, a to so záznamami, ktoré podpísali prítomné osoby za jednotlivé mesiace,

navyšepodpísanéprojektovýmmanažérompodľapokynužalovaného.Podstatnéovýpovednejhodnote
stavebných denníkov je to, že sa počty odpracovaných hodín v tabuľke predloženej žalobcom zhodovali
so stavebnými denníkmi. Z tohto dôvodu odvolacia námietka žalovaného nie je správna.

20. Žalovaný v odvolaní prezentoval názor, že žalobca nevykonával svoju prácu riadne a zodpovedne

v súlade so zmluvou. Správal sa neprofesionálne, arogantne, bol agresívny s podozrením, že prácu
mal vykonávať pod vplyvom alkoholu, čím mu robil zlé meno. Aj v tomto prípade podľa odvolateľa ide o
prenesené dôkazné bremeno na žalobcu, nakoľko on nemal možnosť iným spôsobom preukázať reálnu
neexistenciu takej skutočnosti. S výškou takto odpracovaných hodín sa oboznámil až v čase podania
žaloby na súd; pokiaľ by žalobca vyžadoval uhradenie týchto hodín počas pracovného pomeru, túto

situáciu by riešil.

21. K tejto námietke odvolací súd musí zaujať rovnaký postoj ako ku konštatovaniu, že žalobca si mal
dopísať odpracované hodiny, ktoré v skutočnosti neodpracoval. Žalovaný skutočnosti označené v tejto
odvolacej námietke ničím nepreukázal, hoci ležalo na ňom dôkazné bremeno. Nemohlo ťažiť dôkazné

bremeno žalobcu, nakoľko by musel preukazovať negatívne skutočnosti - že pri práci nepochybil, že
nevykonával prácu pod vplyvom alkoholu apod. Ak žalovaný spochybňoval správanie a kvalitu práce
žalobcu, bolo na ňom, aby tieto svoje tvrdenia preukázal. Aj táto námietka je nedôvodná.

22. Napokon žalovaný oponoval voči priznaniu stravného žalobcovi, pričom podotkol, že v konaní doložil

vyjadrenia p. V. z obchodnej spoločnosti T., ktorý uviedol, že bolo zabezpečené stravovanie žalobcu
počas jeho výkonu prác v zahraničí.

23. Na tomto mieste odvolací súd odkazuje na podrobnú argumentáciu k tomuto tvrdeniu, s ktorým sa v
plnej miere dá iba stotožniť (bod 40. napadnutého rozsudku). Vyjadrenie p. V. z 22.5.2015 nepreukazuje,

že by bola strava poskytovaná žalobcovi v celom rozsahu. Odkazuje iba na mail z 12.11.2013, ktorý
rozoberá stravovanie, pričom ani z neho nemožno mať za preukázané, že strava žalobcovi bola
skutočne poskytnutá. Žalovaný tento záver súdu nijakým spôsobom nespochybňuje, nekonkretizuje, včom videl nesprávnosť argumentácie súdu prvej inštancie. Iba takáto všeobecná námietka preto nemôže
spochybniť záver súdu prvej inštancie.

24. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil v napadnutom vyhovujúcom výroku I. vo veci samej ako aj vo výrokoch III., IV. a V. o trovách a
svedočnom, ktoré plne zodpovedali zásade úspechu v spore.

25. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov
bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).