Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/56/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114236765
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Turza

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5114236765.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Jozefa Turzu a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci
žalobcu: Ľudové bytové družstvo v Žiline, so sídlom 1. mája 20/895, 010 01 Žilina, IČO: 00176958,
zastúpeného advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, so sídlom Z. H. XX, XXX XX F., proti žalovanému:
M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, F., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr.
Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom Národná 10, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997, o zaplatenie
127.348,01 Eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18C/201/2014-458
zo dňa 15.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
127.348,01 Eur do troch dní od právoplatnosti výroku rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vychádzal z toho, že žalobca sa zaplatenia
sumy 127.348,01 Eur domáhal z titulu bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho z nájomného od
spoločnosti MIRMAX, s.r.o. za obdobie od 01.01.2007 do 30.11.2013 vo výške 41.326,53 Eur, od

spoločnosti LAMOS za obdobie od 01.05.2005 do 30.11.2013 v sume 22.770,21 Eur a od I. Y. -
Heat za obdobie od 01.05.2005 do 30.11.2013 v sume 63.251,27 Eur, pretože aj keď žalovaný bol
v rozhodnom období vlastníkom predmetných nehnuteľností, t.j. nebytových priestorov, rozhodnutím
súdu v konaní sp. zn. 18C/44/2006 bolo právoplatne dňa 11.11.2013 určené, že ich vlastníkom je
žalobca, a to z dôvodu neplatnosti zmlúv, na základe ktorých ich od neho žalovaný nadobudol (z
dôvodu porušenia predkupného práva ich nájomcov). Žalobca si uplatnil svoj nárok za obdobie trvania
nájomných vzťahov nájomcov so žalovaným, pričom relevantne sa mohol dozvedieť, že došlo k

bezdôvodnému obohateniu až dňom nadobudnutia právoplatnosti daného rozhodnutia, keďže dovtedy
nemal jednoznačnú vedomosť, že je z dôvodu neplatnosti ich vlastníkom. Keďže nárok uplatnil
18.10.2012 námietka premlčania zo strany žalovaného nie je opodstatnená. Pokiaľ žalovaný trval na
tom, že žalobcom uplatnený nárok je ušlý zisk podľa ust. § 442 OZ, mal za to, že žalobca v tomto
konaní nepožadoval náhradu majetkovej ujmy vzniknutej tým, že nemohol uzavrieť nájomné zmluvy s
tretími osobami ako nájomcami, ale požadoval to, aby žalovaný vydal, čo získal po dobu prenajímania
nehnuteľností, ktoré patria žalobcovi a ktoré žalovaný protiprávne získal. Ďalej zdôraznil, že bezdôvodné

obohatenia je subsidiárny právny inštitút, ktorého aplikácia je vylúčená, ak je daný právny vzťah
regulovaný osobitnými zákonnými normami, t.j. ako v tomto prípade ust. § 130 ods. 2, § 131 ods. 1
OZ, podľa ktorých oprávnený držiteľ má rovnaké právo ako vlastník, najmä právo na plody a úžitky
z veci po dobu oprávnenej držby, pričom ak je držiteľ neoprávnený, je povinný tieto vždy vlastníkovivydať spolu s vecou. Rozlišujúcim kritériom, či ide o držbu oprávnenú alebo neoprávnenú, je pritom
dobrá viera držiteľa. Oprávneným držiteľom je ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
(dobrej viery) o tom, že mu vec patrí. Existencia dobrej viery, t.j. dôvodné presvedčenie držiteľa, že

mu vec patrí, sa posudzuje objektívne a nestačí len subjektívne presvedčenie. Pri hodnotení dobrej
viery je vždy nevyhnutné brať do úvahy, či držiteľ nemal, resp. nemohol mať pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu, po
dobu držby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobrá viera zaniká vo chvíli, keď
sa oprávnený držiteľ akýmkoľvek spôsobom dozvie o skutočnostiach, ktoré objektívne museli vyvolať

pochybnosti o tom, že mu vec podľa práva patrí, t.j. keď sa dozvedel od osoby, ktorá si sama robí nárok
na vec, že nie je vlastníkom z toho dôvodu, že prevodná zmluva, ktorou sa malo zakladať vlastníctvo
držiteľa, je neplatná s ohľadom na porušenie určitého relevantného ustanovenia zákona, a to aj pred
podaním žaloby vo veci samej. V konaní 18C/44/2006 sa žalovaný dozvedel, že nie je vlastníkom
predmetných nehnuteľností minimálne doručením žaloby dňa 05.09.2007. Vykonaným dokazovaním
bolo preukázané, že žalovaný nebol oprávnený držiteľ, nakoľko k prevodu predmetných nehnuteľností

došlo na jeho osobu zo žalobcu v čase, keď u neho pôsobil ako predseda či člen predstavenstva,
ktorý o prevodoch mal vedomosť jednak ako prevodca a jednak ako nadobúdateľ, keď z pozície jeho
funkcie u žalobcu musel mať vedomosť o nezákonnom postupe, keďže mal postupovať s odbornou
starostlivosťou a vždy v záujme žalobcu a nie vo vlastnom záujme, a teda nikdy od samého počiatku
uzavretia dotknutých zmlúv nemohol byť a nebol dobromyseľný, prihliadnuc aj k tomu, že všetky

prevody zo žalobcu na seba pripravoval sám. Pokiaľ sa mal ako vlastník správať tým, že nehnuteľnosti
prenajímal, či súhlasil s ich rekonštrukciou, je nepochybné, že ako evidovaný vlastník mohol len on s
nimi nakladať, a z toho dôvodu ich prenajal, na základe čoho mal určitý príjem vo forme nájomného,
ktoré skutočnosti však neznamenajú, že je držiteľ oprávnený, z ktorého dôvodu má žalobca nárok
na zaplatenie získaného nájomného s poukazom na ust. § 131 ods. 1 OZ, keďže žalovaný nijakým

relevantným spôsobom nevyvrátil, že dobromyseľný nebol. Je nepochybné, že v konaní 18C/44/2006
bolo súdom určené, že zmluvy, na základe ktorých žalovaný sa stal vlastníkom, sú neplatné, a teda tým,
že priestory užíval, bezdôvodne sa obohatil na úkor žalobcu, ktorý výšku bezdôvodného obohatenia
určil výškou nájomného dohodnutého medzi žalovaným a nájomcami. Žalovaný nepreukázal inú výšku
uhradeného nájomného jeho nájomcami, dokonca ani neuviedol, aká by mala byť iná výška. Svoje

tvrdenie ničím nepreukázal. Výška nájomného vyplýva pritom z predložených listín, a to predovšetkým
z nájomných zmlúv, čo nebolo relevantným spôsobom nikým a ničím spochybnené a vyplýva to aj zo
svedeckých výpovedí nájomcov. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nejakú dohodu so žalobcom ohľadom
platieb, poukázal na to, že z kúpnej zmluvy zo dňa 06.02.2003 uzatvorenej medzi stranami pod V 595/03
vyplýva, že predávajúci mal uzavretú zmluvu o nájme nebytových priestorov s nájomcom Thermia, Ing.

N. Y., CSc. z 28.07.1997, pričom účastníkmi tejto zmluvy bolo dohodnuté, že ročné nájomné vo výške
112.448,00 Sk za prenájom prevádzaných nehnuteľností bude nájomca do obdobia 12/2005 poukazovať
naďalej na účet terajšieho vlastníka, t.j. predávajúceho, teda nejde o žiadnu zmluvu či nájomné, ktoré
by bolo predmetom tohto konania. Čo sa týka danej zmluvy, netýka sa žalovaného nároku, keďže
ide o dohodu medzi stranami konania ohľadom nájomného od iného subjektu, než si žalobca v tomto

konaní uplatňuje. Teda tvrdenie žalovaného bolo vyvrátené priamo zmluvnými ustanoveniami. Žalovaný
nepreukázal, že nejaké nájomné bolo zasielané žalobcovi za sporné obdobie. Pokiaľ žalovaný navrhol
predložiť úhrady dane z nehnuteľností, súd daný dôkaz nevykonal s poukazom na zásadu koncentrácie
či kontradiktórnosti, hospodárnosti, nakoľko mal za to, že vykonanie takéhoto dôkazu je nehospodárne
a nadbytočné, keďže, kto hradil daň z nehnuteľností, je irelevantné a nepreukazuje ani vlastníctvo ani

dobromyseľnosť. Vychádzajúc z uvedeného žalobe žalobcu vyhovel. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s článkom 4 ods. 1, 2 CSP vychádzajúc z toho, že
bolo potrebné rozhodnúť o trovách za celé konanie, teda aj za časť, ktorá nebola odvolaním dotknutá,
t.j. v ktorej bol žalovaný úspešný vo výške 3.192,68 Eur. Keďže žalobca bol neúspešný len v nepatrnej
časti, priznal mu nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP a žiadal ho zmeniť tak, že žaloba žalobcu bude v celom rozsahu
zamietnutá a jemu priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Mal za to, že zo žaloby
nie je zrejmé, čoho sa žalobca od neho domáha, či už išlo o zisk alebo bezdôvodné obohatenie,

pričom sa nejedná o totožné inštitúty, ani vzhľadom na závery odvolacieho súdu, ktorý poukázal na
aplikáciu ust. § 130 ods. 2 a § 131 ods. 1 OZ a v tej súvislosti posúdil právo žalobcu na plody a
úžitky, ak sa preukáže, že nebol oprávnený držiteľ sporných nehnuteľností. Žalobca neučinil žiadny
relevantný procesný úkon, na základe ktorého by v súlade s ust. § 139 a nasl. CSP žalobu čo doprávnej dôvodnosti zmenil v súlade s procesným predpisom, nakoľko sa jedná o podstatnú zmenu
rozhodujúcich skutočností. Súčasne namietal výšku žalovanej pohľadávky, nakoľko tak ako ju uplatnil
žalobca, sa jedná len o hypotetickú výšku nájmu, ktorý by mohol od nájomcov obdržať, avšak jej výška

nebola žalobcom spoľahlivo preukázaná. Svedkovia vypovedali, že im ním bola poskytnutá zľava na
nájomnom a nájomcovia vložili vlastné investície do rekonštrukcie prenajatých nebytových priestorov.
Z kúpnej zmluvy zo 06.02.2003 je zrejmé, že predávajúci, to znamená Ľudové bytové družstvo má
uzavretú zmluvu o nájme s nájomcom Thermia, Ing. N. Y., CSc., pričom účastníkmi tejto kúpnej zmluvy
bolo dohodnuté, to znamená medzi žalobcom a ním, že ročné nájomné vo výške 112.448,00 Sk za

prenájom prevádzaných nehnuteľností bude nájomca do 12/2005 poukazovať naďalej na účet terajšieho
vlastníka, predávajúceho. Z kúpnej zmluvy z 15.02.2005 je zrejmé, že predávajúci, to znamená žalobca,
má uzavretú zmluvu o nájme nebytových priestorov z 28.07.1997, s nájomcom Elas, Ing. U. R. s tým,
že lehota končí 31.12.2005, čo znamená, že tak isto v tomto prípade do konca roku 2005 tento profit
znášal žalobca a nie on. Nemožno od neho žiadať, aby dal čo nedostal. Len v prípade, ak by sa
preukázalo, že nebol dobromyseľný, jednalo by sa o neoprávnenú držbu nebytových priestorov, bolo by

od neho možné žiadať len to, čo skutočne dostal a nie to, čo hypoteticky mohol dostať. Nároky uplatnené
žalobcom tak nie sú v súlade s ust. § 131 ods. 1 OZ. Vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam
nadobudol na základe kúpnych zmlúv, ktoré boli uzavreté so žalobcom ako predávajúcim, ktorý od neho
ako kupujúceho prevzal kúpnu cenu, katastrálny orgán povolil vklad vlastníckeho práva v prospech
neho ako kupujúceho a on sa ako kupujúci následne ujal držby nehnuteľností, aj reálneho výkonu práv

vyplývajúcich z vlastníctva a mal právo s nehnuteľnosťami disponovať. Občiansky zákonník rozlišuje
držbu na oprávnenú a neoprávnenú (§ 126 a § 130). Ust. § 126 ods. 2 OZ v spojení s § 130 ods. 2 OZ
poskytuje oprávnenému držiteľovi rovnaké práva ako vlastníkovi, okrem prípadu, ak zákon neustanovuje
inak. Rozdielnosť oprávnenej a neoprávnenej držby vyplýva aj z ustanovení § 130 ods. 2, 3 OZ a § 131
ods. 1, 2 OZ. Keďže vznik práva držby vyplýva priamo zo zákona, v takomto prípade treba takúto držbu

považovať za oprávnenú. Choval sa ako vlastník, plnil si daňové povinnosti, predmetné nehnuteľnosti
prenajímal na základe nájomných zmlúv, rekonštruoval, platil všetky zálohové platby a vyúčtovania a
podobne, a teda v tomto období išlo z jeho strany o oprávnenú držbu. Oprávnený držiteľ má právo vec
užívať v rovnakom rozsahu ako vlastník a z tohto užívania mu vo vzťahu k vlastníkovi nevznikajú žiadne
povinnosti, okrem jednej, t.j. povinnosť mu vydať vec - nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom uvedených

kúpnych zmlúv, čo aj učinil, ktorá skutočnosť nebola ani medzi stranami sporná. Ani argumentácia
žalobcu nie je spôsobilá preukázať absenciu jeho dobrej viery pri držbe nehnuteľností, ku ktorým bola
určená absolútna neplatnosť kúpnych zmlúv, nakoľko sa po ich uzavretí choval v dobrej viere, že mu
tieto patria. Trestné spisy a konanie 18C/44/2006 o určenie absolútnej neplatnosti prevodových zmlúv
nemôžu preukazovať jeho pochybenie, to znamená absenciu jeho dobrej viery, nakoľko z rozsudku

Okresného súdu Žilina 18C/44/2006, ako ani z rozsudku Krajského súdu v Žiline nevyplýva, že by
absolútna neplatnosť bola ustanovená s poukazom na ust. § 39 OZ, alebo že by došlo k porušeniu
dobrých mravov, alebo že by absentovala dobrá viera na jeho strane, keďže k určeniu absolútnej
neplatnosti došlo z dôvodu, že nebol dodržaný postup, ktorý je vymedzený zákonom č. 182/1993 Zb. o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to, že nebolo dodržané predkupné právo. Vedomosť o tom,

že nie je legitímnym vlastníkom nehnuteľností titulom prevodových zmlúv nadobudol až právoplatnosťou
rozsudku Okresného súdu Žilina 18C/44/2006, t.j. 11.11.2013, nakoľko v priebehu tohto konania platil
dane za tieto nehnuteľnosti, prenajímal ich a zveľaďoval ich.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

4.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§34CSP),preskúmalvecvrozsahuvymedzenomvpodanomodvolaní
(§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a postupom bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 CSP odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Krajský súd konštatuje, že súd prvej inštancie svojim uznesením z 26.04.2017 pripustil na základe
odvolania žalobcu proti jeho uzneseniu, ktorým žalobu odmietol, zmenu žaloby v znení, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 127.348,01 Eur titulom bezdôvodného obohatenia. Uvedené
bezdôvodné obohatenie, ako uviedol žalobca vo svojom podaní, je totožné so sumou nájomného

prijatého žalovaným od nájomcu MIRMAX, s.r.o. za obdobie od 01.01.2007 do 30.11.2013, t. zn. 83
mesiacov pri nájomnom 497,91 Eur (15.000,00 Sk) mesačne, t.j. 41.326,53 Eur, od nájomcu LAMOS
za obdobie od 01.05.2005 do 30.11.2013, t. zn. 103 mesiacov pri nájomnom 221,07 Eur (6.600,00 Sk)
mesačne, t.j. 22.770,21 Eur a od nájomcu Heat za obdobie od 01.05.2005 do 30.11.2013, t. zn. 103mesiacov pri nájomnom 614,09 Eur (18.500,00 Sk) mesačne, t.j. 63.251,27 Eur, spolu 127.348,01 Eur,
a to z dôvodu, ktorý uviedol vo svojom predchádzajúcom vyjadrení (na pojednávaní 29.01.2016), že
predajné zmluvy, na základe ktorých nadobudol žalovaný od žalobcu predmetné nebytové priestory, boli

určené za neplatné a za vlastníka predmetných nebytových priestorov bol určený žalobca. Z uvedeného
vyplýva, že súd prvej inštancie pripustil zmenu návrhu, ktorá obsahovala opísanie rozhodujúcich
skutočností, ktorými opísal skutok (skutkový dej), na základe ktorého si uplatňuje svoj nárok, ako aj
žalobný návrh, t.j. petit, tak ako to ukladá ust. § 132 ods. 1 CSP (predtým § 79 ods. 1 O. s. p.), z
ktorého ustanovenia, ako aj z ust. § 127 ods. 1 CSP (§ 42 ods. 3 O. s. p.) vyplýva, že žalobca nie

je povinný uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia prislúcha výlučne súdu,
keďže sporové súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd), ktorý skúma, či
tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto
právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Preto, ak žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
vyvodzuje ním tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd
jeho právnym názorom viazaný a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený

a súdom zistený skutkový stav dopadajú, t.j. ak súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza
zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem ako je
žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok
pod iné hmotno-právne ustanovenie, než ktorého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený
nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je

uvedený alebo je uvedený nesprávne. Preto súd prvej inštancie správne posudzoval, či žalovaný bol na
základe zisteného skutkového stavu podľa § 130 ods. 1 OZ oprávneným držiteľom, ktorý má rovnaké
právo ako vlastník, najmä právo na plody a úžitky z veci po dobu oprávnenej držby, resp. neoprávneným
držiteľom podľa § 131 ods. 1 OZ, ktorý je povinný tieto vždy vlastníkovi vydať spolu s vecou. Ako správne
konštatoval súd prvej inštancie, z právoplatného rozsudku okresného súdu č.k. 18C/44/2006-566

právoplatného 11. 11. 2013 jednoznačne vyplýva, že vlastníkom predmetných nebytových priestorov je
žalobca a kúpne zmluvy, na základe ktorých ich nadobudol žalovaný, sú absolútne neplatné z dôvodu,
že bolo porušené predkupné právo ich nájomcov (§ 16 ods. 3 z. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov, resp. § 16 ods. 4 v znení účinnom do 30. 06. 2004), t. j. pre rozpor so zákonom
(§ 39 OZ). Keďže nebytové priestory za žalobcu predával ako jeho štatutárny zástupca žalovaný,

ktorý ich predával sám sebe, musel o porušení predkupného práva v čase uzavretia zmlúv vedieť,
keďže bol povinný konať s odbornou starostlivosťou, teda už od počiatku nebol držiteľom oprávneným,
keďže nemohol byť dobromyseľný, že mu nebytové priestory vzhľadom na všetky okolnosti patria, z
ktorého pohľadu jeho tvrdenia, že sa choval ako vlastník, keďže ich prenajímal, plnil daňové povinnosti
a umožnil ich rekonštrukciu, sú pre posúdenie veci, vzhľadom na už uvedené, irelevantné. To, že

žalovaný nebol oprávneným držiteľom, vyplýva aj z trestného konania sp. zn. 9T/108/2007, v ktorom
bol uznaný vinným z trestného činu podvodu, keď ako predseda žalobcu previedol na seba bezodplatne
byt, vrátane prislúchajúceho spoluvlastníckeho podielu a pri uzatváraní zmluvy požiadal o spolupodpis
za predávajúceho podpredsedu, ktorého nepravdivo informoval, že nájomníčka, ktorá v ňom bývala, sa
vzdala svojho predkupného práva na odkúpenie predmetného bytu do osobného vlastníctva vyhlásením

z 25.09.2004, z čoho jednoznačne vyplýva, že vedel, že nájomcovia predkupné právo majú, teda na
základe uzavretých zmlúv nemohol byť oprávneným držiteľom predmetných nebytových priestorov,
keďže nemohol byť dobromyseľný o tom, že mu vzhľadom na neplatnosť kúpnych zmlúv patria, a preto
bol povinný žalobcovi vydať získané nájomné ako právne plody z prenájmu nehnuteľností.

6. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že pri uplatnenom nároku ide iba o hypotetickú úvahu o možnej výške nájmu,
ktorý by mohol od nájomcov obdržať, krajský súd uvádza, že z nájomnej zmluvy so spoločnosťou
LAMOS, s.r.o. a I. Y. - HEAT uzavretej so žalovaným vyplýva, že sa dohodli, že nájomcovia preinvestujú
50.000,00 Sk, o ktorú čiastku mu bude znížený nájom za mesiac máj a jún na 0,00 Sk a za
mesiac júl na 5.000,00 Sk, z čoho vyplýva, že nájom za uvedené obdobie nájomcovia zaplatili

preinvestovaním uvedených súm, ktoré investície boli potvrdené svedeckými výpoveďami a žalobcom
neboli rozporované, a preto za sledované obdobie sa nejedná o hypotetickú výšku nájomného, ale
nájomného reálne žalovaným od nájomcov získaného.
Pokiaľ žalovaný namietal, že podľa kúpnej zmluvy zo 06.02.2003 mal žalobca uzavretú zmluvu o nájme
s nájomcom Thermia, Ing. N. Y., CSc., pričom účastníkmi kúpnej zmluvy bolo dohodnuté, t.j. žalobcom

a žalovaným, že ročné nájomné vo výške 112.448,00 Sk za prenájom prevádzaných nehnuteľností
bude nájomca do 12/2005 poukazovať naďalej na účet žalobcu a že podľa kúpnej zmluvy z 15.02.2005
žalobca mal uzatvorenú zmluvu o nájme nebytových priestorov s nájomcom Elas, Ing. U. R., ktorá
končí 31.12.2015, čo znamená, že tak isto profit znáša do konca roku 2015 žalobca a nie žalovaný,krajský súd konštatuje, že žalovaný ani len netvrdil, nieto preukázal, že uvedené sumy boli na účet
žalobcu poukázané napriek tomu, že bol jeho štatutárnym zástupcom, pričom žalobca sa nároku z
týchtonájomnýchzmlúvnedomáhal,aledomáhalsanájomnéhoznájomnýchzmlúvuzatvorenýchmedzi

žalovaným a spoločnosťou MIRMAX, LAMOS a I. Y. - HEAT.

7. Vychádzajúc z uvedených skutočností, vysporiadajúc sa s podstatnými námietkami žalovaného či už
v prvostupňovom alebo v odvolacom konaní, krajský súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil, vrátane nároku na náhradu trov konania, ktorý žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech

vo veci priznal podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v rozsahu 100 %.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako plne úspešnému v odvolacom konaní priznal náhradu
trov odvolacieho konania taktiež v plnom rozsahu.

9. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).