Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. marec 2020

Súd: Okresný súd Humenné
Spisová značka: 15C/14/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319201355
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kurucová

ECLI: ECLI:SK:OSHE:2020:8319201355.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Humenné sudkyňou JUDr. Janou Kurucovou, v spore žalobcu Z. W., nar. XX.X.XXXX,

bytom Š. XXX/XX, A., zastúpeného JUDr. Evou Kákošovou, advokátkou, Partizánska 1057, Snina, proti
žalovanému B. W., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXXX/X, A., zastúpenému JUDr. Vlastou Pastorkovou,
advokátkou, Strojárska 3998, Snina, o určenie vlastníckeho práva takto

r o z h o d o l :

Súd u r č u j e ,že žalobca je v podiele 1/6 k celku podielovým spoluvlastníkom rodinného domu
súp. č. XXXX postaveného na parcele C-KN XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 751 m2,
zapísaného na LV č. XXXX kat. územie A..

Žiadnej zo strán právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca podal dňa 2.4.2019 na tunajší súd žalobu, ktorou žiadal určiť, že je podielovým
spoluvlastníkom v podiele 1/6 k rodinnému domu súp. č. XXXX postavenému na parcele C-KN XXXX/
X, zapísanej na LV č. XXXX kat. územie A..

Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný, jeho brat je evidovaný v katastri nehnuteľností ako výlučný vlastník
rodinného domu č. XXXX/X na ulici O. v A., ktorý nadobudol darovacou zmluvou od matky Q. W.. Matka
bola vedená ako výlučná vlastníčka predmetného rodinného domu len na základe rozhodnutia Mesta

A. o pridelení súpisného čísla.

Žalobca však uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom predmetného rodinného somu a to na základe
rozhodnutia vydaného v dedičskom konaní po jeho nebohom otcovi B. W., ktorý zomrel dňa 8.8.1970.
Na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Humennom sp. zn. V. XXX/XX z 19.11.1970 zdedil ako
maloletý spolu so svojimi bratmi v rovnakom podiele polovicu rodinného domu ich otca. Predmetné
rozhodnutie zrejme nebolo zapísané do katastra nehnuteľností. V roku 1987 zomrel brat B. W. a podiel

vo výške 1/6 k predmetnému domu, ktorý mu patril, zdedila matka Q. W., lebo brat zomrel ako slobodný
bezdetný. Išlo o dedičské konanie vedené pred Štátnym notárstvom v Humennom pod sp. zn. V. XXXX/
XX.

Žalobca uviedol, že v predmetnom rodinnom dome prežil skoro celý svoj život, ale kvôli nezhodám
sa presťahoval do obce A.. Následne zistil, že na príslušnom liste vlastníctva nie je uvedený ako
spoluvlastník podielu v rodinnom dome, ktorý zdedil po svojom nebohom otcovi. Má za to, že je

nepochybne podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a preto podal žalobu na súd.2. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril tak, že ju žiada zamietnuť ako nedôvodnú, z dôvodu
nepreukázania naliehavého právneho záujmu. Podľa jeho názoru by sa určovacou žalobou spornosť
vzťahu medzi stranami definitívne neodstránila.

Poukázal na to, že darovacia zmluva uzatvorená medzi ním a jeho matkou Q. W. bola spísaná vo
forme notárskej zápisnice a je platná. V čase podpisu tejto zmluvy bola Q. W. výlučnou vlastníčkou
predmetného domu a mohla s ním nakladať bez obmedzenia.

Zásada, „že nikto nemôže na nikoho previesť viac práv ako má sám“, bola prelomená Nálezom
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016. V tomto náleze ústavný súd zvýraznil atribúty
materiálnej publicity katastra nehnuteľností a to zásadu hodnovernosti a záväznosti určených údajov.

Tiež poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27.2.2013, podľa ktorého
horeuvedenú zásadu možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je nad akúkoľvek

pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Rovnako
tak Ústavný súd SR v Náleze sp. zn. II. ÚS 165/2011 z 11.5.2011 konštatoval, že z vývoja jeho judikatúry
jednoznačne vyplýva rozširovanie ochrany osôb konajúcich v dobrej viere v prípade nadobudnutia
nehnuteľností od nevlastníka. Rovnako tak aj Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne poskytuje
súdnu ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi vlatníckeho práva aj pred pôvodným vlastníkom.

Poukázala tiež na Nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, ktorý poukazuje na to,
že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom

prípade by si nikdy nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právneho štátu. Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy
musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Žalovaný poukázal najmä na
citovaný nález v tom smere, že väčšie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere,
pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa

na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

3. Súd vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámil sa s listinnými dôkazmi, najmä s LV č.
XXXX kat. územie A., s obsahom dedičských spisov V. XXXX/XX po neb. B. W., zomr. XX.XX.XXXX a
D 671/70 po neb. B. W., zomr. X.X.XXXX, so správou Okresného úradu Snina, so žiadosťou o vydanie

stavebného povolenia, s rozhodnutím V. XXX/XX, s uznesením Krajského súdu Košice XCo/XXX/XXXX,
vypočul svedkyňu Q. W. a zistil nasledovné skutočnosti.

4. Z LV č. XXXX kat. územie A. mal súd za preukázané, že na tomto liste vlastníctva je zapísaný dom,
ktorý má súp. č. XXXX a je postavený na parcele KN-C XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere

751 m2. Ako výlučný vlastník nehnuteľností je zapísaný B. W., bytom O. XXXX/X, A. a to na základe
darovcej zmluvy so zriadením vecného bremena z 2.7.2014, vklad do katastra povolený pod Z. XXX/XX
z 24.9.2014. Na liste vlastníctva je zapísané vecné bremeno spočívajúce v doživotnom práve bývania
a užívania nehnuteľností v prospech Q. W., rod. M., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXXX/X, A..

5. Zo správy Okresného úradu Snina, katastrálny odbor vyplynulo, že k zápisu domu č. XXXX
postavenom na parcele KN-C XXXX/X kat. územie A. došlo na základe Rozhodnutia o určení súpisného
čísla vydaného dňa 12.2.1995 Mestom Snina pod č. XXX/XXX/XXXX, ktoré je v katastri evidované v
registri „Z“ pod č. J.-XXX/XXXX.

Zároveň katastrálny odbor potvrdil, že rozhodnutia z konaní V. XXX/XXXX a V. XXXX/XXXX neboli
doručené na príslušné orgány na zápis vlastníckeho práva k domu č. XXXX.

Z rozhodnutia Mesta Snina č. XXX/XXX/XXXX z 13.2.1995 vyplýva, že pre stavbu postavenú na parcele
EK XXXX/X kat. územie mesta A., nachádzajúcu sa na ulici O., bolo pridelené súpisné číslo XXXX a

orientačné číslo X. Žiadosť o zápis domu do katastra nehnuteľností podal B. W. dňa 31.8.2009 a prílohou
bolo rozhodnutie o určení súpisného čísla.Dňa 2.7.2014 bola vo forme notárskej zápisnice spísaná darovacia zmluva, ktorou darkyňa Q. W., rod.
M. ako výlučná vlastníčka nehnuteľnosti - domu č. XXXX, postaveného na parcele XXXX/X, zapísanej
na LV č. XXXX kat. územie A., darovala tento rodinný dom svojmu synovi B. W..

6. Z obsahu dedičského spisu Štátneho notárstva v Humennom sp. zn. V. XXX/XX mal súd za
preukázané, že otec strán sporu B. W. zomrel X.X.XXXX. Dňa 18.9.1970 bola spísaná zápisnica o
predbežnom vyšetrení a to s vdovou Q. W., rod. M. a bolo zistené, že mimo nej do úvahy ako dedičia
prichádzajú aj tri maloleté deti nebohého poručiteľa. V zápisnici bolo uvedené, že do dedičstva patrí

polovica rodinného domu v A., nedokončený, na výstavbu ktorého prispel peniazmi aj nebohý poručiteľ,
takže polovica domu patrí do jeho dedičstva. Zároveň z tejto zápisnice vyplýva, že v nej bol preškrtnutý
text, že dom bol postavený za asanovaný dom jeho svokry M. M., rod. I., takže zomrel ako úplne
bezmajetný. Z dedičského rozhodnutia vydaného v tomto konaní dňa 19.11.1970, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť 16.3.1971 vyplýva, že dedičstvo po poručiteľovi pozostávajúce z polovice
neknihovaného rodinného domu nadobudli jeho deti - maloletý B. W., nar. XX.X.XXXX, maloletý B.

W., nar. XX.X.XXXX a maloletý Ladislav Gič, nar. XX.X.XXXX, v rovnakom pomere po 1/3. Zároveň z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že pozostalá manželka dedičstvo právoplatne odmietla v prospech
detí poručiteľa s odôvodnením, že si doposiaľ ako dedička nepočínala.

7. Z rozhodnutia Štátneho notárstva v Humennom sp. zn. V. XXXX/XX z 24.11.1987, ktoré nadubodlo

právoplatnosť dňa 24.11.1987 vyplýva, že po poručiteľovi B. W., zomrelom dňa 28.9.1987 nadobudla
dedičstvo Q. W., rod. M.. Predmetom dedičstva bola 1/6 rodinného domu č. XXXX/X, nachádzajúceho
sa na ulici O. v A.. Dedičkou bola matka poručiteľa ako jediná dedička zo zákona v druhej skupine.
Predmetom dedenia bol podiel 1/6 rodinného domu, ktorý poručiteľ nadobudol po svojhom nebohom
otcovi B. W., zomr. X.X.XXXX, na základe rozhodnutia vydaného pod sp. zn. V. XXX/XX.

8. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že keď zomrel jeho otec B. W., tak on bol malým dieťaťom a
s matkou a svojimi súrodencami žili v rodinnom dome, ktorý je teraz predmetom sporu. Jeden z jeho
bratov a to B. W. zomrel ako slobodný a bezdetný a v dome po jeho smrti zostali žiť len on s manželkou,
jeho matka a jeho brat, žalovaný. Matka s bratom žili na prízemí a on s manželkou na poschodí. Vždy

sa podieľal na rekonštrukčných prácach domu a robil všetko čo bolo potrebné, napríklad drobné opravy,
úpravy, rekonštrukcie a podobne.

Uviedol, že vždy mal vedomosť o tom, že mu v dome patrí 1/6, lebo taký má podiel po svojom otcovi.
Bol o tom presvedčený, lebo tak hovorila jeho matka, aj otcove sestry, ktoré ešte žijú. Dokonca matka

hovorila, že po jej smrti mu pripadne celý rodinný dom, lebo sa bude potrebné postarať o žalovaného,
ktorý nemá žiadnu rodinu.

V roku 2017 sa spolu s manželkou presťahovali do domu po jej rodičoch v inej obci, lebo manželka
mala s jeho matkou spory. Následne s prekvapením zistil, že v katastri nehnuteľností nie je zapísaný

ako spoluvlastník rodinného domu, v ktorom prežil takmer celý svoj život, ale že vlastníkom je jeho
brat, žalovaný. Uviedol, že matka nikdy netvrdila, že je majiteľkou celého domu, len po smrti brata B.
sa opýtala, či súhlasia s tým, aby ona zdedila jeho podiel. Žalobca tvrdil, že vedel, že on a jeho bratia
majú po otcovi rovnaké podiely v rodinnom dome. Dane za rodinný dom platila len matka, ale on robil
všetky potrebné práce okolo domu, najmä údržbu domu. Nezaujímal sa o to, či je v katastri nehnuteľností

zapísaný ako vlastník podielu po otcovi, lebo bol o tom presvedečený, nikdy nemal úmysel robiť žiadne
právne úkony s domom a preto sa ani nezaujímal o to, kto je zapísaný ako vlastník domu. O tom, že
výlučným vlastníkom je jeho brat sa dozvedel až keď bol odhlásiť plyn, keď sa s manželkou z domu
odsťahovali.

9. Žalovaný uviedol, že sa stará o svoju matku, lebo žalobca sa o ňu nestará. Nezaujíma sa o to, či má
matka dostatok jedla, či je chorá alebo či potrebuje opateru. Povedal, že dom mu darovala mama, lebo
sa o ňu stará. Stará sa o ňu dennodenne, chodí do obchodu, nakupuje, upratuje a podobne. Prevod
vlastníckeho práva robil podľa neho notár, ale nevie ako sa volá.

10. Svedkyňa Q. W., matka strán sporu uviedla, že dom previedla na žalovaného, lebo sa o ňu stará. Tiež
uviedla, že keď zomieral jej muž, tak jej povedal, aby dom dala na toho, kto sa o ňu postará, ale žalobca
sa odsťahoval do A., tak dala dom na druhého syna - žalovaného, ktorý sa o ňu musí postarať. Tvrdila,
že dom previedla na žalovaného z dôvodu, že žalobca sa od nej odsťahoval a našiel si v živote inú cestu.Tiež uviedla, že majetok zdedila po svojich rodičoch a keď zomrel jej manžel, dom ešte nebol dokončený.
Financoval sa z peňazí jej rodičov a preto by dom mal patriť iba jej. Uviedla, že má ťažké srdce na

žalobcu, lebo sa odsťahoval do A. a ona si myslela, že ju budú oparovať až do smrti obidvaja jej synovia.
Ak by žalobca zostal žiť v jej rodinnom dome, tak by obidvom dala rovnaký podiel.

11.Žalovanýpredložildokonaniaajžiadosťovydaniestavebnéhopovolenia,ktorúpodaldňa10.11.1955
stavebník C. M. a na základe ktorého žiadal o povolenie pre výstavbu rodinného domu v A. na pozemku

parc. č. XXX. Stavebníkom bol starý otec strán sporu z matkinej strany.

Tiež bolo predložené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. XCo XXX/XX, ktorým krajský súd
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o vyplatení náhrady za vyvlastnené nehnuteľnosti pre C. M.,
ktorý nebol spokojný s ocenením domu, ktorý mu bol vyvlastnený.

Z dedičského rozhodnutia V. XXX/XX zo 16.6.1988, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.6.1988
vyplýva, že celý majetok po poručiteľovi C. M., zomr. XX.X.XXXX, nadobudla jeho dcéra Q. W., rod. M.,
nar. XX.X.XXXX. Predmetom dedenia boli podiely v nehnuteľnostiach v intraviláne kat. územie A..

12. Právna zástupkyňa žalobcu sa vyjadrila tak, že žalobca má naliehavý právny záujem na podanej

žalobezdôvodu,žejehovlastníckeprávoniejekatastromnehnuteľnostíevidované,jehopostavenieako
podielového spoluvlastníka je neisté a až určovacou žalobou a následným zápisom rozsudku do katastra
nehnuteľností môže žalobca voči tretím osobám preukázať svoje vlastnícke právo. Spoluvlastníkom sa
stal na základe dedenia po svojom otcovi.

Uviedla, že súd ako predbežnú otázku musí riešiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu a to darovacej
zmluvy, na základe ktorej matka strán sporu darovala rodinný dom žalovanému. Absolútna neplatnosť
zmluvy vyplýva zo zásady, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám. V čase darovania,
teda v roku 2014 nemohla byť matka strán sporu výlučnou vlastníčkou domu, nakoľko v listine o určení
súpisného čísla, ktorá bola podkladom pre zápis jej vlastníckeho práva do katastra, predchádzalo

rozhodnutie o dedičstve po neb. B. W. v konaní V. XXX/XX. Je v rozpore s dobrými mravmi, že matka
strán sporu využila to, že toto rozhodnutie nebolo zaevidované v katastri nehnuteľností a len na základe
pridelenia súpisného čísla rodinnému domu sa nechala zapísať ako jeho výlučná vlastníčka. Teda
jej následný právny úkon a to darovacia zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom a na túto
neplatnosť musí súd prihliadať ex offo v akomkoľvek štádiu akéhokoľvek konania.

Tiež uviedla, že matka strán sporu nemohla odôvodňovať darovanie celého domu žalovanému z dôvodu,
že žalobca sa odsťahoval. K darovaniu došlo darovacou zmluvou v roku 2014 a žalobca sa z rodinného
domu odsťahoval až v roku 2017. Až po odsťahovaní sa začal žalobca zaujímať o spoluvlastnícky podiel,
lebo bol presvedčený o tom, že má nárok na finančnú výplatu podielu po otcovi. Žalobca nemôže byť

zbavený svojho spoluvlastníckeho podielu, lebo ani jeho brat, ani jeho matka nemohli byť dobromyseľní
pri nadobúdaní vlastníckeho práva. Ide medzi nimi o najbližšie rodinné vzťahy a v rodine bola známa
skutočnosť, že žalobca má v dome podiel po svojom otcovi. Matka strán sporu sa v dedičskom konaní
po svojhom manželovi vzdala dedičského práva v prospech svojich troch detí, to znamená, že musela
si byť vedomá aj toho, že žalobca zdedil podiel v dome po svojom otcovi. Po smrti svojho syna B. W.

bola znova dedičkou a musela mať vedomosť o tom, že dedí len podiel po poručiteľovi. Nemohla teda
následne darovať celý dom len jednému zo svojich synov. Ide o absolútne neplatný právny úkon.

13. Právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalovaný nárok žalobcu neuznáva a považuje
žalobu za nedôvodnú. Prioritným dôvodom je nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení

spoluvlastníckeho podielu k rodinnému domu, pretože ak by žalobca bol v danom konaní úspešný,
vyvolá to ďalší spor, buď o vyplatenie finančného nároku za jeho spoluvlastnícky podiel alebo konanie
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva.

Poukázala na rozhodnutia, ktorými bola prelomená zásada, že nikto nesmie previesť viac práv na iného

tým,ževäčšiuochranumámaťnovýnadobúdateľakonedbalývlastník.Žalobcajenedbalýmvlastníkom,
pretože od nadobudnutia podielu v dedičskom konaní po otcovi sa nezaujímal o to, ako s jeho podielom
bolo naložené. Naopak, matka strán sporu sa vždy považovala za výlučnú vlastníčku domu, pretože po
smrti svojho manžela ako vdova tento rodinný dom dostavala, celý život v ňom žila a keďže žalovaný sao ňu stará, previedla naňho vlastnícke právo. Tiež požiadala Mesto Snina o pridelenie súpisného čísla,
pretože dom nebol zapísaný v katastri nehnuteľností. Od roku 1970 ubehlo 49 rokov a teda matka strán
sporu vlastnícke právo vydržala.

Poukázala tiež na zápisnicu o prejednaní dedičstva po neb. B. W. v konaní V. XXX/XX, v ktorej bol
pôvodne uvedený text, že rodinný dom bol postavený za asanovaný dom jeho svokry M. M., takže
poručiteľzomrelakoúplnebezmajetný.Ajkeďtentotextbolpreškrtnutýapolovicadomubolaprejednaná
v rámci dedičského konania, žalovaný má za to, že predmetný rodinný dom patril len do vlastníctva

matky a nemal tvoriť predmet BSM a ako taký nemal byť predmetom dedičstva po otcovi strán sporu.

14. Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že podaná žaloba je dôvodná a preto
jej v celom rozsahu vyhovel.

Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva žalobcu k spoluvlastníckemu podielu v rodinnom

dome, pričom medzi stranami sporu bolo spornou skutočnosťou, či tento spoluvlastnícky podiel
nadobudol dedením po svojom otcovi, či matka strán sporu mohla predmetný rodinný dom vydržať a či
je platná darovacia zmluva medzi ňou a žalovaným, na základe ktorej žalovaný je zapísaný ako výlučný
vlastník k predmetnému rodinnému domu.

Keďže obranou žalovaného bolo aj to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení
spoluvlastníckeho práva, súd musel túto skutočnosť posúdiť.

15. Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný,
účinný a správne zvolený procesný nástroj ochrany práva žalobcu. Naliehavý právny záujem je spravidla
daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez toho určenia

stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972).

Podľa názoru súdu žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení spoluvlastníckeho podielu
k rodinnému domu, lebo bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté. Žalobca deklaroval, že
spoluvlastnícky podiel nadobudol dedením po svojom otcovi, ale v katastri nehnuteľností nie je zapísaný

ako spoluvlastník. Teda bez určenia jeho spoluvlastníckeho podielu súdnym rozhodnutím nemôže
byť žalobca zapísaný v katastri nehnuteľností a nemôže realizovať práva vyplývajúce z postavenia
spoluvlastníka nehnuteľností. Súd sa nestotožnil s tvrdením právnej zástupkyne žalovaného o tom,
že určenie spoluvlastníckeho podielu žalobcu nutne vyvolá ďalšie právne spory. Zapísanie žalobcu do
katastra nehnuteľností ako spoluvlastníka podielu nemusí nevyhnutne viesť k ďalším súdnym sporom,

či už o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva alebo k žiadosti o vyplatenie jeho podielu.
Žalobca len bude mať právnu istotu, že je zapísaný ako spoluvlastník rodinného domu. Preto súd vec
uzatvoril tak, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je podielovým spoluvlastníkom.

16. Druhou časťou obrany žalovaného bolo tvrdenie, že darovacia zmluva, na základe ktorej nadobudol

sporný rodinný dom od svojej matky je platnou, pretože ona bola výlučnou vlastníčkou, pričom vlastnícke
právo nadobudla vydržaním.

Súd teda musel posúdiť ako predbežnú otázku platnosť darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej
zápisnice G. XXX/XXXX, G. XXXXX/XXXX dňa 2.7.2014. Na základe tejto darovacej zmluvy Q. W. ako

darkyňa darovala sporný rodinný dom svojmu synovi, žalovanému.

Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo
ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Horeuvedenúdarovaciuzmluvusúdvyhodnotilakoneplatnýprávnyúkon,ktorýjevrozporesozákonom.Predtým, než došlo k zapísaniu predmetného rodinného domu do katastra nehnuteľností a to na základe
administratívneho úkonu, pridelenia súpisného čísla, bol tento dom predmetom dvoch dedičských
konaní.

Z dedičského rozhodnutia V. XXX/XX vyplynulo, že po poručiteľovi - otcovi strán sporu B. W.,
jeho podiel v predmetom dome dedili v rovnakom podiele jeho tri maloleté deti B., B. a L. W.. Z
predmetného rozhodnutia zároveň vyplynulo, že matka maloletých detí dedičstvo právoplatne odmietla
s odôvodnením, že si doposiaľ ako dedička nepočínala. Je preto potrebné konštatovať, že Q. W. v roku

1970nenadobudlažiadenspoluvlastíckypodielkrodinnémudomu.Neobstojípretotvrdeniežalovaného,
že predmetný rodinný dom nemal byť predmetom dedičstva, lebo v zápisnici bol uvedený text, že dom
bolpostavenýzaasanovanýdomsvokryporučiteľaM.M..Tentotextbolpreškrtnutýanahradenýtextom,
že na výstavbu domu prispel peniazmi aj samotný poručiteľ, takže polovica domu patrí do dedičstva po
ňom. Matka strán sporu bola prítomná pri spísaní zápisnice, ktorú aj podpísala a teda súhlasila s tým,
že dom má byť predmetom dedenia po jej nebohom manželovi. Je potrebné zároveň uviesť, že právne

významnou skutočnosťou je len dedičské rozhodnutie, ktoré bolo vydané a je právoplatné a nie obsah
samotnej zápisnice.

Matka strán sporu nadobudla podiel 1/6 z predmetného rodinného domu až v dedičskom konaní V.
XXXX/XX po svojom synovi B. W., ktorý zomrel 28.9.1987. Z predmetného rozhodnutia jednoznačne

vyplýva, že dedička nadobudla len podiel a to vo výške 1/6.

Neobstojí preto tvrdenie žalovaného o tom, že jeho matka mala nadobudnúť predmetný rodinný dom
vydržaním od roku 1970. V roku 1970 nenadobudla k rodinnému domu žiadne práva a v roku 1987
nadobudla len podiel vo výške 1/6.

17. Súd sa musel vyporiadať aj s tvrdením žalovaného o tom, že jeho matka sporný rodinný
dom nadobudla vydržaním. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou
oprávnenou a neoprávnenou je teda dobromyseľnosť resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku

dobromyseľnosti je potrebné posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v
tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí,
nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť ako vnútorný
psychický stav je potrebné objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti za ktorých došlo k
faktickému nakladaniu s vecou, resp. vykonávaním práva pre seba. Z týchto okolností potom možno

usúdiť, či držiteľ mohol alebo nemohol rozpoznať, že mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami,
ktoré môžu svedčiť pre záver o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva (právneho titulu) teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže
byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne
nasvedčujúcimi oprávnosti držby práva (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 49/2010 z

29.3.2011).

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že matka strán sporu nemohla byť dobromyseľnou
držiteľkou rodinného domu, pretože neboli preukázané okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu
nadobudnutia práva, to znamená právneho titulu, na základe ktorého by sa mohla uchopiť držby a

byť dobromyseľnou držiteľkou. Ako bolo uvedené vyššie, matka strán sporu sa stala spoluvlastníčkou
predmetného rodinného domu až v roku 1987, keď nadobudla podiel vo výške 1/6 po svojom zomrelom
synovi. Predtým v roku 1970 sa dokonca vzdala dedičského práva v prospech svojich maloletých detí.
Tieto skutočnosti ju nemohli utvrdzovať v presvedčení, že jej celý dom vlastnícky patrí. Musela mať
vedomosť o tom, že podiel v dome po jej nebohom manželovi dedili len jej deti a ona po svojom

zomrelom synovi zdedila len spoluvlastnícky podiel vo výške 1/6. Za žiadnych okolností teda nemohla
byť dobromyseľnou držiteľkou celej nehnuteľnosti a preto súd vec uzatvoril tak, že nebola splnená ani
prvá podmienka vydržania vlastníckeho práva a to dobromyseľnosť držby. Preto ostatnými okolnosťami
ohľadne tvrdeného vydržania vlastníckeho práva matkou strán sporu sa už súd nezaoberal. Keďže
matka strán sporu bola len podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu a to vo výške 1/6, nemohla

celý rodinný dom darovacou zmluvou previesť na žalovaného a preto súd predmetnú darovaciu zmluvu
vyhodnotil ako neplatný právny úkon.18. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného o tom, že bola prelomená zásada, že nikto nemôže na nikoho
previesť viac práv, ako sám má a to poukazom na rozhodnutia či už najvyššieho súdu alebo nálezy
Ústavného súdu SR. Je potrebné uviesť, že matka strán sporu bola zapísaná do katastra nehnuteľností

ako výlučná vlastníčka domu len na základe administratívneho úkonu štátneho orgánu a to pridelenia
súpisného čísla. Štátny orgán pri vydaní tohto rozhodnutia neskúmal, či Q. W. je skutočne vlastníčkou
nehnuteľnosti a do katastra nehnuteľností bola zapísaná ako vlastníčka len na základe prideleného
súpisného čísla rodinnému domu. Nejde tak o zákonný dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva, pretože
pridelením súpisného čísla nemožno nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Z Nálezu Ústavného súdu SR č. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, na ktoré žalovaný poukázal vyplýva,
že ústavný súd konštatoval, že z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany je treba postaviť
na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Ako súd konštatoval, matku strán
sporu nemožno považovať za dobromyseľnú držiteľku rodinného domu a tak nemôže byť poskytnutá

ochrana jej vlastníckeho práva. Matka strán sporu nenadobudla vlastnícke právo k rodinnému domu
na základe dobrej viery, ale na základe administratívneho úkonu pridelením súpisného čísla. V zmysle
horecitovanéhonálezuústavnéhosúduvyššierizikomániesťnedbalývlastník,nežnadobúdateľvdobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sanalistvlastníctvaprevodcupozákonomurčenomsprávnom(katastrálnom)konaní.Matkastránsporu

nebola dobromyseľnou nadobúdateľkou rodinného domu a zároveň mala vedomosť o tom, že vlastnícke
právo v katastri nehnuteľností bolo zapísané len na základe žiadosti o pridelenie súpisného čísla. Preto
citovaný nález ústavného súdu nie je aplikovateľný na daný spor.

Rovnako tak z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 71/2011 z 27.2.2013 vyplýva, že ochranu

skutočného vlastníka možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa, pokiaľ je na akúkoľvek
pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol. Matku
strán sporu nemožno považovať za nadobúdateľku v dobrej viere, že jej rodinný dom patrí, pretože z
dedičského rozhodnutia V. XXXX/XX jednoznačne vyplýva, že nadobudla len podiel k predmetnému
rodinnému domu a to vo výške 1/6. Matka strán sporu tak nemohla konať ako výlučná vlastníčka a

predmetný rodinný dom darovať svojmu synovi, žalovanému. Už len nad rámec horeuvedeného je
potrebné konštatovať, že neobstojí ani jej tvrdenie o tom, že žalovanému sa rozhodla darovať svoj
rodinný dom preto, že žalobca sa z neho odsťahoval. Z predložených listín vyplynulo, že darovacia
zmluva bola uzatvorená v roku 2014 a žalobca sa z predmetného domu odsťahoval až v roku 2017.

19. Keďže vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že darovacia zmluva uzatvorená medzi
matkou strán sporu a žalovaným o prevode vlastníckeho práva k spornému rodinnému domu je neplatná
a že matka strán sporu nemohla vlastnícke právo k tomuto domu vydržať, bolo potrebné skúmať, či
žalobca tak ako v žalobe tvrdil, je podielovým spoluvlastníkom tohto domu.

20. Podľa § 132 ods. 1 OZ, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou,
dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

Z dedičského rozhodnutia V. XXX/XX bolo nesporne preukázané, že žalobca ako dedič nadobudol
podiel v predmetnom rodinnom dome dedením po svojom otcovi. Ide o originálny spôsob nadobudnutia

vlastníckehopráva,ktorýbolrozhodnutímŠtátnehonotárstvavHumennomnespornepreukázaný.Preto
súd podanej žalobe vyhovel v celom rozsahu a určil, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom vo výške
1/6, rodinného domu č. XXXX, postaveného na parcele R.-C. XXXX/X, zapísanom na LV č. XXXX kat.
územie A..

21. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu
trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu,
podľa tohto ustanovenia by mu mala byť priznaná náhrada trov konania. Žalobca si právo na náhradu
trov konania neuplatnil s odôvodnením, že sú mu známe majetkové pomery žalovaného, ktorý je len
invalidným dôchodcom a poberá dôchodok v minimálnej výške a mimo rodinného domu nemá majetok

vyššej hodnoty, preto by bolo namieste uplatnenie ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Žaloba právo na náhradu
trov konania neuplatnil aj z dôvodu, že išlo o spor s najbližším rodinným príslušníkom, bratom a pretonáhradu trov konania neuplatňoval. Súd preto rozhodol tak, že žiadnej zo strán právo na náhradu trov
konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu.