Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. máj 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8706210483
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8706210483.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a Mgr. Miloša Koleka v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advocate, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: E. S., nar. XX.XX.XXXX, B. XX, XXX
XX B., o udelenie poverenia, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 13Er

485/2006 - 45 zo dňa 26.11.2019, takto

r o z h o d o l :

Odmieta odvolanie proti výroku I.

Vo zvyšku potvrdzuje uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) nevyhovel žiadosti

oprávnenéhoozmenusúdnehoexekútora.Druhýmvýrokomexekúciuzastavil.Tretímaštvrtýmvýrokom
vyslovil, že povinný nemá nárok na náhradu trov konania voči oprávnenému a súdny exekútor má nárok
na náhradu trov exekúcie voči oprávnenému, pričom o výške náhrady trov exekúcie rozhodne súd po
právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
V odôvodnení uviedol, že exekučné konanie sa začalo dňa 25.10.2006 na základe exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 2451/06 zo dňa 06.07.2006.

Dňa 31.05.2012 oprávnený doručil návrh na zmenu súdneho exekútora.
Prvoinštančný súd uznesením č. k. 13Er/485/2006-15 zo dňa 27.06.2011 zastavil exekučné konanie
v časti vymoženia úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 2.565,89 eur od 30.03.2006
do 02.05.2006, zo sumy 2.549,30 eur od 03.05.2006 do 31.05.2006, zo sumy 2.542,66 eur od
01.066.2006 do 06.09.2006, zo sumy 2.509,47 eur od 07.09.2006 do 18.09.2006, zo sumy 2.476,27 eur
od 19.09.2006 do zaplatenia. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Prešove uznesením č.

k. 17CoE/101/2011-21 zo dňa 26.01.2012 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie
konanie a rozhodnutie.
Prvoinštančný súd po vrátení veci v intenciách rozhodnutia nadriadeného súdu pristúpil k posúdeniu
zákonnosti exekučného titulu a podmienok exekúcie a opätovne preskúmal exekučný titul. Rozhodnutie
právne odôvodnil podľa ust. § 243h, § 9 ods. 1 až 4 Exekučného poriadku v platnom znení, § 44 ods. 10,
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, § 45 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z.z o

rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, ďalej § 52 a nasl. § 53 ods. 1 , 4 písm. r), ods. 5
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník) a uviedol, že oprávnený
s povinným uzatvorili dňa 25.10.2005 zmluvu o úvere č 7201041, ktorá má s ohľadom na povahu
zmluvných strán spotrebiteľský charakter. Rozhodcovská doložka vyplývajúca z bodu 17. Všeobecných
podmienokposkytnutiaúverunebolaindividuálnedojednanáaznemožňujevoľbuspotrebiteľadosiahnuť
rozhodovane sporu pred všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na

rozhodcovskom súde. Takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná a absolútne neplatná. Záver o jej
neprijateľnosti videl aj v geografických dôvodoch. Neprijateľná rozhodcovská doložka nemohla založiťprávomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie veci a rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe
nemôže byť exekučným titulom. Z týchto dôvodov exekúciu zastavil postupom podľa ust. § 57 ods. 2
Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017.

Vzhľadomna zastavenieexekúciepovažovalzmenusúdnehoexekútorazanadbytočnúabezvýznamnú
a preto ju nepripustil.
O trovách exekučného konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 z. z. Civilného
sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodol podľa
ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku v platnom znení.

2. Proti tomuto uzneseniu okrem výroku o trovách povinného voči oprávnenému, podal v zákonnej
lehote odvolanie oprávnený. Namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci.
Nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy spotrebiteľskej. Oprávnený uzavrel s povinným
zmluvu o úvere podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a má povahu absolútneho obchodu.
Všeobecné podmienky poskytnutie úveru (ďalej len „VPPÚ“) sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere

a dlžník svojím podpisom prejavil vôľu byť nimi viazaný. Rozhodcovská doložka v čl. 17 VPPÚ je písaná
prehľadne a vyplýva z nej alternatívna možnosť riešenia sporov. Trval teda na tom, že si voči povinnému
splnil svoju informačnú povinnosť aj podmienku písomnej formy zmluvy o úvere. Občiansky zákonník
v čase uzatvorenia zmluvy o úver nevylučoval použitie rozhodcovskej doložky. Oprávnený s povinným
dohodol nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej mal povinný možnosť riešiť spor buď

prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Platnosť právneho úkonu je potrebné
hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností, ktoré môžu, ale nemusia
nastaťpojehouzavretí.ZásadnáprípustnosťrozhodcovskejdoložkybolapriznanározsudkomVrchného
súdu v Olomouci zo dňa 02.03.2011, sp. zn. 12 Cmo 13/2010, rozsudkom Najvyššieho súdu ČR zo dňa
30.10.2009, sp. zn. 33 Cdo 2675/2007, rozsudkom Krajského súdu v hradci Králové zo dňa 01.03.2011,

sp. zn. 19Co 481/2010 a i.. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd uznesenie v napadnutej
časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP, § 470 ods. 1 a 2 CSP, § 9a, § 243h
Exekučného poriadku bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
proti výroku I je neprípustné a vo zvyšku nie je dôvodné.

OprávnenýpodalodvolanieajprotivýrokuI. napadnutéhouznesenia,ktorýmsúdprvejinštanciežiadosti

oprávneného na zmenu súdneho exekútora nevyhovel.
Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné.
Podľa ust. § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa.

Podľa § 357 CSP Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o
a) zastavení konania,
b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia,

e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods.1,
f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia,
g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku,
h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie,
i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku,

j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia,
k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva,
l) zabezpečení dôkazného prostriedku,
m) nároku na náhradu trov konania,
n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164,

o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
S účinnosťou od 1.7.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, bola zmenená koncepcia
prípustnosti odvolania proti uzneseniu. Proti tejto forme súdneho rozhodnutia v zásade odvolanieprípustné nie je. Pripúšťa sa len v tých prípadoch, ktoré sú taxatívne vypočítané v § 357 CSP.
Prípustnosť odvolania nezakladá ani nesprávne poučenie súdu o tom, že odvolanie je prípustné, keďže
(ne)prípustnosť odvolania je stanovená zákonom (CSP).

Poučenie prvoinštančného súdu o neprípustnosti opravného prostriedku proti výroku I. napadnutého
uznesenia je dôvodné a súladné s ust. § 355 ods. 1 a § 357 CSP. Prípustnosť odvolania proti
tomuto uzneseniu nevyplýva ani z Exekučného poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že odvolanie
oprávneného smeruje proti výroku I. uznesenia, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, pretože ide o
rozhodnutie o nevyhovení žiadosti o zmenu súdneho exekútora, odvolací súd toto odvolanie proti výroku

I. napadnutého uznesenia v zmysle ust. § 386 písm. c) CSP odmietol pre jeho neprípustnosť.

Vo vzťahu k odvolaniu voči výroku II o zastavení exekúcie a výroku IV o trovách exekúcie odvolací
súd považuje odvolanie za nedôvodné. Súd prvej inštancie v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkovýstavazozistenýchskutočnostívyvodilsprávnyprávnyzáver.Keďžeanivpriebehuodvolacieho
konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a

presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Podľa § 53 ods. 4 písm. r) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy (28.01.2012) za
neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, rozsudku z 27. januára 2007 vydanom v konaní pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 vyplýva, že:
„súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a

materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“ Podľa uznesenia Najvyššieho
súdu SR z 13.10.2011 sp.zn. 3Cdo/146/2011, exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rovnaký právny názor
vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 21.11.2012 sp. zn. 6Cdo/207/2011, podľa ktorého

„Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávnenou označený
exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce
žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a

na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia“.
Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, čo potvrdzuje aj uznesenie
Ústavného súdu SR z 09.12. 2010, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15 ako aj vyššie uvedené rozhodnutie
Najvyššieho súdu, je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie a to na návrh

ako aj bez návrhu účastníka konania. V prípade, ak exekučný súd dospeje k záberu, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti
vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať, a teda nariadenú exekúciu zastaviť. Predovšetkým
je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným
titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010. Rozhodcovský rozsudok bol
založený na neprijateľnej rozhodcovskej zmluve. Neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná, a teda
nevyvoláva právne účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet (porov. uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 1/2012, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 6CoE

66/2012, 6CoE 256/2012).
Súdny dvor v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ
nedokáže poukázať na nekalú podmienku a vzniká otázka, prečo by tomu malo byť inak pri
výbere rozhodcovského konania, resp. pri možnosti výberu rozhodcovského konania neinformovaným
spotrebiteľom. Podstata nekalej podmienky podľa súdneho dvora vyžaduje, aby sa neuplatnila a na

to súd prihliada aj bez návrhu (rozsudok C-618/2010 Banco Espaňol, rozsudok C-168/05, rozsudok
C-243/08 Pannon a iné). Nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa opisuje súdny dvor slovami cit.:
„Podmienka, ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej
jurisdikcii,kdemápredajcaalebododávateľsvojehlavnéobchodnésídlo,zaväzujespotrebiteľapodrobiťsa výhradne jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje
predložiť obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady
spojené s obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo

ochranu. Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť
alebo zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z pododstavca (q) odstavca 1 Prílohy
ku Smernici. Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na
procesarobímutomenejobtiažnym.Keďjeneprerokovanájurisdikčnáklauzulazahrnutávtakejzmluve
v zmysle Smernice a deleguje právomoc na súd v územnej jurisdikcii, kde má predajca alebo dodávateľ

svoje obchodné sídlo, považuje sa za nečestnú v zmysle Čl. 3 Smernice.“
Tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú
rozhodcovskú doložku a nenamietne ju v súdnom konaní (Océano Grupo Editoriale C-240/98 až
C-244/98), tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na nekalú
rozhodcovskú doložku v rozhodcovskom konaní, a preto je treba na ňu brať ohľad v konaní o zrušenie
rozhodcovskéhorozsudku(MostazaClaroC-168/05)tak,akoexistujenezanedbateľnénebezpečenstvo,

že ani v exekučnom konaní spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku, a preto treba
spotrebiteľa zbaviť jej účinkov v súlade s vnútroštátnymi procesnými predpismi (ASTURCOM C-40/98),
tak o nič menej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na
nekalú rozhodcovskú doložku a neodstúpi od nej v rámci kontraktácie, resp. neoznámi, že ju neprijíma,
ak nie je zastúpený advokátom. Právo, ktoré by neumožňovalo zbaviť neinformovaného spotrebiteľa

účinkov nekalej rozhodcovskej doložky len preto, že od nej neodstúpil a pritom nebol zastúpený v rámci
kontraktácie advokátom, by odporovalo zásade efektivity unijného práva.
Rozhodcovská doložka uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovaná ako prejav zmluvnej
autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje
informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba

konkrétne znamená (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6MCdo 9/2012).
Oprávnený si v tomto smere dôkazné bremeno nesplnil. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené
a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 Smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Ako je zrejmé, uvedená norma vyžaduje individuálne

rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to preukázateľne. Z obsahu
spisu nevyplýva, že by v rámci kontraktácie došlo k naplneniu zákona, a že by s odbornou starostlivosťou
príslušný zamestnanec banky najprv poučil povinného a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu.
Z obsahu spisu je zrejmé, že rozhodcovská doložka bola súčasťou Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že pokiaľ je rozhodcovská doložka súčasťou len

Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, nie je možné tvrdiť, že je dojednaná individuálne a že nie
je podmienkou poskytnutia úveru, keďže to vyplýva už len zo samotného názvu „podmienky poskytnutia
úveru“. Zároveň odvolací súd poznamenáva, že rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej zmluve možno
pripustiť, len v prípade, že by garantovala účastníkom spravodlivé konanie a rovnaké zaobchádzanie, čo
v spotrebiteľskom vzťahu znamená zvýšenú ochranu spotrebiteľa. Praktickým dôsledkom ustanovenia o

rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná vo Všeobecných obchodných podmienkach úveru je, že
spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Rozhodcovský
súd, ktorý predmetný spor rozhodne je konkrétne určený v rozhodcovskej doložke naformulovanej
oprávneným. Rozhodcovská doložka úplne splýva s ostatnými všeobecnými zmluvnými dojednaniami,
o ktorých je známe, že sa s nimi spotrebiteľ často vôbec neoboznamuje, napriek tomu, že v samotnej

zmluve deklaruje opak. Odvolací súd má za to, že rozhodcovská doložka v znení, ako bola dohodnutá
a vyjadrená v zmluve spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a preto je absolútne neplatná.
Keďže rozhodcovská doložka na základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju príslušnosť, a ktorá mala
založiť legitimitu pre exekučný titul, je neprijateľnou a absolútne neplatnou, rozhodnutie vydané na jej

základe nemá legitimitu a nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd v danom prípade nemá pochybnosť
o tom, že ustanovenie článku 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je v rozpore so znením ust.
§ 53 ods. 1 OZ, a preto je absolútne neplatné, na čo musí súd prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).
Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho

dvora EÚ C-243/08 Pannon).
Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej
kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v
záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ vrozhodcovskomkonanínenamietalrozhodcovskúdoložkuspoukazomnatzv.geografickúneprijateľnosť
miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 -C-244/98 Océano Grupo Editorial, tiež C-40/08
Asturcom).Vo svetle uvedených záverov správne súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky je tiež v geografických dôvodoch v zmysle judikatúry
súdneho dvora C-240/98 - C-244/98 Oceáno Grupo Editoriale. Neprimeraná vzdialenosť od miesta
rozhodcovského konania je skutočnosťou, ktorá má odradzujúce účinky pre spotrebiteľa vo vzťahu k
uplatňovaniu práva. Už len samotná vzdialenosť cca 320 km (Hranovnica - Bratislava) na rozhodcovské

konanie je odradzujúca.
Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so

zreteľom na neplatnú rozhodcovskú zmluvu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími
námietkami.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení
exekúcie a vo výroku o trovách exekúcie ako vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP).

4. Toto uznesenie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a

iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.