Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/612/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714206845
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5714206845.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: R. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom R.
R., S. XXX/XX, zastúpeného splnomocnenou zástupkyňou Mgr. Jankou Sitárovou, bytom K. XXX, proti
žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenému
splnomocneným zástupcom Advokátska kancelária Werner & Co, s. r. o., so sídlom Bratislava, Stromová
54/A, IČO: 36 869 643, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalobcu: Združenie na ochranu občana

spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov, Námestie Legionárov 5, IČO: 42 176 778, o určenie neplatnosti
úverových zmlúv a ochranu práv spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Martin č. k. 15C/127/2014-226 zo dňa 29. júna 2015, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 15C/127/2014-226 zo dňa 29. 06. 2015 určil neplatnosť zmlúv o

úvere č. 602300207 zo dňa 19. 04. 2013 a č. 602300234 zo dňa 04. 06. 2013, uzatvorených medzi
žalobcom a žalovaným a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 23. 05. 2014 domáhal určenia neplatnosti
úverových zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa.
Citujúc ust. § 1 ods. 1, 2, 8, § 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o
iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

č. 129/2010 Z. z.“), § 3, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 Občianskeho zákonníka súd žalobe žalobcu vyhovel.
Konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným boli uzatvorené dve zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.
602300207 zo dňa 19.04.2013 a č. 602300234 zo dňa 04.06.2013, v súlade s ustanoveniami zákona č.
129/2010 Z. z. účinného v čase uzatvorenia zmlúv. V zmysle zmlúv bol dohodnutý úrok vo výške 39,15
% (podľa výpočtu ročného úroku na kalkulačke 87,19 % a 91,99 %). Konštatujúc, že dohodnuté úroky
zahrnuté v časti ako celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom boli štvornásobne

vyššie ako úroky, ktoré banky žiadali za poskytnutie spotrebiteľského úveru, považoval súd dohodnutý
úrok za rozporný s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu zmluvy s poukazom na ust. § 39 Občianskeho
zákonníka určil za neplatné.
V ďalšom súd konštatoval, že žalovaný v uzavretých zmluvách medzi celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom zahrnul aj administratívne náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, pri zmluve č. 602300207 v sume 480,50 eur, pri zmluve č. 602300234 v sume

184,97 eur. Podľa uzavretých zmlúv o spotrebiteľskom úvere tak 1/3 nákladov predstavuje dohodnutý
úrok a 2/3 náklady za vypracovanie zmluvy, vrátane s tým spojenej administratívy. Požadovanie úhrady
administratívneho poplatku za uzatvorenie zmluvy je však neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle
§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže dodávateľ požaduje od spotrebiteľa splnenie finančného
záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a nie je v jeho záujme. Samotný
administratívny poplatok je pritom v porovnaní s bankami niekoľkonásobne vyšší. Pre úplnosť súd

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 26/2011 zo dňa 26. 04. 2012 a vychádzajúc
z ust. § 53a Občianskeho zákonníka tiež na rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 11C/42/2012-46 zodňa 13. 09. 2013, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 5Co/2019/2013-91, vo výroku
ktorého súd určil, že zmluvná podmienka v úverovej zmluve o tej časti poplatku, ktorej zodpovedajú
2/3 zahŕňajúce náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu s administratívou s tým

spojenú, predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku.
S poukazom na uvedené súd vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver za neprimeranú a neplatnú.
Keďže odplata za úver je rozhodujúcim kvalifikačným kritériom úverovej zmluvy, pokiaľ je dohoda o
odplate neplatná, stráca úverová zmluva svoje opodstatnenie. V danom prípade sa dôvod neplatnosti
týka podstatnej zložky právneho úkonu, preto je tento neplatný v celom rozsahu.

Súd ďalej konštatoval, že v čase prejavu vôle žalobcu na uzavretie zmlúv o spotrebiteľskom úvere, tieto
neobsahovali podstatné náležitosti zmluvy tak, ako to vyžaduje ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., preto
sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
s tým, že v konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, keďže tento si ich náhradu
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, ktorým sa
domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V odvolaní namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, keď súd prvého stupňa sa
nevysporiadal s jeho argumentáciou, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Poukázal na to, že súd

prvého stupňa uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, avšak počas celého konania
nebol vypočutý ani predvolaný. Súd prvého stupňa v rozsudku neodôvodnil ani svoj záver prečo je
výpočet RPMN v zmluvách o úvere nesprávny a vypočítaný v neprospech spotrebiteľa. Nedostatočne
odôvodnil i celkovú neplatnosť zmluvy o úvere, pričom sa nevysporiadal s ním predkladanými závermi
odbornej literatúry, ani judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a Ústavného súdu Českej republiky,

ktoré uviedol a doložil do súdneho spisu. Súd prvého stupňa uvádza, že zmluvy o spotrebiteľskom úvere
neobsahovali podstatné náležitosti zmluvy ako to vyžaduje ust. § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., z ktorého
dôvodu sa považuje spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov, avšak neuviedol na základe čoho
dospel k uvedenému tvrdeniu, ani to, ktoré konkrétne podstatné náležitosti zmluvy o úvere neobsahujú.
Žalovaný ďalej namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Súd pri posúdení primeranosti úrokov
vychádzal len z údajov bánk, nie celého finančného trhu, hoci ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka
účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere ustanovovalo, že ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy
poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú
na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Toto ustanovenie teda nepripúšťa

porovnanie výlučne s údajmi bánk, ale požaduje, aby bol vzatý do úvahy celý finančný trh.
Ďalej žalovaný namietal, že výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom poukázal na ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Prípadná právna vada v dojednaní o výške úrokov preto neznamená, že zmluva o úvere je neplatná
ako celok, ale znamená to, že sa v danom prípade aplikuje ust. § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Poukázal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ č. C-26/1, v zmysle ktorého smernica č. 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nebráni nahradeniu prípadnej neprijateľnej
podmienky ustanovením vnútroštátneho práva dispozitívnej povahy, ktorým je ust. § 502 Obchodného
zákonníka. I keď výška úrokovej sadzby v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je podstatnou
náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, jej prípadná absencia nie je dôvodom neplatnosti zmluvy

o spotrebiteľskom úvere. Poukázal tiež na ust. § 41 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa dôvod
neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť. Neplatná by teda bola len
tá časť odplaty (úroku), ktorá by podstatne prevyšovala odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu,
naďalej by tak mal nárok na ostávajúcu primeranú odplatu. Koncepciu celkovej neplatnosti zmluvy o
úvere nemožno vyvodiť ani z komunitárneho práva. Ani prípadná nekalá obchodná praktika nemôže byť

v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ dôvodom neplatnosti celej zmluvy o úvere (čl. 6 ods. 1 smernice
č.93/13/EHSarozhodnutieSúdnehodvoraEurópskejúnievoveciC-453/10Perenič,Pereničová/S.O.S.
financ).
V ďalšom žalovaný zdôraznil, že v čase uzavretia zmlúv o úvere neexistoval všeobecne záväzný
právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie

peňažných prostriedkov, preto možno vychádzať iba z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného
v tom čase. Nariadenie vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť
odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, bolo zrušené zákonom o spotrebiteľských úveroch, t.
j. uvedené nariadenie bolo účinné len do 10. 06. 2010. Nakoľko súd aplikoval právny predpis, ktorýsa stal neúčinným tri roky pred uzatvorením predmetných zmlúv o úvere, jeho rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

Vedľajší účastník na strane žalobcu vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdiť.
Malzato,žesúdprvéhostupňavecsprávneposúdil,zohľadnileurópskeprávonaochranuspotrebiteľaa
správne interpretoval ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. Rovnako správne posúdil
aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil

správny záver.

Žalovaný v reakcii na vyjadrenie vedľajšieho účastníka opätovne poukázal na to, že zmluvy o úvere
uzatvorené medzi ním a žalobcom obsahujú všetky podstatné náležitosti podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č.
129/2010 Z. z., a pokiaľ by ich aj neobsahovali, ich absencia nespôsobuje neplatnosť zmlúv ako celku,
alevsúladesust.§11zákonač.129/2010Z.z.saposkytnutýspotrebiteľskýúverpovažujezabezúročný

a bez poplatkov. Opätovne poukázal aj na neexistenciu cenovej limitácie v podobe vykonávacieho
právneho predpisu v čase uzavretia predmetných zmlúv.

Žalobca, ktorý sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril, v reakcii na vyjadrenie žalovaného navrhol
napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol okolnosti uzavretia rozhodcovskej zmluvy,

poukázal tiež na skutočnosť, že RPMN prevyšuje výšku odplaty viac ako päťnásobne a namietal i
administratívnypoplatok,zaktorýmuneboloposkytnutéžiadneplnenie.Zanekalúobchodnúpodmienku
považoval dodatok k zmluvám o úvere, ktorý mu bol zaslaný spolu so zmluvou a ktorý aj považoval za
tlačivá k zmluve. Deň uzavretia dodatku je rovnaký ako deň uzavretia samotnej zmluvy o úvere, hoci
každý z nich obsahuje inú RPMN. V ďalšom poukázal na čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z

dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1
písm. f/, h/ O. s. p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V prvom rade odvolací súd uvádza, že napriek tomu, že v danom prípade ide o určovaciu žalobu podľa
§ 80 písm. c/ O. s. p., pre úspešnosť ktorej sa vyžaduje preukázanie existencie naliehavého právneho

záujmu na požadovanom určení (ktorý súd skúma ex offo), z odôvodnenia napadnutého rozsudku
nie je zrejmé, že by sa okresný súd skúmaním existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu
na požadovanom určení vôbec zaoberal, resp. k akým záverom vo vzťahu k jeho existencii dospel.
Pokiaľ nie je dostatočne (a s pozitívnym záverom) vyriešená otázka naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení, je pritom predčasné a neúčelné zaoberať sa bezprostredným meritórnym

posúdením uplatňovaného nároku. Napriek tomu odvolací súd v nadväznosti na odvolacie námietky
žalovaného konštatuje dôvodnosť jeho odvolania, pokiaľ ide o preskúmateľnosť napadnutého rozsudku
(asnímspojenéprávonaspravodlivýprocesaodňatiemožnostikonaťpredsúdom)anesprávneprávne
posúdenie veci.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli
preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky a
súčasne aby také rozhodnutia neboli arbitrárne. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým doložiť jeho správnosť, zároveň je prostriedkom
kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku
sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov a ich konečné

návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení
dôkazov, skutočnosti, ktoré mal preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa
príslušných zákonných ustanovení. Súdne rozhodnutie musí byť presvedčivé, z jeho odôvodnenia
musia logicky, jasne a zrozumiteľne vyplývať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom a obranou proti tomuto nároku. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa

súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a ktoré
má rozhodujúci vplyv na výsledok sporu musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne. Myšlienkový
postup súdu musí byť pritom dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Uvedené náležitosti
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd zmluvy uvedené v jeho výroku posúdil ako
neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre neprimeranú výšku odplaty. Súd tak rozhodol potom
čo dospel k záveru, že úrok dohodnutý účastníkmi zmluvného vzťahu je v rozpore s dobrými mravmi;
za neplatný z dôvodu neprijateľnosti posúdil i poplatok za uzavretie zmluvy, ktorý spolu s úrokom
predstavuje odplatu za úver. Pokiaľ ide o dojednaný úrok, súd pri skúmaní jeho primeranosti a súladu s

dobrýmimravmivychádzalzpriemernejúrokovejsadzbyvmesiacijún2013prispotrebiteľskýchúveroch
poskytovaných bankami so splatnosťou do jedného roka. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však
nevyplýva z akého dôvodu súd pri posudzovaní primeranosti výšky úroku vychádzal práve a len z
úverov poskytovaných bankami, keď v zmysle ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka účinného v čase
uzavretia predmetných zmlúv nesmela odplata, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy bolo poskytnutie

peňažných prostriedkov, podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Okresný súd uvedené ustanovenie citoval i v odôvodnení
napadnutého rozsudku, avšak s otázkou definície finančného trhu (či ide len o bankový trh alebo trh
tvoriaci i inými finančnými inštitúciami) sa nevysporiadal, a to napriek tomu, že na uvedenú skutočnosť
(ktorá má podstatný význam pre právne posúdenie danej veci) žalovaný opakovane poukazoval.

V tejto súvislosti je dôvodná i námietku žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci, pokiaľ
súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nariadenie vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa
ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktoré bolo
počnúc dňom 11.06.2010 zrušené práve zákonom č. 129/2010 Z. z., t. j. v čase uzavretia sporných zmlúv

ako i rozhodnutia súdu už nebolo účinné.

Okresný súd sa dostatočne nevysporiadal ani s námietkami žalovaného o čiastočnej neplatnosti
zmlúv v zmysle ust. § 41 Občianskeho zákonníka. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
konštatoval, že odplata za úver je rozhodujúcim kritériom úverovej zmluvy a pokiaľ je dohoda o nej

neplatná,strácaúverovázmluvasvojeopodstatnenie,zktoréhodôvodujeneplatnáakocelok.Zust.§41
Občianskeho zákonníka však vyplýva, že ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu,
je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za
ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Okresný súd však
dostatočne neozrejmil prečo nemožno časť dohody o výške úrokov oddeliť od zvyšnej časti úverovej

zmluvy. V tejto súvislosti, v nadväznosti na konštatovanie súdu, že v prípade neplatnosti dohody o
odplate stráca úverová zmluva opodstatnenie, odvolací súd poukazuje na ust. § 11 zákona č. 129/2010
Z. z. Citované ustanovenie sankcionuje neuvedenie konkrétnych náležitostí uvedených v ust. § 9 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru (t. j. jeho „bezodplatnosťou“),
čo by v zmysle výkladu použitého súdom prvého stupňa znamenalo, že úverová zmluva stráca svoje

opodstatnenie, a teda mala by byť neplatná. Zákon však v danom prípade zmluvu o úvere, napriek jej
bezodplatnosti, nepovažuje za neplatnú. Odôvodnenie súdu, že v prípade neplatnosti dohody o odplate
je potrebné považovať úverovú zmluvu za neplatnú ako celok preto nemožno považovať za dostatočné.

Dôvodná je napokon i námietka žalovaného pokiaľ ide o závery súdu o nesprávnosti výšky RPMN

uvedenej v zmluvách, keď nie je zrejmé ako súd k záveru o ich nesprávnej výške dospel a v
čom táto nesprávnosť spočíva. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v časti RPMN zakladá aj
konštatovanie súdu, ktorý na str. 10 v druhom odseku napadnutého rozsudku uvádza, že pri úvere
vo výške 1.000,- eur bola určená RPMN 260,12 % a pri úvere 350,- eur vo výške 281,64 %, čoprevyšuje maximálnu výšku odplaty viac ako päťnásobne (ide o RPMN, ktorá mala vyplývať z dohody o
splátkach, ktoré, ako konštatoval súd, sám žalovaný nepovažoval za platné). Súd však ďalej konštatoval,
že platný je výpočet RPMN v zmluvách (teda nie v dodatkoch, ktorá je zároveň nižšia než RPMN

uvedená v dodatkoch), ktorý je však nesprávny, nie je však zrejmé akým spôsobom súd k záveru o
jeho nesprávnosti dospel. Je potrebné dať za pravdu žalovanému i v tom, že hoci súd prvého stupňa
konštatoval absenciu podstatných náležitostí zmluvy v zmysle § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., neuviedol
ktoré konkrétne náležitosti zmluvy neobsahovali. V tejto súvislosti však odvolací súd dodáva, že pokiaľ
súdprvéhostupňazmluvyoúverepovažovalzaabsolútneneplatnézdôvoduneplatnostiich„podstatnej“

náležitosti, t. j. odplaty (pre rozpor s dobrými mravmi), bolo zbytočné skúmať naplnenie podmienok
uvedených v § 9 zákona č. 129/2010 Z. z., s absenciou ktorých zákon (§ 11) v prevažnej miere spája „len“
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (t. j. uvedené nemá vplyv na platnosť zmluvy o úvere ako takej).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. f/, h/, ods. 2
O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom priebehu konania okresný súd

prioritne posúdi otázku podmienok konania a danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom
určení (§ 80 písm. c/ O. s. p.), vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie zároveň odôvodní v
zmysle požiadaviek vymedzených v ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa
opätovne rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.