Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. marec 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809209138
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3809209138.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny

Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej,
v spore žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, proti žalovanej:
Q. P., nar. XX.XX.XXXX, C. K. Q. XXX/X,
Y. - Y. IV Q., zastúpenej: I. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, Y. a Občianskym združením
OPOS, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, Trenčianska Teplá, IČO: 51 147 688, o zaplatenie 7.376,24 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 4Cb/15/2009-385
zo dňa

13. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II.
a vo výroku IV. p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania proti žalovanej n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, v poradí druhým v predmetnom spore, rozhodol
o nároku žalobcu na zaplatenie 7.376,24 Eur s príslušenstvom tak, že výrokom I. konanie sčasti o
zaplatenie 97,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 97,66 Eur od

22.04.2009 do zaplatenia zastavil, výrokom II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.051,97 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 4.051,97 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, výrokom III. žalobu čo do zvyšku zamietol a
výrokom IV. žalobcovi priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 39,20 %.

1.2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že právny predchodca žalobcu
- spoločnosť Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 35 865

491 žalobou podanou dňa 10.08.2009 žiadal zaviazať žalovanú na zaplatenie 7.376,24 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 7.376,24 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia a
nahradiť mu trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 23.04.2008 uzatvoril so žalovanou Zmluvu o
finančnom leasingu č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančného leasingu na hnuteľnú
vec:motorovévozidloT.K.E.,rokvýroky2008.Obstarávaciacenapredmetuleasingubolastanovenána
862.300 Sk, celková cena za leasing bola dohodou zmluvných strán rozdelená na prvú zvýšenú splátku
vo výške 258.689,90 Sk, spracovateľský poplatok a 48 pravidelných mesačných splátok. Zmluvné strany

sa dohodli na možnosti žalovanej odkúpiť predmet zmluvy po skončení nájmu za dohodnutú sumu 1.190
Sk. Žalovaná pri podpise zmluvy uhradila sumu vo výške 258.689,90 Sk ako prvú zvýšenú splátku.
Nakoľko žalovaná porušila povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy, došlo k predčasnému zániku
leasingovej zmluvy. Podľa Finančného vyúčtovania si žalobca voči žalovanej uplatnil tieto nároky:1. peňažné záväzky žalovanej, ktoré vznikli ku dňu predčasného ukončenia zmluvy vo výške 1.554,57
Eur (pozostávajúce z neuhradených leasingových splátok do dňa zániku zmluvy
v súlade s bodom 5.1.16 písm. a) VP), 2. náklady žalobcu súvisiace s predčasným ukončením zmluvy

vo výške 732,46 Eur (pozostávajúce z nákladov vyložených žalobcom v súvislosti
s predčasným ukončením zmluvy v súlade s bodom 5.1.16 písm. b) VP), 3. úhradu náhrady finančného
výnosu vo výške 3.319,51 Eur (pozostávajúce z nákladov finančnej služby vyčíslených v súlade s bodom
5.1.16 písm. d) VP v spojení s bodom 5.1.19 VP), 4. osobitné peňažné plnenie vo výške 1.769,70 Eur
(nárok uplatnený a vyčíslený v súlade s bodom 5.1.16 písm. e) VP v spojení s bodom 5.1.19 VP). V

priebehu konania došlo k zmene na strane žalobcu v dôsledku zlúčenia spoločnosti Leasing Slovenskej
sporiteľnea.s.,IČO:35865491sospoločnosťoužalobcu.žalobcanáslednepodanímzodňa04.04.2019
vzal žalobu sčasti späť, a to o zaplatenie 97,66 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne
zo sumy 97,66 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia s odôvodnením, že žalobca sa snažil získať ďalšie
písomné listiny preukazujúce úhradu týchto nákladov, resp. vykonanie predmetnej opravy, ale pre dlhé
časové obdobie od odobratia PL nebol úspešný. Žalovaná so späťvzatím žaloby

v tejto časti súhlasila. Súd preto konanie v späťvzatej časti zastavil podľa § 145 ods. 2 CSP. Predmetom
žaloby zostal žalobcom uplatnený nárok na zaplatenie sumy 5.821,67 Eur (pozostávajúci z nákladov
súvisiacich s predčasným ukončením zmluvy vo výške 732,46 Eur, z náhrady finančného výnosu vo
výške 3.319,51 Eur a z osobitného peňažného plnenia vo výške 1.769,70 Eur) spolu s úrokom z
omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy 5.821,67 Eur od 22.04.2009 do 19.09.2011, zo sumy

5.821,67 Eur od 20.09.2011 do zaplatenia.

1.3. Súd prvej inštancie mal z dokazovania vykonaného výsluchom žalovanej, vyjadreniami žalobcu,
výsluchom svedka J. T. a oboznámením obsahu listinných dôkazov predložených stranami sporu
preukázané, že predchodca žalobcu Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491 a žalovaná

uzatvorili dňa 23.04.2008 Zmluvu o finančnom leasingu č. XXXXXXX, predmetom ktorej bolo
„poskytnutie finančného leasingu na Predmet leasingu Prenajímateľom Nájomcovi na dobu určenú v
čl. II tejto zmluvy za odplatu“. Predmetom leasingu podľa tejto zmluvy bolo osobné vozidlo značky T.
K. E. 2.0 TDI FR, rok výroby 2008. Ako prenajímateľ bola v predmetnej zmluve uvedená spoločnosť
Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491 (predchodca žalobcu) a ako nájomca žalovaná

identifikovaná menom priezviskom, bydliskom, rodným číslom, číslom OP. Ako dodávateľ bola v zmluve
uvedená spoločnosť R.O.P. car, s.r.o., IČO: 31 597 467. Podľa článku III. (Záverečné ustanovenia)
neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy boli Všeobecné podmienky finančného leasingu, ktoré nájomca
prevzal pri podpise tejto zmluvy (ďalej „VPFL“), Splátkový kalendár a Protokol o prevzatí predmetu
leasingu. Podľa tohto článku nájomca vyhlásil, že pred podpisom tejto ZFL bol zo strany prenajímateľa

písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch, a to prostredníctvom Formuláru o zmluvných podmienkach
o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy súvisiace so
zmluvou sa budú v súlade s § 262 ObZ. spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka. V záhlaví Zmluvy sa uvádza, že bola uzatvorená podľa § 269 ods. 2 v spojitosti s § 262

ods. 1 ObZ. Skutočnosť, že žalobca je právnym nástupcom Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35
865 491 v konaní nebola sporná. Súd prvej inštancie pri právnom posúdení veci vychádzal zo zistenia,
že aj keď žalovaná mala oprávnenie na výkon podnikateľskej činnosti od 22.04.2008, vzhľadom na
označenie zmluvných strán je zmluva o finančnom leasingu uzatvorená medzi predchodcom žalobcu a
žalovanou spotrebiteľskou zmluvou, ktorá má v zmysle ust. § 51 Obč. zák. charakter inominátnej, čiže

nepomenovanej zmluvy, na ktorú sa vzťahovali ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Vychádzajúc z obsahu Všeobecných
podmienok finančného leasingu upravujúcich v bode 5.2. riadne ukončenie Zmluvy
o finančnom leasingu tak, že zmluva riadne končí dňom prevodu vlastníckeho práva
k predmetu leasingu na nájomcu a že nájomca nadobudne vlastnícke právo k predmetu leasingu, ak

budú splnené podmienky uvedené v týchto Všeobecných podmienkach, mal súd prvej inštancie za
to, že predmetná zmluva zabezpečuje prevod vlastníckeho práva na nájomcu po splnení príslušných
podmienok a že na predmetnú zmluvu sa vzťahuje právna úprava zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Zákon č. 258/2001 Z.z. v § 3 ods. 1 a ods. 2 definuje osobu veriteľa a osobu
spotrebiteľatak,ževeriteľompodľatohtozákonajefyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktoráposkytuje

spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského
úveru môže byť veriteľom aj predávajúci a že spotrebiteľom podľa tohto zákona je fyzická osoba, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.1.4. K námietke žalovanej, že v danom prípade nejde o nájomnú zmluvu s následným odkúpením
vozidla, ale ide o kúpnu zmluvu tovaru na splátky, súd prvej inštancie poukázal na obsah zmluvy o
finančnom leasingu, v ktorej je predchodca žalobcu (Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s.) označený

ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca. Už v článku I. označenom zvýraznene „Predmet zmluvy“ je
uvedené, že je ním poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu prenajímateľom nájomcovi
na dobu určenú v čl. II. tejto zmluvy za odplatu. V článku II. predmetnej zmluvy (Základné podmienky
Zmluvy o finančnom leasingu) sú okrem iného uvedené údaje: predbežná obstarávacia cena: 862 300
Sk, prvá zvýšená splátka: 258.689,90 Sk, spracovateľský poplatok: 7.183 Sk, kúpna cena: 1.190 Sk,

leasingová splátka bez poistného: 18.354 Sk, perióda splácania mesačne, doba trvania leasingu 48
mesiacov, typ splátky: fixná. Podľa článku III. (Záverečné ustanovenia) neoddeliteľnou súčasťou tejto
zmluvy sú Všeobecné podmienky finančného leasingu, ktoré nájomca prevzal pri podpise tejto zmluvy
(ďalej „VPFL“), Splátkový kalendár a Protokol
o prevzatí predmetu leasingu. Podľa tohto článku nájomca vyhlásil, že pred podpisom tejto ZFL bol zo
strany prenajímateľa písomne informovaný o zmluvných podmienkach podľa § 4 zákona č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch, a to prostredníctvom Formuláru
o zmluvných podmienkach o spotrebiteľskom úvere. Zmluvné strany sa ďalej dohodli, že na túto ZFL sa
nevzťahuje ustanovenie bodu 5.1.4. VPFL a tieto ustanovenia sa menia
a dopĺňajú (okrem iného) v bode 4.1.1 takto: Leasingový vzťah vzniká až podpísaním ZFL
prenajímateľom a nájomcom. Nájomca si dodávateľa a PL vyberá sám. Predmetnú ZFL žalovaná

podpísala. Sama žalovaná potvrdila, že mala k dispozícii aj Splátkový kalendár
a keďže sama predložila VPFL k ZFL č. XXXXXXX a Formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, mala k dispozícii (prevzala) aj tieto neoddeliteľné súčasti. ZFL. Rovnako v listine
Splátkový kalendár s podtextom „Dohoda o platbách k Zmluve
o finančnom leasingu č. XXXXXXX“ je Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s. označený ako prenajímateľ a

žalovaná ako nájomca. Naviac je v ňom uvedený dátum ukončenia predmetnej ZFL dňom 22.04.2012.
Protokol o prevzatí predmetu leasingu z 23. 4. 2008 svedčí o tom, že nájomca - žalovaná prezvala od
dodávateľa R.O.P. car, s.r.o. predmet leasingu dňa 23.04.2008. V Protokole sa tiež uvádza doba trvania
leasingu 48 mesiacov. Formulár
o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere predložený žalovanou obsahuje časti:

Informácie o veriteľovi, Základné charakteristiky spotrebiteľského úveru a Ďalšie informácie. Je
označený ako Príloha k vyhláške č. 620/2007 Z.z.. Touto vyhláškou, účinnou od 01.01.2008 do
10.06.2010, sa ustanovoval vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom
úvere podľa § 3 ods. 9 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov v znení zákona č. 568/2007 Z.z., ktorého vzor bol uvedený v prílohe vyhlášky. Predmetný
Formulár zodpovedá predpísanému vzoru formulára. Z vysvetliviek na vyplnenie formulára o zmluvných
podmienkach zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie obsiahnuté vo formulári sa uvádzajú tak, aby boli
jednoznačné, prehľadné a nezavádzajúce. Príslušný údaj vo formulári sa vyplní, ak je pre príslušný

spotrebiteľský úver relevantný. Ak údaj nie je pre príslušný spotrebiteľský úver relevantný, označí sa
príslušný riadok symbolom "-". V prípade bodu 1.B. (Vlastník tovaru alebo služby) sa vo vysvetlivkách
uvádza, že „ Ak spotrebiteľský úver slúži na nákup tovaru alebo služby, pričom vlastnícke právo k
tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, uvádza sa osoba, ktorá je vlastníkom tohto tovaru alebo služby. V prípade bodu 2.B. (Čerpanie

spotrebiteľského úveru) nie je
v predmetnom Formulári žiadna poznámka, pričom vo vysvetlivkách k tomuto bodu sa uvádza, že sa
v ňom uvádzajú všetky informácie o podmienkach upravujúcich čerpanie ponúkaného spotrebiteľského
úveru. Napríklad, či spotrebiteľský úver je bezúčelový
a finančné prostriedky budú vyplatené v hotovosti alebo prevodom na spotrebiteľom zvolený účet alebo

či je spotrebiteľský úver poskytnutý ako účelový len na nákup konkrétneho tovaru alebo služby, alebo či
existujú obmedzenia čerpania spotrebiteľského úveru, napríklad denný limit čerpania a limit čerpania pri
použití odlišných platobných prostriedkov. V prípade bodu 2.E. (Podmienky nadobudnutia vlastníckeho
práva k tovaru alebo službe) sa vo vysvetlivkách uvádza: Ak spotrebiteľský úver slúži na nákup tovaru
alebo služby, pričom vlastnícke právo

k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, uvádzajú sa podmienky, za ktorých spotrebiteľ nadobudne vlastnícke právok tovaru alebo službe. V predmetnom Formulári sa v tomto bode uvádzajú ako podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva k tovaru alebo službe „Uhradenie všetkých platieb v zmysle ZFL a kúpnej ceny. Podľa
Všeobecných podmienok finančného leasingu k ZFL č. XXXXXXX

k predmetnej zmluve o finančnom leasingu (predložených žalovanou) tieto VPFL upravujú všetky vzťahy
vznikajúce medzi prenajímateľom a nájomcom na základe ZFL, iných zmlúv medzi prenajímateľom a
nájomcom, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom je uzavretie takejto ZFL.
VPFL tvoria neoddeliteľnú súčasť ZFL, uzatvorenej medzi prenajímateľom a nájomcom. Vo Všeobecnej
časti A. v bode 2. je okrem iného definícia pojmu „Dodávateľ“ upravená takto: fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá je
s prenajímateľom v záväzkovom vzťahu, na základe ktorého prenajímateľ nadobudne vlastnícke právo
k PL, na základe ktorého je prenajímateľ oprávnený PL dať do užívania
a prípadne previesť toto svoje právo na tretiu osobu. Súd prvej inštancie uviedol, že aj z výpovede
žalovanej dňa 21.12.2010 vyplynulo, že vedela, že ide o leasingovú zmluvu, že si berie auto na leasing a
že predmetnú zmluvu vrátane dodatku uzatvorila dňa 23.04.2008 s predchodcom žalobcu dobrovoľne,

bez akéhokoľvek nátlaku. Vlastnícke právo predchodcu žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu
podľa prvoinštančného súdu vyplynulo aj z faktúry č. 280100143 zo dňa 23.04.2008 vystavená
dodávateľom R.O.P car, s.r.o. pre odberateľa Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s. Z týchto dôvodov súd
prvej inštancie vyhodnotil námietku žalovanej týkajúcu sa typu uzavretej zmluvy ako neopodstatnenú a
konštatoval, že ani zmluva o finančnom leasingu ani všeobecné podmienky finančného leasingu, a ani

formulár o zmluvných podmienkach nie sú navzájom v rozpore a konanie predchodcu žalobcu nebolo
nekalé; naopak, všeobecné podmienky finančného leasingu tvoriace neoddeliteľnú súčasť leasingovej
zmluvy žalovanú zaväzujú.

1.5. K tvrdeniu žalovanej, že došlo k porušeniu § 49a, § 54 ods. 2 Obč. zák., súd prvej inštancie uviedol,

ževkonanínebolopreukázané,žežalovanápriuzatvorenípredmetnejZFLkonalavomyle(domnievajúc
sa, že uzatvára kúpnu zmluvu tovaru na splátky alebo zmluvu
o spotrebiteľskom úvere), a že by žalobca takýto (nepreukázaný) omyl, a už vôbec nie úmyselne, vyvolal.
Ustanovenie § 54 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy upravoval, že
v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa názoru prvoinštančného súdu v tomto prípade neboli žiadne pochybnosti o obsahu predmetnej
Zmluvy o finančnom leasingu.

1.6. Pri skúmaní opodstatnenosti jednotlivých nárokov žalobcu prvoinštančný súd uviedol, že žalovaná
sa nepochybne dostala do omeškania so splácaním leasingových splátok, čo bolo dôvodom

predčasného ukončenia zmluvného vzťahu a vyhotovenia finančného vyúčtovania predčasne ukončenej
leasingovej zmluvy zo dňa 07.04.2009 zo strany predchodcu žalobcu podľa bodu 5.1.2 písm. a) a bodu
5.1.15 osobitnej časti všeobecných podmienok finančného leasingu.

1.7. K nákladom žalobcu súvisiacich s predčasným ukončením leasingovej zmluvy spolu vo výške

732,46 Eur, pozostávajúcich z nákladov za zadržanie vozidla v sume 296,26 Eur, z nákladov za
uskladnenie vozidla v sume 282,15 Eur z nákladov za prevoz vozidla v sume 154,05 Eur súd
prvej inštancie uviedol, že tieto si žalobca uplatnil v súlade s bodom 5.1.16 písm. b) všeobecných
podmienok leasingu a vznik týchto nákladov a opodstatnenosť ich vynaloženia žalobca náležite
preukázal predložením listinných dôkazov. K obrane žalovanej, že zmluvné podmienky v časti 5.1.16

VPFL sú neprijateľnou podmienkou vo vzťahu
k spotrebiteľovi, konkrétne podľa § 53 ods. 4 písm. f), písm. h), písm. i), písm. j), písm. l), písm. o)
Občianskeho zákonníka s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, pretože zaplatenie nárokovaných
čiastok patrí podľa týchto podmienok prenajímateľovi bez ohľadu na dôvod ukončenia ZFL a sú tiež

neprimeranou zmluvnou podmienku spôsobujúcou hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán,
pretože bez ohľadu na dôvod ukončenia zmluvy náklady vrátenia a všetky náklady súvisiace s ním znáša
nájomca, a teda žalovaná
v tomto prípade nie je viazaná takouto podmienkou, súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom uplatnené
nároky voči žalovanej podľa ustanovenia bodu 5.1.16 VPFL sú uplatnené len

v dôsledku predchádzajúceho porušenia predmetnej ZFL žalovanou, ktoré nároky žalovaná objektívne
mohla odvrátiť vlastným konaním (riadnou a včasnou úhradou leasingových splátok), nezávislým od
vôle žalobkyne. Preto už samotný dôvod predčasného ukončenia ZFL majúci svoj základ v zavinenom
konaní žalovanej nemôže spôsobovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa bodu 5.1.16 VPFL.Ustanovenia § 53 ods. 4 písm. f), písm. h) písm. i), písm. j), písm. l), písm. o) OZ v znení účinnom v
čase uzatvorenia predmetnej ZFL nesúvisia s uplatnenými nárokmi v tomto spore. Prvoinštančný súd
zdôraznil, že aj keď predmetný záväzkový vzťah je vzťahom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy, aj

ochrana spotrebiteľa, má byť v rámci právnej úpravy, a nie bezbrehá. Ak žalobcovi v súvislosti
sporušenímprávnejpovinnostizostranyžalovanejvzniklináklady,mánaichnáhradunárokvprimeranej
a preukázanej výške. Ak žalovaná tvrdí, že si predmetnú ZFL neprečítala (toto tvrdenie žalovaná
inak nepreukázala), ani toto tvrdenie ani z hľadiska zvýšenej ochrany poskytovanej spotrebiteľom v
spotrebiteľských vzťahoch nezbavuje žalovanú zodpovednosti za následky svojich úkonov. Žalovanú

vzhľadom na jej úplné stredoškolské vzdelanie možno považovať za osobu s rozumovými schopnosťami
na úrovni priemerne spôsobilej osoby schopnej vnímať a posúdiť svoje konanie aj z hľadiska svojej
zmluvnej zodpovednosti za plnenie svojich povinnosti z predmetnej ZFL, a tiež z hľadiska svojej
zodpovednosti za jej porušenie. K obrane žalovanej, že bol porušený § 553e v spojení s § 151m
ods. 7 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobkyňa si neuplatnila predaj auta zákonným spôsobom, ale
iba svojím štandardným spôsobom, preto ani nie je zrejmé, či si finančné vyučovanie uplatňuje ako

náhradu škody alebo ako neuhradené plnenie žalovanou zo spotrebiteľského úveru, súd uvádza, že na
tento prípad ustanovenia § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka vrátane § 553e OZ o zabezpečovacom
prevode práva nie sú aplikovateľné. Súd uzavrel, že nárok žalobcu na úhradu nákladov 2/ vyplývajúci
žalobcovi z bodu 5.1.16 písm. b) VPFL bol žalobcom preukázaný čo do dôvodu i výšky a je dôvodný
ako zmluvný záväzok žalovanej

z predmetnej Zmluvy o finančnom leasingu, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú VPFL bez ohľadu na
spotrebiteľský charakter predmetnej ZFL.

1.8. K nároku žalobcu na úhradu náhrady finančného výnosu vo výške 3.319,51 Eur uplatnenému podľa
bodu 15.1.16 písm. d) v spojení s bodom 15.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu súd

prvej inštancie uviedol, že tento nárok bol preukázaný čo do dôvodu i výšky z titulu zmluvného záväzku
žalovanej z predmetnej zmluvy o finančnom leasingu, a to bez ohľadu na spotrebiteľský charakter
predmetnej zmluvy s tým, že základom pre výpočet je účet istín v splátkach splatných od 23.05.2008
do 23.03.2009, počet dní,
a to 296 dní (od vrátenia vozidla dňa 10.06.2008 do dňa obdržania sumy za jeho odpredaj dňa

02.04.2009) a sadzba leasingového úroku 21 % ročne v zmysle leasingovej zmluvy. K námietkam
žalovanej, že úrok z nesplatenej časti istiny po zániku záväzkového vzťahu medzi stranami je
nedôvodný, a že je nemysliteľné, aby zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá bola ukončená v máji 2008,
boli účtované zmluvne dohodnuté úroky za ďalšie obdobie 11 mesiacov, v tomto prípade došlo k
predčasnému skončeniu zmluvy dňa 26.05.2008, a teda žalobca má nárok len na úrok z omeškania,

ale nie na úroky, súd prvej inštancie uviedol, že
z hľadiska podstaty je finančný výnos leasingové navýšenie, teda odmena prenajímateľa za poskytnutie
leasingu, ktorá sa rozpočítava na jednotlivé splátky. V prípade predčasného ukončenia zmluvy
prenajímateľ o tento výnos príde, preto si ako náhradu ušlého zisku pre prípad predčasného ukončenia
zmluvy spravidla dohaduje v zmluve nárok na zaplatenie náhrady ušlého finančného výnosu. Ak

žalovaná ako zmluvná strana tento nárok pre prípad ukončenia zmluvy na seba platne prevzala, má
žalobca preukázať iba existenciu záväzku na základe zmluvy a to, že výšku náhrady vypočítal v súlade
so zmluvou. Žalobca tvrdil, že výšku finančného výnosu vypočítal s poukazom na výšku nesplatenej
časti istiny vo výške 16.380,61 Eur s tým, že základom je súčet istín v splátkach splatných od 23.05.2008
(správne má byť od 23.06.2008) do 23.03.2009, ďalej na počet dní - 296 dní (od vrátenia vozidla

dňa 10.6.2008 do jeho predaja dňa - obdržania sumy za odpredaj dňa 02.04.2009) a na sadzbu úroku
21% ročne (úrok vo výške 21 % ročne je leasingový úrok vyplývajúci z predmetnej ZFL). Podľa bodu
5.1.19 a), aa) druhá veta tejto časti VPFL pri predčasnom ukončení ZFL podľa bodu 5.1.1., prípadne
podľa bodu 5.1.2., náhrada finančného výnosu sa počíta ako úrok z nesplatenej časti istiny za obdobie
odo dňa vrátenia, prípadne odobratia PL do dňa odpredaja PL. Úrok vo výške 21 % ročne vyplýva z

predmetnej Zmluvy o finančnom leasingu, podľa ktorej je ročná úroková sadzba 21 % ročne. Nesplatená
časť istiny je súčet istín splátok od 3. splátky až po 48. splátku vo výške 16.380,61 Eur, deň vrátenia PL
je 10.06.2008 a deň odpredaja auta (obdržanie sumy za odpredaj) je deň 02.04.2009, čo je
296 dní. Podľa výpočtu 296 dní/365=0,811; 0811 krát 0,21 (21 %)=0,1703 krát 16.380,61 Eur =2789,78
Eur bez DPH, t.j. 3.319,84 Eur s 19 % DPH. K obrane žalovanej, že žalobca má nárok len na úroky z

omeškania, a nie na zmluvné úroky v čase po ukončení predmetnej zmluvy, súd uvádza, že predmetná
ZFL síce zanikla predčasne ku dňu 26.05.2008 (z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovanou),
ale nezanikla pohľadávka žalobcu vyplývajúca
z predmetnej ZFL a VPFL. Námietky žalovanej preto vyhodnotil ako nedôvodné.1.9. Nárok žalobcu na osobitné peňažné plnenie vo výške 1.769,70 Eur uplatnený podľa bodu 15.1.16
písm. e) všeobecných podmienok finančného leasingu predstavujúci rozdiel medzi zostatkom istiny

evidovanej v účtovníctve prenajímateľa - predchodcu žalobcu ku dňu vrátenia, prípadne odobratia
predmetu leasingu a cenou, za ktorú prenajímateľ predmet leasingu odpredal, súd prvej inštancie
vyhodnotil ako nedôvodný, keď vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že predmetné
vozidlo bolo predchodcom žalobu predané za neprimerane nízku cenu, ktorá skutočnosť nemôže ísť na
ťarchu leasingového nájomcu. Ak predmetné vozidlo bolo predchodcom žalobcu inzerované ešte v čase

03.02.2009 za inzerovanú cenu vo výške 22.903,80 Eur, potom výťažok z predaja vo výške 17.386,98
Eur s DPH je neprimerane nízky. Ak teda zostatok istiny bol vo výške
16.380,61 Eur a výťažok z predaja predmetného vozidla mohol byť vyšší (napr. vo výške 22.903,80 Eur
aj pri odpočítaní DPH z tejto sumy), potom by žalobcovi nevznikol nárok na osobitné plnenie. Žalobca
nepreukázal, že cena, za ktorú predal predmetné vozidlo, zodpovedá trhovej cene zodpovedajúcej v
priemere cenám, za ktoré sa vozidlá rovnakej značky a typu v rozhodnej dobe po ukončení leasingu

predávali. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti skonštatoval, že pri posúdení výšky nároku na osobitné
plnenie nemôže byť pri jeho výpočte jediným kritériom len cena, za ktorú žalobca, resp. jeho predchodca
predal predmet leasingu tretej osobe.

1.10. Súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.051,97 Eur pozostávajúcu

zo sumy 732,46 Eur (náklady žalobcu súvisiace s predčasným ukončením zmluvy) a zo sumy 3.319,51
Eur (úhrada náhrady finančného výnosu) a vo zvyšku žalobu čo do istiny zamietol (osobitné peňažné
plnenie vo výške 1.769,70 Eur). K úroku z omeškania uplatnenému žalobcom vo výške 0,05 %
denne zo sumy 5.821,67 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia podľa bodu 4.3.4 všeobecných podmienok
finančného leasingu prvoinštančný súd uviedol, že v sprievodnom liste zo dňa 07.04.2009 k finančnému

vyúčtovaniu bola žalovaná vyzvaná na úhradu svojho záväzku z finančného vyúčtovania do 14 dní
odo dňa vyhotovenia finančného vyúčtovania. Posledný deň lehoty na úhradu bol 21.04.2009 a počnúc
22.04.2009 sa žalovaná dostala do omeškania. O povinnosti žalovanej zaplatiť úrok z omeškania
prvoinštančný súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaná je
v omeškaní so zaplatením priznanej pohľadávky 4.051,97 Eur od 22.04.2009. Priznaná výška úroku z

omeškania zodpovedá § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania
je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu s prihliadnutím na prechodné ustanovenie § 10b nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z. účinného od 1. júla 2010, podľa ktorého ak došlo k omeškaniu pred 1. júlom 2010, výška
sankcie za omeškanie spotrebiteľa sa riadi podľa predpisov účinných do 30. júna 2010. Základná

úroková sadzba ECB platná
k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (22.04.2009) bola 1,25 %, potom výška úroku
z omeškania je o 8 % vyššia a činí 9,25 % ročne. Keďže predmetný záväzkový vzťah je vzťahom
občianskoprávnym, a nie obchodným, nárok na úrok z omeškania súd prvej inštancie posudzoval podľa
občianskoprávneho predpisu, ktorým je nariadenie vlády

č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, vrátene § 517 ods.
2 OZ. Ak žalobca žiadal priznať vyšší úrok (zmluvne dohodnutý je vyšší úrok ako priznaný úrok) a z
vyššej istiny, jeho žalobu čo do zvyšku zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej
úspechu vo veci. Žalobca mal vo veci úspech

v rozsahu 69,60 % a neúspech v rozsahu 30,40 %, jeho pomer jeho úspech a neúspechu je 39,20 %.
Preto rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanej
v rozsahu 39,20 % s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po
právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto rozsudku v časti vo výroku II. a IV. podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie a navrhla,
aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil a rozhodol tak, že žalobu v
časti nároku žalobcu vo výške 4.051,97 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy
4.051,97 Eur od 22.04.2009 do zaplatenia zamietne a žalobcovi uloží povinnosť nahradiť trovy konania
žalovanej v plnom rozsahu. Uplatnila odvolacie dôvody uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e),

f), g), h) CSP. Poukázala na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na čl. 46 Ústavy
SR zakotvujúcich právo na spravodlivé súdne konanie, ku ktorému patrí najmä právo na prístup súdu,
právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie
v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, pričom právo na spravodlivé prejednanieveci zahŕňa princíp rovnosti strán, princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktómosti konania a právo na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Uviedla, že rozsudok prvoinštančného súdu je nepreskúmateľný a
arbitrárny. K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí

právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym
odôvodnením uviedla, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a
rozhodnutíÚstavnéhosúduSR,niejenutné,abynakaždúžalobnúnámietkuboladanásúdompodrobná
odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje

na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu
s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že vo veci už bola
rozhodnuté Rozsudkom 4Cb/15/2009 - 215 zo dňa 06.08.2013. Proti rozhodnutiu sa odvolal žalobca a
v odvolaní napádal rozhodnutie súdu aj s poukazom na skutočnosť, že súd žalobcovi zamietol nárok na
náhradu škody vo výške 99,76 Eur

v súvislosti s opravou predmetného motorového vozidla. (v ďalšej časti pojednávaní však zobral žalobu
späť v tejto časti nároku bez udania dôvodu. Celé odvolanie žalobcu bolo odôvodňované z nároku na
náhradu škody z leasingovej zmluvy/nájomnej zmluvy. Avšak žalobca až po zrušenie v poradí prvého
rozsudku uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 17.02.2016 nepredložil dôležité dôkazy, ktoré
mali mať za následok iné rozhodnutie vo veci. Išlo o dôkaz, ktorý nebol žalobcom celých 10 rokov

predložený, a to „Formulár
o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, z ktorého vyplýva, že žalovaná nemala v
úmysle prenajímať si vozidlo, ale prišla k dodávateľovi vozidlo si kúpiť. Keďže ide o spotrebiteľský úver,
ale nárok žalobcu vychádza v časti priznanej súdom prvej inštancie
z nároku z náhrady škody už po odstúpení od zmluvy, kde žalovaná vozidlo majiteľovi vrátila, mimo

iného mu zaplatila 30 % z ceny vozidla, zaplatila za dva mesiace používania
a nemala možnosť ovplyvniť konanie žalobcu, ako bude ďalej nakladať zo svojim majetkom, bolo
povinnosťou súdu skúmať, či takáto škoda bola spôsobená žalobcovi. Od začiatku pritom napádala
Všeobecné podmienky leasingu (ďalej len „ VPFL“), konkrétne ich neplatnosť v časti bodu 5.1.16 a
5.1.19, na ktoré odkazoval žalobca. V týchto bodoch sú uvedené práva a povinnosti zmluvných strán,

respektíve zmluvnej jednej strany, a to žalobcu, ktorý si môže podľa tohto bodu/článku VPFL 5.1.16
a 5.1.19 „kedykoľvek! nárokovať na vzniknutú škodu spôsobenú dlžníkom/spotrebiteľom. Predmetné
ustanovenia VPFL považuje za neprijateľné zmluvné podmienky a jednoznačne konanie žalobcu za v
rozpore z dobrými mravmi. Žalovaná citovala ust. § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
a ust.

§ 3 ods. 1 a § 39 Obč. zák., poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Cdo 173/2003, a tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
PL ÚS 10/1995 zo dňa 28.02.1995, z ktorých rozhodnutí vyplýva, že zásada zmluvnej voľnosti v
súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie z hľadiska obsahovej náplne právnych
úkonov, napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti

prostredníctvom uvedených korektívov ako aj zákonnom zákaze nepochybne prispieva k spoločenskej
a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. V odôvodnení rozsudku na
str.16 ods. 34 sa uvádza tvrdenie žalobcu, že zmluva je uzatvorená medzi prenajímateľom a nájomcom.
Súd však túto právnu otázku zmluvného vzťahu neriešil, či ide o zmluvu nájomnú alebo zmluvu na
základe, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver. Ona zastáva názor, že v tomto konaní si žiada žalobca

plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorej predmetom je poskytnutie spotrebiteľského úveru, aj keď ho
nazvalnájomnázmluvaalebozmluvaleasingová.Žalobcazaspotrebiteľazaplatilpredajcovikúpnucenu
vozidla v 2/3 z 1/3 si uhradila sumu za vozidlo žalovaná. Je absolútne nemysliteľné, aby žalobca v čase
podpisu zmluvy nevedel, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, a o spotrebiteľský úver. Nakoľko sa jedná o
spoločnosť dlhodobo poskytujúcu spotrebiteľské úvery v prípade dofinancovania auta, dá sa povedať, že

ideotakzvanéplnenievsplátkach.Žalobcavedelavedomeklamalspotrebiteľapripodpisezmluvy,aten
bol presvedčený že podpisuje spotrebiteľský uver. Je potrebné poukázať na nekalé konanie žalobcu, na
základe ktorého môže súd vyhodnotiť zmluvu v jednotlivých častiach za neplatnú. Ide práve o dojednania
vo VPFL, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán a porušujú tiež ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa 250/2007

Z. z. (§5 ods.1, §7 ods.2 písm. a), b) a §8 ods. 1 a 2 zákona o ochrane spotrebiteľa) Obchodná
praktika sa má posúdiť ako „klamlivá“ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady
2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na
vnútornom trhu, zákon o ochrane spotrebiteľa 250/2007 pokiaľ táto praktika jednak obsahuje nesprávneinformácie alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa a jednak je spôsobilá zapríčiniť,
že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Článok 2 písm. k)
tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „rozhodnutie o obchodnej transakcii“ zahrnuje

akékoľvek rozhodnutie, ktoré priamo súvisí s rozhodnutím o tom, či kúpiť, alebo nekúpiť určitý výrobok.
V prípade, že ide o spotrebiteľský uver alebo leasing, žalovaná neobdŕžala žiadne finančné prostriedky,
práve naopak, žalobcovi zaplatila 30 % z kúpnej ceny vozidla, ktorého majiteľom je výlučné žalobca,
vrátila mu predmet financovania a nemôže zodpovedať za to, že si majiteľ predá svoj majetok pod
cenu, nakoľko zmluvný vzťah podľa žalobcu skončil dva mesiace po podpise zmluvy. V tomto prípade

mal súd skúmať, prečo žalobca nevrátil akontáciou žalovanej, ktorá bola vo výške predplatených 13-
tich splátkach úveru. To znamená, že žalovaná vlastne zaplatila za požičanie auta, ktoré nikdy nebolo
jej majetkom 15 splátok a ešte má zapovedať za škody, ktoré si spôsobil sám žalobca predajom
vozidla hlboko pod cenu, hoci ho po odobratí mohol poskytnúť ďalšiemu záujemcovi o leasing. K
obchodnej praktike žalobcu je nutné poukázať na skutočnosť, že ku klamaniu spotrebiteľa došlo pri
uzatváraní samotnej zmluvy a jej znení a príslušných listín, kde uvádza žalobca zmluvu ako leasingovú

teda zmluvu medzi prenajímateľom a nájomcom, ale vo formulári o zmluvných podmienkach zmluvy
o spotrebiteľskom úvere (ktorý žalobca nepriložil k žalobe), uvádza informácie pre spotrebiteľa ako
poskytnutie spotrebiteľského úveru, čím porušil zákon
a použil už spomenutú nekalú obchodnú praktiku §5 ods.1, §7 ods.2 písm. a), b) a §8 ods. 1
a 2 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaná ďalej označila dôkazy predložené žalobcom za

nevierohodné, nepreukazujúce plnenie údajne poskytnuté tretím osobám, ktoré požadoval žalobca od
nej. Ušlý zisk žalobca nezdokladoval predložením znaleckého posudku, hoci sa naň odvolával. Podľa
názoru žalovanej nedôvodný je aj nárok na zaplatenie nákladov na odobratie motorového vozidla a
nedôvodný je aj nárok na zaplatenie nákladov za odťah vozidla a aj parkovanie vozidla. Záväzok
žalovanej znášať úhradu týchto nákladov vyplýva zo zmluvných ustanovení zmluvy o spotrebiteľskom

úvere 5.1.16 a 5.1.19, čo už žalovaná uviedla na predchádzajúcich pojednávaniach. Ide o dodávateľom
vopred pripravené formulárové ustanovenia zmluvy, VPLZ ani nie sú v zmysle zmluvy súčasťou, (čo
vyplýva aj z bodu III: záverečné ustanovenia zmluvy), kde nie sú individuálne dojednané podmienky
odobratia motorového vozidla, prípadnej prepravy, či parkovania, preto je potrebné aby súd vyhodnotil
neprijateľnosť zmluvných dojednaní vo VPLZ, ktoré žalobkyňa považuje za súčasť zmluvy, hoci takáto

skutočnosť z predložených listín nevyplýva. Žalovaná trvala na tom, že ustanovenia VPLZ 5.1.16 a
5.1.19 sú neprijateľné zmluvné podmienky v zmysle § 53 ods. 1 a ods.4 Občianskeho zákonníka. Dané
zmluvné ustanovenia zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán na neprospech
žalovanej ako spotrebiteľa
anaviacneboliindividuálnedojednané.Žalobcanepreukázal,žeonapripodpisezmluvymohlaovplyvniť

obsah týchto zmluvných podmienok, a preto sa v zmysle § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka považujú
za podmienky, ktoré neboli individuálne dojednané. Neprijateľnosť zmluvných podmienok je treba vidieť
v tom, že od žalovanej ako spotrebiteľa vyžaduje žalobca úhradu nákladov spojených s odobratím a
obťahom vozidla bez toho, aby bol dodávateľ, povinný preukazovať skutočnú výšku týchto nákladov. K
rovnakému záveru

v obdobnej právnej veci dospel aj Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č. k. 27Co/109/2018-287 zo dňa
28.08.2018. Žalovaná poukázala na znenie ust. § 53 ods. 5 Obč. zák., v zmysle ktorého neprijateľné
zmluvné podmienky sú absolútne neplatné a súd plnenie na ich základe nemôže priznať. Podľa jej
názoru mal žalobca v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri predaji vozidla mal postupovať v rámci
zákona a o všetkých úkonoch mala informovať žalovanú. Ak chcel u nej uplatniť náhradu škody, mal jej

umožniť vyjadriť sa k takému postupu, a nie odpredať auto a následne sa obrátiť na súd. Postup žalobcu
označila žalovaná za nemysliteľný a nepredstaviteľný. Žalobca mal žiadať náhradu škody, ktorú by bol
povinný preukázať, a nie si uplatniť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, lebo zánikom zmluvy zanikajú aj
povinnosti z nej. Žalobca však takto nepostupoval a vznik škody nepreukázal. Žalovaná tiež namietla, že
súd sa nezaoberal ani tým, či v jej prípade žalobca postupoval s odbornou starostlivosťou a či skúmal jej

bonitu. Prvoinštančný súd teda nepostupoval správne, nevykonal všetky dôkazy, dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol rozsudok prvoinštančného súdu v
napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny. Odvolanie žalovanej označil za všeobecné, bez uvedenia

konkrétnychodvolacíchtvrdení,odkazujúclennaznenie§365CSP.Poukázalnato,žežalovanánaďalej
bez akéhokoľvek zdôvodnenia spochybňuje existenciu leasingovej zmluvy ako nepomenovaného
zmluvného typu a v odvolaní uvádza, že leasingová zmluva č. XXXXXXX zo dňa 23.04.2008 v znení jej
neskorších dodatkov (ďalej len „leasingová zmluva“), uzatvorená medzi žalobcom ako prenajímateľoma žalovanou ako nájomcom, má mať údajne právnu povahu nájomnej zmluvy, resp. spotrebiteľského
úveru. Uvedené tvrdenia žalovanej o údajnej právnej povahe predmetnej zmluvy sú však v zrejmom
rozpore s predchádzajúcou výpoveďou žalovanej na pojednávaní dňa 07.03.2019, keď sama žalovaná

uviedla „vedela som, že je to zmluva na lízing, teda, že si berieme auto na lízing, že sa bude auto
splácať a keď ho splatíme bude naše“. Z uvedenej svedeckej výpovede žalovanej vyplýva, že v čase
uzatvorenia leasingovej zmluvy, ako aj v čase po uzatvorení leasingovej zmluvy žalovaná poznala
význam leasingovej zmluvy a rozumela, za akých podmienok nadobudne financované vozidlo do svojho
vlastníctva. Žalovaná zároveň nikdy nespochybňovala, že financované vozidlo nie je v jej vlastníctve

a jej vlastníctvom sa stane až vtedy, keď riadne a včas žalovaná splní všetky svoje povinnosti z
leasingovej zmluvy. Žalobca nesúhlasil s tvrdeniami žalovanej, podľa ktorej sú ustanovenia zmluvy o
finančnom leasingu v bodoch 5.1.16 a 5.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu neplatné pre
ich neprijateľnosť a rozpor s dobrými mravmi. K ust. bodu 5.1.16 uviedol, že k predčasnému ukončeniu
leasingovej zmluvy došlo len z dôvodu podľa bodu 5.1.2 písm. a) VPFL
(t.j. omeškanie žalovanej, ktorá pred podaním žaloby neuhradila ani jednu leasingovú splátku), a teda

už samotný dôvod predčasného ukončenia leasingovej zmluvy majúci svoj základ v zavinenom konaní
žalovanej nemôže spôsobovať neprijateľnosť zmluvnej podmienky podľa bodu 5.1.16 VPFl, nakoľko
všetky nároky podľa ustanovenia bodu 5.1.16 VPFL žalobca voči žalovanej uplatňuje len v dôsledku
predchádzajúcehoporušenialeasingovejzmluvyžalovanou,ktoréžalovanáobjektívne,vlastnýmisilami,
mohla odvrátiť vlastným konaním nezávislým od vôle žalobcu - riadnou a včasnou úhradou leasingových

splátok. K ust. bodu 5.1.19 žalobca poukázal na to, že predmetné ustanovenie zakladá zmluvným
stranám leasingovej zmluvy vzájomné práva a povinnosti. Výkladom ustanovenia bodu 5.1.19 písm.
a) odseku aa) VPFL možno zistiť, že žalovaná má právo (t.j. žalobca má povinnosť) na to, aby sa od
osobitného peňažného plnenia (položka č. 4 finančného vyúčtovania) odrátala suma (výťažok) získaná
za odpredaj predmetu leasingu. Inými slovami, predmetné ustanovenie síce zakladá právo žalobcu na

úhradu osobitného peňažného plnenia, avšak len v rozsahu, ktorým nebolo toto plnenie uspokojené
z výťažku z predaja predmetu leasingu, pričom predmetný predaj je povinný zabezpečiť žalobca ako
vlastník predmetu leasingu. Žalovanej citované ustanovenie VPFL teda priznáva právo na zohľadnenie
predmetného výťažku z predaja. Zároveň predmetné ustanovenie pokrýva aj situácie, pri ktorých by bol
predmet leasingu predaný za tak vysoký výťažok, že by právo na osobitné peňažné plnenie žalobcu

bolo tým úplne uspokojené a žalovanej by tak mohol vzniknúť nárok (právo) na vrátenie preplatku.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovanej v odvolaní o tom, že ustanovenia 5.1.16 a 5.1.19 VPFL údajne nie sú
súčasťou leasingovej zmluvy v nadväznosti na bod 7 článku III. leasingovej zmluvy, tak žalobca uvádza,
že predmetné tvrdenie žalovanej je účelové a v rozpore so znením bodu 7 článku III. leasingovej zmluvy.
Zo znenia článku III. bod 7 leasingovej zmluvy vyplýva, že na leasingovú zmluvu sa nevzťahovalo len

ustanovenie bodu 5.1.4 VPFL a VPFL sa menia a dopĺňajú o ďalšie ustanovenia uvedené v leasingovej
zmluve. Uplatnenie ustanovení 5.1.16 a 5.1.19 VPFL na právny vzťah vyplývajúci z leasingovej zmluvy
tak nebol vylúčený a VPFL sú v súlade s článkom III bod 1 leasingovej zmluvy súčasťou leasingovej
zmluvy.

4. Žalovaná v písomnom stanovisku zo dňa 21.01.2020 k vyjadreniu žalobcu nesúhlasila s tvrdeniami
žalobcu o absencii odvolacích dôvodov. Uviedla, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku nereagoval na ňou prednesenú zásadnú, relevantnú námietku súvisiacu s
predmetom súdnej ochrany, čo je prejavom arbitrárnosti. Podľa jej názoru je nesporné, že mala splácať
spotrebiteľský úver, ktorý má v zákone jasne definované náležitosti a skutočnosť, že ide o spotrebiteľský

úver vyplýva aj s „Formulára
o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere“, ktorý ako už bolo v odvolaní uvedené,
žalobca k pôvodnej žalobe ani len súdu nepredložil, čím maril spravodlivosť tohto súdneho konania.
Žalovaná je presvedčená, že ide o spotrebiteľský úver obsahujúci neprijateľné zmluvné podmienky
(uvedené v odvolaní). Právna otázka, či zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, však nebola

súdom prvej inštancie vyriešená. Trvala na podanom odvolaní.

5. Žalobca sa k stanovisku žalovanej zo dňa 21.01.2020 písomne nevyjadril.

6. Odvolací súd vec preskúmal podľa § 380 CSP v rozsahu podaného odvolania a dospel k záveru,

že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny podľa §
387 ods. 1 CSP. O odvolaní žalovanej rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,
pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem.7. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP, odvolací súd skúmal, či konanie pred
súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním
procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci odvolací súd nezistil

procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. a),
b) CSP.

8. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán sporu, dôkazy vyhodnotil

správne, v súlade so zásadami v § 191 CSP, zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver a svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil riadne a v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2
CSP. Na zdôraznenie správnosti uvádza odvolací súd nasledovné.
9. Odvolací súd posúdením vyjadrení strán sporu v odvolacom konaní ako aj v konaní pred súdom
prvej inštancie zistil, že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami strán
prednesenými v konaní, a preto nie je dôvod na postup odvolacieho súdu podľa § 387 ods. 3 prvá

veta CSP. V tomto smere je nevyhnutné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS
78/2005, podľa ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie
o odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

10. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia
s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho je aj v súlade
s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,
pretože prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,

III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkýchrozhodnutívšeobecnýchsúdov(takprvoinštančnéhosúdu,akoajodvolaciehosúduaprípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/05, v zmysle ktorého
pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v

zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

11. Za podstatné odvolacie námietky žalovanej považoval odvolací súd jej tvrdenia o arbitrárnosti
napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení nevysporiadal so všetkými
jej námietkami týkajúcimi sa neplatnosti zmluvných dojednaní v bode 5.1.16 a 5.1.19 všeobecných

podmienok finančného leasingu pre ich neprijateľnosť a rozpor s dobrými mravmi, vykonané dôkazy
nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil. Žalovaná argumentovala tým, že uvedené zmluvné dojednania zakladajú hrubú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán na jej neprospech ako spotrebiteľky, tieto neboli
individuálne dojednané, ona pri podpise zmluvy nemohla ovplyvniť ich obsah, pričom na ich základe

žalobca od nej požaduje úhradu nákladov bez toho, aby ich skutočnú výšku a vynaloženie náležite
preukázal.

12. Odvolací súd námietky žalovanej uvedené v odvolaní vyhodnotil ako nedôvodné. Predovšetkým je
potrebné poukázať na to, že štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená

v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má
byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd
by mal vo svojej argumentácií dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia bez pochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojomodôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo
veci. Odvolací súd konštatuje, že všetky uvedené zákonné náležitosti napadnutý rozsudok spĺňa.

13. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými
vykonanými dôkazmi, tvrdeniami a vyjadreniami strán, keď tieto vyhodnotil nielen samostatne, ale aj vo
vzájomných súvislostiach a celkom zrozumiteľne vysvetlil, ako na ich základe dospel k záveru o tom,
že zmluva o finančnom leasingu uzavretá medzi predchodcom žalobcu a žalovanou je nepomenovanou
zmluvou v zmysle § 51 a § 491 Obč. zák. s prvkami nájomnej zmluvy s možnosťou nadobudnúť

predmet leasingu za splnenia zmluvných podmienok do vlastníctva, a že nejde o klasickú zmluvu o
spotrebiteľskom úvere alebo o kúpnu zmluvu tovaru na splátky tak, ako to tvrdila žalovaná. Súd prvej
inštancie vykonal dôkaz oboznámením obsahu zmluvy o finančnom leasingu, všeobecných podmienok
finančného leasingu a formulára o zmluvných podmienkach a tieto posúdil tak, že nie sú vo vzájomnom
rozpore a že konanie predchodcu žalobcu nebolo nekalé, a ani v rozpore
s ust. § 5 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, keď konštatoval, že predmetným

formulárom predchodca žalobcu splnil svoju povinnosť podľa § 3 ods. 9 zák. č. 258/2011 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia leasingovej zmluvy, teda ku dňu
23.04.2008.Zvykonanéhodokazovaniapritomnepochybnevyplynulo,žežalovanávedela,žeuzatvorila
leasingovú zmluvu. Súd prvej inštancie správne dôvodil tým, že všeobecné podmienky finančného
leasingu žalovanú zaväzovali a následkom porušenia zmluvných povinností bol vznik nároku na náhradu

nákladov súvisiacich s predčasným ukončením leasingového vzťahu.

14. Bez akýchkoľvek pochybností k zániku zmluvného vzťahu medzi predchodcom žalobcu a žalovanou
došlo z dôvodu porušenia zmluvných povinností žalovanou, ktorá neuhradila ani jednu leasingovú
splátku, čo malo za následok vznik a vynaloženie nákladov zo strany predchodcu žalobcu spojených

so zadržaním, uskladnením a prevozom predmetu leasingu, a to v celkovej výške 732,46 Eur. Súd
prvej inštancie účelnosť a vynaloženie týchto nákladov dôsledne preskúmal a vyhodnotil v odseku 53.
odôvodnenia svojho rozhodnutia, kde sa vysporiadal aj námietkou žalovanej o neprijateľnosti dojednania
v bode 15.1.16 všeobecných podmienok finančného leasingu, opakovane vznesenou aj v odvolaní.
Odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom zastáva názor, že ust. § 53 ods. 4 Obč. zák. v znení

účinnom v čase uzavretia leasingovej zmluvy sa netýka vyššie uvedených nárokov, pretože ak žalobcovi
v súvislosti s porušením právnej povinnosti zo strany žalovanej vznikli náklady, má nárok na ich náhradu
v primeranej a preukázanej výške. Uvedené je možno konštatovať aj v súvislosti s nárokom žalobcu na
zaplatenie náhrady finančného výnosu vo výške 3.319,51 Eur podľa bodu 15.1.16 písm. d) v spojení s
bodom 15.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd

za potrebné zdôrazniť, že účelom finančnej služby - finančného leasingu poskytovanej predchodcom
žalobcu bolo legálne dosiahnutie zisku, a to práve finančného výnosu, o ktorý predchodca žalobcu,
resp. žalobca prišiel práve z dôvodu porušenia zmluvných povinností zo strany žalovanej. Žalobca,
resp. jeho predchodca nevstúpil do zmluvného vzťahu so žalovanou s cieľom poskytnúť jej bezúročnú
pôžičku a nešlo ani o zmluvný vzťah z kúpnej zmluvy s úhradou kúpnej ceny v splátkach, pretože

vlastníkom predmetu leasingu zostal aj po podpise leasingovej zmluvy predchodca žalobcu. Rovnako
nebol cieľom zmluvy o finančnom leasingu len krátkodobý nájom, resp. požičanie motorového vozidla
a následne vrátenie späť predchodcovi žalobcu, naopak, účelom predmetnej zmluvy bolo poskytnutie
služby finančného leasingu predchodcom žalobcu ako prenajímateľom žalovanej ako nájomcovi na
určenú dobu za odplatu s možnosťou nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetu leasingu za

splnenia dohodnutých podmienok. Odvolací súd zastáva názor, že žalobca sa oprávnene domáha
zaplatenia náhrady finančného výnosu vo výške sumy zodpovedajúcej dohodnutému úroku a obdobiu
tak, ako to bolo dojednané v bode 5.1.19 všeobecných podmienok finančného leasingu. Odvolací súd
poukazuje na odseky 44 až 53 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorých súd prvej inštancie
veľmi podrobne objasnil, na základe čoho vyvodil záver o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi z

titulu predčasného ukončenia leasingového vzťahu náhradu nákladov vzniknutých v súvislosti s takýmto
ukončenímzmluvnéhovzťahu,pričomsavysporiadalsovšetkýminámietkamižalovanejoneprijateľnosti
jednotlivých zmluvných dojednaní z pohľadu právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 52 ods. 1 a nasl. Obč.
zák., príslušných ustanovení zák. č. 258/2001 Z.z. v znení platnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy.
Odvolací súd tiež ako nedôvodnú vyhodnotil argumentáciu žalovanej, podľa ktorej výška žalobcom

vynaložených nákladov nebola v konaní preukázaná. Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd prvej
inštancie starostlivo preskúmal nároky žalobcu a z uplatnených vecných nákladov priznal len tie, ktoré
žalobca reálne vynaložil a ich úhradu tretím osobám preukázal výpismi obratov na účte v banke tak, ako
to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku v odseku 53.15. Odvolací súd ďalej uvádza, že v postupe žalobcu pri realizácii jeho práv vo vzťahu k žalovanej
nevzhliadol rozpor s dobrými mravmi. Žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy o finančnom leasingu,

ktorú žalovaná s ním uzatvorila dobrovoľne, splnil. Naopak, bola to práve žalovaná, ktorá si svoje
zmluvné povinnosti neplnila, a hoci predmetný záväzkový vzťah z leasingovej zmluvy je vzťahom
spotrebiteľským, ani napriek zvýšenej ochrane poskytovanej spotrebiteľom nemožno žalovanú zbaviť
úplne zodpovednosti za následky jej konania. Pokiaľ žalovaná namietala, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že jeho rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci a že vykazuje znaky arbitrárnosti, odvolací súd k tomu uvádza,
že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004) a rovnako neznamená
ani to, aby strana sporu bola úspešná, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/2004).

16. Po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne
správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na
základe správne a dostatočne zisteného skutkového stavu. Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje
na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie a na jeho právne posúdenie. Žalovaná v odvolaní proti
napadnutému rozsudku neuviedla žiadne také skutočnosti, ktoré by neprezentovala v konaní pred

súdom prvej inštancie a s ktorými by súd prvej inštancie nevysporiadal a ktoré by mohli mať vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalovanou uplatnené podstatné odvolacie tvrdenia, totožné s tými,
ktoré uviedla už v konaní pred súdom prvej inštancie, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v
právnom posúdení veci prvoinštančným súdom, preto odvolací súd napadntuý rozsudok v napadnutej
časti potvrdil ako vecne správny v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP s tým, že sa v celom rozsahu

stožňuje s jeho odôvodnením a v podrobnostiach naň odkazuje.

17. Náhrada trov odvolacieho konania žalobcovi nebola priznaná, aj keď podľa § 396
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP by mu vzhľadom na úspech v odvolacom konaní patrila. Odvolací súd však
z obsahu spisu zistil, že žalovanému v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).