Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. máj 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/71/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4415221088
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Radošická Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4415221088.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a členiek
senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. K.
S., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. pod Z. č. XXX, 2. F.. K. S., rod. S., nar. XX. XX. XXXX,
bytom J. S. nad I., H. č. XXXX/XX, 3. Z. O., rod. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., S. XXX/XX, všetci
žalobcovia zastúpení advokátom JUDr. Igorom Haruštiakom, so sídlom Bratislava, Linzbothova 13,

proti žalovaným: 1. S.. S. N., Ph.D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. - H. pole, E. XX, Česká republika,
2. Y. I., rod. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. 6, S. XX, Česká republika, 3. K.. Z. E., rod. W.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom K. 1, I. XXX/XX, Česká republika, všetci žalovaní zastúpení Advokátskou
kanceláriouSOUKENÍK-ŠTRPKA,s.r.o.,sosídlomBratislava,Šoltésovej14,IČO:36862711,ourčenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o vzájomnej žalobe žalovaných v 1. až 3. rade, o určenie ich
vlastníctva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo

dňa 24. septembra 2019 č. k. 5C/495/2015-264 v jeho vyhovujúcich výrokoch (III., IV.), ako aj vo výroku
o náhrade trov konania (V.) takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku, ktorým súd určil, že žalobcovia
sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností (III., IV.), ako aj vo výroku o nároku žalobcov na náhradu
trov konania (V.) z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto:
„I. Súd konanie o vzájomnom návrhu žalovaných v rade 1 až 3 zastavuje.
II. Žalobcom v rade 1, 2 a 3 súd voči žalovaným v rade 1, 2 a 3 nárok na náhradu trov konania o
vzájomnej žalobe nepriznáva.
III. Súd určuje, že žalobcovia v rade 1, 2 a 3 sú podieloví spoluvlastníci a to žalobca v 1. rade - K. S.,
rod. S., nar. XX. XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom G. pod Z. č. XXX, štátna príslušnosť Slovenská

republika v podiele 1/4 iny z celku, žalobca v 2. rade - F.. K. S., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, r. č.:
XXXXXX/XXXX, bytom J. S. I., H. č. XXXX/XX, štátna príslušnosť Slovenská republika v podiele 1/4-iny
z celku a žalobca v 3. rade - Z. O., rod. O., nar. XX.X.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom K., S. XXX/
XX, štátna príslušnosť Slovenská republika v podiele 2/4-ín z celku nehnuteľností nachádzajúcich sa v
katastrálnom území A., obec A., okres Nové Zámky, a to:
-novovytvorených parciel: C-KN č. 13615/2 - zastavané plochy o výmere 1292 m2, C-KN č. 13618/9-

orná pôda o výmere 47284 m2, C-KN č. 13634/3- ostatné plochy o výmere 5659 m2, C-KN č. 13618/10
- orná pôda o výmere 15815 m2, C-KN č. 13618/13 - zastavané plochy o výmere 140 m2, C-KN č.
13618/16- orná pôda o výmere 652 m2, C-KN č. 13634/8 - ostatné plochy o výmere 811 m2, C-KN č.
13618/12 - orná pôda o výmere 1511 m2, C-KN č. 13618/15 - zastavané plochy o výmere 445 m2, C-
KN č. 13618/17-orná pôda o výmere 28712 m2, C-KN č. 13621/3-zastavané plochy o výmere 312 m2,
C-KN č. 13629/3 - trvalé trávne porasty o výmere 4688 m2, C-KN č. 13631/6- orná pôda o výmere

24349 m2 a C-KN č. 13634/5 - ostatné plochy o výmere 1123 m2, vytvorených geometrickým plánom
č. 11976454-S-Gp-F - 271/2017, vyhotoveným dňa 14.2.2018 Ing. Rastislavom Petkaničom - GEPOS,Nové Mesto nad Váhom, úradne overeným Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom
dňa 16. 05. 2018 pod č. 328/18, na oddelenie pozemkov p. č. 13615/2, 13618/9,10,12,13,15,16,17,
13621/3, 13629/3, 13631/6, 13634/3,5,8 a vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva.

IV. Geometrický plán č. 11976454-S-Gp-F - 271/2017, vyhotovený dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom
Petkaničom - GEPOS, Nové Mesto nad Váhom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky,
katastrálnym odborom dňa 16. 05. 2018 pod č. 328/18 je súčasťou rozsudku.
V. Žalobcom v rade 1, 2 a 3 súd priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovaným
v rade 1, 2 a 3 a to v súvislosti s konaním o tej časti žaloby žalobcov, ktorej bolo vyhovené.

VI. Súd konanie v časti o určenie, že ostatné C-KN parcely č. 13615/1, 13618/2, 13618/3, 13618/7,
13618/11, 13618/14, 13621/1, 13621/2, 13629/1, 13629/2, 13631/4, 13631/5, 13634/2, 13634/6
a 13634/7, uvedené v časti Nový stav geometrického plánu č. 11976454-S-Gp-F - 271/2017,
vyhotoveného dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom Petkaničom - GEPOS, Nové Mesto nad Váhom,
ostávajú vo vlastníctve doterajších vlastníkov, zapísaných na LV. č. XXXX, k. ú. A. (žalovaných),
zastavuje.

VII. Žalovaným v rade 1, 2, 3 súd nepriznáva nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v rade 1, 2
a 3 v súvislosti s konaním o žalobe žalobcov v tej časti, v ktorej bolo konanie zastavené.“

1.1. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o ust. § 137 písm. c/ CSP, ako aj zistený skutkový stav
dokazovaním.

1.2. Žalobcovia v 1. až 3. rade podali určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c/ CSP, preto súd
skúmal, či tu je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva na strane žalobcov. Uviedol,
že z rozhodovacej praxe vyplýva, že jedna strana bude mať naliehavý právny záujem na určení ich
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vždy, keď je vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností, aj protistrana,

t. j. pokiaľ je evidované duplicitné vlastníctvo. Rozhodnutím súdu sa zabezpečí vnesenie istoty do
právneho postavenia žalobcov v 1. až 3. rade, ako aj žalovaných v 1. až 3. rade a rozhodnutím súdu
sa môže dosiahnuť zmena zápisu v katastri nehnuteľností, čím dôjde k odstráneniu duplicity vlastníctva
a k odstráneniu pochybností o tom, kto je vlastníkom (spoluvlastníkom) nehnuteľností. Vzhľadom na
uvedené, mal za to, že je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe žalobcov.

1.3. Žalobcovia v 1. až 3. rade svoje vlastníctvo odvodzovali od svojich právnych predchodcov -
manželov O.. Títo, podľa tvrdenia žalobcov, predmetné nehnuteľnosti nadobudli na základe výmeru
o vlastníctve pôdy vydaného vtedajším Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, o
čom predložili Výmer č. 3017/1948-10/B zo dňa 11. 05. 1948, z ktorého mal súd za preukázané,

že tento výmer bol vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v súlade s
§ 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR o vlastníctve pôdy pridelenej podľa nariadenia č.
104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR. Výmer je opatrený pečiatkou a
podpisom povereníka. Z výmeru je zrejmé, že po vykonanom pokračovaní predpísanom nariadením č.
104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení

poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského nároku
a vyhláškou povereníka pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č. 21/1946 UR.V. o schvaľovaní
prídelových plánov a na základe prídelového plánu vypracovaného miestnou roľníckou komisiou
v Köbölkúte (Gbelce) potvrdeného Okresnej roľníckej komisie v Parkane (Štúrovo) a schváleného
Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy dňa 10. 05. 1948 boli manželom K. a M.

O. pridelené do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v kat. úz. v tom čase v Köbölkúte (dnes
Gbelce) a to nehnuteľnosti evidované v tom čase v PKN vložke č. 1254 ako parcela č. 3618, 3619,
3620/26 a 3630. Žalobcovia v 1. až 3. rade, ktorí tvrdili, že ich predchodcovia nehnuteľnosť prídelom
nadobudli, súdu predložili ako dôkaz výmer o vlastníctve sporných poľnohospodárskych nehnuteľností
ich predkov. Výmer je vkladu schopný, nadobúdací titul, ktorý sa považuje za verejnú listinu a dokazuje

vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej nehnuteľnosti. Súd teda mal za preukázané,
že predchodcovia žalobcov riadne nadobudli do svojho spoluvlastníctva sporné nehnuteľnosti. Nebolo
preukázané, že by následne nejakým právne relevantným spôsobom prídelcovia o toto vlastníctvo prišli.
Naopak, čo sa týka nakladania, bolo preukázané, že časť pôvodnej parcely č. 3618 prídelcovia odpredali
kúpnou zmluvou RI-79/73 manželom S., čím došlo k zníženiu parcely č. 3618 o predanú časť 54235 m2.

Zostatok pridelených nehnuteľností, ako to vyplýva z listinných dôkazov, ako aj z oznámenia katastra (č.
l. 14) následne po celý čas prechádzal na rodičov a následne na samotných žalobcov v 1. až 3. rade, tak
ako to je podrobne uvedené v bode 13. rozsudku. Ďalej súd z nájomných zmlúv predložených žalobcami
spolu s dokladmi preukazujúcimi úhradu nájomného (č. l. 207, 208, 212 až 220) mal preukázané, žežalobcovia a ich predchodcovia sa o svoje vlastníctvo starali, zaujímali, nakladali ním - prenajímali ho
na základe písomných nájomných zmlúv tretím osobám.

1.4. Žalovaní v 1. až 3. rade svoje vlastníctvo odvodzovali od svojho predka Dr. N. Z., ktorému bolo
toto vlastníctvo odňaté (prevzaté), resp. z ktorého prešlo na štát v dobe od 25. 02. 1948 do 01. 01.
1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1 písm. p/ (§ 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb.). Uvedené prevzaté
nehnuteľnosti boli síce predmetom na vrátenie oprávneným osobám - potomkom O. podľa dohody
schválenej rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky č. j. 300/92 zo dňa 11. 03. 1993 v spojení

s opravným rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky č. j. 300/92/I.a zo dňa 08. 11. 1995. Časť
takto vrátených nehnuteľností následne dedením po svojej matke mali nadobudnúť žalované v 2. a
3. rade. Je nesporné, že Dr. N., aj keď zrejme bez právneho dôvodu, ale boli v rozhodnom období
odňaté nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu. Uvedená krivda vykonaná v rozhodnom období mala
byť napravená postupom v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. Podľa súdu však túto krivdu bolo možné
napraviť, avšak len v súlade s uvedeným zákonom. Žalovaní v súčasnosti odvodzujú svoje právo

od rozhodnutia vydaného príslušným pozemkovým úradom podľa reštitučného predpisu. Vznikla tak
situácia, že reštituentom bolo vrátené do vlastníctva niečo, čo v tom čase bolo vo vlastníctve iných
súkromných fyzických osôb, t. j. predmet reštitúcie nebol spôsobilým predmetom na vydanie podľa zák.
č. 229/1991 Zb. Vzhľadom na to, súd mal za to, že predmetom vydania boli nespôsobilé nehnuteľnosti,
ktoré právni predchodcovia žalobcov nadobudli na základe výmeru do svojho vlastníctva, tieto riadne

prechádzali na ich potomkov a riadne ich užívali. V konaní nebolo preukázané, že by predchodcovia
žalobcov alebo žalobcovia o toto svoje vlastníctvo prišli.

1.5. Súd v danej veci zistil, že sa tu do kolízie dostali dve práva, a to právo žalobcov ako právnych
nástupcov prídelcov, ktorí vlastníctvo nadobudli na základe výmeru o vlastníctve pôdy a právo

žalovaných, resp. ich právnych predchodcov, ktorým boli do vlastníctva nehnuteľností prinavrátené
na základe iných uplatnených reštitučných nárokov podľa reštitučných predpisov. Súd v snahe o čo
najspravodlivejšie usporiadanie veci dospel k záveru, že v tomto prípade svedčí vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam žalobcom v 1. až 3. rade, ktorí nespôsobili a nemohli ovplyvniť skutočnosť, že bez
ich vedomia boli nehnuteľnosti patriace do ich (resp. ich predkov) vlastníctva rozhodnutím správneho

orgánu, ktoré považuje súd za paakt vydané žalovaným, resp. ich predchodcom. Ako bolo uvedené,
súd uvedené rozhodnutie považuje za nulitný akt (paakt), pretože sa ním vydávalo niečo, čo nebolo
podľa zákona spôsobilé vydania - vydávali sa nehnuteľnosti, ktoré v čase vydania boli vo vlastníctve
fyzických osôb, a nie vo vlastníctve štátu, resp. právnických osôb (§ 5 zák. č. 229/91 Zb.) a žalovaní,
resp. ich predchodcovia nemohli na základe takéhoto nulitného právneho aktu nadobudnúť vlastníctvo,

preto súd žalobe vyhovel a určil, že podieloví spoluvlastníci, a to žalobcovia v 1. až 3. rade, sú podieloví
spoluvlastníci, tak ako to uviedol vo výroku svojho rozhodnutia, pričom súčasťou rozsudku sa stal i
geometrický plán Ing. Rastislava Petkaniča - GEPOS Nové Mesto nad Váhom zo dňa 14. 02. 2018.

1.6. Súd na doplnenie uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením žalovaných v 1. až 3. rade, že výmer o

vlastníctve nie je platný, pretože podľa PKN vložky č. 1254 bol zápis vlastníckeho práva v prospech
štátu vykonaný až 14. 11. 1959, t. j. až po tom, ako bol vydaný výmer. Súd opätovne poukázal na to,
že výmer obsahuje zákonné náležitosti, je perfektnou listinou, verejnou listinou a nadobúdacím titulom.
Uviedol, že napriek zápisu zo 14. 11. 1959, z uznesenia vydaného Radnou komorou Krajského súdu
trestného v Prahe pod č. Tk XXIX 2895/48 zo dňa 28. 04. 1948, vyveseného 05. 05. 1948 vyplýva,

že Dr. N. Z. bol zhabaný všetok majetok podľa vtedy platného zákona č. 58/23 Sb., čo znamenalo,
že predchodca žalovaných bol vtedy považovaný za zradcu v zmysle zákona č. 23/48 Zb. o výkone
trestov postihujúcich majetok dňom jeho vyvesenia na súdnej doske, t. j. 05. 05. 1948, pričom uznesenie
nadobudlo právoplatnosť a účinnosť. To znamená, že v čase, keď bol vydaný výmer, predchodca
žalovaných bol zbavený svojho majetku. V konaní nebolo sporné, že právny predchodca žalovaných o

nehnuteľnosti počas bývalého režimu prišiel a túto skutočnosť nespochybnili ani jeho potomkovia. Veď
práve oni ako oprávnené osoby v rámci reštitúcie žiadali o navrátenie nespravodlivo a protizákonne, bez
právneho dôvodu odňatého vlastníctva svojho predka.

1.7. O trovách konania o žalobe žalobcov súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcom, úspešným

v konaní, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho výrokoch III., IV., V. napadli v zákonnej lehote odvolaním
žalovaní, ktorí sa domáhali jeho zrušenia a vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a novérozhodnutie, alternatívne jeho zmeny a zamietnutia žaloby žalobcov v 1. až 3. rade. Dôvodili tým, že súd
uznalakoprávnytitulpreurčenievlastníctvaknehnuteľnostiamvprospechžalobcovVýmerovlastníctve
pôdy, pričom v zmysle príslušnej PKN vložky č. 1254 pre kat. úz. A. vyplýva, že sporné nehnuteľnosti vo

vlastníctve štátu boli až od roku 1959, keď bola zapísaná konfiškácia. Preto poukazujú na to, že v čase
vydávania príslušného výmeru Československý štát nemohol byť vlastníkom sporných nehnuteľností,
čo je preukázaný fakt. V dôsledku toho ani žiaden prevod a dedenie nemohli byť platné. Tvrdia preto, že
z neprávosti nemôže vzniknúť právo. Poukazovali na tú skutočnosť, že podľa nariadenia č. 104/1945 Sb.
n. SNR bolo potrebné rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle ONV v obvode, v ktorom sa nachádzal

konfiškácii podliehajúci majetok. Žalobcami deklarované rozhodnutie príslušnej konfiškačnej komisie
však títo nepredložili a konajúci súd sa s danou skutočnosťou nevysporiadal, hoci v rámci dokazovania
navrhli predloženie takéhoto dôkazu. Tvrdia, že ich právny predchodca Dr. Z. N. ako pôvodný vlastník
nesplnil ani jednu z podmienok v zmysle nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR s poukazom na článok
I. odsek 6 citovaného nariadenia, ako aj § 4 nariadenia č. 50/1945 Sb. n. SNR, a preto predmetný
výmer o vlastníctve pôdy bol vydaný nezákonne, predčasne, a teda majetok ich právneho predchodcu

bol nezákonne, predčasne zaradený do prídelového konania, v rámci ktorého bol príslušný výmer o
vlastníctvepôdyvydaný.Pretopovažujúpredmetnývýmerovlastníctvepôdylenzaformálno-právnyakt,
bez zákonného opodstatnenia, nezakladajúci právoplatné účinky nadobudnutia vlastníctva. Poukazujú
zároveň na kardinálny rozdiel medzi významom zbavenie majetku (bod 16. rozsudku) a na význam
zaistenie majetku, ako to vyplývalo zo zákonov platných v čase vydávania výmeru.

2.1. O zbavení majetku právneho predchodcu žalovaných síce bolo rozhodnuté, ako sa na to poukazuje,
avšak to ešte neznamená, že bolo rozhodnuté o konfiškácii jeho majetku. Z uznesenia Rady komory
Krajského súdu trestného v Prahe pod sp. zn. Tk XXIX 2895/48 zo dňa 28. 04. 1948 vyplýva, že majetok
ichprávnehopredchodcusapodľa§29ods.3zák.č.50/23Sb.a§13ods.1,3zák.č.23/48Sb.zabavuje

ešte pred rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného uznesenia je evidentné, že podľa návrhu Štátneho
zastupiteľstva v Prahe bolo zahájené prípadné vyšetrovanie pre zločiny a bola ďalej navrhnutá podľa §
29 ods. 3 zákona č. 50/23 Sb. a § 13 ods. 1 zák. č. 23/48 Sb. konfiškácia majetku. Hoci bolo evidentné,
že majetok sa pre účel možnej konfiškácie v budúcnosti zabavuje, ešte to neznamená, že aj v budúcnosti
podľa výsledkov trestného konania bude skonfiškovaný. V prípade ich právneho predchodcu Dr. Z.

N. sa zabavenie realizovalo pre zaistenie možného výkonu. V konaní predložili uznesenie krajského
prokurátora v Prahe, z ktorého vyplýva, že trestné stíhanie ich právneho predchodcu, zahájené Radnou
komorou Krajského súdu trestného v Prahe, bolo zastavené. Ďalej je nesporným faktom, že ešte v roku
1946 bol ich právny predchodca Dr. Z. N. vyznamenaný.

2.2. Žalovaní ďalej vo svojom odvolaní tvrdia, že pri vydávaní príslušného výmeru išlo o svojvôľu
Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave bez konfiškačného rozhodnutia
príslušného súdu, resp. príslušnej komisie. Dr. N. nikdy nebol odsúdený a jeho majetok so spornými
nehnuteľnosťami nebol konfiškovaný na základe potrebného rozhodnutia. Preto v konaní navrhovali,
aby žalobcovia predložili hodnoverné rozhodnutie o tom, že sporný majetok ich právneho predchodcu

bol v čase vydávania príslušného výmeru o vlastníctve pôdy konfiškovaný, a takto konfiškovaný sa stal
majetok Československého štátu a to aj s poukazom na § 14 ods. 1 zák. č. 23/48 Sb. Navrhovaný
dôkaz však zo strany žalobcov nebol predložený. O vydanie nehnuteľností požiadali, vychádzajúc zo
zápisov z PKN vložky č. 1254 pre kat. úz. A., teda konfiškácie z roku 1959 zakotvenej B/17 danej
vložky, pričom ani pri najväčšej obozretnosti nevedeli a nemohli vedieť o nejakom výmere o vlastníctve

a prídelcoch. Preto tvrdia, že odo dňa vydania a vrátenia sporných nehnuteľností, t. j. od roku 1994
boli stále dobromyseľní ako riadni vlastníci až do roku 2014, kedy im bolo zaslané oznámenie z
príslušného katastrálneho odboru o duplicitnom vlastníctve. Poukázali na to, že vlastnícke právo, pokiaľ
sa nadobudne v dobrej viere, požíva ochranu a nezaniká v súlade s článkom 11. Listiny základných
práv a slobôd a ústavnými princípmi právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv. Sú toho názoru, že je

potrebné pri posudzovaní žaloby žalobcov posúdiť aj ich ochranu, a to ochranu ich vlastníckych práv, ku
ktorým sa vždy hlásili v dobrej viere, rešpektujúc právne predpisy aj ohľadne sporných nehnuteľností.
Pokiaľsúdvbode14.rozsudkuuviedol,žežalobcovia,resp.ichpredchodcoviasariadneonehnuteľnosti
starali, užívali ich a nakladali s nimi, a teda ich mali v dobromyseľnej faktickej držbe, poukazujú na to, že
žalobcoviadostávalilennájmyodtzv.nájomcov,pričomnehnuteľnostivôbecneobrábali,nakoľkotietosa

nachádzajú medzi nehnuteľnosťami ich nájomcu a to spoločnosti PROFMAT, s. r. o., pričom s uvedenou
spoločnosťou sú v stálom kontakte a od roku 1994 vykonávajú aj kontrolu prenajímaných nehnuteľností,
čo žalobcovia preukázať nemôžu. V zmysle skutkového stavu sú toho názoru, že vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam im svedčí tak morálne, ako aj právne. Pokiaľ ide o samotný geometrický plán Ing.Rastislava Petkaniča, je podstatné, na základe akých podkladov bol plán vypracovaný. Javí sa, že
predmetný geometrický plán bol vypracovaný na základe predloženej prídelovej listiny, a teda ide o
ideálne zameranie možno podľa nejakého prídelového plánu, o ktorom sa však geodet nezmieňuje, ani

nebol doteraz predložený žalobcami. Daný geometrický plán podľa ich názoru vychádza z právneho
stavu katastra nehnuteľností, a nie z nejakého ideového prídelového plánu, o ktorom sa v roku 1994
vôbec nevedelo. Predložený geometrický plán je bez podrobností na súčasný právny stav v zmysle
pozemno-knižných máp „E-parcely“ nie sú zakreslené a sú len imaginárne. Tvrdia, že žalobcovia,
resp. ich predchodcovia len formálne právne dedili a prenajímali sporné nehnuteľnosti bez faktického

ovládania, nakoľko je logické, že tie isté nehnuteľnosti nemohli naraz obrábať a obhospodarovať dva
rozličné hospodárske subjekty. Oni majú svoje nehnuteľnosti zapísané riadne ako CKN parcely, teda
parcely boli a sú v teréne zrejmé a určené hranicami.

2.3. Záverom uviedli, že v demokratickom štáte nemôže byť spravodlivé zlegalizovanie nezákonného
postupu orgánov totalitného režimu za účelom priznania neprávosti založenej v totalitnom režime hlavne

proti tým vlastníkom, ktorým boli majetky odobraté násilne bez právneho a zákonného dôvodu.

3. K podanému odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhli rozsudok súdu prvej
inštancieakovecnesprávnypotvrdiťauplatnilisinároknanáhradutrovodvolaciehokonania.Napadnutý
rozsudok považujú za vecne správny a v celom rozsahu sa s ním stotožňujú. Súd prvej inštancie vykonal

rozsiahledokazovanie,vykonanédôkazysprávnevyhodnotilanavecaplikovalsprávneprávnepredpisy.

3.1. Žalovaní podstatnú časť svojho odvolania venujú tvrdeniu, že v čase vydania Výmeru o vlastníctve
pôdy zo dňa 11. 05. 1948 č. 3017/1948-10/B ich právnym predchodcom štát vlastníkom vydávaných
nehnuteľností nebol. Poukazujú pritom na zápis v PK vložke č. 1254, vykonaný až v roku 1959, čo

by malo vylučovať možnosť nadobudnúť nehnuteľnosti výmerom zo dňa 11. 05. 1948. Zápis do PK
vložky považujú za evidentný omyl, o administratívny nezmysel, naviac, zápis do PK vložky v roku
1959 vlastníctvo založiť nemohol, pretože nemal konštitutívny charakter. Okresný výbor by nemohol
prídel ani odňať. Správny akt tohto orgánu nijako nemohol založiť právne účinky zániku vlastníctva
prídelcu. Poverený majetok mohlo odňať len Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy,

ONV nemali právomoc odnímať prídely. Prechod vlastníctva predmetného majetku na štát pred dňom
vydania výmeru o vlastníctve v prospech ich právnych predchodcov v roku 1948, teda zápis v PK
vložke z roku 1959 rozhodne nevylučuje. Uplatňovať teraz vady konfiškačného a prídelového konania
znamená snahu o narušenie niekoľko desaťročí trvajúceho právneho stavu po neprimerane dlhej dobe,
čo je v rozpore so zásadou potreby právnej istoty a nevyhnutnej autority štátu. Žiadať v súčasnej

dobe od právnych predchodcov pôvodných prídelcov dokazovanie zákonnosti procesu konfiškačného a
prídelového konania spred viac ako 70 rokov neznamená nič iné, len zaťažovanie strany, ktorá sa má
takýmto postupom dostať do dôkaznej núdze. Nehovoriac o tom, že dôkazné bremeno by v takomto
prípade neležalo na žalobcoch, ale na žalovaných, pretože výmer je verejnou listinou, samotná slúži ako
dôkazný prostriedok. Pokiaľ žalovaní sa bránia tým, že v čase vydania výmeru ich právny predchodca O.

nebol zbavený svojho majetku, tento mu nebol zabavený, ale len v rámci trestného konania bol zaistený,
uvádzajú, že poľnohospodárska časť majetku Dr. N. bola následne konfiškovaná podľa nariadenia č.
104/1945 Sb. n. SNR tak, ako je to uvedené vo výmere o prídele pôdy, v súvisiacom prídelovom
pláne, ako aj vo vyznačenej PKN vložke č. 1254. Všeobecne platí, že konfiškácia podľa uvedeného
nariadenia bola zákonným aktom, ktorý nie je možné posudzovať z hľadiska prípadných vád na nej

viaznucichdeklaratórnychrozhodnutí.Jenepochybné,žepoľnohospodárskoučasťoumajetkuprávneho
predchodcu žalovaných štát disponoval tak, že ho odstúpil do prídelového konania vecne a miestne
príslušným orgánom. Napriek subjektívnemu hodnoteniu a názoru žalovaných, uvádzajú, že výmer je
perfektnou verejnou listinou vtedy, keď ju vydal na podklade zmocnenia plynúceho zo zákona alebo
iného všeobecne záväzného predpisu orgán/úrad v rámci svojej právomoci, obsahuje odtlačok pečiatky

tohto orgánu a podpis úradnej osoby. Predmetný výmer zo dňa 11. 05. 1948 všetky tieto náležitosti
spĺňa a v samotnom texte uvádza, že je „verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu,“
preto jeho vyhodnotenie prvoinštančným súdom ako perfektnej verejnej listiny a nadobúdacieho titulu je
nepochybne správne. K preskúmavaniu správnych aktov zaujal stanovisko aj Najvyšší súd SR, podľa
ktorého všeobecné súdy nie sú oprávnené skúmať platnosť, či zákonnosť mimo rámca správneho

súdnictva, ale len so zreteľom na to, či išlo o akty nulitné (ničotné), o paakty.

3.2. Pokiaľ žalovaní v podanom odvolaní namietajú do konania predložený geometrický plán, uvádzajú,
že tento bol vypracovaný v súlade s platnými smernicami Úradu geodézie a kartografie, čo jepreukázané jeho schválením katastrálnym úradom. Oprávnený geodet pri jeho vypracovaní postupoval
štandardným spôsobom, vychádzal z grafického podkladu prídelovej listiny, zo zamerania identických
bodov a morfologicky súvisiacich tvarov v teréne, na základe ktorých sa grafika prídelového plánu

pretransformovala v existujúci stav KN. Tento postup podlieha kontrole katastrálneho úradu a je
technicky nespochybniteľný. Pokiaľ žalovaní argumentujú, že oni v roku 1994 vychádzali z údajov
katastra nehnuteľností, poukazujú na § 70 Katastrálneho zákona, v zmysle ktorého hodnovernosť
a záväznosť údajov katastra nie je absolútna, čo zákonodarca zvýraznil v zákone priamo slovným
spojením „ak sa nepreukáže opak.“ Do konania predložili prídelový plán pre katastrálne územie Köbölkút

(Gbelce) „konf. Dr. Z. N. LM1.2.45“ a prídelový plán pre katastrálne územie Köbölkút, „hon, Alsoto,
LmL.m.č.5“, na podklade ktorých v spojitosti s výmerom o vlastníctve pôdy sa následne aj reálne ujali
užívania pridelených nehnuteľností. Tieto pôvodní prídelcovia užívali do konca svojho života. Prídelový
plán nemohol byť neznámy ani v roku 1971, kedy potomkovia pôvodných prídelcov (rodičia žalobcov)
časť prideleného majetku odpredali do konania predloženou kúpnou zmluvou a zmluvou o deľbe, ktorou
zároveňgeometrickýmplánomdošlokodčleneniučastiznehnuteľnostizmajetku,ktorýbolnadobudnutý

na základe výmeru. Do konania predložili nájomné zmluvy s PD Gbelce a následne kontinuálne s ďalšími
nájomcami a spolu s dokladmi o poberaní nájomného až do objavenia duplicitného vlastníctva. Pokiaľ
žalovaní namietali, že svoje parcely evidované v registri „E“ KN prenajímali len formálne, uviedli, že
formou prenajímania finančne nákladnými geometrickými plánmi nezameraných „E“ KN parciel je stále
prenajímaná drvivá väčšina poľnohospodárskej pôdy v SR.

4. V priebehu odvolacieho konania žalovaní vypovedali plnú moc ich pôvodnému právnemu zástupcovi
a plnú moc na ďalšie zastupovanie v konaní udelili Advokátskej kancelárii SOUKENÍK-ŠTRPKA, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, ktorý podal následne repliku k vyjadreniu žalobcov.

4.1. Poukázali na svoje doterajšie vyjadrenia prezentované v konaní. Poukazovali na nesprávne právne
posúdenie reštitučného rozhodnutia Pozemkového úradu, ktoré súd prvej inštancie posúdil ako paakt,
na čom následne zásadným spôsobom založil svoj právny názor o neexistencii ich vlastníckeho práva.
Tým, že súd prvej inštancie označil rozhodnutie Pozemkového úradu za nulitný právny akt, z ich pohľadu
právne nulifikoval, a takpovediac „zmietol“ podstatný právny akt, ktorý preukazoval na jednej strane

obnovenie ich vlastníckeho práva za podmienok a postupom v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. a existenciu
ich dobromyseľnosti, a na druhej strane, toto chybné právne posúdenie malo bezpochyby zásadný vplyv
prirozhodovacejčinnostiprvoinštančnéhosúdu,ktorýztohtodôvoduvyhovelžalobe,pričomnezohľadnil
existenciu ich dobrej viery v rozhodovaciu činnosť príslušného správneho orgánu v kontexte snahy
obnoviť vlastnícke právo.

4.2. Ďalej sa žalovaní vyjadrili k nevykonaniu listinných dôkazov, ktoré predložili a ktorými preukazovali
reálny výkon vlastníckeho práva a držby sporných nehnuteľností. V konaní bola predložená nájomná
zmluva so spoločnosťou PROFMAT, s. r. o., v ktorej bolo jasne a presne vymedzené, čo je predmetom
nájmu. Nehnuteľnosti boli presne označené a vymedzené a uviedli aj odvodenie svojho obnoveného

vlastníckeho práva z titulu rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky, čím bol jasne preukázaný
vstup do reálnej držby týchto nehnuteľností a existencia dobromyseľnosti na strane žalovaných. Zhrnuto,
teda vyslovili záver o nedostatočnom, resp. žiadnom relevantnom vykonaní dôkazov zo strany súdu
pre náležité objasnenie veci, teda riadne vykonanie listinných dôkazov - nájomných zmlúv, vykonanie
výsluchov nájomcov oboch strán sporu pre odstránenie rozporov z hľadiska zodpovedania otázky „aké

konkrétne nehnuteľnosti nájomcovia reálne v teréne užívajú alebo obhospodarujú, príp. vykonanie
ohliadky na mieste za účelom preverenia týchto skutočností“.

4.3. Žalovaní k vyjadreniu žalobcov ďalej namietali absentujúce zohľadnenie a skúmanie existencie
dobrej viery/dobromyseľnosti na ich strane spojenej s reálnym výkonom vlastníckeho práva vo svetle

aktuálnej judikatúry (najmä) Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti poukázali na uznesenie NS SR zo
dňa 08. 11. 2011 sp. zn. 1Sžr 38/2011, rozsudok NS SR z 25. 08. 2011 sp. zn. 5Sžo 230/2010, uznesenie
NS SR z 28. 03. 2011 sp. zn. 5Cdo 87/2010, ako aj nález ÚS SR zo 16. 03. 2016 I. ÚS 549/2015,
rozhodnutie ÚS ČR v náleze III. ÚS 247/14 z 28. 01. 2016, ako aj rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo dňa 26. 04. 2017 sp. zn. 18Co 27/2016.

4.4. V zmysle uvedeného sú preto názoru, že súd mal pri hodnotení a vykonaní predložených listinných
dôkazov (ktoré de facto nevykonal), pri riadnom zistení skutkového stavu veci zaoberať sa aj otázkou
dobromyseľnosti a riadneho výkonu vlastníckeho práva z ich strany, keď konali v dobrej viere, správnosťrozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky, prenajali sporné nehnuteľnosti v zmysle predloženej
nájomnej zmluvy a do dnešného dňa vystupovali a vystupujú ako riadni vlastníci konajúci v dobrej viere.
Pri hodnotení konkurencie vlastníckych práv strán sporu sa súd mal zaoberať existenciou dobrej viery

na ich strane pri ich vstupe do užívania nehnuteľností po obnovení ich vlastníckeho práva v roku 1993,
resp. v roku 1995 a následnou možnosťou vydržania vlastníckeho práva a rovnakou mierou sa mal
súd zaoberať otázkou nesplnenia základných podmienok pre platné nadobudnutie vlastníckeho práva
právnymi predchodcami žalobcov v roku 1948.

5. K podanému vyjadreniu žalovaných sa vyjadrili opätovne žalobcovia, ktorí uviedli, že procesný úkon,
ktorý mal nový právny zástupca žalovaných po prevzatí plných mocí k dispozícii, je uvedený v § 374
CSP a jeho účelom je umožnenie vyjadrenia odvolateľa k vyjadreniu protistrany k odvolaniu. Napriek
uvedenému pomenovaniu svojho podania, toto podanie žalovaných sa nevyjadruje k predchádzajúcemu
vyjadreniu žalobcov ani jediným slovom. Venuje sa kritike prvoinštančného rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo a vyjadrenie protistrany - ktoré prvoinštančný rozsudok obhajovalo, resp.

polemizovalo so všetkými argumentmi uvádzanými v odvolaní - celkom odignorovali. Naďalej sa
pridržiavajú právnej argumentácii k odvolaniu, a vzhľadom na rozšírenú argumentáciu uvádzajú
nasledovné:
- k údajnému nesprávnemu právnemu posúdeniu reštitučného podania ako paaktu uviedli, že
Pozemkový úrad Nové Zámky v rámci reštitučného konania svojím rozhodnutím nemal právomoc odňať

fyzickým osobám vlastníctvo nehnuteľného majetku. Túto právomoc mal len súd. Pokiaľ ho ale odňal,
ide o právnu vadu takejto zápornej kvality (negatívnej hĺbky), že súd bol tento úkon úradu oprávnený
posúdiť ako správny akt nulitný, ničotný, resp. ako paakt. Zároveň poukázali aj na preambulu zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a k inému poľnohospodárskemu majetku, kde
je uvedené, že sa jedná o snahu zmierniť niektoré majetkové krivdy, ku ktorým došlo voči vlastníkom

poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až 1989;
- k údajnej absencii zohľadnenia existencie dobromyseľnosti na strane žalovaných uviedli, že boli
to práve žalovaní, ktorí do návrhového (resp. vyzývacieho) konania predkladali všetky rozhodujúce
podklady pre rozhodnutie a tieto zadovažovali, vôbec neboli pasívnymi subjektmi, len prijímajúcimi
činnosť konajúceho orgánu. Žalovaní si pri dodržaní obvyklej opatrnosti nemohli nepoložiť otázku, kto

vlastne s nehnuteľnosťami, o ktorých vrátenie žiadali, disponoval a nakladal, keďže majú zmenšenú
výmeru. Kto teda vlastne časť z nehnuteľností geodeticky odčlenil a previedol na iné subjekty. Žalovaní
si pre účely reštitúcie dali vypracovať dva geometrické plány, ktoré museli dávať dokonalý prehľad
o úbytku výmer oproti stavu pred konfiškáciou. Je až nepochopiteľné, ako sa mohli nezaujímať, kto
im z majetku odobral. Jednoduchým krokom sa mohli dostať ku kúpno-predajnej zmluve a zmluve o

deľbe z roku 1971, ktorej účastníkmi boli rodičia žalobcov. Ich tvrdenie, že nemohli žiadnym spôsobom
disponovať vedomosťou o existencii konkurenčného práva je teda absolútne nepravdivé. Ostáva teda
len konštatovať pri tvrdenom nadobudnutí vlastníctva, že podmienky začatia plynutia vydržacej doby
teda určite neboli splnené. Vydržanie preto neprichádzalo do úvahy z tohto dôvodu ani neskôr;
- k údajnému nevykonaniu listinných dôkazov žalovanými preukazujúci reálny výkon vlastníckeho

práva a držby sporných nehnuteľností - ako žalobcovia sú jednoznačne presvedčení, že resp. ich
právni predchodcovia vlastníkmi boli, čo v prvoinštančnom konaní preukázali množstvom dôkazov o
nadobudnutí vlastníctva a jeho postupnom predeďovaní a disponovaní s ním, spravovaní, pričom v tejto
súvislostipoukazujenaargumentáciuuvedenúvprvomvyjadreníkodvolaniu.Pokiaľžalovanípoukazujú
na nedostatočné vykonanie dokazovania a nezohľadnenie listín, čím nemalo dôjsť k dostatočnému

precíznemu zisteniu skutočného skutkového stavu veci, pričom súd mal v tomto kontradiktórnom konaní
za účelom zisťovania akejsi objektívnej pravdy z vlastnej iniciatívy viesť vyšetrovanie, uviedli: 1/ pre
toto konanie zisťovanie stavu, kto to presne po reštitúcii reálne užíval, irelevantné strany, obidve
zapísané na listoch vlastníctva sa nemohli navzájom vydržať, 2/ predložené listiny boli vykonané
spôsobom, akým CSP pre vykonanie dôkazu listinou požaduje, 3/ predložené listinné dôkazy žiadna

zo strán nespochybňovala a ďalšie dokazovanie nepožadovala. Poukázali pritom na zápisnicu z
pojednávania dňa 28. 05. 2019, kde prítomné strany uviedli, že ďalšie návrhy na dokazovanie
nevznášajú a súd následne vyhlásil dokazovanie za skončené. Prenajímanie pôdy spôsobom, ako to
urobili bez geodetického zamerania bolo absolútne typické a nijako menej hodnotné, či dokazujúce
menšiu starostlivosť o majetok alebo menšiu dobromyseľnosť vlastníkov. Práve naopak, oprávnenosť

prenajímania sporných pozemkov v celej časovej línii v danom prípade svedčí práve im.

5.1. Obsahom Dohody o vydaní nehnuteľností medzi žalovanými ako oprávnenými a PD Gbelce ako
povinnou osobou zo dňa 11. 03. 1992 s doplnením 11. 01. 1993 sa dialo v rovnakom období, keď mali srovnakým družstvom uzatvorené nájomné zmluvy na sporné pozemky rodičia žalobcov (01. 10. 1991 až
03. 01. 1994). Dňa 15. 01. 1993 im bol vydávaný Družstevnícky podielový list ako oprávneným osobám
podľa zákona č. 42/92 Zb. s vyčíslením majetkového podielu na transformovanom družstve za vznesenú

pôdu do družstva. Teda, družstvo vôbec nemalo čo zároveň túto časť pôdy vydávať žalovaným. Pretože
ich starí rodičia na pôde pracovali, boli to práve oni, kto vniesli pôdu do družstva. Po ich smrti časť
pôdy odpredali a zostatok pôdy zostal už v družstevnom užívaní. Reštitučnú vydávaciu zmluvu, ktorá
predchádzala reštitučnému rozhodnutiu, uzavreli žalovaní s nevlastníkom a zmluva bola preto absolútne
neplatná. Ich vlastníctvo v tom čase nikto nespochybňoval.

6. K vyjadreniu žalobcov sa opätovne vyjadrili žalovaní podaním zo dňa 04. 06. 2020, ktorým sa
vyjadrili k stanovisku žalobcov k otázke posúdenia rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky
č. 300/92/Ia z 08. 11. 1995. Zastávajú názor, že v prípade, ak by aj pripustili možnosť vadnosti
uvedeného rozhodnutia, je možné hovoriť iba o vadnosti z hľadiska nesprávnych právnych účinkov
rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky. Je možné sčasti súhlasiť so žalobcami v názore, že

pozemkový úrad rozhodol o vlastníctve, resp. vo všeobecnosti založil nové práva v prospech nich,
avšak nemožno hovoriť, že by týmto postupom došlo k odňatiu vlastníctva žalobcov. Možno pripustiť
pri zohľadnení nadobúdacích titulov žalobcov, že rozhodnutie pozemkového úradu mohlo založiť
existenciu duplicitného vlastníctva strán sporu. Táto potenciálna materiálna/vecná vadnosť rozhodnutia
pozemkového úradu však zakladala možnosť preskúmania formou riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov. Nezakladala však právnu nulitu rozhodnutia ako takého. Upriamili pozornosť na konkrétne
rozhodnutie pozemkového úradu z 11. 03. 1993 č. 300/92, kde sa uvádza, či nehnuteľnosti použité pre
účely druhej pozemkovej reformy podľa listu uvedeného úradu zo dňa 17. 12. 1992 boli nehnuteľnosti
pridelené do vlastníctva JRD, čiže právnickej osoby. Z uvedeného možno teda konštatovať, že
pozemkový úrad v skutočnosti vykonal šetrenie pri realizácii reštitučného konania a postupoval v súlade

s princípom materiálnej pravdy.

6.1. Žalobcovia nesprávne konštatujú, že odňatie vlastníckeho práva v podmienkach SR je výlučne
úlohou súdov. Z uvedených dôvodov nie je možné označiť rozhodnutie pozemkového úradu za
nulitný, ničotný právny akt, čiže paakt. Pokiaľ žalobcovia zdôraznili, že reštitučnými zákonmi sa

nemôžu spôsobovať nové krivdy, uviedli, že práve inštitút náhradných pozemkov, ktorý jestvoval v
čase obnovenia vlastníctva žalovaných, bol prostriedkom, ako zabrániť potenciálnym novým krivdám
spôsobených reštitúciami. Konali preto v dobrej viere voči povinnej osobe, ako aj voči pozemkovému
úradu a boli pripravení v prípade, ak by takáto situácia nastala, prijať vydanie náhradných pozemkov.
K tomu však nedošlo, preto zostali v dobrej viere vlastníkmi nehnuteľností, vstúpili do držby bez

akéhokoľvek vedomia o existencii prídelových listín žalobcov z roku 1948.

6.2. Poukázali na definíciu pojmu paakt, ako aj na judikatúru súdov ČR a SR (uznesenie NS SR zo 04.
12. 2008 sp. zn. 8Sžo 171/2008, uznesenie NS SR z 28. 06. 2012 sp. zn. 8Sžf 42/2011, rozsudok NS SR
z 18. 04. 2012 sp. zn. 2Sžo 31/2011, rozsudok NS ČR z 13. 05. 2008 sp. zn. 8Afs 78/2006 a rozsudok

NS SR z 31. 05. 2016 sp. zn. 1Sza 11/2016).

6.3. Žalovaní si dovoľujú vyvrátiť chybné úvahy a tvrdenia žalobcov o neexistencii dobromyseľnosti
a dobrej viery v procese obnovenia ich vlastníckeho práva rozhodnutím pozemkového úradu, ako aj
následného užívania a držby predmetných nehnuteľností. Na ich strane v čase obnovenia vlastníckeho

práva (rok 1993) a počas ich držby nenastala žiadna skutočnosť, ktorá by držbu ovplyvnila alebo
inak prerušila plynutie premlčacej lehoty. Nemožno od nich spravodlivo požadovať, aby disponovali
automaticky vedomosťou o existencii konkurenčného (duplicitného) vlastníckeho práva, ktoré bolo
zapísané do katastra nehnuteľností niekoľko rokov po obnovení ich vlastníctva. Spochybniť objektívnu
dobrú vieru bolo možné napr. ak by pri zápise vlastníctva žalobcov na nový LV došlo k uvedeniu

poznámky o existencii duplicitného vlastníctva na LV žalovaných - k takémuto kroku však nedošlo.
V skutočnosti sa o stav svojich nehnuteľností začali zaujímať až v roku 2014, kedy došlo k zápisu
poznámky o duplicitnom vlastníctve. V súvislosti s posudzovaním dobromyseľnosti poukázali na
uznesenie NS SR z 24. 04. 2017 sp. zn. 3Cdo 17/2016, ako aj nález ÚS SR zo 16. 03. 2016 I. ÚS
549/2015. Dovoľujú si súhlasiť s konštatovaním, že povinná osoba (PD) v zásade nemala pristúpiť k

vydaniunehnuteľností,avšakdovolilisipodotknúť,žemožnúnesprávnosťpostupupovinnejosobyzroku
1993 nemožno pripočítať na ich ťarchu, keďže jednak samotné obdobie nevlastníctva prebehlo až na
základe rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky a taktiež je objektívne zrejmou a nevyvrátiteľnou
skutočnosťou, že vlastníctvo v tej dobe nebolo nijako evidované alebo inak uvedené v určenom registri(neexistoval žiaden list vlastníctva k daným nehnuteľnostiam s vlastníctvom žalobcov). Z uvedeného
je nutné vyvodiť nesprávny právny záver žalobcov o postupe súdu, ktorý nedostatočne skúmal a
nezaoberal sa vôbec otázkou reálneho užívania nehnuteľností stranami sporu a možnosťou jeho

vydržania pri práve rozoberanej konkurencii práv a pri zohľadnení aplikácie princípu „vigilantibus iura
scripta sunt“ - teda, právo praje bdelým, kde práve nebdelý a neopatrný postup žalobcov mal z ich
pohľadu za následok stratu ich vlastníctva v prospech vydržania žalovanými. Pokiaľ by sa pripustila
úvahaomateriálnejnesprávnostidnesajtakprávoplatnéhoanemeniteľnéhorozhodnutiaPozemkového
úradu Nové Zámky, užívanie nehnuteľností potvrdili existenciou nájomných zmlúv, ktoré mali celkom za

následok práve rozoberané vydržanie, ako aj naplnenie jeho podmienok. Súd prvej inštancie sa však v
tomto smere v napadnutom rozsudku vecou nezaoberal.

7. K vyjadreniu žalovaných sa písomne vyjadrili žalobcovia, ktorí zhodne so svojimi predchádzajúcimi
vyjadrenia k odvolaniu žalovaných navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. K vyjadreniu
žalovaných k posúdeniu rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky uviedli, že aj keď boli v čase

reštitúcie vlastníkmi nehnuteľností, tak rozhodnutie pozemkového úradu mohlo založiť popri tom k
tým istým pozemkom aj ďalšie vlastníctvo, a takto vlastne vzniklo duplicitné vlastníctvo strán sporu.
Predmetným správnym rozhodnutím mali žalovaní nadobudnúť vlastníctvo aj v prípade, že rovnaký
majetok vlastnili iné fyzické osoby. Zdôraznili, že duplicitné vlastníctvo neexistuje, môže ísť iba o
duplicitný zápis (evidenciu) vlastníctva. Vlastníctvo je len jedno a odstraňovanie duplicity znamená

proces ustálenia, ktoré vlastníctvo je správne zapísané. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok
NS ČR 22Cdo 382/2002 zo dňa 21. 05. 2003. Pokiaľ boli v čase reštitúcie vlastníkmi predmetných
pozemkov oni, reštitučným rozhodnutím ďalšie vlastníctvo popri ich vlastníctve vzniknúť nemohlo. Je
to navzájom nezlučiteľné. Keďže nemôže existovať dvojité vlastníctvo dvoch rozdielnych subjektov k
rovnakej nehnuteľnosti, pričom sa nejedná o žiadnu formu spoluvlastníctva, nadobudnutiu vlastníctva na

ich strane na základe titulu reštitúcie by musel predchádzať zánik (odňatie) vlastníckeho práva žalobcom
a jeho prechod na žalovaných. Uvedené bolo mimo právomoc Pozemkového úradu Nové Zámky, na to
mal právomoc jedine súd.

7.1. Pokiaľ žalovaní uvádzali, že nie je možné im klásť na ťarchu a ukladať povinnosť zadovažovať a

zisťovať podklady do predmetného reštitučného konania, uviedli, že kúpna zmluva a zmluva o deľbe
zo dňa 29. 12. 1971, ktorou ich rodičia vyčlenili z nehnuteľností pridelených ich rodičom (na podklade
geometrického plánu), časť týchto nehnuteľností odpredali ďalším fyzickým osobám, bola žalovaným
kedykoľvek prístupná, kedy o to prejavili záujem. Po registrácii na bývalom Štátnom notárstve sa zmluvy
zasielalinavyznačeniedoevidencienehnuteľnostítak,akotoajúčastnícipodľaobsahužiadali.Žalovaní

si na Pozemkovom úrade Nové Zámky nárok na vydanie nehnuteľností uplatnili 18. 03. 1992, keď
predložili zároveň dohodu o vydaní nehnuteľností s povinnou osobou (absolútne neplatnú, zo dňa
06. 03. 1992). Požadovaný oprávnený záujem na preverenie potrebných informácií k predmetným
nehnuteľnostiam samozrejme osvedčiť bez problémov mohli. Samotný obsah zmluvy potvrdzuje, že ich
rodičia sa snažili svoje zdedené vlastníctvo z prídelu vo vtedajšom verejnom registri evidovať tak, ako

to vtedy bolo možné. Neodčlenené pozemky zostali v družstevnom užívaní a išlo o tzv. holé vlastníctvo
a listy vlastníctva sa k nim počas družstevného užívania nezakladali.

7.2. Žalovaní pri dodržaní základnej obvyklej opatrnosti v období reštitučného konania mali ľahký prístup
k týmto informáciám, boli naviac odborne zastúpení v právnej geodetickej oblasti. Nie je možné u nich

hovoriť o existencii dobromyseľnosti a to nie z pohľadu ich subjektívneho presvedčenia, ale na základe
posúdenia týchto uvádzaných objektívnych okolností, nezávislých od ich vôle a nezávislých na ich
skutočnej vedomosti (rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 234/2009, 4Cdo 287/2006, 5Cdo 49/2010). Pri
začatí plynutia tvrdenej vydržacej doby, tá plynúť nikdy nezačala.

7.3. Vec užívali ako vlastníci, nakladali s ňou, prenajímali ju podnikateľským subjektom, ktorí s ňou
nakladali tak, ako to bolo jedine poľnohospodársky možné. V prílohe svojho vyjadrenia predložili kópie
originálov LV č. XXXX a č. XXXX kat. úz. A. a zdôrazňujú, že list vlastníctva, na ktorom je zaevidované
vlastníctvo žalobcov (č. 1959) bol založený v roku 1998, pričom list vlastníctva žalovaných (č. 1791) bol
založený v roku 1996. Z tejto skutočnosti žalovaní vyvodzujú, že v čase vzniku ich LV nemohli vedieť o

duplicite, pretože boli dobromyseľní a pozemky mohli vydržať.

7.4. Pokiaľ žalovaní poukazujú na to, že žalobca v 3. rade sa stal podielovým spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností až v roku 2013, je to pravda, kedy bol zapísaný z titulu dedenia po svojomotcovi, ale jeho otec Z. O. bol na tomto liste vlastníctva zapísaný predtým, čo preukazuje obsah
uvedeného notárskeho osvedčenia.

7.5. Pokiaľ žalovaní aplikujú nález ÚS SR I. ÚS 549/2015 zo 16. 03. 2016, žalobcovia uvádzajú, že v
danom prípade nejde o platnosť prevodu od prevodcu nevlastníka zapísaného v katastri, ale o vydržaní
a to za situácie, keď skutoční vlastníci na liste vlastníctva zapísaní boli a s vecou nakladali ako starostliví
hospodári.

7.6. Pokiaľ ide o samotné nájomné zmluvy, nie je pravdou, že v nich absentovala výmera
pozemkov, označenie, či katastrálne územie. Najstaršia blanketová zmluva transformujúceho sa
poľnohospodárskeho družstva bola skutočne všeobecnejšia, ale takéto zmluvy družstvo predkladalo
všetkým vlastníkom pôdy, na ktorých hospodárilo. Pri výmere o výpočte majetkového podielu na
transformovanom družstve bolo uvedené, že bol vyčíslený „podľa výmery vnesenej pôdy“, u ktorej teda
neboli žiadne pochybnosti. Dosvedčujú to nielen ústrižky platieb nájomného od jednotlivých nájomcov,

ktoré si starostlivo uschovávali, ale aj nájomné zmluvy s posledným nájomcom v časovej línii firmou
GREENPOINT, s. r. o. od roku 2003, ktoré iba prirodzene nadväzovali na predchádzajúce zmluvy.
Pravdou je jedine to, že si ako drvivá väčšina malých vlastníkov poľnohospodárskej pôdy v extraviláne
pozemky nedali aj geometricky zamerať. Neboli však preto žiadnymi nedbalými vlastníkmi, ale presne
naopak, boli starostlivými hospodármi, čo v konaní aj preukázali relevantnými dôkazmi o dlhodobom

nakladaní s pozemkami pridelenými nespochybniteľným nadobúdacím titulom ich predkov.

8. Podľa § 470 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je
ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8.1. Podľa § 470 odsek 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci v popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácie konania, ak by boli
v neprospech strany.

9. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil
dovtedy platný procesný predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok a ustanovil, že platí aj pre
(dovtedy) začaté konania (princíp okamžitej aplikovateľnosti), keď účinky úkonov dovtedy učinených
podľa OSP zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho
pojednávania, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a dospel k záveru,
že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých vyhovujúcich výrokoch (III., IV.) a v súvisiacom
výroku o nároku na náhradu trov konania (V.) je potrebné podľa § 389 odsek 1 písmeno b/ CSP zrušiť

a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie podľa § 391 odsek 1 CSP.

11. Podľa § 389 odsek 1 písmeno b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 389 odsek 1 písm. b/ CSP treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj ústavno-právneho rámca a ktoré tak zároveň

znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.
Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

Povinnosťou súdov rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP je jedným z princípov
riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúceho z článku 36 a nasl. Listiny základných práv a slobôd,ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené spornou stranou, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované
základné právo účastníka na spravodlivý súdny proces (uznesenie Ústavného súdu SR z 3. júla 2003

sp. zn. IV. ÚS 115/2003).

12.1. Sudca v odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený, nielen s
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia

a jeho odôvodnenie. Súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu pri vydávaní
rozhodnutia, to znamená, že musí byť preskúmateľné.

13. Z napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplynulo, že súd prvej inštancie sa zaoberal v zmysle
§ 137 písm. c/ CSP tým, či žalobcovia majú v danej veci naliehavý právny záujem. Ďalej posudzoval

kolíziu dvoch práv, a to práva žalobcov ako právnych nástupcov prídelcov, ktorí sporné nehnuteľnosti
nadobudli na základe výmeru o vlastníctve pôdy, a na druhej strane žalovaných, resp. ich právnych
predchodcov, ktorým boli do vlastníctva sporné nehnuteľnosti prinavrátené na základe uplatnených
reštitučných nárokov. Súd prvej inštancie vyhovel podanej žalobe, keď dospel k záveru, že žalobcom
vlastnícke právo svedčí na základe Výmeru o vlastníctve pôdy, ktorým boli sporné nehnuteľnosti

pridelené do vlastníctva ich právnym predchodcom. Pokiaľ si žalovaní odvodzovali svoje vlastnícke
právo od Rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky č. 300/92 zo dňa 11. 03. 1993 v spojení s
opravným rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky č. 300/91/Ia zo dňa 08. 11. 1995, teda od
rozhodnutia vydaného príslušným pozemkovým úradom podľa reštitučného predpisu, dospel k záveru,
že reštituentom bolo do vlastníctva vrátené niečo, čo v tom čase bolo už vo vlastníctve iných súkromných

fyzických osôb a predmet reštitúcie nebol spôsobilým predmetom na vydanie podľa zákona č. 229/91
Zb. V konaní pritom nebolo preukázané, že by právni predchodcovia žalobcov alebo samotní žalobcovia
o svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam prišli. Na druhej strane, pokiaľ žalovaní v konaní poukazovali na
nadobudnutie vlastníctva na základe rozhodnutia kompetentného správneho orgánu, a to príslušného
pozemkového úradu, cítia sa vlastníkmi sporných nehnuteľností. Zároveň však v priebehu celého

konania poukazovali na dôveru v správnosť údajov zákonom zriadeného registra a poukazovali aj na
svoju dobromyseľnosť pri držbe nehnuteľností. Súd prvej inštancie sa týmito ďalšími rozhodujúcimi
skutočnosťami, tvrdenými žalovanými v konaní, nezaoberal a v dôvodoch svojho rozhodnutia sa
vôbec nevysporiadal s otázkou (ne)nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanými vydržaním, pokiaľ
dospel k záveru, že žalovaní vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam nemohli nadobudnúť na základe

rozhodnutia príslušného pozemkového úradu. Táto skutočnosť mala za následok, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, resp. vôbec sa súd otázkou dobromyseľnosti a tvrdeného
vydržania vlastníckeho práva žalovanými nezaoberal, čo malo za následok zrušenie rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, a keď takýmto postupom došlo k porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces. Napriek tomu, že uvedené pochybenie súdu prvej inštancie malo za následok

zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vrátenia mu veci na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd považuje za potrebné aj z hľadiska hospodárnosti
konania, ale aj v zmysle § 391 ods. 2 CSP vyjadriť svoj názor na čiastkové skutkové a právne otázky,
ktoré súvisia aj so zrušením rozhodnutia súdu prvej inštancie.

14. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné vyjadriť sa k rozsahu a dôvodom podaného
odvolania, ale aj k následným vyjadreniam žalovaných po tom, čo došlo k zmene právneho zástupcu na
ich strane. Súd prvej inštancie v zmysle § 374 CSP zaslal odvolateľovi (žalovaným) vyjadrenie žalobcu
k podanému odvolaniu a umožnil mu k nemu vyjadriť sa. Je potrebné súhlasiť s názorom právneho
zástupcu žalobcov, že napriek tomu, že vyjadrenie žalovaných zo dňa 18. 03. 2010 je označené ako

„Vyjadrenie žalovaných k vyjadreniu žalobcov“, nejde o vyjadrenie, ale žalovaní vo svojom podaní v
rozsahu 22 strán rozširujú rozsah podaného odvolania, ako aj samotné odvolacie dôvody. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP, v zmysle ktorých je odvolací súd
viazaný rozsahom odvolania (okrem prípadov pod a/ až c/), ako aj odvolacími dôvodmi. Z podanéhoodvolania žalovaných nesporne vyplynulo, že rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý v rozsahu
vyhovujúcich výrokov, to znamená vo výroku III., IV., ako aj vo výroku o nároku na náhradu trov konania
V.Pokiaľideoodvolaciedôvody,týmitojeodvolacísúdviazanýanainépochybeniasúduprvejinštancie,

ktoré by mohli byť v súlade s § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, už odvolací súd nemôže
prihliadať, aj keby takéto porušenia zistil. To znamená, že odvolací súd pri rozhodovaní o podanom
odvolaní prihliada len na také dôvody, ktoré boli uplatnené v lehote pre podanie odvolania a zároveň vyšli
v odvolacom konaní najavo. Inak povedané, odvolateľ (žalovaní) mohli meniť, modifikovať a dopĺňať
dôvody podaného odvolania a toto právo využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Odvolací súd

preto preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu, a to viazaný rozsahom a
dôvodmi podaného odvolania zo dňa 19. 12. 2019, keď ďalšími podaniami žalovaných - a to vyjadrením
žalovaných zo dňa 18. 03. 2020, ako aj zo 04. 06. 2020 - nebolo už prípustné meniť, modifikovať
a dopĺňať podané odvolanie. Odvolací súd preto obmedzil svoju preskúmavaciu činnosť na rozsah a
dôvody uvedené v odvolaní, ktoré bolo podané v zákonom stanovenej lehote.

15. Podľa § 137 písmeno c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

15.1. Základnou podmienkou dôvodnosti, a teda východiskom prípadnej úspešnosti určovacej žaloby

podľa § 137 písm. c/ CSP je existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Rozumie
sa tým právny záujem žalobcu. Právny záujem žalobcu musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný,
t. j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich
skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva
existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby

súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná
určitými aspektmi: žalovanými je popieraná existencia (neexistencia) práva žalobcu, teda je tu stav,
že právo medzi stranami konania je sporné (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty
medzi stranami); jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto

neistoty, resp. ohrozenie práva. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase
rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu (rozsudok NS SR z 30. 06. 2016 sp. zn.
1Cdo 324/2014).

15.2. Okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti, ktorá je predmetom spoluvlastníctva v katastri

nehnuteľností popri žalobcovi zapísaný aj žalovaný (duplicitný zápis) odôvodňuje vždy naliehavý právny
záujemžalobcunaurčení,žejevlastníkomtakejnehnuteľnosti.Súdnerozhodnutieourčenívlastníckeho
práva je vždy podkladom na vykonanie zmien zápisu katastra nehnuteľností (rozsudok NS SR sp. zn.
2Cdo 163/2005).

15.3. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobcovia v 1. až 3. rade sa domáhajú určenia ich
spoluvlastníckeho práva podľa podielov ako je uvedené v podanej žalobe. Z listu vlastníctva, a to
z LV č. XXXX, vyplýva, že ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností sú vedení žalobcovia 1. až 3.
(ako spoluvlastníci „E“ KN parciel) a zároveň na tomto LV je uvedená poznámka, že hodnovernosť ich
vlastníctva je spochybnená z dôvodu evidencie duplicitného vlastníctva žalovaných v 1. až 3. rade k tým

istým pozemkom, avšak evidovaných ako parcely „C“ KN na LV č. XXXX, resp. ich časti.

Pokiaľ teda súd prvej inštancie v bode 11. rozsudku dospel k záveru, že je tu daný naliehavý právny
záujem na určovacej žalobe žalobcov, lebo len rozhodnutím súdu môže dôjsť k zmene zápisu v katastri
nehnuteľností, čím dôjde k odstráneniu duplicity vlastníctva a pochybností o tom, kto je vlastníkom, resp.

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností, je tento jeho záver správny a odvolací súd sa stotožňuje s
názorom, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem v zmysle § 137 písm. c/ CSP na požadovanom
určení.

16. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú určenia, že sú podieloví spoluvlastníci, a to:

žalobca v 1. rade - K. S., rod. S., nar. XX. XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXX, bytom G. pod Z. č. XXX, štátna
príslušnosť Slovenská republika v podiele 1/4 iny z celku, žalobca v 2. rade - F.. K. S., rod. S., nar. XX.
XX. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom J. S. I., H. č. XXXX/XX, štátna príslušnosť Slovenská republika
v podiele 1/4-iny z celku a žalobca v 3. rade - Z. O., rod. O., nar. XX.X.XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX,bytom K., S. XXX/XX, štátna príslušnosť Slovenská republika v podiele 2/4-ín z celku nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území A., obec A., okres Nové Zámky, a to:
-novovytvorených parciel: C-KN č. 13615/2 - zastavané plochy o výmere 1292 m2, C-KN č. 13618/9-

orná pôda o výmere 47284 m2, C-KN č. 13634/3- ostatné plochy o výmere 5659 m2, C-KN č. 13618/10
- orná pôda o výmere 15815 m2, C-KN č. 13618/13 - zastavané plochy o výmere 140 m2, C-KN č.
13618/16- orná pôda o výmere 652 m2, C-KN č. 13634/8 - ostatné plochy o výmere 811 m2, C-KN č.
13618/12 - orná pôda o výmere 1511 m2, C-KN č. 13618/15 - zastavané plochy o výmere 445 m2, C-
KN č. 13618/17-orná pôda o výmere 28712 m2, C-KN č. 13621/3-zastavané plochy o výmere 312 m2,

C-KN č. 13629/3 - trvalé trávne porasty o výmere 4688 m2, C-KN č. 13631/6- orná pôda o výmere
24349 m2 a C-KN č. 13634/5 - ostatné plochy o výmere 1123 m2, vytvorených geometrickým plánom
č. 11976454-S-Gp-F - 271/2017, vyhotoveným dňa 14.2.2018 Ing. Rastislavom Petkaničom - GEPOS,
Nové Mesto nad Váhom, úradne overeným Okresným úradom Nové Zámky, katastrálnym odborom
dňa 16. 05. 2018 pod č. 328/18, na oddelenie pozemkov p. č. 13615/2, 13618/9,10,12,13,15,16,17,
13621/3, 13629/3, 13631/6, 13634/3,5,8 a vymedzenie rozsahu duplicitného vlastníctva.

Geometrický plán č. 11976454-S-Gp-F - 271/2017, vyhotovený dňa 14. 02. 2018 Ing. Rastislavom
Petkaničom - GEPOS, Nové Mesto nad Váhom, úradne overený Okresným úradom Nové Zámky,
katastrálnym odborom dňa 16. 05. 2018 pod č. 328/18 je súčasťou rozsudku.

16.1. Žalobcovia žalobu odôvodňujú tým, že došlo k duplicitnej evidencie vlastníckeho práva k tým

istým pozemkom na LV č. XXXX u každého zo žalujúcich spoluvlastníkov pod B1 až B3. Z rovnakého
dôvodu bola na LV č. XXXX u každého zo spoluvlastníkov žalovaných pod B1 až B3 zapísaná poznámka
o spochybnení hodnovernosti údajov v katastri, ktorá poznámka bola zapísaná aj na LV č. XXXX,
aj na LV č. XXXX. O vykonaní týchto zápisov a ich zdôvodnení boli všetci dotknutí spoluvlastníci
oboznámení oznámením o zápise poznámka katastrálnym úradom zo dňa 08. 07. 2014. Žalobcovia

odvodzujú svoje nároky od svojich právnych predchodcov, a to K. O. a manž. M., rod. U., ktorí nadobudli
predmetné nehnuteľnosti zapísané v súčasnosti na LV č. XXXX (bez CKN parciel č. 13618/4, 13618/5
a 13618/6 zapísaných na LV č. XXX kat. úz. A. v prospech manželov X. a M. S., ktorým boli tieto
nehnuteľnosti ich právnymi predchodcami odpredané v roku 1973 kúpnou zmluvou registrovanou pod
R-I-79/73), keď nehnuteľnosti nadobudli ich právni predchodcovia na základe výmeru o vlastníctve pôdy

vydaný vtedajším Ministerstvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pridelenej podľa nariadenia
č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 46/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení
poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v
kat. úz. H. (A.) v celkovej výmere 13,5558 ha skonfiškovanej bývalému vlastníkovi Dr. Z. N., právnemu
predchodcovi žalovaných v 1. až 3. rade, zapísanej v PKN vložke č. 1254 ako súčasť parciel 3618,

3619, 3620/26 a 3630. Žalobcovia tieto nehnuteľnosti nadobudli na základe dedičských rozhodnutí po
svojich rodičoch. Žalobcovia tvrdia, že ich právni predchodcovia od pridelenia týchto nehnuteľností,
tieto nikdy nestratili, disponovali s nimi, o čom svedčí aj odpredaj časti nehnuteľností v roku 1973 a po
zmenách v roku 1990 tieto riadne prenajímali postupne viacerým nájomcom nepretržite až do objavenia
sa duplicitného zápisu o vlastníctve predmetných nehnuteľností.

16.2. Žalovaní sa v konaní bránili tým, že sporné nehnuteľnosti nadobudli po svojom právnom
predchodcovi Dr. Z. N., ktorému boli počas obdobia socialistického režimu bez právneho dôvodu
odňaté a neskôr podľa § 9 ods. 2 zák. č. 229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku v znení zákona č. 93/92 Zb. opätovne jeho právnym potomkom vydané, a

toRozhodnutímPozemkovéhoúraduNovéZámkypodč.300/92/Iazodňa08.11.1995,ktorénadobudlo
právoplatnosť dňa 11. 12. 1995. Zároveň uviedli, že tomuto predchádzalo pôvodné Rozhodnutie
Pozemkového úradu Nové Zámky pod č. 300/92 zo dňa 11. 03. 1993, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 15. 04. 1993 a od tejto doby mali žalovaní v 1. až 3. rade svoje vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam aj zo strany štátu uznané a potvrdené. Žalovaní ďalej poukázali na skutočnosť, že

ich právny predchodca Dr. Z. N. nikdy nebol odsúdený. Uznesením Krajského súdu v Prahe pod č.
2RK 334/92 zo dňa 30. 11. 1992 bolo jeho trestné stíhanie, zahájené Radnou komorou Krajského súdu
trestného v Prahe zo dňa 28. 04. 1948, zastavené. Žalovaní tvrdili, že Československý štát nevlastnil
sporné nehnuteľnosti v čase, kedy bol predmetný výmer v prospech právnych predchodcov žalobcov
vydaný. Za objektívnu skutočnosť, že odňatie vlastníckeho práva právnemu predchodcovi žalovaných

bolo vykonané bez právneho dôvodu, je podľa samotných žalovaných zápis vkladu vlastníckeho práva
v prospech Československého štátu v samotnej PK vložke č. 1254 pre kat. úz. A., časti B vlastníctvo,
por. č. 17, z ktorého je evidentné, že sa tak stalo v roku 1959, pričom žalobcovia predložili Výmer o
vlastníctve pôdy č. 3017/1948-10/B už zo dňa 11. 05. 1948. Zastávali názor, že pokiaľ štát nevlastnilsporné pozemky v čase vydávania výmeru, potom ani daný výmer nemohol zakladať hmotno-právne
účinky pre nadobudnutie vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov. Žalovaní v
súčasnej dobe pozemky, ktoré sú predmetom tohto sporu, si dali zamerať geometrickým plánom a

tieto sú prenajaté. Ich vlastníctvo je nepretržité, nerušené a majú za to, že doposiaľ o svoje vlastníctvo
žiadnym legálnym spôsobom neprišli.

17. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že predložený výmer o vlastníctve sporných
poľnohospodárskych nehnuteľností predkov žalobcov spĺňa predpísané náležitosti a je perfektný a

preukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva predchodcami žalobcov sa odvolací súd s týmto záverom
súdu prvej inštancie stotožňuje.

18. Vychádzajúc zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie je potrebné konštatovať, že vecnú
správnosť výmeru a jeho súlad s vtedy platnými predpismi nie je možné v súčasnosti preskúmavať
a takýto správny akt treba považovať za právny akt bezchybný, z ktorého musí súd v zmysle § 135

ods. 2 OSP (§ 186 ods. 1 CSP) vychádzať. Za nulitný akt možno považovať taký akt, ktorý bol vydaný
nepríslušným orgánom štátnej správy, teda nad rámec právomoci toho-ktorého orgánu. K rovnakému
záveru dospel Najvyšší súd SR aj v rozsudku 4Cdo 123/2003, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe
pod č. 44/2004, v ktorom vyslovil názor, že výmery a prídelové listiny, ako verejné listiny, boli a aj sú
v súčasnosti dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými

listinami a mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť
správneho aktu. Môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný), ako i to, že
nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom. Ten istý
záver zaujal Najvyšší súd SR tiež v rozsudku 5Cdo 110/2000, ktorý bol uverejnený v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 40/2001, ako aj v rozsudku 2Cdo/337/2006 z 27. novembra 2007, obdobne aj v uznesení

4 Sž 88/1995, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR č. 65/1995, v uznesení
4 Sž 34/1997, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov R č. 77/1998 a napokon
v rozsudku NS SR 5 Cdo 201/2012.

19. S poukazom a s prihliadnutím na spoločenskú situáciu, ako aj vtedajší právny výklad príslušných

právnych predpisov, po skončení II. svetovej vojny bol štát nútený dať pred zabezpečením súladu
medzi skutočným právnym stavom a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby
pôda bola čo najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom, ktorí by zabezpečili jej obhospodarovanie. S
ohľadom na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa vlastníctvo k
obhospodarovanej pôde nenadobúdalo ani zápisom vlastníctva do pozemkových kníh, ani vyhotovením

listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné vykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo
nehnuteľností nadobúdalo oprávneným prevzatím faktickej držby, nie až prevzatím držby knihovnej.
Vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa teda v povojnovej dobe nadobúdalo už tým, že nový
vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť. Vyhotovenie vkladových listín
a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním knihovného poriadku, ktorým mal byť následne

uvedený stav zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri daný do súladu so skutočným
právnym stavom. Vykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikali, len už existujúcim právam
bola poskytnutá verejná publicita. Preto z prípadného nevykonania knihovného poriadku nemožno
vyvodiť, že by nevzniklo právo, ktoré malo byť do pozemkovej knihy zapísané. Z týchto skutočností
potom vyplýva, že stačilo k prechodu vlastníckeho práva u nehnuteľností faktické prevzatie štátom. K

prechodu vlastníckeho práva prevzatím pritom nebolo potrebné vykonanie zápisu do pozemkovej knihy,
ani vyhotovenie vkladovej listiny. Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v katastri zapísané tam,
kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia, ešte neznamená, že štát
sa vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal. rozhodujúca je okolnosť, či štát nehnuteľnosti fakticky
prevzal (viď rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 180/2009).

Z uvedeného je zrejmé, že ak výmer bol vydaný na to oprávneným subjektom a obsahuje všetky
podstatné náležitosti, má povahu verejnej listiny so všetkými z toho vyplývajúcimi právnymi dôsledkami.
Pridelenie pozemkov na základe takéhoto prídelového rozhodnutia osídľovacieho úradu predstavuje
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, nie je podstatné, že o takomto nadobudnutí

nebol vykonaný zápis do pozemkovej knihy, príp. bol vykonaný neskôr. Nadobudnutie konfiškovaného
majetkupodľadekrétuprezidentarepublikyč.108/1945Zb.boloverejno-právnejpovahyaprávoplatným
rozhodnutím osídľovacieho úradu bolo o tomto nadobudnutí rozhodnuté. Bolo to rozhodnutie prídelové.
Pre nadobudnutie vlastníckeho práva prídelcom tu nebol potrebný ani vklad vlastníckeho práva dopozemkových kníh (tzv. intabulácia práv alebo vykonanie knihovného poriadku), ani hmotné odovzdanie
nehnuteľností (rovnako nález ÚS ČR z 21. 10. 1998, III. ÚS 423/1997). Podľa rozsudku NS SR sp. zn.
4Cdo 123/2O003, výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj sú v súčasnosti dokladmi o

vlastníctveprídelcovkpridelenýmnehnuteľnostiamasúvkladuschopnýmilistinamispôsobilýminazápis
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho súdnictva, všeobecný súd nie je
oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmať len so zreteľom na to, či ide o
akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym
orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa

uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením). Súd
je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, je je povinný vychádzať z jeho
účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o
ich prídele (rovnako tiež rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 198/2008, 5Cdo 110/2000, 2Cdo 337/2006, 4
Sž 88/1995, 4Sž 37/1997, 5Cdo 198/2008 zo dňa 17. 06. 2009 a 3Cdo 45/2008 zo dňa 26. 05. 2009). )

20. Z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že uznesením Radnej komory Krajského súdu
trestného v Prahe zo dňa 28. 04. 1948, ktoré bolo vyvesené dňa 05. 05. 1948 bol podľa § 29 ods.
3 zákona č. 50/1923 Zb. a § 13 ods. 1 až 3 zákona č. 23/1948 Zb. zabavený všetok majetok osôb
majúci na území Československej republiky, medzi ktorými osobami sa nachádzal pod bodom 5. Dr. Z.
N., nar. XX. XX. XXXX, ktorý bol právnym predchodcom žalovaných. Právnym predchodcom žalobcov

K. O. a manž. M., rod. U. bol výmerom vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy v Bratislave zo dňa 11. mája 1948 pridelený podľa nariadenia č. 104/45 v znení nariadenia č.
64/1946 Sb. n. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskych majetkov Nemcov,
Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa do vlastníctva majetok - nehnuteľnosti v
kat. úz. H. v celkovej výmere 135 558 ha vo vložkách č. 1254 ako parcela č. 3618, 3619, 3620/26

a 3630, pričom išlo o majetok bývalého vlastníka Dr. Z. N.. Uvedený výmer je opatrený pečiatkou
a podpisom povereníka. V zmysle vyššie uvedeného je potrebné uzavrieť, že sporné nehnuteľnosti
boli právnym predchodcom žalobcov pridelené zákonným spôsobom a právnym predchodcom, ale ani
žalobcom toto vlastnícke právo nebolo odňaté zákonným spôsobom. Vzhľadom na odvolacie námietky
žalovaných, výmer ako doklad o vlastníctve prídelcu nebolo možné považovať za nulitný právny akt,

ale za akt, u ktorého sa prezumovala jeho správnosť. K uvedenému je potrebné poukázať na judikatúru
NS SR a medzi inými aj na judikované rozhodnutie pod sp. zn. 4Cdo 123/2003 (R 44/2005), v ktorom
najvyšší súd uviedol, že „výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli aj sú v súčasnosti dokladmi
o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladu schopnými listinami a mimo rámec
právneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť právneho aktu, môže

ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný), to znamená akt vydaný tzv.
absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na
rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia o správnosti až do doby zrušenia jeho
účinkov.“ Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľností potiaľ, pokiaľ je povinný
vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva

je rozhodnutie o ich prídele (podobné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Cdo 84/2010.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd potom odvolacie námietky žalovaných, že v
čase vydávania výmeru Čsl. štát nemohol byť vlastníkom sporných nehnuteľností, považuje za právne
irelevantné a nie sú spôsobilé zmeniť záver súdu o tom, že výmer bol dokladom o vlastníctve prídelcu,

a teda zákonným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Ani namietaná skutočnosť, že konfiškácia
majetku bola do PK vložky č. 1254 zapísaná až v roku 1959 nemá vplyv na uvedené závery, tak súdu
prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu.

20.1. Žalovaní si vlastnícke právo k nehnuteľnostiam odvodzujú od rozhodnutia Pozemkového úradu

Nové Zámky zo dňa 11. 03. 1993 v znení opravného rozhodnutia Pozemkového úradu Nové Zámky
zo dňa 08. 11. 1995, ktorým bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľnosti podľa § 9 ods. 2 zák. č.
229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Uvedeným
rozhodnutím bola schválená dohoda o vydaní nehnuteľností, ktoré prešli do vlastníctva štátu podľa § 6
ods. 1 písm. p/ zákona, ktorú dohodu uzavreli dňa 11. 03. 1992 s doplnením 11. 01. 1993 oprávnené

osoby (syn pôvodného vlastníka v pomere 1-ica a dcéra pôvodného vlastníka v pomere 1-ica, pričom
sa jednalo aj o nehnuteľnosti zapísané vo vložke č. 1254). Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia
vyplýva, že k odňatiu vlastníckeho práva došlo bez právneho dôvodu, pričom podľa preverenia bolo
zistené, že nehnuteľnosti boli pridelené do vlastníctva JRD, čiže právnickej osoby. V zmysle § 11 ods. 1písm. a/ citovaného zákona nebolo možné vydať pozemky alebo ich časti v prípade, ak pozemok bol vo
vlastníctvefyzickejosoby,alebokpozemkubolozriadenéprávoosobnéhoužívaniasvýnimkouprípadov
uvedenýchv§8.Pozemkovýúradprirozhodovanívzmysle§9ods.2zák.č.229/91Zb.sanedostatočne

zaoberal otázkou, či vydaniu sporných pozemkov nebránia zákonné prekážky predpokladané v § 11 ods.
1 v danom prípade podľa písmena a/, t. j. že pozemok je vo vlastníctve fyzickej osoby. Vzhľadom na
vyššie uvedené závery ohľadne výmeru ako dokladu o vlastníctve prídelcu, ktorý keď výmer je zároveň
verejnou listinou a prezumuje sa jej správnosť, bolo nesporné, že v čase schvaľovania dohody o vydaní
nehnuteľností (11. 03. 1993) boli vlastníkmi sporných nehnuteľností nachádzajúcich sa vo vložke č.

1254 na základe výmeru právni predchodcovia žalobcov, resp. žalobcovia, ktorá skutočnosť bránila
v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vydať takéto pozemky, ktoré v čase vydania neboli ani vo vlastníctve
štátu, ani právnickej osoby, a preto pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetom vydania
nehnuteľností boli pozemky, vydaniu ktorým bránilo zákonné ustanovenie § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č.
229/1991 Zb., je tento jeho právny názor správny.

21. Žalovaní napokon v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
namietali, že súd prvej inštancie vôbec nezdôvodnil a nezaoberal sa otázkou reálneho užívania
nehnuteľností stranami sporu a možnosťou vydržania vlastníckeho práva žalovanými pri práve
rozoberanej konkurencii práva a pri zohľadnení zásady, že právo praje bdelým, kde práve nebdelí ani
opatrný postup žalobcov mal z ich pohľadu za následok stratu ich vlastníckeho práva v ich prospech,

a to titulom vydržania.

Súd prvej inštancie v snahe čo najspravodlivejšie usporiadať veci dospel k záveru, že vlastníctvo k
sporným nehnuteľnostiam patrí žalobcom a to na základe výmeru, ktorým nehnuteľnosti nadobudli
do vlastníctva ich právni predchodcovia. Rozhodnutie pozemkového úradu vyhodnotil ako nulitný akt,

pretože bolo vydané niečo, čo podľa názoru súdu podľa zákona nebolo spôsobilé vydania, keď sa mohli
vydávať len nehnuteľnosti, ktoré boli v čase vydania vo vlastníctve štátu, resp. právnických osôb, avšak
nie nehnuteľností vo vlastníctve fyzických osôb. Napriek tomu, že žalovaní považovali svoje vlastnícke
právo zo strany štátu uznané a potvrdené rozhodnutím pozemkového úradu a od tohto rozhodnutia
užívali sporné nehnuteľnosti dobromyseľne a nepretržite, bez najmenších pochybností ako svoje vlastné

a ako s vlastnými nakladali, k čomu pripojili ako dôkaz nájomnú zmluvu, ktorú majú uzatvorenú aj v
súčasnosti s nájomníkom, v tomto smere je potrebné prisvedčiť žalovaným, že súd prvej inštancie sa
tvrdeniami žalovaných, že splnili okrem iného aj podmienky stanovené na vydržanie vlastníckeho práva,
nezaoberal.

22. Podľa § 132 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo
inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

23. Podľa § 134 odsek 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

24.Podľa§130odsek1Občianskehozákonníkaoprávnenýmdržiteľomjeten,ktosozreteľomnavšetky
okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.

25. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax v otázke vydržania.

Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po
zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je možné umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi,
ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)

je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je
nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,
že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť,
alebo ak tu výnimočný titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
že tu titul je, stane sa nadobúdateľ vecí jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok

ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem
spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania
sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto držby počas celej zákonom stanovenej doby. V zmysle ust. §129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou
ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí (4Cdo 283/2009).

26. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z
nej, disponuje ňou, príp. vykonáva činnosť ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenia držiteľa,
že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo

právo patrí. Neoprávnený je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný o tom, že vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ
oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí
(3MCdo 7, 8/2010).

27. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že držiteľ je v dobrej viere, že mu vec

alebo právo patrí a je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam; uvedené podmienky
musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú
drží alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, po prípade, že sú dané právne skutočnosti, ktoré majú za
následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva,
že nestačí prostá subjektívna dobrá viera; oprávnený držiteľ musí byť v dobrej viere „so zreteľom ku

všetkým okolnostiam“. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo
vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý by mohol mať za následok vznik tohto práva,
vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a
potom po celý priebeh vydržacej doby (3Cdo 96/2018).

27.1. Z vymedzenia pojmu „držba“ vyplýva záver prezentovaný v odbornej literatúre, že k jednej a tej
istej veci nemôže vzniknúť viac práv držby. Môže vzniknúť len nedeliteľné právo viacerých subjektov
spoločne vykonávať to isté právo držby (pozri Fekete I: Občiansky zákonník II. zväzok, Veľký komentár,
Eurokódex 2015). Je teda vylúčené, aby vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti bola preukázaná faktická
držba rovnako zo strany žalobcov, resp. ich právnych predchodcov a rovnako aj zo strany žalovaných.

28. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne vo veci konať a zaoberať sa tvrdením žalovaných,
že nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním, pričom jeho povinnosťou bude
vychádzať z vyššie uvedených rozhodnutí a zaoberať sa, či je tu na mieste poskytnúť ochranu
dobromyseľného nadobúdateľa, či žalovaní boli v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti, že

im vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam patrí. Povinnosťou súdu bude dôsledne zistiť
a vyhodnotiť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, ako aj právne argumenty v danej veci a vo
veci sa vyporiadať s tým, že napriek prijatým záverom v predchádzajúcom rozhodnutí, s ktorými
sčasti sa stotožňuje aj odvolací súd, žalovaní mohli, resp. nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam vydržaním. Jeho povinnosťou bude ustáliť, či tu nastal stav oprávnenej držby a

prípadne, že táto sa preukáže, bude potrebné uviesť, po akú vydržaciu dobu s presným ustálením
začiatku, ako aj konca jej plynutia, so zohľadnením všetkých okolností prípadu, najmä aj s preukázaním,
či a kto vie preukázať takúto oprávnenú držbu nehnuteľností.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch

III. a IV., ako aj vo výroku o náhrade trov konania (V.) podľa § 389 odsek 1 písm. b/ CSP zrušil a vrátil
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).