Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. máj 2017

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/10/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113225053
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113225053.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zložení predsedníčka senátu: JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová, v právnej veci žalobcu: U.. Z. D., X.X.XXXX
bytom P. O. X, XXX XX J., zastúpený Advokátska kancelária Krahulec, s.r.o., IČO: 36858960 so
sídlom Hlavná 25, 917 01 Trnava, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, Búdkova 36,
Bratislava, IČO: 17335345, zastúpený JUDr. Jurajom Bizoňom, advokátom BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o.
Hviezdoslavovo námestie 25, 81102 Bratislava, v konaní o určenie neplatnosti rozviazania pracovného
pomeru výpoveďou, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 04. júna
2015 č.k. 9Cpr 7/2013-198, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 9Cpr 7/2013-198 zo
dňa 04. júna 2015 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1.Rozsudkomzodňa04.06.2015č.k.9Cpr7/2013-198OkresnýsúdBratislavaIžalobužalobcuzamietol
asúčasneuviedol,žeotrováchkonaniarozhodnedo30dnípoprávoplatnostirozhodnutiavovecisamej.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 23.7.2013 domáhal voči žalovanému určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru
výpoveďou zo dňa 27.2.2013 a náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku za obdobie od

3.7.2013 až do času, keď mu žalovaný umožní pokračovať v práci. Svoju žalobu odôvodnil tým,
že dňa 2.3.1992 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej (v
znení neskorších dodatkov a dohôd o mzdových podmienkach), vykonával u žalovaného dojednaný
druh práce, naposledy na pracovnej pozícii samostatný odborný referent zaradený na regionálnom
odbore Slovenského pozemkového fondu Trnava. Dňa 27.7.2013 žalovaný prostredníctvom riaditeľa
regionálneho odboru SPF Trnava U.. J. Z. doručil žalobcovi na pracovisku v ranných hodinách výpoveď
pracovného pomeru z toho istého dňa, ktorou mu dal výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce z nadbytočnosti. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že dal žalobcovi výpoveď ". Y. X. M. X. S. Č..
XX/XXXX F. K. F. Z. S. Z. L. W. X. M. X. S. Z. L. Č.. XX/XXXX F. Q. Z. Y..". Žalovaný ďalej vo
výpovedi uviedol, že nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, preto sa stal nadbytočným podľa §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalovaný vo výpovedi uviedol aj, že v súlade s § 74 Zákonníka
práce bola výpoveď prerokovaná s odborovou organizáciou Slovenského pozemkového fondu dňa
27.2.2013. Trojmesačná výpovedná doba podľa výpovede doručenej 27.2.2013 začala plynúť 1. marca
2013 a uplynula 31.5.2013, kedy mal podľa výpovede pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončiť.

Žalovaný vo výpovedi danej žalobcovi dôvod výpovede vymedzil tak, že uviedol, že dáva žalobcovi
výpoveď ". Y. X. M. X. S. Č.. XX/XXXX F. K. F. Z. S. Z.G. L. W. X. M. X. S. Z. L. Č.. XX/XXXX F. Q.
Z. Y.. ". Výpoveď neobsahuje žiadne ďalšie vymedzenie dôvodu výpovede. Rozhodnutie č. 15/2012
generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu z 20.9.2012 o vydaní organizačného poriadkuSlovenského pozemkového fondu obsahuje len 3 články. Podľa článku I rozhodnutia č. 15/2012
generálny riaditeľ SPF vydal organizačný poriadok, SPF, ktorý je prílohou rozhodnutia. Podľa článku
II Rozhodnutia č. 15/2012 sa ruší organizačný poriadok SPF vydaný ako príloha č. 1 Príkazného listu

generálneho riaditeľa SPF č. 12/2011. Podľa čl. III Rozhodnutia č. 15/2012 samotné rozhodnutie č.
15/2012 nadobúda účinnosť 1. októbra 2012. Rozhodnutie č. 15/2012 teda neobsahuje žiadne určenie
dôvodov výpovede, ktorú dal 27.2.2013 žalovaný žalobcovi. Výpoveď pracovného pomeru podľa § 63
ods. 1 písm. b) pre nadbytočnosť, ktorú dal žalovaný žalobcovi poukazuje na to, že ide o výpoveď na
základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu č. 16/2012 o určení počtu

zamestnancov. Rozhodnutie č. 16/2012 generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu z
20.9.2012 (ďalej len Rozhodnutie č. 16 o určení počtu zamestnancov") bolo vydané 20.9.2012, teda v
čase, keď ako vyplýva z vyššie uvedeného bol účinný Organizačný poriadok SPF vydaný ako príloha č.
I Príkazného listu generálneho riaditeľa SPF č. 12/2011 (keďže Rozhodnutie č. 15/2012 nadobudlo
účinnosť až 1.10.2012). Rozhodnutie č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov obsahuje s poukazom na
vyššie uvedené vnútorné predpisy určenie celkového počtu zamestnancov Slovenského pozemkového

fondu tak, že s účinnosťou od 1.10.2012 generálny riaditeľ určil celkový počet zamestnancov SPF na
274 a to podľa tam uvedeného rozpisu, pričom v regionálnom odbore Trnava bol
určený počet zamestnancov na 5. V časti II Rozhodnutia č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov
je konštatované, že sa zrušuje Rozhodnutie o určení počtu zamestnancov vydané ako príloha č. 2 k
Príkaznému listu generálneho riaditeľa SPF č. 12/2011 z 21.4.2011. Rozhodnutie č. 16/2012 o určení

počtu zamestnancov teda neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by malo dôjsť k zrušeniu
pracovnej pozície žalobcu a neexistuje teda žiadna príčinná súvislosť medzi výpoveďou z 27.2.2013,
ktorú dal žalovaný žalobcovi a Rozhodnutím č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov. Skutočnosť,
že výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, ktorú dal 27.2.2013 žalovaný žalobcovi nijako
nesúvisí s Rozhodnutím č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov svedčí aj skutočnosť,

že Rozhodnutím č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov neprišlo k zníženiu počtu zamestnancov na
regionálnom odbore SPF Trnava. To je zrejmé z toho, že Rozhodnutie o určení počtu zamestnancov
vydané ako príloha č. 2 k Príkaznému listu generálneho riaditeľa SPF č. 12/2011 z 21.4.2011, ktoré
bolo zrušené Rozhodnutím č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov, určilo počet zamestnancov SPF
v regionálnom odbore Trnava počtom 5. Tento počet zamestnancov regionálneho odboru SPF Trnava

zostalzachovanýajpoúčinnostirozhodnutiač.16/2012ourčenípočtuzamestnancov.Regionálnyodbor
SPF Trnava mal pred vydaním Rozhodnutia č. 16/2012 o učení počtu zamestnancov v skutočnosti
rovnaký počet 5 zamestnancov ako aj po jeho vydaní. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že
dňa 20.09.2012 prijal rozhodnutie č. 15/2012 o vydaní Organizačného poriadku SPF, ktoré nadobudlo
účinnosť dňom 1.10.2012 a ktorého prílohou č. 1 bol zároveň Organizačný poriadok SPF účinný od

dňa 1.10.2012. Rozhodnutím zo dňa 20.09.2012 č. 15/2012 zároveň zrušil Organizačný poriadok SPF
účinný od dňa 1.5.2011. Rozhodnutím č. 16/2012 zo dňa 20.09.2012, ktoré nadobudlo účinnosť dňom
1.10.2012, určil celkový počet zamestnancov na SPF a zrušil rozhodnutie o určení počtu zamestnancov
účinné od dňa 1.5.2011. Dňa 27.2.2013 so zástupcami zamestnancov SPF, prerokoval výpoveď danú
žalobcovi pre nadbytočnosť podľa ust. 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Dňa 27.2.2013 žalobca

prevzal výpoveď zo dňa 27.2.2013. Skutkovo bol dôvod výpovede vymedzený tak, že žalobca sa stal
nadbytočným podľa ust. 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, vzhľadom na Rozhodnutie č. 15/2012 a
Rozhodnutie č. 16/2012. Vo výpovedi žalovaný skonštatoval nemožnosť ponúknutia inej vhodnej práce
pre žalobcu v dohodnutom mieste jeho výkonu práce Pracovný pomer žalobcu so SPF sa skončil
uplynutím trojmesačnej výpovednej doby, t.j. dňa 31.5.2013. Listom zo dňa 28.6.2013, doručeným

žalovanému dňa 3.7.2013, žalobca oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na
ďalšom zamestnávaní. Organizačné rozhodnutie bolo prijaté za účelom vydania nového organizačného
poriadku.Včase,kedybolažalobcovidoručenávýpoveď,bolvplatnostiorganizačnýporiadokvydanýna
základe Organizačného rozhodnutia. Generálny riaditeľ v tom čase konal a svoju právomoc odvodzoval
od zákonných ustanovení a od nového organizačného poriadku. Z tohto dôvodu je logické, že rozhodol

tak, ako sa píše vo výpovedi, t.j. ". Y.D. X. M. X. S. Č.. XX/XXXX F. K. F. Z. S. Z. L. ...".. Špecifikácia
organizačného poriadku, na základe ktorého žalovaný rozhodol, je nad rozsah povinných náležitostí
výpovede a má za to, že takáto skutočnosť nemôže spôsobiť neplatnosť výpovede, keďže
zákonná úprava konštituuje len jej minimálne náležitosti. Je pravda, že Rozhodnutie nezmenilo počet
pracovných pozícií v Regionálnom odbore Trnava, t.j. 5 pracovných pozícií. Zdôraznil však, že v čase

vydanie Rozhodnutia a následne doručenia výpovede žalobcovi mal predmetný regionálny odbor až
6 zamestnancov. Počet zamestnancov teda prevyšoval povolený počet otvorených pracovných miest.
Pri revízii pracovných miest, ktorej následkom bolo vydanie Rozhodnutia, sa zistilo, že uvedený počet
zamestnancov nie je potrebný a pracovná pozícia žalobcu je teda v súlade so skutočným stavomnadbytočná.Ztohtodôvodudostalžalobcavýpoveď znadbytočnostinazákladeRozhodnutia.
Keďže výpoveď musela byť založená na vtedy aktuálnom stave, ktorý deklarovalo Rozhodnutie. Vo veci
dlhodobého presahovania počtu zamestnancov Regionálnym odborom Trnava išlo o objektívny stav,

o ktorom žalobca mal vedomosť. Zdôraznil, že Rozhodnutie nekonštituovalo nadbytočnosť pracovnej
pozície žalobcu, len ju deklarovalo. Nadbytočnosť pracovnej pozície žalobcu vyplývala z nedostatku
existujúcich pracovných úloh, ktoré by mu mohli byť efektívne prideľované. Súd prvej inštancie vykonal
vo veci dokazovanie výsluchom žalobcu, pracovnou zmluvou žalobcu zo dňa 2.3.1992, pracovnou
náplňou žalobcu platnou od 1. júna 2011, výpoveďou zo dňa 27.2.2013, Rozhodnutím č.

15/2012 generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu z 20.09.2012, Rozhodnutím č. 16/2012
generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu z 20.09.2012, organizačným poriadkom
Slovenského pozemkového fondu, Príkazným listom generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového
fondu č. 12/2011 z 21. apríla 2011, Rozhodnutím Slovenského pozemkového fondu z 21. apríla 2011
Číslo: 12/2011, žiadosťou o prerokovanie výpovede zamestnancovi RO SPF Trnava U.. Z. D. zo
dňa 26. februára 2013, zápisnicou z prerokovania výpovede medzi zamestnávateľom a zástupcami

zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce zo dňa 27. februára 2013, oznámením žalobcu o trvaní na
ďalšom zamestnávaní zo dňa 28.6. 2013, výpoveďou svedkov U.. B. Z., U.. J. Z., pracovnými zmluvami
zamestnancov U.. W. Z., U.. O. Y., D. D., U.. J. Z., U.. O. Z., pracovnou náplňou U.. O. Y., U.. W. Z., U..
O. Z.a a zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy
uzatvorenej dňa 2.3.1992, ako samostatný odborný referent - pracovník regionálneho pracoviska RO

SPF v Trnave. Žalovaný dňa 27.2.2013 prostredníctvom riaditeľa regionálneho odboru SPF Trnava
U.. J. Z. doručil žalobcovi na pracovisku v ranných hodinách výpoveď pracovného pomeru z
toho istého dňa, ktorou mu dal výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z nadbytočnosti
na základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa SPF č. 15/2012 o vydaní Organizačného poriadku
Slovenského pozemkového fondu a Rozhodnutia generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového

fondu č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov. Listom zo dňa 28.6.2013, doručeným žalovanému
dňa 3.7.2013, žalobca oznámil žalovanému, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom
zamestnávaní. Z rozhodnutia č. 15/2012 generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového
fondu z 20.09.2012 o vydaní Organizačného poriadku Slovenského pozemkového fondu súd
prvej inštancie zistil, že v súlade s § 35b ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,

usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov Generálny riaditeľ Slovenského pozemkového fondu
vydal Organizačný poriadok Slovenského pozemkového fondu a zároveň s účinnosťou od 1.10.20112
zrušil Organizačný poriadok Slovenského pozemkového fondu vydaný ako Príloha č. 1 k Príkaznému
listu generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu č. 12/2011 a o určení počtu zamestnancov

organizačných útvarov Slovenského pozemkového fondu v znení neskorších zmien a dodatkov. Z
rozhodnutia č. 16/2012 generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu z 20.09.2012 súd prvej
inštancie zistil, že generálny riaditeľ Slovenského pozemkového fondu s účinnosťou od 1.10.2012
na základe analýzy zamestnanosti a návrhu systemizácie počtu pracovných miest na Slovenskom
pozemkov fonde s ohľadom na rozpočtované mzdové prostriedky SPF na roky 2012 až 2013, podľa

Článku XVIII bod 1 platného Organizačného poriadku a na základe záverov pracovnej porady vedúcich
zamestnancov konanej 19.9.2012 o.i. určil celkový počet zamestnancov a Slovenskom pozemkovom
fonde 274 zamestnancov, z toho na regionálnom odbore v Trnave v počte 5 zamestnancov. Listom
zo dňa 26.2.2013 požiadala generálna riaditeľka SPF ZO OZ pri SPF U.. B. Z. predsedu ZO OZ o
prerokovanie výpovede danej zamestnávateľom pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce zamestnancovi U.. Z. D. - Regionálny odbor SPF Trnava. Zo zápisnice z prerokovania výpovede
zamestnancovi RO SPF Trnava U.. Z. D. medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov podľa
§ 74 Zákonníka práce zo dňa 27. februára 2013 súd prvej inštancie zistil, že predmetom prerokovania
bola výpoveď daná zamestnávateľom pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. I písm. b) Zákonníka práce
zamestnancovi: U.. Z. D. - X. S. J.. Zástupcovia zamestnancov boli oboznámení o dôvodoch, ktoré

viedli zamestnávateľa k vykonaniu organizačných zmien a stanovenia počtu zamestnancov, ktoré
mali za následok vznik nadbytočnosti na niektorých útvaroch, resp. regionálnych odboroch SPF.
Preto zamestnávateľ pristúpil k výpovedi vyššie menovaného zamestnanca s návrhom ktorej sa mali
zástupcovia zamestnancov možnosť oboznámiť. Zástupcovia zamestnancov predniesli požiadavku
podľa možnosti zamestnávateľa aj naďalej zamestnávať U.. D., nakoľko ide o

dlhoročného zamestnanca fondu. Za zamestnávateľa bolo vysvetlené, že tak ako je uvedené vo
výpovedizamestnávateľmunevieponúknuťinúvhodnúprácuvmieste,ktorébolodohodnutéakomiesto
výkonupráce,zamestnávateľhonemámožnosťďalejzamestnávaťpodľa§63ods.2písm.a)Zákonníka
práce ani na kratší pracovný čas. Zo svedeckej výpovede U.. B. Z. predsedu ZO OZ pri SPF súd prvejinštancie zistil, že žalovaný požiadal odborovú organizáciu písomne o prerokovanie výpovede,
výborZOodborovéhozväzupriSlovenskompozemkovomfondevýpoveďprerokovalazaujalstanovisko
zo dňa 27.2.2013, ktoré predložil vedúcemu oddelenia ľudských zdrojov. Žalobca sa v predmetnom

konaní domáhal určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou danej mu žalovaným
dňa 27.2.2013 podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, z dôvodu nadbytočnosti. Súd prvej inštancie
v konaní skúmal námietky žalobcu a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že predmetná výpoveď
spĺňa formálne aj hmotnoprávne podmienky vyžadované Zákonníkom práce a použitý výpovedný dôvod
nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom, preto žalobný návrh žalobcu zamietol.

Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, pracovnou zmluvou zo dňa 2.3.1992 a
pracovnounáplňoužalobcuplatnouod1.6.2011malzapreukázané,žežalobcabolvpracovnompomere
so žalovaným od 1.3.1992, ako samostatný odborný referent - pracovník regionálneho pracoviska
žalovaného v Trnave. Žalobca v konaní namietal dôvod použitý vo výpovedi z pracovného pomeru,
ktorý v zmysle § 61 ods. 2 Zákonníka práce musí byť vo výpovedi skutkovo vymedzený tak, aby ho
nebolo možné dodatočne meniť. Namietal tiež príčinnú súvislosť medzi použitým výpovedným dôvodom

a organizačnými dôvodmi, pretože Rozhodnutím žalovaného č. 16/2012, zo dňa 20.9.2012 bol určený
počet zamestnancov na regionálnom odbore v Trnave počtom 5, pracovná pozícia žalobcu zrušená
nebola. Namietal tiež neplatnosť rozviazania pracovného pomeru z dôvodu § 74 Zákonníka práce,
pretože predmetná výpoveď nebola vopred prerokovaná s odborovým orgánom spôsobom uvedeným
v § 237 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvej inštancie skúmal v konaní námietky žalobcu a po vykonanom

dokazovaní ich vyhodnotil ako nedôvodné. Žalovaný dal žalobcovi dňa 27.2.2013 výpoveď z pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti, pretože na základe
rozhodnutia generálneho riaditeľa SPF č. 15/2012 o vydaní Organizačného poriadku Slovenského
pozemkového fondu a Rozhodnutia generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu č.
16/2012 o určení počtu zamestnancov sa stal nadbytočným. Ustanovenie § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce účinného v rozhodnom čase, vymedzuje dôvody kedy môže zamestnávateľ dať zamestnancovi
výpoveď tak, že je to z dôvodu organizačných zmien, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na
písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo pri znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť
práce alebo o iných organizačných zmenách. V konaní bolo preukázané, že rozhodnutím č. 16/2012 zo
dňa 20.9.2012 došlo k organizačnej zmene spočívajúcej v znížení počtu zamestnancov. Generálny

riaditeľ žalovaného určil celkový počet zamestnancov na žalovaného v počte 274, z toho na regionálnom
odbore v Trnave počtom 5 zamestnancov. Dovtedy pracovalo na regionálnom odbore v Trnave 6
zamestnancov, teda počet pracovníkov regionálneho odboru Komárno sa znížil o jedného,
teda jedna pracovná pozícia bola zrušená a jeden pracovník sa stal nadbytočným. Podľa názoru súdu
prvej inštancie preto dôvod použitý žalovaným vo výpovedi bol vymedzený jednoznačne, s poukazom

na organizačné zmeny žalovaného a nie je ho možné zameniť s iným dôvodom. Uvedený názor súdu
prvej inštancie vychádza z rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo 1558/2008, podľa ktorého
skutočnosti, ktoré boli dôvodom výpovede nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností, lebo pre
neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy,
keď sa nedalo ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bola zamestnancovi daná výpoveď. V danom

prípade mal súd prvej inštancie za to, že výpovedný dôvod žalovaného v predmetnej výpovedi je určitý
a zrozumiteľný, nezameniteľný s iným dôvodom, pričom existuje príčinná súvislosť medzi výpovedným
dôvodomaorganizačnýmidôvodmi.Výberpracovníka,ktoréhopracovnápozíciabolazrušenáaktorýsa
stal na základe uvedených organizačných dôvodov nadbytočný, bola na výbere žalovaného a súd prvej
inštancie nemal právo jeho výber preskúmavať (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 33/2008).

Pri rozhodovaní o žalobe žalobcu súd prvej inštancie zistil, že žalovaný splnil aj podmienku pre platnosť
výpovede výpoveď podľa § 74 Zákonníka práce a výpoveď z pracovného pomeru vopred prerokoval
so zástupcami zamestnancov. Žiadosťou žalovaného zo dňa 26.2.2013 mal súd prvej inštancie za
preukázané, že žalovaný požiadal ZO OZ pri SPF o prerokovanie výpovede danej žalobcovi podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Ustanovenie § 237 Zákonníka práce

neupravuje spôsob ani formu rokovania, neupravuje formu dialógu a prerokovanie viaže
na konkrétne dôvody, dospel k záveru, že žalovaný podmienku § 74 a 237 ods. 1 Zákonníka práce
splnil. Súd prvej inštancie na základe uvedeného považoval výpoveď z pracovného pomeru žalobcu zo
dňa 27.2.2013 za platnú, a preto žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru z vyššie
uvedených dôvodov zamietol. O trovách konania súd prvej inštancie uviedol, že rozhodne v

zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnymskutkovým zisteniam, že rozhodnutie prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie pri odôvodňovaní rozsudku nepostupoval spôsobom, ktorý
záväzne určuje § 157 ods. 2 OSP a rozsudok je tak nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a

pre ich nezrozumiteľnosť. Žalobca sa žalobou z 22.7.2013 doručenou súdu prvej inštancie 23.7.2013, v
znení žaloby zo dňa 7.10.2013 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou
žalovaného z 27.2.2013 a náhrady mzdy v sume priemerného zárobku za obdobie od 3.7.2013 do
vydania rozhodnutia súdu. Žalobca žiadal aj, aby súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania. Podľa R 94/1968 - 6 Cz 49/1968 základnou podmienkou použiteľnosti

výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je nadbytočnosť zamestnanca, druhou
podmienkoujepríčinnásúvislosťmedzinadbytočnosťouzamestnancaaorganizačnýmizmenami,treťou
podmienkou je, že zamestnávateľ nemá možnosť ďalej zamestnanca zamestnávať. Preskúmavanie
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súdom sa musí sústrediť na
tri základné otázky : či ide o zmenu úloh zamestnávateľa, zmenu technického vybavenia alebo
o iné organizačné zmeny, či sa stal zamestnanec nadbytočným a či je daná príčinná súvislosť

medzi organizačnými zmenami, pričom dokazovanie týchto skutočností postihuje zamestnávateľa.
Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie namietal neplatnosť výpovede pracovného pomeru z
27.2.2013 z dôvodu, že: a) rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovaného 16/2012 nespĺňa náležitosti
rozhodnutia podľa § 63 ods. 1 písm. b. ZP, b) nebola splnená podmienka riadneho prerokovania
zástupcami zamestnancov predchádzajúceho podaniu výpovede, c) žalovaný nebol nadbytočný, d)

medzi výpoveďou danou žalobcovi a rozhodnutím 16/2012 niet žiadnej príčinnej súvislosti. I. Žalovaný
dňa 27.2.2013 prostredníctvom riaditeľa regionálneho odboru Slovenského pozemkového fondu Trnava
doručil žalobcovi na pracovisku výpoveď pracovného pomeru z toho istého dňa, ktorou mu dal výpoveď
podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť. Žalovaný vo výpovedi uviedol, že dal
žalobcovi výpoveď ". Y. X. M. X. S. Č.. XX/XXXX F. K. F. Z. S. Z. L. W. X. M. X. S.É. Z. L. Č.. XX/XXXX F.

Q. Z. Y..".. Žalovaný vo výpovedi uviedol aj, že nemá možnosť žalobcu ďalej zamestnávať, ten sa preto
sa stal nadbytočným a uviedol aj, že výpoveď bola prerokovaná s odborovou organizáciou Slovenského
pozemkového fondu dňa 27.2.2013. Žalovaný vo výpovedi pracovného pomeru z 27.2.2013 ako dôvod
výpovede uviedol, že dáva žalobcovi výpoveď ". Y. X. M. X. S. Č.. XX/XXXX F. K. F. Z. S. Z. L. W. X.
M. X. S. Z. L. Č.. XX/XXXX F. Q. Z. Y..". K. neobsahuje žiadne ďalšie vymedzenie dôvodu výpovede.

Rozhodnutie č.15/2012generálnehoriaditeľaSlovenskéhopozemkovéhofonduz20.9.2012ovydaní
organizačného poriadku Slovenského pozemkového fondu ako prílohu obsahuje organizačný poriadok,
ktorýmázakladaťkompetenciugenerálnehoriaditeľažalovanéhorozhodovaťoorganizačnýchzmenách
a neobsahuje žiadne určenie dôvodov výpovede, ktorú dal 27.2.2013 žalovaný žalobcovi. Rozhodnutie
č. 16/2012 generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu z 20.9.2012 (ďalej len "Rozhodnutie

16/2012") je rozhodnutím určení celkového počtu zamestnancov Slovenského pozemkového fondu tak,
že s účinnosťou od 1.10.2012 generálny riaditeľ určil celkový počet zamestnancov SPF na 274 a to podľa
tam uvedeného rozpisu, pričom v regionálnom odbore Trnava bol určený počet zamestnancov na 5.
Rozhodnutie č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov teda neobsahuje žiadne ustanovenie o tom, že by
malo dôjsť k zrušeniu pracovnej pozície žalobcu. Podľa rozhodnutia NS SR 2 Cdo 145/2000 skutkovou

podmienkou výpovede z dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm c) Zákonníka práce (teraz § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce) je organizačná zmena u zamestnávateľa, ktorá musí byť vo výpovedi dostatočne
konkretizovaná tak, aby bola identifikovaná pomocou výkladového pravidla uvedeného v § 240 ods. 3
Zákonníka práce. Za neurčitý treba považovať taký prejav, z ktorého nie je zrejmý jednoznačný obsah
prejavu, aj keď sám prejav je zrozumiteľný. Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí k právnej vete, že

organizačná zmena u zamestnávateľa, ktorá musí byť vo výpovedi dostatočne konkretizovaná tak, aby
bolaidentifikovanápomocouvýkladovéhopravidlauvedenéhov§240ods.3Zákonníkapráceuviedolaj,
že v týchto prípadoch však vždy treba prihliadnuť na to, že pomocou výkladu nemožno doplňovať vôľu,
ktorú účastník nemal alebo neprejavil. Skutočnosť, že výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka
práce, ktorú dal 27.2.2013 žalovaný žalobcovi nijako nesúvisí s Rozhodnutím č. 16 o určení počtu

zamestnancov svedčí aj skutočnosť, že Rozhodnutím č. 16 o určení počtu zamestnancov neprišlo k
zníženiu počtu zamestnancov na regionálnom odbore SPF Trnava. To je zrejmé z toho, že Rozhodnutie
o určení počtu zamestnancov vydané ako príloha č. 2 k Príkaznému listu generálneho riaditeľa
SPF č. 12/2011 z 21.4.2011, ktoré bolo zrušené Rozhodnutím č. 16 o určení počtu zamestnancov,
určilo počet zamestnancov SPF v regionálnom odbore Trnava počtom 5. Tento počet zamestnancov

regionálneho odboru SPF Trnava zostal zachovaný aj po účinnosti Rozhodnutia č. 16 o určení počtu
zamestnancov. Keďže rozhodnutie č. 16/2012 určilo počet zamestnancov regionálneho odboru Trnava
rovnako, ako dovtedy platné rozhodnutie generálneho riaditeľa SPF č. 12/2011 z 21.4.2011, nejde o
rozhodnutie, ktorým by prišlo k zníženiu počtu zamestnancov a teda nejde o rozhodnutie podľa § 63ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Žalobca sa nemohol stať nadbytočným na základe Rozhodnutia
16/2012 o určení počtu zamestnancov. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie poukazoval aj
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009, sp.zn. 3 Cdo 33/2008,

zverejnený na R..E..sk), podľa ktorého iba v prípade, ak zamestnávateľ na základe svojho rozhodnutia
o organizačných zmenách znižuje počet zamestnancov v rovnakom pracovnom zaradení, je oprávnený
sám rozhodnúť o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný a súd v takom prípade nie je oprávnený
také rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Zásadu o výbere nadbytočného zamestnanca je totiž
možné akceptovať len v prípade, že došlo k zrušeniu takého miesta (funkcie) alebo

určitého počtu takýchto miest, kde niekoľko zamestnancov je zaradených na tom istom (podobnom)
pracovnom mieste (v tých istých funkciách). Ak by teda aj Rozhodnutie 16/2012 bolo rozhodnutím o
znížení počtu zamestnancov, neobsahuje žiadne kritérium, podľa ktorého by bolo možné určiť, ktorý
zo zamestnancov regionálneho odboru v Trnave je nadbytočný. V písomnom vyjadrení zo 18.2.2015
žalovaný uviedol, že mal právo výberu, ktorý zamestnanec RO Trnava je nadbytočný, keďže ". Y. Z.
na X. F. A. X. Z. Y. - S. a k tomu ako dôkaz predložil pracovné náplne zamestnancov RO TT - U..

Z., U.. Y.. U.. Z., teda 3 zamestnancov okrem žalobcu, hoci na regionálnom odbore Trnava pôsobili
aj ďalší 2 zamestnanci, U.. Z. W. Z.. G.. Na pojednávaní 9.4.2015 žalovaný prostredníctvom právnej
zástupkyne znova tvrdil, že všetci zamestnanci regionálneho odboru Trnava boli samostatní odborní
referenti. Žalobca poukázal na to, že uvedené tvrdenie žalovaného je nepravdivé, lebo v uvedenom
čase boli na regionálnom odbore Trnava okrem uvedených 3 zamestnancov a žalobcu aj ďalší 2

zamestnanci U.. Z. vo funkcii riaditeľa RO TT a p. G., ktorá zastávala pozíciu odborný referent a
vo februári 2013 ju počas materskej dovolenky zastupovala D.. Žalobca k tomu predložil ako dôkaz,
fotografiu označenia pracoviska p. G., z ktorého je zrejmé že ešte aj v apríli 2015 p. G. bola zaradená
ak odborný referent. Nie je teda pravda, že všetci zamestnanci mali zaradenie samostatný odborný
referent a nie je teda pravda, že žalovaný mal právo určiť, ktorý zamestnanec je nadbytočný, tak ako

to je vyjadrené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009, sp. zn. 3 Cdo
33/2008). Súd prvej inštancie sa v rozsudku nijako nezaoberal skutočnosťou, že dvaja zamestnanci
neboli v pozícii samostatný odborný referent a teda nebola splnená podmienka rovnakých miest /
funkcií všetkých zamestnancov regionálneho odboru Trnava, vyplývajuca z rozhodnutia NS SR 3Cdo
33/2008. Súd prvej inštancie sa nijako nezaoberal preukázaným rozporom medzi tvrdením žalovaného o

rovnakom pracovnom zaradení všetkých zamestnancov na regionálnom odbore Trnava a skutočnosťou,
že ďalší dvaja zamestnanci neboli v rovnakom pracovnom zaradení a v rozsudku nevysvetlil, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení predložených dôkazov riadil. Súd prvej inštancie k tomu v rozsudku len konštatoval,
že ". Z., D.É. Z. Z. I. Y. W. D. S. S. na Y. Q. F. B. E., I. na K. Ž. W. súd Z. U. E. Z. O. K. Z. (X.

E. S. S. S.. Y.. XCdo/XX/XXXX". Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie teda
nesprávne právne posúdil vec, keď zo skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Žalovaný

neuniesol dôkazné bremeno, že bol oprávnený určiť, ktorý zo zamestnancov regionálneho odboru
Trnava je nadbytočný. Žalobca okrem toho na pojednávaní dňa 9.4.2015 predložil organizačný poriadok
žalovaného, platný v čase doručenia výpovede žalobcovi, ktorý na str. 26 a nasl. v čl. 23 upravuje
kompetencie a fungovanie regionálnych odborov žalovaného. V čl. 23 v ods. 3 organizačný poriadok
ustanovil, že na regionálnych odboroch pôsobia 2 druhy zamestnancov, ako je uvedené v písm. a) a b).

Teda podľa písm. a) zamestnanci s miestom výkonu práce na určenom regionálnom obore, vykonávajúci
práce ekonomického charakteru pre viacero regionálnych odborov (ekonómovia fondu) a podľa písm.
b) zamestnanci právneho odboru (právnici fondu), zamestnanci odboru prevodu a nájmu (lesníci fondu),
zamestnancikancelárieGR-informaticifondu,zamestnanciodboruvnútornejkontroly(kontrolórifondu).
Ani podľa tejto štruktúry zamestnancov pôsobiacich na regionálnych odboroch nebolo možné určiť

nadbytočnosť žalobcu, keďže žiadny zo zamestnancov nemal v pracovnej zmluve ani v pracovnej
náplniurčeniepracovnéhozaradeniapodľatejtočastiplatnéhoorganizačnéhoporiadku.AkRozhodnutie
16/2013 je rozhodnutím o znížení počtu zamestnancov neobsahuje žiadne kritérium na určenie toho,
ktorý zamestnanec je nadbytočný ani s poukazom na platný organizačný poriadok. Ani k tomuto dôkazu
predloženému žalobcom sa súd prvej inštancie nijako nevyjadril. Výpoveď, ktorú žalovaný doručil

27.2.2015 žalobcovi nemá oporu v Rozhodnutí 16/2012, výpoveď, je svojvoľná, nemá náležitosti
predpokladané Zákonníkom práce, t.j. náležitosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, podľa
ktorého "sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo
príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu zamestnancov scieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách". Žalobca mal za to,
že neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi výpoveďou z 27.2.2013, ktorú dal žalovaný žalobcovi a
Rozhodnutím č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov. Ak by Rozhodnutie 16/2012 bolo rozhodnutím

o znížení počtu zamestnancov, Rozhodnutie 16/2012 je arbitrárne, umožňuje zamestnávateľovi zneužiť
svoje postavenie, k čomu v prípade výpovede danej žalobcovi aj prišlo. II. Žalobca v konaní pred
súdom prvej inštancie argumentoval aj ďalším dôvodom neplatnosti výpovede, ktorým je skutočnosť, že
prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov nespĺňalo požiadavky podľa § 74 Zákonníka práce.
Žalovaný listom z 26.2.2013 požiadal základnú organizáciu odborového zväzu pri SPF o prerokovanie

výpovede danej zamestnancovi regionálneho odboru Trnava U.. Z. D. podľa § 74 Zákonníka práce.
Prerokovanie sa uskutočnilo 27.2.2013 o 11:30 hod v kancelárii referátu ľudských zdrojov žalovaného,
za prítomnosti predsedu ZO OZ pri SPF U.. B. Z.Č.. O prerokovaní bola vyhotovená zápisnica, č.l.
31. Podľa Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2006, sp.zn. 1 Cdo
72/2006, účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov
výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú ten vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie

skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru
výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa uvedeného
rozhodnutia NS SR sp.zn. 1 Cdo 72/2006 ustanovenie § 74 Zákonníka práce o účasti príslušného
odborového orgánu pri skončení pracovného pomeru nie je možné vykladať izolovane, ale v nadväznosti
na uvedené ustanovenie § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Citované zákonné ustanovenie nie je totiž

samoúčelné, ale smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a
nedôvodné neprepúšťal zamestnancov z pracovného pomeru. Podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce,
zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov uslanovených v Zákonníku práce.
Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Žiadosť žalovaného

o prerokovanie výpovede obsahovala len samotnú žiadosť o prerokovanie výpovede ". Y. pre E.Č. podľa
§. XX F.. X Z.. I.) Y. Z. Y. U.. Z. D.-X. F. S. J., bola bez akýchkoľvek ďalších informácií špecifikujúcich
výpovedný dôvod a bez akýchkoľvek príloh. Žiadosť tak neobsahovala žiadnu informáciu o tom, z
akého dôvodu, na základe akého rozhodnutia sa mal stať žalobca nadbytočným, neobsahovala žiadne
skutkové vymedzenie dôvodu výpovede, ani určenie rozhodnutia žalovaného, na základe ktorého sa

mal stať žalobca nadbytočným. Žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede teda nespĺňala náležitosti
podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré sú v zmysle rozhodnutia NS SR l Cdo 72/2006 podmienkou
riadneho, zákonom požadovaného prerokovania výpovede so zástupcami zamestnancov. Súd prvej
inštancie nijako v odôvodnení rozsudku nevysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazrav riadil, keď
naprieknámietkamžalobcu,žežiadosťoprerokovanienespĺňalanáležitostipodľa§61ods.2Zákonníka

práce, v rozsudku konštatoval len, že ". Ž. Y. B. XX.X.XXXX A. S.Ú. Z. U. za Z., Ž. Ž. Z. Y. F. Z. S. F. Z. K.
B. Ž. podľa §. XX F.. X Z.. I.) Y. Z. Y. B. E.. Súd prvej inštancie vôbec nezaujal stanovisko k zásadnej
otázke náležitostí žiadosti o prerokovanie, vyplývajúce z § 61 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobca v konaní
pred súdom prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že za zástupcov zamestnancov sa prerokovania
výpovede dňa 27.2.2015 zúčastnil len predseda ZO OZ U.. Z., čo je potvrdené podpísanou zápisnicou

z prerokovania. Svedok U.. Z. vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie 27.1.2015 uviedol aj, že
". K., t.j. výpoveď daná zamestnancovi, boli obvykle prerokované s výborom ZO OZ a to ". po Z..". a
uviedol, že ". S. K. S. I. E. K. Y. na F. Ľ. Y. W. Y. I. S. A. E. K. A. F.,
teda odborovej organizácie. Svedok Z.Č. následne vo svojej výpovedi, zrejme po tom, čo si uvedomil,
že výpoveď mala byť prerokovaná výborom ZO OZ, v rozpore so zápisnicou z prerokovania uviedol aj,

že prerokovania sa zúčastnili viacerí členovia ZO OZ, ďalších členov ZO OZ, ktorí by sa podľa tohto
tvrdenia mali prerokovania zúčastniť ale ani neidentifikoval. Svedok U.. Z. na pojednávaní 9.4.2015,
po tom ako mu zápisnica bola predložená k nahliadnutiu potvrdil, že všetky skutočností uvedené v
zápisnici sú v súlade so skutočnosťou a niet dôvodu pochybovať o tom, že prerokovania výpovede
dna 27.2.2015 sa zúčastnil len predseda ZO OZ U.. Z.. Po výpovedi svedka Z., právna zástupkyňa

žalovaného na pojednávaní 27.1.2015 uviedla, že ". S. F. Y. Y. Z. K. Ž. Y. F.. Neskôr ale
na pojednávaní 9.4.2015 právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že Q. Y.Y. E. Z., E. E. K.. Žalobca
mal za to, že z takto vykonaného dokazovania je zrejmé, že ". K. 27.2.2013 o 11:30 hod. na referáte
ľudských zdrojov nespĺňalo náležitosti podľa § 74 Zákonníka práce, ale bolo len oboznámením jediného
zástupcu výboru odborovej organizácie s výpoveďou a jej dôvodmi. O tom svedčí aj odpoveď svedka

Z. na pojednávaní 27.1.2015, v ktorej uviedol, ". Y. na Z. S. Z. Y. W. B.Ô. S. K. B. W. Y. J. I.
K. F. Ľ. Y..". Po tomto oboznámení jediného zástupcu zamestnancov s výpoveďou a jej dôvodmi, malo
nasledovať prerokovanie výpovede vo výbore ZO OZ, ktorého výsledkom malo byť písomné stanovisko
výboru, ktoré po zasadnutí bolo obvykle doručené žalovanému. Žiadne prerokovanie výpovede danejžalobcovi 27.2.2013 výborom ZO OZ sa ale neuskutočnilo, žalovaný nepredložil písomné stanovisko,
o ktorom vo svojej výpovedi 27.1.2015 hovoril svedok U.. Z.. Žalobca mal za to, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienky podľa § 74 Zákonníka práce, keďže stretnutie na

referáte ľudských zdrojov náležitosti riadneho prerokovania nespĺňa. Súd prvej inštancie napriek tu
uvedeným skutočnostiam v rozsudku nijako nevysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení uvedených
dôkazov riadil, ako hodnotil skutočnosť, že žalovaný nepredložil písomné stanovisko výboru ZO OZ,
ku ktorého predloženiu sa zaviazal, ako vyhodnotil rozporné tvrdenie svedka Z., ktorý keď si pri svojej
výpovedi na súde prvej inštancie uvedomil, že výpoveď mala byť prerokovaná vo výbore ZO OZ, teda za

účasti "viacerých" členov výboru, uviedol nepravdivo, že prerokovania na referáte ľudských zdrojov sa
zúčastnili viacerí členovia ZO OZ. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku len konštatoval, že "zistil,
že žalovaný splnil aj podmienku platnosti výpovede podľa § 74 Zákonníka práce a výpoveď prerokoval
so zástupcami zamestnancov" a dodal, že Zákonník práce neupravuje spôsob ani formu prerokovania,
neupravuje formu dialógu. III. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie argumentoval aj ďalším
dôvodom neplatnosti výpovede, ktorým je skutočnosť, že žalobca nebol nadbytočný. Žalobca v konaní

predsúdom prvejinštancieuviedolasvedokU..Z.vosvojejvýpovedipresúdomprvejinštancie9.4.2015
potvrdil, že agendu nájomných zmlúv, ktorú na regionálnom odbore Trnava mal na starosti žalobca,
prevzala po skončení pracovného pomeru žalobcu U.. Z.. Agendu reštitúcií, ktorú dovtedy spravovala U.,
Z., prevzal sám svedok, riaditeľ regionálneho odboru Trnava, U.. Z.. Žalobca v konaní pred súdom prvej
inštancie 20.11.2014 ale poukázal na skutočnosť, že v r. 2013 začala pracovať na regionálnom odbore

Trnava ďalšia zamestnankyňa U.. D.Ň.,, ktorá prevzala agendu reštitúcií od riaditeľa regionálneho
odboru U.. Z.. Žalovaný najprv tvrdil (vo vyjadrení z 18.2.2015), že zamestnanie U.. D. s prejednávanou
vecou, s rozviazaním pracovného pomeru žalobcu, nijako nesúvisí, lebo U.. D. bola zamestnaná na
pracovnej pozícii s miestom výkonu práce Galanta, k čomu žalovaný predložil jej pracovnú zmluvu z
10.6.2013. Svedok U.. Z. vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie 9.4.2015 uviedol, že žalovaný

síce zrušil od 1.1.2014 regionálny odbor Galanta a jeho zamestnanci boli presunutí na regionálny odbor
Trnava, uviedol ale, že už skôr, asi v polovici septembra 2013, bola z regionálneho odboru Galanta
presunutá na regionálny odbor Trnava jedna zamestnankyňa, U.. D.. Svedok U.. Z. uviedol, že si nie
je istý, či to bolo v septembri, resp. že nevie, či to bolo v septembri. Žalobcov pracovný pomer na
základe výpovede z 27.2.2013 skončil 31.5.2013. Podľa nejednoznačného vyjadrenia svedka U.. Z. vo

štvrtom mesiaci po skončení pracovného pomeru žalobcu bola na regionálny odbor Trnava presunutá
zamestnankyňa U.. D., ktorá prevzala od riaditeľa regionálneho odboru U.. Z. agendu reštitúcií, ktorú
prevzal v máji 2013 od U.. Z., keďže tá prevzala agendu po žalobcovi. Žalovaný ale najprv úplne popieral
skutočnosť, že U.. D. pôsobila na regionálnom odbore Trnava. Až keď svedok U.. Z. musel na súde
prvej inštancie pravdivo vypovedať, že U.. D. pôsobila aj v r. 2013 na regionálnom odbore, pripustil túto

skutočnosť aj žalovaný. U.. Z. si presne nepamätal, resp. si účelovo nepamätal kedy presne nastúpila
U.. D. na regionálnom odbore Trnava. V skutočnosti ale U.. D. nenastúpila u žalovaného na regionálnom
odbore Trnava niekedy v septembri 2013, ale už od začiatku jej pracovného pomeru
u žalovaného na základe žalovaným predloženej pracovnej zmluvy z 10.6.2015, teda od 15.6.2015 a
žalovaný nedodržal lehotu podľa § 61 ods. 3 Zákonníka práce. Žalobca mal na základe uvedených

skutočností za to, že je zrejmé, že žalobca nebol u žalovaného nadbytočný. Tvrdenie žalovaného o
tom, že pôsobenie U.. D. na regionálnom odbore Trnava nijako nesúvisí s prejednávanou vecou a
že plnenie pracovných úloh na RO Trnava sa ukončením pracovného pomeru žalobcu zefektívnilo je
účelovo nepravdivé, nakoľko je zrejmé, že žalovaný v júni 2013 regionálny odbor Trnava posilnil o
ďalšieho zamestnanca. Súd prvej inštancie sa v rozsudku s dôkazmi o pôsobení U.. D. na regionálnom

odbore Trnava v r. 2013 nijako nezaoberal, nevysvetlil, akými úvahami sa pri hodnotení predložených
dôkazov riadil, ako sa s nimi vyporiadal, alebo prečo ich nebral pri rozhodovaní do úvahy. Vzhľadom na
vyššie uvedené, žalobca žiada odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že určí, že výpoveď
zo dňa 27.2.2013, ktorou žalovaný vypovedal podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pracovný
pomer so žalobcom je neplatná, uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v sume jeho

priemerného zárobku vo výške 1.075,- EUR mesačne, za obdobie od 3.7.2013 až do rozhodnutia súdu a
uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania, ktoré žalobca vyčísli do 3 od vyhlásenia
rozhodnutia. Alternatívne, ak by odvolací súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky na zrušenie
napadnutéhorozsudku,žalobcažiada,abyodvolacísúdvecvrátilsúduprvejinštancienaďalšiekonanie.

4. K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný, ktorý namietal, že (A) odvolanie je v celom
rozsahu neopodstatnené. Podstatou odvolania je nespokojnosť žalobcu s napadnutým rozsudkom bez
reálnych skutkových alebo právne relevantných dôvodov. Počas konania bolo predložených množstvo
dôkazov a žalovaný poskytol všetky potrebné vysvetlenia vyvracajúce nepravdivé tvrdenia alebohodnotiace úsudky žalobcu. Napriek uvedenému však žalobca vysvetlenia žalovaného ignoroval
a podstatu jeho odvolania tvorí výlučne rozsiahlejší opis žaloby zo dňa 22.07.2013, č.l. 1 a nasl.
(ďalej ako „Žaloba"), ktorý nereflektuje reálny priebeh konania a zistený skutkový stav. Žalobca teda

neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia, pričom naviac dlhodobo nie je spôsobilý
vyjadriť sa k argumentácii, ktorá v celom rozsahu vyvracia jeho prvotné nepravdivé tvrdenia.
Napriek skutočnosti, že výpoveď zo dňa 27.02.2013, s ktorou žalovaný skončil pracovný pomer so
žalobcom, č. 1.12 až 13, (ďalej ako „Výpoveď") bola perfektným právnym úkonom z formálneho
aj materiálneho hľadiska, žalovaný zdôraznil, že extrémny formalizmus, akým sa snaží prezentovať

žalobca v odvolaní, nie je účelom ani cieľom právneho systému v demokratickom a
materiálnom právnom štáte. Práve naopak, je potrebné aplikovať teleologický výklad právnych noriem,
pretože bez neho nie je možné zabezpečiť ochranu práv a povinností oboch strán sporu. V súlade
s uvedeným mal žalovaný za to, že z objektívneho preštudovania spisu, predložených dôkazov a
vysvetlení jednoznačne vyplýva, že v prípade skončenia pracovného pomeru so žalobcom postupoval
v celom rozsahu v súlade so zákonom č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej ako „Zákonník práce").

Skutočnosť, že sa žalobca počas celého konania namiesto podstaty skončenia pracovného pomeru
zameriava výhradne na snahu formálnym a reštriktívnym spôsobom vykladať povinnosti žalovaného
podľa Zákonníka práce, potvrdzuje, že dôvodom podania žaloby nebolo žalobcove presvedčenie, že
s ním bol pracovný pomer skončený neplatne, ale snaha získať od žalovaného neoprávnene finančné
prostriedky, keďže počas výpovednej lehoty ani po skončení pracovného pomeru nebol úspešný vo

vyhľadaní preňho vhodnej práce. Rovnako od momentu doručenia výpovede nasledujúce štyri mesiace
neprejavil žiadnu pochybnosť, že by skončenie pracovného pomeru s ním považoval za nezákonné. Až
mesiac po odchode zo zamestnania prekvapivo doručil oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní
zo dňa 28.06.2013 (č.1. 35). Podanie žaloby v snahe získať od žalovaného neoprávnene finančné
prostriedky môže byť pochopiteľným omylom z ľudského hľadiska, nemôže však byť účelom a

predmetom súdneho konania o skončenie pracovného pomeru. Vo vzťahu k rozsudku žalovaný
uviedol, že tento je dostatočne, prehľadne a jasne odôvodnený. Súd prvej inštancie dospel na základe
riadne zisteného skutkového stavu k správnym skutkovým zisteniam, ktoré rovnako správne právne
posúdil a svoje rozhodnutie vo vzťahu k relevantným argumentom dostatočným spôsobom odôvodnil.
Súd prvej inštancie sa naviac v súlade s ustálenou súdnou praxou vyjadril ku všetkým relevantným

argumentom, vyhodnotil všetky vykonané dôkazy a rozhodol v súlade s platným právnym poriadkom,
pričom uvedené potvrdzuje odôvodnenie na strane 5 až 7 napadnutého rozsudku, podľa ktorého: (a)
súd prvej inštancie po dôsledne vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že výpoveď spĺňa formálne
aj hmotnoprávne podmienky vyžadované Zákonníkom práce". (b) na strane č. 6 napadnutého rozsudku
sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou určitosti výpovedného dôvodu, pričom sa jednoznačne vyjadril,

že ..výpovedný dôvod nie je možné zameniť s iným výpovedným dôvodom". (c) na stranách 6 až 7
napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej tento
nemohol byť prepustený z dôvodu nadbytočnosti jeho pracovnej pozície, a to napriek jeho vedomosti,
že na pracovisku bolo o jedného zamestnanca viac ako bol stanovený počet zamestnancov, pričom
súd prvej inštancie po vyhodnotení dôkazov zistil, že pracovná pozícia žalobcu sa stala nadbytočnou

v dôsledku organizačných zmien, ktorých identifikácia bola súčasťou výpovede. (d)súd prvej inštancie
rovnako nezanedbal reakciu na snahu žalobcu neodôvodnene požadovať formálne náležitosti výpovede
výrazne nad rozsah zákonnej úpravy, keď uviedol, že „.F., D. I. B. K. E. O. Z. X. B. K. Z., pokiaľ
spĺňa v danom znení požiadavky na zrozumiteľnosť a určitosť tohto právneho úkonu, pričom v prípade
výpovede tieto podmienky splnené boli. (e) súd prvej inštancie na strane č. 7 napadnutého rozsudku sa

rovnako vysporiadal s námietkou žalobcu, či žalovaný ako zamestnávateľ mal právo vybrať na základe
organizačných zmien, ktoré žalovaný vykonal, s ktorým zamestnancom skončí pracovný pomer a v
danej otázke rozhodol pozitívne a dané právo žalovanému v súlade s ustálenou judikatúrou priznal.
(f) rovnako postupom, akým došlo k prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov, sa súd
prvej inštancie detailne zaoberal na strane č. 5 a 7 napadnutého rozsudku, pričom vyhodnotil všetky

relevantnélistinnédôkazy,aleajsvedeckévýpovedeadospelkodôvodnenémuzáveru,žeprerokovanie
výpovede bolo realizované v súlade so Zákonníkom práce. Podľa konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva právo na odôvodnenie nie je právo absolútne, nie je to preto možné chápať ho
tak, že by sa vyžadovala podrobná odpoveď na každý argument (Van de Hurk vs. Holandsko 3]. Do
úvahy je treba vziať, či argument, na ktorý súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neodpovedal,

je relevantný pre daný prípad, a či mohol mať vplyv na výsledok konania. Ak sa jedná o argument,
ktorý by mohol byť pre rozhodnutie vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve pre tento
argument (Ruiz Torija vs. Španielsko 4, Luka vs. Rumunsko). Súd prvej inštancie teda napadnutým
rozsudkom splnil všetky náležitosti kvalitného rozhodnutia a vysporiadal sa so všetkými tvrdeniamižalobcu, ktoré mohli byť relevantné pre posúdenie platnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou.
Námietky žalobcu uvádzané v odvolaní sú tak nedôvodné a nepodstatné, pričom nemajú žiadny
základ v zistenom skutkovom a právnom stave, čo žalovaný preukázal nasledovným spôsobom: (Al)

účelom rozhodnutia bolo zníženie počtu zamestnancov a zefektívnenie pracovného procesu. Skončenie
pracovného pomeru so zamestnancami považuje žalovaný vo svojej personálnej politike za prostriedok
ultima ratio a pristupuje k nemu len v prípade absolútnej nemožnosti ďalej zamestnávať dotknutého
zamestnanca po tom, ako sa všetky ostatné prostriedky ukážu ako neúčinné. Z uvedeného dôvodu
aj žalobcu zamestnával dlhšie, ako bol povinný. Pracovná pozícia žalobcu bola dlhodobo nadbytočná,

čo je deklarované aj v Rozhodnutí o určení stavu zamestnancov č. 16/2012 zo dňa
20.09.2012, č.1. 15 až 17 (ďalej ako „Rozhodnutie") a z dôvodu neefektívneho vynakladania finančných
prostriedkov na nadbytočné pracovné pozície bol definitívne nútený skončiť so žalobcom pracovný
pomer. Predmetné rozhodnutie bolo v čase výpovede platné a účinné. Podľa rozhodnutia R 38/1979,
žalovaný citoval: „Výpovedný dôvod tu môže byť daný dlhší čas, než sa organizácia rozhodne ho
uplatniť. Musí však trvať v čase, keď výpoveď z pracovného pomeru bola daná." Nemôže nastať

len opačná situácia, kedy by výpovedný dôvod neexistoval, nebolo možné ho predvídať v blízkej
budúcnosti a pracovný pomer by napriek tomu bol zo strany zamestnávateľa skočený. Takáto situácia
v danom prípade nenastala. Rovnako podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.06.2010, sp.zn.
4 Cdo 102/2009, žalovaný citoval: „Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa uvedeného ustanovenia
je súčasne charakteristické, že zamestnávateľ aj naďalej môže (objektívne vzaté) zamestnancovi

prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, ale jeho práca nie je (vôbec alebo v pôvodnom rozsahu)
pre zamestnávateľa v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočným vzhľadom na rozhodnutie
o zmene úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov alebo o iných
organizačných zmenách." Regionálny odbor Trnava teda zamestnával v čase skončenia pracovného
pomeru v rozpore s Rozhodnutím 6. nie 5 zamestnancov a v súlade s Rozhodnutím bola šiesta pracovná

pozícia nadbytočná. Výpoveď bola teda realizovaná v priamej príčinnej súvislosti s Rozhodnutím.
Nadbytočnosť pracovnej pozície žalobcu bola preukázaná aj objektívnou formou, keďže ukončenie
pracovného pomeru so žalobcom nemalo na plnenie pracovných úloh v Regionálnom odbore Trnava
žiadny negatívny dopad, práve naopak, činnosť regionálneho odboru sa zefektívnila. Potreba vytvoriť
opätovne pracovnú pozíciu žalobcu, už vôbec nevznikla. Súčasne žalovaný zdôraznil za účelom

preukázania nutnosti dlhodobo zefektívňovať činnosť, že bol koncom roka 2013 nútený zrušiť ďalších
11 pracovných pozícií. Konečný počet zamestnancov v tom období dosiahol 257, pričom
v čase skončenia pracovného pomeru so žalobcom zamestnával až 274 zamestnancov, teda o 17
zamestnancov viac. Žalobca sa teda snaží tendenčné zavádzať konajúci súd, keď na strane č. 3
odvolania uvádza, žalovaný citoval:„Žalobca sa nemohol stať nadbytočným na základe Rozhodnutia

16/2012 o určení počtu zamestnancov." Z uvedeného tvrdenia je zrejmé, že žalobca nerozumie
podstate skončenia pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti, resp. nemožnosti zamestnanca ďalej
zamestnávať. Opätovne preto žalovaný zdôraznil, že v tomto prípade Rozhodnutie nadbytočnosť
pracovnej pozície žalobcu nekonštituovalo, ale deklarovalo. Nadbytočnosť pracovnej pozície žalobcu
vyplývala z dlhodobého nedostatku existujúcich pracovných úloh, ktoré by mu mohli byť efektívne

prideľované. Na strane č. 4 odvolania žalobca ďalej opäť vágne a v rozpore so súdom prvej inštancie
zisteným skutkovým stavom uvádza, žalovaný citoval: „Ak by Rozhodnutie 16/2012 bolo rozhodnutím
o znížení počtu zamestnancov, Rozhodnutie 16/2012 je arbitrárne, umožňuje zamestnávateľovi zneužiť
svoje postavenie, k čomu v prípade výpovede danej žalobcovi aj prišlo." V súlade s vyššie uvedeným
skutkovým stavom a objektívnymi udalosťami predchádzajúcimi vydaniu Rozhodnutia toto nemôže byť

považované za arbitrárne, práve naopak. V danom prípade som vzhľadom na skutočnosť, že žalobca
bol dlhoročným zamestnancom žalovaného, tohto zamestnával dlhšie, ako bol žalovaný povinný.
Skutočnosť, že žalovaný mohol so žalobcom skončiť pracovný pomer už skôr, uznal aj sám žalobca.
Je teda v celom rozsahu iracionálne jeho ďalšie tvrdenie, že Rozhodnutím malo dôjsť k zneužitiu
postavenia zamestnávateľa, keď práve naopak žalovaný konal v prospech žalobcu. Žalobca mal

naviac v čase zistenia o nadbytočnosti jeho pracovnej pozície najskôr záujem uzatvoriť dohodu o
skončení pracovného pomeru a následne požiadal o výpoveď, v nadväznosti na
čo žalovaný opätovne konal v súlade s jeho záujmami. (A2) Rozhodnutie je určité a zrozumiteľné.
Výpovedný dôvod bol vo výpovedi uvedený nasledujúcim spôsobom, žalovaný citoval: „Výpoveď daná
zamestnávateľom podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce - nadbytočnosť. Zamestnávateľ... týmto

dáva výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce - z nadbytočnosti zamestnancovi... na
základe Rozhodnutia generálneho riaditeľa SPF č. 15/2012 o vydaní Organizačného poriadku
Slovenského pozemkového fondu a Rozhodnutia generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového
fondu č. 16/2012 o určení počtu zamestnancov.... Na základe vyššie uvedených organizačných zmienste sa stali pre zamestnávateľa nadbytočným podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce." Žalobca
na strane č. 2 odvolania napriek vyššie citovanému vyčerpávajúcemu dôvodu skončenia pracovného
pomeru uvádza, že takéto vymedzenie výpovedného dôvodu je pre neho nedostatočné, neurčité, z

čoho vyplýva, že tvrdí, že nemá vedomosť, z akého dôvodu žalovaný s ním pracovný pomer skončil.
Žalobca teda uvádza, že nie je dostačujúce a určité, pokiaľ je dôvod výpovede špecifikovaný „len"
nasledujúcim spôsobom: a) organizačným rozhodnutím č. 15/2012 odkazujúcim na platný a účinný
organizačný poriadok, na základe ktorého generálny riaditeľ konal, b) Rozhodnutím o určení počtu
zamestnancov preukázateľne určujúcim nižší počet pracovných pozícií ako skutočne zamestnaných

zamestnancov. c) presne definovaným ustanovením Zákonníka práce [§ 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka
práce), d) oznámením o nadbytočnosti pracovnej pozície žalobcu, pričom žalobca mal ako zamestnanec
žalovaného len jednu pracovnú pozíciu. Žalovaný mal za to, že evidentne nepravdivé tvrdenie žalobcu,
podľa ktorého je definovanie dôvodu výpovede vo vyššie uvedenom rozsahu nedostatočné, je snahou o
formalistický a šikanózny výklad práva, ktorý nemôže byť v právnej spoločnosti akceptovaný. Uvedenú
skutočnosť potvrdzuje aj žaloba žalobcu, v ktorej sám opakovane uvádza, že mu výpoveď bola daná z

dôvodu nadbytočnosti jeho pracovnej pozície. Žalobca teda priznáva, že na základe výpovede jej dôvod
pochopil ako dôvod nezameniteľný so žiadnym iným dôvodom. Zároveň žalovaný mal za to, že výpoveď
v súlade s vyššie uvedeným spĺňa kvalitatívne požiadavky uvádzané aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR, sp.zn. 2Cdo 145/2000, ktoré vo svojom odvolaní cituje žalobca. Podľa daného rozhodnutia je
totiž neurčitý taký prejav „z ktorého nie je zrejmý jednoznačný obsah prejavu, aj keď sám prejav je

zrozumiteľný". Žalobca však v súlade so svojimi podaniami výpovednému dôvodu porozumel a tento
mu bol nezameniteľným spôsobom známy. Výpovedný dôvod vymedzený vo výpovedi teda nevytvoril
žiadny priestor na pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol skončený pracovný pomer so žalobcom.
Následne žalobcana strane č. 3 odvolania (č. 1. 210) pripúšťa, že Rozhodnutie mohlo byť rozhodnutím o
zníženípočtuzamestnancov.Žalobcavšaktentokrátnamieta,ženebolidodržanépodmienkystanovené

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.01.2009, sp.zn. 3 Cdo 33/2008, a to
z dôvodu, že Rozhodnutie „neobsahuje žiadne kritérium, podľa ktorého by bolo možné určiť, ktorý zo
zamestnancov regionálneho odboru v Trnave je nadbytočný". Žalobca teda údajne nemal vedieť, či je
zrušená jeho pracovná pozícia alebo pracovná pozícia ostatných odborných referentov, predovšetkým
pani G. (v čase výpovede na materskej dovolenke) a pána Z. (poverený výkonom činnosti vedúceho

regionálneho odboru). Žalovaný zopakoval, že všetci jeho zamestnanci na regionálnych odboroch sú
rovnocenní, pracujú na rovnakej pracovnej pozícii a z výpovede naviac jednoznačne vyplýva, že bola
zrušená pracovná pozícia žalobcu. V regionálnych odboroch pôsobia všetci zamestnanci na rovnakej
úrovni v pracovnej pozícii odborných referentov. Jeden zo zamestnancov v každom odbore
je poverený vykonávať prácu vedúceho zamestnanca. Ani na túto skutočnosť žalobca úmyselne v

odvolaní nereagoval, a to napriek svojej vedomosti o pomeroch na danom pracovisku. Pracovné úlohy
vyplývajúce zo zákonnej úpravy aj organizačného poriadku zamestnanci žalovaného vždy vykonávali
spoločne v jednotlivých regionálnych odboroch, aj keď pomenovanie pracovnej pozície sa mohlo líšiť
podľa obdobia, kedy príslušný pracovný pomer vznikol („odborný referent", „zamestnanec" a
podobne). Tento stav bol zmenený v súvislosti so zákonom č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorý zaviedol do praxe pojem „referent". Z dôvodu súladu s právnou
terminológiou žalovaný teda následne prostredníctvom dodatkov zmenil pracovné zaradenie všetkých
regionálnych odborov práve na zaradenie „samostatný odborný referent". Zmena sa udiala v čase,
kedy bol žalobca ešte zamestnancom žalovaného, a teda si bolo v celom rozsahu vedomý, že jeho
pracovné zaradenie je úplne totožné s pracovným zaradením jeho bývalých kolegov. Je teda logické,

že v Rozhodnutí žalovaný uvádza potrebný počet pracovných pozícií bez bližšej špecifikácie, keďže
všetci zamestnanci pracujúci na regionálnych odboroch majú rovnaké pracovné zaradenie. V súlade s
argumentáciou žalobcu žalovaný teda mal právo vybrať si, s ktorým zo všetkých zamestnancov skončí
pracovný pomer vzhľadom na nadbytočnosť jednej pracovnej pozície. Žalobca naviac priznáva, že jeho
pracovná agenda bola prerozdelená medzi zostávajúcich zamestnancov. Pokiaľ došlo k prerozdeleniu

jeho pracovnej náplne medzi zvyšných zamestnancov, je zrejmé, že títo, vrátane odborného referenta
povereného vedúcou funkciou, pôsobili na rovnakej pracovnej pozícii ako žalobca a spolu v rámci
organizácie práce spĺňali povinnosť regionálneho odboru ustanovené v platnom právnom poriadku a
organizačnom poriadku. Žalovaný zdôraznil, že žalobca má vedomosť o organizácii svojho bývalého
pracoviska, a teda je preukázateľné, že vyššie uvedenými tvrdeniami zavádza úmyselne odvolací súd

rovnako, ako sa snažil neúspešne zavádzať súd prvej inštancie. (A3) Bola splnená podmienka riadneho
prerokovania zástupcami zamestnancov predchádzajúceho doručeniu výpovede. Žalobcova snaha o
tendenčný reštriktívny formalizmus sa výrazne prejavuje aj v jeho tvrdení na strane č. 5 odvolania,
kedy opätovne napáda prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov. Podľa ustanovenia § 74,prvá veta, Zákonníka práce, žalovaný citoval: „Výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru
zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov,
inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné." Žalobca uvádza, že

nedošlo k splneniu podmienky podľa ustanovenia § 74 Zákonníka práce, pretože, žalovaný citoval:
„Žiadosť žalovaného o prerokovanie výpovede obsahovala len samostatnú žiadosťo prerokovanie
výpovede „danej zamestnávateľom pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
zamestnancovi U.. Z. D. - Regionálny odbor SPF Trnava". Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR,
sp.zn. l Cdo 72/2006, žalovaný citoval: „Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať

so zástupcami zamestnancov výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť
zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na
skončenie pracovného pomeru výpoveďou, obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2
Zákonníka práce." (č.1. 34). Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce musí výpoveď, a teda aj
žiadosť o prerokovanie výpovede, obsahovať dôvod výpovede nezameniteľný s inými dôvodom. Táto
podmienka bola naplnená, keďže dôvod výpovede je v predmetnej žiadosti špecifikovaný nasledovne:

„pre nadbytočnosť podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce". Súčasne žalovaný zdôraznil, že v
citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bolo základným pochybením zo strany zamestnávateľa, že
zástupcom zamestnancov vôbec nepredložil príslušnú výpoveď a túto vypracoval až po jej prerokovaní.
Z tohto dôvodu žalovaný zdôraznil text zápisnice z prerokovania Výpovede zo dňa 27.02.2013 (č.1. 31),
v ktorom účastníci rokovania deklarujú, žalovaný citoval: „Preto Y. Z. D. K. K. A. Y. S. návrhom D. S.

A. Y. Y. A. F..". Skutočnosť, že predmetný zápis je pravdivý a zástupcovia zamestnancov sa skutočne
mali možnosť oboznámiť počas prerokovania výpovede so všetkými relevantnými dôvodmi, potvrdil
priamo svedok U.. Z., ktorý vlastnoručne podpisoval predmetnú zápisnicu z prerokovania ako zástupca
zamestnancov a predseda odborovej organizácie. Zmyslom ustanovenia § 74 Zákonníka práce
nie je formalizácia výpovede tak, ako to uvádza žalobca. Účelom ustanovenia § 74 Zákonníka práce

je povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zástupcom zamestnancov dostatočné množstvo informácií a
všetky potrebné dokumenty (napr. žalovaný poskytol návrh výpovede), aby mohli využiť zákonné právo
zamestnancov zaujať postoj k ich výpovediam. Keďže žiadny dôvod na tvrdenie, že výpoveď nebola
prerokovaná v súlade so Zákonníkom práce neexistuje, ďalšie tvrdenie, podľa ktorého mala byť výpoveď
prerokovaná nesprávnym spôsobom, si žalobca jednoducho vyfabuloval. Žalobca tak na strane č. 6

odvolania uviedol, žalovaný citoval: „. K. D. Z. S. Z. U. Z. na S., Ž. za Y.S. Y. S. Z. K. B. XX.X.XXXX
Y. P. Z. Y. F. U.. Z., Č. O. Z. Z. YY. Z.. ... S. Z. E. K. S. K., Y.O. po J., Č. S. Q., Ž. K. A. I. Z. K. Y.
F., K. X. S. Y. Y. Z. Q. W., Ž. Z. S. Y. K. Č. Y. F. .... S. U.. Z. na Z. X.X.XXXX po J. W. A. Y. I. Z. D.
E. Z., Ž. K. S. Q. K. Y. S. K. S. S. S. W. E. B. Z. F. J., Ž.C. Z. K. B. XX.X.XXXX S. Y. P. Z. Y. F. U..
Z..". Vyššie uvedené tvrdenie žalobcu je v celom rozsahu nepravdivé. Svedok U.. Z. nikdy neuviedol,

že sa prerokovania výpovede zúčastnil len on. Práve naopak, vo svojej svedeckej výpovedi popísal
prerokovanie výpovede nasledujúcim spôsobom, žalovaný citoval: „Na F.Á. Z. Ž. W. S. Z. Z. K., S. Q.,
Ž. Y. Z. písomne F. F. Z. K., K. Y. K. Z. W. Y. S. D. D.J. Z.. ...F. S. K. Z. K. D. K. F. Ľ. Y. na X Z.. ... Č. I. S.
W. K., S. Q., Ž. K..". (č.1. 131, strana č. 2 zápisnice zo dňa 27.01.2015). Žalovaný zopakoval, že účelom
ustanovenia § 74 Zákonníka práce je povinnosť zamestnávateľa poskytnúť zástupcom zamestnancov

dostatočné množstvo informácií a všetky potrebné dokumenty (v prípade výpovede žalobcu návrh
výpovede), aby mali možnosť zaujať postoj k výpovediam zamestnancov. V danom prípade riadny
priebeh rokovania výpovede preukazuje listinný dôkaz na č.1. 30 až 31 a zároveň aj výpoveď svedka
U.. Z., ktorý v predmetnom čase zastával funkciu predsedu odborovej organizácie na č. 1.131 až 132.
Z tohto dôvodu žalovaný mal za to. že je zrejmé, že výpoveď bola riadne a včas prerokovaná v súlade

s ustanovením § 74 Zákonníka práce. (A4) Na zrušenú pracovnú pozíciu žalovaný neprijal žiadneho
nového zamestnanca. Opätovne žalovaný prehlásil a mal za to, že aj objektívnymi dôkazmi, akými sú
pracovné zmluvy, preukázal, že pracovnú pozíciu žalobcu neobnovil. Žalobca ignoruje všetky objektívne
skutočnosti zistené v súdom prvej inštancie vykonanom dokazovaní a na strane č. 7 odvolania sa opäť
tendenčné snaží zavádzať odvolací súd, keď uvádza, že na pracovnú pozíciu žalobcu nastúpila pani U..

D., žalovaný citoval: „. E. J. (K. K. Y. XX.X.XXXX), Ž. Y. U.. D. S. Z. KS. X. Z. Z. Ž.W., E. E.,P. U.. D.
I. Y. na Z. Z. S. A. K. Z. M., D. Č. Ž. Z. O. Z. Y. Y. XX.X.XXXX. S. U.. Z. K. S. K.Z. Z. S. X.X.XXXX Q., Ž. Ž.
S. Y. F. X.X.XXXX X. F. M. W. O. Y. I. Z. na X. F. J., Q. W., Ž. Q. S.X., W. K. Z. S. XXXX, I. Y. X. F. M. Z. na
X. F. J. O. Y., U.. D..". Naďalej žalovaný zotrval na tom, že U.. D. a jej pracovný pomer s týmto konaním
žiadnym spôsobom nesúvisia. V súlade s listinným dôkazom - pracovnou zmluvou zo dňa 10.06.2013,

bola U.. D. zamestnaná na pracovnej pozícii s miestom výkonu práce Galanta (č. 1.135). V súlade s
dôkazompredloženýmnapojednávanídňa14.05.2015-dohodouozmenepracovnýchpodmienok,bola
pracovná pozícia U.. D. v rámci pripravovaných organizačných zmien odo dňa 15.09.2015 presunutá
do Trnavy. Žalovaný zdôraznil, že organizačná zmena nespočívala v presunutí U.. D.F.,ale v presunutí jej pracovnej pozície aj s jej pracovnou náplňou viazanou na lokalitu Galanty. Vo vzťahu
k pracovnému pomeru s U.. D. teda žalovaný uviedol nasledujúce skutočnosti: a) pracovný pomer bol
uzatvorený v inom mieste ako bolo miesto výkonu práce žalobcu, b) pracovná náplň bola odlišná

od predchádzajúcej pracovnej náplne žalobcu aj U.. Z., keďže bola spätá s odlišným geografickým
územím obvodu mesta Galanta a žiadnou formou nesúvisela s pracovnou náplňou zamestnancov
Regionálneho odboru Trnava, c) pracovná pozícia spolu s pracovnou náplňou bola tri a pol mesiaca
po skončení pracovného pomeru žalobcu presunutá do Trnavy, a to z dôvodu plánovaného zrušenia
Regionálneho odboru Galanta. Pracovnú agendu žalobcu aj v tom čase vykonávala jeho kolegyňa, U..

Z.. Tvrdenia žalobcu, ktoré uviedol v odvolaní, sú teda v celom rozsahu nepravdivé a v rozpore so
svedeckou výpoveďou U.. Z., a to napríklad tvrdenie, žalovaný citoval: „Podľa E. K. S. U.. Z. K. Š. A. po
S. Z. Z. Ž.W. I. na X. F. J. Z. Y. U.. D., D. Z. F. X. X. F. U.. Z. W. X., D. Z. K. A. XXXX F. U.. Z., D.Ď. J.
Z. W. po Ž..". Výpoveď uvedeného svedka sa nachádza na č. 1. 159 až 160. Je zrejmé, že tvrdenia,
ktoré mu žalobca pripisuje, U.. Z. nikdy nepovedal. Je naviac irelevantné, kto vykonával prácu žalobcu
štyri mesiace po tom, ako s ním bol skončený pracovný pomer. Rovnako by nebolo odôvodniteľné,

aby sa svedok U.. Z.Ö. dopúšťal krivej výpovede a krivej prísahy tvrdením, žalovaný citoval žalobcu:
„. W. E. Ú. Z. S., Ž. U.. D. Z. na X. F. J.. ... U.. Z. S. Z. E., X.. S. Ú.C. E., D. Z. E. U.. D. na X. F.
J..". Žalovaný namietal, že by pracovná pozícia U.. D. súvisela s výpoveďou, nikdy však netvrdil, že
ani v období irelevantnom pre toto konanie na Regionálnom odbore Trnava nepracovala. Jej regionálny
odbor bol predsa zrušený, takže by nebolo zmysluplné tvrdiť, že na ňom pracuje do dnešného dňa.

Svedok Z. rovnako nemal dôvod zavádzať súd prvej inštancie v otázke, kedy U.. D. začala pracovať
v pracovisku v Trnave, keďže ide o objektívne preukázateľnú skutočnosť na základe dohody o zmene
pracovných podmienok, ktorú žalovaný naviac súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 14.05.2015
predložil. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého, žalovaný citoval: „.K. S. W. U.. D. E. Q. Ž. na X. F. J. E. K. S.
XXXX, W. Q. F. Y. O. Z. Z. Q. Ž. na Y. Ž. Z.C. Y. Y. XX.X.XXXX, teda F. XX.X.XXXX W. Ž. E. P. podľa §. XX

F.. X Y. Z.."., teda nie je možné označiť inak ako za absurdné a bez základu v zistenom skutkovom stave.
Žalobca naviac nedodržanie tejto lehoty priamo nenamietal. Snaha žalobcu vytvoriť zdanie, že žalovaný
pri skončení pracovného pomeru s ním netransparentne presúval pracovnú agendu, je teda založená
na zavádzajúcich a v celom rozsahu nepravdivých tvrdeniach. V závere žalovaný uviedol, že má za to,
že súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu, ktoré mohli byť pre

určenie platnosti skončenia pracovného pomeru s ním podstatné. Súd prvej inštancie naviac vykonal
rozsiahle dokazovanie, pričom neopomenul vykonať ani jeden z navrhovaných dôkazov. Žalobca naviac
namieta skutočnosti, ktoré nemajú žiadny základ v zistenom skutkovom stave alebo sú s ním dokonca
v priamom rozpore. Skutočnosť, že si žalobca pozorne nepreštudoval súdny spis ani rozsudok však
nemôže zakladať jeho nárok na vyhovenie jeho odvolaniu. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalovaný žiada

odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zaviazal žalovaného na úhradu
trov konania žalovaného.

5. Odvolací súd preskúmal vec pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie

pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné
podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil podľa § 219
ods. 3 Civilného sporového poriadku dňa 31.05.2017, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z., účinný od 01.07.2016) ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na
konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o
predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany.

8.Súdprvejinštancieriadnezistilskutkovýstavveci,keďvykonaldokazovanie vrozsahupotrebnom
na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účinný do
30.06.2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne
zhodnotil (§ 132 Občianskeho súdneho poriadku) a na ich základe dospel k správnym skutkovým aprávnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku).

9. Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016), ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho
žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej
a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol.

11. Podmienkou použitia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce v znení účinnom v rozhodnom
čase je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi
organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. O nadbytočnosť zamestnanca ide
vtedy, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej
zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce

vykonávané zamestnancom, a to buď vôbec, alebo v pôvodnom rozsahu. Takýto stav môže nastať
napríklad v dôsledku vnútorných organizačných zmien, ale aj znížením celkového počtu zamestnancov
s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Skončenie pracovného pomeru pre nadbytočnosť nie je
podmienená absolútnym znížením celkového počtu zamestnancov. Môže k nemu dôjsť aj pri jeho
zvyšovaní. Pre zamestnávateľa nie je dôležitý len počet zamestnancov, ale aj ich celková skladba z

hľadiska profesie a kvalifikácie. Nie je teda vylúčené, aby zamestnávateľ pri nedostatku
zamestnancov určitej profesie alebo kvalifikácie uzavieral pri organizačných zmenách nové pracovné
pomery, a tým zvyšoval počet zamestnancov, a súčasne aby mal nadbytok zamestnancov iných povolaní
alebo na inom úseku pracovnej činnosti. Na rozdiel od právneho stavu platného do 31. marca 2002,
rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí

zamestnávateľ urobiť písomne. Zamestnávateľ nie je zákonom obmedzený, pokiaľ ide o rozhodnutie,
s ktorým zamestnancom pracovný pomer skončí. Aj v prípade, ak pracovnú činnosť rovnakého druhu,
ktorásastalaprezamestnávateľanadbytočná,vykonávaviacerozamestnancov,ovýberezamestnanca,
ktorý sa stal nadbytočným, rozhoduje zamestnávateľ výlučne sám a ani súd nie je oprávnený takéto
rozhodnutie preskúmavať. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď

sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo
nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku jej realizácie stane pre zamestnávateľa
nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa,
jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami, alebo musí súvisieť s rozhodnutím
o znížení stavu zamestnancov, ktorým má byť zvýšená efektívnosť práce. Ak zamestnávateľ dal

zamestnancovi výpoveď z dôvodu uvedeného v § 63 ods. 1 písm. b), nesmie počas troch mesiacov po
skončení pracovného pomeru s takýmto zamestnancom znovu utvoriť zrušené pracovné miesto a prijať
na toto pracovné miesto iného zamestnanca (§ 61 ods. 3).

12. Z obsahu spisu má odvolací súd preukázané, že dňa 27.02.2013 bola žalobcovi doručená výpoveď

podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti na základe Rozhodnutia
generálneho riaditeľa SPF č. 15/2012 o vydaní Organizačného poriadku Slovenského pozemkového
fondu a na základe Rozhodnutia generálneho riadtieľa Slovenského pozemkového fondu č. 16/2012
o určení počtu zamestnancov. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že neexistuje príčinná súvislosť
medzi Rozhodnutím č. 16/2012 o znížení počtu zamestnancov a jeho výpoveďou. Rozhodnutím č.

16/2012 podľa žalobcu neprišlo k zníženiu počtu zamestnancov na regionálnom odbore SPF Trnava,
keď už Rozhodnutie č. 12/2011 zo dňa 21.04.2011 stanovilo počet zamestnancov na tomto odbore na
počet 5 a tento počet sa nezmenil ani po nadobudnutí účinnosti Rozhodnutia č. 16/2012. Odvolací súd
uvádza, že rozhodnutie o znížení počtu zamestnancov sa vždy viaže na reálny počet zamestnancov
a nie na predchádzajúce rozhodnutia. V čase vydania Rozhodnutia č. 16/2012 bol reálny počet

zamestnancov na regionálnom odbore SPF Trnava 6, pričom po vydaní predmetného rozhodnutia o
znížení počtu zamestnancov ich malo byť 5. Je teda nepochybné, že na základe tohto rozhodnutia
žalovaného došlo k zníženiu počtu zamestnancov zo 6 na 5. Žalobca v tom čase u žalovaného pracoval,tak musel vedieť aký je reálny stav a že došlo k zrušeniu jedného pracovného miesta. Rozhodnutie
zamestnávateľa bolo dostatočne jasné a zrozumiteľné.

13. K odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa výberu zamestnanca, ktorý je nadbytočný, žalobca v
konaní nepreukázal, že ostatní zamestnanci regionálneho odboru SPF Trnava boli na iných pracovných
pozíciách ako samotný žalobca. Z pracovných zmlúv, ktoré v konaní predložil žalovaný vyplýva, že
všetci zamestnanci vrátane žalobcu (U.. Z., U.. Y.. U.. Z., U.. Z., Z.. D. (zastupujúca p. G.Ú. počas
materskej dovolenky), pracovali na rovnakej pracovnej pozícii s názvom samostatný odborný referent

resp. odborný referent resp. zamestnanec regionálneho odboru Trnava. Pomenovanie sa líšilo podľa
zákona o štátnej službe, ktorý bol v čase uzatvárania jednotlivých pracovných zmlúv účinný. Išlo však o
rovnaké pozície, čo žalovaný preukázal aj skutočnosťou, že agendy jednotlivých pracovníkov sa medzi
nimi navzájom presúvali. Odvolacie námietky v tomto smere predstavujú extrémny formalizmus, ktorý
nezodpovedá zmyslu príslušného zákonného ustanovenia. Odvolací súd má za to, že žalobca v tomto
smere neuniesol dôkazné bremeno a súd prvej inštancie správne konštatoval, že výber pracovníka,

ktorý sa stal na základe organizačných dôvodov nadbytočný, bolo na výbere žalovaného a súd nemá
právo jeho výber preskúmavať.

14. Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní namietal, že prerokovanie výpovede zástupcami zamestnancov
nespĺňalo požiadavky podľa § 74 Zákonníka práce z dôvodu, že: a) žiadosť žalovaného o prerokovanie

výpovede obsahovala len samotnú žiadosť bez akýchkoľvek informácií špecifikujúcich výpovedný
dôvod, a preto nespĺňala náležitosti podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, b) prerokovanie výpovede
zástupcami zamestnancov spočívalo len v oboznámení sa jediného zástupcu výboru odborovej
organizácie s výpoveďou a jej dôvodmi, odvolací súd uvádza nasledovné. Z vykonaných dôkazov
vyplýva, že žalovaný dňa 26.02.2013 zaslal ZO OZ pri SPF písomnú žiadosť o prerokovanie výpovede

žalobcu. V žiadosti žalovaný uviedol, konkrétne akého zamestnanca sa výpoveď týka a aj z akého
dôvodu má byť s týmto zamestnancom ukončený pracovný pomer výpoveďou (pre nadbytočnosť
podľa § 63 ods. 1 písm. b)). Podľa ustanovenia § 61 ods. 2 Zákonníka práce musí výpoveď,
a teda aj žiadosť o prerokovanie výpovede, obsahovať dôvod výpovede nezameniteľný s iným
dôvodom. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že dôvod výpovede v žiadosti

o prerokovanie návrhu výpovede, tak ako ho vymedzil žalovaný, je dostatočne určitý a zrozumiteľný.
Zo zápisnice z prerokovania výpovede tiež vyplýva, že pri prerokovaní žiadosti mali zástupcovia
zamestnancov k dispozícii aj samotný návrh výpovede, kde sú skutkové dôvody výpovede opísané
podrobnejšie. K námietke žalobcu, že výpoveď žalobcu prerokoval len jediný zástupca výboru odborovej
organizácie, odvolací súd uvádza, že toto svoje tvrdenie žalobca nijako nepreukázal. Naproti tomu,

v konaní bolo preukázané svedeckou výpoveďou svedka U.. B. Z., že výpoveď bola prerokovaná
viacerými členmi výboru. Podľa § 74 Zákonníka práce, platného v čase dania výpovede, výpoveď
alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný
vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný
prerokovaťvýpoveďzostranyzamestnávateľadosiedmychpracovnýchdníododňadoručeniapísomnej

žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.
V zmysle § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelil predpísaný súhlas príslušný orgán,
právny úkon, ktorý vopred neprerokoval príslušný orgán, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou
predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný
predpis. V citovanom ustanovení § 74 Zákonníka práce sa vymedzuje povinnosť zamestnávateľa

pri skončení pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým skončením pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa. Uvedené ustanovenie určuje povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať
s príslušným odborovým orgánom výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, ako
hmotnoprávnu podmienku platnosti uvedených právnych úkonov zo strany zamestnávateľa, nesplnenie
ktorejvnadväznostinaustanovenie§17ods.2Zákonníkaprácespôsobujeichneplatnosť(tj.neplatnosť

výpovede a okamžitého skončenia pracovného pomeru). Smeruje k ochrane zamestnanca, aby
zamestnávateľ nezneužil svoje postavenie a nedôvodne neprepúšťal zamestnancov z pracovného
pomeru. Účinky splnenia povinnosti zamestnávateľa vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov
výpoveď v zmysle § 74 Zákonníka práce nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie
skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru

výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007).
Pre splnenie povinnosti vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď (alebo okamžité
skončenie pracovného pomeru) Zákonník práce neurčuje spôsob prerokovania a neodkazuje ani na
§ 237 s tým, že pokiaľ rokovanie neprebehlo spôsobom tu uvedeným, je neplatné. Konkrétna formaprerokovania medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle § 237 Zákonníka práce závisí podľa
čl. 1 a čl. 5 Smernice 2002/14/Es od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov.
Napokon Zákonník práce dáva možnosť zástupcom zamestnancom vyjadriť sa k skončeniu pracovného

pomeru, ale nedáva im možnosť zmeniť toto rozhodnutie zamestnávateľa, preto sa podľa § 74 za
prerokovanie považuje, aj keď k nemu vôbec nedošlo (v uvedenej lehote). Z uvedeného
potom vyplýva, že iba zo skutočnosti, že všetci členovia výboru odborovej organizácie žalovaného
nerokovali (o výpovedi danej žalobcovi) na spoločnom zasadnutí (odvolací súd podotýka, že táto
skutočnosť v konaní preukázaná nebola), nemožno vyvodiť nesplnenie hmotnoprávnej podmienky

platnosti výpovede. Napokon, zamestnávateľ nie je povinný poznať vnútorné organizačné pravidlá
odborovej organizácie, ktorá u neho pôsobí. Prechádzajúce prerokovanie plánovaného úkonu so
štatutárom odborovej organizácie je plne postačujúce a ak pritom dotknutý štatutár porušil interné
organizačné pravidlá, ide výlučne o vec jeho zodpovednosti voči orgánom odborovej organizácie.

15. K námietke žalobcu, že nebol nadbytočný vzhľadom na to, že žalovaný nedodržal lehotu podľa § 61

ods. 3 Zákonníka práce a na jeho miesto prijal dňa 15.06.2015 U.. D., odvolací súd uvádza, že danú
odvolaciu námietku žalobcu považuje za irelevantnú, keďže ju žalobca nijakým spôsobom nepreukázal.
V konaní pred súdom prvej inštancie žalovaný predložil pracovnú zmluvu s U.. B. D. zo dňa 10.06.2013,
z ktorej jednoznačne vyplýva, že U.. D. bola prijatá na pracovnú pozíciu s miestom výkonu práce v
Galante.Podľapredloženejdohodyozmenepracovnýchpodmienokbolaododňa15.09.2013presunutá

do Trnavy,s tým, že ostatné ustanovenia pracovnej zmluvy zo dňa 10.06.2013 (teda aj pracovná náplň)
touto dohodou nie sú dotknuté a zostávajú v platnosti. Vzhľadom na vyššie uvedené, má odvolací súd
za to, že zo strany žalovaného nemohlo ísť o porušenie povinnosti v zmysle § 61 ods. 3 Zákonníka
práce, keď na základe predložených dôkazov U.. D. bola zamestananá dňa 15.06.2013 na pracovnú
pozíciu s iným miestom výkonu práce a s inou pracovnou náplňou ako bola pracovná pozícia žalobcu.

Dňa 15.09.2013 bola už len presunutá z Galanty do Trnavy z dôvodu zrušenia organizačnej zložky, kde
si priniesla vlastnú agendu.

16. V súvislosti s namietanými skutočnosťami odvolací súd v závere uvádza, že vnútorné presvedčenie
súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a

zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30. 06. 2016) dôkazy súd
hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu (od
01.07.2016). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z

hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov
a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. §
133, § 134, § 135 Občianskeho súdneho poriadku). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku
ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia uznesenia upraveného
v §157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd uviesť,

čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník,
stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo
presvedčivéavyhovujúcenajmäzákladnejpožiadavkepreskúmateľnosti.Vposudzovanejvecisúdprvej

inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne
a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej
nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a

hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná tzn.,
aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani jej právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov.
Zároveň treba zdôrazniť, že skutkové okolnosti súdenej veci sú pomerne jednoduché a v podstate ani
niet priestoru na vyvodenie iných skutkových záverov, než aké urobil súd prvej inštancie.

17. Podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.18. S poukazom na citované ustanovenia a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade
v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalobca v odvolaní
neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj
správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
Zákonníka práce, rozhodol vecne správne.

19. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky
ust. § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento
rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

20. O trovách prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie,
ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu
zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisovorovnakomzaobchádzaní aoochranepreddiskriminácioualeboodborovouorganizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).