Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. máj 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/2/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215212935
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1215212935.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobkyne: E. M., nar. XX.X.XXXX, D. X, L.,
zastúpenej ADVOKA, s.r.o., Komárnická 36, Bratislava, IČO: 44 449 615, proti žalovanému: Operačné
stredisko záchrannej zdravotnej služby Slovenskej republiky, Trnavská cesta 8/A, Bratislava, IČO: 36
076 643, zastúpenému Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., Twin City Tower, Mlynské nivy
10, Bratislava, IČO: 47 239 921, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 52Cpr/3/2015-460, zo dňa 29.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal
voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
uviedol, že žalobou doručenou súdu 22.5.2015 sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia
pracovného pomeru dohodou dňa 28.4.2015 a určenia, že pracovný pomer trvá, na tom skutkovom

základe, že dňa 24.4.2012 sa na základe pracovnej zmluvy stala pracovníčkou žalovaného na dobu
neurčitú, pričom pri práci dodržiavala pracovný poriadok, pokyny nadriadených, a pri výkone práce sa
riadila právnym poriadkom a vnútroorganizačnými normami zamestnávateľa. V žalobe uviedla, že dňa
28.4.2015 bola zavolaná do zasadačky spolu s ďalšími kolegami, následne boli po jednom volaní do
kancelárie, kde sedel riaditeľ A. L. a L. J., ktorého nikdy predtým nevidela, a ktorý jej bol predstavený
ako právnik. Tvrdila, že riaditeľ jej oznámil, že z dôvodu nadbytočnosti rušia jej pracovné miesto, a
má si vybrať spôsob odchodu - buď výpoveď alebo dohodu, pričom pred ňu predložili oba dokumenty.

Zdôraznila, že po masívnom a neskrývanom nátlaku L. J. sa rozhodla podpísať papier, ktorý bol k
nej najbližšie. Mala za to, že písomnosť, ktorú pod nátlakom podpísala nemá formu, náležitosti a ani
úpravu zaužívaných firemných dokumentov, a nemá ani povinné registratúrne číslo. Podotkla, že L. J.
bol v knihe návštev zapísaný ako návšteva riaditeľa. Tvrdila, že celý tento incident sa prieči normám
Zákonníka práce, a preto v tejto veci podala aj trestné oznámenie. Ďalej dôvodila tým, že dohoda
o skončení pracovného pomeru nie je prejavom jej slobodnej vôle, pretože nemala žiadny dôvod
skončiť pracovný pomer so žalovaným, preto bola názoru, že v jej prípade je skončenie pracovného

pomeru neplatné, lebo situácia vznikla len v dôsledku násilia a psychoteroru, bossingu, ergo v rozpore
s dobrými mravmi, pri motívoch priečiacich sa základným zásadám právneho poriadku. Poznamenala,
že skončenie pracovného pomeru je potrebné považovať za absolútne neplatné, lebo k nemu prišlovýlučne v dôsledku trestnej činnosti spomenutých osôb, ktoré vystupovali v mene žalovaného ako jej
zamestnávateľa, a preto trvala na ďalšom zamestnávaní.

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že (v poradí prvým) rozsudkom zo dňa 16.11.2016 určil dohodu o
skončení pracovného pomeru uzatvorenú medzi stranami sporu dňa 28.4.2015 za neplatnú a zároveň
určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá.

4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, uznesením sp. zn.

10CoPr/7/2017, zo dňa 31.1.2019, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 16.11.2016
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, že žalovaný ako zamestnávateľ
prostredníctvom svojich zamestnancov A. L. a L. J. vyvíjali na žalobkyňu neskrývaný psychický (priamy)
nátlak v súvislosti s jej rozhodovaním či podpíše dohodu o skončení pracovného pomeru alebo výpoveď
v dôsledku organizačných zmien a zrušenia jej pracovného miesta.

5. Súd prvej inštancie po vrátení vec opätovne prejednal a súc viazaný právnym názorom Krajského
súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, žalobu zamietol. V odôvodnení skonštatoval, že z výpovede
A. L. vyplynulo, že prechádzal pracovné náplne jednotlivých pracovníkov s E.. F.; spolu s ňou vykonali
analýzu, a na základe toho určil, ktoré pracovné miesta budú zrušené; toto sa uskutočnilo organizačnou

zmenou, čo bolo rozhodnutie riaditeľa. Uviedol, že si myslí, že neboli zamestnanci, ktorých sa to týkalo
s tým oboznámení; tieto skutočnosti im uvádzal až 28.4.2015, kedy boli postupne volaní do kancelárie
pani H., ktorá bola vedúca kancelárie riaditeľa operačného strediska a v prítomnosti pána J., ktorý bol
technický námestník. Svedok podotkol, že títo tam boli prítomní preto, lebo pani H. sa ako vedúca
kancelárie zúčastňovala takýchto jednaní a pán J. tam bol preto, lebo bol zodpovedný za väčšiu časť

týchto pracovných pozícií. Vo výpovedi ozrejmil, že uvedený deň teda prišla žalobkyňa do kancelárie,
kde sedel aj s pánom J.; nebola prvá, ak si dobre spomína, bol to pán B.; po jej príchode začal tým,
že sa rozhodol na základe analýzy zrušiť niektoré pracovné miesta, medzi nimi aj miesto žalobkyne.
Svedok poznamenal, že žalobkyňa bola šokovaná, avšak to boli všetci zamestnanci, ale u žien sa to
prejavovalo emotívnejšie ako u mužov. Z výsluchu ďalej vyplynulo, že každý z predvolaných pracovníkov

mal možnosť oboznámiť sa s návrhom výpovede aj dohody, o tomto im hovoril pán J.; žalobkyňa na
stretnutí uviedla, že keď je už to tak, že jej miesto rušia, tak že prijíma dohodu. Objasnil, že mali v ten
deň v pláne buď uzatvoriť s tými zamestnancami dohody alebo im dať priamo na tom stretnutí výpoveď;
dohoda o skončení pracovného pomeru a výpoveď boli listiny, ktoré mali maximálne 2 až 3 alebo 4
strany, teda sa mohli s nimi zamestnanci priamo oboznámiť.

6. Výsluchom R. H. súd prvej inštancie zistil, že nevedela, že sa bude v práci u žalovaného hromadne
prepúšťať, bolo to aj pre ňu prekvapenie; deň predtým jej pán riaditeľ, t. j. 27.4.2015, medzi dvermi, kde
bola spolu s jeho asistentkou povedal, že nech sa pripravia na zajtra, že bude prepúšťanie. Vypovedala,
že na druhý deň bola vo svojej kancelárii, kam prišla pani F. a nejaký pán, ktorého predtým nevidela a aj

pán riaditeľ; potom sa ten pán predstavil ako J. - technický riaditeľ; dnu s ním prišli aj nejakí dvaja chlapi,
ktorých nepoznala, pôsobili ako bodyguardi. Svedkyňa uviedla, že chodila do zasadačky po jednotlivých
ľudí a spolu potom prišli do kancelárie; počas toho ako ich tam viedla sa s nimi mohla rozprávať, nikto
jej to nezakazoval, bola to však krátka doba. Ozrejmila, že postup s každým jedným, ktorého viedla
zo zasadačky do kancelárie bol úplne rovnaký. Z výsluchu vyplynulo, že pán J. bol profesionál, celé to

viedol; rovnako začínal s každým, oboznámil ho s tým, že došlo k organizačnej zmene a jeho pracovné
miesto bolo zrušené pre nadbytočnosť, a že má možnosť ukončiť pracovný pomer dohodou, čo je pre
neho finančne výhodnejšie alebo mu bude daná výpoveď pre nadbytočnosť; toto úplne rovnako hovoril
všetkým, ktorí tam prišli, nebol tam žiadny fyzický ani psychický nátlak, nijaké vyhrážky a podobne.
Svedkyňa podotkla, že pokiaľ ide o žalobkyňu tento postup bol úplne rovnaký, akurát zdala sa normálna,

avšak pôsobila nahnevane a dotknuto, čo usudzuje z jej verbálneho prejavu a to podľa otázok, ktoré
kládla; nevedela úplne presne čo povedala, ale obsah toho, čo povedala žalobkyňa vtedy bol taký, že
keďže sa jej viac oplatí dohoda ako výpoveď, tak podpíše dohodu. Svedkyňa poznamenala, že potom
mohli voľne odísť, nevie kde odišli a ani nevie, že by ich niekto bol konkrétne niekam posielal alebo
obmedzovalnapohybe.Doplnila,ževšetkyprepúšťaniazpracovnéhopomeruajtiehromadnéprebiehali

inak, že tam neboli bodyguardi, a nebol tam žiadny neznámy človek ako ten pán J., ktorý tam bol.

7. Z výsluchu L. J. súd prvej inštancie ustálil, že je stále zamestnancom žalovaného; je tam zamestnaný
od 20.4.2015. Svedok uviedol, že v ten deň prebiehali výpovede u všetkých zúčastnených rovnako;udialo sa to v kancelárii pani H., kde bol prítomný pán L.. Vypovedal, že tam bol preto, lebo bol na pozícii
technického námestníka. Objasnil, že pani H. priviedla ľudí po jednom do zasadačky, boli vyzvaní potom
čo prišli, aby si sadli, pán L. predstavil o koho sa jedná; skonštatoval, že prebehli organizačné zmeny,

ktoré museli prebehnúť, je mu to ľúto, ale muselo sa to urobiť; mali pripravenú výpoveď a dohodu, ktoré
pripravovala právnička. Svedok poznamenal, že zamestnancom povedal, aby sa neponáhľali, že majú
dosť času, nech si to prezrú, prečítajú, ak niečomu nerozumejú môžu sa spýtať; pokiaľ ide o žalobkyňu,
nič konkrétne v súvislosti s ňou si nepamätá, len to čo už uviedol predtým; bol zamestnaný v spoločnosti
8 dní, ľudí nepoznal. Z výpovede E.. H. F. vyplynulo, že žalobkyňu nepozná; u žalovaného pôsobila

v roku 2015 v rôznych časových obdobiach na základe dohôd o vykonaní práce, nevie presne uviesť
časové obdobia. Svedkyňa podotkla, že v rámci týchto dohôd robila rozhodnutia riaditeľa o organizačnej
štruktúre, vždy na jeho pokyn, a tak ako uviedol, ona ich len pripravovala; tieto rozhodnutia riaditeľa
sa vždy týkali zníženia počtu určitých funkcií a zamestnancov, okrem jedného a to zriadenia nového
technického úseku s funkciou technického námestníka riaditeľa. Vo výpovedi uviedla, že pokiaľ ide o
prepúšťanie v roku 2015, vyhotovovala dohody o skončení pracovného pomeru a výpovede iba raz pre

určitý počet zamestnancov, ktorých mená a ani počet nevie uviesť, taktiež na základe pokynov riaditeľa;
nijakým spôsobom, ani organizačne, ani osobne sa nepodieľala na udalostiach, ktoré sa u žalovaného
udiali v súvislosti s prepúšťaním zamestnancov, pre ktorých pripravovala dohody a výpovede.

8. Z výpovede C. Z. súd prvej inštancie zistil, že bola nadriadená žalobkyne počas jej zamestnania u

žalovaného od 1.1.2013 do 30.6.2015; u žalovaného už nepracuje, je v súdnom spore s ním o neplatnosť
výpovede. Uviedla, že dňa 28.4.2015 prišla za ňou pani H., že má ísť do zasadačky, nepovedala prečo;
prišla tam, boli tam dvaja páni v čiernych oblekoch; následne prišli ďalší kolegovia do zasadačky; bolo
ich tam asi 8 až 9. Poznamenala, že pani H. chodila potom do zasadačky a po jednom volala každého
z kolegov, ktorí odišli s ňou. Vypovedala, že aj po ňu prišla pani H. a išli spolu do kancelárie riaditeľa,

kde sedel pán L. a jej vtedy neznámy pán J., ktorého jej riaditeľ predstavil ako technického námestníka.
Podotkla, že následne stretnutie viedol riaditeľ L., ktorý jej povedal, že z dôvodu zefektívnenia činnosti
práce operačného strediska bola od 1.5.2015 jej pracovná pozícia zrušená a na toto ostala v úplnom
šoku, nakoľko s riaditeľom aj deň predtým riešila nejaké pracovné veci a nič nezaznamenala, ani na
jeho správaní, ani sa nezmienil, že by malo k niečomu takémuto dôjsť; bola jej daná možnosť, že môže

podpísať dohodu alebo výpoveď. Ozrejmila, že si mohla prečítať tieto dokumenty, avšak pociťovala
psychický nátlak v tom, že v ten deň musela podpísať jednu z tých listín, nemohla si to preštudovať,
zobrať a zvážiť, pričom v tejto situácii, kedy to bol pre ňu šok, jej koncentrácia a schopnosť zachovať si
chladnú hlavu a plnohodnotne sa rozhodovať sa znížili; rozhodla sa podpísať výpoveď s tým, že potom
jej zrejme riaditeľ povedal, že stále si to môže rozmyslieť, a podpísať dohodu a má prísť povedať ako

sa rozhodla. Svedkyňa pri výsluchu zdôraznila, že psychický nátlak dňa 28.4.2015 vidí najmä v tom, že
sa musela na mieste rozhodnúť a podpísať jednu z tých predložených listín.

9. Z výpovede svedka Ľ. Z. mal súd prvej inštancie za preukázané, že v tom čase, kedy boli prepúšťaní
viacerí zamestnanci, bol predsedom zamestnaneckej rady; riaditeľ ho požiadal o prerokovanie

organizačnej zmeny zrušenia pracovných miest a rozviazania pracovného pomeru s konkrétnymi
pracovníkmi; o tomto telefonickom prerokovaní nebol spísaný žiadny záznam, nakoľko zapisovateľkou
bola žalobkyňa, a jej sa táto skutočnosť dotýkala, takže záznam nebol spísaný. Z výsluchu E. R. súd
prvej inštancie ustálil, že žalobkyňu pozná ako kolegyňu, pričom u žalovaného 8 rokov pracoval. Svedok
vypovedal, že to bol preňho traumatizujúci zážitok; riaditeľ im prikázal, aby sa zhromaždili v zasadacej

miestnosti, kde už sedeli dvaja páni v čiernych oblekoch pri stolíku pri dverách; všetci si hovorili, že
preboha čo sa ide diať. Ozrejmil, že na to bol zavolaný k riaditeľovi, ktorého sa pýtal čo to má znamenať,
prečo tam sú tí páni; povedal mu, že pre vlastnú ochranu manažmentu; riaditeľ mu ďalej povedal, že bolo
zrušené jeho pracovné miesto, keďže tam bol delegovaný ministerským rozhodnutím na tú pracovnú
pozíciu, tak sa ho pýtal, či to prerokoval s ministerstvom; na to povedal, že áno, a že je to odsúhlasené,

žečitoprijmedohodou,takpovedal,žeáno,žečoinémuostáva,keďjetoajministerstvomodsúhlasené
a prijal dohodu. Podotkol, že následne volal na ministerstvo jeho nariadenému, že či vie čo sa tam deje;
povedal, že nevie, tak išiel za ministrom a ten taktiež nevedel, že čo sa deje; zrejme potom nejaká
reakcia nastala a výmena informácií, lebo na druhý deň ráno ho zavolal riaditeľ, že ak chce, tak môže
ostať; zrejme volali z ministerstva. Svedok dodal, že povedal, že nemá dôveru k takému nariadenému

po tom, čo sa stalo a trval na tej dohode, tým to skončilo a k 30.4.2015 odišiel. Pokiaľ sa jedná o výpoveď
R. P., súd prvej inštancie uviedol, že pracovala u žalovaného ako asistentka riaditeľa L.. Svedkyňa pri
výsluchu poznamenala, že celý ten priebeh z 28.4.2015 vlastne videla, počuť ho nepočula; nevedela čo
sa deje; riaditeľ bol v kancelárii a povedal jej, aby zvolala ľudí do zasadačky, tak ich obvolala, aby išli dozasadačky. Ďalej vypovedala, že chodila zo sekretariátu do zasadačky pre zamestnancov po jednom;
keď vychádzali potom z tej kancelárie pani H., tak jej došlo o čo ide, lebo tam boli rôzne emócie na
nich, keď vychádzali; niektorí jej povedali, že dostali výpoveď, niektorí sa len rozbehli bez slov preč, tak

z toho vedela, o čo sa jedná. Svedkyňa skonštatovala, že bola zavolaná ako úplne posledná; pán L.
povedal, že mu je to ľúto, ale že je na nejakom zozname; potom jej pán J. dal dohodu alebo výpoveď,
nevie presne; nevedela, či to bol nátlak, ale určite to bolo psychické; bola tam sama, hovorili s ňou
prevažne dvaja muži pán J. a riaditeľ; hovorili o výhodách dohody. Z výpovede J. H. súd prvej inštancie
zistil, že stále pracuje u žalovaného. Svedkyňa objasnila, že v kancelárii pani H. jej bolo povedané, že

prebiehajúorganizačnézmenyvorganizáciíakeďžejejnemajúčoponúknuť,takmôžeukončiťpracovný
vzťah dohodou alebo výpoveďou; tieto listiny jej nedali; hneď požiadala o možnosť, hoci uviedla, že
neznalosť ju neospravedlňuje, si zobrať tieto dokumenty, aby mala možnosť sa s niekým poradiť skôr
než niečo podpíše, čo jej nebolo umožnené. Pri výsluchu podotkla, že stále zotrvala na tom, že si to
chce prečítať a uviedla, že nemá so sebou okuliare, nakoľko odišla z kancelárie narýchlo a nebude to
môcť čítať; na to jej dovolili ísť s pani H. do jej kancelárie po okuliare. Svedkyňa ďalej poznamenala,

že následne videla, že nie je možnosť sa nejako poradiť alebo na niekoho sa obrátiť, tak podpísala
dohodu o skončení pracovného pomeru. Objasnila, že 2 dni po tom čo prebehli výpovede, t. j. vo štvrtok,
im bol predstavený pán J. ako technický námestník a bolo im povedané, že tým, ktorí boli prepustení
pomôže s hľadaním voľných pracovných miest; na druhý deň išla za riaditeľom L.Á., ktorý jej povedal,
že nechcel, aby bola prepustená, že je s ňou spokojný a chce, aby sa vrátila naspäť; následne si ju

zavolali a podpísali pracovnú zmluvu.

10. Súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu za nesporné, že žalobkyňa bola
zamestnankyňou žalovaného na základe pracovnej zmluvy od 24.4.2012 a to v pracovnom pomere na
dobu neurčitú. Ustálil, že žalobkyňa podpísala so žalovaným dohodu o skončení pracovného pomeru

dňa 28.4.2015. Pripomenul, že žalobkyňa v spore namietala platnosť predmetnej dohody z dôvodu, že
nie je prejavom jej slobodnej vôle skončiť pracovný pomer so žalovaným a podpis dohody jej žalovaný
(jeho pracovníci) doslova nanútil, keď ju natlačil do bezvýchodiskovej situácie, ktorú nevedela a reálne
nemohla zvládnuť, a ktorú pociťuje ako nátlak. Na uvedenom základe súd prvej inštancie ozrejmil, že
v spore posudzoval to, či predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru bola uzatvorená pod

psychickým nátlakom zo strany zamestnávateľa a či došlo ku skončeniu pracovného pomeru pod
tlakom bezprávnej vyhrážky. Podotkol, že Zákonník práce v súvislosti s úpravou všeobecných náležitostí
právnych úkonov odkazuje na úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku.

11. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa v konaní síce uviedla, že mala pri podpisovaní

dohody o skončení pracovného pomeru pocit strachu z dvoch neznámych mužov, avšak títo pri
podpisovanídohodypriamoprítomníneboli,asožalobkyňounekomunikovalianioskončenípracovného
pomeru, ani žiadnym iným spôsobom. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa neuviedla také
relevantné skutočnosti o tom, že by na ňu bol vyvíjaný pri podpisovaní dohody o skončení pracovného
pomeru zo strany prítomných osôb A. L. a L. J. taký psychický alebo fyzický nátlak, ktorý by vyvolal stav,

ktorý by bol objektívne spôsobilý vylúčiť slobodu jej vôle pri podpisovaní dohody dňa 28.4.2015. Vzal do
úvahy, že sama žalobkyňa uviedla, že A. L. s ňou hovoril normálne a žiadny psychický ani fyzický nátlak
na ňu nevyvíjal, hoci mala stále pocit strachu; pán J. tlačil, aby podpísala dohodu o skončení pracovného
pomeru, avšak nevyhrážal sa jej fyzicky a neobmedzoval ju ani na pohybe. Súd prvej inštancie upriamil
pozornosť na to, že ani z výpovede C. Z. nevyplynula skutočnosť, ktorá by potvrdzovala objektívne

akýkoľvek psychický a fyzický nátlak zo strany pracovníkov žalovaného obmedzujúci slobodnú vôľu
žalobkyne. Poznamenal, že svedkyňa psychický nátlak videla v tom, že sa musela namieste rozhodnúť
a podpísať jednu z predložených listín. Súd prvej inštancie dal ďalej do pozornosti výpoveď R. H.,
ktorá uviedla, že nebol ani psychický, ani fyzický nátlak a ani nijaké vyhrážky a podobne, s každým
bol postup rovnaký, ale celková atmosféra v miestnosti bola nepríjemná; pociťovala nátlak, že musela

podpísať jednu z predložených listín, nakoniec sa rozhodla pre výpoveď. Súd prvej inštancie zdôraznil,
že psychický ani fyzický nátlak nepotvrdil vo svojej výpovedi E. R. ani R. P., ktorá vypovedala, že jej
pán L. hovoril, že mu je to ľúto, ale je na nejakom zozname, potom hovorili o výhodách dohody, nemala
priestor sa rozhodnúť, nakoniec podpísala dohodu, ani J.Í. H., ktorej bolo umožnené ísť po okuliare, aby
si mohla prečítať predložené dokumenty. Na uvedenom základe súd prvej inštancie uzavrel, že fyzický

nátlak žalobkyňou tvrdený nebol a pri podpisovaní dohody o skončení pracovného pomeru nedošlo zo
strany žalovaného (jeho pracovníkov) voči žalobkyni ani k takému psychickému nátlaku, ktorý by mal
za následok, že podpísanie dohody o skončení pracovného pomeru nebolo prejavom jej slobodnej vôle.
Dodal, že pokiaľ žalobkyňa pociťovala subjektívne nátlak z ukončenia pracovného pomeru, nejedná sao taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu jej vôle pri podpisovaní dohody, a ktorý by
spôsobil jej neplatnosť z tohto dôvodu.

12. Na ozrejmenie právnej stránky bezprávnej vyhrážky súd prvej inštancie uviedol, že podľa ustálenej
súdnej praxe sa o bezprávnu vyhrážku jedná vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí
niečím, čo nie je oprávnená urobiť alebo sa vyhráža tým, čo by síce oprávnená urobiť bola, ale
prostredníctvom vyhrážky si vynucuje niečo, k čomu vyhrážka použitá byť nemôže. Vyslovil názor, že
žalovaný sa bezprávnej vyhrážky nedopustil tým, keď žalobkyni pri ukončovaní pracovného pomeru

navrhol dohodu a uviedol, že ak ju nepodpíše, bude jej daná výpoveď. Skonštatoval, že bolo vecou
žalobkyne, či bude akceptovať dohodu o skončení pracovného pomeru alebo nie, a bude jej daná
výpoveď, ktorej platnosť môže zamestnanec napadnúť. Na uvedenom základe a s poukazom na právny
názorKrajskéhosúduvBratislaveakosúduodvolacieho;súdprvejinštanciedospelkzáveru,žeDohoda
o skončení pracovného pomeru uzatvorená dňa 28.4.2015 medzi stranami sporu je platný právny úkon,
nakoľko konaním žalovaného nedošlo k psychickému nátlaku a ani k bezprávnej vyhrážke vo vzťahu

k žalobkyni, ktoré by bolo objektívne spôsobilé ovplyvniť jej slobodnú vôľu pri uzatváraní predmetnej
dohody, a pre absenciu ktorej by bola predmetná dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa
28.4.2015 neplatná.

13. Pokiaľ sa jedná o námietku žalobkyne, že nebolo možné vypočuť dve osoby tzv. bodyguardov,

pretože ich žalovaný neidentifikoval a sú to dôkazy, ktoré sú v sfére jeho dispozície, a ktoré nemôže
žalobkyňa, ktorá je navyše slabšou stranou v pracovnoprávnom spore, sama predložiť, súd prvej
inštancie poznamenal, že pokiaľ ide o prítomnosť týchto dvoch bližšie neidentifikovaných osôb v
priestoroch budovy žalovaného dňa 28.4.2015, toto nie je nové skutkové tvrdenie v spore, a bolo
uvádzané od začiatku sporu, tak žalobkyňou, ako svedkami, že tieto dve osoby, ktoré nepoznali, boli

prítomné, avšak nijako nezasahovali. Zdôraznil, že tieto osoby so žalobkyňou a ani s inými pracovníkmi
ohľadne skončenia ich pracovného pomeru nijako nekomunikovali a nezúčastňovali sa pohovoru
žalobkyne; nijako verbálne, či fyzicky nezasahovali do procesu prebiehajúceho u žalovaného. Ďalej
objasnil, že nevykonal výsluch žalobkyňou navrhnutej svedkyne C. Z., ktorá už bola vypočutá, a ktorá sa
ešte mala vyjadriť k týmto dvom osobám, kto ich najal, platil, za akým účelom (a pod.) a taktiež nevypočul

pani E., ktorá bola v pozícii ako žalobkyňa, a mala sa vyjadriť k nátlaku a podpisu svojej výpovede zo
strachu, teda k okolnostiam týkajúcich sa jej postupu, pretože obidve svedkyne neboli osobne prítomné
pri rokovaní a pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyňou, teda sa nevedia bližšie
vyjadriť k samotným okolnostiam a k priebehu podpísania dohody žalobkyňou samotnou. Ozrejmil, že
vykonanie žalobkyňou navrhnutých dôkazov, ktoré mali viesť k objasňovaniu pozície dvoch osôb a

atmosféry na pracovisku žalovaného dňa 28.4.2015, resp. k objasňovaniu vnímania iného pracovníka,
nebolo pre rozhodnutie vo veci potrebné. Nad rozsah uvedeného súd prvej inštancie skonštatoval, že
už samotné okolnosti existujúce dňa 28.4.2015 u žalobkyne, aj u ostaných dotknutých pracovníkov,
ktorých sa ukončenie pracovného pomeru týkalo a to nečakaná hrozba straty práce, zhromaždenie
v zasadačke, ako aj samotný proces prerokovania a rozhodovania sa, môže viesť a nepochybne

aj viedlo k subjektívnym pocitom strachu, psychického tlaku, stresu a niektorí mohli pociťovať aj
nátlak, ide však o subjektívne vnímanie; z hľadiska objektívnych kritérií však nebolo preukázané také
konanie žalovaného (jeho pracovníkov), ktoré by malo znaky fyzického alebo psychického nátlaku a
obmedzovalo by slobodnú vôľu žalobkyne pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru dňa
28.4.2015. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 38 ods. 1,

ods. 2 Občianskeho zákonníka, a Čl. 2 Zákonníka práce, žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a v spore úspešnému žalovanému priznal voči neúspešnej žalobkyni nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. Proti rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj námietka nesprávneho
právneho posúdenia veci. Žalobkyňa oponovala aj voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave ako
súdu odvolacieho vydanému pod sp. zn. 10CoPr/7/2017, zo dňa 31.1.2019 a namietala, že rozhodol

bez nariadenia pojednávania. Argumentovala, že je procesne zničujúce, aby súd prvej inštancie
dodnes neuložil žalovanému povinnosť identifikovať ním angažovaných vydieračov, keďže je zrejmé, že
žalovaný tak odmieta urobiť výlučne v snahe zabrániť jej ako bývalému zamestnancovi dovolať sa proti
nemu efektívnej súdnej ochrany. Skonštatovala, že pokiaľ ide o primeranosť takého opatrenia, Ústavnýsúd SR v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 52/2003, zo dňa 12.3.2003, uviedol, že v takej situácii je možný aj taký
postup všeobecného súdu, pri ktorom by namiesto opakovaného postihnutia žalovaného subjektu za
neuposlúchnutiepríkazusúdu,súdrozhodolvovecisamejnazákladevyhodnoteniadoterazvykonaných

dôkazov. V tejto súvislosti žalobkyňa s poukazom na § 319 a § 320 C.s.p. podčiarkla, že zamestnávateľ
je povinný poskytnúť súčinnosť, ak to možno od neho spravodlivo žiadať. Zároveň zdôraznila, že
dôkazné bremeno sa môže obrátiť vo svetle závažnosti nebezpečenstva, ktoré hrozí z niekoho aktivity; a
závažnosťnebezpečenstvasaurčujepodľarozsahumožnejškody(ujmy)apravdepodobnostijejvzniku.

15. Osobitne upriamila pozornosť na výpoveď L. J., a podotkla, že podľa rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 11 Tcu 130/2004, zo dňa 21.7.2004, ak je ako svedok vypočúvaná osoba, ktorá
(možno) spáchala trestný čin, ohľadne ktorého podáva svedectvo, potom sa táto osoba nepravdivou
svedeckou výpoveďou pred súdom, hoci urobenou po riadnom poučení, vrátane práva odoprieť
výpoveď,nedopúšťakonanianapĺňajúcehoskutkovúpodstatutrestnéhočinukrivejvýpovede;zhľadiska
objektívnej stránky tohto trestného činu totiž môže uviesť nepravdu o významnej okolnosti len osoba

odlišná od osoby páchateľa trestného činu, nie však samotný páchateľ trestného činu. Namietala, že
svedok L. J.Č. má navyše znalosti z oblasti investigatívnej psychológie a je bývalý dlhoročný policajt,
pričom súdu prvej inštancie spontánne nepovedal nič, reagoval viac menej len na otázky zákonnej
sudkyne a snažil sa v „rozhovore prevziať velenie“ nad jej právnym zástupcom. Zastávala názor,
že neadekvátne emocionálne reakcie a celkový stav svedka L. J. boli výrazne odlišné od toho, keď

človek hovorí pravdu, a nasvedčovali prinajmenšom zamlčovaniu podstatných faktov o deji, ktorého
bol preukázateľne účastný, dokonca ako organizátor. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že pri podpise dohody
o skončení pracovného pomeru konala v dôsledku konkrétneho, širokému okruhu osôb známeho
a jasného rabiátneho nátlaku, konala psychicky rozvrátene, v extrémnom duševnom diskomforte a
neslobodne. Poukázala na to, že dohodu bola nútená podpísať preto, lebo osoby, ktoré na ňu vyvíjali

nátlak pri použití bezprostrednej hrozby útoku na jej osobnostnú integritu dobre vedeli, že prípadná
výpoveď by jej bola daná neplatne. Argumentovala, že žalovaný sledoval iné ako zákonom predvídané
ciele, prijatie organizačných opatrení len predstieral a celkovo postupoval právne nekorektne. Upriamila
pozornosť na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 1774/2014, zo dňa 9.12.2014, a na zdôraznenie
nutnosti ochrany slabšej zmluvnej strany uviedla, že tento princíp je obzvlášť akcentovaný v oblasti

práva pracovného, a musí účinným spôsobom chrániť zamestnanca pred akoukoľvek formou nátlaku a
svojvôle zo strany zamestnávateľa, pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru, pričom všeobecné súdy
majú predovšetkým povinnosť vziať do úvahy obvyklú dôkaznú núdzu na strane zamestnanca, ktorý sa
snaží preukázať nezákonný postup zamestnávateľa pri skončení pracovného pomeru. Mala za to, že v
slovenských podmienkach uvedené vyjadruje Čl. 36 Ústavy SR výslovnou garanciou práva človeka na

ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania s tým, že toto ustanovenie recipuje požiadavky
Všeobecnejdeklarácieľudskýchpráv,anajmäČl.6Medzinárodnéhopaktuohospodárskych,sociálnych
a kultúrnych právach, v zmysle ktorého štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo na prácu, ktoré
zahŕňa právo na príležitosť zarábať si na živobytie svojou prácou a urobia príslušné kroky na ochranu
tohto práva.

16. Žalobkyňa súdu prvej inštancie vytýkala, že dezinterpretoval reálny skutkový stav veci a v rozpore
s platným právom dospel k nezodpovedajúcim svojvoľným záverom. Podotkla, že je neprípustné, aby
všeobecný súd konal tendenčne a sledoval len jednu líniu právnych názorov, lebo taký postup môže
mať za následok nepresvedčivosť rozhodnutia, ktorá môže v konečnom dôsledku skĺznuť do roviny jeho

nepreskúmateľnosti, a tak vyvolať účinky porušenia základného práva na súdnu ochranu. Podčiarkla, že
nesprávne právne posúdenie veci spočíva aj v svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom, t. j. vtedy, ak sa názor súdu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že
by zásadne poprel ich účel a význam; čo sa stalo aj v prejednávanom spore.

17.Žalovanývovyjadreníkodvolaniužiadalnapadnutýrozsudokakovecnesprávnypotvrdiť.Domnieval
sa, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový a právny stav veci, a postupoval aj v súlade s
právnym názorom Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, vyjadreným v uznesení vydanom
pod sp. zn. 10CoPr/7/2017, zo dňa 31.1.2019. Zastával názor, že napadnuté rozhodnutie netrpí
vadami tvrdenými žalobkyňou, ktoré by zakladali dôvodnosť odvolania. Poznamenal, že žalobkyňa

vidí nezákonnosť napadnutého rozsudku v tom, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s jej vnímaním
skutkového stavu a hodnotením dôkazov a argumentoval, že medzi práva strany sporu však nepatrí
právo, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi alebo hodnotením dôkazov (obdobne rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, zo dňa 31.8.2004). Mal za to, že pokiaľ žalobkyňa namietaprávne záväzný názor Krajského súdu v Bratislave ako súdu odvolacieho, vyjadrený v zrušujúcom
rozhodnutí, nejde o odvolací dôvod; a navyše Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, jasne a
zrozumiteľne vysvetlil, prečo zrušil prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto veci. Žalovaný v tejto

súvislosti zdôraznil, že predmetom tohto konania nie je preskúmavanie zrušujúceho rozhodnutia, ale
posúdiť napadnuté rozhodnutie vo vzťahu ku konaniu na súde prvej inštancie. Uzavrel, že právo
na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným
súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi (obdobne
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04, zo dňa 3.3.2004).

18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne
správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.5.2021 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

19. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

20. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku,
konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a v podrobnostiach poukazuje na dostatočné
skutkové a právne zdôvodnenie rozhodnutia, v ktorom sa súd prvej inštancie dôsledne vysporiadal
so všetkými právne relevantnými aspektmi prejednávaného prípadu; dostatočne rozviedol rozhodujúci
skutkový stav, opísal priebeh konania, uviedol stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, ako aj

výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad; v napadnutom rozsudku spoľahlivým spôsobom objasnil, logicky a presvedčivo odôvodnil ako
vec právne posúdil.

21. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa nevyrovnal

už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa preto javí úloha
vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní
(§ 387 ods. 3 C.s.p.) ako kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalobkyňou prezentované „podstatné
tvrdenia“vodvolaníbolivovšetkýchsúvislostiachzodpovedanévdôkladnejapresvedčivejargumentácii
súdu prvej inštancie.

22. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na posúdenie
relevantnosti tvrdení žalobkyne na podporu podanej žaloby a žalovaného prednesených na jeho obranu.
Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., t. j. po starostlivom

uvážení a zhodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel
formálnej logiky, súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil
aj správny právny záver o nedôvodnosti žaloby o určenie neplatnosti dohody o skončení pracovného
pomeru a náhrady mzdy.

23. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Na
uvedenom základe, neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky žalobkyne spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

24. Na zdôraznenie správnosti skutkových a v nadväznosti na to právnych záverov prijatých súdom
prvej inštancie k otázke skončenia pracovného pomeru dohodou, odvolací súd uvádza, že dohoda
o skončení pracovného pomeru uzavretá medzi zamestnancom a zamestnávateľom ako dvojstranný
právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť takejto
dohody je, okrem iného, podmienená tým, že netrpí vadami vôle (je urobená slobodne a vážne). Právny

úkon trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého
účastníka (prípadne tretej osoby), ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Bezprávna vyhrážka je
psychickým donútením.25. O bezprávnu vyhrážku ide predovšetkým vtedy, ak ňou je vynucované niečo, čo ňou nesmie byť
vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, ak niekto
druhému hrozí niečím, čo má právo urobiť. Podmienkou však je, že takáto oprávnená hrozba sa týka

vynucovaného správania (napr. veriteľ hrozí dlžníkovi, ktorý ani po rozsudku nesplnil svoju povinnosť,
že podá proti nemu návrh na exekúciu). Ak aj niekto hrozí druhému pri urobení právneho úkonu tým,
čo je oprávnený urobiť, môže ísť o bezprávnu vyhrážku za predpokladu, že ju použil k tomu, aby na
druhom účastníkovi vynútil nejaké konanie, ktoré s tým, čím sa hrozí nijako nesúvisí a ktoré takouto
hrozbou nie je možné vynucovať (napr. podanie trestného oznámenia za skutok, ktorého sa druhá

osoba naozaj dopustila, ak táto druhá osoba nepredá vec osobe podávajúcej oznámenie, hoci by ju inak
predať nechcela). Okolnosti vylučujúce slobodu vôle konajúceho musia mať pritom základ v objektívne
existujúcom stave a súčasne sa musí stať pohnútkou pre prejav vôle konajúcej dotknutej osoby tak, že
táto koná k svojmu neprospechu.

26. Nejde o nedovolený nátlak zo strany zamestnávateľa, ani o zneužitie výkonu práva na ujmu

zamestnanca, ak zamestnávateľ po oznámení rozhodnutia o zmene organizačnej štruktúry prijatej k
tomu príslušným orgánom dá zamestnancovi na výber, či naďalej zotrvá v pracovnom pomere a prijme
inú pre neho vhodnú prácu alebo s ním bude pracovný pomer skončený výpoveďou z organizačných
dôvodov alebo dohodou z tých istých dôvodov. Zamestnanec môže síce subjektívne pociťovať sled
týchto krokov ako určitý nátlak a môže to u neho vyvolávať stres (ako tomu bolo aj v posudzovanej veci),

bez ďalšieho však nejde o taký objektívne existujúci stav, ktorý by vylučoval slobodu vôle dotknutého
zamestnanca.

27. O bezprávnu vyhrážku sa nejedná ani vtedy, ak zamestnávateľ pred uzavretím dohody o skončení
pracovného pomeru (pred podaním žiadosti o uzatvorenie takejto dohody), upozorní zamestnanca,

že inak mu bude daná výpoveď, ktorej písomné znenie má už pripravené. Ak sa totiž podľa názoru
zamestnávateľa stal zamestnanec v dôsledku organizačnej zmeny nadbytočný, má zamestnávateľ
právo dať zamestnancovi výpoveď podľa 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorej účinky nastávajú
doručením zamestnancovi bez ohľadu na jeho vôľu. Ide o právny úkon, ktorý zamestnávateľ je v
zmysle zákona nepochybne oprávnený urobiť a teda „hrozí“ niečím, čo má právo vykonať, pričom aj

výpoveď a aj dohoda o skončení pracovného pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, a
to k skončeniu pracovného pomeru. Pritom pri porovnaní obidvoch možností skončenia pracovného
pomeru, nie je možné usudzovať, že by v danom prípade žalobkyňa konala k svojmu neprospechu, ak
sa rozhodla predísť jednostrannému skončeniu pracovného pomeru výpoveďou a zvolila si možnosť
skončiť pracovný pomer dohodou. Zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce a ani iného právneho

predpisu totiž nevyplýva, že by skončenie toho istého pracovného pomeru viacerými právnymi úkonmi
urobenými súčasne alebo postupne, bolo zakázané.

28. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v protiklade s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní, že
pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru konala v dôsledku konkrétneho, širokému okruhu

osôb známeho a jasného rabiátneho nátlaku, konala psychicky rozvrátene, v extrémnom duševnom
diskomforte a neslobodne, je v prvom rade jej vlastná výpoveď pred súdom prvej inštancie, v ktorej
uviedla, že síce mala po celý čas pocit strachu z dvoch neznámych mužov (bodyguardov), že v prípade,
ak dohodu nepodpíše, môžu ju aj fyzicky napadnúť, avšak pán L. s ňou hovoril normálne, žiadny fyzický
ani psychický nátlak pri podpisovaní dohody na ňu nevyvíjal a hoci mala stále pocit strachu a nátlaku ako

pán J. stále tlačil, aby dohodu podpísala, nikto sa jej fyzicky nevyhrážal ani ju neobmedzoval na pohybe;
ale aj v rozpore s výpoveďou svedka E. R., ktorý uviedol, že to bol pre neho traumatizujúci zážitok, po
oznámení riaditeľa, že jeho miesto bolo zrušené, prijal dohodu, ale zo strany prítomných L., H., J., nebol
na neho vyvíjaný akýkoľvek fyzický alebo psychický nátlak, bol to normálny rozhovor; ako aj svedkyne
R. P., ktorá uviedla, že nevie či to bol nátlak, ale určite to bolo psychické, nemala priestor sa rozhodnúť;

svedkyne J. H., že jej bolo umožnené si ísť vziať okuliare, aby si predložené dokumenty mohla prečítať,
ale nakoľko nevidela možnosť sa nejako poradiť, tak podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru;
resp. svedkyne C. Z., z ktorej nevyplynulo, že by sa zamestnanci žalovaného dopustili akéhokoľvek
psychického alebo fyzického nátlaku, nakoľko keď dňa 28.4.2015 prišla do zasadačky, boli tam už dvaja
páni v čiernych oblekoch, ktorí na ňu pôsobili odmerane, nepriateľsky, pričom pani H. jednotlivo volala

prítomných kolegov, zatiaľ čo sa s ostatnými kolegami medzitým rozprávala, keďže nevedeli čo sa
deje, nakoľko žiadny z kolegov, ktorí odišli, sa už do zasadačky nevrátili s tým, že prišla na rad ako
tretia od konca a v kancelárii riaditeľa jej bola daná možnosť podpísať dohodu alebo výpoveď, ktoré si
mohla prečítať, avšak pociťovala psychický nátlak, že musela podpísať jednu z listín bez toho, aby sito mohla preštudovať, zobrať, zvážiť, pričom v tejto situácii to bol pre ňu šok, v dôsledku čoho sa jej
koncentrácia, schopnosť zachovať si chladnú hlavu a plnohodnotne sa rozhodovať, znížili, ale napokon
sa rozhodla podpísať výpoveď; a teda vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že žalovaný nielen

na žalobkyňu, ale ani na ostatných zamestnancov v totožnej situácii v akej bola žalobkyňa, smeroval
(adresoval) akékoľvek konanie, ktoré by malo znaky psychického či fyzického nátlaku.

29. A keďže žalobkyňa v podanom odvolaní ďalej neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by
preukázala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní

nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie; ďalšie odvolacie námietky žalobkyne preto
odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé
privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 1 C.s.p a § 262 ods. 1 C.sp. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech.

31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).