Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. jún 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516201923
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8516201923.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a členov senátu

JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu Prima Banka Slovensko, a.s., Hodžova
11, Žilna, IČO: 31 575 951 proti žalovanej: M. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXX/X, A. E. v
konaní o zaplatenie 1 228,41 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Stará Ľubovňa č. k. 4C/62/2016-47 zo dňa 27.01.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania.

Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.225,60

eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.225,60 eur od 28.10.2014 do zaplatenia,
a to v splátkach vo výške 30,- eur mesačne počnúc mesiacom marec 2017 so splatnosťou splátky
k poslednému dňu v mesiaci s tým, že omeškaním so zaplatením čo i len jednej splátky sa stáva
splatný celý dlh. Konanie v časti týkajúcej sa zaplatenia kapitalizovaných úrokov vo výške 113,25 eur
a zaplatenia kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 48,83 eur zastavil a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 52,60 %, o ktorej výške bude
rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Vychádzal zo zistenia, že žalobca dňa 29.11.2012 uzavrel so žalovanou úverovú zmluvu č. XXXXX, na
základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 1.500 eur, ktoré sa žalovaná zaviazala
splácať v 60 mesačných splátkach vo výške 39,81 eur. Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 19,9 %
ročne, termín prvej splátka bol dohodnutý na 27.12.2012 a poslednej splátky na 27.11.2017. Žalovaná od
januára 2014 prestala úver splácať, preto žalobca vyhotovil dňa 03.03.2014 druhú upomienku, v ktorej
ju vyzval na zaplatenie dlžnej sumy a upozornil ju na možnosť požadovať jednorazové zaplatenie celej

dlžnej sumy. Výzvou na predčasné splatenie úveru zo dňa 29.04.2014 bol úver zosplatnený a žalovaná
bola vyzvaná na predčasné splatenie úveru do 21.05.2014. Zásielka s touto výzvou sa žalobcovi vrátila
neprevzatá. Podľa prehľadu úhrad predloženej žalobcom k prvému vyjadreniu uhradila žalovaná celkovo
sumu 680,42 eur, podľa tabuľky vyhotovenej v druhom vyjadrení žalobcu úhrady žalovanej činili 529,06
eur.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca uzavrel so žalovanou

zmluvu o spotrebiteľskom úvere, keďže žalobca vystupoval pri uzatvorení zmluvy v rámci svojej
podnikateľskej činnosti, kým žalovaná vystupovala ako fyzická osoba uspokojujúca svoje potreby, teda
ako spotrebiteľ. Za tohto stavu potom jednotlivé práva a povinnosti zmluvných strán nemôžu byť v
rozpore s úpravou § 52 a nasl. OZ a keďže svojou povahou ide o spotrebiteľský úver, takáto zmluvamusí mať aj náležitosti zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. a výhodnosť úveru pre ňu.
Zároveň súd prvej inštancie zistil, že žalovaná si nesplnila jednu zo základných povinností vyplývajúcich
zo zmluvy o úvere, a to platiť riadne a včas splátky úveru, v dôsledku čoho sa dostala do omeškania

a žalobca využil svoje právo požadovať predčasné splatenie zostatku úveru a jeho príslušenstva
dohodnuté v zmluve o úvere.

4.Žalobcadôvodnosťsvojejpohľadávkypreukazovaldvomirôznymitabuľkami,zktorýchvyplývalirôzne
úhrady žalovanej. Podľa prvého vyjadrenia boli úhrady žalovanej 680,42 eur, podľa druhého vyjadrenia

úhrady žalovanej činili 529,06 eur. Uvedený rozdiel žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, preto súd
prvej inštancie vychádzal z tabuľky pre žalovanú výhodnejšiu, teda z prvej tabuľky, ktorá sa navyše javila,
že reálne zobrazuje úhrady žalovanej a ich zápočet.

5. Žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 1.500 eur, ktorú žalovaná musí vrátiť, samozrejme po
zohľadnení úhrad, ktoré boli na istinu započítané. Pokiaľ však ide o úroky z úveru, tieto podľa názoru

súdu prvej inštancie patria žalobcovi iba do zosplatnenia úveru, keďže zosplatnením úveru stráca dlžník
možnosť splácať úver v splátkach a je povinný uhradiť celú dlžnú sumu, čím dochádza k zmene práv
a povinnosti zmluvných strán.

6. Za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k záveru, že dlh žalovanej na istine je v skutočnosti 1.136,10

eur a na úroku 89,50 eur, teda celková dlžná suma predstavuje sumu 1.225,60 eur.

7. Súd prvej inštancie žalobe tak vyhovel v časti týkajúcej sa zaplatenia 1.225,60 eur. V časti, v ktorej
žalobca vzal žalobu späť (kapitalizované úroky vo výške 113,20 eur a kapitalizované úroky z omeškania
vo výške 48,83 eur) súd prvej inštancie konanie v zmysle § 144 a 145 ods. 2 CSP zastavil a v

prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vo vzťahu k sume 60,- eur z titulu nezaplatených poplatkov, ktorú
žalobca požadoval vo svojom druhom vyjadrení, túto súd prvej inštancie považoval za bezpredmetnú,
keďže v tejto časti žalobca vzal žalobu späť a už pred druhým vyjadrením žalobcu bolo konanie v tejto
časti zastavené.

8. Súd prvej inštancie po zohľadnení osobných a majetkových pomerov žalovanej ako aj pomerov
žalobcu ako banky, ktorá splatením dlhu žalovanej v splátkach nebude nejako významne obmedzená
vo svojej činnosti, povolil žalovanej splácať dlh v mesačných splátkach vo výške 30,- eur. Splácanie
dlhu však podmienil jeho riadnym a včasným splácaním, teda ak žalovaná neuhradí čo len jednu splátku
riadne a včas, môže žalobca požadovať zaplatenie celého zvyšku dlžnej sumy.

9. Žalovaná neuhradila žalobcovi dlh, ktorý bola povinná vrátiť, preto sa dostala do omeškania so
splnením svojho dlhu. Keďže ide o peňažný dlh, žalobcovi vznikol aj nárok požadovať aj úrok z
omeškania v sadzbe určenej podľa § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. účinným do 31.01.2013 (keďže záväzkový vzťah vznikol pred

01.02.2013). Žalobca mal právo požadovať úrok z omeškania vo výške 8,05 % ročne. Žalobca si však
uplatnil úrok z omeškania v nižšej výške, preto mu ho súd prvej inštancie ako zákonný priznal, ale len
zo sumy, ktorá mu bola priznaná.

10. Výrok trovách konania medzi žalobcom a žalovanou súd prvej inštancie odôvodnil podľa § 255 ods.

2 a § 256 ods. 1 CSP. Po započítaní pomeru úspechu a neúspechu strán sporu bol žalobca úspešný v
52,60 % a v tomto rozsahu mu súd prvej inštancie priznal právo na náhradu trov konania s tým, že o
výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

11. Proti rozsudku v rozsahu zamietajúcej časti, v časti, ktorej súd prvej inštancie povolil žalovanému

splácať dlh v splátkach a v časti trov konania, v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

12. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil a vyhodnotil nárok žalobcu na
úrok za úver až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov. Navyše, súd prvej inštancie
sa vôbec nezaoberal uplatneným nárokom na úroku z omeškania vo výške 2,21 eur, o tomto nároku

ani nerozhodol. Z tohto dôvodu žalobca navrhuje, aby procesný súd v zmysle § 225 ods. 1 CSP doplnil
rozsudok Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn. 4C/62/2016 zo dňa 27.01.2017 o výrok: „Žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 2,21 eur. Odvolateľ ďalej napáda možnosť
žalovanej uhradiť dlh v splátkach, nakoľko nie je zrejmé, akým spôsobom súd prvej inštancie tvrdeniažalovanejozlejmajetkovejasociálnejsituáciískúmal,resp.Čižalovanátietotvrdeniapreukázala,keďže
súd prvej inštancie neuviedol, akými dôkazmi vykonal dokazovanie a ani neuviedol, na aké dôkazy
prihliadol pri rozhodovaní o plnení v splátkach. Žalobca napadol aj rozhodnutie o náhrade trov konania

a žiadal priznať ich náhradu v rozsahu 100 %. Vzhľadom na uvedené, žalobca žiada odvolací súd
rozsudok v jeho napadnutej časti zmenil a vyhovel žalobe žalobcu v plnom rozsahu a zaviazal žalovanú
uhradiťdlžnúsumudo3dníodprávoplatnostirozsudkuazároveňžalobcovipriznalnáhradutrovkonania
aj náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov za
konania na oboch inštitúciách.

13. Žalovaná sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

14. Odvolací súd prejednal vec podľa § 378 a nasl. C.s.p, a to bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP
a contrario) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

17. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne
zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali

vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto
správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

18. Jedným z podstatných odvolacích argumentov žalobcu bolo tvrdenie, že súd prvej inštancie
vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).

19. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7

Cdo 7/2010).

20. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom a žalovanou došlo dňa 29.11.2012 k uzatvoreniu
úverovej zmluvy č. XXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej peňažné prostriedky vo výške
1.500,- eur, ktoré sa žalovaná zaviazala splácať v 60 mesačných splátkach vo výške 39,81.

21. Je nepochybné, že vyššie uvedená úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou, je
štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalobca vystupoval v postavení dodávateľa,
pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a žalovaní sú spotrebiteľmi, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je
zrejmé, že súd prvej inštancie správne ustálil, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.

22. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky

nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza
ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva
a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosti stanovovať zmluvné
podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnetku zmluvnému jednaniu prichádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na všetky zmluvné
dojednania pripravený a skúsený.

23. Spoločným znakom tejto úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a
to formou aj prípadného obmedzenia autonómie vôle. Základným princípom spotrebiteľských zmlúv je
zásada, podľa ktorej nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, teda také zmluvné dojednanie, ktoré
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky.

24. Z hľadiska posúdenia nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách Smernica Rady 93/13
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách si stanovila práve za cieľ vyvážiť faktickú
nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom pozitívnym zásahom štátu.

25. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

26. Úverové obdobie, teda čas, na ktorý sa peňažné prostriedky poskytujú, medzi podstatné náležitosti
úveru nepatrí. Pokiaľ však si účastníci úveru dohodnú úverové obdobie a dlžník poskytnuté peňažné

prostriedky do dohodnutej doby (do splatnosti úveru) nevráti, prichádzajú do úvahy za obdobie po
splatnosti úveru úroky z omeškania. Ide o odlišný inštitút oproti odplatným úrokom a ten má sankčnú
povahu. Jeho typickým znakom v občianskoprávnych veciach je jeho administratívny strop (limit).

27. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis. Týmto vykonávacím predpisom je nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.

28. Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej

sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.

29. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 vyplýva, že dohodnuté
úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od

splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania.

30. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože v opačnom prípade by na
ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako
aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.

31. Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu,
že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z
omeškania a nie už úrokov z úveru.

32. Správne túto situáciu vyhodnotil súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia a v závislosti
od toho upravil sumy, ktoré je možné priznať žalobcovi a správne uzavrel, že nie je možné priznať úroky
z úveru za čas po splatnosti celého úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania tak,
ako to vyplýva z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98.

33. Existujú však aj odlišné názory, podľa ktorých dispozitívna norma neobmedzuje dobu na poskytnutie
finančných prostriedkov a kým úroky z omeškania sú sankciou tak úroky sú odmenou za užívanie si
peňazí, a preto ich treba platiť až do ich vrátenia (napr. rozsudok NS ČR z 27.6.2007 sp. zn. 33Odo
657/2005).

34. Zásadný posun v prejednávanej otázke predstavuje v spotrebiteľských právnych veciach judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie.35. Súdny dvor výkladom smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách stanovil zásadne pravidlo pre kvalifikáciu zmluvnej podmienky za nekalú, ak sa odkláňa
od dispozitívnych noriem zákona v neprospech spotrebiteľa (napr.C-415/11, AZIZ) cit. ,,Článok 3

ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:- pojem „značná nerovnováha“ ku škode
spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných v
prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené
v platnom vnútroštátnom práve. ... - na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke

dôvery [dobrej viery - neoficiálny preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s
dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní“.

36. Zákonodarca opakovane pristúpil k regulácii úverových vzťahov a oficiálne sa kritizuje nadmerný
nárast zadlženia obyvateľstva z úverových vzťahov. Cit napr. z dôvodovej správy k novele nar. vl.

87/1995 Z. z. vykonanej nar. vl. č. 586/2008 Z. z. ,,Cieľom predkladaného návrhu je docieliť vyváženú
právnu úpravu v oblasti sankcií, a tak zamedziť jednej z foriem úžerných praktík v spotrebiteľských
veciach. Reaguje sa na sofistikovanejšie a oveľa nebezpečnejšie úžerné praktiky, pri ktorých sa síce
nedojednáva vysoký úrok za poskytnutie peňažných prostriedkov, ale cez množstvo zmluvných pokút a
iných sankcií sa ospravedlňuje neprimeraný nárast výšky pohľadávky. Podľa článku 8 Smernice Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách môžu štáty prijať
prísnejšie opatrenia za účelom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa. Navrhovaná
právna úprava bez ujmy pre dodávateľa zabezpečuje jednoduchšie, ale predovšetkým jednotnejšie
pravidlá pri sankciách spojených s porušením záväzku spotrebiteľa....Spotrebiteľské vzťahy nesmú byť
zdrojom neprimeraných ziskov...“.

37. Nemali by byť pochybnosti, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky
a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie).

38. Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstav poskytnúť úver a

vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej
koniec završuje tzv. splatnosť úveru.

39. Zo zákonom stanovených dôvodov (napr. nesplácanie úveru ) má dodávateľ tiež právo splatnosť
posunúť. Niet zákonného kogentného pravidla, podľa ktorého by dlžník mal povinnosť zo zákona platiť

úroky popri úrokoch z omeškania.

40.Akúverniejesplatenýposplatnosti,zákonpriznávazazadržiavaniefinančnýchprostriedkovsankcie
či už zákonné (úroky z omeškania s kogentne stanoveným limitom) alebo zmluvné (napr. zmluvná
pokuta).

41. Uvedenej ponuky zákona (dispozície) sa evidentne dotýka dohoda o úrokoch po splatnosti popri
ďalších úrokoch za omeškanie a ďalších sankciách. Ak evidentne táto dohodnutá konštrukcia indikuje
neprimeraný nárast dlhu, zákonite sa natíska otázka povinnosti vykonania súdnej kontroly prijateľnosti
takejto dohody (úrokov popri úrokoch z omeškania a ďalších sankciách).

42. Nikto asi nepochybuje o tom, že taký odklon od dispozície právnej normy, ktorý sleduje úroky
popri úrokoch z omeškania či iných sankciách je v neprospech žalovanej. Ak by takejto dohody nebolo,
zákon by umožňoval žalobcovi uplatniť po splatnosti sankcie úroky z omeškania pri pomerne novom
pravidle o administratívnom strope na celkové sankcie zakotvenom v § 3a nar. vlády 87/1995 Z.z.

„Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za
omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu
ročnej percentuálnej miery nákladov naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom
omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov
z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje ročná percentuálna miera

nákladov pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie podľa odseku 1 sa považujú úroky z
omeškania,zmluvnépokutyaakékoľvekinéplneniazaomeškaniespotrebiteľasosplácanímpeňažných
prostriedkov. Ak sankcie podľa odseku 1 dosiahnu výšku poskytnutých peňažných prostriedkov,následné sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov nesmú prevýšiť
úroky z omeškania podľa tohto nariadenia vlády.“

43. Sotva by sa dalo veriť, že by nielen žalobca, ale akákoľvek banka v čase kontraktácie zakladala
odplatu za poskytnutie úveru za iné obdobie ako dohodnuté úverové obdobie alebo že by s
úverom spájala výhodu pre prípad omeškania. Naopak od každého veriteľa konajúceho s odbornou
starostlivosťou sa očakáva, že cenu za úver zjednáva na úverové obdobie do splatnosti pohľadávky.
Pretoprávecenazaúver zaúverovéobdobiedosplatnostiúveruvyjadrujecenuúveruajetedapojmovo

jednoznačne odlíšiteľná od sankcii za omeškanie s plnením dlhu spotrebiteľa. Pre prípad omeškania
nie inštitút ceny úveru, ale inštitúty rôznych sankcii za neplnenie povinnosti riešia krízu spojenú s
omeškaním.

44. V danom kontexte považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že sa stotožňuje s tou časťou
odôvodnenia NS ČR vo veci 33 Odo 657/2005, v ktorej sa argumentuje, že úroky predstavujú odmenu

(cenu) za ,,užívaní jistiny“ a úroky z omeškania sankciu. Nie však s názorom, že cena je neuzavretá
kým sa úver celý nesplatí a že popri úrokoch z omeškania sú prípustné aj úroky. Cena musí byť jasne
stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne
skončeného. Neuzavretá a otvorená môže byť len sankcia, ktorej výšku reguluje všeobecne záväzný
predpis tak, aby nenadobudla neprimerané rozmery. Ak by sme totiž pripustili, že cena sa môže meniť

v čase a v závislosti od subjektívneho faktora správania spotrebiteľa, mala by táto skutočnosť zásadný
dopad aj na ustálenie podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere a podmienok, za ktorých
bude spotrebiteľ kontrahovať.

45. Zákon č. 129/2010 Z. z. požaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť výšku ročnej

percentuálnej miery nákladov, a to pri zákonnej domnienke uvedenej v § 19 ods. 3 cit. zákona, podľa
ktorého: „Pri výpočte ročnej percentuálnej miery nákladov sa vychádza z predpokladu, že zmluva o
spotrebiteľskom úvere zostane platná dohodnutý čas a že veriteľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje
povinnosti za podmienok a v lehotách ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere“.

46. Uvedená zákonná domnienka pri súčasnom ustálení ďalších podstatných náležitostí zmluvy, akou
je napríklad konečná splatnosť, výška splátok istiny, poplatkov a iných plnení, tvorí ucelený komplex
informácii, za ktorých spotrebiteľ prijíma úverové rozhodnutie a vstupuje do kontraktačného procesu
a ktoré by sa pri trvaní zákonnej domnienky nemali meniť. Práve z tohto dôvodu zákonodarca
absenciu zásadných zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere „odmenil“ civilnou sankciou

bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru.

47. Citovaná zákonná domnienka v plnej miere dopadá aj na prejednávanú vec, keďže práve
interpretáciou uvedeného pravidla je potrebné ustáliť rámec uplatňovaných nárokov žalobcu.

48. Žalobca sa dovoláva nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný
stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj
spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je
zrejmé,žedošlokzmenezáväzku,ktorábolaprivodenáomeškanímspotrebiteľaasúčasnepredčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa.

49. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania v spojení
s využitím práva podľa a za podmienok § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je však
potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa,
a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia

záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.

50. Okrem skutočnosti, že pri plnení záväzku je potrebné za každých okolností vychádzať zo
stabilizovaných podstatných náležitostí zmluvy, ktoré sprevádzajú celú existenciu a trvanie záväzku, a to
aždočasuzmeny(obsahu)záväzku,ktorápredstavujeprekonaniedojednanýchpodmienokpostupného

splácania záväzku, považuje odvolací súd za potrebné na doplnenie odôvodnenia súdu prvej inštancie
viac objasniť aj inštitút predčasného zosplatnenia úveru a jeho právny režim.51. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej povahe jednostranný sankčný právny inštitút,
ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej požičanej
istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva

v tom, že veriteľ nemá nárok a spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz.

52. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny,
ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí
veriteľovi úrok.

53. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti
veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať
zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime
dojednaného záväzku.

54. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako
cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich
úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda
výhody splátok.

55. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi
vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu
zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má
právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho
strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s

peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele
spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od
spotrebiteľa.

56. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému

vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje
viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).

57. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto
užívať,nietdôvoduaninato,abyveriteľinkasovalúroky,ktorébymupatrilivýhradnezastavuoprávnenej

držby prostriedkov spotrebiteľom.

58. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde
spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ
by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil.

59. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu
záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by
neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.

60. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády
dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa
domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké
obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

61. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa,
ale zároveň by podporoval aj stav, v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné
úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť
požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však nepožíva v slovenskom právnom poriadku
nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov.

62. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru,
spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť
jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia apočnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným
predčasným zosplatnením úveru.

63. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní
s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia,
ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov
podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy.

64. Ak napriek tomu existuje zmluvná úprava, ktorá s protiprávnym stavom stotožňuje aj odplatné nároky
patriace len v právne súladnom stave, je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná
od zákona, čo zmluvnú podmienku podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1
a 5 Občianskeho zákonníka robí absolútne neplatnou.

65. Povedané inak v protiprávnom stave patria zmluvným stranám nároky z porušenia práva, napr.

sankcieanatentoúčeljekogentnýmurčujúcimpravidlom§517ods.2Občianskehozákonníkavspojení
s § 3 a § 3a nar. vl. 87/1995 Z. z.

66. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému výkladu neplatnosti dojednania
dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru, neprešli by tieto nároky testom

citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a nar. vl. alternatívne (podľa povahy zmluvnej úpravy)
subsidiárne ani testom § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka.

67. Pomerne často sa v sporoch z úverových vzťahov vyskytuje argumentácia o nezodpovednosti
dlžníka, ktorý nesplatil včas svoj dlh. Až nebezpečne sofistikovane sa touto argumentáciou potom

presadzujú rôzne neprimerané nároky veriteľov.

68. Na rozdiel od neodložených platieb za produkty (napr. kúpa tovaru za hotové) sú odložené platby
(napr. úvery, pôžičky) vždy neisté a závisia od okolností, ktoré nastanú v budúcnosti (nesolventnosť,
strata práce, uprednostnenie životne dôležitých potrieb, náhodilé výdavky narodenie, smrť, inkasné

nedoplatky). Z uvedených dôvodov je nevyhnutné, aby úverové vzťahy boli osobitne chránené a
potvrdzuje to vlastne aj osobitná smernica o spotrebiteľských úveroch a na vnútroštátnej úrovni celý rad
osobitných noriem.

69. Zdá sa tiež, že používaním pojmu „neplatič“ sa zvádza k pomerne jednoduchej a lacnej argumentácií

o užívaní peňazí neplatičom, a preto nech platí a obchádzajú sa ekonomickoprávne súvislosti spojené s
jednostranným zásahom veriteľa do pôvodných zmluvných podmienok. Niet pritom pochybnosti o tom,
že za omeškanie prichádzajú do úvahy rôzne sankčné mechanizmy (škoda, bezdôvodné obohatenie,
zmluvná pokuta, vady z omeškania a iné, stačí ich preukázať).

70. Dodávateľ úveru je ten, kto peniaze má a chce ich zhodnotiť. Na druhej strane vystupuje spravidla
najmä pri drobných úveroch osoba, ktorá nemá ľahké sociálne postavenie. Je preto mimoriadne dôležité
akékoľvek krízové stavy vyrovnať maximálne koľko sa len dá v súlade s imperatívom ekvity. To však
nejde, ak sa priznajú úroky popri úrokoch z omeškania, pretože sa nabúrava celý zmysel ochrany pred
drastickým a nekonečným nabaľovaním istiny v rozpore s ratio legis zákonom upraveného sankčného

mechanizmu (§517 ods. 2 v spojení s n. v. 87/1995 Z. z.).

71. Argumentácia o vhodnosti tlaku na dlžníka nadmerným úročením je až nezodpovedná najmä v
prípadoch, ak objektívne nastali v živote dlžníka ťaživé situácie alebo veriteľ podcenil bonitu spotrebiteľa
a následne prikročil k zmene záväzku formou jednorazového, mimoriadneho zosplatnenia.

72. Je nesystémové, ak sa obyvateľstvo nadmerne, účelovo zaťaží a následný stav (inter alia 3.700.000
exekúcií, spotrebitelia v čiernej ekonomike, a i.) sa rieši oddlžovaním obyvateľstva, či amnestiami.
Správna cesta je úverové podnikanie s odbornou starostlivosťou so zohľadňovaním bonity a pri čistote
záväzkového práva dať každému čo mu patrí a nedať to, čo mu nepatrí.

73. Úroky za poskytnutie úveru sa na rozdiel od odplaty za akúkoľvek inú odplatnú službu či kúpu tovaru
odlišujú tým, že plynutím času narastajú (cena za poskytnutú službu narastá). Dohoda o platení úrokov
za úver aj po splatnosti spôsobuje, že takéto úroky v skutočnosti navyšujú cenu za užívanie finančnýchprostriedkov za obdobie do dohodnutej alebo predčasne vyvolanej doby splatnosti a zneisťujú sankčný
mechanizmus úrokov z omeškania. Takto dochádza k obchádzaniu inštitútu iného plnenia na účely
aplikácie § 3a ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka.

74. Z dôvodov vysvetlených a uvedených vyššie, dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch
z omeškania prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie
úveru do splatenia úveru (čl. IV. bod 6 Zmluvy o úvere) spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode

spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré
chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru.
Je nepravdepodobné, že by spotrebiteľ takúto dohodu individuálne vyjednal s dodávateľom, ktorý
zaobchádza so spotrebiteľom čestne a rovnocenne (C-415/2011, AZIZ).

75. Dohodnuté úroky predstavujú cenu služby. Ak by zákonodarca mal úmysel uregulovať ceny služby

aj za obdobie po skončení služby, mohol to explicitne upraviť tak, ako to napr. zakotvil pri iných
spotrebiteľských vzťahoch v § 723 ods. 1 OZ - „je nájomca povinný platiť nájomné až do vrátenia veci“.
Ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka o odstúpení od zmluvy a o vrátení dlžnej sumy z úrokmi
nestanovuje presne, či ide o úroky do odstúpenia alebo aj po odstúpení. Zostala teda len rovina zmluvnej
úpravy, a tá je z uvedených dôvodov vystavená súdnej kontrole prijateľnosti (§ 53 ods. 1 OZ).

76. Ako už odvolací súd vyššie uvádza, niet kogentnej úpravy o úrokoch popri úrokoch z omeškania.
Zákon reguluje úroky za úver bez časovej úpravy, a preto dohoda o takýchto úrokoch je odklonom
od dispozitívnej úpravy a je nielen v neprospech spotrebiteľa, ale vyvoláva hrubú nerovnováhu v
neprospech slabšej zmluvnej strany. Navyše sa takáto dohoda dostáva do rozporu aj s ustanovením §

3a vl. n. 87/1995 Z z.

77. Žalobca poukazoval na to, že úroky z úveru sú cenou peňažných prostriedkov a že ich nemožno
zamieňať za úroky z omeškania, ktoré sú sankciou za to, že dlžník mešká so splnením peňažného
záväzku. S týmto sa odvolací súd stotožňuje, a práve preto im priznal ich skutočný význam. Cenu

(odplatu) za úver má žalobca právoplatne priznanú a mohol si ju už začať vymáhať. Argumentácia o
užívaní peňažných prostriedkov zo strany „delikventných klientov“, znevýhodňujúcich riadne platiacich
klientov/dlžníkov, patrí medzi časté argumenty zástancov úrokov popri úrokoch z omeškania a
opomína sa nelichotivý stav spôsobený úverovaním bez odbornej starostlivosti s podceňovaním bonity
spotrebiteľa.

78. Odvolací súd poznamenáva, že dominus nad predčasným zosplatnením je dodávateľ a povaha
formulárových zmlúv je aj o panstve dodávateľa nad zmluvnými podmienkami, ktoré pre kontrakt sám
pripravil vrátane primeraného sankčného mechanizmu za neplnenie povinnosti vrátiť úver.

79. Pre úplnosť odvolací súd konštatuje nasledovné:
· úroky z úrokov (anatocizmus) sú pre odvolací súd neprijateľné,
· úroky z omeškania z úrokov (z ceny produktu) nie sú zakázané a v predmetnej veci sú právoplatne
priznané,
· úroky popri úrokoch z omeškania navyšujú zákonný limit, a preto sú v rozpore s § 517 ods. 2 OZ.

80. V danej právnej veci žalobca pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 29.04.2014, teda týmto
dňom sa stal splatný celý úver, zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti
úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa
29.04.2014, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v

rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, , Krajského súd v
Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa
07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.

81. V danej súvislosti je potrebné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 476/2012-14 zo dňa 18.09.2012, v ktorom sa uvádza: „Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil
existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu
bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo
zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názoromokresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z
dohodnutého úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo „zmluvný úrok vo výške 15,8 % ročne
od 26. 8. 2009 do zaplatenia“ patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu, a tiež výšku sumy (a štruktúru

žalovanej čiastky) prislúchajúcej, resp. priznanej sťažovateľke, rozšíril vecnú argumentáciu na podporu
správnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, opätovne poukazujúc na štandardnú
obchodnoprávnu judikatúru v tejto oblasti. Súčasne sa tým vyrovnal aj s námietkami sťažovateľky, ktoré
sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde. Tento výklad považuje ústavný súd
za ústavne akceptovateľný.“

82. Čo sa týka tvrdení odvolateľa, že prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal uplatneným nárokom na
úrok z omeškania vo výške 2,21 eur, pričom o tomto nároku ani nerozhodol, tak s uvedeným sa odvolací
súd nestotožňuje. Pri posudzovaní dôvodnosti tejto odvolacej námietky žalobcu, odvolací súd vychádzal
zodôvodnenianapadnutéhorozsudku,konkrétnezbodov26.a28.Sodkazomnauvedené,máodvolací
súd za to, že súd prvej inštancie výrokom, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, rozhodol aj o

tomto nároku žalobcu.

83. Žalovaná už v konaní pred súdom prvej inštancie opakovane uviedla, že jej nepriaznivá finančná
situácia jej neumožňuje splniť dlžnú sumu jednorazovo, a preto žiadala o možnosť splatiť dlžnú sumu
v pravidelných mesačných splátkach. Z jej vyjadrení je zrejmé, že si je vedomá existencie svojho

dlhu, vyvíja úsilie o jeho vyrovnanie v čo najkratšej dobe, snaží sa eliminovať svoje výdavky tak, aby
pohľadávka žalobcu mohla byť uspokojená. S ohľadom na uvedené, berúc zreteľ na výšku priznaného
plnenia, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie dôvodne umožnil žalovanej splniť dlh
v pravidelných mesačných splátkach vo výške 30,- eur. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu
negatívnydopad,keďžemupatrínároknaúrokyzomeškaniazdlžnejsumyaždočasuúplnéhosplnenia

dlhu.

84. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v predmetnej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil
riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými argumentmi. Keďže ani v priebehu odvolacieho

konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivéodôvodnenierozhodnutiasúduprvejinštancie,sktorýmsaplnestotožňuje,aktorépovažuje
za správne, zodpovedajúce zásadám spravodlivého konania pred súdom.

85. Vychádzajúc z dôvodov, ktoré uviedol, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej

časti ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

86. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania, ktorý odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí o trovách konania, potvrdil.

87.Otrováchodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP
tak, že úspešnej žalovanej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému
žalobcovi v rozsahu 100 %.

88. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je možné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v

lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 C.s.p.).