Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. jún 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319206454
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8319206454.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Viery Zoľákovej a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia
Slovenska, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: A. Q.,
H.. XX.X.XXXX, C. Z. XXXX/XX, D., o zaplatenie 620,20 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné č.k. 21C/27/2019-95 zo dňa 21.7.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Čiastočne mení rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 91,24
eur, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky v sume 1,45 eur, a to v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšujúcej zamietavej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania voči
žalobcovi v rozsahu 70 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom č.k. 21C/27/2019-53 zo dňa
29.11.2019 rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 167,04 eur, pokutu vo výške
17,- eur a poštovné vo výške 1,45 eur, a to v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V

prevyšujúcej časti súd konanie na základe čiastočného späťvzatia žaloby zastavil.

2. Voči predmetnému rozsudku podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove ako
odvolací súd uznesením č.k. 14Co/1/2020-81zo dňa 14.5.2020 tak, že rozsudok v odvolaním napadnutej
časti, t.j. vo výroku I. o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 167,04 eur, pokutu vo
výške 17,- eur a poštovné vo výške 1,45 eur a vo výroku III. o náhrade trov konania zrušil a v zrušenom
rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd konštatoval

porušenie kogentných procesných ustanovení, pre ktoré musel napadnuté rozhodnutie podľa § 389 ods.
1 písm. b) CSP zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň však uviedol, že čo sa
týka veci samej, tak je nevyhnutné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal aplikáciou ustanovenia § 6 ods.
1 zákona č. 340/2012 Z.z., a teda, aby sa vysporiadal so žalovaným tvrdenou skutočnosťou, že tento je
odberateľom elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach a že úhrady za služby verejnosti
poskytované RTVS platí vo výške 2,32 eur za odberné miesto na adrese Z. XXXX/XX D. a vzhľadom od
posúdenia uvedenej skutočnosti vyhodnotil dôvodnosť žalobcom podanej žaloby. Taktiež odvolací súd

vyslovil, že ak súd prvej inštancie dospeje k záveru, že žalovaný je povinný uhrádzať úhrady za služby
poskytované verejnosti RTVS podľa zákona č. 340/2012 Z.z. aj za odberné miesto E. XXX, uložil mu
povinnosť vysporiadať sa s výškou úhrady, keďže v zmysle §6 ods. 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. sa
sadzba poplatku znižuje na polovicu, ak je platiteľ poberateľom dôchodkových dávok, nemá pravidelnýpríjem zo zárobkovej činnosti a nežije v domácnosti s inou osobou s pravidelným príjmom zo zárobkovej
činnosti a túto skutočnosť preukáže vyberateľovi úhrady.

3. Po vrátení veci súdu prvej inštancie, tento zaslal uznesenie odvolacieho súdu stranám sporu s tým,
že sa k nemu môžu v lehote 10 dní vyjadriť. Žiadna zo strán sporu uvedené právo nevyužila.

4. Súd prvej inštancie dňa 12.6.2020 predvolal strany sporu na pojednávanie nariadené na deň
21.7.2020 o 10:00 hod. Dňa 17.7.2020 zaslal žalobca prostredníctvom emailu podanie označené ako

vyjadrenie žalobcu a žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní a o konanie v neprítomnosti,
ktoré doručil v listinnej podobe dňa 22.7.2020 a v ktorom uviedol, že v súlade s §6 ods.1 zákona č.
340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované RTVS platiteľ, ktorý je odberateľom elektriny
v domácnosti vo viacerých odberných miestach, platí úhradu len za jedno odberné miesto, ak vznik
tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods.6 písm. c) predmetného zákona.
V súvislosti s uvedeným oznámil, že žalovaný si túto povinnosť splnil až podaním odporu 14.8.2019,

kedy dané skutočnosti oznámil a preukázal. Zároveň uviedol, že žalovaný preukázal platenie úhrad
za služby verejnosti poskytované RTVS pod VS: XXXXXXXXXX, avšak uvedené konanie sa týka VS:
XXXXXXXXXX, preto trvá na svojich doterajších vyjadreniach.

5. Žalovaný na pojednávaní dňa 21.7.2020 uviedol, že je dôchodcom, ktorý má štyri odberné miesta,

pričom platí úhradu za služby RTVS len za jedno odberné miesto. Sporným, resp. predmetom konania je
odberné miesto v E., kde nie je uvedené popisné číslo, avšak toto odberné miesto bolo nahlásené pred
25 rokmi, preto mal žalovaný za to, že má uhrádzať poplatky len za jedno odberné miesto v polovičnej
výške ako dôchodca a ako deklaroval a preukázal, tak tieto má v plnej výške uhradené.

6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 21C/27/2019-95 zo dňa 21.7.2020 tak, že žalobu
zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Predmetné rozhodnutie
odôvodnil tým, že žalovaný je dôchodca, a preto má platiť poplatok vo výške jednej polovice, teda v
sume 2,32 eur. Taktiež mal za preukázané, že žalovaný je evidovaný ako odberateľ elektriny v celkovo 4

odberných miestach, ktoré boli riadne nahlásené, a to vrátane sporného odberného miesta v E., pričom
žalovaný doložil doklady SIPO o úhradách platieb RTVS. Na základe uvedeného súd prvej inštancie
ustálil, že žalovaný ma viacero odberných miest, pričom platí za jedno odberné miesto v D. v mieste
trvalého bydliska, kde má svoje pohľadávky v celom rozsahu vysporiadané a zaplatené, čo podľa názoru
súdu nerozporoval ani žalobca. Záverom konštatoval, že žalobca neuniesol svoje bremeno tvrdenia ani

dôkaznú povinnosť, a preto súd jeho žalobu zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa
§ 255 CSP, a to tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v celom rozsahu, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

7. Voči predmetnému rozhodnutiu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktoré
odôvodnil nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorým mal žalobcovi znemožniť,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým dospel súd prvej inštancie na základe
vykonanýchdôkazovanesprávnymprávnymposúdením. Žalobcamalzato,žesúduuniklo,žežalovaný

oznámil viacnásobný odber podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti
poskytované RTVS až v odpore zo dňa 14.8.2019. Uviedol, že iný dôkaz o tom, že by žalovaný urobil
oznámenie podľa § 9 ods. 1 písm. c) zákona č. 340/2012 Z.z. sa v spise nenachádza. Žalobca namietal,
že žalovaný súdu iba oznámil uvedenú skutočnosť bez toho, aby uviedol dôkaz, z ktorého by vyplýval
presný dátum a obsah oznámenia podľa § 9 ods. 6 písm. c) zákona č. 340/2012 Z.z. Taktiež poukázal

na ustanovenie § 6 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z., v zmysle ktorého nárok na platenie úhrady len
za jedno odberné miesto vzniká od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom
mesiaci, v ktorom platiteľ podľa § 3 písm. a) oznámil a preukázal vznik skutočnosti a nie spätne, teda
nie za žalované obdobie 1/2013 až 1/2019. Poukazujúc na skutočnosť, že žalovaný splnil podmienky
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. až v odpore dňa 14.8.2019 proti platobnému rozkazu č.k.

21C/27/2019-12, je tento povinný platiť za každé odberné miesto samostatne až do 1.9.2019, resp. platiť
iba za jedno odberné miesto až od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom
mesiaci, v ktorom platiteľ podľa § 3 písm. a) oznámil a preukázal vznik skutočnosti, t.j. od 1.9.2019. Na
základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd výrok I. napadnutého rozsudku zmenil tak, že zaviažežalovaného zaplatiť žalobcovi 186,36 eur a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 1,15
eur, prípadne aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8.Žalovanývovyjadrenízodňa23.9.2020uviedol,ženavrhuje,abyodvolacísúdnapadnutérozhodnutie
ako vecne správne potvrdil, nakoľko napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne. Žalovaný mal
za to, že žalobca skutočnosť, že žalovaný má viacero odberných miest nerobil v priebehu konania
spornou a túto námietku mal vzniesť už pred súdom prvej inštancie a nie až v rámci odvolania.

9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
- ďalej len „CSP“) prejednal podané odvolanie v zmysle zásad daných aplikáciou ust. § 378 a nasl.
CSP. Žiada sa osobitne zdôrazniť, že odvolací súd pri prieskume napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie bol v zmysle ust. § 379 a § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom odvolania i uplatnenými
odvolacími dôvodmi (s výnimkou v § 380 ods. 2 CSP) tak, ako boli uplatnené v zákonnej odvolacej
lehote. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania. Vychádzal pritom z

aplikácie ustanovenia § 385 ods. 1 CSP, pričom mal za to, že nariadenie pojednávania v predmetnej
veci si nevyžadovala potreba zopakovania, či doplnenia dokazovania a ani dôležitý verejný záujem.

10. V konaní je nesporným, že žalovaný bol odberateľom elektrickej energie na adrese Kochanovce
aj v dobe od júla 2016 do januára 2019. Za toto miesto neplatil úhrady RTVS. Bol dôchodcom a už

pred súdom prvej inštancie nepreukázal, že by žalobcovi v čase pred podaním odporu proti platobnému
rozkazu splnil oznamovaciu povinnosť ako bude uvedené ďalej. Pri viazanosti skutkovým stavom
zisteným pred súdom prvej inštancie (§ 383 CSP) nebol dôvod pre zopakovanie dokazovania.

11. Odvolací súd považuje za potrebné najskôr poukázať na to, že v uznesení Krajského súdu v Prešove

č.k. 14Co/1/2020-81 zo dňa 14.5.2020 tento do pozornosti súdu prvej inštancie v bode 25 a 26 dal
potrebu zaoberať sa aplikáciou § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. a v súlade s uvedeným ustanovením
posúdiť dôvodnosť podanej žaloby, pričom ak dospeje k záveru, že žalovaný je povinný uhrádzať
úhrady za služby poskytované verejnosti RTVS podľa zákona č. 340/2012 Z.z. aj za odberné miesto E.
XXX, odvolací súd súdu prvej inštancie zdôraznil aj úlohu vysporiadať sa s výškou predmetnej úhrady

s prihliadnutím na podanie žalobcu zo dňa 23.9.2019 a zároveň zaoberať sa aj rozsahom žalobou
uplatneného nároku, nakoľko z podaní žalobcu bolo zrejmé, že tento si uplatňuje nárok na úhrady do
januára 2019, pričom súd prvej inštancie v zrušenom rozsudku priznal žalobcovi nárok na úhrady od
júla 2016 do júla 2019, čím prekročil samotný návrh žalobcu.

12. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí č.k. 21C/27/2019-95 zo dňa 21.7.2020 v bode 10
konštatoval, že odvolací súd vyslovil právny názor záväzný pre súd prvej inštancie a to, že tento súd sa
musí vysporiadať s tým, v akej výške mal žalovaný platiť poplatok z dôvodu, že je dôchodca a ďalej s
tým, či mal viacero odberných miest a či podľa zákona mal platiť len za jedno odberné miesto alebo za
viacej. Následne v bode 14 uviedol, že žalovaný mal riadne nahlásené všetky 4 odberné miesta, vrátane

sporného miesta v E., pričom platil za 1 odberné miesto v D., o čom doložil doklady o úhradách, čo
nerozporoval žalobca, preto z uvedených dôvodov žalobca nepreukázal nárok na zaplatenie poplatkov
za ďalšie odberné miesto žalovaného v E. podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. ani podľa iného
právneho predpisu.

13. Odvolací súd sa s vysloveným právnym záverom súdu prvej inštancie nestotožňuje. V prvom
rade považuje za potrebné poukázať na skutkové závery, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania
súdu prvej inštancie. Zo spisového materiálu je nepochybne preukázané, že žalovaný je ako odberateľ
elektriny v odbernom mieste E. XXX evidovaný dodávateľom elektriny od 5.12.2007 pod IC kódom
T.. Uvedené vyplýva z výzvy žalobcu na zaplatenie nedoplatku zo dňa 10.1.2019, pričom žalovaný

uvedenú skutočnosť nerozporoval, t.j. nerozporoval skutočnosť, že je odberateľom elektrickej energie
na uvedenom odbernom mieste, a taktiež nerozporoval ani dátum, od ktorého je odberateľom energie.
Žalovaný platil žalobcovi úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska
za odberné miesto na adrese Z. XXXX/XX, XXXXX D., pričom žalobca neeviduje žiadnu pohľadávku
voči žalovanému titulom poskytovania služieb na uvedenom odbernom mieste. Dňa 5.10.2010 oznámil

žalovaný žalobcovi, že od 1.11.2010 nastala u neho zmena, spočívajúca v platení polovičnej sadzby
úhrady vo výške 2,32 eur z dôvodu, že sa stal dôchodcom.14. Na základe uvedených skutkových záverov odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
skutočnosť, že žalovaný je evidovaný ako odberateľ elektriny v odbernom mieste Kochanovce 226 od
5.12.2007, t.j. v čase účinnosti zákona č. 212/1995 Z.z. o koncesionárskych poplatkoch a o zmene

zákona č. 468/1991 Zb. o prevádzkovaní rozhlasového a televízneho vysielania v znení neskorších
predpisov, ktorý upravoval platenie koncesionárskych poplatkov za používanie rozhlasových prijímačov
a televíznych prijímačov, pričom platiteľom uvedeného poplatku bola osoba, ktorá vlastnila rozhlasový
alebo televízny prijímač určený na príjem a reprodukciu rozhlasových alebo televíznych programov
šírených rozhlasovými alebo televíznymi vysielačmi. Predmetný zákon č. 212/1995 Z.z. bol zrušený

zákonomč.68/2008Z.z.oúhradezaslužbyverejnostiposkytovanéSlovenskoutelevíziouaSlovenským
rozhlasom a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý upravoval platenie, vyberanie a vymáhanie
úhrady za služby verejnosti v oblasti televízneho vysielania poskytované Slovenskou televíziou a v
oblasti rozhlasového vysielania poskytované Slovenským rozhlasom. Tento zákon v ustanovení § 3
písm. a) určil ako platiteľa úhrady fyzickú osobu, ktorá je koncovým odberateľom elektriny v odbernom
mieste, z ktorého sa odoberá elektrina pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome. Ustanovenie §

6 ods. 1 upravovalo povinnosť platiteľa podľa § 3 písm. a), ktorý je koncovým odberateľom elektriny
vo viacerých odberných miestach, platiť úhradu len za jedno odberné miesto, pričom v porovnaní
so súčasne platným zákonom č. 340/2012 Z.z. neukladalo povinnosť platiteľa oznámiť a preukázať
uvedenú skutočnosť vyberateľovi úhrady. Na základe uvedeného zákona, teda žalovaný bol povinný
platiť úhrady len za jedno odberné miesto aj v prípade, že bol koncovým odberateľom elektriny vo

viacerých odberných miestach. Zákon č. 68/2008 Z.z. bol následne zrušený zákonom č. 340/2012 Z.z.,
platným a účinným aj v čase rozhodovania predmetného sporu. Zákon č. 340/2012 Z.z. v ustanovení §
12 ods. 4, t.j. v prechodných ustanoveniach, upravil, že platiteľ podľa § 3 písm. a) zákona č. 68/2008 Z.
z., ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých
odberných miestach a k 31. decembru 2012 mal nárok platiť úhradu len za jedno odberné miesto a ktorý

neoznámil a nepreukázal vyberateľovi úhrady skutočnosti zakladajúce vznik tohto nároku, sa považuje
za platiteľa podľa § 3 písm. a), ktorý má nárok na platenie úhrady len za jedno odberné miesto podľa
§ 6 ods. 1, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady v lehote do 31. marca
2013. Uvedené ustanovenie bolo nevyhnutné aplikovať aj na predmetný prípad, nakoľko ako vyplýva
z vykonaného dokazovania žalovaný bol odberateľom elektriny vo viacerých odberných miestach, teda

do 31.12.2012 bol povinný platiť iba za jedno odberné miesto, avšak vzhľadom na znenie novej právnej
úpravy, zavedenej zákonom č. 340/2012 Z.z., a to konkrétne § 6 ods. 1 v spojení s § 12 ods. 4, ktoré
vyžadujú pre vznik nároku, spočívajúceho v platení úhrady len za jedno odberné miesto, oznámenie
a preukázanie skutočnosti zakladajúce vznik tohto nároku vyberateľovi úhrady, žalovanému vznikla
povinnosť platiť úhradu za všetky odberné miesta a to až do momentu, kedy vyberateľovi úhrady oznámil

a preukázal uvedené skutočnosti. Ak by žalovaný oznámil vyberateľovi úhrady uvedenú skutočnosť do
31.3.2013, nevznikla by mu povinnosť platiť úhrady za všetky odberné miesta a naďalej by bol povinný
uhrádzať iba platby za jedno odberné miesto. Ak by túto povinnosť splnil následne po dátume 31.3.2013,
v zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. by mu vznikol nárok na platenie úhrady len za jedno odberné
miesto podľa odseku 1 od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci,

v ktorom platiteľ podľa § 3 písm. a) oznámil a preukázal vznik skutočnosti podľa odseku 1. Zo spisového
materiálu a ani z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by žalovaný preukázal, že žalobcovi,
ktorý je vyberateľom úhrady oznámil a preukázal, že je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencii
odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach a že za jedno odberné miesto
platí úhradu. Na základe uvedeného žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania vyššie

uvedeného oznámenia skutočností podľa § 12 ods. 4, resp. § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z., a teda
odvolací súd sa nestotožnil s právnym záverom vysloveným súdom prvej inštancie, v zmysle ktorého mal
žalovaný podľa § 6 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. platiť úhradu iba za jedno odberné miesto, nakoľko
nedošlo k naplneniu dikcie predmetného ustanovenia. Čo sa týka námietky žalovaného uvedenej vo
vyjadrení k odvolaniu, že žalobca namietal viacero odberných miest až v odvolaní, pričom tak mal urobiť

už pred súdom prvej inštancie, odvolací súd poukazuje na podanie žalobcu zo dňa 23.9.2019 (vyjadrenie
žalobcu a čiastočné späťvzatie), v ktorom žalobca poukazuje na skutočnosť, že v prípade viacerých
odberných miest sa platí úhrada len za jedno, ak platiteľ oznámi a preukáže vznik tejto skutočnosti
vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm. c) zákona č. 340/2012 Z.z a totožné vyjadrenia sú obsiahnuté
aj v podaní žalobcu zo dňa 16.7.2020. Taktiež aj z podaní samotného žalovaného je zrejmé, že tento

tvrdil odber z viacerých odberných miest, preto uvedenú skutočnosť nemožno považovať za spornú.
Spornou a právne relevantnou skutočnosťou však bolo posúdenie, či žalovaný oznámil žalobcovi, že je
koncovým odberateľom elektriny vo viacerých odberných miestach a za jedno z nich uhrádza poplatok
a to postupom podľa § 12 ods. 4 alebo podľa § 6 ods. 1 v spojení s § 9 ods. 6 písm. c) zákona č.340/2012 Z.z.. Uvedené však v spore pred súdom preukázané nebolo, preto odvolací súd uzatvára,
že žalovaný mal povinnosť platiť žalobcovi aj úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a
televíziou Slovenska za odberné miesto E. XXX, teda základ nároku uplatneného žalobcom bol daný.

15. Čo sa týka samotnej výšky uplatneného nároku, v prvom rade odvolací súd považoval za potrebné
poukázať na to, že žalobca si prostredníctvom žaloby zo dňa 18.6.2019 uplatnil voči žalovanému
pohľadávku vo výške 603,20 eur z dôvodu neuhradenia poplatkov za služby verejnosti poskytované
RTVS za 130 mesiacov v období od 1.4.2008 do 31.1.2019, pokutu vo výške 17,- eur podľa § 10

zákonač.340/2012Z.z.anákladyspojenésuplatnenímpohľadávkyvovýške1,45eurtitulomzaplatenej
poštovej sadzby. Žalobca podaním zo dňa 23.9.2019 vzal čiastočné žalobu späť a žiadal, aby súd po
pripustení čiastočného späťvzatia žaloby zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 169,36 eur
(za obdobie od 1/2013-1/2019 v polovičnej sadzbe úhrady, t.j. 73 mesiacov x 2,32 eur), pokuty vo výške
17,-eur,nákladovvovýške1,45euranáhradytrovkonania.OkresnýsúdHumennévýrokomII.rozsudku
č.k. 21C/27/2019-53 zo dňa 29.11.2019 zastavil konania v časti o zaplatenie žalovanej sumy nad sumu

istiny vo výške 167,04 eur, pokuty vo výške 17,- eur a poštovného vo výške 1,45 eur. V uvedenej časti
nebol rozsudok napadnutý odvolaním, a preto rozsudok v uvedenej časti nadobudol právoplatnosť dňa
24.12.2019.

16. Na základe uvedených skutočností aj po vydanom uznesení odvolacieho súdu 14Co/1/2020-81 zo

dňa 14.5.2020 zostala predmetom konania žaloba o zaplatenie 167,04 eur, titulom nezaplatených úhrad
za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti rozhlasového vysielania a
televízneho vysielania za obdobie január 2013 až január 2019 v polovičnej sadzbe úhrady, t.j. vo výške
2,32 eur, ako aj žaloba o zaplatenie pokuty vo výške 17,- eur a nákladov vo výške 1,45 eur a náhrady
trov konania.

17. Odvolací súd má za preukázané, že žalovaný oznámil žalobcovi dňa 5.10.2010 zmeny v evidencii
platiteľa úhrady a to skutočnosť, že sa stal dôchodcom, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na platenie
polovičnej sadzby úhrady. Uvedené skutočnosti viedol žalobca v evidencii platiteľov podľa § 9 ods. 1
písm. a) zákona č. 68/2008Z.z. a následne podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z., teda

žalovanému vznikla povinnosť platiť úhrady v polovičnej sadzbe, t.j. vo výške 2,32 eur mesačne.

18. Žalobca v zmysle jeho podania zo dňa 23.9.2019 s označením Vyjadrenie žalobcu a čiastočné
späťvzatie sa domáhal priznania nároku vo výške 169,39 eur za 73 mesiacov (1/2013-1/2019) vo výške
úhrady 2,32 eur mesačne. Žalovaný však v podaní zo dňa 26.8.2019 uplatnil námietku premlčania

nároku žalobcu, na čo súd prvej inštancie poukázal aj v rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
21C/27/2019-53 zo dňa 29.11.2019.

19. Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), právo
sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd

prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi
priznať. Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

20. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

21. Podľa § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 340/2012 Z.z. povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom,
a zaniká posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom. Úhrada sa
platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa

príslušného kalendárneho mesiaca.

22. Čo sa týka premlčania, tak nárok žalobcu sa premlčuje vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe
podľa § 101 OZ, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať (uplatniť) po prvý raz
podaním žaloby na súde. V prípade úhrad, ktoré boli predmetom konania, žalobca sa domáhal úhrad za

obdobia od januára 2013 do januára 2019, pričom žaloba bola podaná na súde prvej inštancie 1.7.2019,
teda úhrady, ktorých splatnosť nastala pred 1.7.2016 sú premlčané a súd ich vzhľadom na žalovaným
uplatnenú námietku premlčania nemôže priznať. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považuje za
nepremlčané úhrady od júla 2016 (splatnosť nastala dňa 31.7.2016 a ktorú si žalobca mohol na súdeuplatniť od 1.7.2016) až do januára 2019, t.j. za 32 mesiacov v mesačnej sadzbe 2,32 eur, preto priznal
žalobcovi nárok na zaplatenie 74,24 eur.

23. Podľa § 10 ods. 2 zákona č.340/2012 Z.z., ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so
zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie
tejto úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.

24. Podľa § 10 ods. 3 zákona č.340/2012 Z.z., ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové

sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi
úhrady aj pokutu 17,- eur.

25. Vzhľadom na vyššie citované zákonné ustanovenia odvolací súd priznal žalobcovi aj nárok na
zaplatenie pokuty vo výške 17,- eur podľa § 10 ods. 3 zákona č. 340/2012 Z.z., keďže žalovaný v lehote
30 dní od doručenia výzvy na zaplatenie nedoplatku zo dňa 10.1.2019, nezaplatil žalobcovi úhrady, s

ktorými bol v omeškaní. V zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. odvolací súd priznal
žalobcovi aj nárok na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady
vo výške 1,45 eur ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, nakoľko
z predloženej doručenky mal za preukázané zaslanie tejto výzvy a zároveň z pripojeného potvrdenia
Slovenskej pošty bolo zrejmé, že cena zaslania úradnej zásielky cez elektronicky podací hárok je 1,45

eur za 1ks.

26. Poukazujúc na vyššie vyslovené závery odvolací súd postupom podľa § 388 CSP napadnutý
rozsudok zmenil tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 91,24 eur (74,24 eur titulom
nezaplatených úhrad za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska v oblasti

rozhlasového vysielania a televízneho vysielania a 17,- eur titulom pokuty podľa § 10 ods. 3 zákona č.
340/2012 Z.z.) spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky v sume 1,45 eur, a to v lehote 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

27. Ak po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 14.5.2020 č.k. 14Co/1/2020-81 (v nadväznosti na

odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 21C/27/2019-53 z 29.11.2019)
zostala predmetom konania žalobná požiadavka na zaplatenie 167,04 eur (úhrady za služby verejnosti),
na zaplatenie pokuty 17,- eur i zaplatenie 1,45 eur nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Už
vyššie je zdôvodnené v akom rozsahu sa na základe uplatnených odvolacích dôvodov privodilo pri
postupe podľa § 388 CSP zmeňujúce rozhodnutie. Vo väčšom rozsahu nad sumu 91,24 eur + 1,45 eur

nebolo možné žalobnému návrhu vyhovieť. Preto ak súd prvej inštancie v rozsahu nad 92,67 eur žalobu
zamietol, v tejto časti je jeho rozhodnutie správne, a preto v tejto zvyšujúcej zamietanej časti odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. O trovách konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 396 ods. 2 v spojení s § 255

ods. 2 CSP tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelil, pričom úspešnejšiemu žalovanému priznal
nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania v rozsahu 70 %
voči žalobcovi. Žalobca sa totiž žalobou domáhal zaplatenia sumy 620,20 eur, pričom podľa konečného
rozsudku súd mu priznal sumu 91,25 eur, čo predstavuje úspech v konaní v rozsahu 15 %. Žalovaný
bol úspešný v rozsahu 85 % (do úspechu žalovaného odvolací súd zarátal aj výrok o zastavení konania,

nakoľko k zastaveniu konania došlo na základe dispozitívneho úkonu žalobcu, teda žalobca procesne
zavinil zastavenie konania a v zmysle § 256 ods.1 CSP je povinný nahradiť trovy konania protistrane),
teda rozdiel medzi úspechom žalovaného a úspechom žalobcu predstavoval 70 %, ktoré súd priznal
úspešnejšej strane v spore.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).