Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 20. júl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/244/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2306209028
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2306209028.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr.

Anton Jaček a JUDr. Peter Duman, v sporovej veci žalobcov: 2. Q. M., nar. XX.XX.XXXX, adresa
A. XXX/X, K. - T., Česká republika, 3. V. M., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. N. M. XXX, zastúpená
advokátom: JUDr. Martin Kubovič, LLM, MSc, so sídlom M. R. Štefánika 3080/14, Sereď, 4. P. H., nar.
XX.XX.XXXX, adresa M. N. M. XXX, 6. V. A., nar. XX.X.XXXX, adresa M. N. M. XXX, proti žalovaným:
1. W. A., nar. XX.X.XXXX, adresa M. N. M. XXX, zastúpený advokátskou kanceláriou: ADVOKÁTSKA
KANCELÁRIA ZELEMOVÁ&STANKOVIANSKA združenie, so sídlom, Heydukova 16, Bratislava, 2. Y.
A., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. N. M. XXX, 3. V. C., nar. XX.XX.XXXX, adresa A. XXXX/XX, A., 4. Q.

A., nar. XX.XX.XXXX, adresa M. XXX/XX, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní
žalovaných 1 a 3 proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 11.04.2019, č. k. 8C/105/2006-530, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že určuje, že spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 14/32-tín na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v katastrálnom
území M. N. M. - parcela reg. „C“ č. 374/3, zastavaná plocha o výmere 572 m2 a parcela reg.
„C“ č. 374/5, zastavaná plocha o výmere 150 m2 patrí do dedičstva po poručiteľke V. M., rod. M.,
narodenej X.XX.XXXX, zomrelej X.XX.XXXX a v časti o určenie, že do dedičstva po tejto poručiteľke

patrí spoluvlastnícky podiel o veľkosti 14/32-tín na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX
v katastrálnom území M. N. M. - parcela reg. „C“ č. 373/5, záhrada o výmere 1483 m2 a parcela reg.
„C“ č. 375, orná pôda o výmere 506 m2 žalobu zamieta.

II. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) právo.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce
sa v obci M. N. M., kat. úz. M. N. M., zapísané na LV č. XXXX Okresného úradu Galanta - katastrálny
odbor ako parc. č. 374/3 - zastavaná plocha o výmere 572 m2, parc. č. 374/5 zast. plocha o výmere 150

m2, parc. č. 373/5 - záhrada o výmere 1483 m2 a parc. č. 375 - orná pôda o výmere 506 m2 o veľkosti
spoluvlastníckeho podielu 14/32 k celku patria do majetku po poručiteľke V. M. rod. M., nar. X.XX.XXXX
a zomrelej X.XX.XXXX (výrok I) a rozhodol, že žalobcovia 1, 2, 3, 4, 6 majú voči žalovaným 1, 2, 3,
4 právo na náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením
súdom prvej inštancie (výrok II).

2. Vykonaným dokazovaním prvoinštančný súd zistil, že predmetom sporu sú nehnuteľnosti pôvodne

vedené v pozemnoknižnej vložke č. 927 ako parcely č. 5511 - vinica „POMORHEGY“ o výmere 266m2
siah a parcela č. 5511 roľa „POMORHEGY“ o výmere 818 m2 siah. Ako to bolo zistené z rozsudku
Okresného súdu Galanta spis. značka 8C 77/2002 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave 9Co
237/2008 zo dňa 8.9.2009 spoločnými právnymi predchodcami účastníkov konania boli V. M. a A. P.,jeho manželka, ktorí zakúpili sporné nehnuteľnosti v roku 1905. Z tohto rozsudku ďalej vyplynulo, že M.
M. nadobudol k sporným nehnuteľnostiam tieto podiely: 4/32-iny v roku 1987 - dedením po otcovi P. M.
ml., v roku 1991 kúpou podiel 4/32-iny po V. M., v roku 1994 kúpou podiel po V. M. rod. M. 2/32-iny, v roku

1996 darovacou zmluvou od matky J. rod. K. 4/32-iny, v roku 1999 osvedčením od brata V. M. 4/32-tiny,
spolu sa jedná o 18/32-tín. Pôvodne, nehnuteľnosti mpč. 5511 - vinica a 5512 - roľa, boli vedené v PKV č.
927 kat. úz. M. n/M. (M.). Najprv boli z mpč. 5511 geometrickým plánom, vypracovaným Geodéziou n.p.
Bratislava MO 246 v Galante zo dna 18.3.1986 overeného 16.4.1986 číslo zákazky 244-246-0118-86,
vytvorené parcely č. 5511/1 - zast. plocha o výmere 303 m2, dom č. XXXX/X - orná pôda o výmere 945

m2 a č. 511/3 - dvor o výmere 448 m2 a konštatovaná parcela č. 5512 - orná pôda o výmere 2367 m2.
Ďalší geometrický plán bol vypracovaný 30.1.1987 taktiež Geodéziou n.p. Bratislava, MO Galanta č. zák.
244-246-0837-86, ktorý bol overený dňa 3.3.1987 a stav pôvodnej mpč. 5512 a 55l11/3 bol zmenený na
parc. č. 5511/3 - dvor o výmere 333 m2 a na parc. č. 5512/1 - orná pôda o výmere 1655 m2, parc. č,
5512/2 - dvor o výmere 751 m2 a parc. č. 5669 - "NAMES SČ 492" o výmere 752 m2. Ďalší geometrický
plán vypracovala geodetka V. Z. č. zák. ENR 29/92 dňa 24.11.1992 overený 3.12.1991; zameral sk. stav

parc. č. 372, ktorá vznikla z pôvodnej mpč. 5511 - a tiež z tejto mpč. sú vyznačené ďalšie nové čísla parc.
č. 371 a 373, pričom z pôvodnej mpč. 5512 sú vyznačené parc. č. 374 a 375. Pod týmito parc. číslami
bol ich skutočný stav t.j. parciel č. 371-375 zameraný ďalším geometrickým plánom vyhotoveným dňa
29.1.1993 Geodet konzorciom č. zák. GEOK 38/93 overeným 3.2.1993, podľa ktorého boli označené
parc. č. 371- zast. o výmere 292 m2, parc. č. 372 - zast. o výmere 295 m2, parc. c. 373 - orná p. o

výmere 896 m2, parc. č. 374 - zast. o výmere 781 m2 a parc. č. 375 - orná p. o výmere 1827 m2 a podľa
stavu KN v kolónke vlastník užívateľ je uvedené "ako v právnom stave" a tiež je konštatované, že zmeny
parciel vo výmerach sú dané novým mapovaním. Ako užívatelia boli uvedení M. V. a M. M.. Parcely 5512
a 5511 boli vyznačené, že zanikli. Ďalší geometrický plán bol vyhotovený znova Geodet konzorciom, č.
plánu 73 2000 dňa 15.3.2001 a tým istým dátumom aj overený, a to na rozdelenie spoluvlastníctva a

majetkové usporiadanie, ktorým boli nehnuteľnosti parc. č. 371/3, 371/4, 371/5 a 373/4 navrhnuté do
výlučného vlastníctva (reálne vydelený spoluvlastnícky podiel) M. M. a parce. č. 374/5, 374/3, 373/5,
375 do vlastníctva W. A. a manž. Y. rod. K.. Parce. č. 374/4 a 373/6 boli ponechané ako doterajší
vlastník. Po smrti právnych predchodcov, pôvodných vlastníkov sporných nehnuteľností P. M. a V. M. sa
podielové spoluvlastníctvo ich detí menilo nielen na základe dedenia, ale aj na základe právnych úkonov

- kúpnopredajných zmlúv, darovania aj osvedčení, a to v priebehu rokov 1952, 1954, 1960, 1961, 1963,
1981, 1983, 1987, 1991, 1992, 1994, 1996 a tiež tieto nehnuteľnosti boli zameriavané a vytvárali sa
nové parcely, najprv na mpč. 5511, a to od roku 1987 až 2001 a objednávateľmi M. M. a potom, keď
sa podielovým spoluvlastníkom stal na základe darovacej zmluvy W. A., aj W. A. v snahe usporiadať
podielové spoluvlastníctvo tak, aby nehnuteľnosti boli účelne využívané. Notárskou zápisnicou zo dňa

17.3.1997 sp.zn. NZ 102/97 došlo k osvedčeniu nehnuteľnosti v k.ú. M. N. M. podľa novoutvoreného
stavu v geometrickom pláne číslo zákazky ENR 29/92 vypracovala V. Z., geodet, W. XXX, XXX XX M.,
overeného pod číslom 1177/92 dňa 9.12.1992, parcela číslo 372 - zastavaná plocha o výmere 330 m2 v
celosti, ku ktorej vyčleneniu došlo z pôvodného stavu vo vložke číslo 927 parc. číslo 5511 - roľa o výmere
957 m2, parc. číslo 5512 - roľa o výmere 2942 m2. Notárskou zápisnicou JUDr, Oľgy Meliškovej zo dňa

16.9.1997, číslo konania NZ 377/97, N 306/97 došlo k oprave notárskej zápisnice číslo NZ 102/97 v
tomto znení: V liste vlastníctva - číslo XXXX pozemok parcela číslo 5512 - orná pôda o výmere 2942
m2, časti B - LV 1a) v 10/32-inách, v časti B LV 1c) v 2/32-inách, v časti B LV 1d) v 2/32-inách, v časť
B LV 1f v 4/32-inach, spolu podiel v 18/32-inách; V liste vlastníctva - číslo XXXX pozemok parcela číslo
5511 - orná pôda o výmere 957 m2, v časti B LV 1c) v 2/32-inách, v časti B LV 1d) v 2/32-inách, spolu

podiel v 4/32-inách; 2.) oprava bodu číslo 6) notárskej zápisnice NZ 102/97. Dňa 3.2..2000 sa pred
notárkou Mgr. Oľgu Czuczorovú dostavil M. M., nar. XX.X.XXXX a V. M., nar. X.XX.XXXX a v konaní N
182/99 a NZ 13/2000 bolo notárkou vydané osvedčenie v tomto znení: čl. 1./ Osvedčujem - ako právne
významnú skutočnosť - že na základe tohto osvedčenia, resp. Dohody horeuvedených účastníkov bude
zapísaný do katastra nehnuteľnosti ako spoluvlastník v katastrálnom území M. N. M. na LV číslo XXXX

- parcela číslo 5511 - orná pôda o výmere 957 m2 dosiaľ na LV vedené ako vlastníctvo P. M. v 4/32-
inách; na LV číslo XXXX - parcela číslo 5512 - orná pôda o výmere 2942 m2 doposiaľ na LV vedené ako
vlastníctvo P. M. v 4/32-inách horeuvedený - M. M.. Na okresnom súde pod číslom konania 11C 293/97
sa viedlo konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde ako účastníci konania
vystupovali W. A. a manželka Y. A. ( žalobcovia) a ako žalovaní M. M. a V. M.. V tomto konaní súd schválil

zmier účastníkov v tomto znení: Podielové spoluvlastníctvo žalobcov W. A., s manželkou Y. A., rod. K.
a žalovaného M. M. k nehnuteľnostiam zapísané na LV č. XXXX, kat. územie M. N. M. ako parcela číslo
5512 -orná pôda o výmere 294 m2 a na LV číslo XXXX kat. územie M. N. M., ako parcela číslo 5511 -
orná pôda o výmere 957 m2 si účastníci zrušujú a vyporiadajú tak, že vo výlučnom žalobcov I. a v II. radezostávajúnovovytvorenéparcelypodľageometrickéhoplánunarozdeleniespoluvlastníctvaamajetkové
usporiadanie parcela č. 371 a 375 č. plánu 73/2000 vyhotovenom W. H., autorizačne overenom Ing.
B. A., dňa 15.3.2001 úradne overenom dňa 15.3.2001 pod č. 271/01 Okresného úradu Galanta, odbor

katastrálny, a to parcela číslo 374/4 - zastavaná plocha o výmere 150 m2, parcela číslo 373/3 - záhrada
o výmere 1483 m2, parcela číslo 373/6 - orná pôda o výmere 73 m2 a parcela číslo 375 - orná pôda
o výmere 506 m2 tak, že žalobca v I. rade je výlučným vlastníkom vo vzťahu k žalobkyni v II. rade v
podiele 14/8-ín a žalobcom v l. a v II. rade ostáva vlastníctvo v podiele 4/18-iny k uvedeným parcelám.
Vo výlučnom vlastníctve žalovaného zostávajú novovytvorené parcely podľa citovaného geometrického

plánu, parcela číslo 371/3 - zastavaná plocha o výmere 535 m2, parcela číslo 371/4 - zastavaná plocha
o výmere 64 m2, parcela číslo 371/5 - zastavaná plocha o výmere 30 m2, a parcela číslo 373/4 - záhrada
o výmere 661 m2. V. M. rodená M. nadobudla podiel 1/8-iny sporných nehnuteľností kúpnou zmluvou
od H. M. dňa 09.08.1954. Od tejto doby sporné nehnuteľnosti aj užívala. Žalobkyňa nehnuteľnosti užíva
od roku 1981,keď prišla bývať ku svojej starej matke V. M. rodenej M.. Žalobkyňa spolu s jej manželom
V. M. rodenú M. doopatrovali a na základe dedičského rozhodnutia po nej zdedili dom. Svedok Q. M.

v konaní 8C 77/2002 uviedol, že on spolu s rodičmi v roku 1959 sa nasťahoval do domu na parcele č.
374/5. Uvedený dom postavili jeho rodičia. Keď z domu odišiel, zostali bývať v dome jeho rodičia. Jeho
otec zomrel v roku XXXX alebo v roku XXXX. Po tom, čo jeho matka zostala sama, ponúkol žalobkyni
v 3.rade, aby sa o ňu postarala s tým, že s prihliadnutím na doopatrovanie im odpredá svoj podiel.
Žalobkyňa v 1.rade v tomto konaní uviedla, že spolu s dcérou a zaťom na nehnuteľnostiach bývajú 30

rokov. S domom užívali jej matka V. M. aj roľu. Ako to vyplýva z osvedčenia o dedičstve D 2609/94, Dnot
498/94 po V. M., rod. M., nar. X.XX.XXXX, zomrelej X.XX.XXXX, poručiteľka zomrela bez zanechania
závetu a listiny o vydedení. Ako dedičia prichádzali do úvahy V. A., nar. XX.XX.XXXX a Q. M., nar.
XX.X.XXXX,ktorísúpozostalédetiporučiteľky.DedičkaV.A.vyhlásila,žededičstvoodmietlavprospech
svojich detí, ktorými sú: P. H., V. M., V. A. (C.), W. A., V. A., V. A., Q. A.. Bola uzatvorená dedičská

dohoda na základe ktorej nehnuteľnosti v kat. úz. M. N. M. zapísané na LV XXXX, rodinný dom súpisné
číslo XXX, postavený na parcele č. 374, stavba bez pozemku v 1-ici, vlastný podiel v 1-ici zdedený
podiel po nebohom F. M. prevezme pozostalá vnučka poručiteľky V. M., pričom ustupujúci dedičia sa
zriekli svojich zákonných podielov bezodplatne v prospech V. M., V. M. bola povinná vyplatiť ďalších
ustupujúcich dedičov P. H., V. A. (C.), W. A. a ďalších sumou 15.843,78 Sk. Čo sa týka nehnuteľností

v kar. úz. M., zapísané vo vložke č. 273, tieto prevzala vnučka V. M. v celosti pričom ustupujúci dedičia
sa vzdali svojich zákonných podielov. Žalobkyňa v 1. rade na pojednávaní uviedla, že chce len toľko,
aby sa veci dali do poriadku. Žalobca v 2. rade Q. M., ktorý je synom V. M. uviedol, že jeho matka
za života nikomu nič nadala. Právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade na pojednávaní uviedla, že v
konaní sp. zn. 11C 293/97 sa schvaľoval zmier v rámci ktorého bolo vyporiadané spoluvlastníctvo. Tu

vystupoval aj M. M., ktorý odpredal žalovaným 1,2 časť nehnuteľnosti o výmere asi 4 áre a na základe
toho žalovaná Y. A. vystupuje v konaní ako žalovaná, nakoľko ho nadobudli žalovaní 1,2 do BSM. Aj
keď sa rozviedli, ich BSM vyporiadané nebolo, keďže sú podieloví spoluvlastníci. Žalovaný v 1. rade na
pojednávaní uviedol, že jeho matka a strýko chceli aby dal nehnuteľnosti vlastnícky do poriadku, aby to
vybavil. Bol to 100 rokov zanedbaný pozemok. Bolo veľmi veľa podielových spoluvlastníkov, ktorí boli na

neznámom mieste a jedna bola nesvojprávna. Žalovaný v 1. rade s dokladmi išiel za svojou právničkou,
ktorá mu veci pomohla vybavovať. Žalovaný v 1. rade býval v B. od roku 1984 do roku 2004 a potom
si so svojou bývalou manželkou kúpili dom vo M.. V roku 1992 mu V. M. povedala, že mu dá pozemok
na dom. Po tom čo vybavil list vlastníctva zo strany žalobcov boli učinené kroky, aby nemohol stavať
dom. Sporné nehnuteľnosti neužíval, ale chodil ku svojej starej matke V. M.. Na pozemok mal navezený

stavebný materiál. Žalovaný v 1. rade zdôraznil, že pozemky začal vybavovať na základe želania svojej
matky. Žalovaný v rade 2. Y. A. uviedla, že presne nevie ani o čo sa jedná. Jej bývalý manžel jej hovoril,
že babka mu dala nejaký pozemok. Bola to nejaká parcela, pričom ona o to záujmem nemala. Tieto veci
vybavoval jej bývalý manžel. V nejakom starom dome vo M. mali uložený stavebný materiál. Žalovaná
uviedla, že nikdy neužívali nehnuteľnosť, ktorá je predmetom sporu. Na pojednávaní bol vypočutý H.

M., ktorý bol starostom obce M. N. M. od roku 1990 do roku 2002. Bývalý starosta sa vyjadril, že nie je
jednoduché povedať, či žalovaní v 1. a 2. rade užívali nehnuteľnosti. On ako starosta obce mal záujem
na tom, aby sa obec rozvíjala, aby pribúdali občania. žalovaný v 1. rade priniesol papier a spolu na
mieste samom hovorili o stavbe domu s tým, že tam môžu byť ďalšie nehnuteľnosti. Potom sa starosta
začal zaujímať ako sa to bude týkať ostatných, ktorí tam bývajú. Žalovaný v 1. rade uviedol, že M. nechá

záhradu a pozemok pod domom. Na základe toho vydal potvrdenie, ktoré bolo podkladom pre notára k
vydaniu osvedčenia. K vydaniu potvrdenia ho viedlo aj to, že A. mu ukázal darovaciu zmluvu od starej
matky a ďalšie dokumenty na ktoré si už nepamätá. A. mu povedal, že má také a také doklady, má
možnosť sa dostať k vlastníctvu na základe vydržania avšak potrebuje potvrdenie. Svedok K. H., ktorýje v príbuzenskom pomere so sporovými stranami uviedol, že vie o čestnom vyhlásení, ktoré dával W.
A., aby si usporiadal vlastníctvo k nehnuteľnostiam. Svedok potvrdil, že nemá vedomosť o tom, že mu
babka V. M. dala rodný dvor. Svedok potvrdil po nahliadnutí do geometrického plánu, že sa jedná o

parcelu 372. Nevie však o ktoré parcely sa jednalo pri konaní o vydržaní. Svedok nevedel uviesť, či tam
žalovaný v 1. rade niečo mal uskladnené, či to užíval. Dňa 26.8.1992 bola uzatvorená darovacia zmluva
kde ako darkyňa vystupovala V. M. a kde ako obdarovaný vystupoval W. A., Štátne notárstvo v Galante
zmluvu registrovalo pod číslom RI 1532/92 dňa 18.9.1992. V tejto darovacej zmluve sa uvádza, že V.
M., rod. M. je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 16/32-in na pozemkovej nehnuteľnosti zapísanej v

pozemnoknižnej vložke 927 kat. úz. M. N. M., parc. č. 5511- vinica vo výmere 266 štvorcových siach,
ktorá nehnuteľnosti je evidovaná na LV č. XXX a XXX u Strediska geodézie v Galante. Tento podiel
nadobudla v dedičskom konaní po svojom manželovi F. M.. Tento svoj podiel darkyňa daruje svojmu
vnukovi W. A.. V notárskom spise NZ 102/97, N 377/97, NZ 306/97 Q. A. overeným podpisom potvrdil,
že W. M., ktorý bol zapísaný do pozemkovej knihy do vložky č. 927 kat. úz. M. parc. č. 5511, parc. č. 5512
akodedičposvojejmatkeneb.P.M.napodiel2/32-ínsanásledneporoku1920vysťahovalzrodnejobce

za prácou do USA a Kanady a nikdy viac sa do obce nevrátil. Q. A. tiež potvrdil kto v predmetnom dome
býval a kto užíval priľahlý pozemok. Je tu uvedené, že V. M. užívanú vyčlenenú nehnuteľnosť z vložky
č. 927 kat. úz. M. darovala svojmu vnukovi W. A.. V. A.- žalobkyňa v 1. rade svojím podpisom, ktorá bo
overenýpotvrdilaokolnostivtom,žeW.M.,ktorýbolzapísanýdopozemkovejknihydovložkyč.927,kat.
úz. M., parc. č. 5511 a 5512 odišli do Ameriky a do obce sa viac nevrátil. Potvrdila, že v starom rodinnom

domebývalimanželiaV.aP.M.,ktorízomrelivrokuXXXXresp.XXXXapotomichsynF.M.smanželkou
V.užívalioddelenúčasťtohtodomuaužívaliipriľahlýpozemokatonerušeneakoreálneoddelenúčasťz
nehnuteľností knihovaných vo vložke 927 kat. úz. M.. Po úmrtí F. M. dňa 26.12.1980 pozostalá manželka
V. M. užívanú včlenenú nehnuteľnosť darovala svojmu vnukovi W. A.. Ako to vyplýva z pripojeného
spisu NZ 102/97 Notárskeho úradu JUDr. Galgánkovej Advokátska kancelária JUDr. Zelemova & JUDr.

Žilinská podala dňa 27.3.1995 návrh na vydanie opravného uznesenia v mene W. A. vo výrokovej časti
rozhodnutia D 80/81 zo dňa 27.1.1981 vydaného Štátnym notárstvom Galanta v dedičskej veci po neb.
F. M. zomrelom XX.XX.XXXX. Nesprávne určený podiel 16/32 - tin na nehnuteľnostiach vo vložke 927
parc. č. 5511, 5512 kat. úz. M. obec M. N. M. žiadal opraviť na správny podiel 10/32 -in. Ako dôkaz bol
pripojený úplný výpis z pozemnoknižnej vložky č. 927 kde F. M. nadobudol pod B 17 2/32-tiny, pod B

21 a 6/32 - tin, pod B 24 b 2/32-tiny čo spolu dáva 10/32 - tin. Okresný súd Galanta dňa 30.5.1995 v
konaní D 80/81 po nebohom F. M. narodenom XX.XX.XXXX a zomrelom XX.XX.XXXX vydal uznesenie
v ktorom opravil a doplnil výrok pôvodného rozhodnutia v znení: „pozemok v kat. úz. M. evidovaný
vo vl. 927 parc. č. 5511, 5512 v 10/32 - inách. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.7.1995.
V. M. nadobudla v roku 1954 spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/8-ina k parcele č. 5512, na základe

notárskej zápisnice č. N 605/54 NZ 595/54. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že V. M. bola
vlastníčkou podielu 10/32 - tin a podielu 1/8-iny na nehnuteľnosti parc. č. 5512 t.j. podielu 14/32 - tin.
Parcela č. 5512 nebola predmetom darovacej zmluvy zo dňa 26.8.1992, ktorú uzavreli ako darkyňa V.
M. a ako obdarovaný W. A.. Predmetom tejto darovacej zmluvy bol len podiel 16/32 - tin na pozemkovej
nehnuteľnosti zapísanej v pozem. vl. č. 927 katastrálne územie M. N. M. parc. č. 5511 - vinica vo výmere

266 štv. siah, ktorá nehnuteľnosť je evidovaná u strediska Geodézie Galanta na evidenčnom liste č. 827
a 130. Nehnuteľnosť ktorá je predmetom daru bola ocenená na 8135,- Kčs. Štátne notárstvo Galanta
uvedenú darovaciu zmluvu registrovalo dňa 18.9.1992 pod. č. R I. 1532/92. Z predmetnej darovacej
zmluvy je jednoznačne zrejmé, že parc. č. 5512 resp. podiel na nej neboli predmetom zmluvy. Ako to
vyplýva z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie M. N. M. vlastníkom parciel reg. „C“ č. 373/5

záhrada o výmere 1483 m2; 373/6 orná pôda o výmere 73m2; 374/3 zastavaná plocha a nádvorie o
výmere 573 m2, 374/4 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 17 m2; 374/5 zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 150 m2, 375 orná pôda o výmere 506 m2, je W. A. nar. XX.X.XXXX v podiele 14/18 - tin a
W. A. nar. XX.X.XXXX a Y. A. nar. XX.X.XXXX v 4/18 - tinách čo tvorí bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov. V liste vlastníctva je uvedený titul nadobudnutia: Uznesenie OS v Galante č. 11 C 293/1997

zo dňa 28.3.2001 - v. z. 167/ 01 Geom. plán č. geot. 73/2000 - v.z. 167/01. Na liste vlastníctva je
vyznačené predbežné opatrenie - uznesenie OS Galanta 8C/105/2006 v spojení s uznesením KS
Trnava a uznesením Najvyššieho súdu SR 6Cdo 143/2010, ktorým sa zakazuje akýmkoľvek spôsobom
nakladať s nehnuteľnosťami p.č. 374/5, 374/3, 373/5, 375. Z geometrického plánu vyhotoveného Geodet
konzorcium - autor W. H. zo dňa 15.3.2001, autorizačne overeného Ing. B. A. a úradne overeného Ing.

P. N. číslo 217/01 vyplýva, že podľa pozemnoknižnej vložky má parcela č. 5512 výmeru 2942 m2. Podľa
právneho stavu v evidencii nehnuteľnosti parcelu č. 5512 tvorí parcela 371/3 o výmere 182 m2 parc.
č. 371/5 o výmere 29m2, parc. č. 374/5 o výmere 143 m2, parc. č. 374/3 o výmere 544 m2, parcela č.
373/4 o výmere 501 m2, parcela č. 373/5 o výmere 1030 m2, parcela č. 375 o výmere 480 m2. Spoluto činí 2909 m2. Z geometrického lánu vyplýva, že pozemnoknižný stav v parcely 5512 je 2942 m2
zameraný právny stav je 2909 m2. Rozdiel vo výmere vznikol upresnením výmery novým mapovaním.
Parcela registra KN „E“ č. 5511 orná pôda o výmere 25m2 na LV č. XXXX kat. úz. M. N. M. a parcela

registra KN „E“ 5512 orná pôda o výmere 33 m2 na LV č. XXXX kat. úz. M. N. M. sú zbytkovými
parcelami pôvodných pozemnoknižných parciel v pozemnoknižnej vložke č. 927 kat. úz. M.. Pôvodné
pozemnoknižné parcely sú usporiadané podľa geometrického plánu GP č. 73/2000 - v.z. 167/01, do KN
- C parciel č. 375, 373/5, 373/4, 374/3, 374/5, 371/3, 371/4, 371/5 vedených na listoch vlastníctva XXXX,
XXXX, XXXX v katastrálnom území M. nad M.. Konštatuje to aj Okresný úrad Galanta katastrálny odbor

vo svojom rozhodnutí X1 51/2015 zo dňa 12.12.2016. Predmetným geometrickým plánom boli rozdelené
parcely č. 5511 a 5512. Z tohto geometrického plánu vychádzal aj súd v konaní 11C 293/97, ktorým
bolo vyporiadané podielové spoluvlastníctvo k parcelám 5511, 5512 resp. novovytvoreným parcelám.
Z geometrického plánu a z vyššie uvedeného vyplýva, že boli stotožnené novovytvorené parcely s
parcelou 5512.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil na základe § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku (zák.
č. 160/2015 Z. z. - ďalej len „CSP“), § 2 ods. 1, 2 a 3 z. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych
vzťahov k nehnuteľnostiam v znení do 30.11.2000, § 130, § 134 ods. 1 a § 854 Občianskeho zákonníka
(zák. č. 40/1964 Zb. - ďalej len „OZ“) a uviedol, že ustanovenie § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. bolo vo
vzťahuk§134OZšpeciálnouúpravou,ktoráumožňovalavydržanieakooriginálnyspôsobnadobudnutia

vlastníckeho práva za jednoduchších podmienok, než aké stanovovala všeobecná úprava. Vydržanie
vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 2 zák. č. 293/1992 Zb. vyžadovalo splnenie podmienok a to, že
išlo osobu zapísanú v katastri nehnuteľnosti za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe,
a že do desiatich rokov od zápisu tejto osoby neuplatnila vlastnícke právo k nehnuteľnosti v konaní
na súde alebo v konaní o pozemkových úpravách iná osoba. Zrušenie uvedeného ustanovenia k 30

novembru 2000, t.j. po ôsmych rokoch a šiestich mesiacoch od jeho účinnosti, malo za následok,
že tým nebola u takejto osoby dotknutá možnosť vydržania vlastníckeho práva splnením podmienok
vydržania vyplývajúcich z § 134 Občianskeho zákonníka. Týmito podmienkami boli : a) spôsobilý
predmetvydržania,b)oprávnenádržbaac)nepretržitétrvanieoprávnenejdržbypodobudesiatichrokov
ak išlo o nehnuteľnosť. Podmienka oprávnenej držby bola u osoby zapísanej v katastri nehnuteľností

za vlastníka na základe notárskeho osvedčenia o držbe splnená bez ďalšieho. Vyplývala zo zákona
ako právny účinok zápisu notárskeho osvedčenia o držbe do katastra nehnuteľnosti. Takáto osoba
nadobudla totiž postavenie oprávneného držiteľa, zaručené po dobu desiatich rokov odo dňa zápisu
do katastra. Zrušenie ustanovení, na základe ktorých takéto postavenie získala, nemalo na vznik a
trvanie práva oprávnenej držby žiaden vplyv. Oprávnená držba je v právnom poriadku Slovenskej

republiky koncipovaná ako subjektívne právo a zároveň ako právny vzťah, ktorého obsah je vymedzený
v § 130 Občianskeho zákonníka. Z ustanovenia § 854 Občianskeho zákonníka, prípadne aj ďalších
prechodných ustanovení tohto predpisu vyplýva základná intertemporálna zásada súkromného práva,
v zmysle ktorej sa novou právnou úpravou spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou tejto
úpravy, no vznik právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté sa posudzujú podľa právnych predpisov

platných v čase ich vzniku. Táto zásada, zakazujúca tzv. pravú retroaktivitu, je analogicky použiteľná
aj pre interpretáciu účinkov zákona č. 393/2000 Z. z., ktorým boli zrušené ustanovenia § 2 až 9
zák. č. 293/1992 Zb. Jej uplatnenie znamená, že vznik práva oprávnenej držby zaručeného na dobu
desiatich rokov, resp. právneho vzťahu oprávnenej držby, treba posudzovať podľa ustanovenia § 2
ods. 3 zák. č. 293/1992 Zb. platného v čase vzniku tohto práva, resp. právneho vzťahu. Zrušenie

uvedeného ustanovenia nič nezmenilo na vzniku práva oprávnenej držby, ktoré osoba zapísaná za
vlastníka nadobudla zápisom do katastra na základe notárskeho osvedčenia o držbe a to na dobu
desiatich rokov. Nemalo vplyv ani na ďalšiu existenciu oprávnenej držby. Účinnosťou zákona č. 393/200
Z. z. oprávnená držba osoby zapísanej v katastri nehnuteľnosti za vlastníka ako riadne nadobudnuté
právo, resp. právny vzťah, nezanikla. Iný výklad, ktorý by takýto následok pripúšťal by bol ústavne

nesúladný, pretože by neprípustne odnímal už exitujúce právo. Odporoval by tak základnému princípu
právneho štátu a to princípu právnej istoty a v ňom obsiahnutým zásadám dôvery v platné právo a
ochrany nadobudnutých práv. (citované z rozsudku NS SR sp. zn. 6 Cdo 47/2012). Obdobnú vec ako
prejednáva súd prvej inštancie riešil NS SR v konaní 3 Cdo 154/2010, v predmetnom rozhodnutí 3 Cdo
154/2010 sa uvádza: „súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá

vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v
čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Treba dodať, že ak súd vyhovie
žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetokporučiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti
vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, ktorými právny
poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydražením), v ktorom sa zisťuje, či určitá vec

bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takého skutočnosti právne bezvýznamné.“ Žaloba
bola podaná v lehote 10 rokov odo dňa, keď boli žalovaní na základe osvedčenia zapísaní ako vlastníci
podielu, ktorý hodlali vydržať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dôvody vydržania neboli dané.
Sám žalovaný 1 uviedol, že o vybavenie pozemku ho požiadala jeho matka a strýko a že on býval v B. od
roku 1984 do roku 2004. Žalovaný 1 uviedol, že sporné nehnuteľnosti neužíval, ale chodieval ku svojej

starej matke V. M.. Aj žalovaná 2 uviedla, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, nikdy neužívali.
Starosta obce M. N. M. vydal potvrdenie, ktoré bolo podkladom pre notára k vykonaniu osvedčenia
po tom, čo mu žalovaný 1 uviedol, že M. nechá záhradu a pozemok pod domom. Starosta obce M.
nepotvrdil, že by žalovaná strana spornú nehnuteľnosť užívala. Keďže dôvody vydržania neboli dané,
súd prvej inštancie žalobe v plnom zmysle vyhovel. Rozhodnutie o trovách odôvodnil ustanoveniami §
255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.

4. Žalovaný 1 sa voči tomuto rozsudku odvolal v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1
písm. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP, a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil
a vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Rozhodnutie je podľa neho zmätočné, pretože z neho
nevyplýva,očomsúdvtejtovecikonalarozhodoval-akýje/bolpredmetsporu.Vsamotnejžalobechýba

stotožnenie parciel vytvorených v dôsledku zrušeného a vysporiadaného podielového spoluvlastníctva,
ktorých vlastníkmi sú žalovaní l a 2,s pôvodným podielovým spoluvlastníctvom poručiteľky, ktorá
spoluvlastníckepodielyoveľkosti12/32-inkudňusvojejsmrtimala.Zgeometrickéhoplánuč.73/2000je
zrejmé, že napríklad sporná parcela č. 373/5 vznikla z dvoch pôvodných pozemnoknižných parciel, a to z
parc. č. 5511 a parc. č. 5512 ako aj ďalšie sporné parcely registra „C“ boli vytvorené z pozemnoknižných

parciel mpč. 5511 a mpč. 5512 vedených v PKV č. 927 kat. úz. M., teda nie len z pôvodnej mpč. 5512,
ktorej podiel, podľa tvrdenia žalobcov chcú urobiť predmetom dedenia po poručiteľke. Petit žaloby v
tomto konaní ohľadne označenia parciel, ktoré by podľa žalobcov mali patriť do majetku či dedičstva
po poručiteľke, je neurčitý. Skutkové zistenia súdu sú neúplné a teda aj nesprávne, keď súd popisuje v
odôvodnení len časť, vykonaných dôkazov. Neúplnosť a nesprávnosť skutkových zistení zakladá tzv. inú

vadu majúcu za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok súdu je zmätočný a nezrozumiteľný,
pretože súd neuviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.
Rozsudok odôvodnil prevažne popisovaním listinných dôkazov a výpovedí len niektorých účastníkov
a výpovedí svedkov, z ktorých výpovedi vybral len časti niektoré aj tie nepodstatné ale vyhovujúce

zaujatému právnemu názoru, že dôvody vydržania neboli dané čo je dôvodom, že súd vyhovel žalobe
o určenie čo patrí do majetku poručiteľke V. M. (teda nie do dedičstva - ako je akceptovaný petit
súdnou praxou) ale rozhodoval o určení vlastníckeho práva nie žalobcov ale poručiteľky V. M., ktorá za
svojho života, ani ku dňu keď zomrela, nevlastnila nehnuteľnosti ako sú uvedené vo výroku rozsudku.
Z odôvodnenia rozsudku ale nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s argumentáciami žalovaného 1 o

neurčitom petite žaloby, o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaných 1 a 2 na základe právoplatného
súdneho rozhodnutia, ktoré žiadali rešpektovať, u žalovaného 1 aj o nadobudnutí spoluvlastníckych
podielov darovacou zmluvou č. R 1532/1992 z 18.9.1992 od V. M. (poručiteľky) na desiatky rokov
neusporiadaných pozemkoch, ktoré sú teraz predmetom sporu a celá starostlivosť žalovaného 1 o
vlastníctvo (nielen o podiely, ktoré dostal darom od poručiteľky), je pomenovaná v odôvodnení tak,

že žalovaná strana ich neužívala. Podstatnou skutočnosťou je aj to, že akonáhle žalovaný 1 si chcel
zapísať vlastníctvo získané darovacou zmluvou do EN (evidencie nehnuteľnosti) tento nebol hneď
možný pre závadný stav, na ktorý bol žalovaný 1 upozornený prípisom býv. Správy katastra v Galante
zo 04.05.1993, keď začali žalovanému vybavovania, ktoré sa skončili až právoplatným rozhodnutím
Okresného súdu Galanta vo veci so sp. zn. 11 C 293/1997 zrušením a vyporiadaním podielového

spoluvlastníctva a keď po usporiadaní vlastníctva išiel na sporných pozemkoch stavať rodinný dom
žalobcovia hneď podali na súd návrh na vydanie predbežného opatrenia ako aj samotnú žalobu. Z
odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s názorom odvolacieho
súdu o potrebe stotožnenia pôvodnej parcely č. 5512 s terajšími parcelami a so záväzným právnym
názorom odvolacieho súdu o nedostatku aktívnej legitimácie žalobkyne V. A. vzhľadom na jej vzdanie

sa dedičstva po poručiteľke V. M.. Z odôvodnenia rozsudku tiež nevyplýva, prečo súd prvej inštancie
neposudzoval aj existujúce vlastnícke práva žalovaných 1 a 2 nadobudnuté v tomto stave, ktorý k
vyhláseniu rozsudku trval a bol na základe právoplatného rozhodnutia OS Galanta č. k. 11C 293/97-110
z 28.03.2001 a geom. pl. č. 73/2000 vedený na LV č.XXXX kat. úz. M. N. M.. Nie je bezvýznamnéani to, že nie všetci dedičia po poručiteľke chceli byť žalobcami. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu
žalovaného 1 na vykonanie dôkazu výsluchom žalobcov 4 a 5 rade, ktorí nemali záujem na tejto žalobe.
Žalovaný 1 poukazuje na ich konanie v súvisiacej žalobe vedenej na Okresnom súde Galanta pod

sp. zn. 8C 237/2011, kde nie sú žalobcami, ale žalovanými. Návrh na vykonanie tohto dôkazu súd
prvej inštancie úplne odignoroval a tiež z výpovedí strany žalovaných v tomto konaní povyberal len
niektoré nesúvisle a nie tie podstatné časti. Súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR v konaní 3Cdo 154/2010 (R 32/2011), podľa ktorého súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa
dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi a podľa ktorého požadované

určenie sa vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mat' vplyv
na rozhodnutie súdu. Toto rozhodnutie najvyššieho súdu považované súdom prvej inštancie za súdnu
prax bolo ale prekonané nálezom Ústavného súdu SR I. ÚS 151/2016-29 z 03.05.2017. Treba uviesť,
že v návrhu (žalobe) podanom na súd dňa 07.06.2006 sa vtedy označení navrhovatelia (žalobcovia)
domáhali určenia najskôr, že V. M. (poručiteľka) bola ku dňu smrti vlastníčkou sporných nehnuteľnosti,
potom tento návrh zmenili a žiadali určiť, že sporné nehnuteľnosti patria do majetku po poručiteľke v

podiely 1/1. Potom znova zmenili svoj návrh, ale už len v tom, že žiadali do majetku po poručiteľke určiť
len podiel 14/32 k celku. Až na pojednávaní 06.12.2011 žalobcovia žiadali posúdiť platnosť osvedčenia
o vydržaní ako predbežnú otázku. Notárska zápisnica nie je právnym úkonom, a preto nebolo možné
posudzovať jej platnosť a súd prvej inštancie sa neskôr začal zaoberať otázkou, či boli dané dôvody
vydržania, a to len na základe tvrdenia žalobcov, že žalovaní l a 2 rade nehnuteľnosti neužívali, pričom

z výpovede žalovaného 1 a z pripojeného spisu OS Galanta sp. zn 11C 293/1997 bolo zrejmé, ako
sa žalovaný v 1. rade staral o sporné nehnuteľnosti a že chcel na usporiadanom pozemku postaviť
rodinný dom. Aj v rodine, teda aj žalobcovia vedeli o tom, že poručiteľka chcela, aby žalovaný 1 si
postavil dom na pozemku kde žili jeho predkovia, ale nedarovala mu stavebný pozemok, len podiely na
vlastnícky neusporiadanom pozemku, a aby sa darované podiely premenili na stavebný pozemok musel

sa žalovaný o to postarať, no nielen o darované podiely (nakoniec sa mu to podarilo avšak vyžiadalo si to
svoj čas). Je preto nelogické očakávať, že žalovaný 1 by mal užívať neusporiadaný pozemok, na ktorom
chcel stavať, keď sa staral ako podielový spoluvlastník o to, aby sa stal výlučným vlastníkom stavebného
pozemku. Žalovaný 1 na pojednávaní vypovedal, že po usporiadaní vlastníctva začal na svoje oddelené
pozemky dovážať stavebný materiál a zo spisu je zrejmé aj to, že mu to zo strany žalobcov bolo

znemožnené keď podali návrh na vydanie predbežného opatrenia a súd mu vyhovel. Žalovaný 1 svoje
vlastníctvo správaním sa žalobcov ani doposiaľ užívať nemôže a svoje vlastníctvo neužíva ani M. M.,
ktorého manžel žalobkyne V. M. aj fyzicky napadol. Sporné nehnuteľnosti sú zarastené, ležia ladom a
nik ich neužíva. Uvedené skutočnosti prevažne vyplývajú zo spisu. Pozemky sú v katastri nehnuteľnosti
vedené vo vlastníctve žalovaných 1 a 2 na základe právoplatného rozhodnutia súdu. Žalovaný 1 najskôr

dostal od poručiteľky darovacou zmluvou podiely z pôvodnej pozemnoknižnej parcely v neusporiadanom
stave, ktorý bolo potrebné nechať aj zamerať (prípis katastrálneho úradu zo 04.05.1993) a vypracovať
geometrický plán, teda dostal darom do katastra nezapísateľné podiely na pozemku s „americkými“
podielmi a s podielmi spoluvlastníkov na neznámych miestach, čím svoj dar nemohol účelne užívať.
Ďalší problém bol s vytvorením parcely pre stavbu rodinného domu, ktorú nakoniec vyriešil žalovaný v

1.rade so spoluvlastníkom M. M. súdnym zmierom a tiež s odkúpením od M. M. časti z pôvodnej parc. č.
5512 v rámci zmieru a vytvorením pozemku z oboch pôvodných parciel, na ktorom chcel stavať. Po tejto
časovoafinančnenáročnejstarostlivostioneusporiadanévlastníctvo,keďužsinasvojereálnevydelené
vlastníctvo začal žalovaný 1 dovážať materiál na stavbu, nebolo mu už zo strany žalobkyne 3 (sestry) a
žalobkyne l (jeho matky) dovolené vôbec užívať svoje vlastníctvo, čo trvá doposiaľ. Súd tieto skutočnosti

nebral do úvahy, nerešpektoval vlastnícke právo žalovaných 1 a 2, ktoré existovalo ku dňu vyhlásenia
rozsudku, čím postavil právo nedbalého dediča nad právo starostlivého vlastníka a tým porušil princípy
ochrany dobrej viery dobromyseľného nadobúdateľa a princíp všeobecnej spravodlivosti. Ak by sa
rozsudok súdu prvej inštancie stal právoplatným, nastala by situácia, že by došlo k dedičskému konaniu,
kde by jedným z dedičov po poručiteľke, vzhľadom na to, že žalobkyňa 1 dedičstvo po poručiteľke

odmietla, bol aj žalovaný 1 - terajší vlastník sporných nehnuteľnosti. Vzniklo by tzv. dvojité vlastníctvo,
ktoré by vyvolalo ďalší súdny spor. Aj keď žalovaný 1 na uvedené skutočnosti v konaní poukazoval,
súd prvej inštancie argumentácie žalovaného ignoroval, neposúdil všetko, čo v konaní vyšlo najavo a
existujúci právny vzťah žalovaných l a 2 k sporným nehnuteľnostiam ku dňu vyhlásenia rozsudku taktiež
odignoroval.

5. Proti rozsudku sa odvolala aj žalovaná 3, ktorá ho navrhla zrušiť, pretože žalovaný 1 získal
pozemky darovaním, takže poručiteľka ich už v čase smrti nevlastnila, časť pozemkov získal na základe
osvedčenia o držbe a tieto pozemky nikdy nevlastnila poručiteľka a jej manžel F. M., žalobkyňa 3 užnevlastní rodinný dom č. XXX vo M. N. M. a žalobkyňa 1 nie je dedičkou po poručiteľke, pretože sa
dedičstva vzdala v prospech svojich detí.

6. Žalobkyňa 1 vo vyjadrení k odvolaniam žalovaných 1 a 3 poprela tvrdenia žalovanej 3 a odkázala
na vykonané dokazovanie a dôkazy nachádzajúce sa v spise. K odvolaniu žalovaného 1 uviedla, že
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, vznikli z parc. č. 5512, túto skutočnosť žalovaní doteraz nikdy
nepopreli. Žalovaný 1 poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 151/2016,
ktoré sa týka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri nehnuteľností, hoci z vykonaného

dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaný 1 nemal dobrú vieru, keďže si dal osvedčiť vydržanie
napriek tomu, že vedel, že nie je dobromyseľný, vedel, že nie je vlastník a taktiež vedel, že osvedčenie
o vydržaní je nezákonné. Nahliadal do katastra a do archívu. Žalovaní 1 a 2 predmetné nehnuteľnosti
nikdy neužívali a vedeli, že nie sú vlastníci. Nezákonným osvedčením o vydržaní nemohli nadobudnúť
vlastnícke právo a takýmto nezákonným osvedčením nemožno založiť dobromyseľnosť.

7. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.

8. Keďže žalobkyňa 1 počas odvolacieho konania zomrela, odvolací súd uznesením z 02.06.2021, č. k.
9Co/244/2019-646, odvolacie konanie vo vzťahu k tejto žalobkyni zastavil.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektami - stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1 písm. b), d) e), f) a h) CSP],

preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), po zopakovaní dokazovania v potrebnom rozsahu (§ 384 ods. 1 CSP) na
odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia
a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú sčasti dôvodné, v

dôsledku čoho treba napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť (§ 388 CSP).

10. Predmetom konania po pripustených zmenách žaloby bolo rozhodnúť, či sporné 14/32-ové
spoluvlastnícke podiely na parcelách označených vo výroku I napadnutého rozsudku patria do dedičstva
po poručiteľke.

11. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah odvolania a žalovanými 1 a
3 uplatnenú odvolaciu argumentáciu, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď
rozhodol, že všetky sporné nehnuteľnosti patria do majetku po poručiteľke V. M..

12. Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje;
najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 OZ).

13. Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 OZ).

14. Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím
štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom (§ 132 ods. 1 OZ).

15. V prvom rade bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou splnenia procesných podmienok, ktorú

vzniesol žalovaný 1 svojou odvolacou námietkou týkajúcou sa neurčitosti žalobného návrhu z dôvodu,
že žalobcovia nepreukázali totožnosť terajších parciel katastra nehnuteľností s pôvodným podielovým
spoluvlastníctvom poručiteľky, ktorá mala sporný spoluvlastnícky podiel vlastniť ku svojej smrti.

16. Podľa § 132 ods. 1 CSP sa v žalobe musí uviesť okrem iného aj žalobný návrh (petit), teda to,

čoho sa žalobca domáha. Žalobným návrhom je súd viazaný (§ 216 ods. 1 CSP). Napriek tomu, že
súd nie je povinný presne sa držať žalobcom predloženej formulácie žalobného návrhu (pozri napr.
rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28.09.2010 sp. zn. 5Cdo/254/2009), predsa len musí žalobný návrh
spĺňať kritéria dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti. V opačnom prípade by nebolo možné vymedziťpredmet konania, teda to, o čom má súd konať a rozhodovať. Požiadavka na určitosť a zrozumiteľnosť
žalobného návrhu vyplýva aj z potreby posudzovať, či prípadný výrok založený na žalobnom návrhu
bude vykonateľný (§ 185 ods. 3 CSP).

17. Žalobcovia sa žalobou v znení jej zmeny pripustenej uznesením z 27.06.2012 č. k. 8C/105/2006-242,
domáhali určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci M. N. M., kat. úz. M. N. M., zapísané na LV
č. XXXX Katastrálneho úradu v Trnave, Správa katastra v Galante ako parc. č. 374/3 - zast. plocha o
výmere 572 m2, parc. č. 374/5 - zast. plocha o výmere 150 m2, parc. č. 373/5 - záhrada o výmere 1483

m2 a parc. č. 375 - orná pôda o výmere 506 m2 o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 14/32 k celku patria
do majetku po poručiteľke V. M., rod. M., nar. XX.XX.XXXX, r.č. XXXXXX/XXX, zomrelej XX.XX.XXXX,
naposledy bytom M. N. M. č. XXX.

18. V takto formulovanom žalobnom návrhu žalobcovia jasne a nepochybne vymedzili predmet konania
v súlade s § 129 ods. 1 CSP tým, že uviedli, akého súdneho rozhodnutia sa domáhajú. Z obsahu

žaloby a žalobného návrhu je zrejmé, že účelom žaloby je dosiahnuť rozhodnutie o tom, že sporný
spoluvlastnícky podiel patril do dedičstva po poručiteľke, teda že poručiteľka mala vlastnícke právo k
spornému spoluvlastníckemu podielu v čase svojej smrti. Judikatúra (zahŕňajúca napríklad rozhodnutie
Najvyššie súdu SR, sp. zn. 3Cdo/154/2010, ale v konečnom dôsledku aj žalovaným 1 predložený nález
ÚstavnéhosúduSRz03.05.2017sp.zn.I.ÚS151/2016)jejednotnávtom,žetakétožalobysúprípustné

a aj odvolací súd zastáva názor, že ich treba považovať za žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie
je, ktoré v konečnom dôsledku predpokladá aj § 137 písm. c) CSP, ako aj § 80 písm. c) býv. OSP, za
účinnosti ktorého bola žaloba podaná.

19. Pokiaľ ide o otázku totožnosti nehnuteľností, ktoré žalobcovia označili v žalobnom návrhu, s

nehnuteľnosťami, na ktoré žalovaní poukazujú v odvolaní, v tejto súvislosti nemožno hovoriť o vade
žalobného návrhu. Žalobcovia v žalobnom návrhu označili sporné nehnuteľnosti (ktoré sa inak zapisujú
do katastra nehnuteľností), údajom o katastrálnom území, parcelnom čísle, druhu pozemku a výmery
pozemku a doplnili aj číslo listu vlastníctva, na ktorom sú evidované. Tieto údaje v podstate zodpovedajú
údajom podľa § 42 ods. 2 písm. c) katastrálneho zákona, ktorý upravuje spôsobilosť verejných listín

na zápis práva k nehnuteľnosti. Nepochybná je aj veľkosť dotknutého spoluvlastníckeho podielu. Takto
vymedzený predmet konania neumožňuje jeho zámenu s inými nehnuteľnosťami, v dôsledku čoho ho
treba považovať za dostatočne určitý. Otázka, či tieto parcely (či aktuálne evidované údaje v katastri
nehnuteľností) zodpovedajú skoršej evidencii, napríklad v pozemkovej knihe, je z hľadiska určitosti
žalobného návrhu nepodstatná, má však rozhodujúci význam pri skúmaní opodstatnenosti žaloby (k

tomu pozri nižšie).

20. Súd prvej inštancie preto nepochybil, ak nepristúpil k odstraňovaniu vád žaloby pre neurčitosť
žalobného návrhu a žalobu neodmietol podľa § 129 ods. 3 CSP.

21. Žalovaní 1 a 2 ďalej namietali, že napadnutý rozsudok je zmätočný a nezrozumiteľný, pretože
súd prvej inštancie neuviedol, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Rozsudok je tiež nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov. Táto žalovaní teda napadnutému rozsudku v podstate vytýkajú, že je v tomto
rozsahu nedostatočne odôvodnený.

22. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva
na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného
súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v
ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to

predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má
skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných
opravných prostriedkov.

23. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2, ktorý

o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právneposúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. Je pravdou, že napadnutý rozsudok
uvedeným zákonným požiadavkám vyhovuje len sčasti.

24. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku opísal, aké dôkazy vykonal (bod 5) a ako z nich zistil
skutkový stav (body 6 až 26 a 36 až 43). Na základe citovaných právnych predpisov a ich výkladu
(body 27 až 35) v závere napadnutého rozsudku (bod 45) stručne zdôraznil a z právneho hľadiska
posúdil skutočnosti, ktoré považoval za podstatné pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho
súdu možno z napadnutého rozsudku spoznať myšlienkový pochod súdu prvej inštancie, a teda

dôvody, ktoré ho viedli k vyhoveniu žalobe. To, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie
nezodpovedajú predstavám odvolateľa, ešte samé o sebe neznamená zmätočnosť, nezrozumiteľnosť,
či nepreskúmateľnosť rozsudku. Odvolací súd však napriek tomu musí dať za pravdu žalovanému 1 v
tom, že napadnutý rozsudok na niektorých miestach neposkytuje dostatok dôvodov na to, aby vyhovoval
požiadavke presvedčivosti. V každom prípade však nedostatky odôvodnenia napadnutého rozsudku
napraví odvolací súd v tomto rozhodnutí [porov. § 389 ods. 1 písm. b) CSP], a to aj z toho dôvodu,

že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu
prvej inštancie (§ 390 CSP).

25. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaný 1 súdu prvej inštancie vyčítal, že sa nezaoberal otázkou

naliehavého právneho záujmu na určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke.

26. Ako už odvolací súd vysvetlil vyššie, prejednávanú žalobu treba vzhľadom na jej obsah a žalobný
návrh považovať za žalobu prípustnú podľa § 137 písm. c) CSP. Takáto žaloba je podľa cit. ustanovenia
zásadne prípustná len vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem.

27. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je základným procesným predpokladom každej
tzv. určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) CSP [a § 80 písm. c) býv. OSP]. To neplatí, keď naliehavý
právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V ostatných prípadoch treba naliehavý právny záujem
preukazovať. Kým nie je preukázaný, je vylúčené, aby sa súd žalobou zaoberal z vecného hľadiska.

Určovacie žaloby majú tak podľa právnej teórie, ako aj záverov rozhodovacej praxe súdov (napr. ZSP
78/2006) opodstatnenie tam, kde ešte je len stav ohrozenia práva, a nie už jeho porušenia. Určovací
návrh podľa § 137 písm. c) [a § 80 písm. c) OSP] má charakter preventívnej ochrany práv, keď musí
existovať stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má práve určovacia žaloba odstrániť (porov. R 24/1995).
Naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, že by sa ním vyriešili všetky

sporné právne otázky medzi stranami a vytvoril by sa pevný právny základ pre budúce právne vzťahy.

28. Ťažiskom konania o určenie, že vec patrí do dedičstva je, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom
tejto veci. Súdna prax riešila v tejto súvislosti aj otázku, akú relevanciu pre rozhodnutie majú okolnosti,
ktoré nastali po tomto okamihu. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že určovací

výrok sa v týchto prípadoch vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa, z čoho vyvodil, že okolnosti, ktoré nastali
po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti
napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 16. 12. 2008, sp. zn. 1Cdo 26/2007, v ktorom najvyšší súd
konštatuje, že v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou (rozsudky Najvyššieho súdu SR z
11.12.2008, sp. zn. 3Cdo 44/2008, z 30.06.2008, sp. zn. 5Cdo 147/2007, z 29.01.2008 sp. zn. 1Cdo

43/2007, z 26.07.2007, sp. zn. 3Cdo 25/2007) nemení nič na závere o prípustnosti určovacieho návrhu,
že konkrétna vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, ktorým návrhom sa
môže v sporovom konaní takého určenia domáhať ten, kto je dedičom poručiteľa (resp. do úvahy
prichádzajúcim dedičom) prípadne jeho právnym nástupcom, voči inej osobe ako dedičovi (ktorá nie
je poručiteľovým dedičom). V citovanom rozhodnutí najvyšší súd vyslovil aj názor, že „výrok rozsudku,

ktorýmsanavrhovateľdomáhaurčenia,žeurčitévecipatriadodedičstvapoporučiteľovi,plnerešpektuje
úpravu zakotvenú v § 80 písm. c) O. s. p. (porovnaj dikciu tohto ustanovenia: „či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je“), t. j. vyhovuje zákonnej podmienke, že určovacia žaloba musí zodpovedať
právnemu vzťahu, resp. právu v prítomnom čase, t. j. stavu v čase vyhlásenia rozsudku (podľa § 154
ods. 1 O. s. p. je pre rozsudok rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia)“. Podľa názoru odvolacieho

súdu z tejto judikatúry, ktorá je použiteľná aj za účinnosti CSP, vyplýva, že dedič má naliehavý právny
záujem na určení, či určité veci patria do dedičstva po poručiteľovi.29.Takémutochápaniužalobyourčenie,ževecpatrídodedičstva,zodpovedáajuznesenieNajvyššieho
súdu SR zo 16.12.2010, sp. zn. 3 Cdo 154/2010, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 32/2011. Podobne, ako už odvolací

súd naznačil vyššie, najvyšší súd potvrdil názor, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha
určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Odvolací súd sa stotožňuje
aj s tým záverom najvyššieho súdu, že ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec

je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o
dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Po smrti poručiteľa môžu
vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho
iného (napríklad vydržaním); v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v
jeho vlastníctve, sú však takéto (neskoršie) skutočnosti právne bezvýznamné.

30. O judikát R 32/2011 sa oprel aj senát I. ÚS Ústavného súdu SR v náleze z 11.12.2013 sp. zn. I. ÚS
482/2013, a zaujal právny názor, že okresný súd v prípade meritórneho posúdenia návrhu mohol v rámci
prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov, ku ktorým došlo do smrti poručiteľa,
a teda pri sťažovateľom vymedzenom petite bol vylúčený meritórny prieskum právnych úkonov, ku
ktorým došlo po smrti poručiteľa.

31. Odvolací súd si je vedomý nálezu Ústavného súdu SR z 03.05.2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016, v ktorom
sa riešila kolízia ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a právnej istoty dobromyseľných
nadobúdateľov,hocisatentotýkalnadobudnutiavlastníckehoprávaodnevlastníkavdôsledkuabsolútne
neplatného právneho úkonu, čo nie je tu prejednávaný prípad. Odvolací súd k nemu poznamenáva,

že ústavný súd dané rozhodnutie založil na predpoklade, že uprednostnenie princípu právnej istoty
dobromyseľných nadobúdateľov pred ochranou vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov sa zjavne
postupne prejavuje aj v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Preto konštatoval, že ak má mať
určovacia žaloba okrem iného aj preventívny charakter (má predchádzať ďalším sporom), nemožno
vidieť rozumný dôvod na to, aby sa otázka dobrej viery nadobúdateľa, ktorý je evidovaný v katastri

nehnuteľností ako vlastník, neskúmala v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po
poručiteľovi, a aby všeobecné súdy v podstate umelo predlžovali stav právnej neistoty a nútili strany
do podávania ďalších (zbytočných) žalôb, v ktorých by sa táto otázka následne riešila. Ústavný súd
nevidel žiaden rozumný dôvod, prečo by sa otázka dobrej viery sťažovateľov, ktorí tvrdia, že nadobudli
predmetnénehnuteľnostidobromyseľne,nemohla(nemala)skúmaťvkonaníourčenie,ženehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľovi, a to cez splnenie procesnej podmienky, ktorou je naliehavý právny
záujem na určení. Senát I. ÚS sa ale v danom prípade nevysporiadal so svojím skorším rozhodnutím, na
ktoré odvolací súd poukazoval vyššie (sp. zn. I. ÚS 482/2013), a nevysvetlil, z akého dôvodu sa odklonil
od svojho názoru, ktorým pôvodne odobril judikát R 32/2011. Naznačovaná zmena v rozhodovaní
všeobecných súdov v otázke posudzovania kolízie ochrany vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov a

právnej istoty dobromyseľných nadobúdateľov podľa názoru odvolacieho súdu nezohráva v tomto smere
rozhodujúcu úlohu. Okrem toho je tento predpoklad prinajmenšom neaktuálny, pretože rozhodovacia
prax všeobecných súdov sa napokon vyvinula opačne a priklonila sa k ochrane pôvodných vlastníkov na
pozadí zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na aktuálne rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu, ktorý (podľa názoru odvolacieho

súdu správne) uzavrel, že dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od
vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka
s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27.04.2021,

sp. zn. 1VObdo/2/2020).

32. Základné princípy Civilného sporového poriadku vyžadujú, aby bol spor rozhodnutý v súlade s
ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takej ustálenej rozhodovacej praxe
niet, tak spôsobom vyhovujúcim legitímnemu očakávaniu, že spor bude rozhodnutý spravodlivo (článok

2 ods. 2). Podľa aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu je ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu
vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty)
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo 06.03.2017, sp. zn. 3 Cdo 6/2017).33. V rozhodnutí R 32/2011 najvyšší súd vyslovil názor, že v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec
bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné. Citované

rozhodnutie bolo zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky,čímnadobudlopostaveniejudikátu,naktorýpretotrebanazeraťakonaustálenúrozhodovaciu
prax. Nebráni tomu ani nález Ústavného súdu SR z 03.05.2017, sp. zn. I. ÚS 151/2016, ktorý vychádzal
z iného skutkového stavu a z predpokladov, ktoré sa odvolaciemu súdu už v súčasnosti nejavia ako
správne. Podľa názoru odvolacieho súdu preto cit. nález nespôsobuje zmenu v tom, čo sa považuje

za ustálenú rozhodovaciu prax, ku ktorej sa inak pôvodne prihlásil aj ten istý senát Ústavného súdu v
rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 482/2013 a s ktorým sa vo svojom neskoršom náleze sp. zn. I. ÚS 151/2016
nevysporiadal.

34. Navyše, odvolaciemu súdu je známe aj rozhodnutie Ústavného súdu z 20.07.2016 sp. zn. II.
ÚS 559/2016, podľa ktorého je ústavne udržateľný názor o tom, že v konaní o žalobe, ktorou sa

dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ
bol v čase smrti vlastníkom tejto veci, pričom určenie sa vzťahuje na okamih smrti poručiteľa,
a preto okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, sú pre rozhodnutie všeobecného súdu bez
významu. Podľa ústavného súdu mohol okresný súd v prípade meritórneho posúdenia návrhu v
rámci prejudiciálnej otázky posudzovať len platnosť tých právnych úkonov, ku ktorým došlo do smrti

poručiteľa, a teda pri sťažovateľom vymedzenom petite bol vylúčený meritórny prieskum právnych
úkonov, ku ktorým došlo po smrti poručiteľa. Krajský súd však dospel k ústavne nekonformnému
a reštriktívnemu výkladu splnenia podmienky danosti naliehavého právneho záujmu sťažovateľa na
určení, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho otcovi. Podľa názoru ústavného súdu
je ústavne neakceptovateľný záver, podľa ktorého krajský súd objektívnu nespôsobilosť prípadného

vyhovujúce rozsudku (vo veci určenia, že nehnuteľnosť patrila do dedičstva po poručiteľovi) vyvolať
zmenu v zápise vlastníkov spornej nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností striktne stotožňuje s absenciou
zmeny právneho postavenia sťažovateľa po takomto určení, a tým vylučuje danosť jeho naliehavého
právneho záujmu na takomto určení. Skutočnosť, že prípadné určenie, že sporné nehnuteľnosti patria
do dedičstva po otcovi sťažovateľa (ani v spojení s následným osvedčením, že tieto nehnuteľnosti ku

dňu smrti poručiteľa nadobudol do vlastníctva sťažovateľ), nemôže vyvolať zmenu v zápise vlastníkov
v katastri nehnuteľností, nemôže viesť striktne k záveru, že sa tým žiadnym spôsobom nezmení
právne postavenie sťažovateľa. Naopak, práve meritórne posúdenie existencie vlastníctva právneho
predchodcu sťažovateľa k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne postavenie sťažovateľa,
keďže jedine úspech sťažovateľa v konaní o jeho žalobe mu umožní uplatnenie svojich prípadných

nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností ako vlastníci spornej
nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustitiae v prípadoch, ak po smrti poručiteľov dôjde
k právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril poručiteľovi ku dňu jeho
smrti.Pokiaľpodľaokresnéhosúdukzmeneprávnehopostaveniasťažovateľaspočívajúcejvprípadnom
zápise jeho vlastníctva v katastri nehnuteľnosti môže viesť jedine žaloba o určenie jeho vlastníckeho

práva (ktorá by umožňovala aj prejudiciálny prieskum platnosti úkonov, ku ktorým došlo po smrti
poručiteľa), uvedenému je nutné prisvedčiť. Avšak práve predpokladom aktívnej legitimácie sťažovateľa
na podanie takejto žaloby je meritórne posúdenie vlastníctva jeho predchodcu v namietanom konaní
a osvedčenie nadobudnutia vlastníctva sťažovateľom v nesporovom dedičskom konaní, ktoré nemôže
subsumovať všeobecný súd v sporovom konaní o určenie vlastníctva. Z ústavného hľadiska je

neakceptovateľný právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého
nedostatok právneho záujmu na určení, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, je daný
tým, že po úmrtí poručiteľa došlo k ďalším právnym úkonom, predmetom ktorých bol prevod vlastníctva
k týmto nehnuteľnostiam, a teda určením, či nehnuteľnosti patrili ku dňu smrti do vlastníctva poručiteľa,
žiadnymspôsobomnemôžebyťdotknutéprávnepostaveniejehodediča(žalobcu),keďžetakétourčenie

nemôže viesť k zmene zápisu vlastníkov označených nehnuteľností v katastri nehnuteľností, resp. k
zápisu poručiteľa či navrhovateľa ako vlastníka nehnuteľností.

35. Za daných okolností považoval odvolací súd nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 za
ojedinelý, a preto nespôsobilý privodiť zmenu ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít.

Odvolací súd preto podľa druhej vety § 393 ods. 2 CSP vo vyššie uvedenom rozsahu odkazuje na judikát
R 32/2011 a len zdôrazňuje, že pre rozhodnutie v danej veci nie sú podstatné okolnosti, ktoré nastali
po smrti poručiteľky.36. Odvolací súd zhodne s vyššie citovanou judikatúrou najvyššieho súdu a rozhodnutiami Ústavného
súdu SR, sp. zn. I. ÚS 482/2013 a II. ÚS 559/2016, zastáva názor, že prejednávaná žaloba o určenie,
že sporné nehnuteľnosti patrili do dedičstva po poručiteľke, spĺňa požiadavku existencie naliehavého

právneho záujmu na takomto určení upravenú v § 137 písm. c) CSP (resp. v čase začatia konania §
80 písm. c/ OSP), pretože určovací výrok rozhodnutia súdu bude podkladom pre dodatočné konanie
o dedičstve týkajúce sa takéhoto ďalšieho majetku poručiteľky (§ 211 ods. 1 CMP) a v ďalšom kroku
umožní uplatnenie nárokov žalobcov voči tým žalovaným, ktorí boli alebo sú v súčasnosti zapísaní v
katastri nehnuteľností ako vlastníci sporných nehnuteľností. Neobstojí námietka žalovaného 1, že by v

katastrinehnuteľnostívzniklodvojitévlastníctvo,pretožeprávetomumožnopredísťdohodoudotknutých
osôb podľa poslednej vety § 36a ods. 1 katastrálneho zákona. Pokiaľ by k dohode nedošlo, žaloba o
určenie práva k nehnuteľnosti sa týmto ustanovením (a aj odvolacím súdom citovanou judikatúrou, o
ktorú sa opiera) priamo predpokladá. Odvolací súd len dodáva, že pokiaľ by sa mal presadiť opačný
názoronaliehavomprávnomzáujme,dedičia,vočiktorýmbysmerovalažalobaourčenie,ževecpatrído
dedičstva, by mohli poľahky zmariť úspech takejto žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

vykonaním akéhokoľvek právneho úkonu po smrti poručiteľa. S názorom, že takýto procesný postup by
predstavoval odopretie spravodlivosti, tak nemožno nesúhlasiť.

37. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaného 1, ktorou vytýkal prvoinštančnéhmu súdu neriešenie
otázky aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne 1, odvolací súd sa nemieni odkláňať od svojho skoršieho

rozhodnutia v tejto veci (uznesenie z 24.05.2016, č. k. 23Co/353/2015-418), v ktorom vysvetlil, že v
konaní o určenie, že určitý majetok patrí do dedičstva, nie je vecne legitimovaný ten, kto dedičstvo
odmietol, pretože odmietnutím dedičstva prestal byť dedičom (§ 463 ods. 1 a § 467 OZ). Tak to bolo v
prípade žalobkyne 1, ktorá podľa osvedčenia o dedičstve D 2609/94, Dnot 498/94 po poručiteľke V. M.,
po poučení podľa § 463 až 467, § 469 a § 484 OZ vyhlásila, že dedičstvo odmieta v prospech svojich

detí. Na druhej strane však nemožno odhliadať od toho, že žalobkyňa 1 zomrela počas odvolacieho
konania s tým, že dedičské konanie po nej bolo uznesením Okresného súdu Galanta z 11.11.2020,
č. k. 8D/130/2020-28, Dnot222/2020 zastavené pre nemajetnosť. Tieto okolnosti vyústili do zastavenia
konania voči žalobkyni 1, čím odpadla potreba vysporiadať sa s otázkou aktívnej vecnej legitimácie na
jej strane. Navyše, deti žalobkyne 1, v prospech ktorých dedičstvo odmietla a na ktoré sa odmietnutie

dedičstva nevzťahuje, sa stali stranami konania ešte za jej života a toto ich postavenie naďalej trvá. Z
hľadiska úspechu žaloby je tak už nerozhodné, že žalobkyňa 1 dedičstvo odmietla.

38. Odvolací súd ale musí súhlasiť so žalovaným 1, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav nesprávne,
a preto na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP za podmienok stanovených § 384 ods. 1 CSP

zopakoval dokazovanie listinným dôkazom - geometrickým plánom na rozdelenie spoluvlastníctva a
majetkovéusporiadaniep.č.371a375,č.plánu73/2000z15.03.2001,ktorývyhotovilW.H.,autorizačne
overil Ing. B. A. a úradne overil Okresný úrad Galanta, katastrálny odbor pod č. 271/01, z ktorého zistil
skutkový stav opísaný v bode 45 nižšie.

39. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú určenia, že vlastníkom sporných nehnuteľností
bola ku dňu svojej smrti poručiteľka V. M.. Prvoinštančný súd dokazovaním zistil, že na základe
notárskych zápisníc č. N 609/54, NZ 595/54 z 09.08.1954 nadobudla spoluvlastnícky podiel v pomere
1/8-iny k nehnuteľnostiam - parcelám č. 5511 a 5512 vedeným vo vložke č. 927 pre kat. územie M..
Podiel jej manžela F. M. na nehnuteľnostiach tiež predstavoval 1/8-inu. V. M. darovala svojmu vnukovi

- žalovanému 1 dňa 26.08.1992 spoluvlastnícky podiel 16/32-tín na parcele č. 5511 vedenej vo vložke
č. 927. Parcela č. 5512 nebola predmetnom darovania. Žalobcovia namietali, že žalovaní 1 a 2 sa v
minulosti nezdržiavali vo Vinohradoch nad Váhom, nemali tam trvalý ani prechodný pobyt, pôvodnú
parcelu č. 5512 neobrábali a ani za ňu nezaplatili žiadne dane a poplatky a z toho dôvodu nikdy
nemohli mať postavenie oprávnených držiteľov a nehnuteľnosti nemohli vydržať. Uvedenú parcelu č.

5512 užívala V. M. spolu so svojím manželom F. M. prinajmenšom od roku 1954. Od roku 1981 so
súhlasom V. M. užíva pôvodnú parcelu č. 5512 jej vnučka V. M. a C. M. a deje sa tak aj so súhlasom
žalobcov 1 a 2.

40. V prejednávanej veci sa teda žalobcovia domáhali určenia vlastníckeho práva, resp. určenia, že do

dedičstva po poručiteľke patria určité pozemky, ktoré podľa nich (napriek opačnému zápisu v katastri
nehnuteľností) stále patria im, resp. poručiteľke.41. Predmetom vlastníckeho práva je podľa § 119 ods. 2 OZ pozemok. Parcelou sa totiž podľa §
2 ods. 3 katastrálneho zákona (č. 162/1995 Z. z.) rozumie geometrické určenie a polohové určenie
a zobrazenie pozemku vo vymenovaných mapách, či na geometrickom pláne. Žalobcovia sporné

nehnuteľnosti (pozemky) v žalobnom návrhu označili aktuálnymi údajmi o určitých parcelách z katastra
nehnuteľností, uviedli katastrálne územie, v ktorom sa nachádzajú, doplnili parcelné čísla, ako aj druh a
výmeru pozemkov. Svojou žalobou sa teda žalobcovia domáhajú určenia vlastníckeho práva k takému
predmetu občianskoprávnych vzťahov, ktorému v katastri nehnuteľností zodpovedajú konkrétne parcely.

42. Ako odvolací súd vysvetlil vyššie, rozhodujúcim pre úspech žaloby o ručenie, že vec patrí do
dedičstva, je, aby žalobcovia preukázali existenciu okolností odôvodňujúcich trvanie vlastníckeho práva
poručiteľa k nehnuteľnostiam označeným v žalobnom návrhu v čase jeho smrti. V prejednávanej veci to
znamená, že ich úlohou bolo predniesť skutkové tvrdenia a podoprieť ich dôkazmi umožňujúcimi prijať
záver, že parcely č. 374/3, č. 374/5, č. 373/5 a č. 375 v k. ú. M. vlastnícky patrili V. M. v čase, keď táto
zomrela (XX.XX.XXXX).

43. V tejto súvislosti treba prvoinštančnému súdu vytknúť, že napriek jasnému pokynu odvolacieho
súdu v zrušujúcom uznesení, aby preveril totožnosť sporných nehnuteľností, sa nevenoval dôsledne
otázke, či predmet žaloby vymedzený žalobným návrhom žalobcov v podobe parciel zapísaných v
katastri nehnuteľností zodpovedá aj právnemu stavu a údajom katastra nehnuteľností existujúcim v čase

smrti poručiteľky. Ustálenie tejto otázky bolo pritom kľúčové nielen z toho hľadiska, že išlo o základnú
výhradu žalovaných voči žalobe, ale aj preto, že právny osud parcely č. 5511 a parcely č. 5512 bol podľa
tvrdení strán odlišný. Medzi stranami bolo dokonca nesporné, že parc. č. 5511 dostal žalovaný 1 do daru
od poručiteľky a podstatné bolo aj vyjadrenie žalobcov, ktorí na pojednávaní 29.01.2015 tvrdili, že sa
„domáhajú z parcely 5512“ (č. l. 352). Mimochodom, reakciou žalovaného 1 v tejto súvislosti bolo, že sa

na tomto pojednávaní prvýkrát dozvedel, že určenie sa má týkať údajne len parcely č. 5512, čo vyvracia
tvrdenie žalobkyne 1 vo vyjadrení k odvolaniu, že túto skutočnosť žalovaní nenamietali.

44. Už zo zistení súdu prvej inštancie, ktoré žalovaní v odvolaniach nespochybnili, je zrejmé, že parcely
označenévpetitežalobybolivytvorenéažposmrtiporučiteľky,tedadovtedyneexistovali.Nehnuteľnosti,

z ktorých vznikli, boli parcely mpč. 5511 - vinica a 5512 - roľa, vedené v PKV č. 927 kat. úz. M. N.
M. (vtedy M.). Najprv boli z mpč. 5511 geometrickým plánom z 18.03.1986, vypracovaným Geodéziou
n.p. Bratislava MO 246 v Galante a overeným 16.04.1986, vytvorené parcely č. 5511/1 - zast. plocha
o výmere 303 m2, dom č. 5511/2 - orná pôda o výmere 945 m2 a č. 5511/3 - dvor o výmere 448 m2.
Ďalším geometrický plánom (vypracovaný 30.01.1987 taktiež Geodéziou n.p. Bratislava, MO Galanta

a overeným 03.03.1987) bol stav pôvodnej mpč. 5512 a 5511/3 zmenený na parc. č. 5511/3 - dvor o
výmere 333 m2, na parc. č. 5512/1 - orná pôda o výmere 1655 m2, parc. č, 5512/2 - dvor o výmere 751
m2 a parc. č. 5669 o výmere 752 m2. V poradí tretím geometrickým plánom vypracovaným geodetkou
V. Z. dňa 24.11.1992 (overeným 03.12.1991) bol zameraný skutočný stav parc. č. 372, ktorá vznikla z
pôvodnej mpč. 5511, boli vytvorené ďalšie nové parcely č. č. 371 a 373 (tiež z tejto mpč) a z pôvodnej

mpč. 5512 boli vytvorené parcely č. 374 a 375. Pod týmito parcelnými číslami bol skutočný stav parciel
č. 371 až 375 zameraný ďalším (štvrtým) geometrickým plánom vyhotoveným dňa 29.01.1993 Geodet
konzorciom (overeným 03.02.1993), podľa ktorého boli označené parcely č. 371- zast. o výmere 292
m2, parc. č. 372 - zast. o výmere 295 m2, parc. č. 373 - orná p. o výmere 896 m2, parc. č. 374 - zast. o
výmere 781 m2 a parc. č. 375 - orná p. o výmere 1827 m2. Geodet skonštatoval, že zmeny vo výmerách

sú dané novým mapovaním. Ako užívatelia boli uvedení V. M. a M. M.. Parcely mpč. 5512 a 5511 boli
vyznačené ako zanikajúce. V čase smrti poručiteľky teda parcely č. 374/3, č. 374/5, č. 373/5 vôbec
neexistovali a parc. č. 375 mala niekoľkonásobne väčšiu výmeru (1827 m2), akú má dnes (506 m2).

45. Ďalší skutkový záver súdu prvej inštancie, že z geometrického plánu č. 73/2000, z ktorého vychádzal

aj súd v konaní so sp. zn. 11C/293/97, vyplýva, že novovytvorené parcely boli stotožnené s parcelou č.
5512, je už však v priamom rozpore s obsahom samotného geometrického plánu, čo bolo aj dôvodom,
pre ktorý odvolací súd zopakoval dokazovanie v tomto rozsahu. Tak z opisnej, ako aj z názornej časti
geometrického plánu č. 73/2000 je nepochybné, že parcely č. 373/5 a 375 nevznikli len z parcely č.
5512, ale boli vytvorené kombináciou parcely č. 5512 s parc. č. 5511, teda aj s použitím určitých častí

parcely č. 5511. Výkaz výmer k tomuto geometrickému plánu je v tomto prípade jasný. V rámci zmien
v stave právnom sa diel 4 z parc. č. 5511 o výmere 399 m2 a diel 11 z parc. č. 5512 o výmere 1030
m2 spájajú a vzniká nový stav v podobe parc. č. 373/5 o výmere 1483 m2. Obdobne sa spája aj diel
5 z parc. č. 5511 o výmere 2 m2 s dielom 12 z parc. č. 5512 o výmere 480 m2 a vzniká nový stavv podobe parcely č. 375 o výmere 506 m2. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že rozdiel vo výmere
vznikol jej upresnením novým mapovaním je síce správny (takto znie aj poznámka v geometrickom
pláne), no - ako je zrejmé z vyššie uvedeného - táto skutočnosť neznamená totožnosť dovtedajšieho

stavu a stavu právneho. Poznámka sa týka len rozdielu 149 m2 medzi celkovou výmerou parciel č. 5511
a 5512 určenou pôvodným mapovaním (3899 m2) a výmerou zistenou novým mapovaním (4048 m2). Z
predmetného geometrického plánu nemožno vyvodiť odlišný záver, než ten, že jedine parcely č. 374/3 a
374/5 boli vytvorené výlučne z parc. č. 5512. V prípade zvyšných dvoch parciel (č. 373/5 a č. 375) nešlo
ani len o prečíslovanie pôvodných parciel s rovnakými charakteristikami, ale o nové parcely vytvorené

s použitím nových hraníc zasahujúcich do oboch pôvodných parc. č. 5511 a 5512.

46. Tieto skutkové závery majú podstatný vplyv na právne posúdenie veci, ktoré spočíva v ustálení
existencie vlastníckeho práva poručiteľky v čase jej smrti.

47. Vlastnícke právo k 1/8-ovému spoluvlastníckemu podielu na parcelách č. 5511 a 5512 nadobudla

poručiteľka V. M. na základe kúpnej zmluvy obsiahnutej v notárskej zápisnici N 609/54, N 595/54 (č. l.
30). V tejto listine sa ako dôvod právneho úkonu uvádza, že nehnuteľnosť je dom a humno, z ktorého
vlastní 1/8-inu (4/32-inu) manžel kupujúcej F. M., takže touto zmluvou sa dostáva manželom M. 1-ina
z domu a humna. Z rozhodnutia M. notárstva v Galante z 27.08.1981, č. k. D 80/81-12, vyplýva, že
poručiteľka zdedila po svojom manželovi, F. M., o. i. aj 16/32-ín na pozemkoch evidovaných vo vl. č. 927

(č. l. 39). Rozhodnutie však obsahovalo v časti veľkosti spoluvlastníckeho podielu chybu v písaní, ktorá
bola odstránená uznesením Okresného súdu v Galante z 30.05.1995, sp. zn. D 80/81 tak, že správny
podiel zodpovedá veľkosti 10/32 (č. l. 38). Podiel poručiteľky na parcelách č. 5511 a 5512 teda v čase
po smrti jej manžela predstavoval 14/32-ín.

48. Poručiteľka ešte za svojho života darovacou zmluvou z 26.08.1992, registrovanou Štátnym
notárstvom v Galante rozhodnutím z 18.09.1992, č. k. 1532/1992, previedla na žalovaného 1 16/32-
ový spoluvlastnícky podiel na parcele č. 5511 vedenej v tom čase ešte v PKV č. 927 (č. l. 33). Hoci pri
vymedzení veľkosti spoluvlastníckeho podielu v darovacej zmluve došlo k rovnakej chybe v počítaní,
medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný 1 sa stal vlastníkom 14/32-ového spoluvlastníckeho podielu

na parcele č. 5511. V konaní nebolo zistené, že by v čase medzi týmto darovaním a smrťou poručiteľky
došlo k akejkoľvek právne významnej skutočnosti, ktorá by mala za následok zmenu vo vlastníckom
vzťahu žalovaného 1 k tomuto spoluvlastníckemu podielu na parcele č. 5511.

49. Tento opis rozhodujúcich skutočností súvisiacich s vývojom zmien vo vlastníckom práve k parcelám

č. 5511 a 5512 v podstatnej miere zodpovedá aj tomu, čo žalobcovia predniesli už v samotnej žalobe
a je podopretý listinnými dôkazmi, ktorých obsah správne zistil aj súd prvej inštancie. Medzi obsahom
žaloby a jej petitom je ale v konečnom dôsledku rozpor. Žalobcovia svoju žalobu zamerali na parcelu
č. 5512, o ktorej (správne) tvrdili, že nebola predmetom darovacej zmluvy z 26.08.1992 a v súvislosti s
ktorou predniesli, že žalovaní 1 a 2 ju neobrábali, ani za ňu neplatili žiadne dane a iné poplatky. Doplnili,

že parcelu č. 5512 užívala poručiteľka spolu so svojím manželom F. M. minimálne od roku 1954 a od
roku 1981 so súhlasom poručiteľky ju užíva vnučka (žalobkyňa 3) a jej manžel, C. M.. Deje sa tak so
súhlasom žalobcov 1 a 2 a riadne platia za nehnuteľnosť dane a poplatky.

50. Ako však odvolací súd vysvetlil vyššie, petit žaloby zahŕňa parcely, ktoré boli polohovo určené a

zobrazené geometrickým plánom č. 73/2000 inak, ako v čase smrti poručiteľky. Parcely č. 373/5 a 373
pokrývajú časti pozemku s pôvodným parc. č. 5511, ktorá poručiteľke v čase smrti nepatrila.

51. Účelom geometrického plánu je dosiahnuť, aby bol určitý pozemok, ktorý môže byť predmetom
občianskoprávnych vzťahov podľa § 119 ods. 2 OZ, a teda aj vlastníckeho práva, náležite geometricky

a polohovo určený a zobrazený v podobe konkrétnej parcely. Geometrický plán je preto v zmysle § 67
ods. 1 katastrálneho zákona technickým podkladom na vklad a záznam práv k nehnuteľnostiam. Údaje
o pozemkoch, ktoré vzniknú na základe geometrického plánu, sa zapíšu do katastra nehnuteľností aj
bez právneho úkonu na žiadosť vlastníka. Tým sa z verejného hľadiska deklaruje vecné právo dotknutej
osoby k určitému pozemku.

52. V prejednávanej veci však žalobcovia nepredložili geometrický plán, ktorý by vymedzoval hranice
vlastníckych vzťahov podľa stavu v čase smrti poručiteľky, ale požadovali určiť jej vlastnícke právo k
parcelám, ktoré boli vytvorené neskôr a odlišným spôsobom. Z vykonaného dokazovania je zjavné,že poručiteľke v čase smrti nepatrila žiadna časť parcely č. 5511. Znamená to, že ak sa žalobcovia
domáhajú vlastníctva k parcelám, ktoré vznikli kombináciou tejto parcely a inej nehnuteľnosti, žiadajú
určiť vlastníctvo k inému predmetu občianskoprávnych vzťahov, než na aký by mali nárok. Žaloba v

takejto podobe preto nemôže byť úspešná a je nevyhnutné ju zamietnuť.

53. Tento nedostatok žaloby sa ale nedotýka parciel č. 374/3 a 374/5, pretože tieto vznikli výlučne
z pôvodnej parcely č. 5512. Keďže vlastnícke právo poručiteľky k sporným pozemkom sa skúma len
z hľadiska okolností, ktoré nastali do času jej smrti (pozri vyššie), odvolací súd vo výsledku súhlasí

so závermi súdu prvej inštancie v tom, že poručiteľka bola v tom čase ich vlastníčkou. Žalovaní
svoju obranu nezaložili na spochybňovaní právnych skutočností, ktoré preukazujú vlastnícke právo
poručiteľky, konkrétne kúpnej zmluvy obsiahnutej v notárskej zápisnici N 609/54, N 595/54 a rozhodnutia
Štátneho notárstva v Galante z 27.08.1981, č. k. D 80/81-12, ale sa zamerali na neskoršie okolnosti.
Nepostačuje ani tvrdenie žalovanej 3 v odvolaní, že poručiteľka ani jej manžel nikdy nevlastnila časť
pozemkov, ktoré mal žalovaný 1 vydržať. Žalovaná 3 síce nespresňuje, ktoré konkrétne parcely má na

mysli, ale to nie je rozhodné. Z citovaných listinných dôkazov, ktorých pravosť a pravdivosť nebola nikým
spochybnená, totiž vyplýva pravý opak - poručiteľka bola prinajmenšom do roku 1992, keď darovala
podiel na parcele č. 5511, majiteľom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 14/32-tín na oboch parcelách
č. 5511 a č. 5512.

54. Pokiaľ ide o účinky právoplatného súdneho rozhodnutia Okresného súdu Galanta, sp. zn.
11C/293/1997, na ktoré sa odvolával žalovaný 1, tieto takisto nastali až po rozhodujúcom okamihu pre tu
prejednávanú žalobu o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke. Navyše, obsahom
tohto súdneho rozhodnutia bolo schválenie súdneho zmieru o spôsobe vyporiadania podielového
spoluvlastníctva medzi žalovaným 1, žalovanou 2 a M. M. k parcelám č. 5511 a 5512 tak, že vlastníctvom

žalovaných 1 a 2 sa stali novovytvorené parcely podľa geometrického plánu č. 73/2000, a to parcely číslo
374/4, 373/3, 373/6 a 375 s tým, že žalovaný 1 sa stal výlučným vlastníkom vo vzťahu k žalovanej 2 v
podiele 14/8-ín k uvedeným parcelám a vo zvyšku sa stali títo žalovaní bezpodielovými spoluvlastníkmi
podielu o veľkosti 4/18 k uvedeným parcelám. Vo výlučnom vlastníctve M. M. zostali novovytvorené
parcely číslo 371/3, 371/4, 371/5 a č. 373/4.

55. Súdny zmier je odobrením hmotnoprávnej dohody strán konania, ktoré sa rozhodli nepočkať na
vyriešenie sporu autoritatívnym výrokom súdu po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci,
v dôsledku čoho svojou povahou nejde o rozhodnutie vo veci samej. Preto sa aj o schválení zmieru
rozhoduje formou uznesenia (§ 99 ods. 2 býv. OSP), ktoré ani nemuselo byť konečné, pretože mohlo

byť podľa § 99 ods. 4 býv. OSP neskôr zrušené rozsudkom. V konaní so sp. zn. 11C/293/1997 sa
ani nepristúpilo k zisťovaniu existencie vlastníckeho práva strán konania (v skutočnosti sa vychádzalo
len z osvedčení o vydržaní a údajov katastra nehnuteľností). Danému súdnemu rozhodnutiu nemožno
na účely tunajšieho súdneho konania priznávať účinok potvrdzujúci existenciu vlastníckeho práva
žalovaných 1 a 2, pretože jeho výrok nie je záväzný pre strany tohto konania (§ 159 ods. 2 býv. OSP).

V konečnom dôsledku ide len o ďalší právny úkon vykonaný po rozhodnom okamihu, ktorý preto nemá
relevanciu pre prejednávaný spor.

56. V podstate rovnaké závery platia aj pre osvedčenie o vydržaní časti sporných nehnuteľností.
Takisto, ako v prípade spomenutého súdneho zmieru, ani v tomto prípade nejde o právnu skutočnosť,

ktorá by nastala pred smrťou poručiteľky. Preto nemôže mať dopad na posúdenie opodstatnenosti
žaloby. Odvolací súd nepovažuje preto za hospodárne zaoberať sa otázkou vydržania časti sporných
nehnuteľností. Je však pozoruhodné, že žalovaní sa o toto osvedčenie vôbec opierajú, keď na
pojednávaní 06.12.2011 uviedli, že „keď sme uzatvárali súdny zmier (v konaní so sp. zn. 11C/293/1997
- pozn. odvolacieho súdu), nemali sme k dispozícii kúpne zmluvy a riešili sme to osvedčením“ (č. l. 224).

Toto vyjadrenie spolu s prednesom žalovaného 1 na tom istom pojednávaní („moja matka, tak strýko
súhlasili s tým a chceli, aby som to vybavoval. … Moji starí rodičia to nevybavovali, matka so strýkom to
nevybavovali, tak som to začal vybavovať ja. Bolo tam veľmi veľa podielových spoluvlastníkov, ktorí boli
na neznámom mieste, jedna bola nesvojprávna“) zásadne spochybňuje dobromyseľnosť žalovaných 1
a 2, ktorá sa vyžaduje podľa § 130 ods. 1 v spojení s § 134 ods. 1 OZ pri nadobúdaní nehnuteľnosti

vydržaním.

57. Pokiaľ ide o poznámku žalovaného 1, že nie je bezvýznamné, že nie všetci dedičia po poručiteľke
chceli byť žalobcami, odvolaciemu súd nie je zrejmé, prečo by mala mať táto skutočnosť rozhodujúcivplyv na prejednávanú vec. Výsledok súdneho sporu nezávisí od toho, v akom pomere sú zastúpení
žalobcovia a v akom žalovaní, ale od toho, či sa žalobcom podarí uniesť bremeno tvrdenia a dôkazu
alebo nie.

58. Žalovaný 1 v odvolaní nespresňuje, aké skutočnosti mal v úmysle preukázať návrhom na výsluch
žalobcov 4 a 5, ktorý súd prvej inštancie nevykonal. V zmysle stabilizovanej judikatúry odvolací súd
len poznamenáva, že nevykonanie dôkazu nemá za následok porušenie práva na spravodlivý súdny
proces. Žalovaným bolo umožnené, aby takýto návrh učinili, v dôsledku čoho im v uplatnení ich práva

nebolo bránené. V každom prípade ale výsluch strany prichádza podľa § 195 CSP do úvahy len o
tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak. Žalovaný 1
ale nekonkretizoval, aké tvrdené skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo, nemožno preukázať inak,
napríklad výsluchom svedkov, či listinnými dôkazmi, preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak
týchto žalobcov nevypočul. Na odvolacom pojednávaní žalovaný 1 doplnil, že týchto žalobcov treba
vypočuť k otázke, z akého dôvodu vystupujú v tomto konaní ako žalobcovia, keď v súvisiacom konaní

vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 8C/237/2011, ktoré sa týka iných parciel, majú
postavenie žalovaných. Odvolací súd odkazuje na predchádzajúci bod a dopĺňa, že takýto výsluch by sa
netýkal skutočností tvrdených týmito žalobcami, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie veci, takže naďalej
nie sú splnené podmienky na použitie § 195 CSP. Preto odvolací súd dokazovanie výsluchom týchto
žalobcov nevykonal.

59. Čo sa týka okolností súvisiacich s užívaním sporných nehnuteľností zo strany žalovaného 1, ktoré
opísal vo svojom odvolaní ako vyplývajúce prevažne zo spisu, odvolací súd poznamenáva, že tieto by
mohli byť rozhodujúce len vtedy, keby boli spôsobilé založiť dostatočne dlhú (zákonom vyžadovanú)
oprávnenú držbu žalovaných ešte pred smrťou poručiteľky. Žalovaný 1 dokonca v tejto súvislosti

zdôrazňoval, že vybavovať pozemky začal až po upozornení prípisom býv. Správy katastra v Galante
zo 04.05.1993, teda asi 1,5 roka pred smrťou poručiteľky. Naopak, žalobcovia už v žalobe tvrdili, že
parcelu č. 5511 od roku 1981 so súhlasom poručiteľky užíva vnučka (žalobkyňa 3) a jej manžel, C. M.,
ktorí riadne platia za nehnuteľnosť dane a poplatky, a s týmto užívaním súhlasili aj žalobcovia 1 a 2.
Naproti žalovaná 2 vypovedala, že sporné nehnuteľnosti neužívali. Umiestnenie tehál pred plánovanou

stavebnou činnosťou samo o sebe neumožňuje dospieť k záveru, že žalovaný 1 nehnuteľnosť skutočne
užíval a už vôbec nie k tomu, že sa tak dialo oprávnene. Navyše, žalovaný 1 tak urobil až po uzavretí
súdneho zmieru so M. M., čiže po smrti poručiteľky.

60. Pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré zo spisu nevyplývajú, ktoré ale žalovaný 1 uvádza v odvolaní, odvolací

súd odkazuje na § 366 CSP, pretože nové skutkové tvrdenia treba považovať za tzv. novoty, ktorých
uplatnenie je ale citovaným ustanovením výrazne obmedzené. Tieto tvrdenia smerujú proti skutkovému
záveru súdu prvej inštancie o užívaní sporných nehnuteľností žalovaným 1. Žalovaný 1 však v odvolaní
nevysvetľuje, z akých dôvodov by tu mal byť priestor na použitie novôt podľa § 366 písm. a) až d) CSP
a ani odvolací súd nezistil, že by boli splnené materiálne podmienky na to, aby mohli byť uplatnené až

v odvolaní a teda aby sa nimi mohol bližšie zaoberať.

61. Čo sa týka formulácie žalobného návrhu, ktorú použili žalobcovia v súvislosti so spornými
nehnuteľnosťami („patria do majetku po poručiteľke“), odvolací súd dáva za pravdu poznámke
žalovaného 1 v tom, že sa mierne odkláňa od zaužívanej súdnej praxe, ktorá akceptuje určovacie

návrhy v podobe „vec patrí do dedičstva po poručiteľke“. Už z pôvodnej žaloby však je nepochybné,
čo žalobcovia sledujú (deklarovanie vlastníckeho práva poručiteľky v čase jej smrti) a neskoršia úprava
žalobného návrhu v tomto smere na účele žaloby nič nezmenila. Keďže súd nie je viazaný doslovnou
formuláciou petitu, pretože tento treba vykladať v spojení s obsahom žaloby, odvolací súd v záujme
odstránenia akýchkoľvek pochybností o predmete rozhodnutia a vykonateľnosti rozsudku (porov. napr.

§ 185 ods. 3 CSP) považoval za vhodné zmeniť výrok napadnutého rozhodnutia tak, aby zodpovedal
terminológii § 460 a nasl. OZ a § 158 a nasl. CSP. Použitie tejto formulácie nie je pritom zmenou žaloby
podľa § 140 ods. 1 CSP (uplatnené právo sa nerozširuje, ani sa neuplatňuje iné právo) a ani podľa §
140 ods. 2 CSP, preto o nej netreba osobitne rozhodovať (§ 142 ods. 1 v spojení s § 371 CSP).

62. Prípadné ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia beztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovsporuuvádzanýchúčastníkmi/stranamikonania.Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty

účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí
dať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaníalebosúnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutia,
ktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu

sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú
ovplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 8 CSP), odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou

63. Na základe všetkých vyššie uvedených úvah a cit. ustanovení § 123, § 126 a § 132 OZ v
znení účinnom do 08.11.1994 odvolací súd dospel k záveru, že do dedičstva po poručiteľke patrí

spoluvlastnícky podiel o veľkosti 14/32 na pozemkoch zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX v kat.
úz. M. N. M. - parcele reg. „C“ č. 374/3, zastavaná plocha o výmere 572 m2 a parcele reg. „C“ č. 374/5
zast. plocha o výmere 150 m2, a preto bolo dôvodné v tejto časti žalobe vyhovieť. Naopak, pokiaľ ide o
parc. reg. „C“ č. 373/5 - záhrada o výmere 1483 m2 a parc. reg. „C“ č. 375 - orná pôda o výmere 506
m2, tieto nezodpovedajú stavu, v akom bola poručiteľka spoluvlastníkom pôvodných parciel č. 5511 a

5512, z ktorých vznikli, v dôsledku čoho žalobe v tomto rozsahu nebolo možné vyhovieť a musela byť
zamietnutá.

64. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím § 388 CSP zmenil tak,
že ako je uvedené vo výroku I.

65. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 a 2 CSP) vychádzal
odvolací súd z pravidla pomeru úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 a 2 CSP). Prípadná existencia dôvodov
hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady
trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací

súd nezistil. Pomer úspechu v konaní považoval odvolací súd za vhodné posudzovať na základe
počtu priznaných parciel, ku ktorým žalobcovia žiadali určiť spoluvlastnícke právo poručiteľky, keď
spoluvlastnícke podiely na žiadaných parcelách mohli uplatňovať samostatnou žalobou. Odvolací súd v
danom prípade nepovažoval za vhodné určovať mieru úspechu podľa výmery pozemkov, pretože nie je
možné bez ďalšieho povedať, že pozemok s väčšou výmerou má väčšiu cenu ako pozemok s výmerou

menšou, pretože výmera pozemku nie je zďaleka jedinou okolnosťou ovplyvňujúcou cenu pozemku. Tá
samôžeodvíjaťnapríkladajodlokality, prístupovýchmožností,tvaru,čicharakterupozemku.Zisťovanie
ceny pozemkov, ktoré boli predmetom konania, iba pre účely rozhodnutia o náhrade trov by vyžadovalo
značné náklady, čím by sa trovy konania zbytočne navýšili. Odvolací súd zastáva preto názor, že pre
ustálenie celkového úspechu v spore je najvhodnejšie určovať mieru úspechu podľa počtu žalobcami

žiadaných parciel a výsledku sporu. Žalobcovia žiadali určiť, že do dedičstva po poručiteľke patria 4
parcely. Úspešní boli v rozsahu dvoch parciel a vo vzťahu k zvyšným dvom parcelám boli neúspešní.
Žalovaní boli práve v tomto rozsahu úspešní a neúspech mali v časti dvoch parciel. Pretože pomer
úspechu strán je rovnaký, odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá
na náhradu trov konania právo (výrok II).

66. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).