Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. jún 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoPr/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8107208188
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8107208188.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Zlaty Simkovej a JUDr. Gabriely Világiovej v právnej veci žalobcu Ing. J. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom R.
č.X,XXXXXV.,zast.JUDr.TiboromSásfaiom,advokátomsosídlomFejováč.4,Košiceprotižalovaným
1/VIZOPspol.sr.o.,sosídlomBudovateľská34,Prešov,IČO:17639484,zast.JUDr.PetromHavlíkom,
advokátom so sídlom Podzámska 18, 949 01 Nitra a 2/ JUDr. Alene Gregušovej, správkyni konkurznej
podstaty VIZOP spol. s r. o. Prešov, Budovateľská 34, Prešov, zast. JUDr. Petrom Koscelanským,
advokátom, AK so sídlom Nitra, Fraňa Mojtu č. 24, o náhradu mzdy a zaplatenie mzdy s prísl., o odvolaní
žalovaného v 1/ rade a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 29C/81/2007-294 zo dňa

14.12.2011 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade.

O d m i e t a odvolanie žalovaného v 1/ rade.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodne po
právoplatnosti tohto rozhodnutia osobitným rozhodnutím.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca podal dňa 30.05.2005 žalobu na

zaplatenie mzdy vo výške 4.500.000 Sk za obdobie od 01.03.1999 do 31.05.2005, čo mesačne
predstavuje 60.000 Sk, keď pôsobil ako prezident spoločnosti žalovaného v 1/ rade. Neskôr ( dňa
30.01.2006 - poznámka odvolacieho súdu ) rozšíril svoj nárok o mzdu za obdobie od 01.06.2005
do 31.01.2006 po 60.000 Sk mesačne a dňa 13.06.2006 rozšíril svoju žalobu o ďalšie obdobie do
30.04.2007, mesačne po 60.000 Sk.

Ďalej žiadal priznať mzdu mesačne 60.000 Sk až do právoplatného skončenia pracovného pomeru,

ktorú sumu spolu vyčíslil na pojednávaní dňa 01.06.2007 na sumu 5.880.000 Sk. Tvrdil, že nedošlo k
platnému rozviazaniu pracovného pomeru so žalovaným v 1/ rade, keďže s majetkom žalovaného v 1/
rade hospodári žalovaná v 2/ rade, ako správkyňa konkurznej podstaty má práve ona vyplatiť mu tieto
nároky.

Prvostupňový súd zistil, že žalobca uzatvoril so spoločnosťou VIZOP spol. s r. o., Jurkovičova 35,
Nitra, dňa 01.08.1992 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú s pracovným zaradením generálneho riaditeľa

spoločnosti a miestom výkonu práce Nitra. Dohodou o zmene pracovnej zmluvy z 31.12.1992 žalobca
začal vykonávať funkciu prezidenta spoločnosti a bol mu stanovený od 27.11.1995 mesačný plat 60.000
Sk. Po vyhlásení konkurzu nad žalovaným v 1/ rade, žalovaná v 2/ rade dňa 22.05.1997 vypracovala
výpoveď z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti,žalobca však podal na Okresný súd v Prešove žalobu o neplatnosti výpovede a náhradu mzdy a v konaní
pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 8C/210/98 bol úspešným, bola vyslovená neplatnosť skončenia
pracovného pomeru a bola mu priznaná náhrada mzdy.

Následne žalobca dňa 27.02.1999 vypracoval návrh dohody o skončení pracovného pomeru a v prípade
neprijatia tejto dohody výpoveď z pracovného pomeru, čo oznámil v konaní sp.zn. 8C/210/98 na
pojednávaní dňa 11.06.2002.

Na žalovaného v 1/ rade bol vyhlásený konkurz uznesením Krajského súdu v Bratislave z 05.01.1996
pod sp.zn. 3K/147/94.

Prvostupňový súd aplikujúc ust. § 43 ods. 1, 2 Zákonníka práce, ďalej ust. § 14 ods. 1 zákona o
konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb., platného do 01.02.1998, a podľa § 14 ods. 1 písm. m/ zákona č.
328/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný k 01.02.1998 a viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu vyjadrený v prvších rozhodnutiach odvolacieho súdu ( sp. zn. 17Co/144/2010 a
2Co/134/2007 ) zistil skutkový stav, podľa ktorého ustálil, že žalobca predložil vypracovaný návrh na
rozviazanie pracovného pomeru dohodou k 28.02.1999 adresovaný žalovanej v 2/ rade s tým, že pokiaľ
tento návrh dohody prijatý nebude, podáva výpoveď. Žalobca v prejednávanej veci tvrdil, že neobdržal
odpoveď žalovanej v 2/ rade na túto listinu. Listinu, ktorú predložila žalovaná v 2/ rade a ktorá sa

nachádza na č. l. 122 súdneho spisu považoval za vykonštruovanú, pretože žalovaná v 2/ rade predložila
len kópiu listiny, ktorá bola overená až 22.06.2007.

Toto tvrdenie žalobcu je však v rozpore s tým, čo sám žalobca uviedol pred Okresným súdom v Prešove
vo veci sp. zn. 8C/210/98 dňa 03.10.2010, kde tvrdil, že sa so žalovanou v 2/ rade na ukončení

pracovného pomeru dohodol k 28.02.1999, že žalovaná v 2/ rade tento návrh dohody akceptovala
a dohodu uzavreli. Vo veci sp.zn. 8C/210/98 svoj mzdový nárok žaloba ohraničil práve dátumom
28.02.1999 a nároky nad rámec tohto obdobia zobral späť.

Prvostupňový súd vo veci vypočul aj žalovanú v 2/ rade, ktorá potvrdila, že s návrhom dohody

na ukončenie pracovného pomeru k 28.02.1999 súhlasila, čo oznámila potvrdením návrhu žalobcu.
Nesvedčí to však o tom, že súhlas s ukončením pracovného pomeru dala dňa 28.02.1999, tento dátum
predstavuje dátum, ku ktorému dala súhlas na ukončenie pracovného pomeru dohodou. Preto trvala, že
pracovný pomer so žalobcom ukončila dohodou k 28.02.1999.

Pokiaľ prvostupňový súd sa zaoberal kompetenciou správkyne konkurznej podstaty konať podľa zákona
o konkurze a vyrovnaní platného pred 01.02.1999 v pracovnoprávnych veciach, je potrebné konštatovať,
že správca konkurznej podstaty po vyhlásení konkurzu nad úpadcom robí všetky právne úkony za
úpadcu bez ohľadu na presnú špecifikáciu kompetencie, keďže nielen v pracovnoprávnych vzťahoch
zákon presne nevymedzoval právomoc správcu.

V kontexte aj týchto neskorších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je zrejmé, že práve novela účinná od
01.02.1999 odstránila pochybnosti o riešení pracovnoprávnych vzťahov. Poukázal pritom na stanovisko
Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého táto kompetencia správkyni konkurznej podstaty patrila,
pretože ináč by nebolo možné konkurzné konanie ukončiť. Pritom úpadca už nevykonával žiadnu

činnosť a v čase podania žaloby správkyňa konkurznej podstaty mala spracovanú záverečnú správu
pre konkurzný súd.

Prvostupňový súd na daný právny vzťah aplikoval ust.§ 3 ods. 1 OZ, podľa ktorého ustanovenia by
bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať žalobcovi mzdu za obdobie od 01.03.1999 do 30.04.2007 z

dôvodu, že pracovný pomer neskončil platne a žalovaná v 2/ rade nereagovala na jeho návrh, aj keď
odhlásila žalobcu k 01.03.1999 aj z poistných odvodov. Žalobcu nikto nenútil prehlásiť v roku 2003, že
sám považuje pracovný pomer za skončený dohodou k 28.02.1999. Náhradu mzdy požadoval len do
uvedeného dátumu.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že platnosť, resp. neplatnosť skončenia pracovného pomeru sa
určuje samostatnými výrokmi. Ak sa žalobca domnieva, že pracovný pomer nebol dodnes platne
skončený, je nepochopiteľné, že v žalobe v roku 2005 nežiadal aj určenie, že pracovný pomer naďalej
trvá.Preto prvostupňový súd zistil, že k ukončeniu pracovného pomeru došlo k 28.02.1999, čo nakoniec
vyplýva zo zhodných tvrdení účastníkov konania v roku 2003 v konaní sp. zn. 8C/210/98 v kontexte so

správaním sa účastníkov konania. Žalobca svoj návrh podal na ukončenie pracovného pomeru dohodou
až po novele zákona o konkurze a vyrovnaní, a to zákonom č. 12/1998 Z. z., teda po tom, čo tento zákon
nadobudolúčinnosť.Prvostupňovýsúdsanestotožnilsnázoromžalobcu,ktorýtvrdil,žepracovnýpomer
so správkyňou nemohol ukončiť. Prvostupňový súd skonštatoval, že správkyňa konala kompetentne a
obranu žalobcu považovala za účelovú.

Prvostupňovýsúdsavysporiadalajsdobrýmimravmi,apokiaľideovýškunároku,očasovévymedzenie
nároku, nepovažoval toto za potrebné, keďže pracovný pomer skončil dohodou k 28.02.1999 a k
tomuto dátumu bolo žalobcovi vyplatené všetky jeho mzdové nároky. Preto sa nezaoberal prvostupňový
súd ani námietkou premlčania, keďže vzhľadom na neexistenciu základu nároku je otázka premlčania
bezvýznamná. Keďže žalobcovi žiadne mzdové nároky nevznikli, súd žalobu zamietol. O trovách

konania rozhodol podľa § 151 ods. 1 O. s. p. s tým, že o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia
vo veci.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v
1/ rade. Uviedol, že okruh účastníkov konania a predmet sporu určuje žalobca v podanej žalobe. Za

žalovanú v 1/ rade označil žalobca spoločnosť VIZOP spol. s r. o. a žalovanú v 2/ rade JUDr. Alenu
Gregušovú, správkyňu konkurznej podstaty VIZOP spol. s r. o. Namietal, že žalovanému v 1/ rade nebol
doručený návrh na začatie konania do vlastných rúk a tým mu bola odňatá možnosť konať vo veci.
Žalovaná v 2/ rade bola zastúpená advokátom, ktorý však nezastupoval žalovaného v 1/ rade, pretože
nebol nikým splnomocnený na takéto úkony. Za celé obdobie so žalovaným v 1/ rade nekonal. Žalovaná

spoločnosť si je plne vedomá svojho záväzku voči svojmu jedinému zamestnancovi, ktorým je práve
konateľ spoločnosti a povinnosti požadovanú mzdu mu zaplatiť. Z akých dôvodov doteraz tak neurobila
žalovaná v 2/ rade, ktorá je jediná oprávnená nakladať s majetkom konkurznej podstaty žalovanej
spoločnosti, je len jej zlý úmysel. Žalovaná v 2/ rade vie, že konateľ spoločnosti, ktorá je v úpadku sa
svojej funkcie počas konkurzu nemôže vzdať. Ak sa svojej funkcie nemôže vzdať, patrí mu odmena

(mzda)zatrvaniejehofunkcieaždojejzániku,čojevsúladesčlánkom36Ústavy SR.Namietaldohodu
o skončení pracovného pomeru konateľa a položil otázku, či nemusí byť dohoda o skončení pracovného
pomeru uzatvorená v písomnej forme a či vo veci neplatí oferta a akcept. Ďalej položil otázku, kto by
vlastne takúto dohodu za zamestnávateľa podpísal, keď správkyňa konkurznej podstaty na to nebola
oprávnená. Pokiaľ by takáto dohoda o skončení pracovného pomeru dohodou bola uzatvorená, ďalej

položil otázku, či ide o dovolený právny úkon. Nepochybuje, že takáto dohoda by bola absolútne
neplatným právnym úkonom, pretože konateľ spoločnosti úpadcu sa nemôže dohodnúť so správkyňou
konkurznejpodstatyozánikujehofunkciedohodou,pretožezákonokonkurzeavyrovnanítonepripúšťa.
Žalovaná v 1/ rade navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie s tým, že v zrušovacích dôvodoch podrobne uvedie právny názor, ktorým bude v

novom konaní súd prvého stupňa viazaný. Namietal, že prvostupňový súd predchádzajúce rozhodnutie
odvolacieho súdu odignoroval, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Chýba odôvodnenie, prečo
žaloba bola zamietnutá voči žalovanej v 1/ rade.

K odvolaniu žalovanej v 1/ rade sa písomne vyjadril žalovaný v 2/ rade. Uviedol, že odvolanie je bez

právneho základu, podala ho osoba, ktorá vyhlásením konkurzu nestráca spôsobilosť byť účastníkom
konania o nárokoch, ktoré sa týkajú majetku patriaceho do podstaty, ani procesnú spôsobilosť.
Spoločnosť VIZOP spol. s r.o. v konkurze nemôže v súdnom konaní však samostatne vystupovať, lebo
dispozičné oprávnenie k majetku konkurznej podstaty prešlo na správcu konkurznej podstaty, t. j. pre
nedostatok vecnej legitimácie spoločnosti VIZOP s.r.o. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie podľa § 218

ods. 1 písm. b/ O. s. p. odmietol, pretože bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal v
tejto časti napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa a zistil, že odvolanie proti tomuto výroku podal
žalovaný v 1/ rade, ktorý na odvolanie nebol oprávnený.

Podľa ust. § 201 O. s. p. vyplýva, že právo na podanie odvolania sa priznáva predovšetkým účastníkom
konania. Právo na podanie odvolania sa priznáva len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím
spôsobená ujma na jeho právach, a to ujma formálna aj materiálna.Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaným v 1/ rade je označená spoločnosť VIZOP spol.
s r. o., Budovateľská 34, Prešov, ktorá je v pozícií žalovaného vo vzťahu k žalobcovi Ing. Jurajovi

Kuzmovi, ktorý žiadal náhradu mzdy a zaplatenie mzdy. Žalobcovi nebolo v žalobe vyhovené a žalovaná
v 1/ rade bola vo vzťahu k žalobcovi úspešnou účastníčkou konania, vydané rozhodnutie svojim
obsahom nespôsobuje ani nezhoršuje právne postavenie žalovanej v 1/ rade a neexistuje možnosť, aby
požadovala na odvolacom súde odchýlne rozhodnutie oproti rozsudku prvostupňového súdu vo svoj
prospech, pretože práve rozsudok prvostupňového súdu sa javí ako vydaný v prospech žalovanej v

1/ rade.

Preto odvolací súd aplikoval ust. § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p., podľa ktorého odvolací súd odmietne
odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený a odvolanie žalovanej v 1/ rade
odmietol.

Proti napadnutému rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Namietal, že
prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec
nesprávne právne posúdil. Namietal, že správkyňa konkurznej podstaty úpadcu VIZOP spol. s r. o.,
ktorý bol a je zamestnávateľom žalobcu, nebola oprávnená vo vlastnom mene rozviazať so žalobcom
pracovný pomer akýmkoľvek spôsobom, vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch, pretože ju zákon

o konkurze a vyrovnaní na takúto právomoc nezmocnil. Až v novele zákona o konkurze a vyrovnaní
č. 328/91 Zb., a to zákonom č. 12/1998 Z. z. bolo doplnené ustanovenie § 14 ods. 1 písm. m/ tak, že
priznal správcovi konkurznej podstaty právomoc aj v pracovnoprávnych vzťahoch konať za úpadcu, teda
za zamestnávateľa a nie namiesto. Platí však podľa ust. § 70 a/ ods. 1 k novele v zákone č. 12/1998
Z. z., že konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona súd dokončí podľa doterajších

právnych predpisov, ak ďalej nie je uvedené inak. Z uvedeného teda vyplýva, že v konkurzných
konaniach začatých pred účinnosťou zákona č. 12/1998 Z. z. správcovi konkurznej podstaty nebola
zverená právomoc konať v pracovnoprávnych vzťahoch, moment prechodu práv vychádza momentom
vyhlásenia konkurzu na správcu konkurznej podstaty, pričom zákon č. 12/1998 Z. z. nemá upravenú
retroaktivitu na dané právne vzťahy spätne. Novela § 14 ods. 1 písm. m/ zákona o konkurze a vyrovnaní,

ktoré ustanovenie nadobudlo účinnosť 01.02.1998, môže sa vzťahovať výlučne na tie prípady, v ktorých
bol konkurz vyhlásený po tomto dátume, pretože ide o účinky vyhlásenia konkurzu a nie o zákonom
prenášanú právomoc správcu konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch výlučne účinnosťou
zákona.

Žalobca nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku, že išlo o účinnosť novely k 01.02.1999 a že
sa vzťahuje aj na konania začaté pred novelou a že túto otázku rieši Najvyšší súd SR, bez uvedenia
takéhoto rozhodnutia. Nie je to pravdou, pretože aj do 01.02.1998 za úpadcu v pracovnoprávnych
vzťahoch konal štatutárny orgán a ten mal povinnosť tak konať v konkurzoch vyhlásených pred týmto
dátumom a aj po 01.02.1998. Tak sa to dialo aj u žalovaného v 1/ rade, za ktorého konal v plnom

rozsahu v pracovnoprávnych vzťahoch konateľ. Preto niet takého platného a účinného úkonu účastníkov
pracovnoprávneho vzťahu, na základe ktorého by došlo k skončeniu pracovného pomeru žalobcu. List
žalobcu zo dňa 27.02.1999 adresovaný správkyni konkurznej podstaty nie je úkonom pracovníka voči
zamestnávateľovi. Zamestnávateľom žalobcu bol a stále je VIZOP spol. s r. o., žalovaná v 1/ rade, preto
by muselo ísť o úkon smerujúci voči účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu, aby bolo možné posudzovať

jeho účinnosť, bez ohľadu, či za zamestnávateľa má konať štatutárny orgán alebo správca konkurznej
podstaty. Novelizované ustanovenie § 14 ods. 1 písm. m/ zákona o konkurze a vyrovnaní, na ktoré
sa žalovaná v 2/ rade odvoláva, upravuje, že na správcu prechádza právo konať v pracovnoprávnych
vzťahoch za dlžníka, nie namiesto neho, teda nestáva sa sám zamestnávateľom, aby konal vo vlastnom
mene v pracovnoprávnych vzťahoch, ale stále len za zamestnávateľa, namiesto štatutárneho orgánu,

pričom zamestnávateľ ako účastník pracovnoprávneho vzťahu zostáva pôvodný úpadca. Preto niet
žiadneho úkonu žalobcu - pracovníka, adresovaného zamestnávateľovi, na skončenie pracovného
pomeru a list za žalobcu zo dňa 27.02.1999 takýmto úkonom nie je a nemôže byť.

Žalovaná v 2/ rade nepreukázala, kedy jej bol list z 27.02.1999 doručený a už vôbec nepreukázala,

že ponuku na skončenie pracovného pomeru ku dňu 28.02.1999 aj v tento deň prijala. List žalobcu
zo dňa 27.02.1999 ( bola sobota ) bol doručovaný poštou, nemohol byť doručený žalovanej v 2/
rade dňa 28.02.1999, kedy bola nedeľa, a táto v ten deň nemohla prijať, hoci neúčinnú ponuku, na
skončenie pracovného pomeru dohodou ku dňu 28.02.1999 (nedeľa ) a už vôbec v tento deň prijatienávrhu žalobcovi nepotvrdzovala a potvrdiť nemohla. Súhlas zamestnávateľa so skončením pracovného
pomeru dohodou nikdy nedoručila žalobcovi a už vôbec nie do 28.02.1999, kedy mal pracovný pomer
skončiť. Prijať ponuku pracovníka na skončenie pracovného pomeru dohodou k určitému navrhnutému

dátumu môže zamestnávateľ najneskôr len do dátumu, kedy by sa mal dohodou pracovný pomer skončiť
a nie dávno po takej dohode. Ak sa prijatie ponuky považuje za uzavretie dohody, takúto dohodu
nemožno uzavrieť spätne, teda že už pred niekoľkými dňami, mesiacmi, rokmi mal skončiť pracovný
pomer, pretože k dohode o skončení pracovného pomeru k tomuto dňu ani nedošlo.

Žalobca nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa
03.10.2002 v konaní sp. zn. 8C/210/1998 preukazuje alebo je skončenie pracovného pomeru dohodou
spätne k 28.02.1999. Keďže nedošlo ku skončeniu pracovného pomeru dohodou, niet ani právneho
úkonu žalobcu ako pracovníka adresovaného zamestnávateľovi VIZOP spol. s r. o. a opačne, ktorým by
mohol pracovný pomer skončiť aj iným spôsobom, niet ani dôkaz o doručení takého úkonu. Akýkoľvek
úkon adresovaný inému subjektu, než zamestnávateľovi, nemôže mať žiadne právne účinky vo vzťahu

k zamestnávateľovi. Navyše, posudzovať podanie žalobcu z 27.02.1999 ako výpoveď by prichádzalo
len pri výslovnom nesúhlase zamestnávateľa so skončením pracovného pomeru k 28.02.1999. Je teda
nesporné, že pracovný pomer žalobcu doposiaľ žiadnym zákonným spôsobom neskončil, opak žalovaná
nepreukázala. Na tom nič nemenia ani žiadne nepresné a nedôvodné vyjadrovania účastníkov konania
na pojednávaní dňa 03.10.2002, že pracovný pomer skončil ešte v roku 1999.

Prvostupňový súd sa neriadil záväzným právnym názorom odvolacieho súdu a jeho pokynmi, nevykonal
žiadny dôkaz, ani dôkaz, kedy bola ponuka žalobcu doručená žalovanej, jednoznačným trvaním na
predložení originálu listiny údajnej dohody a súhlasu žalovanej so skončením pracovného pomeru,
pričom ešte v roku 2002 na pojednávaní dňa 03.10.2002 takýto dodatok dopísaný nebol, ale ani ku

dňu podania tejto žaloby, ale až v roku 2007, kedy mala žalovaná v 2/ rade takúto listinu overovať.
Predložením originálu takejto listiny súdu, čo žalobca požadoval, by bolo možné zistiť, či ide o originál,
kópiu a akú listinu s takýmto dodatkom mohla žalovaná v 2/ rade zasielať žalobcovi, ak ju má k dispozícií,
kedy a ako ju zaslala. Toto totiž žalobca popieral a predložením tejto listiny by bolo preukázané, že
žalovaná súd zavádza a súd jej uveril.

Namietal, že jeho nárok je premlčaný.

Navrhol, aby odvolací súd ak by bol iného právneho názoru a potvrdil by rozsudok súdu prvého stupňa,
podľa § 238 ods. 3 O. s. p., pripustil dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu.Právnydôvodzásadnéhovýznamujepredovšetkýmposúdenie,činovelazákonomč.12/1998
Z. z. doplnila ust. § 14 ods. 1 o písm. m/ zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorým priznal správcovi
konkurznej podstaty právomoc aj v pracovnoprávnych vzťahoch konať za úpadcu, a to tým, že podľa §
14 ods. 1 vyhlásenie konkurzu má tieto účinky:
m/ na správcu prechádza právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch za dlžníka a podľa § 70a ods. 1 k

novele v zákone č. 12/1998 Z. z. zákon upravil, že „konania začaté pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona súd dokončí podľa doterajších právnych predpisov, ak ďalej nie je ustanovené inak“ sa vzťahuje
aj na konkurzy vyhlásené pred účinnosťou novely. Táto novela v ust. § 70a ods. 3 upravila, že ust. § 4a,
§ 4b ods. 1, § 15, § 16, § 28 ods. 2, § 66a, § 66b, § 66c, § 66d, § 66e a § 66f sa vzťahujú aj na konania
uvedené v ods. 1, právne účinky úkonov, ktoré nastali skôr, zostávajú zachované. Z uvedenej zákonnej

úpravy je nepochybné, že v konkurzných konaniach začatých pred účinnosťou zákona č. 12/1998 Z.
z. správcovi konkurznej podstaty nebola zverená právomoc konať v pracovnoprávnych vzťahoch za
úpadcu. Novela ust. § 14 ods. 1 písm. m/ zákona o konkurze a vyrovnaní zákonom č. 12/1998 Z. z., ktoré
nesporne nadobudlo účinnosť 01.02.1998, sa vzťahuje výlučne na tie prípady, v ktorých bol konkurz
vyhlásený po tomto dátume, pretože ide o účinky vyhlásenia konkurzu, a nie o zákonom prenášanú

právomoc správcu konať za úpadcu v pracovnoprávnych vzťahoch výlučne účinnosťou zákona, alebo
aj retroaktívne na konkurzy vyhlásené pred novelou, hoci to zákon neupravil. Táto právna otázka nie je
prejudikovaná a odborná literatúra skôr citovaná zastáva názor, že sa môže vzťahovať len na konania,
v ktorých bol konkurz vyhlásený po účinnosti novely.

Druhou podstatnou právnou otázkou je, ak by mal správca konkurznej podstaty konať za dlžníka v
pracovnoprávnych vzťahoch, či tak môže robiť vo vlastnom mene alebo za úpadcu - zamestnávateľa.
Nakoniec, či nesprávne adresovaná ponuka nie zamestnávateľovi na prijatie dohody na skončenie
pracovného pomeru preukázateľne nedoručená, nikdy nedoručená žiadna odpoveď pracovníkovi natakúto ponuku, už vôbec nie do ponúkaného termínu skončenia termínu dohodou, zakladá skutočnosť
skončenia pracovného pomeru dohodou alebo nie, resp. či vyjadrenie žalobcu po troch rokoch zakladá
skončenie pracovného pomeru dohodou.

K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná v 2/ rade, ktorá uviedla, že žalobca neuvádza nič nového,
opakuje dôvody a právny názor, ktorý presadzuje počas celého súdneho sporu, ktorý bol súdu známy
už v predchádzajúcich konaniach. Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu je potrebné
konštatovať, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a v súlade so zákonom. Súd prvého

stupňa sa vysporiadal so všetkými právne relevantnými skutočnosťami, žalobca vo svojom odvolaní
sústavne opakuje to isté a z toho vidieť, že je nespokojný z procesným neúspechom v tejto veci a stále
tvrdí, že nedošlo k skončeniu jeho pracovného pomeru a že správkyňa konkurznej podstaty nemala
právo v tomto smere za úpadcu konať a teda nemohla ani platne ukončiť pracovný pomer so žalobcom.
Vzhľadom na ustálenú prax v tejto veci nevidí dôvod na to, aby v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia
odvolací súd pripustil podanie dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., pretože má ísť o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, aj s poukazom na to, že už niekoľko rokov je v účinnosti nový
zákon o konkurze a vyrovnaní, kde daná problematika je riešená odlišne ako v zákone, ktorý je použitý
v tomto spore. Uplatnila si trovy odvolacieho konania.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal napadnutú časť

rozhodnutia súdu prvého stupňa vo vzťahu k žalovanej v 2/ rade spolu s konaním, ktoré jej predchádzalo
v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade
s ust. § 214 O. s. p., vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozhodnutia, s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozhodnutia zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 12.06.2012 a zistil, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vo veci rozhodol, správne aplikoval právne
predpisy a preto odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvého stupňa stotožňuje.

Na podporu rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd vzhľadom na obsah odvolacích námietok

žalobcu naviac udáva, že v uznesení odvolacieho súdu č. k. 2Co/134/2007-141 zo dňa 31.01.2008
bolo odvolacím súdom skonštatované, že ak by došlo k spochybneniu tejto kompetencie správcu
konkurznej podstaty pred 01.02.1998 vystupovať v pracovnoprávnych vzťahoch za dlžníka, najneskôr
od 01.02.1998 takúto kompetenciu správca získal aj v konkurzoch, ktoré z procesného hľadiska začali
skôr. Prijatím opačného názoru by došlo k situácii, že v starších konkurzných konaniach by správca

konkurznej podstaty vôbec nebol oprávnený konať v pracovnoprávnych veciach a pracovnoprávne
vzťahy so zamestnancami by vôbec nemohol žiadnym spôsobom ukončiť, čo by nebolo ani v súlade s
účelom konkurzného konania a už vôbec nie v záujme zamestnancov úpadcu.

Ustanovenie zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/1991 Zb. k stavu k 31.01.1998 stanovuje, že v

uznesení o vyhlásení konkurzu sa musí ustanoviť správca. Účinky vyhlásenia konkurzu nastanú dňom
vyvesenia uznesenia na úradnej tabuli súdu, kedy sa dlžník stáva úpadcom.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ veta prvá tohto zákona vyhlásenie konkurzu má tieto účinky: a/ oprávnenie
nakladať s majetkom podstaty prechádza na správcu.

Z uvedeného teda vyplýva, že na správcu konkurznej podstaty prechádza právo nakladať s majetkom
úpadcu vo vlastnom mene správcu. Je to jedným zo základných účinkov vyhlásenia konkurzu, teda
prechod oprávnenia nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu z úpadcu na správcu.

Ďalej za úpadcu môže konať vo veciach týkajúcich sa tohto majetku správca. Správca pritom koná v
mene a na účet úpadcu. Tieto oprávnenia prechádzajú na správcu zo zákona. Správou majetku má
správca zabezpečiť ochranu a efektívne využitie majetku, ktorý patrí do konkurznej podstaty až do jeho
speňaženia.

Výšku výťažku môže správca konkurznej podstaty ovplyvniť okrem iného aj tým, že nezníži hodnotu
zapísanéhomajetku.Správcakonkurznejpodstatyjepovinnýzabezpečiť,abyvýdavkynasprávubolilen
v nevyhnutnom rozsahu, teda v danej veci nie je možné na ťarchu správkyne konkurznej podstaty, ako
žalovanej v 2/ rade, pričítať jej správanie sa vo vzťahu k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu, pretoženevyhnutne v záujme a v prospech veriteľov a zabezpečenia majetku dlžníka bola správkyňa konkurznej
podstaty kompetentná a musela konať aj v pracovnoprávnych veciach, najmä pokiaľ spravovala podnik
žalovaného v 1/ rade. Týmto svojim konaním obmedzovala nakladanie s majetkom úpadcu, ktoré by

mohlo mať za následok jeho zníženie na ujmu veriteľov. Preto takýto výklad vo vzťahu k činnosti
správkyne konkurznej podstaty hoci explicitne nie je v zákone o konkurze a vyrovnaní platnom do
31.01.1998 uvedené jej konanie v pracovnoprávnych vzťahoch, je výkladom v súlade so zákonom a
cieľom konkurzného zákona.

Výklad žalobcu uvedený v odvolaní je výkladom, ktorý je síce logický, avšak len v prospech žalobcu
bez toho, aby zohľadnil situáciu, v ktorej sa úpadca nachádzal v čase ukončenia pracovnoprávneho
vzťahusožalobcom,keďprioritoupovyhláseníkonkurzunaúpadcubolouspokojiťvkonkurznomkonaní
veriteľov, nie konateľa spoločnosti. Inak by sa účel konkurzu minul svojmu cieľu.

Je pravdou, že vzhľadom na to, že v počiatkoch pôsobenia zákona o konkurze a vyrovnaní platného

do 31.01.1998 došlo k viacerým spochybneniam v kompetencii správcu konkurznej podstaty konať v
pracovnoprávnych vzťahoch, zákon o konkurze a vyrovnaní v novele účinnej od 01.01.1998 práve v ust.
§ 14 ods. 1 písm. m/ túto kompetenciu explicitne správcovi konkurznej podstaty zveril, kde vyhlásením
konkurzu prechádza na správcu právo konať v pracovnoprávnych vzťahoch za dlžníka, teda v mene
dlžníka.

Na daný právny vzťah, už aj vzhľadom na uvedený výklad odvolacieho súdu, však ust. § 14 ods. 1
písm. m/ tak, ako to správne postrehol aj žalobca, nie je možné vzhľadom na prechodné a záverečné
ustanovenia uvedené v § 70 písm. a/ ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní aplikovať ( na konkurzy
vyhlásené do účinnosti tejto novely ), pričom z obchodného registra vyplýva, že konkurz na úpadcu bol

vyhlásený uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 05.01.1996, teda dávno pred nadobudnutím
účinnosti novely č. 12/1998 Z. z.

Pokiaľ žalobca namietal platnosť dohody o ukončení pracovného pomeru tak, ako ju doručil správkyni
konkurznej podstaty úpadcu VIZOP spol. s r. o., vyplýva z ust. § 43 ods. 1 Zákonníka práce, že ak

zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodnú na rozviazaní pracovného pomeru, končí sa pracovný pomer
dojednaným dňom.

Podľa § 43 ods. 2 citovaného Zákonníka práce, dohodu o rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľ
a zamestnanec uzavierajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody rozviazania pracovného

pomeru, ak to zamestnanec požaduje.

Podľa § 43 ods. 3 Zákonníka práce, jedno vyhotovenie dohody o rozviazanie pracovného pomeru vydá
zamestnávateľ zamestnancovi.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že k skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom
a zamestnávateľom, za ktorého konala správkyňa konkurznej podstaty, dochádza vtedy, ak sa na
tomto spôsobe skončenia pracovného pomeru dohodnú, a zároveň si dohodnú aj deň, ku ktorému
sa má pracovný pomer skončiť. Takáto dohoda sa uzatvára písomne. Dohoda je platná, aj keď nemá
písomnú formu. V dohode nemusia byť uvedené dôvody rozviazania pracovného pomeru, pretože o to

zamestnanec nepožiadal.

Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru sa robí v písomnej forme, avšak nedodržanie písomnej
formy, nespôsobuje neplatnosť uvedenej dohody ( § 242 Zákonníka práce ). Podstatnou náležitosťou
dohody o rozviazaní pracovného pomeru je určenie dňa, keď sa pracovný pomer končí. Zákonník práce

nestanovuje, či určenie dňa ukončenia pracovného pomeru je potrebné vopred dohodnúť tak, že tento
deň ešte len nastane, alebo či aj pozadu je možné určený deň stanoviť ako deň, kedy pracovný pomer
bol dohodou ukončený. Podľa odvolacieho súdu obe tieto alternatívy, vzhľadom na to, že ide o dohodu,
ktorou podstatnou náležitosťou je práve dohoda o tomto dni bez toho, aby dohoda vo vzťahu k platnosti
úkonu musela byť písomná, je legálna.

Preto námietka žalobcu o tom, že správkyňa konkurznej podstaty dodatočne v jeho návrhu na
ukončenie pracovného pomeru dohodou doplnila, resp. vyjadrila súhlas s navrhovaným dňom ukončenia
pracovnéhopomeru,jebezprávnehovýznamunaplatnosťtohtoúkonu.Otom,žeúkonbolakceptovaný,svedčí aj skutočnosť, že obe sporové strany tieto tvrdenia zhodne na pojednávaní pred prvostupňovým
súdom potvrdili, žalobca dňa 03.10.2002 vo veci sp. zn. 8C/210/1998 a žalovaná v 2/ rade na č. l. 304
tohto spisu. Teda k ukončeniu pracovného pomeru došlo dohodou ústnou k 28.02.1999, o ktorom úkone

svedčia záznam v písomnej forme, teda návrh žalobcu a označenie dátumu, ku ktorému k ukončeniu
pracovného pomeru žalobcu došlo žalovanou v 2/ rade.

Preto odvolací súd považoval odvolacie dôvody žalobcu za nedôvodné.

Odvolací súd v súlade s ust. § 238 ods. 3 O.s. p. nepripustil v prejednávanej veci dovolanie, pretože
takéto vyslovenie nie je závislé na vôli účastníka konania, týmto názorom odvolací súd nie je viazaný a
nemá povinnosť o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Naviac, odvolací súd toto rozhodnutie nepovažuje za rozhodnutie po právnej stránke zásadného
právneho významu. Sporné otázky žalobcu sú vyriešené v iných konaniach prvostupňových, odvolacích

súdov, dokonca aj v rozhodnutiach Ústavného súdu SR, výklad je súdnou praxou ustálený. Odvolací
súd sa od tejto praxe a zaužívaného výkladu neodklonil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.