Rozsudok ,
Odmietajúce podanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/149/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119367005
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:6119367005.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Martiny Mochnáčovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v právnej veci žalobcu: Q. P., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. XXXXX/XX, XXX XX E.-Q., zastúpeného Mgr. Ľubošom Kráľom, advokátom, so sídlom M. I.,
XXX XX E., proti žalovanému: E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, XXX XX E., zastúpeného
spoločnosťou: Advokátska kancelária M2 Legal s. r. o., so sídlom Zvolenská 4014/31, 036 01 Martin,

IČO: 53 057 368, o zaplatenie sumy 178.650,16 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 24C/80/2019-249 zo dňa 03.06.2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovaného proti výrokom I. a II. rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
24C/80/2019-249 zo dňa 03. 06. 2020 o d m i e t a .

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 24C/80/2019-249 zo dňa 03. 06. 2020 vo výrokoch
III. a IV. p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd vylúčil na samostatné konanie vzájomnú žalobu žalovaného
(výrok I.). Zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (výrok II.). Žalovanému tiež uložil
povinnosť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu 178.650,16 Eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy vo výške 167.836,20 Eur od 11.09.2019 do

zaplatenia (výrok III.). O trovách konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania v celom rozsahu (výrok IV.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou okresnému súdu
10.09.2019 domáhal, aby súd vydal rozsudok, v ktorom by uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 178.650,16 Eur s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že
žalobca so žalovaným uzatvoril zmluvu o rozpustení združenia (správne má byť uvedené Dohodu o
rozpustení združenia s názvom „ZDRUŽENIE KUZMA“ - poznámka odvolacieho súdu; ďalej aj „Dohoda“

alebo „Dohoda o rozpustení združenia“), ktorou medzi sebou strany sporu vyporiadali majetok získaný
výkonom spoločnej činnosti združenia, v ktorom sa pôvodne združili. Na základe tejto Dohody sa
žalovaný zaviazal nahradiť žalobcovi polovicu zaplatených splátok úveru poskytnutého bankou tomuto
združeniu. Žalovaná suma predstavuje nárok žalobcu na náhradu splátok uvedeného úveru zaplatených
žalobcom za obdobie mesiacov september 2019 až august 2019 a pozostáva zo
sumy zaplatených splátok vo výške 307.836,20 Eur zníženej o sumu náhrady, ktorú žalovaný žalobcovi

poskytol vo výške 140.000,00 Eur. Žalovaná istina tak predstavuje sumu 167.836,20 Eur a úroky z
omeškania z jednotlivých náhrad vyčíslených ku dňu 10.09.2019 vo výške 10.813,96 Eur.3. Žalovaný sa v sa v priebehu konania k žalobe vyjadril tak, že žalobca nepreukázal v tomto spore výšku
záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy, na základe ktorej bol žalobcovi ako účastníkovi uvedeného
združenia poskytnutý predmetný úver a ani použitie poskytnutého úveru na nadobudnutie majetku

združenia. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.03.2020 žalovaný navrhol, aby súd prvej
inštancie prerušil konanie z dôvodu, že prebieha iné konanie, v ktorom sa žalovaný proti žalobcovi
domáhavydaniaúčtovnejdokumentácieuvedenéhozdruženia,povydaníktorejbybolschopnýpredložiť
dôkaz o tom, že žalobca predmetný úver nepoužil na nadobudnutie majetku združenia.
4. Citujúc ust. § 164 CSP konajúci súd uviedol, že toto konanie neprerušil, nakoľko sa nestotožnil s

názorom žalovaného, že prebieha iné súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
na rozhodnutie súdu v tomto konaní. Ak by aj súd dospel k záveru, že v tomto spore je potrebné vykonať
dôkaz účtovnou dokumentáciou uvedeného združenia, má procesné prostriedky na vykonanie takéhoto
dokazovania aj bez toho, aby bola účtovná dokumentácia vydaná žalobcom žalovanému.
5. Nadväzne súd prvej inštancie vykonal v prejednávanej veci dokazovanie spisom Okresného
súdu Martin sp .zn. 5C/256/2016, z ktorého mal preukázané, že v označenom konaní i v aktuálne

prejednávanom spore vystupujú identické subjekty - strany sporu a tiež, že predmetom sporu
sp. zn. 5C/256/2016 je nárok žalobcu na náhradu polovice splátok predmetného úveru, zaplatených
žalobcom za obdobie mesiacov jún 2016 až júl 2016, vyplývajúcich z uvedenej Dohody o rozpustení
združenia. Rozsudkom Okresného súdu Martin č. k. 5C/256/2016-398 zo dňa 14.03.2019 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/152/2019-464 zo dňa 28.11.2019, ktoré nadobudli

právoplatnosť dňa 06.02.2020, súd uložil žalovanému povinnosť poskytnúť žalobcovi túto náhradu. Pri
svojom rozhodovanívoznačenomsporesúdvychádzalztoho,žeuvedenýúverbolpoužitý na
nadobudnutie majetku združenia, a teda žalovaný ako účastník tohto združenia je zaviazaný spoločne
a nerozdielne na vrátenie tohto úveru a že na základe zmluvy o rozpustení združenia
sa zaviazal žalobcovi nahradiť polovicu jeho splátok.

6. Následne citujúc ust. § 230 CSP súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní vedenom na Okresnom
súde Martin pod sp. zn. 5C/256/2016 súd už právoplatne rozhodol spôsobom uvedeným vyššie.
Vyriešenie tzv. predbežných otázok (konkrétne platnosti uzavretej Dohody o rozpustení združenia,
použitia predmetného úveru na nadobudnutie majetku uvedeného združenia, záväzku žalovaného
spoločne a nerozdielne vrátiť tento úver a záväzok žalovaného nahradiť žalobcovi polovicu jeho

splátok), ku ktorým okresný súd dospel v označenom rozhodnutí, tak predstavuje prekážku právoplatne
rozhodnutej veci a súd ju nemôže prejednávať znova. Z uvedeného dôvodu v aktuálne prejednávanej
veci Okresného súdu Martin sp. zn. 24C/80/2019 súd už nemôže tieto otázky riešiť znovu, považuje ich
za preukázané, a preto o nich nevykonal ďalšie dokazovanie. Prvoinštančný súd tak mal preukázanú
dôvodnosť základu uplatneného procesného nároku žalobcu. Vo vzťahu k výške tohto nároku žalovaný

žiadnym spôsobom nepoprel skutkové tvrdenia žalobcu, a preto ich konajúci súd vyhodnotil ako
nesporné a vo vzťahu k tejto výške tiež nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie.
7. Ďalej okresný súd uviedol, že podaním, doručeným do jeho elektronickej schránky dňa 02.06.2020 o
16.18 hod. a osobne na pojednávaní, konanom dňa 03.06.2020, žalovaný vzniesol tzv. kompenzačnú
námietku, ktorou proti pohľadávke, ktorá je predmetom tohto sporu, započítal svoju pohľadávku vo výške

žalovanej sumy. S poukazom na ust. § 153 ods. 1 CSP však súd prvej inštancie neprihliadol na uvedenú
kompenzačnú námietku žalovaného konštatujúc, že táto nebola žalovanou sporovou stranou uplatnená
včas. Žalovanému bola totiž žaloba doručená dňa 05.10.2019 spolu s vydaným platobným rozkazom,
proti ktorému podal žalovaný odpor a následne mu konajúci súd dňa 03.01.2020 doručil vyjadrenie
žalobcu k tomuto odporu a vyzval ho, aby sa k nemu vyjadril a uviedol ďalšie skutočnosti a označil

dôkazy na svoju obranu a poučil ho, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd
nemusí prihliadnuť a o následkoch tzv. sudcovskej koncentrácie konania podľa ust. § 153 CSP. Napriek
tomu žalovaný svoju kompenzačnú námietku uplatnil v poobedňajších hodinách v deň predchádzajúci
pojednávaniu konanému dňa 03.06.2020. Žalovanému teda nebolo umožnené sa k tejto námietke
primerane vyjadriť a vzhľadom na popretie jej dôvodov zo strany žalobcu na uvedenom pojednávaní

by prihliadanie na ňu vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalšieho dokazovania.
Zároveňokresnýsúdkonštatoval,ženeboladôvodnáaninámietkažalovaného,ženebolriadnepoučený
o sudcovskej koncentrácii konania. Súd totiž neposkytuje stranám poučenie o ich procesných právach
a povinnostiach, ak sú zastúpené advokátom tak, ako je tomu i u žalovanej sporovej strany v tomto
spore. Napriek tomu bol žalovaný o sudcovskej koncentrácii konania poučený dňa 03.01.2020 (pozri

ods. 14. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Výzva na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu
k podanému odporu spolu s týmto poučením bola žalovanému doručená postupom podľa ust. § 111
ods. 3 CSP, keďže jeho právny zástupca si zásielku, ktorej obsahom bolo toto poučenie, neprevzal vodbernej lehote. Zároveň konajúci súd akcentoval, že uvedenú zásielku opätovne doručoval právnemu
zástupcovi žalovaného, ktorý si ju opätovne v odbernej lehote neprevzal.
8. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný súd konštatoval, že žaloba žalobcu je v plnom

rozsahu dôvodná, a preto jej vyhovel. Súčasne podľa ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s
použitím § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. spolu so žalovanou istinou priznal
žalobcovi aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy náhrady zaplatených splátok odo dňa
nasledujúceho po dni, ku ktorému boli vyčíslené úroky z omeškania, ktoré sú súčasťou žalovanej sumy.
Súd tiež vyhovel žiadosti žalovaného o uloženie povinnosti zaplatiť žalovanú sumu v lehote do

30 dní od právoplatnosti rozsudku, keď s takouto lehotou vyslovil súhlas žalobca.
9. Záverom okresný súd uviedol, že na pojednávaní, konanom dňa 03.06.2020, si žalovaný vzájomnou
žalobou uplatnil voči žalobcovi svoje právo na zaplatenie sumy 178.700,00 Eur s príslušenstvom ako
nájomného, ktoré vyplýva z nájomných zmlúv, uzavretých medzi stranami sporu. Túto vzájomnú žalobu
však okresný súd v záujme hospodárnosti konania v súlade s ust. § 147 ods. 4 CSP vylúčil na
samostatné konanie. Vzhľadom na popretie jej dôvodnosti zo strany žalobcu na uvedenom pojednávaní

by prejednanie a rozhodnutie o nej vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania a vykonanie ďalšieho
dokazovania súdom, pričom o žalobe žalobcu však bolo možné rozhodnúť už na
pojednávaní konanom dňa 03.06.2020.
10. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že
žalobcovi ako úspešnej sporovej strane priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu voči žalovanému,

ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

11. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

12. Odvolateľ namietal, že okresný súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a tiež, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 365 ods. 1 písm. b), d), h) CSP). Žalovaný sa nestotožnil s postupom okresného súdu, ktorý sa s

ním vznesenou námietkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu - Dohody o rozpustení združenia zo
dňa 31.05.2016, vysporiadal tak, že poukázal na predchádzajúce rozhodnutie Okresného
súdu Martin vo veci sp. zn. 5C/256/2016, týkajúcej sa totožných strán sporu, v ktorom si žalobca uplatnil
nárok z totožného titulu, ako je to v aktuálne prejednávanom spore. Teória procesného práva totiž
vymedzuje prekážku právoplatne rozhodnutej veci dvoma kritériami, a to totožnosťou osôb (strán sporu)

a totožnosťou predmetu konania. O totožnosť osôb ide vtedy, ak sa v konaní zúčastňujú tie isté osoby,
ako v konaní ukončenom právoplatným rozhodnutím súdu. V otázke totožnosti predmetu konania sa
jedná o totožný nárok (petit), ktorý sa má stať súčasťou výroku rozhodnutia, ak súd žalobe vyhovie. V
prípade prekážky veci rozsúdenej sa nemôže o veci, o ktorej sa už právoplatne rozhodlo, rozhodovať
znova. Výklad pojmu „tá istá vec“ je pomerne jednotný v tom zmysle, že musí ísť o tie isté subjekty

práva, ktoré vystupovali v pôvodnom konaní ako sporové strany a ten istý predmet konania - totožný
nárok uplatnený z totožného skutkového základu medzi totožnými subjektmi. Ak mal teda konajúci súd
za to, že v súdenej veci sa jedná o prekážku veci právoplatne rozsúdenej, mal podanú žalobu v tejto veci
zamietnuť. Okresný súd však v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len vyňal niektoré pre rozhodnutie
sporu základné otázky, tzv. predbežné/prejudiciálne otázky a namiesto riadneho odôvodnenia svojho

rozhodnutia o týchto otázkach len poukázal na to, že o týchto otázkach súd už právoplatne rozhodol v
konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 5C/256/2016 konštatujúc, že takéto rozhodnutie
tvorí prekážku veci rozhodnutej a preto súd v tomto (aktuálnom) spore sp. zn. 24C/80/2019 tieto
otázky ich už nemôže posudzovať znova. Podľa názoru žalovaného však takáto právna úvaha nemá
oporu v zákone a ani v právnej teórii. Navyše, okresný súd ju ani žiadnym spôsobom neodôvodnil.

V zmysle konštantnej judikatúry o prekážku právoplatne rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak súd
určitú otázku v konaní posúdi prejudiciálne. Prejudiciálna otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy
poňaté do výroku súdneho rozhodnutia. Keďže výrok súdneho rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku,
ktorá nadobudla právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka, ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení
rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie

pochybil, keď sa žiadnym ďalším spôsobom okrem už uvedeného, (ktorý však vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci), nevysporiadal s námietkou žalovaného o absolútnej neplatnosti právneho
úkonu - Dohody o rozpustení združenia zo dňa 31.05.2016. Zároveň týmto svojím postupom konajúci
súd odňal žalovanému právo na spravodlivý proces. Podľa názoru odvolateľa prvoinštančné konanie samu nejaví ako spravodlivé a napadnuté rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti. Tým, že sa okresný
súd pri prejednávaní sporu odmietol zaoberať otázkou absolútnej neplatnosti právneho úkonu - Dohody
o rozpustení združenia zo dňa 31.05.2016, keď zároveň vyriešenie tejto otázky je pre rozhodnutie

sporu zásadné, nielenže takýmto postupom zaťažil konanie odvolacím dôvodom, ale vytvoril aj procesnú
situáciu, v ktorej žalovaný v záujme bránenia svojich práv nemal inú možnosť, len podať voči žalobcovi
vzájomnú žalobu, čo i pre neho predstavuje ďalšie zaťaženie poplatkovou povinnosťou. Súd je pritom
povinný prihliadať na námietku strany o absolútnej neplatnosti právneho úkonu a má
povinnosť ex offo ju skúmať. Absolútnu neplatnosť právneho úkonu je možné namietať kedykoľvek. V

danej súvislosti žalovaný poukázal i na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Martin
pod sp.zn. 5C/256/2016 sa súd vo svojom rozsudku otázkou platnosti/neplatnosti Dohody o rozpustení
združenia zo dňa 31.05.2016 bližšie nezaoberal. Zároveň odvolateľ namietal i porušenie jeho práva na
spravodlivý proces, argumentujúc tým, že napadnuté rozhodnutie trpí nedostatkom dôvodov, na ktorých
je založené. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia totiž nereagoval na zásadnú (relevantnú)
námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, a preto napadnuté rozhodnutie

je prejavom jeho arbitrárnosti (svojvôle), a to nielen s poukazom na ustálenú judikatúru ESĽP, ale i
Ústavného súdu SR. Naviac žalovaný namietal aj procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý s odkazom
na koncentráciu konania nezohľadnil jeho námietku započítania pohľadávky voči pohľadávke žalobcu
uplatnenej žalobou. V priebehu pojednávania vzniesol žalovaný kompenzačnú námietku, ktorou si voči
nároku žalobcu uplatnenému žalobou započítal svoju pohľadávku v celkovej výške 178.650,16 Eur k

momentu, kedy sa pohľadávky vzájomne stretli. Žalobca so žalovaným dňa 31.12.2013 uzatvorili zmluvu
o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí a zmluvu o prenájme nebytových priestorov. Žalobca ako
nájomca sa v tejto zmluve zaviazal uhrádzať žalovanému ako prenajímateľovi ročné nájomné vo výške
22.800,00 Eur a zmluvou o nájme nebytových priestorov štvrťročné nájomné vo výške 8.400,00 Eur,
t. j. vo výške 33.600,00 Eur ročne. Obidve zmluvy nadobudli účinnosť dňa 01.01.2014, no žalobca

do dnešného dňa neuhradil žalovanému titulom uvedených zmlúv žiadne nájomné. Je tak zrejmé,
že žalovanému vznikol nárok na úhradu nájomného za celé obdobie platnosti predmetných zmlúv. V
tomto spore si žalovaný započítal nájomné zo zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí vo
výške 68.400,00 Eur za roky 2014, 2015 a 2016 (22.800,00 eur x 3 roky) a zo zmluvy o prenájme
nebytových priestorov za roky 2014, 2015, 2016 a I. štvrťrok roku 2017 a časť II. štvrťroku 2017 vo výške

110.250,16 eur (33.600,00 x 3 roky + 8.400,00 + 1.050,16 Eur). Súd sa s kompenzačnou námietkou
žalovaného vysporiadal v bode 14. a 15. odôvodnenia napadnutého rozsudku len tak, že táto nebola
žalovanou sporovou stranou uplatnená včas. V danej súvislosti žalovaný akcentoval, že okresný súd
dňa 03.01.2020 doručoval výzvu predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalobcu, ktorého vyzval na
označenie skutočností a predloženie dôkazov a poučil ho o sudcovskej koncentrácii konania a jej

následkoch. Táto výzva však bola predchádzajúcemu právnemu zástupcovi doručovaná podľa ust. §
111 ods. 3 CSP, keďže tento ju neprevzal v odbernej lehote. Nový právny zástupca, ktorému žalovaný
udelil plnomocenstvo dňa 06.03.2020 sa o tejto výzve nedozvedel, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko
krátko po udelení plnomocenstva z dôvodu šíriaceho sa vírusu Covid - 19 a s tým súvisiacimi ochrannými
opatreniami vlády SR, nebolo možné, aby mu okresný súd sprístupnil spis v prejednávanej veci.

13. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu ako
vecne správny potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.
14. Uviedol, že z bodu 9. odôvodnenia napadnutého rozsudku jasne vyplýva, že súd prvej inštancie

mal na mysli riešenie predbežných otázok, t.j. prejudicialitu v zmysle ust. § 194 CSP. V zmysle stabilnej
judikatúrysúdovSRplatíprávnaveta:„Pokiaľužbolavobčianskoprávnomkonaníprávoplatnevyriešená
určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku
posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“ (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 1Cdo 44/2010 zo dňa 31.01.2012, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a

rozhodnutí súdov SR č. 3/2013 na str. 32 ako R 40/2013). Zároveň žalobca poukazuje ust. § 228
ods. 1 CSP ohľadne subjektívnej záväznosti právoplatného rozsudku pre sporové strany, konkrétne
rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 5C/256/2016-398 zo dňa 14.03.2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/152/2019-464 zo dňa 28.11.2019, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa
06.02.2020. V zmysle teórie práva platí, že skutočnosť, že výrok právoplatného rozsudku už nie je

záväzný pre všetky orgány, neznamená nič iné, než to, že akýkoľvek orgán verejnej moci je pochopiteľne
viazaný tým, ako vec správne posúdil súd, avšak len medzi danými sporovými stranami (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok,
Komentár: Praha: C. H. Beck, 2016, 835 s.). Žalobca tiež poukázal na princíp právnej istoty v zmysle čl.2 CSP a i na stabilnú judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 564/2012, resp. PL. ÚS 36/95). V súlade s
predmetným princípom právnej istoty žalobca dôvodne predpokladal, že súd prvej inštancie, rozhodujúci
v tomto spore o nároku žalobcu voči žalovanému v zmysle Dohody o rozpustení združenia za dňa

31.05.2016 ohľadne náhrady polovice splátok úveru za mesiace 09/2016 až 08/2019, rozhodne rovnako,
ako rozhodol rozsudkom Okresný súd Martin č .k. 5C/256/2016-398 zo dňa 14.03.2019 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/152/2019-464 zo dňa 28.11.2019,
právoplatným dňa 06.02.2020, ktoré riešili nárok žalobcu voči žalovanému ohľadne náhrady polovice
splátok tohto istého úveru za mesiace 6/2016 až 7/2016. V súlade s predmetným princípom právnej

istoty bol tento predpoklad žalobcu v tomto konaní naplnený a nič na veci nemení ani tá skutočnosť,
že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na ust. § 230 CSP. Výrok jeho rozhodnutia je
vecne správny. Navyše, žalobca akcentoval, že Okresný súd Martin v právoplatne skončenej veci sp.zn.
5C/256/2016 prejudiciálne riešil i otázku platnosti Dohody o rozpustení združenia zo dňa 31.05.2016.
V prípade posúdenia jej neplatnosti by totiž nemohol žalobe v plnom rozsahu v prospech žalobcu
vyhovieť. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku jasne uviedol, na akom základe a pri akom

myšlienkovom postupe a právnom zdôvodnení založil svoj právny názor pri vyhovení žaloby v prospech
žalobcu. Z tohto pohľadu sa napadnutý rozsudok okresného súdu nejaví byť arbitrárny, resp. taký, ktorý
by porušoval právo žalovaného na spravodlivý proces. Aj postup konajúceho súdu, ktorý nezohľadnil
námietkuzapočítaniapohľadávkyžalovanéhovočižalobcovijespoukazom nakoncentráciu
konania správny a zodpovedá ust. § 167 ods. 4 CSP v spojení s ust. § 153 CSP. Uznesením Okresného

súduMartinč.k.24C/80/2019-169zodňa05.12.2019bolžalovanývyzvanýnavyjadreniesakvyjadreniu
žalobcu k odporu a na uvedenie ďalších skutočností a označenie dôkazov s poučením o sudcovskej
koncentrácii konania. Toto uznesenie bolo žalovanému doručené dňa 03.01.2020 postupom podľa § 111
ods.3CSP,keďžejehoadvokátD..R.sizásielkuneprevzalvodbernejlehote.Žalovanýbolpočascelého
súdneho konania zastúpený advokátmi (do odvolania plnomocenstra dňa 06.03.2020 advokátom D.. D.

R., následne od 06.03.2020 advokátkou E.. P. E. a od 01.06.2020 Advokátskou kanceláriou M2 Legal,
s.r.o.). Poukazovanie na nemožnosť nahliadnutia do spisu novou advokátkou žalovaného E.,
ktorá prevzala zastúpenie dňa 06.03.2020 pre šíriaci sa koronavírus, nie je dôvodné, keďže po
prevzatí zastúpenia až do vyhlásenia mimoriadnej situácie SR (12.03.2020) a následného prijatia zák.
č. 62/2020 (25.03.2020) mala menovaná dostatok času na naštudovanie súdneho spisu. Bez ohľadu na

túto skutočnosť, lehota 10 dní na vyjadrenie sa k vyjadreniu žalobcu a na uvedenie ďalších skutočností
a označenie dôkazov v zmysle uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 24C/80/2019-169 zo dňa 05.12.2019
uplynula dňa 13.01.2020. Súd prvej inštancie preto postupoval správne a v súlade so zákonom a
sudcovskoukoncentrácioukonania,keďneprihliadolnaďalšiedôkazyanámietkypredloženéžalovaným
elektronicky do spisu až dňa 02.06.2020, resp. následne na pojednávaní konanom dňa 03.06.2020.

Žalovanému teda nebolo upreté žiadne právo na súdnu ochranu. Keďže jeho vzájomná žaloba bola
vylúčená na samostatné konanie, bude mať v uvedenom spore dostatočný časový priestor a možnosť
preukázať svoje tvrdenia.

15. Žalovaný nepodal vo veci odvolaciu repliku.

16. Ďalšie podania strán sporu v rámci odvolacieho konania neboli produkované.

17. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario

odvolanie žalovaného proti jeho výrokom I. a II. podľa § 386 písm. c) CSP odmietol a vo výroku III. a
tiež v závislom výroku IV. o trovách konania rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správny potvrdil.

18. Vo vzťahu k výrokom I. a II. odvolací súd uvádza:

19. V zmysle ust. § 355 ods. 2 CSP, proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to
zákon pripúšťa.

20. Podľa ust. § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.

21. V prejednávanej veci podal žalovaný odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie (zahrnutého do
výroku napadnutého rozsudku) o vylúčení vzájomnej žaloby žalovaného na samostatnékonanie (výrok I.) a o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania (výrok II.). S poukazom na znenie
ust. § 355 ods. 2 CSP odvolací súd skúmal, či zákon proti takémuto rozhodnutiu odvolanie pripúšťa.

22. V ustanovení § 357 CSP zákonodarca jednoznačne špecifikoval prípady, v ktorých je
odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie prípustné. Je zrejmé, že zákon proti rozhodnutiu súdu
o vylúčení vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie nepripúšťa. Dôvody pre prerušenie
konania sú upravené v § 162 až § 164 CSP. Prerušenie konania len z niektorých z nich však
zakladá prípustnosť odvolania. Tieto prípady sú uvedené v § 357 písm. n) CSP. V týchto prípadoch proti

uzneseniu o prerušení konania zákon pripúšťa odvolanie bez ohľadu na to, či bolo uznesenie vydané
na návrh alebo bez návrhu. Ak bol však podaný návrh na prerušenie konania a súd mu nevyhovel, nie
je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm. n) CSP.

23. Zároveň odvolací súd dodáva, že na neprípustnosti odvolania proti predmetnému uzneseniu
nič nemení ani skutočnosť, že strany sporu boli okresným súdom v napadnutom rozsudku poučení

o možnosti podať proti nemu odvolanie. Ani skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne poučil
účastníkov konania o prípustnosti opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu nezakladá ich
procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená. Civilný sporový
poriadok v ust. § 362 ods. 3 poskytuje stranám ochranu iba v prípade nesprávneho poučenia o
neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať odvolanie v zákonom

predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia odvolaním napadnuteľného rozhodnutia čo však
nie je situácia, ktorá vznikla v danom prípade.

24. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku I. rozsudku o vylúčení
vzájomnej žaloby žalovaného na samostatné konanie a proti tiež proti jeho výroku II. o zamietnutí návrhu

žalovaného na prerušenie konania postupom podľa ň 386 písm. c) CSP o d m i e t o l .

25. Vo vzťahu k výroku III. napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:

26. Odvolací súd v predmetnej časti podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené a (až na výnimku uvedenú ďalej) v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi
závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v prejednávanej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie (hoci veľmi stručne) odôvodnil v súlade s
ust. § 220 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach
naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní

obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), ktoré však
v odôvodnení svojho rozhodnutia doplnil spôsobom uvedeným ďalej.

27. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného formulovanú v jeho opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť

žalovaného za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou
odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

28. Odvolateľ vo svojom opravnom prostriedku vo vzťahu ku skutkovými tvrdeniam len
zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa

nestotožnil so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia.

29. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda
aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani
právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané,
je vždy vecou súdov (§ 185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, prečo žalobe žalobcu vyhovel, pričom ku svojim záverom dospel v kontexte
všetkých vykonaných dôkazov s prihliadnutím na individuálne okolnosti prejednávanej veci a právnuúpravu viažucu sa k predmetu sporu. S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným
súdom popísaný v odôvodnení jeho rozsudku, krajský súd len doplnil stručné dôvody napadnutého
rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn.

IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého "....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a
odvolaciehosúdunemožnoposudzovaťizolovane,pretožeprvostupňovéaodvolaciekonaniezhľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny
názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných
súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli

vydané v priebehu príslušného súdneho konania".

30. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie
preukázané, že v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 5C/256/2019 sa žalobca
Q. žalobou domáhal voči žalovanému E. P. zaplatenia náhrady polovice splátok tohto istého úveru,
ako v aktuálne vedenom spore, zaplatených žalobcom peňažnému ústavu, za iné obdobie, ako je

tomu v aktuálne prejednávanej veci (konkrétne za obdobie mesiacov 06/2016 až 07/2016), pričom i
tento žalobou uplatnený nárok vyplýval z Dohody o rozpustení združenia zo dňa 31.05.2016 uzavretej
stranami sporu ako pôvodnými účastníkmi združenia. V označenom konaní bol žalovaný rozsudkom
OkresnéhosúduMartinč.k.5C/256/2016-398zodňa14.03.2019vspojenísrozsudkomKrajskéhosúdu
v Žiline č. k. 11Co/152/2019-464 zo dňa 18.11.2015 zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 13.694,63 Eur

spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 13.694,60 Eur od 16.07.2016 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne súd uložil priznať žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania. Uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť dňa 06.02.2020. Skôr ako Okresný
súd Martin v aktuálne vedenom spore sp.zn. 24C/80/2019 pristúpil k rozhodnutiu v merite veci, skúmal,
či má splnené podmienky konania, t. j. či sa podľa § 230 CSP nejedná v danom prípade o prekážku

veci rozsúdenej, pričom dospel k záveru, že v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/256/2016 už
súd právoplatne medzi tými istými sporovými stranami v rovnakom procesnom postavení rozhodol i
o vyriešení tzv. predbežných otázok (konkrétne o platnosti uzavretej Dohody o rozpustení združenia,
použitia predmetného úveru na nadobudnutie majetku uvedeného združenia, záväzku
žalovaného spoločne a nerozdielne vrátiť tento úver a záväzku žalovaného nahradiť žalobcovi polovicu

jeho splátok úveru).Týmito závermi (t. j. hmotnoprávnym posúdením/vyriešením právneho vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným) je preto súd viazaný aj pri rozhodovaní aktuálnej sporovej veci Okresného súdu
Martin sp.zn. 24C/80/2019.

31. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na právne závery prijaté Ústavným súdom SR v uznesení

č .k. II.ÚS 414/2017-9 zo dňa 22. júna 2017:
„Právoplatným rozsudkom súdu na peňažné plnenie pre adresátov účinkov záväznosti tohto rozhodnutia
označeným v ust. § 159 ods. 2 O.s.p. (teraz § 228 ods. 1 CSP - poznámka odvolacieho súdu) sa zakladá
prekážka právoplatne rozhodnutej veci (§ 159 ods. 3 O.s.p - teraz § 230 CSP - poznámka odvolacieho
súdu), takéto rozhodnutie po uplynutí paričnej lehoty je exekučným titulom. Účinky tohto právoplatného

rozhodnutia sa vzťahujú na účastníkov konania (teraz strany sporu - poznámka
odvolacieho súdu), v ktorom bolo vydané, jeho výrok je tiež záväzný pre súdy a iné štátne orgány, a to
aj vtedy, ak ako predbežnú otázku posudzuje právny vzťah medzi týmito účastníkmi, ktorý sa vyriešil
uvedeným právoplatným súdnym rozhodnutím. Navrhovateľ/žalobca, ktorý bol účastníkom konania, v
ktorom súd vydal právoplatné rozhodnutie ukladajúce v jeho prospech odporcovi/žalovanému platobnú

povinnosť, je týmto rozhodnutím (jeho výrokom) viazaný; preto nemôže v inom súdnom konaní úspešne
uplatňovať proti odporcovi/žalovanému ten istý nárok už raz priznaný právoplatným rozhodnutím. Pokiaľ
by išlo o iný nárok (predmet konania), zásadne platí, že ak v skončenom konaní účastníkov/strán došlo
právoplatným rozhodnutím súdnym rozsudkom k vyriešeniu hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého sa aj
tento (nový) nárok odvodzuje, súd v tomto ďalšom konaní je pri zodpovedaní predbežnej otázky, (ktorá

sa právoplatným súdnym rozhodnutím už vyriešila ako vec sama), týmto riešením viazaný. Nesmie
pretovychádzaťzinéhozáveruohľadomexistencie,resp.neexistencieplatobnejpovinnosti(príslušného
nároku na plnenie) medzi tými istými účastníkmi/stranami, než ako o tomto ich právnom vzťahu už
bolo právoplatne rozhodnuté. Raz vydané právoplatné rozhodnutie je zásadne nezmeniteľné. Význam
právoplatnosti rozhodnutia sa neobmedzuje len na rovinu prekážky res iudicata ako neodstrániteľnej

prekážky konania, t. j. neprípustnosť nového prejednania už raz rozhodnutej veci.
Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie, vytvára prekážku právoplatne
rozhodnutej veci o žalobe o určení právneho vzťahu alebo práva, ak otázka, či tu právny vzťah je, alebonie je (resp. či tu právo je alebo nie je), bola posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého
právneho vzťahu alebo práva (viď rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/288/2009 zo dňa 14.01.2010).
Veľký senát občianskoprávneho a obchodnoprávnej kolégia NS ČR dňa 25.06.2014 pod sp.zn.

31Cdo/2740/2012 vydal toto rozhodnutie: „Ak je rozhodnutím o veci samej (jeho výrokom) v spore
o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva úplne
vyporiadaný právny vzťah žalovaný v spore o plnenie na riešení predbežnej otázky (riešenie prijaté v
takomto spore vyčerpalo bez zostatku obsah predbežnej otázky, z ktorej už (preto) nemôžu vzniknúť
ďalšie spory o splnenie povinnosti medzi tými istými účastníkmi/stranami), potom nasledujúcemu sporu

o určenie, či tu právny vzťah (právny pomer) alebo právo je či nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem, ktorým má byť výrokom súdneho rozhodnutia znovu posúdená rovnaká predbežná otázka, už
bráni prekážka veci rozsúdenej (res iudicata). Rovnaké stanovisko zaujal NS SR v rozhodnutí sp.zn.
1Cdo/44/2010, sp.zn. 1Cdo/133/2009 a tiež Ústavný súd SR sp.zn. II.ÚS 349/09-36 z 20.01.2010.“

32. Možno teda zhrnúť, že ak je v aktuálne prejednávanej veci predmetnom sporu zaplatenie časti

splátok tohto istého úveru, len za iné obdobie, ako tomu bolo v predchádzajúcom právoplatne
skončenom spore Okresného súdu Martin sp. zn. 5C/256/2016 a základ nároku uplatneného žalobou
v tomto v poradí druhom spore sp.zn. 24C/80/2019 vedenom na Okresnom súde Martin vyplýva
z toho istého právneho vzťahu medzi tými istými účastníkmi/stranami, pričom žalovaný bol už v
predchádzajúcom konaní zaviazaný rozsudkom na plnenie v prospech žalobcu, je súd aktuálne v

prejednávanom prípade sp.zn. 24C/80/2019 takýmto vyriešením právnej otázky (t. j. hmotnoprávnym
posúdením/vyriešením právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným) viazaný, má teda vyriešený
základ nároku uplatnený žalobou. Zároveň právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na
plnenie, vytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci o žalobe na určenie právneho vzťahu
alebo práva, keďže otázka, či tu právny vzťah je, alebo nie je (resp. či tu právo je, alebo nie je), bola

posúdená pri rozhodovaní o predchádzajúcej žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo
práva. Netreba tiež opomínať fakt, že základné právo na súdnu ochranu spravidla
chráni právo na prístup k súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, resp. zákaz procesnej
arbitrárnosti, a napokon zakazuje úplne vybočiť z hmotnoprávneho rámca, čo judikatúra označuje ako
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy (IV. ÚS 77/02). Na absolútnu neplatnosť prihliadajú súdy

ex offo, t. j. aj bez námietky účastníka/strany a z tohto pohľadu majú silnú pozíciu
pri rozhodovaní zmluvných sporov (pozri napr. nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 294/2018-72 zo
dňa 11. októbra 2018). Základným princípom výkladu zmlúv je však priorita výkladu, ktorý nezakladá
neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady.
Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s

ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou
a nie zásadou (pozri nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 242/2007 z 22. novembra 2007). Bolo tomu
nesporne tak aj pri rozhodovaní súdu o predchádzajúcej žalobe na plnenie v spore sp. zn. 5C/256/2016,
pretože inak by súd nebol žalobcovi priznal plnenie na základe Dohody o rozpustení združenia zo
dňa 31.05.2016 uzavretej stranami sporu ako pôvodnými účastníkmi združenia; ale po zistení dôvodu

absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu by žalobu zamietol.

33. Rovnako neobstojí ani odvolacia argumentácia žalobcu smerujúca voči procesnému postupu
okresného súdu v súvislosti s aplikáciou tzv. koncentračnej zásady, ktorej podstata spočíva v tom,
že strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania,

ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania,
nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesno-právne účinky.
Absencia procesno-právnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné
úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky
procesnej obrany (§ 149 CSP). Z normatívneho hľadiska má koncentrácia konania za následok osobitné

procesno-právne sankcie (v podobe neúčinnosti procesného úkonu strany sporu) za to, že
strana sporu porušila procesnú povinnosť riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). Povinnosť
riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 Základných princípov CSP tak, že strany
sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s
princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (článok 5

Základných princípov CSP). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania,
zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali
včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§
153 CSP - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 CSP - zákonná koncentráciakonania). Sudcovská koncentrácia konania je v dispozičnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia
konania je pre súd a strany sporu obligatórna.

34. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného
pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie
skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade

dôvodné,napr.akjebezprostrednoureakciou nanovéskutočnosti,ktorévyplynulizvykonaného
dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného úkonu a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnotívokolnostiachkonkrétnehoprípadusúdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškanie
procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na
procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky.

35. Predloženie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné,
je definované v § 153 ods. 1 druhá veta CSP. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Toto
pravidlo je legis generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu lehotu na
vykonanie určitého procesného úkonu. O tom, či súd omeškaný procesný úkon strany ospravedlní alebo

nie, nevydáva procesné uznesenie. V odôvodnení rozsudku vo veci samej však vysvetlí, že na
procesný úkon strany neprihliadol a z akých dôvodov.

36. Zavedenie inštitútu koncentrácie konania do procesnej úpravy bolo odrazom potreby urýchlenia
vybavovania sporovej agendy, ktorá bola v minulosti mnohokrát zdržiavaná opakovanými a postupnými

procesnými návrhmi strán, hoci tieto mohli byť realizované v počiatočných fázach
konania. Daná taktika žalobcu či žalovaného vytvárala priestor pre viacnásobné
odročovanie pojednávaní, produkovanie ďalších a ďalších dôkazov a vzniku mnohých reštančných
vecí, ktoré pri rešpektovaní princípu hospodárnosti konania mohli byť ukončené v podstatne kratšom
čase. Koncepcia Civilného sporového poriadku zvýšila v tejto súvislosti zodpovednosť strany sporu za

uplatňovanie jej práv a vytvára tak tlak na dodržiavanie určených lehôt.
Dôsledné použitie koncentračnej zásady je namieste predovšetkým v prípadoch zastúpenia sporových
strán advokátmi, ktorí sú ako vysokokvalifikovaní odborníci v oblasti práva povinní v duchu procesnej
ekonómie prezentovať tvrdenia a dôkazy včas, v lehotách určených zákonom a súdom a vždy vtedy, keď
ich objektívne majú k dispozícii. Nerešpektovaním týchto zásad sa tak žalobca či žalovaný vystavujú

riziku neúspechu v spore. K oprávneniu sudcu vychádzať v jednotlivom prípade z ustanovenia § 153
CSP odvolací súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 530/2018.

37. Z ust. § 152 CSP vyplýva, že hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu,
zánik alebo oslabenie práva protistrany. Hmotnoprávna námietka je vždy adresovaný právny úkon. Na

zavŕšenie procesu vzniku adresovaného právneho úkonu sa vyžaduje, aby prejav vôle došiel adresátovi.
Adresátom je subjekt určený hmotným právom. Je ním preto protistrana (nie súd). Ak je hmotnoprávna
námietka urobená prostredníctvom súdu (vo forme podania), má sa za to, že prejav vôle došiel do sféry
adresáta (protistrany) okamihom, keď sa o ňom protistrana v konaní dozvedela (§ 124 ods. 2 CSP).
Týmto okamihom nastávajú hmotnoprávne účinky zmeny, zániku alebo oslabenia práva protistrany.

Jedná sa však o prostriedok procesnej obrany (§ 149 CSP), pričom uplatnenie hmotnoprávnej námietky
podlieha sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania (§ 153 a § 154 CSP).

38. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalovaný bol súdom prvej inštancie riadne poučený o
sudcovskej koncentrácii konania uznesením č. k. 24C/80/2019-169 zo dňa 05.12.2019. Toto uznesenie

žalovaného bolo doručené jeho predchádzajúcemu právnemu zástupcovi D. dňa 03.01.2020 postupom
podľa § 111 ods. 3 CSP, ktorý si zásielku neprevzal v odbernej lehote. Zároveň žalovaný, resp. jeho
predchádzajúci právny zástupca, ktorému bola písomnosť doručená podľa § 111 ods. 3 CSP, nevyužil
možnosť podľa § 114 CSP o odpustenie zmeškania lehoty.

39. Je tak zrejmé, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore postupoval správne a v súlade so
zákonom a sudcovskou koncentráciou konania, keď neprihliadol na ďalšie dôkazy a hmotnoprávne
námietky predložené žalovaným elektronicky až dňa 02.06.2020, resp. následne na pojednávaní
konanom dňa 03.06.2020.40. Nad rámec uvedeného len pre úplnosť odvolací súd dodáva, že hmotnoprávna námietka smeruje
proti dôvodne uplatnenému nároku, resp. voči dôvodne uplatnenému procesnému útoku, či procesnej

obrane(ibažejeuplatnenáineventum).Stranasporu,ktorávznášahmotnoprávnunámietku,takuznáva
skutkový a právny dôvod nároku protistrany. Ak teda žalovaný vznesie námietku započítania,
považuje žalovanú pohľadávku za existujúcu, teda za spôsobilú, aby voči nej bolo započítané. Úloha
súdu v spore sa tým mení, keďže spornou už nie je žalovaná pohľadávka, ale pohľadávka, ktorou sa
započítava.

41. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v
potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. §
191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil
stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú
aktivitustrán,akoajmeritumveci.Povykonaní a vyhodnotenídokazovaniazákonnýmspôsobom

a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle
ust. § 220 až § 222 CSP aj správne a presvedčivo (i keď veľmi stručne) odôvodnil. Odvolacie dôvody
žalovaného vyhodnotil krajský súd ako nepodstatné, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku
toho krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej, t. j. vo výroku III. ako vecne správny potvrdil.

42. Nadväzne na to odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj závislý výrok IV. o
trovách konania napadnutého rozsudku, proti ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne odvolacie námietky,
ktorý však zodpovedá procesnému úspechu strán v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane v
rámci tohto štádia konania nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v ňom úspech
nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia
vyšší súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

44. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v

čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§
427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).