Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. júl 2021

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/89/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615208256
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2021:6615208256.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Renáty Deákovej ako členov senátu, v spore
žalobkyne X. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXX, XXX XX M., zast. Advokátskou kanceláriou
JUDr. Peter Rybár, s.r.o. so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466 proti žalovanému
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie
3 724,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
4C/201/2015 - 335 zo dňa 08. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu

3.724,- Eur spolu s úrokom z omeškania 5,05 % ročne zo sumy 3.724,- Eur od 24.05.2015 do zaplatenia,
všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a v III. výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobkyni náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu
3 724,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 3 724,- Eur od 24. 05. 2015 do

zaplatenia, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok), v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol (II. výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100
% do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o jej výške (III. výrok).
1.1 Napadnutý rozsudok vydal súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v zmysle uznesenia
KrajskéhosúduvBanskejBystricič.k.17Co/310/2016-120zodňa17.08.2017,ktorýmbolzrušenýprvý
rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 4C/201/2015 - 56 zo dňa 20. 08. 2015. Z odôvodnenia predmetného
rozhodnutia súdu prvej inštancie a obsahu spisu vyplýva, že dňa 10. 02. 2014 uzavrela žalobkyňa

ako dlžníčka so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný
poskytol žalobkyni úver vo výške istiny 3 500,- Eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 3 364,- Eur, t. j. žalobkyňa
sa zaviazala zaplatiť celkovú čiastku 6 864,- Eur v 12 mesačných splátkach po 572,- Eur počnúc dňom
18. 03. 2014. Žalobkyňa žalovanému uhradila celkovú čiastku 6 894,- Eur. Dňa 19. 03. 2014 uzavrela
žalobkyňa ako dlžníčka so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej
žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške istiny 350,- Eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť veriteľovi túto sumu zvýšenú o poplatok vo výške 300,- Eur, t. j. žalobkyňa
sa zaviazala zaplatiť celkovú čiastku 650,- Eur v 10 mesačných splátkach po 65,- Eur počnúc dňom 18.
04. 2014. Žalobkyňa žalovanému celkovo uhradila sumu 680,- Eur.1.2 Súd prvej inštancie skonštatoval, že v konaní bola medzi stranami sporná skutočnosť, či boli
zmluvy o úvere uzatvorené medzi účastníkmi zmluvy ako podnikateľmi podľa zákona č. 513/1991 Zb.
Obchodného zákonníka (ďalej aj „Obchodný zákonník“) alebo ako spotrebiteľské zmluvy v zmysle

zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej aj „O. z.“), a to z dôvodu dvojakého označenia
dlžníka v zmluvách tak osobnými údajmi, ktoré sú typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu (meno,
priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a trvalé bydlisko), ako aj údajmi charakterizujúcimi
fyzickú osobu - podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania). Súd prvej inštancie poukázal
na to, že prvá časť zmlúv obsahuje údaje ohľadom dlžníka - podnikateľa, nakoľko sa tu uvádza

obchodné meno, IČO a číslo živnostenského registra. Tretia kolónka obsahuje miesto pre vpisovanie
údajov vo vzťahu k fyzickej osobe, pretože táto sa identifikuje rodným číslom a číslom občianskeho
preukazu. V druhej kolónke dlžník prehlasuje, že finančné prostriedky sú mu poskytované na výkon
podnikania. Nakoľko ide o formulárovú zmluvu, dlžník nemá inú možnosť ako prijať túto zmluvu. Pokiaľ
dané údaje vypisuje mandatár, o to viac v danom prípade vzniká pochybnosť o čestných praktikách
poskytovateľa a správnosti vypísaných údajov vo vzťahu k vôli dlžníka. Nič totiž nebráni ani fyzickej

osobe-podnikateľovi,abyuzatváralatakútozmluvuakofyzickáosoba-nepodnikateľ.Napodporusvojej
argumentácie poukázal súd prvej inštancie na rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
4CoE/100/2013, sp. zn. 13CoE/165/2013 a sp. zn. 15Co/497/2014. V záujme odstrániť uvedený rozpor
v skutkových tvrdeniach strán sporu vykonal súd prvej inštancie rozsiahle dokazovanie. Žalobkyňa
v priebehu celého konania tvrdila, že predmetné úverové zmluvy uzatvárala ako fyzická osoba -

nepodnikateľ, finančné prostriedky si vzala a aj použila pre osobnú potrebu, konkrétne na opravu
rodinného domov a s tým súvisiacu kúpu stavebného materiálu. Celú žiadosť o úver ako aj zmluvu o
úvere vypísala obchodná zástupkyňa (mandatárka) žalovaného a žalobkyňa žiadosť len podpísala. Súd
prvej inštancie mal za to, že súkromný účel poskytnutia peňažných prostriedkov potvrdila aj svedkyňa W.
I. (bývalá zamestnankyňa - mandatárka žalovaného), ktorej žalobkyňa uviedla, že peniaze potrebuje v

súvislosti s nehnuteľnosťou, o ktorú prišla. Spotrebiteľský charakter zmlúv potvrdzuje výpoveď svedkyne
aj v časti, v ktorej opísala priebeh kontraktačného procesu v spoločnosti žalovaného. Akonáhle bolo zo
strany žalovaného zistené, že klient disponuje živnostenským oprávnením, predkladal sa klientovi na
podpis osobitný typ formulára zmluvy. Žalovaný neskúmal, či bol úver poskytnutý na účel podnikania,
ale formálne mu úver na účel podnikania poskytol, čím dochádzalo k obchádzaniu ustanovenia §

9 ods. 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 129/2010 Z. z.“). Súd prvej
inštancie poznamenal, že údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré charakterizujú
dlžníka ako podnikateľa sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra. Naopak, údaje
charakterizujúce dlžníka ako fyzickú osobu - nepodnikateľa nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť

len z dokladov priamo poskytnutých dlžníkom, napríklad z občianskeho preukazu z čoho je tiež možné
vyvodiť, že dlžník v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ. Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd
prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa uzavrela zmluvy o úvere ako fyzická osoba - nepodnikateľ
a predmetný právny vzťah z titulu uzatvorených zmlúv o úvere posúdil ako vzťah spotrebiteľský podľa
§ 52 a nasl. O. z., nakoľko žalovaný je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti poskytuje finančné služby a žalobkyňa je spotrebiteľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
1.3 Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že vzťah založený zmluvami o úvere medzi stranami
sporu je vzťahom spotrebiteľským, posudzoval predmetné zmluvy aj podľa zákona č. 129/2010 Z. z.
v znení účinnom ku dňu uzavretia zmlúv. Na základe toho dospel k záveru, že v oboch uzavretých

zmluvách absentujú náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. a to údaj o termíne konečnej
splatnosti úveru (písm. f/), úroková sadzba spotrebiteľského úveru (písm. i/), ročná percentuálna miera
nákladov (písm. j/) a termíny splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov (písm. k/). Podľa § 11 ods. 1
zákona č. 129/2010 Z. z. je preto potrebné úvery poskytnuté na základe predmetných zmlúv považovať
za bezúročné a bez poplatkov a žalobkyni vznikla povinnosť vrátiť žalovanému len istinu poskytnutých

úverov bez úrokov a bez poplatkov. Z titulu zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzatvorenej dňa 10. 02. 2014
malažalobkynipovinnosťvrátiťžalovanémusumu3500,-Eur,vrátilamusumu6894,-Eur,čímjejvznikol
preplatok 3 394,- Eur. Z titulu zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX zo dňa 19. 03. 2014 vznikla žalobkyni
povinnosť vrátiť žalovanému sumu 350,- Eur, pričom mu vrátila 680,- Eur, čím jej vznikol preplatok 330,-
Eur. Celkový preplatok žalobkyne voči žalovanému je v sume 3 724,- Eur a predstavuje bezdôvodné

obohatenie (majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu), ktoré je žalovaný povinný
žalobkyni vydať.
1.4 Na záver súd prvej inštancie dodal, že hoci žalovaný zrejme nedopatrením nepredložil na výzvu
súdu v dostatočne čitateľnej podobe zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ale zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorejtáto zmluva predchádzala, súd prvej inštancie vyžiadanie uvedenej zmluvy z hľadiska hospodárnosti
konania nepovažoval za nevyhnutné. Všetky úverové zmluvy predložené v predmetnom spore (aj v
ďalších dvoch konaniach vedených na rovnakom súde) sú formulárového typu, ich text je totožný a líšia

sa len údajmi ručne vpísanými do týchto formulárov, ktoré sú dostatočne zrejmé. Okrem toho medzi
stranami nebolo sporné, že údaje, ktoré sú obligatórnymi náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere
v týchto zmluvách skutočne absentujú.
1.5 Súd prvej inštancie priznal žalobkyni uplatnený úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po dni
uvedenom vo výzve na vrátenie bezdôvodného obohatenia, t.j. odo dňa 24. 05. 2015 vo výške 5,05 %

ročne (základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu činila 0,05 %). Vyslovil názor, že na priznanie úrokov z omeškania vo výške 8,05
% ročne podľa § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.“) v spojení
s § 3 tohto nariadenia v znení účinnom ku dňu 31. 01. 2013 ako žiadala žalobkyňa nebol dôvod, keď
záväzkový vzťah medzi stranami vznikol v roku 2014. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania preto

žalobu žalobkyne zamietol.
1.6 O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“) a žalobkyni ako úspešnej strane sporu
priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému, nakoľko žalobkyňa bola plne úspešná v
uplatnenej istine a žaloba bola žalobkyni zamietnutá len v časti nevyčísleného príslušenstva pohľadávky

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27. 11. 2008).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, pričom z obsahu
odvolania vyplýva, že rozsudok napadol v I. výroku vo veci samej a v závislom III. výroku o trovách
konania. V odvolaní uplatnil odvolacie dôvody v zmysle zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), ktorý sa však na predmetné konanie už nevzťahuje (§ 470 ods. 1 C. s. p.) a
to podľa § 205 ods. 2 písm. d), ktorý je možné podradiť pod odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm.
f) C. s. p., t. j., že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam; ďalej odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f), ktorého ekvivalentom je § 365 ods. 1 písm.
h) C. s. p., t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci;

odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) (v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie) je možné podradiť pod odvolací
dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. a) C. s. p., t. j., že neboli splnené procesné podmienky a odvolací
dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f)., t. j., že účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom pod § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p., t. j., že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
2.1 Žalovaný v odvolaní namietal, že v oboch uzatvorených zmluvách o úvere vystupovala dlžníčka
(žalobkyňa) ako fyzická osoba - podnikateľ, pričom uviedla svoje IČO. Zmluvy boli uzatvorené podľa
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Právny vzťah medzi zmluvnými strany je obchodnoprávny a

aplikáciaustanoveníoochranespotrebiteľaniejenamieste.ZmluvysavzmysleObchodnéhozákonníka
považujú za absolútny obchod, a preto na ne nie je možné aplikovať iné ako ustanovenia Obchodného
zákonníka. Ide pritom o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa dohodu strán o voľbe právneho
predpisu. Keďže strany po vzájomnej dohode uzatvorili zmluvu podľa Obchodného zákonníka, aplikácia
Občianskeho zákonníka či iných zákonov slúžiacich na ochranu spotrebiteľa nie je možná. Úver si dlžník

zobral za účelom podnikania, a preto je vylúčený spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O
spotrebiteľa by išlo len vtedy ak by si vzal úver na osobnú spotrebu.
2.2Žalovanýďalejargumentoval,žečostýkavýškypoplatku,tátojeprimeranávzhľadomnaskutočnosť,
že je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania je oproti bankám vyššie. Žalobkyňa voči výške
poplatku nič nenamietala, zmluvu uzatvorila a peňažné prostriedky od obchodného zástupcu prevzala.

Poplatok je v zmluve jasne uvedený a teda žalobkyňa mala už pri podpisovaní zmluvy vedomosť o
cene úveru. Predmetný poplatok nie je ani v rozpore so zásadami obchodného styku. V jednej tretine
predstavuje dohodnutý úrok a v dvoch tretinách náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere
a administratívu. Z ustanovenia § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že na prvom mieste je
výška úrokov, ktorú si strany dojednali a iba ak tá nie je dohodnutá, je dlžník povinný platiť úroky v

najvyššej prípustnej miere ustanovenej zákonom alebo na základe zákona.
2.3 Žalovaný uviedol, že sa nestotožnil ani s tvrdeniami súdu prvej inštancie o tom, že mal ako veriteľ
používať nekalé obchodné praktiky. Zmluva o úvere bola uzatvorená dňa 17. 09. 2008 a ku dňu 01.
09. 2014 nebol v systéme noriem taký zákon, ktorý by stanovil najvyššiu prípustnú mieru odplaty zaposkytnutý úver. Veriteľ požadoval len takú výšku pohľadávky, ktorú si dohodol so samotným dlžníkom
v rámci všeobecných obchodných podmienok a dlžníka informoval o možnosti uplatnenia zmluvných
pokút v prípade riadneho a včasného neplnenia si zmluvných povinností. Ani jedna z požiadaviek, ktorú

definícia dobrých mravov (§4 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa) obsahuje nebola naplnená, a preto
nemožno vzťah (poplatok) posúdiť ako nesúladný s § 39a O. z.
2.4Rozsudoksúduprvejinštanciejenepreskúmateľnýažalovanémubolaodopretámožnosťkonaťpred
súdom. Argumentácia súdu prvej inštancie o neprijateľnosti zmluvných podmienok je nepostačujúca
a vágne odôvodnená. Nedostatočné odôvodnenie rozsudku má na následok jeho nepreskúmateľnosť.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, prečo súd rozhodol o neprijateľnosti zmluvných
podmienok a z čoho vyvodil neplatnosť celej zmluvy. Povinnosť riadne odôvodniť súdne rozhodnutie
ako súčasť práva na spravodlivý súdny proces bola prejudikovaná mnohými rozhodnutiami Najvyššieho
súdu SR aj Ústavného súdu SR.
2.5 Na záver žalovaný uviedol, že zo zmlúv o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného
obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Žalobkyňa plnila na základe platne uzavretých zmlúv, právny dôvod

na plnenie zo zmluvy nikdy neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov.
2.6 Na základe vyššie uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 16. 10. 2020 uviedla, že odvolanie žalovaného

nepovažuje za dôvodné a stotožňuje sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie. Poprela
argumentáciu žalovaného v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočne
a presvedčivo odôvodnené. Dodala, že predmetné odvolanie ani nekorešponduje s napádaným
rozhodnutím. Žalobkyňa nesúhlasila s právnym názorom žalovaného, že predmetné zmluvy o úvere nie
je možné podriadiť pod režim spotrebiteľských zmlúv. Ide o formulárové zmluvy, v ktorých spotrebitelia

nemajú možnosť ovplyvniť obsah, prípadne zmeniť niektoré ustanovenia. Žalovaný sám iniciatívne
zisťuje či spotrebiteľ nedisponuje živnostenským oprávnením a potom finguje, že si klient berie úver
na podnikateľský účel. Žalobkyňa poukázala, že medzi ňou a žalovaným nedošlo k uzavretiu zmluvy
o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ale k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle
§ 657 O. z., ktorá je reálnou zmluvou. Vzhľadom na znenie zmluvy, všeobecných podmienok a z

dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere žalobkyňa jej
ustanoveniam nemohla rozumieť. Je bežnou praxou žalovaného, že sa pri uzatváraní úverových zmlúv
snaží označiť povinného ako podnikateľský subjekt. Spotrebiteľ nemá a ani nemôže mať vedomosť aké
právne následky pre neho môže mať podpísanie žalovaným predformulovaného vyhlásenia týkajúceho
sa použitia finančných prostriedkov. Poskytnutý úver žalobkyňa použila výlučne na súkromné účely, čo

vyplýva aj z toho, že vo svojom účtovníctve uvedený úver neeviduje. V zmysle ustanovenia § 54 ods.
2 O. z. v prípade pochybností o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Žalobkyňa dala do pozornosti aj viaceré rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré sa zaoberali
dvojakým označením dlžníka v úverových zmluvách a vyhodnotili tieto vzťahy ako spotrebiteľské.
Výpoveď žalobkyne o nemožnosti ovplyvnenia zmluvy o úvere, či o poskytnutí finančných prostriedkov

žalobkyninaosobnéúčely,potvrdilasvojouvýpoveďouajsvedkyňa.Vdanomprípadeideoprávnyvzťah
založený na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení
zákona č. 129/2010 Z. z. V predmetných zmluvách absentujú v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z. z. obligatórne náležitosti zmluvy a to ročná percentuálna miera nákladov, údaj o ročnej úrokovej
sadzbe, termín konečnej splatnosti, doba trvania zmluvy, a preto je potrebné ich posúdiť ako bezúročné

a bezpoplatkové. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný v replike zo dňa 03. 11. 2020 uviedol, že sa prostredníctvom svojich predošlých vyjadrení a
odvolaniadostatočnevyjadrilkuvšetkýmrelevantnýmskutočnostiamaobsahsvojhoodvolaniapovažuje

za dostačujúci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Zároveň žiadal nahradiť trovy konania.

5. Žalobkyňa v duplike zo dňa 10. 11. 2020 uviedla, že vzhľadom na to, že žalovaný v replike neuviedol
žiadne nové skutočnosti, trvá na svojich predchádzajúcich písomných podania a odkazuje na ne.

Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.6.Krajskýsúdakofunkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolanížalovanéhopodľa§34C.s.p.preskúmal
vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 C. s. p., z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa §
380 ods. 1 C. s. p. a mimo nich podľa § 380 ods. 2 C. s. p. v rozsahu vád týkajúcich sa procesných

podmienok, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. z dôvodu, že pre
rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania pred odvolacím súdom nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Odvolací súd po prejednaní
veci dospel k názoru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, napadnutý I. výrok rozsudku súdu prvej
inštancie vo veci samej (I. výrok) a od neho závislý III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách

konania sú vecne správne a je potrebné ich podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdiť. Odvolací súd sa
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v
podrobnostiach poukazuje.

7. Na úvod odvolací súd uvádza, že odvolanie žalovaného sa v celom obsahu neviaže na konkrétne
rozhodnutiesúduprvejinštancie(argumentáciažalovanéhoohľadomprimeranostipoplatku,neexistencii

nekalých obchodných praktík vo vzťahu k poplatku, ďalej ohľadom dobrých mravov, zmluvnej pokuty,
neprijateľnosti zmluvných podmienok a neplatnosti celej zmluvy; body 2.2, 2.3 a 2.4 odôvodnenia
rozsudku) a z dôvodu viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania bude odvolací súd reagovať len
na tie námietky žalovaného v odvolaní, ktoré sa vzťahujú na rozhodnutie prvoinštačného súdu.

8. Odvolací súd posudzuje vec opakovane. Už v uznesení č. k. 17Co/310/2016 -120 zo dňa 17. 08. 2017,
ktorýmzrušilprvýrozsudoksúduprvejinštancieč.k.4C/201/2015-56zodňa20.08.2015konštatoval,že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné, vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového
stavu, dôsledkom čoho je nesprávne právne posúdenie veci, keď súd prvej inštancie nemal žiadnymi
dôkazmi podložený svoj skutkový záver o tom, že žalobkyňa mala pri uzatváraní zmlúv o úvere

postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že len žalovaného
zaťažovala dôkazná povinnosť preukázať, že žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ani so skutočnosťou, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno,
keďže súd prvej inštancie dôkaz zmluvami o úvere prečítaním zmlúv na pojednávaní nevykonal.
Odvolací súd vyslovil názor, že ak žalobkyňa tvrdila, že sa na jej úkor žalovaný bezdôvodne obohatil

plnením bez právneho dôvodu, bolo jej povinnosťou tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe
ktorých by mohol súd rozhodnúť v jej prospech. Súdu prvej inštancie uložil doplniť dokazovanie dôkazmi
navrhnutými stranami sporu (prípade aj novonavrhnutými) a to spôsobom ustanoveným v § 188 a §
204 C. s. p., s tým, že na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže strany požiadať o
ďalšie skutkové tvrdenia. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s pokynmi odvolacieho súdu a vykonal

všetky dostupné dôkazy potrebné pre správne zistenie skutkového stavu, ktoré odvolací súd považuje
za správne a postačujúce pre rozhodnutie vo veci.

9. Odvolacia námietka žalovaného o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
nie je dôvodná. Civilný sporový poriadok účinný od 01.07.2016 neprevzal vadu konania spočívajúcu

v odňatí možnosti konať pred súdom. Za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom
do 30.06.2016 dospela súdna prax k záveru, že „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku“ (pozri stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prijaté na jeho rokovaní dňa 03.12.2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky č. 1/2016 pod publikačným č. 2/2016); z uvedeného stanoviska pre účely
odvolacieho konania vyplýva záver, že k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom v dôsledku
nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie s dôsledkom vzniku povinnosti odvolacieho súdu

zrušiť takéto rozhodnutie podľa § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku mohlo dôjsť
len výnimočne v prípadoch, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, t. j. v prípadoch, keď z rozhodnutia súdu prvej inštancie
nebolo možné vôbec zistiť dôvody, na základe ktorých súd v konkrétnej veci rozhodol. Preskúmaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a odvolania žalovaného dospel odvolací súd k názoru, že

súd prvej inštancie v prejednávanom spore nezaťažil svoje konanie vytýkanou vadou; z odôvodnenia
napadnutého rozsudku sú zrejmé skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktorý predmetné
zmluvy o úveroch posúdil na základe vykonaného dokazovania ako spotrebiteľské podliehajúce aj
zákonu č. 129/2010 Z. z. a zmluvné dojednania podrobil kontrole z hľadiska zákona č. 129/2010 Z. z.Odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je konkrétne a zrozumiteľné, preto neporušuje
podľa názoru odvolacieho súdu právo žalovaného na spravodlivý proces. Okrem toho žalovaný v
odvolaní so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie nesúhlasí a vznáša voči

nim námietky; ak by napadnuté rozhodnutie tieto náležitosti neobsahovalo, žalobca by nemohol uplatniť
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C. s. p.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ktorý považoval zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX uzatvorené medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako

veriteľom za zmluvy spotrebiteľské v zmysle § 52 a nasl. O. z., na ktoré je potrebné vzťahovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Medzi stranami bola v konaní sporná skutočnosť, či si žalobkyňa
brala predmetné úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti ako tvrdil žalovaný alebo pre svoju osobnú
potrebu ako uvádzala žalobkyňa, a to z dôvodu dvojakého označenia žalobkyne v úvere (údajmi fyzickej
osoby - podnikateľa aj údajmi fyzickej osoby - nepodnikateľa). Súd prvej inštancie vykonal podľa názoru
odvolacieho súdu vo veci dostatočné dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnemu právnemu

záveru o spotrebiteľskom charaktere predmetných úverových zmlúv. Zo svedeckej výpovede bývalej
pracovníčky žalovaného W. I., ktorá ako mandatár zmluvy so žalobkyňou uzatvárala, mal súd prvej
inštancie za preukázané, že peňažné prostriedky boli žalobkyni poskytnuté na súkromný účel, keď
žalobkyňa svedkyni pri podpisovaní zmlúv uviedla, že peniaze potrebuje v súvislosti s nehnuteľnosťou,
o ktorú sa súdi. Svedkyňa opísala aj postup žalovaného pri uzatváraní zmlúv, ktorý akonáhle zistil, že

klient disponuje živnostenským oprávnením, predkladal mu na podpis osobitný typ formulára zmluvy,
pričom neskúmal či bol úver poskytnutý na účel podnikania, ale rovno mu formálne úver na tento
účel poskytol. Zo samotných zmlúv o úvere mal súd prvej inštancie za preukázané, že zmluvné údaje
charakterizujúce dlžníka ako podnikateľa sú voľne dostupné v živnostenskom registri, pričom údaje v
zmluve charakterizujúce dlžníka ako fyzickú osobu - nepodnikateľa nie sú verejne prístupne a je možné

ich zistiť len z dokladov priamo doložených dlžníkom, z čoho tiež vyplýva, že dlžník vystupoval v tomto
zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ. Odvolací súd si zároveň z pripojeného spisu 12C/198/2015 overil
výsledok tohto konania, v ktorom Okresný súd Lučenec rozsudkom č. k. 12C/198/2015-109 potvrdeným
Krajským súdom v Banskej Bystrici pod č. k. 14Co/998/2015-144 dospel k záveru o spotrebiteľskom
charaktere typovo rovnakých zmlúv o úvere (č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX, č. XXXXXXXXX)

uzatvorených medzi totožnými stranami ako v tomto spore, čo taktiež potvrdzuje výpoveď žalobkyne o
tom, že úver brala pre osobnú potrebu. Vzhľadom na uvedené nie je dôvodná argumentácia žalovaného
v odvolaní ohľadom vzťahu medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom s poukazom na
skutočnosť, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom, na ktorý nie je možné vzťahovať iný právny
predpis ako Obchodný zákonník. Odvolací súd súhlasí so žalovaným, že zmluva o úvere, ktorá má

svoj základ v Obchodnom zákonníku je absolútnym obchodom, zároveň je však posudzovaný právny
vzťah medzi sporovými stranami založený zmluvami o spotrebiteľskom úvere (žalovaný pri uzatváraní
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vystupoval ako podnikateľ s poukazom na predmet podnikania a
žalobkyňa vystupovala ako spotrebiteľ, keďže bolo v konaní preukázané, že pri uzatváraní zmluvy o
úvere nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti), na ktorý je okrem

príslušných ustanovení Obchodného zákonníka nevyhnutné aplikovať aj právne predpisy upravujúce
právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. O. z., zákon č. 129/2010 Z. z. zákon o ochrane
spotrebiteľa).

11. Vzhľadom na spotrebiteľský vzťah medzi zmluvnými stranami potom súd prvej inštancie správne

vo veci aplikoval ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., v zmysle ktorého skúmal, či zmluvy o
spotrebiteľskom úvere obsahujú všetky obligatórne náležitosti vyžadované týmto zákonom. Súd prvej
inštancie dospel k správnemu skutkovému záveru o absencii obligatórnych náležitostí vyžadovaných
zákonom č. 129/2010 Z. z. (v znení ku dňu uzavretia zmlúv) v úverových zmluvách a to úrokovej sadzby
spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. i/) a ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods. 2 písm. j/),

keďže žiadna z uvedených náležitostí nie je v zmluvách o úvere uvedená, čo nakoniec ani nebolo medzi
stranamisporné.Vzhľadomnaabsenciuvyššieuvedenýchnáležitostísazmluvyoúvereč.XXXXXXXXX
zo dňa 10. 02. 2014 a č. XXXXXXXXX zo dňa 19. 03. 2014 považujú za bezúročné a bez poplatkov v
zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Plnením nad rámec poskytnutých istín úveru teda
došlo k bezdôvodnému obohateniu plnením bez právneho dôvodu, ktoré musí žalovaný vydať žalobkyni

podľa § 451 ods. 1 O. z.12.Žalovanýnapokonvodvolanínenamietalvýškupriznanéhoúrokuzomeškaniaapočiatokomeškania
so splnením peňažného dlhu, preto sa odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi touto otázkou
nezaoberal.

13. Odvolací súd konštatuje, že ani jeden z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), f)
a h) C. s. p. nebol žalovaným uplatnený dôvodne. Súd prvej inštancie svojím procesným postupom
neznemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by bolo
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) dôkladne zistil skutkový

stav, pričom jeho skutkové zistenia zodpovedajú vykonaným dôkazom (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s.
p.) a vec správne právne posúdil (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.). Zároveň odvolací súd žiadne vady
spočívajúce v nesplnení procesných podmienok s poukazom na prekážku litispendencie a res iudicata
nezistil (§ 365 ods. 1 písm. a/ C. s. p.). Odvolací súd udáva, že žalovaný uvedený odvolací dôvod
bližšie nešpecifikoval, tento nie je zrozumiteľný a pokiaľ mal žalovaný za to, že už v iných konaniach
(5C/199/2015 a 12C/198/2015 v spojení s 14Co/998/2015) bolo rozhodované o zmluvách o úvere

medzi totožnou žalobkyňou a žalovaným, odvolací súd dáva do pozornosti, že v týchto konaniach
išlo o odlišné zmluvy o úvere (s iným číselným označením); pokiaľ žalovaný uvedený odvolací dôvod
uplatňuje vzhľadom na to, že o predmetných úverových zmluvách (č. XXXXXXXXX a č. XXXXXXXXX)
súd prvej inštancie už raz rozhodoval, odvolací súd dáva do pozornosti, že predmetné rozhodnutie bolo
po odvolaní žalovaného odvolacím súdom zrušené a vrátené súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie. S poukazom na vyššie uvedené preto odvolací súd I. výrok rozsudku súdu prvej
inštancie vo veci samej ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. potvrdil.

14. Súd prvej inštancie rozhodol v závislom III. výroku rozsudku o nároku žalobkyne na náhradu trov
konania v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2 C. s. p. podľa pomeru jej úspechu vo veci

taktiež vecne správne (keď žalobkyňa bola plne úspešná v uplatnenej istine bez príslušenstva a žaloba
bola žalobkyni zamietnutá len v časti nevyčísleného príslušenstva pohľadávky; porovnaj uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Obo/243/2007 zo dňa 27. 11. 2008) a z tohto dôvodu bol rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdený aj v tejto časti.

15. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pretože v odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešná.
Aj o výške a prijímateľovi náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C. s. p súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník. Z tohto dôvodu určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2 C.
s. p. taktiež od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).