Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. august 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3119203540
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3119203540.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkýň: 1/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, 2/ mal.
R. D., nar. XX.XX.XXXX, 3/ mal. R. D., nar. XX.XX.XXXX, 4/ mal. O. D., nar. XX.XX.XXXX, všetci
bytom U. XXX/XX, H. I., žalobkyne 2/, 3/, 4/ ako maloleté osoby zastúpené žalobkyňou 1/ ako zákonnou
zástupkyňou, všetky žalobkyne zastúpené Advokátska kancelária JUDr. Ing. Martin Chlapík s.r.o. so
sídlom Sládkovičova 13, Žilina, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance
Group so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava 1, IČO: 00 585 441, zastúpenému JUDr. Baltazárom
Mucskom, advokátom, Vajnorská 55, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie

žalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínč.k.28C/22/2019-114zodňa23.októbra2020,takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec
v r a c i a súdu prvej inštancie v tejto časti na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/
sumu1.489eur,úrokzomeškaniavovýške5%ročnezosumy1.489eurod18.03.2019dozaplatenia,do
3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur, žalobkyni 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur,
žalobkyni 3/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000 eur, žalobkyni 4/ náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 20.000 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania
tak, že žalobkyne 1/ - 4/ majú voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil § 11, § 13 ods. 1, 2 § 100 ods. 1, § 101, § 106 ods. 1, 2, § 449, §
517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

(ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), § 101 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 3
ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v čase omeškania, § 232 ods. 2, § 255, § 262
ods. 2 CSP.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyne 1/ - 4/ sa podanou žalobou domáhali, aby súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 1.489 eur z titulu náhrady škody spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5 % ročne zo sumy 1.489 eur od 18.03.2019 do zaplatenia, ďalej sumu 30.000 eur a žalobkyniam

2/ - 4/ každej po 20.000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobkyne 1/ - 4/ odôvodnili svoju žalobu
tým, že dňa 01.08.2016 zomrel vo veku 37 rokov manžel žalobkyne 1/ a otec žalobkýň 2/, 3/, 4/ p. Q.
D., nar. XX.XX.XXXX. K usmrteniu Q. D. došlo pri dopravnej nehode, ktorú ako vodič spôsobil vodič S.
I., nar. XX.XX.XXXX na nákladnom motorovom vozidle zn. K. T. EČV: T s prívesom HONKHAUS AK 18EČV: T pri ktorej došlo k smrti Q. D. ako vodiča motorového vozidla Ford Galaxy EČV: X Vodič S. I. bol
ako vinník dopravnej nehody uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zák. rozsudkom
Okresného súdu Trenčín č. k. 2T/67/2017-282 z 16.08.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v

Trenčíne č. k. 23To/126/2018-300 z 29.01.2019 právoplatným a vykonateľným 29.01.2019. Uviedli, že
zomrelý Q. D. žil až do svojej smrti v spoločnej domácnosti so žalobkyňou 1/ (svojou manželkou), pričom
spolu vychovávali svoje maloleté deti - žalobkyne 2/ až 4/. Spolu tvorili plne fungujúcu, súdržnú rodinu s
dobrými sociálnymi, morálnymi, kultúrnymi a citovými väzbami. V dôsledku nečakanej a tragickej smrti
manžela a otca prežívali a aj v súčasnosti prežívajú žalobkyne 1/ až 4/ nielen pocity úzkosti, smútku,

zúfalstva a šoku, ale nenávratným spôsobom stratili i možnosť viesť s ním súkromný a rodinný život. Odo
dňa jeho smrti sú ochudobnení o sféru prirodzených ľudských vzťahov s jedným z najbližších rodinných
príslušníkov, o vzájomnú lásku a o radosť so spoločne trávených chvíľ. Zomrelý Q. D. mal v čase
svojej smrti 37 rokov, teda bol v produktívnom veku, živiteľom rodiny, čím boli rodinné a osobné väzby
medzi členmi rodiny prirodzene ešte viac upevnené a zblížené. Žalobkyne 1/ až 4/ však v dôsledku
tragickej dopravnej nehody o tieto legitímne nádeje, že ich manžel a otec bude naďalej živiteľom a

„hlavou“ rodiny s podieľaním sa na výchove a vývoji detí, nenávratne prišli. Citovú ujmu najbližších
členov rodiny, kedy náhle a nečakane zomrie manžel a otec ostatných členov rodiny, nie je možné
nijakým spôsobom vyjadriť ani opísať, avšak žalobkyne sa na účely tohto návrhu pokúsia uviesť aspoň
podstatné skutočnosti, z ktorých bude možné usudzovať na kvalitu ich vzťahu k nebohému a na rozsah
ich ujmy a bolesti spočívajúcej v jeho smrti. Zásah do práva žalobkýň 1/ až 4/ na ochranu súkromia a

rodinného života ako čiastkových osobnostných práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, podľa
žalobkýň 1/ až 4/ spočíva v zavinenom konaní pôvodcu zásahu - vodiča motorového vozidla S. I., ktorý
bol zamestnancom zamestnávateľa: I. S., IČO: 33 166 676, 913 38 Soblahov, ktorý vlastní nákladné
vozidlo MAN TGA EČV: T s prívesom HONKHAUS AK 18 EČV: T Vodič motorového vozidla S. I. zavinil
dopravnú nehodu a dopustil sa trestného činu (prečinu) usmrtenia. Týmto protiprávnym zásahom bolo

zároveň neodstrániteľným spôsobom zasiahnuté do práv žalobkýň 1/ až 4/ na ich súkromný a rodinný
život a spôsobená im značná a doživotná citová (nemajetková) ujma. Intenzitu zásahu do práv žalobkýň
1/ až 4/ zvyšuje skutočnosť, že úmrtie manžela a otca bolo pre žalobkyne 1/ až 4/ úplne nečakané a
preto zdrvujúce. Významná je aj bližšie neurčiteľná doba pôsobenia nepriaznivého následku zásahu
do osobnostných práv žalobkýň 1/ až 4/. Je nesporné, že v dôsledku protiprávneho zásahu došlo k

nepriaznivému následku v podobe usmrtenia manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkýň 2/ až 4/ a tým k
vzniku nemajetkovej ujmy na strane žalobkýň 1/ až 4/, spočívajúcej v porušení ich práva na súkromie
a rodinný život tak, ako to má na mysli § 11 Občianskeho zákonníka. Neoprávneným zásahom do
práva na súkromie žalobkýň 1/ až 4/ došlo k vážnej ujme žalobkýň 1/ až 4/, mimoriadne traumatizujúcej
skutočnosti v ich živote, ktorá je nezvratná a svojou povahou neodstrániteľná. Následky protiprávneho

zásahu nie je možné uviesť do pôvodného stavu, či ich odstrániť morálnou satisfakciou, pretože žiadna
forma morálneho zadosťučinenia by nepostačovala na to, aby bola primerane vyvážená a spravodlivo
zmiernená vzniknutá nemajetková ujma žalobkýň 1/ až 4/, a to práve z dôvodu nereparovateľnej povahy
vykonaného zásahu. Podľa žalobkýň 1/ až 4/ ani finančné zadosťučinenie nemôže žiadnym spôsobom
odčiniť negatívne dopady tragickej nehody na ich osobnostné práva, avšak túto hmotnú satisfakciu

vnímajú ako určité gesto slušnosti a spravodlivosti a to aj vzhľadom k tomu, že do dnešného dňa sa im
za to čo sa stalo nikto ani len ľudsky neospravedlnil. Možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v prípade žalobkýň 1/ až 4/ možno vyvodiť aj zo všeobecnej zásady spravodlivosti uplatňovanej v
demokratických právnych štátoch, v zmysle ktorej je „nemravné akúkoľvek ujmu neodškodniť“. Vzťah
medzi manželmi navzájom a vzťah medzi otcom a jeho deťmi je unikátny, nenahraditeľný a s ničím

nezameniteľný. Závažnosť vzniknutej citovej ujmy u žalobkýň 1/ až 4/ je vzhľadom na ich hlboký a
prirodzený vzťah k zomrelému mimoriadna, a to aj s ohľadom na intenzitu, rozsah a trvanie vzniknutej
nemajetkovej ujmy. Žalobkyne 1/ až 4/ považujú za mimoriadne obtiažne a veľmi emotívne peniazmi
oceňovať stratu ich milovanej osoby, ktorá už nikdy nebude súčasťou života žalobkýň1/ až 4/. Z týchto
dôvodov si jednotlivé sumy z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ako právneho prostriedku

ochrany osobnosti uplatňujú tak, že ich ustálenie je výsledkom vnútorných pocitov žalobkýň 1/ až 4/.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a uviedol, že uplatňovaný nárok v celom rozsahu neuznáva, považuje
ho za nepreukázaný, nedôvodný a uplatnený po uplynutí premlčacej doby. A priori žalovaný namietol
pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom konaní a má za to, že nie je pasívne vecne legitimovaným
subjektom. Pre prípad uznania pasívnej legitimácie žalovaného a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný

nemá preukázaný deň doručenia žaloby, vzniesol námietku premlčania, keď s poukazom na spisovú
značku je potrebné predpokladať, že k doručeniu žaloby konajúcemu súdu došlo až v roku 2019. Čo
sa týka krátenia náhrady škody za náklady spojené s pohrebom, je nesporné, že pri náhrade škody
nie je možné ignorovať samotnú účasť poškodeného/nebohého na vzniknutej škode, aj s poukazomna ustanovenie § 441 Obč. zák. Z trestného konania vedeného na Okresnom súde Trenčín pod sp.
zn. 2T/67/2017 a následne na Krajskom súdom v Trenčíne pod sp. zn. 23To/126/2018 vyplynulo
spoluzavinenie poškodeného, ktoré nemožno ignorovať. Nemennou závažnou skutočnosťou je zistenie

alkoholu v krvi poškodeného/nebohého.

3. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav: Rozsudkom Okresného
súdu Trenčín č.k. 2T/67/2017-282 zo dňa 16.08.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 23To/126/2018-300 zo dňa 29.01.2019 právoplatným a vykonateľným 29.01.2019 bol obžalovaný

S. I., nar. XX.XX.XXXX, odsúdený za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom
základe, že dňa 01.08.2016 v čase o 05.05 hod. viedol nákladné motorové vozidlo zn. MAN TGA
EČV: T s prívesom HONKHAUS AK 18 EČV: T po ceste I/57, v smere jazdy od obce Nemšová do
obce Horné Srnie, v pravotočivej zákrute v dôsledku brzdenia došlo k zablokovaniu kolies prívesu,
strate smerovej stability súpravy, pričom príves prešiel do protismeru, kde následne došlo ku zrážke
ľavej prednej časti prívesu HONKHAUS AK 18, ťahaného za vozidlom MAN TGA, s ľavou prednou

časťou vozidla Ford Galaxy EČV: X ktoré v tom čase viedol Q. D., naposledy bytom R. A., ul. N.
S. XX/XX, ktorý pri dopravnej nehode utrpel smrteľné zranenie - šok z vykrvácania zo žíl a tepien
krku vpravo a žíl a tepien pravého ramena, čo bolo bezprostrednou príčinou smrti poškodeného Q.
D. k trestu odňatia slobody v trvaní 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky, ako
aj k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 1 rok. Súd v odôvodnení

rozsudku uviedol, že o vine a treste obžalovaného rozhodol aj s poukazom na skutočnosť, že súdny
znalec potvrdil spoluzavinenie dopravnej nehody aj vodičom Fordu Galaxy pánom Q. D.. Z odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23To/126/2018-300 zo dňa 29.01.2019 (str. 3 uznesenia), že
odvolací súd vyjadril názor, že ak by vzniknutá situácia bola skutočne nebezpečná (čo však nevyplýva
z okolnosti, že vozidlo poškodeného a obžalovaného sa bezpečne minuli), musel by obžalovaný riešiť

situáciu havarijným brzdením, čo však neurobil. Je teda logické, že svoje vozidlo pribrzďoval jedine z
dôvodu bezpečného prejazdu prívesu cez zákrutu. Obžalovaný S. I. bez ohľadu na to, či poškodený
bol pred nehodou v protismere, bol povinný bezpečne prejsť zákrutou. Zo znaleckého posudku č.
25/2016 vypracovaného v trestnom konaní znalcom Ing. Adriánom Pupalom vyplynulo, že k strate
smerovejstabilitysúpravydôsledkujejbrzdenia,kedyprávebrzdeniedanejnenaloženejjazdnejsúpravy

(vozidlo MAN s ABS, starší príves bez ABS s elektronickej regulácie brzdovej súpravy a systémov
podvozka) v danom mieste (zákruta), danej intenzity, na danom povrchu a z danej rýchlosti spôsobilo
zablokovanie kolies prívesu, stratu smerovej stability súpravy a následný prejazd prívesu do protismeru,
kde došlo k jeho zrážke s protiidúcim vozidlom Ford. Technika jazdy vodiča I. (vodiča nákladného
motorového vozidla MAN s prívesom Honkhaus) bola z technického hľadiska nesprávna. Technika jazdy

vodiča D. (vodiča vozidla Ford Galaxy) bola z technického hľadiska nesprávna. Technickou príčinou
predmetnej dopravnej nehody bol prejazd prívesu jazdnej súpravy tvorenej nákladným motorovým
vozidlom MAN s prívesom Honkhaus, ktorú v čase dopravnej nehody viedol vodič I., do protismeru, kde
došlo k zrážke tohto prívesu s protiidúcim vozidlom Ford Galaxy. Znalec rozobral dva možné priebehy
nehodového deja: 1. Pokiaľ by vozidlo Ford na začiatku nehodového deja jazdilo za stredovou

čiarou v protismere, tak kolíznu situáciu vyvolal vodič Fordu Galaxy svojou nesprávnou technikou
jazdy. A v tomto prípade by reakciu vodiča návesovej súpravy nebolo možné pri takomto priebehu
nehodového deja považovať z technického hľadiska za nesprávnu. V takomto prípade by teda
kolíznu situáciu vyvolal vodič Fordu Galaxy a toto jeho pochybenie by bolo aj technickou príčinou
dopravnej nehody. 2. Ak by vozidlo Ford Galaxy počas celého nehodového deja až do okamihu zrážky

jazdilo vo svojom pravom jazdnom pruhu v smere svojej jazdy, bola by technickou príčinou dopravnej
nehody nesprávna reakcia vodiča vozidla MAN, ktorý by v dôsledku brzdenia nenaloženej súpravy
spôsobil stratu smerovej stability súpravy a došlo by k prejazdu prívesu do protismeru, avšak v danom
prípade je priechodné pribrzdenie návesovej súpravy. Reakcia vodiča I. na vzniknutú situáciu bola v
tomto prípade z technického hľadiska nesprávna, vyvolala kolíznu situáciu a bola technickou príčinou

dopravnej nehody. Zároveň znalec konštatoval, že nesprávny prvok v technike jazdy vodiča I. ani vodiča
D., a to jazda rýchlosťou mierne vyššou, nemá vplyv na technickú príčinu predmetnej dopravnej nehody.
K strate smerovej stability jazdnej súpravy došlo pri jej brzdení, pričom aj pri jazde nižšou rýchlosťou
vodičom I., by pri jej brzdení mohlo dôjsť k zablokovaniu kolies prívesu a jeho následnému prejazdu
do protismeru. Taktiež rýchlosť vozidla vodiča D. nevyvolala kolíznu situáciu ani mu neznemožnila

vzniknutú situáciu odvrátiť. Posúdenie tohto nesprávneho prvku v technike jazdy oboch vodičov, a to
jazdy rýchlosťou, ktorá neumožňovala minutie sa s protiidúcim vozidlom pri zachovaní z technického
hľadiska bežného bočného odstupu, na príčinu dopravnej nehody zostáva otázkou právnou. Vodič
I. mal možnosť zabrániť dopravnej nehody, ak by počas prejazdu pravotočivej zákruty s jazdnousúpravou nezačal brzdiť. Neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že vodič D.
mal možnosť zabrániť zrážke ním riadeného vozidla Ford s prívesom protiidúcej jazdnej súpravy potom,
ako mal možnosť rozpoznať prejazd tohto prívesu do protismeru, t.j. do jazdného pruhu vozidla Ford. Z

faktúry č. 118/2016 zo dňa 03.08.2016 bolo preukázané, že žalobkyni 1/ boli vyfakturované pohrebné
služby spojené s úmrtím Q. D. vo výške 361,44 eur. Faktúra bola splatná dňa 10.08.2016. Vykonané
úkony a druh nakúpeného tovaru preukazuje predložená objednávka u spoločnosti Styx, pohrebná
služba. Z pokladničného dokladu zo dňa 03.08.2016 vyplýva, že suma 361,44 eur bola žalobkyňou
1/uhradená dňa 03.08.2016. Pokladničným dokladom na sumu 214,80 eur zo dňa 08.09.2016 bolo

preukázané, že žalobkyňa 1/ uhradila dňa 08.09.2016 sumu 214,80 eur za tovar - vence a kytice. Z
faktúry č. 011/2017 zo dňa 19.04.2017 bolo preukázané, že žalobkyni 1/ bola vyfakturovaná cena za
pomník v sume 1.862 eur. Z príjmového pokladničného dokladu zo dňa 19.04.2017 vydaného W. H.
- Kamenárstvo vyplýva, že suma 1.862 eur bola žalobkyňou 1/ uhradená dňa 19.04.2017. Zo súpisu
výdavkov na kar zo dňa 06.08.2016 bolo preukázané, že náklady na kar predstavovali sumu 324,95 eur.
Z príjmového pokladničného dokladu na sumu 324,95 eur zo dňa 08.08.2016 vyplýva, že suma 324,95

eur bola žalobkyňou 1/ uhradená dňa 08.08.2016. Oznámením o poistnom plnení zo dňa 23.06.2017
bolo preukázané, že žalovaný zlikvidoval totálnu škodu poškodeného vozidla Ford Galaxy, EČV: X
v sume 2.191,532 eur. Z listu - uplatnenie nároku na náhradu škody adresovaného žalovanému zo
dňa 12.03.2019 vyplynulo, že si žalobkyne 1/ - 4/ uplatnili u žalovaného nárok na náhradu škody vo
výške 92.763,19 eur. Oznámením o poistnom plnení zo dňa 18.03.2019 bolo preukázané, že žalovaný

uplatnil pri likvidácii nahlásenej škodovej udalosti spoluvinu poškodeného vo výške 50 % a vyplatil
žalobkyniam1/-4/sumu1.194,52eur.Zvyrozumeníkoznámeniukškodovejudalostizodňa25.03.2019
adresovanýchžalobkyniam1/-4/vyplynulo,žežalovanýoznámilžalobkyniam1/-4/,ženiejeoprávnený
poskytnúť uplatnenú nemajetkovú ujmu s poukazom na § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., nakoľko
nemajetková ujma vzniká v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej než majetkovej sfére fyzickej

osoby a zmluvou o povinnom zmluvnom poistení bol stanovený rozsah poistenia výlučne za škodu, nie
však za ujmu na osobnostných právach. Z výsluchu žalobkyne 1/ na pojednávaní dňa 11.02.2020 bolo
zistené, že s manželom sa zobrali po 8 rokoch, narodili sa im 3 deti. V súčasnosti je zamestnaná, má
minimálnu mzdu, ktorá nepostačuje na výdavky rodiny. Pomáha jej brat a jej rodičia. Nemá vodičské
oprávnenie ani auto, takže vždy musí poprosiť niekoho, aby ich zaviezol. Po smrti manžela sa psychicky

zrútila, bola hospitalizovaná. Po nehode bola 2 mesiace PN, lekársku pomoc z odboru psychiatria
nevyhľadala, ale myslí si, že to nie je úplne v poriadku. Deti sa na manžela stále pýtajú. Manžel
mal vodičské oprávnenie od svojich 20 rokov. Nemal žiadnu dopravnú nehodu. Na ceste sa správal
svedomito, hlavne, keď boli v aute ich deti. Mal rešpekt pred veľkými autami. Vodič S. I. sa im za tie 4
roky neospravedlnil. Jemu uložený trest nepovažuje za dostatočný, avšak vzhľadom nato, že súd takto

rozhodol, s týmto rozsudkom sa stotožnili. Nad rámec skutočností uvedených pri výsluchu z priamej reči
žalobkyne 1/ uvedenej v žalobe bolo zistené, že hoci uplynuli už takmer 3 roky, slová sa jej vyjadrujú
veľmi ťažko a so slzami v očiach. V to osudné ráno išli do práce po letnej dovolenke, ktorú strávili
návštevami podmorského akvária v Budapešti, navštívením miestnej ZOO a víkendom stráveným vo
Vysokých Tatrách, miestnom aquaparku a spoznávaním kultúrnych pamiatok v Košiciach. Ako každé

iné ráno sa rozlúčili a popriala manželovi šťastnú cestu. Netušila, že to boli posledné slová, ktoré počul.
O tom, že sa niečo stalo, sa dozvedela z rozprávania jej nadriadeného, ktorý sa nemohol dostať do
práce, keďže cesta, kde sa stala nehoda, bola uzatvorená. Mala zvláštnu predtuchu, preto manželovi
niekoľko krát volala na súkromný i firemný telefón, nezdvíhal a neodpovedal ani na SMS. Psychicky
sa zrútila. Polícia jej privolala zdravotnú pomoc, ktorá jej podala lieky na upokojenie. Pracovníci RZP

ju odviezli na psychiatrické oddelenie do Fakultnej nemocnice v Trenčíne, kde po návrhu ošetrujúcej
lekárky prijala infúznu liečbu s doporučeným na dočasnú práceneschopnosť, ktorá trvala 2 mesiace.
Ošetrujúca lekárka navrhla aj hospitalizáciu, ktorú s vzhľadom na vek detí a rodičov musela odmietnuť.
Po podanej infúzii sa prebrala až na druhý deň ráno s úplným výpadkom pamäte. Najťažšie bolo pre ňu
vybrať manželovi oblečenie, ktoré mu majú obliecť do truhly. Deti mu nakreslili pár obrázkov a pripojili aj

fotky z poslednej dovolenky. Cestou, na ktorej sa nehoda stala, chodieval pravidelne takmer 18 rokov,
takže ju poznal veľmi dobre. S manželom sa spoznali v roku 1999 po maturitných skúškach. Po 8 rokoch
sa vzali, v priebehu 6 rokov sa im narodili 3 deti. Manžel bol veľmi zručný. Deťom venoval každú voľnú
chvíľu. Učil ich bicyklovať, korčuľovať, viedol ich k láske k prírode. Pravidelne chodili do blízkeho lesa,
kde ich učil spoznávať nielen zvieratá, ale i liečivé rastliny a huby. Každoročne chodievali do Vysokých

Tatier, ktoré boli jeho veľkou láskou. Plánovali, keď deti vyrastú, leteckú dovolenku k moru. Po tejto
tragédii sa prospech v škole najstaršej dcére (žalobkyni 2/) zhoršil, najmladšej dcére (žalobkyni 4/) na
odporučenie psychologičky požiadala o odklad povinnej školskej dochádzky. Keďže žalobkyňa 1/ nie
je držiteľkou vodičského oprávnenia, každý nákup a aj návšteva u lekára bola pre ňu zložitá situácia.Pridružili sa aj finančné problémy. Zo strany vodiča I. a ani zo strany majiteľa firmy pre ktorú pracoval, sa
dodnes nestretli s ospravedlnením alebo aspoň prejavením ľútosti. Pôsobil na ňu arogantným dojmom.
Pravidelne chodí s deťmi zapaľovať sviečky na cintorín, kde je pochovaný. Deti mu rozprávajú čo všetko

prežili, ako sa im darí v škole, najmladšia dcérka sa mu chváli, že čoskoro aj z nej bude už školáčka.
Pýtajú sa prečo ich tato nepočuje, prečo neodpovedá, prečo už nechodia spolu na výlety, do kina.

4. Žalobkyne 1/ - 4/ sa podanou žalobou domáhajú náhrady škody spočívajúcej vo vynaložených
nákladoch na pohreb nebohého Q. D. a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá predstavuje finančnú náhradu

vyvažujúcu ich utrpenie zo straty blízkej osoby. V konaní nebolo sporné, že nebohý Q. D. bol manželom
žalobkyne 1/ a otcom žalobkýň 2/, 3/, 4/. Na námietku žalovaného sa súd v prvom rade zaoberal otázkou
pasívnej legitimácie žalovaného ako poisťovne, u ktorej bolo v čase nehody dojednané povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Podstatným z hľadiska
posúdenia dôvodnosti uplatneného nároku vo vzťahu k žalovanému bolo ustálenie, či tento nárok
možno subsumovať pod plnenie v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. Pri riešení tejto

právnej otázky súd odkazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorým je rozhodnutie vydané
pod sp. zn. 6MCdo 1/2016 z 31. 07.2017, ktoré rozhodnutie bolo publikované v Zbierke rozhodnutí
a stanovísk NS SR pod č. R 61/2018, ďalej rozhodnutia sp. zn. 6Cdo 143/2017 z 27. 02. 2018, sp.
zn. 6Cdo/206/2017 z 27.02.2018, sp. zn.8Cdo/6/2018 z 27.07.2018, 6Cdo 207/2018 z 17.04.2019.
V uvedených rozhodnutiach Najvyšší súd SR zhodne konštatoval, že: "Pri posúdení právnej otázky

pasívnej legitimácie žalovanej nemožno opomenúť rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie C-22/12
vo veci Haasová zo dňa 24. októbra 2013, v ktorom Súdny dvor vyslovil záver, že príslušné ustanovenia
smerníc (Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972, Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 zmenenej
a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990) o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za ujmu (hmotnú i nehmotnú) upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6 MCdo

1/2016 z 31. júla 2017 (R 61/2018) vysvetlil, že "pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.
z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho
parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto

smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú
ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa
pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne
právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu. Najvyšší súd v tomto rozsudku vychádza z
eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví, upraveného v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) zákona

č. 381/2001 Z. z., ktorý je súladný s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, prezentovaným
v jeho uznesení sp. zn. I. ÚS 474/2016 zo 17. augusta 2016, kde ústavný súd uviedol,
že „hoci Súdny dvor Európskej únie viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia
vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne
právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka umožňuje

blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá
mábyťkrytázpovinnéhopoisteniazodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidiel.
V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka (poisťovňa)
ako poistiteľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky.“ Aj podľa

rozsudku Súdneho dvora vo veci Drozdovs C - 277/12, smernica Rady 72/166/EHS a smernica Rady
84/5/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel má pokryť aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá bola spôsobená blízkym
osobám, usmrtených pri dopravnej nehody, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za
škodu upravuje vnútroštátne právo. V rovnakom duchu sa viackrát vyslovil aj Ústavný súd SR (napr.

v rozhodnutiach I. ÚS 47/2016-17 zo dňa 17.08.2016, III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11.10.2016, III.
ÚS 610/2017-11 zo dňa 10.10.2017). Uvedený záver nemôže spochybniť ani odlišné systematické
zaradenie ustanovení § 11 a § 13 Obč. zák. k úprave zásahov do ochrany osobnosti, ktorá je nezávislá
od úpravy zodpovednosti za škodu. Potom možno ustáliť, že rozsudkom NSSR sp.zn. 6MCdo 1/2016 bolprekonaný aj skorší názor Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.04.2011 sp.zn. 4Cdo/168/2009 a rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.03.2016 sp.zn. 3Cdo/301/2012, na ktoré poukazoval žalovaný vo
svojich vyjadreniach. Je pritom potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie R61/2018 na rozdiel od tých,

ktoré uviedol žalovaný, predstavuje z dôvodu svojej publikácie v zbierke nepochybne vyššiu mieru
autority a možno ho tak zaradiť medzi rozhodnutia predstavujúce ustálenú rozhodovaciu prax. Týmto
postupom Najvyššieho súdu SR bolo dosiahnuté názorové zjednotenie dovolacích senátov v
predmetnej problematike, čím zároveň došlo k ustáleniu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.
Najnovším rozhodnutím NS SR, ktoré poukazuje na prezentovaný právny názor, je aj uznesenie NS SR

sp.zn. 4Cdo/247/2019 zo dňa 27.05.2020. V nadväznosti na uvedené s prihliadnutím na samotný účel
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby, vyvolaný
prevádzkou motorového vozidla, ako aj aplikujúc extenzívny výklad pojmu „náhrady škody“, je zjavné, že
vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Obč. zák. (§ 11 a § 13)
umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej

ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. Z uvedeného teda vyplýva, že aj nemajetková ujma za zásah do osobnostných
práv pozostalých je predmetom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.
a že v spore o náhradu takejto ujmy je daná pasívna legitimácia poisťovne vykonávajúcej povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel, t.j. žalovaného.

Z uvedených dôvodov súd vyhodnotil námietku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako nedôvodnú.
Súd k doplneniu uviedol, že výber poisťovne ako žalovaného je vo výlučnej kompetencii žalobkýň 1/-
4/, ktoré ako oprávnené osoby mali možnosť nárok na to isté plnenie uplatniť proti viacerým subjektom,
pričom proti každému z nich z iného právneho dôvodu, t.j. proti trestne zodpovednému vodičovi, proti
prevádzkovateľovimotorovéhovozidlaajprotipoisťovnizodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou

motorového vozidla.

5. Následne sa súd zaoberal na základe vznesenej námietky premlčania žalovaným otázkou
vymáhateľnosti uplatneného nároku a dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným
nie je ani z časti dôvodná. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13

ods. 2 Občianskeho zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov
ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia
ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do
osobnostných práv nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných
práv, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy.

Podľa názoru súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku
rozhodujúce, či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje,
aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej
premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih, kedy

došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej
osoby(viď.uznesenieNajvyššiehosúduSRzodňa17.02.2011sp.zn.5Cdo/265/2009).Premlčaciadoba
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. K
zásahu do osobnostných práv žalobkýň 1/- 4/ došlo dňa 01.08.2016, kedy došlo k predmetnej dopravnej
nehode, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkýň 2/ - 4/. Právo na náhradu

nemajetkovej ujmy sa premlčuje v trojročnej lehote, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať
po prvý raz a právo na náhradu škody sa premlčí v lehote dvoch rokov odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Premlčacia lehota nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v danom prípade spolu v sume 90.000 eur začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k
tomuto zásahu, t.j. 02.08.2016, kedy mohli žalobkyne 1/ - 4/ vykonať svoje právo na uplatnenie náhrady

nemajetkovej ujmy prvýkrát. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá
skončila dňa 02.08.2019. Nakoľko žaloba bola žalobkyňami 1/ - 4/ podaná dňa 30.04.2019, bola podaná
v premlčacej dobe. Pritom súd poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyne 1/ - 4/ uplatnili tento nárok aj
v rámci trestného konania, v ktorom boli napokon odkázané so svojím nárokom na civilný proces, a
tým došlo k spočívaniu premlčacej doby odo dňa uplatnenia tohto nároku (28.04.2017 ako vyplýva z

pripojenéhotrestnéhospisu)dodňadoručeniarozhodnutiavtrestnomkonanížalobkyniam(11.02.2019).
Z uvedených dôvodov je námietka premlčania vznesená žalovaným v tejto časti nedôvodná.6. V časti nároku na náhrady škody uplatnenej žalobkyňou 1/ začala plynúť premlčacia doba odo
dňa 01.08.2016, t.j. odo dňa dopravnej nehody, kedy sa žalobkyňa 1/ dozvedela o tom, kto za
škodu zodpovedá, t.j. okamihom preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na

základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická
osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca
nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014).
Nakoľko si žalobkyňa 1/ uplatnila tento nárok v rámci trestného konania (tzv. adhézne konanie), v
ktorom bola napokon odkázaná so svojím nárokom na civilný proces, došlo tým k spočívaniu premlčacej

doby odo dňa uplatnenia tohto nároku (24.04.2017 ako vyplýva z pripojeného trestného spisu) do dňa
doručenia rozhodnutia v trestnom konaní žalobkyni 1/ 11.02.2019 (dátum doručenia rozsudku OS TN
č.k. 2T/67/2017-282 zo dňa 16.08.2018, ktorým bola odkázaná na civilný proces - viď uznesenie NS SR
sp.zn. 1Cdo/43/2010). Na základe uvedených skutočností súd konštatoval, že k uplatneniu nároku na
náhradu škody došlo v rámci plynutia premlčacej doby (nakoľko premlčacia lehota je dvojročná (730 dní)
a premlčacia lehota plynula od 01.08.2016 do 28.04.2017 270 dní, následne v období od 28.04.2017 do

11.02.2019 spočívala 654 dní a do podania žaloby plynula v období od 11.02.2019 do 30.04.2019 78 dní,
t.j. plynula iba 348 dní, a preto je námietka premlčania vznesená žalovaným aj v tejto časti nedôvodná.

7.Vkonaníbolonespornepreukázané,žepríčinousmrtiQ.D.,manželažalobkyne1/aotcažalobkýň2/-

4/ boli zranenia, ktoré utrpel pri dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 01.08.2016 a za spôsobenie ktorej
bol vodič S. I. právoplatne odsúdený. Je nepochybné, že úmrtím manžela a otca došlo k závažnému
zásahu do práva na ochranu súkromia v zmysle § 11 Obč. zák. a do emocionálnej sféry žalobkýň 1/
- 4/. Spôsobená ujma je nezvrátiteľná, nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá. Žiadna z morálnych
foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. nemôže tento zásah nahradiť. Žalobkyne majú s

poukazom na § 11 Obč. zák. právo na ochranu svojej osobnosti, svojho súkromia. Právo na ochranu
súkromia zahŕňa široký rozsah života človeka - právo na ochranu intímneho života, citového života,
priateľských vzťahov, rodinných vzťahov a podobne, do ktorého im škodca zasiahol svojim konaním.
Námietka žalovaného o nedostatočnom preukázaní intenzity väzieb žalobkýň 1/ - 4/ a nebohého Q.
D. s poukazom na to, že nestačí iba predpoklad existencie tejto citovej väzby podľa názoru súdu

neobstojí. Podmienkou priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy v závislosti na individuálnych
okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu je potrebné považovať ujmu,
ktorú fyzická soba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledku považuje za ujmu značnú. Je potrebné vychádzať z následnej reakcie,
ktorú zásah vyvolal. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci

vzťahy medzi blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí
zahŕňať právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem
iného tiež rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k
vzájomným úzkym a pevným sociálnych, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú
nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako

ujma znižujúca jeho dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou
najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť. Preto šokujúca smrť manžela žalobkyne
1/ a najmä otca žalobkýň 2/ - 4/, ktoré tak v útlom veku prišli o svojho rodiča, predstavuje mimoriadnu
udalosť s nenapraviteľným následkom. Žalobkyne 2/ - 4/ ako maloleté deti sú zasiahnuté stratou
osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových vzťahov

a odovzdávanie otcovskej lásky, na ktorých je človek existenčne závislý. Jeho absencia sa negatívne
prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý ich budúci
život. Strata takéhoto člena rodiny v tomto období života (žalobkyňa 2/ mala v čase nehody 11
rokov, žalobkyňa 3/ 5 rokov a žalobkyňa 4/ 3 roky) predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských
väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Veľká intenzita týchto citových väzieb sa prezumuje

už so samotného vzťahu maloletých detí v takom útlom veku k otcovi. Intenzita vzťahu žalobkyne
1/ k nebohému bola preukázaná samotným výsluchom žalobkyne 1/, ktorá preukázateľne citovo trpí
v dôsledku nenávratne pretrhnutého vzťahu s manželom, keď takýmto spôsobom prišla o životného
partnera, s ktorým strávila 17 rokov, mali tri deti, budovali si spoločné bývanie, chodili na spoločné
dovolenky. Zosnulý manžel žalobkyne 1/ zastával rolu živiteľa a prirodzenej autority v rodine, staral sa o

deti,ktorýmvenovalznačnýčassvojhovoľnéhočasuastaralsaoneajpostránkevýchovy,starostlivosti,
rozvíjania záujmov, či budovania vzťahu rodič - dieťa. V dôsledku smrti manžela zanikol manželský
vzťah, ktorý dovtedy plnil všetky svoje spoločenské funkcie, smrť manžela má dopad aj na finančné
zabezpečenie rodiny. U žalobkyne 1/ sa okrem všeobecných následkov prejavili aj následky spočívajúcev zhoršení jej psychického stavu. Týmto je preukázaný prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobkýň 1/ - 4/. Ďalšími predpokladmi sú: porušenie právnej povinnosti spočívajúca
v konaní vodiča Juraja I., ktorý spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel príbuzný žalobkýň 1/ - 4/)

a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním (keď v dôsledku spôsobenej dopravnej
nehody došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkýň 1/ - 4/). Na základe uvedených skutočností
súd dospel k záveru, že sú splnené predpoklady náhrady nemajetkovej ujmy a preto posúdil nárok
žalobkýň 1/ - 4/ na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. ako dôvodnú. Na vyššie
popísané dopady smrti nebohého ako manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkýň 2/ - 4/ súd prihliadol pri

určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia však nepostačuje na
to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá značná nemajetková ujma na strane žalobkyne
1/ ako aj na strane žalobkýň 2/ - 4/, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené zásahom s
neodstrániteľnými následkami. Zákonom ani iným právnym predpisom nie sú stanovené maximálne
sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a rozhodnutie o tomto nároku je ponechané na úvahe
súdu. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

pozostalým rodinným príslušníkom z titulu usmrtenia ich blízkej osoby v rôznych sumách, vždy v
závislosti od okolností toho - ktorého prípadu. Z publikovaných a spracovaných súdnych rozhodnutí
(Šorl R.: Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská.
Bulletinslovenskejadvokácie9/2017,s.12-14)bolozistené,ževprípadesmrtipríbuznéhopridopravnej
nehode napr. Okresný súd Senica rozsudkom sp.zn. 4C/58/2010 potvrdeným rozsudkom Krajského

súdu v Trnave sp.zn. 10Co/137/2013 priznal pozostalej manželke a dvom maloletým deťom po 22.130
eur každému, Okresný súd Nitra rozsudkom sp.zn. 8C/41/2012 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp.zn. 5Co/182/2013 priznal pozostalej manželke a dvom maloletým deťom po 10.000 eur
každému, Okresný súd Brezno rozsudkom sp.zn. 2C/61/2010 potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v
Trnave sp.zn. 12Co/465/2014 priznal pozostalej manželke, plnoletému dieťaťu a maloletému dieťaťu po

33.500eurkaždému,atiežOkresnýsúdTrenčínrozsudkomsp.zn.20C/47/2017potvrdenýmrozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 19Co/71/2019 priznal plnoletým dcéram nebohej 20.000 eur každej.
Súd pri rozhodovaní o uplatnenom nároku zohľadnil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy so
zreteľom na jej intenzitu, rozsah, dopad a vzal zreteľ aj na okolnosti, za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň 1/ - 4/ a uzavrel, že náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch v uplatnených výškach, a to vo výške 30.000 eur pre žalobkyňu 1/ ako manželku nebohého,
ktorá ostala sama ako živiteľka rodiny s troma maloletými deťmi a vo výške 20.000 eur pre každú zo
žalobkýň 2/ - 4/ ako maloleté deti nebohého je primeranou a spravodlivou na zmiernenie zásahu do
osobnostných práv žalobkýň 1/ - 4/ a preto žalobe výrokom II. v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej
ujmy vyhovel. Súd tiež uvádza, že nebohý bol zdravý, pracujúci, mal 37 rokov, bol živiteľom rodiny a

jeho miesto v rodine nemožno nahradiť ani takouto finančnou satisfakciou.

8. Žalovaný v konaní poukazoval na potrebu aplikácie § 441 Obč. zák. a v prípade priznania náhrady
nemajetkovej ujmy prihliadať aj na spoluzavinenie nebohého. Súd v tejto súvislosti uviedol, že je
povinný prihliadať na spoluzavinenie poškodeného a trestným rozsudkom je súd viazaný len v rozsahu

rozhodnutia o tom, že bol spáchaný konkrétny skutkovo vymedzený trestný čin a kto ho spáchal, z čoho
vyplýva, že rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného neznamená, že škoda bola spôsobená
výlučne jeho zavinením. Za účelom zistenia miery spoluzavinenia nebohého súd vykonal na návrh
strán sporu dokazovanie oboznámením znaleckého posudku vypracovaného v rámci trestného konania
(znalecký posudok č. 25/2016 vypracovaný znalcom Ing. Adriánom Pupalom) a rozsudku Okresného

súdu Trenčín č.k. 2T/67/2017-282 zo dňa 16.08.2018 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 23To/126/2018-300 zo dňa 29.01.2019. Podľa názoru súdu znalec v predmetnom znaleckom
posudku popísal dva možné priebehy nehodového deja zo dňa 01.08.2016, nakoľko, ako znalec uviedol,
nemožno jednoznačne ustáliť, či vozidlo Q. D. jazdilo počas nehodového deja pred zrážkou v protismere
(ako to uvádzal vodič S. I. pri svojej obhajobe). Pri jednom uvádzanom spôsobe nehodového deja

mohol Q. D. svojou nesprávnou technikou jazdy zapríčiniť predmetnú nehodu, avšak tento načrtnutý
priebeh nehodového deja nebol preukázaný. Z toho vychádzal aj Krajský súd v Trenčíne, keď vo svojom
rozhodnutí uzavrel, že vodič S. I. vozidlo pribrzďoval jedine z dôvodu bezpečného prejazdu prívesu
cez zákrutu a nešlo o havarijné brzdenie, teda obžalovaný S. I. bez ohľadu na to, či nebohý Q. D.
bol pred nehodou v protismere, bol povinný bezpečne prejsť zákrutou (str. 3 uznesenia KSTN č.k.

23To/126/2018-300 zo dňa 29.01.2019). Ako ďalej znalec uvádza, neboli zistené žiadne skutočnosti,
ktoré by nasvedčovali tomu, že vodič Q. D. mal možnosť zabrániť zrážke ním riadeného vozidla Ford
s prívesom protiidúcej jazdnej súpravy potom, ako mal možnosť rozpoznať prejazd tohto prívesu do
protismeru a k strate smerovej stability prívesovej súpravy spojenej s následným prejazdom prívesudo protismeru došlo v dôsledku jej brzdenia, kedy došlo k zablokovaniu kolies, t.j. v dôsledku konania
vodiča S. I.. Možné zavinenie dopravnej nehody nebohým Q. D. pre účely rozhodovania o náhrade
nemajetkovej ujmy nevyplýva ani zo skutočnosti, na ktorú poukázal žalovaný, že znalec v znaleckom

posudku posúdil jazdu odsúdeného vodiča S. I. ako aj jazdu nebohého Q. D. za technicky nesprávnu,
nakoľko ako vyplýva z vyššie uvedeného ani pri správnej technike jazdy (správna rýchlosť) by nebohý
Q. D. nezabránil predmetnej nehode, nakoľko vodič I. ako vodič z povolania mal vedieť, že brzdová
súprava nie je vybavená protiblokovacím systémom ABS a mal predvídať dôsledky brzdenia takejto
súprav. Z toho vyplýva, že znalcom uvedená nesprávna technika jazdy nebohého Q. D. nemala vplyv

na príčinu dopravnej nehody, ktorým bolo porušenie povinnosti vodičom S. I. bezpečne prejsť zákrutou.
ĎalejžalovanýžiadnymspôsobomnepreukázalanitvrdenújazdunebohéhoQ.D.podvplyvomalkoholu.
Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že z uvedených konštatovaní nemožno ustáliť ani len
čiastočné zavinenie nebohého Q. D., ktoré by malo vplyv na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.

9. Žalovaný pri svojej obrane tiež poukazoval na potrebu zohľadnenia okolností na strane vodiča S.

I., najmä jeho majetkových pomerov, pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy.
K tejto obrane žalovaného súd uviedol, že majetkové pomery pôvodcu zásahu je potrebné vnímať len
ako výnimočný nástroj na zmiernenie prílišnej tvrdosti, resp. zjavnej neprimeranosti. Určite nemôže byť
daná priama úmera medzi rozsahom majetku pôvodcu zásahu a výškou náhrady. Právo na súkromie a
rodinný život je totiž vyššou hodnotou než právo na ochranu majetku škodcu. Majetkové pomery môže

byť korektívom na elimináciu premrštených či neúnosne vysokých nárokov na náhradu nemajetkovej
ujmy, o ktorý prípade sa v tomto konaní nejedná, keďže náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobkyňami
1/ - 4/ podľa názoru súdu uplatnená primerane. Majetkové pomery škodcu teda neslúžia na to, aby
sa podľa nich odstupňovala výška náhrady. Z uvedeného dôvodu s poukazom aj na skutočnosť, že
v predmetnom konaní nie je žalovaným pôvodca zásahu (vodič S. I.), ale poisťovňa ako subjekt, u

ktorého bolo uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
s poukazom na odôvodnenie pasívnej vecnej legitimácie poisťovne ako žalovaného, nie je podľa názoru
súdu potrebné skúmať majetkového pomery pôvodcu zásahu v predmetnom konaní.

10. Žalobkyňa 1/ podanou žalobou tiež uplatnila nárok na náhradu škody v sume 1.489 eur, ktorá

jej vznikla uhradením nákladov spojených s pohrebom, karom a zriadením pomníka nebohému Q.
D.. Žalovaný ako poisťovateľ zaplatil žalobkyni 1/ z uplatnenej sumy pohrebných nákladov 2.763,19
eur sumu 1.194,52 eur, keď započítal štátnu dávku vo výške 79,67 eur a uplatnil si z titulu spoluviny
nebohého Q. D. zníženie poistného plnenia o 50 %. Vzhľadom na vyššie uvedené odôvodnenie pasívnej
legitimácie žalovaného aj s poukazom na § 15 zákona č. 381/2001 Z.z., vzniklo podľa § 449 ods.

2 Obč. zák. žalobkyni 1/ ako aktívne legitimovanému subjektu právo na náhradu škody spočívajúcej
v nákladoch vynaložených v súvislosti s pohrebom nebohého príbuzného. Žalobkyňa 1/ tieto náklady
v celkovej sume 2.763,19 eur preukázala listinnými dôkazmi (faktúrami a pokladničnými dokladmi z
č.l. 23 až 29 spisu) a žalovaný ich vynaloženie nerozporoval ani nenamietal ich výšku. Vzhľadom na
skutočnosť, že žalovaný uhradil z uplatnenej sumy náhrady škody iba sumu 1.194,52 eur (plus 79,67

eur) a na závery súdu uvedené v ods. 51 tohto rozsudku o žalovaným tvrdenej spoluvine nebohého Q.
D., súd priznal žalobkyni 1/ uplatnenú náhradu škody v sume 1.489 eur a výrokom I. rozsudku vyhovel
žalobe v tejto časti a zaviazal žalovaného na jej zaplatenie. Zároveň súd priznal žalobkyni 1/ aj uplatnené
úroky z omeškania z uplatnenej a priznanej náhrady škody, ktoré posúdil podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. v
spojení s § 3 ods. 1 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobkyňa 1/ si uplatnila úroky z omeškania počnúc dňom

18.03.2019, t.j. odo dňa oznámenia žalovaného o čiastočnom poistnom plnení. Diskontná sadzba ECB
bola v rozhodnej dobe určená vo výške 0 % , ktorá sa zvyšuje o 5 percentuálnych bodov. Žalobkyni 1/
tak súd priznal úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.489 eur od 18.03.2019 do zaplatenia.
Lehotu na splnenie povinnosti, 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa § 232 ods. 3
CSP.Otrováchkonaniarozhodolsúdpodľa§255CSPažalobkyniam1/-4/akostranesporu,ktorámala

vo veci plný úspech, priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva v rozsahu
100 % proti žalovanému ako strane sporu, ktorá vo veci úspech nemala. O výške náhrady trov konania
súd rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol, že trvá na

všetkých v doterajšom konaní prezentovaných a uvedených skutočnostiach. Nesúhlasí so závermi súdu,
ktoré uvádza v odôvodnení napadaného rozsudku. Odôvodnenie rozsudku považuje za nepresvedčivé,
kedysavňomkonajúcisúdnedokázalvyporiadaťsovšetkýmijehonámietkami.Konajúcisúdakceptoval
vyjadrenia a predložené dôkazy žalobcov, bez toho aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného azároveň má za to že súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Konajúci
súd sa nesprávne vyporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu k vznesenej námietke

premlčania a v posúdení okolností samotnej dopravnej nehody - miery zavinenia toho-ktorého účastníka
dopravnej nehody. Pokiaľ konajúci súd ustálil, že je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného, pri
použití eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“/ „škoda na zdraví“ a teda ustanovení zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej ako „Zákon o povinnom zmluvnom poistení“) (ustanovenie § 4 ods. 2 v spojení

s ustanovením § 15 ods. 1 Zákona o povinnom zmluvnom poistení), potom nárok uplatňovaný voči
žalovanému mal a musel byť vyhodnotený ako uplatnenie si náhrady škody, pretože Zákon o povinnom
zmluvnom poistení náhradu iných alebo obdobných nárokov nepozná - pozná len náhradu škody. V
rámci svojej procesnej obrany vzniesol voči uplatneným nárokom žalobkýň na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch námietku premlčania. Pre plynutie premlčacej doby čo do jej začatia a dĺžky má
zato, že pre predmetnú právnu vec pri akceptovaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní

je rozhodujúci Zákon o povinnom zmluvnom poistení, konkrétne aplikácia ustanovenia § 15 ods. 2 v
spojení s ustanovením § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon o povinnom zmluvnom poistení
jednoznačne v ustanovení § 15 ods. 2 ustanovuje, že na premlčanie nároku na náhradu škody proti
poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.
Primárnetotoustanoveniehovoríoškodeanieonáhradenemajetkovejujmy,apretonemožnoaplikovať

inštitút premlčania nemajetkovej ujmy na premlčanie nemajetkovej ujmy, ktorá je pri takomto posúdení
vyhodnotená ako škoda na účely Zákona o povinnom zmluvnom poistení. Zákon o povinnom zmluvnom
poistení nepozná náhradu nemajetkovej ujmy, ale len inštitút náhrady škody a presne ustanovuje v
ustanovení § 4 čo sa nahrádza prostredníctvom jeho ustanovení. Ak konajúce súdy prijali záver, že
nemajetkovú ujmu, resp. jej náhradu je možné subsumovať pod túto škodu, tak je jediný možný,

správny a logický záver, že premlčanie bude v intenciách ostatných škôd nahrádzaných z povinného
zmluvného poistenia motorového vozidla, a to ako dvojročná doba subjektívna, tak aj trojročná, resp.
desaťročná doba objektívna. S poukazom na uvedené má zato, že nie je možné na jednej strane
prijať aplikáciu Zákona o povinnom zmluvnom poistení, t. j. záver o tom, že náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch v zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 a 3 spadá do rozsahu povinného zmluvného

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a zároveň na strane
druhej ustanovenia tohto zákona vo vzťahu k premlčaniu ignorovať. V právnom štáte je takéto konanie
neudržateľné. Zdôrazňuje tú skutočnosť, že práve žalobcovia odvodzujú svoj nárok cez ustanovenia
Zákona o povinnom zmluvnom poistení a konajúce súdy v týchto intenciách prijímajú závery o pasívnej
vecnej legitimácii žalovaného v postavení poisťovateľa, že ide v prípade nemajetkovej ujmy o škodu

na účely Zákona o povinnom zmluvnom poistení, potom je potrebné k tomuto nároku ako ku škode
pristúpiť a aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka vo vzťahu k premlčaniu nároku na náhradu
škody. K úmrtiu manžela a otca žalobcov došlo dňa 01.08.2016, kedy tento moment je potrebné
považovať za vedomosť o výške škody a o tom, kto ju spôsobil. K riadnemu uplatneniu nároku voči
žalovanému došlo podaním žaloby dňa 30.04.2019, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej doby, ktorá

uplynula dňa 01.08.2018. Má zato, že vo vzťahu k uplatnenému nároku na nemajetkovú ujmu voči
žalovanému, zdôrazňuje v postavení poisťovateľa, nie je možné v otázke premlčania prijať záver o
aplikácii ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka. Tento záver konajúceho súdu je nedostatočne
odôvodnený a v konečnom dôsledku spôsobuje zmätočnosť, nepresvedčivosť a nepreskúmateľnosť
rozhodnutia. Zároveň vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania (tak v časti nárokov na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch ako aj v časti nároku na náhradu škody) nie je možné prijať záver o
spočívaní premlčacej doby v rámci trestného konania voči žalovanému. Tento záver konajúceho súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Spočívanie premlčania práva uplatnené na súde v
rámci trestného konania možno konštatovať iba vo vzťahu k pôvodcovi zásahu, vodičovi S. I.. Žalovaný
a vodič Juraj I. sú rôzne zodpovednostné subjekty, ktoré nesú zodpovednosť za vzniknutú škodu, resp.

nemajetkovú ujmu na základe rôznych právnych základoch, a preto lehota na uplatnenie nároku voči
každému z týchto subjektov začína plynúť a plynie osobitne. Žalovaný nebol účastníkom trestného
konania a voči nemu nebol žiaden nárok uplatnený v tomto konaní. V zmysle platnej právnej úpravy
nemožno dôjsť k záveru, že uplatnením nároku na náhradu škody voči ktorémukoľvek zodpovednému
subjektu, plynie jednotná premlčacia lehota voči všetkým subjektom a riadi sa rovnakými pravidlami,

takýto záver je v právnom štáte neudržateľný. V zmysle uvedených skutočností má za to, že zo strany
konajúceho súdu došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a interpretácii právnych noriem
na predmetný skutkový stav. Aj napriek situácii, kedy legislatíva výšku náhrady nemajetkovej ujmy
pozostalých príbuzných obete dopravnej nehody explicitne nerieši ani nelimituje a ponecháva ju výlučnena voľnej úvahe všeobecných súdov, je potrebné skúmať kritéria, od ktorých sa následne samotná
výška nemajetkovej ujmy má odvíjať. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy určuje súd, ale s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobcovia si môžu

uplatniť v zásade akúkoľvek výšku, avšak musia, svoj nárok dôsledne odôvodniť a preukázať. Z hľadiska
určenia výšky nemajetkovej ujmy zákonné ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka neustanovuje síce
žiadne medze, to však neznamená, že súčasne neustanovuje zákonné predpoklady pre jej priznanie,
a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Pre určenie výšky
náhrady nemajetkovej ujmy ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria,

a to závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a ďalej veľmi široko chápané okolnosti, za ktorých k
neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo (pričom vždy musia byť zisťované okolnosti
nielen na strane pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby, konkrétne napr. aký je podiel
samotnej postihnutej osoby na priebehu činnosti pôvodcu vyúsťujúcej do neoprávneného zásahu).
Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu došlo), je stanovené zámerne veľmi
všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako k postihnutej osobe, tak k osobe, ktorá

neoprávnený zásah spôsobila. Tým je sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného
zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký
priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých
k neoprávnenému zásahu došlo. Má zato, že vo vzťahu k uplatnenému nároku náhrady nemajetkovej
ujmy sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal so samotnými okolnosťami dopravnej nehody,

čo malo zásadný vplyv na výšku priznanej náhrady, ktorú považuje za neprimeranú. Žalobcovia
nedokázali osvedčiť riadne všetky skutočnosti odôvodňujúce nimi uplatňovaný nárok - nedokázali
preukázať taký zásah do práva na súkromie, ktorý by odôvodňoval poskytnutie satisfakcie vo forme
peňažnej náhrady. Súd prvej inštancie žiadnym relevantným spôsobom neodôvodnil, ako žalobcovia
výpoveďou (resp. výpoveďou žalobkyne 1/) preukázali tak intenzívny zásah do ich osobnostných

práv, ktorý by odôvodňoval priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, patrí stále iba tej, ktorej konkrétnej
fyzickej osobe, ktorá je povinná tento zásah preukázať. Má zato, že v konkrétnych prípadoch nie
je úlohou súdu „predvídať“ zásah do osobnostných práv žalobcov, naopak, je povinnosťou žalobcov
tento zásah a jeho intenzitu preukázať. Z hľadiska skutkových okolností týkajúcich sa preukázania

citových väzieb medzi žalobcami a zosnulým, z ktorých žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie
vyvodzovali svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nestačí iba predpoklad existencie
tejto citovej väzby. Súd sa žiadnym spôsobom v odôvodnení rozsudku nevysporiadal s argumentáciou
žalovaného o tom, že za určité zadosťučinenie žalobcom je nutné považovať aj oľutovanie činu vinníkom
dopravnej nehody a následné uloženie trestu v trestnom konaní. K tomu, aby nárok na relutárnu

náhradu nemajetkovej ujmy bol vôbec súdom priznaný, musí tento dospieť k záveru, že morálne
zadosťučinenie sa javí ako nepostačujúce. Konkrétne formy zadosťučinenia (odsúdenie žalovaného
v trestnom konaní, ospravedlnenie, prejav ľútosti a pod.) a ich dopady do sféry pozostalých je treba
zohľadniť i pri určení výšky škody. Tieto skutočnosti neboli súdom prvej inštancie skúmané, čo indikuje
nesprávnosť jeho postupu a prijatie nezákonného rozhodnutia. S poukazom na v konaní vykonané

dokazovanie pripojením trestného spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2T/67/2017 sa konajúci súd
nesprávne vyporiadal s opakovanými námietkami žalovaného v otázkach spoluzavinenia nebohého.
Rozhodnutiekonajúcehosúdu,kedynezohľadnilmieruúčastinadopravnejnehodenastranenebohého,
nezodpovedá okolnostiam skutkovému nehodovému deju zisteného v trestnom konaní. Skúmanie
zavinenia nebohého na vzniku škody v zmysle ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka vykonáva

súd v civilnom sporovom konaní aj bez návrhu (R 22/1979) a skúmanie tejto otázky nespadá do rozsahu
viazanostisúduvcivilnomsporovomkonaníinýmirozhodnutiami(ustanovenie§193tretiavetaCivilného
sporového poriadku), pretože trestným rozsudkom o odsúdení je súd prvej inštancie viazaný len v
rozsahu rozhodnutia o tom, že bol spáchaný konkrétny skutkovo vymedzený trestný čin a že ho spáchala
konkrétne osoba, z čoho vyplýva, že rozhodnutie, ktorým bol páchateľ trestného činu uznaný za vinného

neznamená, že škoda bola spôsobená výlučne jeho zavinením; ak sa okrem páchateľa trestného činu
na vzniku škody podieľalo aj konanie alebo opomenutie poškodeného, nie je súd v civilnom sporovom
konaní o nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) pri posúdení spoluzavinenia nebohého viazaný
výrokom o vine páchateľa. Inými slovami pre odsúdenie vodiča postačovalo jeho porušenie povinností
a spoluvina a porušenie povinností nebohého nemohlo mať vplyv na skutkové otázky, ale len na výšku

uloženého trestu. Odsúdenie tak nemôže byť podkladom pre prijatie záveru výlučnej občianskoprávnej
zodpovednosti vodiča. Znaleckým dokazovaním v rámci trestného konania bolo zistené, že technika
jazdy oboch vodičov bola z technického hľadiska nesprávna. Znalec konštatoval a potvrdil, že obaja
účastníci nehody mali svoj podiel viny na spôsobení dopravnej nehody. Konajúci súd sa s uvedenýmipre konanie rozhodnými skutočnosťami nesprávne vyporiadal, čoho dôsledkom je prijatie nezákonného
rozhodnutia. Má zato, že súd prvej inštancie sa pri určení priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch u žalobkýň nevyporiadal s vyššie uvedenými skutočnosťami a dôsledne sa neriadil princípmi

jej primeranosti a proporcionality. Žalobkyne argumenty zdôvodňujúce uplatnenú výšku nemajetkovej
ujmy smerovali iba k ich hmotnej závislosti na nebohom. Na tomto mieste považuje za nevyhnutné
zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je možné zamieňať náhradu nemajetkovej ujmy za kompenzáciu
nákladov na pokrytie majetkových potrieb, resp. pokrytie nasledujúcich aktivít a nákladov žalobkýň. Tieto
všetky okolnosti mal konajúci súd dostatočne zhodnotiť a mali sa odraziť v priznanej výške nemajetkovej

ujmy. Vzhľadom na tieto kritéria je potrebné prijať záver, že priznaná výška nemajetkovej ujmy je
neprimerane vysoká a nekorešpondujúca okolnostiam prípadu. Odôvodnenie rozsudku považuje za
nepresvedčivé, kedy sa v ňom konajúci súd nedokázal vyporiadať so všetkými námietkami žalovaného.
Konajúci súd nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Súd prvej inštancie vo
svojom odôvodnení neuniesol bremeno logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť a preukázať,

prečo bolo v danom prípade odôvodnené priznať žalobkyniam tak neprimerane vysokú náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazoch.Priodôvodnenívýškypriznanejnáhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
súd prvej inštancie iba vo všeobecnosti odkazuje na publikované a spracované súdne rozhodnutia v
Bulletine Slovenskej advokácie číslo 9/2017 spracované autorom JUDr. Róbert Šorl, PhD., kedy však
má zato, že od roku spracovania predmetného prehľadu prešlo nemalé obdobie, v rámci ktorého sa

výška priznávanej nemajetkovej ujmy pohybuje rámcovo v nižším sumách ako v tých, ktoré boli súdom
prvej inštancie priznané žalobcom. Vzhľadom na uvedené, má za to, že vo svetle rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky je úlohou konajúcich súdov komparovať jednotlivé rozsudky v obdobných
veciach, a tým dospieť k spravodlivému rozhodnutiu veci (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017). Je potrebné si uvedomiť, že i voľná úvaha súdu o

výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy musí okrem konkrétnych okolností prípadu zohľadňovať
aj rozhodovaciu prax súdov (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 288/2017 z
5. decembra 2017). V opačnom prípade by dochádzalo k porušovaniu základných princípov civilného
sporového konania zakotvených v ustanovení čl. 2 ods. 2 CSP. V tomto kontexte príkladmo poukázal na
rozhodovaciupraxsúdovvobdobnýchprávnychveciach,kedyvšakzdôrazňuje,žeanivjednomprípade

nebola konštatovaná spoluvina nebohého: Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 31.01.2019, sp. zn.
9Co/246/2018: usmrtenie otca rodiny pri autonehode, manželke priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 11.000 eur, neplnoletým synom, žijúcim s nebohým otcom v jednej domácnosti náhrada po 7.000
eur; Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7Co/61/2018: usmrtenie matky rodiny pri autonehode,
manželovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 12.000 eur, trom maloletým deťom náhrada

po 7.000 eur. Má za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné a chybné odôvodnenie
rozhodnutia. Konajúci súd sa nesprávne vyporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu k
vznesenej námietke premlčania a v posúdení okolností samotnej dopravnej nehody - miery zavinenia
toho-ktorého účastníka dopravnej nehody. Zastáva názor, že súd v rozpore so zákonom neuviedol aké

skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Odôvodnenie je teda nepreskúmateľné. Poukázal na
skutočnosť, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej
judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené má
za to, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom v predmetnom konaní. Ak sa súd
nestotožní s touto argumentáciou o pasívnej legitimácii žalovaného má za to, že nárok je premlčaný.
Požadovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je v kontexte uvedenej judikatúry a okolností
prejednávanej veci neprimerane vysoká a v rozpore s účelom samotného inštitútu náhrady nemajetkovej

ujmy.Vzhľadomnauvedenéžiadalodvolacísúd,abypredmetnérozhodnutiesúduprvejinštanciezmenil
a žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania.
12. Žalobkyne v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že samotný žalovaný vo svojom odvolaní
uvádza, že podľa § 15 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení, na premlčanie nároku na
náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá

škodu spôsobila. Z akých dôvodov súd prvej inštancie na námietku premlčania vznesenú žalovaným
neprihliadal vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil v bode 47. odôvodnenia napadnutého rozsudku. K
jednoznačne správnemu právnemu názoru súdu prvej inštancie uviedli, že tu už v súčasnosti existuje
bohatá judikatúra Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor,že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách s následkom smrti sa ako majetkové
právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ (NS SR 5Cdo 265/2009,
NS SR 3Cdo 57/2017). Uvedený právny názor NS SR bol dokonca ako judikát zverejnený v Zbierke

stanovísk a rozhodnutí NS SR pod č. R 58/2014 (2Cdo 194/2011). K údajnému nepreukázaniu takého
zásahu do práva na súkromie žalobcov, ktorý by podľa žalovaného odôvodňoval poskytnutie satisfakcie
vo forme peňažnej náhrady uviedol, že k citovej väzbe medzi zosnulým otcom a manželom, jej intenzite
a jej pretrhnutiu, tieto skutočnosti sú preukázané ako listinnými dôkazmi tak aj výsluchom žalobkyne
1/ na pojednávaní, pričom vyplývajú aj so samotnej povahy veci, kedy žalobkyne stratili smrťou svojho

manžela a maloleté deti otca živiteľa rodiny v produktívnom veku, kedy ho najviac potrebujú. Navyše
poukázali na to, že samotný žalovaný tieto skutkové tvrdenia žalobkýň počas celého súdneho konania
nenamietal, teda tieto sa považujú v zmysle ustanovenia § 151 CSP za nesporné. Pokiaľ žalovaný
poukazuje na to, že konkrétne formy zadosťučinenia ako odsúdenie žalovaného v trestnom konaní,
ospravedlnenie, prejav ľútosti a pod. a ich dopady do sféry pozostalých je treba zohľadniť i pri určení
výšky škody tak je zrejmé, že sa jedná len o všeobecnú frázu, ktorú žalovaný neaplikuje na tento

konkrétny prípad, pretože v danom prípade nedošlo okrem odsúdenia obžalovaného v trestnom konaní
vodičaJ.I.aniežalovanéhovtomtokonaní-poisťovne,pričomžalobkynesadodnešnéhodňanedočkali
od nikoho žiadneho ospravedlnenia a ani prejavu nejakej účinnej ľútosti. K údajnej spoluvine zomrelého
otca a manžela žalobkýň pri dopravnej nehode je z pripojeného trestného spisu OS Trenčín sp. zn.
2T/67/2017 zrejmé, že znalec Ing. Adrian Papula vo svojom znaleckom posudku rozoberal viaceré

možnosti priebehu skutkového deja pred samotnou dopravnou nehodou ako aj príčiny, z dôvodu ktorých
došlo k dopravnej nehode, pričom vyslovil záver, že konečné posúdenie príčiny dopravnej nehody (teda
aj zavinenia) zostáva otázkou právnou. Čo sa týka uplatnenia prípadnej spoluviny nebohého zomrelého
L. D., tak takéto uplatnenie spoluviny zo strany žalovaného je nedôvodné, ku ktorému správnemu záveru
dospel jednak trestný súd - odvolací Krajský súd v Trenčíne v uznesení č. k. 23To/126/2018-300 z

29.01.2019, ako aj súd prvej inštancie v tomto civilnom konaní, kedy súdy zhodne dospeli k záveru,
že: Znalec v predmetnom znaleckom posudku popísal dva možné priebehy nehodového deja zo dňa
01.08.2016, nakoľko, ako znalec uviedol, nemožno jednoznačne ustáliť, či vozidlo Q. D. jazdilo počas
nehodového deja pred zrážkou v protismere (ako to uvádzal vodič S. I. pri svojej obhajobe). Pri jednom
uvádzanom spôsobe nehodového deja mohol Q. D. svojou nesprávnou technikou jazdy zapríčiniť

predmetnú nehodu, avšak tento načrtnutý priebeh nehodového deja nebol preukázaný. Vodič S. I.
vozidlo pribrzďoval jedine z dôvodu bezpečného prejazdu prívesu cez zákrutu, pričom nešlo o havarijné
brzdenie, teda obžalovaný S. I. bez ohľadu na to, či nebohý Q. D. bol pred nehodou v protismere,
bol povinný bezpečne prejsť zákrutou. Ako ďalej znalec uvádza, neboli zistené žiadne skutočnosti,
ktoré by nasvedčovali tomu, že vodič Q. D. mal možnosť zabrániť zrážke ním riadeného vozidla Ford

s prívesom protiidúcej jazdnej súpravy potom, ako mal možnosť rozpoznať prejazd tohto prívesu do
protismeru a k strate smerovej stability prívesovej súpravy spojenej s následným prejazdom prívesu
do protismeru došlo v dôsledku jej brzdenia, kedy došlo k zablokovaniu kolies, t.j. v dôsledku konania
vodiča S. I.. Možné zavinenie dopravnej nehody nebohým Q. D. pre účely rozhodovania o náhrade
nemajetkovej ujmy nevyplýva ani zo skutočnosti, na ktorú poukázal žalovaný, že znalec v znaleckom

posudku posúdil jazdu odsúdeného vodiča S. I. ako aj jazdu nebohého Q. D. za technicky nesprávnu,
nakoľko ako vyplýva z vyššie uvedeného ani pri správnej technike jazdy (správna rýchlosť) by nebohý
Q. D. nezabránil predmetnej nehode, nakoľko vodič I. ako vodič z povolania mal vedieť, že brzdová
súprava nie je vybavená protiblokovacím systémom ABS a mal predvídať dôsledky brzdenia takejto
súpravy. Z toho vyplýva, že znalcom uvedená nesprávna technika jazdy nebohého Q. D. nemala vplyv

na príčinu dopravnej nehody, ktorým bolo porušenie povinnosti vodičom S. I. bezpečne prejsť zákrutou.
ĎalejžalovanýžiadnymspôsobomnepreukázalanitvrdenújazdunebohéhoQ.D.podvplyvomalkoholu.
Na základe uvedených skutočností súd uzavrel, že z uvedených konštatovaní nemožno ustáliť ani len
čiastočné zavinenie nebohého Q. D., ktoré by malo vplyv na výšku priznanej náhrady nemajetkovej
ujmy. K výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedli, že pokiaľ žalovaný uvádza, že súd prvej

inštancie neuniesol bremeno logickým a zrozumiteľným spôsobom vysvetliť a preukázať, prečo v danom
prípade priznal žalobcom takúto vysokú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tak odpoveď je
podrobne vysvetlená v bode 50. odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde je podrobne uvedené akými
úvahami sa súd prvej inštancie zaoberal pri priznaní takejto výšky nemajetkovej ujmy s poukazom na
konkrétne rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach. Poukázali tiež na to, že každý konkrétny

prípad je jedinečný a výška náhrady nemajetkovej ujmy je na zvážení súdu s ohľadom na konkrétne
okolnosti a skutočnosti toho ktorého prípadu. K námietke inej vady v konaní uviedli, že podľa žalovaného
inou vadou v predmetnom konaní má byť skutočnosť, že konajúci súd sa nesprávne vyporiadal so
zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania a v posúdení okolnostisamotnej dopravnej nehody - miery zavinenia toho - ktorého účastníka dopravnej nehody. K týmto
záveromuviedli,žeoodňatiemožnostikonaťpredsúdomnejdevprípadeakjeodôvodnenierozhodnutia
súdu v rozpore s očakávaním ktoréhokoľvek účastníka konania. Rovnako sa nejedná o nedostatočné

a chybné odôvodnenie rozhodnutia pokiaľ súd rozhodol a odôvodnil svoje rozhodnutie odlišne od
predstáv účastníka konania, pričom súd nemusí dať bezpodmienečne v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpovede na všetky nastolené otázky ale len na tie, ktoré sú podstatné pre jeho rozhodnutie. Tieto
kritériá bezpochyby súd prvej inštancie splnil a svoje rozhodnutie odôvodnil presným a vyčerpávajúcim
spôsobom, v ktorom dal odpovede na všetky podstatné a relevantné otázky potrebné na spravodlivé

a zákonné rozhodnutie v tomto konaní. Na základe všetkých uvedených skutočností preto navrhovali,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a priznal im nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

13. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej

časti vo výroku II. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť a v napadnutej časti vo výroku I. a
v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec
v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 1 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyne 1/ - 4/ sa podanou žalobou domáhajú od žalovaného náhrady

škodyspočívajúcejvovynaloženýchnákladochnapohrebnebohéhoQ.D.anáhradynemajetkovejujmy,
ktorá predstavuje finančnú náhradu vyvažujúcu ich utrpenie zo straty blízkej osoby. V konaní nebolo
sporné, že nebohý Q. D. bol manželom žalobkyne 1/ a otcom žalobkýň 2/, 3/, 4/.

15. Na námietku žalovaného sa súd prvej inštancie správne v prvom rade zaoberal otázkou pasívnej

vecnej legitimácie žalovaného ako poisťovne, u ktorej bolo v čase nehody dojednané povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom správne dospel
k záveru, že táto je v prejednávanej veci daná a v tomto kontexte preto odvolací súd poukazuje na
vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie, s ktorým sa v náväznosti na § 387
ods. 2 CSP stotožňuje a zároveň naňho odkazuje. Súd prvej inštancie teda správne vyhodnotil námietku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného ako nedôvodnú.

16. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania žalovaným súd prvej inštancie správne konštatoval,
že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného

práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné
právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv
nestačí. Napriek tomu, že ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, jeho vyjadrenie
peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy. Podľa názoru súdu je
to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo robí pre povahu nároku rozhodujúce, či sa uplatní

všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka
na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané
žiadne právne účinky. Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu
ujmu je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby (viď. uznesenie Najvyššieho súdu

SR zo dňa 17.02.2011 sp.zn. 5Cdo/265/2009). Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po
dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Z dokazovania vykonaného pred
súdom prvej inštancie bolo preukázané, že k zásahu do osobnostných práv žalobkýň 1/- 4/ došlo dňa
01.08.2016, kedy došlo k predmetnej dopravnej nehode, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu manžela
žalobkyne 1/ a otca žalobkýň 2/ - 4/. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy sa premlčuje v trojročnej

lehote, ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz Premlčacia lehota nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v danom prípade spolu v sume 90.000 eur aj podľa odvolacieho súdu
začala plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k tomuto zásahu, t.j. 02.08.2016, kedy mohli
žalobkyne 1/ - 4/ vykonať svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy prvýkrát. Od tohto dňa
začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá skončila dňa 02.08.2019. Nakoľko žaloba

bola žalobkyňami 1/ - 4/ podaná dňa 30.04.2019, bola teda aj podľa odvolacieho súdu podaná v
premlčacej dobe. Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že pre plynutie premlčacej
doby čo do jej začatia a dĺžky je rozhodujúci Zákon o povinnom zmluvnom poistení, konkrétne aplikácia
ustanovenia § 15 ods. 2 v spojení s ustanovením § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, odvolací súdtúto nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko Najvyšší súd SR vo svojich viacerých rozhodnutiach vyslovil
právny názor, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri dopravných nehodách s následkom smrti
sa ako majetkové právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák.

(NS SR 5Cdo 265/2009, NS SR 3Cdo 57/2017, NS SR 5Cdo 102/2017). Na druhej strane však súd
prvej inštancie nesprávne poukázal aj na skutočnosť, že žalobkyne 1/ - 4/ si uplatnili tento nárok aj
v rámci trestného konania, v ktorom boli napokon odkázané so svojím nárokom na civilný proces, a
tým došlo k spočívaniu premlčacej doby odo dňa uplatnenia tohto nároku (28.04.2017 ako vyplýva z
pripojenéhotrestnéhospisu)dodňadoručeniarozhodnutiavtrestnomkonanížalobkyniam(11.02.2019).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2020, sp.
zn. 5Cdo 102/2017 ( Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2020), v ktorom dovolací súd
uviedol, že „ Dovolací súd zastáva názor, že uvedená interpretácia ustanovenia § 15 ods. 2 zákona
č. 381/2001 Z. z. a z nej vyvodený právny
záver je nesprávny. Toto ustanovenie (ktoré má charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že
na premlčanie nároku na náhradu škody, a ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia (bod 7

odôvodnenia) i na premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo
vzťahu k osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a
to v tom smere, že vo vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z
ustanovenia§101Občianskehozákonníka
(ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo všeobecnej trojročnej

premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je právom majetkovej
povahy (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 2
Cdo 194/2011 , publikovaný pod R 58/2014,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. februára 2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009 , uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo 17. februára 2017, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 8
Cdo 24/2017 , ale i uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2013, sp. zn. IV. ÚS 542/2013 -18). Inak povedané, uvedené ustanovenie upravuje (iba) to, že vo
vzťahu k obidvom subjektom sa uplatňuje rovnaká právna úprava dĺžky premlčacej doby, ale v žiadnom

prípade ho nemožno interpretovať tak, že napr. eventuálne spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce
sa jedného subjektu predstavuje automaticky spočívanie plynutia premlčacej doby týkajúce sa druhého
subjektu. Objektívne môže nastať situácia (ako v prejednávanom spore), keď si poškodený (resp.
poškodení) uplatnil (uplatnili) nárok v trestnom konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila (škodcovi)
a teda v takom prípade logicky dôjde k spočívaniu premlčacej doby (len) vo vzťahu k tejto osobe.“ Z

uvedenéhotedavyplýva,žeuplatnenienárokunanemajetkovúujmupoškodenouosobou,pozostaloupo
blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla v trestnom
konaní voči osobe, ktorá škodu spôsobila, nemá za následok spočívanie plynutia premlčacej doby
počas trvania trestného konania i voči poisťovateľovi osoby, ktorá škodu spôsobila. Avšak aj napriek
nesprávnemu konštatovaniu súdu prvej inštancie v konečnom dôsledku súd prvej inštancie správne s

poukazom už na vyššie uvedené dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je v
tejto časti nedôvodná.

17. Ďalej mal odvolací súd z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie za preukázané,
že príčinou smrti Q. D., manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkýň 2/ - 4/ boli zranenia, ktoré utrpel pri

dopravnej nehode, ku ktorej došlo dňa 01.08.2016 a za spôsobenie ktorej bol vodič S. I. právoplatne
odsúdený. Je aj podľa odvolacieho súdu nepochybné, že úmrtím manžela a otca došlo k závažnému
zásahu do práva na ochranu súkromia v zmysle § 11 Obč. zák. a do emocionálnej sféry žalobkýň
1/ - 4/, pričom spôsobená ujma je nezvrátiteľná, nenapraviteľná, neodstrániteľná a trvalá. Žiadna z
morálnych foriem zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Obč. zák. ani podľa odvolacieho súdu nemôže tento

zásah nahradiť. Žalobkyne majú s poukazom na § 11 Obč. zák. právo na ochranu svojej osobnosti,
svojho súkromia. Súd prvej inštancie správne uviedol, že právo na ochranu súkromia zahŕňa široký
rozsah života človeka - právo na ochranu intímneho života, citového života, priateľských vzťahov,
rodinných vzťahov a podobne, do ktorého im škodca zasiahol svojim konaním. Námietka žalovaného
o nedostatočnom preukázaní intenzity väzieb žalobkýň 1/ - 4/ a nebohého Q. D. s poukazom na to,

že nestačí iba predpoklad existencie tejto citovej väzby ani podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí.
Podmienkoupriznanianemajetkovejujmyvpeniazochjevždyvzávislostinaindividuálnychokolnostiach
daného prípadu existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu je potrebné považovať ujmu, ktorú fyzická
soba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebodopad a dôsledku považuje za ujmu značnú. Je potrebné vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah
vyvolal. Súčasťou súkromného života je nepochybne aj rodinný život, zahŕňajúci vzťahy medzi
blízkymi príbuznými a preto rešpektovanie súkromného, teda i rodinného života musí zahŕňať právo na

vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné okrem iného tiež rozvíjať
a napĺňať vlastnú osobnosť. Zavinená smrť blízkej osoby preto môže vzhľadom k vzájomným úzkym
a pevným sociálnym, morálnym a citovým väzbám predstavovať natoľko závažnú nemateriálnu ujmu
pre rozvíjanie a napĺňanie osobnosti pozostalého, že môže byť kvalifikovaná ako ujma znižujúca jeho
dôstojnosť, či vážnosť v spoločnosti. Strata blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s

ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť. Preto šokujúca smrť manžela žalobkyne 1/ a najmä otca
žalobkýň 2/ - 4/, ktoré tak v útlom veku prišli o svojho rodiča, predstavuje aj podľa odvolacieho súdu
mimoriadnu udalosť s nenapraviteľným následkom. Žalobkyne 2/ - 4/ ako maloleté deti sú zasiahnuté
stratou osoby, ktorej nezastupiteľným poslaním je práve upevňovanie a pozitívne rozvíjanie citových
vzťahov a odovzdávanie otcovskej lásky, na ktorých je človek existenčne závislý. Jeho absencia sa
negatívne prejaví nielen vo sfére osobnostného prežívania, ale významným spôsobom ovplyvní celý ich

budúci život. Strata takéhoto člena rodiny v tomto období života (žalobkyňa 2/ mala v čase nehody 11
rokov, žalobkyňa 3/ 5 rokov a žalobkyňa 4/ 3 roky) predstavuje nenávratnú deštrukciu medziľudských
väzieb, vytvárajúcich základ rodinného života. Veľká intenzita týchto citových väzieb sa prezumuje už
so samotného vzťahu maloletých detí v takom útlom veku k otcovi. Intenzita vzťahu žalobkyne 1/ k
nebohému bola podľa odvolacieho súdu preukázaná samotným výsluchom žalobkyne 1/ pred súdom

prvej inštancie, ktorá preukázateľne citovo trpí v dôsledku nenávratne pretrhnutého vzťahu s manželom,
keď takýmto spôsobom prišla o životného partnera, s ktorým strávila 17 rokov, mali tri deti, budovali
si spoločné bývanie, chodili na spoločné dovolenky, pričom zosnulý manžel žalobkyne 1/ zastával rolu
živiteľa a prirodzenej autority v rodine, staral sa o deti, ktorým venoval značný čas svojho voľného
času a staral sa o ne aj po stránke výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov, či budovania vzťahu

rodič - dieťa. V dôsledku smrti manžela zanikol manželský vzťah, ktorý dovtedy plnil všetky svoje
spoločenské funkcie, smrť manžela má dopad aj na finančné zabezpečenie rodiny. Ďalej mal odvolací
súd z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie za preukázané, že u žalobkyne 1/ sa okrem
všeobecných následkov prejavili aj následky spočívajúce v zhoršení jej psychického stavu. Týmto bol
teda aj podľa odvolacieho súdu preukázaný prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy žalobkýň 1/ - 4/. Ďalšími predpokladmi tak ako správne uviedol i súd prvej inštancie sú: porušenie
právnej povinnosti spočívajúca v konaní vodiča S. I., ktorý spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel
príbuzný žalobkýň 1/ - 4/) a príčinná súvislosť medzi touto ujmou a protiprávnym konaním (keď v
dôsledku spôsobenej dopravnej nehody došlo k zásahu do osobnostných práv žalobkýň 1/ - 4/). Na
základe uvedených skutočností súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že sú splnené predpoklady

náhrady nemajetkovej ujmy a preto správne posúdil nárok žalobkýň 1/ - 4/ na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. ako dôvodný. Na vyššie popísané dopady smrti nebohého ako
manžela žalobkyne 1/ a otca žalobkýň 2/ - 4/ súd prvej inštancie správne prihliadol i pri určení výšky
náhrady nemajetkovej ujmy. Žiadna forma morálneho zadosťučinenia ani podľa odvolacieho súdu však
nepostačuje na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá značná nemajetková ujma na

strane žalobkyne 1/ ako aj na strane žalobkýň 2/ - 4/, ktorých právo na ochranu osobnosti bolo porušené
zásahom s neodstrániteľnými následkami.

18. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zákonom ani iným právnym predpisom nie sú stanovené
maximálne sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a rozhodnutie o tomto nároku je ponechané

na úvahe súdu.

19. Pri samotnej úvahe súdu o stanovení výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súd určí výšku
nárokov podľa svojej úvahy, kedy podľa § 13 ods. 3 Obč. zák. by mal prihliadnuť predovšetkým:
a) k závažnosti vzniknutej ujmy

b) k okolnostiam za ktorých k porušeniu práva došlo

20. Pokiaľ vychádzame zo závažnosti vzniknutej ujmy v prípade usmrtenia osoby blízkej je
vnímaná intenzita nepriaznivého následku ako objektívne veľmi vysoká, pretože sa jedná o následok
nereparovateľný, obsahujúci prvok nečakanosti. Zároveň je potrebné zohľadniť celkovú dobu pôsobenia

nepriaznivého následku zásahu do osobnostných práv pozostalých, ktorá je značne dlhá aj keď časovo
presnejšie bližšie neurčiteľná.21. Čo sa týka okolností usmrtenia osoby napriek tomu, že zákon bližšie nešpecifikuje, ktoré okolnosti
usmrtenia majú byť zvlášť súdom posudzované v prípade stanovenia výšky náhrady nemajetkovej
ujmy a každý prípad sa skutkovo veľmi líši, v rozhodnutiach súdu sa opakovane objavujú niektoré

zohľadňované kritéria posudzovania týchto okolností, ktoré majú síce len orientačnú vypovedaciu
hodnotu avšak jednotlivé okolnosti môžu byť podradené aj pod viacero kritérií.

22. Čo sa týka kritérií a okolností pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdov je potrebné
vychádzať ako z okolností na strane žalobcu tak aj z okolností na strane pôvodcu zásahu.

23. Čo sa týka okolností na strane žalobcu je podstatná intenzita vzťahu žalobcu so zomrelým:
- vek zomrelého a pozostalého
- otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osoby
-morálnezadosťučinenievoformeprávnehopostihužalovanéhopredovšetkýmztrestnoprávnejsankcie

24. Pri posudzovaní intenzity vzťahu žalobcu so zomrelými je potrebné skúmať nielen existenciu
príbuzenského vzťahu, prípadne status osoby blízkej a súžitie v spoločnej domácnosti ale z hľadiska
nároku na nemajetkovú ujmu je potrebné zaoberať sa aj intenzitou vzťahu žalobcu so zomrelým.

25. Čo sa týka skúmania veku zomrelého ako aj pozostalých je zrejmé, že napriek tomu, že strata

rodičov predstavuje ujmu v každom veku bude táto inak znášaná u batoľaťa, ktoré si stratu nie je
doposiaľ schopné uvedomiť avšak absencia rodiča bude ovplyvňovať a prevádzať ho celým ďalším
životom, zároveň je potrebné rozlišovať dieťa školského veku, ktoré je na rodičoch citovo závislé alebo
u dospelého jedinca, ktorý už nežije v spoločnej domácnosti s usmrteným rodičom a má vlastnú rodinu.
Zohľadniť vek je potrebné z opačnej perspektívy, pretože inak je prežívaná strata novorodenca jeho

rodičmi, strata dospelého jedinca, rodiča jeho deťmi alebo strata osoby dôchodkového veku z pohľadu
jeho vnúčat.

26. Podstatná je tiež otázka existencie existenčnej a hmotnej závislosti na usmrtenej osobe. Nárok
na nemajetkovú ujmu nie je jediným nárokom, ktorý je stratou blízkej osoby spojený a napriek tomu

predstavuje otázka existenčnej a hmotnej závislosti jedným z kritérií, ktoré je súdmi v súvislosti s výškou
náhrady nemajetkovej ujmy posudzované. Toto kritérium úzko súvisí aj s predchádzajúcimi uvedenými
kritériami.

27. V rámci svojej rozhodovacej činnosti súdy priznávajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

pozostalým rodinným príslušníkom z titulu usmrtenia ich blízkej osoby v rôznych sumách, vždy v
závislostiodokolnostítoho-ktoréhoprípadu,pričomvprejednávanejvecisúdprvejinštanciesprávnepri
rozhodovaní o uplatnenom nároku zohľadnil závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy so zreteľom na
jej intenzitu, rozsah, dopad a vzal zreteľ aj na okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu
do osobnostných práv žalobkýň 1/ - 4/ a správne uzavrel, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v

uplatnených výškach, a to vo výške 30.000 eur pre žalobkyňu 1/ ako manželku nebohého, ktorá ostala
sama ako živiteľka rodiny s troma maloletými deťmi a vo výške 20.000 eur pre každú zo žalobkýň 2/ - 4/
ako maloleté deti nebohého je primeranou a spravodlivou na zmiernenie zásahu do osobnostných práv
žalobkýň1/-4/apretosprávnežalobevýrokomII.včastiuplatnenejnáhradynemajetkovejujmyvyhovel.
Odvolací súd zdôrazňuje tak ako už uviedol i súd prvej inštancie, že nebohý bol zdravý, pracujúci, mal len

37 rokov, bol milujúcim manželom a otcom, bol živiteľom rodiny, pričom jeho miesto v rodine nemožno
nahradiť ani takouto finančnou satisfakciou.

28. Žalovaný tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako aj v podanom odvolaní poukazoval na
potrebu aplikácie § 441 Obč. zák. a v prípade priznania náhrady nemajetkovej ujmy prihliadať aj na

spoluzavinenie nebohého. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne uviedol, že je povinný prihliadať
na spoluzavinenie poškodeného a trestným rozsudkom je súd viazaný len v rozsahu rozhodnutia o
tom, že bol spáchaný konkrétny skutkovo vymedzený trestný čin a kto ho spáchal, z čoho vyplýva, že
rozhodnutie, ktorým bol páchateľ uznaný za vinného neznamená, že škoda bola spôsobená výlučne
jeho zavinením. Za účelom zistenia miery spoluzavinenia nebohého súd prvej inštancie vykonal na

návrh strán sporu dokazovanie oboznámením znaleckého posudku vypracovaného v rámci trestného
konania (znalecký posudok č. 25/2016 vypracovaný znalcom Ing. Adriánom Pupalom) a rozsudku
Okresného súdu Trenčín č.k. 2T/67/2017-282 zo dňa 16.08.2018 v spojení s uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 23To/126/2018-300 zo dňa 29.01.2019. Znalec v predmetnom znaleckom posudkupopísaldvamožnépriebehynehodovéhodejazodňa01.08.2016,nakoľko,akoznalecuviedol,nemožno
jednoznačne ustáliť, či vozidlo Q. D. jazdilo počas nehodového deja pred zrážkou v protismere (ako
to uvádzal vodič S. I. pri svojej obhajobe). Pri jednom uvádzanom spôsobe nehodového deja mohol

Q. D. svojou nesprávnou technikou jazdy zapríčiniť predmetnú nehodu, avšak tento načrtnutý priebeh
nehodového deja nebol preukázaný. Z toho vychádzal aj Krajský súd v Trenčíne, keď vo svojom
rozhodnutí uzavrel, že vodič S. I. vozidlo pribrzďoval jedine z dôvodu bezpečného prejazdu prívesu
cez zákrutu a nešlo o havarijné brzdenie, teda obžalovaný S. I. bez ohľadu na to, či nebohý Q. D.
bol pred nehodou v protismere, bol povinný bezpečne prejsť zákrutou (str. 3 uznesenia KSTN č.k.

23To/126/2018-300 zo dňa 29.01.2019). Ako ďalej znalec uviedol, neboli zistené žiadne skutočnosti,
ktoré by nasvedčovali tomu, že vodič Q. D. mal možnosť zabrániť zrážke ním riadeného vozidla Ford
s prívesom protiidúcej jazdnej súpravy potom, ako mal možnosť rozpoznať prejazd tohto prívesu do
protismeru a k strate smerovej stability prívesovej súpravy spojenej s následným prejazdom prívesu do
protismeru došlo v dôsledku jej brzdenia, kedy došlo k zablokovaniu kolies, t.j. v dôsledku konania vodiča
S.I..MožnézavineniedopravnejnehodynebohýmQ.D.preúčelyrozhodovaniaonáhradenemajetkovej

ujmy nevyplýva ani podľa odvolacieho súdu ani zo skutočnosti, na ktorú poukázal žalovaný, že znalec
v znaleckom posudku posúdil jazdu odsúdeného vodiča S. I. ako aj jazdu nebohého Q. D. za technicky
nesprávnu, nakoľko ako vyplýva z vyššie uvedeného ani pri správnej technike jazdy (správna rýchlosť)
by nebohý Q. D. nezabránil predmetnej nehode, nakoľko vodič I. ako vodič z povolania mal vedieť, že
brzdová súprava nie je vybavená protiblokovacím systémom ABS a mal predvídať dôsledky brzdenia

takejto súpravy. Z toho aj podľa odvolacieho súdu vyplýva, že znalcom uvedená nesprávna technika
jazdy nebohého Q. D. nemala vplyv na príčinu dopravnej nehody, ktorým bolo porušenie povinnosti
vodičom S. I. bezpečne prejsť zákrutou. Ďalej žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal ani tvrdenú
jazdu nebohého Q. D. pod vplyvom alkoholu. Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie
správne uzavrel, že z uvedených konštatovaní nemožno ustáliť ani len čiastočné zavinenie nebohého Q.

D., ktoré by malo vplyv na výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaný pri svojej obrane tiež
poukazoval na potrebu zohľadnenia okolností na strane vodiča S. I., najmä jeho majetkových pomerov,
pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. K tejto obrane žalovaného súd prvej
inštancie správne uviedol, že majetkové pomery pôvodcu zásahu je potrebné vnímať len ako výnimočný
nástroj na zmiernenie prílišnej tvrdosti, resp. zjavnej neprimeranosti. Určite nemôže byť daná priama

úmera medzi rozsahom majetku pôvodcu zásahu a výškou náhrady. Právo na súkromie a rodinný život je
totižvyššouhodnotounežprávonaochranumajetkuškodcu.Majetkovépomerymôžebyťkorektívomna
elimináciu premrštených či neúnosne vysokých nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, o ktorý prípad
sa v tomto konaní nejedná, keďže náhrada nemajetkovej ujmy bola žalobkyňami 1/ - 4/ aj podľa názoru
odvolacieho súdu uplatnená primerane. Z uvedeného dôvodu ako aj s poukazom na skutočnosť, že

vodič S. I. sa žalobkyniam doposiaľ neospravedlnil, neprejavil žiadnu ľútosť, ako i s poukazom na to,
že žalovaný len formálne poukazoval na majetkové pomery S. I., pričom tieto konkrétne netvrdil ani
nepreukazoval, teda nebolo k akým pomerom na jeho strane prihliadať.

29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v tejto časti, teda vo výroku II. rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil
30. Čo sa týka žalobkyňou 1/ uplatneného nároku na náhradu škody v sume 1.489 eur, ktorá jej
vznikla uhradením nákladov spojených s pohrebom, karom a zriadením pomníka nebohému Q. D.
súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania vznesenú žalovaným, tak, že v tejto časti nároku
na náhrady škody uplatnenej žalobkyňou 1/ začala plynúť premlčacia doba odo dňa 01.08.2016,

t.j. odo dňa dopravnej nehody, kedy sa žalobkyňa 1/ dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá,
t.j. okamihom preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých
si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu
zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014). Nakoľko si žalobkyňa

1/ uplatnila tento nárok v rámci trestného konania (tzv. adhézne konanie), v ktorom bola napokon
odkázaná so svojím nárokom na civilný proces, došlo tým podľa súdu prvej inštancie k spočívaniu
premlčacej doby odo dňa uplatnenia tohto nároku (24.04.2017 ako vyplýva z pripojeného trestného
spisu) do dňa doručenia rozhodnutia v trestnom konaní žalobkyni 1/ 11.02.2019 (dátum doručenia
rozsudku OS TN č.k. 2T/67/2017-282 zo dňa 16.08.2018, ktorým bola odkázaná na civilný proces -

viď uznesenie NS SR sp.zn. 1Cdo/43/2010). Na základe uvedených skutočností súd prvej inštancie
konštatoval, že k uplatneniu nároku na náhradu škody došlo v rámci plynutia premlčacej doby (nakoľko
premlčacia lehota je dvojročná (730 dní) a premlčacia lehota plynula od 01.08.2016 do 28.04.2017 270
dní, následne v období od 28.04.2017 do 11.02.2019 spočívala 654 dní a do podania žaloby plynulav období od 11.02.2019 do 30.04.2019 78 dní, t.j. plynula iba 348 dní, a preto námietka premlčania
vznesená žalovaným aj v tejto časti bola podľa súdu prvej inštancie nedôvodná. Odvolací súd sa však
s týmto záverom ku ktorému dospel súd prvej inštancie nestotožňuje, a to z nasledovných dôvodov :

31. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo
dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

32. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za

tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej
škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

33. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu
subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je
taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte

plynie druhá premlčacia doba. Ak napríklad odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto
za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1
Občianskeho zákonníka a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo,
aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia
doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

34. Podľa ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Občiansky
zákonník v tomto ustanovení viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby
na podmienku vedomosti poškodeného: a/ o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti)

ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne
vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj
na súde; okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode sa pritom nemusí zhodovať s
okamihom škodnej udalosti či s protiprávnym konaním, b/ o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t.j.
o zodpovedajúcom subjekte.

35. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti
poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Nielen prax, ale aj teória (porovnaj napr. S. Q. a
kolektív, Občianske právo hmotné, tretie doplnené a prepracované vydanie. 1. zväzok. Bratislava 2006,
str. 196, 205 - 206) túto dobu označuje ako subjektívnu [presnejšie - avšak na úkor stručnosti - by sa tu

malo hovoriť o premlčacej dobe, ktorej začiatok plynutia je určený so zreteľom na poškodený subjekt,
ktorým je žalobca, konkrétne na jeho vedomosť („dozvie sa“) o skutočnostiach vymedzených v § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka; keďže ani táto premlčacia doba sama osebe ako právna skutočnosť -
udalosť (čas) subjektívnu povahu nemá].

36. Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodený dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, treba
vychádzať z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného o tomto prvku (nestačí teda len možnosť
dozvedieť sa o ňom). Poškodený sa dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá (§ 106 ods. 1 OZ),
v okamihu preukázateľného získania informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si
môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá fyzická alebo právnická osoba za škodu

zodpovedá; v uvedenom okamihu nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná
istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (R 16/2014).

37. Odvolací súd ďalej opätovne k spočívaniu premlčacej doby (ktorú pri svojom rozhodovaní aj v tejto
časti nároku použil súd prvej inštancie ) poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2020,

sp. zn. 5Cdo 102/2017 ( Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 3/2020), z ktorého vyplýva, že
uplatnenie nároku na náhradu škody a na nemajetkovú ujmu poškodenou osobou, pozostalou po blízkej
osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla v trestnom konaní
voči osobe, ktorá škodu spôsobila, nemá za následok spočívanie plynutia premlčacej doby počas trvania
trestného konania i voči poisťovateľovi osoby, ktorá škodu spôsobila.

38. Z obsahu spisu, čo sa týka žalobkyňou 1/ uplatneného nároku na náhradu škody v sume 1.489
eur, ktorá jej mala vzniknúť uhradením nákladov spojených s pohrebom, karom a zriadením pomníka
nebohému Q. D. vyplýva, že žalovaný ako poisťovateľ mal zaplatiť žalobkyni 1/ z uplatnenej sumypohrebných nákladov 2.763,19 eur sumu 1.194,52 eur, keď započítal štátnu dávku vo výške 79,67 eur a
uplatnil si z titulu spoluviny nebohého Q. D. zníženie poistného plnenia o 50 %. Rovnako z obsahu spisu
vyplýva,atozfaktúryč.118/2016zodňa03.08.2016,žežalobkyni1/bolivyfakturovanépohrebnéslužby

spojené s úmrtím Q. D. vo výške 361,44 eur, ktorá suma bola žalobkyňou 1/uhradená dňa 03.08.2016;
z pokladničného dokladu na sumu 214,80 eur zo dňa 08.09.2016 vyplýva, že žalobkyňa 1/ uhradila dňa
08.09.2016 sumu 214,80 eur za tovar - vence a kytice; z faktúry č. 011/2017 zo dňa 19.04.2017 vyplýva,
že žalobkyni 1/ bola vyfakturovaná cena za pomník v sume 1.862 eur, ktorá bola žalobkyňou 1/ uhradená
dňa 19.04.2017; zo súpisu výdavkov na kar zo dňa 06.08.2016 vyplýva, že náklady na kar predstavovali

sumu 324,95 eur, ktorá suma bola žalobkyňou 1/ uhradená dňa 08.08.2016. Z odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie však nevyplýva, že pri takto uplatnenom nároku na náhradu škody posudzoval
námietku premlčania vznesenú žalovaným podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže súd prvej inštancie v tejto časti nesprávne a nedostatočne
posúdil uplatnenú námietku premlčania žalovaným, odvolací sú v tejto časti, teda vo výroku I. ( ako aj v

súvisiacom výroku o náhrade trov konania ) rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec v tejto časti vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

40. V ďalšom konaní je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a jeho úlohou
bude opätovne posúdiť vznesenú námietku premlčania žalovaným vo vzťahu k uplatnenej náhrade

škodyvovýške1.489euraopätovnerozhodnúť,pričomvodôvodnenírozhodnutiadásúdprvejinštancie
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky a svoje rozhodnutie riadne zdôvodní tak, aby
bolo preskúmateľné. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho
konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

41. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).