Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. jún 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 12CoCsp/6/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117224269
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117224269.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu

JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu P.. A. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
XX. A. XXXXX/X, XXX XX S., právne zastúpený advokátkou Mgr. Jana Sadloňová, so sídlom Hlavná 14,
080 01 Prešov, proti žalovanému Y.. so sídlom O. XX, XXX XX C., P.: XX XXX XXX, právne zastúpený
advokátkou JUDr. Miroslava Slovinská, so sídlom Štefánikovo námestie 13, 052 01 Spišská Nová Ves,
o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov,
č.k. 20Csp/299/2017-162 zo dňa 03. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej

časti.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o
ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:
„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 8.478,99 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 7.478,99 eura od 17.10.2017 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 52, § 53 ods. 1, 2, 3 písm. a), 4, § 451 ods. 1, 2, § 100 ods. 1,
2, 3, § 107 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom od 01.05.2007 do

30.09.2007, § 517 ods. 1 prvá veta, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 3 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1,
§ 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok.

3. Uznesením č.k. 6Co/180/2018-143 zo dňa 03.08.2020 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zrušil
prvý zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 20Csp/299/2017-84 zo dňa 23.07.2018 a vec mu

vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca mal od
počiatku za to, že zmluva medzi ním a žalovaným bola uzatvorená platne a mala všetky stanovené
náležitosti, pričom až zrušením zmluvy so žalovaným nadobudol pochybnosti o korektnosti úveru, a
až s odstupom času potom, čo žalovanému splatil úver sa dozvedel od H., že z predmetnej úverovejzmluvy došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, pričom H. dala žalobcovi konečné
a zrozumiteľné stanovisko až listom zo dňa 03.04.2017. Až od uvedeného dátumu bolo možné podľa
názoru odvolacieho súdu začať počítať plynutie subjektívnej premlčacej doby, a to aj vzhľadom na to, že

žalobca nepredložil žiaden iný dôkaz. Keďže žaloba bola podaná dňa 30.11.2017 konštatoval, že bola
podaná v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu na pojednávaní
konanom dňa 23.07.2018 o vedomosti o bezdôvodnom obohatení, ako aj vzhľadom na ďalší priebeh
uvedeného konania a obsah odvolania, mal odvolací súd za to, že zrušením zmluvy so žalovaným
dňa 31.12.2014 na strane žalobcu vznikli dôvodné pochybnosti o uzatvorenej zmluve a o výške sumy

vráteného úveru, preto sa z uvedeného dôvodu obracal tak na H. banku K., ako aj na bankového
ombudsmana (z obsahu spisu vyplýva, že sa obracal aj na samotného žalovaného), aby subjekt, ktorý
vykonáva dohľad na finančnom trhu zhodnotil, či zo strany žalovaného nedošlo k porušeniu zmluvy. Na
základe uvedeného sa odvolací súd domnieval, že v prípade, ak by sa žalobca o vzniku bezdôvodného
obohatenia dozvedel v skutočnosti už v roku 2014, t.j. v čase zrušenia zmluvy, podnikol by už v tomto
čase kroky smerujúce k tomu, aby sa domohol vydania bezdôvodného obohatenia od žalovaného.

K objektívnej premlčacej dobe poukázal na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok
Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, s ktorým sa stotožnil a mal za to, že na uvedený
prípad je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu. Uviedol, že žalovaný minimálne
vedel, že nedodržanie zákonných podmienok pri uzatváraní zmlúv môže mať za následok nepriznanie
určitých súm, a pre prípad, že to tak urobí, bol s uvedenou zákonnou sankciou uzrozumený (dolus

indirectus, tzv. nepriamy úmysel). Jeho konanie preto nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané
na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať
majetkový prospech. Z uvedeného dôvodu tak dospel k záveru, že žaloba bola v predmetnom prípade
podaná aj v rámci objektívnej premlčacej doby. Z uvedeného dôvodu preto zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom úlohou súdu prvej inštancie bolo

opätovne preskúmať dôvodnosť žaloby, charakter vzťahu medzi sporovými stranami, dôvodnosť a výšku
žalobcom požadovaných súm, existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, ako aj nárok žalobcu
na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v prvom rade sa zaoberal vznesenou

námietkou premlčania. Vzhľadom na to, že je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, dospel
k záveru, že k uplynutiu subjektívnej premlčacej doby nedošlo a že žaloba bola podaná aj v
rámci objektívnej premlčacej doby. Ďalej uviedol, že posudzovaný vzťah je vzťahom založeným
spotrebiteľskou zmluvou. V konaní nebolo sporné, že žalovaný prevzal od žalobcu titulom poistenia
sumu 6.707,24 Eur. V bode V. úverovej zmluvy je uvedené, že žalobca súhlasí s poistením na krytie

úverovej pohľadávky pre prípad smrti prostredníctvom Zmluvy o hromadnom poistení, avšak toto
ustanovenie nebolo individuálne dojednané, ale bolo súčasťou formulárovej zmluvy. Z predmetnej
zmluvy nevyplýva, že žalobca mal možnosť pred podpisom zmluvy oboznámiť sa s rámcovou zmluvou a
spoistnýmipodmienkami.Vzmluvesanenachádzažiadenodkaznatútozmluvuaanižalovanývkonaní
nepreukázal, že s touto zmluvou a poistnými podmienkami oboznámil žalobcu. Vzhľadom na uvedené

a nemožnosť oboznámiť sa s podmienkami dospel k záveru, že ide o ustanovenie, ktoré spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto ide
o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je neplatná. Keďže v konaní bolo nesporné, že žalovaný
prevzal titulom poistenia sumu 6.707,24 Eur, zaviazal ho vydať predmetné bezdôvodné obohatenie.
Pokiaľ ide o poplatky za upomienky vo výške 90,- Eur, tak nárok žalobcu je aj v tejto časti dôvodný.

V tomto smere poukázal na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
6Co/126/2012, preto mal za to, že poplatok za upomienku je neprijateľná zmluvná podmienka, a preto
je neplatný. Ak si žalovaný poplatky za upomienky účtoval, prijal plnenie bez právneho dôvodu, a preto
je povinný sumu 90,- Eur vydať žalobcovi. Pokiaľ ide o nárok na úroky, tak v bode II. bolo upravené
úročenie a splácanie úveru, ktoré malo predstavovať sumu 292,77 Eur a štvrťročne sumu 878,31 Eur.

Žalovaný napriek tomu účtoval štvrťročne úroky vo vyššej sume, čo predstavuje spolu o 68,75 Eur
viac, ako si mal podľa zmluvy účtovať. Nakoľko žalovaný v konaní nepreukázal z akého právneho
titulu účtoval žalobcovi štvrťročne úroky nad sumu dohodnutú v zmluve, prijal plnenie bez právneho
dôvodu, a preto je povinný sumu 681,75 Eur žalobcovi vydať. S poukazom na uvedené žalobe vyhovel
a žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 7.478,99 Eur spolu so zákonným úrokom z omeškania. Vo

vzťahu k žalobcom požadovanému nároku na primerané finančné zadosťučinenie uviedol, že v danom
prípade porušením práva povinnosti žalovaným je, že do zmluvy zakomponoval neprijateľnú zmluvnú
podmienku, účtoval si neprijateľné poplatky a nesprávne účtoval úrok, pričom žalobca sa úspešne
domohol vydania bezdôvodného obohatenia. Keďže žalovaný preukázateľne porušil právo žalobcu akospotrebiteľa, dôsledkom takéhoto porušenia je aj úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané
finančné zadosťučinenie, preto dospel k záveru, že sú splnené podmienky k tomu, aby bolo žalobcovi
priznané primerané finančné zadosťučinenie. Pokiaľ ide o výšku, tak pre žalobcu bude primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur, a to s ohľadom na intenzitu zásahu žalovaného do práva
žalobcu ako spotrebiteľa, pričom je vyrovnaním ujmy žalobcovi, ktorá mu vznikla v dôsledku konania
žalovaného trpieť, a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby
závadne konal. Súd prvej inštancie nesúhlasil s výškou, akú si žalobca uplatnil, preto v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol.

5. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol v konaní úspešný v časti vydania bezdôvodného
obohatenia v celom rozsahu a v časti primeraného finančného zadosťučinenia bol úspešný v základe
nároku, pričom výška záležala na úvahe súdu, preto mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100%. V danom prípade nezistil žiadny dôvod osobitného zreteľa, pre ktorý by náhradu trov konania
nepriznal.

6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I. a III.. Odvolanie
právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. e), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „C.s.p.“). Uviedol, že súd prvej inštancie v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania bez
ďalšieho konštatoval, že k uplynutiu subjektívnej a ani objektívnej premlčacej doby nedošlo. Poukázal

na to, že z príloh pripojených k žalobe je zjavné, že žalobca najneskôr pri podaní žiadosti H. dňa
10.03.2014 považoval plnenia zaplatené titulom poistenia a úrokov z medziúveru za bezdôvodne
platené, pričom zároveň bolo potrebné vychádzať zo samotnej výpovede žalobcu uskutočnenej na
pojednávaní dňa 23.07.2018. Uviedol, že žalobca následne začal aj reálne vykonávať úkony smerujúce
k dosiahnutiu vydania predmetného bezdôvodného obohatenia, a to formou dopytu k verejnému

ochrancovi práv, ako aj ku H. K.. V prípade, ak sa žalobca s odpoveďou H. banky K. zo dňa 23.06.2014
nestotožňoval, nič mu nebránilo sa so žalobou obrátiť na súd už v roku 2014, veď vtedy u neho inicioval
aj zrušenie zmluvného vzťahu. Vzhľadom k uvedenému sa preto nemôže stotožniť s argumentáciou
súdu prvej inštancie, a tým viac nemožno tento okamih konštatovať u všetkých žalobou uplatňovaných
nárokov súčasne, keďže dokonca aj H. banka K. v tomto liste zaujala svoje stanovisko len k otázke

povinnosti žalobcu platiť poistné, a to najmä v časti rozsahu, v akom bolo poistné plnené, ale nie
už k uhradeným poplatkom za upomienku a úrokom z medziúveru. Pokiaľ ide o záver o úmyselnosti
vzniku bezdôvodného obohatenia, namietal, že súd prvej inštancie nevykonal žiaden dôkaz o úmysle
bezdôvodne sa obohatiť. V tomto smere rovnako poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 1Cdo/238/2017. Z citovaných záverov Písomných pripomienok Európskej komisie vyplýva

jediné, a síce, že nie je správne od spotrebiteľa vyžadovať, aby v konaní pred súdom preukazoval pre
uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby úmyselné konanie veriteľa. Zdôraznil, že v konaní
nebol vykonaný žiaden dôkaz o úmysle získať bezdôvodné obohatenie, preto je potrebné rešpektovať
tzv. negatívnu dôkaznú teóriu. Vzhľadom na uvedené trval na tom, že žaloba je podaná po uplynutí
subjektívnej a objektívnej premlčacej doby. Ďalej poukázal na to, že pristúpenie k Zmluve o hromadnom

poistení osôb nebolo jedinou možnosťou krytia úverovej pohľadávky pre prípad smrti a žalobca si mohol
zvoliť poistenie prostredníctvom individuálneho poistenia, resp. poistenie mohol kedykoľvek zmeniť.
K dôvodnosti sumy uhradenej titulom poplatkov za upomienku uviedol, že všetky tieto nároky vznikli
v súlade s úverovou zmluvou, Všeobecnými obchodnými podmienkami a aktuálnymi sadzobníkmi.
Naviac vzhľadom na charakter plnenia nemožno v žiadnom prípade hovoriť o úmyselnom obohatení

sa veriteľa na úkor spotrebiteľa. K dôvodnosti prijatej sumy titulom úrokov z medziúveru uviedol, že
aj všetky tieto nároky vznikli v súlade s úverovou zmluvou, Všeobecnými obchodnými podmienkami a
aktuálnym sadzobníkom pri zohľadnení špecifík produktu medziúveru. Žalobca sa všetkými zmluvnými
podmienkami v zmysle úverovej voľnosti súhlasil. Rovnako mal za to, že nárok na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia žalobcovi ani vzniknúť nemohol. Pokiaľ ide o výrok o nároku na náhradu

trov konania, tak tento napadol ako výrok súvisiaci a závislý od zaväzujúceho výroku. Navrhol, aby
odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol, resp. odvolaním napadnuté
rozhodnutie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobca sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že v danom prípade mal pochybnosti o korektnosti

nárokov žalovaného, ale až obdŕžaním listu H. K. zo dňa 03.04.2017 sa jeho pochybnosti potvrdili
a až vtedy sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne
obohatil. Subjektívna premlčacia doba teda začala plynúť okamihom, kedy obdŕžal list H. banky K.
zo dňa 03.04.2017, pričom žalobu podal pred uplynutím subjektívnej premlčacej doby. Ďalej poukázalna to, že žalovaný vedel, že nedodržanie zákonných podmienok pri uznávaní zmlúv môže mať za
následok nepriznanie uplatňovaných súm, preto išlo z jeho strany o nepriamy úmysel, ktorý nie je
povinný preukazovať dôkazmi, tak ako to tvrdí žalovaný. Nárok si tak uplatnil aj v rámci plynutia 10-

ročnej objektívnej premlčacej doby. Ďalej poukázal na právny názor Krajského súdu v Prešove, ktorým je
súd prvej inštancie vo veci viazaný, preto je odvolanie žalovaného vzhľadom na tento vyslovený právny
názor nedôvodné. Rovnako nesúhlasil s tvrdením žalovaného o riadnom dojednaní poistenia, ako ani s
tým, že bol s jeho výškou riadne oboznámený. Poukázal na to, že nemal možnosť oboznámiť sa pred
podpisomúverovejzmluvysrámcovouzmluvouapoistnýmipodmienkami.Zaneopodstatnenépovažuje

aj tvrdenie žalovaného o prijateľnosti prijatej sumy uhradenej titulom poplatkov za upomienky, keďže
toto plnenie podstatne prevyšuje skutočné náklady žalovaného na uplatnenie pohľadávky, a vzhľadom
na ustálený právny názor v rozsudkoch odvolacích súdov je potrebné poplatok za upomienku posúdiť
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Za nepravdivé považuje aj tvrdenie žalovaného, že prijatie sumy
titulom úrokov z medziúveru bolo v súlade s úverovou zmluvou, nakoľko uvedená suma bola uplatnená
nad rámec dohodnutý v zmluve, čo hodnoverne preukázal predloženými listinnými dôkazmi. Záverom

sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný preukázateľne porušil jeho právo
ako spotrebiteľa dôsledkom ktorého je úspešné uplatnenie práva spotrebiteľa na primerané finančné
zadosťučinenie. Mal za to, že došlo k splneniu zákonných podmienok na jeho priznanie. Odvolanie
žalovaného tak považuje za neopodstatnené a má za to, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový
stav a vec správne právne posúdil. Žalovaný naviac nijako bližšie nešpecifikuje, ktorý navrhnutý dôkaz

súd prvej inštancie nevykonal. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v
odvolaním napadnutej časti ako vecne správny, a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

8. Žalovaný sa vyjadril tak, že zotrváva na dôvodoch svojho odvolania. Poukázal na to, že skutočnosť o
viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu automaticky neznamená, že sa vôbec nemá posudzovať

osobitné skutkové okolnosti vo vzťahu ku ktorým sa následne posudzuje právny názor vyslovený
odvolacím súdom. Nestotožnil sa so strohou argumentáciou súdu prvej inštancie, že okamih od ktorého
je v prejednávanej veci potrebné počítať plynutie subjektívnej premlčacej soby je datovanie lisu H. K. zo
dňa 03.04.2017, a že mal nepriamy úmysel získať majetkový prospech bez právneho dôvodu na úkor
žalobcu. Tým viac nemožno konštatovať uvedené u všetkých žalobou uplatňovaných nárokoch súčasne,

keďže dokonca H. banka K. v spomínanom liste zaujala svoje stanovisko len k otázke povinnosti žalobcu
platiť poistné, a to najmä v časti, v akom bolo len poistné plnené, ale nie už k uhradeným poplatkom za
upomienku a k uhradeným úrokom z medziúveru.

9. Žalobca sa vyjadril tak, že žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol tie isté skutočnosti ako v samotnom

odvolaní, ku ktorým sa už vyjadril vo svojom predchádzajúcom písomnom vyjadrení. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje v napadnutej časti za vecne správny a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil.

10. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej

tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

12. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

13. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nevykonaním navrhnutých dôkazov, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym
právnymposúdením,tedato,čisúdprvejinštancienazistenýskutkovýstavsprávne,vúplnosti,aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v
odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnomprostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 78/05).

14. K námietke nevykonania navrhnutých dôkazov odvolací súd uvádza, že navrhovanie dôkazov
predstavuje jedno z práv ale zároveň i povinností strany sporového konania, pričom navrhnutie dôkazu
automaticky nezakladá povinnosť súdu takýto dôkaz aj vykonať. Len súd rozhoduje, ktorý z navrhnutých
dôkazov vykoná, a to z dôvodu aby sa tak predišlo vykonávaniu tých dôkazov, ktoré sú pre prejednanie a
rozhodnutieveciirelevantné.Vykonávanímvšetkých(ajnepodstatnýchdôkazov)byzároveňdochádzalo

aj k mareniu rýchlosti a hospodárnosti konania. V prípade, ak súd nevykoná navrhnuté dôkazy, musí
v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo ich nevykonal. V takomto prípade samotné neakceptovanie
vykonania navrhnutých dôkazov samo o sebe nemôže znamenať porušenie práva strany sporu. Zásah
do základného práva na súdnu ochranu či do práva na spravodlivé súdne konanie by mohol nastať
len vtedy, ak by takýto záver súdu o nevykonaní navrhnutého dôkazu bol zjavne nedôvodný alebo by
takémuto záveru chýbala predchádzajúca racionálna úvaha súdu vychádzajúca z priebehu konania a

stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by bola strana sporu nevykonaním navrhnutého dôkazu
postavená do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana sporu v konaní. Odvolací súd má za
to, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

15. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie

je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci

sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne

nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal

odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

16. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

17. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že
predmetnývzťahmedzižalobcomažalovanýmjevzťahomspotrebiteľským,pretožeuzatvorenáúverová
zmluva je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde žalovaný vystupoval v postavení
dodávateľa,pretožepriuzatváraníspotrebiteľskejzmluvykonalvrámcipredmetusvojejobchodnejalebo
inej podnikateľskej činnosti a žalobca je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej

zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd
na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre
spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej
zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.19. Žalovaný podaným odvolaním nesúhlasil s právnym názorom a odôvodnením súdu prvej inštancie
vo vzťahu k posúdeniu vznesenej námietky premlčania, a rovnako nesúhlasil ani so závermi súdu prvej

inštancie vo vzťahu k sumám, ktoré boli žalobcovi priznané z titulu bezdôvodného obohatenia, ako
ani s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Odvolací súd skôr ako sa začal zaoberať
námietkami žalovaného vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania súdom prvej inštancie, preskúmal
či závery súdu prvej inštancie o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného boli správne,
nakoľko tieto majú následne vplyv na posúdenie prijatých záverov o premlčaní.

20.Prvýmnárokom,ktorýposudzovalsúdprvejinštanciebolnárokžalobcunazaplateniesumy6.707,24
Eur, ktorú uhradil žalovanému z titulu poistenia. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie dospel
k záveru, že ustanovenia o poistení boli súčasťou formulárovej zmluvy o úvere, pričom z vykonaného
dokazovania súdu prvej inštancie nevyplynulo, aby žalovaný v priebehu konania predložil dôkaz o
tom, že žalobcu ako spotrebiteľa oboznámil s obsahom a podstatou tejto zmluvnej podmienky. Z takto

formulovanej zmluvnej podmienky vyplýva, že nemohla byť individuálne dojednaná medzi sporovými
stranami, pretože bola žalovaným ako veriteľom vopred pripravená bez možnosti jej zmeny žalobcom
ako spotrebiteľom. Z uvedeného tak vyplýva, že takúto zmluvnú podmienku bolo možné vyhodnotiť
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ako už správne konštatoval súd prvej inštancie, v zmysle

§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy, je takáto neprijateľná
zmluvná podmienka neplatná. Z uvedeného tak vyplýva, že medzi sporovými stranami vznikol režim
bezdôvodného obohatenia, a teda sporové strany sú si povinné vydať všetko to, čo si na základe
takto neplatnej zmluvnej podmienky navzájom plnili. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie
vyplynulo, že žalobca titulom poistenia uhradil žalovanému celkovo sumu 6.707,24 Eur, ktorú je žalovaný

z titulu bezdôvodného obohatenia povinný vydať žalobcovi. Odvolací súd tak konštatuje, že záver súdu
prvej inštancie bol v tejto časti správny.

21. Druhým nárokom, ktorý posudzoval súd prvej inštancie, bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy
90,- Eur, ktorú uhradil žalovanému ako poplatok za upomienku. Odvolací súd má za to, že uvedená

výška poplatku za upomienku má jednoznačne sankčný charakter, pretože suma 90,- Eur zrejme
presahuje administratívne náklady, ktoré žalovaný s upomienkou má. Svojou podstatou tak u poplatku
za upomienku nejde o paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky, ale skôr o zmluvnú
pokutu za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky. Okrem toho rozhodnutie o jej výške je v
konečnom dôsledku na vôli žalovaného, pretože len on rozhodne či a koľko upomienok zašle. Odvolací

súd zdôrazňuje, že upomienka ako taká nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž
mala povahu tzv. skrytej zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi netransparentné. Podstatou
týchto poplatkov je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré
niesúpreukázané.Poplatokzaupomienkunemožnochápaťaniakopoplatokzaslužbu,plnenie,ktoréje
poskytovanéspotrebiteľovi.Odvolacísúdzdôrazňuje,ževprípadepoplatkutakéhototypuzaňdodávateľ

spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Tieto skutočnosti len podporujú už vyššie uvedené, a to,
že predmetný poplatok predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami
dlhu, nie iba skutočnú náhradu nákladov dodávateľa. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súdnu ochranu
nepožívajú také ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré sú jednostranne zakomponované do
všeobecných obchodných podmienok alebo iných podmienok a predstavujú neprimerané finančné

vyjadrenie nákladov dodávateľa za administratívne úkony, ktoré reálne nemôžu mať základ v skutočných
nákladoch dodávateľa, ako je to v prípade poplatkov za vystavenie a doručenie upomienky, preto aj
odvolací súd považoval za správny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnosti, a teda neplatnosti aj tejto
zmluvnej podmienky. Vzhľadom na uvedené tak možno konštatovať, že aj v tomto smere došlo medzi
sporovýmistranamikvznikurežimubezdôvodnéhoobohatenia,pretosúdprvejinštanciesprávnedospel

k záveru o povinnosti žalovaného vydať žalobcovi sumu 90,- Eur z titulu bezdôvodného obohatenia.

22. Tretím nárokom, ktorý posudzoval súd prvej inštancie bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 681,75
Eur, ktorú uhradil žalovanému z titulu úrokov. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie vyplynulo,
že v zmluve bol žalobca ako poberateľ úveru zaviazaný na mesačné splácanie úrokov, a to spôsobom

uvedeným v čl. II bode 2 uzatvorenej zmluvy, teda 0,42% z cieľovej sumy malo pripadnúť na úhradu
úrokov z poskytnutého medziúveru. Súd prvej inštancie po prepočte dospel k záveru, že žalobca mal
mesačne platiť sumu 8.820,- Sk, teda 292,77 Eur (0,42% zo sumy 2.100.000,- Sk), pričom prijatie
takéhoto záveru súdom prvej inštancie možno považovať za konzistené, logické a majúce oporu vovykonanom dokazovaní, preto odvolací súd v danom smere nevzhliadol žiadne nedostatky, ktoré by
bolo možné postupu a prijatému záveru súdu prvej inštancie vytknúť. Z vykonaného dokazovania súdu
prvej inštancie však ďalej vyplynulo, že žalovaný účtoval uvedený úrok žalobcovi nie mesačne, ale

štvrťročne. Z uvedeného tak vyplýva, že žalobca mal v zmysle zmluvy uhrádzať žalovanému štvrťročne
sumu vo výške 878,31 Eur (292,77 Eur x 3), avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný
štvrťročne účtoval žalobcovi viac, pričom v konečnom dôsledku všetky sumy nad rámec zmluvne
upravenej výšky úrokov predstavovali sumu 681,75 Eur. Žalovaný v podanom odvolaní argumentoval
tým, že v prípade tohto nároku zohľadňoval špecifiká produktu medziúveru, pričom akcentoval najmä

na aktuálne saldo na účte. Odvolací súd k tomuto tvrdeniu uvádza, že z čl. II bodu 1 síce vyplýva,
že úroky sa vypočítavajú pri každej zmene zostatku medziúverového účtu a k celkovému zostatku sa
pripisujú ku koncu kalendárneho štvrťroka, avšak v dôsledku splácania poskytnutého medziúveru by
maloskôrdochádzaťkznižovaniutohtoúrokuzdôvodusplácaniaposkytnutéhomedziúveru,aniekjeho
navyšovaniu. Rovnako ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd nemal za preukázané na základe akých
skutočností účtoval žalovaný uvedenú sumu nad sumu dohodnutú v zmluve. Z uvedeného dôvodu preto

aj odvolací súd dospel k záveru, že plnenie nad sumu dohodnutú v uzatvorenej zmluve prijal žalovaný
bezprávnehodôvodu,pretojepovinnýztitulubezdôvodnéhoobohateniauvedenúsumužalobcovivrátiť.

23. Z vyššie uvedených skutočností tak možno dospieť k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil
skutkový stav a dospel k správnemu právnemu záveru, keď vyhovel žalobe a žalovaného zaviazal na

zaplatenie sumy 7.478,99 Eur.

24. Odvolací súd sa následne zaoberal odvolaním žalovaného vo vzťahu k posúdeniu vznesenej
námietky premlčania. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že súd prvej inštancie v prípade
námietky premlčania odkázal na právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu,

na ktorý odkázal a ktorým bol viazaný. Z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné a hospodárne
zopakovať už odvolacím súdom uvedenú argumentáciu a právne posúdenie vo vzťahu k opätovne
vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného. Žalovaný v podanom odvolaní však nesúhlasil
s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie a naďalej trval na tom, že v predmetnom prípade
došlo k premlčaniu žalobcovho nároku. Odvolací súd v rámci odvolacieho konania nepovažoval za

potrebné a hospodárne opätovne zopakovať celé právne posúdenie vznesenej námietky premlčania,
preto v prevažnej časti odkazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie, pričom v nasledujúcich bodoch
akcentuje najpodstatnejšie odvolacie námietky žalovaného vo vzťahu k premlčaniu.

25. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že vo vzťahu k dĺžke objektívnej premlčacej doby nebolo

vykonané žiadne dokazovanie, ktoré by preukazovalo jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť, pričom
poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z ktorého vyplýva, že len samotné všeobecné
skutočnosti o profesionálnom postavení žalovaného nemôžu samé o sebe preukazovať jeho úmysel.
K uvedenému odvolací súd uvádza, že v zmysle uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je
potrebné pri vzniku bezdôvodného obohatenia identifikovať na základe akého dôvodu k nemu došlo

a až potom skúmať prípadný úmysel veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu, ktorý musí
preukázať, že žalovaný mal úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. Odvolací súd už však vo
svojompredchádzajúcomrozhodnutípoukázalnabod42.vspojenísozáveromPísomnýchpripomienok
Európskej komisie vo veci C-485/19 zo dňa 07.10.2019, v zmysle ktorého spotrebiteľ nemá povinnosť
dokázať, že veriteľ úmyselne porušil jeho práva. Vzhľadom na uvedený záver tak možno konštatovať, že

žalobca ako spotrebiteľ nemal povinnosť preukázať úmysel žalovaného. Odvolací súd preto opätovne
upriamuje pozornosť na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré vo svojom odvolaní poukázal
žalovaný, teda, že je potrebné skúmať z akého dôvodu došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia a od
uvedených zistení následne odvodzovať závery o prípadnej úmyselnosti alebo neúmyselnosti konania
žalovaného. V predmetnom spore tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd dospel k záveru, že všetky

nároky na zaplatenie súm, ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní vznikli z dôvodu, že žalovaný do
zmluvy zakomponoval neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka neplatné. Odvolací súd má za to, že takéto konanie žalovaného nebolo možné vyhodnotiť
ako konanie neúmyselné, pretože žalovaný si musel byť vedomý nesprávneho účtovania úrokov, ako
aj neprimeranosti požadovanej výšky poplatku za upomienku. Rovnako aj spôsob, akým žalovaný

zakomponoval poistenie do zmluvy, pričom s jeho dôsledkami preukázateľne žalobcu neoboznámil
evokuje, že aj v tomto prípade sa konanie žalovaného prejavuje ako úmyselné. Rovnako odvolací súd v
tomto smere poukazuje aj na najnovšie závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19
zo dňa 22.04.2021, v ktorom Súdny dvor uviedol, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle,že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie
súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok alebo na
základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice 2008/48/ES z 23.04.2008, sa vzťahuje

trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak možno dospieť k záveru, že konanie žalovaného napĺňalo znaky
úmyselnosti konania, a teda súd prvej inštancie správne (aj v zmysle pokynu odvolacieho súdu) aplikoval
na predmetný prípad 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, a to aj s poukazom na vyššie prijatý záver
Súdneho dvora EÚ vo veci C-485/19 zo dňa 22.04.2021.

26. Vo vzťahu k subjektívnej premlčacej dobe odvolací súd len poukazuje už na svoje predchádzajúce
rozhodnutie, v ktorom zdôvodnil, na základe akých skutočností bolo potrebné odvíjať začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby odo dňa 03.04.2017, t.j. od datovania listu H. K..

27. Vo vzťahu k plynutiu oboch premlčacích dôb odvolací súd opätovne poukazuje na to, že oprávnený

sa môže domáhať svojho práva na vydanie bezdôvodného obohatenia len v rámci plynutia oboch lehôt.
V prípade, ak dôjde k uplynutiu jednej z nich, oprávnený nemá možnosť domáhať sa svojho práva z
bezdôvodného obohatenia, nakoľko došlo k jeho premlčaniu. Ako bolo už uvedené vyššie, subjektívnu
premlčaciu dobu bolo potrebné odvíjať od toho, kedy sa žalobca skutočne dozvedel o bezdôvodnom
obohatení, t.j. v danom prípade od 03.04.2017. V zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je

subjektívna premlčacia doba dvojročná, a teda v zmysle vyššie uvedeného by subjektívna premlčacia
doba uplynula dňa 03.04.2019. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa 30.11.2017, možno
konštatovať, že bola podaná v rámci plynutia subjektívnej premlčacej doby. Vo vzťahu k objektívnej
premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka
je potrebné jej plynutie odvíjať od momentu, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu. Vzhľadom na

to, že žalobca zasielal platby na účet žalovaného postupne, bolo potrebné odvíjať plynutie 10-ročnej
objektívnej premlčacej doby pre každé takéto plnenie samostatne. V prípade nároku uplatneného z
titulu poistenia, prvá platba zaslaná žalobcom na účet žalovaného bola dňa 01.01.2008, teda pre
túto platbu by objektívna premlčacia doba uplynula dňa 01.01.2018, avšak žalobca podal žalobu dňa
30.11.2017,pretovšetkyplatbyvykonanépo01.01.2008,vrátanetejtoprvejplatbynebolikudňupodania

žaloby premlčané. V prípade poplatkov za upomienky, prvý poplatok bol uhradený dňa 31.10.2014,
preto ani v tomto prípade nemožno hovoriť o premlčaní tohto nároku žalobcu v objektívnej premlčacej
dobe, pretože pre prvý poplatok by táto uplynula až dňa 31.10.2024, a keďže ku dňu podania žaloby
nebol premlčaný prvý žalobcom uhradený poplatok za upomienku, neboli premlčané ani ďalšie, neskôr
uhradené poplatky. Napokon v prípade žalobcom nárokovaných súm z titulu úrokov z medziúveru, prvý

bol zo strany žalobcu uhradený dňa 31.12.2009, a teda objektívna premlčacia doba by pre tento nárok
uplynula až dňa 31.12.2019, preto ani v tomto prípade nemožno hovoriť o jeho premlčaní, a rovnako
ani o premlčaní ďalších platieb uskutočnených po tomto dátume. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že
všetky žalobcom uplatnené nároky boli uplatnené aj v rámci plynutia 10-ročnej objektívnej premlčacej
doby, preto odvolanie žalovaného v tomto smere nebolo možné vyhodnotiť ako dôvodné.

28. Na základe vyššie uvedeného tak možno dospieť k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zaplatenie sumy vo výške 7.478,99 bolo správne, a v
predmetnom prípade nedošlo k premlčaniu tohto nároku žalobcu.

29. Žalobca si podanou žalobou uplatnil aj nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.
Odvolací súd poukazuje na to, že inštitút primeraného zadosťučinenia môže na účely ochrany
spotrebiteľa naplniť požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Podmienky vzniku
nároku na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v ustanovení § 3 ods. 5 Zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne na to, aby žalobcovi mohlo

byť priznané právo na primerané finančné zadosťučinenie. Z poslednej vety uvedeného zákonného
ustanoveniatakmožnovyvodiť,žetýmitopodmienkamisú:(i)úspešnéuplatnenieporušeniaprávaalebo
povinnosti ustanovenej predmetným zákonom alebo osobitnými právnymi predpismi a (ii) domáhanie sa
primeraného finančného zadosťučinenia od subjektu, ktorý zodpovedá za porušenie konkrétneho práva
alebo povinnosti. Odvolací súd nepopiera, že pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie

je potrebné prihliadať na okolnosti prípadu, bol to však žalovaný, ktorý nepostupoval s odbornou
starostlivosťou, predostrel žalobcovi úverovú zmluvu obsahujúcu neprijateľné zmluvné podmienky, v
dôsledku ktorých sa žalovaný bezdôvodne obohacoval na úkor žalobcu. Takéto konanie žalovaného
bolo nepochybne spôsobilé privodiť žalobcovi ako spotrebiteľovi ujmu. S poukazom na vyššie uvedenéodvolací súd konštatuje, že za daného stavu, s ohľadom na závažné porušenie práv žalobcu zo
strany žalovaného, ktorých ochrany sa žalobca úspešne domohol na súde, je priznanie finančného
zadosťučinenia plne dôvodné a jeho priznaná výška je primeraná povahe a rozsahu porušenia práv

žalobcu, zodpovedá svojmu účelu (teda poskytnúť satisfakciu spotrebiteľovi a odradiť dodávateľa
od porušovania práv spotrebiteľov) pričom vo vzťahu k žalobcovi - spotrebiteľovi nepredstavuje
neopodstatnené, neprimerané obohacovanie sa, či duplicitné uplatňovanie nároku spotrebiteľa. Z
uvedených dôvodov považoval aj odvolací súd za dôvodné priznať žalobcovi primerané finančné
zadosťučinenie nie v celej požadovanej výške, ale vo výške 1.000,- Eur, preto odvolací súd považoval

rozhodnutie súdu prvej inštancie v tomto výroku za vecne správne.

30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď

na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby
bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR
II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Preto na ďalšiu argumentáciu žalovaného
zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech jeho odvolaniu, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

32. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 ods. 2 C.s.p. rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti

ako vecne správny potvrdil.

33.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§396ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O výške priznanej náhrady

trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd nezistil žiadne
dôvody hodné osobitného zreteľa na postup podľa § 257 C.s.p..

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).