Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. november 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/72/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816205916
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8816205916.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členiek senátu

JUDr. Gabriely Klenovej PhD. a JUDr. Moniky Juskovej v spore žalobcu: Poštová banka, a.s., so sídlom
Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31340890, právne zastúpený Advokátska kancelária
JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s.r.o., so sídlom Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO: 50361368,
proti žalovanému: E. F., S.. XX.XX.XXXX, M. Č. XXX, o zaplatenie sumy 1.400 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 7Csp/39/2016-49 zo dňa
24.02.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho zamietavej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol:
„Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1399,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 1399,91 eur od 21.10.2014 do zaplatenia a to v lehote 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 18 %.“

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa §261 ods. 6 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, §
2 písm. a) a b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1
až 4, § 53 ods. 1, § 53 ods. 2 a 3, §39, § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z..

V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1400
eur spolu s úrokom vo výške 191,10 eur, úrokom z omeškania vo výške 658,09 eur, úrokom vo výške

25,5 % ročne zo sumy 1400 eur od 01.05.2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 5,25 %
ročne zo sumy 1400 eur od 01.05.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Žalobca a žalovaný ako klient uzavreli dňa 10.04.2014 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 1400 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v 72 mesačných splátkach po 39
eur, počnúc dňom 25.05.2014., pri výške úrokovej sadzby 25,50 % ročne, RPMN 28,69 % a priemernej
RPMN na trhu 25,82 %. Dátum konečnej splatnosti bol stanovený na deň 25.04.2020.
Z listiny „ Aktuálny stav úveru ku dňu 30.04.2016“ je zrejmé, že žalovaný bol v omeškaní so splácaním

splátok úveru po dobu 706 dní s tým, že celkovo na predmetný úver vo výške 1400 eur uhradil len sumu
0,09 eur.
Žalobca výzvou na úhradu dlžnej sumy zo dňa 20.10.2014 žalovanému oznámil, že vzhľadom k tomu,
že svojím konaním podstatným spôsobom porušil ustanovenia Zmluvy o úvere zo dňa 10.04.2014 aobchodných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, stáva sa úverová pohľadávka
k 20.10.2014 predčasne splatnou v celom rozsahu. Zároveň ho vyzval uhradiť dlžnú sumu vo výške
1630,38 eur v lehote 10 kalendárnych dní od doručenia tejto výzvy. Výzva bola žalovanému doručená

dňa 23.10.2014.
V zmysle Sadzobníka poplatkov platného od 01.02.2014 poplatok za 1.upomienku predstavuje sumu
9,96 eur, poplatok za 2.upomienku sumu 24,90 eur, poplatok za výzvu na splatenie úveru sumu 3,32 eur
a poplatok za upozornenie pred výzvou na splatenie úveru predstavuje poštovné v zmysle Tarify SP, a.s.
V zmluve o úvere absentuje údaj požadovaný zákonom o spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2

písm. k), a to údaj o termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet
splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité
a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením.
Ďalším dôvodom, pre ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov je ten,
že v zmluve je nesprávne uvedená hodnota priemernej RPMN a to v neprospech spotrebiteľa.
Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere bola uzavretá dňa 10.04.2014, pričom údaje o priemernej

RPMN za 1. štvrťrok r. 2014 boli zverejnené MF SR dňa 30.04.2014, tzn. až po uzavretí zmluvy. Preto
podľa citovaného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ je priemernou hodnotou RPMN priemerná
hodnota RPMN za 4. štvrťrok 2013 (údaje zverejnené 31.01.2014). Vychádzajúc z obsahu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere žalovanej bol poskytnutý úver 1400,- Eur so splatnosťou 39 mesiacov. Podľa
MF SR zverejnených údajov o priemernej RPMN za 4. štvrťrok 2013, je priemerná hodnota RPMN

spotrebiteľských úverov do 1500 eur bez zabezpečenia so splatnosťou od 5 do 10 rokov vo výške 24,68
%. Žalobca v zmluve uviedol, že priemerná hodnota RPMN je 25,82 %,čo je zjavne údaj nesprávny.
V zmluve bola teda nesprávne uvedená priemerná RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo je dôvod, pre
ktorý je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatku (§ 11 ods. 1 písm. d/ ZoSÚ).
Je nepochybné, že žalobca poskytol žalovanému úver v sume 1400 eur a žalovaný uhradil celkovo sumu

0,09 eur, pričom súd žalovaným vykonané úhrady započítal na úhradu istiny v zmysle ust. § 566 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný je tak na istine úveru povinný zaplatiť sumu 1399,91 eur ( 1400 -
0,09 eur) a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
Súd žalobcovi nepriznal ani nárok na poplatky za upomienky a výzvy spolu v sume 39,28 eur, nakoľko
považuje sumu za tieto poplatky za neprimeranú, keďže by mala predstavovať náklady spojené s ich

zaslaním, ktoré aj v prípade ich písomného vyhotovenia a s tým spojených výdavkov na poštovné, súd
považuje za neadekvátne predmetnému úkonu, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou boli upomienky
avýzvyzaslané.Zároveňmázato,žežalobcaneuniesoldôkaznébremenočodotvrdeniaooprávnenosti
výšky uplatnenej pohľadávky v časti nároku poplatku za upomienky, pretože nepredložil žiadne také
dôkazy, ktorými by bolo možné objektívne posúdiť a preveriť výšku pohľadávky, ktorú si uplatňuje za

súčasného zhodnotenia predmetného dojednania ako takého, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zároveň v prípade poplatku
takéhoto typu zaň dodávateľ spotrebiteľovi neposkytol žiadne protiplnenie. Predmetný poplatok tak
predstavuje iba ďalšiu sankciu v prípade omeškania spotrebiteľa s úhradami dlhu, nie iba skutočnú
náhradu nákladov dodávateľa. Uplatňovanie uvedeného poplatku je možné zároveň považovať za

priečiace sa dobrým mravom v zmysle § 3 a § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalobca si tiež uplatnil nárok na vyčíslený úrok z omeškania vo výške 658,09 eur, pričom právna
zástupkyňa žalobcu vo svojom prednese uviedla, že v tejto sume majú byť započítané aj úroky z úveru
a úroky z omeškania odo dňa 20.10.2014 ku dňu 01.05.2016. Žalobcovi nie je možné priznať nárok na
kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 658,09 eur, nakoľko tento bol vyčíslený z vyššej sumy než

na akú žalobcovi vznikol nárok.
Podľa zistenia súdu sadzba úroku z omeškania v súlade s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka
v spojení s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z., bola ku dňu 21.10.2014 ( deň nasledujúci po splatnosti
úveru) vo výške 5,05 % ročne. Vzhľadom na žalobcom priznaný nárok, súd žalovaného zaviazal aj na
zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 1399,91 eur od 21.10.2014 do zaplatenia

a čo do zvyšku aj v časti nároku na úrok z omeškania žalobu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

2. Proti rozsudku, a to proti výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá podal v zákonom
stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné. Súd vec nesprávne

právne posúdil, keď dospel k záveru, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu, že
neobsahuje výšku, počet a termíny splátok, nakoľko s poukazom na rozsudok súdneho dvora EÚ vo veci
C-42/15 je zrejmé, že zmluva priamo takýto údaj obsahovať nemusí, ale postačí, ak sa táto informácia
na základe zmluvy dá identifikovať, čo v danom prípade zmluva spĺňa. Nie je zrejmé, na základe akejprávnej skutočnosti dospel súd k záveru, že priemerná ročná percentuálny miera nákladov za 4. Štvrťrok
2013 je vo výške 24,68 %, nakoľko na základe údajov zverejnených na webovom sídle Ministerstva
financií je zrejmé, že za daných okolností, tzn. pri úvere vo výške do 1500 eur so splatnosťou od 5-10

rokov bola v 4. štvrťroku 2013 stanovená priemerná výška RPMN 25,82 %, čo je údaj zodpovedajúci
údaju v zmluve. Základná úroková sadzba ECB ku dňu 26.05.2014 predstavovala 0,25 %. Súd prvej
inštancie nesprávne vec právne posúdil, ak dospel k záveru, že žalobca má nárok na úrok z omeškania
odo dňa nasledujúceho po dni vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, nakoľko predčasná splatnosť
úveru predstavuje len zmenu termínu splatnosti jednotlivých splátok, pričom nemá za následok zmenu

skutočnosti, kedy sa žalovaný dostal prvýkrát do omeškania so splnením svojho záväzku. Ak mal súd
za to, že v prejednávanom prípade o zaplatenie je spornou aj suma uplatnených poplatkov zo strany
žalobcu, mal súd postupovať v zmysle § 129 CSP a vyzvať žalobcu na odstránenie vady. Rozhodnutie
súdu je arbitrárne, nakoľko žalobca špecifikoval z čoho pozostáva poplatok vo výške 39,28 Eur a súd
mal zároveň k dispozícii Sadzobník poplatkov. Suma 39,28 Eur pozostáva z poplatku za upomienku I.
zo dňa 08.07.2014 vo výške 9,96 Eur, poplatku za upomienku II. zo dňa 05.08.2014 vo výške 24,90

Eur, poplatku za upozornenie pred výzvou zo dňa 03.10.2014 vo výške 1,10 Eur, poplatku za výzvu na
splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 20.10.2014 vo výške 3,32 Eur. Ochrana spotrebiteľa je síce
dôležitým faktorom v spoločnosti, avšak nemožno mu poskytovať takú ochranu, ktorá by viedla k jeho
jednostrannému zvýhodňovaniu. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom

rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie spolu s
konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 470 ods. 1 a 2 CSP, bez
nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny.

5. Je nepochybné, že zmluva o úvere zo dňa 10.04.2014 uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným

je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení
dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z
uvedeného je zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka

o spotrebiteľských zmluvách. Predmetná zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Zákon o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010 Z.z. v § 9 presne definuje, aké náležitosti, okrem
všeobecných (§ 43 Občianskeho zákonníka), musí spotrebiteľská zmluva obsahovať.
Slovenský právny poriadok definuje v porovnaní so smernicou Európskeho parlamentu a Rady č.

2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere precíznejšie a širšie podmienky, ktoré musí spĺňať
zmluva o spotrebiteľskom úvere tak, aby nebola postihnutá sankciou spočívajúcou v tom, že bude
úver z nej vyplývajúci posudzovaný a kvalifikovaný ako úver poskytnutý bez úrokov a bez poplatkov.
Takýto výklad nie je v rozpore s komunitárnym právom a príslušnou smernicou a takýto výklad nie
je ani arbitrárny, pretože slovenský zákon (zákon č. 129/2010 Z.z.) rozširuje z dôvodov ochrany

spotrebiteľa podmienky, stanovené základnou normou komunitárneho práva a poskytuje širšiu mieru
ochrany spotrebiteľovi.
SD EÚ vo veci Home Credit Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová judikoval, že zmluva o úvere na dobu určitú
stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny.

Tak explicitne presné ustanovenie akým je § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. však cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení
jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených v § 9 ods.
2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. a odvolací súd nevidí dôvod na odklon od vnútroštátneho predpisu,

ktorý bol v čase vydania napadnutého rozsudku a aj stále je platný a účinný.
Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad,
ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smernícv spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí
zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce
jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja

proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v
spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice
priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).
Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach.
„Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné

sa voči takejto osobe dovolávať.“ (bod 13 vo veci Marshall C-152/84).
„Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. februára 1986, Marshall (152/84, Zb.
s. 723, bod 48), samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú
nemožno proti nemu odvolávať.“ (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92).
Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer,
C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z toho vyplýva, že sa nemôže

hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo
ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.“ (bod
15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).
V danom prípade zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi stranami sporu neobsahuje výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ vyplýva,

že pri stanovení výšky mesačnej splátky, má dodávateľ v úverovej zmluve presne stanoviť mesačnú
výšku splátky istiny, úrokov a poplatkov (oddelene), pričom za naplnenie tejto náležitosti nie je možné
považovať uvedenie mesačnej splátky bez špecifikácie istiny, úrokov a iných poplatkov. Spotrebiteľ má
právo na informácie o tom, v akej sume splatí samotnú istinu úveru v mesačných dohodnutých splátkach,
akú sumu z toho platí na úroky a v akej výške tieto úroky platí.

Keďže zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, v zmysle § 11
ods. 1 písm. b) ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Je potrebné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že údaj o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov je
v zmluve uvedený správe - 25,82 %. Tento údaj korešponduje s údajom zverejneným Ministerstvom
financií SR o priemernej RPMN pre spotrebiteľské úvery vo výške do 1500 Eur vrátane, za 4. štvrťrok

2013, pri splatnosti 5 až 10 rokov. Skutočnosť, že údaj o priemernej RPMN je v zmluve uvedený správne
však nič nemení na tom, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu absencie údaja v
zmysle § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ ako odvolací súd konštatoval vyššie.

6. Pokiaľ žalobca namieta zamietnutie nároku na úrok z omeškania prevyšujúci 5,05 % ročne, k tomuto

odvolací súd uvádza, že z výsledkov vykonaného dokazovanie je zrejmé, že žalobca zosplatnil úver ku
dňu 20.10.2014, čo malo za následok, že splátky, ktorých splatnosť mala nastať až v budúcnosti (a ktoré
tvoria súčasť nároku žalobcu uplatneného žalobou) sa stali predčasne splatnými dňa 20.10.2014. Za
stavu, že žalobca požaduje úrok z omeškania z celkového dlhu žalovaného (teda aj zo splátok, ktoré
sa stali splatnými až dňa 20.10.2014), rozhodujúcim pre určenie výšky úrokovej sadzby je deň, kedy sa

žalovaný dostal do omeškania s plnením celkového dlhu, čo je v danom prípade 21.10.2014. K tomuto
dňu úroková sadzba ECB predstavovala 0,05 %, ku ktorej je potrebné pripočítať 5 percentuálnych bodov
v zmysle § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z.. Výška úroku z omeškania bola súdom prvej inštancie určená
správne.

7. Vo vzťahu k poplatkom za upomienky, výzvy v celkovej výške 39,28 Eur odvolací súd konštatuje,
že upomienka, nemôže mať sankčný charakter, v opačnom prípade by totiž mala povahu tzv. skrytej
zmluvnej pokuty, čo je vo vzťahu k spotrebiteľovi nečestné, netransparentné. Podstatou týchto poplatkov
je pridanie bližšie nešpecifikovaných a spotrebiteľovi nevysvetlených nákladov, ktoré nie sú preukázané.
Je za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok vo výške 9,96 Eur, 24,90 Eur sledoval výdavky

spojené s vyhotovením a zaslaním upomienky. Poplatok za upomienku nemožno chápať ani ako
poplatokzaslužbu,plnenie,ktoréjeposkytovanéspotrebiteľovi.Vtejtosúvislostiodvolacísúdpoukazuje
na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 9Co/350/2012 zo dňa 22.05.2014, v ktorom krajský
súd uviedol: „Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky

neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore
s „ratio legis" zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad
limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je aj podmienka, ktorá vyjadrujefinančný záväzok spotrebiteľa za plnenie „ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv.teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti
s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Preto zhodne so súdom prvého stupňa za

neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku v predmetnej právnej veci, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).
Vo vyrubovaní poplatku za výzvu na zaplatenie dlžnej čiastky a upomienok obdobného charakteru

je zrejmý vlastný ekonomický záujem navrhovateľa - banky. Na poplatok spojený s výzvou alebo
upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá navrhovateľ - banka zákonný nárok, keďže poplatok
je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru). Podľa
odvolacieho súdu je v účtovaní takýchto poplatkov naviac citeľná snaha navrhovateľa o minimalizovanie
nevymožiteľnosti vlastných pohľadávok a navyšovanie konečného finančného zaťaženia spotrebiteľa
neplniaceho si svoje záväzky, a to v rozpore s účelom právnej úpravy spotrebiteľských zmlúv

obsiahnutej najmä v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poplatky za služby spojené s
administratívnouagendou(poplatkyzavýzvyapoplatkyzaupomienky),predstavujúplnenia,ktoréniesú
v záujme spotrebiteľa a konanie banky - navrhovateľa spočívajúce v účtovaní takýchto poplatkov možno
hodnotiť vo vzťahu k spotrebiteľovi (v danom prípade vo vzťahu k odporkyni) ako poškodzujúce. Preto
s poplatkami za takéto plnenia sa spája záver o ich neprijateľnosti. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné

spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované (vykonávané) vo vlastnom záujme dodávateľa.“ Odvolací
súd sa s vyššie citovaným názorom v plnom rozsahu stotožňuje. Keďže zmluvná podmienka, v
zmysle ktorej je veriteľ oprávnený požadovať od spotrebiteľa poplatok za upomienku predstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 OZ, čo spôsobuje jej neplatnosť (§ 53 ods. 5

OZ), veriteľ nemá nárok na plnenie z takejto podmienky. Žalobcovi by bolo možné priznať len náhradu
skutočne vynaložených nákladov spojených so zasielaním upomienok a výziev. Žalobca však v konaní
nepreukázal, či a v akej výške mu vznikli náklady v súvislosti so zasielaním výziev a upomienok. Pokiaľ
žalobca poukazuje na skutočnosť, že súd mal povinnosť vyzvať ho na doplnenie podania vo veci
samej, k tomuto odvolací súd uvádza, že žalobu žalobcu nemožno označiť ako nesprávnu, neúplnú ani

nezrozumiteľnú a zodpovednosť za ne/úspech v spore nesie sám žalobca. Žalobca si v rámci žalovanej
sumy uplatňuje okrem iného aj nárok na zaplatenie poplatku za upomienky a výzvy a nič mu nebránilo
predložiť všetky relevantné dôkazy (t.j. okrem iného dôkazy preukazujúce výšku reálne vynaložených
nákladov spojených s vyhotovením a odoslaním výzvy, upomienky a pod.) už v štádiu začatia konania,
t.j. spolu s podaním žaloby. Tieto však súdu, a to ani v štádiu odvolacieho konania predložené neboli. Z

uvedeného je jednoznačne možné ustáliť, že nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie vyzývať žalobcu
na doplnenie alebo opravu jeho žaloby tak, ako sa mylne domnieva žalobca. Práve naopak, bolo
povinnosťou žalobcu preukázať oprávnenosť svojho nároku a o tvrdených skutočnostiach predložiť aj
dôkazy.
Správnemu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti zodpovedá aj správny výrok o trovách

konania. Za daného stavu odvolací súd rozsudok v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách
konania ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

8. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tomuto však žiadne trovy odvolacieho konania zo spisu

nevyplývajú,pretoodvolacísúdrozhodoltak,žežalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonania
nepriznal.

9. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 2:1.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia

odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.