Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. jún 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/8/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620010363
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5620010363.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr.
Eriky Bebčákovej a Mgr. Anny Mihálikovej, prejednal na verejnom zasadnutí konanom dňa 9. júna 2021
odvolanie obžalovaného ml. H. H. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/78/2020
zo dňa 21.9.2020 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného ml. H. H. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš bol obžalovaný ml. H. H. uznaný vinným zo
zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výrokovej
časti rozsudku.

Za tento zločin mu bol podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j) Tr. zák., § 38 ods. 2, ods.

3 Tr. zák. s použitím § 117 ods. 1 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok. Podľa § 49
ods. 1 písm. a) Tr. zák. s použitím § 119 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému mladistvému výkon trestu
odňatia slobody podmienečne odložil a podľa § 119 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní
18 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku obžalovaný mladistvý prostredníctvom obhajcu podal odvolanie elektronicky dňa

2.10.2020, doručené Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 2.10.2020, ktoré podal proti všetkým
výrokom rozsudku. Odvolanie obžalovaný následne zdôvodnil prostredníctvom obhajcu písomným
doplnením odvolania zo dňa 25.11.2020, doručeným elektronicky Okresnému súdu Liptovský Mikuláš
dňa 25.11.2020, a to s poukazom na nasledovné:

Napadnuté rozhodnutie súdu je založené na výpovedi jediného priameho svedka, ktorý je zároveň

poškodeným, a to ml. G. C.. Žiadny ďalší z vypočutých svedkov nebol prítomný pri tom, ako mal
obžalovaný ml. údajne vydierať poškodeného ml. C.. Od jeho výpovede a ním reprodukovaného
vnímania sa odvíja tiež výpoveď ďalšieho svedka, jeho otca G. C..
Ak je teda nosným dôkazom výpoveď ml. G. C., je potrebné ju podrobiť dôslednému skúmaniu a
hodnoteniu a v tejto súvislosti obhajoba poukazuje na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v
Žiline, prijatý dňa 8.12.2009 pod č. Jtk/11/2009, podľa ktorého v prípade, ak má slúžiť výpoveď svedka

ako jediný dôkaz preukazujúci vinu obžalovaného, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento
dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými
dôkazmi spochybniteľný, či dokonca vyvrátený.
Maloletý opisoval spáchanie skutku niekoľkokrát, a to vo svojej výpovedi v prípravnom konaní v tejto
veci, v inom trestnom konaní, pri vyhotovovaní znaleckých posudkov Mgr. Pavla Veselovského a PhDr.
Katy Piačkovej. Zakaždým uviedol iné skutkové okolnosti, odlišujúce sa aj v podstatných okolnostiach.

Okolnosti spáchania skutku tak, ako to uvádza maloletý poškodený, sú vyvrátené svedkami R. G., D.
G. a M. H..G. C. uviedol, že bol s obžalovaným v byte, keď po neho prišla R. G., lebo ho mala hľadať jeho mama.
Naproti tomu R. G. uviedla, že obžalovaného a maloletého stretla v dedine a G. ju sám zavolal k nemu
na byt, že pijú a nemajú nikoho doma. Do bytu mala neskôr prísť aj R. sestra N..

Maloletý ďalej uviedol, že neskôr za ním do bytu prišli aj kamaráti D. a D. G. a M. H., ktorým mal povedať,
že obžalovaný bol predtým v byte a vyhrážal sa mu, že ak mu nedá mäso, že má v rodine mafiu a zavolá
na neho cigáňov z D. a títo ho dopichajú nožíkmi.
Svedok D. G. uviedol, že v predmetný večer bol na ulici s M. H. a K. H. a stretli obžalovaného a
poškodených opitých. Následne obžalovaný odišiel domov a maloletý pozval týchto troch k nemu do

bytu, kde mali piť alkohol. D. G. potvrdil, že im poškodený maloletý povedal, že obžalovaný bol predtým
v byte aj s R. a N. G.. O tom, že by mal obžalovaný maloletého vydierať, sa im maloletý nezmienil, toto
sa dozvedeli až o pár dní od G. nevlastnej matky. Toto potvrdil aj svedok M. H., že G. sa vôbec nezmienil
o tom, že by ho v ten večer alebo kedykoľvek predtým obžalovaný mladistvý vydieral.
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že poškodený maloletý si pri svojej výpovedi vymýšľal a
neopísal priebeh predmetného večera tak, ako sa skutočne odohral.

Znalkyňa PhDr. Kata Piačková vo svojom posudku uviedla, že všeobecná vierohodnosť z dôvodu
znížených kognitívnych funkcií je znížená a špecifická vierohodnosť je tiež znížená.
Znalec Mgr. Pavol Veselovský vo svojom znaleckom posudku uviedol, že maloletý sa obáva strápnenia
medzi rovesníkmi a hnevu otca, snaží sa zatajovať svoje chyby. Morálna a etická zložka osobnosti sú
vyvinuté, pričom zábrany klamať sú oslabené, resp. klamstvo používa bežne ako obrannú stratégiu. Boli

u neho zistené tendencie vypovedať nepravdivo, resp. čiastočne nepravdivo v snahe vyhnúť sa alebo
znížiť hnev a negatívne hodnotenie jeho konania otcom a okolím, z ktorých má obavy.
Napriek viacerým výpovediam spochybňujúcim výpoveď poškodeného, súd považuje výpoveď
poškodeného maloletého za potvrdenú výpoveďou jeho otca G. C., ktorý však k samotnému skutku
mohol vypovedať len to, čo mu sprostredkoval jeho syn G.. Výpoveď tohto nepriameho svedka taktiež

nie je hodnoverná, pričom aj to, čo mohol sám vnímať, uvádza rozporne, napríklad uviedol, že keď sa
dňa 4.2.2018 vrátil z nočnej služby, všimol si, že sú veci porozhadzované po byte, na čo sa syna pýtal
a pri kontrole vecí zistil, že okrem iného v mrazničke chýba najmenej 20 kg mäsa rôzneho druhu. V
ďalšej výpovedi uviedol, že mu chýba 20 kg mäsa a toto zistil až po nejakom čase, keď chcel variť,
teda nie bezprostredne po udalosti. Taktiež uviedol, že požiadal suseda G. C. o skontrolovanie syna a

tento to urobil.
Preukázané teda je, že v predmetný deň sa obžalovaný ml. nachádzal v byte, kde býva maloletý G. C.
a pil s ním alkohol. Preukázaná je tiež skutočnosť, že v tú noc boli aj s mladistvou R. G.. Žiadne ďalšie
skutočnosti však neboli preukázané. Požitý alkohol mohol u maloletého výrazným spôsobom ovplyvniť
jeho rozumové a vôľové schopnosti. Aj zo znaleckých posudkov a ich záverov k osobe maloletého G.

C. vyplýva, že jeho schopnosť vnímania je v pásme podpriemeru, pamäťové schopnosti sú defektné.
Môže dôjsť k neúplnému pochopeniu a k vynechaniu aj podstatnejších detailov pri ich reprodukcii. Je
pravdepodobné, že pod vplyvom alkoholu sú tieto obmedzenia vo vnímaní, hodnotení a zapamätaní ešte
výraznejšie. Takéto vnímanie okolností poškodeným si súd nemôže osvojiť za preukázané a nemôže
viesť k odsúdeniu obžalovaného. Teda výpoveď je nejednoznačná a nepresvedčivá.

Ako súd uvádza v odôvodnení napadnutého rozsudku, hrozba násilím alebo inej ťažkej ujmy a z nej
plynúca obava osoby, na ktorú sa takouto hrozbou pôsobí, musí byť spôsobilá vyvolať takúto obavu
nielen subjektívne vo vzťahu k poškodenému, ale aj objektívne a reálne a hrozbou musí byť podmienené
aj následné konanie poškodeného. Z predložených znaleckých posudkov vyplýva, že poškodený
maloletý je výrazne sociálne nezrelý, detský, jeho osobnosť je zvýšene ovplyvniteľná, sugestibilná,

prežívajúca zvýšené napätie, úzkosť. Ďalej afektivita je primerane veku labilnejšia, agresivita potlačená,
spojená s úzkosťou a so strachom z napadnutia, so strachom z mužských autorít. Na základe uvedenej
charakteristiky osobnosti poškodeného by bolo možné zhodnotiť, že aj objektívne nespôsobilá hrozba
násilím a inej ťažkej ujmy by u poškodeného za určitých okolností mohla subjektívne vyvolať obavu
z naplnenia tejto hrozby. Aj napriek predispozícii poškodeného vnímať citlivejšie niektoré situácie,

poškodený opakovane uviedol, že on sa H. moc nebál. Strach z neho nemal a vedel, aké majú ťažkosti
v rodine. Skutočnosť, že poškodený sa obžalovaného nebál, vyplýva z toho, že ho sám pozval k sebe
domovaponúkalhoalkoholomnapriektomu,žejehootecbystýmpravdepodobnenesúhlasil.Obhajoba
má teda za to, že medzi obžalovaným a poškodeným maloletým nedošlo k žiadnej takej situácii, ktorá by
mohla byť objektívne spôsobilá vyvolať obavy poškodeného o svoj život, zdravie alebo spôsobenie inej

ujmy. Je možné, že poškodený bol ovplyvnený rečami, ktoré započul v škole, kde sa vraj malo hovoriť,
že má z rodiny mafiu, dve dodávky, čo si mohol nesprávne vyhodnotiť a využiť ako výhovorku otcovi.
Uvedené okolnosti však rozhodne nie sú pravdivé.K znaleckému posudku vypracovaného MUDr. Máriou Vnenčákovou za účelom vyšetrenia duševného
stavu obžalovaného je potrebné uviesť, že disharmonické postoje v spôsobe vnímania a myslenia, ktoré
boli zistené, môžu mať za následok, že ak by sa aj obžalovaný skutočne dopustil konania, ako je opísané

v skutkovej vete, nebola by naplnená subjektívna stránka trestného činu vydierania vyžadujúca úmysel.
Skutočne nevedel, že také reči by mohli byť trestným činom a určite nemal úmysel spáchať taký trestný
čin.
S poukazom na vyššie uvedené má teda obhajoba za to, že výpoveď maloletého poškodeného a
jeho otca reprodukujúca udalosti a okolnosti uvedené maloletým nemôžu byť hodnovernými dôkazmi

usvedčujúcimi obžalovaného z trestného činu vydierania, pričom iné dôkazy preukazujúce jeho vinu
zistené neboli.
Poukazuje taktiež aj na zásadu in dubio pro reo, v pochybnostiach v prospech obžalovaného,
vyplývajúcu z ustanovenia § 2 ods. 4 Tr. por., použitie ktorej prichádza do úvahy vtedy, ak pochybnosti,
ktoré vznikli v trestnom konaní o dokazovanej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých
dostupných dôkazov, ktoré môžu reálne prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu, a to v rozsahu

nevyhnutnom na objektívne, stavu veci a zákonu zodpovedajúcemu spravodlivému rozhodnutiu.
Pre obhajobu je nepochopiteľné, že orgán činný v trestnom konaní a súd už takmer tri roky vystavujú
mladistvých - teda obžalovaného, aj maloletého poškodeného nepriaznivému pôsobeniu trestného
konania na ich zdravý psychický vývin pre skutok, ktorý aj keby sa skutočne stal, nebol by ani zo
strany poškodeného vnímaný ako protiprávny a závažný zásah do práv spôsobilý privodiť akúkoľvek

ujmu. Právna úprava umožňuje posudzovať materiálnu stránku trestného činu len pri tých trestných
činoch, ktoré sú prečinmi. Vo vzťahu k zločinom stačí pre vznik trestnej zodpovednosti naplniť znaky
skutkovej podstaty len formálne, nakoľko zákonodarca vyjadril závažnosť konania, ktorým páchateľ
napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty niektorého zo zločinov, už len samotným opisom týchto
skutkových podstát a ich klasifikáciou ako zločinov v zmysle § 11 Tr. zák. Zjednodušene povedané

každý zločin je závažný. Takýto záver si nemožno nekriticky osvojiť, pretože práve závažnosť konania
je v tomto prípade najesenciálnejšou právnou kategóriou, ktorú treba podrobiť dôslednému právnemu
posúdeniu v intenciách latinského „In maleficiis voluntas spectatur, non exitus“ (pri protiprávnych činoch
sa skúma vôľa, nie výsledok). Ak aj napriek preukázateľne spochybnenej výpovedi poškodeného mal
súd za to, že došlo ku konaniu formálne napĺňajúcemu znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania, pri

vyhodnocovaní skutku v tomto konkrétnom prípade mal na tieto znaky aplikovať zásady, na ktorých je
trestné právo vybudované, ako aj ústavné princípy a princípy právneho štátu nachádzajúce svoj priemet
v rovine trestného práva. Obhajoba teda má za to, že ak by aj došlo k údajnému skutku rozporne
tvrdenému poškodeným, závažnosť takéhoto činu by bola len malá a nešlo by o trestný čin.
Na základe vyššie uvedených dôvodov obžalovaný žiada, aby Krajský súd v Žiline ako súd odvolací

podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo
dňa 21.9.2020, č.k. 3T/78/2020-196 a vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí
podľa § 285 písm. a) Tr. por., pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaný.

Prokurátor sa k dôvodom odvolania obžalovaného vyjadril písomným podaním zo dňa 18.12.2020,

doručeným Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 21.12.2020. Dôvody odvolania obžalovaného
považuje za účelové a nedôvodné z toho dôvodu, že nie je pravdou, že rozhodnutie súdu je založené na
výpovedi jediného svedka - poškodeného maloletého, pretože súd nevychádzal len z tejto výpovede, ale
aj z výpovede zákonného zástupcu maloletého, ktorý na hlavnom pojednávaní popísal také skutočnosti,
ktoré sa dozvedel od svojho syna. Tento svedok sa postupne vyjadroval k okolnostiam, ako sa

skutok mal stať. Zároveň obžalovaný v odvolaní poukazuje na znalecký posudok znalkyne PhDr. Katy
Piačkovej, ktorá vyhodnotila výpoveď maloletého poškodeného tak, že tento v hrubých rysoch dokáže
správne si zapamätať a reprodukovať skôr prežité udalosti, pričom poukázala na to, že výpoveď
poškodeného nemožno považovať za nevieryhodnú a znalkyňa nezistila u maloletého poškodeného
sklony k účelovému spracovaniu skutočností. Okresný súd Liptovský Mikuláš správne po vykonanom

dokazovaní rozhodol, že mladistvý H. H. je vinný, pričom súd poukázal aj na znalecký psychiatrický
posudok znalkyne MUDr. Vnenčákovej, teda sa dopustil zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.,
preto navrhuje, aby Krajský súd v Žiline odvolanie obžalovaného ako nie dôvodné zamietol.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil potom, že odvolanie podané
obžalovaným ml. H. H. nie je dôvodné.Odvolací súd predovšetkým zistil, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného
trestnéhočinu(zločinuvydieraniapodľa§189ods.1Tr.zák.)jenapadnutýrozsudokvýsledkomkonania,

v ktorom sa postupovalo podľa ustanovení Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám,
ktoré by mohli mať vplyv jednak na objasnenie skutkového stavu veci a jednak práva obžalovaného
na obhajobu. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku, sú
správne, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom
na to odvolací súd v otázkach skutkových zistení odkazuje na správne, podrobne rozvedené dôvody

rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa vykonal
dokazovanie vo veci v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.
Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne v zmysle
§ 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo, aj v ich súhrne a v konečnom dôsledku dospel k logicky
odôvodneným a správnym skutkovým zisteniam.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa je tiež zrejmé, ktoré skutočnosti vzal súd za dokázané
v súvislosti so žalovaným skutkom, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov. Prvostupňový súd súčasne v odôvodnení napadnutého rozsudku
podrobne a jasne vyložil, ako sa vyrovnal s obhajobou obžalovaného ml. H. H. a akými právnymi

úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke
viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným
rozsudkom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň odkazuje. V tejto súvislosti treba dodať,
že toto konštatovanie sa v celom rozsahu týka aj odvolacích námietok obžalovaného ml. H. H. v
rozsahu, v akom sú dôvody odvolania uvedené vyššie, lebo dôvody odvolania obžalovaného sú v

podstate súhrnom jeho obhajoby prezentovanej v celom doterajšom konaní. Obžalovaný ml. H. H. založil
odvolanie na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S
jeho námietkami, námietkami obhajcu, tak skutkovými, ako aj právnymi, sa však súd prvého stupňa v
napadnutom rozhodnutí riadne a podrobne vysporiadal a v podstate nenechal otvorenú žiadnu spornú
otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Nadriadený krajský súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok obsahuje všetky zákonom stanovené
kritéria z hľadiska jeho formy a obsahu. Rozsudok s jeho odôvodnením je presvedčivý, zrozumiteľný a
neponecháva nadriadenému súdu otvorenú žiadnu otázku, ktorú by bolo potrebné riešiť. Krajský súd si
osvojuje dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a považuje za nadbytočné

správne závery súdu prvého stupňa vo svojom rozhodnutí opakovať, a to preto, lebo v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého stupňa a nadriadeného súdu tvoria jednotu a v prípade, ak si
nadriadený súd osvojuje správnosť záveru napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, je potom jeho
úlohou zamerať sa na riešenie odvolacích námietok obžalovaného a jeho obhajcu.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
US 78/05, III. US 264/08, IV. US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno

pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Skutočnosť, že obžalovaný ml. H. H. sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu
prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže samo osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní nemá odpovedať na každú námietku, či
argument použitý v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Pokiaľideoodvolacienámietkyobžalovaného,jepotrebnépredovšetkýmuviesť,žetuobžalovanýml.H.
H. a jeho obhajca rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa dôsledne využili všetky svoje právazakotvené v § 34 Tr. por. Obžalovaný sa vyjadril ku skutočnostiam, ktoré sú mu kladené za vinu, namietal
a spochybňoval predovšetkým hodnotenie vykonaných dôkazov prvostupňovým súdom a vyjadril sa aj
k tým skutočnostiam, ktoré považoval z jeho pohľadu za dôležité a rozhodujúce.

Reagujúc na odvolacie námietky obžalovaného ml. H. H., odvolací súd považuje za potrebné poukázať
na nasledovné:

Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu ku skutkovým zisteniam a hodnoteniu dôkazov,

odvolací súd prioritne uvádza, že súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k žalovanému
skutku dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por. vysvetlil, aké konanie obžalovaného má za preukázané a
nedostal sa do situácie, ktorá by odôvodňovala postup v zmysle procesného pravidla in dubio pro reo
(v pochybnostiach v prospech obžalovaného).

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí
ním navrhovaný spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne
záväzných predpisov.

Aj keď obžalovaný ml. H. H. počas celého trestného konania popiera spáchanie skutku, odvolací súd
poukazuje na silu dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré preukazujú vinu obžalovaného a
na ktoré poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Vykonané dôkazy vytvárajú
logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich

priamych a nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že obžalovaný ml. H. H. spáchal
žalovaný skutok vydierania. Z vykonaných dôkazov možno spoľahlivo a bez akýchkoľvek vážnejších
pochybností prijať len jediný záver o tom, že obžalovaný ml. H. H. spáchal žalovaný skutok vydierania v
zmysle podanej obžaloby a vylúčiť prijatie iného záveru (po úprave zrejmých nesprávností v obžalobe
tak, ako to uviedol okresný súd správne vo výrokovej časti rozsudku a poukázal na to v odôvodnení

na strane 15).

Obžalovaný ml. H. H. je zo spáchania skutku usvedčovaný predovšetkým výpoveďou maloletého
poškodeného a jeho otca svedka G. C., ktorá aj pre krajský súd vyznieva vnútorne logicky, hodnoverne
a je v dobrom logickom súlade aj s ostatnými, vo veci vykonanými dôkazmi, pričom v rámci celého

trestného konania nebol vykonaný žiaden taký dôkaz, ktorý by podstatným spôsobom spochybňoval
tvrdenia poškodeného maloletého. Obžalovaný mladistvý H. H. svoju obhajobu primárne zakladá na
spochybnení výpovedí jediného priameho svedka, ktorý je zároveň poškodený, a to maloletého G.
C. a tiež na tom, že žiadny ďalší z vypočutých svedkov nebol prítomný pri tom, keď údajne mal
vydierať maloletého poškodeného. Obžalovaný zastáva názor, že pokiaľ údaje poskytnuté maloletým

poškodeným nie sú vierohodné a sú spochybniteľné, taktiež je spochybniteľná aj výpoveď svedka
otca maloletého G. C., ktorý sa vyjadroval k tomu, čo mu mal prezentovať jeho maloletý syn a z
časti sa vyjadroval aj k tomu, čo sám zistil. Takáto obhajoba obžalovaného však bola podľa názoru
krajského súdu spoľahlivo vyvrátená aj ďalšími vykonanými dôkazmi, pričom svedkovia R. G., D. G.,
M. H. a Ing. G. C. sa vyjadrovali k okolnostiam predmetného večera. Je pravdou, že pri spáchaní

samotného skutku nebola prítomná žiadna z týchto osôb, avšak potvrdzujú skutočnosť, že poškodený
maloletý v podstatných bodoch vo svojej výpovedi vypovedal vierohodne, relevantne a jeho výpoveď
zodpovedá objektívnej realite tak, ako ju vnímal a práve títo svedkovia ju potvrdzujú. Rovnako výpoveď
svedka G. C. je objektívne potvrdená aj uvádzaním v zásade zhodných skutkových okolností, ako je
charakter správania sa obžalovaného k maloletému poškodenému aj v čase pred skutkom, ako aj po

skutku, šikanovanie, fyzické napadnutie v škole a na zastávke a taktiež obavy a strach poškodeného
z obžalovaného nielen pred, ale aj po skutku. Okresný súd sa vysporiadal podrobne aj s námietkou
obhajoby s poukazom na odôvodnenie uznesenia krajského súdu zverejneného v Zbierke pod Jtk
11/2009, pričom uviedol, že výpoveď maloletého poškodeného nebola len osamoteným a jediným
dôkazom, ktorý by usvedčoval obžalovaného zo spáchania skutku, pretože k jeho výpovedi sa pripojila aj

výpoveď zákonného zástupcu maloletého poškodeného. Je faktom, že ide o nepriamy dôkaz a výpoveď
odvodenú od obete trestného činu a svedok mohol uvádzať len tie skutočnosti, ktoré mu jeho syn
povedal. Svedok sa však vyjadroval aj k okolnostiam, ktoré nasledovali. Sám chcel veci riešiť aj iným
spôsobom a čo najskôr na to zabudnúť. No k podaniu trestného oznámenia ho viedli až dopady, ktorémal skutok na ďalšie správanie jeho syna, ktorý sa bál chodiť do školy, začal sa vyhovárať tak, aby
sa obžalovanému vyhol, či už v škole alebo v obci. Z výpovede otca je zrejmé aj to, že po tomto
skutku obžalovaný naďalej napádal maloletého poškodeného. Vierohodnosť výpovede poškodeného

je podporená aj ďalším dôkazom, a to znaleckým posudkom znalkyne z odboru psychológia PhDr.
Katy Piačkovej, pričom podľa záverov znalkyne nemožno povedať, že by výpoveď poškodeného v
hrubých detailoch bola nevierohodná, a to najmä vzhľadom na zhodnosť výpovedí v hrubých detailoch
v osobe páchateľa, k prítomnosti ďalšej kamarátky, rovnaký scenár žiadania si potravín, uľútostenia
sa páchateľa zo strany probanta, spôsob vyhrážania, peňaženka na gauči pri páchateľovi. Znalkyňa

nezistila u poškodeného sklony k účelovému spracovaniu skutočností a skutočnosti uvádzané v jeho
výpovedi týkajúce sa osoby páchateľa a ďalšie považovala za vierohodné. Na základe týchto znaleckých
záverov aj krajský súd dospel totožne s okresným súdom k dostatočnému záveru, že nie je dôvod neveriť
výpovedi maloletého poškodeného. Pokiaľ obhajoba v odvolaní uvádza, že na to, aby boli naplnené
zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu vydierania, hrozba násilím alebo inej ťažkej ujmy a
z nej plynúca obava osoby, na ktorú sa takouto hrozbou pôsobí, musí byť spôsobilá vyvolať takúto

obavu nielen subjektívne vo vzťahu k poškodenému, ale aj objektívne a reálne a hrozbou musí byť
podmienené aj následné konanie poškodeného, krajský súd poukazuje práve na objektívne závery
znaleckého dokazovania, že poškodený maloletý vďaka svojej predispozícii mohol citlivejšie vnímať a
vyhodnocovať niektoré situácie. Zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie vyplýva, že
osobnosť svedka poškodeného maloletého G. C. je vo vývine, vyznačuje sa introvertovanými rysmi,

submisivitou (podriadivosťou), nízkym sebavedomím, jeho intelektové schopnosti sú v ľahkom pásme
mentálnej retardácie. Vzhľadom k osobnostnej vyvíjajúcej sa štruktúre nepredpokladá, že by práve
maloletý bol iniciátorom stretnutí s rovesníkmi, že organizoval pozvania dominantnejších jedincov, ktorí
ho v minulosti šikanovali. Tiež je málo pravdepodobné, že by požil také množstvo alkoholu, ako to
uvádza obžalovaný mladistvý H. a svedkyňa G. a toto sa neprejavovalo na jeho správaní. Z vykonaného

dokazovania možno ustáliť, že obžalovaný mladistvý H. si poškodeného v podstate vytipoval ako
submisívneho jedinca a už v minulosti ho šikanoval rôznymi spôsobmi tak, ako to bolo zistené v
rámci prípravného konania. Keď si pýtal od neho mäso a vyhrážal sa mu, že zavolá na maloletého
poškodeného svojho otca a mamu, alebo že zavolá mafiu a cigáňov z D., tieto hrozby obžalovaného
práve s prihliadnutím na submisivitu poškodeného je potrebné považovať za také, ktoré boli spôsobilé

vyvolať obavy poškodeného o svoj život, zdravie alebo že mu bude spôsobená nejaká ujma. Uvedené
skutočnosti sú jednoznačné ustáliteľné aj z obrazovo-zvukového záznamu z výsluchu maloletého
poškodeného, ktorý bol zabezpečený pri jeho výsluchu dňa 25.1.2019 a vykonaný v súlade s § 134
ods. 4 Tr. por., kde maloletý nepriamo vyjadroval svoje obavy slovami „trochu som mal, lebo on keď mal
nervy tak...“. V danom prípade je však potrebné vytknúť spôsob vedenia výsluchu vyšetrovateľovi, ktorý

nepostupoval v súlade s potrebou dôsledného vypočutia maloletého poškodeného pri prvom výsluchu
aj za odborného prispenia prítomnej psychologičky a nevenoval dostatočnú pozornosť podstatným
otázkam, ktoré mali z výsluchu vyplynúť. Odvolací súd však poznamenáva, že pokiaľ aj maloletý
nedokončil vetu tak, ako to vyplýva zo záznamu, nemá to vplyv na vierohodnosť jeho výpovede,
či posudzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovaného za spáchaný skutok. Naopak, len to

dokresľuje skutočnosť, že maloletý má problém vyjadrovať svoje obavy zo správania sa obžalovaného
mladistvého voči nemu a snažil sa mu nepohoršiť. Vzájomnú interakciu medzi obžalovaným a
poškodeným je potrebné hodnotiť komplexne aj s prihliadnutím na znalecký posudok MUDr. Márie
Vnenčákovej, psychiatričky, ktorá vyšetrovala obžalovaného mladistvého a konštatovala prítomnosť
abnormných prejavov v správaní, ktoré majú znaky disharmonického vývinu mladistvého. Obžalovaný

mladistvýtrpíporuchamisprávania,ktorépodľamedzinárodnejklasifikáciechorôbspadajúpoddiagnózu
socializované poruchy správania. Už v školskom veku boli u neho prítomné abnormné prejavy správania
ako zlý školský prospech, opakovanie ročníka, nezáujem o školu, šikanovanie spolužiakov, bitky a
pod. Osobnosť mladistvého bola vyhodnotená ako nezrelá, simplexná, vo vývoji egocentrická, emočne
labilná, impulzívna, zvýšene sugestibilná s disociálnymi prejavmi. Pokiaľ nedôjde k jeho pozitívnemu

ovplyvneniu, hrozí, že neskôr v dospelosti bude pretrvávať životný štýl jedinca, ktorý môže vyústiť až
do špecifickej poruchy osobnosti. Vyvinutá a vzniknutá špecifická porucha osobnosti v dospelosti je už
stabilná a málo ovplyvniteľná liečbou a nie je dôvodom k nariadeniu ochrannej psychiatrickej liečby. Na
základe uvedeného nie je dôvodná ani námietka obhajoby, že obžalovaný si nebol vzhľadom ku svojej
mentálnej výbave vedomý toho, že sa mal dopúšťať nejakého protiprávneho konania. Zo znaleckého

posudku vyplýva, že obžalovaný mladistvý v čase skutku netrpel, ani v súčasnosti netrpí duševnou
chorobou, či poruchou v pravom slova zmysle. Túto trestnú činnosť, aj keď ju popieral, páchal vedome,
úmyselne, informovanosť mladistvého o rizikách a dôsledkoch tejto trestnej činnosti je dostačujúca,
primeraná veku a intelektovým schopnostiam. Chápe súvislosti medzi právom a povinnosťou, rozumievzťahom nielen o vlastníctve a vie nájsť takéto súvislosti aj so spáchaným skutkom. V čase trestnej
činnosti boli zachované jeho ovládacie i rozpoznávacie schopnosti, ktoré neboli chorobne zmenené.

Odvolacia námietka obhajoby smerujúca k odklonu od aplikácie základných zásad trestného konania
v tom zmysle, že ak by aj došlo k údajnému skutku, závažnosť takéhoto činu by bola len malá a
nešlo by o trestný čin, nemá oporu v zákone ani v ustálenej súdnej praxe. Trestný čin vydierania je
zločinom už v základnej skutkovej podstate v odseku 1, čiže spadá do kategórie zločinu podľa § 11
ods. 1 Tr. zák. Krajský súd je toho názoru, že obžalovaný mladistvý svojim konaním preukázateľne

naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty zločinu vydierania tak, ako to podrobne vo svojom
rozsudku popísal okresný súd. V žiadnom prípade sa nemožno stotožniť s tým, že závažnosť takéhoto
činu by bola len malá a nešlo by o trestný čin. Práve naopak, závažnosť tohto trestného činu
zvyšuje úmyselné konanie obžalovaného mladistvého, ktorý v podstate zneužíval svoje dominantné
postavenie vo vzťahu k maloletému poškodenému, ktorého mentálna dispozícia a submisivita viedli
k jeho ľahkému ovplyvňovaniu a tým sa stal ľahkou obeťou práve pre takýto trestný čin. Obžalovaný

nekonal jednorazovo, práve naopak, konal opakovane, už v minulosti poškodeného v škole šikanoval,
čiže poznal jeho bežné reakcie a vedel, že sa jeho útokom nijakým spôsobom brániť nebude. Pokiaľ
sa aj v škole, ktorú navštevoval obžalovaný s poškodeným šírili reči, že obžalovaný má príbuzných v
D., ktorí sú mafiáni a majú dodávku, takéto informácie boli spôsobilé ovplyvniť myslenie, ale aj konanie
maloletého poškodeného a zjavne podporovali presadzovanie záujmov obžalovaného vo vzťahu k

maloletému poškodenému. Skutočnosť, že obžalovaný mladistvý H. H. má problém so správaním
vyplýva aj zo správy o povesti Obce H. zo dňa 14.1.2020, kde je uvedené, že H. H. ukončil povinnú
školskú dochádzku, v štúdiu už nepokračuje a nikde nie je zamestnaný. V mieste bydliska sa správa
neprimerane, v minulosti poškodil obecný aj súkromný majetok občanov a zo strany obce bol s rodičmi
mladistvého vykonaný ústny pohovor. Aj zo správy ÚPSVaR Liptovský Mikuláš, odbor sociálnych vecí

a rodiny zo dňa 20.1.2020 vyplýva, že rodina obžalovaného sa nachádza v evidencii odboru sociálnych
vecí a rodiny od roku 2006 z dôvodu hmotnej núdze a maloletý H. sa nachádza v evidencii detí a
mládeže s problémovým správaním od roku 2018 z dôvodu, že bol podozrivý zo spáchania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu. Tieto informácie vcelku vystihujú osobnostný vývoj, ale aj správanie
obžalovaného mladistvého H. H.. Okresný súd potom v odôvodnení napadnutého rozsudku správne a

logicky zdôvodnil právne posúdenie skutku práve ako zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.

Vo vzťahu k výroku o treste za zistené zavinenie odvolací súd predovšetkým uvádza, že prvostupňový
súdajvtomtosmerevykonaldokazovanievrozsahupotrebnomnarozhodnutieavyvodilznehosprávne
právne závery. Svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. aj náležite odôvodnil

a dostatočne vysvetlil, akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti
podľa príslušných ustanovení zákona pri určení trestu s osobitným prihliadnutím na ukladanie trestu
mladistvému.

Pri určení druhu a výmery trestu obžalovanému mladistvému H. H. okresný súd sa v súlade so zásadami

ukladania trestu v odôvodnení rozsudku vyrovnal najmä s kritériami uvedenými v § 34 ods. 1 a 4
Tr. zák., teda prihliadal na záujmy spoločnosti a obžalovaného, na skutočnosti týkajúce sa spôsobu
spáchania činu, jeho následku, zavinenia, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na pomery a
možnosti nápravy obžalovaného. Napokon treba konštatovať, že okresný súd správne obžalovanému
uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody vo výmere 1 rok

(z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku) a jeho výkon mu za splnenia zákonných
podmienok uvedených v § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a ustanovenia § 119 ods. 1 Tr. zák. podmienečne
odložil na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Zároveň súd správne a v súlade so zákonom použil ustanovenia
štvrtej hlavy Trestného zákona týkajúce sa osobitných ustanovení o stíhaní mladistvých, a to konkrétne
ustanovenia § 117 ods. 1 Tr. zák., v zmysle ktorého trestné sadzby odňatia slobody stanovené v tomto

zákone sa u mladistvých znižujú na polovicu a v zmysle § 119 ods. 1 Tr. zák. ak súd mladistvému
výkon trestu odňatia slobody podmienečne odloží na skúšobnú dobu, alebo mu trest odňatia slobody
podmienečne odloží na skúšobnú dobu s probačným dohľadom, zároveň určí skúšobnú dobu na 1 až
3 roky. Dĺžka skúšobnej doby odráža práve potrebu zvýšenej kontroly nad obžalovaným mladistvým H.
H., ktorý v čase rozhodovania nadriadeného súdu o podanom odvolaní už dovŕšil plnoletosť a musí si

byť vedomý plnej trestnej zodpovednosti, ktorú týmto dosiahol. Práve uloženie trestu odňatia slobody s
podmienečným odkladom na stanovenú skúšobnú dobu môže u obžalovaného najlepšie splniť svoj účel
a obžalovaného ďalej primäť k vedeniu riadneho života, a to najmä s poukazom na závery znaleckého
posudku znalkyne z odboru psychiatria k jeho možnému osobnostnému vývoju. V prípade obžalovanéhobola správne zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j) Tr. zák., nakoľko obžalovaný viedol
pred spáchaním skutku riadny život. Za tohto stavu obžalovanému pri ukladaní trestu bolo namieste
aplikovať ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák. ako takto správne a v súlade so zákonom postupoval súd

prvého stupňa.

Poškodený si nárok na náhradu škody v tomto trestnom konaní neuplatnil.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, na základe ktorých krajský súd rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Senát rozhodol pomerom hlasov 3 za a 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.