Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. jún 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/64/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3709202705
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Záleská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3709202705.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členiek senátu

Mgr. Stanislavy Kollárovej a JUDr. Beáty Čupkovej v spore žalobcu MANIN PB, s.r.o. so sídlom Klincová
35, 821 08 Bratislava, IČO 36 335 789, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Pavel Loduha,
s.r.o., so sídlom Slovenských partizánov 1131/51, 017 01 Považská Bystrica, IČO 50 469 258, proti
žalovanému
Mesto Považská Bystrica so sídlom Centrum 2/3, 017 01 Považská Bystrica, IČO 00 317 667, právne
zastúpenému doc. JUDr. Ľubomírom Fogašom, CSc., advokátom, so sídlom kancelárie Kýčerského 5,
811 05 Bratislava 1, o zaplatenie 16 596,96 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Považská Bystrica
č. k. 14Cb/127/2018-660 zo dňa 4. februára 2019, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výrokovej časti uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 16 596,96 eur, úroky z omeškania 10,25 % ročne zo sumy 8 298,48 eur od 16.4.2009

do zaplatenia a úroky z omeškania 9 % ročne zo sumy 8 298,48 eur od 16.10.2009 do zaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na
náhradu trov konania, ktorý je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % do troch dní od
právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania, o ktorej bude rozhodnuté súdom prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré po právoplatnosti tohto rozsudku vydá súdny úradník.

2. Podanou žalobou vedenou pod sp.zn. 9Cb/148/2009 sa žaloba proti žalovanému domáhal zaplatenia

sumy 28 214,83 eur s príslušenstvom za obdobie 2. štvrťrok 2009. Žalobu odôvodnil tvrdenia, že so
žalovaným uzatvoril dňa 6.4.2005 zmluvu o zriadení
a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála Mesta Považská Bystrica
č. 89/05-OKP, v ktorej boli v čl. III. dohodnuté platobné podmienky a zmluvná cena. Cena za realizáciu
predmetu zmluvy v rozsahu článku I zmluvy bola dohodnutá na 2 400 000 Sk ročne vrátane DPH od
1.1.2006. Dodatkom č. 1 k tejto zmluve si zmluvné strany cenu za realizáciu zmluvy dohodli na 850
000 Sk štvrťročne, a to v súlade s uznesením mestského zastupiteľstva č. 42/2006

zo dňa 4.11.2006. Žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi štvrťročne 28 214,83 eur
vždy do 15. dňa prvého mesiaca príslušného štvrťroka, žalovaný mu túto pohľadávku neuhradil. Platnosť
predmetnej zmluvy a jej dodatku bola predmetom súdneho konania a súd právoplatne rozhodol, že
predmetná zmluva vrátane dodatku je platná.3.Podanoužalobouvedenoupodsp.zn.9Cb/313/2009sažalobcaprotižalovanémudomáhalzaplatenia
sumy 28 214,83 eur s príslušenstvom za obdobie 4. štvrťrok 2009. Túto žalobu odôvodnil rovnakými

tvrdeniami ako v konaní sp.zn. 9Cb/148/2009.

4. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 9Cb/148/2009-53 zo dňa 25.1.2010 spojil na spoločné konanie a
rozhodnutie veci pôvodne vedené pod sp.zn. 9Cb/148/2009 a pod sp.zn. 9Cb/313/2009 s tým,
že spojená vec bude ďalej vedená pod sp.zn. 9Cb/148/2009. Spojením veci boli predmetom konania

suma 28 214,83 eur a úroky z omeškania 10,25 % ročne od 16.4.2009 do zaplatenia (odplata za 2.
štvrťrok 2009) a suma 28 214,83 eur a úroky z omeškania 9 % ročne od 16.10.2009
do zaplatenia (odplata za 4. štvrťrok 2009).

5. Rozsudkom č.k. 9Cb/148/2009-125 zo dňa 24.3.2010 (prvý v poradí) uložil súd prvej inštancie
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 56 429,66 eur spolu s 10,25 % ročným úrokom z omeškania

zo sumy 28 214,83 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
28 214,83 eur od 16.10.2009 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a povinnosť
nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 3 385 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 5 118,26 eur
na účet právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalovaný podal proti
rozsudku odvolanie.

6. V priebehu odvolacieho konania vedeného pod sp.zn. 8Cob/108/2010 zobral žalovaný v časti o
zaplatenie 39 832,70 eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
19 916,35 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35
eur od 16.10.2009 do zaplatenia odvolanie späť z dôvodu uzatvorenia zmieru. Odvolací súd rozsudkom

č.k. 8Cob/108/2010-223 zo dňa 13.7.2011 (prvý v poradí v odvolacom konaní) odvolacie konanie v
časti o zaplatenie 39 832,70 eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35 eur od
16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 19 916,35 eur od 16.10.2009 do
zaplatenia zastavil (prvá výroková veta), rozsudok súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie 16 596,96
eur s 10, 25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 %

ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.10.2009 do zaplatenia menil tak, že žalobu
v tejto časti zamietol (druhá výroková veta). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca.
Odvolací súd dopĺňacím rozsudkom č.k. 8Cob/108/2009-254 zo dňa 4.10.2011 doplnil rozsudok č.k.
8Cob/108/2010-223 zo dňa 13.7.2011 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov
konania zmenil a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 1 421,70

eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2 149,67 eur, k rukám JUDr. Pavla Loduhu, advokáta
do 3 dní.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo 52/2011-281 zo dňa 30.11.2012 rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 8Cob/108/2010-233 zo dňa 13.7.2011 v znení dopĺňacieho rozsudku

zo dňa 4.10.2011 a opravného uznesenia zo dňa 4.10.2011 v dovolaním napadnutej časti, ktorou bol
zmenený rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 9Cb/148/200-125 zo dňa 24.3.2010 zrušil
a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. Odvolací súd rozsudkom č.k. 16Cob/14/2013-332 zo dňa 26.11.2014 (druhý v poradí v odvolacom

konaní) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosťzaplatiťžalobcovi16596,96eurs10,25%ročnýmúrokomzomeškaniazosumy8298,48eur
od 16.4.2009 do zaplatenia a s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 8 298,48 eur od 16.10.2009
do zaplatenia zmenil tak, že žalobu zamietol (prvá výroková veta) a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania vo výške 7 568,91 eur,

pozostávajúcich zo zaplatených súdnych poplatkov vo výške 1 991 eur a z trov právneho zastúpenia
vo výške 5 577,91 eur na účet doc. JUDr. Ľubomíra Fogaša, Csc., advokáta, v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (druhá výroková veta). Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie
žalobca. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č.k. 4Obdo/35/2015-467 zo dňa 31.5.2016
rozsudok krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/14/2013-332 zo dňa 26.11.2014 zrušil a vec vrátil na

ďalšie konanie.

9. Odvolací súd uznesením č.k. 16Cob/176/2016-509 zo dňa 14.6.2018 rozsudok Okresného súdu
Považská Bystrica č.k. 9Cb/148/2009-125 zo dňa 24.3.2010 zrušila vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Predmetom tohto odvolacieho prieskumu v dôsledku
odvolania podaného žalovaným je rozsudok súdu prvej inštancie
č.k. 14Cb/127/2018-660 zo dňa 4.2.2019 (druhý v poradí), vrátane jemu predchádzajúceho konania,

uvedený v odseku 1. tohto odôvodnenia.

10. V odsekoch 3. - 10. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie v súlade s § 220 ods. 2 CSP náležitosti
odôvodnenia spočívajúce v uvedení čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného úroku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil, na ktoré v podrobnostiach odvolací súd odkazuje.

11. Žalobca odôvodňoval uplatnené nároky aj na tvrdeniami, že o platnosti uzatvorenej zmluvy a dodatku
č. 1 bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím. Výklad článku 1 dodatku č. 1 je jednoznačný a na
tomto nič nemení ani tá skutočnosť, že v ďalšej vete je len potvrdené, že cena za 4. štvrťrok 2006 bude
850 000 Sk, pričom táto druhá veta bola do článku 1 dodatku daná z toho dôvodu, aby bolo jasné, že

už za 4. štvrťrok 2006 bude táto cena navýšená. Na strane 12 predkladacej správy sa uvádza „úprava
rozpočtu o 250 000 Sk štvrťročne
v nadväznosti na zámery informovanosti mesta a publicity mesta“, z čoho jednoznačne vyplýva, že
mesto nemalo úmysel zvýšiť informovanosť a publicitu v jednom štvrťroku. Žalovaný uzatvoril zmluvu
o poskytovaní mediálnych služieb so spoločnosťou D. U. TV, s.r.o. a ani v tejto zmluve nie je uvedené,

že by vysielateľ mal pokryť územie celého mesta, pričom za odvysielanie 22 hodín mesačne mesto
tejto spoločnosti platí 6 300 eur. Naproti tomu žalobca vysiela 18 hodín denne a napriek tomu je rozsah
vysielania namietaný. Pokiaľ ide o preukazovanie plnenia, podľa zmluvy sa má odmena platiť štvrťročne
vopred, a teda vo faktúre by malo byť uvedené to, čo sa bude vysielať v budúcnosti; táto požiadavka
je teda nesplniteľná. Listy žalovaného s názvom „Žiadosť o stanovisko“, resp. bez označenia nemožno

považovať za reklamácie. Problém vznikol až v čase, keď nastúpil nový štatutárny zástupca mesta, ktorý
dňa 1.2.2007 (hoci dovtedy nikto žiadne vady nereklamoval). Žalovaný predmetnú zmluvu vypovedal.
Žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. 242/07, v ktorom bolo uvedené, že text
zmluvy je len prvotným priblížením sa
k výkladu zmluvy, ktorý si chceli účastníci svojím konaním stanoviť. Doslovný výklad textu zmluvy môže,

ale nemusí byť v súlade s vôľou konajúcich strán, ak vôľa strán smeruje
k inému významu, a ak sa podarí vôľu účastníkov procesom hodnotenia skutkových právnych otázok
ozrejmiť, má zhodná vôľa účastníkov zmluvy prednosť aj pred doslovným významom textu nimi
formulovanej zmluvy. V záujme vyriešenia otázky ohľadom povinnosti fakturácie sa žalobca obrátil na
Daňové riaditeľstvo Y. (F.. E.), ktorý s odkazom na článok 12 smernice vyslovil, že ako doklad postačuje

samotná zmluva a žalobcovi teda ani podľa § 71 zákona o DPH nevznikla povinnosť fakturovať, zákon
o DPH sa nevzťahuje na obce. Žalovaný si dáva pravidelne vypracovať audit, pričom nikdy mu nebolo
vytknuté, že by nevystavovaním faktúr porušil nejaký právny predpis. Za žalované obdobie žalovaný
neuplatnil žiadnu ústnu ani písomnú reklamáciu na dodané služby. Žalobcovi zo zmluvy nevyplýva
povinnosť preukazovať plnenie predmetu zmluvy, čo konštatoval aj Krajský súd

v Trenčíne vo svojich rozhodnutiach, ktoré sa týkali tých istých zmlúv, len sa jednalo o iné časové
obdobia. Pokiaľ ide o pokrytie územia mesta signálom, žalobcovi zo zmluvy ani
z dodatku nevyplýva povinnosť pokrývať celé územie, nakoľko to nie je technicky možné
a naviac žalobca je iba výrobca infokanálu. Práve žalovaný neposkytol súčinnosť pri osádzaní vysielača
s pokrytím pre I.. Pre kontrolu plnenia zmluvy postačovalo zapnúť televízor. Ak prejav vôle pripúšťal

rôzny výklad, treba výklad použiť na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, t.j. na
ťarchu mesta. Dôležitým interpretačným prostriedkom je i následné správanie strán, pričom F.. H., na
ktorého boli pohľadávky z dodatku č. 1 postúpené, a mesto odsúhlasili vzájomný zápočet pohľadávok.
Odsúhlasením bolo len potvrdené, že došlo k zápočtu a tým k uznaniu výšky štvrťročnej splátky s
poukazom na § 407 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka. Po odsúhlasení zápočtu vznikol preplatok vo

výške 1 827,31 eur, ktorú sumu mesto F.. H. vrátilo, z čoho je zrejmé, že zápočty
i odsúhlasenie zápočtov napriek chýbajúcemu podpisu štatutára mesto rešpektovalo. Obchodný
zákonník na rozdiel od Občianskeho zákonníka uprednostňuje vôľu pred prejavom tejto vôle. Z textu
dodatku je zrejmé, že mestské zastupiteľstvo po odsúhlasení rozhodlo
o opakovanom navýšení odplaty. Pokiaľ ide o dôvodovú správu návrhu rozpočtu na roky 2007 - 2009,

predmetná dôvodová správa nebola súčasťou ani prílohou uznesení prijatých na zasadnutí mestského
zastupiteľstva konanom 3.11.2006. Mestské zastupiteľstvo sa v roku 2006 nezaoberalo rozhodovaním
o rozpočtoch na roky 2007 - 2009. Úmysel, aby sa zvýšenie vzťahovalo aj na obdobia po roku 2006,
potvrdzuje aj tá skutočnosť, že ak by išlo leno jednorazové zvýšenie plnenia za 4. štvrťrok, nebolo by potrebné predkladať schválenie dodatku
zastupiteľstvu, pretože primátorovi mesta bolo udelené splnomocnenie vykonávať zmeny v rozpočte
počas roka 2006 do výšky 1 000 000 Sk. Listiny „Odsúhlasenie vzájomného zápočtu pohľadávok“ a

„Výpis z účtu F.. S. H.“ preukazujú, že žalovaný akceptoval zvýšenie ceny aj na obdobie po roku 2006.
Žalovaný akceptoval vykonané zápočty týkajúce sa 1. a 2. štvrťroku 2007, uhradil zostatkovú časť
vzájomných pohľadávok v sume 1 827,31 eur na účet F.. S. H., čím došlo k reálnemu akceptovaniu
opakovanosti plnenia v zmysle dodatku č. 1.

12. Žalovaný navrhol, aby súd žaloby zamietol. Predovšetkým tvrdil, že zo zmluvy a dodatku
uplatňovaný nárok nevyplýva. Dodatok č. 1 je potrebné posudzovať komplexne, teda aj v súvislosti
s uznesením mestského zastupiteľstva č. 42/2006. Mestské zastupiteľstvo predmetným uznesením
schválilo „druhú úpravu rozpočtu na rok 2006“. Keďže sporný dodatok bol prijatý na podklade uznesenia
č. 42/2006, nemožno prijať iný záver ako ten, že uznesenie aj dodatok pojednávajú o navýšení zmluvnej
odmeny len na 4. štvrťrok roku 2006 a pri výklade slova „štvrťročne“ je však nutné

brať na zreteľ aj na ostatné ustanovenia dodatku, ktoré vôľu zmluvných strán jednoznačne spresňujú
(„Cena za 4. štvrťrok 2006 bude teda celkom 850 000 Sk.“ a „Zvýšenie ceny uhradí objednávateľ
najneskôr 15.12.2006.“), pretože ak by zmluvné strany mali v úmysle zvýšiť odmenu ku každému
nasledujúcemu štvrťroku, museli by zmeniť terminológiu citovaných ustanovení tak, aby daný záväzok
z nich jednoznačne vyplýval. Žalovaný namietal zásadné nedostatky v plnení zmluvných plnení

žalobcom, čo má zásadný vzťah k odôvodnenosti a výške nároku požadovaného žalobcom. Žalobca
ničím nepreukazuje riadne plnenie, žalovaný nedostatky v plnení reklamoval a žiadal súčinnosť pri
odstraňovaní nedostatkov v písomnej podobe ešte v roku 2007. Z hľadiska poctivého obchodného styku
je nevyhnutné, aby žalovaný mal zdokumentované riadne plnenie, ktoré sa žiada predkladať aj ako
súčasť daňových dokladov. Ak žalovaný nemá možnosť preskúmať rozsah a štruktúru poskytovaných

služieb, za ktoré platí, tak objektívne poskytuje peňažné plnenie bez ohľadu na to, aby vedel, za
čo konkrétne dodávateľovi platí. Žalovaný je subjektom územnej samosprávy. Žalobca mal zákonnú
povinnosť podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s článkom I.2 a článkom III. zmluvy, a
to o to viac, že predmetom zmluvy nie sú hmotné veci. Zmluva neukladá objednávateľovi, aby viedol
evidenciu plnenia zmluvných povinností s následným uplatnením nároku na zľavu, ale prevádzkovateľ

má sám z vlastnej vôle vypočítať zľavu z ceny a túto vrátiť objednávateľovi. Reklamácia z roku 2007
nebola riadne vybavená, nikto na ňu neodpovedal a je predmetom dokazovania v týchto konaniach.
Úmysel mestského zastupiteľstva preukazujú i uznesenia rozpočtov na roky 2007 - 2009, z ktorých
vyplýva, že mestské zastupiteľstvo počítalo iba s výdavkami v rozsahu pôvodnej
zmluvy. Uzatvorená zmluva však nie je zmluvou, ktorá by mohla nahradiť faktúru. Žalovaný považuje

za reklamácie listy z 3.10.2007, 18.10.2007, 9.5.2007 a 26.2.2007, nakoľko zmluva neobsahuje žiadne
ustanovenia o postupe pri reklamácii. Bolo na žalobcovi, aby uniesol dôkazné bremeno o tom, že plnil
riadne a včas
a že vôľa mesta bola zvýšiť odmenu aj na roky nasledujúce po roku 2006; žalobca však tieto bremená
neuniesol.Nemožnoanisúhlasiťstvrdenímžalobcu,žeplneniesimoholskontrolovaťkaždý.Vôľumesta

pri uzatváraní predmetných zmlúv nepredstavuje vôľa primátora, ale vôľa mestského zastupiteľstva,
ktoré v zmysle platných právnych predpisov je jediné oprávnené tvoriť vôľu mesta. Predmetný dodatok
nadväzoval na uznesenie mestského zastupiteľstva č. 42/2006 a iba toto uznesenie predstavuje
naozajstnú vôľu mesta, z ktorého vyplýva, že sa týka výlučne iba roku 2006. Dodatkom č. 1 nedošlo
k zmene článku III.3 zmluvy, v ktorom je výslovne uvedené, že cena sa nebude navyšovať. Podľa

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Odo/21/2002 majetkoprávne úkony, o ktorých rozhoduje
obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného
zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže
urobiť bez prejavu vôle obce majetkoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie
obecného zastupiteľstva. Gramatický výklad slova štvrťročne neobstojí aj z dôvodu, že nezohľadňuje

celý kontext dodatku a uznesenia č. 42/2006
a okolnosti ich schválenia. Žalovaný sa dozvedel o odsúhlasení vzájomného zápočtu medzi mestom
a F.. H. až na odvolacom pojednávaní, na ktorom primátor mesta uviedol, že odsúhlasenie zápočtu
pohľadávok bolo podpísané osobami, ktoré mali k podpisu oprávnenie podľa interných predpisov.
Podľa názoru žalovaného bez chýbajúceho podpisu zodpovednej osoby možno predložený dokument

považovať za podvrh. Predmetné pohľadávky žalobca postúpil F.. H. až v priebehu odvolacieho konania,
pričom podľa názoru žalovaného žalobca postúpil neexistujúce pohľadávky. Ak súd dospel k záveru, že
ide o existujúce pohľadávky, ich postúpením žalobca stratil postúpené pohľadávky a nie je oprávnený
tieto vymáhať a prijať plnenie od dlžníka. Pokiaľ § 530 ods. 1 OZ umožňuje,aby pohľadávky vymáhal postupca, v konaní nebolo preukázané, že postupník s takýmto vymáhaním
súhlasil.

13. K uplatnenému nároku sa žalovaný vyjadril aj v podaniach zo dňa 18.3.2015, 5.2.2018, 13.12.2018,
z obsahu ktorých vyplýva, že obsahujú a možno z nich vyvodiť vyššie uvedené tvrdenia žalovaného,
pričom žalovaný v týchto podaniach poukazuje aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
3Obo/21/2002 a Ústavného súdu SR
sp.zn. III. ÚS 389/2008 v súvislosti s hodnotením svedeckých výpovedí, rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 2Cdo/284/2006, podľa ktorého je rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom
úkone prejavom vôle obce a tento prejav sa tvorí
a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva, nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III. ÚS 165/2012 s názorom, že schválenie právneho úkonu zo strany obecného zastupiteľstva je
podmienkou platnosti právneho úkonu obce, ktorý navonok vykoná starosta s tým, že majetkovoprávne
úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade

predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva a rozhodnutie obecného zastupiteľstva
o majetkovoprávnom úkone je prejavom vôle obce, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
2Sžo/277/2008, podľa ktorého funkcia starostu sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať
túto vôľu, v náleze Ústavného súdu sp.zn. III ÚS 389/2008 s názorom, že pri nakladaní so svojím
majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje

niektoré obmedzenia obce pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové hospodárenie
iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákona
o majetku obcí dokazuje, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda aj nakladanie s
majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva. Z toho Ústavný
súd vyvodzuje, že majetok obce ako majetok verejnoprávnej korporácie, slúžiaci predovšetkým na

plnenie jej úloh daných kompetenciami pri výkone samosprávy, nemožno z hľadiska právneho režimu
porovnávať s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného právneho režimu je daná
snahou usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej povahy, chrániť majetok obce
pred jeho zneužitím a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie a zveľaďovanie. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 písm. b), c) zákona o majetku obcí treba vykladať zužujúco, pokiaľ ide

o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného majetku obce alebo
jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom alebo prostredníctvom
záväzného aktu obecného zastupiteľstva. Je zároveň potrebné pristúpiť
k extenzívnemu výkladu § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému
zastupiteľstvu právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce. Žalovaný zdôraznil,

že mestské zastupiteľstvo neschvaľovalo dodatok č. 1. Uzatvoreniu zmluvy s iným vysielateľom
žalovanému nič nebránilo. Pokiaľ ide o odsúhlasenie vzájomného zápočtu pohľadávok a výpis z účtu F..
H., tieto dokumenty nemajú žiadnu právnu relevanciu z dôvodu, že odsúhlasenie zápočtu pohľadávok
nie je podpísané štatutárnym orgánom mesta a neobsahuje ani dátum vyhotovenia. Žalovaný namietol
zaujatosť svedka X.. V predmetných listinách sa riešia iba pohľadávky zo zmluvy

a nie pohľadávky z dodatku. V podaní zo dňa 13.12.2018 žalovaný okrem iných tvrdil, že podľa svedka
X. zachycovali zápisnice priebeh zasadnutí dostatočne verne a podrobne a je teda očividné,
že mestská rada o trvalom zvýšení odmeny pre žalobcu nerokovala, v kapitole rozpočtu „Ostatná činnosť
v kultúre, regionálny rozvoj“ nie je zmienka o úmysle trvalo navýšiť odmenu vyplácanú žalobcovi a v
správe o hospodárení mesta je výslovne uvedené, že sa predkladá návrh na druhú úpravu rozpočtu

na rok 2006 ako výsledok reálnych rozpočtových možností v konkrétnom fiškálnom roku. Zápisnica zo
zasadnutia mestského zastupiteľstva neobsahuje záznam o tom, že by predmetom rokovania mala byť
úprava zmluvných podmienok so spoločnosťou MANIN PB, s.r.o. Ak by platila téza, že išlo o
trvalé zvýšenie odmeny, posledná veta bodu I a bod 3 by boli nadbytočné a bod 2 dodatku vyjadruje
tzv. kauzu právneho úkonu (ak by platila téza, že dodatok sa mal vzťahovať aj na ďalšie obdobia, v 4.

kvartáli 2006 boli aktuálne určité témy (téma využitia prostriedkov z grantov mesta a téma
diaľnice) a práve tieto témy, obzvlášť pred komunálnymi voľbami v decembri 2006, vyvolali
potrebu zvýšenej prezentácie mesta a týchto aktuálnych tém).

14. V odseku 11. odôvodnenia uviedol súd prvej inštancie dôkazy, ktoré mal preukázané z jednotlivých

dôkazných prostriedkov (listiny výsluch strán sporu, výsluch svedkov), pričom z týchto dôkazov, ktoré
považoval vo vzťahu k listinám za pravé a pravdivé, vo vzťahu k svedkom A.I., F.. X., H., I., Z. a H.,
ktorým uveril a vo vzťahu k výsluchu štatutárneho orgánu žalovaného primátoraS.. M., ktorého výsluchu vyhodnotil ako nespôsobilý pri prispieť k objasneniu veci, keďže primátorom sa
stal až po schválení uznesenia MZ č. 42/2006 a po podpísaní dodatku č. 1, vychádzal.

15. Dokazovaním preukázané skutočnosti právne posúdil súd prvej inštancie podľa § 266 ods. 1 - 4
Obchodného zákonníka a podľa § 9 ods. 2 a § 13 ods. 4 písm. d/ zákona
č. 369/1990 Zb. o majetku obcí v znení účinnom k 16.11.2006. Uviedol, že z § 266 Obchodného
zákonníka je zrejmé, že pri výklade prejavu vôle je kľúčový úmysel konajúcej osoby. Pokiaľ je konajúcou

osobou fyzická osoba (t.j. človek), je zrejmé, že v konaní je potrebné zisťovať úmysel tohto konkrétneho
jedinca. Nepochybne komplikovanejšia situácia ale nastane, ak právny úkon robí právnická osoba.
Právnické osoby sú totiž charakteristické tým, že v mnohých prípadoch vôľu právnickej osoby vyjadruje
orgán odlišný od orgánu, ktorý túto vôľu vytvoril. Podľa názoru súdu prvej inštancie obdobná situácia
ako v prípade spoločnosti s ručením obmedzeným a jej orgánu valného zhromaždenia je aj v prípade,
že konajúcou osobou je obec, resp. mesto. Ak totiž obec koná napr. vo veci prevodu vlastníctva

nehnuteľného alebo hnuteľného majetku alebo nakladá s majetkovými právami alebo predáva vec na
aukcii alebo vkladá majetok do obchodnej spoločností, podľa § 9 ods. 2 zákona
č. 138/1991 Zb. sa vyžaduje, aby takýto úkon schválilo obecné, resp. mestské zastupiteľstvo (rozsudok
NS SR sp.zn. 2Cdo/284/2006). Pokiaľ ide o vôľu mesta, v niektorých prípadoch vôľu mesta vytvára
mestské zastupiteľstvo a v niektorých prípadoch primátor. V prípade, že ide o vec, v ktorej vôľu vytvára

primátor, pri výklade prejavu potom stačí skúmať vôľu fyzickej osoby - primátora. Iba v prípadoch, že vôľu
mesta vytvára mestské zastupiteľstvo, vôľa primátora nie je relevantná, ale relevantné je rozhodnutie
kolektívneho orgánu - mestského zastupiteľstva (táto vôľa musí byť jednoznačne zistiteľná zo zápisnice,
čomu zodpovedá zaužívaná formulácia „Mestské zastupiteľstvo schvaľuje návrh Zmluvy o ....).
Z uznesenia NS SR č.k. 4Obdo/35/2010-467 (str. 15) je zrejmé, že dovolací súd dospel

k právnemu názoru, že pri výklade sporného termínu „štvrťročne“ treba vychádzať z úmyslu štatutárnych
zástupcov sporových strán (t.j. konateľky žalobcu a primátora žalovaného). Vychádzajúc z tohto
právneho názoru (§ 455 CSP) potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že dodatok č. 1 nemožno
subsumovať pod žiadnu zo situácii uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. Orgánom mesta,
ktorý v súdenej veci vytvoril vôľu žalovaného, teda nebolo mestské zastupiteľstvo, ale týmto orgánom

bol výlučne primátor F.. X., ktorý pri výsluchu uviedol, že jeho vôľa bola taká, že zvýšenie odplaty má byť
trvalé. Pretože bolo preukázané aj to, že aj vôľa vtedajšieho štatutárneho orgánu žalobcu bola taká, aby
zvýšenie ceny bolo trvalé, podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka je možné, prípustné a zákonné
sporný termín „štvrťročne“ vyložiť iba tak, že nejde iba o jednorazové zvýšenie odmeny
600 000 Sk/kvartál na 850 000 Sk/kvartál, ale že toto zvýšenie má mať trvalý charakter. Súd prvej

inštancie konštatoval, že v danom prípade boli preukázané skutkové okolnosti umožňujúce vyložiť prejav
vôle postupom podľa § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka, do úvahy už neprichádza možnosť prejav
vôle vykladať podľa § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka - teda podľa obvyklého významu výrazov
použitých v prejave vôle. Tento výklad dodatku č. 1 je totožný s výkladom dodatku č. 1, ako ho podal
Krajský súd v Trenčíne

v odseku 27. uznesenia č.k. 16Cob/176/2010-509 Krajský súd v Trenčíne, keď uviedol, že odvolací
súd osvojil si názor ohľadne vôle a prejavu vôle strán sporu zhodným prejavom vôle zvýšiť cenu
predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky. Prezentovaný právny názor podporuje aj dokazovanie (v
spojení so skutočnosťami známymi súdu z úradnej činnosti) vykonané po vydaní uznesenia č.k.
16Cob/176/2010-509. Z dokazovania je zrejmé, že žalobca aj žalovaný sa po podpise dodatku č. 1

správali takým spôsobom, z ktorého možno vyvodiť ich stotožnenie sa s tým, že zvýšenie ceny o 250
000 Sk malo skutočne opakovaný charakter (toto následné správanie je pritom v zmysle § 266 ods. 3
Obchodného zákonníka tiež relevantné pri výklade prejavu vôle). Súd prvej inštancie taktiež poukázal
na to, že z úradnej činnosti
je mu známe v súvislosti s odmenami za 4. Q 2007 a 1. Q 2009, že časť týchto odmien

(2 x 600 000 Sk) bola uhradená už pred 7.4.2010 (nepopreté tvrdenie žalobcu v žalobe vo veci sp.zn.
9Cb/127/2010). Z odmien za 4. Q 2007 a 1. Q 2009 teda v zmysle tvrdenia žalobcu ostávalo k 7.4.2010
doplatiť 2 x 250 000 Sk. Vychádzal aj z toho, že dňa 1.1.2011 vznikol F.. H. záväzok voči žalovanému
vo výške 13 609,51 eur (č.l. 214 spisu),
ktorý tento záväzok pritom splnil tým, že postúpením nadobudol pohľadávku žalobcu na

2 x 3 319,39 eur (ide o časť zo zvyšku odmien za 4. Q 2007 a za 1. Q 2009 - č.l. 220 spisu)
a tieto pohľadávky následne započítal so svojim záväzkom voči mestu. Hoci žalovaný
v súčasnosti tvrdí, že F.. H. mu aj v súčasnosti stále dlhuje časť kúpnej cenu za pozemok, podľa názoru
súdu prvej inštancie je pri posúdení existencie tohto domnelého dlhu F.. H. treba prihliadnuť na to, žehoci posledná časť kúpnej ceny bola splatná 1.1.2011, žalovaný za 8 rokov nepodal proti F.. H. žalobu o
zaplatenie tejto kúpnej ceny. Nepodaním tejto žaloby však žalovaný konkludentne vyjadruje svoj názor,
že

F.. H. mu nič nedlhuje (v tejto súvislosti sa žiada poukázať na to, že ak žalovaný
o dlhu F.. H. iba účtuje a sumu 23 192,05 eur (č.l. 653 spisu) účinne nevymáha, vyvstáva otázka, nakoľko
zodpovedne žalovaný nakladá s verejnými prostriedkami).
F.. H. by však žalovanému nič nedlhoval iba v tom prípade, ak by jeho dlh zanikol
v dôsledku započítacích prejavov z 1.1.2008, 16.1.2009, 1.1.2010 a 3.1.2011. Keďže žalovaný sa

nespráva tak, ako by mu F.. H. niečo dlhoval, tento jeho pasívny postoj značí, že započítanie uznáva -
čo však zároveň znamená, že žalovaný sa stotožňuje s tým, že
v 4. Q 2007 a 1. Q 2009 mal právnu povinnosť zaplatiť titulom zmluvy a dodatku č. 1 nie iba 600 000
Sk, ale aj ďalších 250 000 Sk. Skutočnosť, že žalovaný si skutočne myslí, že
F.. H. mu nič nedlhuje, je nakoniec zrejmá aj toho, že žalovaný dňa 13.2.2011 zaplatil F.. H. sumu 1
827,31 eur. Ak by totiž žalovaný ku dňu 13.2.2011 mal voči

F.. H. pohľadávku (k tomuto dňu bola pritom splatná celá kúpna cena za pozemok predaný F.. H.), bolo
by krajne nelogické, aby žalovaný plnil svojmu dlžníkovi.
Ak sa však žalovaný stotožnil s tým, že za 4. Q 2007 a za 1. Q 2009 mal zaplatiť aj
250 000 Sk (čo konkludentne vyjadril tým, že proti postupníkovi nepodnikol relevantné právne kroky,
ktorými by spochybnil správnosť započítania časti odmien s kúpnou cenou za pozemok), toto jeho

následné správanie treba vyhodnotiť tak, že zvýšenie ceny dojednané
v dodatku č. 1 nemá iba jednorazový charakter, ale že má trvalý charakter. Na to, aby následné správanie
strán malo relevanciu pre výklad právneho úkonu by však nestačilo iba to, že žalovaný sa správal
spôsobomkorešpondujúcimtrvalémuzvýšeniuceny.Jepotrebné,abysaajžalobcavrozhodnomobdobí
správal spôsobom korešpondujúcim trvalému zvýšeniu ceny - t.j. je potrebné, aby aj žalobca poskytoval

plnenie v širšom rozsahu (t.j. v rozsahu dojednanom v dodatku č. 1). Z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že žalobca v 2. Q a 4. Q 2009 takéto rozšírené plnenie žalovanému poskytoval. Poskytovanie
tohto rozšíreného plnenia je zrejmé najmä z toho, že žalobca si v júni 2008 vybavil zmenu licencie
tak, že bol oprávnený vysielať 18 hodín denne, z čoho 11,7 hodín mal vysielať programy (v zmysle
pôvodnej licencie pritom žalobca mohol vysielať iba 3,96 hodín programov). Poskytovanie takéhoto

širšieho plnenia pritom vyplýva aj zo zoznamov relácii odvysielaných v apríli až júni 2009 (č.l. 550 a nasl.)
a v októbri až decembri 2009, v zmysle ktorých boli odvysielané relácie o problematike diaľnice (napr.
„Výstavba diaľnice“ a iné) a o kultúrno-spoločenských podujatiach (napr. „Ruská kultúra“ a iné). V tomto
smeresúdprvejinštanciepoukázalnato,ževdodatkuniejerozsahnavýšeniavysielaniakvantifikovaný,
a teda na splnenie právnej povinnosti žalobcu vyplývajúcej z bodu 2 dodatku stačí, ak žalobca odvysielal

čo i len jednu reláciu o diaľnici, resp. o kultúrno-spoločenských podujatiach. Pokiaľ ide o zoznamy relácii
predložené žalobcom, žalovaný nepreukázal, že relácie v nich uvedené neboli odvysielané.
V konaní bolo preukázané, že žalovaný v roku 2007 opakovane žiadal žalobcu, aby zdokumentoval
ním poskytované plnenia. Nakoľko táto jeho požiadavka nebola uspokojená, podľa názoru súdu prvej
inštancie žalovanému nič nebránilo, aby v roku 2009 začal nahrávať vysielanie žalobcu za účelom

prípadných súdnych sporov. Ak však žalovaný takéto videozáznamy nezhotovil, nevyhnutne sa ocitol v
dôkaznej núdzi. Pretože dodatok č. 1 je platný (konanie sp.zn. 9Cb/12/2008) a treba ho vykladať tak,
že navýšenie ceny o 250 000 Sk je opakované a pretože žalobca preukázal, že on svoju povinnosť
vyplývajúcu z dodatku splnil, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca má právo na to, aby mu
žalovaný zaplatil sumu 28 214,83 eur za 2. štvrťrok 2009 a sumu 28 214,83 eur za 4. štvrťrok 2009.

Z týchto súm žalovaný doposiaľ nezaplatil 2 x 8 298,48 eur, súd prvej inštancie ho zaviazal na ich
doplatenie žalobcovi. Z dôvodu, že žalovaný je v omeškaní so splnením peňažného záväzku, súd prvej
inštancie priznal žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania.

16. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi

ako strane s plným úspechom priznal náhradu trov konania, a to v rozsahu 100 % trov potrebných na
účelné uplatňovanie práva. O výške priznanej náhrady trov konania súd rozhodne podľa § 262 ods. 2
CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa

§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Nesprávne právne posúdenie žalovaný namietal v tom, že vôľu
žalovaného mohol vytvoriť (a aj vytvoril) primátor a preto je potrebné skúmať len jeho úmysel. V tejto
súvislosti poukázal žalovaný zároveň na nesprávne hodnotenie dôkazov, keď súd prvej inštancie na
jednej strane uvádza, že svedeckými výpoveďami mal preukázané skutočnosti tvrdené žalovaným a vzávere tieto dôkazy ignoruje alebo bagatelizuje. Podľa súčasnej právnej úpravy je orgánom vytvárajúcim
vôľu pri hospodárení s prostriedkami mesta obecné/mestské zastupiteľstvo a nie primátor. Z aktuálnej
judikatúry vyšších súdnych autorít naviac vyplýva záver, že pri výklade verejnoprávnych obmedzení

obce pri hospodárení s prostriedkami je vždy potrebné použiť reštriktívny výklad právnej normy, resp.
extenzívne pristupovať k dispozičným oprávneniam mestského zastupiteľstva a naopak, reštriktívne
pristupovať k dispozičným oprávneniam primátora. Žalovaný s poukazom na § 11 ods. 4 písm. a/ zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp.zn. III. ÚS 389/2008, v ktorom ústavný súd vyvodzuje, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b/ a c/ zákona o
majetku obcí treba vykladať zužujúco pokiaľ ide o oprávnenie starostu obce uskutočňovať právne úkony
vo veciach hnuteľného majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je
obmedzené zákonom alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva.
V tomto kontexte je zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4
písm. a/ zákona o obecnom zriadení, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu právo schvaľovať

najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce, s tým, že obdobný záver možno vyvodiť aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 284/2006. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil,
že pokiaľ podliehala pôvodná zmluva schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, tak schváleniu
musí podliehať aj jej zmena s ekonomickým charakterom a s priamym dopadom na rozpočet mesta.
Ak by aj existovalo oprávnenie primátora vykonávať zmeny v rozpočte mesta počas roka 2006 di výšky

1 mil. Sk, toto nemožno vykladať ako oprávnenie rozhodnúť o trvalom navýšení ceny, pretože tomu
bráni jednak oprávnenie primátora limitované len na rok 2006 a pri trvalom zvýšení by výsledná suma
vopred neurčitá mnohonásobne prevyšovala tento mandát udelený primátorovi mesta v uznesení č.
42/2006. V tomto prípade sa jedná o nie nezanedbateľné navýšenie predstavujúce cca 42 % z pôvodne
dohodnutej odmeny, ktoré musí podliehať schváleniu mestským zastupiteľstvom. Mestské zastupiteľstvo

rozhodovalo o druhej úprave rozpočtu na rok 2006 ako o výsledku reálnych rozpočtových možností
v príjmovej časti bežného roku, pričom nikto nemohol predvídať reálne hospodárenie v roku 2007. V
podkladochniejenijakázmienkyotom,žetočobolovpodkladochformálneavšeobecnepomenovanév
časti „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“ znamenalo fakticky trvalú zmenu odmeny vyplácanej
konkrétnemu subjektu. Svedkovia I., H. a H., vtedajší poslanci mestského zastupiteľstva, zhodne

uviedli, že za obdobie, v ktorom malo dôjsť k zvýšeniu rozpočtu v položke „Ostatná činnosť v kultúre,
regionálny rozvoj“, považovali len posledný kvartál roku 2006, a najmä, že ide len o jednorazové
zvýšenie. Mestské zastupiteľstvo sa vyjadrilo iba k parciálne otázke, a to že v roku 2006 uvoľní
finančné prostriedky na úhradu zvýšenej odmeny žalobcu, nie dodatku ako celku, t.j. nevyjadrilo sa,
že súhlasí so všetkými podstatnými náležitosťami právneho úkonu - Dodatku č. 1. Úvahy súdu prvej

inštancie v tomto smere sú zjavným prejavom nesprávneho právneho názoru. Žalovaný považoval za
nevhodnú, súdom prvej inštancie použitú analógiu so spoločnosťou s ručením obmedzeným, nakoľko
ide o dva neporovnateľné subjekty. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie nesprávne posúdil
dôveryhodnosť svedka X. spolu s nekritickým vyhodnotením jeho výpovede. V opačnom prípade je
možné dospieť k záveru, že predmetná výpoveď je presne taká, aká by mohla byť výpoveď osoby,

ktorá odpovedá tak, aby sa vyhla trestnej zodpovednosti. Podľa výpovede tohto svedka zápisnice zo
zasadnutíorgánovmestazachycovaliichpriebehdostatočneverneapodrobne.Zápisnicazozasadnutia
mestskej rady a zápisnica zo zasadnutia mestského zastupiteľstva a ani nijaký písomný podklad
vyhotovený v tejto záležitosti neobsahoval vôbec záznam o tom, že by predmetom rokovania mala
byť úprava zmluvných podmienok so žalobcom. Tvrdenia svedka X. nebolo možné po prečítaní oboch

zápisníc verifikovať. Súd prvej inštancie sa s týmto argumentom žalovaného nevysporiadal. Rovnako
sa súd prvej inštancie nevysporiadal ani s argumentom žalovaného vyplývajúcim zo strany 12 návrhu
rozpočtu, že informácia „o úprave rozpočtu o 250 tis. Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery zvyšovania
informovanosti obyvateľstvom mesta a publicity mesta“ nesmerovala k prerokovaniu o konkrétnom
právnom a ekonomickom vzťahu k žalobcovi. Súd prvej inštancie a aj najvyšší súd pri právnom posúdení

veci primárne vychádzali z výpovede tejto osoby, ktorú žalovaný považuje za nedôveryhodnú a zaujatú.
Žalovaný nespochybňuje interpretačné pravidlá upravené v § 266 Obchodného zákonníka, tieto pravidlá
použil súd nesprávne a účelovo. V posudzovanom prípade dochádza k rozporu medzi tým, čo strany
reálne písomne zachytili vo forme dodatku č. 1, t.j. tým, ako je vôľa oboch strán prejavená vo forme
dodatku č. 1, a tým, čo s odstupom času tvrdia v priebehu konania na transakcii zúčastnené osoby.

Všetky konajúce súdy, najmä súd prvej inštancie, akoby úplne odignorovali samotný text dodatku č. 1
a skutočný obsah dohody medzi stranami sporu sa ani nesnažia hľadať a nájsť priamo v texte dodatku
č. 1 prostredníctvom jeho dôkladnej analýzy a jednotlivých interpretačných metód, ale odpoveď hľadajú
vo výpovediach svedkov a to až v takom rozsahu, akoby dodatok č. 1 snáď ani neexistoval v písomnejforme. Súdy sa rovno zamerali na zisťovanie úmyslu prostredníctvom výsluchu svedkov. Na tento postup
- podrobnejšiu analýzu textu dodatku č. 1 žalovaný apeloval, jeho argumentácia nebola vyhodnotená.
Zdôraznil, že dodatok č. 1 zo dňa 16.11.2006 je potrebné posudzovať komplexne a/ s prihliadnutím na

inú ustanovenia (jazykový výklad),
b/ s prihliadnutím na uznesenie mestského zastupiteľstva (teleologický výklad),
c/ s prihliadnutím na pravidlá dohodnuté v základnej zmluva a d/ s prihliadnutím na ďalšie konanie
žalovaného po podpise dodatku. V tejto súvislosti žalovaný v odvolaní argumentoval s poukazom na
obsah a vzájomnú súvislosť jednotlivých viet s dôrazom na tzv. kauzu právneho úkonu - prečo došlo

k uzatvoreniu dodatku. Z tohto pohľadu žalovaného ide o zásadné otázky, ktoré spochybňujú záver o
trvalom zvýšení odmeny na základe dodatku
č. 1. Dodatok č. 1 možno označiť za „dobový“ dokument zachytávajúci vtedajšiu vôľu oboch strán a slová
a vety použité v dodatku č. 1 sú bezpochyby prejavom časovo obmedzeného záväzku. S poukazom
na čl. 3 bod 3 základnej zmluvy žalovaný zdôraznil, že tento článok o cene za realizáciu predmetu
zmluvy sa dodatkom nijako nezmenil a je aj naďalej platným. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.

f/ CSP odôvodňoval žalovaný vykonaným dokazovaním pri skúmaní úmyslu strán cez ďalšie/následné
konanie strán sporu. Namietal, že v rozpočte na r. 2007 a nasledujúce roky sa už finančné prostriedky na
krytie zvýšenia ceny podľa uznesenia nenachádzajú. V dôvodovej správe k návrhu rozpočtu žalovaného
na roky 2007-2009 je v položke prevádzkovanie spravodajského informačného kanála uvedená suma
2 400 tis. Sk, t.j. 600 000 Sk štvrťročne. Úpravu rozpočtu nikto nenavrhol. Uvedené dokazuje, že už

od r. 2007 žalovaný nemal v úmysle platiť vyššiu odmenu a vôľa žalovaného prejavená v uznesení č.
42/2006 smerovala len k jednorazovému zvýšeniu odmeny. Súd prvej inštancie považoval za jednu z
okolností zvýšenia odmeny žalobcu okolnosť započítania vzájomným pohľadávok s F.. H.. Túto časť
odôvodnenia rozsudku považuje žalovaný za najabsurdnejšiu s nekritickým pristúpením k dôkazom
žalobcu. To však neznamená, že z konania žalovaného alebo absencie konania žalovaného možno

vyvodzovať akékoľvek závery o konkludentnom schválení zvýšenia ceny vykonanej dodatkom č. 1. Z
dokazovania bolo zistené, že podnetom na osobné rokovanie bolo jednostranné započítanie
F.. H., pričom svedkovia S. a S. vypovedali, že nemali mandát zaväzovať žalovaného a cieľom stretnutia
bolo viesť diskusiu o možnostiach urovnania sporov a zorientovať sa vo vzájomných pohľadávkach
s F.. H.. Žalovaný predložil súdu stanovisko zo dňa 15.11.2011, v ktorom zaujal odmietavý postoj

k započítaniu vzájomných pohľadávok. V závere odvolania odvodňoval žalovaný uplatnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP. Tvrdil, že inú vadu konania zakladá nedostatočné odôvodnenie
rozsudku vo vzťahu k dôkazom a tvrdeniam žalovaného a nekritické prevzatie argumentácie a dôkazov
žalobcu, v dôsledku čoho rozsudok súdu prvej inštancie vykazuje znaky arbitrárnosti. Súd prvej inštancie
sa odôvodneniu venuje na stranách 25 -29, pričom však na mnohé argumenty žalovaného a ním

položené otázky neodpovedal. S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.
II. ÚS 78/05 bol žalovaný toho názoru, že všeobecne možno akceptovať, že súd sa nemusí vysporiadať
s každým argumentom, no nemožno súhlasiť s tým, že sa súd nevysporiada s nijakým argumentom
strany sporu. Pokiaľ má byť rozhodnutie presvedčivé, je potrebné vykonať serióznejšiu analýzu a/tvorby
vôle obce, b/ písomne zachyteného textu dodatku č. 1, c/ následného správania strán sporu. Navrhol,

aby dovolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.

18. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 23.4.2019 k odvolaniu žalovaného (§ 373 ods. 3 CSP) k uplatnenému
odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP žalovaným uviedol, že tvrdenia žalovaného
nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní najmä s poukazom na rozsudok Okresného súdu Považská

Bystrica č.k. 9Cb/12/2008-73 zo dňa 4.9.2008 v spojení s opravným uznesením zo dňa 7.10.2008
o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského kanálu Mesta
Považská Bystrica zo dňa 6.4.2005 vrátane dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2006, v ktorom bola žaloba Mesta
Považská Bystrica právoplatne zamietnutá. V súčasnosti nie je možné skúmať platnosť, či neplatnosť
predmetných právnych úkonov pre prekážku veci rozhodnutej. S problémami výkladu

zmluvy a jej dodatku sa vysporiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
sp.zn. 4Obdo/56/2016 zo dňa 31.10.2017, keď v závere uviedol, že bolo povinnosťou súdu využiť
výkladové pravidlá obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka, pričom tento záver vyslovil na tom
skutkovom základe, že v konaní boli vypočutí účastníci zmluvy podpisujúci základnú zmluvu a dodatok
č. 1, ktorí uviedli, že ich prejav vôle smeroval k tomu, aby dodatkom č. 1 došlo k navýšeniu odmeny i do

budúcnosti. S poukazom na právny názor Krajského súdu v Trenčíne v uznesení č.k. 8Cob/201/2017
zo dňa 25.9.2018, ktorým bol súd prvej inštancie viazaný, súd prvej inštancie doplnil dokazovanie na
rozšírenie a skvalitnenie poskytovaného plnenia a na prípadné nesplnenie povinností žalobcu. Žalovaný
na základe rozhodnutí nepredložil v konaní žiadny dôkaz, ktorý by spochybnil plnenie povinnostížalobcom. K navýšeniu došlo v r. 2006, žalobca si plnil svoje povinnosti podľa tohto dodatku, pričom
žalovanýneplneniepovinnostížalovanémunevyčítal,aniichnespochybnil.Nazákladepôvodnejlicencie
a zmeny licencie žalobca preukázal, že došlo k podstatnej zmene. Pôvodné vysielanie bolo založené

v podstate na teletextových správach ako písané slovo. Po rozšírení a skvalitnení vysielania došlo
okrem kvantitatívneho zvýšenia i k prevahe hovoreného slova a zvýšeniu vysielacích hodín z 12 na
18, čo je 50 % pôvodného vysielania. V prípade nesplnenia povinností žalobcom by zasiahla aj Rada
pre vysielanie a retransmisiu, čo sa nestalo. Žalobca predložil dostatok dôkazov o rozšírení a zlepšení
kvality vysielania, ktoré žalovaný nespochybnil. Výklad dodatku č. 1 bol vykonaný nadriadenými súdmi a

s týmto výkladom sa žalobca stotožňuje. Žalobca poukázal na skutočnosť, že sám žalovaný navýšenie
odmeny do budúcna rešpektoval pri zápočte s F.. H.. Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie podrobne
odôvodnil svoje rozhodnutie a preto sa nemôže jednať o svojvoľné rozhodnutie. Navrhol, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

19. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 15.5.2019 (§ 374 ods. 1 CSP) uviedol, že nenamietal neplatnosť

posudzovaných právnych úkonov, ale svojou argumentáciou poukázal na osobitosti procesu tvorby
právneho úkonu zo strany žalovaného a na spôsob, akým má byť juristicky korektne vykladaný dodatok
č. 1. S poukazom na rovnaké tvrdenia, ktoré žalovaný uviedol v odvolaní, bol žalovaný toho názoru,
že vo veci je vytvorený priestor na zmenu výkladu vykonaného súdmi vyššej inštancie, pretože tieto
súdu sa pri výklade dodatku č. 1 nezaoberali výkladom jeho textu, nezohľadnili procesy na úrovni

žalovaného a až nekriticky vychádzali len zo svedeckých výpovedí vtedajších štatutárnych orgánov
strán sporu. Dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom bolo
dokazovaním skutočností, ktoré však nikdy neboli ani nemali byť predmetom záväzku dohodnutého
dodatkom č. 1 s ohľadom na predmet záväzku podľa čl. 3 tohto dodatku, v ktorom je predmet vymedzený
„vysielateľ vyrobí a odvysiela programy a informácie o využití prostriedkov z grantového programu

mesta, problematike diaľnice a kultúrno-spoločenských podujatiach usporiadaných mestom“. Preto
je zarážajúce, že súdy považovali za potrebné skúmať kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku plnenia
poskytovaného žalobcom v čase po uzatvorení dodatku č. 1.

20. Žalobca právo na vyjadrenie sa podľa § 374 ods. 2 CSP k vyjadreniu žalovaného zo dňa 15.5.2019,

ktoré mu bolo doručené dňa 22.5.2019, nevyužil.

21. Súdne konanie o žalobe žalobcu proti žalovanému o splnenie peňažnej povinnosti začalo dňa
21.4.2009 v konaní sp.zn. 9Cb/148/2009 a dňa 16.10.2009 v konaní
sp.zn. 9Cb/313/2009 (spojené na spoločné konanie) doručením žalôb súdu prvej inštancie podľa § 82

ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) v znení neskorších predpisov.

22. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP),
ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

23. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

24. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

25. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363
CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania.

26. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením §
470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné
podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektovalzákladné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a
naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej
úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

27. V odvolacom konaní preskúmal odvolací súd vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP
(viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho
oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti
podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý výrok rozsudku súdu prvej inštancie čo do

veci samej a čo do nároku na náhradu trov konania rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, na rozdiel od súdu prvej inštancie z iných právnych dôvodov.
V odvolacom konaní nezistil dôvody na zmenu alebo zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie podľa § 388 CSP alebo podľa § 389 ods. 1 CSP. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, pretože v danej veci nezistil dôvod k tomu, aby
zopakoval alebo doplnil dokazovanie vykonané pred súdom prvej inštancie a nariadenie pojednávania

nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP odvolací
súd verejne vyhlásil vo veci rozsudok.

28. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.

Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že
v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1
písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore

o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za
účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.

29. Obsah práva na spravodlivý proces je tvorený zložkami - čiastkovými právami strany sporu. Medzi
tieto zložky sa zaraďuje predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo

na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie veci v primeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na vysporiadanie sa so
všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní súdom, právo na preskúmanie rozhodnutia. Zároveň

tento odvolací dôvod vyžaduje, aby nesprávny procesný postup súdu dosiahol určitú intenzitu, ktorá
následne odôvodní záver, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé a konkrétne pochybenie súdu sa
musí hodnotiť v kontexte celého konania. Niektoré čiastkové práva tvoriace právo na spravodlivý proces
stanovuje zákon ako samostatné odvolacie dôvody.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej manudukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď

apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

31. K tvrdeniu žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
uvádza, že písomné odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám odôvodnenia
rozsudku podľa § 220 ods. 2 až 4 CSP a rovnako tak rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však
nemožnochápaťtak,žesúdymajúpovinnosťdaťpodrobnúodpoveďnakaždýargument(napr.rozsudok
ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.4.1994, č. 16034/90, bod 61). Ústavný súd SR v tomto smere
konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a

právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné
právo účastníka na spravodlivý proces (rozhodnutie sp.zn.
IV. ÚS 115/03 zo dňa 3.7.2003). Súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právneposúdil. Odseky 1. - 5. odôvodnenia rozsudku obsahujú uvedenie toho čoho sa žalobca v konaní
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil a predložil na preukázanie svojich tvrdení a
aké prostriedky procesného útoku použil. Odseky 6. - 10. odôvodnenia rozsudku obsahujú uvedenie

vyjadrení žalovaného ako formu použitých prostriedkov procesnej obrany. V odseku 11.1. - 11.8.
odôvodnenia rozsudku uviedol súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy, ktorými vykonal dokazovanie, a
konkrétne skutkové zistenia ako dôkazy z jednotlivých dôkazných prostriedkov. Odsek 13. odôvodnenia
rozsudku obsahujú citáciu znenia právnych noriem právnych predpisov, podľa ktorých právne posúdil
zistený skutkový stav. Odseky 14. - 19. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie obsahujú ustálený

skutkovýstavveci,vyhodnoteniedôkaznejsituácie,t.j.akézisteniavyvodilsúdprvejinštanciezdôkazov.
Hodnotenie vykonaných dôkazov obsahuje úvahy súdu prvej inštancie, ktoré majú oporu v skutkových
zisteniach. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie subsumoval pod príslušné právne normy, ktoré vo
veci aplikoval a túto aplikáciu vyjadril svojím myšlienkovým postupom. Odvolací súd je toho názoru,
že formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú zrozumiteľné odôvodnenie
ako celok spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku. Odvolacie tvrdenie žalovaného ohľadne nedostatočného

odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré by bolo spôsobilé založiť odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. d/ CSP, je nedôvodné. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k takému nesprávnemu
procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

32. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie
dostatočným spôsobom a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom
na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka, zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších
predpisov žalobe o zaplatenie 16 596,96 eur s príslušenstvom vyhovel a žalobcovi ako úspešnej strane

sporu priznal proti žalovanému nárok náhradu trov konania.

33. Vo vzťahu ku konaniu pred odvolacím súdom a k odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu je
potrebné poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. IV. ÚS 115/2003 z 3. júla 2003, z ktorého vyplýva, že ani odvolací súd nemusí dať odpoveď na

každý odvolací dôvod, ale len na ten, ktorý má pre vec podstatný význam. Podľa Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/2005 zo 16. marca 2005 „...odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní...“.

34. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na
skutočnosti,ktorébolipreukázané,alebovyplynulizprednesovúčastníkov.Nesprávneskutkovézistenia
môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť,
zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Tento odvolací dôvod žalovaný odôvodňoval
nesprávnym zistením pri posudzovaní následného konania strán sporu, predovšetkým žalovaného,

ktoré má podľa názoru súdu prvej inštancie preukazovať vôľu strán ohľadom trvalého zvýšenia odplaty
žalobcovi.

35. Súd prvej inštancie vykonal a doplnil dokazovanie v intenciách názorov odvolacieho a dovolacieho
súdu v tejto veci. Dovolací súd v zrušujúcom uznesení č.k. 4Obdo/35/2015-467 zo dňa 31.5.2016

okrem iných uviedol : „Podmienkou platnosti každého právneho úkonu, teda aj právnych úkonov, ku
ktorým dochádza v rámci obchodných záväzkových vzťahov je, že musí ísť o prejav vôle urobený
slobodne a vážne, určite s zrozumiteľne. Ak dôjde k tomu, že súd musí vykladať prejav vôle účastníka
obchodného záväzkového vzťahu, musí postupovať podľa výkladových pravidiel, upravených v § 266
ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka. Pri výklade sporného ustanovenia v obchodnej zmluve, ktoré každý

z účastníkov právneho vzťahu interpretuje odlišne je dôležité, aby výklad vychádzal z komplexného
pohľadu na všetky okolnosti konkrétneho prípadu s prihliadnutím na rokovanie o uzavretí zmluvy, na
obchodnú prax, ktorá existuje medzi stranami ako aj ich následné správanie, ak to povaha veci pripúšťa.
V danom prípade možno konštatovať, že odvolací súd sporný termín „štvrťročne“, aj keď poukázal naúmyselzmluvnýchstrán,vyložilvrozporesosvedeckýmivýpoveďamištatutárnychzástupcovsporových
strán, konajúcich za účastníkov konania v čase uzavretia dodatku č. 1, ktorí sa jednoznačne vyjadrili,
že ich úmyslom bolo zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky, pričom vo svojej výpovedi

poukázali aj na rokovania, ktoré uzavretiu dodatku č. 1 predchádzali a týkali sa rozšírenia a skvalitnenia
poskytovaného plnenia. Nezaoberal sa tiež rozsahom plnenia žalobcu po uzavretí predmetného dodatku
a nedoplnil ani dokazovanie ohľadom námietky žalobcu, podľa ktorej došlo zo strany žalovaného k
realizácii platby, zodpovedajúcej už navýšenému rozsahu v prospech subjektu, na ktorý žalobca postúpil
časť pohľadávok voči žalovanému zo zmluvy č. 89/05 zo dňa 6.4.2005 a jej dodatku č. 1. Odvolací súd

tiež pri výklade vôle strán neakceptoval jednoznačné výkladové pravidlo, obsiahnuté v ustanovení §
266 ods. 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz, pripúšťajúci rôzny
výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá prvá v konaní tento výkaz použila.
Návrh dodatku č. 1, ktorý obsahuje sporné ustanovenie, podľa zhodných vyjadrení účastníkov konania
predkladal žalovaný.“ Odvolací súd rešpektujúc rozhodnutie dovolacieho súdu v zrušujúcom uznesení
č.k. 16Cob/176/2016-509 zo dňa 14.6.2018 v odseku 27. odôvodnenia tohto uznesenia uviedol, že si „ ...

osvojil si jeho názor ohľadne vôle a prejavu zmluvných strán sporu pred uzavretím samotného dodatku
č. 1, a to zhodným prejavom vôle navýšiť cenu za poskytované služby štvrťročne o 250 000 Sk, a to
aj s poukazom na § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka a s prihliadnutím na rokovanie o uzavretí
zmluvy, ako aj následného správania strán sporu, ktorí sa podľa dovolacieho súdu jednoznačne vyjadrili,
že ich úmyslom bolo zvýšiť cenu predmetu plnenia aj na ďalšie štvrťroky. Taktiež si osvojil názor, ktorý

bol vyslovený dovolacím súdom spočívajúcim v tom, že štatutárni zástupcovia sporových strán vo svojej
výpovedi poukázali aj na rokovania, ktoré predchádzali uzavretiu dodatku č. 1 a týkali sa rozšírenia a
skvalitnenia poskytovaného plnenia.“ Odvolací súd v zrušujúcom uznesení podľa § 391 ods. 3 CSP
uviedol ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

36. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 CSP postupoval
v ďalšom konaní v súlade s názorom odvolacieho súdu a doplnil dokazovanie na zistenie, či došlo k
rozšíreniu a skvalitneniu poskytovaného plnenia, v akom rozsahu čo sa týka programovaného zloženia,
spôsobu a miesta plnenia. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca riadne a včas neplnil svoje povinnosti,
zároveň odvolací súd zdôraznil, že žalovaný musí preukázať, akú povinnosť žalobca porušil, resp. deň,

hodinu, čoho sa porušenie týkalo; ako aj to, či porušenie žalobcovi vytýkal, ak áno, presne kedy a o
týchto tvrdeniach predložiť dôkaz.

37. Po vrátení veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie nariadil súd prvej inštancie na prejednanie
veci pojednávanie na deň 19.9.2018, ktoré bolo odročené z dôvodu akceptovania návrhu žalobcu na

odročenie, na deň 15.10.2018. Žalobca navrhol a do spisu doložil ako dôkaz uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č.k. 4Obdo/56/2016-590 zo dňa 31.10.2017 vo veci žalobcu MANIN PB, s.r.o.
c/a Mesto Považská Bystrica, o zaplatenie 107 880,24 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Považská Bystrica pod
sp.zn. 9Cb/127/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

č.k. 8Cob/34/2013-437 zo dňa 26.11.2014, ktorým bol rozsudok odvolacieho súdu zrušený a vec bola
vrátená na ďalšie konanie, pôvodnú licenciu udelenú žalobcovi rozhodnutím Rady pre vysielanie a
retransmisiu č. T/165/2004 zo dňa 9.11.2004 pre programovú službu Y. S. na lokálne televízne vysielanie
prostredníctvom káblového distribučného systému na dobu 12 rokov s časovým rozsahom vysielania 12
hodín denne (čl. IV. bod (1) - programová služba je vysielaná prostredníctvom káblového distribučného

systému, prevádzkovateľ - N. s.r.o., IČO XXXXXXXX, zmenu licencie udelenú žalobcovi rozhodnutím
Rady pre vysielanie a retransmisiu č. T/165/RZL/85/2008 zo dňa 17.6.2008 pre programovú službu
iTV na lokálne vysielanie so spôsobom vysielania KDS (čl. IV. bod 1. programová služba je vysielaná
prostredníctvom a/ KDS spoločnosti N., s.r.o. - držiteľ registrácie retransmisie č. TKR/253, b/ KDS
spoločnosti H., s.r.o. - držiteľ registrácie retransmisie č. TKR/42, c/ KDS a MMDS spoločnosti N.,

s.r.o. - držiteľ registrácie retransmisie č. TKR/9 a TKR/121), porovnanie pôvodnej a zmenenej licencie
- vysielacie hodiny, živé vysielanie, z toho spravodajstvo a z toho publicistika, tabuľky s prehľadom
odvysielaných programov v mesiaci apríl 2009 až december 2009 s tým, že vyznačené položky boli
odvysielané na základe dodatku č. 1 (zelenou farbou). Žalovaný navrhol a do spisu doložil listiny z prvej
polovice r. 2007 (zo dňa 2.2.2007, 26.2.2007, 30.3.2007, 9.5.2007, 3.10.2007, 18.10.2007, doručenky.

Na návrh žalovaného vykonal súd prvej inštancie výsluch svedkov Z. H., Z. I., Y. H., ďalej výsluch
svedka Y. X. na pojednávaní dňa 19.11.2018, výsluch svedkyne S. H. a svedka K. Z. na pojednávaní
dňa 17.12.2018 na návrh strán sporu, svedkyne O. S. na pojednávaní dňa 4.2.2019. Do súdneho
spisu žalovaný doložil listiny : správa o hospodárení Mesta Považská Bystrica a mestom zriadenýchorganizácií za obdobie 1.-9. mesiac 2006 a návrh 2.úpravy rozpočtu na rok 2006, plnenie rozpočtu
Mesta Považská Bystrica za 1.-9. mesiac 2006 a návrh 2.úpravy rozpočtu na rok 2006, materiál zo dňa
3.11.2006 na rokovanie mestského zastupiteľstva v Považskej Bystrici, predkladaný F.. Z. I., vedúcim

odboru rozpočtových a ekonomických činností MsÚ k bodu „Správa o hospodárení Mesta Považská
Bystrica, organizácie K., bytového hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a návrh 2. úpravy
rozpočtu na rok 2006 s tým, že tento materiál obsahuje: návrh na uznesenie, správu o hospodárení
Mesta Považská Bystrica, organizácie PX Centrum Považská Bystrica, bytového hospodárstva mesta
za 1. až 9. mesiac 2006 a návrh 2. úpravy rozpočtu na rok 2006, zápisnicu napísanú zo zasadnutia

Mestskej rady v Považskej Bystrici konaného 26.10.2006, uznesenia prijaté na zasadnutí Mestskej
rady v Považskej Bystrici konaného 26.10.2006, pozvánku zo dňa 27.10.2006 na zasadnutie mestského
zastupiteľstva dňa 3.11.2006, zápisnicu napísanú na 31. zasadnutí mestského zastupiteľstva konaného
dňa 3.11.2006. Žalobca do spisu doložil čestné prehlásenie F.. K. Z., K.. zo dňa 26.1.2019 ako doplnenie
svedeckej výpovede na pojednávaní dňa 17.12.2018. Okrem čestného prehlásenia svedka F.. K. Z.,
K.. zo dňa 26.1.2019 ako listiny, boli vyššie uvedené listiny už do spisu stranami sporu predložené a v

spise sa nachádzali aj v čase rozhodnutia vydaného dovolacím a odvolacím súdom. Tieto listiny a ich
obsah boli vykonané ako dôkazy v konaní a boli súdom prvej inštancie hodnotené v rámci zisťovania
skutkového stavu veci.

38. Žalobca je právnická osoba, obchodná spoločnosť, pre založenie, vznik a existenciu ktorej sa z

hľadiska jej právneho postavenia, uplatní právna úprava Obchodného zákonníka.

39. Žalovaný je právnická osoba, samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej
republiky združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt; za podmienok ustanovených zákonom
hospodári s vlastným majetkom a s vlastnými príjmami samostatne. Pre jeho právne postavenie sa

uplatní právna úprava zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí. V súlade s § 4 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení je samospráva vykonávaná
obyvateľmi prostredníctvom orgánov obce/mesta, hlasovaním obyvateľov obce/mesta a verejným
zhromaždením obyvateľov obce/mesta. Orgánmi obce/mesta sú obecné/mestské zastupiteľstvo a
starosta obce/primátor mesta (§ 10 citovaného zákona). V súlade s § 11 ods. 4 písm. a/ a b/ citovaného

zákona obecné/mestské zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu
vyhradené určovať zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý
užíva, schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním a
schvaľovať rozpočet obce a jeho zmeny, kontrolovať jeho čerpanie a schvaľovať záverečný účet obce,
schvaľovať emisiu komunálnych dlhopisov, schvaľovať zmluvu uzavretú podľa § 20 ods. 1 , rozhodovať o prijatí úveru alebo
pôžičky, o prevzatí záruky za poskytnutie návratnej finančnej výpomoci zo štátneho rozpočtu. V súlade
s § 12 ods. 2 citovaného zákona je zastupiteľstvo spôsobilé rokovať a uznášať sa, ak je prítomná
nadpolovičná väčšina všetkých poslancov. Na prijatie uznesenia obecného zastupiteľstva
je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov; na prijatie nariadenia

je potrebný súhlas trojpätinovej väčšiny prítomných poslancov. Starosta obce/primátor mesta je
predstaviteľom obce a najvyšším výkonným orgánom obce je starosta, jeho funkcia
je verejná. Starosta/primátor vykonáva obecnú správu, zastupuje obec vo vzťahu
k štátnym orgánom, k právnickým a fyzickým osobám, rozhoduje vo všetkých veciach správy obce,
ktoré nie sú zákonom alebo štatútom obce vyhradené obecnému zastupiteľstvu. Starosta/primátor je

štatutárnym orgánom v majetkovoprávnych vzťahoch obce
a v pracovnoprávnych vzťahoch zamestnancov obce; v administratívnoprávnych vzťahoch je správnym
orgánom (§ 13 citovaného zákona). Mestská rada Mesta Považská Bystrica predstavuje v súlade s §
14 ods. 3 a 5 citovaného zákona iniciatívny, výkonný a kontrolný orgánom obecného zastupiteľstva a
svoje úlohy plní podľa rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Zároveň plní funkciu poradného orgánu

starostu. Obecná rada je spôsobilá rokovať, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých členov rady.
Na prijatie uznesenia obecnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov. Rozsah
schvaľovacej pôsobnosti obecného/mestského zastupiteľstva vymedzuje § 9 ods. 2 zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a týka sa aj b) zmluvných prevodov vlastníctva hnuteľného majetku nad
hodnotu určenú obecným zastupiteľstvom a c) nakladania s majetkovými právami v určenej hodnote. Z

hľadiska právneho postavenia má žalovaný postavenie subjektu verejného práva.

40. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané, že pred uzatvorením zmeny zmluvy o
zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského kanála Mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKPzo dňa 6.4.2005 vo forme dodatku č. 1 k tejto zmluve Mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica
na zasadnutí dňa 3.11.2006 zobralo na vedomie 1/ správu o hospodárení Mesta Považská Bystrica,
organizácie PX Centrum Považská Bystrica, bytového hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a

návrh 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 a 2/ stanovisko hlavného kontrolóra Mesta Považská
Bystrica k návrhu 2. úpravy rozpočtu mesta. Následne Mestské zastupiteľstvo Mesta Považská Bystrica
schválilo 2. úpravu rozpočtu na rok 2006 ako uznesenie č. 42/2006.

41. Zo schválenej 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 (uznesenie č. 42/2006) vyplýva, že 2.

úpravarozpočtusatýkalaajbežnýchvýdavkov,tvorenýchokreminýchajčlánkomIII.snázvomTOVARY
A SLUŽBY, do rámca ktorého patrila aj ostatná činnosť v kultúre a regionálny rozvoj
uvedená v bode 15. V bode 15. písm. a/ bolo uvedené prevádzkovanie spravodajského infokanála mesta
Považská Bystrica v sume 1 800 tis. Sk ako suma za 1. - 3. štvrťrok 2006. V rámci bodu 15. došlo k
schváleniu úpravy rozpočtu o 250 tis. Sk štvrťročne v nadväznosti na zámery zvyšovania informovanosti
obyvateľstva mesta a publicity mesta (odsek 11.3. odôvodnenia - str. 18 rozsudku súdu prvej inštancie).

42. Po schválení 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 uzatvoril žalobca a žalovaný dňa 16.11.2006 dodatok
č. 1 k predmetnej zmluve, obaja zastúpení oprávnenými osobami v postavení štatutárnych orgánov. Z
obsahu dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2006 vyplýva, že v bode 1 sa zmluvné strany - žalobca a

žalovaný dohodli, že „Mestské zastupiteľstvo v Považskej Bystrici uznesením č. 42/2006 z 3. novembra
2006 rozhodlo o úprave rozpočtu a v rámci nej o zvýšení ceny za realizáciu predmetu zmluvy za účelom
informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta štvrťročne o 250 000 Sk. Cena za štvrtý štvrťrok 2006
bude teda celkom 850 000 Sk (slovom osemstopäťdesiattisíc korún).“ V bode 2. dodatku č. 1 zmluvné
strany dohodli, že „ vysielateľ (žalobca) vyrobí a odvysiela programy a informácie o využití prostriedkov z

grantového programu mesta, problematike diaľnice a kultúrno-spoločenských podujatiach poriadaných
mestom.“ V bode 3. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „Zvýšenie ceny vo výške 250 000 Sk
(slovom dvestopäťdesiattisíc korún) uhradí objednávateľ (žalovaný) vysielateľovi na jeho účet najneskôr
15. decembra 2006.“ V bode 4. dodatku č. 1 zmluvné strany dohodli, že „Týmto dodatkom sa mení
a dopĺňa horeuvedená zmluva (č. 89/05-OKP). Ostatné jej ustanovenia zostávajú nezmenené“ (odsek

11.4. odôvodnenia - str. 20 rozsudku súdu prvej inštancie).

43.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvrozsudkusp.zn.1Obo/1/2015zo17.februára2016(rozhodnutie
č. 90 Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 9/2018), v odseku
22. odôvodnenia rozsudku z hľadiska všeobecného použitia uviedol : „ Do majetku obce (ktorý v

zmysle ust. § 8 zákona č. 369/1990 Zb. tvoria veci vo vlastníctve obce a majetkové práva obce)
patria okrem iného aj peňažné prostriedky - hotovosť a vklady na účtoch v peňažných ústavoch.
Podmienky nadobúdania a režim nakladania s majetkom obce upravuje aj zákon č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí. V zmysle ustanovenia § 7 tohto zákona je obec povinná prostredníctvom svojich
orgánov a organizácií hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce, jej obyvateľov a ochrany

tvorby životného prostredia, pričom orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať,
chrániť a zhodnocovať. Hospodárenie s majetkom obce, vrátane finančných prostriedkov, je originálnou
kompetenciou obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej jej obyvateľov. Pri nakladaní so svojim
majetkom obec má po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje
obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové

hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákonov o obecnom
zriadení
a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda aj
nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva.
Zákonyupravujúcenakladaniesmajetkomobcemajúcharakterzákazovaobmedzeníobcevjejvoľnosti

pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona
č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Skutočnosť neschválenia zásad hospodárenia a nakladania
s majetkom obce obecným zastupiteľstvom preto neodníma tomuto orgánu obecnej samosprávy právo
schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním (ust. § 11

ods. 3 písm. a/ zákona č. 369/1990 Zb.). Opačný výklad by poprel úmysel zákonodarcu zameraný na
ochranu majetkovej základne obce slúžiacej prioritne na plnenie jej verejných úloh. Aj rozhodovanie o
nakladaní s majetkom obce je preto rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j. medzi starostu aobecné zastupiteľstvo.“ V súvislosti s predmetným rozsudkom prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky
za účelom zjednocovania súdnej praxe právne vety:
I. Ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy obce, t. j.

medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad medzi
vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle obce
navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom.
II. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a
kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania

s majetkom obce.

44. Odvolací súd, s poukazom na vyššie uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bol na
rozdiel od súdu prvej inštancie toho názoru, že rozšírenie predmetu plnenia zmluvy a z toho vyplývajúce
zvýšenie ceny ako odplaty za plnenie predmetu zmluvy, podlieha prerokovaniu a schváleniu mestského
zastupiteľstva, nakoľko spĺňa zákonnú podmienku hospodárenie a nakladanie s majetkom vo forme

finančných prostriedkov. Išlo o úkon, kedy mohla byť vôľa žalovaného v podmienkach samosprávy
vytvorená len mestským zastupiteľstvom a len túto vôľu mohol primátor mesta vykonať v rámci
zmluvných vzťahov s iným, tretím subjektom aj v prípade zmeny existujúceho obchodného záväzkového
vzťahu akým bol vzťah medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky
spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6.4.2005.

V intenciách vyslovených názorov a právnych viet, preto posudzoval odvolací súd v danej veci existenciu
prejavu vôle Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica nielen z hľadiska formálneho, ale aj z
hľadiska materiálneho, vyjadrenia tejto vôle a následne, či má prejavená vôľa Mestského zastupiteľstva
Mesta Považská Bystrica spočívajúca v schválení
2. úpravy rozpočtu na rok 2006 spôsobom uznesenia č. 42/2006 vyjadrenie v obsahu dodatku č.

1 k zmluve, ktorou mal primátor Mesta Považská Bystrica ako štatutárny orgán dňa 16.11.2006
uzatvorením tohto dodatku č. 1 so žalobcom prejaviť vôľu Mestského zastupiteľstva Mesta Považská
Bystrica aj navonok voči zmluvnému partnerovi v rámci právneho úkonu súkromnoprávnej povahy so
zaväzujúcimi účinkami zmeny zmluvy v náležitostiach predmet plnenia a cena plnenia so zohľadnením
účelu sledovaného predmetom plnenia zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a zámeru

žalovaného zvyšovať informovanosť obyvateľov Mesta Považská Bystrica a publicity Mesta Považská
Bystrica. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, že na rozdiel od iných
zvýšení v 2. úprave rozpočtu na rok 2006, pri ktorej úprava rozpočtu uvádza obdobie úpravy (napr. str.
15 bod 3. transfery nefinančným subjektom a príspevkovým organizáciám: zvýšenie rozpočtu o 4 200 tis.
Sk vyplýva zo zvýšenej potreby na zálohovú platbu výkonom vo verejnom záujme mestskej dopravy na

obdobie 9-12/2006) pri bode 15. bolo schválené: „Úprava rozpočtu o 250 tis. Sk štvrťročne v nadväznosti
na zámery zvyšovania informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta“.

45. Podľa názoru odvolacieho súdu zámer žalovaného zvyšovať informovanosť obyvateľov Mesta
Považská Bystrica a publicity Mesta Považská Bystrica so zohľadnením účelu sledovaného predmetom

plnenia zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným a s prihliadnutím na rokovanie zmluvných
strán pred uzatvorením dodatku č. 1 k zmluve, ktorého uskutočnenie bolo preukázané v konaní
pred súdom prvej inštancie (odsek 11.3 odôvodnenia - str. 16 rozsudku súdu prvej inštancie),
rozšírenie o ďalšie vysielanie a skvalitnenie vysielania sa netýkalo len obdobia 4. štvrťroka 2006,
ale aj na nasledujúce obdobie existencie záväzkového vzťahu, do budúcna. Zápisnica zo zasadnutia

Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica, konaného dňa 3.11.2006, nezachytáva v tejto
časti prejednávania predloženého návrhu 2. úpravy rozpočtu na rok 2006 žiadne pripomienky, žiadosti
o vysvetlenia, námietky zo strany prítomných poslancov Mestského zastupiteľstva Mesta Považská
Bystrica ani návrhy na zmenu znenia uznesenia navrhovaného na schválenie.

46. Uzatvorením zmluvy dňa 6.4.2005 a dodatku č. 1 dňa 16.11.2006 k tejto zmluve vznikol medzi
žalobcom ako vysielateľom a žalovaným ako objednávateľom obchodný záväzkový vzťah. Podľa
obsahu predmetu plnenia a dohodnutých vzájomných práv a povinností mala táto zmluva charakter
nepomenovanej (inominátnej) zmluvy podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na právne
postavenie žalobcu a žalovaného ako zmluvných strán sa na túto zmluvu, vzťahy z nej vyplývajúce a s

ňou súvisiace uplatní podľa § 261 ods. 2 právna úprava Obchodného zákonníka. Pri uzatváraní zmluvy
a k dodatku č. 1 k nej konali obe zmluvné strany prostredníctvom štatutárnych orgánov.47. O platnosti predmetných právnych úkonov, zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky
spravodajského informačného kanála mesta Považská Bystrica č. 89/05-OKP zo dňa 6.4.2005 a
dodatku č. zo dňa 16.11.2006, bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Považská

Bystrica č.k. 9Cb/12/2008-73 zo dňa 4.9.2008 v spojení s opravným uznesením č.k. 9Cb/12/2008-76
zo dňa 9.10.2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/151/2008-114 zo dňa 18.2.2009.
Rovnako ako v predchádzajúcom konaní zostala, s prihliadnutím na obsah odvolania žalovaného,
sporná otázka týkajúca sa výkladu dodatku č. 1, ktorého znenie objektívne pripúšťalo rôzny výklad.

48. V súlade so skutočnosťami preukázanými v dokazovaní pred súdom prvej inštancie dospel odvolací
súd k záverom, že v dodatku č. 1 bola prejavená vôľa mestského zastupiteľstva rozšíriť predmet plnenia
zmluvy za finančnú protihodnotu vyjadrenú v sume 250 000 Sk a túto vôľu navonok v obchodnom
záväzkovom vzťahu so žalobcom vykonal primátor. V čase schvaľovania 2. úpravy rozpočtu na rok
2006 Mesta Považská Bystrica nebolo na zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 3.11.2006 sporné,
že rozšírenie predmetu plnenia a zvýšenie ceny sa týka vysielateľa MANIN PB, s.r.o., s ktorým bolo

Mesto Považská Bystrica v zmluvnom vzťahu na prevádzkovanie spravodajského infokanála spolu s
prevádzkovateľom retransmisie N., s.r.o. V tomto smere a v tejto súvislosti vychádzal odvocí súd aj z
názorov a záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Cdo 284/2006 z 29.1.2008, ktoré bolo
podrobené ústavnoprávnemu prieskumu a v ňom formulované závery boli odobrené v náleze Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 389/08 z 1.4.2009. Podľa tohto rozhodnutia „ je potrebné odlišovať vykonávanie

právnych úkonov obce od rozhodovania
o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej
štruktúry obce o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už
takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah.
Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí, je zo

zákona rozdelené medzi obecnú radu, štatutárny orgán (starostu) a obecné zastupiteľstvo. Oprávnenie
konať v mene právnickej osoby je teda obmedzené iným orgánom. Akcentuje sa tu na prioritu verejného
záujmu, kedy sa okrem ochrany tretích osôb musí zohľadniť aj verejný záujem, rozdelenie kompetencií
verejných volených orgánov, resp. požiadavka ochrany verejných zdrojov, pričom tieto záujmy môžu
prevážiť nad ochranou právnej istoty tretích osôb a ich dôvery v platnosť právnych úkonov“. Kontinuita

rozhodovania a súdnej praxe vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 5Obdo/44/2018 zo dňa 28.3.2019.

49. Odvolací súd sa nestotožnil s odôvodnením výroku rozsudku, ktorý súd prvej inštancie prezentoval
v odseku 16. o tom, že primátor mesta bol jediným orgánom mesta, ktorý vytvoril vôľu mesta a

týmto orgánom nebolo mestské zastupiteľstvo, pričom odkázal na názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v uznesení č.k. 4Obdo/35/2010-467, podľa ktorého treba pri výklade sporného termínu
„štvrťročne“ vychádzať z úmyslu štatutárnych zástupcov sporových strán. Na tomto mieste odvolací súd
uvádza, že nie je v konaní žiaden dôvod odklonu od názoru vysloveného v predmetnom uznesení, je
však nutné v plnej miere zohľadniť právne postavenie žalovaného ako subjektu verejného práva a z

toho vyplývajúce obmedzenia a osobitosti, pri ktorých právne predpisy umožňovali primátori vôľu mesta
navonok nielen vytvárať a vykonávať, ale navonok len vykonávať pri rešpektovaní vytvárania vôle mesta
výlučne prostredníctvom mestského zastupiteľstva ako orgánu mesta.

50. Pri závere, že v dodatku č. 1 bola vyjadrená vôľa mestského zastupiteľstva prejavená mestským

zastupiteľstvomvuzneseníč.42/2006oschválení2.úpravyrozpočtunarok2006,keďbolopreukázané,
že táto 2. úprava upravila rozpočet o 250 000 Sk štvrťročne bez časovej konkretizácie na obdobie
10-12/2006, t.j. 4.štvrťroka 2006.
51. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo preukázané (odsek 11.3. odôvodnenia -
str. 18 rozsudku súdu prvej inštancie), že mestské zastupiteľstvo splnomocnilo F.. Y. X., aby vykonával

zmeny v rozpočte žalovaného počas roka 2006 do výšky 1 000 000 Sk v jednotlivých výdavkových
položkách rozpočtu mesta. Toto skutkové zistenie vyplýva z uznesenia prijatého na 31. zasadnutí
Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3.11.2006 - uznesenie č. 42/2006
písm. E/. Pri hodnotení tejto právnej skutočnosti vychádzal odvolací súd z § 11 ods. 4 písm. a/ zákona
č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení platnom a účinnom dňa 3.11.2006, podľa ktorého obecné

zastupiteľstvo rozhoduje o základných otázkach života obce, najmä je mu vyhradené určovať zásady
hospodárenia a nakladania s majetkom obce a s majetkom štátu, ktorý užíva, schvaľovať najdôležitejšie
úkony týkajúce sa tohto majetku a kontrolovať hospodárenie s ním. Vo význame tohto splnomocnenia
vyhodnotil odvolací súd dojednanie bodu 1. dodatku č. 1 zo dňa 16.11.2006 k zmluve zo dňa 6.4.2005v ktorej zmluvné strany dohodli, že cena za štvrtý štvrťrok 2006 bude celkom 850 000 Sk, t.j. cena v
pôvodnej výške 600 000 Sk + zvýšenie za 4. štvrťrok 2006 o 250 000 Sk v spojení s bodom 2. tohto
dodatku č. 1 o predmete plnenia a s bodom 3. tohto dodatku č. 1, v ktorom dohodli zmluvné strany

splatnosť zvýšenia ceny vo výške 250 000 Sk.

52. Pri záveroch o zvýšení odplaty za rozšírené plnenie predmetu zmluvy nielen na obdobie 4. štvrťroka
2006, ale aj do budúcna, čím došlo k zmene zmluvy v náležitostiach predmet plnenia a cena plnenia,
uzavretej na dobu trvania licencie (čl. 2 zmluvy), vychádzal odvolací súd nielen z rokovaní, ktoré

predchádzali uzatvoreniu dodatku č. 1, z uznesenia
č. 42/2006 zo dňa 3.11.2006 prerokovaného a prijatého na zasadnutí mestského zastupiteľstva, zo
správy o hospodárení Mesta Považská Bystrica, organizácie K. U. Považská Bystrica, bytového
hospodárstva mesta za 1. až 9. mesiac 2006 a návrhu 2. úpravy rozpočtu na rok 2006, zo skutočnosti,
že mestské zastupiteľstvo zobralo na vedomie stanovisko hlavného kontrolóra Mesta Považská Bystrica
k návrhu 2. úpravy rozpočtu mesta, ale aj z následného správania zmluvných strán. Odvolací súd

sa stotožňuje zo skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie, ktoré mal preukázané z dôkazných
prostriedkov - listín - licencie Rady pre vysielanie a retransmisiu udelenej žalobcovi na vysielanie (odsek
11.2. odôvodnenia - str. 15. rozsudku súdu prvej inštancie) a jej zmeny zo dňa 17.6.2008 (odsek 11.8.
odôvodnenia - str. 24 rozsudku súdu prvej inštancie), ktorou bol časový rozsah vysielanie zvýšený z 12
hodín na 18 hodín. Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam o rozsahu a skladbe

vysielania uskutočneného v r. 2009 (odsek 11.8. odôvodnenia - str. 24-25 rozsudku súdu prvej inštancie),
ktoré žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie účinne nepoprel podľa § 151 ods. 1, 2 CSP).

53. Odvolací súd, opierajúc sa o názory uvedené v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. III. ÚS 165/2012-18 zo dňa 18.4.2012, v ktorých je okrem iného uvedené s odkazom na zákon č.

369/1990 Zb., že rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovoprávnom úkone
nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo
ruší, ale je prejavom vôle obce a tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva s
právnymi účinkami len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti, uvádza, že pre skúmanie prejavu
vôle Mesta Považská Bystrica bolo rozhodujúce vo vzájomných súvislostiach uznesenie Mestského

zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica č. 42/2006 zo dňa 3.11.2006 a obsah 2. úpravy rozpočtu mesta
na rok 2006.

54. Pri hodnotení svedeckých výpovedí svedkov s postavením poslancov mestského zastupiteľstva
na jeho zasadnutí dňa 3.11.2006, ktoré boli vykonané súdom prvej inštancie, nebolo podľa názoru

odvolacieho súdu bez pochybností preukázané, že úprava rozpočtu na rok 2006 za obdobie 10-12/2006
sa vo vzťahu k žalobcovi týkala iba tohto obdobia a zvýšenia ceny o 250 000 Sk iba za toho obdobie a
rozšíreného vysielania iba v tomto období. Naviac považoval odvolací súd dať do pozornosti, že tvrdenia
svedkov Z. H., Z. I. a S. H. boli protichodné s tvrdeniami svedka K. Z.. Z tohto dôvodu nemôžu byť
bez ďalšieho tvrdenia týchto svedkov posudzované ako rozhodujúce pre posúdenie vôle zastupiteľstva

ako kolektívneho orgánu vo forme uznesenia, ktorého význam a účel sú spôsobilé vo vzájomných
súvislostiach existujúcich okolností v danom čase spochybniť obsah schváleného uznesenia mestského
zastupiteľstva, ktorého boli poslancami.

55. V kontexte vyššie uvedených hodnotení a úvah posudzoval odvolací súd odvolacie tvrdenia

žalovaného, ktorými odôvodňoval ním uplatnené odvolacie dôvody. Pri konštatovaní správnosti rozsahu
vykonaného dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie a správnosti jednotlivých skutkových
zistení, odvolací súd postupom podľa § 191 ods. 1 CSP uzavrel, že odvolacie tvrdenia nie sú dôvodné
a žalovaným použitá argumentácia nedáva skutkový a právny základ pre zmenu rozsudku súdu prvej
inštancie, nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny. Za obdobie 2. a 4. štvrťroka

2009 vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie nielen podľa zmluvy zo dňa 6.4.2005 vo výške 1 dohodnutej
zmluvnej ceny 600 000 Sk (ročne 2 400 000 Sk), t.j. za jeden štvrťrok 2009, ale aj vo zvýšenej zmluvnej
cene o sumu 250 000 Sk, t.j. v r. 2009 za jeden štvrťrok vo spolu výške 850 000 Sk. Predmetom tohto
konania bola zmluvná cena len v časti tejto zmluvnej odmeny vo výške
2 x 250 000 Sk, t.j. 16 596,96 eur s uplatneným príslušenstvom vo forme zákonných úrokov z omeškania,

ktorá sa týkala práve tej spornej časti zmluvnej ceny, ktorej zvýšenie
o 250 000 Sk štvrťročne bolo predmetom rokovania a schválenia uznesením č. 42/2006 na zasadnutí
Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3.11.2006.56. Postupom podľa § 387 ods. 3 CSP sa odvolací súd zaoberal s podstatnými tvrdeniami žalovaného
v odvolaní, za ktoré považoval 1/ nesprávne právne posúdenie, že vôľu žalovaného vytvoriť (a aj
vytvoril) primátor a preto je potrebné skúmať len jeho úmysel, 2/ že pokiaľ podliehala pôvodná

zmluva schváleniu zo strany mestského zastupiteľstva, tak schváleniu musí podliehať aj jej zmena
s ekonomickým charakterom a s priamym dopadom na rozpočet mesta, 3/ ak by aj existovalo
oprávnenie primátora vykonávať zmeny v rozpočte mesta počas roka 2006 di výšky 1 mil. Sk, toto
nemožno vykladať ako oprávnenie rozhodnúť o trvalom navýšení ceny, pretože tomu bráni jednak
oprávnenie primátora limitované len na rok 2006 a pri trvalom zvýšení by výsledná suma vopred neurčitá

mnohonásobne prevyšovala tento mandát udelený primátorovi mesta v uznesení č. 42/2006, 4/ že
mestskézastupiteľstvosavyjadriloibakparciálneotázke,atoževroku2006uvoľnífinančnéprostriedky
na úhradu zvýšenej odmeny žalobcu, nie dodatku ako celku, t.j. nevyjadrilo sa, že súhlasí so všetkými
podstatnými náležitosťami právneho úkonu - dodatku č. 1, 5/ že svedkovia I., H. a H., vtedajší poslanci
mestského zastupiteľstva, zhodne uviedli, že za obdobie, v ktorom malo dôjsť k zvýšeniu rozpočtu v
položke „Ostatná činnosť v kultúre, regionálny rozvoj“, považovali len posledný kvartál roku 2006, a

najmä, že ide len o jednorazové zvýšenie, 6/ súdom prvej inštancie použitej nevhodnej analógii so
spoločnosťou s ručením obmedzeným, 7/ o nesprávnom posúdení dôveryhodnosť svedka X. spolu s
nekritickým vyhodnotením jeho výpovede, 8/ o nesprávnom a účelovom použití interpretačných pravidiel
podľa § 266 Obchodného zákonníka s tým že v posudzovanom prípade dochádza k rozporu medzi tým,
čo strany reálne písomne zachytili vo forme dodatku č. 1 a tým, čo s odstupom času tvrdia v priebehu

konania na transakcii zúčastnené osoby, 9/ že dodatok č. 1 zo dňa 16.11.2006 je potrebné posudzovať
komplexne a/ s prihliadnutím na iné ustanovenia (jazykový výklad), b/ s prihliadnutím na uznesenie
mestského zastupiteľstva (teleologický výklad), c/ s prihliadnutím na pravidlá dohodnuté v základnej
zmluva a d/ s prihliadnutím na ďalšie konanie žalovaného po podpise dodatku a slová a vety použité
v dodatku č. 1 sú bezpochyby prejavom časovo obmedzeného záväzku, 10/ že s poukazom na čl. 3

bod 3 základnej zmluvy sa článok o cene za realizáciu predmetu zmluvy dodatkom nijako nezmenil a
je aj naďalej platným, 11/ že v rozpočte na r. 2007 a nasledujúce sa už finančné prostriedky na krytie
zvýšenia ceny podľa uznesenia nenachádzajú, 12/ že súd prvej inštancie považoval za jednu z okolností
zvýšenia odmeny žalobcu okolnosť započítania vzájomným pohľadávok s F.. H..

57.Kpodstatnýmodvolacímtvrdeniamžalovaného,ktoréuviedolodvolacísúdpodbodmi1/-5/abodom
10/ v odseku 56. odôvodnenia tohto rozsudku, posudzoval a hodnotil odvolací súd v súlade s názormi
a závermi, ktoré uviedol v odsekoch 38. až 54. odôvodnenia tohto rozsudku. Zmluvné strany sa v čl. 3
bod 3. zmluvy dohodli, že cena za realizáciu predmetu zmluvy uvedená v čl. 3 bod. 2 zmluvy sa počas
platnosti zmluvy nebude zvyšovať. Predmet zmluvy bol vymedzený v čl. 1 bod 2 zmluvy. Pokiaľ však

došlo dodatkom č. 1 k rozšíreniu predmetu plnenia a toto rozšírenie predstavovalo zvýšenie zmluvnej
ceny za realizáciu predmetu plnenia, potom obrana žalovaného nie je dôvodná, pretože dohoda o
nezvyšovaní zmluvnej ceny sa týkala len pôvodne dohodnutého predmetu plnenia.

58. Odvolacie tvrdenie žalovaného pod bodom 6/ v odseku 56. odôvodnenia tohto rozsudku o nevhodne

použitej analógii so spoločnosťou s ručením obmedzeným súdom prvej inštancie je dôvodné a to aj s
poukazom na odôvodnenie tohto rozsudku uvedené v odsekoch 38., 39., 43., 48. a 49.

59. S tvrdením žalovaného o nesprávnom posúdení dôveryhodnosť svedka X. spolu s nekritickým
vyhodnotením jeho výpovede sa odvolací súd nestotožnil a argumentácia žalovaného vo vzťahu k

osobe a obsahu výpovede svedka bez náležitého preukázania týchto tvrdení neobstojí. Odvolací súd v
odvolacom prieskume nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by nemal na obsah jeho výpovede, vzhľadom
na to, že v rozhodnom období mal postavenie primátora Mesta Považská Bystrica a bol prítomný na
zasadnutí Mestského zastupiteľstva Mesta Považská Bystrica konaného dňa 3.11.2006, na ktorom bolo
schválené uznesenie č. 42/2006, prihliadať a bez ďalšieho pri hodnotení skutkových zistení

jeho výpoveď vylúčiť.
60. Bez významu na právne posúdenie veci vyhodnotil odvolací súd aj tvrdenie žalovaného o
nesprávnom a účelovom použití interpretačných pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka, pretože
v posudzovanom prípade dochádza k rozporu medzi tým, čo strany reálne písomne zachytili vo forme
dodatku č. 1 a tým, čo s odstupom času tvrdia v priebehu konania na transakcii zúčastnené osoby.

Použitie výkladových pravidiel upravených v § 266 Obchodného zákonníka je správne. Ich nesprávny
výklad na skutkové zistenia a zistený skutkový stav nemožno hodnotiť ako účelové použitie.61. Za situácie posúdenia zhody vôle mestského zastupiteľstva, ktoré vôľu vytvorilo, a zhody vôle
vykonanej primátorom ako štatutárnym orgánom žalovaného navonok vo vzťahu k zmluvnej strane -
žalobcovi, je použitie výkladových pravidiel prejavu vôle v súkromnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a

žalovaným zmeneným v náležitostiach predmet plnenia a zmluvná cena dodatkom č. 1 nielen žiadúce,
ale v danej veci pri spornosti výkladu použitého v zmluve „štvrťročne“ aj nutné.

62. Výkladom (interpretáciou) právneho úkonu môžeme určiť obsah právneho úkonu, nie zmenu jeho
obsahu. Ustanovenie § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka vyjadruje základný princíp interpretácie

právnych úkonov, pričom rozhodujúcim kritériom je význam vôle, ktorý uprednostňuje pred jazykovým
výkladom, ktorý použil žalovaný veľmi podrobne v odvolaní. Ide o subjektívne kritérium, spočívajúce
v úmysle konajúceho, čo má prvoradý význam. Zároveň sa vyžaduje, aby bol úmysle strane, ktorej
je určený, známy alebo jej musel byť známy. Ak je prejav vôle konajúcej osoby určitým spôsobom
nepresný, prípadne rozporný, podľa tohto pravidla má prednosť úmysel konajúcej osoby, pokiaľ bola
vôľa konajúceho druhej strane známa. Ide teda o prejavenú vôľu známu obom stranám. Skutočná vôľa

strán má prednosť pred písaným alebo inak vyjadreným prejavom (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I. ÚS 424/07). Prvoradý význam vôle konajúceho súvisí aj so zásadou ochrany dobrej
viery.Dobrávieraznamenávnútornépresvedčenieosobyosprávnostijehovlastnéhoprávnehopostupu.
Interpretačné pravidlo normované v § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka určuje postup pre prípad, ak
prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, lebo úmysel konajúceho nemožno zistiť. V zmysle tohto

ustanovenia sa prejav vôle vykladá podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení,
v akom je adresát úkonu. Ide tu o objektivizáciu interpretačného hľadiska aj so zohľadnením významu
používanýchvýrazov.Ustanovenie§266ods.3Obchodnéhozákonníkaupravujeosobitnéinterpretačné
pravidlo,ktorétrebapoužiťprivýkladevôlepodľaodseku1alebopodľaodseku2.Obchodnýzákonníkpri
interpretácii právnych úkonov priznáva právny význam rokovaniam uskutočnením pri uzavieraní zmluvy,

na prax, ktorú si strany medzi sebou zaviedli a takisto na následné správanie strán, pretože aj správanie,
ktoré nasleduje po uzavretí zmluvy, môže túto zmluvu, prípadne jej obsah spätne kvalifikovať. Ide o
demonštratívny výpočet niektorých skutočností, pričom sem možno zahrnúť aj okolnosti súvisiace s
povahou zmluvy a s jej účelom. Ustanovenie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka uľahčuje situáciu,
pokiaľ by sa určitý výraz pripúšťajúci rôzny výklad nepodarilo jednoznačne interpretovať pri použití

odsekov1až3.Akjeprejavvôleinterpretovanýpostupompodľa§266ods.1-3Obchodnéhozákonníka,
ale aj napriek tomu zostali pochybnosti o niektorom výraze/výkazoch, ktoré stále možno vykladať rôzne,
uplatní sa pravidlo, že takýto výraz treba vykladať v neprospech osoby, ktorá tento výraz použila ako
prvá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 243/07).

63. V danom spore o nároku žalobcu proti žalovanému, ktorý žalobca založil na zmluvnom plnení
povinností podľa dodatku č. 1 k zmluve, bolo potrebné, vzhľadom na žalovaným namietanú spornosť,
vykonať výklad tohto dodatku č. 1 v súlade s interpretačnými pravidlami v obchodných záväzkových
vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným. Na rozdiel od žalovaného, ktorý sa v rámci odvolania
zameral jednostranne len na výklad jazykový, odvolací súd v súlade so skutočnosťami preukázanými

vo vykonanom dokazovaní, posudzoval a hodnotil právny úkon predovšetkým z hľadiska významu
vôle a úmyslu konajúceho v postavení žalovaného, následne aj z hľadiska významu a použitých
výrazov, pričom dospel k záveru, že je namieste aj použitie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka.
Jednotlivé zistené a preukázané skutkové zistenia zakladajú v danom prípade pri posudzovaní
prejavu, významu vôle, úmysle konajúceho použitie interpretačných pravidiel podľa § 266 ods. 1 a

2 Obchodného zákonníka v spojení s § 266 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka. Pri zhode prejavu
mestského zastupiteľstva a prejavu vôle vykonanej primátorom pri uzatvorení dodatku č. 1 bolo úmyslom
žalovaného rozšíriť vysielanie za účelom rozšírenia informovanosti obyvateľov mesta a publicity mesta v
rámci existujúceho obchodného záväzkového vzťahu so žalobcom spolu s úpravou zmluvne dohodnutej
ceny za vysielanie

(s iným vysielateľom ako so žalobcom nebola v tom čase zmluva uzatvorená). O tomto úmysle
žalovaného bol žalobca oboznámený v rámci rokovania pred uzatvorením dodatku. Pri rešpektovaní
schvaľovacieho procesu rozšírenia predmetu plnenia zmluvy a úpravy zmluvnej ceny na strane
žalovaného ako samostatného samosprávneho a správneho územného celku došlo k uzatvoreniu
dodatku č. 1, ktorý bol písomne vyhotovený žalovaným a ako dokument predložený žalovaným

žalobcovi. Dojednanie, ktoré na strane žalovaného zakladá v tomto spore jeho námietky a rozsiahlu
obranu popierajúcu práve prejav vôle mestského zastupiteľstva, treba vykladať v súlade s § 266 ods.
4 Obchodného zákonníka v neprospech žalovaného. Zmena v osobe štatutárneho orgánu žalovaného,
prípadne i zmeny v zložení mestského zastupiteľstva žalovaného v osobách poslancov, nemôžu potombez ďalšieho zákonného postupu, zo zákonných dôvodov a zákonným spôsobom, vrátane skutočnosti,
že v r. 2007-2009 sa zvýšenie zmluvnej ceny o 250 000 Sk štvrťročne neprejavilo v rozpočte žalovaného,
zakladaťdôvodpreneplneniepovinnostizaplatiťzmluvnúcenuzodpovedajúcuzmenepredmetuplnenia

spočívajúceho nielen v rozšírení predmetu plnenia, ktoré bolo žalovanému preukázateľne žalobcom
poskytnuté, ale ani obranou, ktorá nemá dôvod v skutkovom stave veci.

64. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie považoval za jednu z okolností zvýšenia
odmeny žalobcu okolnosť započítania vzájomným pohľadávok s F.. H., odvolací súd vyhodnotil,

že pri právnom posudzovaní v tomto spore je tento dôvod bez významu, pretože vykonané započítanie
menovanou osobou sa nároku uplatneného v tomto konaní nedotklo. Uplatnený nárok nebol predmetom
postúpenia medzi žalobcom a F.. H., u ktorého by k započítaniu vôbec mohlo dôjsť.

65. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku
o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady

zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj
u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu patrí podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

66. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262
ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
67. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§

393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od

vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).