Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. február 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/220/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215515
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:6712215515.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne F.. D. G., bývajúcej v K. X, E. XXXX/X, Č. V.,
zastúpenej JUDr. Janou Sivokovou, advokátkou v Hriňovej, Partizánska cesta 1465, proti žalovanému
F.. G. G., bývajúcemu v K. X, E. XXXX/X, Č.Á. V., zastúpenému KUBINEC & PARTNERS advokátska
kancelária s. r. o., so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého 6, o určenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam,vedenomnaOkresnomsúdeZvolenpodsp.zn.10C143/2012,odovolanížalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2018 sp. zn. 17 Co 236/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd) v poradí druhým rozsudkom

zo 7. decembra 2016 č. k. 10 C 143/2012 - 421 I. určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese
O., obec E., katastrálne územie E., a to rodinný dom so súp. č. XXXX, postavený na KNC - parc.
č. XXXXX/X, iná stavba so súp. č. XXXX, postavená na KNC - parc. č. XXXXX/X, pozemok KNC -
parc. č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 84 m2, pozemok KNC - parc. č. XXXXX/X,
zastavané plochy a nádvoria o výmere 50 m2, pozemok KNC - parc. č. XXXXX/X, zastavané plochy a
nádvoria o výmere 27 m2, vedené Okresným úradom Detva, katastrálny odbor na LV č. XXXX patria v

celosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov - žalobkyne a žalovaného; II. v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol; III. predbežné opatrenie nariadené uznesením Okresného súdu Zvolen z 21. januára
2013 sp. zn. 10 C 143/2012 - 60, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2013, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. apríla 2013 sp. zn. 15 Co 93/2013, ponechal v platnosti; IV.
žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania; V. vrátil žalobkyni krátený súdny poplatok zo
žaloby vo výške 8,80 eur. V odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na § 137 písm. c/ zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 143 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka, § 19a ods. 2 zákona č. 202/1995 Z.z. devízový zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení
účinnom od 1. mája 2004 (ďalej len „devízový zákon“) uviedol, že žalobkyňa a žalovaný 28. septembra
1996 v Českej republike uzavreli manželstvo, ktoré trvá a rozvodové konanie vedené na Obvodovom
súde Praha 6 pod sp. zn. 48 C 164/2011 nie je skončené, preto ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu prvej

inštancie žalobkyňa nemala možnosť podať návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ďalej aj „BSM“), v ktorom konaní by mohol súd ako predbežnú otázku posudzovať, či
nehnuteľnosti tvoriace predmet konania patria do BSM alebo nie. Preto súd prvej inštancie uzavrel,
že za takéhoto stavu je daný naliehavý právny záujem žalobkyne na tejto určovacej žalobe. Ako ďalej
súd prvej inštancie uviedol, žalovaný je výlučným vlastníkom nehnuteľností na LV č. XXXX kat. úz. E.,
a to na základe kúpnej zmluvy zo 14. júna 2005, vklad ktorej povolila bývalá Správa katastra Detva

29. júla 2005 pod sp. zn. I. XXX/XXXX, uzavretej medzi manželmi I. a F. G. ako predávajúcimi a
žalovaným ako kupujúcim, v zmluve označeným ako slobodným, štátnym občanom SR. Ako súd prvejinštancie konštatoval, v čase uzavretia tejto kúpnej zmluvy nemala žalobkyňa na území Slovenskej
republiky trvalý ani prechodný pobyt, a preto nemohla ako cudzozemec nadobudnúť vlastnícke právo
k pozemkom parcelného čísla KNC XXXXX/X, XXXXX/X, XXXXX, XXXXX, XXXXX a XXXXX, ktoré

sa nachádzajú mimo zastavaného územia obce a tvoria poľnohospodársku pôdu. Podľa názoru súdu
prvej inštancie, žalovaný nepreukázal nadobudnutie predmetných nehnuteľností na LV č. XXXX kat.
úz. E. do svojho výlučného vlastníctva kúpou finančnými prostriedkami darovanými výlučne jemu jeho
matkou, pretože vykonaným dokazovaním nemal preukázané, že jeho matka Z. G. by mohla disponovať
v čase uzavretia tejto kúpnej zmluvy v júni 2005 takou hotovosťou, v akej výške bol tvrdený dar synovi

a v tejto súvislosti súd prvej inštancie mal len za preukázané, že v období od 11. septembra 1998
do 23. septembra 1998 boli z účtu žalobkyne prevádzané finančné čiastky v USD v prospech sestry
žalovaného, čo považoval súd prvej inštancie bezprostredne časovo súvisiace s výberom finančnej
hotovosti matkou žalovaného v rozsahu 30 000,- USD 9. septembra 1998. Prípadné získanie finančných
prostriedkov matkou žalovaného na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. PK 8D8/2004 z 25. mája
2005 o prejednaní dedičstva vyhodnotil súd prvej inštancie ako rozporné so skutočnosťou, keďže na

jeho základe matka žalovaného nededila finančné prostriedky vo výške 19 916,35 eur (600 000,- Sk)
a navyše osvedčenie o dedičstve je z mája 2005 a k darovaniu finančných prostriedkov vo výške
19 916,35 eur podľa čestného prehlásenia matky žalovaného z 26. augusta 2004 malo dôjsť už v
auguste 2004, pričom podpis svedkyne Z. G.L. na čestnom prehlásení datovanom 26. augusta 2004
bol overený až 30. januára 2013. Na základe týchto zistení vyhodnotil súd prvej inštancie výpoveď

svedkyne Z. G. aj predložené čestné prehlásenie z 26. augusta 2004 ako účelové dôkazy. Podľa súdu
prvej inštancie žalovaný nevedel presvedčivo odôvodniť, z akého dôvodu bol na kúpnej zmluve I. XXX/
XXXX označený jeho rodinný stav ako „slobodný“, avšak tento fakt považoval za irelevantný, keďže
žalobkyňa preukázala, že nehnuteľnosti boli nadobudnuté kúpnou zmluvou za trvania manželstva a
naopak, žalovaný nepreukázal, že nehnuteľnosti boli kúpené za peňažné prostriedky patriace do jeho

výlučného vlastníctva. Záverom súd prvej inštancie s poukazom na § 471 ods. 1 C.s.p. vyslovil, že
dôvody, pre ktoré bolo tunajším súdom nariadené predbežné opatrenie, zostávajú zachované aj naďalej.
O vrátení súdneho poplatku žalobkyni rozhodol z dôvodu, že napriek správnej výzve zo strany súdu
žalobkyňauhradilasúdnypoplatokznávrhuvsumevyššejnežboloodnejžiadané.Onárokunanáhradu
trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p., a to vzhľadom na pomer úspechu oboch strán v

konaní, ktorý je približne rovnaký.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 28.
júna 2018 sp. zn. 17 Co 236/2017 I. rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku, ktorým súd žalobe
čiastočne vyhovel, v treťom výroku o ponechaní predbežného opatrenia v platnosti a v závislom štvrtom

výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil; II. uložil žalovanému nahradiť žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v plnom
rozsahu stotožnil nielen s výrokom, ale aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto konštatoval
správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie správnosti iba doplnil odpovede na
námietky žalovaného prednesené v odvolaní, pretože súd prvej inštancie sa už vyporiadal so všetkými

podstatnými vyjadreniami strán. Ako ďalej odvolací súd uviedol, strany sporu uzavreli manželstvo 28.
septembra 1996, kedy vzniklo aj ich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov a ku dňu rozhodnutia súdu
prvej inštancie manželstvo strán sporu nebolo rozvedené a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
trvalo. Z tohto dôvodu bol odvolací súd toho názoru, že naliehavý právny záujem na určení, či sporné
nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov na strane žalobkyne je daný, keďže

žalobkyňa nie je v katastri nehnuteľnosti vedená ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľností v režime
BSM, čím je jej postavenie neisté a ohrozený majetkový nárok pri vyporiadaní BSM. V tejto súvislosti
zdôraznil, že spor o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v režime BSM by sa mohol považovať
za zbytočný len v prípade, ak by konanie o vyporiadanie BSM už prebiehalo, avšak zo spisu nevyplýva,
že by manželstvo strán sporu bolo rozvedené a že by na ktoromkoľvek súde prebiehalo konanie o

vyporiadanie BSM. Odvolací súd s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 19.
apríla 2000 sp. zn. 22 Cdo 1658/98 uverejnený v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího
soudu České republiky pod č. 49/2001 uviedol, že z hľadiska určenia, či vec patrí do BSM je rozhodujúca
vôľa manželov a skutočnosť, že kúpna cena bola zaplatená z darovaných finančných prostriedkov len
jednému z manželov sama osebe nemôže viesť k záveru, že nehnuteľnosť do BSM nepatrí. Ako preto

odvolací súd ďalej uviedol, výsluchom žalobkyne bolo potvrdené, že o kúpe nehnuteľností v aktuálnom
čase vedela, bola informovaná aj o spôsobe nadobudnutia nehnuteľností, a preto výsluchom žalobkyne
a ani inými dôkazmi nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nemala záujem nadobudnúť
sporné nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva manželov a práve z tohto dôvodu nebolaúčastníčkou kúpnej zmluvy I. XXX/XXXX. Pravdivosť tvrdení žalobkyne o tom, že nehnuteľnosti patriace
do BSM nadobúdali manželia aj spôsobom, že iba jeden z nich uzatváral kúpnu zmluvu o prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mal odvolací súd za preukázané aj uznesením Krajského súdu

v Hradci Králové z 21. septembra 2012 sp. zn. 25 Co 475/2012, ktorým bolo potvrdené predbežné
opatrenie o zákaze žalovanej disponovať s nehnuteľnosťami v katastrálnom území G. v Českej republike
s odôvodnením, že i keď ako kupujúca v kúpnej zmluve vystupovala len žalobkyňa, nehnuteľnosti takto
kúpené patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Zo súdom prvej inštancie obstaraných
výpisov z obchodného registra mal odvolací súd taktiež za preukázané, že žalovaný sa pohyboval v

oblasti realitnej činnosti (kúpa a predaj nehnuteľností), a preto bol toho názoru, že sa žalovaný za
slobodného v kúpnej zmluve I. XXX/XXXX označil a žalobkyňa nebola účastníčkou kúpnej zmluvy z
dôvodu, že mal vedomosť o tom, že ustanovenia devízového zákona bránia nadobudnutiu sporných
nehnuteľností aj žalobkyňou ako devízovým cudzozemcom. Podľa odvolacieho súdu, žalovaným
predkladané dôkazy o solventnosti jeho matky preukazujú len to, že svedkyňa Z. G. mohla žalovanému
darovať finančné prostriedky, avšak nebolo bez pochyby preukázané, že skutočne v auguste 2004 boli

žalovanému darované finančné prostriedky v sume 19 916,35 eur za účelom kúpy nehnuteľností, o ktoré
v konaní ide a že nehnuteľnosti na LV č. XXXX k. ú. Hriňová boli kúpené práve za tieto peniaze získané
žalovaným tvrdeným darom. I keď je v čestnom prehlásení z 26. augusta 2004 uvedené, že dar má
slúžiť na kúpu nehnuteľností na LV č. XXXX, pravdivosť tohto čestného prehlásenia spochybňuje fakt, že
podpis svedkyne Z. G. bol na tomto čestnom prehlásení overený až 30. januára 2013 (až s odstupom 9-

tich rokov počas súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedeným v čestnom
prehlásení), hoci svedkyňa Z. G. v konaní tvrdila, že v rodine bolo bežné spisovať čestné prehlásenia
o darovaní finančných prostriedkov a preukazovala to aj ďalším čestným prehlásením zo 16. júla 1998
o tom, že svojej dcére F. G. darovala určitú sumu peňazí a podpis na tomto čestnom prehlásení je
overený notárom v deň darovania. Odvolací súd neuveril argumentom žalovaného ohľadne poskytnutia

finančných prostriedkov matkou aj z dôvodu, že žalovaný bol v období od rokov 1999 do roku 2007
spoločníkom a konateľom viacerých obchodných spoločností a podľa textu odvolania žalovaného z 13.
decembra 2012 vo veci úpravy pomerov rodičov maloletým deťom na dobu do a po rozvode manželstva
so žalobkyňou adresovaného Obvodnému súdu pre Prahu 6 k sp. zn. 15 P 113/2011 žalobkyňa a
žalovaný si mohli dovoliť kupovať nehnuteľnosti za desiatky miliónov českých korún. Zároveň odvolací

súd uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil, že ustanovenie § 19a devízového zákona v
znení účinnom ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy I. XXX/XXXX bránilo nadobudnutiu nehnuteľností vo
forme poľnohospodárskych pozemkov žalobkyňou ako devízovým cudzozemcom. Ohľadne dôkazného
bremena zaťažujúceho strany sporu odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie nepreniesol
dôkazné bremeno na žalovaného, iba od každého vyžadoval, aby preukázal a dokázal ním tvrdené

skutočnosti. Záverom odvolací súd konštatoval, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o potrebe až do
právoplatného skončenia konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam ponechať predbežné
opatrenie nariadené za účelom ochrany práva žalobkyne v platnosti je v súlade s § 335 ods. 3 C.s.p.
a závislý výrok o trovách prvoinštančného konania zohľadňuje úspech žalobkyne v prvoinštančnom
konaní. O trovách odvolacieho konania rozhodol s poukazom na § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie s tým, že súdy
mu nesprávnym procesným postupom znemožnili, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.) a zároveň

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.). Ako dovolateľ
uviedol, rozhodnutie odvolacieho súdu stojí na nesprávnom zistení skutkového stavu, keď bol súdmi
nižších inštancií nesprávne zistený úmysel žalobkyne nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do BSM ako aj
nesprávne zistené, že žalovaný nenadobudol nehnuteľnosti výlučne z vlastných prostriedkov získaných

darom a v tejto súvislosti namietal nesprávne posúdenie dôkazov predložených v jeho prospech ako
účelové a nedôveryhodné. Preto dovolateľ považoval za nesprávne konštatované unesenie dôkazného
bremena žalobkyňou a naopak, nesprávne konštatované neunesenie dôkazného bremena žalovaným v
tejto veci a v tejto súvislosti poukázal na odklon od právnej otázky ohľadne nadobudnutia nehnuteľnosti
manželmi z výlučných prostriedkov len jedného z manželov riešenej Najvyšším súdom Českej republiky

rozhodnutím z 19. apríla 2000 sp. zn. 22 Cdo 1658/1998 a rozsudkom zo 7. januára 2008 sp. zn.
22 Cdo 3596/2006, ako aj od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2012 sp.
zn. 7 M Cdo 12/2011 ohľadne dostatočnosti prejavu vôle žalobkyne nadobudnúť sporné nehnuteľnosti
do BSM. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu tak, podľa názoru dovolateľa, v skutkovo ako ajv právne podstatných veciach vykazuje známky svojvoľnosti a vnútornej nepresvedčivosti, čo má za
následok jeho arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť. V neposlednom rade dovolateľ namietal nesprávne
právne posúdenie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení, či sporné nehnuteľnosti patria do

BSM na strane žalobkyne z dôvodu existencie prebiehajúceho konania o rozvod manželstva žalobkyne
a žalovaného vedeného pred Obvodným súdom Praha 6 pod sp. zn. 48 C 164/2011, na ktoré bude
nadväzovať konanie o vyporiadanie BSM, čo spôsobuje nadbytočnosť tejto určovacej žaloby a poukázal
pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. apríla 2014 sp. zn. 3 Cdo 560/2013.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolateľ navrhol rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na

ďalšie konanie.

4. Žalobkyňa sa vo svojom vyjadrení k dovolaniu plne stotožnila so závermi súdov nižších inštancií a
zdôraznila, že v konaní bolo nepochybne preukázané nadobudnutie predmetných nehnuteľností počas
trvania manželstva sporových strán jedným z manželov - žalovaným, a teda súčasť týchto nehnuteľností
v mase BSM s tým, že bola zároveň toho názoru, že mala naliehavý právny záujem na tejto určovacej

žalobe, keďže manželstvo strán sporu (účastníkov) trvá a neprebieha konanie o vyporiadanie BSM. Na
základe uvedeného navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť, prípadne zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 C.s.p.) strana zastúpená v

súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§
424 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C.s.p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá C.s.p.) dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 C.s.p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon

pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421
C.s.p.

7. Podľa § 420 C.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Podľa § 421 ods. 1 C.s.p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).

10. Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v

nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).

11. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C.s.p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť

vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C.s.p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C.s.p., je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť
dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 C.s.p. alebo § 421 C.s.p. v spojení s §431 ods. 1 C.s.p. a § 432 ods. 1 C.s.p.). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva
dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

12. Žalovaný vyvodzujúc svoje dovolanie z ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. namietal odôvodnenie
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj nedostatočné zistenie skutkového stavu
nesprávnym posúdením ním predložených dôkazov.

13. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia
všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za

účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

14. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre
rozhodnutie vo veci (I. ÚS 46/05). Z uvedeného potom vyplýva, že k porušeniu práva na spravodlivý

proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. môže dôjsť aj nepreskúmateľnosťou napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu (porov. I. ÚS 105/06, III. ÚS 330/2013, či 4 Cdo 3/2019, 8 Cdo 152/2018,
bod 26, 5 Cdo 57/2019, bod 9, 10) alebo prekvapivosťou rozhodnutia vtedy, keď odvolací súd vydá
rozhodnutie, ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu veci predvídať, čím bola
účastníkovi odňatá možnosť právne a skutkovo argumentovať vo vzťahu k otázke, ktorá sa s ohľadom na

právnynázorodvolaciehosúdujavilaakovýznamnáprejehorozhodnutie,čirôznymizávažnýmideficitmi
v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia
dôkazov a pod.).

15. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 420 C.s.p. nie je významný subjektívny

názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

16. Dovolací súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, správnosť právnych záverov, ku ktorým súdy dospeli, nie je právne relevantná, lebo

prípadne nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania nezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

17. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C.s.p. V
odôvodnení svojich rozhodnutí súdy oboch nižších inštancií popísali obsah podstatných skutkových
tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedli, z ktorých dôkazov vychádzali a ako ich vyhodnotili,
zároveň citovali ustanovenia, ktoré aplikovali a z ktorých vyvodili svoje právne závery. Odôvodnenie

odvolacieho súdu sa vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Jeho
myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno ohľadne
nadobudnutia časti sporných nehnuteľností do bezpodielového spoluvlastníctva oboch manželov, ktoré

boli nadobudnuté za trvania ich manželstva, najmä s poukazom na nielen existenciu jej úmyslu
smerujúceho k takémuto nadobudnutiu, ale aj s poukazom na to, že žalovaný, hoci výslovne prezentoval
úmysel nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva, zároveň neuniesol
dôkazné bremeno ohľadne nadobudnutia týchto nehnuteľností výlučne so svojich prostriedkov, keďže
dôkazy predkladané žalovaným vyhodnotil aj s poukazom na širšie skutkové okolnosti ako účelové,

pričom pri určitej časti sporných nehnuteľností (poľnohospodárskej) pôde vyhodnotil, že tieto žalovaná
ako devízový cudzozemec v danom období nadobudnúť do svojho vlastníctva, resp. BSM nemohla. V
neposlednom rade sa odvolací súd vysporiadal s existenciou naliehavého právneho záujmu žalobkyne
na určení, či sporné nehnuteľnosti patria do BSM na strane žalobkyne, a to z dôvodu trvania manželstvasporových strán. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, ako a z akých dôvodov odvolací súd rozhodol a
podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení
s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako jeden vecný celok) náležitosti v zmysle § 393 C.s.p. Za

procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Takisto samotná skutočnosť, že dovolateľ so
skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí a
nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.
f/ C.s.p., pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred

všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho
právnymi názormi (I. ÚS 50/04), ani právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

18. Dovolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné dodať, že dovolanie nepredstavuje opravný
prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací

súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený
preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu)
v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porov. ustanovenie § 442 C.s.p., v
zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním

sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej
inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a
posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz,
deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté
skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a

podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k vade zmätočnosti v zmysle
§ 420 písm. f/ C.s.p., avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom spore nezistil.

19. Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní

a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je
predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

20. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný neopodstatnene namieta, že
odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ C.s.p.). Prípustnosť
jeho dovolania z tohto ustanovenia preto nevyplýva.

21.Žalovanýďalejvyvodzujeprípustnosťsvojhodovolaniatiežzustanovenia§421ods.1písm.a/C.s.p.

22. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 C.s.p. môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

23. Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., je charakteristický „odklon“
jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda
o situáciu, v ktorej sa už rozhodovanie senátov dovolacieho súdu ustálilo na určitom riešení právnej
otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu“. V zmysle judikátu R 71/2018 patria do tohto pojmu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia

najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach
najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré
neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutínespochybnili. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nepatria rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky (zásadne), krajských súdov Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Českej
republiky ani Európskeho súdu pre ľudské práva (3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 165/2018, 6 Cdo 79/2017). Pokiaľ

sa riešenie určitej právnej otázky odvolacím súdom prípadne odkloní od právnych záverov prijatých
týmito súdmi, nemôže ísť o odklon relevantný v zmysle ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

24. Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., potom je povinný v dovolaní výslovne

uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal
odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť (R
83/2018). Dovolací súd zároveň zdôrazňuje, že dôvody prípustnosti dovolania podľa § 421 C.s.p. sa
vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí
odvolacieho súdu (t. j. právnu otázku, ktorá bola rozhodujúca pre rozhodnutie vo veci samej). Právna

otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k
právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania
súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Samotné
polemizovanie dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti
jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky, významovo

nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p. Pre posúdenie, či ide o právnu
otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej, a pre posúdenie prípustnosti dovolania nie je rozhodujúci
subjektívny názor strany sporu, že daná právna otázka môže byť pre ňu rozhodujúca, ale významný je
výlučne záver dovolacieho súdu rozhodujúceho o jej dovolaní.

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na
zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. V súvislosti s argumentáciou, že jeho dovolanie je prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm.
a/ C.s.p., dovolateľ uviedol, že odvolací súd nesprávne právne posúdil úmysel žalovaného nadobudnúť
sporné nehnuteľnosti výlučne do svojho vlastníctva a úmysel žalobkyne nadobudnúť tieto nehnuteľnosti
do BSM oboch manželov s tým, že poukázal na odklon od rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky

z 19. apríla 2000 sp. zn. 22 Cdo 1658/1998 a zo 7. januára 2008 sp. zn. 22 Cdo 3596/2006, ako aj od
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2012 sp. zn. 7 M Cdo 12/2011. Zároveň
dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na určení, či
sporné nehnuteľnosti patria do BSM na strane žalobkyne z dôvodu existencie prebiehajúceho konania
o rozvod manželstva žalobkyne a žalovaného vedeného pred Obvodným súdom Praha 6 pod sp. zn.

48 C 164/2011, na ktoré bude nadväzovať konanie o vyporiadanie BSM, čo spôsobuje nadbytočnosť
tejto určovacej žaloby a poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10.
apríla 2014 sp. zn. 3 Cdo 560/2013.

27. Dovolací súd najskôr posudzoval opodstatnenosť dovolacej argumentácie žalovaného len vo

vzájomnej interakcii „právnych“ otázok riešených odvolacím súdom a „právnych“ otázok riešených v
rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré uviedol v dovolaní ohľadne (ne)existencie naliehavého právneho
záujmu žalobkyne na tejto žalobe. Na podstatné závery tohto rozhodnutia poukazuje dovolací súd v
bode 28. tohto uznesenia.

28. Podľa názoru najvyššieho súdu vyjadreného v rozhodnutí z 10. apríla 2014 sp. zn. 3 Cdo
560/2013„(…)záversúduo(ne)existenciinaliehavéhoprávnehozáujmunavrhovateľapredpokladáteda
posúdenie, či podaný určovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď
spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné
konanie. Naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým

so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak
navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a
prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten-ktorý určovací návrh
nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým aleboprípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Ak
právna otázka má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k existencii práva alebo povinnosti, nie
je daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky. Keďže v súčasnosti

prebieha konanie o vyporiadanie BSM účastníkov, v ktorom žalovaná ako podávajúca návrh na
vyporiadanie BSM sporné nehnuteľnosti uviedla ako predmet bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu
a žalovanej, otázka ich spoločného vlastníctva k nehnuteľnostiam bude riešená v rámci konania o
vyporiadanie BSM a má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k vyporiadaniu BSM. Preto nie je
daný naliehavý právny záujem na vyriešení (určení) tejto predbežnej otázky v inom konaní.“

29. Z porovnania právneho záveru ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu žalobkyne na
určení, či sporné nehnuteľnosti patria do BSM, na ktorom v napadnutom rozsudku založil svoje
rozhodnutie odvolací súd, s podstatou záveru najvyššieho súdu, ktorý vyjadril v rozhodnutí uvedenom
v bode 28. nevyplýva, že by v preskúmavanej veci - v právnej otázke, ktoré sa týka toto rozhodnutia -
došlo zo strany odvolacieho súdu k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle

§ 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

30. V danom prípade odvolací súd na podklade zistení súdu prvej inštancie konštatoval, že strany
sporu uzavreli manželstvo 28. septembra 1996 a ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie manželstvo
strán sporu nebolo rozvedené a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov trvalo. Z tohto dôvodu bol

odvolací súd toho názoru, že naliehavý právny záujem na určení, či sporné nehnuteľnosti patria do
bezpodielového spoluvlastníctva manželov na strane žalobkyne je daný, keďže žalobkyňa nie je v
katastri nehnuteľnosti vedená ako podielová spoluvlastníčka nehnuteľností v režime BSM, čím je jej
postavenie neisté a ohrozený majetkový nárok pri vyporiadaní BSM. V tejto súvislosti zdôraznil, že spor
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v režime BSM by sa mohol považovať za zbytočný len v

prípade, ak by konanie o vyporiadanie BSM už prebiehalo, avšak zo spisu nevyplýva, že by manželstvo
strán sporu bolo rozvedené a že by na ktoromkoľvek súde prebiehalo konanie o vyporiadanie BSM.
Naviac, z verejne dostupných zdrojov (www.justice.cz) vyplýva, že konanie o rozvod strán sporu vedené
pred Obvodným súdom Praha 6 pod sp. zn. 48 C 164/2011 bolo skončené vydaním rozhodnutia až 11.
marca 2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2020. Nakoľko v čase rozhodovania súdu prvej

inštancie (7. decembra 2016), ako aj odvolacieho súdu (28. júna 2018) konanie o rozvod manželstva
sporových strán ešte nebolo ukončené a ich manželstvo existovalo, pričom pre rozsudok je záväzný
stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 prvá veta C.s.p.), možno uzavrieť, že nedošlo k odklonu
od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a žalovaný v tejto časti dovolania nedôvodne tvrdí, že jeho
dovolanie je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

31. Dovolací súd ďalej posudzoval dovolateľom namietaný odklon od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu dôvodený poukazom na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky
z 19. apríla 2000 sp. zn. 22 Cdo 1658/1998 a zo 7. januára 2008 sp. zn. 22 Cdo 3596/2006,
ako aj od rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. júna 2012 sp. zn. 7 M Cdo

12/2011, pričom však vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť C.s.p. možno pod pojmom dovolací súd
rozumieť len Najvyšší súd Slovenskej republiky a nie aj Najvyšší súd Českej republiky. Vychádzajúc
z obsahu dovolania, námietky žalovaného sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia (ne)unesenia
dôkazného bremena, keďže podľa jeho názoru, žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno
ohľadne ňou tvrdených skutočností a naopak, dovolateľ ohľadne ním tvrdených skutočností dôkazne

bremeno uniesol. Uvedenému nasvedčuje aj ďalší text dovolania, kde dovolateľ namieta rozpor záverov
odvolacieho súdu s vykonaným dokazovaním, okrem iného aj v súvislosti s otázkou preukázania úmyslu
žalobkyne nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do BSM ako aj v súvislosti s nepreukázaním, že žalovaný
nenadobudol nehnuteľnosti výlučne z vlastných prostriedkov získaných darom a v tejto súvislosti
namietal nesprávne posúdenie dôkazov predložených v jeho prospech ako účelové a nedôveryhodné.

Dovolací súd už vo svojich skorších rozhodnutiach (napr. sp. zn. 8 Cdo 115/2017) vysvetlil, že o
otázku relevantnú z hľadiska ustanovení § 421 ods. 1 C.s.p. sa nejedná pri riešení otázky, či strana
sporu uniesla dôkazné bremeno, teda bremeno procesnej zodpovednosti za to, že v civilnom spore
bude mať súd možnosť urobiť pre dostatok potrebných skutkových poznatkov rozhodnutie v prospech
strany. Významným znakom otázky relevantnej v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. je jej zásadný právny

význam. Aj za účinnosti C.s.p. je opodstatnené konštatovanie, že otázkou takého právneho významu je
otázka významná nielen pre tú-ktorú prejednávanú právnu vec (spor), ale aj zo širších hľadísk, najmä z
hľadiska celkovej rozhodovacej praxe všeobecných súdov Slovenskej republiky a judikatórnej činnosti
najvyššieho súdu, úlohou ktorého je zjednocovať rozhodovanie všeobecných súdov (napr. rozhodnutiadovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 132/2009, 2 Cdo 71/2010, 3 Cdo 51/2006, 4 Cdo 151/1998, 5 Cdo
1/2010, 7 Cdo 117/2011). Je to dané zámerom, aby sa vyriešením takejto otázky prispelo k vytvoreniu
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Posúdenie otázky, či strana sporu uniesla dôkazné

bremeno, ktoré ju v tom-ktorom spore zaťažovalo, spočíva v každom jednotlivom prípade (v každom
jednotlivom civilnom sporovom konaní) na posúdení vysoko individuálnych, konkrétnych a v iných
prípadoch sa spravidla už nevyskytujúcich skutkových okolnostiach, ktoré sú svojou povahou jedinečné
a neopakovateľné. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu takáto individuálna otázka ani nemôže mať
znaky zásadného právneho významu.

32. Dôkazné bremeno je inštitútom práva procesného, pretože je nerozlučne spojené s civilným
sporovým konaním a prejavuje sa vo výsledku sporu. Možno ho vymedziť ako procesnú zodpovednosť
strany sporu za to, že súdu budú rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno vzťahuje,
preukázané. Pojem „dôkazné bremeno“ sa najčastejšie používa v spojení s jeho unesením alebo
neunesením; ak ho strana sporu (ne)uniesla, znamená to, že sa jej (ne)podarilo skutočnosť preukázať

bez ohľadu na to, či si dôkaznú povinnosť splnila či nesplnila. Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozsudku náležite uviedol, na základe akých skutočností dospel k záveru, že žalobkyňa uniesla dôkazné
bremeno ohľadne tvrdenia, nadobudnúť sporné nehnuteľnosti do BSM a zároveň, dospel k záveru,
že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne nadobudnutia sporých nehnuteľností výlučne z
vlastných prostriedkov získaných darom (viď bod 1, 2. a 17. tohto uznesenia). Následkom aj tejto

skutočnosti bolo potom vyhovenie žalobe určením, že časť nehnuteľností patrí do BSM oboch strán
sporu. Pri hodnotení dôkazov nemožno odvolaciemu súdu vyčítať pochybenia, keďže dovolací súd nie
je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy - porov. ustanovenie § 442 C.s.p., v zmysle ktorého
dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu

nimi vykonaného dokazovania. Preto ani nemožno polemizovať so závermi odvolacieho súdu, ktoré
žalovaný namieta v dovolaní (porovnaj napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 328/2012). Z týchto dôvodov
dovolací súd dospel k záveru, že žalovaný v tejto časti dovolania nedôvodne tvrdí, že jeho dovolanie je
prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

33. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného v časti, v ktorej namietal vady
zmätočnosti podľa § 420 písm. f/ C.s.p. a v časti, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v
zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p., odmietol podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

34. Žalobkyňa bola v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešná (§ 255 ods. 1 C.s.p.) a vznikol jej
nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453
ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

35. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0, v časti
trov konania pomerom 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.