Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 2To/35/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5819010420
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marcela Malatká
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5819010420.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marcely Malatkej a sudcov JUDr.
EvyKyselovejaMgr.MiroslavaMazúcha,naneverejnomzasadnutíkonanomdňa30.septembra2020,o
odvolaní obžalovanej M. Z. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/17/2019
zo dňa 25.2.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa§321ods.1písm.a)Tr.por. zrušuje rozsudokOkresnéhosúduNámestovo,sp.zn.4T/17/2019

zo dňa 25.2.2020 .

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu
prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bola M. Z., nar. XX.X.XXXX, uznaná vinnou zo zločinu opustenia dieťaťa podľa

§ 206 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zák.na tom skutkovom základe, že:

dňa 11.6.2018 v čase okolo 8.30 hod. pred garážou číslo XX, v meste H., na ulici O., v blízkosti budov
Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená, zaparkovala osobné motorové vozidlo značky BMW,
ev. č. NO 836 EU, aj so svojou ťažko zdravotne postihnutou maloletou dcérou Z. Z., nar. X.XX.XXXX,
pripútanou v autosedačke na zadnom sedadle vozidla, z vozidla vystúpila, toto uzamkla, avšak maloletú

dcéru ponechala bez dozoru vo vozidle a to napriek letnému slnečnému počasiu, následne odišla
na lekárske vyšetrenia do priestorov Hornooravskej nemocnice s poliklinikou Trstená, kde zotrvala
minimálne až do 12.47 hod. a následne sa k vozidlu vrátila, pričom následkom ponechania dieťaťa v
prehriatom vozidle spôsobenom vonkajšou letnou teplotou ovzdušia došlo k malígnemu opuchu mozgu
maloletej v dôsledku nadmerného pôsobenia tepla na telo dieťaťa s následným nadmerným prehriatím
organizmu, čo spôsobilo smrť maloletej Z. Z..

Za spáchanie tejto trestnej činnosti bola obžalovaná podľa § 206 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 39 ods. 1
Tr. zák., § 36 písm. j), l) Tr. zák., § 38 ods. 2, 3 Tr. zák. odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 4
(štyri) roky. Podľa § 48 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní podala odvolanie obžalovaná
M. Z.. Zahlásené odvolanie obžalovaná zdôvodnila prostredníctvom obhajcu písomným podaním zo dňa
10.6.2020, doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 10.6.2020, s poukazom na nasledovné:

Obžalovaná namieta správnosť napadnutého rozsudku, a to z dôvodu, že v danej veci bolo zásadným
spôsobom porušené právo na obhajobu. Obžalovaná na hlavnom pojednávaní konanom 21.2.2019

na Okresnom súde Námestovo po prednesení obžaloby prokurátorom bola samosudkyňou vyzvaná
na urobenie vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. Obžalovaná po výzve súduurobila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., že nepopiera spáchanie skutku. Následne súd
obžalovanej položil otázky v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por. Po prečítaní otázok
obžalovanej podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por., na ktoré obžalovaná odpovedala evidentne

neisto, položil prokurátor obžalovanej až po tom, čo navrhol súdu prijať vyhlásenie obžalovanej, otázku,
či obžalovaná si je vzhľadom k závažnosti veci vedomá trestnej sadzby, ktorú zákon za zločin, z ktorého
je obvinená, ukladá. Obžalovaná neodpovedala, na čo prokurátor obžalovanú oboznámil so sadzbou v
rozpätí 7 - 12 rokov. Obžalovaná bezprostredne na to uviedla, že nevedela o tejto trestnej sadzbe.
Vzhľadom na uvedené vyjadrenie obžalovanej, zaprotokolované na str. 3 zápisnice z hlavného

pojednávania, že nevedela o tejto trestnej sadzbe (ktorú zákon ustanovuje za zločin podľa § 206 ods.
3 písm. a/ Tr. zák.) vznikajú vážne pochybnosti ohľadom pravdivosti a správnosti odpovedí obžalovanej
na otázky, ktoré jej boli samosudkyňou položené v zmysle § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por.,
a to najmä v prípade jej odpovede „áno" na otázku uvedenú v ustanovení § 333 ods. 3 písm. g) Tr.
por. Za tohto stavu, kedy bolo priamo na hlavnom pojednávaní preukázané, že obžalovaná napriek
jej odpovedi na otázku v ustanovení § 333 ods. 3 písm. g) Tr. por. „áno" nemala vedomosť o trestnej

sadzbe a nebola si trestnej sadzby vedomá, a teda súdu neodpovedala pravdivo, súd nemal vyhlásenie
obžalovanej prijať. Domnieva sa, že súd pochybil, keď prijal vyhlásenie obžalovanej podľa § 257 ods.
1 písm. c) Tr. por., pretože ohľadom jej odpovedí na položené otázky, ktoré jej súd po vyhlásení kládol,
vznikli už priamo na hlavnom pojednávaní (ešte pred prijatím vyhlásenia) dôvodné pochybnosti.
Za ďalšie vytýkajú nesprávnosť procesného postupu súdu, pretože súd nepostupoval v súlade s

ustanovením § 257 ods. 2 Tr. por. Obžalovaná poukazuje na zásadné porušenie jej práva na obhajobu,
ktoré vidí v tom, že súd ju nepoučil o následkoch vyhlásenia podľa § 257 ods. 1 písm. b) alebo c) Tr.
por. v rozsahu podľa odsekov 5 a 8, najmä obžalovaná vôbec nebola poučená o tom, že vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním
ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Tento nesprávny procesný postup

súdu je preukázaný zvukovým záznamom z hlavného pojednávania konaného dňa 21.2.2020, z ktorého
nevyplýva, že by súd obžalovanú poučil v zmysle § 257 ods. 2 Tr. zák.
Aj keď obžalovanú osobu nemožno nijakým spôsobom nútiť, aby vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 Tr. por.
urobila,trebajejtolenumožniť,atoponáležitompoučeníoprocesnýchdôsledkochtakéhotovyhlásenia,
vrátane poučenia o nemožnosti podať odvolanie proti rozsudku o vine, ako aj obmedzenej možnosti

podania dovolania, okrem dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.
V predmetnej veci vzhliada zásadné porušenie práva na obhajobu, ktorého porušenie spočíva v úplnej
absencii poučenia obžalovanej súdom prvého stupňa o procesných dôsledkoch vyhlásenia v zmysle
§ 257 ods. 2 Tr. por. Obžalovaná namieta, že nebola riadne poučená o následkoch vyhlásenia, ktoré
urobila.

S poukazom na uvedené obžalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok z dôvodu podľa
§ 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
V ďalšom odvolanie obžalovanej smeruje proti výroku napadnutého rozsudku o uložení trestu
obžalovanej. Obžalovaná nesúhlasí s výškou uloženého trestu, a navrhuje, aby odvolací súd podľa §

321 ods. 1 písm. e) Tr. por. v napadnutej časti vo výroku o treste rozsudok zrušil a podľa § 322 ods. 3
Tr. por. sám rozhodol vo veci tak, že obžalovanej uloží minimálnu výmeru trestu odňatia slobody, ktorú
zákon pripúšťa.
Obžalovaná má za to, že aj keď prvostupňový súd pri ukladaní trestu použil zákonné ustanovenie § 39
ods. 1 Tr. zák. a trest mimoriadne znížil, tento je stále prísny, a to s poukazom na okolnosti spáchania

skutku, ako aj osobu obžalovanej, jej osobné a rodinné pomery. Obžalovaná je toho názoru, že v jej
prípade by postačovalo na nápravu, ako aj ochranu spoločnosti trest odňatia slobody v minimálnej
výmere, ktorú zákon pripúšťa. Už prvostupňový súd v prípade obžalovanej konštatoval poľahčujúce
okolnosti a síce, že obžalovaná sa dobrovoľne k spáchaniu trestného činu priznala a svoje konanie
úprimne oľutovala; pri ukladaní trestu však súd mal možnosť a mohol postupovať miernejšie. Z odpisu

z registra trestov je zrejmé, že v registri trestov nemá obžalovaná žiaden záznam, a je bezúhonnou
osobou, ktorá následky spáchania predmetného skutku bude niesť celý svoj život, pričom už samotný
následok, ktorý nastal, je možné pokladať pre obžalovanú za ten najväčší trest.
Obžalovanájetohonázoru,žeakbyprvostupňovýsúddôsledneprihliadolnavšetkyokolnostispáchania
skutku, ktorý sa jej kladie za vinu a je kvalifikovaný ako zločin opustenia dieťaťa podľa § 206 ods. 1,

ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. a) Tr. zák., najmä na mieru zavinenia, osobu páchateľa, na okolnosti, za
ktorých došlo k spáchaniu trestného činu, na účel trestu a na možnosti nápravy páchateľa, pri ktorých
by zohľadnil osobné a rodinné pomery obžalovanej, jej zdravotný stav, okolnosť, že doposiaľ nebola
súdne trestaná a ani nebola postihnutá za priestupok, pričom predmetný skutok bol absolútnym skratom(vybočením) z doposiaľ bezúhonného života obžalovanej, mohol prvostupňový súd dospieť k záveru, že
v predmetnej veci po zhodnotení všetkých kritérií pre ukladanie trestu, sa javí trest, ktorý bol obžalovanej
uložený, i keď pod spodnou hranicou ako trest neprimerane prísny.

V danom prípade mohol súd uložiť obžalovanej trest na úplne spodnej hranici vo výmere 2 (dva) roky a
takto uložený trest by postačoval na nápravu obžalovanej a zároveň by splnil svoje funkcie - ochrannú,
preventívnu, ako aj represívnu.
Obžalovaná poukazuje na to, že rozlišovacím kritériom obmedzenia mimoriadneho zníženia trestu
odňatia slobody, ustanoveným v § 39 ods. 3 písm. b) až e) Tr. zák. je dolná hranica sadzby trestu

odňatia slobody uvedená v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona. Obžalovaná sa domnieva, že
v predmetnom prípade mohol súd aplikovať ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c) Tr. zák. Podľa ustanovenia
§ 39 ods. 1 Tr. zák., ak vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má súd za
to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a
na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest
aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. V ustanovení § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zák. sa

uvádza, že pri ukladaní trestu pod zákonom ustanovenú trestnú sadzbu, súd nesmie uložiť trest odňatia
slobody kratší ako dva roky, ak je v osobitnej časti Trestného zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu
odňatia slobody aspoň päť rokov. Z vyššie uvedeného vyplýva, že limitácia zmierňovacieho ustanovenia
vyjadrená v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zák. určuje minimálnu hranicu trestnej sadzby, ktorú súd musí
uložiť. V ustanovení § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zák. sa spomína dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia

slobody, ktorá je uvedená v osobitnej časti Trestného zákona. Preto, ak súd rozhoduje o mimoriadnom
znížení trestu, mal by vychádzať pri aplikácii ustanovenia § 39 ods. 3 Tr. zák. zo základných sadzieb
konkrétnych trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona. Pri mimoriadnom znížení
trestu mohlo byť v prípade obžalovanej použité ustanovenie § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zák., ktoré je dané
dolnou hranicou trestnej sadzby trestu odňatia slobody podľa § 206 ods. 3 písm. a) Tr. zák. (7 rokov až 12

rokov). Napriek tomu, že použitie ustanovenia § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zák. v predmetnej veci nezakladá
nárok obžalovanej na trest odňatia slobody uložený na spodnej hranici uvedenej v tomto ustanovení,
ale len rozlišuje zníženie sadzby, v rozsahu ktorého je možné trest uložiť, je obžalovaná toho názoru,
že v predmetnom prípade by práve aplikácia a limitovaná minimálna sadzba uloženia trestu uvedená v
ustanovení § 39 ods. 3 písm. d) Tr. zák. mohla byť súdom uplatnená. Aj keď obžalovaná si je vedomá,

že súd v jej prípade v rámci ukladania trestu využil inštitút mimoriadneho zníženia trestu, predsa len je
obžalovaná presvedčená, že v jej prípade je potrebné zaoberať sa otázkou, či uložený trest je vzhľadom
na všetky okolnosti primeraný, či by nepostačoval aj trest kratšieho trvania.
Obžalovaná dáva odvolaciemu súdu do pozornosti, že dňa 11.6.2018, teda v čase, kedy došlo k
spáchaniu predmetného skutku, bola takmer v 36 týždni tehotenstva, pričom u nej išlo o štvrté

tehotenstvo. Prvé dve tehotenstvá boli neúspešné a z tretieho tehotenstva sa dňa X.XX.XXXX narodila
maloletá Z., pričom sa jednalo o predčasný pôrod v 30 týždni tehotenstva a maloletá Z. sa narodila
ako dieťa, ktoré podľa lekárskych správ neprospievalo a bolo podozrenie na kvadrahypertonus a PM
retardáciu. Maloletá Z. nedokázala sama jesť, chodiť, boli u nej prítomné poškodenia, ktoré spôsobili, že
jej vývoj oproti iným deťom výrazne zaostával. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že o maloletú Z.

sa starali jej rodičia (obžalovaná s manželom) spoločne, čo nie je úplne opodstatnené tvrdenie, nakoľko
prevažnú starostlivosť maloletej Z. poskytovala matka - obžalovaná, nakoľko manžel obžalovanej a otec
maloletej pracoval mimo bydliska v zahraničí v turnusoch a doma sa zdržiaval len pár dní do mesiaca.
Rodinné zázemie obžalovanej nebolo priaznivé, obžalovaná sa na Oravu prisťahovala z Prešova a
mala tu vytvorené len veľmi slabé sociálne väzby. S osobou, s ktorou bola z príbuzných v kontakte

najviac, bol svokor, s ktorým mala naštrbený vzťah z dôvodu jeho pozitívneho vzťahu k alkoholu a tým
aj nadužívaniu alkoholických nápojov. V deň, kedy došlo k spáchaniu skutku, obžalovaná nemala vo
svojom okolí nikoho, na koho by sa mohla s dôverou obrátiť a požiadať o postráženie dieťaťa (hoc i na
krátky čas), ktorého stráženie si vyžadovalo zvýšenú starostlivosť a úsilie. Z pochopiteľných dôvodov sa
osoby v okolí obžalovanej obávali postrážiť maloletú Z., najmä s poukazom na jej nepriaznivý zdravotný

stav a útly vek. To bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý obžalovaná zobrala maloletú Z. dňa 11.6.2018
na vyšetrenie do Hornooravskej nemocnice s poliklinikou v Trstenej so sebou.
Ako už bolo uvedené, obžalovaná vo vysokom štádiu tehotenstva na konci 8 mesiaca v 35 tt + 5 sa
dostavila na vyšetrenie v Hornooravskej nemocnici s poliklinikou v Trstenej, ktoré prostredie jej vôbec
nebolo známe, bola tam po prvýkrát. Osobné motorové vozidlo, na ktorom spoločne s dcérou Z. do

nemocnice v Trstenej prišli, zaparkovala na mieste, vyhodnotiac podľa obžalovanej, bezpečnom. V čase,
kedy obžalovaná vozidlo odstavila, bolo v tieni. Keďže maloletá Z. po ceste do Trstenej vo vozidle
zaspala, obžalovaná ju s dobrým úmyslom, aby ju nebudila, nechala v aute spať, pričom ani na sekundu
ju ani len nenapadlo, čo sa môže stať. Obžalovaná si absolútne neuvedomovala nebezpečnosť situácie,tobôžnienásledok,ktorýnastal.Obžalovanásivôbecneuvedomilanebezpečenstvoponechaniadieťaťa
vo vozidle.
Navyše psychický stav a rozpoloženie obžalovanej v deň spáchania skutku, nezodpovedali bežnému

psychickému stavu a rozpoloženiu, ktoré možno badať a pozorovať u bežnej populácie, čoho dôvodom
bolo vysoké štádium tehotenstva, z toho vyplývajúci blížiaci sa pôrod, a najmä pretrvávajúci strach,
vnútorné obavy z neho, ktorých následkom bolo psychické vypätie a vyčerpanie. Nepriaznivý duševný
a psychický stav obžalovanej vznikol v súvislosti s objektívnymi príčinami, za ktoré môžeme považovať
doposiaľ získané mimoriadne negatívne skúsenosti obžalovanej z predchádzajúcich tehotenstiev a

jedného predčasného pôrodu, z ktorého pochádzala maloletá Z..
Obžalovaná teda nechala maloletú Z. v zaparkovanom vozidle, pričom si neuvedomovala vznik
nebezpečenstva a ohrozenia života dieťaťa. Obžalovaná sa o maloletú Z. náležite a riadne starala, ktoré
skutočnosti boli preukázané v prípravnom konaní, napr. zo svedeckej výpovede manžela obžalovanej.
Manžel obžalovanej potvrdil, že maloletá Z. trpela detskou mozgovou obrnou, a práve obžalovaná jej
poskytovala nepretržitú starostlivosť. Maloletá Z. vyžadovala starostlivosť 24/7, ktorú jej obžalovaná

riadne poskytovala. Obžalovaná s maloletou Z. cvičila aj tzv. Vojtovou metódou aj trikrát denne a
pravidelne s maloletou chodila na všetky zdravotné lekárske prehliadky a vyšetrenia. Odvolaciemu
súdu predkladá zdravotné záznamy maloletej Z. z vyšetrení, z ktorých je jednoznačne preukázané, že
obžalovaná sa o maloletú Z. riadne starala a postupovala podľa odporúčaní lekárov. Obžalovaná sa
snažila maloletej Z. podľa dostupných možností zlepšiť kvalitu života a práve z tohto dôvodu s dcérou

každodenne cvičila napr. Vojtovou metódou.
Obžalovaná mala k maloletej Z. vybudované mimoriadne silné citové väzby a tragická udalosť, ktorá sa
stala dňa 11.6.2018, je pre obžalovanú extrémne ťaživá. Narodenie maloletej Z. a následné zistenie,
že dieťa bude postihnuté, samo o sebe nesporne predstavovalo psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž
nielen pre obžalovanú, ale aj jej manžela. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa

je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo
zrakovým postihnutím. Obžalovaná s manželom sa s touto situáciou vysporiadali, avšak je zrejmé, že
vysoké štádium tehotenstva u obžalovanej opätovne spôsobilo, že sa neustále vynárali myšlienky, ako
to bude tentoraz a psychické rozpoloženie obžalovanej bolo ovplyvnené strachom a obavou a v tomto
duchu obžalovaná nedokázala rozmýšľať a konať, ako by tomu bolo za bežných okolností. Obžalovaná

vôbec nevedela, ani nepredpokladala, že by sa maloletej Z. mohlo v zaparkovanom aute niečo stať, že
by jej dokonca hrozilo nebezpečenstvo, že by bola ohrozená na zdraví a živote.
Skutok zo dňa 11.6.2018 je osobným zlyhaním obžalovanej, ktorá si jeho tragický následok ponesie
po celý život. Obžalovaná sa v súčasnosti stará o maloletého U., ktorý sa obžalovanej a jej manželovi
narodil ani nie mesiac po tragickej udalosti zo dňa 11.6.2018.

Obžalovaná doposiaľ žila bezúhonným životom a v prípade skutku uvedeného vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku ide o mimoriadne ojedinelé vybočenie z jeho rámca, ktorého tragický následok
by bolo možné už samo o sebe pokladať za dostatočný trest pre obžalovanú, ktorá s vedomím smrti
maloletejZ.budemusieťžiťdokoncaživota.Vzmyslezásadukladaniatrestov,trestuloženýpáchateľovi
trestného činu má byť sankcia smerovaná výlučne voči páchateľovi trestného činu, a teda má postihovať

výlučne páchateľa, a to tak, aby zabezpečil čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.
Samotným uložením trestu páchateľovi trestného činu sa však nepriamo postihne aj jeho rodina a jemu
blízke osoby, ak sú závislé na jeho starostlivosti. Vzhľadom na uvedené je obžalovaná presvedčená,
že trest odňatia slobody, ktorý jej bol uložený v trvaní 4 roky, by nezodpovedal pomerom obžalovanej
vzhľadom na mimoriadne negatívny vplyv na jej rodinu a takýto trest (hoci už aj mimoriadne znížený)

by bol neprimerane prísny a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania v
rozsahu minimálneho trestu odňatia slobody, ktorý zákon pripúšťa.
V závere obžalovaná uvádza, že nesúhlasí ani s právnou kvalifikáciou skutku, z ktorého je obžalovaná,
ktorý je kvalifikovaný ako zločin opustenia dieťaťa podľa § 206 Tr. zák. Obžalovaná je toho názoru, že
skutok uvedený v obžalobe prokurátora, ktorý sa stal dňa 11.6. 2018, je s ohľadom na okolnosti prípadu

možné kvalifikovať ako prečin usmrtenia podľa § 149 Tr. zák.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj prokurátor, a to proti výroku o treste v neprospech
obžalovanej. Zahlásené odvolanie prokurátor zdôvodnil písomným podaním zo dňa 19.5.2020,
doručeným Okresnému súdu Námestovo dňa 20.5.2020:

S predmetným rozsudkom okresného súdu sa možno stotožniť, čo sa týka výroku o uznaní viny, kde toto
plne zodpovedá vykonanému dokazovaniu. Nemožno sa však stotožniť s výrokom o treste. Súd v danom
prípade mimoriadne znížil trest podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. V odôvodnení rozsudku súd pri mimoriadnomznížení trestu poukázal na skutočnosť, že obžalovaná má vo svojej starostlivosti maloleté dieťa a v
prípade uloženia trestu, čo i len na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, by utrpelo ujmu
toto maloleté dieťa a absencia matky pri výchove dieťaťa by mala ťažko napraviteľné následky.

Má za to, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky pre mimoriadne zníženie trestu
postupom podľa § 39 Tr. zák. V priebehu konania neboli zistené, ako ani súd neuviedol v odôvodní
rozsudku, také okolnosti prípadu alebo pomery obžalovanej, ktoré by spôsobovali, že by použitie trestnej
sadzby ustanovenej Trestným zákonom pre žalovaný trestný čin, bolo pre obžalovanú neprimerane
prísne. Má za to, že starostlivosť o maloleté dieťa sama osebe nie je dostatočným dôvodom na aplikáciu

ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.
V prípade, ak by súd chcel v danej veci využiť inštitút mimoriadneho zníženia trestnej sadzby, bolo
na mieste, aby vzhľadom na prijatie vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, súd
postupoval za použitia ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák., kedy je možné uložiť trest
odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd na základe podaného odvolania zrušil

napadnutý výrok o treste a sám vo veci rozhodol o uložení zákonného trestu.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolatelia (obžalovaná a prokurátor) podali
odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom prihliadal aj na chyby,

ktoré odvolaním neboli vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil
potom, že odvolanie podané obžalovanou je dôvodné, a to z dôvodov, na ktoré poukázala obžalovaná
v rámci odvolania. Preskúmaním spisového materiálu krajský súd dospel k záveru, že okresný súd sa v
konaní, ktoré predchádzalo vyhlásenému výroku o treste, dopustil závažného procesného pochybenia,
ktoré malo za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom a je tu daný

zákonný dôvod podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. na zrušenie napadnutého rozsudku a podľa § 322
ods. 1 Tr. por. na vrátenie veci okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil nasledovné:

Predmetný rozsudok Okresného súdu Námestovo, sp.zn. 4T/17/2019 zo dňa 25.2.2020, ktorým bola
obžalovaná M. Z. uznaná vinnou zo zločinu opustenia dieťaťa podľa § 206 ods. 1, ods. 2 písm. b), ods.
3 písm. a) Tr. zák. a bol jej uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky so zaradením do
ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, bol výsledkom konania, v ktorom obžalovaná
M. Z. učinila vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., teda že nepopiera spáchanie skutku, ktoré

okresný súd následne postupom podľa § 257 ods. 7 Tr. por. prijal.

V zmysle § 257 ods. 5 Tr. por., ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie, že
nepopiera spáchanie skutku, súdom prijaté vyhlásenie je v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním. V
danom prípade, nakoľko rozsudok je výsledkom súdom prijatého vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera

spáchanie skutku, je možné odvolanie podať len proti výroku o treste.

Aj keď obžalovaná M. Z. v rámci podaného odvolania namieta uloženie neprimerane prísneho trestu,
súčasne poukazuje na vážne procesné pochybenia spočívajúce v porušení jej práva na obhajobu v
konaní pred okresným súdom, ktoré predchádzalo vyhlásenému rozsudku, a teda aj výroku o treste. V

tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ustanovenie § 317 ods. 1 Tr. por. v zmysle ktorého, ak odvolací
súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr.
por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. V tomto konkrétnom prípade, na podklade odvolania obžalovanej, bolo
preto povinnosťou krajského súdu zaoberať sa aj odvolacími námietkami obžalovanej smerujúcimi voči

konaniu, ktoré napadnutému výroku predchádzalo.

Ohľadne konania, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozsudku (a teda v konečnom dôsledku aj
napadnutému výroku o treste), obžalovaná konkrétne namieta, že v jej prípade v konaní pred súdom
prvého stupňa neboli splnené zákonné podmienky pre prijatie jej vyhlásenia, že nepopiera spáchanie

skutku podľa § 257 ods. 7 Tr. por. Pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera
spáchanie skutku, došlo k vážnym procesných pochybeniam, ktoré mali za následok porušenie jej
práva na obhajobu zásadným spôsobom. Po vyhlásení obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku,
samosudkyňa obžalovanej následne kládla otázky podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por.Obžalovaná na položené otázky odpovedala evidentne neisto. Sám prokurátor až po tom, čo po položení
otázok obžalovanej súdom navrhol prijať vyhlásenie obžalovanej, položil obžalovanej otázku, či si je
obžalovaná vzhľadom na závažnosť veci vedomá trestnej sadzby trestu odňatia slobody za žalovaný

zločin. Obžalovaná na otázku prokurátora neodpovedala a po tomto ju prokurátor oboznámil s trestnou
sadzbou trestu odňatia slobody na 7 až 12 rokov. Obžalovaná na to bezprostredne reagovala, že
nevedela o tejto trestnej sadzbe. Za tohto stavu tu existujú vážne pochybnosti ohľadne pravdivosti a
správnosti odpovedí obžalovanej na otázky položené jej samosudkyňou v zmysle § 333 ods. 3 písm. c),
d), f), g), h) Tr. por., a to najmä v prípade odpovede obžalovanej „áno" na otázku podľa § 333 ods. 3 písm.

g) Tr. por. Vzhľadom na uvedené, keď bolo priamo na hlavnom pojednávaní preukázané, že obžalovaná
napriek jej odpovedi „áno" na otázku v ustanovení § 333 ods. 3 písm. g) Tr. por. nemala vedomosť o
trestnej sadzbe trestu odňatia slobody za žalovaný skutok, nemal súd vyhlásenie obžalovanej prijať.
Ešte pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovanej tu teda vznikli také dôvodné pochybnosti
ohľadne odpovedí obžalovanej na súdom kladené otázky, pre ktoré súd v konečnom dôsledku pochybil,
keď vyhlásenie obžalovanej prijal. K ďalšiemu zásadnému procesnému pochybeniu súdu a tým k

porušeniu práva obžalovanej na obhajobu došlo aj tým, keď súd obžalovanú pred vyhlásením o vine
nepoučil v rozsahu odsekov 5 až 8 ustanovenia § 257 Tr. por., najmä obžalovanú vôbec nepoučil o tom,
že vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. Uvedené skutočnosti
pritom nepochybne vyplývajú zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania pred okresným súdom

zo dňa 21.2.2020.

Podľa § 257 ods. 1 Tr. por., po prednesení obžaloby predseda senátu poučí obžalovaného o jeho práve
urobiť niektoré z vyhlásení, že
a) je nevinný,

b) je vinný zo spáchania skutku alebo niektorých zo skutkov uvedených v obžalobe,
c) nepopiera spáchanie skutku alebo niektorých zo skutkov uvedených v obžalobe.

Podľa § 257 ods. 2 Tr. por., predseda senátu súčasne obžalovaného poučí o následkoch vyhlásenia
podľa odseku 1 písm. b) alebo c), a to v rozsahu podľa odsekov 5 a 8.

Podľa § 257 ods. 3 Tr. por., ak má obžalovaný obhajcu, môže sa s ním pred vyhlásením podľa odseku
1 radiť.

Podľa § 257 ods. 4 Tr. por., ak to vyžadujú okolnosti prípadu, záujem verejnosti alebo obžalovaného,

môže súd obžalovanému povoliť, aby namiesto vyhlásenia, že je vinný, vyhlásil, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, ktoré súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia bude považovať
za priznanie spáchania skutku. O tom musí byť obžalovaný poučený.

Podľa § 257 ods. 5 Tr. por., ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania

skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd
v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného
poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie
skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani
dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Podľa § 257 ods. 6 Tr. por., pred rozhodnutím súdu o prijatí vyhlásenia obžalovaného, že je vinný zo
spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, ako aj pred rozhodnutím o prijatí
vyhlásenia obžalovaného podľa odseku 4 súd zistí stanovisko prokurátora, poškodeného a zúčastnenej
osoby, ak sú prítomní na hlavnom pojednávaní.

Podľa § 257 ods. 7 Tr. por., súd po vyhlásení obžalovaného podľa odseku 5 rozhodne uznesením, či
toto vyhlásenie obžalovaného prijíma alebo neprijíma.

Podľa § 257 ods. 8 Tr. por., ak súd rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného podľa odseku 5 prijíma,
zároveň vyhlási, že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, sa nevykoná,

a vykoná dôkazy súvisiace s nepriznaným skutkom, výrokom o treste, náhrade škody alebo ochranného
opatrenia. To nevylučuje možnosť výsluchu obžalovaného o účasti inej osoby na žalovanej trestnej
činnosti.Podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por., po prednesení návrhu dohody o vine a treste predseda
senátu zistí formou otázok, či obvinený

- rozumie, čo tvorí podstatu skutku, ktorý sa mu kladie za vinu,
- bol ako obvinený poučený o svojich právach, najmä o práve na obhajobu, či mu bola daná možnosť
na slobodnú voľbu obhajcu a či sa s obhajcom mohol radiť o spôsobe obhajoby,
- rozumie právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu,
- bol oboznámený s trestnými sadzbami, ktoré zákon ustanovuje za trestné činy jemu kladené za vinu,

- sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za spáchaný skutok, ktorý sa v návrhu dohody o vine a treste
kvalifikuje ako určitý trestný čin.

Podľa § 34 ods. 5 vety prvej a druhej Tr. por., orgány činné v trestnom konaní a súd sú povinné vždy
obvineného o jeho právach poučiť vrátane významu priznania a poskytnúť mu plnú možnosť na ich
uplatnenie. Poučenie sa obvinenému v prípade potreby primerane vysvetlí.

Vzhľadomnaodvolacienámietkyobžalovanejtýkajúcichsavážnychprocesnýchpochybenísúduprvého
stupňa v konaní, ktoré predchádzalo vyhláseniu napadnutého rozsudku, a to v súvislosti s prijatím
vyhlásenia obžalovanej, že nepopiera spáchanie skutku, sa krajský súd okrem zápisnice z predmetného
hlavného pojednávania zo dňa 21.2.2020 oboznámil aj so zvukovou nahrávkou z označeného hlavného
pojednávania z elektronického súdu spisu. Na základe uvedeného krajský súd konštatuje dôvodnosť

odvolacích námietok obžalovanej so záverom, že v rámci konania, ktoré predchádzalo vyhláseniu
odsudzujúceho rozsudku (a tým aj napadnutého výroku o treste), došlo k vážnemu procesnému
pochybeniu súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o prijatí vyhlásenia obžalovanej, že
nepopiera spáchanie skutku, čo malo za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným
spôsobom a nezákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovanej.

Nevyhnutným zákonným predpokladom pre prijatie vyhlásenia obžalovanej súdom, že nepopiera
spáchanie skutku podľa § 257 ods. 1 písm. c) Tr. por., bola kladná odpoveď obžalovanej na otázky
položené jej súdom po vyhlásení podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por. Aj keď podľa zápisnice
o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.2.2020 obžalovaná mala na všetky otázky položené podľa § 333 ods.

3 písm. c), d), f), g), h) Tr. por. odpoveď kladne, resp. „áno", uvedené nezodpovedá skutočnosti zistenej
zo zvukového záznamu z hlavného pojednávania, ktorý je súčasťou elektronického súdneho spisu.
Zvuková nahrávka obsahuje zreteľnú kladnú odpoveď obžalovanej na otázky položené jej súdom podľa
§ 333 ods. 3 písm. c), d) Tr. por. Aj keď zo zvukového záznamu je zrejmé položenie aj ďalších otázok
podľa § 333 ods. 3 písm. f), g), h) Tr. por. obžalovanej súdom na hlavnom pojednávaní, zo zvukového

záznamu nie je počuteľná žiadna zrejmá odpoveď obžalovanej na tieto ďalšie položené otázky. Aj z
následnej otázky prokurátora na obžalovanú po položení otázok podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g),
h) Tr. por. obžalovanej súdom a odpoveď obžalovanej na otázku prokurátora je zrejmé, že obžalovaná
aj napriek v zápisnici o hlavnom pojednávaní zaprotokolovanej odpovedi „áno" na otázku podľa § 333
ods. 3 písm. g) Tr. por., v skutočnosti nemala vedomosť o trestnej sadzbe, v rámci ktorej je jej možné za

žalovaný skutok uložiť trest (na tomto mieste krajský súd opätovne dáva do pozornosti, že zo zvukového
záznamu z hlavného pojednávania nevyplýva, že obžalovaná by bola na otázku podľa § 333 ods. 3
písm. g/ Tr. por. odpovedala „áno", ako je to poznamenané v zápisnici o hlavnom pojednávaní).

Zároveň oboznámením sa so zvukovou nahrávkou z hlavného pojednávania pred okresným súdom zo

dňa21.2.2020zelektronickéhosúdnehospisubolozistené,žeajkeďzápisnicazhlavnéhopojednávania
obsahuje záznam o tom, že obžalovaná bola poučená o tom, že súdom prijaté vyhlásenie o nepopieraní
skutku je neodvolateľné a nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371
ods. 1 písm. c) Tr. por., obžalovaná v skutočnosti o týchto závažných následkoch vyhlásenia o vine
vôbec súdom poučená nebola. V tomto smere poučovacia povinnosť súdu pritom priamo vyplýva z už

vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. Rovnako tak okresný súd pochybil, keď
obžalovanú nepoučil ani v zmysle ustanovení § 257 ods. 5 až 8 Tr. por., ako táto poučovacia povinnosť
pre súd priamo vyplýva z § 257 ods. 2 Tr. por. Okresnému súdu je tiež nutné vytknúť, že si opomenul
riadne splniť poučovaciu povinnosť obžalovanej aj podľa § 257 ods. 4 Tr. por.

Porovnaním obsahu zápisnice z hlavného pojednávania zo dňa 21.2.2020 a zvukového záznamu z
tohto hlavného pojednávania krajský súd tiež zistil, že aj keď v zápisnici o hlavnom pojednávaní okresný
súd cituje viaceré zákonné ustanovenia Trestného poriadku a Trestného zákona (§ 34 ods. 1, 2, 3, §
121 ods. 2, 3, § 123 ods. 1, § 124 ods. 2 všetko Tr. por., § 345 Tr. zák.), v skutočnosti okresný súdobžalovanú podľa týchto zákonných ustanovení pred jej výsluchom nepoučil. V tejto súvislosti krajský
súd poznamenáva, že podľa vyššie citovaného ustanovenia § 34 ods. 5 Tr. por. súd je povinný vždy
obvineného (resp. obžalovaného) poučiť o jeho právach, umožniť mu ich plné uplatnenie a dokonca v

prípade potreby poučenie obvinenému primerane vysvetliť. Povinnosť poučiť obvineného o jeho právach
má súd pritom vždy a to aj za situácie, ak by tu existovali indície, že obžalovaný by na hlavnom
pojednávaní mienil učiniť vyhlásenie o vine (teda ani za takejto situácie nepostačuje splniť si voči
obžalovanému len poučovaciu povinnosť podľa § 257 Tr. por., ale je nutné vo vzťahu k obžalovanému
splniť si aj poučovaciu povinnosť podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku).

Vzhľadom na vyššie zistené závažné pochybenia v postupe konania pred okresným súdom, ktoré
predchádzalo vyhláseniu napadnutého výroku rozsudku a ktoré mali za následok porušenie práva
obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom, nezostalo krajskému súdu nič iné, ako zrušiť napadnutý
rozsudok v celom rozsahu z dôvodu podľa § 321 ods. 1 písm. a) Tr. por. a za splnenia zákonných
podmienok podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a

rozhodnutie. Je neakceptovateľné uloženie trestu obžalovanej za situácie v rozpore so zákonom
prijatého vyhlásenia o vine obžalovanej súdom prvého stupňa. V rámci ďalšieho postupu pred okresným
súdom bude potrebné opätovne vykonať výsluch obžalovanej M. Z., nakoľko tento úkon a potom v
nadväznosti naň ďalšie úkony a rozhodnutia okresného súdu neboli učinené zákonným spôsobom. V
tejto súvislosti krajský súd upozorňuje okresný súd na povinnosť riadne a dôsledne si voči obžalovanej

splniť poučovaciu povinnosť tak podľa všeobecných ustanovení Trestného poriadku, ako aj podľa §
257 Tr. por. (nielen formálne, či len citáciou príslušných zákonných ustanovení v zápisnici o hlavnom
pojednávaní a obžalovanú poučiť podľa všetkých zákonných ustanovení, kde to Trestný poriadok
obligatórne stanovuje). Ďalší procesný postup vo veci pred okresným súdom bude závisieť od postoja
obžalovanej k podanej obžalobe.

Odvolacísúdtieždávadopozornostisúduprvéhostupňaustanovenie§327ods.1Tr.por.podľaktorého,
súd, ktorému vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, je viazaný právnym názorom, ktorý
vyslovil vo svojom rozhodnutí odvolací súd, a je povinný vykonať úkony a dôkazy, ktorých vykonanie
odvolací súd nariadil.

Nakoľko odvolací súd pre vážne procesné pochybenia v konaní pred súdom prvého stupňa, ktoré mali
za následok porušenie práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom, rozsudok súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, za tohto stavu sa ďalej odvolací súd
nezaoberal konkrétnymi odvolacími námietkami obžalovanej a prokurátora ohľadne uloženého trestu

obžalovanej, nakoľko napadnutým rozsudkom nebol obžalovanej trest uložený zákonným spôsobom
v dôsledku závažných pochybení a porušenia práva obžalovanej na obhajobu zásadným spôsobom v
konaní, ktoré predchádzalo výroku o treste uloženom obžalovanej.

Vo vyššie uvedenom ide o podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.