Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 26. február 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10CoPr/7/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5917205614
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5917205614.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a
sudcovJUDr.AmáliePaulerovejaJUDr.ErikaVargu,vprávnejvecižalobkyneIng.I.D.,nar.XX.X.XXXX,
bytom H., H. X/B, právne zastúpenej Zukalová - Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Bratislava -
mestská časť Petržalka, Černyševského 3761/46, proti žalovanému Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, právne zastúpenému SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o.,

so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, o určenie práva na mimoriadny výkonnostný bonus a zaplatenie
9.495 eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/14/2017-439 zo dňa 2. júla 2020 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v
rozsahu 60%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 9.495 eur v hrubom titulom prvej časti mimoriadneho výkonnostného bonusu pre
kľúčových zamestnancov žalovaného spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z danej sumy za
obdobie od 7.8.2016 do zaplatenia. Mal preukázané, že dozorná rada právneho predchodcu žalovaného
dňa 9.12.2015 schválila špecifický výkonnostný bonus pre vybraných kľúčových zamestnancov a listom
z 14.12.2015 bolo žalobkyni oznámené, že je súčasťou daného programu. Následne predstavenstvo

G. G., a.s., (ďalej len „G.“) dňa 28.7.2016 prijalo rozhodnutie č. 110/2016, ktorým schválilo výplatu
dotknutého špecifického bonusu (aj) žalobkyni; o čom jej bol doručený list potvrdzujúci sumu i dátum
výplaty.
2. Okresný súd konštatoval, že mimoriadny bonus predstavuje variabilné odmeňovanie, na ktoré vzniká
zamestnancovi nárok až na základe osobitného rozhodnutia zamestnávateľa o jeho priznaní a svojím
charakterom ide o motivačnú formu mzdy. Bolo pritom preukázané, že zo strany zamestnávateľa
(konkrétne jeho predstavenstva) došlo k rozhodnutiu o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu

žalobkynivcelkovejvýške15.825eur.Uvedenýpostupjevsúlades§9ods.1vetaprváZákonníkapráce
(ďalej len ZP), v zmysle ktorého v pracovnoprávnych vzťahov za zamestnávateľa, ktorým je právnická
osoba, robí právne úkony štatutárny orgán alebo jeho člen. V súdenej veci bolo oznámenie o priznaní
mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobkyni podpísané predsedom predstavenstva a jeho členom,
čo zodpovedá forme podpisovania za dotknutú obchodnú spoločnosť.
3. Okresný súd neakceptoval obranu žalovaného, v zmysle ktorej rozhodnutie predstavenstva z

28.7.2016 má povahu tzv. zlatých padákov, keďže ním bol „len“ zavŕšený proces smerujúci k udržaniu
kľúčových zamestnancov G. po dobu procesu predaja jej akcií. Z výpovede žalobkyne pritom vyplynulo,
že vykonávala práce nad rámec svojich pracovných povinností. Obdobne neakceptoval námietku oneskoršom (dňa 19.12.2016) zrušení rozhodnutia predstavenstva č. 110/2016, nakoľko nemohlo dôjsť k
jednostrannému zrušeniu už priznaného nároku žalobkyne. Spätná účinnosť nevyplýva z predmetných
právnych predpisov a ani Zákonník práce neupravuje zrušenie už vzniknutého nároku. Okresný súd

nepovažoval za podstatné, či vyplatenie bonusu (ne)bolo schválené dozornou radou G., rozhodnutím z
28.7.2016 totiž došlo k právnemu úkonu zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorých úkon
zamestnávateľa zaväzuje, prípadne neschválenie dozornou radou tak nemôže byť na ťarchu žalobkyni.
Osobitne, ak táto žiadnym spôsobom v zmysle jej pracovného zaradenia nemôže/nemohla zasahovať
do riadenia spoločnosti a nebola členkou predstavenstva ani dozornej rady. V tejto spojitosti okresný

súd uzavrel, že nebol zistený žiadny dôvod, pre ktorý by mala byť žalobkyňa nedobromyseľná, resp. pre
ktorý by mal uplatňovaný nárok vykazovať rozpor s dobrými mravmi.
4. Okresný súd poukazoval na to, že právny predchodca žalovaného určil podmienky poskytnutia
pohyblivej zložky mzdy, ktorá nepresiahla zaručenú pevnú zložku celkovej odmeny. Išlo o motivačnú
zložku odmeny, ktorej výška závisí od plnenia dosahovaných výsledkov dlhodobej obchodnej stratégie
a záujmov banky (§ 23b ods. 1 písm. c/ zákona o bankách), a preto sa na ňu nevzťahuje ani § 23b

ods. 5 dotknutého zákona týkajúci sa odmeny tvorenej cennými papiermi a inými finančnými nástrojmi.
Pokiaľ aj žalobkyni bola priznaná odmena vo výške 28 % z ročnej základnej odmeny (a nielen 25 %
ako bola uvedená v liste o prisľúbení mimoriadneho výkonnostného bonusu z 14.12.2015) okresný
súd uviedol, že nie je rozhodné, v akej výške bol bonus prisľúbený, ale v akej výške bol konkrétny
mimoriadny výkonnostný bonus žalobkyni priznaný. Zopakoval, že bonus bol žalobkyni priznaný na

základe vyhodnotenia vopred stanovených kritérií, pričom nebolo spochybňované, že si žalobkyňa
riadne plnila svoje povinnosti a prispela tak k úspešnému zavŕšeniu predmetnej transakcie. Vzhľadom
na omeškanie žalovaného s plnením dlhu vyhovel okresný súd žalobkyni i v časti príslušenstva - úroku
z omeškania.
5. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že s poukazom na § 255 ods. 2 CSP stranám ich náhradu

nepriznal, keďže vychádzal z čiastočného úspechu oboch sporových strán.

6. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie obe sporové strany.
7. Žalobkyňa napadla výrok o trovách konania a alternatívne sa domáhala jeho zmeny tak, že bude
mať právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (vrátane trov odvolacieho konania) v súvislosti

s vyhovujúcim výrokom a žalovaný bude mať právo na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo
konanie zastavené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Poukazovala na všeobecné
východiská týkajúce sa inštitútu náhrady trov konania a vyhodnocovania úspešnosti strán sporu. Mala
za to, že ňou v súdenej veci uplatnené nároky boli rozdielne a bolo potrebné o náhrade trov konania
vo vzťahu ku každému z nich rozhodnúť samostatne. Keďže ide o nároky neporovnateľné, napadnutým

výrokom je žalobkyňa výrazne poškodená. Nesúhlasila s posúdením jej procesného postupu (keď
sa domáhala rozšírenia žaloby a následne vzala späť pôvodný žalobný návrh) ako tendenčného;
naopak, išlo z jej strany o rešpektovanie zásady hospodárnosti. Napadnutému výroku žalobkyňa
vytkla aj nedostatočné vysvetlenie záverov okresného súdu, čo vedie až k jeho arbitrárnosti a zjavnej
neopodstatnenosti.

8. Žalovaný napadol odvolaním rozsudok okresného súdu v meritórnej časti a domáhal sa jeho zmeny
tak, že žaloba bude v celom rozsahu zamietnutá. Namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, ktoré označil za „radikálne zjednodušené“. Podľa jeho názoru sa okresný súd nezaoberal
prekročením právomoci predstavenstvom právneho predchodcu žalovaného (vrátane neudelenia

súhlasu dozornou radou), nedobromyseľnosťou žalobkyne, nereagoval na stanovisko žalovaného k
výpovedi svedka I. a neuviedol, o ktorý druh odmeny podľa zákona o bankách malo ísť. Odvolateľ
zdôrazňoval neschválenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, resp. jeho vyplatenia dozornou radou,
poukazoval na jednotlivé nedostatky v postupe predstavenstva svojho právneho predchodcu s tým,
že okresný súd nemôže rezignovať na prieskum interných predpisov (obchodnej) spoločnosti. Navyše

predmetné rozhodnutie predstavenstva bolo neskôr - 18.12.2016 - zrušené. V tejto spojitosti poukazoval
na to, že žalobkyňa z titulu jej pracovnej pozície mala povinnosť dôkladne poznať predpisy (všeobecné
i interné). Rovnako jej muselo byť zrejmé, že priznaný rozsah mimoriadneho výkonnostného bonusu
(28%) presahuje pôvodne stanovenú výšku (25%).
9. Žalovaný naďalej tvrdil, že činnosti súvisiace s mimoriadnym výkonnostným bonusom vykonávané

žalobkyňou neboli prácou pre zamestnávateľa (ten z nich nemal žiaden profit), ale boli prácou pre
akcionára právneho predchodcu žalovaného. Zároveň súčasťou štandardného finančného ohodnotenia/
mzdy žalobkyne bolo aj odmeňovanie jej práce nadčas. Poukázal tiež na diskriminačný výber skupiny
zamestnancov, ktorí boli zahrnutí do daného procesu, pričom cielene išlo o zamestnancov na pozíciách,pri ktorých možno predpokladať, že na nich dôjde k personálnym zmenám. Preto mohla byť i žalobkyňa
motivovaná pri kreovaní schémy mimoriadneho odmeňovania a v rámci interných schvaľovacích
procesovkoordinovanepostupovaťtak,abydosiahlavlastnéobohatenie.Celkovomalžalovanýzato,že

(i s poukazom na „expresné schválenie“ predstavenstvom) ide svojich charakterom o tzv. zlaté padáky;
avšak okresný súd bezdôvodne tendenčne favorizoval žalobkyňu.
10. Zotrval na stanovisku, že žalobkyňa nemohla byť v danej záležitosti dobromyseľná, a preto
zamestnávateľa nezaväzujú právne úkony predstavenstva, ktoré boli vykonané v rozpore s jeho
právomocami. Nepovažoval za preukázané ani to, ako žalobkyňa naplnila stanovené kritéria

mimoriadneho výkonnostného bonusu. Do pozornosti dával kogentnosť úpravy odmeňovania v zákone
o bankách, ktorý umožňuje priznanie odmeny len v prípade dvojzložkovo dojednanej mzdy; čo vo vzťahu
k žalobkyni splnené nebolo.

11. Odvolanie protistrany žalovaný považoval za nedôvodné. Dotknutý výrok napadnutého rozhodnutia
hodnotil ako náležite zdôvodnený. Uviedol, že § 255 ods. 2 CSP oprávňuje súd v prípade čiastočného

úspechu rozhodnúť o trovách konania i tak, že nárok na ich náhradu žiadnej strane neprizná. Dodal, že
postup žalobkyne pri zmene žaloby mal špekulatívny charakter.

12. Žalobkyňa žiadala, aby bolo odvolanie žalovaného v celom rozsahu zamietnuté. Stotožňovala sa
s rozhodnutím okresného súdu a v reakcii na námietky protistrany o nedostatkoch jeho odôvodnenia

poukázala, resp. citovala z jednotlivých bodov odôvodnenia. Konštatovala, že mimoriadny výkonnostný
bonus je riadnym mzdovým nárokom, ktorý zahŕňa stimulačnú a motivačnú zložku, pričom rozhodnutím
predstavenstva sa stal právne nárokovateľným. Z hľadiska právnej istoty je nemysliteľné, aby
rozhodnutie (ktoré je pre zamestnávateľa záväzné) o priznaní odmeny, bolo neskôr žalovaným zrušené.
Rozhodnutie o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu potvrdili žalobkyni dvaja členovia

predstavenstva listom z 27.8.2016, na základe čoho bola v dobrej viere, že jej tento bonus bol
riadne priznaný. Nemala pochybnosti o oprávnenosti členov predstavenstva rozhodnúť o priznaní
bonusu; osobitne, ak obdobný tzv. retenčný bonus jej bol vyplatený i pri predchádzajúcich zmenách vo
vlastníckych štruktúrach banky.
13. Žalobkyňa zdôrazňovala, že Zákonník práce prezumuje dobromyseľnosť zamestnanca (a nie jeho

nedobromyseľnosť) a v konkrétnostiach súdenej veci žalovaný nepreukázal vo vzťahu k žalobkyni opak.
Je pojmovo vylúčené, aby zamestnanci kontrolovali dodržiavanie právnych predpisov a posudzovali
súlad rozhodnutí predstavenstva so zákonom, či s internými predpismi. Poukazovala na to, že i
z interného predpisu (Politiky odmeňovania) vyplýva možnosť rozhodnúť o inej forme mzdového
zvýhodnenia. Trvala na tom, že jej práca v súvislosti s daným procesnom mala charakter závislej práce

a bola vykonávaná v prospech (vtedajšieho) zamestnávateľa.
14. Žalobkyňa dôrazne odmietala, že by sama sebe vytvorila systém benefitov. Nebola členkou
predstavenstva ani dozornej rady a nemohla nijako ovplyvniť ich rozhodovanie, ako ani zaradenie svojej
osoby do schémy zamestnancov. Mimoriadny výkonnostný bonus v žiadnom prípade nepredstavuje tzv.
zlatý padák, keďže v pracovnom pomere zotrvala bezprostredne aj u žalovaného po dobu jedného roka a

tento pracovný pomer ukončila na vlastnú žiadosť. Navyše, žalovaný mohol v procese právnej previerky
pred realizáciou transakcie zistiť všetky skutočnosti o mimoriadnom výkonnostnom bonuse. Žalobkyňa
na základe konkrétnej argumentácie nesúhlasila ani s námietkami protistrany týkajúcimi sa tvrdených
nedostatkov v postupe a rozhodovaní predstavenstva SBSK. Dodala, že rozhodnutie predstavenstva
č. 97/2015 bolo schválené per rollam i všetkými členmi dozornej rady, ktorý spôsob rozhodovania/

hlasovania bol v jej činnosti obvyklý.
15.Podľažalobkyneňounárokovanýmimoriadnyvýkonnostnýbonusneodporujeanizákonuobankách.
Ten v § 23a ods. 2 predpokladá pohyblivú zložku celkovej odmeny, čomu zodpovedala aj interná úprava
Politiky odmeňovania. Pokiaľ ide o nárokovateľnosť tejto pohyblivej zložky, aj pre ňu platí Zákonník
práce a teda rozhodnutím predstavenstva č. 110/2016 z 28.7.2016 došlo ku vzniku nároku žalobkyne

na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu.

16. V následnej reakcii (v odvolacej replike) žalovaný zotrval na svojom odvolaní, vrátane súvisiacej
argumentácie. Podotkol, že tzv. retenčný bonus nie je možné aktuálne - vzhľadom na zmenu právnej
úpravy oproti obdobiu predošlých zmien vo vlastníckych štruktúrach banky - priznať, lebo odporuje

zákonu o bankách. Tvrdil, že priamo z listu predstavenstva z 28.7.2016 malo byť žalobkyni zrejmé, že
došlokprekročeniuoprávnenípredstavenstva,čižejednoznačnežalobkyňanemohlabyťdobromyseľná.
17. Na túto odvolaciu repliku už žalobkyňa nereagovala.18. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach
strán (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) a bez vykonania pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s §
219 ods. 3 CSP) napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

19. V súdenej veci je nevyhnutné vnímať jej „vnútornú podstatu“, ktorou je odmietanie plnenia nároku
tým, kto nárok - po (vlastnom) konštatovaní splnenia ním určených kritérií - už priznal. Zamestnávateľ
požaduje od zamestnanca vykonanie činností, ktoré sú nad rámec pracovných povinností daných
existujúcou pracovnou zmluvou (a z nej vyplývajúcou pracovnou náplňou), po ich vykonaní aj prizná

zamestnancovi finančný nárok, ale následne, keď má tento nárok vyplatiť, odmieta plniť. Z principiálneho
hľadiska v prejednávanej veci ide o presne takýto prípad, čo je nutné východiskovo vnímať pri
posudzovaní argumentácie sporových strán.
20. Krajský súd si je plne vedomý, že zároveň je nutné konštatovať, že zamestnávateľom činným v
prvej fáze daného procesu (od požadovania výkonu prác od zamestnanca až po priznanie nároku) bol
právny predchodca žalovaného. Na druhej strane práve inštitút právneho nástupníctva (ako absolútne

štandardná reflexia potrieb a dôsledkov činnosti a fungovania subjektov práva v praktickom živote),
ktorý svoj status vo vzťahu k SBSK sám žalovaný zdôrazňuje i v odvolacej replike, garantuje istotu v
právnych vzťahoch. Osobitne v pracovnoprávnych vzťahoch, ktorým je i základný vzťah strán v súdenej
veci, je takáto garancia nevyhnutná. Nie je prijateľné, aby na zbavenie sa povinností zamestnávateľa
plniť pracovnoprávne nároky postačovalo, aby došlo k prevodu (prípadne prechodu) práv a povinností

z pracovnoprávnych vzťahov na iný (zamestnávateľský) subjekt.

21. Žalobkyňa dôvodne poukazuje na možnosť žalovaného v procese „prevzatia“ SBSK, náležite sa
oboznámiť (aj) s komplexnou pracovnoprávnou agendou, vrátane napr. skutočností spojených i s
posudzovaným mimoriadnym výkonnostným bonusom. Prípadnú nedôslednosť žalovaného (eventuálne

ním zaangažovaných externých subjektov) v danom procese nie je akceptovateľné prenášať na
žalobkyňu. Napokon sám žalovaný prioritne spochybňuje činnosť svojho právneho predchodcu, t.j.
činnosť zamestnávateľa.
22. Inak povedané, aj prípadné nedostatky v činnosti príslušných orgánov právneho predchodcu
žalovaného (predovšetkým predstavenstva, ktoré koná/konalo v pracovnoprávnych vzťahoch - § 9

ods. 1 ZP) nemôžu byť na ťarchu zamestnanca. Okrem iného v takom zmysle, že zamestnanec ako
druhá strana pracovnoprávneho vzťahu bude povinná preukazovať oprávnenosť a legitímnosť konania
zamestnávateľa. Argumentačný prístup žalovaného však v nemalej miere smeruje práve k uvedenému.
V danom ohľade sa tak rozhodne nejedná o tendenčné preferovanie zamestnanca - žalobkyne, ako sa
snaží tvrdiť odvolateľ.

23. Odvolateľ - presne v naznačenom duchu - opakovane a vo viacerých variáciách (prostredníctvom
rôznych právnych inštitútov a konštrukcií) poukazuje na údajnú vedomosť žalobkyne o nedodržaní
náležitého postupu pri prijímaní rozhodnutia predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho
výkonnostného bonusu (aj) žalobkyni, či vôbec o prekročení právomoci predstavenstva SBSK v celom

súvisiacom procese. Je však nesporné, že žalobkyňa nebola členkou predstavenstva a ani v žiadnej inej
pozícii sa nezúčastňovala jeho rokovaní v otázkach spojených s mimoriadnym výkonnostným bonusom.
24. Žalovaný okrem všeobecných formulácií neoznačil (nie to ešte preukázal) žiadne konkrétne
skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé potvrdiť akúkoľvek osobnú zainteresovanosť (či aspoň
zaangažovanosť, čo by snáď mohlo byť relevantné v súvislosti s imperatívom dobrých mravov)

žalobkyne na žalovaným spochybňovanom procese rozhodovania o mimoriadnom výkonnostnom
bonuse.
25. Žalovaný konkrétne nevymedzuje (už vôbec nie časom a miestom), že by žalobkyňa bola účastná
na nejakom pracovnom (či inom) stretnutí, na ktorom boli prejednávané okolností viažuce sa ku schéme
zamestnancov zainteresovaných do procesu mimoriadneho výkonnostného bonusu; neoznačuje ani

písomnosť, či iný dôkaz, ktoré by osvedčovali angažovanosť žalobkyne v danom procese ako celku
alebo len v jeho časti v rámci zaradenia vlastnej osoby do predmetnej schémy zamestnancov. Napokon
sám odvolateľ pri úvahách o tvrdenej nedobromyseľnosti žalobkyne v odvolaní sa vyjadruje len v
rovine predpokladov (str. 7 odvolania), keď hovorí o tom, že riadiaci pracovníci/zamestnanci (vrátane
žalobkyne) „boli motivovaní pri kreovaní schémy mimoriadneho odmeňovania postupovať tak, aby

dosiahli vlastné a domnelo obhájiteľné obohatenie“. V danom ohľade však v priebehu celého konania
neposkytol žiadne konkrétne skutkové tvrdenie (okrem vlastného subjektívneho presvedčenia) a už
vôbec neoznačil žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by túto jeho domnienku mal čo i len osvedčovať.26. Zároveň náležite (proti)argumentuje žalobkyňa, že je reálne vylúčené, aby ona z pozície
zamestnanca mohla kontrolovať, či preverovať legitímnosť a zákonnosť činnosti štatutárneho orgánu
svojho zamestnávateľa. S určitým zjednodušením, ale presne vystihujúcim podstatu súvisiacej

námietky žalovaného, táto by vo svojich dôsledkoch znamenala, že každý zamestnanec ako zmluvná
strana pracovnoprávneho vzťahu bude sám hodnotiť, ktoré úkony (vrátane pracovných pokynov)
zamestnávateľa mieni rešpektovať a ktoré nie. Neudržateľnosť takéhoto prístupu je viac ako zrejmá.
27. Navyše, banka (či už SBSK alebo žalovaný) je svojou povahou kolos s množstvom špecifických
a vysoko profesionalizovaných činností a nezodpovedá ani obvyklej miere starostlivosti/bdelosti, aby

pracovník finančnej oblasti (ktorým bola i žalobkyňa) dokázal posúdiť súladnosť úkonov predstavenstva
so všeobecne záväznými, či internými predpismi. Osobitne, ak v danej spojitosti aj žalovaný (a to
prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu) potrebuje nemalý „argumentačný priestor“ na
prezentáciu vlastného nazerania na právnu problematiku, ktoré nazeranie - súčasne - ani nevykazuje
znaky jednoznačnosti nepripúšťajúcej eventualitu odlišného (právneho) názoru

28. V danej spojitosti možno uzavrieť, že žalovaný ani v najmenšom v jedinečných okolnostiach
(vlastných iba a len) súdenej veci nepreukázal nedostatok dobromyseľnosti žalobkyne ako zamestnanca
v zmysle § 10 ods. 2 ZP. Rozhodne nepreukázal, že by žalobkyňa rozhodovala sama o vlastnej
odmene. Predmetným rozhodnutím predstavenstva právneho predchodcu žalovaného vznikol žalobkyni
nárok na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu v priznanom rozsahu. Správne už okresný

súd konštatoval, že Zákonník práce neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo základom pre
(spätné) zrušenie rozhodnutia predstavenstva; v konkrétnostiach rozoberanej problematiky pre odňatie
už konaním štatutárneho orgánu, ktoré zodpovedá právnej úprave Zákonníka práce, priznaného
pracovnoprávneho nároku/nadobudnutého práva.

29. Žalobkyňa náležite konkrétne vymedzila, v čom spočívala jej pracovná činnosť (nad rámec
štandardných pracovných povinností) týkajúca sa procesu odpredaja obchodnej spoločnosti. Predmetné
skutkové tvrdenia neboli žalovaným relevantne popreté. Hoci žalovaný je „iba“ právnym nástupcom
zamestnávateľa žalobcu (a nie bezprostredne zamestnávateľom v rozhodnom období), je v rámci
pracovnoprávneho vzťahu jednoznačne tým subjektom, ktorý disponuje všetkými relevantnými

podkladmi. Preto tvrdenie o nesplnení požadovaných ukazovateľov na priznanie bonusu žalobkyňou
musí byť spôsobilý kedykoľvek preukázať. Aj v tomto ohľade platí, že ak pri preberaní pracovnoprávnej
agendyžalovanýmodjehoprávnehopredchodcudošloknejakýmnezrovnalostiam(čiažpochybeniam),
uvedené rozhodne nemôže ísť na úkor zamestnanca; a to ani v procesnej rovine nedôvodným
prenášaním dôkazného bremena.

30. Z pohľadu žalobkyne je dostatočným preukázaním splnenia určujúcich ukazovateľov
práve rozhodnutie zamestnávateľa (jeho štatutárneho orgánu) o priznaní/vyplatení mimoriadneho
výkonnostného bonusu. V nadväznosti na vyššie spomínané určujúce východisko krajský súd
konštatuje, že žalovaný ako zamestnávateľ v podstate od žalobkyne požaduje, aby preukázala
splnenie predpokladov na vyplatenie bonusu, ktorý jej už on sám (prostredníctvom vlastného právneho

predchodcu) priznal. Účelovosť, do určitej miery až absurdnosť dotknutého prístupu je pomerne jasná.
O to viac, že takýmto až excesívnym dôkazným bremenom by mala byť zaťažená (priamo zákonom
definovaná) slabšia strana sporu - zamestnanec.

31. Zároveň z obsahu predmetných pracovných činností vykonávaných žalobkyňou, ako i zo spôsobu

pridelenia pracovnej úlohy je nepochybné, že išlo v plnej miere o činnosti vykonávané pre vtedajšieho
zamestnávateľa (pre právneho predchodcu žalovaného). Uvedené bolo doplňujúco podporené i
svedeckou výpoveďou Ing. I..
32. Žalovaný bezprostredne pri/po vykonaní daného dôkazu jeho obsah nijako nespochybnil, neučinil
tak ani v rámci odvolania proti prvotnému meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ až v rámci neskoršieho

postupu v konaní a vyslovene v reakcii na súvisiaci záver odvolacieho súdu (v bode 22. odôvodnenia
uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10CoPr/4/2019 z 30.4.2020) dopĺňa svoje stanoviská, je nutné
ich vyhodnotiť ako účelové. Zároveň je namieste uviesť, že zrušením a vrátením veci na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie sa táto nevracia do „bodu nula“; t.j. že strana, ktorá v dovtedajšom konaní riadne a
v určených lehotách nevyužívala svoje procesné oprávnenia ich opätovne (a na úkor protistrany, ktorá

rešpektovala svoje zákonné povinnosti i pokyny súdu) všetky v plnom rozsahu získava. Predmetné
stanovisko odvolacieho súdu slúži/lo prioritne pre potreby okresného súdu z hľadiska plynulosti ďalšieho
postupu v konaní.33. Námietka žalovaného o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia je vo svojich
dôsledkoch predovšetkým nesúhlasom so závermi okresného súdu. Odvolateľovi neprekáža stručnosť
(v jeho terminológii „radikálne zjednodušenie“) odôvodnenia, ale práve jednotlivé dielčie rezultáty

konajúceho súdu. Keďže rozhodnutie prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok,
v zmysle vyššie uvedených úvah a konštatovaní (aj) odvolacieho súdu je nepochybné, že tak
rozpornosť uplatňovaného nároku s dobrými mravmi, ako ani nedobromyseľnosť žalobkyne pri
(tvrdenom) prekročení oprávnení predstavenstva G. žalovaný nepreukázal. Nadväzne určujúcim z
pohľadu zamestnanca je viazanosť zamestnávateľa (čo v plnej miere platí aj pre jeho právneho

nástupcu) právnymi úkonmi štatutárnych orgánov (§ 10 ods. 1, 2 ZP), ktorý záver je určujúcim i v
súvislostiach právnej úpravy zákona o bankách.
34. V podstate nad bezprostredný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva, že uzavretie
pracovnej zmluvy v otázke pohyblivej/variabilnej zložky mzdy medzi zamestnancom a zamestnávateľom
je akceptovateľné i v konkludentnej forme, (taktiež) z ktorého titulu by neodporovalo rozhodnutie
predstavenstva o priznaní/vyplatení mimoriadneho výkonnostného bonusu ani pracovnej zmluve,

ani zákonu o bankách. Nie je pritom úlohou zamestnanca právne kvalifikovať nárok, ktorý mu
zamestnávateľ prostredníctvom (svojho vlastného) štatutárneho orgánu prizná. Žalovaný pritom
ani osobitnejšie nerozporoval záver okresného súdu o právnom základe predmetnej odmeny/ /
mimoriadneho výkonnostného bonusu - § 23b ods. 1 písm. c/ zákona o bankách v rozhodnom znení.
Pokiaľ aj bezprostredným impulzom vytvorenia konceptu mimoriadneho výkonnostného bonusu bolo

zabránenie fluktuácii a demotivácii (vedúcich) zamestnancov v súvislosti s predpokladaným predajom
akcií, už z východiskového pomenovania „Odmena za mimoriadne výkony...“, je súčasne zrejmé,
že išlo jednak o výrazne motivačnú zložku odmeny a jednak o odmenu reagujúcu na mimoriadnu
(nadštandardnú) pracovnú výkonnosť.

35.Nakoľkoodvolacienámietkyvymedzenéžalovaným,ktorýmijeodvolacísúdviazaný,nebolidôvodné
a odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti
(§ 380 ods. 2 CSP), v meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

36. Odvolací súd svoj postoj k otázke náhrady trov jednoznačne definoval už v predchádzajúcom

rozhodnutí(bod23.odôvodneniauzneseniaKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.10CoPr/4/2019z30.4.2020).
Na dotknutých východiskách a úvahách sa nič nemení ani v aktuálnom štádiu konania. Aj vzhľadom na
to, že išlo o súčasť zrušujúceho rozhodnutia krajský súd opakovane uvádza, že prvotné uplatňovanie
práva žalobkyňou bolo pre zjavný rozpor s § 137 písm. c/ CSP svojou povahou zrejme bezdôvodným
uplatňovaním práva a v zásade len s nemalou dávkou „zhovievavosti“ okresného súdu (zrejme i

s prihliadnutím na to, že ide o pracovnoprávny spor, teda o spor s ochranou slabšej strany) bola
akceptovaná zmena žaloby na žalobu o plnenie.
37. Ak by sa aj postup žalujúcej strany nedal označiť priamo za „špekulatívny“ (ako uvádza žalovaný),
v plnej miere vykazuje znaky účelovosti, kedy žalobkyňa najskôr vykonala „rozšírenie žaloby“ (v
skutočnosti uplatnenie úplne kvalitatívne iného nároku) a následne po jej pripustení zobrala späť

určovací petit, t.j. v celom rozsahu pôvodne uplatňovaný nárok. Za danej procesnej situácie je namieste
(zodpovedá i kritériu spravodlivého usporiadania vzťahov) v otázke nároku na náhradu trov aplikovanie
„druhej“ varianty vymedzenej v § 255 ods. 2 CSP; t.j. vyslovenie, že žiadna zo strán nemá na ich náhradu
právo, z ktorého titulu bol potvrdený i predmetný súvisiaci výrok napadnutého rozsudku.

38. Pri rozhodovaní o náhrade trov aktuálneho odvolacieho konania bolo nutné zohľadniť, že odvolaniu
ani jednej zo strán nebolo vyhovené. Z hľadiska významu/relevancie jednotlivých súčastí predmetu
rozhodovania krajský súd v konkrétnostiach súdeného prípadu ustálil, že otázka náhrady trov konania
vo vzťahu k meritu veci zodpovedá pomeru 1:4 (inými slovami, že rozhodovanie o nároku na náhradu
trov zodpovedá 20% z rozhodovania súdu ako celku).

39. Nadväzne v odvolacom konaní neúspech žalovaného (a tým úspech žalobkyne) činil 80% a
neúspech žalobkyne (a tým úspech žalovaného) zodpovedal 20%-ám. Čistý úspech žalobkyne v danom
štádiukonaniatakpredstavuje60%,čopodľa§255ods.2vspojení s§396ods.1CSPkorešponduje
s priznaním jej nároku na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v predmetnom rozsahu.

40. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.