Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. máj 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/258/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617208545
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1617208545.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: E. Š., nar. X.X.XXXX, V. XX, O.,
zastúpeného Bardač s.r.o., Lovinského 22, Bratislava, IČO: 47 243 252, proti žalovaným: 1/ TRŇO
s.r.o., Jána Jonáša 13, Bratislava, IČO: 35 850 949, 2/ Ľ.I. Š., nar. XX.X.XXXX, O. XX, O., žalovaný 2/
zastúpený Advokátska kancelária Andrej Vlk, s.r.o., Gallayova 21, Bratislava, IČO: 47 255 714, o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k.
32C/33/2017-163, zo dňa 23.5.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalovanému 2/ priznal náhradu trov
konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %; žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení
uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 26.9.2017 sa žalobca domáhal voči žalovaným určenia, že
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č.
XXXX vedenom pre katastrálne územie Q. J., okres Malacky, a to pozemku s parcelným číslom XXXX/
X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 767 m2 a stavby Reštaurácia Y. so súpisným číslom XXXX

stojacej na pozemku s parcelným číslom XXXX/X (ďalej tiež len ako „Nehnuteľnosti“) sú žalobca a
žalovaný 1/, každý v spoluvlastníctvom podiele jedna polovica (1) na tom skutkovom základe, že
dňa 18.6.2007 uzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným 1/, predmetom ktorej bol spoluvlastnícky podiel
na Nehnuteľnostiach o veľkosti 1. Podielovými spoluvlastníkmi Nehnuteľností sa tak stali žalobca a
žalovaný 1/, každý s veľkosťou podielu 1. Kúpnou zmluvou zo dňa 25.6.2009 previedol žalovaný 1/ svoj
spoluvlastnícky podiel na Nehnuteľnostiach na spoločnosť SHIN-NANA-RUN spol. s r.o., IČO: 36 752
541, Jána Jonáša 13, 841 08 Bratislava (ďalej tiež len „SHIN-NANA-RUN“). Táto spoločnosť následne

previedla spoluvlastnícky podiel na Nehnuteľnostiach na žalovaného 2/, pričom vklad príslušnej kúpnej
zmluvy do katastra nehnuteľností bol povolený dňa 21.3.2011 pod V 434/11. Žalobca mal za to,
že vyššie popísanými prevodmi spoluvlastníckeho podielu na Nehnuteľnostiach zo žalovaného 1/ na
spoločnosť SHIN-NANA-RUN a následne na žalovaného 2/ bolo porušené jeho zákonné predkupné
právo spoluvlastníka. Z uvedeného dôvodu sú príslušné kúpne zmluvy pre porušenie zákona neplatné
a spoluvlastníkmi Nehnuteľností sú tak žalobca a žalovaný 1/. Svoj naliehavý právny záujem zdôvodnil
tak, že potrebuje mať vyriešenú otázku, kto je popri ňom spoluvlastníkom Nehnuteľností.

2. Podaním zo dňa 13.1.2019 navrhol žalobca pripustenie zmeny žaloby, a to tak, že bude
znieť na určenie, že žalovaný 1/ je spoluvlastníkom spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 1 na
Nehnuteľnostiach. Súčasne uviedol, že ako spoluvlastník má naliehavý právny záujem na určenívlastníctva k spoluvlastníckemu podielu, pretože bez vyriešenia otázky, kto je jeho spoluvlastníkom je
nemožné so spoločnou vecou riadne hospodáriť a rozhodnutie súdu vo veci potom bude podkladom pre
zápis zmeny v katastri nehnuteľností. Uznesením č. k. 32C/33/2017-121, zo dňa 20.2.2019 súd prvej

inštancie pripustil zmenu petitu žaloby, ako navrhoval žalobca. Súčasne v súlade s § 124 ods. 1 C. s. p.
posúdil podania žalobcu podľa ich obsahu a zistil, že žalobca nemal v úmysle zmeniť len petit žaloby, ale
i podstatne zmeniť a doplniť rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe. Podanou žalobou sa totiž určenia
vlastníctva domáhal len z titulu porušenia predkupného práva spoluvlastníka, avšak následne rozšíril
žalobu o tvrdenie neúčinnosti a/alebo neplatnosti kúpnych zmlúv uzavretých ohľadom Nehnuteľností pre

porušenie § 59a Obchodného zákonníka; predmetným uznesením preto súd prvej inštancie rozhodol
tiež o pripustení zmeny žaloby podstatnou zmenou alebo doplnením rozhodujúcich skutočností.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie po
vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na doručené a prednesené vyjadrenia strán uzavrel, že žalobca
a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi Nehnuteľností. Žalovaný 1/ svoju 1 spoluvlastníckeho

podielu previedol Kúpnou zmluvou V-2435/2009 zo dňa 25.6.2009 na spoločnosť SHIN-NANA-RUN,
ktorá tento spoluvlastnícky podiel previedla na žalovaného 2/ Kúpnou zmluvou V-434/11 zo dňa
7.2.2011.

4. Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcu na

podanej žalobe po pripustení jej zmeny a dospel k záveru, že žalobca na podaní procesne prípustnej
žaloby o určenie vlastníckeho práva má naliehavý právny záujem. Konštatoval, že všeobecne má
žalobca naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo
ohrozenie odstrániť. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným

spôsobom užitočný. Súd prvej inštancie uviedol, že pri spornosti otázky, kto je spoluvlastníkom
podielu na spoločnej veci má druhý spoločník naliehavý právny záujem na určení, kto je spolu s ním
spoluvlastníkom, pretože len tak môže riadne vykonávať všetky svoje práva a plniť povinnosti, ktoré
sú s jeho spoluvlastníctvom veci spojené (podobne napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 5.12.2000,
sp. zn. 22 Cdo 2024/99). Najvyšší súd ČR v rozhodnutí zo 17.12.2002, sp. zn. 22 Cdo 1798/2002

uviedol, že ak pre podielového spoluvlastníka ostáva sporným, s kým je v spoluvlastníckom vzťahu, má
naliehavý právny záujem na určení, že určitá osoba je spoluvlastníkom určitého podielu na spoločnej
veci, aj keď sa k spoluvlastníctvu nehlási a podľa zápisu v katastri nehnuteľností je spoluvlastníkom
niekto iný. Naliehavý právny záujem tu preto, podľa názoru konajúceho súdu, s poukazom na vyššie
uvedené závery Najvyššieho súdu ČR, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje, je daný.

5. Súd prvej inštancie následne pristúpil k preskúmaniu napadnutých právnych úkonov z pohľadu prvej
vznesenej námietky žalobcu, spočívajúcej v porušení jeho predkupného práva. V prvom rade považoval
za potrebné s prihliadnutím na princíp hospodárnosti konania zaoberať sa námietkou premlčania
vznesenou žalovaným 2/. Ozrejmil, že Občiansky zákonník je založený na princípe premlčania so

všeobecnou trojročnou premlčacou dobou, ktorá plynie odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po
prvý raz, t. j. keď vznikla možnosť podať na jeho základe žalobu (keď je actio nata). Predmetom
premlčania pritom môže byť aj právo dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a
Občianskeho zákonníka, pretože ide o majetkové právo. Keďže zákon výslovne neustanovuje osobitnú
dobu, v ktorej sa takéto právo premlčuje, treba vychádzať zo všeobecnej premlčacej doby, ktorá začína

plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 101), t. j. do troch rokov od uzavretia
napadnutého právneho úkonu. Napadnuté právne úkony boli uzavreté 25.6.2009 a 7.2.2011, pričom do
katastra nehnuteľností boli zavkladované dňa 28.7.2009 a 21.3.2011. Premlčacia doba práva dovolať
sa ich relatívnej neplatnosti preto začala plynúť dňa 29.7.2009 ohľadom Kúpnej zmluvy uzavretej
medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a dňa 22.3.2011 ohľadom Kúpnej zmluvy medzi

spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/ rade. Žaloba bola podaná až dňa 26.9.2017, je teda
zrejmé, že k jej podaniu došlo po uplynutí jednej i druhej premlčacej doby. Keďže sa žalovaný 2/
premlčania dovolal, súd prvej inštancie túto námietku žalobcu proti kúpnym zmluvám vyhodnotil ako
nedôvodnú (správne má byť dôvodnú).

6. Súd prvej inštancie sa zaoberal tiež námietkou žalobcu, ktorý považoval vznesenie námietky
premlčania žalovaným 2/ za odporujúce dobrým mravom. Objasnil, že ustanovenie § 3 Občianskeho
zákonníka je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či
výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi, a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanúochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do
úvahy aplikácia tohto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi sa rozumie podľa § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom

vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou
časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta
niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v
právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré
sa podľa zákona premlčuje. Len ak by výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku bol iba

prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo
bez významu, jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo
by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého
účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. O konaní vykazujúcom znaky priameho úmyslu
poškodiť druhého účastníka by však nebolo možné uvažovať z okolností a dôvodov, z ktorých je vznik

uplatneného nároku vyvodzovaný, ale len z konkrétnych okolností, za ktorých bola námietka premlčania
tohoto nároku uplatnená. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite,
aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť
námietku premlčania. Súd prvej inštancie v posudzovanom prípade nezistil žiadne zvláštne okolnosti,
z ktorých by mohol byť vyvodený záver o zneužití práva zo strany žalovaného. Vznesenie námietky

premlčania z jeho strany nie je prostriedkom, ktorým by chcel žalobcu primárne poškodiť, ale je jeho
obranou proti nároku, ktorý nebol z pohľadu práva uplatnený včas. Súd prvej inštancie napokon uzavrel,
žežalobcaaninažiadnezvláštneokolnosti,ktorémubrániližalobupodaťvčas(vrámcipremlčacejdoby)
nepoukazoval, keď argumentoval len tým, že žalovaný by nemal mať prospech zo svojho protiprávneho
úkonu. Z pripojených spisov je zrejmé, že žalobca uzavreté kúpne zmluvy napádal žalobami už v

minulosti, avšak pre jeho riadne nepokračovanie v začatých konaniach (späťvzatie v jednom prípade
a nezaplatenie súdneho poplatku v druhom) nespôsobili také žaloby spočívanie premlčacej doby. Od
právoplatnosti jednotlivých uznesení o zastavení konania (19.3.2014 a 30.7.2013) uplynula doba viac
ako troch rokov, žalobca preto mal dosť času, aby si svoje práva na súde uplatnil znova a riadne.

7. Následne súd prvej inštancie kúpne zmluvy preskúmal z pohľadu druhej vznesenej námietky, a to
rozporu s § 59a Obchodného zákonníka, pričom zistil, že žalovaný 1/ so spoločnosťou SHIN-NANA-
RUN uzavreli dňa 25.6.2009 kúpnu zmluvu, ktorou žalovaný 1/ na kupujúceho previedol spoluvlastnícky
podiel na Nehnuteľnostiach 1 za kúpnu cenu 1.000 eur. Žalovaný 1/ a spoločnosť SHIN-NANA-RUN boli
v čase prevodu, ako aj ku dňu rozhodnutia súdu, ovládanými osobami pána P. I., V. S. XX, XXX XX O..

Hodnota základného imania spoločnosti SHIN-NANA-RUN je 200.000,- Sk, t. j. 6.638,78 eura, z čoho
10 % je 663,88 eura. Keďže v dôsledku uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 25.6.2009 mala spoločnosť
SHIN-NANA-RUN nadobudnúť majetok za protihodnotu 1.000 eur, teda viac ako 10 % jej základného
imania a zmluvu pritom uzatvárala s ovládanou osobou jedného z jej spoločníkov, vzťahovala sa na
strany zmluvy povinnosť zakotvená v tom čase v § 59a Obchodného zákonníka, určiť hodnotu predmetu

zmluvy znaleckým posudkom a tento spolu so zmluvou uložiť v zbierke listín. Až následne mohla zmluva
nadobudnúť účinnosť a byť zapísaná do katastra nehnuteľností.

8. V posudzovanom prípade si žalovaný 1/ a spoločnosť SHIN-NANA-RUN povinnosť podľa § 59a
Obchodného zákonníka nesplnili, ako vyplynulo z obsahu zbierky listín spoločnosti SHIN-NANA-

RUN, ktorý bol súdom vyžiadaný od registrového súdu. Kúpna zmluva zo dňa 25.6.2009 preto nikdy
nenadobudla účinnosť a nemala byť zapísaná vkladom do katastra nehnuteľností. Zo strany katastra
nehnuteľností preto celkom evidentne došlo k pochybeniu, keď neskúmal splnenie povinností zmluvných
stránpodľaObchodnéhozákonníkaprirozhodovaníopovolenívkladu.Súdprvejinštanciepretouzavrel,
že kúpna zmluva uzavretá medzi SHIN-NANA-RUN a žalovaným 1/ dosiaľ nenadobudla účinnosť a preto

v súlade so zásadou, že nikto na druhého nemôže previesť viac práv, ako sám má, nemohla byť platne
uzavretá ani kúpna zmluva medzi SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/.

9. Súčasne však súd prvej inštancie pri rozhodovaní musel zohľadniť skutočnosť, že napriek
neúčinnosti a neplatnosti kúpnych zmlúv tieto reálne boli príslušným orgánom zavkladované do

katastra nehnuteľností a po dobu viac než 6, resp. 8 rokov neboli uskutočnené prevody na súde
účinne napadnuté. V čase uzatvárania kúpnej zmluvy zo dňa 7.2.2011 vyplývalo z údajov katastra
nehnuteľností,žespoločnosťSHIN-NANA-RUNjepodielovýmspoluvlastníkomNehnuteľnostívrozsahu
1 a žalovaný 2/ ako nadobúdateľ bol oprávnený sa na taký údaj spoliehať. Žalovaný 2/ pritom nemalani ako vedieť, ale ani prečo zisťovať, od koho spoločnosť predávajúceho podiel na Nehnuteľnosti
nadobudla, či dokonca že ho nadobudla od svojej spriaznenej osoby. Naopak, vzhľadom na v danej
dobe platné predpisy bolo možné legitímne očakávať, že ak by sa jednalo o prevod medzi spriaznenými

osobami, na ktorý sa vzťahovala povinnosť podľa § 59a Obchodného zákonníka, bude toto kataster
nehnuteľností v konaní o povolení vkladu skúmať a vklad porušujúci uvedenú povinnosť nepovolí.
Preto mal súd prvej inštancie za nepochybné, že žalovaný 2/ konal pri uzatváraní kúpnej zmluvy so
spoločnosťou SHIN-NANA-RUN v dobrej viere.

10. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v náleze I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, kde
konštatoval, že aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s
výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu
(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto
smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo

plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality, najmä v zmysle zásadnej
ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový
stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom
aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod.). Princíp dobrej viery
chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty

odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo
nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy
nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu
(porovnajajR14/2009).Otázkoudobrejvierytakéhonadobúdateľavlastníckehoprávasatakvšeobecné
súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska

poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného
vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom
právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad

alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko sám
má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv (čo platí aj pre tento prípad),
treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako

dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom (katastrálnom) konaní. Ak subjekt pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v
katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú ochranu.
K záverom tohto nálezu sa Ústavný súd SR priklonil aj v náleze I. ÚS 151/2016 z 23.5.2017, či I. ÚS
489/2016 zo 17.8.2016.

11. Súd prvej inštancie poukázal tiež na obdobný názor, ktorý vyjadril na vec aj Ústavný sud ČR
(napr. III. ÚS 415/15 z 27.8.2015, III. ÚS 247/14 z 28.1.2016), a ktorý zaujal jasné stanovisko o
originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba
poskytnúťústavnoprávnuochranu,akodvodzovalsvojevlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovaným

v katastri nehnuteľnosti od právneho úkonu, ktorý by bol neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným.
Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva je dobrá viera
nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť s ohľadom na individuálne okolnosti
každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej
vlastníckemu právu.

12.Ďalejsúdprvejinštanciepoukázalnato,žekotázkenadobudnutiavlastníckehoprávaodnevlastníka
sa vyjadril aj Najvyšší súdu SR v uznesení sp. zn. 6 Cdo 71/2011, ktorý uviedol, že zásada „nemo
ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám)
chráni vlastnícke právo skutočného („pravého“) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže

nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne
previesť.Ajkeďdôsledkomvyplývajúcimzvyššieuvedenejzásadyjenemožnosťnadobudnúťvlastnícke
právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany právapôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti
s riešením kolízie týchto princípov najvyšší súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka,
zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej

viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ
je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.
ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie
ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej
veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť

dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ
nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a
povahu prípadu požadovať nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného
jedinca), dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva
zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

13. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie vychádzal z toho, že žalovaný 2/ pri odplatnom
nadobudnutí podielu na Nehnuteľnostiach konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu. Kataster
nehnuteľností mal pri posudzovaní návrhu na vklad kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a SHIN-NANA-
RUN posúdiť aj splnenie povinností podľa § 59a a ak tak neurobil, jednalo sa o pochybenie štátu,
ktoré nemožno pričítať žalovanému 2/. V kúpnej zmluve medzi žalovaným 2/ a SHIN-NANA-RUN bolo

tiež uvedené vyhlásenie predávajúcej spoločnosti o tom, že ručí za nespornosť svojho vlastníckeho
práva. Bol názoru, že ťažko možno očakávať, že by obozretný nadobúdateľ nehnuteľností vykonal
nejaké ďalšie úkony než je práve preverenie stavu v katastri nehnuteľností a opatrne formulované
znenie prevodnej zmluvy. Žalovaný 2/ tak podľa názoru súdu prvej inštancie nemohol mať (z hľadiska
priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti spoločnosti SHIN-NANA-

RUN (spolu)vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam nesvedčí.

14. Poskytnutie ochrany dobrej viere nadobúdateľa a jej uprednostnenie pred ochranou vlastníckeho
práva pôvodného spoluvlastníka sa musí s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti
posudzovaného prípadu v zmysle zhora citovanej judikatúry javiť ako spravodlivé. Súd prvej inštancie

preto pri rozhodovaní zohľadnil aj účel ustanovenia §59a Obchodného zákonníka, ktorého porušenie je
jedinou vadou kúpnej zmluvy uzavretej medzi SHIN-NANA-RUN a žalovaným 1/, pričom skonštatoval,
že predmetné ustanovenie je obzvlášť nepodarenou transpozíciou čl. 13 kapitálovej smernice,
ktorého hlavným účelom je zabrániť obchádzaniu pravidla o splácaní nepeňažných vkladov napríklad
tým, že vkladateľ vloží peňažný vklad a následne obchodná spoločnosť odkúpi od neho jeho iný

majetok za hodnotu zodpovedajúcu tomuto peňažnému vkladu. Funkčne sa tým dosiahne stav, že
namiesto peňažného vkladu bude mať obchodná spoločnosť nepeňažný vklad, avšak administratívne
povinnosti spojené s nepeňažným vkladom nebudú dodržané. Preto čl. 13 kapitálovej smernice a §
59a Obchodného zákonníka určité transakcie podriaďujú podobným pravidlám, ako sa aplikujú pri
nepeňažných vkladoch. V súčasnej dobe sa toto ustanovenie vzťahuje len na akciové spoločnosti, no

pred 1.1.2016 sa vzťahovalo aj na spoločnosti s ručením obmedzeným. Ako vyplýva z uvedeného,
účelom uvedeného ustanovenia je ochrana spoločnosti, ktorá majetok nadobúda a jej veriteľov pred
obchádzaním pravidiel pre nepeňažné vklady. Žiadny zo subjektov, na ktorých ochranu je predmetné
ustanovenie určené, však žiadne námietky voči prevodu nikdy nevzniesol. Jedinou osobou, ktorá
namieta neplatnosť právnych úkonov pre porušenie tohto ustanovenia je druhý podielový spoluvlastník

Nehnuteľností, na ktorého postavení by sa reálne nič nezmenilo tým, že by súd jeho žalobe vyhovel.
Kúpna zmluva medzi SHIN-NANA-RUN a žalovaným 1/ nemá žiadne iné vady a keby nebolo tohto
porušenia, bola by platná a účinná. Bolo by preto krajne nespravodlivé, ak by v danom prípade súd
uprednostnil ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka - žalovaného 1/, ktorý žiadne vady kúpnej
zmluvy nikdy nenamietal, pred dobrou vierou žalovaného 2/ a to na základe žaloby osoby, na ktorej

právnom postavení sa vyhovením žalobe nič nezmení, len bude mať istotu v tom, kto je spolu s ním
spoluvlastníkom Nehnuteľností. Z uvedeného dôvodu pri riešení konfliktu medzi dvoma právom a štátom
chránenými záujmami: záujmom na nerušenom výkone vlastníckeho práva žalovaného 1/ a záujmom na
ochrane dobrej viery nadobúdateľa Nehnuteľností, žalovaného v 2/, uprednostnil ochranu dobrej viery
žalovaného 2/, pretože je presvedčený, že tak to zodpovedá zásadám spravodlivosti. Žalobu žalobcu

z tohto dôvodu podľa § 3 ods. 1, § 39, § 40a, § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 112, § 122 ods. 1 až ods.
3, § 140, § 603 ods. 3, § 605 Občianskeho zákonníka, § 59a ods. 1 až ods. 5, § 66a ods. 1 až ods.
4 Obchodného zákonníka, zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. podľa
ktorého patrí náhrada trov konania v konaní plne úspešným žalovaným, pretože žaloba bola v celostizamietnutá. Žalovanému 2/ voči žalobcovi preto priznal plnú náhradu trov konania a keďže žalovanému
1/ žiadne trovy zo spisu nevyplývajú, nemal by mu žalobca čo nahradiť, preto žalovanému 1/ náhradu
trov nepriznal.

15. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm.
h) C.s.p. a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným
zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka,
že podstata jeho žalobnej argumentácie (po zmene žaloby) spočívala v tom, že žalovaný 2/, ktorý

má byť spoluvlastníkom Nehnuteľností nemohol tento spoluvlastnícky podiel nikdy platne nadobudnúť;
konkrétne, pri uzatváraní kúpnej zmluvy z 25.6.2009 uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou
SHIN-NANA-RUN (ďalej len „Kúpna zmluva 1“) došlo k porušeniu § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka
v znení účinnom do 31.12.2015 (ďalej len „Obchodný zákonník“) a teda Kúpna zmluva 1 nikdy
nenadobudla účinnosť, pričom v dôsledku tejto skutočnosti je absolútne neplatný následný prevod
vlastníckeho práva vykonaný na základe kúpnej zmluvy zo 7.2.2011 uzatvorenej medzi spoločnosťou

SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/ (ďalej len „Kúpna zmluva 2“), na základe ktorej mal spoluvlastníctvo
nadobudnúť žalovaný 2/. K porušeniu uvedeného ustanovenia došlo tým, že hoci žalovaný 1/ bol (a stále
je) v zmysle § 66a ods. 1 Obchodného zákonníka ovládanou osobou P. I., t. j. zakladateľa a spoločníka
spoločnosti SHIN-NANA-RUN, a hoci SHIN-NANA-RUN nadobúdala majetok za protihodnotu vo výške
1.000 eur, t. j. vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania, tak po uzatvorení Kúpnej zmluvy 1

hodnota prevodu podľa Kúpnej zmluvy 1 nebola určená znaleckým posudkom, ďalej takýto (neexistujúci)
znalecký posudok nebol spolu s Kúpnou zmluvou 1 uložený do zbierky listín, a ani nedošlo k tomu, že
by k takémuto postupu došlo pred vkladom vlastníctva do katastra nehnuteľností.

16. Súhlasil so súdom prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku (ods. 34) správne dospel k tomu,

že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem; tiež správne dospel k záveru, že
Kúpna zmluva 1 nenadobudla účinnosť a že Kúpna zmluva 2 je neplatná: „v posudzovanom prípade si
žalovaný 1/ a spoločnosť SHIN-NANA-RUN povinnosť podľa § 59a Obchodného zákonníka nesplnili,
ako vyplynulo z obsahu zbierky listín spoločnosti SHIN-NANA-RUN, ktorý bol súdom vyžiadaný od
registrového súdu. Kúpna zmluva zo dňa 25.6.2009 preto nikdy nenadobudla účinnosť a nemala byť

zapísaná vkladom do katastra nehnuteľností... Kúpna zmluva uzavretá medzi SHIN-NANA-RUN a
žalovaným v 1/ dosiaľ nenadobudla účinnosť a preto v súlade so zásadou, že nikto na druhého nemôže
previesť viac práv, ako sám má, nemohla byť platne uzavretá ani Kúpna zmluva medzi SHIN-NANA-
RUN a žalovaným 2/“ (ods. 38 napadnutého rozsudku).

17. Nesúhlasil však s tým, že napriek záveru o neplatnosti Kúpnej zmluvy 2 súd prvej inštancie
žalobu zamietol z dôvodu, že treba dať prednosť dobromyseľnosti žalovaného 2/, pretože ide v danom
prípade o taký prípad, že treba dať prednosť bezpráviu pred právnym stavom, t. j. dať prednosť
nevlastníkovi (žalovaný 2/) na úkor vlastníka (žalovaný 1/). V praktickej stránke by však takýto výklad
znamenal nemožnosť domáhať sa po vklade určenia vlastníckeho práva (podľa okresného súdu totiž

stačí nadobúdateľovi dobromyseľnosť) a teda aj stratu významu 10-ročnej vydržacej lehoty podľa §
134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Bol názoru, že napadnutý rozsudok je v priamom rozpore aj s
existujúcou civilistickou doktrínou, ako aj súdnou praxou, pričom na obe poukazoval s tým, že podľa čl.
2 ods. 3 C. s. p. „ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu
rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu“. Zdôvodnenie

súdu prvej inštancie, ktorý mal potrebu zdôvodniť len tie skutočnosti, ktoré boli v prospech žalovaného
2/, nepredstavuje ani dôkladné, ani presvedčivé zdôvodnenie odklonu. Ide teda súčasne o inú vadu,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

18. Konkrétne, „pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade nepostačuje samotná

dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký prípad dobromyseľnosti,
s ktorým je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napríklad samotná dobrá
viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností nebude mať za
následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na základe ktorého
mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti je absolútne

neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná (rozhodnutie Najvyššie
súdu SR z 30.5.2012, sp. zn. 6 Cdo 107/2011, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2010
z 10.2.2010) na rozdiel od "názorovej vojny", ktorá pri posudzovaní tejto problematiky panuje v Českumedzi Najvyšším súdom ČR a Ústavným súdom ČR..." (ŠTEVČEK, M. a kol.: Občiansky zákonník. I. §
1 - 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 878).

19. Ďalej dôvodil, že „Občiansky zákonník de lega lata možnosť dobromyseľného nadobudnutia
vlastníctva od nevlastníka neupravuje ako pravidlo, ale len ako výnimku z pravidla (pozri napr.
nadobudnutie vlastníckeho práva pri prevode od tzv. nepravého dediča podľa § 486 Občianskeho
zákonníka) a dobromyseľnosť kupujúceho nemôže nahradiť chýbajúce vecné oprávnenie právneho
predchodcu predávajúceho. Tieto výnimky z pravidla nemožno ľubovoľne rozširovať bez toho, aby

takúto možnosť zákonodarca pripustil. Preto bol názoru, že je nutné zotrvať na dôslednom uplatnení
zásady "nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet" aj v prípadoch, ktoré sa môžu
javiť ako nespravodlivé. Aj z hľadiska predvídateľnosti rozhodovania súdnej moci považoval za potrebné
odmietnuť možnosť nadobudnúť vlastnícke právo od nevlastníka len na základe princípu ochrany dobrej
viery aj v iných prípadoch ako tých, ktoré Občiansky zákonník výslovne upravuje.“ (Števček, M. a kol.:
Občiansky zákonník. II. § 451 - 880. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 2087-2088).

20. Uvedené súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nijako nezohľadnil, ani sa k tomu nijako
nevyjadril, čím porušil čl. 2 ods. 2, ods. 3 C. s. p. v spojení s § 220 ods. 2 C. s. p. a zaťažil napadnutý
rozsudok vadou nezákonnosti pre nedostatočné odôvodnenie. Tým v konečnom dôsledku porušil právo
žalobcu na spravodlivý súdny proces, ktoré síce nezahŕňa právo žalobcu na to, aby tento dostal odpoveď

na každú otázku, ale na kľúčové otázky (konkrétne vyššie uvedené, ktoré nasvedčujú, že súd prvej
inštancie mal rozhodnúť v prospech žalobcu) by odpoveď dostať mal.

21. Súd prvej inštancie svoje závery zdôvodňuje tak, že podľa ods. 39 „žalovaný 2/ pritom nemal ani ako
vedieť, ale ani prečo zisťovať, od koho spoločnosť predávajúceho podiel na Nehnuteľnosti nadobudla,

či dokonca že ho nadobudla od svojej spriaznenej osoby. Naopak, vzhľadom na v danej dobe platné
predpisy bolo možné legitímne očakávať, že ak by sa jednalo o prevod medzi spriaznenými osobami, na
ktorý sa vzťahovala povinnosť podľa § 59a Obchodného zákonníka, bude toto kataster nehnuteľností v
konaní o povolení vkladu skúmať a vklad porušujúci uvedenú povinnosť nepovolí“, v ods. 40 odkazuje
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016 a tiež na nálezy sp. zn. I. ÚS

151/2016 z 3.5.2017, I. ÚS 489/2016 zo 17.8.2016, okrem českej súdnej praxe (ods. 41), ktorá je
podľa jeho názoru nepoužiteľná v našich podmienkach, v ods. 42 odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 30.5.2012 sp. zn. 6 Cdo 71/2011 a dodáva, že „dobrá viera musí byť pritom hodnotená
veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na
individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo

svojichdôsledkochprejavíakomožnosťdobromyseľnéhonadobúdateľapokračovaťvoprávnenejdržbe.
O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú
možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať
(z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti
subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo

nesvedčí“, podľa ods. 43 „žalovaný 2/ pri odplatnom nadobudnutí podielu na Nehnuteľnostiach konal
v dobrej viere v konštitutívny akt štátu. Kataster nehnuteľností mal pri posudzovaní návrhu na vklad
kúpnej zmluvy... posúdiť aj splnenie povinností podľa § 59a a ak tak neurobil, jednalo sa o pochybenie
štátu, ktoré nemožno pričítať žalovanému 2/... Ťažko možno očakávať, že by obozretný nadobúdateľ
nehnuteľností vykonal nejaké ďalšie úkony než je práve preverenie stavu v katastri nehnuteľností a

opatrne formulované znenie prevodnej zmluvy. Žalovaný 2/ tak podľa názoru súdu nemohol mať (z
hľadiska priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti spoločnosti
SHIN-NANA-RUN (spolu)vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam nesvedčí“.

22. Mal za to, že uvedené zdôvodnenie súdu prvej inštancie je nesprávne a neobstojí. V prvom rade

odmietol argumentáciu súdu prvej inštancie z ods. 39, že žalovaný 2/ „nemal ani ako vedieť“. Žalovaný
2/ totiž „mal ako vedieť“, pretože primárne - keďže išlo o nadobúdanie nehnuteľnosti od právnickej osoby
- mal sa uistiť, že sú na takýto prevod splnené zákonné podmienky a to priamo u predávajúceho, t. j.
u spoločnosti SHIN-NANA-RUN napr. informáciami o nadobúdacích tituloch. Informácia o tom, či boli
splnené požiadavky § 59a Obchodného zákonníka sa uvádza v zbierke listín (tá je verejne prístupná

dokonca cez portál C..R..sk), takisto bola verejne prístupná informácia o tom, že p. P. I. je spoločníkom
v oboch spoločnostiach, t. j. v SHIN-NANA-RUN, ako aj u žalovaného 1/, t. j. že predávajúci mal
spriaznené osoby a že potenciálne môžu byť naplnené obmedzenia pri spriaznených osobách. Žalovaný
2/ sa o nič také nezaujímal, o čom svedčí aj to, že sa nezaujímal ani o inú významnú skutočnosť. Vdanom prípade totiž došlo k porušeniu predkupného práva žalobcu ako spoluvlastníka (existenciu a
totožnosť spoluvlastníka možno zistiť jednoduchým nahliadnutým do katastra nehnuteľností napr. na
C..S..sk). Nebolo mu teda zrejmé, ako mohol súd prvej inštancie dôvodiť individuálnymi okolnosťami,

spravodlivosťou, či údajnou potrebnou opatrnosťou, keď nedošlo v danom prípade k splneniu ani len
základnej zákonnej povinnosti a to ponúknuť vec najprv na predaj žalobcovi ako spoluvlastníkovi.

23. Dodal, že na preukázanie, že nedošlo k uplatneniu predkupného práva zo strany žalobcu nestačí
vyhlásenie predávajúceho (dôkaz z 18.3.2011 vyhotovený po uzatvorení Kúpnej zmluvy 2 - viď ods.

17), nakoľko iné vyhlásenie od predávajúceho, ktorý predkupné právo porušil ani očakávať nemožno.
Sám žalobca uvedené rozporoval (napokon, svedčia o tom aj ním v minulosti podané dve žaloby -
6C/24/2012a4C/155/2013).Akbyuvedenáotázka,žespoluvlastníckypodielnebolponúknutýnapredaj
bola sporná, navrhol v rámci doplnenia dokazovania odvolacím súdom vykonať výsluch p. P. I..

24. Žalovaný 2/ teda mohol a musel mať (z hľadiska priemerne obozretného jedinca) dôvodné

pochybnosti o tom, že nemôže platne nadobudnúť spoluvlastníctvo k Nehnuteľnostiam. V prvom rade,
pochybnosti o súdom tvrdenej opatrnosti sa rozptyľujú pri oboznámení sa s Kúpnou zmluvou 2 ako
dôkazom na čísle listu 78, z ktorého vyplýva, že len na prvej strane tejto zmluvy sa zmluvné strany
dopustili niekoľkých chýb, ktoré bránili vkladu a museli ich strany zmluvy odstraňovať v súčinnosti s
katastrom. Teda žalovaní pri formulovaní zmluvy rozhodne opatrní neboli, keď ani nedokázali riadne

identifikovať prevádzanú Nehnuteľnosť. V druhom rade, predávajúci pred prevodom Nehnuteľnosti na
žalovaného 2/ neponúkol spoluvlastnícky podiel najprv na predaj žalobcovi, čím porušil predkupné
právo žalobcu. To, že by bol podiel ponúknutý na predaj žalobcovi nebolo nijako preukázané žiadnym
ponukovým listom, resp. uplynutím času na využitie alebo nevyužitie ponuky. Veď napokon, sám žalobca
sa aj preto následne dvoma žalobami domáhal ochrany pre porušenie tohto predkupného práva. Keďže

žalobca nevykonal základnú starostlivosť a žiadne prvky opatrnosti vo vzťahu k overeniu skutočnosti,
či nedošlo k porušeniu predkupného práva žalobcu, k čomu došlo, potom si nikdy nemohol myslieť, že
Nehnuteľnosť nadobúda platne (prvýkrát si tak mohol myslieť teoreticky až po troch rokoch od vykonania
vkladu). Každopádne, v čase prevodu v tomto smere nemohol rozhodne byť nijako dobromyseľný a už
vôbec nie opatrný.

25. Odmietal záver súdu prvej inštancie, že sa žalovaný 2/ mohol spoliehať, že ak by sa jednalo
o prevod medzi spriaznenými osobami, na ktorý sa vzťahovala povinnosť podľa § 59a Obchodného
zákonníka, bude toto kataster nehnuteľností v konaní o povolení vkladu skúmať a vklad porušujúci
uvedenú povinnosť nepovolí. Dôvodom je, že Kúpna zmluva 2 bola uzatvorená dňa 7.2.2011, no Úrad

geodézie, kartografie a katastra SR vydal inštrukciu, ktorá je publikovaná v Katastrálnom bulletine č.
2/2011 až dňa 10.11.2011, keď usmernil orgány katastra, že „keďže však hodnota predmetu zmluvy
musí byť určená znaleckým posudkom v prípadoch uvedených v § 59a Obchodného zákonníka, a keďže
správa katastra je povinná skúmať, či zmluva neodporuje zákonu, v rámci konania o návrhu na vklad
je potrebné vykonať dokazovanie smerujúce k zisteniu, či sú splnené podmienky stanovené v § 59a

Obchodného zákonníka (s výnimkou predchádzajúceho súhlasu valného zhromaždenia so zmluvou).
Znalecký posudok musí byť v týchto prípadoch prílohou návrhu na vklad“ (viď odpoveď na otázku č. 32,
Katastrálny bulletin, príloha k Spravodajcu ÚGKK SR, č. 2/2011, s. 27, Z.:/..W..W. - V.). V čase vkladu
teda katastrálna prax ešte ustálená nebola.

26. Odmietal tiež odkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, pretože
súd prvej inštancie tento nález aplikoval mechanicky, formálne a to bez toho, aby zohľadnil zásadné
odlišnosti oboch vecí. Už v podaní z 5.2.2019 žalobca namietal, že vec vedená ústavným súdom pod
sp. zn. I. ÚS 549/2015 nemôže byť základom pre súdnu prax, pretože ide o výnimočné a ojedinelé
rozhodnutie, ktoré sa týka dobromyseľnosti v nadväznosti na vady nadobúdacieho titulu, ktorým bolo

rozhodnutie štátneho orgánu (privatizačný projekt), u ktorých sa správnosť prezumuje (v danom spore je
alenadobúdacímtitulomsúkromnoprávnyvzťah).Gyarfášavysvetľujevýnimočnosťuvedenéhoprípadu:
„je pochopiteľné, prečo ústavný súd v danom prípade videl exemplárnu nespravodlivosť. Žalobca
excindančnou žalobou proti konkurznému správcovi štátneho podniku uplatňoval svoje vlastnícke právo
k nehnuteľnosti, ktorú nadobudol v konkurze (podľa starého ZKV). Jeho žaloba však bola neúspešná,

pretože jeho právni predchodcovia neboli vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a to konkrétne z dôvodu
vádprivatizačnéhoprojektu,nazákladektoréhobolinehnuteľnostiprevedenénajprvnaFondnárodného
majetku a potom na právnych predchodcov žalobcu. Inými slovami - štát v roku 1992 pripravil a schválil
vadný privatizačný projekt. Následne sa však nehnuteľnosť zrejme ... ďalším prevodom dostala dovlastníctva spoločnosti F, s.r.o. a v roku 2000 ju z konkurzu tejto spoločnosti kúpil súčasný žalobca. V
roku 2007 bol však nemilo prekvapený, keď konkurzný správca štátneho podniku T (zrejme právneho
predchodcu spoločnosti F, s.r.o.) dané nehnuteľnosti zaradil do súpisu všeobecnej podstaty T., š. p. Súdy

všetkých stupňov rozhodli v prospech správcu - teda v prospech zaradenia nehnuteľnosti do súpisu
majetku a proti excindančnému nároku dobromyseľného nadobúdateľa. Vychádzali pritom zo striktne
chápanej zásady nemo plus iuris... Po odmietnutom dovolaní sa vec dostala pred I. senát ústavného
súdu, ktorý zjavne považoval za vhodné zasiahnuť na strane sťažovateľa (žalobcu v pôvodnom konaní)
a rozhodnutia všeobecných súdov zrušiť“ (GYARFÁŠ, J.: Nemo plus iuris: ÚS SR nasleduje ÚS ČR do

boja. Dostupné na Z.:/..J..D.). Ani s touto argumentáciou sa okresný súd ani nijako nevysporiadal.

27. Z uvedeného sa teda javí, že súd prvej inštancie nepostrehol podstatu nálezu Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, ktorá bola v tom, že v citovanom prípade bol nadobúdacím
titulom akt štátnej moci štátu (kým v danom spore ním je súkromnoprávna zmluva) a že ak hovorí
uvedený nález o nadobúdacom titule, tak nemá na mysli vklad ako „rozhodnutie katastra“, ale právny titul

nadobudnutia vlastníctva (tým je zmluva, nie rozhodnutie katastra). Nesúhlasil preto s argumentáciou
súdu prvej inštancie v ods. 43, že „žalovaný 2/ ... konal v dobrej viere v konštitutívny akt štátu“. Výklad
súdu prvej inštancie je v rozpore s § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov,
podľa ktorého „údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak“ (teda hoci zákon

umožňuje preukázať opak, podľa súdu prvej inštancie to možné nie je). Takýto výklad by znamenal
vlastne praktický zánik inštitútu vydržania a teda taký stav, že každý, (aj nepravý) vlastník, by mohol
namietať, že je skutočným vlastníkom a to s jednoduchým zdôvodnením spočívajúcom v tom, že „tak
rozhodol kataster“, čo podľa súdu prvej inštancie v podstate stačí na to, aby došlo k nadobudnutiu
vlastníctva. Teda, hoci v prípade nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016 išlo

o úplne odlišnú vec, súd prvej inštancie úplne rezignoval na potrebu porovnať (v spore o vlastníctvo k
Nehnuteľnostiam v hodnote desiatok tisíc eur) základné odlišnosti citovaného prípadu od súdenej veci.

28. Tomu, že išlo o výnimočné rozhodnutie potvrdzuje ten istý senát ústavného súdu tým, že sa
v neskoršom rozhodnutí priklonil späť k zásade nemo plus iuris (viď nález sp. zn. I. ÚS 726/2016

z 8.3.2017): „pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu vo veci sťažovateľov bolo potrebné
predovšetkým vziať do úvahy to, že k výmazu vlastníckeho práva právnej predchodkyne sťažovateľov
došlo na základe absolútne neplatného právneho úkonu, ktorý bol všeobecným súdom posúdený ako
zločin a páchateľ bol za toto podvodné konanie právoplatne odsúdený. Je potrebné zdôrazniť, že právna
predchodkyňa sťažovateľov sa nijakým spôsobom nepodieľala na zmene zápisov jej vlastníckeho práva

v katastri nehnuteľností a určenia svojho vlastníckeho práva, a teda aj jeho ochrany sa začala domáhať v
krátkej dobe po tom, ako sa o spáchaní trestného činu dozvedela. ... Za týchto okolností bolo potrebné z
hľadiska všeobecnej idey spravodlivosti uprednostniť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka
pred ochranou vlastníckeho práva nadobúdateľa a za prvoradé považovať obnovenie stavu, ktorý
existoval pred podvodným konaním. Pokiaľ tak všeobecné súdy nepostupovali, porušili základné práva

sťažovateľov“. Argument žalovaného 2/ o dobromyseľnosti v danom prípade stráca relevanciu.

29. Za irelevantné považoval pre odlišnosť aj ďalšie nálezy ústavného súdu, na ktoré poukazuje súd
prvej inštancie v ods. 40, pričom opäť nezohľadnil odlišnosti a výnimočnosť daných prípadov oproti
súdeného sporu. Konkrétne, v prípade nálezu sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3.5.2017 išlo o prípad, kedy

nadobúdatelia si obstarali prostriedky na kúpu nehnuteľností (uzavreli zmluvu o úvere, úver splácajú)
a nehnuteľnosti zhodnotili investíciami (to nie je obdobný prípad), pričom ústavný súd výslovne uviedol
v závere (pri tom, ako vec vrátil všeobecným súdom), že úlohou všeobecného súdu bude ústavne
konformným spôsobom vysporiadať sa s možným (!) nadobudnutím vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam na základe ich dobrej viery, pretože pre nedostatok právomoci mu neprislúcha zaujať

konečné stanovisko. V prípade nálezu sp. zn. I. ÚS 489/2019 zo 17.8.2016 bolo predmetom konania
určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam v prospech pôvodných vlastníkov, ktorí uzavreli absolútne
neplatnú zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom ochrana bola
poskytnutá dobromyseľným nadobúdateľom, ktorí vlastníctvo nadobudli na základe sledu (!) prevodných
zmlúv a to po dôslednom posúdení ich dobrej viery na základe konkrétnych skutkových zistení. Nejde

teda ani v tomto prípade o obdobnú vec.

30. Bol názoru, že v danom prípade nešlo o žiaden výnimočný prípad, kedy by bolo potrebné a
spravodlivé dať prednosť žalovanému 2/ ako dobromyseľnému vlastníkovi pred skutočným vlastníkom,pretože právnym titulom nadobudnutia Nehnuteľnosti bol v danom prípade právny úkon (zmluva), v
prípade ktorého sa neprezumuje správnosť, a nie akt štátu, v prípade ktorého sa správnosť prezumuje;
žalovaný 2/ si v žiadnom prípade nemohol myslieť, že sú splnené zákonné podmienky pre nadobudnutie

Nehnuteľnosti, pretože nemal už v čase uzatvárania Kúpnej zmluvy 2 od žalobcu osvedčené to,
že uplynula lehota podľa § 605 Občianskeho zákonníka, resp. že nevyužíva predkupné právo k
prevedenému spoluvlastníckemu podielu, a ani zo samotného znenia Kúpnej zmluvy 2 nevyplýva, že
by bol nejako zvlášť opatrný a obozretný, keď spolu s predávajúcim bol schopný už len na prvej strane
tejto zmluvy urobiť hneď niekoľko formálnych chýb, ktoré museli odstraňovať v súčinnosti s katastrom;

žalovaný 2/ je priamym (prvým) nadobúdateľom, t. j. nejde o žiaden sled právnych úkonov, ktorý by
„násobili“ dobromyseľnosť (porov. rozsudok sp. zn. 4 Cdo 274/2006 z 18.12.2007, ktorý bol uverejnený
aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 14/2009, kde rozhodujúcou bola
otázka, aký vplyv má dodatočné zrušenie nadobúdacieho titulu, ktorým bolo rozhodnutie správcu dane,
na vlastnícke práva ďalších nadobúdateľov nehnuteľnosti, ktorí ju získali v dobrej viere od vydražiteľa,
resp. jeho právnych nástupcov); žalovaný 2/ nikdy Nehnuteľnosť neužíval, čo aj uviedol na pojednávaní

dňa 23.5.2019 a neinvestoval do nej žiadne finančné prostriedky; javí sa tiež, že okolnosti prevodu
Nehnuteľností sú veľmi zvláštne, keďže k vyplateniu kúpnej ceny malo dôjsť podľa bodu 2.1 Kúpnej
zmluvy 2 v hotovosti pri podpise a nie je zrejmé, či k tomu došlo a osoba konateľa žalovaného 1/ je dlhé
roky nekontaktná, resp. nezvestná (napokon, už prevod na základe Kúpnej zmluvy 1 za kúpnu cenu
1.000eursajavíakopodivný,čosadávysvetliťzrejmedlhmižalovaného1/vočiFinančnémuriaditeľstvu

SR, viď napr. na stránke C..P..sk - inými slovami, predmetné prevody oboma kúpnymi zmluvami mohli
mať cieľ ukrátiť cez medzičlánok veriteľov žalovaného 1/ o jediný majetok, čomu by ako nezákonnému
konaniu právo nemalo poskytovať ochranu).

31. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým rozsudkom,

ktorý považuje za vecne správny a žiadal ho v celom rozsahu potvrdiť. Poukázal na to, že žalobca v
bode 5 definuje podstatu žalobnej argumentácie spočívajúcu v tom, že žalovaný 2/ nemohol nadobudnúť
spoluvlastnícky podiel vo výške 1 k Nehnuteľnostiam z dôvodov tam bližšie špecifikovaných, pričom
poukázal na skutočnosť, že žalobca podal žalobu dňa 26.9.2017, teda v čase, keď už bol účinný
Civilný sporový poriadok. Podstatou žalobnej argumentácie v žalobe bolo porušenie predkupného práva

žalobcu. Civilný sporový poriadok je vybudovaný na zásade princípe sudcovskej koncentrácie, ktorá
sa odzrkadľuje v ustanovení § 153 ods. 1 a 2 C. s. p. Odborná literatúra k tejto problematike zaujala
stanovisko podľa ktorého: „Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť, aby strany zdržiavali
spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala
skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu

už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania... Strana sporu má
procesnú povinnosť predložiť prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany včas. Ide o
špecifikáciu všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade
porušenia povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže
nastúpiť sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3, prípadne však aj iné právne následky... Predloženie

prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ktoré nie je včasné, je definované v §
153 ods. 1 druhá veta. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr
(objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko)... Ak neexistujú osobitné dôvody,
v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je
včasné.“ (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol.,

Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha C.H. Beck, 2016, s. 578).“

32. Poukázal na to, že od podania žaloby sa žalovaný 2/ k žalobe vyjadril podaním zo dňa 15.1.2018 a vo
veci sa konalo aj pojednávanie dňa 12.11.2018, pričom žalovaný 2/ vzniesol námietku premlčania, keďže
žaloba podaná po uplynutí troch rokov od uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou

SHIN-NANA-RUN, zo dňa 25.6.2009 ako aj kúpnej zmluvy uzavretej medzi spoločnosťou SHIN-NANA-
RUN spol. s r.o. a žalovaným 2/, zo dňa 7.2.2011. Žalovaný zastúpený advokátom žiadnym spôsobom
na túto opakovane vznesenú námietku premlčania nereagoval, a to ani na pojednávaní dňa 12.11.2018
a až následne pristúpil k zmene žaloby zmenou právnej argumentácie a použitím nových prostriedkov
procesnéhoútoku.Akžalobcavodvolaníopakovaneuvádza,žežalovaný2/nepostupovalpriuzatváraní

kúpnej zmluvy so spoločnosťou SHIN-NANA-RUN s náležitou opatrnosťou a nepreveril si, či boli splnené
všetky zákonné predpoklady pre nadobudnutie spoluvlastníckeho práva k sporným Nehnuteľnostiam,
tak v každom prípade možno konštatovať, že to bol práve žalobca, kto pri príprave žaloby nepostupoval
s náležitou opatrnosťou a nezadovážil si všetky v čase podania žaloby dostupné informácie a dôkazypre prípravu právnej argumentácie a uplatnenie prostriedkov procesného útoku a toto neurobil ani
bez zbytočného odkladu po tom, ako zistil, že pre vznesenie námietky premlčania nemôže byť jeho
žaloba úspešná. Keďže k použitiu nových prostriedkov procesného útoku žalobca pristúpil až vo svojom

písomnom podaní zo dňa 13.1.2019, teda po uplynutí 1 roku odo dňa vznesenia námietky premlčania,
domnieval sa, že je namieste aplikácia vyššie citovaných ustanovení a súd by nemal na tieto prostriedky
procesného útoku prihliadať.

33. Žalobca v bode 12 odvolania cituje zo strany 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku a tento záver

následne rozporuje. Vyslovil presvedčenie o tom, že citovaný záver je správny, nakoľko od žalovaného 2/
nebolo možné v žiadnom prípade spravodlivo očakávať, aby zisťoval, od koho jeho právny predchodca
spoluvlastnícky podiel k sporým nehnuteľnostiam nadobudol, či ho nadobudol od jeho spriaznenej osoby
a pod. Podotkol, že vo všeobecnosti je absolútne legitímne očakávanie kupujúceho, že údaje uvedené v
katastri nehnuteľností sú správne a navyše kupujúci nie je oprávnenou osobou na získavanie informácií
zo zbierky listín katastra nehnuteľností, z ktorých by sa dozvedel, kto bol právnym predchodcom

predávajúceho. V podmienkach právneho štátu nemožno v žiadnom prípade od občanov, resp. fyzických
osôb očakávať, aby si pri uzatváraní právnych úkonov súkromno-právnej povahy overovali za každým
správnosť postupov a rozhodnutí orgánov štátnej správy a či tieto orgány dodržali všetky zákonom
stanovené procesné postupy. Vyslovil presvedčenie o tom, že aj súdom realizovaná aplikácia nálezu
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015, zo 16.3.2016, je v tomto prípade úplne na mieste.

34. Poukázal na to, že už počas konania upozornil, že sám žalobca v bode 15 svojho podania zo dňa
5.2.2019 uviedol, že „v prvom rade je priamo úlohou orgánov správy katastra skúmať, či zmluva, ktorá
je predmetom vkladu neodporuje zákonu. Z tohto dôvodu vydal Úrad geodézie, kartografie a katastra
SR priamu inštrukciu, ktorá je publikovaná v Katastrálnom bulletine: „keďže však hodnota predmetu

zmluvy musí byť určená znaleckým posudkom v prípadoch uvedených v § 59a Obchodného zákonníka,
a keďže správa katastra je povinná skúmať, či zmluva neodporuje zákonu, v rámci konania o návrhu
na vklad je potrebné vykonať dokazovanie smerujúce k zisteniu, či sú splnené podmienky stanovené
v § 59a Obchodného zákonníka (s výnimkou predchádzajúceho súhlasu valného zhromaždenia so
zmluvou). Znalecký posudok musí byť v týchto prípadoch prílohou návrhu na vklad“ (viď odpoveď na

otázku č. 32, Katastrálny bulletin, príloha k Spravodajcu ÚGKK SR, č. 2/2011, s. 27). Teda v danom
prípade mal byť predmetný znalecký posudok dokonca prílohou návrhu na vklad. Je teda zrejmé,
že príslušná správa katastra porušila svoju povinnosť podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o
katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v
znení účinnom do 31. decembra 2012.“ Čiže sám žalobca počas konania uviedol argumentáciu, ktorú

však už vo svojom odvolaní v bode 17 spochybňuje, keďže si uvedomil, že ním uvádzané skutočnosti
nesvedčia v jeho prospech. Zopakoval, že v súlade s vyššie citovaným tvrdením žalobcu, žalovaný 2/
nadobudol spoluvlastnícky podiel k sporným nehnuteľnostiam v dobrej viere v správnosť a pravdivosť
údajov uvedených v katastri nehnuteľností a v správnosť a legálnosť postupu orgánu štátnej správy pri
zápise vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a teda z hľadiska priemerne obozretného jedinca nemusel

mať pochybnosti o tom, či môže platne nadobudnúť spoluvlastnícke právo.

35. Žalobca ďalej v bode 16 poukazuje na nešpecifikované formálne vady v kúpnej zmluve
uzavretej medzi spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/ a z existencie týchto chýb vyvodzuje
prekvapujúci záver o neopatrnosti zmluvných strán, ktorá by mala preukazovať tvrdenie žalobcu,

že žalovaný 2/ musel a mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že nemôže platne nadobudnúť
spoluvlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Odhliadnuc od skutočnosti, že údajné formálne
chyby v predmetnej kúpnej zmluve vôbec neboli ani okrajovo predmetom konania pred súdom prvej
inštancie, a preto ako novota v konaní nemôžu byť predmetom konania pred odvolacím súdom, nie je
žalobcovi 2/ zrejmý logický súvis medzi prípadnou chybou vzniknutou pri príprave kúpnej zmluvy a tým,

či mohol mať žalovaný 2/ pochybnosti o tom, že nemôže platne nadobudnúť spoluvlastnícke právo k
sporným nehnuteľnostiam.

36. Pokiaľ v bode 18 odvolania žalobca v rozpore s objektívnou skutočnosťou opätovne uvádza, že nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.3.2016, je výnimočným a ojedinelým rozhodnutím,

ktoré navyše súd prvej inštancie aplikoval mechanicky, len pre úplnosť uviedol, že aj v prípade prevodu
spoluvlastníckeho podielu k sporným nehnuteľnostiam zo žalovaného 1/ na spoločnosť SHIN-NANA-
RUN spol. s r.o. došlo aj podľa tvrdenia žalobcu k pochybeniu zo strany štátu - štátneho orgánu v
procese povoľovania vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a teda postavenie žalovaného2/ je v tomto konaní veľmi podobné postaveniu žalobcu v konaní pred Ústavným súdom SR vo vyššie
uvedenom konaní.

37. Nesúhlasil s tým, že sa jedná o ojedinelá rozhodnutie Ústavného súdu SR, keďže vo vyjadrení zo
dňa 30.4.2019 poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR, I. ÚS 489/2016 zo 17.8.2016, v ktorom
ústavný súd považoval za právne konformný postup Krajského súdu v Trnave, ktorý v rozsudku, ktorý
bol predmetom posudzovania, uviedol: „Odvolací súd však dáva do pozornosti, že Ústavný súd ČR
vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2219/2012 uviedol, že Občiansky zákonník neobsahoval žiadne

ustanovenie explicitne upravujúce všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
v katastri nehnuteľnosti na základe dobrej viery nadobúdateľa (s výnimkou vydržania). Napriek tomu
však vzhľadom k zásadným ústavným princípom, ako je princíp právnej istoty, a z neho vychádzajúci
princíp dôvery v akty štátu a ochrany dobrej viery, princíp ochrany nadobudnutých práv, je treba
dospieť k záveru, že i za účinnosti starého Občianskeho zákonníka bolo nevyhnutné zvažovať a
chrániť dobrú vieru nadobúdateľa. Bolo teda možné, aby v prípade, že nadobúdateľ odvodzoval svoje

vlastnícke právo od osoby, ktorá vlastnícke právo mala nadobudnúť na základe právneho úkonu, ktorý
sa neskôr ukázal absolútne neplatný, (teda táto osoba v skutočnosti vlastnícke právo nenadobudla)
sa tento nadobúdateľ stal skutočným vlastníkom veci, a to i inak než vydržaním. Fundamentálnou
podmienkou pre takéto, z povahy veci originálne nadobudnutie vlastníctva, pritom bola práve dobrá viera
nadobúdateľa.Vprvomkrokuústavnýsúdpoukázalnaúzkusúvislosťprincípudobrejviery,dôveryvakty

štátu a právnu istotu v demokratickom právnom štáte. Princíp právnej istoty neodmysliteľne patrí medzi
základné atribúty a základné hodnoty demokratického právneho štátu, pričom jeho neopomenuteľnou
súčasťou je i dôvera jednotlivca v rozhodovaciu činnosť orgánov štátu, či už ide o rozhodovanie orgánov
moci zákonodarnej, výkonnej či súdnej. Je zrejmé, že nadobúdateľ nehnuteľnosti zapísanej v katastri
nehnuteľnosti konajúci v dobrej viere v obsah tejto evidencie, je hodný ústavnej ochrany, to práve s

ohľadom na existenciu tejto verejnoprávnej evidencie, zápis, do ktorej (vo forme vkladu) je pri prevodoch
evidovaných nehnuteľností nevyhnutnou, avšak nie jedinou podmienkou nadobudnutia vlastníckeho
práva novým vlastníkom a má konštitutívne účinky. Inak povedané, z kontextu prejednávaného prípadu
je ústavnej ochrany hodný nadobúdateľ v katastri evidovanej nehnuteľností, ktorý konal v dobrej
viere v (konštitutívne) akty štátu, ktorým bola do katastra ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti

zapísaná osoba, ktorá potom mala na nadobúdateľa vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti previesť,
pričom by tak táto osoba v skutočnosti učiniť nemohla, pretože oprávneným vlastníkom veci nebola.
Sama nutnosť ochrany dobrej viery nadobúdateľa však ešte neznamená, že by obdobnú ústavnú
ochranu nebolo nutné poskytnúť vlastníckemu právo pôvodného vlastníka, ktorého vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností nebolo nikdy prevedené na inú osobu vzhľadom

k absolútnej neplatnosti uskutočneného prevodného úkonu. Pokiaľ ide o druhý krok, usilujúci zachovať
maximum z oboch dotknutých práv, tu bude vždy záležať na okolnostiach jednotlivého rozhodovacieho
prípadu. Na jednej strane bude veľa krát zrejmé, že je nemožné chrániť dané obe práva súčasne,
pretože sa vzájomne vylučujú. Buď bude poskytnutá ochrana právu dobromyseľnému nadobúdateľovi a
uznaný zánik vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, alebo bude uznané vlastnícke právo pôvodného

vlastníka a právo dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku bude musieť ustúpiť. Stret
týchto dotknutých práv sa bude musieť riešiť až v treťom kroku, teda v súlade so všeobecnou ideou
spravodlivosti, respektíve všeobecným princípom. V prípade, že bude pristúpené k tretiemu poslednému
kroku, bude v ňom treba v každom prípade zohľadniť ako určité všeobecné súvislosti dopadajúce
na všetky prípady riešeného typu, tak individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovacieho prípadu.

Až po zvážení všetkých relevantných skutočností bude v konkrétnom prípade možno rozhodnúť v
prospech ktorého z konkurujúcich práv svedčí všeobecná idea spravodlivosti, ktorej je na mieste dať
v kolízií prednosť. V rámci týchto skutočností bude nutné zobrať do úvahy napríklad dĺžku doby,
ktorá uplynula od vadného zápisu, teda urobeného na základe absolútne neplatného prevodného
právneho úkonu do katastra nehnuteľností; okolnosti za ktorých k takémuto absolútne neplatnému

právnemuúkonuanasledujúcemuzápisudokatastranehnuteľnostídošlo,hlavnečipritombolspáchaný
trestný čin a či sa pôvodný vlastník mohol skutočne zúčastniť predmetného katastrálneho konania;
zohľadniť investície, ktoré už dobromyseľný nadobúdateľ na danú nehnuteľnosti vynaložil. Ústavný súd
na záver zhrnul, že i podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo
k nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností na podnet vlastníka, a to na základe dobrej viery

nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností. Táto dobrá viera nadobúdateľa totiž musí všeobecne
používať totožnú ústavnú ochranu ako vlastnícke právo pôvodného vlastníka, pretože vychádza z
fundamentálnych princípov právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv a súvisí tiež s nevyhnutnou
dôverou jednotlivcov v akty verejnej moci. V takýchto prípadoch dochádza ku kolízii dvoch základnýchpráv, a to práva dobromyseľného nadobúdateľa na ochranu majetku a vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka. Nemožno v konkrétnom prípade zachovať maximum z obidvoch základných práv, je treba
túto kolíziu riešiť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, pričom je nevyhnutné zvažovať

tak všeobecné súvislosti tohto typu kolízii základných práv (prípady dobromyseľného nadobúdateľa
nehnuteľnostievidovanejvkatastrinehnuteľnostiodnevlastníka),takindividuálneokolnostikonkrétneho
rozhodovacieho prípadu. Posudzovanie dobrej viery nadobúdateľa má v takýchto prípadoch v konaní
pred súdom zásadný význam. Je nevyhnutné, aby všeobecné súdy zvažovali existenciu dobrej viery
nadobúdateľa z toho vyplývajúcu možnosť nadobudnutia sporného vlastníckeho práva nielen iba vtedy,

pokiaľ sa toho nadobúdateľ (účastník konania) konkrétne výslovne dovoláva, a to aj vtedy, pokiaľ z
ďalších okolnosti prípadu či tvrdení účastníkov konania vyplýva, že by nadobúdateľovi mohla svedčať
dobráviera.Pokiaľzatakejtosituácievšeobecnésúdykhodnoteniunaplneniadobrejvierynadobúdateľa
vôbec nepristúpia, dopúšťajú sa porušenia práva na spravodlivý proces potenciálne dobromyseľného
nadobúdateľa.“

38. Ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017, kde sa v právnej
vete uvádza: „Ústavný súd Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí
postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej
kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej

viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho
práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto
nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z
obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať
všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho

rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože
tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list
vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.“

39. Považoval teda za evidentné, že tvrdenia žalobcu o jedinečnosti nálezu Ústavného súdu SR, sp.

zn. I. ÚS 549/2015 zo 16.3.2016, nezodpovedajú skutočnosti a žalobca nie je ochotný akceptovať
posun v rozhodovacej praxi Ústavného súdu SR ako aj Ústavného súdu ČR smerom k presadzovaniu
kritéria všeobecnej spravodlivosti. Vzhľadom na spoločnú históriu a právnu tradíciu oboch republík
vyslovil presvedčenie, že rozhodnutia súdov Českej republiky sú minimálne podporne aplikovateľné aj
v Slovenskej republike, o čom svedčí aj Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 489/2016, zo

17.8.2016, v ktorom je badateľný odkaz na judikatúru Ústavného súdu ČR.

40. Bol názoru, že neobstojí ani tvrdenie žalobcu, že sa jednalo o skutkovo odlišné prípady, keďže
podstatným faktom je to, že Ústavný súd SR sa v citovaných rozhodnutiach venoval dobrej viere
nadobúdateľa v zápis v katastri nehnuteľností. Znova upriamil pozornosť na fakt, že účastníkmi konaní,

v ktorých boli vydané ním doložené rozhodnutia Ústavného súdu SR, boli osoby, ktoré sa domáhali
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ku ktorým mali priamy vlastnícky vzťah, t. j. práva
týchto osôb boli rozhodnutím súdov priamo dotknuté. V prejednávanom prípade sa však domáha
určenia vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu iba druhý opomenutý podielový spoluvlastník,
ktorého právne postavenie sa rozhodnutím súdu v tejto veci žiadnym spôsobom nezmení. Navyše

sa určenia vlastníckeho práva žalobca domáhal až po uplynutí 8 rokov od uzavretia zmluvy medzi
žalovaným 1/ a spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a po uplynutí vyše 6 rokov od uzavretia kúpnej
zmluvy medzi spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/ a ako uvádza Ústavný súd SR, „V
rámci týchto skutočností bude nutné zobrať do úvahy napríklad dĺžku doby, ktorá uplynula od vadného
zápisu, teda urobeného na základe absolútne neplatného prevodného právneho úkonu do katastra

nehnuteľností.“ Čiže ak žalobca vyčíta žalovanému 2/ nedostatok obozretnosti a opatrnosti pri podpise
kúpnej zmluvy, tak táto jeho výčitka vyznieva paradoxne a smiešne, keďže žalobca sa len svojou
nedôslednosťou pripravil o využitie svojich zákonom garantovaných nástrojov na ochranu svojho
zákonného predkupného práva.

41. Ďalej uviedol, že v bode 22 odvolania sa žalobca snaží zhrnúť dôvody, pre ktoré sa domnieva,
že nejde v žiadnom prípade o výnimočný prípad a preto nie je potrebné a spravodlivé dať prednosť
žalovanému 2/ ako dobromyseľnému vlastníkovi pred skutočným vlastníkom. Tieto dôvody považuje za
irelevantné, nepravdivé (žalovaný 2/ nie je prvým nadobúdateľom, ale až druhým v poradí, čiže aj vtomto prípade sa jedná o sled právnych úkonov) a žalobca sa nevyhýba ani špekuláciám ohľadne úhrady
kúpnej ceny. Žalobca však neberie do úvahy tri skutočnosti, ktoré sú veľmi podstatné, a ktoré objektívne
svedčia tomu, že je spravodlivé dať prednosť žalovanému 2/ ako dobromyseľnému vlastníkovi pred

skutočným vlastníkom: a) žalobca je podielový spoluvlastník sporných nehnuteľností, ktorého právne
postavenie sa rozhodnutím súdu v tejto veci žiadnym spôsobom nezmení, ale vyhovením žalobe sa jeho
faktické postavenie dokonca zhorší, nakoľko ako sám uvádza, osoba konateľa žalovaného 1/ by mala
byť podľa jeho vedomostí dlhodobo nekontaktná, resp. nezvestná, čiže z praktického hľadiska možno
predpokladať, že prípadné užívanie a spoločné nakladanie so spornými nehnuteľnosťami by bolo za

zachovania status quo výrazne jednoduchšie, nakoľko žalovaný 2/ je bez pochýb osobou kontaktnou
a prítomnou, b) žalovaný 1/ ani spoločnosť SHIN-NANA-RUN sa svojho spoluvlastníctva nedomáhajú
a spoluvlastníctvo žalovaného 2/ nespochybňujú, c) žaloba je žalobcom podaná len špekulatívne a
účelovo, nakoľko sú voči nemu vedené viaceré exekúcie. Žalobca nikdy nemal a ani nemohol mať
skutočný záujem o uplatnenie predkupného práva, keďže exekúcie boli vedené voči nemu už v čase
podpisu kúpnych zmlúv a teda rešpektujúc § 61c zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov bol žalobca v čase podpisu kúpnych zmlúv ako aj v čase písania tohto vyjadrenia nútený
dodržiavať zákonom stanovenú povinnosť obmedziť svoju činnosť na uskutočňovanie bežných právnych
úkonov v rozsahu, v ktorom to od neho možno spravodlivo požadovať, s ohľadom na výšku a význam
vymáhaného nároku. Bežnými právnymi úkonmi v prípade žalobcu sú tie právne úkony, ktoré sú

nevyhnutne potrebné na zabezpečenie jeho bežných životných potrieb, ako aj bežných životných potrieb
tých, voči ktorým má fyzická osoba vyživovaciu povinnosť. Bežným právnym úkonom v žiadnom prípade
nie je prevod nehnuteľnosti alebo prenájom nehnuteľnosti, prípadne ich zaťaženie právom tretej osoby.
Je teda zrejmé, že ani v čase uzavretia vyššie uvedených zmlúv a ani dnes nemá žalobca z dôvodu
prebiehajúcich exekúcii a vydaných exekučný príkazov skutočný záujem a ani skutočnú možnosť bez

súhlasu súdneho exekútora uplatňovať predkupné právo a stať sa výlučným vlastníkom predmetných
nehnuteľností.

42. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného 2/ k odvolaniu zotrval na tom, že žalovaný 2/,
ktorý má byť spoluvlastníkom Nehnuteľnosti, nemohol tento spoluvlastnícky podiel nikdy platne

nadobudnúť, zopakoval svoju odvolaciu argumentáciu, pričom zdôraznil, že v danom prípade nejde
o žiaden výnimočný prípad, kedy by bolo potrebné a spravodlivé dať prednosť žalovanému 2/ ako
dobromyseľnému vlastníkovi pred skutočným vlastníkom.

43. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s §
387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.5.2021 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

44. Podľa § 59a ods. 1 a 2 zákona č. 513/2001 Z. z. Obchodný zákonník v znení účinnom k 25.6.2009
(ďalej len „Obchodný zákonník“), ak spoločnosť nadobúda majetok na základe zmluvy uzatvorenej s jej
zakladateľom alebo spoločníkom za protihodnotu vo výške najmenej 10 % hodnoty základného imania,
musí byť hodnota predmetu zmluvy určená znaleckým posudkom. Táto zmluva nemôže nadobudnúť

účinnosť skôr, ako bude uložená spolu so znaleckým posudkom v zbierke listín. Ak je na účinnosť zmluvy
potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým
posudkomuloženádozbierkylistínpredzápisomdoosobitnejevidencie.Akspoločnosťuzatvárazmluvu
podľaodseku1vlehotedvochrokovododňavznikuspoločnosti,musínávrhtejtozmluvyvopredschváliť
valné zhromaždenie spoločnosti.

45. Podľa § 59a ods. 3 až 5 Obchodného zákonníka, ustanovenia odsekov 1 a 2 sa primerane
použijú aj na zmluvy, ktoré spoločnosť uzatvára s osobami, ktoré sú blízke zakladateľom alebo
spoločníkom spoločnosti alebo ktoré sú ovládajúcimi osobami alebo ovládanými osobami zakladateľov
alebo spoločníkov spoločnosti, a ak spoločnosť nadobúda majetok za protihodnotu vo výške najmenej

10 % hodnoty základného imania. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa nevzťahujú na zmluvy uzatvorené pri
bežnom obchodnom styku, na nadobudnutie majetku podľa rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu
a na majetok nadobudnutý na burze za cenu rovnajúcu sa kurzu, ktorý zodpovedá v tom čase danejponuke a dopytu. Ustanovenia odsekov 1 až 4 sa vzťahujú na spoločnosť s ručením obmedzeným a
na akciovú spoločnosť.

46. Žalobca námietky v podanom odvolaní rámcoval vyjadrením nesúhlasu s právnym názorom súdu
prvejinštancie,ktorýprizávereoneplatnostiKúpnejzmluvy2,dalprednosťdobromyseľnostižalovaného
2/ s odôvodnením, že v danom prípade ide o taký prípad, že treba dať prednosť bezpráviu pred právnym
stavom, t. j. dať prednosť nevlastníkovi (žalovaný 2/) na úkor vlastníka (žalovaný 1/), čo by podľa žalobcu
znamenalo nemožnosť domáhať sa po vklade určenia vlastníckeho práva (podľa súdu prvej inštancie

totiž stačí nadobúdateľovi dobromyseľnosť) a teda aj stratu významu 10-ročnej vydržacej lehoty podľa
§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súčasne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považoval
za nezákonný pre nedostatočné odôvodnenie a nepresvedčivé odôvodnenie odklonu od civilistickej
judikatúry, v čom videl naplnenie odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. d) C. s. p.
Žaloba tak svojou odvolacou argumentáciou vymedzil rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu z
hľadiska opodstatnenosti uplatnených odvolacích dôvodov.

47. K námietke nedostatočného odôvodnenia a nepresvedčivého odôvodnenia odklonu od civilistickej
judikatúry, odvolací súd uvádza, že v prípade nepreskúmateľnosti rozsudku ide o takú vlastnosť
rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavuje tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne
rozhodnutie veci. Je síce pravdou, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, čo vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP, avšak
táto judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument strany, vrátane takého, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porovnaj Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 - B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Súd musí

odpovedať na podstatné a právne významné skutočnosti a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie
ich existencie, inak by sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktorý proces je chránený
nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale i čl. 6 ods. 1 Dohovoru s tým, že súčasťou obsahu týchto základných
práv je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky vo väzbe s predmetom konania (napr.

rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 119/2009, III. ÚS 95/2006, III. ÚS 260/2006).

48. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu

zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem
„procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna
2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci, to, ako súd viedol spor, znemožňujúca strane
sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj

R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno
vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom
súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však rozhodnutie súdu posudzujúce
opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

49. Preskúmaním tejto časti odvolacieho argumentu žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku rozsiahlym spôsobom rozviedol
rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania a precízne uviedol stanoviská procesných strán k
prejednávanej veci, ako aj výsledky vykonaného dokazovania s tým, že citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad; prijaté právne závery i adekvátne vysvetlil. Odvolací súd preto v tejto
časti argumentácie žalobcu dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú
v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a že odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie ako celok spĺňa požiadavky zákonnéhoustanovenia § 220 ods. 2 C. s. p. týkajúceho sa náležitostí odôvodnenia rozsudku. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv účastníka konania (napr. rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011).

50.Pokiaľžalobcanamietalajto,žesúdprvejinštancienepresvedčivéhoodôvodnilodklonodcivilistickej
judikatúry, odvolací súd uvádza, že súdna prax pri riešení nastolenej právnej otázky (nadobúdanie
vlastníckeho práva od nevlastníka) nie je jednotná a dôvody, pre ktoré sa súd prvej inštancie priklonil

k rozhodnutiam zachovávajúcim vlastnícke právo k prospech ochrany dobrej viery dobromyseľného
nadobúdateľa, náležite odôvodnil. Odvolací súd tak po preskúmaní dôvodov odvolania uplatnených
žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. b) a písm. d) C. s. p. dospel k záveru, že tieto naplnené neboli.

51. Pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. f) C. s. p., ktorým namietal
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav
aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.

52.Podstatouprevyriešeniesporu,vprejednávanejvecibolozodpovedanieotázky,čižalovaný2/mohol
platne nadobudnúť spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k Nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 7.2.2011 uzavretej so spoločnosťou SHIN-NANA-RUN, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený
katastrom nehnuteľností dňa 21.3.2011 pod V - 424/11, ak spoločnosť SHIN-NANA-RUN (právny

predchodca žalovaného 2/) nadobudla tento spoluvlastnícky podiel na základe kúpnej zmluvy uzavretej
so žalovaným 1/ dňa 25.6.2009, ktorej vklad vlastníckeho práva bol povolený katastrom nehnuteľností
dňa 28.7.2009 pod V - 2435/09, pričom pri nadobúdaní vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu
na základe zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 1/ neboli splnené
podmienky podľa § 59a Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho kúpna zmluva uzatvorená medzi

spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 1/ nenadobudla účinnosť.

53. Súd prvej inštancie svoje závery založil na tom, že pokiaľ kúpna zmluva medzi žalovaným 1/ a
spoločnosťou SHIN-NANA-RUN je neúčinná, spoločnosť SHIN-NANA-RUN sa nikdy nestala vlastníkom
Nehnuteľností a v súlade s princípom ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo

plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv,
než koľko sám má) je kúpna zmluva uzatvorená medzi spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným
2/ neplatná. Súčasne vychádzajúc z toho, že v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostávajú dve
ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty
štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (princíp nemo plus iuris) sa priklonil k ochrane dobrej viery žalovaného 2/.

54. Pri predpokladoch, z ktorých súd prvej inštancie vyvodil svoje právne závery, t. j. pri predpoklade, že
neúčinná zmluva uzatvorená medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou SHIN-NANA-RUN mala za následok
neplatnosť zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/, odvolací súd

považuje za správne závery súdu prvej inštancie uprednostňujúce princíp ochrany dobrej viery
žalovaného 2/ pred princípom ochrany vlastníckeho práva žalovaného 1/, ktorý sa takejto ochrany sám
ani nedomáha; súd prvej inštancie dôvody, ktoré ho viedli k uprednostneniu princípu ochrany dobrej
viery žalovaného 2/ pred princípom ochrany vlastníckeho práva žalovaného 1/ náležite a zrozumiteľne
vysvetlil, pričom reagoval na všetky relevantné aspekty, ktoré opodstatňujú takto prijatý záver. Žalobca

v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo okolnosti, na ktoré by nepoukázal už v
priebehukonanianasúdeprvejinštancieasktorýmibysasúdprvejinštancienevysporiadalvodôvodení
svojho rozhodnutia.

55. Odvolací súd však v danom prípade, bez vplyvu na výrokovú správnosť napadnutého rozsudku,

zastáva ten právny názor, že spoločnosť SHIN-NANA RUN sa stala vlastníkom Nehnuteľnosti, a teda
otázka dobrej viery žalovaného 2/ je pre vyriešenie sporu nadbytočná.56. Pre správne zodpovedanie spornej otázky - či sa spoločnosť SHIN-NANA-RUN v dôsledku
neúčinnej zmluvy stala vlastníkom Nehnuteľností - odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
niektoré právno-teoretické východiská vzťahujúce sa k predmetu prejednávanej veci. Predovšetkým

je treba pripomenúť, že pri vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri
nehnuteľností na základe zmluvy je potrebné rozlišovať právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva
(titulus adquirendi) a právny spôsob jeho nadobudnutia (modus adquirendi). Kúpna alebo iná zmluva
o prevode vlastníckeho práva predstavuje tzv. titulus adquirendi. I keď z takejto zmluvy vznikajú
jej účastníkom práva a povinnosti, k nadobudnutiu vlastníckeho práva podľa nej ešte nedochádza;

to nastáva až vkladom (intabuláciou) vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností (§ 133 ods.
2 Občianskeho zákonníka). Kúpna zmluva, ktorou sa prevádza nehnuteľnosť, ktorá je predmetom
evidencie v katastri nehnuteľností nemá prevodné, ale iba obligačné účinky. Existencia zmluvy je potom
predpokladom toho, aby nastali vecno-právne účinky zmluvy. Inak povedané, ak neexistuje právny titul
- zmluva, napr. preto, že zmluva bola zrušená alebo je absolútne neplatná, nemôžu nastať ani účinky
vecno-právne.

57. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že pri výklade každej právnej normy sa musí vychádzať najmä z jej
zmyslu a účely, ktorý je ňou sledovaný. Ustanovenie § 59a bolo do ustanovení Obchodného zákonníka
včlenené zákonom č. 500/2001 Z. z. Z obsahu dôvodovej správy vyplýva, že obsahom ustanovenia §
59ajeimplementáciačlánku11ods.12.obchodnejsmernice:„Získaniekaždéhomajetkovéhopredmetu

spoločnosťou patriaceho osobe alebo spoločnosti uvedenej v čl. 3 písm. i) za protihodnotu minimálne
jednej desatiny upísaného kapitálu musí byť predmetom preverenia a zverejnenia, obdobného tomu,
ktorý je uvedený v čl. 10; podlieha schváleniu valného zhromaždenia, ak sa uskutoční pred uplynutím
lehoty, ktorá musí byť podľa právnych predpisov jednotlivých členských štátov minimálne dva roky
od založenia spoločnosti prípadne od momentu získania povolenia na začatie činnosti. Členské štáty

môžu ustanoviť, že tento článok sa vzťahuje aj na prípady, ak majetkový predmet patrí akcionárovi
alebo inej osobe.“ Zmyslom a účelom ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka teda je - ako
správne uviedol aj súd prvej inštancie - kontrola zmlúv za účelom zistenia ekvivalencie medzi hodnotou
nadobudnutého majetku a výškou protihodnoty a zamedzenie obchádzania ustanovení o stanovení
hodnoty nepeňažných vkladov spoločnosti s ručením obmedzeným (do 31.12.2015) alebo akciovej

spoločnosti (od 1.1.2016), ktorý majetok získala zmluvou od zakladateľa alebo od spoločníkov, resp.
osôb uvedených v § 59a ods. 3 Obchodného zákonníka.

58. K výkladu predmetného ustanovenia potom úvodom možno uviesť, že zmluva (právny dôvod alebo
titulus) vznikne, akonáhle sa jej účastníci (zmluvné strany) dohodnú na jej obsahu; zmluva vzniká

konsenzom. Na základe uzatvorenej zmluvy vzniká nadobúdateľovi záväzkový (obligačno-právny) nárok
požadovať od predávajúceho predovšetkým prevedenie vlastníckeho práva k veci a kupujúcemu nárok
požadovať zaplatenie kúpnej ceny. Vznik platnej zmluvy a jej účinnosť nemusí spadať do jedného
časového okamihu; neúčinnosť zmluvy však nespôsobuje jej neplatnosť, opačne to však neplatí; t. j.
neplatná zmluva nemôže byť účinná. Odvolací súd akcentuje, že § 59a ods. 1 Obchodného zákonníka

s nesplnením povinností tam uvedených výslovne spája „len“ neúčinnosť zmluvy. Účinnosťou zmluvy
treba rozumieť možnosť domáhať sa práv alebo povinností v zmluve dohodnutých alebo v zákone
zakotvených; možnosť uplatňovať práva a povinnosti upravené či vyplývajúce zo zmluvy, resp. možnosť
správať sa tak (dať, konať, zdržať sa určitého konania alebo strpieť určité konanie), ako to vyplýva zo
zmluvy. Účinnosť zmluvy tak umožňuje konať tak, aby sa dosiahol samotný účinok zmluvy, aby mohli

nastať tie právne následky, ktoré sú ňou sledované, resp. v nej dojednané. Účinnosť zmluvy, predmetom
ktorej je prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti znamená možnosť predložiť zmluvu spolu s návrhom
na povolenie vkladu do katastra nehnuteľností a domáhať sa zmeny zápisu vlastníka.

59. Súčasne hodno pripomenúť, že pokiaľ ide o nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,

Najvyšší súd SR už v rozhodnutí z 28.2.2006, sp. zn. 2 Cdo 184/2005, publikovanom v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 59/2007 uviedol, že účastníkmi
učinené zhodné prejavy vôle, smerujúce ku vzniku zmluvy, sú právnymi úkonmi zakladajúcimi v zmysle
§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka medzi účastníkmi občianskoprávny vzťah, z ktorého účastníkom
vyplývajú určité vzájomné práva a povinnosti. Účinnosť zmluvy nastáva súčasne so vznikom platnej

zmluvy,pokiaľzákon(§47Občianskehozákonníka)alebodohodastránneustanovujúinak.Rozhodnutie
správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by
zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci. Účinky vkladu
podľa ustanovenia § 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva knehnuteľnosti, t. j. vo vecno-právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych následkoch (v účinnosti)
zmluvy. K týmto záverom sa Najvyšší súd SR prihlásil aj v rozhodnutiach z 27.10.2010 sp. zn. 5 Cdo
153/2009, z 11.8.2011 sp. zn. 3 Cdo 29/2010, z 18.9.2012 sp. zn. 6 Cdo 188/2010.

60. V nadväznosti na uvedené potom možno uviesť, že použitie slovného spojenia v § 59a Obchodného
zákonníka podľa ktorého „Ak je na účinnosť zmluvy potrebný zápis do osobitnej evidencie podľa
osobitného zákona, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred
zápisom do osobitnej evidencie“ je dosť nepodarenou snahou zákonodarcu vyjadriť (zrejme), že v

prípade nehnuteľností, musí byť zmluva spolu so znaleckým posudkom uložená do zbierky listín pred
povolením vkladu do katastra nehnuteľností, ktorým nastávajú vecno-právne účinky zmluvy. V každom
prípade odvolací súd zdôrazňuje, že účinnosť zmluvy sa týka výlučne zmluvných strán. Od účinnosti
zmluvy je treba odlíšiť účinky zmluvy, teda dosiahnutie právnych následkov, ktoré sa ňou sledovali;
obligačnými účinkami kúpnej zmluvy je dosiahnutie zmeny vlastníckeho práva vykonaného na jej
podklade, t. j. vykonanie zápisu vlastníckeho práva v prospech kupujúceho.

61. Odvolací súd zastáva názor, že ak v prejednávanej veci účastníci zmluvy konali podľa platne
uzatvorenej zmluvy, na základe ktorej došlo k zmene vlastníckeho práva medzi žalovaným 1/ a
spoločnosťou SHIN-NANA-RUN, t. j. na základe platne uzatvorenej zmluvy o prevode nehnuteľností
nastali vecno-právne účinky zmluvy, potom sa spoločnosť SHIN-NANA-RUN vkladom do katastra

nehnuteľností (§ 133 ods. 2 Občianskeho zákonníka) stala vlastníkom Nehnuteľností. Ak potom
ďalej s Nehnuteľnosťami nakladala, nakladala s nimi ako vlastník veci. Zmluva uzatvorená medzi
spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/ je preto platným právnym úkonom. Inak povedané
z neúčinnosti zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným 1/ a spoločnosťou SHIN-NANA-RUN, nemožno
vyvodzovať neplatnosť zmluvy uzatvorenej medzi spoločnosťou SHIN-NANA-RUN a žalovaným 2/,

nakoľko spoločnosť SHIN-NANA-RUN nadobudla vlastnícke právo k Nehnuteľnostiam na základe
platného právneho úkonu (titulus adquirendi), povolením vkladu, ktorý predstavuje právny spôsob
nadobudnutia vlastníckeho práva (modus adquirendi). Neúčinnosť zmluvy nespôsobila, že žalovaný
1/ nakladal s predmetom zmluvy ako nevlastník veci a nemala za následok ani zánik právneho titulu
nadobudnutia vlastníckeho práva (zmluvy), na základe ktorého spoločnosť SHIN-NANA-RUN toto

vlastnícke právo nadobudla, pretože takýto právny následok zo zákona nevyplýva. Neúčinnosť zmluvy
pôsobí iba medzi stranami; nároky strán, ktoré vznikli plnením na neúčinnú zmluvu, nemajú povahu
nárokov z bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy alebo plnenia bez právneho dôvodu a nemôžu
sa dotýkať dobromyseľne nadobudnutých práv ďalších nadobúdateľov.

62. Na podporu vyššie uvedeného právneho názoru odvolací súd uvádza, že ak by mal zákonodarca
v úmysle s neúčinnosťou zmluvy v zmysle § 59a Obchodného zákonníka spojiť tak závažné právne
následky, ako v neprospech žalovaného 2/ vyvodzuje žalobca, potom by z obsahu právnej normy
takýto právny následok musel explicitne vyplývať. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na tzv.
povinne zverejňované zmluvy podľa § 47a Občianskeho zákonníka, pri ktorých zákon nadobudnutie

účinnosti zmluvy viaže ku dňu, ktorý nasleduje po dni jej zverejnenia. Zároveň výslovne stanovuje právny
následok spojený s nenadobudnutím účinnosti zmluvy a to taký, že v prípade, ak sa do troch mesiacov
od uzavretia zmluvy alebo od udelenia súhlasu, ak sa na jej platnosť vyžaduje súhlas príslušného
orgánu, zmluva nezverejnila, platí, že k uzavretiu zmluvy nedošlo. V ustanovení § 59a Obchodného
zákonníka však zákon žiadnu kategorickú právnu domnienku spojenú so zánikom, či neuzavretím

(neexistenciou) zmluvy nevymedzuje. Z nesplnenia podmienok vyplývajúcich z § 59a Obchodného
zákonníka, v dôsledku ktorých zmluva nenadobudla účinnosť, preto nemožno vyvodzovať také právne
následky, ktoré zákon spája iba s neexistenciou či neplatnosťou právneho úkonu.

63. Záveru odvolacieho súdu, že zákonodarca skutočne nemal v úmysle s neúčinnosťou zmluvy

uzavretej v rozpore s § 59a Obchodného zákonníka spôsobiť neplatnosť neskorších prevodov svedčí
aj to, že v danom čase podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka konatelia spoločnosti spoločne a
nerozdielne zodpovedali za porušenie povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti a boli povinní spoločnosti
nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili, najmä boli povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti
vznikla tým, že poskytli plnenie spoločníkom v rozpore so zákonom, alebo nadobudli majetok v rozpore

s § 59a Obchodného zákonníka. S účinnosťou od 1.7.2015 Obchodný zákonník v § 59a ods. 7
bližšie upravil následky porušenia § 59a tak, že podľa tohto ustanovenia hodnota plnenia poskytnutého
podľa zmluvy, ktorá nenadobudla účinnosť, sa musí spoločnosti vrátiť podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení;členoviaštatutárnehoorgánu,ktorívykonávalifunkciuvčasejehoposkytnutia,ručiaspoločnea nerozdielne za jeho vrátenie. Spolu s nimi ručia tí, ktorí vykonávali funkciu člena štatutárneho orgánu v
období, v ktorom spoločnosť nárok na vrátenie plnenia neuplatňovala a o tejto povinnosti s prihliadnutím
na všetky okolnosti vedeli alebo mohli vedieť. Tým, že zákon (hoc neskôr) stanovil túto osobitnú

korporačnú záväzkovú povinnosť, ktorej obsah sa spravuje zásadami bezdôvodného obohatenia, iba
explicitne upravil to, k čomu bolo možné a nutné dospieť použitím analógie aj skôr, teda že v prípade
plnenia na neúčinnú zmluvu nejde o bezdôvodné obohatenie z dôvodu neplatného právneho úkonu, a
že nároky na vrátenie plnenia z neúčinnej zmluvy majú povahu iba obligačných nárokov, pričom osoba,
ktorá na spoločnosť previedla majetok, nemá na jeho vydanie nároky vecno-právnej povahy; o to viac,

ak by malo ísť o vecno-právne nároky voči tretím osobám.

64. Odvolací súd tak uzatvára, že pokiaľ zákon nestanovil žiadne právne následky spojené s
neúčinnosťou zmluvy podľa § 59a Obchodného zákonníka, potom neúčinnosť zmluvy podľa tohto
ustanovenia je treba vykladať e ratione legis tak, že nároky z neúčinnej zmluvy podľa § 59a Obchodného
zákonníka majú povahu iba obligačných nárokov, ktoré vznikajú len medzi účastníkmi zmluvy a nemajú

žiaden vplyv na vecno-právne účinky, ktoré nastali povolením vkladu na základe zmluvy, ktorá je inak
platným právnym úkonom.

65. Po vecnom a právnom zhodnotení relevantných skutočností odvolací súd neakceptoval
opodstatnenosť dôvodov, ktoré uviedol žalobca v podanom odvolaní. Napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil, aj keď z iných dôvodov, pretože je vo výroku vecne
správny, pričom v celom rozsahu vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie,
ktorým je viazaný (§ 383 C. s. p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak a preto nemusel opakovať,
príp. dopĺňať dokazovanie.

66. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému 1/ a 2/ priznal proti žalobcovi plný nárok
na náhradu trov konania, nakoľko mali vo veci plný úspech.

67. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s .p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).