Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 18. december 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/107/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5311207367
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5311207367.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnom spore žalobcu: Z. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. - I. H. č. XXX, prechodne Y., N. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom
Advokátska kancelária VARMUS s.r.o., so sídlom Čadca, ul. Palárikova č. 83, IČO: 36 863 203 proti
žalovanému: P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. - I. H. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom

MAJCHRÁK & MAJCHRÁK, advokáti, s.r.o., so sídlom Nová Bystrica č. 850, IČO: 36 416 525, o uloženie
povinnosti žalovanému upustiť a zdržať sa zásahov do vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 11C/148/2011-292 zo dňa 12. decembra 2018, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 11C/148/2011-292 zo dňa 12.12.2018 žalovanému uložil
povinnosť vydať žalobcovi kľúče od garáže bez súpisného čísla, ktorá je postavená na parcele KNC

3781 - záhrady o výmere 347 m2 v kat. území obce H., zapísanej na LV č. XXX (výrok I.). Súd zakázal
žalovanému brániť žalobcovi v parkovaní osobného motorového vozidla v garáži bez súpisného čísla,
ktorá je postavená na parcele KNC 3781 - záhrady o výmere 347 m2 kat. územie obce H., na LV č. XXX
a v užívaní tejto garáže (výrok II.). Žalovaného zaviazal nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100
% o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdu prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozsudku (výrok III.).

2. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalovaný prostredníctvom splnomocneného
zástupcu. Napadnuté rozhodnutie jednoznačne považoval za nesprávne, rozporné s judikatúrou
najvyšších súdnych autorít vo viacerých ohľadoch (čl. 2 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“) a postihnuté vadami. Tvrdil, že žalobca v žiadnom prípade neuniesol
dôkazné bremeno, a preto rozsudok nemôže obstáť ako vecne správny. Žalobca totiž na podporu svojho
tvrdenia o tom, že je spoluvlastníkom garáže na tom základe, že sa mal podieľať na výstavbe garáže

spolu so svojim otcom a nebohým bratom K. (zrejme) bez jeho účasti, podporil iba výsluchmi jemu
blízkych osôb (švagra, sestry, brata) a známych, ktoré pre preukázanie dlhodobo nepriaznivé vzťahy
týchto osôb voči jeho osobe pôsobia iba tendečne tak, aby čo najviac prisvedčili právo žalobcovi. Navyše
niektoré osoby ani nevedeli uviesť (nepamätajúci) rozhodujúce skutočnosti. Naopak on jeho skutkové
tvrdenia nielen poprel, ale i predložil vlastné dôkazy - výsluchy osôb pána H., S. a G., ktorí zhodne
uviedli, že materiál na (jednoduchú) stavbu celej garáže (drevo, betónové dlažba, plech) zaobstaral iba

on za účelom postaviť pre seba garáž, nakoľko iba on a nie i žalobca v tom čase vlastnil motorové
vozidlo. Navyše v konaní bolo jednoznačne zistené, že počas darovania ostatných vecí - nehnuteľností
rodinného domu a pozemkov, nebola ani reč o garáži, resp. o jej možnom spoluvlastníctve, hoci garážuž bola postavená. Zároveň nedá neuviesť, že je viac ako paradoxné, že žalobca spochybňuje jeho
účasť na stavbe garáže v akomkoľvek rozsahu, ale súčasne tvrdí, že má vec v spoluvlastníctve i s
ním. Napokon všetky poplatky spojené s touto vecou - daň od jej postavenia počas celej doby uhrádzal

výlučne on. Napriek týmto jednoznačným faktom súd v poradí štvrtým rozsudkom prekvapivo rozhodol v
prospech žalobcu (hoci trikrát skôr mu žalobu zamietol). Súd tak poskytol ochranu práva, ktoré u žalobcu
nikdy neexistovalo a neexistuje. On je jediný výlučný vlastník hnuteľnej veci - garáže a nikdy nebola
táto vec v spoluvlastníctve so žalobcom, teda nikdy nepatrila súčasne dvom osobám. Žalovaný tvrdil,
že len jemu vzniklo k predmetnej veci vlastnícke právo výstavbou - zhotovením predmetnej veci. Podľa

žalovaného závažnou vadou rozsudku je absencia náležitého právneho posúdenia veci. Súd totiž na
žiadnom mieste odôvodnenia neuvádza právny názor, z akého titulu či právneho ustanovenia vlastne
spoluvlastníctvo veci u žalobcu odvodil. Iba spomína, že poskytol ochranu aj v tom smere, že žalobca
bol oprávneným držiteľom (§ 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Nikde však už nepopisuje z čoho
a na základe ktorých právnych noriem usúdil, že by mal byť žalobca spoluvlastníkom veci, resp. že
vec je v spoluvlastníctve. Možno sa iba domnievať (čo rozhodne nepostačuje pre právnu istotu), že by

týmto právnym titulom mala byť ústna dohoda (zmluva) medzi spoluvlastníkmi. Takáto dohoda nielenže
žiadnym spôsobom nebola preukázaná zo strany žalobcu, ale i judikatúra, ktorá sa spomína v uznesení
Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co 454/2015 zo dňa 29.01.2016 a rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 22Cdo 1456/2003 je nepoužiteľná. Podľa žalovaného i podľa súdnej praxe je neuvedenie právneho
posúdenia v rozsudku porušením práva na spravodlivý proces (I.ÚS 265/05, II.ÚS 410/06), konkrétne

ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ktorá zakladá inú vadu konania (ako odvolací dôvod). Žalovaný
mal za to, že súd sa tak (zrejme), možno sa iba domnievať, priklonil k tvrdeniu žalobcu, že jeho právo
spoluvlastníka (a celé spoluvlastníctvo veci) vzniklo ústnou dohodou spoluvlastníkov. Nesprávne si
zamenil ústnu dohodu o spoluvlastníctve ako právny titul s ústnou dohodou o tom, že žalobca môže
užívať garáž s mojim súhlasom po jej zhotovení, čo je diametrálny rozdiel. Navyše tvrdenú dohodu

o vzniku podielového spoluvlastníctva ako právny titul žaloby žalobca neuvádzal nikdy v konaní ani
v žalobe. Právny titul začal uvádzať ako ho spomenul Krajský súd v Žiline v uznesení sp. zn. 8Co
454/2015 zo dňa 29.01.2016. Teda sám ani nevedel, z akého titulu vlastne svoj nárok odvodzuje, čo je
očividné a absurdné. Svedkovia - blízke osoby žalobcu sestra I. I., švagor I. I. a brat Q. O. vypovedali
výlučne v jeho prospech, lebo s ním majú dobrý vzťah, naproti tomu ich vzťah k nemu je dlhodobo

nepriaznivý a nepriateľský. Ich výpovede tak možno hodnotiť ako tendenčné, sú takmer identické a
s tendenciou privodiť úspech žalobcovi, nakoľko ten sa nachádzal a nachádza v dôkaznej núdzi a v
priaznivom vzťahu s nimi, resp. nemožno ich hodnotiť rovnako ako výpovede nezaujatých svedkov. Tak
isto postoj svedkov, I. P. a X. G. je tendenčný v prospech žalobcu. Súd (až opätovným) výsluchom
svedkov Z. H., P. S., Z. G. vyvodil, že títo nevedia o tom, ako bol využitý materiál, ktorým on disponoval,

teda ako bol použitý, resp. či bol materiál použitý na stavbu garáže. Takýto hodnotiaci úsudok nemôže
obstáť, pretože bolo preukázané, že práve tento materiál bol použitý na stavbu garáže, že z týchto
materiálov a práve v tom čase sa stavala predmetná garáž a tento materiál sa na nej nachádza dodnes.
Veď práve na preukázanie skutočností, z koho materiálu bola stavba postavená, on navrhol svedkov,
žiadna iná stavba sa nestavala a takúto skutočnosť ani žalovaný (zrejme žalobca - pozn. odvolacieho

súdu) nikdy nepoprel a ani netvrdil. Súd preto použil zjavne nesprávne hodnotiaci úsudok ohľadne
vykonaných dôkazov, zvlášť ak to nečakane usúdil až v rozsudku po 7 rokoch, čo je nepredvídateľné
i z hľadiska možnosti procesne sa voči takémuto úsudku brániť navrhnutím i prípadne iných dôkazov.
V. Z. (ohliadka dňa 03.07.2012) navyše uviedol, že on (žalovaný) doniesol drevo práve na túto stavbu
a rezal ho. Bez ohľadu na to, ako možno výpovede svedkov hodnotiť, musí byť každému zrejmé, že

medzi výpoveďami je zjavný rozpor. Podľa žalovaného tvrdenia žalobcu musia byť preukázané plnými,
nie „obyčajnými alebo polovičnými” dôkazmi. K povinnosti predložiť o tvrdení plný dôkaz sa vyjadruje aj
judikatúra Najvyššieho súdu SR. S touto povinnosťou nepochybne súvisí i ďalšia konštantná judikatúra
najvyšších súdnych autorít o dôkaznom bremene (žalobcu) a nevyhnutnosti jeho unesenia pre úspech
v konaní. Potom ak žalobca v žalobe a v konaní tvrdil, že medzi nimi existuje akási dohoda o založení

spoluvlastníckych vzťahov, potom dôkazné bremeno tohto tvrdenia ťažilo a ťaží výlučne žalobcu a nie
jeho - žalovaného. Nakoľko sa mu v spore uvedené skutkové tvrdenie nepodarilo nesporne preukázať
dôkazmi, nepriaznivý účinok v podobe zamietnutia žaloby má postihnúť potom výlučne žalobcu. Súd
tak podľa žalovaného nesprávne právne posúdil nielen nárok žalobcu (jeho existenciu), ale i dôkazné
bremeno v tomto konaní vzhľadom k rozhodujúcim skutočnostiam. V tejto súvislosti poukázal i na inú

vadu konania, za ktorú sa považuje i nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov, keďže
mnoho zásadných otázok (vrátane právneho posúdenia), ostalo len v rovine domnienok o úsudku súdu.
Podľa žalovaného nemožno od neho spravodlivo ani logicky žiadať, aby súdu dokazoval a dokázal
neexistenciu skutočností, teda dokázal niečo, čo sa nikdy nestalo, ergo to, že medzí ním a žalobcomnebola uzavretá dohoda o založení spoluvlastníckych vzťahov. V tomto ohľade žiadnym spôsobom, ani
svedeckými výpoveďami nebolo ani len naznačené, že by nejaká dohoda o založení spoluvlastníckych
vzťahov medzi nimi niekedy vznikla, a potom už vôbec nie o tom, že existuje. Medzi nimi a na základe

jeho vôle došlo len k dohode o spoločnom dočasnom užívaní veci a oprávňujúcu žalobcu potom túto po
určitý čas užívať. Žalobca dohodu o spoluvlastníctve v žalobe ani nikdy v konaní netvrdil, až po takmer
piatich rokoch konania si „osvojil tento právny titul“ od názoru Krajského súdu v Žiline, čo je do oči
bijúce ako jednoznačné dodatočné hľadanie dôvodu - právneho titulu, ktorý ale nikdy neexistoval. Na
záver žalovaný uviedol, že skutočnosť, čisto teoreticky, ak by mu žalobca pomáhal s výstavbou garáže

(ako jeho brat), nemá predsa žiaden význam ku skonštatovaniu, že by touto pomocou získal status
spoluvlastníka. Právny predpis nespája s pomocou na stavbe vznik spoluvlastníckeho práva. Materiál
zohnalvýlučneon.Celýhozaplatil,vtedysumou32.000,-Sk(čoanižalobcanepoprel)presvojepotreby,
žalovaný (správne žalobca - pozn. odvolacieho súdu) si chcel postaviť vlastnú garáž na inom mieste,
zháňal i pozemok. V tom čase vlastnil auto iba on a zvyšné miesto v garáži malo slúžiť na voz pre
kone. Keď si žalovaný (správne žalobca - pozn. odvolacieho súdu) kúpil auto, parkoval ho na pozemku v

stodole, čo by dosvedčil nebohý brat, ktorý sa preto so žalobcom hádal, pričom nakoniec žalobca prišiel
za ním, či by mu nedovolil parkovať v garáži auto namiesto voza, čo dovolil. Žalovaný (žalobca - pozn.
odvolacieho súdu) sa v roku 2011 odsťahoval do Y., preto začal využívať garáž pre svoje dve autá. Po
roku sa vrátil domov (do domu v ich spoluvlastníctve), vymenil zámky na dome, vyhodil jeho veci do
stodoly (práve v tejto hospodárskej budove má i na garážovanie dostatok miesta) a až dodnes nemá

prístup do domu (viac ako osem rokov), v dome, ktorý sám i rekonštruoval ostali viaceré jeho veci, sám
žalobca spí v jeho posteli, nikdy sa s bratom na žiadnom spoluvlastníctve nedohodol, s bratom sa nikdy
na ničom nedohodol, nikdy, ani v minulosti sa spolu nebavili, preto je rozhodnutie pre neho absurdné.
Okrem toho garáž, ktorá je predmetom konania dnes už predstavuje vzhľadom na svoje konštrukčné
riešenie z dreva iba značne vekom schátranú, polozhnitú vec, ktorá si práve z tohto dôvodu vyžaduje

celkovú rekonštrukciu, čo aj plánoval, keby brat - žalobca neurobil z neho bezdomovca. V súčasnosti
navyše trpí mnohými závažnými zdravotnými problémami, je invalid. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd s
ohľadom na § 389 v spojení s § 390, § 392 a § 396 ods. 2 C. s. p. podanému odvolaniu v celom rozsahu
vyhovel a rozhodol tak, že mení rozsudok okresného súdu vo výroku I. a II. tak, že žalobu žalobcu v
celom rozsahu zamieta s tým, že má právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

3. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu považoval
rozhodnutie súdu prvej inštancie v plnej miere za správne. Uviedol, že s poukazom na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo 52/2010 z 24.06.2010 dôkazné bremeno zaťažuje toho, kto z
existencie skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, a teda rozhodne nemožno

tvrdiť, že dôkazné bremeno zaťažuje primárne jeho ako žalobcu. V otázke vzniku dohody o založení
vlastníckych vzťahov, ktorá nemusí mať písomnú formu, on jasne označil dôkazy, z ktorých nepochybne
vyplýva, že na stavbe predmetnej garáže sa podieľal aj on a že garáž bola postavená za účelom
parkovania motorových vozidiel oboch strán. Svedkovia súdom vypočutí (išlo o svedkov v príbuzenskom
pomere aj bez príbuzenského pomeru k stranám) taktiež potvrdili jeho tvrdenia o tom, že na stavbe

predmetnej garáže sa podieľal aj on a že garáž bola postavená za účelom parkovania motorových
vozidiel oboch strán a teda nielen pre potreby žalovaného. Z výpovede svedkov a správania strán sporu
(obe strany sporu rešpektovali svoje spoluvlastnícke právo až do 17.02.2011, kedy žalovaný svojvoľne
zabránil žalobcovi v parkovaní motorového vozidla v garáži) nepochybne vyplynulo, že strany sporu
uzavreli v ústnej forme (prípadne aj konkludentne) dohodu o tom, že postavená dvojgaráž bude v

podielovom spoluvlastníctve oboch strán sporu v rovnakých podieloch. Žalobca mal za to, že žalovaný
sa svojimi ničím nepodloženými tvrdeniami o údajnom tendenčnom postoji svedkov, ktorých výpovede
preukazujú jeho tvrdenia, len snaží vytvoriť nepravdivý obraz o charaktere týchto svedeckých výpovedí.
Skutočnosť, že pomery v rodine nie sú harmonické, automaticky nezakladá možnosť neprihliadať na
svedeckú výpoveď. Každý, kto má vypovedať ako svedok, musí byť poučený jednak o povinnosti

vypovedaťpravduaničnezamlčovaťazároveňmusíbyťpoučenýajotrestnoprávnychnásledkochkrivej
výpovede. Podľa žalobcu odvolací súd v uvedenej súvislosti správne poukázal na to, že príbuzenský
pomer k stranám konania nemôže byť dôvodom na to, aby súd na výpoveď takéhoto svedka neprihliadal.
Z výpovedi svedkov I. P. ako aj I. G., ktorí nie sú v príbuzenskom pomere k stranám je zrejmé, že
na stavbe predmetnej garáže sa podieľal aj žalobca a že garáž bola postavená za účelom parkovania

motorových vozidiel oboch strán. Nie je zrejmé ani to, aké ďalšie náklady na stavbu garáže žalovaný
údajne znášal, keďže pozemok, na ktorom je garáž umiestnená bol v čase stavby vo vlastníctve otca
strán konania, ktorý sa spolu so žalobcom a žalovaným podieľal na stavbe predmetnej garáže. Je podľa
žalobcu mimoriadne zvláštne, ak žalovaný tvrdí, že sa nikdy nevedel s ním na ničom dohodnúť, že mupodľa vlastných slov dovolil parkovať jeho motorové vozidlo vo svojej garáži. Dôvod, prečo žalovaný
dovolil mu parkovať auto v garáži i napriek tomu, že sa nikdy nevedeli na ničom dohodnúť, je podľa neho
ten, že žalovaný 30 rokov rešpektoval spoluvlastnícke žalobcu k predmetnej garáži, avšak v roku 2011

zo žalobcovi neznámych dôvodov mu začal ako spoluvlastníkovi v užívaní predmetnej garáže brániť a
začal sa správať ako výlučný vlastník garáže. Predmetná dvojgaráž, ktorá je na nespornom pozemku
hnuteľnou vecou vychádzajúc z vykonaného dokazovania ako aj výpovedi svedkov vyplýva, že ako
žalobca tak aj žalovaný sú spoluvlastníkmi spornej dvojgaráže, nakladali s ňou ako spoluvlastníci od jej
postavenia, od roku 1979 až 1980 až do doby 17.02.2011, kedy žalovaný svojvoľne vylúčil žalobcu z

užívania predmetnej dvojgaráže, vymenil zámok a odvtedy odmieta umožniť mu užívanie predmetnej
garáže.Úmyslomstavebníkovbolopostaviťdvojgaráž,abyslúžilaakoprežalobcutakajprežalovaného,
to znamená bola tam ústna dohoda o podielovom spoluvlastníctve v nadväznosti na judikatúru súdov
SR a ČR, kde vlastne stačí aj ústna dohoda, aby vzniklo podielové spoluvlastníctvo. Pri hospodárení so
spoločnou vecou rozhoduje väčšina. V danom prípade obaja sú spoluvlastníci v rovnakom podiele, je
potrebné, aby súd rozhodol tak, že správanie sa žalovaného, ktoré vylučuje žalobcu z užívania spornej

nehnuteľnosti, je v rozpore so zákonom a nie je možné poskytnúť ochranu tomu, kto právo porušuje. Súd
sa pridŕžal toho názoru a poskytol mu súdnu ochranu podľa § 126 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom
na uvedené žalobca navrhol, aby súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že on má
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4.Žalovanýprostredníctvomsplnomocnenéhozástupcuvreakciinavyjadreniežalobcu(replike)vprvom
rade považoval za potrebné uviesť, že toto po obsahovej stránke považuje za účelové a také, vo vzťahu
ku ktorému nie je potrebné z jeho strany akokoľvek meniť už ním prezentovanú rozsiahlu odvolaciu
argumentáciu. V stručnosti uviedol body, ku ktorým sa žalobca buď vôbec nevyjadril alebo ich účelovo
modifikovalvosvojprospech:-výsluchyosôb-svedkovZ.H.,P.S.aZ.G.zhodnepreukázali,žemateriál

na (jednoduchú) stavbu celej garáže (drevo, betónová dlažba, plech) vtedy v hodnote cca 32.000,- Sk
zaobstaral iba on za účelom postaviť garáž pre svoje potreby, žalobca si chcel postaviť vlastnú garáž
na inom mieste, zháňal pozemok, - účelom výstavby jeho garáže bolo vytvorenie parkovania pre jeho
osobné vozidlo, keď iba on a nie i žalobca, v tom čase vlastnil motorové vozidlo, - garáž nebola urobená
pre dve autá, ako zavádza žalobca, ale pre jeho auto a voz na kone (trochu väčšie auto by sa tam

ani nevošlo pri druhom stojacom aute), - keď si žalobca (brat) kúpil auto, parkoval ho v stodole, ktorá
umožňovala priestorom takéto uskladňovanie, čo by potvrdil jeho nebohý brat, - neskôr, keď žalobca už
nechcel (či skôr nemohol) parkovať auto v stodole, pretože to vadilo ďalšiemu ich bratovi (čo by opäť
potvrdil), mu na jeho požiadanie umožnil, pretože kapacita garáže to pri daných typoch áut dovoľovala,
dočasne užívať garáž, - až do r. 2011 žalobca užíval sám rodinný dom i so stodolou (od tohto obdobia mu

neumožnil vstup do týchto nehnuteľností v spoluvlastníctve), vymenil zámky a užíval aj jeho veci, ktoré
mu odmietol vydať), jeho parkovanie, keďže on prevažne býval v Q., mu to toleroval až práve do r. 2011,
keď sa odsťahoval do Y.. Nikdy sa s bratom na žiadnom spoluvlastníctve nedohodol, s bratom sa nikdy
na ničom nedohodol, nikdy, ani v mladosti, spolu sa nebavili, preto je rozhodnutie pre neho absurdné, ak
súd neuviedol žiadne právne posúdenie, na základe ktorého usúdil, že podľa hmotného práva vzniklo

spoluvlastníctvo veci, - počas celého konania nebola preukázaná dohoda o spoluvlastníctva, pretože
takúto dohodu s bratom nikdy v živote neuzavrel (sám žalobca až v priebehu konania zmenil svoje
tvrdenia týmto smerom, nakoľko pôvodne žalobu opieral o diametrálne iný právny základ nároku), -
súd si nesprávne a neprijateľne zamenil ústnu dohodu o spoluvlastníctve ako právny titul s ústnou
dohodou o tom, že žalobca môže užívať garáž s jeho súhlasom po jej zhotovení, - žalobca neuviedol v

žalobe tento právny titul, teda sám ani nevedel, z akého titulu vlastne svoj nárok odvodzuje, - žalobca
žiadnym spôsobom neuniesol dôkazné bremeno v spore, ktorý inicioval, čo je rozporné s ustálenou
judikatúrou, - on ako žalovaný nemusí dokazovať niečo, čo sa nikdy nestalo (negatívna dôkazná teória),
- žalobca zavádza, ak uvádza, že on pre seba vyvodzuje nejaké právo, právo z hmotných noriem pre
seba vyvodzuje jedine a len žalobca, a tak je dôkazné bremeno ohľadne tejto skutočnosti iba na ňom, -

rozpor s kasačným názorom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/454/2015 zo dňa 29.01.2016. Na záver
žalovaný uviedol, že je presvedčený, že odvolací súd nerezignuje na svoju úlohu garanta zákonnosti
a spravodlivosti a v odvolacom konaní sa náležite a právne precíznym spôsobom vysporiada s jeho
skutkovou a (najmä) právnou argumentáciou, príslušnými právnymi predpismi a judikatúrou. V opačnom
prípade by sa sám mohol dopustiť nezákonnosti (Nález ÚS SR z 13.11.2018 sp. zn. III. ÚS 314/2018).

5. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu v duplike (reakcii na repliku) uviedol, že urobil
všetko preto, aby dokázal svoje tvrdenia uvedené v žalobe. Mal za to, že v plnej miere uniesol dôkazné
bremeno, o čom svedčí aj fakt, že súd jeho žalobe vyhovel. V ďalšej časti uviedol zhodný obsah akovo vyjadrení k odvolaniu. Ďalej uviedol, že on nikdy neparkoval svoje auto v stodole, tak ako uvádza
žalovaný. Vždy svoje auto parkoval v garáži, ktorú na tento účel s bratom postavili. Pomery týkajúce sa
rodinného domu nie sú predmetom tohto konania a tak tvrdenia žalovaného v tomto smere sú právne

irelevantné. Je zarážajúce, že napriek tomu, že žalovaný tvrdil, že s bratom sa nikdy na ničom nezhodol
a nikdy nevychádzali, tak mu umožnil parkovanie „vo svojej“ garáži. Podľa žalobcu toto má len jeden
dôvod a síce, že žalovaný si je dobre vedomý svojho práva na užívanie garáže, ktoré plynie z toho, že
on sa podieľal na jej budovaní, avšak z dôvodu naštrbených vzťahov chce teraz svojho brata vylúčiť zo
spoluvlastníctva garáže, na ktorú má on legitímny nárok. Ak žalovaný uvádzal, že počas celého konania

nebola preukázaná dohoda o spoluvlastníctve, tak k tomuto je potrebné uviesť, že táto dohoda nikdy
nemala písomnú formu, a nakoľko predmetná garáž je hnuteľnou vecou, zákon pre platnosť takéhoto
právneho úkonu písomnú formu ani nepredpisuje. Opätovne tvrdil, že dohoda o spoluvlastníctve medzi
stranami sporu existuje, čo nijako nespochybňuje ani fakt, že nemá písomnú formu. Z uvedeného mal
žalobca za to, že ním podaná žaloba je dôvodná a nárok plne preukázaný. Pokiaľ ide o vyjadrenia
žalovanéhotýkajúcesaodvolaciehosúduspoukazomnamožnosť,žebysaodvolacísúdmoholdopustiť

nezákonnosti, ak by nerozhodol v prospech žalovaného, tieto považoval za absolútne neprípustný nátlak
naň, kedy sa zjavne snaží pod hrozbou ďalšieho (dovolacieho) konania primäť odvolací súd, aby prijal
také rozhodnutie, ktoré je v prospech žalovaného. Uvedené praktiky žalovaného sú v rozpore s právom
a nemožno ich akceptovať.

6. Žalovaný v stanovisku k duplike žalobcu uviedol, že žalobca absolútne nesprávne (ne)pochopil zjavnú
právnu formuláciu uvedenú v závere jeho repliky.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379
C. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.)

8. V preskúmavanej veci sa žalobca pôvodnou žalobou domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti,

aby upustil a zdržal sa zásahov do spoluvlastníckeho práva žalobcu, ktoré konanie žalovaného spočíva
v zákaze parkovania motorového vozidla žalobcu v garáži bez súpisného čísla, ktorá nehnuteľnosť je
postavená na parcele KNC č. 3781 o výmere 347 m2 - záhrada, evidovaná na LV č. XXX kat. územie
obce H.. V zmysle podania zo dňa 01.08.2014 žalobca žiadal, aby žalovaný bol povinný vydať mu kľúče
od garáže bez súpisného čísla, ktorá je postavená na parcele KNC č. 3781 - záhrada o výmere 347 m2 v

kat. území obce H., zapísané na LV č. XXX a ďalej zákazu žalovanému brániť mu v parkovaní osobného
motorového vozidla v garáži bez súpisného čísla, ktorá je postavená na parcele KNC č. 3781 - záhrada
o výmere 347 m v kat. území obec H., zapísané na LV č. XXX a v užívaní tejto garáže.

9. Krajský súd posledným rozhodnutím č. k. 8Co/156/2017-272 zo dňa 25.04.2018 rozsudok okresného

súdu č. k. 11C/148/2011-229 zo dňa 21.12.2016, ktorý žalobu v celom rozsahu zamietol zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom bolo, že okresný súd na pokyny odvolacieho súdu
v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení dostatočne neprihliadal a nevychádzal z nich. Predovšetkým
nepovažoval za dostatočné vyhodnotenie svedeckých výpovedí. Preto sa súd nemohol správne vyjadriť
k posúdeniu či s ohľadom na dohodu, prípadne správanie sa je zrejmé, že úmyslom strán sporu bolo

nadobudnutie veci do podielového spoluvlastníctva strán sporu. Okrem toho okresný súd neuviedol tiež
dostatočne prečo posúdenie tejto otázky považoval za rozhodné a teda aj na základe akých právnych
úvah podopretých i zákonnými ustanoveniami. Odvolací súd považoval tiež za rozhodné vyhodnotiť
aj ďalšie okolnosti týkajúce sa dvojgaráže užívanej stranami sporu. Mal tak na mysli aj vysporiadanie
sa s tým, že dvojgaráž bola stavaná na pozemku vlastnícky v tom čase patriacom otcovi žalobcu a

žalovaného či s dobou spoločného neobmedzujúceho užívania od r. 1979/1980 až do 17.02.2011.

10. Okresný súd napadnutým rozsudkom vyhovel žalobe žalobcu majúc za preukázané, že žalobca
a žalovaný sú podielovými spoluvlastníkmi v podiele jednej 1-ice označených nehnuteľností, ktoré
nadobudli spoločne s domom na základe darovacej zmluvy sp. zn. RI 51/83. Na spoločných pozemkoch

strán konaní pred 30 rokmi (ku dňu podania žaloby 01.08.2011 - poznámka odvolacieho súdu)
bola postavená drevená dvojgaráž za účelom parkovania motorového vozidla. Dňa 17.02.2011 bolo
žalobcovi znemožnené žalovaným parkovanie jeho osobného motorového vozidla v dvojgaráži. Súd mal
preukázané, že dvojgaráž bola stavaná ich otcom, žalobcom a žalovaným. Obidvomi bez obmedzeniaužívaná od roku 1980 až do 17.02.2011. Do toho času obe strany sporu nakladali s dvojgarážou
spoločne, ako so svojou vlastnou, vzájomne rešpektovali svoje právo užívať dvojgaráž spoločne a nikdy
z tohto práva vzájomne sa nevylučovali. Veľkosť podielu žalovaného ku garáži zistená nebola, preto

mal za to, že ich podiely, teda žalobcu aj žalovaného sú rovnaké, na základe čoho poskytol podľa
§ 126 Občianskeho zákonníka ochranu žalobcovi, podielovému spoluvlastníkovi, keďže bol narušený
pokojnýstavužívaniadvojgaráže,vylúčenímžalobcuzjejužívania.Vzhľadomktomu,žestranyvkonaní
nakladali spolu s dvojgarážou spoločne, ako so svojou vlastnou, vzájomne rešpektovali svoje právo
užívať dvojgaráž spoločne, nikdy sa nevylučovali s užívania ani neobmedzovali, boli v dobrej miere,

že bola postavená pre oboch účastníkov, tak ako to vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, najmä
svedeckých výpovedí za aplikácie § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, súd poskytol ochranu žalobcovi
aj v tom smere, že bol oprávneným držiteľom dvojgaráže, a ako oprávnenému v súlade s § 130 ods.
2 Občianskeho zákonníka mu poskytol ochranu vo vzťahu k žalovanému, ktorý v rozpore s právom,
zasiahol do jeho pokojného stavu. Pri rozhodnutí súd vychádzal z výpovedí svedkov (I. I., I. I., Q. O., I.
P., X. G.), podľa ktorých v rokoch 1978 až 1980 došlo k stavbe predmetnej dvojgaráže a ktorú stavbu

uskutočnil žalobca spoločne s otcom účastníkov a s pomocou nebohého brata účastníkov K. O. Od
postavenia dvojgaráže až do 17.02.2011 obaja, teda žalobca aj žalovaný, užívali predmetnú dvojgaráž
na parkovanie svojich motorových vozidiel. Dňa 17.02.2011 žalovaný bez akéhokoľvek dôvodu a
upozornenia vymenil zámok na dvojgaráži a odmietal žalobcovi umožniť parkovanie jeho osobného
motorovéhovozidlavdvojgaráži.Zvýpovedísvedkov(Z.H.sanevedelvyjadriť,ktodvojgarážstaval,mal

vedomosť iba z počutia, potvrdil skutočnosť, že v dvojgaráži parkovali obaja účastníci svoje motorové
vozidlá, žalovanému doviezol plechy, ale nevedel sa vyjadriť, na čo ich žalovaný použil, svedok P. S.
tvrdil, že pomáhal žalovanému rezať dosky na garáž a materiál chystali v čase, keď sa garáž nestavala,
nevedel, či žalovaný tieto dosky použil na stavbu garáže, svedok Z. G. tvrdil, že pomáhal žalovanému
rezať drevo a pomáhal nakladať v stavebninách betónovú dlažbu, nevedel, na čo žalovaný drevo použil,

pretože býva od miesta dvojgaráže vo vzdialenosti 5 až 6 kilometrov) nevyplynulo presvedčivo tvrdenie
žalovaného, na aký účel materiál poskytnutý zo strany svedkov bol použitý žalovaným. Vyhodnotiac
vykonané dôkazy v súdenej veci a viazanosť s právnym názorom súdu druhej inštancie, ako aj dôkazná
núdza žalovaného mala za následok zmenu právneho vyhodnotenia uplatneného nároku žalobcu, ktorý
ako spoluvlastník užíval dvojgaráž, postavení na parcele KNC č. 3781 a ktoré spoluvlastnícke právo

žalobca pokojne a nerušene vykonával od r. 1980 až do r. 2011. Súd preto žalobnému návrhu žalobcu
vyhovel v celom rozsahu.

11. Podľa odvolacieho súdu rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu
prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a

ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Súd prvej inštancie na základe
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na
týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ust. § 220 C. s. p. V konaní pred súdom prvej inštancie
sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ust. § 380 ods. 2 C. s. p., ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.

12. Odvolací súd konštatuje, že teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením
dvoch bremien, po prvé ide o bremeno tvrdenia, ktoré môže privodiť jej úspech v konaní a po druhé, že
musí svoje tvrdenie aj preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je

ustanoveniečl.8C.s.p.vspojenís§185C.s.p.,podľaktoréhostanysporusúpovinnéoznačiťskutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom
hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Uvedený článok stanovuje dôkaznú povinnosť strán sporu v
sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov
leží zásadne na strane sporu a v prípade, ak neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení,

nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového
stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú aj tú stranu sporu, ktorá
síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom

vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je preukázané (že súd ho
nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa
týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézouprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak
rozsah dôkazného bremena, ako nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti
navodzujúcežalovanéprávomusítvrdiťžalobca,zatiaľčookolnostitotoprávovylučujúcesúzáležitosťou

žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaručuje právo
na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob,
ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právo a
vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej
úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich

vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite
návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a
aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkazy na jeho
vykonanie (I. ÚS 52/03).

13. Žalovaný v odvolaní tvrdil, že žalobca v žiadnom prípade neuniesol dôkazné bremeno nakoľko svoje

tvrdenia podporil iba výsluchmi jemu blízkych osôb a známych a naopak on nielenže tvrdenia žalobcu
poprelaleipredložildôkazy-výsluchynímoznačenýchsvedkovatvrdil,želenjemuvzniklokpredmetnej
veci vlastnícke právo výstavbou - zhotovením predmetnej veci a na základe jeho vôle došlo len k dohode
o spoločnom užívaní veci a oprávňujúcu žalobcu potom túto po určitý čas užívať.

14. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd
dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada

na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany. pri hodnotení dôkazov
súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon
súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 93, § 205 C. s. p.).

15. V preskúmavanej veci bolo žalobcom v konaní pred okresným súdom tvrdené, že je spoluvlastníkom
hnuteľnej veci - garáže na základe ústnej dohody medzi ním a žalovaným. Na svoje tvrdenia navrhol
vypočuť svedkov. Títo zhodne potvrdili, že na stavbe garáže sa podieľal aj žalobca a predovšetkým
to, že garáž bola stavaná pre obidvoch. V čase stavby garáže boli pozemky, na ktorých mala stáť v
bezpodielovom spoluvlastníctve rodičov žalobcu a žalovaného. Aj preto možno mať dôvodne za to,

že stavba garáže sa odvíjala od súhlasu rodičov ohľadom ktorých nebolo preukázané, že by tento
bol daný len žalovanému ako jednému zo synov. Na uvedené nepriamo poukazuje aj to, že následne
žalobca a žalovaný nadobudli aj nehnuteľnosti patriace rodičom darovacou zmluvou do podielového
spoluvlastníctva a ktoré z tohto titulu ich aj spoločne užívali. Napokon aj osobné motorové vozidlá si
žalobca i žalovaný kúpili v podstate v zhodnom časovom období. Aj keď boli vypočúvaní ako svedkovia

i rodinní príslušníci účastníkov konania, len pre tento vzťah nemohlo byť bez ďalšieho na ich výpovede,
neprihliadnuté. Naopak len títo mohli mať vedomosti o dohodách v rodine. Napriek uvedenému boli
vypočutí aj svedkovia bez príbuzenského vzťahu k účastníkom konania a to I. P. a X. G.. Títo tvrdili,
že garáž bola stavaná otcom účastníkov konania, žalobcom a nebohým bratom K., a to za účelom
parkovania motorových vozidiel. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s odvolaním žalovaného v tom,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo svojom tvrdení. Naopak bol to žalovaný, ktorý svoju obranu
nepreukázal. Svedkovia, ktorých navrhol totiž vypočuť nepotvrdili, že garáž staval len on pre svoju
potrebu a so súhlasom oboch rodičov. Aj svedok V. Z., na ktorého výpoveď žalovaný v odvolaní
poukazoval v súvislosti s tým, že on doniesol drevo na stavbu a rezal ho, uviedol tiež, že nevie pre koho
garáž bola, keď ju stavali obidvaja. Dôkazy o zakupovaní vecí na stavbu len žalovaným z jeho vlastných

finančných prostriedkov nebolo ním preukázané. Nemohlo byť preto prihliadané na tvrdenie žalovaného,
že len jemu vzniklo k predmetnej veci vlastnícke právo výstavbou - zhotovením predmetnej veci. Ak tvrdil
žalovaný, že žalobca si chcel postaviť vlastnú garáž na inom mieste alebo, že garáž nebola stavaná pre
dve autá, uvedené ničím nepreukázal. Nie je možné nevyhodnotiť, že stav nerušeného užívania garáže
účastníkmi konania trval 30 rokov. Práve aj táto dlhá a neprerušená doba svedčí o tom, že mali za to, že

sa garáž stavala za pomoci ich a rodinných príslušníkov pre nich v čase, keď rodičia vlastnili pozemok na
nej.Uvedenédlhodobéužívaniepokojnýmspôsobomnasvedčujetomu,žeajpretokugarážipristupovali
ako k ich vlastníctvu. Nebolo tiež žalovaným preukázané, že by medzi ním a žalobcom bola akákoľvek
dohoda len o umožnení z jeho strany žalobcovi garáž užívať bez toho, aby bolo tvrdené a preukázanéna akú dobu, či za akých podmienok a že práve v dôsledku toho potom dňa 17.02.2011 vymenil zámok
na garáži a dôvodne odmietal žalobcovi umožniť parkovanie jeho osobného motorového vozidla.

16. V ďalšej časti odvolania bola žalovaným namietaná absencia náležitého právneho posúdenia veci.

17. Odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú. Odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď
na otázku o spoluvlastníctve účastníkov konania k veci. Odvolací súd zastáva názor, že právu na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia zodpovedá také rozhodnutie súdu, ktoré snáď i na menšom

priestore, ale práve o to koncentrovanejšie ponúka v odôvodnení vysvetlenie všetkých relevantných
argumentov strán a úvah súdu, ktoré viedli k určitému záveru majúcemu odraz vo výroku rozhodnutia.
V danom prípade tak nedošlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením
rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné
právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

18. Vzhľadom na vyššie uvedené, námietky uvádzané žalovaným v odvolaní v rámci uplatnených
odvolacíchdôvodov,niesúpodľaodvolaciehosúduspôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťnapadnutého
rozhodnutiaaneumožňujúanizáverovadáchkonania,ktorébymalizanásledoknesprávnerozhodnutie
súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe žalobcu. Z týchto dôvodov rozsudok okresného súdu ako

vecne správny potvrdil a to vrátane výroku o trovách konania, založeného na zásade úspechu žalobcu
v spore (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p.), ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, preto má voči žalovanému

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods.
2 C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).