Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. máj 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4118203024
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4118203024.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobkýň: 1. N. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. K.,
J. XXX/XX, 2. F. W., nar. XX. XX. XXXX, bytom I. K., J. XXX/XX, zastúpené: Advokátska kancelária
JUDr. Eleonóra Zuzáková, s.r.o., so sídlom Galanta, Mierové námestie 943/4, IČO: 47 244 160, proti
žalovanému:R..W.N.,nar.XX.XX.XXXX,bytomI.-M.W.,D.nábrežieXXX/XX,zastúpený:Advokátska
kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., so sídlom Nitra, Štefánikova 7, IČO: 36 868 876, o určenie vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkýň 1 a 2 rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra z 4.
septembra 2019 č. k. 12C/23/2018-212, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému voči žalobkyniam 1 a 2 priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdNitra(súdprvejinštancievzmysle§12zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok,
ďalej len „CSP“) rozsudkom č. k. 12C/23/2018- 212 z 4. septembra 2019, zamietol žalobu a ďalším
výrokom priznal žalovanému náhradu trov konania v plnej výške, na náhradu ktorých zaviazal žalobkyňu
1. a 2. rade spoločne a nerozdielne s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným

uznesením.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, § 130 ods.
1, 3, § 132 ods. 1, 2, § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“ alebo len „OZ“) a § 137 písm. c/ CSP.

3. V odôvodnení poukázal na to, že žalobkyne sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 12. 03.

2018 domáhali určenia, že 1/2 nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. I. K., zapísaných na LV č.
XXXX ako C KN parc. č. 1472/138 záhrady vo výmere 346 m2, parc. č. 1472/162 zastavané plochy
a nádvoria vo výmere 238 m2, parc. č. 1472/314 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 24 m2, parc.
č. 1472/466 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 130 m2 patria do dedičstva po nebohej S. N.,
rod. J., zomrelej XX. XX. XXXX. Žalobu odôvodnili tým, že v dedičskej veci po poručiteľovi V. N., zomr.
XX. XX. XXXX sa dozvedeli, že rodinný dom súp. č. 361 nie je v podielovom spoluvlastníctve v 3/6
ich otca, ale je vlastníctvom žalovaného na základe darovacej zmluvy, ako aj nehnuteľnosti parc. č.

1472/138, 1472/162, 1472/314, 1472/466. Nehnuteľnosti kupovali rodičia - V. N. a S., rod. J., v roku
1957 kúpnou zmluvou spoločne. Zistili, že vlastníctvo sa potvrdilo len V. N., a to vydržaním dňom 01. 04.
1984 s odôvodnením, že nehnuteľnosti nadobudol kúpnou zmluvou v roku 1957 a tieto užíva. Vlastníctvo
vydržaním mala nadobudnúť aj S. N. a mala sa stať spoluvlastníčkou dňom 01. 04. 1984.4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobkyne predložili kúpnu zmluvu z 07. 05. 1957, na
základe ktorej mali ich rodičia nadobudnúť pozemok do zákonného majetkového spoločenstva - v

súčasnosti do BSM. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že jej predmetom mal byť pozemok vo výmere 600
m2 a malo ísť o parc. č. 1472/138. Kúpna cena bola určená vo výške 1 800 Kčs. Predložili aj kúpnu
zmluvu z toho istého dňa, predmetom ktorej je parc. č. 1472, ktorej výmera sa zhoduje s výmerou
podľa prvej kúpnej zmluvy, a to 600 m2. Rozdielna je kúpna cena 1 000 Kčs. Na základe uvedeného
existujú podstatné rozpory, a to tak pri určení predmetu prevodu ako aj výšky kúpnej ceny. Poukázal

na § 366 a § 40 zákona č. 141/1950 Sb. (Občiansky zákonník), z ktorých je zrejmé, že v roku 1957
platila zásada, že pri nehnuteľnostiach k prevodu vlastníctva dôjde, len čo je zmluva skutkom - jej
perfekciou; teda musí ísť o platný právny úkon. Zápis prevodu vlastníctva do pozemkových kníh mal v
tom čase deklaratórnu povahu. Ani jedna z týchto zmlúv do pozemkovej knihe zapísaná nebola. Keďže
existujú dve zmluvy, pri ktorých nemožno špecifikovať dostatočne predmet prevodu ako aj skutočnú
kúpnu cenu (nie je zrejmé, či ide o dve rozdielne nehnuteľnosti ako aj rozličné kúpne ceny a tým aj

či ide o dve odlišné kúpne zmluvy alebo či ide o jednu kúpnu zmluvu s rozdielnymi kúpnymi cenami),
je potrebné sa vysporiadať s tým, či možno považovať kúpnu zmluvu za platnú. Kúpna zmluva bola
spísaná písomne. Medzi tieto podstatné zložky kúpnej zmluvy patrí nielen údaj o predmete kúpy, ale
aj uvedenie kúpnej ceny, v zmluve musí byť písomne zachytená aj dojednaná kúpna cena. V tomto
prípade podstatná náležitosť kúpnej zmluvy - kúpna cena, bola uvedená rozdielne, a to buď sumou 1

000 Kčs alebo 1 800 Kčs. Keďže nie je jasný prejav vôle účastníkov (spornosť kúpnej ceny), nemožno
považovať zmluvu za platný právny úkon. Kúpnu zmluvu nemožno považovať za platnú a nemohla byť
ani nadobudnutá do BSM. Z predložených dôkazov ani z obsahu žaloby nie je možné identifikovať a nie
je ani preukázané, že ide o totožné nehnuteľnosti ako tie, ktoré sú predmetom zmluvy z roku 1957. Z
rozhodnutia Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor z 13. 03. 2014, č. C 239/2013-11 vyplýva, že V. N.

nadobudol podľa § 11 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z. vlastníctvo k pozemkom, ktoré sú predmetom sporu,
v celosti vydržaním dňom 01. 04. 1984. V odôvodnení sa konštatuje, že komisia na obnovu evidencie
pozemkov a právnych vzťahov preskúmala návrh p. V. a súhlasila s potvrdením jeho vlastníctva k
predmetným pozemkom. V konaní mali za preukázané, že ohľadom výkonu užívacieho a vlastníckeho
práva neboli v minulosti a ani v súčasnosti nie sú vedené žiadne spory a nikto si žiadne vlastnícke

nároky na tieto nehnuteľnosti neuplatňoval. V. N. bol účastníkom správneho konania, v ktorom bolo
preukázané, že on má byť výlučným vlastníkom nehnuteľností. Žalovaný darovacou zmluvou v roku
2015 nadobudol od otca V. N., nehnuteľnosti, ktoré prijal. Otec ho oslovil s tým, že mu chce darovať
nehnuteľnosti, ktoré vlastní a žalovaný s tým bez výhrad súhlasil, došlo k podpisu darovacej zmluvy a po
podaní návrhu na vklad prebehlo katastrálne konanie, na základe ktorého nadobudol vlastnícke právo

k pozemkom. Nemal dôvod na pochybnosti, že V. N. je vlastníkom pozemkov, pretože z výpisu z listu
vlastníctva, na ktorom boli pozemky evidované, bol zapísaný ako vlastník bez obmedzenia. Rozhodnutie
správneho orgánu nadobudlo právoplatnosť dňa 26. 03. 2014. V. predložil v správnom konaní listiny, na
ktoré sa odvolávajú žalobkyne. Správny orgán ich posúdil a dospel k záveru, že je výlučným vlastníkom
dotknutých nehnuteľností. Boli poučení, že rozhodnutie možno preskúmať súdom v rámci správneho

súdnictva podľa § 250b ods. 2 a 3 (teraz § 179 SSP). Žalobkyne, ani žalovaný takúto žalobu nepodali,
pričom podľa verejne dostupných registrov mali, resp. mohli sa dozvedieť, že nehnuteľnosti sú vo
vlastníctve p. V.. Nemá vedomosť, že by sa žalobkyne domáhali nápravy v správnom konaní, teda že by
podali námietky proti návrhu registra obnovy v zmysle § 7 ods. zákona č. 180/1995 Z. z. S. N. zomrela
XX. XX. XXXX. Žalobkyne v dedičskom konaní nadobudli svoj zákonný podiel k rodinnému domu so

súp. č. 361, ktorý sa nachádza v kat. úz. I. K. a je evidovaný na LV č. XXXX. Ani počas dedičského
konania po matke sa žiadna z nich nedomáhala dedenia dotknutých pozemkov.

5. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie a uviedol, že sa primárne zaoberal otázkou
naliehavého právneho záujmu, keďže ide o žalobu, ktorou sa žalobkyne domáhajú určenia, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva, pričom dospel k záveru, že žalobkyne majú naliehavý právny záujem
napodanejžalobe,ktorýjedanýtým,žeexistujeaktuálnystavobjektívnejneistotymedzistranamisporu,
keďžalobkynetvrdia,žespornénehnuteľnostipariadodedičstvapomatke,pričomakovlastníksporných
nehnuteľností je na liste vlastníctva zapísaný žalovaný. Tento stav objektívnej neistoty nemožno iným
právnym prostriedkom ako podanou žalobou odstrániť a právne postavenie žalobkýň je tak neisté a

ohrozené.

6. Uviedol, že žalobkyne sa žalobou domáhali určenia, že 1/2 nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.
úz. I. K., zapísaných na LV č. XXXX ako C KN parc. č. 1472/138 záhrady vo výmere 346 m2, parc.č. 1472/162 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 238 m2, parc. č. 1472/314 zastavané plochy a
nádvoria vo výmere 24 m2, parc. č. 1472/466 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 130 m2 patria
do dedičstva po nebohej S. N., rod. J., zomrelej XX. XX. XXXX. Ide o pozemky súvisiace s rodinným

domom súp. č. 361. Žalobkyne mali preukázať, že ich matka K. N. bola v čase svojej smrti vlastníčkou
predmetných pozemkov. Žalobkyne svoje argumenty neosvedčili. Ich vyjadrenia smerovali k darovacím
zmluvám, k starostlivosti o otca, že rodičia ich nevydedili a podobne, to však nebolo predmetom konania
a nepresvedčivo argumentovali a vyjadrovali sa k tomu, čo bolo podstatou sporu a k tomu čo mali
preukázať, že ich matka bola v čase svojej smrti vlastníčkou predmetných pozemkov. Súd prvej inštancie

mal za preukázané, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, že ich matka bola v čase
smrti vlastníčkou sporných pozemkov. Odkazovali síce na Kúpnu zmluvu z roku 1957, avšak nevysvetlili
a neodstránili rozpory v predložených dokumentoch, a to rozdiel v kúpnej cene a predmete kúpy. Tvrdili,
že rodičia nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam kúpnopredajnou zmluvou z 07. 05. 1957, kedy
platil Stredný Občiansky zákonník č. 141/1950Zb.

7. Prvoinštančný súd uviedol, že zákon č. 141/1950 Zb. platný na území Slovenska od 01. 01. 1951
umožňoval nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe zmluvy s poukazom na § 111,
konkrétne § 111 ods. 1 sa vlastníctvo k veciam, teda aj k nehnuteľným veciam, nadobúda zmluvou.
Od jeho účinnosti už podmienkou prevodu nebolo odovzdanie nehnuteľnej veci cestou intabulácie do
pozemkovej knihy tak, ako to bolo podmienkou za obyčajového práva platného na území Slovenska

do 31. 01. 1950. Právne vzťahy k nehnuteľnostiam sa aj za účinnosti tohto Stredného občianskeho
zákonníka naďalej zapisovali do pozemkovej knihy (zápisy boli úplne zastavené až zákonom č. 22/1964
Zb. od 01. 04. 1964), ale tieto zápisy nemali už konštitutívny charakter. K prevodu vlastníctva k
nehnuteľnostiam podľa § 40 ods. 1 Stredného občianskeho zákonníka bola potrebná písomná forma.
Kúpnopredajná zmluva z 07. 05. 1957 bola uzatvorená písomne, teda podmienka písomnej formy bola

splnená. Zmluva však nebola platná a účinná, pretože obsahovala rozdiely v podstatných náležitostiach
ako sú označenie nehnuteľnosti a kúpna cena, pričom podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy, ktorými
boli podľa vtedy platného práva predmet kúpy a kúpna cena - predmet kúpy bol odlišne definovaný -
a kúpna cena bola tiež odlišná. Zmluva neobsahovala ani potrebné privolenie Okresného národného
výboru Nitra k prevodu nehnuteľností podľa § 1 ods. 1 zákona č. 65/1951 Zb. Vzhľadom k tomu súd prvej

inštancienemoholdospieťkzáveru,žeprávnapredchodkyňažalobkýňnadobudlanehnuteľnostikúpnou
zmluvou. Iné argumenty a dôkazy žalobkyne neprodukovali, nepreukazovali nadobudnutia vlastníctva
vydržaním ich matkou, nevyvrátili dôkazy predložené v konaní, a to rozhodnutie Okresného úradu Nitra,
katastrálny odbor z 13. 03. 2014, č. C 239/2013-11 z ktorého vyplýva, že V. nadobudol podľa § 11 ods.
1 zákona č. 180/1995 Z. z. vlastníctvo k pozemkom, ktoré sú predmetom sporu, v celosti vydržaním

dňom 01. 04. 1984.

8. Žalovaný argumentoval, že žalobkyne boli nedbalým vlastníkom a mali by niesť vyššie riziko a
poukazovalnanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS549/2015z16.marca2016.Žalobkyneopakovane
uvádzali, že až v dedičskom konaní po otcovi (zomr. 02. 03. 2017) sa dozvedeli, že nehnuteľnosti sú

vo vlastníctve žalovaného a že dom nie je v podielovom spoluvlastníctve v podiele 3/6 v podiele ich
otca. Svoje tvrdenia nepreukázali, ale aj napriek tomu sú právne irelevantné, pretože už v dedičskom
konaní po matke, ktorá zomrela v roku 2003, v zápisnici o predbežnom šetrení uvádzali aj parcely, ktoré
sú predmetom tohto sporu, tie však predmetom dedenia neboli, o čom žalobkyne museli vedieť, boli
účastníčkami dedičského konania, bolo im doručené dedičské rozhodnutie, preto museli vedieť ktoré

nehnuteľnosti prejednávané boli a ktoré nie. Napriek tomu nekonali, hoci parcely uviedli, že patria do
dedičstva po matke, rovnako nepodnikli žiadne kroky, keď sa robil v obci I. ROEP. Nie je podstatné, či
doklady vybavoval alebo nevybavoval žalovaný, skutočnosti ohľadne ROEP-u sú verejne známe. Prvé
kroky vykonali až v roku 2018 v čase vyporiadania podielového spoluvlastníctva, ktoré je vedené v
konaní pod sp. zn. 10C/26/2018, hoci už v roku 2003 vedeli, že pozemky neboli predmetom dedenia po

ich právnej predchodkyni, čo žiadnym spôsobom neriešili.

9. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému
priznal náhradu trov konania v plnej výške, pretože vo veci mal plný úspech voči neúspešným
žalobkyniam, keďže nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ani dôvody hodné osobitného zreteľa, a to ani

v okolnostiach danej veci, ani u strán sporu s poukazom na § 257 CSP. Záverom uviedol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.10. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Odvolanie odôvodnili s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b/, d/ až h/ CSP. Záver súdu prvej inštancie

ohľadom neunesenia dôkazného bremena a nepreukázania, že ich matka bola v čase smrti vlastníčkou
sporných pozemkov, ako aj z dôvodu, že sa na súd obrátili neskoro považujú za nesprávny. Súd prvej
inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a návrhy na doplnenie dokazovania zamietol. Rozhodnutie prvoinštančného
súdu je založené na nesprávnych skutkových zisteniach, ktoré nemajú podklad vo vykonaných

dôkazoch, ako aj na nesprávnom právnom posúdení veci. Súčasne došlo k nesprávnemu procesnému
postupu. V danom prípade zároveň nesprávnym právnym postupom došlo k znemožneniu žalobkýň k
uskutočneniu ich procesných práv a nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

11. Uviedli, že dokazovaním bolo preukázané, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, na ktorom stojí

rodinný dom súp. č. 361 (rozhodnutie o povolení stavby č. Výst.4792/59 z 07. 09. 1959 a rozhodnutie o
povolení užívať budovu č. Výst.3528/61 z 14. 06. 1961) kupovali rodičia V. N. a S. rod. J. v roku 1957
ako stavebný pozemok spoločne na základe kúpnej zmluvy z 07. 05. 1957 od JRD I. K.. Rozhodnutím
OÚ Nitra, katastrálny odbor č. C 239/2013-11 z 13. 03. 2014 vydaného podľa § 3 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 180/95 Z. z. o niektorých opatreniach o usporiadaní vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov sa potvrdilo V. N., nar. XX. XX. XXXX nadobudnutie podľa § 11 ods. 1 cit. zákona vlastníctvo
k pozemkom zapísaným na LV č. XXXX pre kat. úz. I. K. v celosti vydržaním dňom 01. 04. 1984 s
odôvodnením, že tieto nadobudol kúpnopredajnou zmluvou z 07. 05. 1957 od JRD I. K. ako stavebný
pozemok na výstavbu rodinného domu a tieto užíva tak, ako sú zamerané GP č. 21/2013 geodeta
Jaroslava Timku nepretržite od roku 1957.

12. V žalobe uviedli, že V. N., nar. XX. XX. XXXX, ich právny predchodca - otec pozemky nadobudol
spolu s S. rod. J., nar. XX. XX. XXXX a zomr. XX. XX. XXXX - manželkou a matkou účastníkov konania, a
preto vydržaním dňom 01. 04. 1984 nehnuteľnosti nevydržal sám, ale spolu s manželkou S. rod. J., ktorá
až do svojej smrti spolu s V. N., nar. XX. XX. XXXX, užívala predmetné nehnuteľnosti ako nadobúdateľka

stavebného pozemku od JRD I. K. a zamerané geometrickým plánom č. 21/2013 geodeta Jaroslava
Timku nepretržite od roku 1957.

13. Poukázali na § 11 ods. 1 zákona č.180/95 Z. z. o niektorých opatreniach o usporiadaní vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov, podľa ktorého je účastníkom konania aj dedič oprávneného

držiteľa, pričom žalovaný, ktorý vybavoval namiesto V. N. st. žiadosť o zaradenie do projektu ROEP a z
kúpnej zmluvy z 07. 05. 1957 zatajil, že účastníkmi konania by mali byť aj dedičia oprávneného držiteľa
S. rod. J., zomr. XX. XX. XXXX.

14. Žalobkyne o tom, že ich právny predchodca - otec V. N., zomr. XX. XX. XXXX, nie je vlastníkom

ani rodinného domu súp. č. 361, ani pozemkov, na ktorých je dom súp. č. 361 postavený a priľahlých
parciel, dozvedeli až po jeho smrti a že v celosti je vlastníkom nehnuteľností pozemkov na LV č. X XXX
žalovaný. Do tejto doby boli presvedčené, že po matke S., rod. J., zomr. XX. XX. XXXX, na základe
Osvedčenia o dedičstve č. 22D/1995/2003-48, Dnot 178/2003, nadobudli každá po 1/6 rodinný dom,
ako aj pozemky. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení č. k. 22D/1995/2003-48 Dnot 178/2003 (č.l. 170

a 171) vyplýva, že žalobkyňa F. W. ako vyslúchajúca osoba uviedla, že do dedičstva patria aj sporné
parcely, preto žalobkyne ako právne neznalé osoby nadobudnutie vlastníctva domu súp. č. 361 na parc.
č.1472/162 považovali za prejedané vrátane pozemkov. Nemali dôvod kontrolovať listy vlastníctva, keď
v rodinnom dome až do smrti v roku 2017 žil ich otec neb. V. N., o ktorého sa dennodenne starali.

15. Súd prvej inštancie nepostupoval podľa § 181 ods. 2 CSP a nevyslovil predbežné právne posúdenie
veci. Nevysvetlil rozhodné skutočnosti, menovite neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami
sporné a ktoré považuje za nesporné. S poukazom na § 181 ods. 2 CSP na výzvu právnej zástupkyne
žalobkýň uviedol, že nevykoná dôkaz výsluchom svedkyne G. (prítomnej na pojednávaní) s poukazom
nakoncentračnúzásadu,apreto,žepredmetomkonaniajeurčenie,ženehnuteľnostipatriadodedičstva

po neb. S. N. a výsluch svedkyne nebol navrhnutý v tejto súvislosti. Súd nevzal do úvahy, že výsluch
bol navrhnutý ako reakcia na skutočnosti, ktoré odzneli zo strany žalovaného na predchádzajúcom
pojednávaní ohľadne rodinnej dohody na nehnuteľnostiach, dobromyseľnosti žalovaného a nedbalých
vlastníkov žalobkýň. Navrhnutá svedkyňa G. je sesternicou strán sporu a priamou susedkou neb. V.N.. Prvoinštančný súd skonštatoval, že skutkové tvrdenia, či nehnuteľnosti patrili do BSM, sú sporné
s poukazom na dôkazy, ktoré sa v spise nachádzajú. Konštatoval, že dedičské konanie po matke
žalobkýň prebiehalo v roku 2003 a skončilo tak, že predmetom dedenia bol len dom a nie aj pozemky.

Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení zo strany súdu a obligatórne predbežné
právne posúdenie sú pritom kľúčovými inštitútmi, okrem iného na predídenie tzv. prekvapivých súdnych
rozhodnutí. Záverom uviedol, že absentuje náležité odôvodnenie rozsudku, z ktorého nevyplývajú
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
ako aj odôvodnenie ohľadne zamietnutia navrhovaného dôkazu žalobkyňami, čím došlo k porušeniu

základného práva žalobkýň na spravodlivý proces.

16. K odvolaniu žalobkýň sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že sa plne stotožňuje s
napadnutým rozsudkom a skonštatoval, že súd sa v odôvodnení rozsudku podrobne vysporiadal s
dôkazmi, ktoré predložili žalobkyne. Je zrejmé, že zmluvy, aj keď sa mali týkať rovnakého pozemku,
boli odlišné v podstatných náležitostiach ako cena, výmera a označenie pozemku. Na zmluvách chýbala

pečiatka Okresného národného výboru v Nitra ako podstatná náležitosť. Nemôže byť preto nesporné,
že manželia N. nadobudli nehnuteľnosť do bezpodielového spoluvlastníctva (iný spôsob nadobudnutia
žalobkyne neuvádzali). Pri súčasnej absencii zápisu v katastri nehnuteľností v čase smrti poručiteľky,
táto nebola vlastníčkou sporných parciel. Súd skúmal a žalobkyne sa dožadovali určenia, či nebohá
poručiteľka bola vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti. Keďže žalobkyne nepreukázali vznik vlastníctva

ani na základe právneho úkonu ani nepretržitej dobromyseľnej držby, neuniesli v tomto smere dôkazné
bremeno. Žalobkyne nevyprodukovali ani nenavrhli žiaden dôkaz, ktorý by spočíval v identifikácii parciel
a preukázaní, že parcely v kúpnych zmluvách boli totožné s predmetom žaloby - v súčasnosti sú odlišné
parcelné čísla a výmery, takže nie je možné zistiť, či ide o totožné pozemky. Keďže žalobkyne boli právne
zastúpené a tieto dôkazy nepredložili v rámci zákonnej koncentrácie konania, nemohol prvoinštančný

súd rozhodnúť inak.

17. Neobstojí ani tvrdenie ohľadom konania v ROEP-e, pretože prebiehalo až po smrti poručiteľky, a teda
nemohlo sa konštatovať vlastníctvo spätne, iba deklarovalo stav na základe vykonaného dokazovania
v roku 2013. Žalobkyne mali vedomosť o prebiehajúcom konaní, pretože obe žijú v rovnakej obci, a

ak by konali s obvyklou starostlivosťou, mohli využiť postupy, ktoré umožňuje zákon č. 180/1995 Z. z.
a namietať správnosť údajov. Žalobkyne mohli vedieť, že pozemky pod domom sú nevysporiadané,
minimálne od roku 2003. Žalobkyňa v 1. rade na pojednávaní dňa 22. 05. 2019 uviedla, že už v
dedičskomkonanípomatkenavrhovala,abybolpredmetomvyporiadaniaajpozemok.Žalovanýuviedol,
čo žalobkyne nepopreli, že toto konanie je iba dôsledkom jeho výzvy na vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k rodičovskému domu, kde sa viedlo pod sp. zn. 10C/26/2018. Treba trvať na tom, že
právo patrí bdelým, na čo poukázal aj Ústavný súd SR (I. ÚS 549/2015). Žalobkyne nepreukázali, že by
konanie žalovaného alebo ich otca vykazovalo znaky rozporu s dobrými mravmi. Bez určenia dôkazov
namietali príčetnosť otca, avšak iba v časti dedičstva po matke. Ohľadom darovania časti domu otcom
žalobkýň žalovanému účinne nenamietali a nepochybovali o platnosti týchto úkonov. Z tohto vyplýva, že

ide o konanie v rozpore s čl. 5 CSP a ako také nemôže požívať právnu ochranu. Poukázal na princíp
právnej istoty a účel žaloby, ktorý je s ním v rozpore. Zdôraznil, že žalobkyne podali žalobu rok po smrti
otca v priamej súvislosti s konaním o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.

18. Vo vzťahu k nevykonaniu dokazovania výsluchom svedkyne uviedol, že sa stotožňuje s názorom

súdu prvej inštancie. Žalobkyne predložili čestné prehlásenie tejto svedkyne, z ktorého vyplynulo, že sa
nevie vyjadriť k spôsobu nadobudnutia vlastníctva alebo jeho trvaniu, ale iba k užívaniu nehnuteľnosti a
žepodpísalačestnéprehláseniepreúčelyROEP-u.Tietoskutočnostinemohlimaťvplyvnapredmettejto
žaloby. Žalobkyne nežiadali pripojiť správny spis C 239/2013, resp. jeho časť. S poukazom na uvedené
skutočnosti navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a žalovanému priznal náhradu trov

odvolacieho konania.

19. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkýň sa písomne vyjadrili žalobkyne, ktoré uviedli, že sa
v celom rozsahu pridržiavajú svojich doterajších písomných vyjadrení a prednesov a taktiež odvolania,
ktoré podali proti rozsudku prvoinštančného súdu a dôvodov v ňom uvedených. Úvodom opätovne

poukázali na spôsob nadobudnutia pozemkom právnymi predchodcami žalobkýň. Ďalej uviedli, že ako
právne neznalé osoby nerozlišovali, že pokiaľ nadobudli rodinný dom súp. č. 361 na parc. č. 1472/162,
tak tento nenadobudli aj s parcelou, preto nemali dôvod ohľadne konania v ROEP v obci namietať
správnosť, resp. nesprávnosť údajov. Na rozdiel od žalovaného nemali záujem získať majetok svojichprávnych predchodcov len pre seba a o tom, že ich otec, o ktorého sa vzorne dennodenne starali,
zomrel ako nemajetný, sa dozvedeli až na dedičskom pojednávaní. Zdôraznili, že sa v plnom rozsahu
pridržiavajú aj argumentácie ohľadne nevykonania dokazovania výsluchom svedkyne G., ktorá ako

suseda a sesternica účastníkov konania mala vedomosti ohľadne skutočností, ktoré sú predmetom tohto
konania.

20. K vyjadreniu bolo osobitne pripojené vyjadrenie žalovanej 2, ktorá poukázala na spôsob
nadobudnutia pozemkov rodičmi pre stavbu rodinného domu. Spolu so sestrou sa starali o otca, pričom

žalovanýsazatiaľsnažilzískaťmajetokporodičoch.Oskutočnosti,žejeväčšinovýmvlastníkommajetku
po rodičoch im dal vedieť až 3 mesiace po otcovej smrti. Vymenil zámky na dverách domu aj napriek ich
podielu na dome. Snažili sa, aby otec dožil v pokoji doma, preto nechceli dopustiť zmeny v rodičovskom
dome, pretože si mysleli, že sa všetko rozhodne po smrti otca. Žalovaný mal zatiaľ iné úmysly. Vyjadrila
sa aj k tvrdeniam o vybavovaní pozemkov, ktoré získala so sestrou legálnou cestou. Čo však neplatí
pre žalovaného, ktorý dostal pozemok na E. od rodičov. Záverom poprela existenciu dohody, o ktorej

žalovaný tvrdil, že existuje, na základe ktorej mal rodičovský dom patriť jemu.

21. K vyjadreniu žalobkýň k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobkýň sa písomne vyjadril žalovaný,
uvádzajúc, že sa plne stotožňuje s napadnutým rozsudkom a poukázal na to, že súd sa v odôvodnení
rozsudku podrobne vysporiadal s dôkazmi, ktoré predložili žalobkyne. Keďže žalobkyne nepreukázali

vznik vlastníctva, či už na základe právneho úkonu alebo nepretržitej dobromyseľnej držby, neuniesli
dôkazné bremeno. Navyše nevyvrátili skutočnosť, že ich otec V. nadobudol vlastníctvo k pozemkom
vydržaním, na základe čoho súd nemohol rozhodnúť inak ako žalobu zamietnuť. Vo vzťahu k
nevykonaniu dokazovania výsluchom svedkyne uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej
inštancie. Žalobkyne predložili čestné prehlásenie tejto svedkyne, z ktorého vyplynulo, že sa nevie

vyjadriť k spôsobu nadobudnutia vlastníctva alebo jeho trvaniu, ale iba k užívaniu nehnuteľnosti, pričom
takéto skutočnosti by nemali žiaden vplyv na priebeh ani výsledok konania. Záverom sa ohradil voči
tvrdeniam žalobkýň, že ich obral o ich vlastníctvo.

22. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

- ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (žalobkyne 1 a 2) v
zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a že spĺňa náležitosti odvolania v zmysle § 363
CSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP,
keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred
jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne,
preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

24. Odvolací súd preskúmavajúc podané odvolanie žalobcu dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu je vecne správny aj keď odvolací súd nesúhlasí so všetkými závermi. Súd prvej
inštancie v predmetnej veci vykonal dokazovanie zamerajúc sa na riadne zistenie skutkového stavu veci,
pričom dospel k správnym skutkovým zisteniam o tom, že v prípade tohto sporu existujú skutočnosti,
ktoré bránia rozhodnúť vyhovujúco v prospech žalobkýň.

25. Odvolací súd konštatuje, že predmetom tohto konania je určenie, že 1/2 nehnuteľností
nachádzajúcich sa v kat. úz. I. K., zapísaných na LV č. XXXX ako C KN parc. č. 1472/138 záhrady vo
výmere 346 m2, parc. č. 1472/162 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 238 m2, parc. č. 1472/314
zastavanéplochyanádvoriavovýmere24m2,parc.č.1472/466zastavanéplochyanádvoriavovýmere
130 m2 (ďalej len predmetné alebo sporné nehnuteľnosti) patria do dedičstva po nebohej S. N., rod.

J., zomrelej XX. XX. XXXX na tom základe, že v dedičskej veci po poručiteľovi V. N., zomr. XX. XX.
XXXX sa žalobkyne dozvedeli, že rodinný dom súp. č. 361 nie je v podielovom spoluvlastníctve v 3/6
ich otca, ale je vlastníctvom žalovaného na základe darovacej zmluvy, ako aj nehnuteľnosti parc. č.
1472/138, 1472/162, 1472/314, 1472/466. Nehnuteľnosti kupovali rodičia - V. N. a S., rod. J., v roku
1957 kúpnou zmluvou spoločne. Zistili, že vlastníctvo sa potvrdilo len V. N., a to vydržaním dňom 01. 04.

1984 s odôvodnením, že nehnuteľnosti nadobudol kúpnou zmluvou v roku 1957 a tieto užíva. Vlastníctvo
vydržaním mala nadobudnúť aj S. N. a mala sa stať spoluvlastníčkou dňom 01. 04. 1984.
26. Podľa čl. 2 ods. 1 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov
musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.27. Podľa § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

28. Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, spočíva v tom, že strany
majú vecnú legitimáciu a že na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Určovacia žaloba je
v zmysle § 137 písm. c/ CSP preventívneho charakteru a má miesto tam, kde je pomocou nej možné
eliminovať stav ohrozenia práva či neistoty v právnom vzťahu a k príslušnej náprave nemožno dospieť
inak, alebo keď účinnejšie než iné procesné prostriedky vystihuje obsah a povahu daného právneho

vzťahu a práve jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu predstavujúcu určitý právny rámec, ktorý je
zárukou odvrátenia budúcich sporov. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú práve s podmienkou,
aby na určení práva alebo právneho vzťahu bol naliehavý právny záujem.
29. Odvolací súd v zhode s názorom prvoinštančného súdu v krátkosti konštatuje, že žaloba žalobkýň
bola správne zvoleným a prípustným prostriedkom súdnej ochrany. Naliehavý právny záujem bol v tomto
prípade daný, pretože žalovaný bol (je) zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností a žalobkyne

1 a 2 ako dedičky nebohej S. tvrdili, že predmetné nehnuteľnosti po nej patria do dedičstva.
30. Len pre úplnosť odvolací súd reflektuje na argument, ktorým za situácie nevyužitia prostriedkov
nápravy v konaní pred Okresným úradom Nitra, katastrálny odbor proti rozhodnutiu zo dňa 13. 03. 2014
pod C/239/2013-11 žalobkyňami alebo samotná existencia takého rozhodnutia nemôže automaticky
konštatovať absenciu „naliehavého“ právneho záujmu, pretože vlastnícke právo (a odvodene aj

postmortálne určovanie rozsahu dedičstva) sa nepremlčuje a neexistuje v tejto súvislosti zákon, ktorý
by uvedené limitoval.
31. Správne skutkové zistenia prvoinštannčého súdu boli, že z výpisu z LV č. XXXX, okres I., obec I. K.,
katastrálne územie I. K. vyplýva, že ako vlastníci parc. č. 1472/466, dom súp. č. 361 sú vedení žalobkyne
každá z nich v podiele 1/6 a žalovaný v podiele 4/6. Ako titul nadobudnutia je uvedené 22D/1995/03,

Dnot 178/03, a Darovacia zmluva V 2033/15- 70/15. Pod sp. zn. 22D/1995/2003 bolo vedené dedičské
konaniepomatkesporovýchstránS.N.,rod.J., zomr.XX.XX.XXXX. Rodinnýdomsúp.č.361vpodiele
(správne malo byť 1) nadobudli žalobkyne a žalovaný každý z nich v podiele 1/6. Iné nehnuteľnosti v kat.
úz. I. K. predmetom dedenia po matke neboli, hoci žalobkyňa 2 do zápisnice o predbežnom vyšetrení
uviedla aj nehnuteľnosti parc. č. 1472/138 záhrady vo výmere 346 m2, parc. č. 1472/162 zastavané

plochy a nádvoria vo výmere 355 m2, parc. č. 1472/314 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 24
m2. Tie predmetom dedenia neboli. Podiel 1/2 - k rodinnému domu nadobudol žalovaný od svojho otca
darovacou zmluvou zo dňa 19. 03. 2015. Z výpisu z LV č. XXXX, okres I., obec I. K., katastrálne územie
I. K. vyplýva, že ako vlastníci parcely registra „C“ parc. č. 1472/138 záhrady vo výmere 346 m2, parc.
č. 1472/162 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 238 m2, parc. č. 1472/314 zastavané plochy a

nádvoria vo výmere 24 m2, parc. č. 1472/466 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 130 m2 je vedený
žalovaný v podiel 1/1. Ako titul nadobudnutia je uvedená Darovacia zmluva V 3605/15- 228/15, tieto
nehnuteľnosti nadobudol žalovaný od svojho otca darovacou zmluvou zo dňa 12. 05. 2015.
32. Napokon správnym skutkovým zistením prvoinštančného súdu bolo aj to, že z rozhodnutia
Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor C 239/2013-11 zo dňa 13. 03. 2014 vyplýva, že V. N., nar. XX.

XX. XXXX nadobudol podľa § 11 ods. 1 zákona v č. 180/1995 Z. z. vlastníctvo k pozemkom zakresleným
v geometrickom pláne č. 21/2013 vyhotovenom geodetom Jaroslavom Timkom ako parcela registra „C“
vlastníci parcely registra „C“ parc. č. 1472/138 záhrady vo výmere 346 m2, parc. č. 1472/162 zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 238 m2, parc. č. 1472/314 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 24
m2, parc. č. 1472/466 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 130 m2 v celosti vydržaním dňom 01.

04. 1984. V odôvodnení rozhodnutia je uvedené, že správny orgán sa oboznámil s obsahom spisu a v
konaní mal za preukázané, že ohľadom výkonu užívacieho a vlastníckeho práva neboli v minulosti ani
v súčasnosti žiadne spory. Nikto si žiadne vlastnícke nároky na uvedené nehnuteľnosti neuplatňoval.
33. Odvolací súd len upresňuje, že uvedené rozhodnutie administratívneho orgánu nebolo rozhodnutím
konštitutívnym. V rozhodnutí bolo deklarované nadobudnutie vlastníctva k predmetným pozemkom

vydržaním u otca - V. N. ku dňu 01. 04. 1984.
34. Pokiaľ išlo o ďalšie súvislosti sporu odvolací súd poukazuje na obsah žaloby žalobkýň, ktoré okrem
iného (v bode III.) tvrdili, že kupujúcimi v roku 1957 boli nielen V. N., ale aj jeho manželka S. N., a ďalej,
že na základe rozhodnutia o povolení užívať budovu č. výst. 3528/61 zo dňa 14. 06. 1961 užívala spolu
s manželom až do svojej smrti aj s pozemkami. Faktom v konaní zostalo aj to, že V. N. a S. N. boli

manželmi až do jej smrti v roku 2003.
35. Vovzťahukuvedenémuodvolacísúdpoukazujenazáverprvoinštančnéhosúduotom,žežalobkyne
nepreukázali, že ku dňu smrti bola poručiteľka vlastníčkou predmetných nehnuteľností. Prvoinštančný
súd poukazoval na rozpory v kúpnopredajných zmluvách z roku 1957 s dôsledkom neplatnosti zmluvy.Konštatoval tiež nepreukázanie skutočností pre vydržanie predmetných nehnuteľností poručiteľkou
vydržaním.
36. Z pohľadu odvolacieho súdu, pretože prvoinštančný súd vyhodnotil zmluvu (zmluvy) z roku 1957 ako

neplatnú, a vychádzal z rozhodnutia administratívneho orgánu zo dňa 13. 03. 2014 č. C/239/2013-11,
boli niektoré okolnosti prípadu prvoinštančným súdom vyhodnocované neúplne. Prvoinštančný súd
na jednej strane zobral do úvahy existenciu rozhodnutia administratívneho orgánu, ktorý konštatoval
nadobudnutie vlastníckeho práva k 01. 04. 1984 pánom V. N. (otcom strán sporu), na druhej strane
minimálne predčasne konštatoval, že matka - pani S. N. také dôvody pre vydržanie nemala, resp.

žalobkyne také skutočnosti nepreukázali. Predčasnosť konštatovania spočívala v tom, že ak na jednej
strane prvoinštančný súd zistil, že vlastníctvo u V. N. (manžela S. N.) bolo dané, pričom vychádzal z toho,
že jeho vlastníctvo bolo konštatované v rozhodnutí administratívneho orgánu (konštatované vydržanie
k 01. 04. 1984) a ďalšie relevantné zistenia ohľadne vydržania neurobil, potom v dôsledku žalobkyňami
tvrdených skutočností o tom, že ich matka (spolu s manželom) predmetné nehnuteľnosti užívala od
momentu hoci aj domnelej kúpy v roku 1957 (čo ani nemožno bez ďalšieho rozumne spochybniť) až do

jej smrti, nebolo možné dospieť k jednoznačnému záveru, tak ako to učinil prvoinštančný súd, že by z
okolností vydržania, tak ako jej manžel - V. N. (teda spolu s ním), bola vylúčená. Je treba zopakovať,
že predmetné rozhodnutie administratívneho orgánu „o vydržaní k 01. 04. 1984“ nebolo rozhodnutím
konštitutívnym. Navyše administratívne rozhodnutie bolo rozhodnutím vydaným v roku 2014, teda v
čase, kedy S. N. už nežila. Žalobkyne účastníčkami predmetného konania neboli.

37. Z vyššie uvedeného možno konštatovať, že zisťovania prvoinštančného súdu neboli celkom
výstižné, pokiaľ by neexistovali ďalšie skutočnosti, ktoré spôsobili, že žaloba žalobkýň byť úspešná
nemohla.
38. Za ďalšie skutočnosti bolo možné označiť okolnosti ďalšieho scudzovania predmetných
nehnuteľností otcom strán sporu - V. N. v roku 2015. Súd prvej inštancie správne zistil, že z výpisu z

LV č. XXXX, okres I., obec I. K., katastrálne územie I. K. vyplýva, že ako vlastník parcely registra „C“
parc. č. 1472/138 záhrady vo výmere 346 m2, parc. č. 1472/162 zastavané plochy a nádvoria vo výmere
238 m2, parc. č. 1472/314 zastavané plochy a nádvoria vo výmere 24 m2, parc. č. 1472/466 zastavané
plochyanádvoriavovýmere130m2jevedenýžalovanývpodiele1/1.Akotitulnadobudnutiajeuvedená
Darovacia zmluva V 3605/15- 228/15, pričom tieto nehnuteľnosti nadobudol žalovaný od svojho otca

darovacou zmluvou zo dňa 12. 05. 2015.

39. Aj v dôsledku absencie dostatočného zisťovania resp. odôvodnenia okolností ohľadne vydržania
prvoinštančným súdom u S. N., mohlo ísť o variantu, že v čase ich darovania predmetných nehnuteľností
bol V. N. výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností, alebo variantu, že bol len podielovým

spoluvlastníkom s tým, že ďalším spoluvlastníkom bola ku dňu jej smrti aj jeho manželka S. N.. Bez
ohľadu na vyhodnocovanie otázky, či otec strán sporu v čase scudzovania predmetných nehnuteľností
na žalovaného bol alebo nebol ich výlučným vlastníkom bolo treba sa zaoberať okolnosťami prípadu a
vyhodnocovať dobrú vieru u žalovaného.

40. Pokiaľ ide o bezvýnimočné nazeranie na nadobúdanie (vlastníckeho) práva od nevlastníka „Nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ spočívajúci v preferencii právnej istoty odvolací
súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16. 03. 2016, v ktorom
bolo vyslovené, že aj keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa, s

výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu
(dominum auctoris) povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto
smere musí dôjsť aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre ústavného súdu v riešení otázky „nemo
plus iuris“ (I. ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej
ochrany tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný

skutkový stav. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné
hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného

vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť
na iného viac práv, než koľko sám má). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných
práv (pozn.: čo platí aj pre tento prípad), treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je
nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnostikonkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere,pretožetentoniejeschopnýsanijakodozvedieťotom,akovecopustilavlastníkovusféruadostala
sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

41. Vyššie uvedené závery platia nielen pre žalobu, ktorou sa žalobca domáha určenia vlastníckeho
práva, ale aj žaloby o určení rozsahu predmetu dedičstva (určenie, že vec patrí do dedičstva) tak ako
to vyplýva zo záverov I. ÚS 151/2016 zo dňa 3. mája 2017.

42. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na to, že v tomto konaní vyšli najavo okolnosti, ktoré
bolo možné označiť za výnimočné z pohľadu vyvažovania ochrany vlastníckeho práva na jednej strane
a právnej istoty na strane druhej. Správnym skutkovým zistením prvoinštančného súdu bolo, že už v
dedičskom konaní po matke, ktorá zomrela v roku 2003, v zápisnici o predbežnom šetrení uvádzali aj
parcely, ktoré sú predmetom tohto sporu, tie však predmetom dedenia neboli, žalobkyne o tom museli
vedieť, boli účastníčkami dedičského konania, bolo im doručované dedičské rozhodnutie, museli vedieť,

ktoré nehnuteľnosti prejednávané boli a ktoré neboli. Napriek tomu neuskutočnili žiadne kroky, hoci
sporné parcely uviedli, že patria do dedičstva po matke. Prvé kroky podnikli až v roku 2018 čase
vyporiadania podielového spoluvlastníctva, na súde prebieha konanie pod sp.zn. 10C/26/2018, hoci už
v roku 2003 vedeli, že sporné pozemky neboli predmetom dedenia po ich právnej predchodkyni a túto
situáciu žiadnym spôsobom neriešili. Odvolací súd dodáva, že ak od roku 2003, hoci žalobkyne museli

vedieť o tom, že neboli po ich matke prededené, nevykonali žiadne kroky na deklarovanie vlastníctva v
prospech ich matky (určovanie rozsahu dedičstva) potom od smrti matky strán sporu v roku 2003 (resp.
od dedičského konania po matke) uplynulo až do roku 2014, resp. 2015 cca 12 rokov, pričom v čase
kedy žalovaný nadobúdal vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v roku 2015 nemohla byť jeho
predpokladaná dobrá viera oslabená.

43. Podľa názoru odvolacieho súdu ani skutočnosť, že pre predmetné nehnuteľnosti bolo potvrdené
„vydržanie“ administratívnym orgánom na základe činnosti žalovaného samo o sebe nemôžu zakladať
neexistenciu dobrej viery o žalovaného primárne preto, že samotný žalovaný, ako aj žalobkyne vedeli,
že sporné nehnuteľnosti neboli prededené po ich matke, čo vedeli od roku 2003, a preto nemal dôvod

si myslieť, že v skutočnosti do dedičstva po matke mali patriť. Z uvedeného pohľadu odvolací súd
konštatuje, že pri teste porovnania práv v kolízii uprednostnil právo nadobúdateľa v dobrej viere -
žalovaného s tým, že ako predbežnú otázku (za situácie, že otec strán sporu bol len podielovým
spoluvlastníkom) uzavrel, že žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti (v podiele nad otcov strán sporu
skutočný vlastnícky rozsah) v dobrej viere.

44. Len pre úplnosť odvolací súd konštatuje, že žalobkyňami navrhnutý dôkaz výsluchom svedkyne
G. (viď č. l. 179) k otázke kto „riešil“ nehnuteľnosti (s predpokladom že ide o vybavovanie pred
administratívnym orgánom ohľadne vydržania), pričom prvoinštančný súd ho nevykonal z dôvodu
koncentrácie, nebolo tiež treba podľa názoru odvolacieho súdu ani v zmysle zásady hospodárnosti

vykonať, pretože uvedená skutočnosť, že tak urobil žalovaný (teda, že vybavoval pozemky za otca) ani
nebola zvlášť sporná a výsluch svedkyne by nenapĺňal procesnú ekonómiu.

45. Vzhľadomnauvedenénebolomožnévyhovieťžalobkyniam1a2 abolonamiestežalobuzamietnuť,
preto odvolací súd na odvolanie žalobkýň konštatoval vecnú správnosť napadnutého rozsudku a

postupom podľa § 387 ods. 1 CSP, napadnutý rozsudok vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil.

46. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

47. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

48. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

49. Podľa§262ods.2CSPovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.50. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanému voči žalobkyniam priznal náhradu trov odvolacieho konania
ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní, o ktorej výške rozhodne po právoplatnosti vyšší

súdny úradník.

51. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).