Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. jún 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoCsp/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1618202184
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1618202184.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: B. N., nar. XX.XX.XXXX, G. Š. XXX, M. C., o
zaplatenie 2.473 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky
č. k. 32Csp/167/2018-90, zo dňa 17.10.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku mení tak, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 19,53 % ročne zo sumy 2.473 eur od 19.6.2018 do
zaplatenia, najdlhšie do 17.1.2022, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej

časti napadnutého zamietajúceho výroku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2.602,04 eura s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.600,45 eura od 19.6.2018 do
zaplatenia; vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 16.7.2018 domáhal voči žalovanej
zaplatenia istiny 2.473 eur spolu s nezaplatenými úrokmi vo výške 127,45 eura, úrokmi z omeškania

1,59 eura, úrokmi 19,53 % ročne z nezaplatenej istiny od 19.6.2018 do zaplatenia, úrokom z omeškania
vo výške 8 % ročne z nezaplatenej istiny a nezaplatených zmluvných úrokov od 19.6.2018 do zaplatenia,
na tom skutkovom základe, že dňa 20.1.2012 uzavrel so žalovanou úverovú zmluvu č. 38/206/12, na
základe ktorej poskytol žalovanej peňažné prostriedky vo výške 3.900 eur. Poskytnutý úver sa žalovaná
zaviazala splácať v mesačných splátkach s tým, že úver bola povinná splatiť do 17.1.2022. Po vyčerpaní
úveru žalovaná porušila zmluvné povinnosti, a preto listom zo dňa 18.6.2018 bola žalobcom vyzvaná
na predčasné splatenie poskytnutého úveru. Ku dňu zosplatnenia predstavovala pohľadávka žalobcu

sumu 2.662,04 eura a bola tvorená nezaplatenou istinou vo výške 2.473 eur, úrokmi 127,45 eura, úrokmi
z omeškania 1,59 eura a poplatkami 60 eur, ktoré si však žalobca touto žalobou neuplatnil. Istina a
nezaplatené úroky sú od 19.6.2018 sankcionované úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne. Žalobca si
tiež uplatňuje právo na zaplatenie úrokov z poskytnutej sumy istiny až do jej zaplatenia, a to v zmluvou
dohodnutej výške 19,53 % ročne.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie mal z

vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca a žalovaná uzatvorili úverovú zmluvu č. 38/206/12, na
základe ktorej žalobca poskytol žalovanej úver v sume 3.900 eur. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver
splatiť v 120 mesačných splátkach vo výške 74,16 eura; jednotlivé splátky boli splatné vždy k 15. dňu v
kalendárnom mesiaci; úroková sadzba bola 19,53 % ročne, RPMN 23,02 %, priemerná RPMN 18,29 %.3. Súd prvej inštancie ozrejmil, že predmetom konania bol záväzok žalovanej, ktorý vznikol zo
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobca bol od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaná

v postavení spotrebiteľa, predmetná zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou a na žalovanú je
potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou je potrebné
aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka). Podľa názoru súdu prvej inštancie uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že

tzv. spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne
vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo
obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú
systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti).

4. Uzavretú zmluvu súd prvej inštancie zároveň podriadil aj pod právny režim zákona č. 129/2010 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej zmluvy (ďalej len „zákon č.
129/2010 Z. z.), keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona rozumie (o. i.) aj dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru.

Pokiaľ ide o spornú zmluvu, žalovaná má s poukazom na § 2 písm. a) citovaného zákona postavenie
spotrebiteľa, keďže v konaní nebolo žalobcom tvrdené, a teda ani preukazované, že žalovanej bol úver
poskytnutý na výkon povolania resp. podnikania a žalobca má s poukazom na § 2 písm. b) citovaného
zákona postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalovanou vstupoval ako právnická osoba
poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.

5. Vzhľadom na skutočnosť, že vzťah medzi žalobcom a žalovanou bol posúdený súdom prvej inštancie
ako spotrebiteľský a podradený pod režim zákona č. 129/2010 Z. z., podrobil uzavretú zmluvu súdnej
kontrole v otázke splnenia zákonných podmienok uzavretia zmluvy v zmysle § 7 ods. 1 zákona č.
129/2010 Z. z. a žiadne pochybenie nezistil. Súd prvej inštancie dospel ďalej k záveru, že zmluva

obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 1, 2 zákona
č. 129/2010 Z. z. Predmetná zmluva má písomnú formu a obsahuje i osobitné náležitosti stanovené
zákonom.

6. Ďalej uviedol, že žalobca úver zosplatnil dňa 18.6.2018 po tom, ako žalovaná bola v omeškaní so

splátkami úveru, a k splateniu dlžného zostatku bola žalobcom vyzvaná v lehote do 21.4.2018. Z textu
výzvy zo dňa 16.4.2018 vyplýva, že žalobca žalovanú vyzýval na plnenie si jej povinností a upozornil ju
na uplatnenie si svojho práva (§ 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka). Vzhľadom na uvedené mal
súd prvej inštancie za to, že žaloba žalobcu je dôvodná a preto žalovanú zaviazal v zmysle § 52 ods. 1,
ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 5, ods. 9, § 54 ods. 2, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods.

2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 497 Obchodného
zákonníka, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 10c, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
zaplatiť žalobcovi sumu istiny 2.473 eur; žalobcovi priznal aj nárok na zaplatenie vyčíslených úrokov vo
výške 127,45 eura, pretože mal preukázané, že žalovaná na úrokoch do dňa zosplatnenia bola uvedenú
sumu dlžná a žalovaná tento nárok žalobcu ani nesporovala.

7. Pokiaľ ide o zmluvný úrok 19,53 % ročne, ktorý si žalobca uplatnil z nezaplatenej istiny od 19.6.2018
do zaplatenia, súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol. Mal preukázané, že strany si dojednali
zmluvný úrok 19,53 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Žalobca však v zmysle zmluvných dojednaní
pristúpil k zosplatneniu celého úveru. Vychádzajúc z toho, že ide o plnenie zo spotrebiteľského úveru,

podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovi zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia nepatrí;
vychádzal pritom z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012, zo dňa 18.9.2012, v zmysle
ktorého Ústavný súd SR odobril názor odvolacieho a prvostupňového súdu, podľa ktorého veriteľovi
patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti

s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov
zúveruakoiúrokovzomeškania,čospôsobujeznačnúnerovnováhuvovzťahochmedzistranamisporu.8. Navyše súd prvej inštancie považoval za potrebné dodať, že splácanie úveru v splátkach na strane
veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a
spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Stav výhody splátok je obvyklý

a teda justifikuje nárok veriteľa na úroky, ako cenu dočasne „obetovaných“ peňazí, ktorých dispozície
sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za
celé obdobie postupného splácania úveru. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne
zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane
úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ

navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov,
v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým
obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok.
Práve v tomto zásadnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za
požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ
záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok

mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo
zosplatnenej pohľadávky (úveru). Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné
prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili
výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený
krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným

mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy, ktorú by
mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky
veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku
nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy
predveriteľomvyvolanouzmenouzáväzku.Súdtakýtostavnemôžepripustiť,lebobytolerovalzaloženie

hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a
môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť
nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

9. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi

povinnosť jednorázovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu
zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným
jednostranným predčasným zosplatnením úveru, tak s týmto stavom sa spájajú výhradne sankcie, keďže
spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením dlžnej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú
spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania

peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. Ak napriek tomu existuje zmluvná
úprava,ktorásprotiprávnymstavomstotožňujeajodplatnénárokypatriacelenvprávnesúladnomstave,
je táto právna úprava na škodu spotrebiteľa neprijateľne odchylná od zákona, čo zmluvnú podmienku
podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka robí
absolútne neplatnou. Povedané inak, v protiprávnom stave patria zmluvným stranám len sankcie a na

tento účel je kogentným určujúcim pravidlom § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a
§ 3a nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Ak by sa žalobca odplatných plnení napriek vyššie uvedenému
výkladu neplatnosti dojednania dovolával aj v čase po jednostrannom mimoriadnom zosplatnení úveru,
neprešli by tieto nároky testom citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a subsidiárne ani testom
§ 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka (porovnaj aj uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Obo

143/98, rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 476/2012).

10. Nestotožnil sa so závermi rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, na ktoré poukazoval žalobca;
naopak, poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave č. 1/2019 zo
dňa1.3.2019,podľaktorého„vprípadeplneniazospotrebiteľskéhoúveru,zmluvnýúrokododňaúčinkov

zosplatneniaúveruveriteľovinepatrí.Veriteľmáprávonazaplateniezmluvnýchúrokovlendovyhlásenia
predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba
právo na úrok z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému
zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo
vzťahoch medzi účastníkmi.“ (viď rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/56/2018).

11. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto súd prvej inštancie prisúdil
žalobcovi aj úrok z omeškania, a to vo výške 8 % ročne z 2.600,45 eura, čo je suma istiny a
zmluvných úrokov z úveru, počítaný od 19.6.2018 (deň nasledujúci po vyhlásení predčasnej splatnosti)do zaplatenia a ďalej mu priznal aj vyčíslené úroky z omeškania vo výške 1,59 eura, ktoré si žalobca
vyčíslil do dňa zosplatnenia, nakoľko žalovaná bola preukázateľne v omeškaní s plnením jej peňažného
dlhu.

12. Súd prvej inštancie sa napokon zaoberal aj žiadosťou žalovanej o povolenie splácania dlhu v
splátkach po 25 eur mesačne, avšak bol nútený konštatovať, že žalovaná o svojej finančnej situácií súdu
nepredložila žiaden dôkaz, preto jej žiadosti nemohol vyhovieť. Povoliť splátky vo výške 25 eur mesačne
by navyše nebolo možné ani z toho dôvodu, že by súd tak nízkou výškou splátky zasiahol do práva

žalobcu na plnenie v primeranej lehote. Splátkami v uvedenej výške by totiž bola len istina splácaná viac
ako osem rokov, čo by celkom evidentne neprešlo testom primeranosti výšky súdom priznaných splátok.

13. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2 C. s. p. a pri určovaní pomeru úspechu
a neúspechu strán v konaní vychádzal len z uplatnenej istiny. Táto bola v celom rozsahu žalobcovi
priznaná, a tak je možné konštatovať, že mal plný úspech vo veci. Vznikol mu tak nárok na plnú náhradu

trov konania voči žalovanej s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

14. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie z dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. h) a písm. f) C. s. p. a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a

žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393
ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie vec neprávne právne posúdil, pokiaľ ide o zmluvný
úrok19,53%ročne,ktorýsiuplatnilznezaplatenejistinyod19.6.2018dozaplatenia.Malzapreukázané,
že strany si dojednali zmluvný úrok 19,53 % ako fixný do doby splatnosti úveru. Nestotožnil sa s
argumentmi súdu prvej inštancie, bol názoru, že mu patrí zmluvný úrok od zosplatnenia do zaplatenia,

pričom poukázal na § 497 Obchodného zákonníka, ktoré jednoznačne zaväzuje dlžníka platiť úroky.
Ďalej poukázal na § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého aj keď explicitne vymedzuje iba
moment, od ktorého je dlžník povinný platiť úroky a nie moment do ktorého táto povinnosť trvá, nepriamo
vyplýva podmienenosť povinnosti platenia zmluvného úroku držbou peňažných prostriedkov. Poukázal
tiež na § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré spája povinnosť platenia úrokov s obdobím skutočnej

držby peňažných prostriedkov a tiež Komentár IURA EDITION k príslušným ustanoveniam Obchodného
zákonníka. Obdobne potom poukázal na § 15 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. s tým, že ak zákon č.
129/2010 Z. z. spotrebiteľovi ukladá povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky až do
dňa splatenia istiny, musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení
aj veriteľ. Obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj (zmluvné)

úroky, ktoré nemožno stotožňovať s (zákonnými) úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie
peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho
poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní.

15. Bol názoru, že úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné

zosplatnenie dlhu, ktorý je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka,
pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje. Iný výklad by musel byť odôvodnený priamo príslušnými
zákonnými ustanoveniami (ktoré však, ako uviedol, neexistujú) alebo nepriamo - extenzívnym výkladom
existujúcich zákonných ustanovení, ktorý však nebol predložený. Výklad prezentovaný súdom prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí by znamenal, že porušenie zmluvy zo strany dlžníka sankcionuje

veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia úroku na
úroveň zákonného úroku z omeškania. S takýmto názorom nemožno súhlasiť; mal za to, že v žiadnom
prípade nepredstavuje rovnovážne usporiadanie záväzkového vzťahu po porušení povinností dlžníka,
ale naopak ho nelogicky zvýhodňuje, a to na úkor veriteľa, ktorý svoje povinnosti zo zmluvy splnil a
ktorý by bol takýmto výkladom stavu znevýhodnený dvojnásobne. Okrem toho takýto názor poskytuje

návod dlžníkom na to, ako neplniť svoje zmluvné povinnosti bez obáv o zhoršenie svojho postavenia,
naopak s očakávaním jeho zlepšenia. Strata výhody splátok a príslušný zákonný úrok z omeškania sú
adekvátnymi sankciami, s ktorými zákon počíta, pričom ohľadom straty výhody splátok (predčasnému
zosplatneniu úveru) určuje záväzné časové a faktické podmienky, bez naplnenia ktorých k nej nemôže
vo vzťahu k spotrebiteľovi dôjsť a ohľadom úrokov z omeškania určuje záväzne ich výšku. Pokiaľ

majú súdy záujem chrániť spotrebiteľa v obdobných prípadoch omeškania, majú možnosť tak urobiť v
zmysle zákona a nie nad jeho rámec, a to najmä tak, že po adekvátnom preskúmaní objektívnosti príčin
omeškania spotrebiteľa ako dlžníka, ktoré viedlo k predčasnému zosplatneniu, použitím § 232 ods. 3
C. s. p. určia dlžníkovi dlhšiu lehotu na splatenie dlžnej sumy (k čomu súdy v rozhodujúcej väčšineprípadov aj reálne pristupujú, čo len ďalej oslabuje argument uvádzaný v napadnutých rozhodnutiach
súdov, že spotrebiteľ je po zosplatnení úveru znevýhodnený stratou výhody splátok - keďže túto opäť
získa vďaka rozhodnutiu súdu). Reštriktívne ustanovenie vo vzťahu k nároku veriteľa na zmluvný úrok po

zosplatnení neobsahuje žiadny právny predpis. Ak by bolo úmyslom zákonodarcu dobu nároku veriteľa
na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil.

16. Poukázal pritom na dôvodovú správu k zákonu č. 106/2014 Z. z.; návrh zákona z roku 2013,
ktorým sa mal meniť a dopĺňať zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov obsahoval pod č. 5. ustanovenie, ktorým sa navrhovalo
nasledujúce doplnenie Občianskeho zákonníka: V 53 ods. 9 sa na konci pripája táto veta: ,,Úroky
za poskytnutie peňažných prostriedkov patria dodávateľovi len do uplatnenia práva podľa § 565.“
Za rozhodujúcou považoval, že táto navrhovaná zmena nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č.
106/2014 Z. z. ani žiadna iná zákonná novelizácia takéto ani obdobné ustanovenie odopierajúce
veriteľovi nárok na zmluvné úroky po zosplatnení dlhu neobsahuje. Fakt, že uvedený návrh nikdy nebol

prijatý vo forme zákona len dokazuje, že zákonodarca nikdy predmetný nárok veriteľa na zmluvne
dohodnutý úrok po zosplatnení dlhu neobmedzil, čo jednoznačne potvrdzuje jeho dôvodnosť. Súčasne
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho sudu SR z 30.7.2019, sp. zn. 6 Cdo 113/2018, v ktorom najvyšší
súd odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, celkom jednoznačne uvádza právny záver, podľa
ktorého má veriteľ nárok na zmluvný (obchodný) úrok z úveru bez ohľadu na zosplatnenie dlhu, a to

aj popri nároku na úrok z omeškania, pričom tento nárok trvá až do úplného splatenia poskytnutých
finančných prostriedkov dlžníkom. Tento záver dovolací súd odôvodňuje najmä odlišným účelom, resp.
cieľom (zmluvného) úroku a úroku z omeškania. Na doplnenie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR publikované v Zo súdnej praxe pod č. 55/1996 s nižšie redakciou uvedenou právnou vetou,
ktoré ustálilo už v roku 1996 aj otázku výšky zmluvného úroku po zosplatnení: „Úroky vo výške

dohodnutej pri poskytnutí úveru patria do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením
poskytnutých peňažných prostriedkov nebola dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po
splatnosti úveru úroky v rovnakej výške“.

17. Na základe vyššie citovaného právneho názoru Najvyššieho súdu SR, a aj v súvislosti s odkazom na

judikatúru Súdneho dvora EÚ, považoval právnu otázku nároku veriteľa na zmluvný úrok po zosplatnení
za definitívne uzatvorenú vyššie citovaným právnym názorom dovolacieho súdu a poukázal tiež na
rozhodnutia krajských súdov, ktorých právny názor bol týmto rozhodnutím najvyššieho súdu potvrdený.
Poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 21.08.2014, č. k. 33 Cdo 212/2014, ktorý vo
vzťahu k zmluvným úrokom a úrokom z omeškania a priamo aj k ich uplatniteľnosti veriteľom popri sebe

po predčasnom zosplatnení dlhu sa jasne vyjadril vo svojej aktuálnejšej rozhodovacej činnosti a má v
rozhodujúcej otázke totožný názor ako žalobca v tomto konaní.

18.Zdôraznil,žeuznesenieNajvyššiehosúduSRzo1.7.2000,sp.zn.4Obo143/98nepotvrdzujeprávny
názor súdu prvej inštancie a rovnako ani z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 476/2012-14, zo

dňa 18.9.2012 nevyplýva, že dohodnuté úroky patria len do splatnosti dlhu, pričom svoje dôvody bližšie
ozrejmil v podanom odvolaní.

19. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom
by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani
dôležitý verejný záujem; dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej
časti je potrebné zmeniť, nakoľko nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§
388 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.6.2021 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).

20. Žalobca námietky v podanom odvolaní rámcoval vyjadrením nesúhlasu s právnym názorom
súdu prvej inštancie, ktorý sa týkal nepriznania úroku po zosplatnení. Žalobca tak svojou odvolacou
argumentáciou vymedzil rozsah prieskumnej činnosti odvolacieho súdu z hľadiska opodstatnenosti
uplatnených odvolacích dôvodov.

21. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.22. Podľa § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej

zákonom alebo na základe zákona.

23. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

24. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom k 20.1.2012
(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí

podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

25. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplýva, že žalobca a žalovaná uzatvorili dňa
20.1.2012 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský

úver vo výške 3.900 eur; žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v 120 mesačných splátkach
vo výške 74,16 eura; úroková sadzba bola 19,53 % ročne. Nebolo sporným, že na predmetný právny
vzťah spotrebiteľskej úverovej zmluvy sa vzťahujú ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka), ale aj ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. Žalobca úver zosplatnil dňa
18.6.2018 po tom, ako žalovaná bola v omeškaní so splátkami úveru, a k splateniu dlžného zostatku

ju vyzval v lehote do 28.6.2018.

26. V dôsledku odvolania žalobcu bolo rozhodujúcou otázkou posúdenie, či súd prvej inštancie zaujal
správny právny názor vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie úroku z úveru vo výške 19,53 %
ročne z dlžnej istiny po zosplatnení úveru do zaplatenia, ktorý žalobcovi nepriznal s odôvodnením, že v

spotrebiteľských vzťahoch je možné priznať úroky len do splatnosti úveru, pretože po splatnosti úveru
nastupuje režim sankčných úrokov z omeškania a v prípade požadovania úroku z omeškania spolu s
úrokom z úveru by došlo ku kumulácii negatívneho postihu dlžníka ako spotrebiteľa. Konajúci súd pritom
uviedol, že ak nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a
tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu

oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom.

27. Odvolaciemu súdu sú z jeho rozhodovacej činnosti známe rozhodnutia vychádzajúce z názoru, že
úroky z úveru patria veriteľovi len za čas do splatnosti dlhu, ale aj rozhodnutia vychádzajúce z názoru,
že povinnosť platiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov v spotrebiteľských vzťahoch trvá aj po

splatnosti pohľadávky až do vrátenia úveru.

28. Podľa Čl. 2 ods. 2 Základných princípov C. s. p. právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne
očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych
autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že

jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

29. Za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a
stanoviská publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky,
vydávanej Najvyšším súdom SR od 1.1.1993, ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol

opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne
ich akceptovali a vecne na ne nadviazali.

30. Otázku existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení úveru

riešil Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 16.6.2020, sp. zn. 5 Cdo 42/2020, publikovaným v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5, ročník 2021, v ktorom
vychádzal z toho, že zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka a ani
zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnostidlžníkaplatiťúrokyzúveruaždoúplnéhosplateniaúveru.ObchodnýzákonníkaaniObčianskyzákonník
nemodifikuje trvanie záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru
ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. S poukazom na ustanovenia § 497 a § 502 Obchodného

zákonníka, ako aj § 9 ods. 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. dospel Najvyšší súd SR k záveru, že v
prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi patrí úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom
plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.

31. Podľa citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR, ak dlžník disponuje peňažnými prostriedkami a

porušil zmluvné povinnosti, nemôže z takého porušenia profitovať, nakoľko zmluvné úroky sú spravidla
vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút, ktorý slúži na ochranu veriteľa, pričom podstata
úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky a patrí mu
za ne dohodnutá odmena. Záväzok dlžníka platiť veriteľovi dohodnutú odmenu zostáva nedotknutý a
aplikuje sa po dobu, na ktorú bol v zmluve dohodnutý, nakoľko dohodnuté úroky majú zmluvný základ.
Keďže dlžníkovi zostáva záväzok platiť rovnaký úrok ako v čase jeho dojednania, veriteľovi potom patrí

úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením
úveru došlo alebo nedošlo, pričom skonštatoval, že pre spotrebiteľa by bolo nevýhodné, aby platil
úroky z neuhradenej istiny až do jej zaplatenia. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa dostal s plnením
splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru platiť dohodnuté
úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako

náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred
dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia úverovej zmluvy tak, aby
dlžník presne vedel koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Dojednanie, ktorým
by sa dlžník - spotrebiteľ zaviazal platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení
predčasnej splatnosti úveru, by spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa a porušovalo by ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32.KeďžesajednáorozhodnutiezásadnéhovýznamuuverejnenévZbierkestanovísknajvyššiehosúdu
a súdov Slovenskej republiky, vyššie uvedené uznesenie predstavuje ustálenú judikatúru najvyššieho
súdu, od ktorej (okrem celkom výnimočných prípadov) nie je v obdobných veciach možný odklon.

33. Vychádzajúc potom z judikovaného právneho názoru Najvyššieho súdu SR, že v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností
dlžník zaplatil ako cenu peňazí, dospel odvolací súd k záveru, že žalobcovi v pozícií veriteľa treba
priznať i zmluvný úrok vo výške 19,53 % ročne z dlžnej istiny do zaplatenia, najdlhšie však do 17.1.2022,

ako dátumu konečnej splatnosti úveru v zmysle úverovej zmluvy; na uvedenom základe preto odvolací
súd podľa § 388 C.s.p. zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a priznal
žalobcovi úrok po zosplatnení z požadovanej dlžnej sumy najdlhšie však do 17.1.2022 a vo zvyšnej časti
(t. j. v časti výroku zamietajúceho úrok 19,53 % ročne z nezaplatenej istiny 2.473 eur od 18.1.2022 až
do zaplatenia) podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacieho konania odvolací
súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, ods. 2 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C.
s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mal vo veci
plný úspech.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).