Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. október 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5918201218
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5918201218.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnom spore žalobkyne: Z.
O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom G. č. XXX/XX, C. pod J., zastúpená splnomocnenou zástupkyňou
JUDr. Gabrielou Kľačanovou, advokátkou, so sídlom M., ul. A. C. č. XX, proti žalovanému: OTP Banka
Slovensko, a.s., so sídlom Bratislava, ul. Štúrova č. 5, IČO: 31 318 916, o nárokoch vyplývajúcich z

porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Ružomberok č. k. 3Cpr/11/2018-206 zo dňa 27. septembra 2019, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku III., ktorým súd v ostatnej časti žalobu zamietol a to v časti ohľadom
určenia porušenia práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie m e n í tak, že určuje, že žalovaný vo
vzťahu k žalobkyni porušil právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie na ochranu pred diskrimináciou
z dôvodu veku.
Vo výroku I. zostáva rozsudok okresného súdu n e d o t k n u t ý.

Rozsudok okresného súdu vo výroku II. a vo výroku III., ktorým súd v ostatnej časti žalobu zamietol a to
ohľadom uplatnenia nemajetkovej ujmy v sume 24.000,- eur p o t v r - d z u j e.
Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok rozsudkom č. k. 3Cpr/11/2018-206 zo dňa 27.09.2019 rozhodol, že
žalovaný je povinný písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku, a to do 15 dní od právoplatnosti výroku

tohto rozsudku (výrok I.). Zároveň žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie
1.000,- eur (výrok II.). V ostatnej časti súd žalobu zamietol (výrok III.). Súd priznal žalobkyni nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 33,33 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok IV.).
Žalobkyňa si v spore uplatňovala nároky (určenie, že žalovaný porušil jej právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku s poukazom na skutočnosti týkajúce sa jej
prepustenia zo zamestnania /osobitne na ukončenie pracovného pomeru bola cielene vybraná zo strany

riaditeľa pobočky Martin, regionálnej riaditeľky a zástupkyne oddelenia ľudských zdrojov spomedzi troch
zamestnankýň na základe dosiahnutého najvyššieho veku s tým, že žalovaný nemal nikdy výhrady k jej
práci, nebola písomne upozornená na nedostatky v práci/, uloženie povinnosti žalovanému písomne sa
žalobkyni ospravedlniť za porušenie jej práva na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou,
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie v peniazoch vo výške
25.000,- eur) a to titulom nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania žalovaným. Žalovaný v

rámci vyjadrenia k žalobe vyjadril svoj nesúhlas s uplatneným nárokom žalobkyne, keď poukázal na
skutočnosť, že došlo k skončeniu pracovného pomeru s ňou na základe dohody o skončení pracovného
pomeru, dôvody skončenia pracovného pomeru v nej uvedené nie sú, pracovný pomer neskončilz dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ Zákonníka práce. V rámci dohody o skončení
pracovného pomeru bola dohodnutá odmena vo výške šesťnásobku priemernej mzdy (výhodnejšia ako
pri výpovedi z pracovného pomeru). Návrh dohody o skončení pracovného pomeru bol daný žalobkyni

na pripomienkovanie v dostatočnom predstihu a na základe jej požiadavky boli v dohode vykonané
úpravy. Žalovaný poprel okolnosti skončenia pracovného pomeru tak, ako boli popisované žalobkyňou.
Pri rozhodnutí súd vychádzal z ust. § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 3, § 3 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b/ a
§ 9 ods. 1, 2, 3 zák. č. 365/2004 Z. z. antidiskriminačného zákona (ďalej len „antidiskriminačného
zákona"). Dospel k záveru, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že dodržal zásadu

rovnakého zaobchádzania, a preto prejudiciálne ustálil, že došlo k porušeniu práva žalobkyne na
rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku - na základe uvedeného dôvodu
postupoval odlišne voči žalobkyni ako k ostatným dvom uvedeným zamestnankyniam pri výbere
zamestnanca, ktorého prepustí zo zamestnania. Mal za to, že ide o diskrimináciu nepriamu, nakoľko
navonoksažalovanýsnažilprezentovaťsvojneutrálnypostupprirozhodovaníovýberezamestnankyne,
ktorá bude prepustená, a to s poukazom na kritérium motivácie zamestnankýň pre ďalšiu prácu u

žalovaného, avšak došlo k znevýhodneniu žalobkyne v porovnaní s ostatnými dvoma zamestnankyňami
pre jej vek, žalobkyňa bola na základe prijatého personálneho rozhodnutia žalovaného prepustená
a na jej miesto nastúpila mladšia kolegyňa, ďalšia mladšia kolegyňa tiež v zamestnaní zotrvala (§
2a ods. 3 antidiskriminačného zákona). K prvému uplatnenému nároku žalobkyne - o určenie, že
žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil právo žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred

diskrimináciou z dôvodu veku súd uviedol, že ho nepovažoval za dôvodný, nakoľko ide o určenie
protiprávneho úkonu, teda právnej skutočnosti a v takom prípade zákon č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku, ďalej len „C. s. p." v ust. § 137 písm. d/ požaduje splnenie podmienky, že takéto
rozhodnutie vyplýva z osobitného predpisu. Osobitný predpis však takúto žalobu o určenie neupravuje -
konkrétne v ust. § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona (upravené sú príkladmo žaloba na upustenie od

konania, náprava protiprávneho stavu, poskytnutie primeraného zadosťučinenia, poskytnutie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch). Je otázne, aký by mala význam žaloba o určenie, pokiaľ možno sa
domáhať uvedených nárokov na plnenie. Je nepochybné, že žalobkyňa sa v tomto prípade okrem
určovacej žaloby domáhala aj nároku na primerané zadosťučinenie a náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pričom u oboch sa súd nutne zaoberal prejudiciálnou otázkou porušenia práva žalobkyne

na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku. Vzhľadom k tomu žalobu v
tejto časti zamietol. Druhý uplatnený nárok žalobkyne - uloženie povinnosti žalovanému písomne sa
žalobkyni ospravedlniť za porušenie jej práva na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou
z dôvodu veku, súd považoval za dôvodný. Nárok na poskytnutie primeraného zadosťučinenia zákon
v ust. § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona výslovne upravuje. Nakoľko ide o protiprávny úkon zo

strany žalovaného, ktorého následkom bolo okrem prepustenia zo zamestnania (neplatnosť skončenia
pracovného pomeru žalobkyňa na súde neuplatnila na základe jej rozhodnutia, čo je však nárok
iného druhu, ako nárok uplatnený v tomto spore), aj pocity stresu, neistoty, poníženia, sklamania zo
situácie, že zo dňa na deň po riadnom výkone práce pre žalovaného počas dlhej doby 25 rokov
bola prepustená za uvedených okolností, t.j. na základe odlišného postupu zamestnávateľa voči nej,

ako voči ďalším dvom zamestnankyniam, mal súd za to, že požadované písomné ospravedlnenie od
žalovaného je oprávneným prostriedkom ochrany žalobkyne. K tretiemu uplatnenému nároku žalobkyne
uviedol, že ho považoval za dôvodný. Citovaný zákon v ust. § 9 ods. 3 veta prvá antidiskriminačného
zákona upravuje podmienky úspešného domáhania sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to
primerané zadosťučinenie nie je dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania

bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie
poškodenej osoby. Mal za to, že v danom prípade primerané zadosťučinenie nie je dostačujúce
vzhľadom na skutočnosť, že ide o porušenie zásady diskriminácie vo vzťahu k zamestnancovi
v procese prepúšťania. Zamestnanec je slabšou stranou pracovnoprávneho vzťahu na rozdiel od
zamestnávateľa. Naviac otázka trvania, či skončenia pracovného pomeru zamestnanca predstavuje

pre neho nepochybne existenčnú otázku, ktorú zamestnanec vníma mimoriadne citlivo. Z tohto dôvodu
tvrdenia žalobkyne o jej prežívaní celej situácie, ako ju popísala v rámci svojho výsluchu, súd hodnotil
ako presvedčivé. Relevantná v tomto smere je podľa jeho názoru skutočnosť, že žalovaný nepristúpil
k štandardnému zákonnému postupu pri skončení zamestnania žalobkyne (skončenie pracovného
pomeru dohodou, či výpoveďou zo strany žalovaného z dôvodu nadbytočnosti žalobkyne), ale zvolil

netransparentný postup, čo z hľadiska preukazovania pred súdom ho znevýhodnilo - tento postup nebol
podložený žiadnou písomnou dokumentáciou, keď bol založený len na rozhodnutiach manažérov, ktoré
vychádzali výlučne z neurčitého kritériá motivácie v ďalšom zamestnaní pre žalovaného u dotknutých
zamestnankýň, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnutia a vyhodnotenia výberu (konštatovanieriaditeľa pobočky Martin, že ide o manažérske rozhodnutie). V nadväznosti na uvedené vystupovala do
popredia aj preventívna funkcia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s cieľom odradiť v budúcnosti
žalovaného od takého postupu voči zamestnancom, keď len písomné ospravedlnenie túto funkciu

nenaplní. K výške uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázal súd na ust. § 9 ods. 3
veta druhá antidiskriminačného zákona, v zmysle ktorého sumu tejto náhrady určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. Vzhľadom
k citovaným zákonným kritériám a k zistenému skutkovému stavu tak, ako opísal vyššie, adekvátnou
sa javila suma 1.000,- eur a predstavovala dôraznejší prostriedok ochrany žalobkyne, ktorý v tomto

prípade bolo potrebné použiť. Uplatnená suma náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur nad
rámec priznanej sumy 1.000,- eur z vykonaného dokazovania však nevyplynula, a preto ju považoval
za nedôvodnú a žalobu v tejto časti zamietol. Súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 33,33 % s poukazom na ust. § 255 ods. 2 C. s. p. Žalobkyňa bola úspešná v spore
ohľadom dvoch výrokov z celkom žalovaných troch výrokov (vyhovel žalobe v časti o uloženie povinnosti
žalovanému písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie jej práva na rovnaké zaobchádzanie

a o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie v peniazoch), čo
predstavuje 66,66 % a žalovaný bol v spore úspešný ohľadom jedného výroku - súd zamietol žalobu
v časti o určenie, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil jej právo na rovnaké zaobchádzanie a
ochranu pred diskrimináciou, čo predstavuje 33,33 %. Pokiaľ žaloba bola zamietnutá v časti náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch nad rámec sumy 1.000,- eur mal za to, že ide o procesný úspech

žalobkyne, nakoľko nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch bol priznaný a výška priznanej
sumy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch bola na úvahe súdu. Čistý procesný úspech žalobkyne
predstavuje rozdiel týchto percentuálnych vyjadrení vo výške 33,33 % a v tejto výške súd náhradu trov
konania žalobkyni priznal.

2. Proti rozsudku okresného súdu podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenej
zástupkyne a to do výrokov II., III. a IV., ktorá navrhla, aby odvolací súd v súlade s § 389 ods. 1 písm.
b) C. s. p. zrušil odvolaním napadnuté výroky a následne, aby v súlade s § 391 ods. 1 C. s. p. vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
Čo sa týka výroku II. žalobkyňa priznanú sumu považovala za nedostatočnú. Primerané zadosťučinenie

malo pre ňu predovšetkým morálnu a osobnostnú povahu, keďže podľa jej právneho názoru došlo
porušením zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného až k takému zásadnému zásahu
do jej osobnostných práv, že bola značným spôsobom znížená jej ľudská dôstojnosť, spoločenská
vážnosť a spoločenské uplatnenie. Z jej pohľadu súd prvej inštancie nedostatočne prihliadol na
závažnosť porušenia zásady rovnakého zaobchádzania tým viac, že k nemu zo strany žalovaného

došlo v procese rozväzovania pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom. Podľa jej mienky
súd nedostatočne prihliadal na to, akú dôstojnosť, spoločenskú vážnosť a spoločenské uplatnenie
mala pred zásahom zamestnávateľa a po jeho zásahu do jej práva na rovnaké zaobchádzanie.
Podľa presvedčenia žalobkyne priznané primerané zadosťučinenie ako sankcia za diskrimináciu zo
strany žalovaného z dôvodu veku je neefektívne, nedosahuje želaný cieľ; je neprimerané, pričom

neadekvátne odráža závažnosť, charakter a rozsah vykonaného zásahu;, nie je odstrašujúce, ktoré by
bolo spôsobilé do budúcna zabrániť prípadným ďalším aktom diskriminácie zo strany žalovaného vo
vzťahu k jeho zamestnancom. Okrem toho súd nedostatočne odôvodnil výšku priznaného primeraného
zadosťučinenia, čím porušil jej právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, t.j. na také
odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Čo sa týka výroku III. podľa názoru žalobkyne súd túto
otázku nesprávne právne posúdil, keďže v ust. § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona sú uvedené
spôsoby ochrany poškodenej osoby na súde vo vzťahu k osobe, ktorá porušuje právo na rovnaké
zaobchádzanie len demonštratívne, a teda je možné uplatniť aj ďalšie prostriedky ochrany. Samotný
súd prvej inštancie pripustil, že vo vzťahu k ostatným výrokom túto otázku posudzoval prejudiciálne.

Za právne nesprávny považovala žalobkyňa aj výrok IV. Súd podľa jej presvedčenia nemal rozhodovať
podľa § 255 ods. 2 C. s. p., ale podľa § 255 ods. 1 C. s. p. Zásada úspechu sa má uplatňovať aj
na tie súdne konanie, ktorých výška závisí od rozhodnutia súdu. V takýchto prípadoch nejde však o
jej procesný neúspech a nemožno ju zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd nesprávne právne posúdil, čo je

základné a čo je sprevádzajúce. V prejednávanej právnej veci sa za základné považuje to, že žalovaný
zasiahol do jej práva na rovnaké zaobchádzanie a diskriminoval ju pre jej vek, pričom výška primeraného
zadosťučineniajeažnadväzujúcaadruhotná.Onasapovažujezaplneprocesneúspešnúčodozákladu
a výška je následne závislá od rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorú ona objektívne nemohla nijakopredvídať, nakoľko to nie je možné. Podľa jej názoru ju súd mal považovať za plne procesne úspešnú
čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška primeraného zadosťučinenia závisí výlučne od
úvahy súdu. Žalobkyňa mala za to, že jej mala byť preto priznaná náhrada trov konania od žalovaného

v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne mal za to, že rozsudok okresného súdu je v napadaných
častiach správny, riadne zdôvodnený a navrhol ho ako správny odvolacím súdom potvrdiť.
Podľa názoru žalovaného je suma zadosťučinenia absolútne primeraná. Žalobkyňa pri skončení

pracovného pomeru dohodou dostala od neho finančné prostriedky - nadštandardnú odmenu vo výške
6 platov, pričom preukázal, že táto v poslednej dobe nebola až takým prínosným zamestnancom,
za akého sa považovala a odmenu prijala. Dohoda o skončení pracovného pomeru bola žalobkyňou
preukázateľne uzavretá bez časovej tiesne, nakoľko táto si ešte dojednávala s ním v dohode
úpravy, ktoré on akceptoval. Uvedeným tak poukázal na to, že žalobkyňa v žiadnom prípade
neodchádzala z pracovného pomeru od neho ani náhle - zo dňa na deň, ani s prázdnymi rukami,

ale s nadštandardným finančným ohodnotením a zabezpečením na pol roka dopredu. Ďalej žalovaný
uviedol, že mu nie je zrejmé, čím žalobkyňa zdôvodňuje a preukazuje svoje poškodenie alebo zníženie
dôstojnosti, spoločenskej vážnosti a spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa tieto situácie nekonkretizuje.
Odchádzala od neho z najbežnejšej a najpočetnejšej bankárskej pozície „univerzálny bankár" a žiadnym
spôsobom nepreukázala, akú dôstojnosť, spoločenskú vážnosť a spoločenské uplatnenie jej táto

pozícia garantovala a ako sa tento spoločenský status po skončení pracovného pomeru zmenil. I
keď skončenie pracovného pomeru môže mať emočný dopad na zamestnanca, nie je možné bez
ďalšieho dôvodiť, že táto skutočnosť spôsobuje poškodenie alebo zníženie dôstojnosti, spoločenskej
vážnosti a spoločenského uplatnenia dotknutého zamestnanca. Pre posúdenie výšky zadosťučinenia
(resp. nemajetkovej ujmy) dal žalovaný do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 8CoPr/2/2017. Ďalej mal za to, že tento nárok (čo do formulácie „primerané zadosťučinenie")
žalobkyňa opiera o znenie § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, avšak nedôvodne ho spája so
znením odseku 3, ktorý pre priznanie finančného odškodnenia vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, predpokladá preukázanie vymedzených dôsledkov jeho konania na žalobkyňu. Žalobkyňa
existenciu nemajetkovej ujmy, tobôž jej uplatnenú výšku, súdu ani jemu žiadnym spôsobom nevysvetlila,

nezdôvodnila a nepreukázala.

4. Žalobkyňa prostredníctvom splnomocnenej zástupkyni v písomnej reakcii na vyjadrenie žalovaného
(replike) považovala výšku primeraného zadosťučinenia za nedostatočnú. Finančné zadosťučinenie
chápe ako vyrovnanie jej vlastnej ujmy, ktorá jej vznikla konaním zamestnávateľa, t.j. žalovaného, je to

určitá satisfakcia za stav, ktorý ona musela v dôsledku jeho konania trpieť a súčasne má byť sankciou
postihujúcou žalovaného, ktorý ako zamestnávateľ konal závadne a v rozpore so zákonom. Súd prvej
inštanciepodľajejpresvedčenianedostatočnezohľadnilprisvojomrozhodovaníčasovéhľadiskoadĺžku
trvania stavu jej právnej neistoty. Podľa antidiskriminačných smerníc a judikatúry ESD musia byť sankcie
za diskriminačné správanie účinné, primerané a odradzujúce. Ujma, ktorú ona ako dotknutá osoba

utrpelaaintenzitaokolnostízásahužalovanéhoakopôvodcuujmyvovzťahuknejpodľajejpresvedčenia
odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia vo vyššej sume, než akú jej priznal súd prvej inštancie.
Jej utrpená ujma sa závažným spôsobom premietla do psychickej sféry ako dotknutej osoby a jej
postavenia v spoločnosti, má preukázateľne nepriaznivé následky pre uspokojovanie jej životných a
spoločenských potrieb a pre plnenie jej spoločenských úloh s trvalými a nezvratnými následkami pre

ňu ako dotknutú osobu. K tvrdeniu žalovaného, že pri skončení pracovného pomeru obdržala odmenu
vo výške 6 platov uviedla, že u tohto pracovala 25 rokov, pričom pri skončení pracovného pomeru
výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu jej nadbytočnosti by jej zamestnávateľ bol povinný
vyplatiť odstupné vo výške 4-násobku jeho priemerného mesačného zárobku a súčasne by jej plynula
výpovedná doba v dĺžke 3 mesiace. Počas priebehu súdneho konania žalovaný nepreukázal, že by ona

neuspokojivo plnila svoje pracovné povinnosti.

5. Žalovaný v duplike (v reakcii na repliku žalobkyne) mal za to, že žalobkyňa objektívne
nezdôvodnila,nepreukázalasvojetvrdeniaopoškodeníalebozníženídôstojnosti,spoločenskejvážnosti
a spoločenského uplatnenia. Nie je preto zrejmé a už vôbec nie preukázané, ako sa dôstojnosť,

spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie žalobkyne po skončení pracovného pomeru u neho
zmenilo,akétrvaléanezvratné(negatívne)následkypreňumaloskončeniepracovnéhopomeruuneho.
Pracovný pomer skončila s vyplatenými finančnými prostriedkami na 6 mesiacov dopredu. V ostatnej
časti zopakoval dôvody uvedené vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne.6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu vo výroku I. zostal nedotknutý, vo výroku II. potvrdil
(§ 387 ods. 1 C. s. p.), vo výroku III., ktorým súd ostatnej časti žalobu zamietol a to v časti ohľadom
určenia porušenia práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie zmenil (§ 388 C. s. p.) a v zamietajúcej

časti ohľadom uplatnenia nemajetkovej ujmy v sume 24.000,- eur potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.).

7. V preskúmavanej veci sa žalobkyňa žalobou domáhala: - určenia, že žalovaný vo vzťahu k
žalobkyni porušil jej právo na rovnaké zaobchádzanie na ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku, -
uloženia povinnosti žalovanému písomne sa žalobkyni ospravedlniť za porušenie jej práva na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku v lehote do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku, - uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo výške
25.000,- eur v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

8. Okresný súd napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný písomne sa žalobkyni
ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou

z dôvodu veku, a to do 15 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku (výrok I.), - žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie 1.000,- eur (výrok II.), - v ostatnej časti žalobu zamietol (o
určenie, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil jej právo na rovnaké zaobchádzanie na ochranu pred
diskrimináciou z dôvodu veku a o uplatnenie nemajetkovej ujmy nad 1.000,- eur t.j. v sume 24.000,-
eur (výrok III.), súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,33 % s tým, že o

výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku rozhodnutím
vydaným súdnym úradníkom (výrok IV.).

9. Žalobkyňa odvolaním napadla rozsudok okresného súdu do výrokov II., III. a IV.

10. Nakoľko odvolací súd bol rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1
C. s. p.) zaoberal sa pri posudzovaní veci iba tvrdeniami žalobkyne uvedenými v odvolaní a procesným
postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či nedošlo
k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§ 161 C. s. p.).

11. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že okresný súd dospel k záveru, že žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno k tvrdeniu, že dodržal zásadu rovnakého zaobchádzania. Prejudiciálne preto ustálil,
že došlo k porušeniu práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z
dôvodu veku. Z toho dôvodu rozhodol rozsudkom a to výrokom I., že žalovaný je povinný písomne
sa žalobkyne ospravedlniť za porušenie práva žalobkyne na rovnaké zaobchádza a ochranu pred

diskrimináciou z dôvodu veku, a to do 15 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku. Uvedený výrok
nebol napadnutý odvolaním, takže aj odvolací súd konštatuje, že v danej veci došlo k porušeniu práva
žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou z dôvodu veku.

12. Následne sa odvolací súd zaoberal napadnutým výrokom III., ktorým súd ostatnej časti žalobu

zamietol a to v časti ohľadom určenia porušenia práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie. Žalobkyňa
v odvolaní vytýkala súdu, že túto otázku nesprávne právne posúdil, keďže v ust. § 9 ods. 2
antidiskriminačnéhozákonasúuvedenéspôsobyochranypoškodenejosobynasúdevovzťahukosobe,
ktorá porušuje právo na rovnaké zaobchádzanie len demonštratívne, a teda je možné uplatniť aj ďalšie
prostriedky ochrany a samotný súd prvej inštancie pripustil, že vo vzťahu k ostatným výrokom túto otázku

posudzoval prejudiciálne.

13. Odvolací súd oboznámiac sa s obsahom žaloby sa nestotožnil so záverom okresného súdu v tom,
že ide o žalobu určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d/ C. s. p.). Naopak mal za to, že ide o žalobu
v zmysle § 137 písm. c/ C. s. p. podľa ktorého žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o

určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem
nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Ide teda o žalobu o určenie práva, t.j.
určenia, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Naliehavý právny záujem je daný -
„vytvára ho samotná potreba zabezpečovať dodržiavanie práva na rovnosť a princípu nediskriminácie,ktoré sú nosnými princípmi práva ES, ako aj slovenského ústavného poriadku" (Janka Debrecéniová,
Antidiskriminačný zákon, komentár, Občan a demokracia, rok 2008, str. 205 a 206). Možno tiež súhlasiť
s odvolaním žalobkyne v tom, že v ust. § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona sú uvedené spôsoby

ochrany poškodenej osoby na súde vo vzťahu k osobe, ktorá porušuje právo na rovnaké zaobchádzanie
len demonštratívne, a teda je možné uplatniť aj ďalšie prostriedky ochrany. Okrem toho tým, že okresný
súd priznal žalobkyni ospravedlnenie a zadosťučinenie konštatoval, že k porušeniu jej práva na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou došlo. Vzhľadom na uvedené odvolací súd považoval za
prípustné požadovať žalobou aj určiť, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

14. Žalobkyňa odvolaním napadla aj výrok II. ktorým súd žalovaného zaviazal zaplatiť jej primerané
zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur a v tejto súvislosti aj výrok III., ktorým súd žalobu v ostatnej časti
zamietol a to pokiaľ ide o uplatnenie nemajetkovej ujmy nad 1.000,- eur t.j. v sume 24.000,- eur.

15. Účelom satisfakcie je poskytnúť poškodenej osobe primerané zadosťučinenie a tak do určitej miery

účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivé následky zásahu. Spôsob, resp. prostriedok neoprávneného
zásahu má význam pre určenie formy primeraného zadosťučinenia. Peňažná forma zadosťučinenia
je subsidiárna a nastupuje až v prípade, ak dostatočným prostriedkom nápravy nie je nepeňažná
satisfakcia, vrátane samotného konštatovania porušenia práva, a nemajetkovú ujmu tak nie je možné
uspokojiť inak. Predpokladom vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je tiež existencia príčinnej

súvislosti medzi konaním v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania negatívnymi následkami
tohto zásahu v jednotlivých oblastiach života dotknutej osoby. Nemajetková ujma predstavuje zásah
do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do
osobnostnej integrity poškodeného vyplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a
pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a uplatnenie a pod. Zákon pri určovaní výšky

nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy
posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky
nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych
a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania
vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života

dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo
všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť
jej primeranosť. Z relevantnej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné
pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú
náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie neoprávneného zásahu, bez

zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť
ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo (rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 8CoPr/13/2018 z
17.12.2019).

16. Vyhovieť návrhu na zaplatenie nemajetkovej ujmy v súvislosti s porušením zásady rovnakého

zaobchádzania vo výške 25.000,- eur bolo možné len za splnenia podmienok uvedených v § 9 ods. 3
antidiskriminačného zákona, t.j. ak primerané zadosťučinenie by nebolo dostačujúce a zároveň, ak bola
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská
vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby.

17. Podľa odvolacieho súdu pokiaľ ide o závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy treba vychádzať
z následnej reakcie po diskriminačnom zásahu, ktorý zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom, či inom
prostredí fyzickej osoby. Oboznámením sa s obsahom spisu je potrebné konštatovať, že žalobkyňa v
tomto smere v žalobe ani v priebehu konania neuviedla čo zásah na jej strane vyvolal a teda v čom
konkrétne bola znížená jej ľudská dôstojnosť, spoločenská vážnosť a spoločenské uplatnenie. Rovnako

požadované neuvádza ani v odvolaní. Pokiaľ poukazuje na to, že súd nedostatočne prihliadal na to,
akú dôstojnosť, spoločenskú vážnosť a spoločenské uplatnenie mala pred zásahom zamestnávateľa a
po jeho zásahu do jej práva na rovnaké zaobchádzanie tak uvedené ani sama bližšie nerozvádza. S
uvedeným súvisí aj následná povinnosť preukázania tvrdení. V tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno
žalobkyňu. Čo sa týka výšky primeraného zadosťučinenia žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočné

odôvodnenie. K uvedenému treba uviesť, že určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vecou úvahy súdu, ktorá musí vychádzať z konkrétnych okolností prípadu. Podľa odvolacieho súdu
však okresný súd v odôvodnení rozhodnutia a to v bode 19 poukázal na rozhodujúce okolnosti, ktoré priurčovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňoval a pre ktoré považoval náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 1.000,- eur za primeranú. S jeho závermi sa odvolací súd stotožnil a na tieto tiež poukazuje.

18. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku vo výroku I. zostáva nedotknutý
lebo nebol napadnutý odvolaním, vo výroku II. rozsudok potvrdil, vo výroku III., ktorým súd ostatnej časti
žalobu zamietol a to v časti ohľadom určenia porušenia práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie
zmenil tak, že určuje, že žalovaný vo vzťahu k žalobkyni porušil právo žalobkyne na rovnaké
zaobchádzanienaochranupreddiskrimináciouzdôvoduvekuavzamietajúcejčastiohľadomuplatnenia

nemajetkovej ujmy v sume 24.000,- eur potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak
odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie
a v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou sporu o nárokoch vyplývajúcich z porušenia zásady
rovnakéhozaobchádzaniabolažalobkyňa.Prirozhodovaníonáhradetrovkonaniavtomtoprípadetreba

rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. V prejednávanej právnej veci za základné považuje to, že
žalovaný zasiahol do práva žalobkyne na rovnaké zaobchádzanie a diskriminoval ju pre jej vek, pričom
výška primeraného zadosťučinenia je až nadväzujúca a druhotná, výška primeraného zadosťučinenia
závisí výlučne od úvahy súdu. Z toho dôvodu odvolací súd rozhodol, že žalobkyňa má voči žalovanému
nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 % z prisúdenej sumy

1.000,- eur. O výške trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C. s. p.).