Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoCsp/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200281
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8120200281.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov
senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobkyne: H. X., Q.. XX.XX.XXXX,
U. F. XXX, XXX XX O. Q. T., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanej: Poštová banka, a.
s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 31 340 890, právne

zastúpenej Advokátskou kanceláriou RELEVANS, s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02
Bratislava - Staré Mesto, IČO: 47 232 471, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 497,39 eur
s príslušenstvom a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. 7Csp/3/2020-93 z 9. septembra 2020 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia a vo
výrokoch o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu v časti
o vydanie bezdôvodného obohatenia, priznal žalovanej proti žalobkyni v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku, určil, že zmluvná podmienka uvedená v článku 5.

Splácanie úveru, bode 5.6 Započítanie pohľadávok a zabezpečenie Obchodných podmienok k Zmluve
o úvere konsolidácia, č. XXXXXXXXXX z 24. júla 2012, v znení: „Platby od klienta sa voči pohľadávke
banky započítajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí:
(1) na poplatky podľa Sadzobníka, (2) na úrok z omeškania, (3) na úrok z úveru, (4) na splátku istiny
úveru.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a priznal žalobkyni proti žalovanej v časti o určenie
neprijateľnej zmluvnej podmienky nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej

rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa ako dlžníčka a žalovaná ako veriteľka
uzatvorili 24. júla 2012 Zmluvu o úvere konsolidácia (ďalej len „zmluva o úvere konsolidácia“), na
základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 5.000,- eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splatiť v
siedmich mesačných splátkach po 134,85 eur. V tejto zmluve si zmluvné strany dohodli dátum splatnosti

prvej splátky 20. august 2012 a dátum konečnej splatnosti úveru 20. júl 2017. Žalobkyňa zaplatila
žalovanej poslednú splátku úveru 25. januára 2013. Žalobkyňa predložila Združeniu na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS 14. novembra 2019 Zmluvu o úvere konsolidácia, na základe čoho jej toto združenie
poskytlo informáciu, že zmluva neobsahuje podstatné náležitosti, a preto má právo žiadať od žalovanej
bezdôvodné obohatenie vo výške 497,39 eur. Podľa článku 5., bodu 5.6 Obchodných podmienok
pre úver dostupná pôžička dostupná pôžička - šikovná rezerva platby od klienta sa voči pohľadávke

banky započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom poradí:
(1) na poplatky podľa Sadzobníka, (2) na úrok z omeškania, (3) na úrok z úveru, (4) na splátkuistiny úveru. Právny zástupca žalovanej vzniesol námietku premlčania nároku žalobkyne na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže podľa neho je nárok žalobkyne premlčaný v objektívnej ako aj v
subjektívnej premlčacej dobe.

3. Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že žalobkyňa a žalovaná
uzatvorili 24. júla 2012 zmluvu o úvere konsolidácia, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo
výške 5.000,- eur. Žalobkyňa zaplatila žalovanej poslednú splátku úveru 25. januára 2013.

4. Čo sa týka námietky premlčania vznesenej žalovanou súd prvej inštancie mal za to, že nárok
žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia je premlčaný tak v dvojročnej subjektívnej premlčacej
dobe, ako aj v trojročnej objektívnej premlčacej dobe. Podľa názoru súdu žalobkyňa v žalobe neoznačila
a neuviedla žiadny dôkaz o úmysle žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na jej úkor, preto musel vychádzať
z trojročnej objektívnej premlčacej doby, ktorú počítal od zaplatenia poslednej splátky, ktorú poukázala
žalobkyňa žalovanej, t. j. od 25. januára 2013. Premlčacia doba tak žalobkyni uplynula 25. januára

2016 a žaloba bola súdu doručená 7. januára 2020. Súčasne súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne
je premlčaný aj v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, pričom poukázal na rozsudky Najvyššieho
súdu Českej republiky sp. zn. 26Cdo/785/2011 z 24. apríla 2011, sp. zn. 28Cdo/685/2011 z 28. marca
2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/67/2011 a uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 413/2013, v zmysle ktorých vedomosťou podľa § 107 ods.

1 Občianskeho zákonníka sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých
možno dôvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Keďže podľa názoru súdu sa žalobkyňa od
Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS dozvedela iba o právnej kvalifikácii bezdôvodného
obohatenia, nie však o samotných skutkových okolnostiach a k 25. januáru 2013 už mala splatenú
celú istinu úveru, je podľa názoru súdu možné konštatovať, že od toho dátumu jej plynula aj dvojročná

subjektívna premlčacia doba.

5. S poukazom na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 6Co/39/2011-86
z 20. septembra 2011, podľa ktorého, ak zmluva umožňuje ľubovôľu dodávateľa v tak závažnej otázke,
akou je rozhodovanie o účele platby, a teda svojvoľné rozhodovanie o výške nielen príslušenstva, ale v

konečnom dôsledku aj o výške samotnej istiny pohľadávky, nerešpektujúc pritom určenie účelu platby zo
strany spotrebiteľa, je zmluva v tejto časti hrubo nevyvážená, súd určil, že zmluvná podmienka uvedená
v článku 5. Splácanie úveru, bode 5.6 Započítanie pohľadávok a zabezpečenie Obchodných podmienok
k Zmluve o úvere konsolidácia, č. XXXXXXXXXX z 23. januára 2013 v znení: „Platby od klienta sa voči
pohľadávke banky započítajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná, v nasledujúcom

poradí: (1) na poplatky podľa Sadzobníka, (2) na úrok z omeškania, (3) na úrok z úveru, (4) na splátku
istiny úveru.“, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

6. Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 5, § 107 ods.
1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 455 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom ku

dňu uzatvorenia zmluvy o úvere konsolidácia (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere konsolidácia
(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) a § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnom od 1. januára 2013.

7. O trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s § 262 ods. 1 CSP. V časti, v ktorej bola žaloba
o vydanie bezdôvodného obohatenia zamietnutá priznal žalovanej proti žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % a v časti, v ktorej žalobe vyhovel, priznal žalobkyni proti žalovanej nárok

na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške týchto náhrad rozhodne po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

8. V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti výroku o zamietnutí
žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia a proti na ňom závislému výroku o trovách konania,

odvolanie žalobkyňa. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, teda odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietané nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vzhliadla v určení začiatku plynutia subjektívnej premlčacejdoby, v súvislosti s čím poukázal na zjednocujúce stanovisko Občianskoprávneho a Obchodnoprávneho
kolégia Krajského súdu v Prešove z 20. februára 2018, podľa ktorého za rozhodujúci pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného

obohatenia podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať deň, kedy sa oprávnený
v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho
získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach
zakladajúcich bezdôvodné obohatenie, ktoré sú predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy
spotrebiteľ plní, je významný pre účely objektívnej premlčacej doby, nemožno ho bez ďalšieho spájať

so začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý, a
teda aj spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj
aplikovať. Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného
obohatenia však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi
použiť jeho procesné prostriedky. Okrem toho poukázala aj na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp zn. III. ÚS 43/2020 z 12. mája 2020, v ktorom súd vyslovil právny názor, že začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby nemohol začať plynúť len podľa objektívneho hľadiska vzniku
bezdôvodného obohatenia uskutočnením platby, bez zohľadnenia skutočnej vedomosti oprávneného o
rozhodujúcich skutočnostiach, od ktorých začína plynúť subjektívna premlčacia doba, teda od získania
vedomosti o tom, že išlo o platbu bez právneho dôvodu. Vo vzťahu k desaťročnej objektívne premlčacej
dobe žalobkyňa tvrdila, že jej podstata spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ

prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v
prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo nemusel
mať. V každom prípade, prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa získať
bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola
vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník, profesionál vedel, že mu bola platba vyplatená v rozpore

so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. S ohľadom na túto okolnosť mala za to, že objektívna
desaťročná premlčacia doba súvisiaca s bezdôvodným obohatením začína plynúť prijatím každej takejto
nedôvodne prijatej platby od momentu, keď ju veriteľ od spotrebiteľa prijal. Zároveň sa domnievala,
že nemôžu byť žiadne rozumné pochybnosti o tom, že žalovaná sa na jej úkor obohatila úmyselne,
a preto trvala na tom, že na posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia

je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Na základe uvedených skutočností
žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne v súdom určenej lehote nevyjadrila.

10.KrajskýsúdvPrešoveakosúdodvolací(§34CSP)prejednalodvolaniepodanéžalobkyňouvzmysle
ustanovení § 378 a nasl. CSP v rozsahu odvolacích dôvodov, bez nariadenia pojednávania, s tým, že
na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené. Odvolací súd pritom dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

12. Žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávne právne posúdenie začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby, zavinenia žalovanej a v tomto dôsledku aj objektívnej premlčacej doby.

13. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobkyňa opierala svoju žalobu v časti
o vydanie bezdôvodného obohatenia o okolnosť, že úver, ktorý jej bol poskytnutý žalovanou na

základe zmluvy o úvere konsolidácia, je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov z dôvodu
absenciedruhuspotrebiteľskéhoúveru,dobytrvaniazmluvyospotrebiteľskomúvereatermínukonečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru a nesprávneho uvedenia RPMN.

14. Tieto otázky súd prvej inštancie bližšie neskúmal a nezaoberal sa nimi, pričom uzavrel, že nároky

uplatňované žalobkyňou v tomto konaní sú premlčané z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej doby
na uplatnenie týchto nárokov, keďže poslednú splátku úveru žalobkyňa zaplatila žalovanej 25. januára
2013. Teda podľa názoru súdu prvej inštancie uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba, ako aj
trojročná objektívna premlčacia lehota.15. Súd prvej inštancie založil svoje úvahy o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
bezdôvodného obohatenia žalobkyni na právnych záveroch uvedených v rozsudkoch Najvyššieho súdu

Českej republiky, sp. zn. 26Cdo/785/2011 z 24. apríla 2011, sp. zn. 28Cdo/685/2011 z 28. marca 2013,
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp zn. 1Cdo/67/2011 a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 413/2013.

16. Odvolací súd však poukazuje na judikatúru, ktorá je inšpirovaná pôvodným rozhodnutím Najvyššieho

súdu SSR, sp. zn. 2CZ/35/77 zo 17. februára 1978, ktoré bolo publikované v Zborníku stanovísk a správ
o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vo zväzku IV., strana
649.

17. Táto judikatúra vychádza z toho, že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie
práva na vydanie neoprávnene získaného majetkového prospechu - bezdôvodného obohatenia sa

vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, kto na jeho úkor získal
majetkový prospech - bezdôvodné obohatenie. Nie je rozhodujúce, že sa oprávnený o tom môže
dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti.

18. Z napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že na právny názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého sa

žalobkyňa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovanej dozvedela v čase vykonania
poslednej splátky úveru, t. j. 25. januára 2013, v závislosti od čoho jej trojročná objektívna premlčacia
doba uplynula 25. januára 2016, pričom žaloba bola súdu doručená 7. januára 2020, nadväzujú
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13Co/518/2015, sp. zn. 14Co/128/2014,
Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15Co/207/2015 a Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/516/2015, ale

aj novšie rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 17Co/38/2018 a Krajského súdu v Prešove,
sp. zn. 9Co/166/2018.

19. S takouto argumentáciou však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno súhlasiť, pretože
podstatnýmiskutkovýmiokolnosťami,ktorémajúvýznamprezáverotom,žepredmetnýúverposkytnutý

žalobkyni je bezúročný a bez poplatkov, a že na strane žalovanej vzniklo bezdôvodné obohatenie, sú
skutočnosti, ktoré sa týkajú absencie podstatných náležitostí zmluvy o úvere konsolidácia.

20. Za právne významné skutkové okolnosti z pohľadu premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou
v tomto konaní odvolací súd považuje absenciu druhu spotrebiteľského úveru, doby trvania zmluvy

o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a nesprávne uvedenie
RPMN, pričom aj pri rešpektovaní zásady, že neznalosť zákona neospravedlňuje, nie je možné
spravodlivo žiadať od priemerného spotrebiteľa, akým žalobkyňa nepochybne je, aby pri podpise zmluvy
alebo pri následných splátkach dojednaného úveru, mal skutočne skutkové vedomosti tohto charakteru.

21. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, o ktorú sa opiera súd prvej inštancie sa v žiadnom z týchto rozhodnutí netýka
spotrebiteľského vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí spotrebiteľského úveru tak, ako je tomu v
prejednávanej veci, a preto je veľmi obtiažne aplikovať túto judikatúru v rovine ustálenia, ktoré skutkové
okolnosti (a ich skutočná a nie len predpokladaná vedomosť na strane oprávnenej osoby) sú tými

skutkovými okolnosťami, od ktorých možno odvíjať začiatok plynutia premlčacej doby. Ako bolo vyššie
naznačené, v prejednávanej veci totiž ide skôr o absenciu konkrétnych skutkových okolností, ktoré v
zmluve mali byť zakotvené.

22. Zároveň odvolací súd pripomína, že aj z judikatúry, o ktorú sa oprel súd prvej inštancie vyplýva,

že pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohateniasavyžadujeskutočná(preukázaná)anielenpredpokladanávedomosťoprávneného,pričom
k tomu dochádza vtedy, keď oprávnený zistí také skutkové okolnosti, ktoré mu umožňujú uplatniť jeho
právo žalobou na súde.

23. Odvolací súd dáva do pozornosti novšiu judikatúru, ktorou je nepochybne nález Ústavného súdu
Českej republiky, sp. zn. II ÚS/2460/17 z 19. marca 2018, v ktorom súd zdôraznil subjektívny moment
vedomostí oprávnenej osoby o rozhodných skutkových okolnostiach týkajúcich sa bezdôvodného
obohatenia, pričom ustálil, že až momentom ukončenia súdneho konania týkajúceho sa spornejvýpovede zo zmluvy, získala sťažovateľka (žalobkyňa v konaní pred všeobecným súdom) skutočnú
vedomosť subjektívneho charakteru o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a to
aj za situácie, že samotná sťažovateľka túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto výpovede zo zmluvy

o poskytovaní elektronických služieb a okolnosť, že táto spornosť bola riešená v inom konaní na
všeobecnom súde, bola pre Ústavný súd Českej republiky dostatočným dôvodom pre „posunutie“
začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia až do momentu skončenia
tohto súdneho konania pred všeobecným súdom. Ústavný súd teda neakceptoval závery všeobecných
súdov o tom, že o rozhodujúcich skutkových okolnostiach mala sťažovateľka (žalobkyňa) vedomosť už

pred týmto súdnym konaním o neplatnosť výpovede zo zmluvy o poskytovaní elektronických služieb,
pretože sama túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto okolnosti vnímal aj Ústavný súd Českej republiky
v kontexte bezpečnej subjektívnej vedomosti sťažovateľky (žalobkyne) o všetkých rozhodujúcich
okolnostiach právne významných pre bezdôvodné obohatenie.

24. Rovnako judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky sa prikláňa ku skutočnej (teda nie len

predpokladanej) vedomosti oprávnenej osoby vo všetkých skutkových okolnostiach odôvodňujúcich
záver, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor a kto toto bezdôvodné obohatenie (majetkový
prospech) získal. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, III.ÚS/413/2013 podporil právny názor
odvolaciehosúdu,ktorýzaložilzačiatokplynutiasubjektívnejpremlčacejdobynavydaniebezdôvodného
obohatenia od momentu, kedy žalobkyňa (oprávnená osoba) podala trestné oznámenie, resp. podanie

na Okresnom súde Prešov a v tomto momente sa hodnoverne dozvedela o vzniku bezdôvodného
obohatenia na jej úkor. Ústavný súd naopak nepodporil názor, podľa ktorého treba zisťovať možnosť,
kedy sa oprávnený mohol dozvedieť o rozhodujúcich skutkových okolnostiach, pretože takýto názor
nie je v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, ktorá jednoznačne konštatuje, že pre začiatok behu
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná a nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného

o tom, že na jeho úkor bol získaný majetkový prospech a o tom, kto ho získal. Nie je rozhodujúce, že
oprávnený sa mohol o tom dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej socialistickej republiky, sp. zn. 2Cz/35/77 zo 17. februára 1978).

25. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu najpodstatnejším rozhodnutím je uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. I.ÚS 430/2018 z 5. decembra 2018, v ktorom ústavný súd nepochybne
podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa (vo veci vedenej Krajským súdom v Prešove pod
sp. zn. 22Co/53/2017, ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti vo vyššie uvedenom
konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia
na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo 8. augusta 2016.

26. V uvedenej veci (vedenej Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 22Co/53/2017) odvolací súd
uvažoval o začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od
momentu konzultácie a poučenia daného žalobkyni v danej veci združením na ochranu spotrebiteľa a
takétoúvahyodvolaciehosúdupovažovalzaústavnekonformnéajústavnýsúd,keďžesťažnosťpodanú

žalovanou v tejto veci odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

27. V tomto kontexte z dokazovania, ktoré bolo vykonané na súde prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa
sa o týchto rozhodujúcich skutkových okolnostiach týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia získaného
na jej úkor dozvedela až po porade so Združením na ochranu občana spotrebiteľa HOOS 14. novembra

2019, kedy jej boli vysvetlené rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vedomosť
o tom, že zmluva o úvere konsolidácia, ktorú uzatvorila so žalovanou trpela takými vadami, ktoré
odôvodňujú záver o bezúročnosti a bezpoplatnosti úveru, ktorý na nej získala, a teda aj závery o vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, ktoré bolo získané na úkor žalobkyne.

28. Pokiaľ ide o desaťročnú objektívnu premlčaciu lehotu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorú
možno aplikovať v prípade, že bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne, uviedol súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, že z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 1Cdo/238/2017 z 18. októbra 2018 jednoznačne vyplýva, že aplikácia desaťročnej objektívnej
premlčacej lehoty v týchto veciach neprichádza do úvahy.

29. V súvislosti s tým odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci nielenže
nevysvetlil,vakýchveciachneprichádzadoúvahyaplikáciadesaťročnejobjektívnejpremlčacejdoby,ale
takýto záver z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani nevyplýva. V predmetnomrozhodnutí najvyšší súd uviedol, že samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom
postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa
ochrany spotrebiteľa v obdobných prípadoch samé o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy

úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku
zavinenia, aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia,
a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového
prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho
hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne

posúdiť, či je potrebné aplikovať trojročnú alebo desaťročnú premlčaciu lehotu. V prvom rade je potrebné
správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Iná situácia nastáva napríklad pri bezdôvodnom obohatení bez právneho
dôvodu, ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k
obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť
ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať,

že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná
všeobecná trojročná objektívna lehota.

30. V tomto rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberal aj záverom, že ak nebankový subjekt koná nekorektne

a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonnom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona
sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou. To v podstate znamená, že
spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky). Táto skutočnosť má preto za
následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý
úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate alebo

má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad
na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih
bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej
lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia.

31. Teda konštatovanie súdu prvej inštancie v prejednávanej veci, že z uvedeného rozhodnutia
najvyššieho súdu jednoznačne vyplýva nemožnosť aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej
doby (v obdobných veciach) je zjednodušený a odôvodneniu tohto rozhodnutia najvyššieho súdu
nezodpovedajúci názor. Za týchto okolností je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné,
nakoľkonedávanáležitúodpoveďnazákladneotázkynastolenévtomtokonaní,atopokiaľideozačiatok

plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej doby vo vzťahu k bezdôvodnému obohateniu, ktoré je
predmetom tohto konania. Ako bolo vyššie naznačené, názor súdu prvej inštancie predovšetkým vo
vzťahu k desaťročnej objektívnej premlčacej lehote je nejasný a nevychádza zo skutočného obsahu
rozhodnutia najvyššieho súdu, sp. zn. 1Cdo/238/2017, hoci sa o toto rozhodnutie opiera. Pokiaľ ide o
začiatok subjektívnej premlčacej lehoty, súd prvej inštancie nedáva náležitú odpoveď na to, kedy možno

kvalifikovaťskutočnú(nielenpredpokladanú)vedomosťžalobkyneovšetkýchrozhodujúcichskutkových
okolnostiach významných pre záver o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor a kto
toto bezdôvodné obohatenie (majetkový prospech) získal. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej
inštancie v naznačenom smere dosahuje intenzitu nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho
strane (v danom prípade žalobkyni), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že

tým dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v
odvolacom konaní.

32. S poukazom na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti,
vrátane výroku o trovách konania vzťahujúceho sa na výrok, ktorým súd žalobe vyhovel, v zmysle § 389

ods. 1 písm. b), c) CSP pre porušenie práva na spravodlivý proces a nesprávne právne posúdenie veci,
ktoré jeho rozhodnutiu predchádzalo.

33. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude zistiť, či skutočne sú naplnené dôvody
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru tak, ako ich špecifikuje žalobkyňa v žalobe

z 30. decembra 2019, t. j. či zmluva o úvere konsolidácia má vady týkajúce sa absencie druhu
spotrebiteľského úveru, doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru a nesprávneho uvedenia RPMN. Pokiaľ súd zistí, že na základe naplnenia
týchto skutkových podstát, prípadne niektorej z nich, je skutočne potrebné poskytnutý úver kvalifikovaťako úver, ktorý je bezúročný a bez poplatkov, bude vychádzať z názoru, ktorý je z hľadiska behu
subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty konzistentný s nálezom Ústavného súdu Českej republiky
(vyššie citovaným), sp. zn. II.ÚS/2460/17 z 19. marca 2018. V kontexte tohto nálezu Ústavného súdu

Českej republiky (i nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I ÚS/430/2018) treba určiť začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby (dvojročnej) na vydanie bezdôvodného obohatenia od momentu
získania reálnych vedomostí žalobkyne o všetkých skutkových okolnostiach, ktoré sú predpokladom pre
záver o vzniku bezdôvodného obohatenia na jej úkor, čo v prejednávanej veci smeruje ku konzultácii
žalobkyne so Združením na ochranu spotrebiteľa HOOS tak, ako je to v konaní v zmysle vyššie

uvedeného zistené. Ak budú naplnené tieto úvahy o bezúročnosti a bezodplatnosti úveru, bude potrebné
ustáliť moment, ku ktorému došlo k zaplateniu sumy, ktorá zodpovedá istine, na ktorú má žalovaná
nárok. Od tohto momentu poukazovala žalobkyňa na účet žalovanej sumy, na ktoré žalovaná nemala
nárok práve v dôsledku bezúročnosti a bezpoplatnosti tohto úveru. Každé z týchto plnení je potom
podriaditeľné pod plynutie objektívnej premlčacej lehoty (pričom ide o čiastkové plnenia vyplývajúce
z jednotlivých splátok a zakladajúce zároveň vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej) (§

103 Občianskeho zákonníka). Vo vzťahu k dôkaznému bremenu preukázania naznačeným smerom
dáva odvolací súd do pozornosti návrh generálneho advokáta vo veci Súdneho dvora EÚ C-485/19
z 03.09.2020 v znení: „Zásada efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave alebo jej výkladu, podľa
ktorého trojročná premlčacia lehota, ktorá sa uplatní na žaloby o vydanie plnenia na základe zmluvných
podmienok, ktoré sa považujú za nekalé v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,a/alebonazákladezmluvnýchpodmienok,ktorésúvrozpore
s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, začína plynúť v okamihu, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu.“ V tejto súvislosti musí súd prvej inštancie dať žalobkyni priestor, aby
vysvetlila svoje úvahy o bezdôvodnom obohatení z hľadiska toho, že bolo získané úmyselne a dať jej

priestor aj na návrh na dokazovanie v tomto smere. Netreba však opomínať, že ide o vec týkajúcu sa
účasti slabšej strany v konaní (spor s ochranou slabšej strany v zmysle § 290 a nasl. CSP), pričom vo
veciach takejto povahy nie je súd viazaný návrhmi strán na dokazovanie a môže vykonať aj tie dôkazy,
ktoréspotrebiteľnenavrhol,akjetonevyhnutnéprerozhodnutievoveci.Súdajbeznávrhuobstaráalebo
zabezpečí taký dôkaz (§ 295 CSP). V tejto súvislosti prichádza do úvahy (podľa rozhodnutia súdu prvej

inštancie) vypočutie zodpovedného zamestnanca (tzv. dílera) žalovanej o okolnostiach, za akých došlo
k uzavretiu zmluvy o úvere konsolidácia a o možnostiach žalobkyne ovplyvniť jej obsah. V tomto smere
súd prvej inštancie nevykonal žiadne dôkazy, a preto (v zmysle vyššie uvedeného) je jeho rozhodnutie
založené aj na nesprávnom právnom posúdení vychádzajúcom z nedostatočne zisteného skutkového
stavu v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP.

34. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania.

35. Uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).