Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. február 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Tdo/73/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3718010371
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Šišková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:3718010371.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Šiškovej a
sudkýň JUDr. Dany Wänkeovej a JUDr. Martiny Zeleňakovej. v trestnej veci obvineného G. H. a spol.
pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona formou spolupáchateľstva
podľa § 20 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 23. februára 2021 v Bratislave,
o dovolaní obvineného G. H. proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 19. februára 2019, sp. zn.

2To/10/2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku dovolanie obvineného G. H. o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Považská Bystrica (ďalej tiež „okresný súd" alebo „súd prvého stupňa") rozsudkom z 11.
decembra 2018, sp. zn. 1T/141/2018 uznal obvinených G. H. (ďalej tiež „obvinený" alebo „dovolateľ") a
J. F. za vinných zo zločinu krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona spáchaného

formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona v spojitosti s poukazom na § 138 písm. e)
Trestného zákona v súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného
zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, na tom skutkovom
základe, že

- po predchádzajúcej vzájomnej dohode, 1. obž. G. H. maskovaný tak, že bol oblečený po krk v

jednorazovom ochrannom bielom pracovnom overale, na hlave mal tmavú kapucňu, na očiach tmavé
slnečné okuliare, v oblasti úst a nosa mal nasadený biely respirátor, na rukách mal tmavé rukavice, 2.
obž. J. F. maskovaný tak, že mal oblečený ochranný biely pracovný overal do pol pása, od pása hore mal
oblečené tmavé tielko, v oblasti úst a nosa mal nasadený biely respirátor, dňa 18. augusta 2018 asi o
16.38 h v J. L. vošli do vchodu číslo XX bytového domu na sídlisku K. číslo XXXX, vyšli na 4. poschodie,
kde pravým kľúčom, ktorý predtým 1. obž. G. H. odcudzil z motorového vozidla bývalej priateľky B. P., 2.

obž. J. F. odomkol zámok bezpečnostných vchodových dverí bytu číslo XX, majiteľa H. P., vošli do bytu,
prešli do obývacej izby, kde z presklenej skrinky obývacej steny odcudzili retiazku na krk s príveskom
v tvare srdiečka zo žltého kovu v hodnote 180,- €, z drevenej kazety odcudzili 9 kusov zlatých mincí z
edície „Historické župy na území Slovenska" a 3 kusy mincí z obdobia Slovenskej republiky v celkovej
hodnote 358,- €, kľúčom nájdeným pod touto kazetou otvorili bezpečnostnú skrinku nachádzajúcu sa v
skrini obývacej izby, z ktorej povyhadzovali listinné doklady na zem, z ktorých časť odcudzili, z čiernej

pánskej peňaženky odcudzili finančnú hotovosť vo výške 200,- CZK, v prepočte 7,77 €, následne z bytu
ešte odcudzili prsteň zo žltého kovu s jedným kamienkom v hodnote 90,- €, roztrhnutú striebornú retiazku
na ruku s plnými obdĺžnikmi v hodnote 72,- €, prsteň - obrúčku z bieleho kovu s vyrytým dátumom svadby
v hodnote 180,- €, kameru značky Sony Handycam HDR-CX160E s pamäťovou kartou SD v hodnote
3.360,-€,projektorznačkyCompaqsoriginálbrašňouvhodnote48,-€,sklenenýpohárnakoňakslogom
„Na zdravie" v hodnote 4,45 € a cestovný príručný kufor značky Eclipse v hodnote 61,- €, následne z

bytu odišli, čím spôsobili majiteľovi H. P., bytom J. L., K. XXXX/XX, odcudzením vecí celkovú škodu vo
výške 1.034,82 €.Za to okresný súd uložil:

1) obvinenému G. H. podľa § 212 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 5 Trestného zákona, § 39 ods.
2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona a § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere štyri roky a šesť mesiacov, pre výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona
zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia,

2) obvinenému J. F. podľa 212 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona, §
36 písm. j), l), n) Trestného zákona, § 37 písm. h) Trestného zákona, § 41 ods. 1 Trestného zákona
úhrnný trest odňatia slobody vo výmere tri roky, výkon ktorého mu podľa § 51 ods. 1, ods. 2 Trestného
zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu tri roky za súčasného uloženia probačného dohľadu nad
správaním obvineného v skúšobnej dobe a podľa § 51 ods. 4 písm. h) Trestného zákona aj povinnosti
podrobiť sa v skúšobnej dobe ústavnému liečeniu patologického hráčstva a podľa § 73 ods. 2 písm. d),

ods. 4 Trestného zákona, § 74 ods. 1 Trestného zákona za súčasného uloženia ochranného opatrenia
spočívajúceho v ústavnej liečbe z patologického hráčstva.

Súd prvého stupňa vyššie označeným rozsudkom zároveň odkázal poškodeného H. P. so zvyškom
uplatneného nároku na náhradu škody na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal obvinený G. H. odvolanie, ktoré Krajský súd v Trenčíne
(ďalej tiež „krajský súd") uznesením z 19. februára 2019, sp. zn. 2To/10/2019, v časti smerujúcej proti
výroku o vine podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku zamietol, pretože nie je prípustné a v časti
smerujúcej proti výroku o treste podľa § 319 Trestného poriadku zamietol, pretože nie je dôvodné.

Proti naposledy uvedenému uzneseniu krajského súdu podal obvinený Daniel Marošník, vo svoj
prospech v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Ondreja Poláka,
advokáta so sídlom v Považskej Bystrici, Železničná 90/12, dovolanie, a to z dôvodov podľa § 371 ods.
1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku.

V písomných dôvodoch podaného dovolania obvinený pripustil, že do bytu bývalého manžela jeho
družky, t.j. poškodeného H. P., vstúpil za pomoci pravého kľúča, namietal však, že jeho primárnou
motiváciou, nebolo odcudzenie vecí z bytu, ale len zistenie, či v uvedenom byte býva aj jeho
(obvineného) maloletý syn, navyše tvrdil, že zo spomínaného bytu okrem „nejakých dokumentov" nevzal

žiadne iné veci, čo však mohol urobiť spoluobvinený J. F.. V podanom dovolaní obvinený ďalej namietal
súdom prvého stupňa použitú právnu kvalifikáciu ustáleného skutku [podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm.
b) Trestného zákona s poukazom na závažnejší spôsob spáchania skutku vlámaním podľa § 138 písm.
e) Trestného zákona], keďže ním bola spôsobená malá škoda (1.034,82 Eur) v zmysle § 125 ods. 1
Trestného zákona s tým, že jeho konanie malo byť správne právne kvalifikované ako krádež podľa § 212

ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Vyjadril názor, že spôsob spáchania skutku krádeže vlámaním
pri tzv. malej škode je potrebné správne právne kvalifikovať podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona a použitie § 212 ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. e) Trestného
zákona, neprichádza do úvahy, pretože tento kvalifikačný moment (vlámanie) by bol páchateľovi dvakrát
započítaný. V tejto súvislosti obvinený ešte uviedol, že právnu kvalifikáciu ustáleného skutku namietal

aj na hlavnom pojednávaní vykonávanom súdom prvého stupňa, napriek tomu, že urobil vyhlásenie o
vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného zákona a kladne odpovedal na otázky, či rozumie právnej
kvalifikácii skutku [§ 333 ods. 3 písm. f) Trestného poriadku], či bol oboznámený s trestnými sadzbami
[§ 333 ods. 3 písm. g) Trestného poriadku], ako aj na otázku, či sa dobrovoľne priznal a uznal vinu za
spáchaný skutok [§ 333 ods. 3 písm. h) Trestného poriadku], pretože súd prvého stupňa ho poučil, že

pokiaľ neuzná aj právnu kvalifikáciu skutku podľa obžaloby, použitie ustanovenia § 39 ods. 2 písm. d)
Trestného zákona a § 39 ods. 4 Trestného zákona (zníženie trestu o jednu tretinu pod dolnú hranicu)
neprichádza do úvahy a okresný súd mu uloží trest odňatia slobody vo výmere minimálne 6 a pol roka.
Obvinený v podanom dovolaní ďalej uviedol, že všetky jeho vyjadrenia smerovali k tomu, že priznal
spáchanie skutku v plnom rozsahu a priznal sa, že je vinný, nie však k tomu, že uznáva bez výhrad

právnu kvalifikáciu svojho konania podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom
na ustanovenie § 138 písm. e) Trestného zákona. Vzhľadom na to, že nemá právnické vzdelanie, nebol
schopný ani posúdiť, či právna kvalifikácia bola správna a bezchybná, jeho záujmom však bolo, aby
mu bol uložený čo najmenší trest a takto chápal a podával vyhlásenia podľa § 257 Trestného poriadku,svojím vyhlásením sa však nevzdal svojej argumentácie, že skutok nemožno právne kvalifikovať ako
zločin podľa § 212 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, a že neprichádza do úvahy použitie
ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona, podľa ktorého pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje

dolná hranica ustanovenej trestnej sadzby o jednu polovicu. V tejto súvislosti dovolateľ krajskému súdu
vyčítal, že sa jeho námietkami smerujúcimi proti právnej kvalifikácii, nezaoberal, pretože dospel k záveru
o neprípustnosti odvolania voči výroku o vine a vyjadril názor, že ustanovenia § 257 ods. 1 písm. b),
písm. c) a § 257 ods. 4, ods. 5 Trestného poriadku sú nejasné, nejednoznačné a pripúšťajúce rôzny
výklad, navyše obžalovaný takmer nikdy nie je schopný bezchybne právne kvalifikovať svoj skutok, a

preto jeho vyhlásenie, že je vinný nemožno vyhodnotiť tak, že plne a bez výhrad uznáva aj právnu
kvalifikáciu skutku uvedeného v obžalobe, pritom na tomto závere, podľa názoru dovolateľa, nemení
nič ani prítomnosť obhajcu, pretože vyhlásenie podľa § 257 Trestného poriadku je výsostne osobným
právom obžalovaného, ktorý nemusí rešpektovať ani názor svojho obhajcu. Dovolateľ ďalej vyjadril
názor, že zodpovednosť za správnosť právnej kvalifikácie skutku nemožno preniesť na samotného
obvineného s poukazom na jeho vyhlásenie viny v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Na základe vyššie uvedených dôvodov obvinený vyjadril presvedčenie, že krajský súd nebol oprávnený
zamietnuť jeho odvolanie proti výroku o vine ako neprípustné, ale mal sa zaoberať jeho námietkami
smerujúcimiprotiprávnejkvalifikáciiavtomtopostupekrajskéhosúduvidelobvinenýzásadnéporušenie
svojho práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že napadnuté
rozhodnutie je, podľa jeho názoru, založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku,

preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil
porušenie zákona uznesením krajského súdu a súčasne, aby podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku
zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu a prikázal okresnému
súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Prokurátor Okresnej prokuratúry Považská Bystrica (ďalej tiež „prokurátor") vo svojom vyjadrení k
podanému dovolaniu uviedol, že podľa jeho názoru právo na obhajobu obvineného nebolo v zmysle §
371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zásadným, ale ani iným spôsobom obmedzené. Namietal, že
obvinenému bol už pri vzatí do väzby ustanovený obhajca, mal možnosť navrhovať, predkladať dôkazy
na svoju obhajobu a podávať opravné prostriedky. Vyjadril názor, že vzhľadom na ustanovenie § 257

ods. 5 Trestného poriadku, v zmysle ktorého je vyhlásenie o vine prijaté súdom neodvolateľné a v tomto
rozsahu nenapadnuteľné odvolaním, odvolací súd odvolanie obvineného čo do výroku o vine musel
ako neprípustné zamietnuť, čo však nemožno považovať za zásadné porušenie práva na obhajobu.
V súvislosti s dovolateľom namietanou nesprávnou právnou kvalifikáciou ustáleného skutku poukázal
na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2011,

sp. zn. Tpj 78/2011, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod číslom 116/2012, podľa ktorého ak si páchateľ prisvojí cudziu vec tým, že sa jej zmocní,
spôsobí tak malú škodu a spácha čin vlámaním, naplní zákonné znaky zločinu krádeže podľa § 212 ods.
1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, pri použití § 138 písm. e) Trestného zákona. Takéto posúdenie činu
jeho podradením pod kvalifikovanú skutkovú podstatu je v pomere špeciality ku kvalifikácii skutku podľa

§ 212 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, ktorá sa použije len vtedy, ak páchateľ krádežou vlámaním
nespôsobí ani malú škodu (§ 125 ods. 1 Trestného zákona). Na základe vyššie uvedených dôvodov
navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného G. H. postupom podľa § 382 písm.
c) Trestného poriadku odmietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)
pred vydaním rozhodnutia o dovolaní posúdil naplnenie procesných podmienok pre podanie dovolania
a zistil, že dovolanie bolo podane´ proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného
poriadku], bolo podane´ prostredníctvom obhajcu (§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), v zákonnej lehote
(§ 370 ods. 1 Trestného poriadku) a na súde, ktorý rozhodol v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného

poriadku). Súčasne však zistil, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí,
pretože bolo podané neoprávnenou osobou.

V prejednávanej trestnej veci rozhodol okresný súd v úvode označeným rozsudkom o vine a treste
obvineného G. H. na hlavnom pojednávaní konanom 11. decembra 2018, ktorému predchádzalo

vyhlásenie zo strany dotknutého obvineného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, teda že
je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, pričom na všetky otázky uvedené v § 333 ods.
3 písm. c), d), f), g) a h) Trestného poriadku odpovedal kladne („áno"). Následne súd prvého stupňa,
po vyjadrení súhlasu prokurátorom, uznesením podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku prijal vyhlásenieobvineného G. H. o jeho vine a podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku, vzhľadom na prijaté vyhlásenie o
vine rozhodol, že vykoná len dokazovanie súvisiace s výrokom o treste, ochrannom opatrení a náhrade
škody.

Podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku, ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný
zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa
odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a
zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že

nepopieraspáchanieskutkuuvedenéhovobžalobe,jeneodvolateľnéavtomtorozsahunenapadnuteľné
odvolaním ani dovolaním, okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c).

Napriek tomu proti rozsudku súdu prvého podal obvinený, ako to už bolo vyššie uvedené, odvolanie, a
to tak čo do výroku o vine, ako aj výroku o treste, ktoré krajský súd zamietol ohľadom výroku o vine ako
neprípustné podľa § 316 ods. 1 Trestného poriadku a ohľadom výroku o treste ako nedôvodné podľa

§ 319 Trestného poriadku.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, a to
rozhodnutia publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
(ďalej len „Zbierka") pod číslami 88/2015 a 54/2009 II (primerane), v zmysle ktorých ak odvolací

súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku nedotknutú, pretože na základe tohto,
čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§
317 ods. 2 Trestného poriadku), zrušil inú časť napadnutého rozsudku, ma´ nevyhovenie odvolaniu,
vo vzťahu k odvolacím súdom nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia
odvolania (§ 319 Trestného poriadku) - R 88/2015, vzhľadom na povahu odvolania, ktoré je z hľadiska

rozhodovania odvolacieho súdu, pokiaľ ide o toho istého odvolateľa nedeliteľne´, neprichádza do úvahy
čiastočne´ zamietnutie odvolania, postup podľa § 319 Trestného poriadku prichádza do úvahy iba vtedy,
ak je odvolanie nedôvodne´ v celom rozsahu - R 54/2009.

Nebolo preto potrebné, aby krajský súd odvolanie obvineného zamietal dvomi samostatnými výrokmi,

ale postačovalo, aby odvolanie obvineného ako celok podľa § 319 Trestného poriadku ako nedôvodné
zamietol (s ohľadom na napadnutý výrok o treste) a v dôvodoch rozhodnutia vysvetlil, že proti výroku o
vineobvinenýneboloprávnenýodvolaniepodať[§316ods.1Trestnéhoporiadkuvspojenís§307ods.1
písm. b) Trestného poriadku (a contrario)]. Postup, ktorý krajský súd zvolil, však nemal žiaden negatívny
materiálny dopad na práva obvineného a nedošlo ním k porušeniu žiadneho práva obvineného.

Z dovolania obvineného a jeho dôvodov plynie, že jeho dovolanie smeruje práve proti výroku o vine
(namieta právnu kvalifikáciu v prejednávanej veci stíhaného skutku) a tej časti rozhodnutia krajského
súdu, v ktorej vyhodnotil odvolanie obvineného proti výroku o vine ako neprípustné.

Z citovaného ustanovenia § 257 ods. 5 Trestného poriadku však vyplýva, že proti rozsudku súdu prvého
stupňa po prijatí vyhlásenia obvineného, že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, možno
(čo do výroku o vine) podať dovolanie iba z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. Aj keď v § 257 ods. 5 Trestného poriadku nie je špecifikovaný konkrétny subjekt, ktorému
toto právo prislúcha, treba ho vykladať v spojení s § 369 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, z ktorého

vyplýva, že oprávnený na podanie dovolania v tomto prípade je len minister spravodlivosti (na podnet
obvineného alebo na podnet inej osoby), a to z dôvodu, že ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa
(primeranerozhodnutienajvyššiehosúdupublikovanévZbierkepodčíslom12/2017).Rozhodnutiesúdu
prvého stupňa po prijatí vyhlásenia o vine je totiž, čo do výroku o vine, vychádzajúc z ustanovenia §
257 ods. 5 Trestného poriadku, odvolaním obvineného nenapadnuteľné, obvinený nie je podľa § 307

ods. 1 písm. b) Trestného poriadku oprávnený na podanie odvolania proti takémuto rozhodnutiu, pritom
na podanie dovolania je obvinený podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku oprávnenou osobou len za
predpokladu, že ide o právoplatné rozhodnutie súdu druhého stupňa a vychádzajúc z ustanovenia § 372
ods. 1 Trestného poriadku len za splnenia podmienky, že súd druhého stupňa meritórne rozhodol (vecou
sa meritórne zaoberal) o odvolaní podanom obvineným ako oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti

ktorému je odvolanie prípustné.Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že v posudzovanom prípade bolo dovolanie podané neoprávnenou
osobou, a preto ho dovolací súd na neverejnom zasadnutí, bez meritórneho preskúmania veci, podľa
§ 382 písm. b) Trestného poriadku odmietol.

Nad rámec uvedeného, len pre úplnosť, najvyšší súd dodáva, že poučenie obvineného súdom prvého
stupňa o trestných sadzbách za stíhaný trestný čin a o možnosti mimoriadneho zníženia trestu
prichádzajúcej v prejednávanej veci do úvahy nepredstavuje vynucovanie priznania, ale naplnenie
poučovacej povinnosti súdu plynúcej z ustanovenia § 34 ods. 5 Trestného poriadku. Napokon obvinený

bol v dotknutom trestnom konaní riadne zastúpený obhajcom, a to aj na hlavnom pojednávaní, na
ktorom urobil vyhlásenie o vine, pričom je vecou obvineného, či bude akceptovať radu obhajcu ohľadom
spomínaného vyhlásenia alebo nie s tým, že v zásade nie je úlohou súdu kvalitu obhajoby posudzovať,
navyše v prejednávanej veci nič nenasvedčuje tomu, že by kvalita obhajoby u obvineného nedosahovala
bežnú úroveň.

Záverom k námietkam obvineného týkajúcim sa právnej kvalifikácie stíhaného skutku najvyšší súd
taktiež už len pre úplnosť dodáva, že súdy nižšieho stupňa (tak okresný, ako aj krajský) dotknutý skutok
právne posúdili v súlade s rozhodnutím najvyššieho súdu publikovaným v Zbierke pod číslom 116/2012.

Na základe vyššie uvedeného rozhodol najvyšší súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.