Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. august 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/35/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3120201576
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3120201576.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.

Viery Škultétyovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom
K. XXX/XX, Z. L., právne zastúpená: P.. T. I., advokátka, so sídlom X. XX/X, K., proti žalovanému: U.
X., Q., so sídlom K. XXX/XX, Z. L., D.: XX XXX XXX, právne zastúpený: P.. P. E., advokát, so sídlom
Z.. Q.. T. XX, K., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín, č. k. 15C/7/2020-149 zo dňa 12. januára 2021 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd určil, že je výlučnou
vlastníčkou nasledovných nehnuteľností:

- priestor č. X-X, nachádzajúci sa na prízemí, vchod č. XX, obytného domu súp. č. XX, orient. č. XX,
postavený na parcele č. XX/X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach vo veľkosti
313/3898 pre k.ú. Z. L., zapísané na Okresnom úrade D.

- odbor katastra nehnuteľností, na liste vlastníctva č. XXXX,

- priestor č. X-X, nachádzajúci sa na prízemí, vchod č. XX, obytného domu súp. č. XX, orient. č.
XX, postavený na parcele č. XX/X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach vo
veľkosti 141/3898 pre k.ú. Z. L., zapísané na Okresnom úrade D. - odbor katastra nehnuteľností, na
liste vlastníctva č. XXXX,

- priestor č. X-X, nachádzajúci sa v suteréne, vchod č. XX, obytného domu súp. č. XX, orient. č.
XX, postavený na parcele č. XX/X, spoluvlastnícky podiel na spoločných častiach a zariadeniach vo
veľkosti 18/3898 pre k.ú. Z. L., zapísané na Okresnom úrade D. - odbor katastra nehnuteľností, na liste
vlastníctva č. XXXX,

- spoluvlastnícky podiel na pozemku v rozsahu 313/3898 na parc. reg. "C" č. XX/X, zastavané plochy a
nádvoria, o výmere 1.164 m2, čo je 93,46 m2, pre k.ú. Z. L., zapísané na Okresnom úrade D. - odbor

katastra nehnuteľností, na liste vlastníctva č. XXXX- spoluvlastnícky podiel na pozemku v rozsahu 18/3898 na parc. reg. "C" č. XX/X, zastavané plochy a
nádvoria, o výmere 1.164 m2, čo je 5,37 m2, pre k.ú. Z. L., zapísané na Okresnom úrade D. - odbor
katastra, nehnuteľností, na liste vlastníctva č. XXXX

- spoluvlastnícky podiel na pozemku v rozsahu 141/3898 na parc. reg. "C" č. XX/X, zastavané plochy a
nádvoria, o výmere 1.164 m2, čo je 42,10 m2, pre k.ú. Z. L., zapísané na Okresnom úrade D. - odbor
katastra nehnuteľností, na liste vlastníctva č. XXXX.

O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100 %. Vo veci rozhodol podľa § 137 CSP a § 41a ods. 2, § 37 ods. 1, §
588 a § 533 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, účinného ku dňu 20.10.2006. Uviedol, že podaná
žaloba je procesne prípustnou, naliehavý právny záujem na požadovanom určení je daný, nakoľko
prípadným vyhovujúcim výrokom súdu by došlo k pozitívnej zmene v právnych pomeroch žalobkyne,
keďže v súčasnosti je vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam napísané na žalovaného. Právne

postavenie žalobkyne je tak neisté, preto sa súd žalobou zaoberal aj meritórne. Žalobkyňa žalobu
založila na tvrdení, že kúpna zmluva zo dňa 20.10.2006 uzatvorená medzi žalobkyňou ako predávajúcou
a spol. K.- E., Q. ako kupujúcim, predmetom ktorej bol podľa jej obsahu prevod vlastníckeho práva k
sporným nehnuteľnostiam v prospech kupujúceho, je simulovaný právny úkon, keďže žalobkyňa dostala
pôžičku vo výške kúpnej ceny za sporné nehnuteľnosti a kúpnou zmluvou sa mal zastierať iný právny

úkon, a to zmluva o zabezpečovacom prevode práva, keďže prevod nehnuteľností nemal byť trvalý,
ale bol len dočasným prostriedkom na zabezpečenie vymožiteľnosti pohľadávky spoločnosti K.-E., Q.
voči žalobkyni. Uzatvorená kúpna zmluva bola obsahovo previazaná spolu s leasingovou zmluvou z
toho istého dňa. Sporné nehnuteľnosti podľa zmlúv boli prevedené žalobkyňou (prijímateľ leasingu) na
spol. K.-E., Q. (poskytovateľ leasingu), odplata za nadobudnutie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam

bola spoločnosťou K.-E., Q.. prefinancovaná v dojednanej výške, sporné nehnuteľnosti bola žalobkyňa
oprávnená užívať a súčasne bola povinná hradiť dojednané leasingové splátky. Žalobkyňa tvrdila, že
kúpna zmluva simulovala zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, a preto je pre nedostatok vážnosti
vôle táto neplatná, súčasne však je neplatný aj disimulovaný právny úkon (zmluva o zabezpečovacom
prevode práva) pre nedostatok povinných náležitostí tohto právneho úkonu. V posudzovanej veci súd

nezistil žalobkyňou tvrdený dôvod, pre ktorý by bolo možné konštatovať neplatnosť kúpnej zmluvy zo
dňa 20.10.2006. Žalobkyňa ničím nepreukázala, že by pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.2006
mala v úmysle uzavrieť iný právny úkon, keď na preukázanie týchto tvrdení predložila samotné zmluvy,
z obsahu ktorých ale bez ďalšieho nevyplýva, že by vôľa zmluvných strán mala byť iná než tá, ako bola
zachytená v jednoznačne a nepochybne písomne vyjadrených právnych úkonoch. Takéto skutočnosti

nevyplynuli ani z výpovede svedkyne B.. Žalobkyňou a svedkyňou tvrdené skutočnosti, že žalobkyňa
hľadala z iných zdrojov finančné prostriedky na renováciu sporných nehnuteľností po tom, čo tieto neboli
poskytnuté z fondov a dotácie, ešte samo o sebe neznamená, že žalobkyňa nemala skutočne vôľu
získať finančné prostriedky kombináciou leasingu a prevodu vlastníctva k nim v prospech poskytovateľa
leasingu s možnosťou tejto spornej nehnuteľnosti naďalej žalobkyňou užívať ako dovtedy. To, že

žalobkyňa chcela tieto právne úkony učiniť a že si bola vedomá toho, že nimi zmluvné strany vyvolávajú
také právne následky, aké sa uvádzajú v písomných zmluvách, nasvedčuje ďalšie konanie žalobkyne
v nasledujúcich rokoch. Uviedol, že žalobkyňa sa rozhodla namietať neplatnosť kúpnej zmluvy z roku
2006 a žalobou podanou v roku 2020, hoci dovtedy celkom zrejme neplatnosť úkonov netvrdila, z
právneho stravu touto zmluvou založeného vychádzala pri právnych úkonoch v roku 2010 a 2018.

Stav vyvolaný kúpnou zmluvou z 20.10.2006 žalobkyňa naďalej udržovala a umožnila, aby namiesto
nej do práv a povinností z leasingovej zmluvy vstúpil žalovaný, za ktorého sama pri uzatváraní týchto
právnych úkonov ako konateľka jednala a v roku 2018 výlučne sama opäť ako konateľka žalovaného
sa pričinila o to, aby sa nehnuteľnosti ocitli vo výlučnom vlastníctve žalovaného. Nejaví sa preto ako
dôvodným tvrdenie žalobkyne, že v roku 2006 simulovala niečo iné, než bolo v písomných právnych

úkonoch vyjadrené. Je v rozpore s logikou, ak žalobkyňa, ktorá tvrdí, že v roku 2006
nechcela skutočne prísť o vlastníctvo sporných nehnuteľností, (prevod "simulovala"), no v roku 2018
uzatvára ďalšiu zmluvu, ktorou potvrdzuje, že vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam jej reálne ani po
vysporiadaní všetkých finančných záväzkov s K.- E.,.. nepatrí a deklaruje svojím podpisom stav, kedy
K.-E., Q.., o ktorom tvrdí, že nikdy platne nenadobudol sporné nehnuteľnosti pre absolútnu neplatnosť

kúpnej zmluvy z roku 2006, prevádza sporné nehnuteľnosti na iný subjekt bez toho, aby sa vtedy (keď
nie aj skôr) žalobkyňa domáhala svojho vlastníckeho práva k nim. Tiež sa nejaví ako uveriteľné, že by
žalobkyňa (vedomá si toho, čo znamená leasing) chcela uzavrieť leasingovú zmluvu a súčasne nechcela
uzavrieť kúpnu zmluvu, bez ktorej by leasingová zmluva nemohla byť z podstaty veci ani uzatvorená. Malza to, že práve z previazanosti oboch zmlúv (kúpna a leasingová), možno vyvodiť, že pokiaľ žalobkyňa
chcela uzavrieť zmluvu leasingovú, potom mala vôľu uzavrieť aj zmluvu kúpnu v prospech poskytovateľa
leasingu, ktorá tvorila predpoklad finančného leasingu. Pochybnosti o tvrdení žalobkyne o nedostatku

jej vážnej vôle v roku 2006 spochybňujú aj tvrdenia žalobkyne, že po smrti syna bola v rodine ústna
dohoda o rozdelení majetku v dedičskom konaní, vrátane sporných nehnuteľností, ktoré boli vložené
do spoločnosti žalovaného, k čomu však pre nezhody napokon nedošlo. Z tohto možno vyvodiť, že
dovtedy žalobkyňa nepovažovala ňou učinené právne úkony za také, ktoré by pre ich simuláciu nemali
vyvolať právne účinky pre ich neplatnosť a nedostatky svojich vlastných právnych úkonov začala tvrdiť

až vtedy, keď nedošlo k naplneniu zamýšľanej rodinnej dohody a nezhodám. S poukazom na to, že o
neplatnosti dvojstranného právneho úkonu pre absenciu vážnosti vôle spočívajúcej v simulácií možno
hovoriť iba vtedy, ak by vôľu urobiť tento právny úkon nemala ani jedna zmluvná strana, uviedol, že
žalobkyňa nepreukázala, s akou vôľou, v akej kvalite pristupovala v roku 2006 k právnym úkonom práve
druhá zmluvná strana. Ani v konaní nevyšli najavo také skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že
písomnéprávneúkonyz20.10.2006nezodpovedalianivôlivtedajšiehokupujúceho,resp.poskytovateľa

leasingu. Súd dôvody neplatnosti nezistil. Zmluvu vyhodnotil ako v celom rozsahu platnú, na základe
ktorej došlo k platnému prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam na spoločnosť K.-E., Q.,
ktorý sa stal výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností a teda mu svedčilo aj právo predmet svojho
vlastníctva previesť na ďalšiu osobu, teda na žalovaného ako vtedajšieho zmluvného partnera
zastúpeného žalobkyňou ako konateľkou, ktorej svedčili všetky práva a povinnosti z platnej leasingovej

zmluvy zo dňa 20.10.2006, a to v znení zmluvy o postúpení práv a povinností zo dňa 01.03.2010.
Neplatnosť tejto dohody nik ani netvrdil. Nemožno mať pochybnosti, že táto dohoda z 01.03.2010
odrážala skutočnú vôľu všetkých strán, ktoré na nej participovali, a preto žalovaný sa stal nositeľom
všetkých práv a povinností z leasingovej zmluvy, ktoré predtým svedčili žalobkyni. Žalobkyňa uviedla,
že chcela, aby sporné nehnuteľnosti boli vložené do spoločnosti (nech už motív tohto jej rozhodnutia

bol akýkoľvek), sama kúpnu zmluvu z 20.04.2018 ako konateľka žalovaného - kupujúceho podpísala,
odrážala teda jej vtedajšiu skutočnú vôľu. Preto ani následná zmluva medzi K.-E., Q. ako predávajúcim a
žalovaným ako kupujúcim z týchto dôvodov nemôže byť neplatná. Žalobe preto nebolo možné vyhovieť.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že určí, že žalobkyňa je výlučným vlastníkom sporných
nehnuteľností a zároveň jej súd prizná náhradu trov konania. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR z 30.03.2011 sp. zn. 3Cdo/144/2010 a Najvyššieho súdu SR z 19.10.2010 sp. zn.
5MCdo/11/2009, z ktorých časť odôvodnenia vo vzťahu k neplatnosti právnych úkonov z dôvodu
nedostatku vážnosti vôle citovala. Zopakovala, že nakoľko nebytové priestory neboli v prenajatia

schopnom stave a bola potreba ich rekonštruovať, na čo nemala finančné prostriedky a dotácie
nedostala, bola donútená sa obrátiť na spoločnosť K.-E., Q. ako nebankovú spoločnosť so žiadosťou
o poskytnutie finančných prostriedkov vo výške 9 444 444,- Sk. Žalobkyňa tak uzavrela s obchodnou
spoločnosťou K.-E., Q.. leasingovú zmluvu a kúpnu zmluvu. Splácanie leasingu voči nebankovej
spoločnosti K.-E., Q. bolo zabezpečené prevodom vlastníckeho práva k nebytovým priestorom na

veriteľa na základe kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.2006, a to na obdobie vrátenia leasingu, čo
vyplývalo z obsahu samotnej leasingovej zmluvy, podľa ktorej po splatení leasingu - po skončení doby
finančnéholeasingu,budúnehnuteľnosti zadohodnutýchpodmienokprevedenéspäťnadlžníka-
žalobkyňu.Účelomacieľomkúpnejzmluvypretonebolozostranyžalobkynenatrvalopreviesťvlastnícke
právo na veriteľa s následkom nezvratnej trvalej straty vlastníctva, ale si len požičať finančné prostriedky

a len zabezpečiť splatenie a vrátenie leasingu, a to formou prevodu vlastníckeho práva k predmetným
nehnuteľnostiam podľa ust. § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka. Taktiež obchodná spoločnosť K.-E.,
Q..nemalareálnyzáujemkúpiťnehnuteľnostisvôľouichnatrvalovlastniťavykonávaťprávaapovinnosti
vlastníka, ale len žalobkyni požičať finančné prostriedky a ich vrátenie mať zabezpečené. Kúpna
zmluva, resp. prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, mal mať a aj mal v tomto prejednávanom

prípade výslovne len dočasný charakter (po dobu trvania finančného leasingu). Žalobkyňa takto k tomu
pristupovala a taká bola jej vôľa. Svedčí o tom aj skutočnosť, že kúpna zmluva bola uzatvorená súčasne
so zmluvou o finančnom leasingu zo dňa 20.10.2006. Leasing bol na dobu 12 rokov. Považovala za
nesporné, že obchodná spoločnosť K.-E., Q.. po nadobudnutí vlastníctva nikdy
nevykonávala práva a povinnosti, ktoré má vlastník nehnuteľností podľa ust. § 123 a nasl. Občianskeho

zákonníka.Vdanomprípadesatakmedziúčastníkmizmluvyoznačenejako„kúpnazmluva“predstieralo
uzatvorenie kúpnej zmluvy, pretože v skutočnosti mali vôľu len zabezpečiť pohľadávku kupujúceho K.-
E., Q.. ako veriteľa žalobkyne vyplývajúcej zo zmluvy o finančnom leasingu nehnuteľností, ktorú medzi
sebou uzatvorili. Keďže „kúpna zmluva“ ako dvojstranný právny úkon nebola urobená vážne (absentovalv nej jeden prvok vôle - vážnosť), je takáto simulovaná zmluva podľa § 37 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatná. Skutočnou vôľou žalobkyne a spoločnosti K.-E., Q.. ako účastníkov
zmluvy, nebol trvalo predať a trvalo nadobudnúť nehnuteľnosti, t. j. uzavrieť kúpnu zmluvu podľa § 588

a nasl. Občianskeho zákonníka, ale len získať, resp. len poskytnúť pôžičku - finančné prostriedky na ich
rekonštrukciu formou finančného leasingu. V podanom odvolaní namietala záver súdu prvej inštancie,
ktorý vyhodnotil kúpnu zmluvu zo dňa 20.10.2006 ako riadnu kúpnu zmluvu. Uviedla, že uvedenému
konštatovaniu nezodpovedá vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav, resp. ani samotný
obsah leasingovej zmluvy a kúpnej zmluvy. Predmetná kúpna zmluva síce formálne bola uzavretá

podľa ust. § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj tak je možné konštatovať, že je simulovaným
právnym úkonom, ktorým mal byť zastretý právny úkon - zmluva o zabezpečovacom prevode práva.
Kúpna cena, ktorá bola žalobkyni vyplatená, v skutočnosti nebola kúpnou cenou, ale bola pôžičkou
veriteľa, ktorú aj s príslušenstvom mala žalobkyňa splácať poskytovateľovi leasingu (veriteľovi), kde jej
úplným vrátením malo byť vlastníctvom k predmetným nehnuteľnostiam prevedené späť na žalobkyňu.
Od uzavretia kúpnej zmluvy a zmluvy o finančnom leasingu nehnuteľností, žalobkyňa splácala mesačné

splátky leasingu, a to až do 03/2010, kedy na základe zmluvy o postúpení práv a povinností s
leasingom toto právo prešlo na obchodnú spoločnosť (žalovaného). Aj po strate vlastníckeho práva
žalobkyňou v roku 2006 žalobkyňa mohla nehnuteľnosti naďalej užívať a v podstate vykonávať všetky
práva vlastníka podľa ust. § 123 Občianskeho zákonníka okrem práva previesť nehnuteľnosti na
tretiu osobu. Po splatení splátok leasingu s príslušenstvom v roku 2018 boli nehnuteľnosti prepísané

na žalovaného, pričom žalovaný neposkytol žalobkyni žiadne finančné vysporiadanie v súvislosti s
prepisom týchto nehnuteľností. Súd prvej inštancie nevykonal a nebral vôbec do úvahy listinné dôkazy -
výpovede svedkov v trestnom konaní spojené s opisom skutkového stavu, ktorý nasledoval po uzavretí
leasingovej zmluvy a kúpnej zmluvy, kde sú opísané dôvody, pre ktoré žalobkyňa uzavrela kúpnu
zmluvu o postúpení práv a povinností iba z leasingu a súhlasila, aby nehnuteľnosti boli po skončení

leasingu prepísané na žalovaného, a nie na ňu. Vykonanie týchto dôkazov bolo dôležité z dôvodu
ozrejmenia celkového skutkového stavu, kde svedkovia vysvetlili, že reálne tu neexistoval rozdiel, kto
je ako vlastník nehnuteľností zapísaný v katastri nehnuteľností, t. j. či žalobkyňa alebo žalovaný. To
bol aj pravý dôvod, pre ktorý žalobkyňa akceptovala právny stav nastolený v roku 2006 v súvislosti s
uzavretím kúpnej zmluvy a leasingovej zmluvy a súhlasila s prepisom nehnuteľností na žalovaného bez

toho, aby si uplatňoval akékoľvek finančné vysporiadanie od žalovaného. Uviedla, že žalobkyňa bola
spoločníčkou obchodnej spoločnosti U. X., Q.. do 02.03.2010, kde z dôvodu prebiehajúcich exekučných
konaní voči svojej osobe nechcela ohroziť obchodnú spoločnosť žalovaného a svoj obchodný podiel
previedla bezodplatne na svojho syna, J., ako ďalšieho spoločníka, u ktorého sa jednalo čisto len o
formálne spoločníctvo vzhľadom na jeho duševné ochorenie. Po tom, ako dňom 01.03.2010 došlo k

uzavretiu zmluvy o postúpení práv a povinností medzi žalobkyňou a žalovaným, príjmy žalovaného
nepostačovali na úhradu všetkých nákladov. Nedostatok finančných prostriedkov žalovaného na úhradu
nákladov a splátok leasingu bol vykrytý vždy súkromnými finančnými prostriedkami žalobkyne, resp.
úverom žalobkyne, ktorý splácala. Žalobkyňa vždy robila všetko pre to, aby o nehnuteľnosti neprišla,
pretože ich považovala za svoje vlastné, bez ohľadu na to, kto bol ako vlastník zapísaný v katastri

nehnuteľností. Z úkonov žalobkyne je zrejmé, že nehnuteľnosti považovala za svoje vlastníctvo, o ktoré
len po dobu trvania leasingu dočasne prišla a robila všetko pre to, aby jej nehnuteľnosti boli vrátené späť
do vlastníctva. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie opomenul a skutkovým stavom po uzavretí kúpnej
zmluvy sa vôbec nezaoberal.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil, nakoľko rozsudok považuje za vecne správny a zákonný, a
zároveň založený na celkom vyčerpávajúcom a presvedčivom odôvodnení obsahujúcom skutkové a
právne závery vo všetkých relevantných otázkach na posúdenie uplatneného žalobného nároku.
Uviedol, že žalobkyňa v podanom odvolaní napriek vyhodnoteniu jej tvrdení súdom prvej inštancie v

odôvodnení napadnutého rozsudku opätovne, celkom neopodstatnene a zároveň aj nelogicky uvádza,
že právne úkony, ktoré sama uzatvárala, nevyjadrovali jej skutočnú vôľu a že tak nebola daná zhoda
medzi skutočnou vôľou konajúcich strán a ich písomným prejavom. Uvádza, že jej skutočnou vôľou bolo,
aby po skončení doby finančného leasingu boli nehnuteľnosti za dohodnutých podmienok prevedené
späť na ňu, pričom však sama počas trvania finančného leasingu uzavrela zmluvu o postúpení práv a

povinností zo dňa 01.03.2010, na základe ktorej postúpila jej patriace práva a povinnosti leasingového
nájomcu na žalovaného za účasti poskytovateľa leasingu a takúto zmluvu sama žalobkyňa podpísala
jednak ako postupca a jednak ako štatutárny zástupca postupníka (žalovaného). V nadväznosti na
to, žalobkyňa podpísala v postavení konateľa žalovaného dohodu o predčasnom ukončení zmluvy ofinančnom leasingu nehnuteľnosti zo dňa 20.04.2018 a tiež kúpnu zmluvu zo dňa 20.04.2018, z obsahu
ktorých právnych úkonov muselo byť žalobkyni bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dochádza k
prevodu sporných nehnuteľností nie na žalobkyňu, ale na žalovaného, na ktorého predtým uvedenou

zmluvouzodňa01.03.2010svojeprávaapovinnostileasingovéhonájomcupostúpila.Akzatohotostavu
existencie takýchto nespochybniteľných písomných právnych úkonov s úplne zrozumiteľným a jasným
obsahom žalobkyňa prednáša opakovane také tvrdenia, ako sú obsiahnuté v jej odvolaní proti rozsudku,
taktietosúnielenneopodstatnené,aleajcelkomnenáležité.Vzhľadomnapísomnúformukúpnejzmluvy
zo dňa 20.10.2006 a samotný obsah tohto právneho úkonu sú úplne vylúčené tvrdenia žalobkyne o vôli

účastníkov takejto zmluvy uzavrieť iný typ zmluvy, a to zmluvu o zabezpečovacom prevode práva. Je
len zrejmé, že pokiaľ by žalobkyňa pri uzavretí danej kúpnej zmluvy takú vôľu mala, nikdy by neuzavrela
zmluvustakýmobsahom,akovyplývazpísomnéhovyhotoveniatejtokúpnejzmluvy.Rovnakojezrejmé,
že ak by žalobkyňa v čase uzavretia danej kúpnej zmluvy mala takú vôľu, ako v konaní uvádza, tak by
nikdy nepristúpila k uzavretiu zmluvy o postúpení práv a povinností z leasingovej zmluvy zo žalobkyne
ako postupcu na žalovaného ako postupníka za súhlasu poskytovateľa leasingu zo dňa 01.03.2010,

pretože pri uzavretí takejto zmluvy musela byť uzrozumená s tým, že žalovaný vstúpi do všetkých práv
a povinností žalobkyne z leasingovej zmluvy, vrátane práva na nadobudnutie predmetu leasingu do
vlastníctva po splnení všetkých podmienok vyplývajúcich z leasingovej zmluvy. Napokon je tiež zrejmé,
že pokiaľ by mala takú vôľu, ako uvádza v konaní, tak by nikdy vo funkcií konateľa žalovaného
nepristúpila k uzavretiu dohody o predčasnom ukončení zmluvy o finančnom leasingu nehnuteľností a

na ňu nadväzujúcej kúpnej zmluvy medzi K.- E., Q. ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim zo
dňa 20.04.2018. Uviedol, že všetky tieto skutočnosti vyvracajú akúkoľvek reálnosť tvrdení žalobkyne o
neexistencií vážnej vôle účastníkov kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.2006 uzavrieť takúto zmluvu a o údajnej
skutočnej vôli účastníkov tohto právneho úkonu, uzavrieť inú zmluvu, a to zmluvu o zabezpečovacom
prevodepráva,nehovoriacužočasovomodstupetakmerštrnástichrokovodvznikudanejkúpnejzmluvy

do doby, kedy začala žalobkyňa takéto zjavne účelové tvrdenia prednášať. Poukázal na to, že pokiaľ je
obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, tak určitosť prejavu vôle je daná vždy obsahom listiny,
v ktorej je takýto prejav vôle zaznamenaný a určitosť takéhoto písomného prejavu vôle je kategóriou
objektívnou, a preto by takto zaznamenaný prejav vôle nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho
obsahu ani u tretích osôb (viď aj NS ČR vo veci č. 33 Cdo 2393/2007). Doplnil, že pokiaľ by žalobkyňa

mala skutočnú vôľu uzavrieť zmluvu zásadne iného obsahu, než akým je kúpna zmluva, takáto vôľa by
zároveň musela byť daná aj na strane druhej zmluvnej strany (K.-E., Q..). Pokiaľ by žalobkyňa mienila
uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva so spoločnosťou K.-E., Q.., žalobkyni objektívne nič
nebránilo, aby trvala na uzavretí takejto zmluvy a pokiaľ by druhá strana k uzavretiu takejto
zmluvy odmietla pristúpiť, aby s druhou stranou neuzatvorila žiadnu zmluvu.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe odvolania žalobkyne preskúmal vec podľa § 379
a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa §
387 ods. 1, 2 CSP.

5.Preskúmanímveciodvolacísúdkonštatuje,žesavplnomrozsahustotožňuje soskutkovými
i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom
tvorí jeden celok. Určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
organickú (kompletizujúcu) jednotu. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v

konaní vykonané dôkazy vyhodnotil každý jednotlivo, všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých
dôvodov a ktoré tvrdenia strán sporu mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia,
ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil.
V odvolacom konaní neboli žalobkyňou tvrdené ani preukázané také skutočnosti, ktoré mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého

rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Ust.
§ 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie v prípade, ak sa v
celomrozsahustotožnísodôvodnenímsúduprvejinštancieanapadnutérozhodnutieakovecnesprávne
potvrdí. Pod vecnou správnosťou sa tak rozumie správne zistenie skutkového stavu, správna aplikácia
a interpretácia príslušnej hmotnoprávnej normy na zistený skutkový stav a zároveň aj skutočnosť, že

rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami procesného práva.

6. Stabilná rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusírozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a
námietok (napr. sp. zn. I.ÚS 204/2010, II. ÚS 3/97).

7. Zákonnou náležitosťou úpravy odvolacieho konania v podmienkach civilného sporového procesu
založeného na princípe neúplnej apelácie je povinnosť odvolateľa v odvolaní vymedziť dôvody, pre
ktoré sa rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody).
Odrazom splnenia si takejto povinnosti odvolateľa treba rozumieť možnosť odvolacieho súdu zaoberať
sa v konaní o odvolaní výlučne tými dôvodmi, ktoré odvolateľ v odvolaní uviedol. Jedinou zákonom

pripustenou výnimkou z tohto pravidla je prihliadanie odvolacím súdom z tzv. úradnej povinnosti súdu a
aj bez namietania odvolaním na existenciu vád týkajúcich sa procesných podmienok.

8. Aj keď žalobkyňa v podanom odvolaní nevymedzuje konkrétny uplatnený odvolací dôvod, resp. cituje
všetky odvolacie dôvody, uvedené v § 365 ods. 1 písm. a) až h) CSP, z obsahu podaného odvolania
je možné bez pochybností vyvodiť, že uplatňuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) (súd prvej

inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností) f)
(súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), h)
(rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

9. Z hľadiska skutkových zistení je nesporné, že dňa 20.10.2006 žalobkyňa ako prijímateľ leasingu a

spoločnosť K.- E., Q. ako poskytovateľ leasingu uzatvorili zmluvu o finančnom leasingu nehnuteľností,
službu, ktorou poskytovateľ leasingu na požiadanie prijímateľa leasingu zabezpečuje
refinancovanie predmetu leasingu a po uplynutí dohodnutej leasingovej doby za
podmienok stanovených v zmluve umožňuje nadobudnúť vlastníctvo k predmetu leasingu prijímateľom
leasingu. V totožný deň, dňa 20.10.2006 bola medzi žalobkyňou ako predávajúcou a spoločnosťou K.-

E., Q.. ako kupujúcim uzatvorená kúpna zmluva za kúpnu cenu 9 444 444,- Sk bez DPH. Kúpnu zmluvu
zmluvné strany uzatvorili za účelom splnenia si vzájomných práv a povinností zo zmluvy
o finančnom leasingu nehnuteľností, ktoré dojednanie je obsiahnuté v uzavretej kúpnej zmluve. Obe
uzatvorené zmluvy sú vzájomne spojené, jedna z nich by nebola uzatvorená bez uzatvorenia druhej
a naopak. Žalobkyňa žalobu ako aj odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba

žalobkyne zamietnutá, založila na argumentácií, že kúpna zmluva zo dňa 20.10.2006 je
pre simuláciu zmluvných strán neplatná. Uviedla, že účelom a cieľom kúpnej zmluvy nebolo zo strany
žalobkynenatrvalopreviesťvlastníckeprávonaveriteľasnásledkomnezvratnejtrvalejstratyvlastníctva,
alesilenpožičaťfinančnéprostriedkyalenzabezpečiťsplatenieavrátenieleasingu,atoformouprevodu
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam podľa § 553 a nasl. Občianskeho zákonníka.

10. Kúpna zmluva uzavretá podľa § 588 Občianskeho zákonníka je najbežnejším odvodeným spôsobom
nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o dvojstranný právny úkon pozostávajúci z návrhu a prijatia
návrhu, spočívajúci vo vzájomných a obsahovo zhodných prejavoch vôle dvoch strán, na základe
ktorýchpredávajúcemuvzniknepovinnosťpredmetkúpykupujúcemuodovzdaťakupujúcemupovinnosť

predmet kúpy prevziať a zaplatiť zaň predávajúcemu dohodnutú cenu. Účelom kúpnej zmluvy je tak
prevod vlastníckeho práva za dohodnutú kúpnu cenu.

11. V prípade zabezpečovacieho prevodu práva (§ 553 Občianskeho zákonníka), ide o bezodplatný
prevod práva dlžníka alebo tretej osoby v prospech veriteľa, pričom ide o prevod dočasný, ktorý má

predovšetkým uhradzovaciu a zabezpečovaciu funkciu.

12. Leasingová zmluva neexistuje ako samostatný zmluvný typ, ide spravidla o zmluvu, ktorá je
uzatváraná zároveň s kúpnou zmluvou. Účelom leasingovej zmluvy je umožniť užívanie predmetu
leasingu po dojednanú dobu trvania leasingu za odplatu, pričom predmet leasingu je zo strany

leasingového veriteľa zakúpený len za týmto účelom s tým, že poskytovateľ leasingu sa zaväzuje po
ukončení dojednanej doby trvania leasingu umožniť prijímateľovi leasingu odkúpiť predmet leasingu za
podmienok stanovených v leasingovej zmluve.

13. Z uvedeného je zrejmé, že úmysel strán pri uvedených úkonoch je rozdielny. Aj keď žalobkyňa v

celom konaní tvrdí, že právny úkon zo dňa 20.10.2006 (kúpna zmluva, ktorú uzatvorila) nevyjadrovala
jej skutočnú vôľu, je potrebné uviesť, že vzhľadom na písomnú formu kúpnej zmluvy s jej jasným,
určitým a zrozumiteľným obsahom nie je možné mať žiadnu pochybnosť, že žalobkyňa si bola vedomá
toho, že uzavretie zmluvy o finančnom leasingu, o ktorý mala vzhľadom na plánovanú rekonštrukciua vysporiadanie finančných záväzkov viaznucich na týchto nehnuteľnostiach záujem, je podmienený
uzavretím kúpnej zmluvy. Z obsahu zmluvy nemožno mať žiadnu pochybnosť o tom, že žalobkyňa pri
uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 20.10.2006 ako predávajúca prejavila vôľu predmetné nehnuteľnosti za

dohodnutú kúpnu cenu previesť na kupujúceho, keď zároveň uzatvorila zmluvu o finančnom leasingu,
ktoré zmluvy, ako vyplýva z ich preambuly, boli zmluvy vzájomne spojenými, jedna z nich by nebola
uzatvorená bez uzatvorenia druhej a naopak. Aj keď žalobkyňa v celom konaní prezentuje, že jej
skutočnou vôľou bolo uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553 Občianskeho
zákonníka, súd má pochybnosť o tom, či žalobkyňa pozná obsah tohto inštitútu, keďže ide o dočasný

a bezodplatný inštitút prevodu práva na rozdiel od kúpnej zmluvy, ktorý je prevodom odplatným, pričom
odplatu vyjadruje kúpna cena, ktorá bola v kúpnej zmluve zo dňa 20.10.2006 aj dojednaná a žalobkyni
poskytnutá.

14. V danej veci neboli splnené podmienky stanovené v § 41a ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého iný právny úkon, ktorý má byť zastretý právnym úkonom platí len, ak to zodpovedá vôli

účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti, pričom neplatnosti takého právneho úkonu sa
nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. V prejednávanej
veci nebola preukázaná vôľa účastníkov zmluvy uzavrieť zmluvu podľa § 553 a nasl. Občianskeho
zákonníka (zmluvu o zabezpečovacom prevode práva), naviac neplatnosti takéhoto právneho úkonu sa
nemožno dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval za nezastretý. Z obsahu spisu skutočnosť, že

by spoločnosť K.-E., Q.. ako kupujúci považoval uzavretú kúpnu zmluvu za zastretý
právny úkon, nevyplýva. Odvolací súd opakovane uvádza, že uvedený právny úkon bol vyjadrený
slovami v písomnej forme. Obsah tohto právneho úkonu možno vykladať podľa vôle toho, kto tento úkon
urobil za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom urobeným v písomnej
forme. Obsah takéhoto úkonu je možno vykladať za použitia interpretačnej zásady stanovenej v § 35

ods. 2 Občianskeho zákonníka; použitím tohto pravidla však nemožno nahrádzať vôľu, ktorú strany
zmluvy nemali alebo ju neprejavili. Pokiaľ žalobkyňa v kúpnej zmluve prejavila vôľu previesť predmetné
nehnuteľnosti na spoločnosť K.- E., Q.. a súčasne uzavrieť leasingovú zmluvu, nie je
možné vyvodiť, že mala vôľu uzavrieť iný typ zmluvy, a to zmluvu o zabezpečovacom prevode práva,
keďžetakejtovôliprávnyúkon-kúpnazmluvazasúčasnéhouzavretialeasingovejzmluvynezodpovedá.

Na tvrdenú vôľu žalobkyne uzavrieť zmluvu o zabezpečovacom prevode práva nemá vplyv ani odkaz
žalobkyne na okolnosti, ktoré ju viedli k tomu, že žalobkyňa previedla svoj obchodný podiel bezodplatne
na svojho syna J., ako ďalšieho spoločníka spoločnosti U. X., Q.. (žalovaného), pričom malo ísť čisto
len o formálne spoločníctvo v tejto obchodnej spoločnosti, nakoľko u syna žalobkyne sa prejavovali
poruchy duševného ochorenia. Hoci žalobkyňa tvrdí, že predmetné nehnuteľnosti považovala za svoje

vlastníctvo, o ktoré len po dobu trvania leasingu dočasne prišla a robila všetko, aby jej nehnuteľnosti
boli vrátené späť do vlastníctva, čo podľa tvrdení v odvolaní súd prvej inštancie opomenul, odvolací
súd uvádza, že tieto tvrdenia žalobkyne nekorešpondujú s úkonmi, ktoré ako konateľka žalovaného
za spoločnosť žalovaného urobila. Žalobkyňa totiž ako konateľka žalovaného uzatvorila zmluvu o
postúpení práv a povinností dňa 01.03.2010, na základe ktorej postúpila práva a povinnosti prijímateľa

leasingu (nadobudnuté zmluvou zo dňa 20.10.2006) na žalovaného za účasti poskytovateľa leasingu
a v nadväznosti na to, rovnako v postavení konateľa žalovaného uzatvorila dohodu o predčasnom
ukončení zmluvy o finančnom leasingu nehnuteľností zo dňa 20.04.2018 ako aj kúpnu zmluvu zo dňa
20.04.2018, z obsahu ktorých muselo byť žalobkyni bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že dochádza
kprevoduspornýchnehnuteľnostípoukončenífinančnéholeasingunažalovaného,ktorýtýmnadobudol

vlastníckeprávokpredmetnýmnehnuteľnostiam.Natomtozáverenemeníničanitvrdeniežalobkyne,že
spoločnosť žalovaného trpela nedostatkom finančných prostriedkov, ktorý bol vždy vykrytý súkromnými
finančnými prostriedkami žalobkyne.

15. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov súdu prvej

inštanciečinedostatočnevykonanéhodokazovanialistinnýmidôkazmi-výpoveďamisvedkovvtrestnom
konaní, kde sú opísané dôvody, pre ktoré žalobkyňa uzavrela zmluvu o postúpení práv a povinností iba
z leasingu a súhlasila, aby nehnuteľnosti boli po skončení leasingu prepísané na žalovaného, odvolací
súd námietku nepovažuje za dôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. §
185 ods. 1 CSP, v ktorom je uvedené, že súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že súd nemusí vykonať všetky stranami sporu navrhnuté dôkazy a výber dôkazov,
ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na súde (ktorý zvolí i spôsob a dobu ich
realizácie), pričom musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať relevantný
skutkový poznatok. Táto, súdu resp. sudcovi zákonom daná možnosť výberu dôkazov, ktoré sa budúv rámci dokazovania vykonávať, je súčasťou princípu voľného hodnotenia dôkazov. V posudzovanej
veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne a presvedčivo odôvodnil, prečo
uvedené dokazovanie nevykonal, s ktorým postupom sa odvolací súd plne stotožňuje a zhodne ako súd

prvej inštancie dodáva, že uvedené listinné dôkazy neboli rozhodujúce pre zistenie skutkového stavu.

16. Vzhľadom na uvedené, nebolo možné určiť vlastnícke právo žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam,
preto odvolací súd potvrdil ako vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobkyne
zamietol.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal proti
žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

18. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).