Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. apríl 2018

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/197/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316207961
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2018:2316207961.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci

žalobcu: J. A.Á., rod. O., nar. X. X. XXXX, trvale bytom K., M.. R.. A. X, zast.: JUDr. Martinom Kubovičom,
LLM, MSc, advokátom so sídlom 926 01 Sereď, M. R. Štefánika 3080/4, proti žalovaným: 1/ P. R., nar.
XX. X. XXXX, 2/ M. R. C., rod. C., nar. XX. XX. XXXX, obaja trvale bytom XXX XX A., I. XXXX/X, o
nahradenie prejavu vôle, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu zamieta.

Súd priznáva žalovaným v 1./ a 2./ rade voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, o ktorej

výške súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou zo dňa 5. 5. 2016, domáhal, asi súd nahradil prejav vôle žalovaných tak,
žežalovaníuzavrúsožalobcomKúpnuzmluvunapredajnehnuteľností(ďalejvtextelen„nehnuteľnosti“)
nachádzajúcich sa v katastrálnom území V.Ý. Č., obec A., okres Galanta, vedených Okresným úradom
Galanta, odborom katastrálnym, na LV číslo 714 ako:
- parcela registra „N.“ číslo XX/X o výmere 131m2 - zastavané plochy a nádvoria
- parcela registra „N.“ číslo XX/X o výmere 133 m2 - zastavané plochy a nádvoria‚
za kúpnu cenu 2000,- eur, pričom žalovaní vlastnia v BSM podiel vo veľkosti 55/56 k celku. Právne

zdôvodnil žalobca žalobu podľa § 229 CSP a § 140 OZ.

2. Žalobca skutkovo zdôvodnil žalobu tým, že je podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností v podiele
1/56 k celku. Žalovaní 1/. a 2./ sú v súčasnosti vedení na LV č. XXX ako bezpodieloví spoluvlastníci
spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 55/ 56 k celku, pričom titulom nadobudnutia je podľa LV č. XXX
Kúpna zmluva N 429/2014, Nz 34150/2014. Podľa tejto zmluvy predávajúcimi boli
- Q. C., rod. O., nar. XX. X. XXXX, bytom A. XXXX/XX, A.;

- Ľ. P., rod. R., nar. XX. X. XXXX, bytom V. XXXX/XX, A.;
- M. W., rod. W., nar. XX. X. XXXX, bytom V.. Š. XXX/XX, A..
Vzhľadom k tomu, že predávajúci neponúkli žalobcovi na predaj ich spoluvlastnícke podiely a porušili
tým predkupné právo, listom zo dňa 5. 4. 2016 žalobca vyzval žalovaných, aby mu za tých istých
podmienok, ako boli uvedené v kúpnej zmluve, odpredali ich spoluvlastnícky podiel, čo žalovaní
nenaplnili. Predávajúci sa u žalobcu neinformovali na jeho právneho predchodcu.

3. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že považujú žalobu za nedôvodnú, nakoľko v čase uzatvorenia
kúpnej zmluvy žalobca nebol na LV zapísaný ako vlastník nehnuteľností. V tom čase podielovým
spoluvlastníkom nehnuteľností bola Q. O., nar. XX. X. XXXX, ktorá bola oprávnená z predkupného
práva a aj napriek snahe žalovaných sa im túto osobu nepodarilo nájsť, ani inú, ktorá by mohla byťjej právnym nástupcom a tak neexistovala osoba, voči ktorej by bolo možné reálne uplatniť zákonné
predkupné právo. Ďalej dôvodili, že Odbor výstavby MsNV v Seredi dňa 15. 10. 1971 pod č. XXXX/
XXXX-Z.. v zmysle § 18 zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhl. č. 144/1955 Ú.v.

vyvlastňovacím rozhodnutím pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie
do osobného užívania za účelom výstavby rodinných domov, podľa smerného územného plánu mesta
Sereď, vyvlastnil v prospech žiadateľa C. P. (manžela Ľ. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely
č. XX/X a XX/X k. ú. V. Č.
- podiel 1/56 parcely š. XX/X d. dv. č. 909 o výmere 243 m2 a

- podiel 1/56 parcely š. XX/X d. dv. č. 909 o výmere 243 m2
k. ú. V. Č., vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č. XXX, XXX, vlastnícky patriaci Q. O., bytom
na neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714,- Kčs, p. C. P. zaplatil do
pokladne MsNV v Seredi. Pani Ľ. P. žalovaným potvrdila, že p. Q. O. sa k spoluvlastníctvu uvedených
nehnuteľností dlhé roky nehlásila a jej pobyt bol neznámy, preto spolu s manželom považovali vec
za ukončenú vyvlastňovacím rozhodnutím a mali za to, že pán C. P. je zákonným spoluvlastníkom

vyvlastneného podielu. O to viac ich neskôr prekvapilo, že žalobca nadobudol sporné nehnuteľností po
poručiteľke Q. O. Osvedčením o dedičstve 30D/136/2015 zo dňa 12. 1. 2016. Notár JUDr. Michal Irsák,
so sídlom v Seredi, ktorý vykonal Osvedčenie o dedičstve žalovaným potvrdil, že nemal vedomosť o
vyvlastňovacom rozhodnutí. Na pojednávaní konanom dňa 19. 4. 2018 žalovaný 2/ uviedol, že bol v
Sládkovičove na matrike, kde žiadal vyhľadať v evidencii obyvateľov p. Q. O., žiadne informácie mu

nevedeli poskytnúť. Následne podľa telefónneho zoznamu telefonoval viacerým ľudom pod menom
Pivka, Pivková, ktorí mu taktiež nevedeli poskytnúť žiadne informácie, a keďže sa v mnohých prípadoch
jednalo o starších ľudí, pýtal som si tel. čísla na ich deti, ktoré nakontaktoval, avšak taktiež mu žiadne
informácie nevedeli poskytnúť. Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť.

4. Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - aktuálny LV č. XXX ako
aj LV zo dňa 19. 9. 2014, osvedčenie o dedičstve 30D/136/2015 Dnot 242/2015 po poručiteľke Q. O.,
nar. XX. X. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, list zo dňa 5. 4. 2016, Kúpna zmluva - notárska zápisnica
N 429/2014 Nz 34150/2014, vyvlastňovacie rozhodnutie pod č. XXXX/XXXX zo dňa 15. 10. 1971, list
p. P. pre žalobcu zo dňa 27. 3. 2017, vyslúchol žalovaných, navrhnutých svedkov a zistil nasledovný

skutkový a právny stav veci:

5. Žalobca podal žalobu tak, ako je vyššie popísané a odôvodnené.

6. Právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť,

ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty
sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným
útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej
koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Súd nemôže vyzývať (s poukazom na

dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti strán) stranu na preukázanie svojich tvrdení,
a pri svojom rozhodovaní v merite veci vychádza z toho, čo strana v konaní preukáže a to ku dňu,
kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie
je možné prihliadať. Súd poukazuje na Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009 z 24. 2. 2010
(Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta

prvá O.s.p. (teraz § 150 CSP), podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní,
t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na
účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu

zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce
navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné
bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že

súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd
vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú
povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom
dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťoutvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť
skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú
povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že

skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude
predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie
bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda
okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný

právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh
skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena.) ako aj na
Rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/217/2007 z 27. 7. 2009 (Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia
a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má
to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia
vo veci.).

7. S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu

s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na strany,
resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a

jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od
tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie strany napr. so
stanoviskom iných strán nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

8. Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán konania,

urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. februára 1998).

9. Súd dáva do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva
slobôd nepatrí dožadovať sa stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS
97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý
predkladá strana (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

10. Z LV č. XXX zo dňa 19. 9. 2014 mal súd za preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi
nehnuteľností boli:

- Q. O. (v niektorých úradných dokumentoch uvádzaná ako O.), v podiele 1/56;

- Q. C. v podiele 28/112 (14/56);
- Ľ. P. v podiele 27/56;
- M. W. v podiele 28/112 (14/56);
všetci spolu 1/1.

11. Dňa 19. 9. 2014 uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., Ľ. P. a M. W. ako
predávajúci Kúpnu zmluvu podľa § 588 OZ vo forme notárskej zápisnice spísanej dňa 19. 9. 2014 pod N
429/2014 Nz 34150/2014, predmetom ktorej bol predaj podielu nehnuteľností vo výške 55/56 za kúpnu
cenu 2000,- eur, ktorú kupujúci aj uhradili predávajúcim pri podpise Notárskej zápisnice. Následne na
to boli žalovaní zapísaný na LV č. XXX ako podieloví spoluvlastníci na základe vkladu povoleného dňa

8. 10. 2014 v.z. 163/2014.12. Z osvedčenia o dedičstve 30D/136/2015 Dnot 242/2015 po poručiteľke Q. O., nar. XX. X. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX, zo dňa 12. 1. 2016, právoplatným dňa 12. 1. 2013, mal súd za preukázané, že
žalobca nadobudol po smrti poručiteľky do vlastníctva nehnuteľnosti v podiele 1/56 k celku.

13. Z aktuálneho LV č. XXX mal súd za preukázané, že podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností sú
žalobca v podiele 1/56 a žalovaní v podiele 55/56 (tento podiel vlastnia v BSM).

14. To, že zákonné právo nebolo realizované, niet pochýb.

15. Podľa § 140 OZ, Ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže
ide o prevod blízkej osobe ( § 116, 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva,
majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.

16. So svojím spoluvlastníckym podielom môže každý spoluvlastník nakladať podobne ako vlastník

so svojou vecou. Jeho zmluvná voľnosť je však obmedzená zakotvením predkupného práva do
Občianskeho zákonníka (s účinnosťou od 1. januára 1992). Z neho vyplýva, že ak niektorý zo
spoluvlastníkov chce svoj spoluvlastnícky podiel previesť na cudzie osoby alebo na jedného zo
spoluvlastníkov, musí ho najskôr ponúknuť na kúpu všetkým ostatným spoluvlastníkom (nielen
niektorému z nich). Výnimkou je len prípad, keď spoluvlastník prevádza svoj podiel blízkej osobe.

Predkupnéprávopodielovýchspoluvlastníkovjezaloženépriamozákonom,pretohovorímeozákonnom
predkupnom práve (na rozdiel od zmluvného predkupného práva, ktoré vzniká zo zmluvy podľa § 602
a nasl.). Má vždy priamo zo zákona vecnoprávny charakter ako právo, ktoré je spojené s vlastníctvom
univerzálnych a singulárnych právnych nástupcov povinnej osoby. Podľa súčasnej právnej úpravy teda
platí, že ak niektorý zo spoluvlastníkov prevádza svoj spoluvlastnícky podiel na inú než blízku osobu,

ostatní spoluvlastníci majú naň predkupné právo. Zo zákonnej dikcie vyplýva, že za prevod treba
považovať tak odplatný prevod (napr. na základe kúpnej či zámennej zmluvy), ako aj prevod bezodplatný
(na základe darovania), ale aj vloženie spoluvlastníckeho podielu do obchodnej spoločnosti podľa §
59 OBZ. Práva a povinnosti z právneho vzťahu z predkupného práva vznikajú okamihom, keď jeden
zo spoluvlastníkov (povinná osoba) chce svoj podiel scudziť a previesť ho na inú než blízku osobu.

Tento spoluvlastník je povinný ponúknuť svoj podiel na veci na kúpu ostatným spoluvlastníkom ako
oprávneným osobám. V ponuke, ktorá pri prevode nehnuteľnosti musí byť písomná (§ 605 in fine),
by prevodca mal oprávnenému navrhnúť uzavretie zmluvy (§ 43a, § 43b) za určitých podmienok, s
uvedením ceny spoluvlastníckeho podielu a času, do ktorej má byť návrh prijatý (§ 43c). Oprávnený
spoluvlastník z predkupného práva má pri porušení povinností zo strany zaviazaného spoluvlastníka na

výber tieto možnosti:

a) domáhať sa vyslovenia relatívnej neplatnosti zmluvy o prevode podielu zo spoluvlastníctva na tretiu
osobu (§ 40a)
b) domáhať sa voči nadobúdateľovi (tretej osobe), aby mu predaný spoluvlastnícky podiel ponúkla na

kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých ich kúpil od zaviazanej osoby. Ak tak nadobúdateľ podielu
neurobí dobrovoľne, oprávnený spoluvlastník má právo domáhať sa na súde vydania rozhodnutia,
ktorým sa pri kúpnej zmluve nahradí prejav vôle nadobúdateľa (§ 229 CSP)
c) ponechať si predkupné právo, ktoré však začne pôsobiť až voči nadobúdateľovi podielu (§ 603 ods.
3 in fine).

17. Z výsluchu svedkov Q. C., rod. O., nar. XX. X. XXXX, a Ľ. P., rod. R., nar. XX. X. XXXX súd mal za
preukázané,žežalovaníichnavštívilispožiadavkou,čiimneodpredajúnehnuteľnostiakeďžeoninemali
záujem ich vlastniť, o predaj mali záujem. Všetci spoluvlastníci súhlasili s predajom nehnuteľností. V tom
čase ešte bola podielovou spoluvlastníčkou aj p. Q. O., ktorá ale už v r. 2014 musela byť mŕtva. V rodine

sa vypytovali na to, či niekto nepozná jej dedičov, k žiadnym informáciám sa však nedostali. Svedkyne
vedeli, že aj žalovaní zisťovali informácie ohľadne menovanej na úradoch. Chceli postupovať zákonne
tak, aby boli splnené všetky predpoklady na riadne odkúpenie nehnuteľností. Zároveň potvrdili, že
nehnuteľnosti užíva dlhé roky p. P., avšak bez právneho titulu, preto mu ponúkli, či ich chce odkúpiť, hoci
nemal predkupné právo. Nevyjadril sa, že by mal záujem, preto pozemok predali žalovaným. Predkupné

právo sme vzhľadom na vyššie uvedené nerealizovali. Svedkyne potvrdili, že na nehnuteľnostiach sa
nikdy neobjavil žiaden dedič po Q. O., žiaden dedič ani nebol zapísaný na LV, preto pri uzatváraní Kúpnej
zmluvy vychádzali z toho, že žiadny ani neexistuje.18. SvedkyňaP.uviedla,žejejmanžel,C.P.,užrokypredtýmzisťoval,kdesaQ.O.zdržiava,očomsúdu
predložila dôkaz (č. l. 92 spisu) - list MsÚ v Seredi zo dňa 6. 9. 1995, z ktorého vyplýva, že menovaná sa
nenachádza v evidencii mesta. Svedkyňa niekoľkokrát písomne oslovila žalobcu, po dedičskom konaní

30D, aby sa stretli u notára Irsáka, pretože chcela vyriešiť vlastníctvo podielu 1/56, pretože tento podiel
vlastním svedkyňa a je zastavaný jej rodinným domom. Ako dôkaz predložila súdu ňou písaný list pre
žalobcu zo dňa 27. 3. 2017 spolu aj s podacím lístkom (č. l. 94 spisu). Čo sa týka vyvlastňovacieho
rozhodnutia, podiel na nehnuteľnostiach 1/56 bol vyvlastnený z dôvodu výstavby rodinného domu
svedkyne a jej manžela so súpisným číslom XXXX/XX, toto rozhodnutie bolo právoplatné a preto ho

manželia P. užívali ako svoj vlastný, pričom nebohý C. P. tento podiel aj vyplatil tak, ako mu to bolo
uložené vo vyvlastňovacom rozhodnutí. Od právoplatnosti vyvlastňovacieho rozhodnutia ich nikto nikdy
nekontaktoval, že im podiel nepatrí, nikto si nenárokoval vlastnícke právo. Do r. 2016, keď sa žalobca
stal dedičom po Q. O., manželia P. nevedeli o žiadnych dedičoch, nebolo komu ponúknuť predkupné
právo pri predaji pozemkov, pretože k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo v r. 2014. Keďže o žiadnych
dedičoch nevedeli, nebolo komu ponúknuť predkupné právo.

19. Žalobkyňa na list p. P. nereagovala. P. P. užíval sporné pozemky, neplatil vlastníkom za užívanie,
nemali s ním uzatvorenú zmluvu a dokonca ich prenajímal stavebnej firme, bol tam uložený materiál,
ktorý sa následne predával.

20. Svedok W. sa k uvedenému skutkovému stavu nevedel vyjadriť.

21. Zodpovedá pravde, ako to žalovaní uviedli vo svojom vyjadrení (bod 3. tohto odôvodnenia), že
dňa 15. 10. 1971 Odbor výstavby MsNV v Seredi pod č. XXXX/XXXX-Výst. v zmysle § 18 zákona č.
87/1958 Zb. o stavebnom poriadku a podľa § 45 vyhl. č.. 144/1955 Ú.v. vyvlastňovacím rozhodnutím

pre účely zabezpečenia stavebných pozemkov, vhodných pre pridelenie do osobného užívania za
účelomvýstavbyrodinnýchdomov,podľasmernéhoúzemnéhoplánumestaSereď,vyvlastnilvprospech
žiadateľa C. P. (manžela Ľ. P. ako predávajúcej), ako spoluvlastníka parcely č. XX/X a XX/X k. ú. V. Č.
a to nasledovne:
- podiel 1/56 parcely š. XX/X dv. č. XXX o výmere 243 m2 a

- podiel 1/56 parcely š. XX/X dv. č. XXX o výmere 243 m2
k. ú. V. Č., vedený v SG Galanta LV č. XXX, EN č. XXX, XXX, vlastnícky patriaci Q. O., bytom na
neznámom mieste. Náhradu za vyvlastnený podiel, ktorá činila 714,- Kčs, p. C. P. zaplatil do pokladne
MsNV v Seredi. V odôvodnení je uvedení, že šetrením sa nepodarilo zistiť pobyt Q. O.. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 8. 11. 1971.

22. Podľa § 129 ods. 1 OZ, Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva
právo pre seba.

Podľa § 134 ods. 1 a 3 OZ, (1) Oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe

po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
(3)Dodobypodľaodseku1sazapočítaajdoba,poktorúmalvecvoprávnenejdržbeprávnypredchodca.

23. Vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je

vlastníkom. Predmetom vydržania môže byť hnuteľná aj nehnuteľná vec (vrátane bytov a nebytových
priestorov), ktorá je individuálne určená. K zákonným predpokladom vydržania patria:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,
b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby, ktorá je pri nehnuteľnostiach desať rokov. Prekážkou nepretržitosti nie je

právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú
vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby je pretrhnuté vtedy, ak držiteľ
prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Po uplynutí vydržacej doby
sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci bez splnenia akýchkoľvek ďalších podmienok. Vydržaním
sa nadobúda vlastnícke právo bez toho, aby sa o tom muselo rozhodnúť. Z toho vyplýva, že vydržacia

doba sa mohla skončiť pred účinnosťou súčasnej právnej úpravy. Preto je dôležité zisťovať:
- kedy sa skončila oprávnená nepretržitá držba a vydržacia doba,- aký zákonný predpis bol platný a účinný v čase začatia a skončenia vydržacej doby, pretože okamih
vznikuvlastníckehoprávatrebaposudzovaťpodľatýchtopredpisov(napr.podľauhorskéhoobyčajového
práva, podľa zákona č. 141/1950 Zb. a pod.).

24. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musí byť podložené
konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu
dobu dôvodné (R 8/1991). Zákonom ustanovené podmienky vydržania sú a) existencia držby veci
z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec patrí; b) uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v
držbe(trojročnádobaprihnuteľnýchveciach,desaťročnádobaprinehnuteľnýchveciach);c)spôsobilosť
predmetu vydržania (R 50/1985). Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t.j. ten, kto s
vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.
Detencia sama osebe na vydržanie nestačí. Či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,
musí byť zhodnotené objektívne; preto ak dôjde k sporu, nestačí dokazovanie zamerať len na zisťovanie

subjektívnych predstáv držiteľa. Predmetom vydržania môže byť aj časť pozemku (Rozsudok NS ČR,
sp. zn. 22 Cdo 837/98).

25. Účinky vydržania podľa ustanovenia § 135a OZ (v znení do 1. januára 1992) môžu nastať vzhľadom
na ustanovenie § 507a ods. 3 OZ (zákon č. 131/1982 Zb.) najskôr od 1. apríla 1984. Toto ustanovenie

umožňuje, aby do vydržacej doby uvedenej v ustanovení § 135a ods. 1 OZ bolo možné započítať aj
dobu, po ktorú občan alebo jeho právny predchodca za podmienok ustanovených v § 135a ods. 1 a 2
OZ mal vec v nepretržitej oprávnenej držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému
bremenu pred účinnosťou novely Občianskeho zákonníka (zákon č. 131/1982 Zb.). Týmto ustanovením
sa tiež sledovalo poskytnutie ochrany tomu, kto popiera vydržanie a je v právnom vzťahu k oprávnenému

držiteľovi, aby od 1. apríla 1983 do 1. apríla 1984 mohol urobiť právne opatrenie na prerušenie plynutia
vydržacej doby (R 50/1985). C. P. tak splnil podmienky vydržania k sporným parcelám v celom ich
rozsahu ku dňu 1. 4. 1984.

26. Oprávnená, a teda chránená držba, je výlučne takým faktickým stavom, pri ktorom sú súčasne

splnené oba pojmové znaky:
Ad a) Dobromyseľnosť držiteľa, že mu vec patrí, ktorá vychádza z presvedčenia držiteľa o tom, že
mu vec patrí a z toho, že toto presvedčenie má oporu v skutkových okolnostiach, ktoré nasvedčujú
tomu, že vec by mohla držiteľovi vlastnícky patriť (napr. v danom prípade vyvlastňovacie rozhodnutie,
(ktoré síce žalobca spochybnil, keď uviedol, že predmetné vyvlastňovacie rozhodnutie, ako správny

akt nemá zákonné náležitosti, konanie sa viedlo v roku 1971 s účastníkom, ktorý bol v tom čase
mŕtvy (p. Anna Pifková zomrela v roku 1964) a v čase vyvlastňovacieho konania už nemal právnu
subjektivitu. Je preto nepochybné, že pokiaľ príslušný orgán štátnej správy vykonávajúci vyvlastnenie,
toto vyvlastnenie vykonal ako s vyvlastňovaným s niekým iným ako s vlastníkom a vlastnícke právo
k veci, ktorá bola predmetom vyvlastňovania, patrilo subjektu, ktorý bol odlišný od vyvlastňovanej,

nemohli nastať právne účinky, ktoré právna úprava s vyvlastnením spája. Vyvlastňovacie rozhodnutie,
je rozhodnutím, ktoré nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.), na základe ktorého sa osoba ujala
držby), pričom vyvlastňovacie rozhodnutie spočívalo v skutočnostiach, ktoré vyžadovali kvalifikované
právne posúdenie, a držiteľ - C. P. na to nemal potrebné odborné predpoklady apod. Z toho vyplýva,
že dobromyseľnosť je vylúčená u toho, kto sa vedome zmocní veci protiprávne (v danom prípade sa to

nestalo), a to konaním napĺňajúcim skutkovú podstatu niektorého trestného činu, alebo komu bola vec
zverená iba na dobré slovo (tzv. výprosa).
Ad b) Ak držiteľ vykonáva držbu v rovnakom rozsahu ako vlastník, vykonáva oprávnenia patriace do
obsahu vlastníckeho práva, t.j. držiteľ nakladá s vecou ako so svojou (C. P. zaplatil kúpnu cenu za
pozemky). Súčasne však musí existovať úkon, ktorým bola vec držiteľovi fakticky odovzdaná do užívania

(v danom prípade vyvlastňovacie rozhodnutie). Na záver o tom, že držiteľ nakladá s vecou ako so svojou,
sa nevyžaduje zmluva ani rozhodnutie štátneho orgánu. Prekážkou nie je ani to, že držiteľ dočasne vec
neužíva, prípadne ju užíva iba občas. Stačí, aby pri faktickom ovládaní veci mal kedykoľvek možnosť
vykonávať držbu rovnako, ako vlastník vykonáva svoje vlastnícke práva.

27. Z citovaného ustanovenia § 134 ods. 1 OZ v spojení s § 129 ods. 1 OZ vyplýva, že nevyhnutnou
podmienkou daného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva je predovšetkým existencia právneho
dôvodu (titulu), z ktorého istý subjekt so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a
byť v dobrej viere, že je vlastníkom určitej veci. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou je, aby oprávnenýsubjekt toto právo po zákonom určenú dobu nerušene pre seba aj fakticky vykonával a bol počas celého
plynutia tejto doby dobromyseľný v tom, že je oprávneným držiteľom. Z dokazovania vyplynulo, že
p. P. bol oprávneným - dobromyseľným držiteľom a nehnuteľnosti nerušene užíval on a jeho právni

nástupcovia nerušenie do r. 2016. Žalobca nikdy predtým nevyzval p. P. či jeho právnych nástupcov na
vydanie nehnuteľností. Čo sa týka dobromyseľnosti, súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn.
I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 3. 2016. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov
je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu.
Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná

široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by
bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu (porovnaj aj R 14/2009). Otázkou dobrej viery
takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho
spochybňovaní treťou osobou. Nevyhnutným predpokladom pre tento orginárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť
s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Potom už zistenie, že osoba bola v dobrej

viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Aj s ohľadom na dátum úmrtia Q. O. (XX.
XX. XXXX) je nutné skonštatovať, že to na dobromyseľnosti a nerušenom užívaní nehnuteľností C.
P. a neskôr jeho právnych nástupcov nič nemení. Potom v čase uzatvorenia Kúpnej zmluvy zo dňa
19. 9. 2014, ktorú uzatvorili žalovaní ako kupujúci a podieloví spoluvlastníci - Q. C., Ľ. P. a M. W.
ako predávajúci, predávajúci nemali povinnosť ponúknuť nehnuteľnosti na predaj žalobcovi z titulu

zákonného predkupného práva, pretože žalobca nebol podielovým spoluvlastníkom nehnuteľností.

28. Z vykonaného dokazovania potom jednoznačne vyplýva, že Karol Račák nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 vydržaním najneskôr k 1. 4. 1984 (tento riadne a nerušene svoje
vlastnícke právo vykonával od 8. 11. 1971 až do roku 2016), predtým vlastnícky patriaci Q. O., z čoho

jednoznačne vyplýva, že žalobca nemohol nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v podiele 1/56 k
celku dedením.

29. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie tohto rozsudku, súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enunciátu.

30. O nároku žalovaných na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V sporových
konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo
veciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovprotineúspešnejstrane.Úspechvovecisazisťujeporovnaním
žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Keďže žalovaní bolí v konaní
plne úspešní, súd im priznal právo na plnú náhradu účelne vynaložených trov konania proti neúspešnej

strane - žalobcovi. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením podľa § 262
ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na
súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje (§ 362 ods. 1 CSP). Odvolanie môže podať strana, v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP).

Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 371 CSP žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť.

Podľa § 372 CSP v odvolacom konaní nemožno uplatniť práva voči žalobcovi vzájomnou žalobou.