Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 20. september 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoCsp/14/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200281
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120200281.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Viery Zoľákovej, v právnej veci žalobkyne: H. X., Q.. XX.X.XXXX, U. F.
XXX, XXX XX F., právne zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, so sídlom Sovietskych
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31954448, proti žalovanému: 365.bank, a. s., so sídlom Dvořákovo
nábrežie4,81102Bratislava,IČO:31340890,právnezastúpenejAdvokátskoukanceláriouRELEVANS
s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232 471, v spore o vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 497,39 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov, č. k. 7Csp/3/2020-285 zo dňa 26.5.2021, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti výroku II. o uložení povinnosti
žalovanému plniť žalobkyni a výroku III. o náhrade trov konania.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:

„I. N e p r i p ú š ť a zmenu žalobného návrhu jeho rozšírením na základe návrhu žalobkyne zo dňa

15.05.2021.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 497,39 Eur, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 497,39 Eur odo dňa 18.01.2020 do zaplatenia, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
III. Žalobkyňa m á vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že rozsudkom Okresného súdu Prešov číslo konania
7Csp/3/2020-93 zo dňa 9. septembra 2020 súd žalobu žalobkyne v časti o vydanie bezdôvodného
obohatenia zamietol, v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia rozhodol, že žalobkyňa má vo vzťahu
k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, určil zmluvnú podmienku uvedenú v
Obchodných podmienkach v článku 5, bod 5.6 za neprijateľnú a žalobkyni v tejto časti priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Na základe odvolania žalobkyne bol rozsudok súdu 1. stupňa
Uznesením Krajského súdu v Prešove číslo konania 15CoCsp/20/2020-231 zo dňa 26. novembra 2020

vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia a vo výrokoch o trovách
konania zrušený a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva, že úlohou súdu 1. inštancie bude skutočne ustáliť,
či sú dôvody bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného úveru ako ich špecifikuje žalobkyňa. Pokiaľ súdzistí, že je daná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti, bude vychádzať z behu subjektívnej dvojročnej
premlčacej lehoty v súlade s Nálezom Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 2460/17 z 19. marca
2018. Rovnako súd prvej inštancie ustáli moment, ku ktorému došlo k zaplateniu sumy, ktorá zodpovedá

istine, na ktorú má žalovaná nárok. Súd prvej inštancie dá priestor slabšej strane v konaní, aby vysvetlila
súdu svoje úvahy o bezdôvodnom obohatení, že bolo získané úmyselne a dá jej priestor na doplnenie
dokazovania v tomto smere.

3. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 3, 5, §

107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 455 ods. 1, 2 všetko Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2
a § 11 ods. 1 všetko zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov účinnému ku dňu 24.7.2012.

4. Podľa súdu prvej inštancie nepochybne, medzi žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom
bola dňa 24.7.2012 podpísaná zmluva o úvere konsolidácia, na základe ktorej bol žalobkyni ako dlžníčke

zo strany veriteľa poskytnutý úver vo výške 5.000,- eur, ktorý sa zaviazala splácať v mesačných
splátkach vo výške 134,85 eur, s dátumom prvej splátky 20.8.2012 vždy k 20. dňu v mesiaci, s
termínom konečnej splatnosti 20.7.2017, počet splátok predstavoval 60, RPMN bola 20,74 a celková
výška nákladov predstavovala 2.750,31 eur. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu zhodnotil
v zmysle námietok žalobcu vytýkané nedostatky zmluvy o úvere. Súd sa nestotožňuje s absenciou

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, že v zmluve absentuje
druh úveru. Druh úveru je jasne uvedený, že sa jedná o zmluvu o úvere konsolidácia, a preto súd
sa s absenciou tejto náležitosti nestotožňuje. Žalobkyni boli poskytnuté prostredníctvom formulára
pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere dostatočné informácie o povahe tohto úveru. V
bode 2.1 zmluvy o úvere je uvedený účet, na ktorý bol úver čerpaný, z čoho je zrejmé, že išlo o

úver bezhotovostný. V zmluve je jasne uvedené, že sa jedná o úver zmluva o úvere konsolidácia,
čiže je zrejmé, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že zmluva neobsahuje uvedenie druhu
spotrebiteľského úveru. Dlžník nebol žiadnym spôsobom ukrátený o informácie. Vedel, aký úver a za
akých podmienok mu bude poskytnutý, s týmto úverom súhlasil, prijal ho a splácal podľa podmienok
dohodnutých v zmluve o úvere. Súd sa preto s absenciou tejto náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.

a) zákona o spotrebiteľských úveroch v celom rozsahu nestotožňuje. Žalobkyňa namieta absenciu -
nedostatok náležitostí zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to
dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti úveru. Súd poukazuje
na článok 3 zmluvy o úvere konsolidácia, kde je uvedená splatnosť každej jednej splátky k 20. dňu
v mesiaci, termín konečnej splatnosti úveru 20.7.2017, počet splátok 20. Súd sa preto nestotožňuje s

argumentáciou žalobkyne, že tieto náležitosti v zmluve absentujú. Žalobkyňa namietala nesprávnosť
výpočtu RPMN, ktorá je v článku 3 zmluvy o úvere konsolidácia uvedené vo výške 20,74 %. Aj po
prepočte súdu pri výške úveru 5.000,- eur, pravidelnej splátke 134,85 eur, dobe splácania 60 mesiacov,
s intervalom splácania 1 mesiac, výška RPMN predstavuje 22,96 %, pričom v zmluve je deklarovaný
údaj 20,74 %. Súd tak uvádza a stotožňuje sa s argumentáciou žalobkyne, že v zmluve je uvedené

nesprávne RPMN vo výške 20,74 %, kde aj podľa prepočtu súdu táto výška predstavuje 22,90 %.
V zmluve je tak uvedené RPMN v neprospech spotrebiteľa čo samo o sebe spôsobuje dôsledok
uvedený v § 11 ods. 1 písm. a) v spojení s písmenom b) Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, podľa ktorého nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa spôsobuje bezúročnosť
a bezpoplatkovosť daného úveru. Žalovaný nepreukázal súdu opak a nepredložil súdu dôkaz o tom,

aby skutkové tvrdenia žalobkyne o nesprávnom výpočte RPMN boli nesprávne, t.j. skutkové tvrdenia
žalobkyne žiadnym spôsobom nevyvrátil. Rovnako je súd toho názoru, že v zmluve o úvere absentuje
aj uvedenie všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov v
súlade s § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Podľa názoru súdu v Zmluve o úvere
zo dňa 24.7.2012 je tiež nesprávne uvedená celková výška nákladov 2.750,31 eur. Celková výška

nákladov predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú má spotrebiteľ na úver skutočne zaplatiť, t.j. výškou
mesačnej splátky násobenej počtom splátok, čo predstavuje v danom prípade sumu 8.091,- eur (134,85
eur x 60) a výškou poskytnutého úveru 5.000,- eur. Skutočná celková výška nákladov je preto správna
3.091,- eur (8.091,- - 5.000,- eur = 3.091,-eur). Aj keď sa súd vyjadril v odôvodnení svojho rozhodnutia,
že nesúhlasí s tvrdenou absenciou zo strany žalobkyne zákonných náležitostí v zmluve ako je druh

spotrebiteľského úveru, ako aj doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru, je potrebné
poukázať na právny názor odvolacieho súdu v Uznesení číslo konania 15CoCsp/20/2020-231 zo dňa
26. novembra 2020 v bode 20. , v ktorom odvolací súd konštatoval absenciu druhu spotrebiteľského
úveru, doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti a rovnako aj nesprávne uvedenie RPMN.Nesprávne uvedenie RPMN, ako aj predpokladov pre výpočet RPMN a rovnako aj nesprávne uvedenie
celkovej výšky nákladov spôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru. Nebolo sporné medzi
stranami sporu, že žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 5.000,- eur, z ktorého zaplatila žalovanej

sumu 5.497,39 eur. Z výpisu z účtu vyplýva, že žalobkyňa zaplatila splátkami žalobcovi sumu 5.497,39
eur za obdobie od 20.8.2012 do 25.1.2013, keď uhradila sumu 4.685,85 eur. Uhradenie poslednej
splátky dňa 25. januára 2013, ktorým bola zaplatená celá istina úveru, medzi stranami sporu nebolo
sporné. V tomto konaní sa však bolo potrebné zaoberať vznesenou námietkou premlčania, ktorú vo
svojich prednesoch vzniesol žalovaný. Súd má za to, že žaloba bola podaná tak v subjektívnej dvojročnej

premlčacej dobe, ako aj v rámci objektívnej premlčacej doby, kde súd bral zreteľ na aplikáciu 10-
ročnej objektívnej premlčacej doby. Žalobkyňa súdu predložila prehlásenie M. Q. K. K. Y. F. zo dňa
11. decembra 2019, z obsahu ktorého vyplýva, že dňa 14. novembra 2019 predložila Zmluvu o úvere
konsolidáciazdruženiu,kdebolainformovaná,žezmluvamávady,apretojeúverpotrebnépovažovaťza
bezúročný a bezpoplatkový. Súd prvej inštancie pri začiatku plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej
doby je viazaný právnym názorom tak, ako to uviedol Krajský súd v Prešove vo svojom Uznesení č.

k. 15CoCsp/20/2020-231 zo dňa 26. novembra 2020, keď vychádzal z rozhodnutí Ústavného súdu
Českej republiky spisová značka II. ÚS 2460/17 z 19. marca 2018, ako aj z Nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky III. ÚS 413/2013. Odvolací súd vyslovil názor, že v kontexte nálezov Ústavného
súdu Českej republiky, ale aj Slovenskej republiky je treba určiť začiatok plynutia subjektívnej premlčacej
doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od momentu získania reálnych vedomostí žalobkyne o

všetkých skutkových okolnostiach, ktoré sú predpokladom pre záver o vzniku bezdôvodného obohatenia
na jej úkor, čo v prejednávanej veci smeruje ku konzultácii žalobkyne so M. Q. K. Y. F. tak, ako je
to v konaní uvedené. Z tohto dôvodu, keďže sa žalobkyňa o bezúročnosti a bezpoplatkovosti daného
úveru dozvedela dňom 14.11.2019, kedy predložila združeniu zmluvu o úvere s poukazom na podanie
žaloby dňa 7.1.2020, súd konštatuje, že žaloba bola podaná v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe.

Žalobkyňa splácala úver mesačnými splátkami žalovanému za obdobie od 20.8.2012 do 25.1.2013,
kedy zaplatila celú istinu poskytnutého úveru. Súd v tomto prípade s poukazom na rozhodovaciu prax
KrajskéhosúduvPrešoveaplikovalnadanýprípad10ročnúobjektívnupremlčaciudobu.Súdpoukazuje
na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 430/2018 zo dňa 5. decembra 2018, v ktorom
Ústavný súd sa stotožnil z hľadiska ochrany základných práv s názorom Okresného a Krajského súdu,

že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť spotrebiteľovi od
chvíle, keď sa od združenia na ochranu spotrebiteľov dozvedel o bezdôvodnom obohatení a Ústavný
súd akceptoval aj 10-ročnú premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa odôvodnenia
bodu 17 uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky spisová značka I. ÚS 430/2018, krajský súd
ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej

úpravy, ktorá nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom. Súd poukazuje na aplikáciu 10-ročnej objektívnej
premlčacej doby zo strany Krajského súdu v Prešove vo viacerých jeho rozhodnutiach, napríklad
5Co/153/2018 zo dňa 16. apríla 2019, 19Co/149/2018 zo dňa 30. mája 2019, z obsahu ktorých vyplýva,
že u obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí,
lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť,

a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním
neodôvodnených platieb obohacovať. Zákon pritom obchodníkovi ukladá, čo ma zmluva obsahovať,
aby transparentne informoval spotrebiteľa, k čomu sa spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie, že zmluva
musí obsahovať správne RPMN, čestné úroky a poplatky, ale aj do zmluvy predpísané správne a
úplné náležitosti. Nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v

zmluve a jednak ich rozdelením do vedľajších ustanovení. Ako profesionál tak robí preto, že tak chce
urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom. Aplikácia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby pri
absencii obligatórnych zákonných náležitostí zmlúv o úvere vyplýva napríklad aj z rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove 18Co/172/2018 zo dňa 20. januára 2020, 1Co/46/2019 zo dňa 28. januára 2020. Aj v
rozhodnutí Krajského súdu v Prešove 1Co/46/2019 zo dňa 28. januára 2020 vyplýva záver, že ak je

porušený zákon o spotrebiteľských úveroch, nemožno to hodnotiť inak ako úmysel žalovaného porušiť
zákon a v tomto zmysle ide o úmysel získať bezdôvodné obohatenie, a to prinajmenšom v rovine
nepriameho úmyslu. Preto sú úvahy súdu prvej inštancie o aplikovateľnosti 10 ročnej premlčacej lehoty
v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka správne. Keďže v zmluve, ktorú súd posudzoval zo dňa
24.7.2012 je nesprávne uvedené RPMN a to výrazne v neprospech spotrebiteľa, možno to hodnotiť

ako nepriamy úmysel dodávateľa obohatiť sa na úkor spotrebiteľa, čo zakladá úvahy súdu o aplikácii
desaťročnej objektívnej premlčacej doby. S poukazom na to, že žalobkyňa uhrádzala splátky úveru od
20.8.2012aposlednúsplátkuzaplatiladňom25.1.2013,pridoručenížalobynasúddňom7.1.2020nárok
žalobkyne nie je premlčaný ani v rámci plynutia 10 ročnej objektívnej premlčacej doby. Súd poukazujeaj na Rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. apríla 2021 vo veci C - 48519 LH proti Profi Credit Slovakia
s.r.o., kde zasadá efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá
stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátení súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia

zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13 EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore
s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota,
ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu. Článok 10 ods. 2 a článok 22

ods. 1 smernice 2008/48 ako boli vyložené rozsudkom z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia sa
majú uplatniť na zmluvu o úvere, ktorá bola uzatvorená pred vyhlásením uvedeného rozsudku a pred
zmenou vnútroštátnej právnej úpravy vykonanou s cieľom dosiahnuť súlad s výkladom, ktorý bol dňom
prijatý. Výrok o trovách konania vyplýva z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala úspech v
celom rozsahu, z tohto dôvodu jej súd priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v
rozsahu 100 %. O ich výške bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník

po právoplatnosti tohto rozsudku postupom podľa § 262 CSP.

5. Proti uvedenému rozsudku, a to proti jeho výrokom II. a III. podal žalovaný včas odvolanie z
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), h) a d) CSP, keď namietal, že žalobca žiadal o poistenie
schopnosti splácať úver. Žalobca tak sám a dobrovoľne požiadal o poistenie úveru, pričom mesačná

platba poistného činila sumu 4,85 eur. Podľa žalovaného je zrejmé, že 7 mesačná splátka pre účel
výpočtu RPMN z dôvodu, že poistenie schopnosti splácať úver nebolo podmienkou poskytnutia úveru,
bola len vo výške 130,- eur a do tejto sa nezapočítavalo poistné v sume 4,85 eur. Pri zohľadnení výšky
splátky 130,- eur, počtu splátok 60, výšky úveru 5.000,- eur, pritom výška RPMN podľa kalkulačky
vychádza 20,66 %, čo je v konečnom dôsledku údaj v prospech spotrebiteľa.

6. Pokiaľ súd prvej inštancie pri aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty poukázal na ustálenú
rozhodovaciu prax, tak podľa odvolateľa rozhodnutia Krajského súdu v Prešove nepredstavujú ustálenú
rozhodovaciu prax odvolacieho súdu s tým, že podľa žalovaného rozhodovacia prax dovolacieho
súdu, konkrétne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/238/2018 z 18.10.2018 jednoznačne

odmietlo súdnu prax postavenú na prezumpcii úmyselného zavinenia dodávateľa výlučne z dôvodu
podnikateľského postavenia a profesionality. Táto ustálená rozhodovacia prax bola podľa odvolateľa
potvrdená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/219/2019 z 21.10.2020, preto podľa
odvolateľa sa na danú vec vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začne plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu.

7. S poukazom na uvedené preto žalovaný v záverečnom návrhu žiadal, aby odvolací súd v časti
týkajúcich sa napadnutých výrokov rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a
zároveň prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

11. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza
nasledovné:

12. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalovaným ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníkom bola dňa
24.7.2012 uzatvorená zmluva o úvere konsolidácia. V zmluve o úvere bola uvedená výška úveru 5.000,-
eur a mesačná splátka vo výške 134,85 eur. Počet mesačných splátok 60, celková výška nákladovpredstavovala 2.750,31 eur, dátum prvej splátky bol 20.8.2012, dátum poslednej splátky 20.7.2017,
úroková sadzba bola vo výške 19 % ročne, RPMN banky vo výške 20,74 % a RPMN na trhu vo výške
21,68 %.

13. Podľa ustanovenia § 9 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvorenia Zmluvy o úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané

na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 Zákona o spotrebiteľských úveroch, poskytnutý spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa

§ 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,
b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd na úvod uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne pokiaľ právny vzťah založený

Zmluvou o úvere medzi žalobkyňou a žalovaným vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský. Spotrebiteľský
charakter sporu nebol žalovaným v konečnom dôsledku spochybnený. Medzi náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere patria aj náležitosti uvedené v ustanovení § 9 odsek 2 písm. j) Zákona o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere. Podľa tohto ustanovenia
zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí

obsahovať RPMN, všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, ako aj celkovú čiastku, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v Zmluve o úvere absentujú uvedené
predpoklady použité na výpočet RPMN, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. V zmluve musí byť jasné a pre
spotrebiteľajednoznačné,zakýchpredpokladovsavychádzaloprivýpočteRPMN.Zpredloženejzmluvy
je zistiteľná iba samotná výška RPMN banky a priemerná RPMN na trhu. Podľa názoru odvolacieho

súdu je uvedený záver správny. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších
údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a
preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia
uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca
jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky

predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve
tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne
skonštatoval súd prvej inštancie, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací
súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie
predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu

a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 ods. 2 písm. g) cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a
stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
miery;“Odvolacísúdpretozastávanázor,žetýmitopredpokladmijeuvedenievýškyúveru,výškysplátky,
jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že

v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet
RPMN, a preto správne skonštatoval súd prvej inštancie, že z tohto dôvodu je potrebné považovať úver
za bezúročný a bez poplatkov.

14. Správny je aj záver súdu prvej inštancie v tom smere, že v zmluve o úvere je nesprávne uvedená

celková výška nákladov 2.750,31 eur, správne ma byť 3.091,- eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi
sumou, ktorú má žalovaná na úver skutočne zaplatiť, t.j. výškou mesačnej splátky násobenej počtom
splátok, čo predstavuje v danom prípade sumu 8.000,09 eur a výšku poskytnutého úveru vo výške
5.000,- eur. Podľa odvolacieho súdu v zmluve taktiež absentuje aj celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, teda náležitosť vyžadovaná ustanovením § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch

v znení účinnom v čase zatvorenia zmluvy. Celková výška nákladov a celková čiastka, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť nie sú totožné pojmy. Povinnosťou spotrebiteľa totiž nie je zaplatiť iba náklady
spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, ale aj samotný spotrebiteľský úver. Celková čiastky, ktorú
musí spotrebiteľ zaplatiť je tak tvorená istinou spotrebiteľského úveru a nákladmi, ktoré spotrebiteľ musízaplatiť. V zmluve je uvedená malým písmenom informácia o tom, že celková čiastka úveru predstavuje
súčet úveru a celkových nákladov spojených s úverom, takúto informáciu nemožno považovať za údaj,
ktorý vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch.

15. S neuvedením predpokladov použitých na výpočet RPMN a celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť Zákon o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere spájal v
zmysle ustanovenia § 11 odsek 1 písm. a) následok v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

16. Čo sa týka práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, toto podlieha premlčaniu.
Pri premlčaní práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná
premlčacia doba a to subjektívna (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a objektívna (§ 107 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne na
sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je

dvojročná a na začatie jej plynutia vždy treba rešpektovať subjektívnu stránku oprávneného týkajúcu sa
jeho vedomosti o bezdôvodnom obohatení a vedomosti o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.
Žalovaný v konaní nepreukázal skoršiu skutočnú vedomosť žalobkyne o bezdôvodnom obohatení, a
preto nemôže súd považovať jeho námietku premlčania vo vzťahu k uplynutiu subjektívnej premlčacej
doby za dôvodnú.

17. V súvislosti s posudzovaním behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je potrebné zdôrazniť,
že žalobkyňa vstupuje do zmluvného vzťahu so žalovaným ako so subjektom podnikajúcim v oblasti
poskytovania spotrebiteľských úverov v dobrej viere, že žalovaným predložená a vopred pripravená
zmluva bude obsahovať všetky náležitosti vyžadované v tom čase účinným zákonom o spotrebiteľských

úveroch. V čase úhrady poslednej splátky žalobkyňa ako priemerný spotrebiteľ nemohla ani len
predpokladať, že žalovanému uhrádzala aj peňažné plnenia, na ktoré mu zákonný nárok nevznikol. V
reálnom živote totiž bežný spotrebiteľ má vedomosť len o tom, že uzatvoril zmluvu o úvere s veriteľom,
a že na účet veriteľa má splácať jednotlivé splátky podľa zmluvy.

18. Začiatok subjektívnej premlčacej doby je viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného o tom,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila. Slová „keď sa
oprávnený dozvie“, je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosť
o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nie je možné len
predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa o tom mohla

dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť.

19. V prejednávanej veci je nepochybné, že žalobkyňa o uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj
o povinnostiach zo zmluvy vyplývajúcich, mala vedomosť. Samotná vedomosť o týchto skutočnostiach
sama o sebe neznamená aj skutočnú vedomosť spotrebiteľa o tom, že vzniklo bezdôvodné obohatenie.

Na to, aby bezdôvodné obohatenie vzniklo, je potrebné, aby sa uplatnila fikcia bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru a na jej uplatnenie je zase potrebné, aby boli splnené presne špecifikované
predpoklady vyplývajúce zo zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy. Na to, aby sa spotrebiteľ skutočne dozvedel o bezdôvodnom obohatení, musel by skutočne
vedieť, že na ním uzatvorenú zmluvu o úvere sa vzťahuje fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti

vyplývajúca zo zákona.

20. Správnym nie je tvrdenie o nemožnosti aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby
vyplývajúcej z ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ako banka má dlhodobo v predmete
svojej činnosti poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy

vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy zákon č. 129/2010 Z. z. v ustanovení
§ 9 upravoval náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere. S neuvedením niektorých spája sankciu v
podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd prvej inštancie zistil, že v zmluve o úvere je uvedená
nesprávne výška celkových nákladov, čo predstavuje rozdiel v deklarovaných a skutočných nákladoch
rozdiel 159 eur v neprospech spotrebiteľa, čo malo vplyv na výpočet RPMN. Zmluva o úvere tiež

neobsahovala zákonom vyžadovanú náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských
úveroch. Ak tieto zákonom vyžadované osobitné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere dodržané
neboli, žalovaný sa svojej zodpovednosti za uzatvorenie takejto zmluvy nemôže zbaviť ani poukazom na
princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov vneprospech žalobkyne. Rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa treba vyžadovať v najvyššej možnej miere. Ak žalovaný ako subjekt dlhodobo pôsobiaci na
finančnom trhu, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov, v rozpore so zákonom nedodrží

predpísané náležitosti zmluvy spôsobujúce, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, jeho
konanie nemožno hodnotiť inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia plnením
bez právneho dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Je skutočne veľmi
ťažko uveriť, aby žalovaný ako banka nemal vedomosť o tom, čo môže spôsobiť uzavretím zmluvy bez
uvedenia týchto náležitostí a pre prípad, že sa tak stane, že s tým nebol uzrozumený.

21. Čo sa týka subjektívnej premlčacej doby, aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky sa
prikláňa ku skutočnej, teda nie len predpokladanej vedomosti oprávnenej osoby o všetkých skutkových
okolnostiach odôvodňujúcich záver, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na jej úkor a kto toto
bezdôvodné obohatenie získal. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 5.12.2018 č. k. I.
ÚS 430/2018-17 bez akýchkoľvek pochybností podporil úvahy odvolacieho súdu o tom, že žalobkyňa vo

veci 22Co 53/2017 Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo predmetom ústavnej sťažnosti,
sa o bezdôvodnom obohatení dozvedela od M. Q. K. K. Y. F., ktoré túto skutočnosť písomne potvrdilo
dňa 8.8.2016. Vo veci 22Co 53/2017 Krajský súd v Prešove uvažoval so začiatkom plynutia subjektívnej
premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od momentu konzultácie a poučenia daného
žalobkyni v danej veci M. Q. K. Y. a takéto úvahy odvolacieho súdu považoval za ústavne konformné aj

ústavný súd, nakoľko sťažnosť podanú žalovanou v tejto veci odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

22. Pokiaľ ide o desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia,
ktorú možno aplikovať v prípade, ak bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne, z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR vydaného vo veci 1Cdo 238/2017 dňa 18.10.2018 záver o nemožnosti aplikácie

desaťročnej objektívnej premlčacej doby nevyplýva. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR konštatuje,
že samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom podnikateľskom postavení subjektov v oblasti
poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch,
same o sebe nemôžu bez ďalšieho zakladať nepriamy úmysel veriteľa. Je nutné dôsledne skúmať
vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom

posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania
neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k
obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie,
aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať trojročnú alebo desaťročnú premlčaciu
dobu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné správne právne posúdiť, z akého

dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako pri bezdôvodnom
obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu reálne došlo. Až
po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu zavinenia
veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase, kedy došlo

k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania
úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná
objektívnalehota.VtomtorozhodnutíNajvyššísúdSRpodotkol,ževprípade,akveriteľkonánekorektne
a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je toto jeho konanie zo zákona
sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou, čo v podstate znamená, že

spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru. Táto skutočnosť má preto za následok
automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve odplaty a úrokov za poskytnutý úver.
Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou častí o úrokoch a odplate, alebo má
ešte také iné vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti neplatná. Uvedené má tiež dopad
na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo následne determinuje tak okamih

bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok plynutia objektívnej premlčacej
lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia.

23. Odvolací súd na podporu svojich tvrdení poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-485/19 LH proti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. zo dňa 22.4.2021, podľa ktorého „Zásada

efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že
na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy
o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpores požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota,
ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.“

24. V prejednávanej veci žalovaný poskytol žalobkyni finančné prostriedky na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej dňa 24.7.2012. žalobkyňa do dňa 28.11.2019 zaplatila žalovanému sumu 5.497,39 eur.
Žaloba bola doručená súdu prvej inštancie dňa 4.1.2020, a teda objektívna desaťročná premlčacia doba
neuplynula.

25. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol
právne dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne
neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade a aplikácii
zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 8.6.2006, I. ÚS 188/06).

26. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyžaduje, aby na každý argument

strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. (Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29.
mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy,

ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie za nedôvodné a
vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 CSP rozsudok v jeho
napadnutej časti potvrdil ako vecne správny.

27. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1

CSP, podľa ktorého žalobkyňa ako sporová strana mala v odvolacom konaní plný úspech, teda mala
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý v odvolacom
konaní úspech nemal. Výšku týchto trov ustáli postupom podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).