Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. september 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Cob/117/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3010899861
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3010899861.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO 36 613 843, proti žalovanému PhDr. G.
X., trvalý pobyt D. XX, XXX XX Y., o zaplatenie 9 229,01 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 8Cb/32/2008-449 zo dňa 25. novembra
2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 5 672,58 eur s úrokom z omeškania vo výške 12% ročne od 13.10.2003 do zaplatenia,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku II. rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, čo
odvolací súd rozsudkom č.k. 16Cob/100/2014-405 zo dňa 22.12.2014 rozsudok súdu prvej inštancie č.k.
8Cb/32/2008-359 zo dňa 11.12.2013 v časti výroku I. o zamietnutí žaloby o zaplatenie 975,84 eur s 12

% ročným úrokom z omeškania od 13.10.2003 do zaplatenia potvrdil a v časti výroku I. o zamietnutí
žaloby o zaplatenie 7 715,96 eur s 12 % ročným úrokom z omeškania od 13.10.2003 do zaplatenia
zrušil a v tejto časti vrátil spor na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

2. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. 8Cb/32/2008-359 zo dňa 11.12.2013 vo výroku I. zamietol
žalobu žalobcu, vo výroku II. zamietol vzájomnú žalobu žalovaného, vo výroku III. určil, že zmluvná
podmienka uvedená vo Všeobecných zmluvných podmienkach finančného leasingu spoločnosti GE

Capital Leasing, a.s., Verzia 5/2001, platných ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. 6.2.2002, v čl. VI. bod 5. kde
sa uvádza: "Ak LU neuhradí splátku alebo vedľajšiu platbu v dobe splatnosti, zaväzuje sa LSP uhradiť
dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 0,2 % (slovom dve desatiny percenta) z dlžnej čiastky za každý i
započatý deň omeškania" je neprijateľná a vo výroku IV. vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal
v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorým napadol výrok I. o zamietnutí žaloby a to v tej časti, v
ktorej súd prvej inštancie nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie 487,92 eur s príslušenstvom uplatnený

titulomnezaplatenýchsplátok,nároknazaplatenie7228,04euruplatnenýtitulomnáhradyškodyanárok
na zaplatenie 975,84 eur uplatnený titulom nezaplatených splátok z dôvodu, že na tento nárok, ktorý súd
prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodný, započítal nespotrebovanú časť zálohy na splátky. Proti výrokuII. a III. rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie podané nebolo, v týchto výrokoch nadobudol rozsudok
č.k. 8Cb/32/2008-359 zo dňa 11.12.2013 právoplatnosť.

3. V priebehu konania súd prvej inštancie uznesením č.k. 8Cb/32/2008-190 zo dňa 11.6.2010 podľa §
92 ods. 2, 3 O.s.p. pripustil, aby do konania na miesto doterajšieho žalobcu spoločnosti GE Money, a.s.,
Bottova 7, Bratislava, IČO 17 324 220 vstúpil ako žalobca spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o. so
sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO 17 324 220.

4. Súd prvej inštancie viazaný právny názorom odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p. v zrušujúcej
časti výroku I. o zamietnutí žaloby o zaplatenie 7 715,96 eur s 12 % ročným úrokom z omeškania
od 13.10.2003 spor žalobcu proti žalovanému opätovne prejednal a v rozsahu ním vykonaného
dokazovania spor v tejto časti rozhodol.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámením obsahu leasingovej

zmluvy č. XXXXXX zo dňa 6.2.2002, splátkového kalendára zo dňa 6.2.2002, všeobecných zmluvných
podmienok finančného leasingu spoločnosti GE Capital Leasing, a.s., protokolu o odovzdaní vozidla
zo dňa 6.2.2002, výzvy právneho predchodcu žalobcu zo dňa 31.10.2002, 26.8.2002, 24.7.2002,
24.6.2002, 24.5.2002, 24.4.2002, 25.3.2002, 25.2.2002, odstúpenia od zmluvy zo dňa 18.11.2002,
vyúčtovania zo dňa 19.9.2003 vrátane doručenky, kúpnej zmluvy zo dňa 30.6.2003, faktúry

č. XXFVOPXXXXXXX/X zo dňa 19.9.2003, prehľadom platieb žalovaného zo dňa 19.09.2003 a
opätovne posúdil uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 487,92 eur, ktorý predstavuje 11. splátku
za užívanie predmetu leasingu a nárok na zaplatenie sumy 7 228,04 eur uplatnený titulom náhrady
škody, ustálil, či porušenie povinnosti platiť leasingové splátky riadne a včas spôsobilo vznik škody
na strane žalobcu a po zistení existencie príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom

škody vychádzal pri určení výšky škody z účelu a obsahu finančného leasingu založeného leasingovou
zmluvou so zohľadnením zostatku nespotrebovanej časti zálohy na splátky vo výške 2 043,38 eur a
zaoberal sa námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán sporu.

6. Žalobca na pojednávaní uviedol, že v zmysle uzatvorenej leasingovej zmluvy právny predchodca

žalobcu uhradil časť kúpnej ceny motorového vozidla jeho predajcovi a túto cenu rozvrhol do 48
splátok, ktoré okrem rozvrhnutia kúpnej ceny na splátky obsahovali aj úrok, keďže odporca tieto splátky
neuhrádzal v zmysle dohodnutého splátkového kalendára, uhradil len 8 splátok, ďalšie splátky neuhradil.
Žalobca po ukončení zmluvného vzťahu utrpel škodu, ktorá spočíva v skutočnej škode, t.j. v tom o čo
sa jeho majetok zmenšil a to konkrétne v sume, ktorú uhradil predajcovi za predmet leasingu

a ktorá mu nebola uhradená v celej časti zo strany žalovaného. Žalovaný uhradil nadobúdaciu cenu
leasingu len vo výške v akej bola táto rozvrhnutá do 8 leasingových splátok. Žalovaný ďalej spôsobil
škodu žalobcovi, ktorá spočíva v ušlom zisku, to znamená v úroku, aký by dosiahol, ak by zmluvný
vzťah trval po dobu, na akú bol dohodnutý. Ukončenie zmluvného vzťahu zavinil žalovaný v dôsledku
riadneho neuhrádzania dohodnutých leasingových splátok v dohodnutej výške a v

dohodnutýchtermínoch.PoukázalajnačlánokIXbod.8všeobecnýchzmluvnýchpodmienok.Kpríčinnej
súvislosti uviedol, že pokiaľ by žalovaný riadne plnil všetky leasingové splátky, došlo by k riadnemu
plneniu zmluvy, t.j. splneniu všetkých povinností, ktoré z nej vyplývajú. Na strane žalobcu by nedošlo
k vzniku akejkoľvek škody. Škoda, ktorá vznikla žalobcovi, skutočná škoda a ušlý zisk, boli spôsobené
výlučne tým, že žalovaný riadne neuhrádzal leasingové splátky, v dôsledku čoho bola zmluva ukončená

v zmysle všeobecných zmluvných podmienok.

7. Žalovaný namietal, že predmetná leasingová zmluva je neplatná, pretože pracovník, ktorý konal za
žalobcu nemal plnú moc na jeho zastupovanie, takáto plná moc sa v spise nenachádza. Poukázal na to,
že vozidlo sa dalo predať za trojnásobnú cenu. Taktiež nie je ustálený deň, kedy došlo k odstúpeniu od

leasingovej zmluvy, žalobca odstúpil od zmluvy neplatne. Odstúpenie nebolo doručené do dispozičnej
sféry adresáta, nie je právoplatné, odstúpenie podpísal len zamestnanec správy pohľadávok. Podľa
názoru žalovaného nie je obvyklé, aby žalobca odstupoval od zmluvy po dvoch mesiacoch od neplatenia
leasingu. Poukázal na to, že on bol vtedy v nemocnici, ku koncu roku 2002 mal na splátkach uhradené
viac, ako mu ustanovovala zmluva. Namietal, že žalobca nepreukázal, že bol vlastníkom predmetného

vozidla. Žalovaný bol v tom, že je vlastníkom vozidla na základe kúpnej zmluvy, ktorú podpisoval a
leasingovú zmluvu považoval za simulovaný právny úkon. Leasingová zmluva bola podpísaná 5 dní
po kúpnej zmluve a táto bola zrejme antidatovaná. Poukázal na § 424 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého za škodu zodpovedá i ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním proti dobrým mravom, za konanieproti dobrým mravom považoval i konanie žalobcu pri podpise predmetnej kúpnej zmluvy. Uviedol,
že žalobca predal vozidlo špekulatívnym spôsobom, ktorého predaj nemohol ovplyvniť. Navrhol, aby
žalobca predložil v konaní osvedčenie o evidencii vozidla na preukázanie vlastníckeho vzťahu k vozidlu.

Tiež navrhol, aby žalobca predložil plnú moc, ktorou dvaja štatutári leasingovej spoločnosti splnomocnili
pracovníka na uzatvorenie leasingovej zmluvy, ako aj takú istú plnú moc pre V. L., ktorá podpísala
odstúpenie od zmluvy a takú istú plnú moc aj pre neho, pretože leasingová zmluva sa na plnú moc
odvoláva. Ďalej navrhol, aby žalobca preukázal, kedy mu bola zásielka - odstúpenie od zmluvy doručená
a ku ktorému dátumu, aby žalobca preukázal, akým spôsobom sa žalovaný mohol podieľať na znížení

škody pri predaji vozidla.

8. Skutkový stav preukázaný vykonaným dokazovaním posúdil súd prvej inštancie podľa § 489, § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa § 373, § 378, § 379, § 369 ods. 1, 2, § 502 ods. 1, 2 Obchodného
zákonníka a podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. Zdôraznil, že zodpovednosť za škodu podľa § 373
Obch.zákonníkajeobjektívnouzodpovednosťou,kdesaprevznikzodpovednostinevyžadujezavinenie,

predpokladom pre vznik zodpovednosti je porušenie povinnosti zo záväzku, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a porušením povinností, pričom existenciu týchto predpokladov
musí preukázať poškodený.

9. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobca ako leasingová spoločnosť (dodávateľ) a žalovaný ako

leasingový užívateľ (odberateľ) uzavreli dňa 6.2.2002 leasingovú zmluvu č. XXXXXXX,
ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu, protokol o
odovzdaní, splátkový kalendár a informácie o poistení, ktorými účastníci konania upravili predmet
zmluvy, vzájomné práva a povinnosti po dobu trvania zmluvy ako aj niektoré práva a povinnosti po
ukončení zmluvy. V článku 8. zmluvy si účastníci dohodli, že zmluva bola uzavretá podľa § 269 ods.

2 a podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka. K ukončeniu záväzkového vzťahu došlo zo
strany žalobcu písomným odstúpením od leasingovej zmluvy zo dňa 18.11.2002 podľa čl. IX. bod 2
zmluvy, ktorého účinky nastali podľa článku XII. bod 1 všeobecných zmluvných podmienok. K ukončeniu
zmluvy došlo z dôvodu porušenia povinností žalovaným platiť žalobcovi leasingové splátky.
Žalobca preukázal porušenie povinností žalovaným z predmetnej zmluvy ako jeden z predpokladov

vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka, ako aj ďalšie predpoklady pre
vznik zodpovednosti za škodu s poukazom na § 373 Obchodného zákonníka a to vznik škody s
poukazom na to, že žalobca motorové vozidlo zakúpil účelovo, pričom výber motorového vozidla bol na
žalovanom. Žalobca na zakúpenie motorového vozidla vynaložil finančné prostriedky vo výške uvedenej
v zmluve. Žalovaný ako leasingový užívateľ mal riadne a včas uhrádzať žalobcovi ako leasingovej

spoločnosti náklady na obstaranie predmetu leasingu ako aj úhradu za služby poskytované na základe
leasingovej zmluvy a v súvislosti s ňou v jednotlivých leasingových splátkach. Predčasným ukončením
leasingovejzmluvyzdôvodovnastranežalovanéhonedošloknaplneniudohodnutéhoúčeluleasingovej
zmluvy, nedošlo k úhrade obstarávacej ceny vozidla zo strany žalovaného žalobcovi (prostredníctvom
rovnomerne rozvrhnutých splátok) vrátane úrokov, čím došlo k škode na strane žalobcu. Týmto je

daná i príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaným a vznikom škody žalobcovi. Pokiaľ by
si žalovaný riadne plnil svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy, nedošlo by k odstúpeniu od zmluvy
zo strany žalobcu, obaja účastníci by sa riadili uzatvorenou zmluvou, žalobca by tak prostredníctvom
splátok mal vrátenú kúpnu cenu za motorové vozidlo (vrátane zisku). S poukazom na rozhodnutie
odvolacieho súdu, po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy a vrátení motorového vozidla späť

žalobcovi, má žalobca ako vlastník motorového vozidla právo v rámci výkonu vlastníckeho práva vozidlo
predať za dohodnutú cenu, ktorej výšku nemôže pôvodný užívateľ ovplyvniť, z obsahu leasingovej
zmluvy a ani zo všeobecných zmluvných podmienok takéto právo žalovaného nevyplýva a nebolo ani
dohodnuté, prijatím kúpnej ceny za pôvodný predmet leasingu a odpočítaním tejto ceny ako príjmu
žalobcu od peňažného záväzku žalovaného, realizoval žalobca spravodlivé vyrovnanie ich zmluvného

vzťahu. Žalobca vyčíslil škodu sumou 7 228,04 eur (217 751,80 Sk), táto predstavuje v zmysle článku
IX. bod 5. všeobecných zmluvných podmienok rozdiel medzi zostatkovou cenou vozidla (účtovnou) vo
výške 12 273,51 eur (369 751,80 Sk) a predajnou cenou vozidla bez DPH vo výške 5 045,48 eur
(152 000 Sk). Po zohľadnení nespotrebovanej časti zálohy na splátky vo výške 2 043,38 eur, je tak
žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 5 184,66 eur.

10. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi aj sumu 487,92 eur titulom
nezaplatenej splátky za mesiac december 2012. Uvedené s poukazom na dohodu účastníkov podľa
článku IX. bod 8 všeobecných zmluvných podmienok, v ktorom si žalobca a žalovaný dohodli pre prípadpredčasného ukončenia leasingovej zmluvy povinnosť žalovaného ako leasingového užívateľa zaplatiť
všetky neuhradené leasingové splátky za dobu platnosti zmluvy a taktiež aj povinnosť zaplatiť všetky
neuhradené zostávajúce splátky za dobu, na ktorú bola leasingová zmluva pôvodne uzavretá. Z tohto

ustanovenia zmluvy tak vyplýva, že aj v prípade ak sa splátka za mesiac december 2002 stala splatnou
až po ukončení leasingovej zmluvy, stala sa súčasťou konečného finančného vyrovnania, pretože
predstavuje žalobcom poskytnutú finančnú službu v prospech žalovaného ako časti nadobúdacej ceny
predmetu leasingu.

11. Uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 12% ročne posúdil súd prvej
inštancie podľa Obchodného zákonníka. Porovnaním výšky úrokov z omeškania ku dňu
omeškania žalovaného podľa Občianskeho zákonníka (keďže ide o spotrebiteľský vzťah) a podľa
Obchodného zákonníka súd prvej inštancie dospel k záveru, že úroky z omeškania podľa citovaných
ustanovení Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. by predstavovali 12,5 % ročne, čo
je viac, ako je žalobcom uplatnený úrok z omeškania podľa Obchodného zákonníka. Z tohto dôvodu

priznal žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy 5 184,66 eur a sumy 487,92 eur vo výške
12 % ročne od 13.10.2003 do zaplatenia. Výška úroku z omeškania je určená podľa § 369 Obch. zák.
účinného ku dňu vzniku omeškania s prihliadnutím na § 502 ods. 1,2 Obchodného zákonníka. Žalovaný
sa dostal do omeškania dňom 13.10.2003 vychádzajúc zo skutočnosti, že vyúčtovanie leasingu bolo
žalovanémudoručenédňa2.10.2003,vktorommalposkytnutúlehotunazaplatenie10dníoddoručenia.

12. Ku skutočnostiam žalovaným tvrdeným na pojednávaní, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný
namietal skutočnosti, ktoré už boli vo veci ustálené aj s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu
(ako je vyššie podrobne uvedené). Námietky žalovaného preto súd prvej inštancie v tomto rozhodnutí
osobitne vyhodnocoval a nevykonal dôkazy navrhované žalovaným (žalovaný nimi navrhoval preukázať

skutočnosti, ktoré v tomto štádiu konania mal súd ustálené a zo strany žalobcu preukázané).

13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, ktorého dôvody
doplnil na základe uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 8Cb/32/2008-460 zo dňa 11.4.2016 podaním zo
dňa 9.5.2016. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp.zn.

3Cdo 130/2010, podľa ktorej o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním
škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti je skutkovou otázkou, ktorá môže byť
riešená len v konkrétnych súvislostiach. Zodpovednosť nemožno robiť závislou na neobmedzenej
kauzalite (rozsudok NS SR zo dňa 30.6.2010, sp.zn. 5Cdo 126/2009). Vzťah príčiny a následku musí

byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti
treba skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje
skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Leasingová zmluva zakladá kauzalitu medzi
zavineným konaním a spôsobenou škodou (ušlý zisk žalobcu). Priama príčinná súvislosť medzi vznikom
dlhu a spôsobom predaja predmetu leasingu nevznikla. Nesplnenie zmluvnej povinnosti spôsobilo

ukončenie leasingovej zmluvy a nemá žiadny súvis s následným predajom. Uviedol, že odvolací súd
ustálil, že žalovaný nemá žiadny vplyv na predaj majetku žalobcu. Namietal, že súd prvej inštancie
vykonal úkony, na ktoré odvolací súd odkazoval, povrchne. Odvolací súd explicitne určil povinnosť
vecou sa znovu dôkladne zaoberať. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že po skončení zmluvy došlo ku
konkludentnej dohode o spôsobe vyrovnania záväzku žalovaného to dvoma spôsobmi, časť dlhu sa

mala vyrovnať z nespotrebovanej časti zálohy na splátky vo výške 2 043,38 eur a zostávajúca časť z
predaja predmetu leasingu. Poukázal na to, že dôkaz o existencii tejto dohody opiera o prejavy vôle,
ktoré osvedčovali úkony žalobcu a žalovaného, ktorými žalobca odstúpil od leasingovej zmluvy dňa
18.11.2012, jej zánikom vznikla žalovanému povinnosť nahradiť škodu z ušlého zisku pre porušenie
zmluvnej povinnosti, žalovaný odoprel náhradu škody s poukazom na nespotrebovanú časť zálohy a

možnosť predaja predmetu leasingu, ktorého reálna cena v tom čase dvojnásobne presahovala výšku
nároku žalobcu, žalobca nestanovil až do 19.9.2003 konečnú výšku údajnej škody, žalobca sa takmer
rok správal tak, že žalovaný dôvodne predpokladal akceptovanie návrhu na spôsob vyrovnania dlhu, dňa
30.6.2003 žalobca uzavrel kúpnu zmluvu na predmet leasingu bez akejkoľvek súčinnosti so žalovaným,
teda bez toho, aby mal žalovaný vplyv na výšku sumy, za ktorú žalobca predmet leasingu predal. Dňa

30.6.2003 žalobca zistil, že týmto predajom svoju pohľadávku voči žalovanému neuspokojí v plnej
výške, a preto sa rozhodol uplatniť si rozdiel ako škodu faktúrou zo dňa 19.9.2003 č.
XXFVOPXXXXXXX/X. Podľa názoru žalovaného z právneho hľadiska tým žalobca prejavil vôľu odstúpiť
od dohody o spôsobe vyrovnania záväzku, čo § 561 Občianskeho zákonníka nedovoľuje. V tejtosúvislosti poukázal na § 35 ods.1, 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ sa odvolací súd vyjadril, že žalobca
odpočítaním tržieb z predaja predmetu leasingu realizoval spravodlivé vyrovnanie zmluvného vzťahu,
ustálil, že žalobca mal dať žalovanému plnenie z predaja. Potom sa však treba vyrovnať s otázkou,

prečo žalobca dal iba časť a nie celú sumu, ktorá by zodpovedala výške nároku žalobcu (trhová hodnota
vozidla takmer trojnásobne presahovala cenu, za ktorú zamestnanci žalobcu auto špekulatívne predali).
Navrhol, aby odvolací súd žalobu zamietol v celom rozsahu z dôvodov, že medzi žalobcom a žalovaným
existovala dohoda o spôsobe vyrovnania dlhu a medzi porušením právnej povinnosti žalovaným a
predajom predmetu leasingu za špekulatívnu cenu nie je nijaká príčinná súvislosť. Podľa dohody o

spôsobe vyrovnania dlhu žalovaný dlh vyrovnal nesplatenou časťou zálohy a odovzdaním predmetu
leasingu, čím jeho dlh zanikol.

14. K doručenému odvolaniu sa žalobca vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu, v ktorom sa
stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.
K doručenému doplneniu odvolania sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu nevyjadril.

15. Od 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
CSP), ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. O.s.p. v znení neskorších predpisov.

16. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana

v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 a § 262 ods. 1
CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa §
363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.

17. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP
a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie
pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

18. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

20. Odvolací súd, ktorý pristúpil k rozhodovaniu v tejto veci po 1.7.2016, postupoval v odvolacom
konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade
s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky podľa právneho stavu existujúceho v čase
rozhodnutia veci súdom prvej inštancie a odvolania podaného za platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.). Odvolací súd tak

rešpektuje základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených
záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).

21. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie

dostatočným spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil
v súlade so zásadami podľa § 132 OSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka,
pri rešpektovaní právneho názoru odvolacieho súdu v predchádzajúcom odvolacom konaní sp.zn.
16Cob/100/2014, žalobe v časti o zaplatenie 5 672,58 eur s úrokom z omeškania vo výške 12 %

ročne od 13.10.2003 do zaplatenia vyhovel. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil v súlade
s požiadavkami § 157 ods. 2 OSP. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP).22. V súlade s § 387 ods. 3 prvá veta CSP odvolací súd ďalej konštatuje, že súd prvej inštancie
sa vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán sporu a preto postup odvolacieho súdu podľa tohto
ustanovenia neprichádza do úvahy.

23. Odvolací súd za aplikácie § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti posudzoval, či konanie pred
súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok.
Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a
ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní

nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/
CSP.

24. V súlade s § 387 ods. 3 druhá veta CSP sa odvolací súd vysporiadal s podstatnými tvrdeniami
žalovaného uvedenými v odvolaní, za ktoré, po posúdení obsahu odvolania, považoval tieto tvrdenia :

25. Žalovaný tvrdil, že nesplnenie zmluvnej povinnosti spôsobilo ukončenie leasingovej zmluvy a
ukončenie leasingovej zmluvy nemá žiadny súvis s následným predajom. V tejto súvislosti poukázal na
záver rozhodnutia odvolacieho súdu v predchádzajúcom odvolacom konaní (sp.zn. 16Cob/100/2014), v
ktorom odvolací súd explicitne určil súdu prvej inštancie povinnosť vecou sa znovu dôkladne zaoberať.
Podľanázoružalovanéhosúdprvejinštancievykonalúkony,naktoré odvolacísúdodkazoval,povrchne.

26. V rámci posudzovania dôvodnosti tohto odvolacieho tvrdenia žalovaného, odvolací súd zistil, že súd
prvej inštancie, ktorý bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 226 OSP vysloveným
v uznesení Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Cob/100/2014-405 zo dňa 22.12.2014, sa v konaní o
novom rozhodnutí vo veci týmto právnym názorom dôsledne riadil a v konaní podľa tohto právneho

názoru postupoval. Odvolacie tvrdenie žalovaného o povrchom vykonaní úkonov súdom prvej inštancie
nie je dôvodné. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného na pojednávaní dňa
10.11.2015 a listinami v rozsahu ako je uvedené v rozsudku (str.6) a zo zisteného skutkového stavu
opätovne posudzoval uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie 487,92 eur predstavujúci 11. splátku za
užívanie predmetu leasingu a nárok na zaplatenie 7 228,04 eur, ktorý žalobca uplatnil titulom náhrady

škody. Súd prvej inštancie posudzoval a po právnej stránke vyhodnotil predovšetkým ďalšie predpoklady
pre vznik zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka, keď v doterajšom konaní bolo
nepochybne preukázané, že žalovaný porušoval svoju základnú povinnosť zo zmluvného vzťahu riadne
a včas plniť leasingové splátky ako prvý a jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za
škodu predstavujúci protiprávne konanie žalovaného. Odvolací súd zdôrazňuje a opätovne poukazuje

na skôr vyslovený názor, že v danom spore je potrebné vychádzať z podstaty a definície leasingu,
ktorú žalobca a žalovaný uviedli a akceptovali v úvodnej časti všeobecných zmluvných podmienok
ako súčasť leasingovej zmluvy. V prípade finančného leasingu, ktorý sa stal účelom a obsahom
uzavretej leasingovej zmluvy, vzniká medzi leasingovým prenajímateľom - žalobcom a leasingovým
užívateľom (nájomcom) - žalovaným právny vzťah, na základe ktorého má leasingový užívateľ právo

užívať počas dohodnutej doby určitú vec vlastnícky patriacu leasingovému prenajímateľovi za úhradu
(odplatu, nájom) s tým, že nebezpečenstvo vzniku škôd na predmete leasingu a škôd spojených s
jeho prevádzkou nesie leasingový užívateľ a že predmet leasingu môže prejsť po skončení zmluvy
do vlastníctva leasingového užívateľa. V prípade finančného leasingu ide o účelový nákup veci
leasingovým prenajímateľom podľa záväznej objednávky a špecifikácie leasingového užívateľa. V

súlade so závermi odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne posúdil zistený skutkový stav, v ktorom
mal preukázané, že porušovanie povinnosti žalovaným riadne a včas plniť dohodnuté leasingové splátky
malo za následok platné predčasné ukončenie leasingového vzťahu a týmto predčasným ukončením
leasingového vzťahu z dôvodov na strane žalovaného došlo na strane žalobcu k vzniku škody (kúpna
cena predmetu leasingu ako skutočná škoda a ušlý zisku ako úrok, ktorý by žalobca ako leasingový

prenajímateľ dosiahol, ak by zmluvný vzťah trval po dohodnutú dobu). Priama príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody je daná samotnou existenciou zmluvného
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeného leasingovou zmluvou a v rámci nej dohodnutými
vzájomnými právami a povinnosťami, najmä vo všeobecných zmluvných podmienkach (§ 273 ods.
1 Obchodného zákonníka), a neplnením povinnosti žalovaným, ku ktorej sa žalovaný v tejto zmluve

zaviazal. Odvolací súd v súvislosti s posudzovaním tohto odvolacieho tvrdenia uvádza, že žalovaný na
pojednávaní dňa 10.11.2015 neuviedol žiadne podstatné tvrdenia, s ktorými by sa súd prvej inštancie, a
v predchádzajúcom odvolacom konaní odvolací súd, nezaoberal, predovšetkým v súvislosti so vznikom
a zánikom leasingovej zmluvy na základe platných právnych úkonov zo strany žalobcu a žalovaného(vznik leasingovej zmluvy) a zo strany žalobcu (zánik leasingovej zmluvy), ktorých posúdenie patrí k
prejudiciálnym otázkam v konaní.

27. V odvolaní žalovaný tiež tvrdil, že po skončení zmluvy došlo ku konkludentnej dohode o spôsobe
vyrovnania záväzku žalovaného voči žalobcovi, a to dvoma spôsobmi : časť dlhu sa mala vyrovnať z
nespotrebovanej časti zálohy na splátky vo výške 2 043,38 eur a zostávajúca časť z predaja predmetu
leasingu. Dôkaz o existencii tejto dohody žalovaný oprel o prejavy vôle, ktoré osvedčovali úkony
uskutočnené žalobcom a žalovaným. Ide o úkony prejavené tým, že žalobca odstúpil od leasingovej

zmluvy dňa 18.11.2012 a jej zánikom mala žalovanému vzniknúť povinnosť nahradiť škodu z ušlého
zisku pre porušenie zmluvnej povinnosti, ďalej tým, že žalovaný odoprel náhradu škody s poukazom
na nespotrebovanú časť zálohy a možnosť predaja predmetu leasingu, ktorého reálna cena v tom čase
dvojnásobne presahovala výšku nároku žalobcu, že žalobca až do 19.9.2003 nestanovil konečnú výšku
údajnej škody, že žalobca sa takmer rok správal spôsobom, z ktorého žalovaný dôvodne predpokladal
akceptovanie návrhu na spôsob vyrovnania dlhu, že dňa 30.6.2003 žalobca uzavrel kúpnu zmluvu

na predmet leasingu bez akejkoľvek súčinnosti so žalovaným bez toho, aby mal žalovaný vplyv na
výšku sumy, za ktorú žalobca predmet leasingu predal, keď žalobca zistil, že predajom neuspokojí
svoju pohľadávku voči žalovanému v plnej výške a že sa rozhodol uplatniť si rozdiel voči žalovanému
ako škodu vyúčtovanú faktúrou zo dňa 19.9.2003 č. XXFVOPXXXXXXX/1. Podľa názoru žalovaného
vystavením tejto faktúry žalobca prejavil vôľu odstúpiť od dohody o spôsobe vyrovnania záväzku, čo

podľa žalovaného ustanovenie § 561 Občianskeho zákonníka nedovoľuje, pričom poukázal na § 35
ods.1, 3 Občianskeho zákonníka.

28. Odvolacie tvrdenie žalovaného, že po skončení zmluvy došlo ku konkludentnej dohode o spôsobe
vyrovnania záväzku žalovaného voči žalobcovi, a to dvoma spôsobmi : časť dlhu sa mala vyrovnať z

nespotrebovanej časti zálohy na splátky vo výške 2 043,38 eur a zostávajúca časť z predaja predmetu
leasingu, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaným uvedený vecný a časový priebeh úkonov
po ukončení leasingovej zmluvy vykonaných žalobcom aj žalovaným neobstojí pre záver o vzniku a
zániku dohody o spôsobe vyrovnania záväzku žalovaného voči žalobcovi konkludentným spôsobom ako
dvojstranného právneho úkonu upravujúceho vzájomné vzťahy žalobcu a žalovaného po predčasnom

ukončení leasingovej zmluvy. Pre tento záver absentuje vážna a určitá vôľa zo strany žalobcu ako
nedostatok vôle žalobcu a jej prejavu. V konaní nebolo preukázané, že najmä v období od 18.11.2002,
kedydošlokpísomnémuodstúpeniužalobcuodleasingovejzmluvydo2.10.2003,kedyžalovanýprevzal
od žalobcu vyúčtovanie pri predčasnom ukončení leasingovej zmluvy a do 6.9.2004, kedy začalo súdne
konanie proti žalovanému, žalobca vykonal voči žalovanému úkony, ktoré smerovali a ktoré spôsobili

svojimiúčinkamivznikdohodyospôsobevyrovnaniazáväzkužalovanéhovočižalobcovikonkludentným
spôsobom.
Po zániku leasingovej zmluvy uskutočnil žalobca ako leasingový prenajímateľ v súlade s čl. IX. bod
9. finančné vyrovnanie písomnou formou. Podľa názoru odvolacieho súdu zo správania žalobcu, ktorý
vykonal finančné vyúčtovanie v súlade so zmluvným dojednaním takmer rok po ukončení leasingovej

zmluvy, nemožno nesporne ustáliť, že medzi žalobcom a žalovaným došlo v dôsledku tohto správania
sa žalobcu k vzniku dohody o spôsobe vyrovnania záväzku žalovaného voči žalobcovi konkludentným
spôsobom tak, ako to tvrdil žalovaný. Pred finančným vyrovnaním žalobca vyúčtoval žalovanému
jednotlivými faktúrami (v spise na č.l. 81, 82, 83, 84, 97) nielen zmluvné pokuty, ale aj náklady, ktoré mu
vznikli v súvislosti s vymáhaním nezaplatených splátok a odobratím vozidla a náhradu škody v zmysle čl.

IX. bod 5 všeobecných zmluvných podmienok. Aplikácia § 561 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje
alternatívny spôsob plnenia, neprichádza v spore do úvahy, pretože zaplatením 8 splátok, zálohy na
splátky a vrátením predmetu leasingu nedošlo k splneniu zmluvného ani zodpovednostného záväzku
žalovaného.

29. V odvolaní žalovaný ďalej uvádzal, že pokiaľ sa odvolací súd vyjadril (v konaní sp.zn.
16Cob/100/2014), že žalobca odpočítaním tržieb z predaja predmetu leasingu realizoval spravodlivé
vyrovnanie zmluvného vzťahu, tak podľa názoru žalovaného odvolací súd ustálil, že žalobca mal dať
žalovanému plnenie z predaja, a potom sa treba vyrovnať s otázkou, prečo žalobca dal iba časť a nie
celú sumu, ktorá by zodpovedala výške nároku žalobcu (trhová hodnota vozidla takmer trojnásobne

presahovala cenu, za ktorú zamestnanci žalobcu auto špekulatívne predali). Podľa dohody o spôsobe
vyrovnania dlhu žalovaný dlh vyrovnal nesplatenou časťou zálohy a odovzdaním predmetu leasingu,
čím jeho dlh zanikol.30. Žalovaným prezentované odvolacie tvrdenie odvolávajúce sa na právny názor odvolacieho súdu
vyslovený v rozhodnutí v predchádzajúcom konaní sp.zn. 16Cob/100/2014, nezodpovedá zmyslu tohto
právneho názoru, s týmto právnym názorom je v rozpore a žalovaný tento právny názor vyjadril

bez vnímania ostatných pre vec významných skutočností a súvislostí, najmä a predovšetkým bez
prihliadnutia na skutočnosť, že vlastníkom vozidla bol žalobca, ktorý bol oprávnený po zániku zmluvného
vzťahu realizovať predaj vozidla a bez prihliadnutia na skutočnosť, že obsahom zmluvného vzťahu
bol finančný leasing. Podľa názoru odvolacieho súdu toto tvrdenie žalovaného vyjadruje podľa obsahu
nesúhlas žalovaného s výškou kúpnej ceny, za ktorú žalobca predal vozidlo tretej osobe. Odvolací

v súvislosti s týmto tvrdením žalovaného zotrváva na právnom názore, že žalobca ako vlastník
vozidla má právo v rámci výkonu vlastníckeho práva vozidlo predať za dohodnutú cenu, ktorej výšku
nemôže pôvodný užívateľ ovplyvniť. Zdôrazňuje, že z obsahu leasingovej zmluvy a ani zo všeobecných
zmluvných podmienok právo pôvodného užívateľa vozidla (leasingového užívateľa) spolupôsobiť pri
tvorbe ceny v prípade predaja vozidla tretej osobe po predčasnom ukončení leasingového vzťahu
nevyplýva a nebolo ani dohodnuté. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o právo pôvodného užívateľa

vozidla (leasingového užívateľa) spolupôsobiť pri tvorbe ceny v prípade predaja vozidla tretej osobe
po predčasnom ukončení leasingového vzťahu, tak k zmene skutkového stavu veci pred súdom prvej
inštancie nedošlo. Preto ani záver odvolacieho súdu o tom, že najmä znalecký posudok ako listinný
dôkaz predložený žalobcom nemá na hodnotenie právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
žiaden vplyv a zistenia z tohto dôkazného prostriedku skutkový stav rozhodný pre právne posúdenie

veci nezmenilo, zostáva nezmenený. Vzhľadom na obsah vyššie uvedeného odvolacieho tvrdenia
žalovaného však považuje odvolací súd za nutné uviesť, že tvrdenie žalovaného o tom, že trhová
hodnota vozidla takmer trojnásobne presahovala cenu predaja vozidla žalobcom, v konaní neobstojí.
Žalovaný v konaní netvrdil žiadne konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa iného stavu vozidla ako tento
stav vyplýva z listín, ktorými súd prvej inštancie vykonal dokazovanie. Zo sprievodnej správy ku dňu

20.12.2002 (v spise na č.l. 31), z kúpnej zmluvy zo dňa 30.6.2003 (v spise na č.l. 87) a zo znaleckého
posudku zo dňa 26.3.2003 (v spise na č.l.91-96) bolo v konaní pred súdom prvej inštancie zistené, že
došlo k odobratiu vozidla, ktoré bolo poškodené, poškodenie vozidla nebolo hlásené poisťovni a ku dňu
19.3.2003, kedy znalec zistil technický stav vozidla, bolo zistené aj poškodenie karosérie na ľavom boku
vozidla po celej dĺžke a pravého zadného blatníka - zadného rohu, poškodenie antikorózneho náteru

podvozku, ďalej poškodenie výbavy karosérie v rozsahu čelného okna, predného a zadného nárazníku,
prednej masky, spojlera (čiastočne) a spodnej časti predných podblatníkov. V rámci zistenia celkového
technického stavu vozidla znalec uplatnil zrážky pri motore, prednej náprave, zadnej náprave, karosérii,
výbavy karosérie. Technický stav vozidla stanovil na 48,55 %, koeficient predajnosti stanovil na 0,60,
technickú hodnotu vozidla stanovil na 419 083,60 Sk, pričom vychádzal z východiskovej hodnoty vozidla

863 200 Sk a zisteného technického stavu vozidla 48,55 %. Z týchto údajov a hodnôt potom stanovil
všeobecnú hodnotu vozidla v sume 251 450 Sk s DPH. Vozidlo žalobca predal tretej osobe za cenu
182 400 Sk a túto sumu ako svoj príjem žalobca odpočítal od peňažného záväzku žalovaného.

31. V odvolaní žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

28.10.2010, sp.zn. 3Cdo 130/2010, podľa ktorého o vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak je medzi
protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku
škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti je skutkovou
otázkou, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Tvrdenie, že zodpovednosť nemožno
robiť závislou na neobmedzenej kauzalite oprel žalovaný o názor vyslovený v rozsudku NS SR zo

dňa 30.6.2010, sp.zn. 5Cdo 126/2009. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný,
neprerušený; nestačí iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu. Leasingová zmluva zakladá kauzalitu medzi zavineným konaním a
spôsobenou škodou (ušlý zisk žalobcu). Priama príčinná súvislosť medzi vznikom dlhu a spôsobom

predaja predmetu leasingu nevznikla.

32. Závery vyššej súdnej autority, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozhodnutiach,
na ktoré žalovaný poukazuje v odvolaní, sú významné z hľadiska naplnenia princípu právnej istoty a
tieto závery v rovine právnej teórie pre posúdenie nároku zo zodpovednosti žalovaného za škodu pri

skúmaní a hodnotení jednotlivých zákonných predpokladov v plnom rozsahu platia aj v danom spore.

33. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.10.2010, sp.zn. 3Cdo
130/2010, bola predmetom dovolacieho prieskumu otázka existencie priamej príčinnej súvislosti medziprotiprávnym konaním žalovaného, ktorý zavinil dopravnú nehodu a následným vznikom povinnosti
žalobkyne vrátiť pomernú časť poskytnutého peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla,
ktoré bolo pri dopravnej nehode poškodené, t.j. či žalovaný nesie zodpovednosť za škodu, ktorá

žalobkyni vznikla vrátením pomernej časti tohto poskytnutého príspevku. V tomto rozsudku Najvyšší súd
Slovenskej republiky uviedol ...“ O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide totiž vtedy, ak je medzi
protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody
iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nevznikne. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou,
ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti je treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala a je
rozhodujúca iba vecná súvislosť príčiny a následku. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, nerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosti za škodu“...

34. Preskúmaním obsahu spisu v kontexte jednotlivých skutkových zistení a ustáleného skutkového

stavu pred súdom prvej inštancie, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že v spore je
daný priamy vzťah príčiny a následku. Tento priamy vzťah vyplýva z toho, že protiprávny úkon
žalovaného (neplatenie splátok v dohodnutom čase a v dohodnutej výške podľa zmluvného dojednania
- splátkového kalendára) ako príčina mal za následok, že žalobca počas plynutia dohodnutej doby
platnosti leasingovej zmluvy využil svoje právo ukončiť túto zmluvu pred jej riadnym a dohodnutým

ukončením, t.j. právo zmluvu ukončiť predčasne. Následné predčasné ukončenie zmluvy z dôvodov
výlučne na strane žalovaného ako priama príčina malo za následok vznik jednak peňažnej pohľadávky
žalobcu voči žalovanému na jednej strane a vznik peňažného záväzku žalovaného voči žalobcovi, k
plneniuktoréhosažalovanýpretentoprípadzaviazalnastranedruhejprirešpektovanízákladnéhoúčelu
a predmetu leasingovej zmluvy a jednak vznik zodpovednostného vzťahu žalovaného za majetkovú

škodu, ktorá v spore predstavuje rozdiel medzi zostatkovou cenou vozidla (účtovnou) a predajnou cenou
vozidla bez DPH so zohľadnením výšky nespotrebovanej časti zálohy na splátky.
35. V rozsudku zo dňa 30.6.2010 v konaní sp.zn. 5Cdo 126/2009 vyslovil Najvyšší súd Slovenskej
republiky rovnaké závery pre riešenie otázky príčinnej súvislosti, ktorá je vo svojom základe otázkou
skutkovou a ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Ďalej uviedol, že vymedzenie toho,

medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou tejto ujmy) má byť príčinná
súvislosť zisťovaná, je nepochybne právnym posúdením. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu
má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada
požadovaná, a práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym
konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť.

36. Odvolací súd uvádza, že posúdenie skutkového stavu a právne posúdenie žalobcom uplatneného
nároku na náhradu škody vo výške 7 228,04 eur súdom prvej inštancie je správne a pri posúdení
zodpovednosti žalovaného za škodu zodpovedá záverom, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky
vyslovil vo vyššie uvedenom rozsudku a ktoré odvolací súd posúdil rovnako ako uviedol v bode 34.

odôvodnenia tohto rozsudku.

37. Odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených ako
neopodstatnené. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie z dostatočne vykonaného dokazovania
vyvodil skutkový stav, ktorý zodpovedá obsahu dôkazov zistených z listinných dôkazných prostriedkov.

38. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje
správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.

39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255

a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania 100 % podľa zásad upravených v § 251 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).