Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. august 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/132/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4210208263
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4210208263.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobkyne: K. H., nar. XX.XX.XXXX,
bydlisko I. č.XX, XXX XX R., zastúpenej: Mgr. Elena Szabóová, advokátka so sídlom Hlavné námestie
7, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Komárno zo dňa 8. októbra 2020 č.k. 6C/222/2010-470, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p

o t v r d z u j e .
Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. V danej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej náhrady škody v sume 2.433,18 eura a
nemajetkovej ujmy v sume 36.500 eur s úrokom zo meškania vo výške 8,5 % ročne od 18.11.2009
do zaplatenia a náhrady trov konania. V priebehu konania vzala žalobu v časti o zaplatenie sumy
953,91 eura s príslušenstvom späť a žiadala v tejto časti konanie zastaviť. Súd prvej inštancie v poradí
prvým rozsudkom zo dňa 27. septembra 2016 č.k. 6C/222/2010-177, konanie v časti o zaplatenie sumy

953,91 eura uplatnenej titulom náhrady škody zastavil. V ostatnej časti žalobu zamietol. Na odvolanie
žalobkyne Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 28. marca 2018 č.k. 25Co/138/2017-255 rozsudok
súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 953,91 eura
uplatnenej titulom náhrady škody zastavil. V ostatnej časti žalobu zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa
domáhalavočižalovanej náhradyškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomvovýške1.479,27
euraspríslušenstvom,nemajetkovejujmyvovýške36.500eurspríslušenstvom.Žalovanejpriznalprávo

na náhradu trov konania vo výške 100 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 1 písm.
a), c), § 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
2.2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa si, po čiastočnom späťvzatí, uplatnila nárok na náhradu
škody v sume 1.479,27 eura a nemajetkovej ujmy v sume 36.500 eur na základe rozhodnutia súdu v
súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 6C/91/2002, v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Nitre, právoplatným dňa 14.06.2007. Žalobkyňa bola uvedenými rozhodnutiami

zaviazaná zaplatiť X. sumu 12.563,- Sk s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia.
Následné dovolanie žalobkyne Najvyšší súd SR odmietol. Žalobkyňa doručila žalovanej žiadosť o
predbežné prerokovanie nároku, ale žalovaná nárok neuspokojila dôvodiac nesplnením zákonných
predpokladov.2.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prejednávanom prípade nebolo preukázané splnenie zákonnej
podmienky podľa § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže zo strany žalobkyne nebolo preukázané, že
právoplatné rozhodnutie súdu bolo zrušené respektíve zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Okresný súd vo veci sp.zn. 6C/91/2002 rozhodol rozhodnutím, ktoré bolo zmenené navýšením priznanej
sumy zo strany Krajského súdu v Nitre a následne NS SR rozhodol o odmietnutí dovolania v konaní
sp.zn. 1Cdo 48/2008. Ani v jednom konaní nedošlo k zmene alebo zrušeniu právoplatného rozhodnutia
súdu. Žalobkyňa vo veci podala aj návrh na obnovu konania, ktoré konanie bolo vedené na tunajšom
súde pod sp.zn. 8C/209/2009 s tým, že súd zamietol návrh na obnovu konania sp.zn. 6C/91/2002, ktoré

rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.10.2011 v spojení s uznesením KS NR.
2.4. Súd prvej inštancie uviedol, že zákon nedefinuje čo sa rozumie pod pojmom „nesprávny úradný
postup“. Nesprávnym úradným postupom však je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov
v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.
Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenejlehote.Zanesprávnyúradnýpostupjemožnépovažovaťiinénekonaniepríslušnéhoorgánu,

teda nevykonávanie úradného postupu. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na
to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením alebo bez tohto zavinenia. Splnenie podmienok
zodpovednosti za škodu musí preukázať poškodený, ktorý v súdnom konaní znáša dôkazné bremeno

o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
2.5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a spoľahlivo
nepreukázala vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s namietaným
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, predovšetkým z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov, ktoré nastali po nezákonnom rozhodnutí a v dôsledku

nesprávneho úradného postupu v živote žalobkyne s poukazom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti
a podobne. Žalobkyňa nepreukázala porušenie práva a neuniesla dôkazné bremeno, že nemajetková
ujma jej vznikla a že na jej uspokojenie nie je postačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia
práva, ospravedlnenie resp. iné formy satisfakcie. Žalobkyňa nepreukázala zníženie resp. aspoň zmenu
jej spoločenskej angažovanosti sa na verejnosti v dôsledku vedenia súdneho konania na Okresnom

súde Komárno pod sp.zn. 6C/91/2002.
2.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je kompetentný preskúmať súdne konanie vedené pod
sp.zn. 6C/91/2002 ani z hľadiska existencie prieťahov v konaní pred súdom. K tomu poukázal na
ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 (zákon č. 412/1012
Z.z). Dospel k záveru, že z uvedeného vyplýva oprávnenie všeobecného súdu pristúpiť k priznávaniu

náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov v
konaní bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní
pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom SR. Konštatoval, že
žalobkyňa v konaní nepreukázala splnenie zákonných podmienok na priznanie uvedeného nároku a to,
že došlo ku konštatovaniu nesprávnosti úradného postupu zo strany súdu v zmysle § 9 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z.z., podľa ktorého možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti
o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok
prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej
republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ustanovenie
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. aplikoval s poukazom na prechodné a záverečné ustanovenia, v
ktorých nie je explicitne upravená ani vylúčená aplikácia citovaného ustanovenia zákona. Navyše aj
bez tejto úpravy platilo, že bolo objektívne vylúčené, aby všeobecné súdy mohli rozhodnúť o vlastnom

nesprávnom postupe ak sa tohto dopustili okresné súdy a už vonkoncom bolo vylúčené, aby všeobecné
súdy posudzovali postup súdov vyššieho stupňa (krajského súdu, Najvyššieho súdu).
2.7. K námietkam žalobkyne, podľa ktorých v konaní sp.zn. 6C/91/2002 bola žaloba podaná na vydanie
bezdôvodného obohatenia, avšak súdy rozhodovali o peňažnom plnení podľa § 123 Občianskeho
zákonníka nad rámec žaloby v rozpore § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka s právami väčšinovej

spoluvlastníčky,súdprvejinštancieuviedol,žesúdyv občianskoprávnomkonaníniesúviazanéprávnou
kvalifikáciou podanej žaloby, len uplatnenou sumou na zaplatenie a skutkovými okolnosťami za účelom
zabezpečenia nezameniteľnosti nároku, o ktorom súd právoplatne rozhodol. Nevyhovel podanej žalobe
ani na základe tvrdenia žalobkyne, že ak súd nerozhodol v lehote, ktorá predstavuje tzv. priemernúdĺžku súdneho konania, došlo tým k nesprávnemu úradnému postupu. Konštatoval, že ukazovateľ akým
je priemerná dĺžka súdneho konania, predstavuje len štatistický ukazovateľ bez zohľadnenia tzv. testu
závažnosti v zmysle Nálezu ÚS SR 49/01, podľa ktorého platí, že rýchlosť a účinnosť každého súdneho

konania je objektívne podmienená charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej
veci,amalabyzodpovedaťpovahenáročnostiveci.Pretonatomtoštatistickomukazovateliniejemožné
prijať zovšeobecňujúci záver o nesprávnosti úradného postupu.
2.8. Vo vzťahu k namietanej nemajetnosti žalobkyne súd prvej inštancie uviedol, že zo svojej
rozhodovacej činnosti v iných konaniach a z katastrálneho portálu zistil, že žalobkyňa je vlastníčkou,

resp. podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností v rôznych pomeroch v okrese J., v obci a katastrálnom
území R., a to pozemkov zapísaných na listoch vlastníctva č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX,
XXXX, XXXX, ako aj garáže a rodinného domu, kde sama je vlastníčkou v pomere 1/4 k celku po tom, čo
darovacou zmluvou z 30.03.2007 svojej dcére darovala podiel v pomere 2/6 z celku. Tieto skutočnosti
svedčia tomu, že nejde o nemajetnú osobu, ale o osobu primerane zabezpečenú nehnuteľnosťami, ktoré
nehnuteľnosti využíva či už pre svoje potreby, resp. prenecháva na užívanie iným, môžu jej vytvoriť

určitý zdroj príjmu. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že mu je známe, že žalobkyňa je zabezpečená
pravidelným príjmom, dlhodobo, cca od 01.12.1996, z invalidného dôchodku, a t.č. už zo starobného
dôchodku. Nesúhlasil, že prebiehajúce súdne konania, vedené na tomto súde, majú spôsobiť radikálne
zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne, nakoľko už v minulosti, od 01.12.1996, t.j. pred zahájením
súdneho konania 6C/91/02 (ktoré bolo zahájené dňa 15.03.2002) bola poberateľkou invalidného

dôchodku. O celkovej zdravotnej fyzickej, aj psychickej dispozícii žalobkyne svedčí skutočnosť, že
žalobkyňa so svojou rodinou (aj s manželom) do súčasnosti viedli, resp. vedú väčšie množstvo súdnych
konaní, ktoré skutočnosti sú známe senátu 7C OS KN z jeho spisu 7C/234/2007 s dôrazom na č.
l. 199-200 súdneho spisu, a rovnako z odpovede predsedu OS KN zo dňa 20.03.2017 Ústavnému
súdu SR, z ktorej odpovede možno mať za to, že takéto množstvo súdnych konaní už napĺňa kritérium

zneužitia práva na prístup k súdu. K tomu poukázal na rozhodnutie NS ČR 30 Cdo 2681/2014. Vo vzťahu
k námietke žalobkyne, podľa ktorej súdy im nedoručovali všetky listiny, v potrebnom počte, ktoré boli
založené do súdneho spisu, resp. ktoré zákon určuje na doručenie žalovanej v pôvodnom konaní, a
preto bola nútená periodicky sa dostavovať do infocentra okresného súdu, uviedol, že ide výlučne o
všeobecné tvrdenie, ktoré vylučuje konfrontáciu - overenie tohto tvrdenia zo strany súdu, ktoré konkrétne

listiny (označením listín, číslo listu spisu, resp. akokoľvek inak identifikované listiny) sa im nedoručili.
2.9. S poukazom na rozhodnutie NS SR 1 Cdo 92/2011, podľa ktorého súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, súd prvej inštancie uviedol, že v konaní vykonal všetky dôkazy navrhnuté

účastníkmi, žiadny návrh na doplnenie dokazovania nebol zo strany účastníkov konania uplatnený, a
ktoré dôkazy považoval za potrebné tie v tomto písomnom vyhotovení rozsudku aj vyhodnotil.
2.10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 251, § 262 ods. 1 a § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku tak, že žalovanej strane priznal nárok na náhradu trov v plnom rozsahu
z dôvodu, že žaloba bola v plnom rozsahu zamietnutá.

3.1. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote odvolanie a navrhovala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal jej náhradu
trov prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvodila odvolacími dôvodmi uvedenými
v § 365 ods. 1 a v § 366 CSP.
3.2. Odvolateľka zopakovala svoju argumentáciu z konania pred súdom prvej inštancie, podľa ktorej

v konaní sp.zn. 6C/91/2002 bola pripustená žaloba proti nej za bezdôvodné obohatenie, avšak súdy
bez akejkoľvek upozornenia alebo objasnenia konali následne podľa § 123 OZ ignorujúc skutkový stav,
ktorý jej vyplýval z § 139 ods. 2 OZ ako práva väčšinového spoluvlastníka. Tvrdila, že to predstavovalo
nesprávny úradný postup, následky ktorého sú zakotvené v zákone č. 514/2003 Z.z. a v čl. 46 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky. Namietala, že išlo o nesprávnu aplikáciu práva na zistený skutkový stav.

K tomu poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 277/2009 a rozsudok Najvyššieho
súdu SR z 30. mája 2000 sp.zn. 2 Cdo 141/99. Tvrdila, že neužívala a neužíva predmetné nehnuteľnosti
v celosti, iba ich udržiavala a udržiava do skončenia súdneho konania 5C/7/1999 o vysporiadanie
podielového spoluvlastníctva vedeného na Okresnom súde v Komárne. Na udržiavanie nehnuteľností
vynakladala potrebné finančné prostriedky a plnenie v podobe výkonov (fyzická práca).

3.3. Žalobkyňa v odvolaní ďalej tvrdila, že jej žaloba nemohla obsahovať náležitosti, ktoré vyplývali z
neskôr prijatého zákona č. 412/2012 Z.z. (účinného od 1.1.2013), na ktoré súd prvej inštancie prihliadol
(bod 53 a iné odôvodnenia). Keďže súd prvej inštancie na vec aplikoval právny predpis, ktorý v čase
vzniku škody neexistoval, a namietal nesplnenie podmienok, ktoré v čase podania žaloby pre uplatnenienároku zákon poškodenému neukladal, definované v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom
od 01.01.2013, došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu a porušeniu princípov právneho štátu. K
tomu poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 570/2017 a tvrdila, že súd

prvej inštancie mal posúdiť uplatnený nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (pred novelou vnesenou
zákonom č. 412/2012 Z.z. účinnou od 1.1.2013).
3.4. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že postup súdu prvej inštancie bol diskriminačný a nezabezpečoval
rovnosť v konaní a rovnosť zbraní, keďže sa nezaoberal konkrétnym prípadom žaloby o náhradu škody
z nesprávneho úradného postupu v konaní sp.zn. 6C/91/2002 podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale ho

zovšeobecňoval a paušalizoval, prevažne citoval zákonné ustanovenia priaznivé pre žalovanú stranu, a
vo vzťahu k žalobkyni vykonal výklad zákonných ustanovení v rozpore s ich znením, resp. ich aplikoval
nad rámec žaloby (bod 41 a 45. odôvodnenia). Pokiaľ súd prvej inštancie argumentoval ustanoveniami
týkajúcimi sa nezákonného rozhodnutia, hoci predmetom žaloby je nesprávny úradný postup, nemal
zrejmé, o čom vlastne koná a rozhoduje. Navyše prevzal tvrdenia žalovanej, ktoré skutkovému stavu
nezodpovedajú (bod 7 odôvodnenia).

3.5. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tvrdeniach žalovanej,
ktoré si osvojil, čoho dôkazom boli opakované slovné spojenia: „žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno”. Tvrdila, že svojim rozhodnutím súd prvej inštancie aj žalovaná, ako riadiaci orgán súdov,
schvaľujú preukázanú existenciu prieťahov v konaní zodpovedajúcu definícii nesprávneho úradného
postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Tvrdila, že súd prvej inštancie prieťahy v konaní používa

na odôvodnenie neopodstatnenosti aj ostatných uplatnených nárokov nemajetkovej ujmy (bod 52 a
nasl.), čo je v právnom štáte je neudržateľné a nezlučiteľné s § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 OSP.
Keďže požiadala o predbežné prerokovanie zákonom predpokladaným spôsobom a uplatnila svoj nárok
žalobou (s uvedením výšky náhrady škody a označením orgánu verejnej moci), naplnila zákonom
prezumovaný predpoklad prejednania žaloby. V konaní preukázala výšku škody, ktorá jej vznikla

nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval okrem iného v nedodržaní povinností súdu vyžadovať
od účastníka, aby predkladal (v konaní sp.zn. 6C/91/2002) vyjadrenia a listinné dôkazy v potrebnom
počtevyhotovení.Vodôvodnenínenašlaodpoveďnato,zakéhodôvodupovažujesúdnedodržanietejto
zákonnej povinnosti (§ 42 ods. 3 OSP) za správny úradný postup. Poukázala na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 233/2010 z 06.05.2010, na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp.zn. II. ÚS 570/2017 z 07.08.2018. Tvrdila, že pokiaľ Najvyšší súd dovolanie odmietol,
znamená to, že nemal splnené podmienky na konanie, teda nemal možnosť ani právo vysloviť svoj názor
v žiadnej otázke týkajúcej sa merita veci.
3.6. Žalobkyňa v odvolaní ďalej namietala, že konanie, pri ktorom o uplatnených nárokoch na náhradu
škody z činnosti súdov rozhoduje súd toho istého stupňa resp. ten istý súd, a žalovaná je v zastúpení

nadriadeným orgánom súdov a sudcov, od ktorého sú súdy závislé funkčne, finančne a nepísanými
pokynmi, je na európskej úrovni neobhájiteľné pre základný rozpor s demokratickými princípmi.
Nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je súd, ktorému sa nesprávny
úradný postup vytýka.
3.7. K bodu 57. odôvodnenia žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že vo vzťahu k jej osobe a jej rodine sa jedná

o ohýbanie práva, pritom ani v danom a ani v inom prípade nie sú žalovanými konkrétne osoby či už je
to S.. O. R. alebo S.. O. N., ale I. republika, v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR. Počet súdnych
podaní teda nepochybne súvisí od kvality rozhodovania nielen Okresného súdu v Komárne, ale aj iných
súdov bez ohľadu na inštančnosť, čoho dôkazom je napadnuté nesprávne a svojvoľné rozhodnutie súdu
s nepresvedčivým odôvodnením, ktoré je v rozpore aj so zákonnými požiadavkami náležitostí rozhodnutí

podľa § 220 CSP.
3.8. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že pri posudzovaní žalovaného nároku v časti nemajetkovej
ujmy vychádzal súd prvej inštancie z toho, že nebola verejne činná, a spoločensky angažovaná. Jej
vysvetlenia k nemajetkovej ujme žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Tvrdila, že v zmysle judikatúry
Ústavného súdu SR sú vo vzťahu k porušeniu základných práv zaraďované aj pocity bezmocnosti,

nedomoženia sa práva, nerovnosti, a to aj tie, ktoré sú spôsobené prieťahmi, a to aj u účastníkov
konania zdravých a nie verejne činných. Preto odôvodnenie o poberaní invalidného dôchodku ako zdroja
pravidelného príjmu nie je pre posúdenie nároku uplatneného podľa zákona 514/2003 Z.z. podstatné.
Keďže na určenie výšky nemajetkovej ujmy neexistuje žiadny právny predpis, mali by byť odôvodnenou
úvahou súdu. Výška nemajetkovej ujmy bola určená v nadväznosti na judikatúru NS SR vo vzťahu

k porušeniu porovnateľných práv, a okrem judikatúry Ústavného súdu SR a ESĽP neexistuje žiadne
meradlo, ktorým by bolo možné oceniť porušenie označených práv tak, ako ich uviedla žalobkyňa vo
svojej žalobe. Preto súd prvej inštancie mal postupovať v súlade s § 151 ods. 1 a § 193 CSP a obdobne
ako v prípadoch jednotlivých sťažností postupuje ÚS SR a ESĽP. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol,že nepreukázala splnenie základných podmienok na priznanie uplatnených nárokov, nekonkretizoval, v
čom toto nesplnenie resp. nepreukázanie vidí, a prečo postup v „základnom konaní“ orgánu verejnej
moci považuje za správny. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu Slovenskej

republiky, čl. 12 ods. 1, 2, 4, čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
3.9. Žalobkyňa v odvolaní tiež tvrdila, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá zákonnému
ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, a ani nevysvetlil, prečo aplikoval právny predpis retroaktívne a
prečo nevyhovel návrhu žalobkyne postúpiť vec na zaujatie stanoviska v konkrétnej právnej otázke
Ústavnému súdu SR. Nevysvetlil ako sa vysporiadal s postupom súdov, ktorý žalobkyňa namietala
ako nesprávny. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými jej podstatnými argumentami. Preto
namietala, že rozhodnutie je nesprávne, nezákonné, vychádzajúce z nesprávne zisteného skutkového

stavu a nesprávneho právneho posúdenia, z časti aj nepreskúmateľné a v rozpore s judikatúrou v
porovnateľných prípadoch, s medzinárodnými dohovormi o základných právach, ktorými je I. republika
viazaná.
4. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
5. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou sporu v

zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k záveru, že
odvolanie žalobkyne nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej

časti a v časti trov konania v podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
6.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na
tie, ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
8.1. Žalovaná v odvolaní namietala vadu konania spočívajúcu v tom, že napadnuté rozhodnutie je
nesprávne, nezákonné a z časti aj nepreskúmateľné. Tvrdila, že odôvodnenie napadnutého rozsudku
nezodpovedá zákonnému ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP, keďže súd prvej inštancie nevysvetlil,

ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za
preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, a ani nevysvetlil, prečo aplikoval
právny predpis retroaktívne a prečo nevyhovel návrhu žalobkyne postúpiť vec na zaujatie stanoviska
v konkrétnej právnej otázke Ústavnému súdu SR. Nevysvetlil ako sa vysporiadal s postupom súdov,

ktorý žalobkyňa namietala ako nesprávny a nevysporiadal so všetkými jej podstatnými argumentami, s
judikatúrou v porovnateľných prípadoch, s medzinárodnými dohovormi o základných právach, ktorými
je I. republika viazaná. Odvolací súd preto, predtým ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd
prvej inštancie konanie zaťažil namietanou vadou konania.
8.2. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva
zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje
ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú

rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného
ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými
požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale
napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami,resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a
napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť
tieto zistenia vyvodené. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, čoho sa

žalobkyňa domáhala a z akých dôvodov. Uviedol tiež, ako sa k veci vyjadrila žalovaná, a aké skutočnosti
tvrdili strany sporu, respektíve ich zástupcovia na pojednávaní. Vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia
právnych predpisov, podľa ktorých vec právne posúdil. Odvolací súd nezistil namietanú vadu konania,
pre ktorú by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

9.1. V danej veci sa žalobkyňa domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp.zn. 6C/91/2002, v konaní vedenom na Krajskom
súde v Nitre pod sp.zn. 5Co/301/2006 a v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp.zn.
1Cdo/48/2008. Tvrdila, že vo veci sa rozhodovalo o peňažnom plnení bez podaného návrhu,
súdy nevykonali ďalšie dôkazy, pri rozhodovaní vychádzali z neúplných skutkových zistení, nebolo
nerozhodnuté o jej vzájomnom návrhu. Tieto nedostatky neboli odstránené ani pri využití riadnych a

mimoriadnych opravných prostriedkov. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z. žiadala priznať skutočnú škodu
2.433,18 eura a nemajetkovú ujmu 36.500 eur s úrokom z omeškania. V priebehu konania vzala žalobu
v časti o zaplatenie sumy 953,91 eura s príslušenstvom späť a žiadala v tejto časti konanie zastaviť.
9.2. Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť a uplatnila si náhradu trov konania.
9.3. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 953,91 eura uplatnenej titulom náhrady

škody zastavil. V ostatnej časti žalobu zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo výške 1.479,27 eura s príslušenstvom,
nemajetkovej ujmy vo výške 36.500 eur s príslušenstvom. Žalovanej priznal právo na náhradu trov
konania vo výške 100 %. Na odvolanie žalobkyne bola zamietajúca časť rozsudku a výrok o trovách
konania predmetnom skúmania odvolacieho súdu.

10. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným
rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným

postupom.
11. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
12. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
13. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci v znení účinnom do 31.12.2012, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
14. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo

rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
15. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho

časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
16. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v danej veci neaplikoval ustanovenia § 9 ods. 1, 2 a §
16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení účinnom do 31.12.2012. Preto postupoval podľa § 382 CSP a prípisom zo dňa 21.07.2021 vyzval

strany sporu, aby sa vyjadrili k možnému použitiu uvedených ustanovení, z dôvodu, že tieto ustanovenia
všeobecne záväzného predpisu v doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a pre rozhodnutie je ich
aplikácia rozhodujúca. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení uviedla, že súhlasí s použitím § 9 ods. 1, 2 a
§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012. Žalovaná sa písomne nevyjadrila.17.1. Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec z hľadiska ustanovení § 9 ods. 1, 2 a § 16
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v znení účinnom do 31.12.2012, preskúmal rozsudok v odvolaním
napadnutej zamietajúcej časti a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom

rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností, ale z vykonaného dokazovania
vyvodil nesprávny právny záver. Z hľadiska skutkového stavu mal súd prvej inštancie preukázané, že
rozhodnutie súdu v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 6C/91/2002, v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre, sa stalo právoplatným. Konanie sp.zn. 6C/91/2002 začalo
15.03.2002 a bolo právoplatne skončené dňa 14.06.2007. Následné dovolanie žalobkyne Najvyšší súd

SR odmietol. Ďalej mal preukázané, že žalobkyňa doručila žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalovaná nárok žalobkyne neuspokojila dôvodiac nesplnením
zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Na základe takto
zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala vznik nemajetkovej ujmy
v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom. Navyše dospel k záveru, že nie je kompetentný preskúmať súdne konanie vedené pod sp.zn.

6C/91/2002 ani z hľadiska existencie prieťahov v konaní pred súdom. Pritom aplikoval ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, ktoré oprávňuje všeobecný súd pristúpiť
k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov v konaní bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho
konania, v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom

SR, čo žalobkyňa nepreukázala. Dodal však, že aj bez tejto úpravy bolo objektívne vylúčené, aby
všeobecné súdy mohli rozhodnúť o vlastnom nesprávnom postupe ak sa tohto dopustili okresné súdy
a už vonkoncom bolo vylúčené, aby všeobecné súdy posudzovali postup súdov vyššieho stupňa
(krajského súdu, Najvyššieho súdu).
17.2. Odvolací súd nezdieľa právny záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého nie je kompetentný

preskúmať súdne konanie vedené pod sp.zn. 6C/91/2002 z hľadiska existencie prieťahov v konaní
pred súdom podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013. V tomto smere
treba prisvedčiť žalovanej, že v danej veci nie je možné aplikovať ustanovenia zákona č. 514/2003
Z.z., ktoré v čase uplatnenia nároku žalobkyne neboli účinné. Odvolací súd však považuje za potrebné
uviesť, že ani za účinnosti ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012 nebol

konajúci súd oprávnený hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, keďže
by to znamenalo záver, ktorý by viedol k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušný
na prejednanie a rozhodnutie sporu o náhradu škody podľa uvedeného zákona je na prvej inštancii v
zásade okresný súd, avšak porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov môže aj súd
vyššej inštancie (krajský súd, Najvyšší súd SR). Z uvedených dôvodov existenciu prieťahov v súdnom

konaní môže konštatovať len Ústavný súd SR. A to nielen za účinnosti § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v znení od 01.01.2013, ale rovnako aj za jeho účinnosti v znení do 31.12.2012. Novela prijatá
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013 len reagovala na právny stav, podľa ktorého už
existovala možnosť domáhať sa ochrany práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti podľa § 127 ods. 1
Ústavy SR. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené jeho právo na prerokovanie bez zbytočných prieťahov

garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, bol aj pred účinnosťou zákona č. 412/2012 Z.z. kompetentný
preskúmavať len Ústavný súd SR.
17.3. Odvolací súd však, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala
vznik škody ani vznik nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp.zn. 6C/91/2002. Uplatnená škoda mala spočívať v

tom, že súd nedoručoval žalobkyni všetky listiny, ktoré boli založené do súdneho spisu, preto bola
nútená periodicky sa dostavovať do infocentra okresného súdu a na vlastné náklady vyhotovovať kópie
podaní a listinných dôkazov. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, ktorý k takto
špecifikovanej škode uviedol, že išlo o všeobecné tvrdenie, ktoré vylučovalo overenie súdom, ktoré
konkrétne listiny (označením listiny, čísla listu spisu, či inak identifikované listiny) žalovanej neboli

doručené. Nemajetková ujma mala spočívať v tom, že súdne konanie sp.zn. 6C/91/2002 vedené v
rozsahu 4 rokov bolo v rozpore s priemernou dĺžkou súdneho konania. K uvedenému nároku odvolací
súd poukazuje na bod 17.2. a z dôvodov tam uvedených dodáva, že súd prvej inštancie nebol oprávnený
podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, skúmať,
či bolo alebo nebolo porušené právo žalobkyne na prerokovanie bez zbytočných prieťahov garantované

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a existenciu prieťahov v súdnom konaní mohol konštatovať len Ústavný súd
SR. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
ako vecne správny potvrdil. Rovnako správy bol aj výrok o trovách konania, keďže žalovaná bola v
konaní pred súdom prvej inštancie plne úspešná.18. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti odvolací
súd dodáva, že v nadväznosti na čl. 48 ods. 2 a čl. 127 ods. 1 Ústavy SR je zákon č. 514/2003
Z.z. osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone

verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc,
musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a

samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia
týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť
nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter
objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená,
zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom (§ 9). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí,
zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom
opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup",
vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami
pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka

individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003/Z.z. (v znení pred 31.2.2012 aj po 01.01.2013), vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný
zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi
týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde
teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých
príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy,
ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy

so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Pokiaľ nesprávny úradný postup spočíva v porušení
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ich existenciu v súdnom konaní je kompetentný
konštatovať len Ústavný súd SR (podrobnejšie bod 17.2.).
19.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobkyne v odvolaní. K namietanou vadou konania sa odvolací súd zaoberal v bode 8.,

na ktorý poukazuje.
19.2. S argumentáciou odvolateľky, podľa ktorej v konaní sp.zn. 6C/91/2002 bola pripustená žaloba
proti nej za bezdôvodné obohatenie, avšak súdy bez akejkoľvek upozornenia alebo objasnenia konali
následne podľa § 123 OZ ignorujúc skutkový stav, ktorý jej vyplýval z § 139 ods. 2 OZ ako práva
väčšinového spoluvlastníka, čo malo predstavovať nesprávny úradný postup, sa odvolací súd

nestotožnil. Zhodne so súdom prvej inštancie (bod 56. napadnutého rozhodnutia) uvádza, že súdy pri
prejednávaní a rozhodovaní súkromnoprávnych sporov nie sú viazané právnou kvalifikáciou, pretože
právna kvalifikácia je vecou súdu. Strany sporu sú povinné uviesť len rozhodné skutočnosti, ktoré
umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či
tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto

právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 4 Cdo 277/2009 a rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. mája 2000 sp.zn. 2 Cdo
141/99 a tvrdila, že neužívala a neužíva predmetné nehnuteľnosti v celosti, iba ich udržiavala a udržiava
do skončenia súdneho konania 5C/7/1999 o vysporiadanie podielového spoluvlastníctva vedeného
na Okresnom súde v Komárne, citované rozhodnutia na danú vec nedopadajú, keďže uvedené

tvrdenia žalobkyne boli v prejednávanej veci o náhradu škody bezpredmetné a týkali sa konania sp.zn.
6C/91/2002.
19.3. Hoci odvolací súd nespochybňuje námietku žalobkyne voči aplikácii § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, dodáva, že uvedený právny záver nemá vplyv na vecnú
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že nie je kompetentný preskúmavať

konaniesp.zn.6C/91/2002zhľadiskaprejedaniavecibezzbytočnýchprieťahov(podrobnejšiebod17.2).
Odvolací súd nepovažoval za dôvodné ani námietky žalobkyne, podľa ktorých bol postup súdu prvej
inštancie diskriminačný a nezabezpečoval rovnosť v konaní a rovnosť zbraní, keďže sa nezaoberal
konkrétnym prípadom žaloby o náhradu škody z nesprávneho úradného postupu v konaní sp.zn.6C/91/2002 podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale ho zovšeobecňoval a paušalizoval, prevažne citoval
zákonné ustanovenia priaznivé pre žalovanú stranu, a vo vzťahu k žalobkyni vykonal výklad zákonných
ustanovení v rozpore s ich znením, resp. ich aplikoval nad rámec žaloby (bod 41 a 45. odôvodnenia).

V tomto smere boli nedostatočne konkrétne práve námietky žalobkyne a odvolací súd na ich základe
nevedel preskúmať v čom žalobkyňa považovala postup súdu prvej inštancie za nesprávny. Hoci sa
odvolací súd sa stotožňuje s tvrdením žalobkyne o nadbytočnosti argumentácie súdu prvej inštancie
vo vzťahu k nezákonnému rozhodnutiu, považuje však za potrebné dodať, že uvedené nemalo žiadny
vplyv na vecnú správnosť napadnutej časti rozhodnutia.

19.4. Odvolateľka namietala, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na tvrdeniach žalovanej,
ktoré si osvojil, čoho dôkazom boli opakované slovné spojenia v odôvodnení napadnutého rozsudku:
„žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno”. Tvrdila, že svojim rozhodnutím súd prvej inštancie aj žalovaná,
ako riadiaci orgán súdov, schvaľujú preukázanú existenciu prieťahov v konaní zodpovedajúcu definícii
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd uvedené námietky a
tvrdenia nepovažoval za dôvodné, keďže okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týka povinnosť

strany tvrdiť a označiť dôkazy na preukázanie tvrdení, je vždy daný hypotézou hmotnoprávnej
normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje rozsah dôkazného
bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané) a aj nositeľa dôkazného bremena. V
závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú)
povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno

tvrdenia a dôkazné bremeno. V tomto smere nebolo rozhodujúce, že žalobkyňa požiadala žalovanú
o predbežné prerokovanie a uplatnila svoj nárok žalobou. Uvedené skutočnosti mali za následok,
že súd prvej inštancie žalobu prejednal. Úspech žalobkyne v spore však bol závislý od splnenia
zákonných predpokladov zodpovednosti štátu, ktorými bol nesprávny úradný postup, vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradnými postupom a škodou. Odvolací súd sa stotožnil so

skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorý nesprávny úradný postup Okresného súdu Komárno v
konaní vedenom pod sp.zn. 6C/91/2002 nemal preukázaný. A to ani vo vzťahu ku škode spôsobenej
nedoručovaním podaní a listín žalobkyňou bližšie nešpecifikovaných, a ani vo vzťahu k nemajetkovej
ujme v súvislosti s neprejednaním veci bez zbytočných prieťahov. K tvrdeniu žalobkyne, že v odôvodnení
nenašla odpoveď na to, z akého dôvodu považuje súd nedodržanie tejto zákonnej povinnosti (§ 42 ods.

3 OSP) za správny úradný postup, odvolací súd poukazuje na bod 57. posledná veta rozsudku súdu
prvej inštancie.
19.5.Odvolacísúdnespochybňuje,žepriorizovanýmorgánomsprávomocouposkytovaťsúdnuochranu
je nezávislý a nestranný súd. Hoci je súd subjektom poskytujúcim ochranu subjektívnych práv, konkrétny
spor prejednáva a rozhoduje sudca. Pritom platí, že konkrétny spor má prejednávať a rozhodovať

nezávislý a nestranný sudca príslušného súdu, ktorý sa v priebehu konania, bez zákonného dôvodu,
nemôže meniť. Nezávislosť súdu a sudcu znamená, že iné orgány verejnej moci nemajú oprávnenie
do rozhodovacej činnosti súdu a sudcu zasahovať. Na druhej strane právo na nestranný súd zahŕňa
požiadavku, aby konkrétny spor bol prerokovaný a rozhodnutý nezaujato, bez nadŕžania jednej zo
sporových strán, boli objektívne posúdené všetky skutkové okolnosti podstatné pre rozhodnutie a

aby strany sporu mali rovnaké príležitosti na uplatnenie svojich práv. V danej veci žalobkyňa v
odvolaní namietala, že nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nie je súd,
ktorému sa nesprávny úradný postup vytýka. Z obsahu spisu však nevyplýva, že podala návrh na
prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu podľa § 39 ods. 2 CSP, ktorý umožňuje z výnimočných
dôvodov vec prikázať inému, ako príslušnému súdu. Rovnako z obsahu spisu nevyplýva, že žalobkyňa

uplatnila námietku zaujatosti voči vec prejednávajúcemu sudcovi. Z uvedených dôvodov odvolací súd
nepovažoval námietku žalobkyne za dôvodnú.
19.6.Pokiaľžalobkyňavodvolanínamietala,žepriposudzovanížalovanéhonárokuvčastinemajetkovej
ujmy vychádzal súd prvej inštancie z toho, že nebola verejne činná, a spoločensky angažovaná a jej
vysvetlenia k nemajetkovej ujme žiadnym spôsobom nevyhodnotil, s uvedenou námietkou sa odvolací

súd nezaoberal. V časti o priznanie nemajetkovej ujmy je základným predpokladom konštatovanie
porušenia práva, v danej veci konštatovanie, že došlo k namietanému neprávnemu úradnému
postupu. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody ani vznik
nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Komárno vo veci vedenej pod sp.zn. 6C/91/2002, bolo nadbytočné, že sa zaoberal spoločenským

postavením a majetkovými pomermi žalobkyne.
20. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
a v časti o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.21. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 1 CSP priznal žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní

úspešná. O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším
súdnym úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).