Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. apríl 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Co/232/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117230638
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1117230638.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu

JUDr. Jany Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť,
IČO: 00 420 166, so sídlom v Bratislave, Mozartova 9, zast. JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou v
Bratislave, Nám. Biely kríž 3, proti žalovanému: VÍNO MATYŠÁK, s.r.o., IČO: 35 836 113, so sídlom v
Pezinku,Holubyho85,zast.Petkov&Co,s.r.o.advokátskakancelária,sosídlomvBratislave,Šoltésovej
14, o zaplatenie 910,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 11. apríla 2019 č.k. 11Ca/12/2017-492 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z a m i e t a .

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo
výške 910,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 910,- eur odo dňa 15.12.2017
do zaplatenia, a to všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobcovi
súd voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Návrh žalovaného na
prerušenie konania zamietol.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil podľa § 19 ods. 1, 2, 3, 4, § 58 ods. 1 písm.
i), § 63 ods. 2 písm. d), § 79 ods. 1, 2, 3, § 143 ods. 1, § 152 ods. 4, § 164 ods. 1 zákona č. 185/2015
Z.z. Autorského zákona, § 458a, § 442a ods. 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, ods. 9, ods. 10,
ods. 11, ods. 22, ods. 58 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/
ES zo dňa 22.05.2001, čl. 8 bod 1. Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa
22.05.2001, § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. a vecne tým, že žalobou zo dňa
15.12.2017 doručenej súdu prvej inštancie dňa 19.12.2017 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti

žalovanému zaplatiť sumu 910,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 910,- eur od
15.12.2017 do zaplatenia, titulom ochrany autorských práv.

3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a to oboznámením sa s listinnými dôkazmi a po
vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba
žalobcu na vydanie bezdôvodného opatrenia vzniknutého neoprávneným zásahom do autorských práv
žalovaným za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 910 eur je dôvodná.

4. Konštatoval, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy vykonával a vykonáva kolektívnu správu
majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickýmdielam a dielam úžitkového umenia a túto kolektívnu správu vykonáva v odbore použitie uvedených diel
uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy
je aktívne legitimovaný na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď oprávnenie

domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia (§ 58 ods. 1 písmeno i) Autorského zákona) sa môže
vo svojom mene a na účet autora domáhať ako organizácia kolektívnej správy (§ 63 ods. 2 písmeno
d) Autorského zákona). Žalobca v konaní preukázal, že je oprávnený a zároveň aj povinný domáhať
sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z právnej úpravy Autorského zákona vyplýva, že
organizácia kolektívnej správy majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom

základe podľa § 164 Autorského zákona v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy
nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo
všetkým predmetom ochrany. Pokiaľ tak neurobí, má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy
práv nedošlo a nositeľ práv je zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej
správy v rámci výkonu kolektívnej správy je oprávnená a aj povinná pri porušení majetkových práv
nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký režim ochrany

práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na
zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia
rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou. Súd sa s tvrdením žalovaného, že žalobca nepreukázal
aktívnu vecnú legitimáciu v konaní, nakoľko nepreukázal konkrétnymi zmluvami o zastupovaní, či vôbec
a ak áno v akom rozsahu a pre ktoré predmety ochrany, vykonáva kolektívnu správu majetkových práv

jednotlivých nositeľov práv a že nepreukázal, že žalovaný v predmetnom období neoprávnene použil
predmety ochrany, nestotožnil. Súd mal za to, že pre vznik nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného
obohatenia je nutné preukázať vznik povinnosti používateľa, v tomto prípade žalovaného, uzatvoriť
hromadnú alebo rozšírenú licenčnú zmluvu, pričom žalobca preukáže druhovo akých nositeľov práv
zastupuje a skutočnosť, že v predmetnom období dochádzalo k produkcii diel žalobcom zastupovaných

autorov. Licencia znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany a licenčnou zmluvou sa
udeľuje používateľovi právo používať dielo autora, pričom žalobca ako organizácia kolektívnej správy
udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou a rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľovi právo
používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje a to za licenčnú odmenu. Je nemysliteľné, aby
žalobca predložil zoznamy všetkých nositeľov práv, všetky zmluvy a zoznamy predmetov ochrany

použitých na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2016 s priradením jednotlivých
nositeľov práv. Vykonanie takéhoto dokazovania je podľa názoru súdu nereálne až nemožné a bolo by
v rozpore s hospodárnosťou konania. Naviac, ak by sa súd stotožnil s takto prezentovaným tvrdením
žalovaného ohľadne preukázania aktívnej legitimácie žalobcu, bolo by to popretie samotného zmyslu a
účelu právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

5. Súd prvej inštancie mal tiež za preukázané, že žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel
Matyšák 3* v období od 01.01.2016 do 31.12.2016, táto skutočnosť medzi stranami sporu ani nebola
sporná. Súd mal tiež za preukázané, že predmetné ubytovacie zariadenie žalovaného malo 35
izieb, v ktorých boli umiestnené zvukovoobrazové zariadenia - TV prijímače, prostredníctvom ktorých

bolo umožnené klientom sledovať televízne vysielanie. Táto skutočnosť vyplynula z webovej stránky
predmetného ubytovacieho zariadenia, na ktorej boli tieto skutočnosti uvedené. Uvedené tiež vyplynulo
z prílohy č. 1 k Príkaznej zmluve uzatvorenej medzi žalovaným a Zväzom hotelov a reštaurácii SR dňa
01.01.2015predmetomktorejbolzáväzokZväzuhotelovareštauráciiSRusporiadaťvmenežalovaného
s organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich

autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom.

6. Ďalej sa prvoinštančný súd nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca nepreukázal, že i
v prípade, že izby v ubytovacom zariadení žalovaného boli vybavené TV prijímačmi, tak je nutné
preukázať, že skutočne aj bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených

do programovej štruktúry, ku ktorým na základe dohody a v rozsahu dohodnutom s nositeľmi práv
vykonáva správu žalobca a že čo i len jeden TV prijímač prijímal televízny signál. Súd mal za to, že
žalovaný poskytol klientom funkčné televízne prijímače spôsobilé slúžiť na obvyklý účel. Žalovaným
uvedenú námietku posúdil ako účelovú obranu. V zmysle právnych predpisov judikatúry, právnej
teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích

zariadení považuje za verejný prenos diel. Ak teda žalovaný mal v ubytovacom zariadení umiestnené
zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak u žalovaného dochádzalo k ďalšiemu verejnému
prenosu. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedad General de
Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA sp. zn. C-306/05, poskytovanie signáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznychprijímačovklientom,ktorísúubytovanívizbáchtohto
zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos. V rozsudku
Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.03.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.

zn. C-162/10 Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách
svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý
uskutočňuje verejný prenos. V uznesení Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18.03.2010 vo veci Organismos
Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustokon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki
kai Touristiki Etairai Súdny dvor EÚ uviedol, že prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho

zariadeniatelevízoryanapojíichnacentrálnuanténu,uskutočňujenazákladetejtosamotnejskutočnosti
verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22.
mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej
spoločnosti.

7. Ďalej konajúci súd v tejto súvislosti uviedol, že sa nestotožnil s tvrdením (obranou) žalovaného, že

žalobca si nedôvodne uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia za celkový počet 35 izieb (35 TV
prijímačov)bezzohľadnenia obsadenostiubytovaciehozariadeniavpriebehuroka2016,nakoľkomalza
jednoznačné, že v prejednávanej veci išlo o verejný prenos chránených diel neurčitému počtu adresátov.
Je zrejmé, že žalovaný vzhľadom už na vyššie uvedené mal povinnosť uzatvoriť so žalobcom zmluvu
na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami na rok 2016, ale túto

povinnosť si neplnil a teda má povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej
odmeny za akú by boli poskytnuté licencie iným používateľom na daný spôsob a rozsah používania
predmetov ochrany teda vo výške licenčnej odmeny stanovenej paušálnou sumou za daný počet TV
prijímačov.

8. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadom neprimerane vysokej licenčnej odmeny uplatňovanej
žalobcom voči používateľom súd uviedol, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny za získané licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016
uzatvoril aj s inými subjektami rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena

dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu účinného od 01.01.2015, teda Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel
účinného od 01.01.2015. Za stavu, keď žalobca uzatvoril s inými používateľmi rozšírené hromadné
licenčné zmluvy za odmenu podľa sadzobníka, mal súd za to, že ide o odmenu zvyčajnú, obvyklú. Výška
bezdôvodného obohatenia sa v prípade porušenia alebo ohrozenia práva duševného vlastníctva určí

najmenejvovýškeodmeny,ktorábyzazískanielicenciebolazvyčajnávčaseneoprávnenéhozásahudo
tohto práva (§ 458a, § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Za daného stavu mal súd za preukázané,
že žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej odmeny,
teda v minimálnej výške.

9. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prejednávanej veci bola bez významu argumentácia žalovaného
vo vzťahu k tvrdeniu ohľadne neprimerane vysokých licenčných odmien žalobcu, a tiež ohľadne ním
predloženej Analýzy licenčných platieb spoločnosti KMPG z 12.09.2016. Súd opätovne zdôraznil, že
predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný ako používateľ
predmetov ochrany nemal udelený súhlas na používanie diel, nemal so žalobcom ako organizáciou

kolektívnej správy uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu a teda keď bez súhlasu žalobcu
používal predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami, porušoval výhradné autorské
práva. Analýza KMPG bola vypracovaná na základe objednávky ZHR a samotní autori túto analýzu
označujú ako štúdiu, uvádzajúc, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym
správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú

výšku poplatku. Autori tejto analýzy súčasne uvádzajú v časti dôležité upozornenia, že primárne zdroje
predstavovali predovšetkým dáta, poskytnuté ZHR a rozhovory so zástupcami a zamestnancami OKS
jednotlivých krajín. O aké dáta sa jednalo, nie je v analýze bližšie uvedené. Sekundárny zber informácií
bol podľa autorov tejto analýzy čerpaný z dát štatistického úradu Európskej komisie, dokumentov
poskytnutých ZHR a dostupných sadzobníkov. Autori nemali k dispozícií všetky informácie, všetky

sadzobníky a nezohľadňovali všetky organizácie kolektívnej správy v porovnávaných krajinách. Samotní
autori analýzy tiež konštatujú, že vykonali určité analytické procedúry na základe dostupných informácií,
aženemožnovylúčiťprípadnénezrovnalostičiskreslenieinformácií,spôsobenézámernýmposkytnutím
nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi. Analýza vychádza z porovnávania vybraných krajín -Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Španielsko, Česká republika a Slovenská republika. Krajiny
bolivybranévspoluprácizozadávateľom,čoznamená,žeužvýberkrajínboltendenčnýaúčelovýnajmä
z toho dôvodu, že vo Švajčiarsku, ktoré nie je členom EÚ, vôbec nedochádza k výberu poplatkov za

verejný prenos, realizovaný technickými zariadeniami v izbách ubytovacích zariadení. Autorom analýzy
sa napr. vôbec nepodarilo zistiť výšku poplatkov za verejný prenos v Rakúsku. Pri komparácii licenčných
odmien sa autori sústreďovali na autorov audiovizuálnych diel, pričom ostatné, podľa tvrdenia autorov
analýzy minoritnej časti, nebrali pri porovnávaní licenčných odmien do úvahy. S takýmto skresľujúcim
postupom nemožno súhlasiť. Navyše z analýzy nie je zrejmé, kto sa v jej kontexte považuje za autora

audiovizuálneho diela. Ohľadom analýzy okresný súd uzavrel, že ide o porovnávaciu štúdiu - analýzu
licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných
krajinách EÚ, pričom nejde o nezávislú štúdiu, samotní autori ju označujú len ako štúdiu, ktorej cieľom
je analyzovať spôsob a výšku poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ a na základe
multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatkov, odvádzaných hotelovými a reštauračnými
zariadeniami kolektívnym správcom. Ak používateľ nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie

kolektívnej správy, má legálnu možnosť podať žalobu na súd o určenie obsahu hromadnej licenčnej
zmluvy. Žalovaný tak neurobil napriek výzve žalobcu, že má možnosť usporiadať si vzťahy voči nemu
takýmto spôsobom. Ani podanie takejto žaloby (podľa § 82 ods. 1 AZ) by samo osebe neznamenalo
oprávnenie používateľa používať predmety ochrany. Pokiaľ by totiž používateľ podal takúto žalobu, bolo
jeho povinnosťou zložiť bankovú záruku alebo zložiť peňažné prostriedky do notárskej úschovy alebo

úschovy súdu. Predmetom tohto sporu a dokazovania však nie je určovanie primeranej odmeny. Preto
analýza KPMG je nepoužiteľná v tomto spore.

10. Sumarizáciou uvedeného mal súd prvej inštancie za to, že žalobca preukázal dôvodnosť
ním uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, keď preukázal, že je

organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy
o.i. aj na použitie diel "verejný prenos diela v prevádzkarni alebo inom priestore prostredníctvom
technického zariadenia" a môže sa domáhať vo svojom mene (§ 63 ods. 2 písmeno d) Autorského
zákona) vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalovaný neoprávnene zasiahol do práva autorov
(§ 58 ods. 1 písmeno i) Autorského zákona). Žalovaný v uplatnenom období od 01.01.2016 do

31.12.2016 nedisponoval pri použití žalobcom spravovaných diel (diel literárnych, dramatických,
hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia,
architektonických diel a diel úžitkového umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami
súhlasom autorov, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom a teda
je povinný zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej odmeny teda odmeny, ktorá

bola za získanie licencie v relevantnom čase zvyčajná. Podľa sadzobníka žalobcu platného v roku 2016
bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli 3* vo výške 26,00 eur, čo pri počte
43 zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného predstavuje sumu 910,00 eur za
rok. Súd mal za preukázané, že žalovaný sa vyššie uvedeným spôsobom bezdôvodne obohatil a teda
je povinný toto obohatenie žalobcovi vydať. Žalobca si voči žalovanému uplatnil i nárok na zaplatenie

úrokov z omeškania z uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenie a to 5% ročne zo sumy
910 eur odo dňa 15.12.2017 do zaplatenia.

11. Ďalej prvoinštančný súd priznal žalobcovi i ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 5% ročne od
15.12.2017 do zaplatenia a to v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 910 eur do 5 dní listom zo dňa 01.12.2017.
Nezaplatením žalobcom uplatnenej sumy sa žalovaný dostal do omeškania.

12. Žalovaný v priebehu konania žiadal, aby súd prerušil konanie do právoplatného skončenia konania
vedeného na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, konania začatie ktorého inicioval Zväz
hotelov a reštaurácií SR podnetom doručeným Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky dňa
19.12.2016 vo veci prešetrenia správania žalobcu z dôvodu podozrenia na zneužívanie dominantného
postavenia.

13. Súd prvej inštancie návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, nakoľko jednak mal za
preukázané, že správne (administratívne) konanie pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky,
konanie do skončenia ktorého žiadal žalovaný konanie prerušiť sa nevedie a tiež z dôvodu, že anivýsledok, závery, prípadné konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, by nemali
žiaden vplyv na posúdenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výšky. Navyše
rozhodnutie v tejto veci nie je závislé od vyriešenia otázky súladu cenovej politiky žalobcu so zákazom

zneužívania dominantného postavenia v hospodárskej súťaži, ale predmetom konania je nárok zo
zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie, posúdenie dôvodnosti výšky skutkovom zistení o obvyklej
odplate za obdobné autorské licencie. Súd v tejto veci odkázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach
vedeného pod sp.zn. 11Co/67/2019.

14. Súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaným navrhnuté dokazovanie listinnými dokladmi a návrhmi
uvedených v odpore nevykoná. Vykonanie tohto dokazovanie považoval za nadbytočné, neúčelne a
nehospodárne, nakoľko navrhované dokazovanie nesúviselo s preukázaním relevantných skutočností
podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia.

15. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku teda podľa úspešnosti žalobcu v spore, keď žalobca bol v konaní plne úspešný.
Súd žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

16. Proti predmetnému rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. podal odvolanie žalovaný,

ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Svoje odvolanie žalovaný odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP
a vecne tým, že v konaní nebolo riadne preukázané, že žalovaný v žalovanom období vykonával
verejný prenos v takom rozsahu, že bezdôvodné obohatenie za jeho vykonanie predstavuje žalovanú
sumu 910 eur. Nebola žalobcom dostatočne tvrdená a preukázaná aktívna vecná legitimácia a teda,

že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých diel, ku ktorým na základe dohody a v dohodnutom
rozsahu vykonáva práva nositeľov práv audiovizuálnych diel práve žalobca. Žalobcom uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, vo výške, ako si ju sám žalobca kreoval v monopolnom postavení
predstavuje zneužitie dominantného postavenia na trhu uplatňovaním neprimeraných cien, je v dôsledku
tohtozneužitiadominantnéhopostaveniažalobcuvčastilicenčnejodmenyabsolútneneplatnouzmluvou

v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Pre žalobcu z Autorského zákona nevyplýva žiadna výnimka
týkajúca sa unesenia dôkazného bremena či preukazovania vzniku bezdôvodného obohatenia na
základe ktorej by to mal byť práve žalovaný, ktorý má preukázať, že sa bezdôvodne obohatil. Rovnako
pre žalobcu z Autorského zákona nevyplýva žiadna domnienka, podľa ktorej by platilo, že ak žalovaný
konkrétne diela autorov neoprávnene použil, znamená to, že vykonával neoprávnený verejný prenos

všetkých diel nositeľov práv, ktorých majetkové práva spravuje žalobca. Ak žalobca tvrdil a preukázal
všetky prvky spôsobu použitia autorských diel tak, ako ich vymedzil ESD a ktoré musia byť kumulatívne
splnené tak iba z týchto recenzii, to však neznamená, že k bezdôvodnému obohateniu došlo práve
v rozsahu, ktorý zodpovedá peňažnému plneniu požadovanému žalobcom v žalobe. Uvedené tak
nepreukazuje existenciu verejného prenosu počas celého žalovaného obdobia - celého roka 2016 na

všetkých 35 TV prijímačoch.
V súvislosti s aktívnou legitimáciou žalovaný namieta, že súd prvej inštancie aktívnu legitimáciu žalobcu
vyvodil zo skutočností a z takých dôkazných prostriedkov, ktoré neboli spôsobilé záver o existencii
aktívnej legitimácii žalobcu v spore potvrdiť. Súd nesprávne vychádzal z § 79 ods. 1 AZ, ktorý
sa vzťahuje len na uzatváranie rozšírených licenčných zmlúv organizáciami kolektívnej správy aj

za nezastúpených nositeľov práv. Toto ustanovenie sa však nevzťahuje na vydanie bezdôvodného
obohatenia.Prezastupovanienositeľamajetkovéhoprávaspočívajúcehovmožnostipožadovaťvydanie
bezdôvodného obohatenia sa vychádza práve a okrem iného aj z § 164 ods. 2 AZ. Ak teda žalobca
chcel preukázať aktívnu legitimáciu v spore, mal preukázať, že žalovaný neoprávnene použil také
predmety ochrany, ktoré boli žalobcovi v čase pred ich neoprávneným použitím dané do správy osobou,

ktorá je oprávnená sama vykonať majetkové právo spočívajúce v domáhaní sa vydania bezdôvodného
obohatenia od žalovaného. Menný zoznam údajných nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý
preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalobca taktiež neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, ktoré údajne spravuje a ktoré mali byť zo strany žalovaného
použité v roku 2016. Zo štatistiky vysielania nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom práv ku

konkrétnemu predmetu ochrany a nie je možné identifikovať, či ide o takého nositeľa práv, ktorý so
žalobcom uzatvoril dohodu o správe práv a teda nie je možné ani zistiť, či konkrétny nositeľ dal žalobcovi
právo do ochrany. Žalobca v konaní nepredložil žiadne relevantné dôkazy ani len k jedinému predmetu
ochrany.Žalovaný taktiež namieta, že ak je konanie žalobcu vo vzťahu k určovaniu výšky licenčných odmien
v sadzobníku pre rok 2016 zneužitím dominantného postavenia na trhu, je potom súčasne aj
nekalosúťažným konaním podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a teda je konaním v rozpore so

zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva ochranu.
Na záver poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil návrh na prerušenie konanie podľa
§ 162 ods. 1 písm. a/ CSP, taktiež žalovaný očakával, že sa súd obráti na Protimonopolný úrad SR
a Európsku komisiu. Zväz hotelov a reštaurácii SR, ktorého je aj žalovaný členom, podal na PMÚ SR
v súvislosti s dôvodným podozrením na zneužívanie dominantného postavenia zo strany žalobcu v

minulosti tri podnety, pričom k poslednému podnetu podanému na PMÚ SR už uplatnil svoju právomoc
v zmysle § 22 ods. 1 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z.z. a začal vykonávať prešetrovanie na účel zistenia,
či je dôvod na začatie konania podľa zákona č. 136/2001 Z.z. tak zároveň existovala zákonná prekážka
na rozhodnutie súdu vo veci samej spôsobom, ktorý by znamenal neúspech žalovaného v spore. Tým,
že súd konanie neprerušil, sám posúdil otázku, ktorú smie posudzovať len PMÚ SR.

17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalobca svoju aktívnu legitimáciu odvodzuje od § 164 ods. 1, 5, § 79 ods.2,3, § 143 ods. 1
AZ a má za to, že nesporne v konaní preukázal svoju aktívnu legitimáciu. Ohľadom majetkových práv
audiovizuálnych diel platí, že majetkové práva k audiovizuálnych dielam nevykonávajú samotní autori

ako osoby, ktoré vytvorili dielo, ale naopak ich producenti. Žalobca preukázal, že žalovaný realizoval vo
svojom ubytovacom zariadení verejný prenos, pričom žalobca opätovne poukazuje na ním predložené
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V konaní sa žalobca domáha vydania bezdôvodného obohatenia z toho
titulu, že žalovaný realizoval vo svojom ubytovacom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami
bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene

do autorských práv a kedy výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorá
bola v rozhodnom období zvyčajná a ktorú by za získanie danej licencie žalovaný zaplatil. Žalobca
vo svojom vyjadrení taktiež poukazuje na to, že predmetom prebiehajúceho konania pred súdom
nie je rozhodovanie o zneužití dominantného postavenia, ani obchodno - právny vzťah žalobcu a
žalovaného, ale vydanie bezdôvodného obohatenia a preto dožadovanie sa aplikácie § 44 ods. 1 a

§ 256 Obchodného zákonníka zo strany žalovaného je neudržateľné.

18. Počas odvolacieho konania doručil žalovaný súdu podanie, ktorým navrhol prerušenie konania
v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Svoj návrh odôvodnil tým, že PMÚ SR začal na základe
oznámenia asociácie hotelov a reštaurácii, ako aj na základe ďalších informácii dňa 23.07.2020

voči žalobcovi správne konanie vedené pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo veci možného zneužitia
dominantnéhopostavenia.Žalovanýnamieta,žesadzbyvsadzobníkužalobcusúneprimeranevysokéa
ich uplatňovanie predstavuje výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a teda nepožíva právnu ochranu.
Keďže riešenie otázky, či zo strany žalobcu prišlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu v zmysle
ZoOHS rieši PMÚ SR, navrhuje žalovaný prerušenia konania do konca konania na PMÚ SR. Ak by súd

neprerušil konanie, sám rozhodne o otázke aprobácie konania žalobcu v hospodárskej súťaži, ktorú
smie posudzovať iba PMÚ SR. Žalovaný taktiež opätovne odkazuje na bod 61 rozsudku Súdneho dvora
EÚ C -177/16 s tým, že organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postavením prináleží
preukázať, že jej ceny sú primerané.

19. K návrhu na prerušenie konania sa vyjadril žalobca, ktorý mal za to, že predmetom tohto súdneho
konania je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie rozhodovanie o výške a „primeranosti“ licenčných
odmien žalobcu. Ani prípadný výsledok správneho konania pred PMÚ SR nemá a nemôže mať žiadnu
relevanciu pre toto súdne konanie, ktorého predmetom je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého
výška sa odvíja od zvyčajnej licenčnej odmeny. Podľa názoru žalobcu výsledok konania pred PMÚ SR

nebude mať žiadnu relevanciu pre súdne konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, čo potvrdila
aj ustálená rozhodovacia prax súdov v SR (žalobca poukázal na viaceré súdu známe rozhodnutia).
Ohľadom rozsudku súdneho dvora na ktorý odkazuje žalovaný, žalobca uvádza, že rozsudok Súdneho
dvora EÚ sp.zn. C-177/16 bol vydaný v rámci sporu vedeného pred Najvyšším súdom, správnym
kolégiom, Lotyšsko medzi organizáciou kolektívnej správy AKKA/LAA a Radou pre hospodársku súťaž,

Lotyšsko, ktorý sa týkal pokuty uloženej organizácii kolektívnej správy z dôvodu zneužitia dominantného
postavenia. Je nesporné, že predmetom takéhoto konania boli predpisy o hospodárskej súťaže, čo však
nie je prípad prejednávaný pred týmto súdom vo veci vydania bezdôvodného obohatenia.20. Ďalšie vyjadrenia súdu zaslané neboli.

21. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach a z dôvodov podaného odvolania

podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a
podľa § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

22.Nazdôrazneniesprávnostirozsudkusúduprvejinštancieapokrytiaodvolacíchnámietokžalovaného,
odvolací súd uvádza, že žalobca (LITA, autorská spoločnosť) v zmysle oprávnenia na výkon

kolektívnej správy práv zo dňa 18.08.2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k.
MK-1587/2016-232/10421) a v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona
č. 125/2016 Z.z. vykonáva správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnemu,
dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu,
dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej
správy práv. Toto oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú. Žalobca zároveň na podporu uvedeného

doložil do spisu CD nosič, na ktorom je uvedený zoznam všetkých autorov, ktorých zastupuje.

23. Typickými znakmi kolektívnej správy sú hromadnosť a kolektívnosť. Hromadnosťou a kolektívnosťou
sa v praxi rozumie skutočnosť, že LITA (alebo iný kolektívny správca) svojimi zmluvami poskytuje (v
nepriamom zastúpení všetkých do kolektívnej správy prihlásených autorov) licenciu užívateľom diel vo

vzťahu k veľkému počtu diel všetkých autorov alebo iných nositeľov práv „naraz“, teda prostredníctvom
jednej zmluvy, ktorá sa označuje ako hromadná. Okrem iného existujú hromadné zmluvy paušálne, na
základe ktorých užívateľ diel zaplatí za určitú časovú jednotku (napr. za rok) určitú paušálnu čiastku,
čím získa oprávnenie užívať všetky diela, ku ktorým príslušný kolektívny správca vykonáva kolektívnu
správu práv bez toho, aby musel nahlasovať, ktoré konkrétne diela boli použité. Tento režim sa uplatňuje

napr. v reštauráciách vo vzťahu k tam umiestneným rádioprijímačom a tiež v hoteloch vo vzťahu k
televízorom umiestneným na jednotlivých izbách (použitie diel verejným prenosom prostredníctvom
zvukovo obrazových zariadení).

24. Je teda nesporné, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona

zastupuje nositeľov práv podľa § 144 ods. 3 tohto zákona vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a
na účet nositeľov práv. Ide o formu nepriameho zastúpenia. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona vo svojom (vlastnom) mene,
a na účet autora. Súčasne potom v súlade s § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet
bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a

teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na
základe dohody zastupuje. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri výkone správy a
súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práv
do správy zverili (oprávnením zo dňa 18.08.2016 /predtým zo dňa 11.5.2010/). Námietka žalovaného
o nepreukázaní, resp. o absencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je preto neopodstatnená. Žalobca

je teda aktívne vecne legitimovaný vo veci. Ustanovenie § 175 Autorského zákona ako úprava dohody
o spoločnej správe nevylučuje postup podľa ustanovenia § 63 ods. 2 písm. d) autorského zákona a
nezakladá nerozlučné ani nútené procesné spoločenstvo v zmysle § 77 a 78 CSP.

25. Keďže žalovaný neuzavrel so žalobcom na rok 2016 hromadnú licenčnú zmluvu, zotrval v

pozícii porušovateľa práv autorov. Žalobca sa preto oprávnene proti žalovanému domáhal vydania
bezdôvodného obohatenia v zmysle § 56 ods. 1 písm. g/, v spojení s § 81 ods. 1 písm. i/ autorského
zákona.

26. V súvislosti s verejným prenosom odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bolo žalobcom

preukázané, že žalovaný v ním prevádzkovanom zariadení používal v rozhodnom období predmety
ochrany spravované žalobcom a to prostredníctvom verejného prenosu prostredníctvom technických
zariadení - TV. Pričom taktiež bolo dokazovaním preukázané, že ubytovacie zariadenie žalovaného
Hotel Matyšák 3 ? malo 35 izieb, v ktorých boli umiestnené zvukovoobrazové zariadenia TV. Žalobca
navrhol žalovanému uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy za predmetné použitie diel a z obsahu

spisu a z jednotlivých vyjadrení strán sporu vyplýva, že prebiehali rokovania so splnomocnencom -
Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky, ktoré však úspešné neboli. Pokiaľ teda žalovaný
vybavil izby hostí TV prijímačmi je zrejmé, že tieto mali slúžiť na účely zodpovedajúcemu ich
určeniu a teda na sledovanie televíznych programov ubytovanými hosťami. Samotné umiestneniezvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia ako také síce nepredstavuje verejný
prenos, avšak poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach prostredníctvom televíznych prijímačoch
klientom ubytovaných zariadení predstavuje nezávislé od používania techniky prenosu signálov verejný

prenos z zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/2009 - ES z 22.5.2011
o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.
Nakoľko žalovaný mal v hoteli preukázateľne umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené
príjmom, ktorý umožňuje príjem zvukovoobrazových diel autorov, dochádzalo k verejnému prenosu,
keď v zmysle judikatúry je umiestnenie zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia

so signálom považované za verejný prenos. Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v
ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené
zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú
určené, teda na sledovanie televíznych programov. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej
teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích
zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke

umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu
verejnému prenosu.

27. Pokiaľ žalovaný rozporuje výšku bezdôvodného obohatenia, odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vysvetlil, na akom základe

vychádzal z toho, že výška bezdôvodného obohatenia predstavuje dvojnásobok odmeny, ktorá je
obvyklá za získanie licencie za obdobných zmluvných podmienok, aké tu boli v čase neoprávneného
používania autorských diel. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na judikatúru Súdneho dvora
EÚ (rozsudok vo veci prejudiciálnej otázky položenej Najvyšším súdom Poľskej republiky sp. zn.
C-367/15, z 25.01.2017). Výška licenčných odmien nie je upravená žiadnym zákonom a nepodlieha ani

schvaľovaniu Ministerstva kultúry SR, a teda je vo výlučnej kompetencii organizácie kolektívnej správy.
Autorský zákon v ust. § 82 stanovil pre prípad, že sa používateľ s organizáciou nedohodnú na uzavretí
licenčnej zmluvy, možnosť obrátiť sa na príslušný súd so žiadosťou o určenie obsahu licenčnej zmluvy.
V prípade, že žalovaný nesúhlasil s cenotvorbou vytvorenou žalobcom, mal právo obrátiť sa na súd.

28. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, odvolací súd taktiež pre úplnosť uvádza, že
právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu, ktorá skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre
rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12 § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára
1998).

29. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

30. Pokiaľ ide o návrh žalovaného na prerušenie konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, odvolací súd
tento návrh zamietol s poukazom na to, že v danom prípade nevzhliadol dôvod na obligatórne prerušenie

súdneho konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, kedy súd konanie preruší aj bez návrhu v zmysle
§ 162 CSP, pričom sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie v bode 13.3 napadnutého
rozsudku, podľa ktorého konanie Protimonopolného úradu SR týkajúce sa posúdenia, či zo strany
žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu nemá vplyv na predmet
tohto sporu. Odvolací súd na zdôraznenie uvedeného taktiež uvádza, že konanie Protimonopolného

úraduSRvovecipodnetužalovanéhotýkajúcehosaposúdenia,čizostranyžalobcunedošlokporušeniu
zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, nemá žiaden vplyv na predmet sporu, ktorého
meritom je vydanie bezdôvodného obohatenia a nie výška licenčnej odmeny, ktorú žalovaný aj namietol.
Súd poukazuje na to, že výšku licenčnej odmeny by súd mohol preskúmať jedine v žalobe o určenie
obsahu zmluvy podľa § 82 Autorského zákona a právomoc túto výšku určiť, či posúdiť, nemá ani

Protimonopolný úrad v spomínanom konaní.

31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trovodvolaciehokonaniapriznalvrozsahu100%.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP).

32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).