Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. júl 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/114/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109232850
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5109232850.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnom spore žalobcov: 1/
Mgr. M. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom trvale H. J. S., ul. U. č. XXXX/X, 2/ S. H., nar. XX.XX.XXXX,
bytom trvale H. J. S., ul. U. č. XXXX/X, obaja zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Jánom
Kasenčákom, advokátom so sídlom L., I. Q. č. XXXX/XX, proti žalovanému: Slawomír Ociepka, s
miestom podnikania Zielona 14, 423 60 Poraj, IČO: 5770200269, Poľská republika, zastúpenému
splnomocneným zástupcom JUDr. Ladislavom Udvarosom, advokátom so sídlom G., ul. U. č. XX, za
účasti intervenienta na strane žalovaného: Slovenská kancelária poisťovateľov, so sídlom Bratislava,

Trnavská cesta č. 82, IČO: 36 062 235, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Ladislavom
Udvarosom, advokátom so sídlom G., ul. U. č. XX, o náhradu škody, odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 18C/223/2009-1229 zo dňa 06. februára 2020 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/223/2009-1249 zo dňa 13. marca 2020, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom potvrdzuje.

Žalovaný m á voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ n e
p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 18C/223/2009-1229 zo dňa 06.02.2020 žalobu zamietol.
Žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Štátu Slovenskej republiky priznal nárok na
náhradu nákladov spojených dokazovaním voči žalovanému v rozsahu 100 %. Dopĺňacím rozsudkom
č. k. 18C/223/2009-1249 zo dňa 13.03.2020 rozhodol, že intervenientovi na strane žalovaného náhradu
trov konania voči žalobcom nepriznáva.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že dňa 09.11.2009 bol okresnému súdu doručený žalobný návrh pôvodne
označenej žalobkyne 1/, ktorým sa domáhala náhrady škody voči žalovanému vo výške 15.477,82 eur a
trov konania. Podaním došlým dňa 29.06.2011 žiadala aj vstup ďalšieho žalobcu ako žalobcu 2/ (syna)
do konania a rozšírenie žalobného návrhu. Následne sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali žalobou náhrady
škody titulom náhrady za stratu na zárobku, pozostalostnej úrazovej renty, jednorazového odškodnenia,
náhrady nákladov spojených s liečením a nákladov cestovného a titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch a trov konania. Žalobcovia svoj návrh odôvodnili tým, že dňa 10.11.2006 riadil K. T. J.

motorové vozidlo zn. Volvo, ktoré je majetkom žalovaného, po ceste prvej triedy č. 1/11 v smere
od Žiliny do Čadce pri obci Radoľa pričom vodič dostatočne nevenoval pozornosť vedeniu vozidla,
prekročil maximálne povolenú rýchlosť jazdy stanovenú na 60 km/h a nedbal na zvýšenú pozornosť
pred prechodom pre chodcov, na ktorý úsek vstúpil chodec S. H. (manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcu2/). Zrážke vozidla s menovaným chodcom nedokázal zabrániť, následkom čoho tomuto boli spôsobené
rozsiahle zranenia, ktoré si vyžiadali práceneschopnosť viac ako 42 dní. Dňa XX.XX.XXXX chodec
následkom zranení po dopravnej nehode podľahol. Okresný súd uznesením č. k. 18C/223/2009-290

zo dňa 07.06.2012 vydaným vyšším súdnym úradníkom pripustil, aby do konania vstúpil ďalší účastník
na strane žalobkyne a to žalobca 2/ a zmenu petitu žalobného návrhu navrhovanú žalobkyňou 1/
v písomnom podaní zo dňa 29.06.2011. Súd mal za potrebné uviesť, že žalobkyňa podaním z
29.06.2011 navrhovala aj pristúpenie spoločnosti AVUS International spol. s r.o. do konania podľa
vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“ ako vedľajšieho účastníka na

strane žalovaného, s čím však žalovaný nesúhlasil. Rovnako tak ani právny zástupca navrhovaného
vedľajšieho účastníka - intervenienta. Na základe toho súd zamietol daný návrh na pristúpenie danej
spoločnosti ako vedľajšieho účastníka do konania a to uznesením č. k. 18C/223/2019-252 z 25.11.2011.
Uznesením č. k. 18C/2009-323 z 05.02.2013 súd pripustil zmenu petitu žalobného návrhu navrhovanú
žalobkyňou 1/ podaním zo dňa 29.06.2011 a žalobcom 2/ podaním zo dňa 31.01.2013 (vzhľadom
na podané odvolanie zo strany žalovaného došlo k zrušeniu uznesenia Okresného súdu Žilina č. k.

18C/223/2009-290 zo dňa 07.06.2012 vydaného vyšším súdnym úradníkom - a to čo do výroku (v časti),
ktorým súd pripustil zmenu petitu žalobného návrhu a vo veci (o návrhu na zmenu petitu žalobného
návrhu) opätovne rozhodol sudca - poznámka odvolacieho súdu). Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
13.02.2013. Následne pripustil ďalšiu zmenu žaloby uznesením zo dňa 06.02.2020 v časti výšky
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť titulom pozostalostnej renty žalobkyni 1/.

Súd skúmal vecnú legitimáciu strán v konaní, pričom posúdil, že žalobcovia sú podľa osvedčenia o
dedičstve sp. zn. 15D/819/2017 zo dňa 25.08.2018 právnymi nástupcami po nebohom S. H., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, a zároveň poškodení v dôsledku jeho smrti, keďže žalobkyňa 1/ bola
manželkou pozostalého a žalobca 2/ synom. Je daná pasívna legitimácia žalovaného ako držiteľa a
vlastníka motorového vozidla zn. Volvo, ktorým došlo k dopravnej nehode počas jeho riadenia K. T. J..

Potom ako Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 8Co/246/2018-1127 zo dňa 30.04.2019 rozsudok
okresného súdu č. k. 18C/223/2009-953 zo dňa 06.04.2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k.
18C/223/2009-10001 zo dňa 30.06.2017 v spojení s opravným uznesením č. k. 18C/223/2009-1029 zo
dňa 03.08.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/223/2019-1082 zo dňa 16.08.2017 zrušil
a vrátil vec na ďalšie konanie (skonštatoval, že povinnosťou súdu v ďalšom konaní bude postupovať v

zmysle jeho intencií v súvislosti s námietkou premlčania a zaoberať sa vyjadrením žalovaného zo dňa
14.05.2013) predmetom sporu zostala náhrada za stratu na zárobku a titulom pozostalostnej renty.
Z predloženého protokolu o nehode v cestnej premávke súd mal nepochybne preukázané, že vodičom
motorového vozidla bol K. T. J., ktorý pri prekročení maximálne povolenej rýchlosti a nedbaní na
zvýšenú opatrnosť pred prechodom pre chodcov, zrazil S. H., ktorý utrpel ťažké zranenie. Z listu o

prehliadke mŕtveho a štatistického hlásenia o úmrtí vyplýva, že menovaný zomrel dňa XX.XX.XXXX o
0.55 hod. a pričom podľa vykonanej pitvy príčinou bolo zlyhanie činnosti srdca a dýchania pri komplikácii
základnýchochorení.Ztechnickéhopreukazuvyplynulo,ževozidlo,ktorýmdošlokdopravnejnehode,je
vovlastníctvežalovaného.ZOznámeniaouplatnenísinárokunanáhraduškodyzpovinnéhozmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla vyplýva poškodený,

právny nástupca poškodeného, meno škodcu K. T. J., ako aj meno vlastníka motorového vozidla Q. N.,
akoajpopisdopravnejnehodysnákresom.Uvedenévyplývaajzprotokoluonehodevcestnejpremávke
zo dňa 10.11.2006, ako aj z technického preukazu predloženého spolu so žalobou. Žalobkyňa 1/ už v
žalobnom návrhu poukázala na súdne konanie v trestnej veci prebiehajúce v Poľskej republike pod č.
IV K750/08. Súd mal zistené, že vo veci bol rozsudok vyhlásený Okresným súdom v Čenstochovej dňa

09.11.2009 a týmto rozsudkom bol K. J. obvinený z toho, že dňa 10.11.2006 v Slovenskej republike na
cesteprvejtriedyč.1/11vsmereodmestaŽilinadomestaČadcana434/1kmriadilvozidloznačkyVolvo
s evidenčným číslom /PL/SMYT 403 s návesom značky Pacton s evidenčným číslom /PL/CZY 5559,
pričom neúmyselne porušil bezpečnostné pravidlá cestnej premávky takým spôsobom, že nevenoval
dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla, prekročil maximálne povolenú rýchlosť na tomto úseku a zachytil

slovenskéhoobčanaS.H.,ktorýprechádzalcezprechodprechodcov,vdôsledkučohopoškodenýutrpel
telesné zranenia. Daný súd rozhodol, že K. J. je vinný zo spáchania činu a uložil mu ochranné opatrenie,
a to zákaz vedenia všetkých motorových vozidiel v cestnej premávke. Zároveň rozhodol vo štvrtom
výroku daného rozsudku o čiastočnej náhrade škody v prospech žalobkyne 1/ vo výške 8.545,32 PLN.
Dňa 26.04.2010 bol vydaný rozsudok Krajského súdu v Čenstochovej ako odvolacieho súdu, ktorým súd

rozhodol tak, že zmenil rozsudok, proti ktorému bolo podané odvolanie v časti, ktorá sa týka rozhodnutia
o treste takým spôsobom, že zrušil zákaz vedenia všetkých motorových vozidiel. Zvyšná časť rozsudku,
proti ktorému bolo podané odvolanie, ostala v platnosti. Okresný súd v tejto veci poznamenal, že obidvarozsudkyPoľskejrepublikyneobsahujúodôvodnenieanebolotvrdené,zakéhotitulusúdpriznalnáhradu
škody a z akého dôvodu v takej výške.
Žalovaný a intervenient uviedli, že povinnými subjektmi na náhradu škody je poisťovateľ a vodič

motorového vozidla. Zároveň bez ohľadu na uvedené k jednotlivým nárokom žalobcov uviedli, že vodič
motorového vozidla je zodpovedný za vznik škody, ktorá vznikla v súvislosti s predmetnou dopravnou
nehodou a je zjavné, že žalobkyňa 1/ si je toho vedomá, nakoľko si voči nemu uplatňovala v rámci
trestného konania nárok na náhradu škody. Tento jej bol aj priznaný vo výške 8.545,32 PLN, ako aj
trovy právneho zastúpenia a danú sumu jej vodič prevodným príkazom zo dňa 04.08.2010 poukázal

na účet, pričom po prepočte to činí celkovo sumu aj s trovami právneho zastúpenia vo výške 2.273,01
eur. Je zjavné, že žalobkyňa 1/ si uplatňovala rovnaké nároky súčasne v dvoch konaniach, pritom
neurčila konkrétne, aký nárok na náhradu škody si v konaní pred poľským súdom uplatňovala a bol
jej predmetným rozhodnutím priznaný. V tomto konaní si uplatňovala taktiež náhradu tých istých trov
konaniaadokoncavočiinémusubjektuavovyššejsume.Ďalejpoukázalinato,ževčasepodaniažaloby
žalobca 2/ bol maloletý, teda nemal procesnú spôsobilosť na právne úkony, preto nemohol vystupovať

ako žalobca 2/ samostatne. Nebránilo mu, aby vystupoval v konaní ako žalobca 2/, ale aby bol zastúpený
buď zákonným zástupcom alebo opatrovníkom. Napriek tomu žalobkyňa 1/ uplatňovala niektoré nároky
vo svojom mene a nie v mene žalobcu 2/. V tejto súvislosti súd poukázal, že žalobca 2/ vstúpil do
konania už ako 19-ročný a prvý nárok si uplatnila iba žalobkyňa 1/. Žalobcovia si uplatňovali aj nárok
na náhradu za stratu na zárobku, avšak podľa § 446 a nasl. Občianskeho zákonníka sa oprávnenosť a

rozsah uvedených nárokov posudzuje podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení a predpokladom
na priznanie uplatnených nárokov je uznanie poškodeného za práceneschopného, resp. jeho smrť v
dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania. V konkrétnom prípade však nebohý nezomrel
v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, ale zomrel v dôsledku úrazu, ktorý utrpel ako
chodecprizrážkesvozidlom.Niesútedasplnenézákladnézákonnépodmienkynapriznanieuvedených

nárokov žalobcov v zmysle zákona o sociálnom poistení a tým ani v zmysle § 446 Občianskeho
zákonníka. Podľa nich žaloba v danej časti nie je dôvodná. Žalovaný a intervenient vzniesli námietku
premlčania všetkých nárokov uplatnených v podaní z 29.06.2011, ktorú odôvodnili tým, že podľa § 106
Občianskeho zákonníka sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, pričom náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

nespadá pod pojem škoda, ani do rozsahu náhrady škody v zmysle Zákonníka práce. Právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, ktorá sa premlčuje v zmysle § 100 a §
101 Občianskeho zákonníka po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby. Žalobkyňa 1/ žiadala
podaním zo dňa 29.06.2011 zmenu návrhu a danou zmenou rozšírila svoju žalobu o ďalšie nároky,
hoci už 28.06.2009 žalobcovia museli vedieť o tom, kto za škodu zodpovedá vrátane tej skutočnosti,

že vodič motorového vozidla bol zamestnancom žalovaného. Keďže žalobkyňa 1/ si v konaní pred
poľským súdom uplatnila nárok na náhradu škody, musela vedieť aj o výške škody. Nárok na slovenskom
súde si uplatnili až po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby dňa 29.06.2011, hoci pre určenie okamihu,
kedy sa poškodený dozvie o osobe škodcu, nie je rozhodujúci deň právoplatnosti odsudzujúceho
rozsudku obžalovaného, tento len závisí od procesných okolností, ktoré nastali v priebehu konania a s

vedomosťami poškodeného o škode a škodcovi priamo nesúvisí. Tak isto dňa 28.06.2008, t.j. skoro rok
po smrti poškodeného, museli žalobcovia pociťovať zásah do ich osobnostných práv a mohli si uplatniť
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento si mohli po prvý raz uplatniť XX.XX.XXXX a
od toho dňa im začala plynúť 3-ročná premlčacia doba. Namietali preto premlčanie všetkých nárokov
žalobkyne 1/, ako aj žalobcu 2/, uplatnených v podaní zo dňa 29.06.2011, nakoľko podľa ich názoru si

ich títo uplatnili po uplynutí premlčacej doby.
Žalobcovia 1/ a 2/ nesúhlasili so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného a intervenienta.
Mali spočiatku za to, že nárok nie je premlčaný a to preto, lebo premlčacia doba začína plynúť jeden rok
po poistnej udalosti a preto právo bolo uplatnené v lehote. Ak však by bol súd iného názoru, poukázali na
okolnostinastranežalovaného,ktorébybolivrozporesdobrýmimravmi.Žiadalipreto,abysúdprihliadal

na tieto skutočnosti. Následne po odvolacom konaní, žalobcovia na pojednávaní dňa 06.02.2020 trvali
na tom, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi a súd by nemal na ňu prihliadať a to
z dôvodov tvrdených žalobkyňou 1/ na tom pojednávaní, kedy v rámci svojho emotívneho prednesu
vysvetlila, prečo zmeškala lehotu, keďže starala sa o syna, chodila do nemocnice za manželom, na
súd do Poľska,... a nerozmýšľala nad uplatnením svojich nárokov a jednak poukázala na komunikáciu

poisťovne s ňou tak až došlo k premlčaniu. Žalobkyňa 1/ bola aktívna a snažila sa všetko vysporiadať
tak, ako najlepšie vedela a žalobu jej pripravil český advokát, ktorý ju ani nezastupoval. Nárok na
pozostalostnú úrazovú rentu sa spomínal v komunikácii s poisťovňou až v liste z 22.06.2011. Poukázali,
že z rozhodnutia súdu Poľskej republiky nie je možné riadne zistiť, aký nárok bol vlastne priznaný.Následne súd citoval ust. § 100, § 101, § 106, § 104, § 112 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že
je nepochybné, že žalobkyňa 1/ si uplatnila v rámci trestného konania náklady, ktoré však nevedela
presne špecifikovať, ani jednoznačne nevyplývali z rozhodnutia príslušného poľského súdu, avšak v

priebehu konania bolo ustálené, že v rámci trestného konania si uplatnila iba náklady súvisiace s
pohrebom a náklady liečenia a trovy právneho zastúpenia v rámci trestného konania, pričom tento nárok
už si následne v priebehu tohto konania po čiastočnom späťvzatí neuplatňovala. Súd sa preto týmto
nárokom, ani námietkou premlčania ohľadom tohto nároku nezaoberal, nakoľko v tej časti bolo konanie
zastavené. Bolo však nepochybné, že žalobkyňa 1/ si uplatnila pôvodne v žalobnom návrhu doručenom

súdu 09.11.2009 náklady spojené s pohrebom a s liečením, nárok na jednorazové odškodnenie, ako
aj na nezaopatrené dieťa, a následne svoje nároky rozšírila o nárok na náhradu za stratu na zárobku
a na pozostalostnú úrazovú rentu. Žalobný návrh teda zmenila podaním z 29.06.2011. Z rozsudku
Poľskej republiky, ktorým bol uznaný vinným K. J., vyplýva, že bol vydaný dňa 09.11.2009 v spojení s
rozhodnutímodvolaciehosúduzodňa26.04.2010,kedynáslednerozhodnutienadobudloprávoplatnosť.
Teda hoci k dopravnej nehode došlo dňa 10.11.2006 a S. H. podľahol zraneniam po dopravnej nehode

dňa 28.08.2007, žaloba bola podaná dňa 09.11.2009, avšak o ďalšie nároky, ktoré sú predmetom
tohto ďalšieho konania, bola žaloba rozšírená až podaním z 29.06.2011. Podľa súdu žalobcovia sa už
v priebehu trestného konania mohli oboznámiť s menom samotného vinníka, t.j. vodiča motorového
vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, ako aj s menom vlastníka tohto vozidla. Z trestného
konaniamalivedomosťomenáchosôbzodpovednýchzadopravnúnehodu.Dokoncaotomnepochybne

malivedomosťajzOznámeniaouplatnenísinárokunanáhraduškodyzpovinnéhozmluvnéhopoistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, z ktorého vyplýva poškodený,
právny nástupca poškodeného, meno škodcu K. T. J., ako aj meno vlastníka motorového vozidla Q. N.
a taktiež o uvedených menách osôb mali vedomosť aj z Protokolu o nehode v cestnej premávke zo dňa
10.11.2006, ako aj z technického preukazu, ktorý žalobcovia predložili spolu so žalobou.

Súd v prvotnom zrušenom rozhodnutí posúdil, že námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi,
a preto na ňu neprihliadal. Nakoľko bol však viazaný názorom odvolacieho súdu v danej veci, ktorý
vyslovil svoje závery ohľadom námietky premlčania, postupoval v zmysle jeho intencií. Žalovaný trval
na tom, že objektívna premlčacia lehota začala plynúť smrťou poškodeného, t.j. XX.XX.XXXX a tá
skončila 28.08.2010, teda pred dňom 29.06.2011, ktorý je dňom doručenia vyjadrenia žalobkyne, ktorým

došlo k uplatneniu predmetných nárokov. Bolo nepochybné, že žalobcovia sa domáhali predmetných
nárokov až podaním doručeným súdu dňa 29.06.2011. Tiež, že sa žalobcovia dňa 28.06.2009 už museli
vedieť o tom, kto za škodu zodpovedá vrátane toho, že vodič motorového vozidla bol zamestnancom
žalovaného, ktorý je vlastníkom vozidla. Uvedené vyplýva aj z toho, že žalobkyňa 1/ si v konaní pred
poľským súdom, ktoré časovo predchádzalo tomuto konaniu, uplatnila nárok na náhradu škody a museli

vedieť aj o výške škody. Nárok na tunajšom súde si uplatnili až po uplynutí 2-ročnej premlčacej doby dňa
29.06.2011. Súd poukázal na to, že pre určenie okamihu, kedy sa poškodený dozvie o osobe škodcu,
nie je rozhodujúci deň právoplatnosti rozsudku, ktorým bol obžalovaný odsúdený, nakoľko to závisí od
procesných okolností, ale od okolností, ktoré nastali v priebehu konania. Pokiaľ žalobkyňa 1/ si uplatnila
nárok na náhradu v trestnom konaní, z ničoho nevyplýva, že si uplatnila aj tieto predmetné nároky,

t.j. titulom pozostalostnej úrazovej renty a titulom za stratu na zárobku. Nemožno preto konštatovať
ani spočívanie premlčacej doby. V priebehu konania bolo ustálené, že v rámci trestného konania
žalobkyňa 1/ si uplatnila náklady súvisiace iba s pohrebom a náklady liečenia a trovy právneho
zastúpenia. Uplatnenie ďalších nárokov nebolo preukázané. Teda dané nároky si uplatnila až podaním
doručeným dňa 29.06.2011. Pokiaľ žalobkyňa 1/ v trestnom konaní bola aktívna, tak nie ohľadom týchto

predmetných nárokov.
Odvolávajúc sa na rozsudok NS ČR z 30.04.2002 sp. zn. 33Odo 477/2001, rozsudok NS SSR z
20.04.1978 sp. zn. 3Cz 16/78 súd považoval za nutné zdôrazniť, že s poukazom na zaužívanú súdnu
prax pre začiatok plynutia premlčacej lehoty je rozhodné, kedy sa žalobcovia dozvedeli o vzniknutej
škode (nielen o protiprávnom úkone, či o škodovej udalosti) a kto za ňu zodpovedá. Pri posudzovaní

otázky, kedy sa žalobcovia ako poškodení dozvedeli o škode, je potrebné vychádzať z preukázanej
vedomosti poškodených o vzniknutej škode (nielen z predpokladanej vedomosti o škode). Dozvedieť
sa o škode znamená, že sa poškodený dozvedel o majetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú
je možné natoľko objektívne vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, že je možné právo na jej náhradu uplatniť
na súde. Začiatok plynutia lehoty môže byť rozdielny vo vzťahu k vedomosti o škodcovi a k jeho

vedomosti o škode. Taktiež podľa rozsudku NS SR z 13.11.2003 sp. zn. 25Cdo/516/2002 pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody je rozhodný okamžik, kedy poškodený
obdržal informáciu, na základe ktorej si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu
zodpovedá. Okamžik nadobudnutia právoplatnosti trestného rozhodnutia takým okamžikom nemusíbyť. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobcovia sa dozvedeli o zodpovednej osobe za škodu
už v priebehu trestného konania, keďže sa dozvedeli meno vodiča, ktorý bol účastníkom dopravnej
nehody a ktorý spôsobil nehodu, ako aj jeho zamestnávateľa, ktorý je vlastníkom predmetného vozidla.

Žalobkyňa 1/ si síce uplatnila náhradu škody už v trestnom konaní, avšak toto jej uplatnenie nezahŕňalo
aj nárok titulom pozostalostnej úrazovej renty a titulom za stratu na zárobku. Nebolo možné konštatovať,
že premlčacia doba spočívala. Zároveň súd zdôraznil, že na začiatok premlčacej doby nemá vplyv
skutočnosť,vočikomusižalobcoviauplatnilináhraduškody,tedačivočivodičovialebovočižalovanému.
Bolonepochybné,žežalobcoviasivpremlčacejdobeneuplatnilipredmetnénárokyanivočižalovanému,

ani voči vodičovi. Pred súdnym konaním si uplatnili v rámci trestného konania nároky iba voči vodičovi,
avšak nešlo o predmetné nároky. Teda jednak žalobcovia si neuplatnili žiadne nároky voči žalovanému
pred podaním žaloby v rámci trestného konania a jednak pred podaním z 29.06.2011 si neuplatnili
predmetné nároky - titulom náhrady za stratu na zárobku a titulom pozostalostnej úrazovej renty ani voči
žalovanému, ani voči vodičovi.
Pokiaľžalobcoviapoukazovalinadobrémravyanakomunikáciupoisťovnesožalobkyňou,činaprípravu

žaloby českým advokátom, súd v zmysle intencií odvolacieho súdu poukázal na to, že nevedomosť
zákona nikoho neospravedlňuje, a bolo v záujme žalobcov, aby si riadne svoje nároky uplatnili. Neobstojí
aniskutočnosť,žebyichpoisťovňaprikomunikáciizavádzala,keďžejevecoupoškodených,čižalobcov,
aby si uplatnili nároky podľa ich rozhodnutia a nie je potrebné, aby čakali na poučenie, či výzvu zo strany
poisťovne, aby si uplatnili konkrétny nárok. Predsa právo na uplatnenie nárokov je dané v platných

právnych predpisoch a je vecou každého poškodeného, či právneho nástupcu, ktorý nárok si uplatní a či
teda využije svoje právo. Je to jeho právo, nie povinnosť. Neobstojí ani skutočnosť, že žalobu pripravoval
žalobcom český advokát. Všetko záviselo od samotných žalobcov, ako si zabezpečia a vysporiadajú
všetky záležitosti, a to bez ohľadu na to, čo práve vtedy prežívali, či prežívajú.
Vzhľadom k tomu, že žalobcovia si dané nároky uplatnili až podaním dňa 29.06.2011, hoci k dopravnej

nehode došlo dňa 10.11.2006 a poškodený zomrel dňa XX.XX.XXXX, súd posúdil námietku premlčania
za opodstatnenú v zmysle intencií odvolacieho súdu, o zodpovednej osobe, t. j. o vodičovi a jeho
zamestnávateľovi sa dozvedeli už pri dopravnej nehode, či v rámci trestného konania. Dokonca
technický preukaz predložili spolu so žalobou dňa 09.11.2009. Teda z uvedených listín a skutočností
nepochybne vyplýva, že mali vedomosť o daných skutočnostiach už pred podaním žaloby, už v rámci

trestného konania, ktoré nepochybne prebiehalo pred podaním žaloby. Súd zároveň poznamenal, že
bolo vecou žalobcov, koho budú žalovať, teda či samotného vinníka alebo jeho zamestnávateľa a
majiteľa vozidla, keďže k dopravnej nehode došlo pri výkone pracovnej činnosti. A určenie takej osoby
nemôže mať vplyv na začiatok premlčacej lehoty, keďže žalobcovia mali vedomosť od počiatku, kto
zavinil dopravnú nehodu a následne kto bol majiteľom vozidla a v rámci premlčacej doby si neuplatnili

svoj nárok ani voči jednému z nich. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné
ustanovenia posúdil, že námietka premlčania je opodstatnená, nakoľko žalobcovia si uplatnili nárok až
po uplynutí premlčacej doby. Žalobu preto zamietol.
Následne súd citoval ust. § 255, § 262 ods. 1, 2, § 256, § 257 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku, ďalej len „C. s. p.“ a čl. 4 C. s. p. Hoci žalovaný bol v konaní úspešný v celom rozsahu z

dôvodov uvedených v rozhodnutí zo dňa 06.04.2017 a z dôvodov vznesenej námietky premlčania (aj v
zastavenej časti, aj v zamietajúcej časti), súd napriek tomu žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcom 1/ a 2/, a to vzhľadom na predmet konania, ako aj na všetky okolnosti veci. Mal za
to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Je nepochybné, že vodič, zamestnanec žalovaného,
spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zomrel manžel žalobkyne 1/ a otec žalobcu 2/, teda žalobcovia

prišli zavinením vodiča o živiteľa rodiny a je nepredstaviteľné, čo museli žalobcovia prežívať, čím museli
prejsť a čo všetko museli vytrpieť a prekonať. Bolo by tvrdé a nespravodlivé, keby mali pri všetkých
svojich trápeniach spôsobených škodcom, ešte aj nahradiť trovy konania za konanie, v ktorom bola
nepochybne preukázaná zodpovednosť žalovaného, či jeho zamestnanca za úmrtie ich živiteľa rodiny,
pričom v rámci konania dochádzalo k navyšovaniu trov predovšetkým z dôvodu námietok žalovaného

a prístupu žalovaného, ktorý namietal okrem iného aj príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a
smrťou poškodeného,... Bolo by neadekvátne a v rozpore s dobrými mravmi, priznať trovy žalovanému
trovy konania len preto, že bol v konaní úspešný, a to vo vzťahu ku všetkému utrpeniu, bolesti, ako aj
nákladomspojenýchsosúdnymkonanímvPoľsku,čizranenímpoškodenéhopočaspobytuvnemocnici,
spôsobené žalovaným, resp. jeho zamestnanom. Súd dospel k záveru, že v danom prípade je práve

tá výnimočná situácia pre aplikáciu ust. § 257 C. s. p., nakoľko mal za to, že existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa s poukazom na uvedené skutočnosti a vzhľadom na predmet konania, či prístup
žalovaného, ktorý spochybňoval príčinnú súvislosť napriek všetkým okolnostiam a skutočnostiam.V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie vzhľadom na vznášané námietky žalovaného, v
dôsledku čoho vznikli trovy štátu. Súd preto priznal štátu nárok na náhradu týchto nákladov voči
žalovanému, a to v rozsahu 100 % a to vzhľadom na to, že znalecké dokazovanie bolo nariadené na jeho

podnet, či na jeho námietky. Rozsah určil bez ohľadu na pomer úspechu a neúspechu strán vzhľadom na
už uvedené, pričom tento považoval za spravodlivý vzhľadom na predmet konania a na všetky okolnosti
danej veci. Poukázal aj na to, že keby nedochádzalo k opakovaným vznášaným námietkam zo strany
žalovaného, nedošlo by k daným nákladom, pričom znaleckým dokazovaním boli preukázané tvrdenia
žalobcov a rozhodol tak s poukazom na čl. 4 C. s. p.

Nakoľko súd po vyhlásení rozsudku zistil, že v rozsudku nerozhodol o trovách konania vo vzťahu k
intervenientovi na strane žalovaného, postupom v zmysle § 225 C. s. p. doplnenie urobil dopĺňacím
rozsudkom. Keďže v zmysle C. s. p. súd rozhoduje len o trovách konania strán, avšak v tomto konaní
na strane žalovaného bol aj intervenient, považoval za potrebné sa vysporiadať aj o trovách konania k
jeho osobe. Aplikoval preto čl. 4 C. s. p. Súd z totožných dôvodov, pre ktoré nepriznal žalovanému nárok
na náhradu trov konania, ich nepriznal ani intervenientovi na stane žalovaného. Dospel k záveru, že v

danom prípade je práve tá výnimočná situácia pre aplikáciu ust. § 257 C. s. p. Mal za to, že existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na uvedené skutočnosti a vzhľadom na postavenie
intervenienta.

2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. Nesúhlasili s tým, že došlo k

premlčaniu doby, keď od prvého dňa, ako sa manželovi nehoda stala, v danej veci konali. Žalobkyňa 1/
spolupracovala s OR PZ, ktorý riešil dopravnú nehodu. Neskôr OR PZ odstúpil spis na okresný súd v
Czestochowie, kde sa v dňoch 23.06.2009, 04.08.2009, 26.10.2009 a 06.11.2009 pojednávalo o tom,
kto je vinný za dopravnú nehodu, ktorá sa stala 20.11.2006, pri ktorej došlo k zraneniu jej manžela S.
H., ktorý dňa XX.XX.XXXX zomrel. Mala za to, že vinník je známy a že sa o všetkom rozhodne hneď

na prvom pojednávaní. Obvinený však na pojednávaní tvrdil, že manžel mu skočil pod kamión, že chcel
spáchať samovraždu. Zostala v šoku, pretože táto možnosť ju vôbec nenapadla. Na preukázanie tvrdení
obvineného bolo pristúpené k znaleckému posudku, na základe jeho výsledku súd uznal obvineného
K. J., vodiča spoločnosti N. Q. vinným, a to dňa 06.11.2009. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa
26.04.2010. Mala tak za to, že až od novembra 2009 vedela, kto za škodu skutočne zodpovedá. Ďalej

žalobkyňa 1/ uviedla, že dňa 05.11.2009 jej Slovenská kancelária poisťovateľov oznámila, že postupuje
vyporiadanie ich nároku zo škodovej udalosti - poškodeného S. H. spoločnosti AVUS International
s.r.o., so sídlom v Bratislave, ktoré pripojila k odvolaniu. Pri telefonickom rozhovore s pracovníčkou
spoločnosti AVUS bola informovaná, že ich nárok zo škodovej udalosti bude pozostávať z náhrady
škody na strate na zárobku za zosnulého manžela a pozostalostná úrazová renta. Uviedla, že začnú

konať hneď, ako im bude doručený právoplatný rozsudok súdu z Poľskej republiky. V časovom úseku
od 10.11.2009 do 22.06.2011 reagovala na všetky ich listy a zasielala všetky potrebné listiny a podklady
potrebné k likvidácii poistnej udalosti. Nemala dôvod uplatňovať si uvedené nároky podvojne, ešte
aj na inej inštitúcii. Až z listu spoločnosti AVUS zo dňa 22.06.2011 sa dozvedela, že im spolu so
synom vznikol nárok na náhradu za stratu na zárobku po zosnulom manželovi, jej vo výške 273,35

eur a synovi vo výške 273,36 eur ako i to, že nárok na pozostalostnú úrazovú rentu má fyzická
osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku škody na zdraví, v čase úmrtia vyživovaciu
povinnosť určenú súdom. Až tento list 22.06.2011 bol pre ňu podnet požiadať o pomoc právnika. Keby
jej túto informáciu poslala spoločnosť AVUS v prvom liste dňa 10.11.2009, tak okamžite požiada o
pomoc právnika. Všetka korešpondencia so spoločnosťou AVUS je súčasťou spisu. Dňa 28.06.2011

splnomocnila JUDr. Štefana Schnellyho na právne zastupovanie v tejto veci, ktorý na podnet listu
spoločnosti AVUS zo dňa 22.06.2011, písomnosťou zo dňa 29.06.2011, podal na okresný súd vyjadrenie
sa navrhovateľa k podaniu odporcu, návrh na vstup ďalšieho účastníka konania a rozšírenie návrhu
na začatie konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 18C/223/2009. Kládla otázku,
prečo nesúhlasil žalovaný a ani právny zástupca navrhovaného vedľajšieho účastníka - intervenienta

s pristúpením spoločnosti AVUS International s.r.o. do konania podľa vtedy platného Občianskeho
súdneho poriadku ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného. Ďalej žalobkyňa 1/ uviedla, že
zásah do ich osobnostných práv pociťovali hneď na druhý deň po nehode. Sociálna poisťovňa v Čadci
manželovi oznámila, že mu nemôže vyplácať nemocenské dávky s odôvodnením, že ide o úraz, ktorý
je v stave riešenia a začnú konať až po doručení vyjadrenia sa Okresného riaditeľstva PZ, ktorý v

jeho veci koná. Vyplatili im ich až v novembri 2007. Finančne jej pomáhala sestra. Všetko (dedičské
potreby, rehabilitácie, vitamíny) stálo veľa finančných prostriedkov. Dňa XX.XX.XXXX manžel zomrel.
Zabezpečila jeho pohreb, s čím boli spojené výdavky. Syn dňa 01.09.2007 nastúpil do 1. ročníka na
strednú školu, s čím boli spojené výdavky. Od mesiaca september 2007 do apríla 2008 bola neustálechorá, cestovanie za lekármi, lieky boli ďalším výdavkom. Dňa 17.11.2007 sa presťahovali so synom na
byt do H. J. S. (dovtedy bývali s manželovými rodičmi, pričom jeho matka zle znášala zdravotný stav a
neskôr smrť syna). Následne sa žalobkyňa 1/ vyjadrila i k námietke právneho zástupcu žalovaného a

intervenienta, že už dňa 28.06.2009 museli vedieť, kto za škodu zodpovedá. O tom, kto bol za dopravnú
nehodu zodpovedný, vedeli od 09.11.2009, ale či je zodpovedný i za smrť jej manžela, nevedeli.
Skutočnosť, že manžel zomrel v dôsledku zranení pri dopravnej nehode bola nesporne preukázaná až
znaleckým dokazovaním v priebehu tohto konania, a to v roku 2014. Na jednej strane právny zástupca
žalovaného a intervenienta namietal premlčanie, ale na druhej strane sám spochybňoval, či k úmrtiu jej

manžela došlo vinou vodiča, ktorý kamión viedol a tým spôsobil škodu. Tých deväť mesiacov, čo manžel
ležal v nemocnici a všetky tie životné udalosti a veci, ktoré museli riešiť či už pred jeho smrťou a i po
nej, jej zobralo kus zdravia, životnej energie a trvalo to dlho, kým sa ako tak so všetkým vyrovnali a
zorientovali sa v každodennom živote. Pozostalostná úrazová renta je preňho finančná pomoc, nie na to,
abysizvýšilasvojživotnýštandard,aleabymohlažiťapomáhaťdieťaťutak,akokebymanželžil.Žiadala
pretosúd,abyzobraldoúvahysamotnézdĺhavéprocesnékonanie,okolnosti,ktoréovplyvňovaliichživot

po manželovej nehode a smrti, skutočnosť, že museli na súdnych pojednávaniach v Poľskej republike
dokazovať, že manžel nechcel spáchať samovraždu, aby vzal do úvahy i komunikáciu so spoločnosťou
AVUS, ktorú poverila Slovenská kancelária poisťovateľov doriešením škodovej udalosti jej manžela a i v
súlade s dobrými mravmi. Navrhla, aby odvolací súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
1/ sumu vo výške 649,84 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 15.07.2011 do

zaplatenia, a to titulom náhrady za stratu na zárobku, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaný je tiež povinný zaplatiť titulom pozostalostnej úrazovej renty žalobkyni 1/ sumu 13.949,36 eur
za obdobie od 28.08.2007 do 31.12.2010, s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 15.07.2011
do zaplatenia, sumu 14.168,30 eur za obdobie od 01.01.2011 do 28.02.2014 a sumu 2.045,96 eur od
01.03.2014 do 31.12.2014, sumu 2.072,97 eur mesačne od 01.01.2015 do 31.12.2015, sumu 2.082,51

eur mesačne od 01.01.2016 do 31.12.2016, sumu 2.124,16 eur mesačne od 01.01.2017 do 31.12.2017,
sumu 2.166,64 eur mesačne od 01.01.2018 do 31.12.2018, sumu 2.222,97 eur od 01.01.2019 do
30.11.2019, sumu 3.058,- eur od 01.12.2019 do 19.02.2020, sumu 3.058,- eur za mesiac marec 2020, a
to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a od 01.04.2020 mesačne až do dovŕšenia
dôchodkového veku žalobkyne 1/ vo výške stanovenej platnými právnymi predpismi upravujúcimi výšku

pozostalostnej úrazovej renty, a to vždy k 20. dňu príslušného kalendárneho mesiaca. Ďalej žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ titulom pozostalostnej úrazovej renty sumu 11.937,40 eur za obdobie od
28.08.2007 do 31.12.2010 spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 15.07.2011 do zaplatenia,
a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcom 1/ a 2/
trovy konania a trovy právneho zastupovania.

3. Žalovaný a intervenient na strane žalovaného prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo
vyjadrení zo dňa 23.06.2020 navrhol napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne
správny potvrdiť a žalobcov zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania. Uviedli, že napadnutým
rozsudkom súd I. inštancie zamietol žalobu v celom rozsahu, pričom im nepriznal náhradu trov

konania. Hlavným dôvodom zamietnutia žaloby bolo akceptovanie nimi vznesenej námietky premlčania
nárokov žalobcov. Súd I. inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v bodoch 40. až 45. podrobne
rozvádza dôvody premlčania jednotlivých nárokov žalobcov na základe v danej veci už vydaného
druhoinštančného rozhodnutia - Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/246/2018 zo dňa 30.04.2019 a
jeho intenciách. Začiatok behu premlčacej lehoty bol súdom I. inštancie určený správne, podľa pravidiel

a ustálenej judikatúry. Tieto závery sú jednoznačné, spočívajú na faktoch a žiadnou interpretáciou
nie je možné dospieť k záveru, že k premlčaniu nárokov nedošlo. Súd I. inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku pod bodom 30. uvádza: „Súd poukazuje na to, že pre určenie okamihu, kedy
sa poškodený dozvie o osobe škodcu, nie je rozhodujúci deň právoplatnosti rozsudku, ktorým bol
obžalovaný odsúdený, nakoľko to závisí od procesných okolností, ale od okolností, ktoré nastali v

priebehu konania.“ Tento záver má priamy vplyv na posúdenie tejto základnej právnej otázky. V bode 31.
odôvodnenia napadnutého rozsudku sa rieši spočívanie behu premlčacej doby. V tejto súvislosti doslova
uvádza: „Nemožno konštatovať spočívanie premlčacej doby podľa § 112 Občianskeho zákonníka,
nakoľko pokiaľ žalobkyňa 1/ v trestnom konaní bola aktívna, tak nie ohľadom týchto predmetných
nárokov“. Na počiatok behu premlčacej doby nemôže mať vplyv ani obrana vodiča J. prednášaná

pred poľskými súdmi. K týmto okolnostiam súd I. inštancie zaujal stanovisko v bode 29. odôvodnenia
napadnutého rozsudku. Ďalej žalovaný a intervenient uviedli, že chápu, že pre žalobcov ide o enormne
intenzívnu citovú záležitosť, avšak súdne rozhodnutie ako také sa musí opierať o preukázané fakty
a vychádzať z aktuálneho právneho stavu. Napokon i samotní žalobcovia pripúšťajú, že pocit stratypociťovaliodprvejchvíletejtotragickejudalostiateda,ženešloonejakývnútornýproces,ktorýdozrieval
v nejakom časovom slede. „Zásah do našich osobnostných práv sme pociťovali hneď na druhý deň po
nehode“ - uvádzajú vo vlastnom podaní, čo však má aj svoj hmotnoprávny význam a k tomu podľa ich

názoru súd I. inštancie aj správne a náležitým spôsobom prihliadol. Vo svetle týchto informácií teda
v odvolaní uvádzané (subjektívne) okolnosti zásadne nemôžu ovplyvniť riešenie danej problematiky.
Otázky procesnej obrany strany sporu, ktorých údajný rozpor prezentujú žalobcovia v odvolaní - tak
isto neovplyvnia rozhodnutie vo veci samej. Jednotlivé námietky vznesené ním a intervenientom sa
dotýkajú jednotlivých samostatných nárokov žalobcov. Mali za to, že z pohľadu pre účely komplexného

posúdenia nárokov žalobcov je potrebné opakovane poukázať aj na ďalšie okolnosti. Menovite na
procesné pochybenie žalobkyne 1/, ako aj žalobcu 2/ v tom smere, že aj keď v čase podania žaloby zo
dňa 05.11.2009 bol žalobca 2/ maloletý a nemal podľa § 20 Občianskeho súdneho poriadku procesnú
spôsobilosť (nemal spôsobilosť na právne úkony), mal podľa § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom
konania (spôsobilosť mať práva a povinnosti). Napriek uvedenému ako žalobca 2/ nevystupoval a
žalobkyňa 1/ ako jeho matka konala len vo svojom mene. To, že žalobca 2/ bol v čase podania žaloby

maloletý,nebránilotomu,abyvystupovalvsporeodzačiatkuakožalobcaabolzastúpenýbuďzákonným
zástupcom alebo opatrovníkom. Napriek uvedenému žalobkyňa 1/ uplatňovala nároky vo svojom mene
a nie v mene žalobcu 2/. Uvedené potvrdzuje aj podanie žalobkyne zo dňa 29.06.2011, kde navrhuje
vstup svojho syna ako žalobcu 2/ do konania. Žalobca 2/ dosiahol plnoletosť dňa 08.04.2010, napriek
tomu sa účastníkom konania stal až 07.06.2012 a svoje práva si uplatnil až písomným podaním zo dňa

31.01.2013, keď sa vyjadril, že súhlasí s návrhom žalobkyne na zmenu petitu zo dňa 29.06.2012. Tento
stav však musí mať aj vplyv na hodnotenie otázky premlčania voči žalobcovi 2/.

4. Žalobkyňa 1/ vo vyjadrení zo dňa 05.07.2020 k vyjadreniu žalovaného a intervenienta uviedla, že pocit
straty pociťovali od prvej chvíle tragickej udalosti, a to straty citovej, zmeny spôsobu života a zvládanie

následkov tragédie. Výstižne to pomenoval advokát protistrany: „že išlo o nejaký vnútorný proces, ktorý
dozrieval v nejakom časovom slede“. Povzbudením pre nich bola komunikácia s poisťovňou o finančnom
odškodnení, na ktoré majú nárok (medzi nimi okrem iného i pozostalostná úrazová renta). Samotná
likvidácia poistnej udalosti však bola pre nich veľkým sklamaním.

5. Žalovaný a intervenient prostredníctvom splnomocneného zástupcu vo vyjadrení zo dňa 27.08.2020
uviedol, že žalobkyňa vo vyjadrení poukazuje opätovne na okolnosti predmetu sporu, ktoré však už vo
svojich vyjadreniach uvádzala. Námietky žalobkyne v predmetnom vyjadrení zhrnul do dvoch bodov, a
to pocit straty a zneužívanie dôverčivosti ľudí. Pokiaľ ide o pocit straty uviedli, že počiatok pocitu straty
je z predchádzajúcich vyjadrení žalobcov zrejmý a opätovne potvrdenými. Znova sa iba preukázalo,

že v súvislosti so začiatkom behu príslušných lehôt v zmysle ust. § 106 Občianskeho zákonníka
bolo stanovisko prezentované v príslušných rozhodnutiach súdov oboch inštitúcií po skutkovej stránke
správne a správne aj bolo aplikované. Osobne prežívaný súcit kohokoľvek s dotknutými osobami na
právom dané objektívne skutočnosti nemôže mať vplyv. Pokiaľ ide o druhý bod zneužívanie dôverčivosti
ľudí uviedli, že vybavovanie nárokov poškodenej strany prostredníctvom intervenientom poverenej

právnickejosobyprebehloštandardne,profesionálneaneboloaaninemohlobyťovplyvnenéemotívnym
prístupom poškodených. Mali za to, že k žiadnemu zavádzaniu nedošlo. Všeobecne povedané ...
„poisťovateľ“ postupoval a splnil to, čo podľa platného práva bolo jeho povinnosťou - plniť oprávnené
a preukázané nároky poškodeného. Napokon nie je možné nevziať v úvahu, že žalujúca strana bola v
priebehu konania právne zastúpená kvalifikovanými osobami (i keď rôznymi advokátmi), resp. jej bolo

poskytnuté na vec sa vzťahujúce právne poradenstvo pri podaní žaloby, a teda mala možnosť nezávisle
od iných subjektov potrebné právne skutočnosti si overiť ešte v čase, keď nehrozilo premlčanie žiadneho
jej nároku.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

stranou sporu (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.) z nasledovných dôvodov:

7. V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobou došlou súdu dňa 09.11.2009 žalobkyňa
(neskôr žalobkyňa 1/) sa domáhala sa voči žalovaného zaplatenia sumy 15.477,82 eur (správne sumy
15.477,91 eur - poznámka odvolacieho súdu) z titulu náhrady škody predstavujúcej náhradu za liekya liečebné pomôcky v sume 1.387,34, náklady spojené s pohrebom v sume 3.598,57 eur, náklady na
trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní v sume 353,54 eur, jednorazového odškodnenia v sume
6.758,41 eur a výživného na nezaopatrené dieťa v sume 3.379,46 eur.

Podaním došlým dňa 29.06.2011 (č.l. 180 spisu) navrhla žalobkyňa vstup S. H. na strane žalobcu
ako žalobcu 2/. Zároveň si uplatnila ďalšie nároky z titulu náhrady škody a to pre svoju osobu ako
žalobkyňu 1/: - náhradu za stratu na zárobku od 10.11.2006 do 27.08.2007 v sume 649,84 eur spolu
s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % z čiastky 649,84 eur od podania návrhu do zaplatenia, -
pozostalostnúúrazovúrentu(vsume300eurmesačneod28.08.2007atedazaaugust2007sumu31,88

eur, september - december 2007 po 318,75 eur mesačne, január - jún 2008 po 318,75 eur mesačne,
júl 2008 - december 2008 po 334,69 eur mesačne, za rok 2009 po 357,95 eur mesačne, január -
december 2010 po 368,87 eur mesačne) za čas od 28.08.2007 do 31.12.2010 sumu 13.949,36 eur spolu
s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % z čiastky 13.949,36 eur od podania návrhu do zaplatenia, od
01.01.2011 platiť čiastku 372,85 eur, ktoré je povinný posielať zvlášť každý mesiac, vždy do 20. dňa toho
ktorého mesiaca, - jednorazové odškodnenie v sume 6.759,80 eur spolu s ročným úrokom z omeškania

vo výške 9 % z čiastky 6.759,80 eur od podania návrhu do zaplatenia, - náklady spojené s liečením v
sume 1.430,36 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % z čiastky 1.430,36 eur od podania
návrhu do zaplatenia, - náklady spojené s pohrebom v sume 1.879,09 eur, - náhrada cestovného pri
návštevách poškodeného počas hospitalizácie v nemocnici spolu v suma 4.603,83 eur spolu s ročným
úrokom z omeškania vo výške 9 % z čiastky 4.603,23 eur od podania návrhu do zaplatenia, - náhradu

nemajetkovej ujmy 5.000,- eur. Pre žalobcu 2/ uplatnila z titulu náhrady škody: - náhradu za stratu na
zárobku od 10.11.2006 do 27.08.2007 v sume 649,84 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške
9 % z čiastky 649,84 eur od podania návrhu do zaplatenia, - pozostalostnú úrazovú rentu (v sume 300
eur mesačne od 28.08.2007 ale teda za august 2007 sumu 26,56 eur, september - december 2007 po
265.63 eur mesačne, január - jún 2008 po 265,63 eur mesačne, júl - december po 278,91 eur mesačne,

za rok 2009 po 298.29 eur mesačne, za rok 2010 po 307,39 eur mesačne, január 2011 sumu 312.92
eur) za čas od 28.08.2007 do 31.01.2011 sumu 11.937,40 eur spolu s ročným úrokom z omeškania
vo výške 9 % z čiastky 11.937,40 eur od podania návrhu do zaplatenia, - jednorazové odškodnenie v
sume 3.379,90 eur spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 9 % z čiastky 3.379,80 eur od podania
návrhu do zaplatenia, - náhradu nemajetkovej ujmy 5.000,- eur. Následne žalobkyňa 1/ navrhla pripustiť

v zmysle uvedeného zmenu žaloby. Podaním došlým dňa 19.04.2012 žalobca 2/ súhlasil so vstupom
do konania v predmetnej veci.
Okresný súd rozsudkom v prvom poradí, a to č. k. 18C/223/2009-953 zo dňa 06.04.2017 v spojení s
dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/223/20009-1001 zo dňa 30.06.2017 v spojení s opravným uznesením
č. k. 18C/223/2009-1029 zo dňa 03.08.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 18C/223/2009-1082

zo dňa 16.08.2017 priznal z titulu náhrady škody žalobkyni 1/ náhradu za stratu na zárobku počas
práceneschopnostijejmanželaakopoškodenéhoaobomžalovaným1/a2/pozostalostnúúrazovúrentu
voči žalovanému ako zamestnávateľovi škodcu - vodiča. Ostatné nároky, a to titulom jednorazového
odškodnenia a náhrady nemajetkovej ujmy zamietol a konanie o nároku na náhradu nákladov
spojených s liečením a pohrebom zastavil. Rozsudok bol napadnutý len žalovaným a intervenientom.

Predmetom preskúmania boli preto len výroky ohľadom priznania náhrady za stratu na zárobku
počas práceneschopnosti manžela žalobkyni 1/ a obom priznanie pozostalostnej úrazovej renty obom
žalobcom.
Podľaodvolaciehosúdusaokresnýsúdmalvzhľadomnavznesenúnámietkupremlčaniazaoberaťtouto
ohľadom každého uplatneného nároku t. j. náhradou za stratu na zárobku počas práceneschopnosti

a úrazovou rentou samostatne, a to pokiaľ ide o začiatok plynutia lehoty na uplatnenie nároku a jej
najneskoršieho uplynutia. Okrem toho odvolací súd v skutočnostiach uvádzaných okresným súdom (na
jednej strane žalovaný namietal premlčanie a na druhej strane práve on spochybňoval zodpovednú
osobu a príčinnú súvislosť, teda okamih, kedy bola daná vedomosť o škodcovi a následne o výške
škody) nevidel dôvody predstavujúce dobré mravy. Dobré mravy sú pravidlá správania sa, ktoré sú

v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku
(uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011 č. k. IV. ÚS 55/2011-19). Stotožnil sa preto s odvolateľmi
v tom, že výkon procesných práv zaručených právnym predpisom nemôže by hodnotený ako konanie
v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval závery okresného
súdu ohľadom vyhodnotenia námietky premlčania za úplné, vo vzťahu k uplatňovaným nárokom a k

jednotlivým žalobcom.

8. Okresný súd napadnutým rozsudkom v druhom poradí žalobu zamietol posúdiac námietku premlčania
vznesenú žalovaným a intervenientom za opodstatnenú. Zhrnúc žalobcovia o škodcovi, či vlastníkovivozidla, resp. jeho zamestnávateľovi už mali vedomosť z trestného konania prebiehajúceho pred
podaním žaloby a z predložených listín (technicky preukazu predložili spolu so žalobou dňa 09.11.2009,
protokol o nehode v cestnej premávke zo dňa 10.11.2006, oznámenie o uplatnení si nároku na náhradu

škody z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla zo dňa 03.11.2009). Nároky si však uplatnili až podaním dňa 29.06.2011, hoci k dopravnej
nehode došlo dňa 10.11.2006 a poškodený zomrel dňa XX.XX.XXXX. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na
dobré mravy a na komunikáciu poisťovne so žalobkyňou, či na prípravu žaloby českým advokátom, súd
v zmysle intencií odvolacieho súdu poukázal na to, že nevedomosť zákona nikoho neospravedlňuje, a

bolovzáujmežalobcov,abysiriadnesvojenárokyuplatnili.Neobstojíaniskutočnosť,žebyichpoisťovňa
pri komunikácii zavádzala, keďže je vecou poškodených, či žalobcov, aby si uplatnili nároky podľa ich
rozhodnutia a nie je potrebné, aby čakali na poučenie, či výzvu zo strany poisťovne, aby si uplatnili
konkrétny nárok. Predsa právo na uplatnenie nárokov je dané v platných právnych predpisoch a je vecou
každého poškodeného, či právneho nástupcu, ktorý nárok si uplatní a či teda využije svoje právo. Je
to jeho právo, nie povinnosť. Neobstojí ani skutočnosť, že žalobu pripravoval žalobcom český advokát.

Všetko záviselo od samotných žalobcov, ako si zabezpečia a vysporiadajú všetky záležitosti, a to bez
ohľadu na to, čo práve vtedy prežívali, či prežívajú.

9. Žalobcovia v odvolaní nesúhlasili so záverom súdu o premlčaní uplatneného nároku. Tvrdili, že až od
novembra2009,tedakeďsúduznalobvinenéhoK.J.,vodičažalovanéhovinným(06.11.2009)vedeli,kto

za škodu skutočne zodpovedá. V súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného
a intervenienta žiadali tiež prihliadnuť na dobré mravy a to vzatím do úvahy samotné zdĺhavé procesné
konanie, okolnosti, ktoré ovplyvňovali ich život po manželov nehode a smrti, že museli na súdnych
pojednávaniach v Poľskej republike dokazovať, že manžel nechcel spáchať samovraždu, komunikáciu
so spoločnosťou AVUS, ktorú poveril intervenient doriešením škodovej udalosti manžela.

10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcami
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. Súd
prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý
jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil, z akých dôkazov a ktoré tvrdenia strán sporu

mal za preukázané a ktoré nie, uviedol svoje skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec
aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám ust. § 220 ods. 2 C. s. p.

11. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd poukazuje na to, že

premlčaním rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou
premlčania. Oprávnene vznesená námietka premlčania má za následok zánik nároku, t. j. zánik
jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno veriteľovi súdne priznať.
Premlčaním právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje
nárok. Právo naďalej existuje, avšak iba vo forme naturálnej obligácie, t. j. dobrovoľného plnenia zo

stranydlžníka.Aknazákladevznesenejnámietkypremlčaniasúdzistí,ženárokjepremlčaný,zhľadiska
procesnej ekonomiky už súd neskúma samotné meritum veci. Zo súdnej praxe je známe, že pre plynutie
premlčacej lehoty na náhradu škody v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka platí, že „v okamihu, kedy
poškodený preukázateľne získal informáciu o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže
urobiť dostatočný úsudok o tom, ktorá určitá (konkrétne) osoba za škodu zodpovedá. Nejedná sa tu

preto o nespochybniteľnú istotu o takomto zodpovedajúcom subjekte ani o stav právneho záveru o
zodpovednosti tejto osoby“ (rozsudok NS SR zo dňa 28.05.2010 sp. zn. 1Cdo/82/2009). Tiež podľa
rozsudku NS ČR sp. zn. 25Cdo/519/2002 „...z hľadiska premlčania neplatí automaticky, že až dátumom
právoplatnosti trestného rozkazu (rozsudku) sa poškodený dozvedá o tom, že mu vznikla škoda a
kto za ňu zodpovedá. Dátum právoplatnosti rozhodnutia je totiž závislý predovšetkým na procesných

okolnostiach, ktoré nastali v priebehu konania, a s vedomosťami poškodeného o škode a škodcovi
priamo nesúvisí. Vedomosť poškodeného o osobe škodcu si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba
jezaškoduzodpovedná;tentookamžikspravidlanemožnostotožniťsdátumomprávoplatnostitrestného
rozsudku, ktorým bol škoda odsúdený za trestný čin, ktorým škodu spôsobil“.

12. Na poukazovanie žalobkyne 1/ v odvolaní na to, že dňa 09.11.2009 ako bol škodca súdom v Poľskej
republike odsúdený sa dozvedela o tom, kto za škodu zodpovedá, odvolací súd neprihliadol. Napokon aj
z oznámenia o uplatnení si nároku na náhradu škody u intervenienta ňou podpísaného dňa 03.11.2009
vyplýva, že to bolo pred ňou uvádzaným dátumom. Okrem toho to, že žalobkyňa 1/ si v trestnomkonaní uplatňovala nárok na náhradu škody voči škodcovi iba dokladá zistenie, že mala informáciu aj
o vlastníkovi motorového vozidla, resp. zamestnávateľovi škodcu. V súvislosti s náhradou za stratu na
zárobku počas práceneschopnosti manžela za obdobie od 10.11.2006 do XX.XX.XXXX, t. j. 290 dní

v uplatnenej sume 649,84 eur odvolací dodáva, že súčasťou spisu je rozhodnutie Sociálnej poisťovne
v Čadci zo dňa 13.11.2007 č. 200-2347/2007-1, ktorá podľa § 34 ods. 1, § 27 ods. 2 a § 55 zák.
č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov pri dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej dňa
10.11.2006 priznalo poškodenému S. H. za prvé dni dočasnej pracovnej neschopnosti nemocenské vo
výške 54,246600 Sk za deň do zániku nároku na nemocenské vo výške 119,342520 Sk za deň, na ktoré

poukázal už aj v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. V tomto odvolaní žalobkyňa 1/ sama potvrdila,
že nemocenské dávky jej boli vyplatené v novembri 2007. Stratu na zárobku si tak mohla uplatniť už
prvým podaním došlým dňa 09.11.2009. Zhodujúc sa s vyjadrením žalovaného a intervenienta možno
tiež uviesť, že v návrhu došlom dňa 09.11.2009 žalobkyňa 1/ uviedla, že sa domáha výživného na
nezaopatreného dieťa - v tom čase maloletého žalobcu 2/, ktorý nárok by mohol predstavovať náhradu
nákladov na výživu pozostalých, resp. pozostalostnú úrazovú rentu. Nárok si však žalobkyňa ako matka

žalobcu 2/ uplatnila aj za neho, hoci tento v uvedenom čase nevystupoval v spore ako žalobca a nebol
teda účastníkom konania. Súd by preto nemohol priznať ani tento nárok aj keby bol uplatnený včas (viď
4 Cz 30/72).

13.Odvolacísúdsadôslednezaoberalajďalšouodvolacounámietkoužalobcovpredstavujúcoupotrebu

prihliadať na rozpor s dobrými mravmi pokiaľ ide o vznesenie námietky premlčania.

14. Občiansky zákonník najširší a najvšeobecnejší odkaz na aplikáciu dobrých mravov obsahuje v
ust. § 3 ods. 1, podľa ktorého „Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov
nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore

s dobrými mravmi“. Účelom premlčania je obmedzenie práva v čase za účelom stimulácie veriteľa k
včasnému uplatňovaniu práva v zmysle zásady právo patrí bdelým. Z hľadiska podmienok, za ktorých je
výkonprávavzniesťnámietkupremlčaniavrozporesdobrýmimravmi,stanovilasúdnapraxnasledovne:
„ Dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného voči nemu,
pretože inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch, je inštitútom zákonným, a teda

použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie námietky
premlčania by sa priečilo dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom
zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému
byzatejtosituáciezániknárokuvymáhanejpohľadávkybolneprimeranetvrdenýmpostihomvporovnaní
s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvody pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.

Tieto okolnosti by pritom mali byť naplnené v takej intenzite, aby odôvodňovali tak významný zásah do
právnej istoty (rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1839/2000, sp. zn. 32 Odo 466/2004). Odôvodnenosť
námietky oprávneného a ním argumentovaná neprimeraná tvrdosť zostáva na posúdení a úvahe súdu,
ktorý však prípadný rozpor výkonu práva musí skúmať objektívne.

15. Podľa odvolacieho súdu v konaní neboli zo strany žalobcov tvrdené ani preukázané z okolností
konkrétneho prípadu žiadne takéto skutočnosti, pre ktoré by bolo možné uzavrieť, že ide o prípad
aplikácie inštitútu dobrých mravov na vznesenú námietku premlčania, ktorá prichádza do úvahy vo
výnimočných a ojedinelých prípadoch. Prihliadol na to, že žalobkyňa 1/ si prvé nároky voči žalovanému
uplatnila už dňa 09.11.2009 a to 2 roky po smrti manžela (XX.XX.XXXX). Tie, ktoré sú predmetom

sporu si uplatnila až dňa 29.06.2011. Mohla si ich však uplatniť už prvým návrhom. O to viac, že v
uvedenom čase si nároky uplatňovala aj u intervenienta (03.11.2009) a mimo tohto podala aj návrh
(dňa 09.11.2009). Podľa odvolacieho súdu by si svoje právo nemohla uplatniť v zákonnej premlčacej
lehote len pre svoj vážny zdravotný stav a teda pre závažné psychické problémy, v dôsledku ktorých
by nebola schopná sa uvedenou otázkou zaoberať, čo však nebolo tvrdené ani preukázané. Čo sa týka

komunikáciesospoločnosťouAVUSInternational,s.r.o.,Bratislavatakvprvomradetrebauviesť,žetejto
spoločnosti bol nárok žalobcov postúpený intervenientom na vybavenie. Uvedené vyplýva z listu zo dňa
05.11.2009 adresovaného žalobkyni 1/ (č.l. 208 spisu). Samotná komunikácia však nemôže byť takou
okolnosťou, ktorá by bránila k uplatňovaniu nároku. Okrem toho nesvedčí o takom správaní uvedenej
spoločnosti, ktoré by žalobcov napr. opakovane ubezpečovala o úhrade požadovanej sumy. Ani nebol

tvrdený a preukázaný iný postup, ktorý by žalobcov ako poškodené osoby mohol priviesť do omylu či iné
úmyselné konanie samotného žalovaného. Keďže žalobcovia nepreukázali existenciu žiadneho dôvodu,
pre ktoré by bolo možné námietku premlčania vznesenú žalovaným a intervenientom vyhodnotiť akonámietku, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na námietku
premlčania prihliadol.

16. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobcovia vymedzili v písomne podanom
odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania
v prvoinštančnom konaní, na ktorom sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, odvolací
súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcov. Z týchto dôvodov rozsudok
okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom ako vecne správny potvrdil, a to vrátane výroku o

trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalovaný, a to v celom rozsahu,
a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Intervenientovi na strane žalovaného náhradu trov odvolacieho
konania voči žalobcom 1/ a 2/ nepriznal. Tento bol zastúpený rovnakým právnym zástupcom ako
žalovaný a jeho vyjadrenia v odvolacom konaní sú tak obsiahnuté vo vyjadrení žalovaného.

18. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1 a 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a

podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).