Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. august 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5CoCsp/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7816208943
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Slávka Zborovjanová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7816208943.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Slávky Zborovjanovej a členiek

senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobkyne P. B., M.. XX. X. XXXX, D., G.
XX, zastúpenej Mgr. Ivicou Štiglitz, advokátkou, Rožňava, Šafárikova 8 proti žalovanej PROFI CREDIT
Slovakia, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej Advokátskou kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., Bratislava, Kubániho 16, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia 1.526,04 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Rožňava, sp. zn. 8Csp/99/2016
zo 6. júna 2019 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 8Csp/99/2016 z 28. mája 2020

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanej priznáva proti žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) označeným rozsudkom žalobu
zamietol (výrok I.) a žalovanej priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.).

2.1. V odôvodnení rozsudku o.i uviedol, že sa žalobkyňa podanou žalobou domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia 1.526,04 eura s príslušenstvom proti žalovanej a to z titulu Zmluvy o
spotrebiteľskom revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX z 29.11.2010, uzavretej medzi ňou - žalobkyňou

a žalovanou. V prvom rozhodnutí - rozsudku č.k. 8Csp/99/2016-28 zo 16.3. 2017, uviedol, že zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni 1.526,04 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a konanie v časti o
zaplatenie 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 1.526,04 eura od 7.12.2016 do zaplatenia zastavil
a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V bodoch 3. a 4. odôvodnenia
poukázal na odôvodnenie svojho skoršieho rozsudku. V bode 5. odôvodnenia uviedol obsah odvolania,
ktoré proti skoršiemu rozsudku podala žalovaná. Uviedol, že na základe podaného odvolania odvolací
súd rozsudok zrušil vo výrokoch I. a III. (proti ktorým odvolanie smerovalo) a v rozsahu zrušenia vrátil

späť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V bode 8. odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie
zosumarizoval dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým zrušil prvý rozsudok vo výrokoch I. a III.
a to uviedol, že odvolací súd poukázal na to, že pri bezdôvodnom obohatení je dôležité zistiť, kedy k
obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie,
aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať 3 ročnú alebo 10 ročnú premlčaciu lehotu.
V prvom rade bolo preto potrebné (podľa odvolacieho súdu) správne právne posúdiť, z akého dôvodu
došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na ďalšie

pokyny odvolacieho súdu, a to že až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné
pristúpiť ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobkyňu, žalobkyňa musí
preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, mala žalovaná úmysel získať majetkový prospech na jejúkor s tým, že v prípade nepreukázania úmyslu žalovanej (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí
byť aplikovaná všeobecná 3 ročná objektívna lehota.
2.2. Súd v súlade s uvedenými právnymi závermi súdu vyššieho stupňa opätovne pristúpil k prejednaniu

veci. Pre vznik bezdôvodného obohatenia mal za nevyhnutné naplnenie znakov skutkovej podstaty
§ 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka s tým, že pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia zákon ustanovuje kombinované premlčacie lehoty, a to subjektívnu dvojročnú a objektívnu
trojročnú dobu, v prípade úmyselného obohatenia desaťročnú. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby uviedol, že je rozhodujúci okamih, kedy k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne

došlo. V prípade absolútne neplatného právneho úkonu bezdôvodné obohatenie z neho získané vzniká
od samého vzniku právneho úkonu. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom
obohatení možno hovoriť až od okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti (keď prejav
oprávneného došiel druhému účastníkovi právneho úkonu). V ustanovení § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je upravená tzv. subjektívna premlčacia doba, ktorá je v ods. 2 limitovaná objektívnou
premlčacou dobou. Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa teda premlčí za dva roky

odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil,
najneskôr sa však právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide
o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. O tom, že došlo k
získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové
okolnosti, z ktorých možno usudzovať získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v

takej výške (objektívne vyčísliteľnej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť
na súde. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/3433/2008, v
ktorom sa zdôrazňuje, že pri posudzovaní začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je potrebné
vychádzať zo skutočnej vedomosti oprávneného o tom, že na jeho úkor k získaniu bezdôvodného
obohatenia došlo a kto ho získal. Touto vedomosťou § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemieni

znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za bezdôvodné
obohatenie vyvodiť. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nemožno spájať s okamihom, kedy
sa žalobkyňa dozvedela o tom, že zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, len s okamihom, v
ktorom si musela byť vedomá toho, že bez existujúceho právneho dôvodu plnenia previedla na účet
žalovaného vyššiu čiastku (NS ČR 33Cdo/222/2012). Nie je významné, či oprávnený subjekt má také

právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť tieto skutkové okolnosti a zistiť, že zmluva, podľa
ktorej plnil, je bezúročná a bez poplatkov.
2.3. Súd mal za vyplývajúce z obsahu súdneho spisu, že žalobkyňa je účastníčkou viacerých obdobných
zmluvných vzťahov s nebankovými subjektmi poskytujúcimi úvery a vyslovil, že už minimálne vzhľadom
na uzavretie takých zmlúv o úvere s viacerými nebankovými spoločnosťami, musela mať vedomosť o

inštitúte bezdôvodného obohatenia, aj o náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úvere a následkoch
ich nedodržania, čo vyplynulo aj z jej výpovede zo 7.5.2019, keď uviedla, že úvery poskytnuté ostatnými
nebankovými subjektmi boli bezúročné a bez poplatkov. Súd uviedol, že nejde o vedomosť právnej
kvalifikácie podľa § 107 Obč. zák., ale znalosť skutkových okolností, z ktorých možno zodpovednosť za
bezdôvodné obohatenie vyvodiť. Bez právneho významu, uviedol, že je skutočnosť, že podľa právnej

zástupkyne sa žalobkyňa na ňu obrátila so žiadosťou o pomoc v marci 2016. Vznik preukázanej
vedomosti žalobkyne, že došlo na jej úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia žalovanou, nemal
za dôvodné viazať ani na konzultáciu s jej právnou zástupkyňou, ktorej výsledkom bolo poskytnutie
právneho poučenia (právnej kvalifikácie). Už z toho, že žalobkyňa právnu zástupkyňu požiadala o
pomoc, mal za zrejmé („je vidieť“), že si musela byť vedomá toho, že bez právneho dôvodu previedla

na účet žalovanej určitú čiastku. Ak by si nebola vedomá správnosti tohto kroku, o právnu pomoc by
nepožiadala.
2.4. Súd dospel k záveru, že ak žalobkyňa uhradila poslednú splátku úveru 11.10.2013, od tohto dňa
začala najskôr plynúť subjektívna premlčacia lehota, ktorá potom uplynula 11.10.2015. Žalobkyňa
už v tento deň (skutkovo) vedela, že žalovaná, s ktorou uzavrela úverovú zmluvu, je osobou, ktorá

sa na jej úkor bezdôvodne obohatila a poznala všetky skutočnosti rozhodné pre vyčíslenie výšky
bezdôvodnéhoobohatenia.Žalobabolapodanápouplynutítaktozistenejsubjektívnejpremlčacejlehoty.
Súd konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojej vedomosti o vzniku
bezdôvodného obohatenia.
2.5. Súd vzhľadom na uvedené a zároveň s poukazom na záväznosť preň právneho názoru odvolacieho

súdu, žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
2.6. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a konštatujúc, že žalovaná mala v konaní plný
úspech, priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu.3.1. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP dôvodiac, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
3.2. Vytkla súdu, že sa inštitútom premlčania a začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby v

predmetnej veci dostatočne nezaoberal a tým si nevytvoril dostatočný právny základ na rozhodnutie.
Tvrdila, že takým postupom došlo k odmietnutiu spravodlivosti denegatio iustitiae a porušeniu práva na
spravodlivý súdny proces, rozhodnutiu zároveň vytkla arbitrárnosť a prekvapivosť.
3.3. Žalobkyňa namietla nekvalifikovanosť námietky premlčania. Tvrdila, že ak súd posudzoval začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby, mal posudzovať jej plynutie vo vzťahu k uzavretej zmluve o

spotrebiteľskom úvere a ku každej jednej splátke. Splátku tvorí istina a úrok. V prípade záveru súdu o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, uviedla, že práve položka vo výške úroku a prípadne účtované
zmluvné pokuty alebo iné dohodnuté úroky sú predmetom sumy bezdôvodného obohatenia príslušnej
na vydanie. Preto bolo potrebné tieto sumy v ich výške presne určiť a zároveň poznať splátkový kalendár,
podľa ktorého mali byť tieto spolu s istinou splácané, aby mohol súd ustáliť záver, kedy u jednotlivých
súm začala plynúť lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia. Konštatovala, že v danom prípade

záver, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov, vyslovil súd už v rozsudku zo 16.3.2017. Pre správnosť
záveru o premlčaní sumy (titulom bezdôvodného obohatenia) mala za potrebné ustáliť záver, ktorá časť
a v akej výške zo zaplatenej splátky sa premlčala a presne v aký deň. Každá splátka má svoju skladbu
(istina a úroky) a lehotu splatnosti. Uviedla, že ak takú skladbu splátka nemá, (čo však súd nezisťoval),
platí v zmysle Občianskeho zákonníka, že dlžník najprv platí istinu a následne po jej splatení spláca

ostatné sumy titulom zmluvných úrokov a prípadne pokút (predmet sumy bezdôvodného obohatenia).
Sumy, ktoré mali byť titulom bezdôvodného obohatenia vydané, uviedla, že takým spôsobom neboli
kvalifikovane určené ani zo strany žalovanej a neboli zistené súdom a z uvedeného dôvodu súd nemohol
správne vyvodiť záver, že nárok žalobkyne je premlčaný.
3.4. K otázke začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby uviedla, že súd vyhovel námietke premlčania

aj napriek tomu, že žalovaná nepreukázala presne, ktoré splátky (v akej konkrétnej výške) týkajúce sa
úrokov a prípadných pokút, ktoré žiadala žalobkyňa titulom bezdôvodného obohatenia, boli premlčané.
Zároveň vyvodil začiatok plynutia subjektívnej doby odo dňa zaplatenia poslednej splátky žalobkyňou (aj
to nesprávnym dátumom, nevyplývajúcim z dôkazných listín). Uviedla, že súd nesprávne právne posúdil
začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na strane žalobkyne. Citujúc § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka uviedla, že z tejto právnej úpravy v súvislosti s posudzovaním začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby sú dôležité skutočnosti: kedy sa oprávnený subjekt (žalobkyňa - spotrebiteľ) dozvedela,
že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kedy sa oprávnený subjekt (žalobkyňa - spotrebiteľ) dozvedela,
kto sa na jej úkor obohatil.
3.5. Nesprávnosť posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby súdom prvej inštancie

(odo dňa zaplatenia poslednej splátky) videla žalobkyňa v tom, že pri pripustení tohto výkladu, by
súd prezumoval znalosť skutkových okolností na strane spotrebiteľa („keď sa oprávnený dozvie, že
došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil“) a teda, že posúdenie skutkových
okolností stačí obmedziť na zistenie vedomostí spotrebiteľa o tom, že uzavrel zmluvu o úvere a zistenie
vedomostí spotrebiteľa, že plnil podľa uzavretej zmluvy na účet veriteľa splátky úveru. Žalobkyňa

tvrdila, že na základe uvedeného, bez posúdenia alebo skúmania akejkoľvek ďalšej skutočnosti, by
podľa osvojeného výkladu súdu, malo byť vždy automaticky konštatované, že oprávnený (spotrebiteľ)
poznal všetky dôležité skutkové okolnosti (zmluvu o úvere a jej obsah, plnenie v podobe splátok úveru
a obohatený subjekt). Avšak, uviedla, ani prípadná vedomosť o týchto skutkových okolnostiach (v
prejednávanom prípade bolo preukázané, že žalobkyňa o týchto skutkových okolnostiach nevedela) a

nepriame odvodzovanie predpokladov o vedomosti spotrebiteľa o bezdôvodnom obohatení z nich, nie
je schopné odstrániť nedostatok skutočnej vedomosti spotrebiteľa o bezdôvodnom obohatení. Začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazaný na skutočnú vedomosť žalobkyne (spotrebiteľa) o tom,
že došlo k bezdôvodného obohateniu a o osobe, ktorá sa na úkor spotrebiteľa obohatila. Tvrdila, že
oprávnená osoba musí nadobudnúť vedomosti o skutočnostiach uvedených v § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Nie je len možné predpokladať, že by mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa mohla
dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Tento základný predpoklad,
uviedla, že je potvrdený v desiatkach súdnych rozhodnutí (napr. NS SR 5Cdo/121/2009, NS ČR
33Odo/477/2001).
3.6. Uviedla, že ak spotrebiteľ mal získať skutočnú (nielen predpokladanú) vedomosť o bezdôvodnom

obohatení, musel poznať nasledovné skutočnosti: (i) existenciu/uzatvorenie zmluvy, (ii) rozsah
povinností vyplývajúcich mu zo zmluvy a samotné plnenie zo zmluvy a (iii) skutočnosť, že na konkrétnu
zmluvy o úvere sa vzťahuje zákonná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti. Uviedla, že bez toho, aby
ktokoľvek (či už spotrebiteľ alebo hoci aj sudca súdu SR) vedel, že na zmluvu o úvere sa vzťahujetáto fikcia, by nebolo možné hovoriť o skutočnej vedomosti o bezdôvodnom obohatení. V prípade, ak
spotrebiteľ informáciu o uplatnení fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti nemá, potom sa jeho skutočná
vedomosť obmedzuje na vedomosť o existencii zmluvy o úvere, v ktorej boli dohodnuté zmluvné

podmienky, ktoré by mali byť dodržiavané, t.j. najmä plniť splátky v presne určenej výške a lehotách na
účet veriteľa. Zdôraznila potrebu a nevyhnutnosť vždy skúmať subjektívny moment.
3.7. V ďalšom zdôraznila potrebu prihliadať na spotrebiteľský charakter získaného bezdôvodného
obohatenia. Nesúhlasila so záverom súdu, že ona - spotrebiteľ mala vedieť, že zaplatením splátky sa
uplynutím dvoch rokov premlčí jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda poznať zákon

(neznalosť zákona neospravedlňuje) a poznať ho tak, že vie, kedy a ako dôjde k bezdôvodnému
obohateniu a aké zákony existujú na ochranu jej finančných nárokov a zároveň za začiatok plynutia
subjektívnej doby na strane spotrebiteľa považovať vedomosť o existencii určitého zákona. Uviedla,
že podľa ustáleného názoru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, ktorý bol vyslovený v
mnohých rozhodnutiach, zásada vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) v spotrebiteľských
veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Poukázala v tejto

súvislosti na konanie vedené na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 6MCdo/9/2012, v ktorom najvyšší súd
konštatoval okrem už uvedeného aj, že vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite
praktického života a teda aj zdravému rozumu odporuje požiadavka na podrobné (až detailné) znalosti
právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti mu nemôže byť na ujmu.

3.8. Žalobkyňa premlčanie a plynutie premlčacích lehôt mala za ukážkový príklad právneho inštitútu,
ktorý spadá pod použitie zásady vigilantibus iura scripta sunt. V žiadnom z posudzovaných rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR alebo Najvyššieho súdu ČR (jej známych) nešlo o prípad, kedy na strane
oprávneného subjektu stál spotrebiteľ, teda sa ani len teoreticky žiaden z týchto rozsudkov nezaoberal
skutočnosťou, ktorou je odklon od záveru o prelomení zásady vigilantibus iura scripta sunt v prípade

spotrebiteľských vecí. Tvrdila, že súdy, ktoré sa touto zásadou pri posúdení začatia plynutia subjektívnej
premlčacej doby v spotrebiteľských veciach zaoberali, vždy dospeli k záveru, že v spotrebiteľských
vzťahoch nie je možné automaticky prezumovať vedomosť spotrebiteľa o právnej úprave a jej
dôsledkoch.
3.9. Podľa názoru žalobkyne, práve naopak by sa táto zásada bez výnimky mala uplatniť proti všetkým

veriteľom ako subjektom požívajúcim povahu silnejšieho subjektu na finančnom trhu v porovnaní so
spotrebiteľom a to v súvislosti s ich konaním v prípade nedodržiavania platných zákonov pri koncipovaní
zmlúv uzatváraných so spotrebiteľmi s poukazom na to, že oblasť svojho podnikania by mali dokonale
poznať a zákony, ktoré platia, by mali dodržiavať.
3.10. Žalobkyňa preto navrhla žalobe v celom rozsahu vyhovieť.

4.1. Žalovaná vo vyjadrení na podané odvolanie žalobkyne všetky jej tvrdenia v odvolaní označila
za neopodstatnené. Mala za to, že súd správne žalobu zamietol, nakoľko žalobkyňa uplatnila svoje
práva na súde po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Zmluva o revolvingovom úvere bola
uzavretá29.11.2010.Ajvprípade,akbybolomožnéžalobkyňouuplatnenýnárokpovažovaťzadôvodný,

možnosť vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia by neprichádzala do úvahy z dôvodu uplynutia
premlčacej doby - žalobkyňa musela mať vedomosť o údajnom bezdôvodnom obohatení sa žalovanej
na jej úkor najneskôr v okamihu zaplatenia poslednej splátky úveru, t.j. 11.10.2013. Nakoľko žaloba
bola na súd doručená 7.12.2016, je uplatnený nárok, odhliadnuc od nepreukázania ďalších relevantných
skutočností, premlčaný.

4.2. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že ako spotrebiteľka nemusí poznať ustanovenia o premlčaní,
uviedla žalovaná, že ide o všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, neznalosti ktorých by
sa tá istá žalobkyňa v spore zo vzťahu, v ktorom má postavenie nespotrebiteľa, určite domáhať
nemohla. Žalovaná nemala preto za dôvodné rozlišovať, či znalosť alebo neznalosť ustanovení zákona
(spoločných pre všetky právne vzťahy) bude závisieť od toho, či v tom - ktorom vzťahu má alebo nemá

tá istá osoba postavenie spotrebiteľa.
4.3. Interpretáciu rozhodnutia NS SR sp. zn. 6MCdo/9/2012 mala za nesprávnu, pretože v danom
prípade bolo zdôraznené, že princíp „bdelým patria práva“ ustupuje len, ak sú k tomu dané konkrétne
súvislosti. V danom prípade (6MCdo/9/2012) išlo o rozhodcovskú doložku a jej uzavretie. V tunajšom
prípade ide o otázku, ktorá je spoločná pre všetky právne vzťahy a Občianskym zákonníkom je aj takto

upravená.
4.4. Navrhla rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť.5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 CSP) a
oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355, § 358
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) viazaný rozsahom odvolania (§ 379

CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 a § 365 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
a ako vecne správne ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým vo veci) zamietol, na základe
prihliadnutia na žalovanou vznesenú námietku premlčania práva žalobkyne, žalobu, ktorou sa žalobkyňa

domáhala titulom vydania bezdôvodného obohatenia proti žalovanej zaplatenia sumy 1.526,04 eura a
to majúc zmluvu o revolvingovom úvere, ktorú medzi sebou žalobkyňa ako spotrebiteľka a žalovaná ako
veriteľka uzavreli 29.11.2010 za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zák. č. 129/2010
Z.z., nakoľko táto neobsahuje povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Vyhodnotil,
že žalobkyňa uplatnila (7.12.2016) právo oneskorene, po uplynutí (11.10.2015) subjektívnej premlčacej
doby.

7.1. Podľa § 107 ods. 1 Obč. zák., právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí
za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.
7.2. Podľa § 107 ods. 2 Obč. zák., najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia

premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu
došlo.

8.1. Súd prvej inštancie, po vrátení veci späť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v súlade s právnym
záverom odvolacieho súdu opätovne pristúpil k posúdeniu vznesenej námietky premlčania, a to posúdil,

že ak žalobkyňa uhradila poslednú splátku úveru dňa 11.10.2013, najneskôr v tento deň zaplatila
sumy prevyšujúce istinu, ktoré sumy nebola povinná zaplatiť a reálne sa dozvedela, že na jej úkor sa
žalovaná bezdôvodne obohatila. Že je úver bezúročný a bez poplatkov žalobkyňa vedela, vzhľadom
na nevyvrátiteľnú zákonnú domnienku (§ 2 zák. č. 1/1993 Z.z. platného v rozhodnom čase) už v
čase uzavretia úverovej zmluvy. Uvedeným dňom preto žalobkyni začala plynúť 2-ročná subjektívna

premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia.
8.2. Záver súdu, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčalo v dvojročnej
subjektívnej premlčacej dobe, ktorá uplynula 11.10.2015, je správny.
8.3. Keďže platí, že ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať (§ 100
ods. 1 veta tretia Obč. zák.), súd žalobu dôvodne zamietol.

9. Na uvedenej správnosti záveru súdu prvej inštancie o uplynutí subjektívnej premlčacej doby nie
sú spôsobilé nič zmeniť ani odvolacie námietky žalobkyne dovolávajúcej sa nesprávneho právneho
posúdenia veci v otázke plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

10. Z hľadiska odvolacích dôvodov žalobkyňa podala odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP
majúc za to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zároveň však vytkla, že sa súd inštitútom premlčania a začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby
v predmetnej veci dostatočne nezaoberal a tým si nevytvoril dostatočný právny základ na rozhodnutie a
takým postupom došlo k odmietnutiu spravodlivosti denegatio iustitiae a porušeniu práva na spravodlivý

súdny proces, rozhodnutiu zároveň vytkla arbitrárnosť a prekvapivosť.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej
inštancie, je daný keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (úplne ju
opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy

nesprávne interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne
aplikoval.
V danom prípade odvolací súd danosť uplatneného odvolacieho dôvodu nezistil. Súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne aplikoval ust. § 107 ods. 1 a 2 Obč. zák. a toto ustanovenie i správne
interpretoval.

12. Pod porušením práva na spravodlivý proces vo všeobecnosti treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Z právana spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom
všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS

50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

13. Odvolací súd nezistil v tomto smere akékoľvek pochybenie súdu prvej inštancie. Ak takéto
pochybenie malo byť založené na nedostatočnom sa „zaoberaní“ súdu inštitútom premlčania a
začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby, s názorom žalobkyne sa odvolací súd nestotožnil.

Žalobkyňa konkrétne nevytkla ani nedostatočné zistenie skutkového stavu ani nevykonanie navrhnutých
dôkazov, ktoré okolnosti ako také by mohli znamenať namietnuté nedostatočné zaoberanie sa. Súd
sa otázkou premlčania práva žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia dostatočne zaoberal,
dostatočne pre posúdenie nastolenej otázky premlčania práva zistil skutkový stav a to na základe
vykonania všetkých navrhnutých dôkazov a zistený skutkový stav správne posúdil a svoje rozhodnutie
i dostatočne odôvodnil. Neobstojí námietka ani arbitrárnosti rozhodnutia a ani jeho prekvapivosti.

14.1. Pokiaľ sa týka námietky nesprávnosti posúdenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby,
ktorú žalobkyňa videla v posúdení začiatku jej plynutia odo dňa zaplatenia poslednej splátky, a
teda tvrdila, že pripustenie tohto výkladu, by znamenalo prezumovanie súdom na jej strane znalosti
skutkových okolností potrebných na určenie začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby („keď sa
oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil“), nie je dôvodná.

14.2. Odvolací súd už odôvodnil (v predchádzajúcom rozhodnutí), že v danom prípade znalosť
skutkového stavu u žalobkyne je založená na zákonnej nevyvrátiteľnej právnej domnienke (objektívnej
právnej skutočnosti), že sa ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., vrátane ustanovenia o považovaní
poskytnutého spotrebiteľského úveru za úver bezúročný a bez poplatkov, stali známe každému, koho sa
týkajú, teda vrátane žalobkyne, dňom uverejnenia v Zbierke zákonov. Žalobkyňou prezentované právne

názory túto objektívnu právnu skutočnosť ignorujú.
14.3. T. z., že súd správne uzavrel, že ak žalobkyňa poslednú splátku úveru uhradila 11.10.2013, už v
tento deň skutkovo vedela, že žalovaná s ktorou uzavrela úverovú zmluvu je osobou, ktorá sa na jej
úkor bezdôvodne obohatila a poznala všetky skutočnosti rozhodné pre vyčíslenie výšky bezdôvodného
obohatenia, a teda od tohto dňa najneskôr začala plynúť subjektívna premlčacia doba. To, kedy sa

žalobkyňa dozvedela, ako jej nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolností možno právne kvalifikovať,
nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.
Rozhodovacia prax je ustálená v tom, že pre záver dozvedieť sa o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a o tom kto ho získal, je rozhodujúce zistenie skutkového stavu, teda nie posúdenie jeho
právnej kvalifikácie.

15. Pokiaľ žalobkyňa namietla nesprávnosť dňa 11.10.2013 ako dňa, kedy zaplatila poslednú splátku
úveru, namietla túto nesprávnosť až v odvolaní, a aj to bez toho, aby uviedla akýkoľvek iný údaj o dni,
kedy poslednú splátku zaplatila. Na námietku nebolo preto možné prihliadnuť ako na dôvodnú.

16. Pokiaľ žalobkyňa namietla, že vzhľadom na splatnosť úveru v mesačných splátkach, ktorá každá
mesačná splátka zahŕňala v sebe, resp. pozostávala okrem istiny i z úrokov a prípadných poplatkov,
a teda bezdôvodné obohatenie muselo vznikať postupnými úhradami v rámci mesačných splátok nad
sumu istiny aj úrokov a poplatkov, odvolací súd túto námietku nemal za podstatnú, a to v prvom rade z
dôvodu, že ak by aj posudzoval vznik bezdôvodného obohatenia postupne z jednotlivých uvádzaných

mesačných splátok, potom by aj postupne dochádzalo k premlčaniu súm zaplatených nad rámec
ustanovenej istiny mesačnej splátky, a to stále v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, pričom každá
dvojročná subjektívna premlčacia doba jednotlivo posudzovaných splátok, ktoré všetky boli zaplatené
skôr než splátka posledná, uhradená dňa 11.10.2013, musela by uplynúť skôr, než posudzovaná
premlčaciadobapriposlednejuhradenejsplátke.T.z.,ženazávereopremlčaníceléhoprávanavydanie

bezdôvodného obohatenia dňom zaplatenia poslednej splátky, ani táto námietka nie je spôsobilá nič
zmeniť.

17. Súd prvej inštancie v rozsudku správne poukázal na vzájomný vzťah tzv. kombinovanej premlčacej
doby, a to kratšej dvojročnej subjektívnej (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a dlhšej objektívnej (§

107 ods. 2 Občianskeho zákonníka), ktorých vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z
nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že by žalobkyni ešte plynula druhá z premlčacích dôb.18. V danom prípade súd vzhľadom na záver o uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby už k
posudzovaniu plynutia objektívnej premlčacej doby nepristúpil, a to aj keď jeho skorší záver (v prvom
rozsudku) o uplatnení 10 ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd nemal za dôvodný, resp.

dostatočne odôvodnený a uložil súdu prvej inštancie opätovne posúdiť dôvodnosť jej aplikácie. Je
zrejmé, že vzhľadom na vzájomný vzťah subjektívnej a objektívnej premlčacej doby (viď vyššie) a
uplynutie subjektívnej premlčacej doby, by akýkoľvek záver o (ne)uplynutí objektívnej premlčacej doby
praktický význam nemal.

19.1. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej doby, žalobkyňa
netvrdila a nepreukázala žiadne také skutkové okolnosti v danej veci, ktoré by použitie desaťročnej
premlčacej doby odôvodňovali. K žalobkyňou tvrdeným len všeobecným okolnostiam sa už odvolací
súd vyjadril. Len všeobecné tvrdenia žalobkyne o neprofesionálnom postupe žalovanej pri uzatváraní
úverovej zmluvy, bez preukázania úmyslu žalovanej veriteľky obohatiť sa na úkor žalobkyne,
nepostačujú na záver o dôvodnosti aplikácie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.

19.2. Žalobkyňa však ani po vrátení veci späť súdu prvej inštancie žiadne ďalšie tvrdenia ani neuviedla a
ani nepredložila žiadne dôkazy, ani ktoré by však vzhľadom na záver o uplynutí subjektívnej premlčacej
doby nemali potrebnú právnu relevanciu.

20. Len pre úplnosť a vychádzajúc pri tom zo skutkových okolností zistených súdom prvej inštancie,

a teda zohľadniac deň 11.10.2013 ako najneskorší deň vzniku bezdôvodného obohatenia, trojročná
objektívna premlčacia doba uplynula 11.10.2016, žaloba bola podaná na súde 7.12.2016, a teda tak či
onak po uplynutí i objektívnej premlčacej doby.

21.1. Pokiaľ žalobkyňa sa odvolávala a poukazovala na rozhodnutie najvyššieho súdu 6MCdo/9/2012,

v ktorom sa mal najvyšší súd vysloviť, že zásada „neznalosť zákona neospravedlňuje“ musí v
spotrebiteľských vzťahoch ustúpiť ochrane spotrebiteľa ako slabšej strany, a teda mala za to, že
nemožno pri posudzovaní danej veci vychádzať z prezumovania znalosti žalobkyne o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá zákonom požadované náležitosti,
odvolací súd uvádza, že už v predchádzajúcom svojom rozhodnutí sa odvolal a poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/169/2017, v ktorom sa najvyšší súd komplexne v odôvodnení
vyporiadal s otázkou začatia plynutia premlčacej doby v prípadoch uplatnených nárokov na vydanie
bezdôvodného obohatenia v sporoch, kedy si spotrebiteľ uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia od nebankového subjektu.
21.2. Najvyšší súd sa v odôvodnení tohto rozhodnutia vyporiadal aj s právnou argumentáciou

tamojšej žalobkyne (zhodnou s argumentáciou žalobkyne v tunajšej veci) poukazujúcou na rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 6MCdo/9/2012 a v ňom vyjadrený právny názor (že princíp vigilantibus
iura sripta sunt ustupuje v spotrebiteľských veciach, v závislosti od konkrétnych okolností princípu
dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa) a odvolávajúcou sa na toto rozhodnutie a
domáhajúcou sa postupu v súlade s týmto právnym názorom, ako argumentáciou nenáležitou. Uviedol,

že rozhodnutie 6MCdo/9/2012 bolo vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa
od predmetného sporu žalobkyne a žalovanej (3Cdo/169/2017) nielen z hľadiska podstaty a účelu
konania, ale aj z hľadiska procesného postavenia spotrebiteľa. Zdôraznil, že v konaní 6MCdo/9/2012
poukázal najvyšší súd na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej otázky (oprávnenia
exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok), v danom

prípade (3Cdo/169/2017) ale žalobkyňa vzťahovala uplatnenie tohto princípu na riešenie hmotnoprávnej
otázky (začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby). Poznamenal, že pri argumentácii akýmkoľvek
súdnym rozhodnutím je potrebné vždy jeho text vnímať v kontexte konania, v ktorom bolo rozhodnutie
vydané.
21.3. Keďže v tunajšej veci predmetom posúdenia bola otázka začatia plynutia premlčacej doby v

právnom spore rovnakého typu (uplatnenie nároku spotrebiteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia
dodávateľa na základe splátok úveru, o ktorom žalobkyňa tvrdí, že je bezúročný a bez poplatkov),
vzhľadom na skutkovo obdobný stav, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s argumentáciou
najvyššieho súdu v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/169/2017 a aplikoval preto rovnaké právne závery.
22. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že je mu známy i nález ústavného súdu I. ÚS 51/2020-50 z

9.6.2020, ktorým ústavný súd namietol procesný postup Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní
vedenom pod sp. zn. 3Cdo/169/2017 vzhľadom na rozhodovanie o dovolaniach v súvislosti s posúdením
plynutiasubjektívnejpremlčacejdobynavydaniebezdôvodnéhoobohateniavspotrebiteľskýchsporoch.
I keď z odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že zdôraznil potrebu vyporiadať sa sospotrebiteľským charakterom vzťahu, kedy najvyšší súd nesprávne vyhodnotil analógiu v skutkovom
stave, ak dovolanie vecne nepreskúmal, ale ho odmietol, ústavný súd zatiaľ v citovanom rozhodnutí
neodmietol záver, že pre zistenie o tom (toho), že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto

ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu a nie posúdenie jeho právnej kvalifikácie.
Ústavný súd len upozornil, že táto právna otázka v spotrebiteľskom spore doposiaľ najvyšším súdom
vyriešená nebola a naznačil, že pri jej posúdení sa bude nutné vyporiadať práve so špecifikami ochrany
spotrebiteľa. V dôsledku uvedeného zatiaľ rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Cdo/169/2017 vydané
v spotrebiteľskej veci prekonané nebolo, odvolací súd preto zatiaľ nemal dôvod odchýliť sa od svojej

predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pri ktorej sa so závermi uvedenými v citovanom rozhodnutí
stotožnil a z nich vychádzal.
23.Vzhľadomnavyššieuvedenéodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnypotvrdil,
vrátane výroku o nároku na náhradu trov konania.
24. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho
konania, a to podľa § 255 ods. 1 CSP. Priznal žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu

úspešná, právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni, ktorá v odvolacom konaní úspech
nemala.
25. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).