Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. august 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/27/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714207639
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1714207639.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Ivany Štiftovej, v spore žalobcu: V.. I. R., nar. XX.X.XXXX, C. XX,
F., zastúpeného Advokátskou kanceláriou UHAĽ s.r.o., Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, IČO: 47 236
655, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR,
Račianska71,Bratislava,IČO:00166073,onáhraduškodyvovýške5.962,22eurasprísl.,naodvolanie
žalobcu a odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/224/2014-138, zo dňa
3.10.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanej

uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 137,78 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,75 % p.a. zo sumy 137,78 eura od 26.12.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku, mení tak, že žalobu zamieta.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ktorou bol zamietnutý
návrh v časti istiny 5.824,44 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy 5.824,44
eura od 26.12.2013 do zaplatenia, potvrdzuje.

III. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti zaplatenia sumy úroku z omeškania vo
výške5,75%p.a.zosumy5.962,22euraod11.7.2013do25.12.2013zastavil;žalovanejuložilpovinnosť
zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu 137,78 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo
sumy 137,78 eura od 26.12.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku;
zamietol návrh v časti istiny 5.824,44 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy
5.824,44 eura od 26.12.2013 do zaplatenia; a žalovanej priznal voči žalobcovi náhradu trov súdneho

konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28.2.2014 žiadal, aby súd
deklaroval povinnosť žalovanej zaplatiť mu 5.962,22 eura, na tom skutkovom základe, že voči nemu
bolo od 3.2.2003 do 6.9.2012 vedené nezákonne trestné stíhanie. V žalobe tvrdil, že po právoplatnom
skončení trestného konania obhajcovi za obhajobu uhradil sumu 5.962,22 eura na základe faktúry č.
20130196 vystavenej v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. Podotkol, že zaplatenie predmetnej faktúry
za obhajobu v trestnom konaní, ktoré bolo vedené na podklade nezákonného rozhodnutia, predstavuje
priamu majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v súvislosti s nezákonným rozhodnutím - uznesením

o vznesení obvinenia zo dňa 2.6.2003.2. Súd prvej inštancie na úvod skonštatoval, že na pojednávaní dňa 28.5.2018 žalobca zobral žalobu
späť v časti úroku z omeškania od 11.7.2013 do 25.12.2013 vrátane, a preto podľa § 144 C.s.p. konanie
v tejto časti zastavil.

3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie
pripomenul, že predmetom konania je procesný nárok, ktorého skutkový základ spočíva vo vydaní
nezákonného rozhodnutia štátnym orgánom pri výkone jeho právomoci a zmenšenie majetku žalobcu
v dôsledku tohto rozhodnutia, pričom predmet nároku je peňažná suma. Poznamenal, že rozhodnutie,

od ktorého žalobca odvíja svoj nárok bolo vydané dňa 2.6.2003, a právoplatné dňa 3.7.2003, t. j. za
účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., a preto sa právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou spravuje týmto
zákonom.

4. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie uviedol, že na vznik zodpovednosti žalovanej
za zmenšenie majetku žalobcu je potrebné súčasné naplnenie existencie nezákonného rozhodnutia,

zmenšenie majetku, a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zmenšením majetku. Pokiaľ
ide o vecnú aktívnu legitimáciu poukázal na § 2 zákona č. 58/1969 Zb. s tým, že žalobca bol účastníkom
trestného konania v pozícií obvineného, neskôr obžalovaného, a súčasne tvrdí, že mu vznikla škoda,
a preto je v tomto spore aktívne vecne legitimovaný. Dodal, že vecná pasívna legitimácia žalovanej
vyplýva z § 1 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.

5. Súd prvej inštancie mal vo vzťahu k skutkovému stavu za nesporné, že uznesenie Okresného úradu
justičnej polície PZ v Pezinku ČVS: OUV-140/2003 Va, zo dňa 2.6.2003 (ďalej ako „Uznesenie“), bolo
vydané a nadobudlo právoplatnosť potom, ako bola sťažnosť žalobcu proti tomuto zamietnutá. Podotkol,
že nebolo sporné ani to, že žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 21.6.2013

na Ministerstvo vnútra SR, ktorá bola následne postúpená na príslušný orgán (§ 9 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb.); žalovaná však neuspokojila nárok žalobcu do šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti
(§ 10 zákona č. 58/1969 Zb.), čo oznámila žalobcovi listom zo dňa 8.1.2014 adresovaným zástupcovi
žalobcu. Súd prvej inštancie objasnil, že pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie, t. j. Uznesenie, toto
síce nebolo výslovne zrušené, avšak jeho účinky de facto zanikli právoplatnosťou oslobodzujúceho

rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. PK 1T/24/2004, zo dňa 20.12.2011. Stotožňujúc sa so
závermi Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 4 MCdo 15/2009, zo dňa 18.8.2010,
v tejto súvislosti ďalej uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona

č. 58/1969 Zb. účinného do 30.6.2004. Podčiarkol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Zdôraznil, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania
je neskorší výsledok trestného konania; Uznesenie je teda rozhodnutím, ktorým mohla vzniknúť škoda,
a ktoré nemusí byť výslovne zrušené, aby boli naplnené podmienky zodpovednosti žalovanej za

škodu spôsobenú týmto rozhodnutím, pretože právoplatným oslobodzujúci rozsudkom sa ukázalo, že
trestné stíhanie žalobcu bolo nedôvodné. Podotkol, že v prejednávanom spore bol navyše žalobca ako
obvinený oslobodený z dôvodov, že „nebola preukázaná subjektívna stránka - úmysel, čo je zrejmé z
celého dokazovania od podania obžaloby... Súd tiež neustálil vinu z trestného činu sprenevery, keďže
nebol jednoznačne preukázaný rozsah a cena vykonaných prác. Neexistovala písomná zmluva a teda

finančné prostriedky, ktoré obžalovaný prevzal sa stali jeho vlastníctvom, čo vylučuje právnu kvalifikáciu
sprenevery“; a dodal, že uvedené skutočnosti boli zrejmé ešte pri vznesení obvinenia, preto možno
konštatovať, že uznesenie Okresného úradu justičnej polície PZ ČVS: OUV-140/2002 Va, zo dňa
2.6.2003, je nezákonné a je spôsobilým podkladom pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu.

6. Pokiaľ ide o zmenšenie majetku žalobcu, súd prvej inštancie ustálil, že k tomuto došlo (§ 2 zákona
č. 58/1969 Zb.); mal za nesporné, že žalobca zaplatil peňažnú sumu podľa faktúry č. VF 20130196 a to
vo výške 5.962,22 eura, pričom prevod tejto sumy mal za preukázaný z Detailu pohybu z účtu žalobcu
zo dňa 13.6.2013 a z Detailu pohybu z účtu žalobcu zo dňa 19.6.2013. Súd prvej inštancie ozrejmil,
že skúmal príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zmenšením majetku žalobcu. Vyslovil

názor, že priamym následkom vydania Uznesenia a vtiahnutia žalobcu ako účastníka (obvineného) do
trestného konania, bola prirodzená potreba žalobcu brániť svoje práva najmä s ohľadom na prípadné
následky odsúdenia, keď podľa Čl. 47 ods. 2 Ústavy SR má každý právo na právnu pomoc v konaní pred
súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienokustanovených zákonom. Mal za právne irelevantné, či ide o vec kde je nutná obhajoba alebo nie, resp. či
žalobca má v trestnom konaní advokáta prideleného ex offo alebo si ho zvolil sám, keďže ide o realizáciu
ústavného práva na súdnu ochranu (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 1 Cdo 53/93, zo dňa 28.6.1993). Poznamenal, že následne teda žalobcov advokát vykonával v
trestnom konaní úkony právnej služby, avšak nie každý úkon právnej služby bol bezprostredne vyvolaný
predmetnýmnezákonnýmrozhodnutímatovzhľadomnato,ževrámcitrestnéhostíhaniavznikajúďalšie
skutočnosti, ktoré môžu zvrátiť trestné stíhanie konkrétnej osoby. Zdôraznil, že pokiaľ takéto skutočnosti
vstúpia do skutkového deja, pretŕha sa príčinná súvislosť; teda pokiaľ Uznesenie vyvolalo potrebu

zastupovania žalobcu v trestnom konaní a podania sťažnosti, ak obsahovalo nesprávne konštatovania
a závery, predbežným prejednaním obžaloby (§ 185 a nasl. Trestného poriadku) a daním pokynu
na doručenie odpisu obžaloby obžalovanému (§ 196 ods. 1 Trestného poriadku) a nevrátením veci
prokurátorovi na došetrenie [§ 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku] sa pretrhla príčinná súvislosť
medzi nezákonným rozhodnutím a následne vzniknutým zmenšením majetku žalobcu, keďže následne
vykonávané úkony právnej služby advokáta sú vyvolané postupom súdu spočívajúcom v prípravách

hlavného pojednávania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uzavrel, že pokiaľ žalobca žiadal zaplatenie
náhrady škody spôsobenej Uznesením aj za náklady na úkony právnej služby po doručení obžaloby, v
tejto časti nie je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a zmenšením jeho majetku.
Objasnil, že tento záver je zrejmý aj z toho, že pokiaľ by súd vrátil vec na došetrenie prokurátorovi
napríklad za účelom objasnenia dôsledkov neexistencie písomnej zmluvy pre trestnú zodpovednosť,

alebo za účelom zaobstarania dôkazov na preukázanie subjektívnej stránky trestného činu a ustálenia
rozsahuacenyvykonanýchprác,nebolobypotrebnézúčastňovaťsahlavnéhopojednávania,vykonávať
s tým súvisiace porady a podávať odvolanie. Skonštatoval, že žalobu mal teda v časti úkonov po podaní
obžaloby za nedôvodnú pre nepreukázanie príčinnej súvislosti.

7. Súd prvej inštancie podčiarkol, že v civilnom konaní je viazaný samotnou žalobou a to nielen čo do
predmetu nároku, ale aj čo do skutkového vymedzenia žaloby (§ 216 ods. 1 C.s.p.). Zo žaloby vyvodil, že
žalobca žiadal náhradu nákladov za prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti voči Uzneseniu, pričom
ďalšie úkony v žalobe spomenuté neboli. Ozrejmil, že na uvedenom základe teda mal za dôvodný v
tomto spore iba nárok na náhradu zmenšenia majetku vo vzťahu k nákladom na prípravu a prevzatie

zastupovania a podanie sťažnosti voči Uzneseniu, keďže vykonanie týchto úkonov mal za preukázané
z pripojeného trestného spisu 1T/24/2004 (č. l. 4 - 8). Podotkol, že pokiaľ ide o výšku odmeny, žalobca
netvrdil a teda ani nepreukázal, že by mal inú dohodu s advokátom ako je odmena počítaná podľa § 12
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Zdôraznil, že podľa tarify uvedenej v § 12 predmetnej vyhlášky je základnou
sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje

trest odňatia slobody, ktorého horná hranica prevyšuje päť rokov a neprevyšuje desať rokov, jedna
osmina výpočtového základu; a jedna osmina výpočtového základu bola v roku 2003 vo výške 53,16
eura, k tomu režijný paušál vo výške 4,25 eura za dva úkony právnej služby a k tomu DPH s tým, že
zaplatenie tejto sumy žalobcom spoločnosti Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o. ako svojmu advokátovi
mal za preukázané z Detailu pohybu z účtu žalobcu zo dňa 13.6.2013 a Detailu pohybu z účtu žalobcu

zo dňa 19.6.2013. Zhrnul, že celkovo tak žalobca zaplatil advokátovi za uvedené dva úkony právnej
služby aj s DPH sumu 137,78 eura, a preto mal za dôvodnú žalobu v časti o zaplatenie 137,78 eura ako
náhrady za zmenšený majetok žalobcu zaplatením odplaty za dva úkony právnej služby a to príprava a
prevzatie zastupovania a spísanie sťažnosti dňa 18.6.2003.

8. K námietke premlčania vznesenej žalovanou súd prvej inštancie uviedol, že premlčacia doba je
stanovená v § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. tak, že najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov
odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená
škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Mal za nesporné, že Uznesenie bolo žalobcovi doručené
dňa 16.6.2003, teda podľa § 22 zákona č. 58/1969 v spojení s § 122 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho

zákonníka, by premlčacia doba uplynula dňom 17.6.2013. Podčiarkol, že § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969
Zb. je však potrebné vykladať v kontexte Ústavy SR, a to vrátane Čl. 46 ods. 3, podľa ktorej každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Vyslovil názor, že ak by bolo plynutie premlčacej
doby viazané výlučne na doručenie (oznámenie) nezákonného rozhodnutia, nemuselo by byť za určitých

okolnostínaplnenéústavougarantovanéprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
iného štátneho orgánu a to v prípade, ak by škoda vznikla neskôr ako by uplynula premlčacia doba
práva na plnenie. Dodal, že odhliadnuc od toho, že premlčať sa môže len existujúce právo a teda pred
vznikom škody a teda aj zodpovednosti za škodu (v prejednávanom spore pred plnením žalobcomadvokátovi), nemôže sa neexistujúce právo premlčať; je potrebné vykladať text zákona tak, aby boli
reálne naplnené ústavou garantované práva. Ozrejmil, že premlčacia doba podľa § 22 ods. 2 zákona
č. 58/1969 Zb. potom začína plynúť samotným doručením (oznámením) nezákonného rozhodnutia, ale

ak súčasne už škoda vznikla. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 31Cdo/4835/2014, zo dňa 12.4.2017, a podčiarkol, že škoda reálne vznikla až zaplatením odmeny
žalobcom v prospech advokáta, t. j. dňa 13.6.2013, a premlčacia doba podľa § 22 ods. 2 zákona č.
58/1969 Zb. teda neuplynula, a námietka premlčania je neúčinná. Poukázal tiež na skutočnosť, že
žalobca vyzval žalovanú na náhradu škody šesť dní po zaplatení faktúry jeho právneho zástupcovi, t.

j. po zmenšení majetku a žalobu podal po troch dňoch po uplynutí doby na prerokovanie nároku, teda
konal bezodkladne. Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej doby skonštatoval, že na počiatok jej
počítania sa vzťahuje úvaha o počiatku počítania objektívnej premlčacej doby. Pripomenul, že žalobca
bol právoplatne oslobodený 6.9.2012, škodové konanie bolo dokončené zaplatením odplaty advokátovi
13.6.2013, trojročná subjektívna premlčacia doba (§ 22 ods. 1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb.) sa
potom začala počítať 13.6.2013 ako dňom vzniku škody; a keďže žaloba bola podaná dňa 28.2.2014,

objektívna ani subjektívna premlčacia doba neuplynula. Súd prvej inštancie považoval za potrebné
upriamiť pozornosť na nález Ústavného súdu SR č. k. II. US 163/2013-50, zdôrazňujúc, že tento
neobsahoval žiadne úvahy aplikácie zákonov pri počítaní premlčacej doby podľa zákona č. 58/1969 Zb.
v kontexte ústavných práv, a preto z neho nemožno vyvodiť relevantný právny názor pre tento spor.

9. Na uvedenom základe súd prvej inštancie za použitia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1 ods.
1, § 2, § 9 ods. 2, § 10, § 22 ods. 2, § 25 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 12 vyhlášky č. 655/2004
Zb.; žalobe v časti istiny 137,78 eura s príslušenstvom vyhovel. Skonštatoval, že úrok z omeškania v
požadovanej výške z priznanej istiny priznal žalobcovi podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a §
3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255

ods. 2 C.s.p. tak, že čiastočne úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania, keď táto bola v spore
proti žalobcovi v prevažnej miere úspešná.

10. Proti vyhovujúcej časti rozsudku podala odvolanie žalovaná a žiadala rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Podstatným zhrnutím skutkových

tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka nesprávneho právneho
posúdenia veci. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že vznesená námietka premlčania podľa
§ 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je neúčinná. Argumentovala, že žalobcom namietané nezákonné
rozhodnutie, t. j. uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: OUV-140/2003 Va, bolo vydané dňa 2.6.2003
a žalobcovi doručené dňa 16.6.2003; premlčacia doba pre uplatnenie nároku v zmysle § 22 ods. 2

teda uplynula dňa 16.6.2013. Podotkla, že žalobca si nárok na náhradu škody spôsobenej Uznesením
uplatnil na Ministerstve vnútra SR (ktoré následne vec, so zachovaním účinkov podania, postúpilo
Ministerstvu spravodlivosti SR) žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá
bola Ministerstvu vnútra SR doručená 25.6.2013 (podľa pečiatky podateľne na prijatej žiadosti), teda
po uplynutí premlčacej doby. Podčiarkla, že žaloba bola súdom prvej inštancie prijatá 28.2.2014, čo je

taktiež po uplynutí premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. Z uvedeného mala za
zrejmé,žedeň(moment)uplatnenianárokuformoupredbežnéhoprerokovanianároku(25.6.2013),akoi
deň podania žaloby na súde prvej inštancie (28.2.2014), boli po uplynutí zákonnej objektívnej premlčacej
doby počítanej odo dňa doručenia nezákonného rozhodnutia žalobcovi, a nárok žalobcu na náhradu
škody je teda premlčaný.

11. Žalovaná oponovala záveru súdu prvej inštancie, že premlčacia doba nemôže začať plynúť
skôr, ako dôjde k vzniku škody, čo v prípade žalobcu nastalo až dňom uhradenia faktúry obhajcovi;
tento záver mala za arbitrárny, odporujúci zneniu, obsahu ako aj účelu príslušnej právnej normy
a nemajúci oporu v právnom poriadku, a preto nesprávny. Podčiarkla, že zodpovednosť za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci je osobitným druhom zodpovednosti za škodu, ktorej predpoklady
sú upravené v osobitnom právnom predpise, a to v zákone č. 58/1969 Zb.; a pokiaľ tento právny
predpis obsahuje normy osobitne upravujúce právne vzťahy medzi subjektmi práva pri vyvodzovaní
zodpovednosti za spôsobenú škodu, je vylúčená aplikácia iných právnych noriem, ktoré by mohli tieto
vzťahy upravovať iným spôsobom (predovšetkým noriem obsiahnutých v Občianskom zákonníku).

Namietala, že táto osobitná úprava voči všeobecnej úprave premlčania práva na náhradu škody podľa
Občianskeho zákonníka spočíva predovšetkým v odlišnej dĺžke premlčacej doby pre uplatnenie práva
(a to tak subjektívnej ako aj objektívnej), a osobitnom vymedzení momentu začiatku plynutia objektívnej
premlčacej doby. Zastávala názor, že § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. ako začiatok plynutia 10 ročnejobjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva výslovne určuje deň, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; a zdôraznila, že text a obsah tohto
ustanovenia je jasný, určitý a zrozumiteľný, keď viaže začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby

na objektívnu právnu skutočnosť - doručenie rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda. Vyjadrila
presvedčenie, že znenie tohto ustanovenia nevyžaduje ani nepripúšťa iný výklad okamihu začiatku
plynutia objektívnej premlčacej doby ako je deň doručenia rozhodnutia, o ktorom poškodený tvrdí, že
mu v jeho dôsledku bola spôsobená škoda, v prípade žalobcu teda deň doručenia Uznesenia. V tejto
súvislosti mala za nedôvodný poukaz súdu prvej inštancie na to, že § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je

potrebné vykladať v kontexte Ústavy SR, a to vrátane Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR; je totiž potrebné zároveň
vnímať aj Čl. 51 Ústavy SR, v zmysle ktorého domáhať sa práv uvedených v Čl. 35, Čl. 36, Čl. 37 ods.
4, Čl. 38 až Čl. 42 a Čl. 44 až Čl. 46 Ústavy SR možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. Domnievala sa, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v zmysle Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR teda nie je
absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (Čl. 46 ods. 4 v spojení s Čl. 51 ods. 1 Ústavy

SR) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie (s poukazom na uznesenie
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 467/08, zo dňa 16.12.2008); a zákonom vykonávajúcim Čl. 46 ods. 3
Ústavy SR je v danom prípade zákon č. 58/1969 Zb., ktorý výslovne a jednoznačne vymedzuje začiatok
plynutia objektívnej premlčacej doby (§ 22 ods. 2), a preto nie je daný žiadny legitímny a Ústavou SR
predpokladaný a akceptovateľný dôvod pre odlišnú interpretáciu a výklad tohto ustanovenia ako ten,

ktorý vyplýva z jeho gramatického znenia.

12. Žalovaná upriamila pozornosť na to, že vznik práva na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
je nepochybne viazaný k momentu zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej moci pre jeho nezákonnosť,
pričom s „prekážkou“ naplnenia zmyslu a účelu Čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a zákona č. 58/1969 Zb.

v tých prípadoch, kedy táto skutočnosť (zrušenie rozhodnutia) nastane až po uplynutí objektívnej
premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. sa už judikatúrna prax dostatočným spôsobom
vysporiadala. V nadväznosti na uvedené poukázala na skutočnosť, že žalobca bol spod obžaloby
právoplatne oslobodený uznesením krajského súdu zo dňa 6.9.2012, a objektívna premlčacia doba na
uplatnenie nároku mu v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. uplynula dňa 16.6.2013, teda 9

mesiacov po právoplatnom skončení trestného stíhania, a preto sa v tomto spore nejedná o prípad, kedy
by k právoplatnému oslobodeniu spod obžaloby, a teda k vzniku práva na náhradu škody spôsobenej
týmto rozhodnutím podľa zákona č. 58/1969 Zb., došlo až po uplynutí premlčacej doby. Zastávala názor,
že obdobie viac ako 9 mesiacov od právoplatného oslobodenia do uplynutia objektívnej premlčacej doby
poskytujedostatočnedlhýčasovýpriestornariadneuplatnenienároku,apokiaľbolžalobcavrozhodnom

čase bezdôvodne nečinný, takáto nečinnosť má, v spojení so vznesenou námietkou premlčania, za
následok nemožnosť úspešnosti žaloby.

13. Žalovaná argumentovala, že úhrada trov právneho zastúpenia ako záväzku žalobcu vo vzťahu k
jeho obhajcovi v trestnom konaní, ku ktorému sa žalobca mimochodom zaviazal už uzavretím zmluvy

o poskytovaní právnych služieb, je vecou vzájomného právneho vzťahu existujúceho medzi klientom a
jeho právnym zástupcom, pričom spôsob, forma a čas vykonania tejto úhrady je výlučne na uvážení
zmluvných strán. V tejto súvislosti, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo
148/2004, uviedla, že viazanie začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby ako legitímne uznávaného
prostriedku práva, ktorého účelom je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, na takto variabilnú skutočnosť

(ktorá pritom nie je typická len pre vzťah advokát - klient, ale akýkoľvek zmluvný vzťah), za zohľadnenia
nepochybného faktu, že k vzniku škody nemusí dôjsť výlučne jednorazovo, nepochybne neprispieva
k zachovaniu právnej istoty vo vzájomných vzťahoch medzi subjektmi práva, čoho si bol vedomý aj
zákonodarca, keď počiatok plynutia objektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na náhradu škody
podľa zákona č. 58/1969 Zb. naviazal na moment doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bola

spôsobená škoda. Žalovaná zdôraznila, že nespochybniteľný úmysel zákonodarcu stanoviť jasne a
jednoznačne určiteľne moment začiatku plynutia objektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na
náhradu škody podľa predmetného zákona a naň nadväzujúcu dĺžku trvania tejto premlčacej doby je
zrejmý aj z časti § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. za bodkočiarkou, v zmysle ktorej pri škode na zdraví
sa toto ustanovenie zákona neuplatní, čím je vymedzený okruh nárokov, ktoré je možné podľa tohto

zákona uplatniť aj po uplynutí 10 rokov od doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bola takáto škoda
spôsobená.14. Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že premlčacia doba podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. začína plynúť samotným
doručením (oznámením) nezákonného rozhodnutia, ale ak súčasne už škoda vznikla; robí z § 22 ods.

2 zákona č. 58/1969 Zb. obsoletnú právnu normu a je popretím nielen gramatického znenia zákona,
ale aj jeho účelu a v konečnom dôsledku aj účelu inštitútu premlčania ako takého. Podčiarkla, že súd
prvej inštancie týmto výkladom fakticky redefinuje moment začatia plynutia objektívnej premlčacej doby,
ktorý viaže na úplne inú právnu skutočnosť, ako je určená zákonom. Mala za to, že zo strany súdu
prvej inštancie sa nejedná o výklad zákona predpokladaný právnou teóriou, ale o nepredvídateľné

„dotváranie“ práva súdom, za existencie komplexnej právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu
obsiahnutej v zákone č. 58/1969 Zb., vrátane otázky premlčania práva na náhradu takto spôsobenej
škody. Zdôraznila, že nedôvodná sudcovská tvorba práva, ktorou súd bez opory v zákone obmedzí
základné právo strany sporu účinne uplatniť pred súdom zákonom dovolený právny prostriedok
(námietku premlčania), je jednoznačne v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie garantovaným
v Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

15. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení
a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) bola námietka, že konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a námietka nesprávneho právneho
posúdenia veci. Dal do pozornosti, že v konaní nebola sporná existencia škody a jej výška, keď
bolo preukázané, že zaplatil na základe faktúry č. VF20130196 sumu 5.962,22 eura, čo vyplýva aj z
odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ ide o zmenšenie
jeho majetku, nebolo sporné, že zaplatil peňažnú sumu podľa faktúry. Žalobca argumentoval, že pri

uplatnení nároku na náhradu škody za nezákonné rozhodnutie musí byť v žalobe označené rozhodnutie,
ktorého zrušenie zakladá nárok na náhradu škody. Podotkol, že za takéto rozhodnutie označil Uznesenie
a to v predsúdnom konaní a aj v žalobe. Ozrejmil, že takýmto označením Uznesenia však nemyslel, že
žiada náhradu škody len za úkony spojené s týmto rozhodnutím a obranou proti nemu, pretože zároveň
jasne vymedzil, aký nárok na náhradu škody si uplatňuje, v akej výške a za aké úkony; tento nárok určil

presnou sumou, ktorú podložil dôkazmi.

16. Žalobca namietal, že napadnutý rozsudok je v časti týkajúcej sa existencie, resp. neexistencie
príčinnej súvislosti zmätočný a nezrozumiteľný; mal totiž za nesporné, že vydaním nezákonného
rozhodnutia bolo voči jeho osobe začaté trestné stíhanie, a nebyť tohto nezákonného rozhodnutia,

nebolo by potrebné aby vynaložil finančné prostriedky na svoju obhajobu v trestnom konaní.
Poznamenal, že trestné stíhanie trvá od začatia trestného stíhania (vznesenia obvinenia) až po jeho
skončenie, napr. odsúdením, oslobodením spod obžaloby, zastavením trestného stíhania, postúpením
veci a pod.; a celý tento proces, počínajúc vznesením obvinenia až po konečné rozhodnutie tvorí jeden
celok - trestné konanie voči konkrétnej osobe. Na uvedenom základe sa nestotožnil s argumentáciou

súdu prvej inštancie ohľadne pretrhnutia príčinnej súvislosti. Zastával názor, že odôvodnenie o pretrhnutí
príčinnej súvislosti je nelogické aj tým, že takýto právny záver by prichádzal do úvahy naopak práve
v prípade, ak by po jeho (žalobcovej) sťažnosti prokurátor obžalobu na súd nepodal; ak obžalobu
podal, zachoval nezákonnosť prípravného konania, vrátane uznesenia o vznesení obvinenia a príčinná
súvislosť je v plnej miere zachovaná. Dôvodil, že ak sa totiž musel cestou svojho obhajcu brániť v

prípravnom konaní, počínajúc sťažnosťou proti vzneseniu obvinenia až po oboznámenie s výsledkami
vyšetrovania, potreboval rovnako obhajcu aj v konaní pred súdom, keďže obžaloba bola podaná a
bol naďalej stíhaný za trestný čin. Poukázal na to, že súd ho dokonca najprv vo veci odsúdil a na
odvolanie obhajcu uvedený rozsudok odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa; potom ho
už súd spod obžaloby oslobodil, avšak prokurátor sa odvolal; konalo sa teda aj verejné zasadnutie

o odvolaní na odvolacom súde, kde sa zúčastnil aj jeho obhajca a až tam trestná vec s definitívnou
platnosťou skončila. Domnieval sa, že tento právny názor potvrdzuje aj súčasná ustálená judikatúra,
ktorá priznáva nároky na náhradu škody ako za prípravné konania, tak aj za obhajobu v konaní pred
súdom. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 194/2010, zo dňa 30.3.2011,
žalobca skonštatoval, že za zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia sa považuje aj oslobodenie spod

obžaloby súdom. Zastával názor, že uvedené zároveň potvrdzuje, že medzi prípravným konaním a
ďalším pokračovaním trestnej veci na súde je daná príčinná súvislosť; a súd prvej inštancie pochybil keď
dospel k záveru, že prejednanie obžaloby (či iné úkony, ktoré súd prvej inštancie označil v napadnutom
rozsudku) pretŕha príčinnú súvislosť. Žalobca podčiarkol, že príčinnú súvislosť by mohlo pretrhnúť lenkonanie prokuratúry, či súdu, ktoré by znamenalo ďalšie ukončenie trestného stíhania obžalovaného, k
čomuvšaknikdynedošlo;aksavtrestnomkonanípokračovalo,znamenaloto,žeprokurátornatrestnom
stíhaní a obžalobe trvá, a preto muselo trestné konanie skončiť až oslobodením spod obžaloby. Žalobca

upriamil pozornosť na § 10 ods. 15 Trestného poriadku a podotkol, že trestné konanie je síce vnútorne
rozčlenené na viaceré fázy, v celku však vždy tvoria jedno trestné konanie (trestné stíhanie); nezákonné
rozhodnutie teda vyvolalo potrebu jeho obhajoby v trestnom konaní a táto trvala neustále, po celú dobu,
až do právoplatného skončenia veci.

17. Žalobca dal do pozornosti, že vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru
o neexistencii príčinnej súvislosti, dospel aj k nesprávnemu záveru, že príčinná súvislosť pri škode
vzniknutej trestným stíhaním sa viaže len na úkony právnej pomoci súvisiace s uznesením o začatí
trestného stíhania v prípravnom konaní. Ďalej argumentoval, že ak aj súd prvej inštancie tvrdí, že došlo k
pretrhnutiu príčinnej súvislosti pri prejednaní obžaloby, nebol dôvod nepriznať ako náhradu škody všetky
úkony obhajoby vykonané v prípravnom konaní, ktoré mal za preukázané.

18. Žalobca sa nestotožnil so zistením súdu prvej inštancie, že zo žaloby je zrejmé, že žiadal náhradu
nákladov za prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti voči Uzneseniu, a ďalšie úkony v žalobe
neboli spomenuté; a oponoval, že toto skutkové zistenie je v rozpore so samotnou žalobou, nárokom
uplatňovaným a zdôvodňovaným v súdnom konaní, ako aj s jeho (žalobcovou) celou komunikáciou

so žalovaným pred podaním žaloby; poznamenal, že predmetné zistenie je rovnako v rozpore s
uplatneným nárokom, keďže nárok bol uplatnený vo výške 5.962,22 eura, pričom do konania bola
predložená faktúra za právnu pomoc, bankové doklady preukazujúce úhradu právnej pomoci, vyčíslenie
fakturovanej právnej pomoci a napokon do konania bol pripojený aj celý trestný spis, kde sú podrobne
zadokumentované všetky advokátom vykonané úkony. Na uvedenom základe podčiarkol, že skutkový

záver súdu prvej inštancie, že žiadal len náhradu nákladov za prevzatie zastupovania a podanie
sťažnosti, je v rozpore so spisom; a dodal, že uplatnená výška nároku navyše nebola žalovaným ani
rozporovaná z toho pohľadu, že by uvedené úkony kryté faktúrou neboli vykonané. Žalobca dal do
pozornosti, že teda nešlo o spornú skutočnosť, napriek tomu však súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku dospel k nelogickému záveru, že si žalobou uplatnil len trovy právnej pomoci za dva úkony; a to

napriek tomu, že samotná žalobou uplatnená suma predstavuje trovy zodpovedajúce všetkým úkonom
vykonaným advokátom v trestnom konaní. Zastával názor, že úkony nachádzajúce sa v trestnom spise,
faktúra obhajcu, vyčíslenie trov, dve vykonané úhrady na uvedenú faktúru, sú všetko dôkazy, ktoré
dostatočným spôsobom preukazujú uplatnený nárok a jeho výšku. V tejto súvislosti položil otázku, že ak
by si skutočne uplatnil len nárok za dva úkony právnej pomoci, prečo potom III. výrokom napadnutého

rozsudku súd prvej inštancie nárok v ostatnej časti zamietol; ak totiž nebol nárok uplatnený v celej výške
5.962,22 eura, nemal súd prvej inštancie o zamietnutí zvyšku žalovaného nároku vôbec rozhodovať.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej podľa obsahu žiadal napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej
časti potvrdiť. Nesúhlasil s argumentáciou žalovanej ohľadom uplynutia premlčacej doby; a naopak

sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že text § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné
vykladať tak, aby boli naplnené Ústavou SR garantované práva. Zdôraznil, že neexistujúce právo sa
nemôže premlčať, a teda nemohlo dôjsť k premlčaniu (tak ako tvrdí žalovaná) ešte pred tým, ako
škoda vôbec vznikla. Žalobca ďalej poukázal na to, že skutočnosť, že Uznesenie je nezákonným
rozhodnutím sa dozvedel až 6.9.2012, kedy Krajský súd v Bratislave uznesením vydaným pod sp. zn.

2To/73/2012, odvolanie prokuratúry zamietol. Ozrejmil, že až týmto momentom mu vôbec vznikol nárok
na náhradu škody. Na uvedenom základe zastával názor, že neobstojí argumentácia žalovanej, podľa
ktorej jeho nároku už v čase, keď mu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Bratislave, mala plynúť
objektívna premlčacia lehota, ktorá následne mala uplynúť v roku 2013. Mal za to, že až doručením,
resp. oznámením uznesenia Krajského súdu v Bratislave mu vôbec vznikol nárok domáhať sa náhrady

škody, avšak škoda mu reálne vznikla až zaplatením faktúry za obhajobu v trestnom konaní v júni roku
2013. Domnieval sa, že pokiaľ teda pred týmto momentom neexistoval nárok, neexistovalo ani právo
a nemohla začať pre toto právo ani plynúť premlčacia doba. Poukázal na to, že v zmysle rozhodnutia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2014/2013, pokiaľ by sa skončila objektívna premlčacia lehota
skôr, ako by poškodený vôbec zistil, že mu škoda v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikla, bolo

by odopretím práva na náhradu škody a porušením princípu právneho štátu, keby námietka premlčania
bola pripustená. Poznamenal, že podľa rozhodnutia Veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR sp. zn.
31Cdo/4835/2014, zo dňa 12.4.2017, ak vznikla škoda až po doručení nezákonného rozhodnutia v
zmysle § 22 zákona č. 58/1969 Sb., začína bežať premlčacia doba až od okamihu vzniku škody. Žalobcavyjadril presvedčenie, že úmyslom zákonodarcu zjavne nebolo, aby nastala situácia kedy sa právo
premlčujeskôr,akoškodavôbecvznikne.SodkazomnanálezÚstavnéhosúduSRsp.zn.II.ÚS44/2017
zastával žalobca názor, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil námietku premlčania vznesenú

žalovanou za neúčinnú. Žalobca podporne argumentoval aj poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo/2014/2013, podľa ktorého v prípade, ak skončila objektívna premlčacia doba skôr, ako
poškodený zistil, že mu vznikla škoda v dôsledku nezákonného rozhodnutia, bolo by odopretie práva na
náhradu škody v dôsledku uplatnenia námietky premlčania popretím základných mravných hodnôt, ku
ktorým sa Česká republika po roku 1989 prihlásila a porušením princípov právneho štátu.

20. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu a odvolanie žalovanej bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., keďže sa nejednalo o
prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem; rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej

časti zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie (§ 388 C.s.p.)
a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku ako vecne správny potvrdil (§ 387
ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31.8.2021 (§ 219 ods. 3 C.s.p.).

21. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu

spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje
doterajšími predpismi.

22. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

23. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

24. Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo
treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom
súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným
orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom
stupni.

25. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. ak bola žiadosť o predbežné prerokovanie podaná na
ústrednom orgáne, ktorý nie je príslušný, postúpi ju orgánu príslušnému. Účinky podania žiadosti sa v
tomto prípade zachovávajú.

26. Podľa § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich
mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde.

27. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa,

keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda;
to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

28. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie

však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

29. Odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie úvodom konštatuje, že s ohľadom na §
27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004, je v prejednávanom sporepotrebné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., pretože zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami,
ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., sa spravuje zákonom č.
58/1969 Zb., pričom rozhodnutie, od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok bolo vydané dňa 2.6.2003,

a právoplatné dňa 3.7.2003.

30.Zásadahospodárnostikonaniavediekonajúcisúdktomu,abyprednostneposúdilvkonanívznesenú
námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu
vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov (R 29/1983 a rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 82/2009, 1 Cdo 43/2009, 2 Cdo 194/2011, 3 Cdo 231/2009, a iné).

31. A preto v nadväznosti na námietku žalovanej, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
otázku premlčania nároku žalobcu, považuje odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky premlčania
práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, za potrebné uviesť, že zákon č. 58/1969
Zb. rozlišuje objektívnu a subjektívnu premlčaciu dobu. Subjektívna premlčacia doba je trojročná

a začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode; ak je podmienkou na uplatnenie
práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie subjektívna premlčacia doba odo dňa doručenia
(oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. Pokiaľ sa jedná o právnu úpravu objektívnej premlčacej doby
práva na náhradu škody v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., táto je desať rokov odo dňa, keď poškodenému
bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o

škodu na zdraví (§ 22 ods. 2). Zákon ďalej výslovne ustanovuje, že ak je potrebné nárok predbežne
prerokovaťnaústrednomorgáne,premlčaciadobaododňapodaniažiadostidoskončeniaprerokovania,
najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie; plynutie premlčacej doby sa teda v takomto prípade
prerušuje najdlhšie na obdobie šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody.

32. Pokiaľ ide o námietku premlčania, odvolací súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v súlade s
ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike (Čl. 4 ods. 2 Základných
princípov C.s.p.) možno vznesenie takejto námietky v určitých výnimočných situáciách považovať za
neúčinné v prípadoch, ak by bola námietka premlčania vznesená v rozpore s dobrými mravmi. V rozpore

s dobrými mravmi môže byť len taký výkon práva stranou sporu, ktorý je výrazom zneužitia tohto
práva na úkor druhej strany sporu, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto
prípad ísť len vtedy, ak druhá strana sporu márne uplynutie premlčacej doby nezavinila a voči nej by
za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter

uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby (obdobne uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 176/2011, zo dňa 20.4.2011). Hodno
podotknúť, že odopretie výkonu práva uplatniť námietku premlčania predstavuje veľký zásah do právnej
istoty, ktorá je taktiež hodnotou chránenou ústavným poriadkom. Z uvedeného dôvodu prevážia dobré
mravynadprávnouistotouibavovýnimočnýchprípadoch.Korektívdobrýchmravovsaaplikujenapríklad

v prípade, ak sa poškodený dozvie o vzniku škody až po uplynutí premlčacej doby, t. j. v prípade, keď
poškodený nemal reálnu možnosť uplatniť si svoj nárok včas.

33. Konkrétne, pokiaľ ide o uplatnenie inštitútu premlčania nároku na náhradu škody, ktorá vznikla pri
výkone verejnej moci, treba k nemu z hľadiska ústavnoprávneho pristupovať tak, že v sebe obsahuje

napätie medzi ochranou vlastníctva oprávneného (jednotlivca - veriteľa) na strane jednej a ochranou
právnej istoty povinného (štátu - dlžníka) na strane druhej. Na jednej strane je tu teda ústavná
požiadavka, aby sa jednotlivcovi dostalo ochrany vlastníctva poškodeného konaním štátu tým, že štát
reparuje majetkové hodnoty, ktoré sám jednotlivec musel v súvislosti s nezákonným rozhodnutím štátu
vynaložiť, avšak na druhej strane by ani štát nemal byť v neistote v tom ohľade, po akú dlhú dobu je nárok

založený nezákonným rozhodnutím vymáhateľný a vynútiteľný súdne; preto je v každom konkrétnom
prípade nutné nájsť spravodlivú rovnováhu medzi ochranou vlastníctva a ochranou právnej istoty.

34. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že plynutie premlčacej doby by sa malo odvíjať od
okamihu vzniku škody, t. j. v tomto prípade od zaplatenia nákladov obhajoby v trestnom konaní, pretože

by to znamenalo viazanie plynutia objektívnej premlčacej doby na ochotu žalobcu uhradiť obhajcovi
náklady obhajoby. V takom prípade by teda bolo plynutie premlčacej doby závislé iba (výlučne) od vôle
žalobcu, kedy náklady obhajoby zaplatí; takýto výklad však nemožno pripustiť, pretože štát by bol v
podstate po neobmedzenú dobu udržovaný v neistote, či, resp. kedy, žalobca nárok na náhradu škodyuplatní. Rovnako to platí pre prípad, ak by bol okamih plynutia objektívnej premlčacej doby viazaný na
vystavenie faktúry za náklady na obhajobu v trestnom konaní zo strany obhajcu žalobcu, nakoľko v
tomto prípade by plynutie premlčacej doby bolo závislé od vôle obhajcu.

35. Po vecnom a právnom zhodnotení otázky premlčania, s ohľadom na právnu argumentáciu (odseky
31 až 34) odvolací súd konštatuje, že plynutie objektívnej premlčacej doby je nutné posudzovať striktne
podľa§22ods.2zákonač.58/1969Zb.,ktorývýslovnestanovujeokamih,kedyzačínaplynúťobjektívna
desaťročná premlčacia doba a to tak, že plynie odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené)

nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; zohľadňujúc však ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít v prípadoch, ak sa poškodený dozvie o vzniku škody až po uplynutí
premlčacej doby, kedy objektívne nemal reálnu možnosť uplatniť si svoj nárok včas; a to aplikáciou
korektívu dobrých mravov rezultujúcich v neúčinnosti námietku premlčania.

36. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej žalovanou v spore, vychádzal odvolací súd zo

skutkových záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých bolo nezákonné uznesenie, t. j. uznesenie
o vznesení obvinenia žalobcovi doručené dňa 16.6.2003; žalobca sa o tom, že mu vznikla škoda
pozostávajúca z trov právneho zastúpenia v trestom konaní dozvedel najneskôr právoplatnosťou
oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. PK 1T/24/2004, zo dňa 20.12.2011,
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/73/2012, t. j. dňa 6.9.2012, nakoľko

už týmto okamihom vedel, že bol spod obžaloby oslobodený a teda nielen, že rozhodnutie o vznesení
obvinenia bolo nezákonné, ale aj, že štát zodpovedá za vynaložené trovy obhajoby v trestnom konaní.
V súlade s § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. je preto v tomto prípade nutné počítať premlčaciu
dobu odo dňa doručenia uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi, t. j. odo dňa 16.6.2003, čiže
objektívna premlčacia doba uplynula 16.6.2013, t. j. 9 mesiacov potom, ako sa žalobca dozvedel o

tom, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné, a že mu vznikla škoda. Hoci je pravdou, že
žalobca uhradil náklady obhajoby (podľa zistení súd prvej inštancie) až 13.6.2013, resp. 19.6.2013,
avšak uvedené nemožno pričítať na ujmu žalovanej. Podľa § 18 zákona č. 583/2003 Z. z. je totiž
advokát povinný v priebehu poskytovania právnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom
právnej služby, o výške odmeny za úkon právnej služby ešte pred začatím tohto úkonu, inak mu odmena

nepatrí; a s prihliadnutím na zásadu „práva patria bdelým“ sa tak žalobca mal už v priebehu trestného
konania zaujímať o výšku nákladov na trovy trestného konania, najneskôr však bez zbytočného odkladu
po právoplatnom oslobodení spod obžaloby; a v nadväznosti na to si následne uplatniť náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu pozostávajúcu z týchto vynaložených prostriedkov na
náklady obhajoby v trestnom konaní.

37. Odvolací súd preto dospel za použitia zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým)
k záveru, že objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu škody nebola žalobcovi
skrátená do tej miery, že by mu bolo reálne zabránené vo včasnom uplatnení jeho nároku (odo dňa kedy
bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby do uplynutia objektívnej premlčacej doby prešlo

totiž 9 mesiacov), a preto sa nejedná o prípad, kedy by bolo v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe
najvyšších súdnych autorít v Slovenskej republike možné (a nutné) aplikovať vo vzťahu k námietke
premlčania vznesenej žalovanou korektív dobrých mravov; námietka premlčania vznesená žalovanou v
prvoinštančnom konaní je teda účinnou procesnou obranou. V tejto súvislosti hodno dodať, že vzhľadom
na to, že nárok žalobcu podliehal predbežnému prerokovaniu na ústrednom orgáne (podľa § 9 ods. 1

zákona č. 58/1969 Zb.), žalobca mal možnosť prerušiť plynutie objektívnej premlčacej doby v súlade
s § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. podaním žiadosti o predbežné prerokovanie; v takom prípade by
premlčacia doba v zmysle § 22 ods. 3 bola prerušená na obdobie najviac 6 mesiacov a teda by uplynula
až 6.12.2013. Podľa skutkových zistení súdu prvej inštancie však žalobca podal žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku až dňa 21.6.2013 (na Ministerstvo vnútra SR a toto následne postúpilo na príslušný

orgán podľa § 9 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.), t. j. po uplynutí objektívnej premlčacej doby a teda k
jej prerušeniu nemohlo dôjsť.

38. Na margo posudzovanej veci (obiter dictum) odvolací súd dodáva, že v záujme zachovania
právnej istoty ako základného princípu civilného procesu, právnou bázou pre posúdenie sporných

právnych otázok v tomto konaní, je ustálená rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR vyjadrená
predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR; do tohto pojmu možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokoncaaj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto
názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (obdobne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Cdo 6/2017). Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 129/2017, s prihliadnutím
na Čl. 3 Základných princípov C.s.p. do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba
zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho
dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a
NajvyššiehosúduČRpodtentopojemnespadajú.PodľarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo

29/2017, zo dňa 24.1.2018, do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1
C.s.p.trebazahrnúťajnaďalejpoužiteľné,legislatívnymizmenamianeskoršoujudikatúrouneprekonané
civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných
Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a
stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov,
ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974,

1980 a 1986; avšak podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 165/2018, zo dňa 22.11.2018,
pod pojem ustálenej súdnej praxe nemožno zahrnúť rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR.

39. S ohľadom na uvedené preto uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo 4835/2014, zo dňa
12.4.2017, z ktorého súd prvej inštancie pri posúdení otázky premlčania nároku žalobcu vychádzal,

nemožno považovať v podmienkach Slovenskej republiky za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších
súdnych autorít. Je síce pravdou, že úlohou súdov je okrem iného aplikovať právne predpisy a
podávať ich výklad, táto metóda nachádzania práva sa používa v prípade, ak je právna otázka
riešená v texte právneho predpisu, avšak nie je zrejmé, aký je obsah a rozsah pojmov použitých
zákonodarcom; výklad slúži na odstraňovanie sémantických nejasností v znení právneho predpisu;

predmetomsudcovskéhovýkladuprávajetedatextprávnehopredpisu,ktorýjeviacvýznamový(pripúšťa
viac možných interpretácií); až súd pomocou výkladových metód ustáli, ktorý z viacerých do úvahy
prichádzajúcich významov je ten správny. V určitých prípadoch je úlohou súdov aj tzv. dotváranie práva,
a táto metóda sa používa v prípade, ak určitá právna otázka nie je upravená v texte žiadneho právneho
predpisu; slúži teda na vypĺňanie medzier v právnych predpisoch, na riešenie otázok, ktoré právny

predpis neupravuje, hoci ich úprava je potrebná. Aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
341/2007 nie je súd doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne; môže, ba dokonca
sa musí od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická
súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných
právnych predpisov.

40. Odvolací súd je však názoru, že dotváranie práva v nadväznosti na formuláciu § 22 ods. 2 zákona
č. 58/1969 Zb. spôsobom akým to urobil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, t. j. stanovením,
že pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby vo vzťahu k nároku na náhradu škody bude
rozhodné nielen doručenie (oznámení) nezákonného rozhodnutia (ako to stanovuje zákon), ale aj vznik

škody samej (čo zákon nestanovuje), nebolo v posudzovanej veci v súlade so zásadou účelnosti, ktorá
vymedzuje, že právne predpisy nie sú iba bezduchým textom, ktorý vymenúva práva a povinnosti, ale
sleduje sa nimi určitý účel a racionálny (praktický) zmysel. Preto sudcovské dotváranie práva možno
použiť len vo výnimočných situáciách, ktoré nie sú v zákone výslovne upravené, a ktoré treba riešiť tak,
aby bol zachovaný (dodržaný) účel už existujúcich právnych predpisov. V podmienkach prejednávanej

veci je však znenie § 22 ods. 2 zákona č. 58/2969 Zb. dostatočne určité ohľadne stanovenia okamihu
začiatku plynutia desaťročnej objektívnej premlčacej doby, keď navyše ustálená rozhodovacia prax
najvyšších súdnych autorít rieši nedostatok § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. spočívajúci v tom,
že za určitých okolností môže objektívna premlčacia doba uplynúť skôr, ako sa poškodený dozvie
o škode, aplikáciou korektívu dobrých mravov, možnosť použitia ktorého vyhodnocoval odvolací súd,

avšak podmienky jeho aplikácie neboli naplnené.

41. Po zhodnotení vecnej a právnej stránky námietky premlčania, tak odvolací súd za použitia § 22 ods.
2 zákona č. 58/1969 Zb. dospel k záveru, že nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní je premlčaný,
pričom z povahy účinne uplatnenej námietky premlčania nároku uplatneného žalobou, ani námietky

žalobcu v jeho odvolaní neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že neboli naplnené predpoklady
pre vyhovenie žalobe, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti potvrdil a v
napadnutej vyhovujúcej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu137,78 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % p.a. zo sumy 137,78 eura od 26.12.2013 do
zaplatenia, zmenil tak, že žalobu zamietol, vychádzajúc pritom v celom rozsahu zo skutkového stavu
zisteného súdom prvej inštancie, ktorým je viazaný (383 C.s.p.) a ktorý po právnej stránke posúdil inak

a preto nemusel opakovať, príp. dopĺňať dokazovanie.

42. O nároku na náhradu trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. v spojení
s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu
trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde, nakoľko mala v spore plný úspech.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).