Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. august 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/233/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205993
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:1112205993.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov
senátu JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jána Šikutu, PhD., v spore žalobcu: K. G., narodený XX. C.
XXXX, bytom v C., Ľ.. M. XXXX/X, právne zastúpený: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom
v Martine, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711 776, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Račianska 71, o zaplatenie

264.682,76 eur, konajúc o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2018
č. k. 8 Co 212/2017-718, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2018 č. k. 8 Co
212/2017-718 vo výroku I., II. a IV. z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 23. februára 2017 č. k. 15 C

287/2012-648 v spojení s opravným uznesením z 13. júna 2017 č. k. 15 C 287/2012-697 (ďalej len
„rozsudok súdu prvej inštancie“) uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eur do
tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok, 3.286,20 eur titulom náhrady trov trestného
konania a 10.000,00 eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (druhý
výrok) a žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu
100 % (tretí výrok).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie. Podaným odvolaním sa domáhal zmeny
rozsudku súdu prvej inštancie a priznania vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a ušlého zisku (žalobca si
v žalobe uplatnil ušlý zisk 94.244,80 eur). Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku,
ktorým súd žalobe vyhovel v časti priznanej nemajetkovej ujmy, podala i žalovaná, ktorá sa domáhala
jeho zrušenia v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 30. mája 2018 č. k. 8 Co 212/2017-718
(ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok odvolacieho súdu“) vo výroku, ktorým súd prvej
inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eur do tridsiatich dní od
právoplatnosti rozsudku v časti sumy 10.000 eur predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy a vo výroku,
ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, potvrdil. Ďalším výrokom odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku o trovách konania zmenil tak, že nárok žalovanej na náhradu trov konania nepriznal.
Vo zvyšnej časti (v poradí prvom výroku v časti sumy 3.286,20 eur predstavujúcej náhradu škody titulom
trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) zostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý. Odvolací
súd vyslovil, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.

4. Odvolací súd v napadnutom rozsudku uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj

konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i zo správneho právnehoposúdenia veci. Nakoľko aj odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku v podstatnom rozsahu
zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd podľa ustanovenia § 387
ods. 2 CSP konštatoval správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkázal. Odvolania

žalobcu a žalovanej čo do merita veci odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

5. Pokiaľ ide o posúdenia právneho základu veci, odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí konštatoval, že tento bol okresným súdom posúdený správne. Okresný súd pri posúdení
nároku žalobcu správne vychádzal z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej oslobodenie spod obžaloby má

rovnaký následok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a ten, proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Súd prvej inštancie správne aplikoval
i ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v súvislosti s rozhodnutím o vzatí žalobcu do väzby článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.

6. Ďalej odvolací súd uviedol, že pokiaľ ide o jednotlivé nároky uplatnené žalobcom, odvolací súd po
preskúmaní napadnutého rozhodnutia, odvolania strán konania a obsahu spisu dospel k záveru, že súd
prvej inštancie vo vzťahu k uplatneným nárokom žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk v

súvislostisjehovzatímdoväzbyazadržanímmotorovýchvozidiel,trovyprávnehozastúpeniavtrestnom
konaní a nemajetkovú ujmu v súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby rozhodol vecne správne.

7. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie nárok
žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena

žalobcom, keď z predložených listinných dokladov nebolo možné ustáliť ani čiastočný finančný nárok
žalobcunanáhraduušléhozisku.Úvahysúduvedúcekrozhodnutiuotomtonárokužalobcusúpodrobne
a zrozumiteľne rozvedené v bode 51. odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd sa
so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému nároku v celom rozsahu
stotožňuje, z ktorého dôvodu v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v

tejto časti. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd dodal, že
konkrétnu výšku ušlého zisku je potrebné dokázať, nepostačuje len hypotetický ušlý zisk, ale vždy sa
musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, pričom dôkazné bremeno viazne na poškodenom.
Ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť
škodnej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk nie je možné

vyčísliť ako rozdiel medzi základom dane v predchádzajúcom období a nevykázaním žiadneho príjmu v
nasledujúcich rokoch, keď ušlý zisk je potrebné preukázať a vziať do úvahy i ďalšie relevantné okolnosti.
Je zrejmé, že žalobca počas výkonu väzby nemal príjem a nenastalo zväčšenie jeho majetku, ale
zároveň nie je možné vyčísliť ušlý zisk tak ako ho vyčíslil žalobca bez zohľadnenia ďalších relevantných
skutočností. Žalobca ušlý zisk odvodzoval od daňového priznania za rok 2002, záznamu jázd za

obdobie roku 2003 (od 01. septembra 2003) a faktúr vystavených za sprostredkovateľskú činnosť, aj
s poukazom na zníženie nákladov vzhľadom na montáž splyňovacích LPG zariadení do motorových
vozidiel, v dôsledku čoho by podľa neho došlo k úspore PHM. Skutočná úspora však v konaní nebola
preukázaná, rovnako ako nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o možnom dosahovaní príjmu vo výške
18,40 eur na každý deň na jedno vozidlo. Tvrdenia žalobcu o možnom dosahovaní príjmu sa odvíjajú

od vykonávania činnosti taxislužby, túto však žalobca nevykonával osobne, a teda samotné vzatie
žalobcu do väzby nepredstavovalo prekážku pre príjem z tejto činnosti. Taxislužbu vykonávali iné osoby,
pričom v konaní nebolo preukázané na základe akého vzťahu (túto nevykonávali v pracovno-právnom
pomere), aké z tohto vzťahu plynuli pre jednotlivých účastníkov práva a povinnosti, najmä pokiaľ
išlo o príjem za uskutočnené jazdy. Nemožno pritom opomenúť, že vozidlá využívané na taxislužbu

žalobca dňa 17. februára 2004 na výzvu vyšetrovateľa v zmysle § 78 ods. 1 Trestného poriadku
účinného do 31. decembra 2005 vydal vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, pričom v
konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o zaistení veci - osobných
motorových vozidiel vo vlastníctve žalobcu, bolo zrušené ako nezákonné. Pokiaľ žalobca nezákonnosť
zaistenia motorových vozidiel spájal s tým, že bol v trestnom konaní, v ktorom k zaisteniu vecí došlo,

spod obžaloby oslobodený, samotná táto skutočnosť ešte neznamená, že k vydaniu predmetných
vozidiel došlo v rozpore so zákonom. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že osoby, ktoré taxislužbu
vykonávali boli vzaté do väzby, z ktorého dôvodu je zrejmé, že žalobca by nemohol naďalej vykonávať
taxislužbu prostredníctvom týchto osôb. Zo strany žalobcu rovnako v konaní nebol preukázaný aniušlý zisk v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou, na ktorú mal žalobca, podľa jeho tvrdenia v
odvolaní, využívať i motorové vozidlá, ktoré mu boli zadržané. Vzhľadom na uvedené, keď súd nemal za
preukázané vznik ušlého zisku žalobcom, ani jeho výšku, nárok žalobcu v tejto časti správne zamietol, z

ktorého dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne
potvrdil.

8. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil aj v časti
zamietnutia nároku na náhradu trov trestného konania vo výške 651,76 eur, ktoré mal žalobca zaplatiť

advokátovi JUDr. Pavlovi Kuricovi, z dôvodu nepreukázania úhrady týchto trov advokátovi. Žalobca
odvolanie síce podal aj čo do nepriznania tohto nároku, odvolanie však v tejto časti neodôvodnil, keď
v odvolaní podanom prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedol, že tento nárok bol zo strany
súdu priznaný vo výške, ktorá bola doložená, predbežne prejednaná, preto záver súdu o tomto nároku
nerozporuje. Ako vecne správny napokon odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy, považujúc tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie žalovanej v

tejto časti za nedôvodné.

9. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 166.500,- eur v súvislosti s
rozhodnutím o väzbe. Žalobcom označené konanie - jeho vzatie do väzby v súvislosti s trestným
konaním, ktoré sa proti nemu viedlo a ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, možno považovať

za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. V prejednávanom prípade došlo k
porušeniu práva žalobcu s tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia - vzatia do väzby mu bola
spôsobená nemajetková ujma. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru
ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej
ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Vo

vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku vzatia do väzby je nepochybné, že výkon väzby
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na
jeho osobný život, zasahujúce do súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti a je spôsobilý okrem
porušeniaprávanaosobnúslobodugarantovanéhočlánkom17ods.1ÚstavySR,obmedziť,čiporušiťaj
jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti a dobrej

povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky. Výkonom väzby u žalobcu
došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k odčleneniu žalobcu od jeho najbližších
a táto skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a spoločenského života. Rozhodnutím o
väzbe a trvaním samotnej väzby bol žalobca obmedzovaný vo svojom pohybe, v kontakte s blízkymi
osobami a známymi. V konaní bolo preukázané, že výkon väzby žalobcu trval od 17. februára 2004 do

20. mája 2004, t. j. 94 dní, a teda je nepochybné, že žalobca má nárok na odškodnenie nemateriálnej
ujmy. Vychádzajúc z uvedeného mal odvolací súd za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý
dopad súvislosti s vykonanou väzbou v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Existenciu nároku
napokon odvolací súd konštatoval už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Odvolací súd sa stotožnil
aj s výškou priznanej nemajetkovej ujmy 10.000,- eur, pričom prihliadol aj na psychický stav žalobcu

počas a po prepustení z väzby (v konaní bolo preukázané, že väzba na žalobcu vplývala negatívne,
počas výkonu väzby schudol, mal zdravotné problémy, po prepustení z väzby trpel paranojou, nebol
schopný zapojiť sa do profesionálneho a spoločenského života, bol hospitalizovaný na psychiatrii).
Odvolací súd ďalej uviedol, že pokiaľ žalobca výšku nemajetkovej ujmy odôvodňoval i s poukazom
na priznaný invalidný dôchodok a znalecký posudok C.. T., je potrebné dať za pravdu žalovanej, že

nárok na náhradu škody na zdraví je potrebné odlišovať od nároku na náhradu nemajetkovej ujmy,
samotnéproblémypsychickejpovahy(ktorémožnologickyočakávaťbeztoho,abyboladiagnostikovaná
akákoľvek psychická porucha) počas výkonu a po prepustení z väzby, ktoré sa v súvislosti s väzbou
prejavili v živote žalobcu (paranoja, stres a pod.) je však potrebné zohľadniť v rámci posudzovania
nemajetkovej ujmy. I keď odvolací súd, rovnako ako žalovaná a žalobca, nepovažuje za primerané

vychádzať z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kontrová proti Slovenskej republike,
možno výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy považovať za primeranú aj s prihliadnutím na
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike, kedy
európsky súd priznal sťažovateľovi titulom nemajetkovej ujmy spojenej s nezákonným držaním vo väzbe
sumu8.000,-eur,zohľadniacčiastočnéodškodneniesťažovateľaÚstavnýmsúdomSlovenskejrepubliky

vo výške 70.000,- Sk (t. j. 2.323,57 eur), napriek tomu, že v prípade Winkler proti Slovenskej republike
išloonemajetkovúujmuvsúvislostisväzbousťažovateľa,oktorejpredĺženínebolopríslušnýmorgánom
rozhodnuté. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súdžalobe vyhovel v časti nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a vo výroku, ktorým súd žalobu vo
zvyšnej časti zamietol podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Ako dôvodné však odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu čo do výroku o trovách konania. I keď
súd prvej inštancie konštatoval, že rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP, žalovanej,
napriek tomu, že bola v konaní úspešná len čiastočne, priznal nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu, keď jej neúspech bol zanedbateľný. Z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP však vyplýva, že súd
rozhodne podľa pomeru úspechu, pričom Civilný sporový poriadok neobsahuje obdobné ustanovenie

ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016, ktoré v prípade
pomerne nepatrného neúspechu umožňovalo priznať inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov
konania v celom rozsahu. Odvolací súd zároveň dospel k záveru o splnení podmienok pre aplikáciu
ustanovenia § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa odvolací súd videl v povahe veci,
kedy predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený v súvislosti s jeho nezákonným väzobným trestným

stíhaním, pričom prihliadal aj na pomery strán konania, kde na jednej strane vystupuje fyzická osoba -
občan, ktorý bol v trestnom konaní, v súvislosti s ktorým si uplatnil nárok na náhradu škody, oslobodený,
s prihliadnutím na následky väzby a trestného stíhania prejavujúce sa v živote žalobcu a na druhej
strane vystupuje právnická osoba - Slovenská republika, v ktorej pomeroch sa nepriznanie náhrady trov
konania zásadným spôsobom neprejaví. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil a žalovanej, ktorej by inak vznikol
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, náhradu trov konania nepriznal.

11. Napokon odvolací súd uviedol, že rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel,
v časti priznanej náhrady trov právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní vo výške 3.286,20 eur

zostáva nedotknutý, keď žalovaná ako oprávnená osoba na podanie odvolania v tejto časti odvolanie
nepodala. Pokiaľ žalobca v osobne podanom odvolaní uviedol, že (žalovaná) podáva odvolanie proti
rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 13.286,20 eur
a v odvolaní podanom prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedol, že odvolanie podáva čo
do všetkých výrokov napadnutého rozsudku, odvolací súd odvolanie posudzoval podľa obsahu (§

124 ods. 1 CSP), keď vo vzťahu k trovám právneho zastúpenia v časti, v ktorej bolo jeho návrhu
vyhovené, považoval žalobca rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Odvolací súd zároveň
dodáva, že žalobca, ktorého žalobe v tejto časti bolo vyhovené by v zmysle ustanovenia § 359 CSP
nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania v tejto časti.

12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 396 ods. 1,
§ 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP. Tak žalobca ako aj žalovaná boli v odvolacom konaní čiastočne úspešní
(vo vzťahu k odvolaniu protistrany, žalobca aj vo vzťahu k výroku o trovách konania), ako aj neúspešní
(vo vzťahu k vlastnému odvolaniu), z ktorého dôvodu odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal žiadnej zo strán konania.

13. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala v zákonnej lehote žalovaná (dovolateľka) dovolanie, ktorého
prípustnosť odvodzovala s poukazom na ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) CSP, keď rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a s poukazom na ustanovenie § 420 písm. f) CSP,

keď odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolací dôvod podľa
ustanovenia § 420 písm. f) CSP žalovaná odôvodnila s tým, že odvolací súd sa podľa názoru žalovanej
vôbec nevyjadril k námietkam žalovanej, ktoré formulovala v podanom odvolaní proti rozsudku súdu
prvej inštancie, pričom ich žalovaná považuje za zásadné.

14. Vo vzťahu k nedostatočnému odvôvodneniu písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu
žalovaná uviedla, že odvolací súd vo svojom rozsudku vo vzťahu k odôvodneniu náhrady nemajetkovej
ujmydalzapravdužalovanej,čodonemožnostivychádzaťzprípaduKontrová,napriekuvedenémuvšak
považoval sumu 10.000 eur za primeranú s poukazom na odškodnenie poskytnuté ESĽP a ÚS SR vo

veci Winkler. Svoje rozhodnutie odôvodnil len odkazom na uvedený prípad a konštatovaní o primeranosti
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v porovnaní s ním. Podľa žalovanej odvolací súd bez čo i len
stručného odôvodnenia konštatoval primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na
prípad Winkler a vôbec neposkytol, nenaznačil úvahu, ktorá ho viedla k týmto záverom. Žalovaná má zato, že odvolací súd v skutočnosti tieto prípady vôbec neporovnal. Okrem skutočnosti, že odvolací súd
neuskutočnil komparáciu prípadu žalobcu s prípadom Winkler, za podstatnú medzeru v argumentácii
odvolaciehosúdupovažuježalovanáprijatiezáveruoprimeranostipriznanejnáhradynemajetkovejujmy

aj za situácie, keď prisvedčil správnosti žalovanej o nemožnosti zohľadnenia prípadných následkov na
zdraví žalobcu pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy a úplné opomenutie vysporiadať sa s
námietkou o nepreukázaní tvrdenej deštrukcie rodinného a súkromného života žalobcu. V tomto smere
v rozsudku odvolacieho súdu absentujú logické a pádne odpovede na otázky akcentované v odvolaní.
Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu preto podľa žalovanej nemôže obstáť. Podľa žalovanej

odvolací súd neposkytol v tejto súvislosti žiadnu odpoveď na prmeranosť náhrady nemajetkovej ujmy (v
porovnaní s prípadom Winkler, s ohľadom na nemožnosť prihliadať na prípadné zhoršenie zdravotného
stavu či nepreukázanie deštrukcie rodinného a súkromného života), čím porušil právo žalovanej na
spravodlivý proces.

15. Žalovaná navrhla, aby dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2018 č. k.

8 Co 212/2017-718 v časti výroku I., II. a IV. a vec vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Súčasne žalovaná navrhla, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu v zmysle
ustanovenia § 444 ods. 1 CSP až do rozhodnutia o dovolaní žalovanej.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací príslušný na rozhodnutie o dovolaní

(ustanovenie § 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (ustanovenie § 427 ods. 1
CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (ustanovenie § 424 CSP),
bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom
predpísané náležitosti (ustanovenie § 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa ustanovenia § 429
CSP, v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

17. Dovolací súd sa v prvom rade musí vysporiadať s námietkou žalovanej, ktorá spočíva v
nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu pre jeho nedostatočné a nezrozumiteľné odôvodnenie
v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP, ktorú vzniesla žalovaná v podanom dovolaní. V prípade,
že je námietka žalovanej o nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu dôvodná, už táto okolnosť

musí viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu vidí žalovaná
predovšetkým v tom, že odvolací súd neposkytol dostatočnú a zrozumiteľnú odpoveď na prmeranosť
náhrady nemajetkovej ujmy (v porovnaní s prípadom Winkler, s ohľadom na nemožnosť prihliadať na
prípadné zhoršenie zdravotného stavu či nepreukázanie deštrukcie rodinného a súkromného života),
čím porušil právo žalovanej na spravodlivý proces.

18. Na úvod dovolací súd konštatuje, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu
Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na riadny a spravodlivý
proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, s odkazom
na ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu potom musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi
na druhej strane. Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo
vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý
proces. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, z ktorého nemožno zistiť, akým spôsobom súd postupoval
pri posudzovaní rozhodných skutočností v prejednávanej veci, nevyhovuje zákonným požiadavkám,

ktoré CSP kladie na obsah odôvodnenia rozhodnutia a v konečnom dôsledku takéto rozhodnutie
zasahuje do základných práv účastníka súdneho konania, ktorý má nárok na to, aby bola jeho vec
spravodlivo posúdená. Civilný súd je preto povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, je povinný tiež
zrozumiteľným spôsobom vysvetliť, ako a prípadne prečo sa určitou námietkou nezaoberal. Ak tak súd
nepostupuje, porušuje právo účastníka civilného súdneho konania na spravodlivý proces garantovaný

článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.

19. Podľa názoru dovolacieho súdu je odvolací súd povinný sa vo svojom rozhodnutí vždy riadne
vysporiadať so všetkými riadne a včas uplatnenými a podstatnými odvolacími námietkami účastníkov

súdnehokonania.Akodvolacísúdpotvrdírozhodnutiesúduprvejinštancie,pričomsazabudnezaoberať
niektorou z podstatných odvolacích námietok, neostáva dovolaciemu súdu nič iné, ako jeho rozhodnutie
zrušiť a vec mu vrátiť v zmysle § 449 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 420 ods. 1 písm. f)
CSP na ďalšie konanie a to i vtedy, ak by odvolacie námietky dovolací súd mohol sám spoľahlivoposúdiť z obsahu predloženého súdneho spisu. V prejednávanej veci dovolací súd z obsahu súdneho
spisu zistil, že odvolací súd sa nevysporiadal so všetkými podstatnými odvolacími námietkami, keď
odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil ním konštatovanú prmeranosť

náhrady nemajetkovej ujmy, najmä v porovnaní s prípadom Winkler, s ohľadom na nemožnosť prihliadať
na prípadné zhoršenie zdravotného stavu či nepreukázanie deštrukcie rodinného a súkromného života
žalobcu.

20. Vychádzajúc z vyššie uvedeného právneho názoru dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie

je podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP prípustné a zároveň dôvodné, a teda je potrebné rozsudok
Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2018 č. k. 8 Co 212/2017-718 vo výroku I. ako aj v súvisiacich
výrokoch II. a IV. zrušiť (ustanovenie § 449 ods. 1 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec
vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho
súdu (ustanovenie § 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania

(ustanovenie § 453 ods. 3 CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.